Vesmírna loď

Jack



- Tak toto bol úder pod pás kamoš! -
Umelohmotná napodobenina kozmickej lode práve otvormi nabrala vodu a so salvou bubliniek klesala ku dnu.
- Zničil si mi vlakovú loď. -
Zdalo sa, že Julian nemôže odtrhnúť rozžiarené očká od dna vaničky kam práve s veľkou pompou klesol Jackov krížnik. Keď z jeho útrob unikla posledná bublinka zodvihol hlavičku a začal sa víťazoslávne smiať a tlieskať pritom drobnými pästičkami akoby ho skôr rozosmial pohľad na Jackov zničený výraz a rezignáciu v hlase. Potom však nespokojne zamrnkal pretože ho Jack začal vyťahovať z plytkej vody kde sa až doteraz čľapkal a na protest kýval nožičkami nadhadzujúc sa tak v jeho bezpečnom náručí.
- Chlap, ktorý si vie nadeliť do plienok musí vedieť znášať..-
Chcel dopovedať, ale v tej chvíli sa dvere na detskej izbe otvorili a dnu vstúpil Moris.
- Čo to s ním stváraš?- takmer skríkol a zbledol od strachu, ale to sa na neho upreli už dva páry nechápavo hľadiacich očí. Julian si priblížil jednu ručičku k ústam a začal si na nej cmúľať prsty ešte zvlhnuté od vody. Zdalo sa, že ho vzniknutá situácia zaujíma oveľa viac než vytiahnutie z príjemného kúpeľa, a tak so záujmom prechádzal raz z Jackovej na Morisovu tvár a naopak.
- Iba som ho kúpal, pohov vojak. Mám s deťmi viac skúseností než si myslíš. – odpovedal Jack takmer urazeným hlasom a natiahol sa po uterák, aby do neho mohol Juliana zabaliť. V roli mužskej opatrovateľky, ktorá sa ani najmenej nestotožňovala s jeho výzorom don chuana a drsného vojaka pôsobil na Morisa neznesiteľne komicky. Nie, opravil sa v duchu Moris a nedalo mu, aby sa nezasmial.. v skutočnosti bol Jack milo komický a to ho na tom rozosmialo ešte viac.
- Ak to už musíš vedieť Jack tak potom nepochybujem, že to s deťmi vieš. Pri tých ľúbostných dobrodružstvách pomaly v každom prístave sa čudujem, že máš v civile čas aj na niečo iné ako na vymieňanie plienok. –
Morisov smiech Jacka rozčuľoval o to viac, že ani ten dôvod žartovania nebol opodstatnený, ale nemienil mu to vešať na nos. Ktovie či by mu to nepokazilo povesť plodného muža.. a tak len kývol plecami a prešiel jeho poznámku s nasladlým úsmevom.
- Venuj sa radšej Ginny. Myslím, že už začína trochu žiarliť.. vieš dievčatá a vojnové krížniky...- pohol hlavou k utopenej lodi na dne vaničky – to nejde celkom k sebe. -
Moris len pokrútil hlavou a prešiel k postieľke odkiaľ sa už ozývalo slabé nespokojné mrnkanie. Malá Ginny mala očká zaliate prvým náznakom krokodílych sĺz a len uvítala, keď sa jej konečne začal opäť niekto venovať. Už si oddýchla po tom ako sa s Jackom zahrali na „hádajktodlhšievydržíšteklenie“ a preto nedočkavo natiahla ručičky v ústrety veľkým mužským dlaniam. No len čo sa ocitla Morisovi na rukách už jej z ústočiek na jeho uniformu stekali skvapalnené raňajky.
- Presne ako jej matka.. – povzdychol si takmer s bázňou Jack, keď to videl a musel sa zasmiať na Morisovom nechápavom výraze.

* Pozrel dolu na svoju a Tessinu ruku, ako si s ním preplietla prsty. Dokonca cítil jemný stisk ako sa ho držala a bol to pre neho celkom nový pocit – o nič menej odpornejší ako pohľad na Tessu, keď ležala v bezvedomí pod schodmi na mieste kde ju našiel. Jeho rasa vládla inteligenciou, oplývala viac rozumom ako citom, ktorý sa nezlučoval s ich základnou ideológiou kde boli city prejavom slabosti. Navonok znášal Tessin dotyk na svojej pokožke úplne prirodzene, ale v duchu bol nesmierne rád, keď ho Rowan odstrčila z cesty, aby sa mohla pozrieť na zranenia jeho manželky. Otázky nemali konca kraja: Kde Tessu našiel, ako sa to stalo, bola to nehoda, čistá nepozornosť? Zvlášť Rowan akoby do tej otázky vložila miernu výčitku a obvinenie voči Leemu. Keby tak vedela, že jej prvotný úsudok bol pravdivý... čo sa týkalo jeho kópie a originálu, ktorý im čoskoro už nebude robiť žiadne problémy. Tak isto ako ani originál skutočného Cassa, zavretého v Leeho pracovni. Zachytil Tessine slová, a tak pustil jej ruku zo svojej.* Máš pravdu, potrebuješ si oddýchnuť a ja ešte musím niečo dôležité zariadiť. Rowan sa o teba postará..* Už mal v rukách celú loď ako jej kapitán. Záleží na tom ako sa správa k svojej žene? To, čo poznal zo spomienok svojho originálu naznačovalo, že medzi ním a jeho ženou bol veľmi blízky vzťah. Ale na ňom teraz nezáležalo. Slová povedané s odstupom sa snažil zahladiť príjemným úsmevom, ktorý bol presýtený ospravedlňujúcim tónom. Rýchlo sa sklonil nad Tessino čelo a vtisol jej naň letmý zámerne roztržitý bozk. Potom sa ešte obrátil k Rowan.* Daj mi na moju ženu pozor.* S tým sa obrátil a vyšiel z ošetrovne.



O dva týždne neskôr:

Jeho skutočné meno bolo Raaw, ale nespoznával svoje ruky, keď na ne hľadel. Zodvihol si ich bližšie k očiam, ale vtedy si uvedomil, že ani tieto oči nepatria jemu, ale mužovi menom Cassian Scrad. Ibaže tak na neho musel prestať myslieť pretože od chvíle ako skopíroval genetický kód kapitána Thanatosu prakticky sa znovuzrodil ako on. Bol síce iba klon, ale originál mu už nerobil nijaké starosti. Predtým ako ho poslal na druhý svet stihol mu vziať jeho spomienky, a tak vedel naozaj všetko, čo potreboval vedieť, aby ho nikto neodhalil. Aspoň nie predtým ako splní svoju úlohu. Thanatos už má vo svojich rukách. Teraz ho už len stačí odovzdať do rúk Tanailom presne podľa plánu. Už len pár dní strávených v mizernom tele kapitána Cassian Scrada a navždy sa zbaví nielen jeho naklonovanej telsnej schránky, ako Talain na nej nebol životne závislý, ale zbaví sa aj jeho ženy. Tessy. Pery sa mu opovržlivo zmrštili, keď si spomenul na to ako ho v posledných dňoch bedlivo pozorovala. Nečudoval sa tomu pretože sa nesprával podľa minulých merítok jej manžela. Vyhýbal sa jej ako len mohol ukrývajúc svoje skutočné pocity za strhanú masku prepracovaného kapitána. Už niekoľko nocí spal vo svojej pracovni... nenávidel ju každým dňom čím viac pretože si uvedomoval jej moc nad ním. Jedinou slabosťou, ktorú mal voči nej boli city, ktorým sa nevedel brániť a tak keď sa ho dotkla alebo pobozkala telom mu prešla meravosť. Príliš dobre si uvedomoval, že takto môže celý plán ohroziť a stroskotať len na jednej žene...
- Myslíš na svoju polovičku?-
Ten chechtavý hlas svojho pobočníka už takmer nemohol vystáť. Zodvihol hlavu od dosky pracovného stola a ostro sa zahľadel do druhého páru očí oproti nemu, v ktorých sa zračila rovnaká temná uštipačnosť ako v tých jeho. Bol to Qetar. Ibaže teraz mal podobu hlavného lodného technika. Jeho originál poputoval na to isté miesto ako aj skutočný kapitán Scrad.
- Vieš, že skutočne to nie je moja žena. Nezniesol by som keby ňou bola... už len zvuk jej krokov mi trhá uši a jej vôňa a dotyky... radšej by som si na kožu nechal vypáliť znamenie ghanu ako v jej blízkosti vydržať ešte ďalší týždeň... - Raaw sa odsunul od stola pozrel sa do neurčita kamsi poza Qetarovo plece.
Keď prehovoril znovu hlas už mal pokojný a nebolo v ňom cítiť zhnusenie napriek tomu, že sa mu ešte vybavila udalosť s kapitánovými deťmi. Samozrejme tie mláďatá cítili, že nie je ich skutočný otec, ale nemohli to vyjadriť inak ako plačom, keď ich už bol Raaw nútený zobrať na ruky. Preto sa im vyhýbal možno ešte viac než svojej žene.
- Stále si myslím, že sme mali veľké šťastie, keď sa nám podarilo prevziať kontrolu nad loďou a nikto ani len netuší, čo sa deje. Posádka prijala moje vysvetlenie zmeny kurzu bez otázok.. je vidieť, že kapitán mal medzi nimi vybudovaný rešpekt a ten sa mi zišiel. – teraz sa už musel smiať. Bolo príjemné, keď ľudia skákali tak ako on pískal. Pre zmenu... na Talaine to tak nebolo vždy, len prednedávnom si medzi šľachticmi vybudoval úctu hoci bol len obyčajný... vtedy mu do myšlienok skočil Qetar svojimi vlastnými úvahami.
- Nikto z nich nevie ako to bolo v skutočnosti s poškodením lode. Ten výbuch a Thosovo zničenie všetko uľahčili, strata kontroly nad loďou sa tým pádom vyriešila a nikto by nepodozrieval nás. Aj keď ten android je neznesiteľný...-
Cass, Raaw, sa tlmene zasmial ako na výsmech.
- Viem, musel si ho opraviť, ale inak by to bolo nápadné. Vyhovoriť sa na robota a potom ho nechať tak. Skutočný Lee by to neurobil... ale musíš ešte vymyslieť dôvod prečo nefunguje komunikačné spojenie. Dlho ich nemôžem kŕmiť tým výmyslom. Potrebujeme už len pár dní a vtedy im už bude spojenie s domovom aj tak nanič...-
Qear sa dlho neozýval, a tak si Raaw myslel, že premýšľa ako ďalej klamať posádku. Ibaže Qetaovi neschádzal z mysle android, ktorý už bol plne funkčný. Nebál sa ho, veď sa v istých chvíľahch správal ako malé dieťa s tými svojimi zvedavými otázkami v štýle čo je to život a ako to, že nezomrel. Pýtal sa ho na to, čomu kedysi ľudia na zemi hovorili nebo. Nemal s ním takú trpezlivosť, a tak mu radšej deaktivoval čip s oblasťou reči skôr ako ho opäť zaviedol do chodu lode. Freyi nahovoril, že na tom ešte popracuje, ale na to sa nechystal a tak bol android stále nemý a všetky svoje pocity musle vyjadrovať inak. A práve tie pocity mu nesmierne prekážali. Tak ako Raaaw aj on bol čistokrvný Tanail, aj jemu boli city cudzie a pôvodne chcel androida prerobiť na svoj obraz, ale bolo niečo zvláštne s jeho pamäťovým čipom. Akoby sa do neho natrvalo zapísala informácia o jeho predchádzajúcom živote a tak mal chudák Thos okrem otázok o nebi a smrti ešte aj otázky prečo už nevyzerá tak ako predtým.
- Vymysli niečo. – zasyčal Raaw na svojho podriadené a vstal prudko z kresla, v ktorom až donedávna sedel. Vedel, že Qetar je teraz v iných sférach a on nepotreboval byť svedkom jeho myšlienkových pochodov. V niektorých prípadoch sa stávalo, že klon si zobral od svojho originálu aj niečo naviac, čo nebolo v pláne a v Qetarovom prípade k tomu asi došlo. Jeho záujem o vedu bol viac ako podozrivý. Ibaže Qetar vždy všetko pokašľal.
Bez slova vyšiel na chodbu s úmyslom zastaviť sa na mostíku, ale práve vtedy za chrbtom začul pohyb. Skôr inštinktívne vycítil ako počul tiché cvaknutie na zbrani, ktoré znamenalo, že je aktivovaná a pripravená mu vystreliť mozog z hlavy.
- Toto má byť pokus o vzburu vojak?- otočil sa a pohliadol do očí kapitánovmu priateľovi Jackovi.
- Neviem kto alebo čo si..., ale rozhodne nie náš kapitán. –
Raaw s úsmevom zodvihol ruky na obranu.
- Jack, ty tu na mňa predsa mieriš so zbraňou. Myslím, že to ja by som sa mal pýtať čo sa deje s tebou. -
Jakova ruka sa nezachvela, keď zdrapil Raaa ta plece a začal ho prázdnymi vedľajšími chodbami ťahať do zadnej časti lode.
- Tými klamstvami kŕm iných. Niekto sa chce s tebou pozhovárať... tuším ti nastala manželská kríza. – Jackov smiech nebol veselý, ale provokatívny. Ostražito kráčal vedľa Raawa a viedol ho chodbou ako svojho väzňa. Niekto sa mu musel zveriť so svojimi obavami a zrejme to bola Tessa. Ibaže Raaw bol vo svojej podstate len obchodník a nie bojovník. Kradol, ale nezabíjal a nemal rád situácie, v ktorých chceli zabiť jeho. Kráčal celkom pokojne a spoliehal sa na to, že sa z tohto nejako určite dostane.*

*Posledné dva týždne mala pocit, akoby sa ocitla v inom svete. Svete, kde bolo všetko iné. Jej doteraz šťastné manželstvo, počas ktorého sa každý večer mohla schúliť v náručí svojho manžela sa zmenilo na osamelé noci, kedy jej spoločnosť robili len deti. Cass, trávil noci v pracovni a vyhýbal sa, áno vyhýbal, jej, no aj ich deťom. Výhovorky o práci mu „žrala“ len prvé dni, čím dlhšie to takto išlo, tým väčšie podozrenie sa jej dostávalo do mysle. Chladné bozky, odťahovanie sa a plačúce deti, ktoré za iných okolností svojho otca vítali naťahujúcimi rúčkami, kopkaním drobných nožičiek. Plakali viac, akoby ich do rúk vzal cudzí človek.
Lenže to bol len zlomok toho, čo sa dialo od toho incidentu, kedy sa naštval aj Lee. Zmena kurzu niekam do neznáma, jej pád a Cassovo zvláštne správanie....
Čím dlhšie sa takto správal, tým viac sa mu začínala vyhýbať aj ona. Potrebovala si to premysliť. Napokon sa s tým zverila aj Jackovi a Rowan. A tým to nabralo na obrátkach. Nebolo pochýb, že Cass nie je Cassom a tým pádom ani Lee nebol Leem.
Mĺkvo postávala v jednej zo zašitých miest Thanatosu, kde už bol nachystaný stôl na zviazanie toho klonu. Spoliehala na Jacka, ktorý ho nepochybne dovedie. Tak sa aj po chvíli stalo a dvere do slabo osvetlenej miestnosti, ktorá už aj beztak mohla naháňať strach, sa otvorili.* rada ťa po dlhom čase vidím zlatko...* vyslovila to s takým odporom, že to hádam nebol ani jej hlas* prezradíš nám svoje ctené meno, alebo zostaneme pri oslovení klon?* spýtala sa chladne, naznačiac nech si ľahne na stôl. Dvere sa automaticky uzamkli a kód poznali len oni s Jackom.* tvoje zneužívanie môjho manžela skončilo, loď už zmenila smer. Môžeš si byť istý, že ak povie kapitánová žena že ten kto velí nie je jej manžel ale čosi čo sa za neho vydáva, uveria jej...* posmešne, no hlavne ľadovo sa ušknula. Ruky skrížila na prsiach a netrpezlivo poklepala po stole, kde ho mali zviazať* odporúčam ti nepopierať a neskúšať na mňa nijaké keci o tom, či viem čo robím ako naposledy. Vtedy si ma možno oklamal, no ver mi, poučila som sa. Možno máš spomienky a postavenie Cassa, ale ani zďaleka nevieš, ako by sa správal on. V prvom rade, keď som spadla zo schodov by nešiel pracovať, sedel by tam a čakal, či som v poriadku. Za druhé, keď je prepracovaný, nespáva v pracovni ale u nás v izbe a pri deťoch zabúda na problémy. To už ani nehovorím o tom, že deti k nemu naťahujú rúčky, chytajú mu vlasy a nie aby plakali a chceli ísť od teba preč.* vlasy si zviazala do gumičky a prebehla pohľadom k pár nástrojom, ktoré zohnala Rowan keby nebolo toho incidentu s dvoma technikmi, mala by som obavy že si v Cassovom tele, no nie si. Jeho telo je inde a ty mi buď povieš kde je on a Lee, alebo ti ukážem stránku mojej osoby, ktorú v Cassových spomienkách nenájdeš. Môžeš si byť istý že pre šťastie svojej rodiny ti ublížim tak, že smrť bude raj na ktorý sa budeš tešiť...*hovorila jasne a pomaly, nebolo pochýb, že to čo hovorila mienila spraviť.*

*Posledné dni bola ako telo bez duše. Keď bola sama v izbe, cítila sa osamelo, keď bola v miestnosti plnej ľudí, cítila sa ešte osamelejšie. Posledné noci trávila v Jackovej kajute, nie však pre vášnivé splanutia ako sa raz stalo, ale pre pocit, že nie je sama. Nebola si úplne istá čo si o tom myslí Jack, no neposlal ju preč. Keď mu povedala že to nemôže pokračovať, tak ako sa nazdávala po ich prvom sexe, zobral to na vedomie a nič jej nevyčítal. No ona mala výčitky, cítila akúsi zradu voči Thosovej spomienke, aj napriek tomu že v tom neboli city. No dala Jackovi telo, ktoré Thos nemal, aj napriek že ho milovala. No Lee Thosa opravoval. Vedela, že je už skoro hotový, no nechcel jej ho ukázať, ževraj on polovičatú robotu nerobí. Rešpektovala to, aj keď ju to stálo viac sebaovládania, než si vedel ktokoľvek predstaviť. Z jej živelnej povahy sa stalo niečo apatické, napokon bola rada že tu Bryan nie je. Keby videl ako málo je a ako pochudla, či tie kruhy pod očami, určite by obrátil celý jej režim naruby. No život sa riadne zmenil, keď Tessa jedného dňa vyrokovala na tajnom stretnutí v ošetrovni pravdu o kapitánovi a Leem. Klony. A že ony ženy sa zbláznili. Nevedelo o tom priveľa ľudí, museli sa vyhnúť zbytočnému chaosu, aspoň kým nevedeli kde sa tí skutoční nachádzajú. Jediné čo urobili bolo, že zmenili kurz z toho, ktorí si zvolili oni, nech už mali dôvod akýkoľvek a Tessa mala na pláne s Jackom ešte čosi, čo nechcela nejako rozoberať, aj keď každý tušil, že pri tom bude tiecť krv...*

* Nechal sa Jackom zatiahnuť do tej časti lode, ktorú poznal len z kapitánových spomienok a naisto vedel, že sa tam nedeje nič príjemné. Možno by sa jej žena teraz rada dozvedela, čo všetko jej drahý mužíček nepovedal len aby ju ochránil. Stála tu pred ním ako bohyňa pomsty a hoci bol vo svojej podstate zbabelec mal chuť provokatívne jej zatlieskať za tú úžasnú dedukciu.. Podľa nástrojov, Tessinho pohľadu, keď po nich prechádzala prstami a aj vďaka tomu, že sa dvere za jeho chrbtom zavreli vedel s istotou, že sa odtiaľto nedostane len tak ľahko. Nevedno prečo, ale pocítil úľavu. Po tých dvoch nekonečných týždňoch sebazaprenia mohol konečne ukázať kým v skutočnosti je. Muselo to byť pre kapitánovú ženu ohromujúce, že sa tak dokonale podobal na jeho manžela. Nenašla by na jeho tele nič čím by ich medzi sebou odlíšila, ale Raaw si až príliš neskoro uvedomil aké následky môže mať ohrdnuté srdce manželky, keď sa mu nevenuje dostatočná pozornosť. Ibaže to Tesse nemienil uľahčiť. Muselo byť pre ňu ťažké pozerať sa do očí svojmu „ manželovi“ a pritom neustále myslieť na to, že ním nie. Že jeho telo je len schránka. Mal na svojej strane tú najsilnejšiu zbraň a tou bola Tessina neznalosť ich rasy a výzor jej milovaného muža. Aj kvôli tomu si dával pozor na to, aby mu črty tváre neskrivil hnev ani zhnusenie či dokonca výsmech, hlas mal pokojný... rozprával celkom ako Cass, keď svojej žene hovoril nežnosti.* Zdá sa, že tvoj muž je hotový svätec. Sedí pri tebe, keď sa zraníš a nepohne sa od postele kým znovu nie si v poriadku, deti ho milujú a posádka... ako sa zdá.. tiež.* Vtedy sa pozrel na Jacka, ale ten nebol až natoľko silný, aby dokázal rozlišovať rozdiel medzi ním, Raawom, a skutočným Cassom. Videl v jeho očiach záblesk zmätku.* Skazila si môj obchod a teraz čakáš, že ti pomôžem vrátiť späť tvojho muža? Mala by si vedieť, že je to len obyčajný slaboch.* prešiel k stolíku, na ktorom mala Tessa porozkladané nástroje a rýchlo po nich prebehol pohľadom.* Ale, ale...* zavrtel nespokojne hlavou.* Tak ty sa ma chystáš mučiť...ibaže tvojho kapitána ti to aj tak nezachráni. Už je príliš neskoro..vrabčiatko...* Usmial sa ľútostivo aj keď necítil nijakú ľútosť. Pretvárka na jeho tvári bola dokonalá, hlas rovnako pokojný a presvedčivý ako predtým.* Ale splním ti jedno želanie. Povedz, čo najšpinavšie chceš počuť o svojom drahom mužovi? Mám každú jeho spomienku, pamätám si na to ako ste sa stretli, ako ste sa milovali... cítim to.* usmial sa ešte viac, v duchu ho striasal odpor. * A pamätám si ja na to, čo robil predtým. Nebol vždy tým dokonalým kapitánom Thanatosu ako ho poznáš ty. Nikdy ti predsa nerozprával, čo robil ten rok predtým ako sa stretol s princom. Možno by si mi mala byť vďačná, že som ťa zbavil vraha...

*Takže podobrotky to nebude. Ktovie prečo ju to ani minimálne neprekvapilo. Možno sa v duchu tešila na to, že tomu odpornému klonu spôsobí bolesť, možno viac než si sama dokázala priznať. Vedela, a on viditeľne tiež, že nebude ľahké mučiť niekoho, kto má tvár jej manžela. Dívať sa do očí v ktorých nikdy nechcela vidieť bolesť. Lenže toto nebol jej Cass, bol to obyčajný klon, ktorý vedel, kde nájde svojho manžela.* neobťažuj sa...* odvetila ľadovým pokojom na jeho poznámky o Cassovej minulosti* ...ťažko mi povieš niečo, čo ti uverím alebo neviem či nepredpokladám. Minulosť nikto nezmení, no budúcnosť áno. Je tým čím je teraz, to čo bolo predtým ma zaujímať nemusí, takže neplytvaj časom, aj tak ťa z tadeto nepustím, kým nebudem vedieť čo potrebujem...* pozrela na Jacka, kývnuc hlavou* Jack priviaž ho prosím ťa...* vieš čo je dosť upokojujúce? Že tvoj kamoško klon dva, v Leeho tele bude babrák a určite nejaký slaboch. Pokazil to hneď pri Leem, keď jeho telo pobehovalo celé krvavé po lodi. Zlomíme ho, aj keby sa nám to u teba nepodarilo, lenže s tou možnosťou nerátam...* ústa vykrivila do sladkého, aj keď predstieraného úsmevu* ...a čo sa týka tých spomienok, kľudne si ich prehrávaj dokola koľko krát chceš a čo chceš, aj keď, ak ťa tak zaujalo to milovanie, prehupni sa na svadobnú noc...* ani trochu ju nezaujímalo, čo všetko o nej ten klon vie. Či vie všetko o ich vťahu, aj tak to bol len bastard, ktorého skôr či neskôr porazia. Nevadilo jej, ani že tam stojí Jack, nevedno prečo, cítila, že to čo sa bude diať v tejto miestnosti v nej aj zostane* Cass žije a ver mi, kým mi niekto nedokáže opak, nikdy iný fakt neprijmem, takže si ľahni, bude to príjemný rozhovor keď sa posnažíš...*odstúpila o krok dozadu, aby nechala Jackovi priestor a mohol klon pripevniť na stôl*

* Tvrdohlavá ako mulica. Chcel sa tej potvore pomstiť za prekazené plány najviac ako len mohol. Bolo jedno či ho bude počúvať alebo nie. Zvedavosť ju určite premôže a keby aj nie hneď teraz tak po čase určite. Pozrel na Jacka ako sa k nemu približoval s jasným úmyslom. Chudák. Snažil sa vyzerať rozhodne, ale keďže Raaw sa neprestal tváriť pokojne a ... celkom ako Cass.. nemohol sa ten Tessin poskok zbaviť nepríjemného pocitu.* Možno neveríš mne, ale , čo jemu?* kývol hlavou k Jackovi, ktorý ho dosť nešetrne chytil za lakeť a priložil mu zbraň pod sánku akoby sa mu chystal vystreliť mozog z tela skôr než na ňom stihne Tessa vykonať nejaké svoje bláznivé pokusy, ktorými aj tak nič nezmení.
- Sklapni! Tessa nepočúvaj ho! –
Raaw sa musel zasmiať Jackovi do očí. Vynikajúco pretože takto bolo jasné, že on, Raaw, neklame, keď vie niečo o Cassovej minulosti.
- Ale, ale Jack.- zacmukal nesúhlasne a sklopil pohľad dolu na zbraň. – Chceš ma zabiť skôr len preto, aby sa Tessa nedozvedela aký horkokrvný zabijak je v skutočnosti jej manžel? Tak to urob! A ona sa nikdy nedozvie kde je! -
Jack sa triasol na celom tele. Na Tessu ani nepozrel akoby sa bál toho, čo by mohol urobiťpod vplyvom jej pohľadu. Bol v pokušení stisnúť spúšť. Teraz mu už nerobilo nijaký problém vidieť rozdiel medzi skutočným Cassom a jeho klonom. Držal Raawa v šachu hoci ten sa mu vysmieval priamo do tváre. A potom sa to stalo. Raawovi sa podarilo natoľko zmiasť Jacka svojimi slovami a výrazom tváre, že ten na okamih poľavil v pozornosti. Stačilo mu vykrútiť sa z jeho zovretia a keďže Tessa stála pomerne blízko iba natiahol ruku a chytil ju za plece.
- Neveríš mi? Ukážem ti to.- a vtedy Raaw zavrel oči, prehrabávajúc sa v mysli Cassovými spomienkami až kým nenarazil na mierny odpor pretože túto časť svojej minulosti si kapitán zamkol veľmi hlboko do svojho srdca....


... hlava. Mala srdcovitý tvar s jemnými rysmi, a tak by skôr pristala žene ako mužovi, ktorý stál priamo pred Cassom s priezračným pohárikom v ruke. Dlhé tmavé vlasy muža mu spola zakrývali profil a oči pod privretými viečkami uprene hľadeli na dno pohárika akoby z neho chceli vydolovať odpoveď.
- Viete, že ste smiešny pán Scrad? – muž náhle zodvihol hlavu a prevŕtal ho výsmešným pohľadom. Bolo jasné, že si je celkom istý sám sebou a tým, čo tvrdí.
- Nikdy sa vám to nepodarí... –
Cassove ruky sa triasli. Zvieral v nich obálku. Bola otvorená. Už dávno poznal jej obsah a zdvíhal sa mu z neho žalúdok. Odrazu ho naozaj naplo, a tak mal čo robiť kým dobehol k smetnému košu stojacemu blízko mužovho pracovného stola. Sklátil sa mu priamo pod nohami s chrbtom ohnutým k nádobe kde skončilo všetko, čo v ten deň zjedol.
- Poslúžte si. – ponúkol ho pokojne muž so srdcovitou tvárou a špičkou topánky prisunul oceľový kôš bližšie k chvejúcemu sa telu mladíka. Začul duté vzlyky odrážajúce sa od kovového vnútra nádoby. Pobavilo ho to.
- Ale no ták, predsa kvôli takej hlúposti nebudeme plakať. Obchod je obchod a ja nemôžem za to, čo zákazníci robia so svojím tovarom. –
Mužov hlas bol výsmešný a miešal sa s kŕčovitým plačom, keď sa zohol k obálke, ktorá vypadla Cassovi z ruky akonáhle na neho prišla slabosť.
Trvalo ešte nejaký čas kým sa plač zmenil na trhané nádychy. Zavtedy sa muž oprel chrbtom o roh svojho stola a hľadel z výšky na predčasne zostarnutého mladého muža, ale ako už povedal sám.. necítil pri tom nijakú ľútosť. Nečakal však , že sa Cass tak rýchlo znovu postaví na nohy a nečakal ani výraz na jeho tvári. Bol cudzí plný ľadu a na míle vzdialený bolesti, ktorá mu zadierala do tela ešte pred chvíľou. Cassov výkrik bol plný nenávisti, keď sa k nemu vrhol a začal ho päsťami udierať do tváre. Chcel sa mu brániť, ale mladík mal viac sily ako predpokladal. Zakopol a obaja sa zvalili na zem. Ibaže ani pád Cassa neodradil. Iba otočil muža tvárou k sebe a nanovo ho udieral. Vložil do toho celú svoju silu, nenávisť, zúrivý hnev... všetko toto Tessa mohla cítiť akoby to bolo jej súčasťou pretože takto sa na okamih prevtelila do Cassa zo spomienky s celou silou pocitov s akými ju zakaždým prežíval. Mohla na vlastných rukách cítiť ako sa spočiatku tvrdá srdcovitá tvár mení, mäkne po každom údere viac a viac až kým sa celkom nezmenila na kašovitú hmotu, z ktorej trčali len pomliaždené zlomené kosti a kúsky mozgu... dokonca aj po tom ako bolo jasné, že muž je už dávno mŕtvy neprestal do neho Cass udierať. Dvere na pracovni sa otvorili a miestnosťou sa ozval tlmený pridusený výkrik. Bol to Jack, oveľa mladší než bol teraz. Prebehol tých pár krokov ku Cassovi a chytil ho za rameno. Ibaže Cass mal pred očami stále ten výjav na fotkách z obálky a keď ho Jack chytil zasadil aj jemu jeden úder.
- Dopekla Cass! Spamätaj sa! Musíme odtiaľto vypadnúť! – zreval na neho a aj napriek tomu, že cez tmu v očiach takmer nič nevidel začal Cassa ťahať preč od mŕtvoly....

Raaw pustil Tessino plece a unavený sa zviezol na provizórium postele. Dýchal prudko pretože Cassove spomienky boli teraz akoby jeho vlastné, a tak chvíľu trvalo kým sa oslobodil od ich vplyvu. Teraz mu už Tessa nemohla vyčítať, že klame. Ukázal jej Cassa, tak ako by ho nikdy nepoznala. Ukázal jej ho cez jeho vlastnú spomienku a všetku tú nenávisť, ktorú cítil aj on a dokonca aj radosť, keď sa mu päste zabárali už len do mŕtveho mäsa. * Tak čo? Ešte stále chceš nájsť svojho manžela?* uškrnul sa.* Muža, ktorý ti stále niečo zatajuje a tvrdí pritom, že ťa chce len chrániť? Už si myslela na to, že ťa možno nechce chrániť pred ostatnými nepriateľmi, ale len pred sebou samým?

/ nie je fér ked vidí to čo Cass, mala by som vedieť čo je na fotkách /

*Nechcela vedieť nič čo jej chcel rozprávať, no ten odporný klon jej chcel ublížiť. poznal ju rovnako ako Cass, vedel o nej všetko čo jej manžel a to mu dávalo do rúk zbraň najväčšieho kalibru. Pocítila dotyk na pleci, no skôr než si mohla ruku striasť, pocítila príval cudzích citov. Cassových. Zmätene stála, akoby bola úplne inde, akoby bola v jeho tele a cítila všetko čo ona. Nenávisť, takú silnú, že si myslela že skríkne. Keď spomienka skončila, pred očami mala telo dobytého muža s prázdnym pohľadom, nenávisť z nej pomaly vyprchala a vrátil sa len zmätok, ktorý tá spomienka v jej vnútri vyvolala. Klon vedel čo jej má ukázať a aj keď ju to bolelo, tvár sa jej nepohla. Bola ako skala. Z celej sily mu vrazila päsť do tváre, nečakajúc už na Jacka.* byť tebou, dávam si pozor aby si tak neskončil aj ty* zavrčala, viažúc mu ruky a nohy k posteli.* nepochybne k tomu budem mať otázky, ale nie od klonu, ktorý mi ukáže len čas z ktorej by som si mala vyvodiť závery sama. Čo bolo na fotkách, kto to bol...to si mi neukázal a skôr než budem súdiť čo sa vtedy stalo, počkám si na odpovede...no nie od teba* zrak uprela na Jacka, no nemohol tušiť čo sa deje v jej mysli. Sama to nevedela, bola zmätená, no ani tá spomienak neznamenala, že Cassa nechce nájsť. Niežeby ju ten obraz nevydesil, len to potlačila niekam hlboko do vnútra, kde to mohlo odpočívať kým nebude mať čas venovať sa tomu. Nemienila si nechať odpovedať na otázky klonu.* povieš mi kde je alebo začneme?* prešla k stolíku s Rowaninmi vecami, aj keď pohľadom sa zastavila na nádobe s myšou. V hlave sa jej vynorila spomienka na jeden film, kde práve takáto myška bola nástrojom na neskutočnú bolesť, stačilo vedieť čo s ňou robiť....*

* Ten úder rovno do tváre vôbec nečakal. A nečakal ani, že od tej krehkej ženy to bude tak pekelne bolieť. Nenávidel pocit bolesti v týchto telách. Nedalo sa tomu nijako brániť, nemohol sa len tak jednoducho uzavrieť do ochranného puzdra a tam prečkať všetko. Možno to tak nevyzeralo, ale bol zraniteľný a takto pripútaný sa navyše cítil ako malý chrobák pripnutý špendlíkom na doske stola. Ibaže by bola chyba ukázať strach, keď ešte nešlo priamo do tuhého, a tak len vykašľal krv, ktorá sa mu nahromadila v hrdle a po častiach ju vypľúval bokom na podlahu. Zasmial sa.* Možno mám vo svojej genetickej výbave menej chromozómov, ale to ešte neznamená, že som taký sprostý. Ty niečo chceš a rovnako chcem niečo aj ja. * Keďže si nemohol rukou utrieť ústa iba opäť sklonil hlavu a vypľul nový príval krvi z rozbitých úst. * Nechaj ma odtiaľto odísť a ja zabudnem na obchod, ktorý som mal a poviem ti kde nájdeš svojho mužíka.* Samozrejme jj nemienil vešať na nos to, že si na ňu pravdepodobne nespomenie. Príliš dlho čerpal z kapitánových spomienok. Niekedy bola pamäť poškodená iba dočasne aniekedy natrvalo. Ibaže za poškodený ovar sa neplatí tak veľa ako za tovar, ktorý je podľa normy.* Tak čo? Dohodneme sa?* prešiel pohľadom k stolíku a mučiacich nástrojoch. V podstate bol slaboch. Nie ako kapitán. Spomienka na jeho bolesti bola neznesiteľnejšia viac než si dokázal predstaviť.*

*Naozaj si ten červ skrytý v podobe jej manžela myslel, že s ňou bude vyjednávať? Naozaj bol taký sprostý? Pohŕdavo si odfrkla, čím dala už vopred najavo svoju odpoveď. Zdrapila čosi, čo pomenovať nevedela, no nemalo to ďaleko od nejakých kliešťov. Prešla k jeho nohám, vyzula mu topánku i ponožku a nadýchla sa. Vedela, že to čo urobí ju bude bolieť, pretože ten klon mal hlas Cassa, no nebolo inej možnosti a ona to vedela. Chytila kliešte, necht a vylomila ho. Nie, nepotiahla, vylomila do opačnej strany, vediac, že toto bude bolieť. Palec...s nechtom, ktorý držal hádam najpevnejšie, no aj tak ho vylomila. Privrela oči, nemohol vidieť jej výraz ani bolesť. Keď sa otočila a prehovorila, tvárila sa rovnako chladne ako doteraz, jej ovládanie bolo na vypetí jej síl, no zatiaľ držalo* si ešte sprostejší než sa môže zdať ak si myslíš, že so mnou budeš vyjednávať. Si tu zviazaný ty, nie ja. Ak necekneš, nevadí, dohodneme sa s tvojim kamošom klonom dva, no teba si užijeme ty malý červ...* vyprskla nenávistne* to čo s tebou urobíme si ešte premyslím, no ver mi, vyjednávať so mnou nebudeš. Kde je Cass?* pevne uchopila kliešte, ktoré už boli od krvi a prižlížila sa k ďalšiemu nechtu* napočítam len do tri,...

* Neznesiteľná bolesť! Jeho telo bolo len slabou schránkou teraz od hlavy až k pätám naplnenou trýzňou. Kričal pretože mu nezapchali ústa, ale kričal by aj tak. Rukami zovrel okraje provizórnej postele, na ktorej ležal pripútaný a začal sa divo metať hoci to kvôli popruhom nebolo ktoviečo. Všetky svaly na tele sa mu napli, dych zrýchlil a srdce šialene pulzovalo lebo tušilo, že toto nie je koniec. Pohľad na vlastnú krv ho omráčil a tak chvíľu nebol schopný ani odpovede.* Ty mizerná su...* Jeho krik prerušil dobre mierený úder Jackovej päste, keď mu zavrel ústa skôr než stihol dopovedať. Ako to však porovnával s bolesťou v Cassových spomienkach ešte stále to bolo ako tak znesiteľné, preto sa na tessu len uškrnul nenávisťou a bolesťou zmrzačenou tvárou a akoby jej napľuľ do tváre, ke´d povedal.* Zobral som si od tvojho muža všetko, čo mi mohol dať, ale niečo som mu nechal...* zasmial sa chrčivo cez krv v ústach.* Cíti všetko to, čo mi teraz robíš. Všetko! * chichúňal sa viac menej už omámene. * Chceš sa už teraz dohodnúť, ale mi zlomíš ruku? Sľubujem, že tvoj muž si to vychutná...* odpľul si Tessiným smerom až jej na šatách zostali stopy po jeho krvi. Jack bol pripravený udrieť ho znovu. Povedal by všetko, všetko len keby mu to pomohlo...*

*Nervy mala na pokraji svojich síl, mala chuť utiecť niekam preč, popustiť city z uzdy, plakať...no nič z toho nemohla. Nemohla ak chcela Cassa späť. Tak strašne sa o neho bála a jediný kto jej mohol povedať kde je bol klon. Klon ktorému neverila ani nos medzi očami, no nemohla nepočuť ten strašný krik, zarývajúci sa jej hlboko pod kožu. Mlčala, prinútila sa nepohnúť ani svalom na svojej tvári, dokonca ani po jeho slovách. Vo vnútri sa jej zmocňovala panika, hovoril pravdu? Nie, to neverila* Klameš ty sprostý bastard a vieš ako to viem?* vyprskla k nemu rozzúrene* Leeho klon bol iný ako originál. Jeden bol zranený druhý nie! Vaše telá nie sú fyzicky prepojené a nech mi povieš čokoľvek, neuverím ti to. Si obyčajný luhár čo si myslí že ma tým obmäkčí! Nenechám sebou manipulovať a kľudne ti vyškriabem aj oči ak to bude potrebné!* hovorila to presvedčivo, akoby to naozaj myslela vážne, čo tak vyzeralo, možno by jej to pri pohľade do jej tváre uveril aj Jack, no v duchu mala isté pochybnosti. No Cass by jej ten necht odpustil, nebolo inej cesty ako sa dozvedieť kde je, no argument ktorý použila proti tomu klamstvu bol dosť jasný. Vyšklbla ďalší necht* hups...zabudla som počítať...* zatvárila sa ľútostivo, no v tvári nebolo po ľútosti ani kúska* vieš načo tu mám tú myšku?* spýtala sa akoby mu išla vysvetľovať nejaké učivo v škole* videla som to v jednom filme...* rozopla mu košeľu a položila myš na brucho, prikryjúc ju nádobou tak aby neušla* vieš čo sa začne diať ak jej troška podkúrim v tomto príbytku? Spraví všetko preto aby sa dostala von...cez tvoje brucho...láska...* z duše neznášala to oslovenie aj preto ho adresovala tomu klonu. Boli na tom s tým oslovením rovnako...* takže? Ešte stále trváš na dohode a mám začať počítať, alebo mi už povieš čo chcem vedieť?* natiahla sa po zapalovač.*

* Chladný vzduch na odhalenej pokožke hrude zacítil okamžite rovnako ako aj dotyk dvoch párov malých nožičiek hlodavca. Čo to bolo za sprostosti? Trhol sebou po novom výkriku bolesti od ďaľšieho strhnutého nechta a keď prešla najmohutnejšia vlna trýzne zahľadel sa na Tessu s takou nenávisťou, že sa jej jeho tvár, tvár jej manžela, musela takto vryť hlboko pod kožu. Po tom ako mu vysvetlila už chápal jej plánu. Teraz mal dve možnosti. Buď jej povie to, čo chce počuť a ona si na ňom potom odskúša tie psychopatické zručnosti z bláznivých filmov alebo bude mlčať a bolesť bude pokračovať ďalej. Tak či tak nemal veľmi na výber, ale ako obchodník si vedel vypočítať, čo je výhodnejšie a kde má väčšiu šancu na úspech.* Dosť!* skríkol na Tessu ako mu prikladala kovovú nádobu na brucho. Z červenej umučenej tváre mu po čele a lícach stekali kropaje potu. * Je na Miletei ! Na Miletei!* hlava mu padla dozadu od vyčerpania, strach a bolesť mu odčerpali sily hoci vedel, že skutočný kapitán by sa nikdy nevzdal tak ľahko. Ale on nebol ním. Naostatok ho tešilo aspoň niečo. Tessa si pôjde nájsť svojho muža, ale možno zomrie skôr než sa tam dostane. Život na planéte sa o to postará. A keby ho aj našla bolo viac než pravdepodobné, že z úbohého kapitána zostali už len kosti.*

*Aj napriek víťazoslávneho úsmevu, ktorý sa usídlil na jej perách sa necítila práve najlepšie. Bolo jej na nič, žalúdok bol ako želé a ten výraz...bolelo ju to, aj keď to bol len klon. No bol to klon s tvárou jej manžela.* kto by to bol povedal, že ťa vyplaší drobná myška...* prehovorila rýpavým tónom, no myšku dala späť do klietky, obdariac ju kúskom jedla, ktoré si skryla do vrecka* ak ma klameš, prežiješ niečo čo budeš mať vyryté v každom kúsku tvojej mysle...* odložila veci no muža neodpútala. Nemienila ho pustiť len tak, nie kým nemá skutočného Cassa späť* Jack...* kývla nech ide na chvíľku von. Tento aj tak nemal kam ujsť, miestnosť bola mimo toho na čom ležal prázdna, nástroje si brala so sebou...pre istotu. Niežeby bola šanca na útek, bez hesla ktoré dala zmeniť a poznala len ona s pár vybranými ľudmi...mal smolu červík jeden...* idem na mostík zmeniť smer, nech sem príde niekto strážiť, niekto komu veríš Jack, nech nebehajú dnu, nedaj im kód...okrem toho, treba nájsť klon číslo dva, tiež ho treba zamknúť, nech nerobia voloviny, ale mohol by opraviť Thosa, zíde sa...* spustila na Jacka potichu, keď už boli mimo dosahu červíka* bola by som rada keby si so mnou išiel Cassa pohľadať, medzi tým mi aspoň povieš o čo v tej spomienke išlo...* slabo si vzdychla. Spomenula si na to čo videla, no stále to nebola ochotná vziať inak ako vystrihnutú udalosť, ktorou ju chcel proti manželovi poštvať.* stretneme sa za chvíľu, idem na ten mostík...*o chvíľku sa už Thanatos rútil na danú planétu, zatiaľ čo ona išla nakŕmiť Ginny s Julianom. Moris bol ešte stále u nich, vedela že dohliadne na ich bezpečnosť, aj keď nevedela kto im dá papať kým tu nebude, no dúfala, že Rowan to vymyslí, poslala jej odkaz s nejakými informáciami. Prezliekla sa do oblečenia vhodného do terénu, nikto by jej nezabránil ísť tam, nájde Cassa či sa to klonu páči alebo nie.*

* Otvoril som oči a rýchlo ich opäť zavrel. Pod viečka sa mi predralo ostré svetlo neónovej lampy. Spleť farieb od červenej až po fialovú si ma našla aj tam a ja som sa odrazu cítil veľmi nepríjemne. Nepríjemne a cudzo s pocitom, že sa deje niečo, čo nedokážem pochopiť ani s výhodou svojho pozitónového mozgu, ktorý dokázal spracovávať milióny súborov a dát v okamihu jednej milisekundy. Kedysi som si čítal ako by vesmírčania ohodnotili podobné úvahy keby som ich predniesol nahlas. Bol by som pre nich vystatovačný, synonymum namyslený a ďalšie synonymum povýšenecký. Môj slovník obsahoval bohatú škálu rôznych obmien jedného a toho istého slova a to vo viac než tritisíc jazykoch, ktorými sa dalo aktívne dohovoriť na viac než desať na okta obchodných trasách a signálových kanáloch. Myšlienky som mal poprehadzované ako zle založené kartotéky a to ma nesmierne rozptyľovalo. Napríklad si vôbec nedokážem spomenúť na to, čo som robil posledných niekoľko dní a prečo sa moje spojenie s Thnatosom prerušilo akoby on stále existoval a ja nie. Ale taká možnosť bola viac než len nepravdepodobná.*
- Nie si Lee Marcus Monegen. Nenarodil si sa v roku kali na planéte Jutra. Kto si? – prehovoril som a pozrel na tvár človeka, ktorý mal byť mojím stvoriteľom. Stalo sa to vtedy, keď môj primárny okruh znovu naskočil, keď mi ganiová kvapalina opäť začala prúdiť žilami a ja som si konečne zvykol na neónové svetlo visiace priamo nad mojou hlavou. Kovový povrch stola, na ktorom som ležal mi bol príjemný. V niečom, aj keď to bolo len málo, mi pripomínal stavbu môjho vlastného tela.
- Ako to vieš? – ozval sa prekvapene Lee-neLee a chytil ma za zápästie. Vtedy som zistil, že som pripútaný.
- Máš v hrudi dve srdcia a štruktúra tvojej pokožky je iná ako si ju pamätám. Koža na človeku je ako odtlačky prstov, na každom jedinečná a tvoj genetický materiál sa nezhod...-
Lee-neLee sa natiahol poza moju hlavu. Zacítil som jeho ruky vo vnútri vlastnej lebky. Takže som nebol ešte celkom dokončený. Ale ak ma museli opravovať potom sa niečo muselo stať. Otvoril som ústa, ale nevyšiel z nich nijaký hlas iba prúd vydychovaného vzduchu nerozochvel hlasivky. Ostal som nemý, ale o to viac myšlienok sa mi vyrojilo v hlave.
- Si len zmätený z toho, čo sa stalo Thos, ale neboj sa. Dám ťa do poriadku.-
Tón jeho hlasu sa mi vôbec nepáčil. Znelo v ňom vysoké percento klamstva a len malé takmer zanedbateľné percento úprimnosti, ktorá podľa mojich zhodnotení len mala úprimne potvrdzovať jeho lož.
- Pospi si Thos. – Lee-neLee sa opäť natiahol k mojej hlave a odpojil moje senzorické snímače. Všetko sa prepadlo do tmy, ale predtým som si zálohoval spomienky vo forme súborov a uložil ich na prázdne, tajné miesto môjho mozgu.

O niekoľko hodín :

Kto je ten muž? Napadlo ma ako prvé, keď som otočil hlavu a zazrel v odraze vyleštenej tabuľky skla telo pripútané ku kovovému lôžku. Nepoznával som ho, ale pravdepodobne on mňa áno. Opakoval každý môj pohyb. A to dokonca identicky. Nemohol som ho ani slušne požiadať, aby prestal žartovať pretože Lee-neLee mi odpojil centrum reči. A ten muž neprestával. Mračil sa na mňa a zazeral spoza stiahnutého obočia. Kto si? Snažil som sa za mužovým chrbtom zazrieť obraz vlastnej tváre, ale ako náročky mi tienil... Kto to je? *

*Jack s Tessou už odišli zachraňovať kapitána i Leeho. Vlastne o Leem nepadlo ani slovo, no na otázku kde je hlavný technik chceli asi jeho klona. Vedela, že vo svojej pracovni teraz nie je, veď ho naháňali po lodi, možno už aj chytili, čo predpoklada. Potichu ako taká myška sa plýžila k pracovni, kde dúfala že nájde Thosa, ak teda nepravý Lee neklamal a naozaj ho robil. Otvorila dvere a nakukla. Po Thosovi nebolo ani stopy, no pripútaný muž ktorého si z lode nepamätala ju donútil rýchlo vkĺznuť dnu a pribehnúť mu na pomoc. Ak by patril ku klonom, nebol by pripútaný* to nič, odviažem ťa...* prihovorila sa mu rýchlo* určite si zmätený prečo ti to náš hlavný technik spravil, no je to len klon* hovorila k cudziemu mužovi a pomaly mu uvoľnovala ruky i nohy* dúfam že ti nič nespravil * pokračovala v rozprávaní, očami sústredene pracovala na uvoľnovaní rúk* si v poriadku? Určite si smädný, ako dlho ťa tu držal?* chrlila jednu otázku za druhou, no to už stála a naberala vodu pre uväzneného muža, položiac ju na stolík nech sa môže napiť.*

* Freya! Jej prítomnosť zaregistroval ešte skôr než stihla otvoriť dvere a už na ňu hľadel ako zhypnotizovaný. Dokonca aj ten neznámy muž, ktorý po ňom opakoval každý pohyb ho v tej chvíli ako sa na neho uprel pár žiarivých jasných očí prestal zaujímať. Bez slova, pretože nevedel, čo by mal povedať, sledoval ako mu odpína putá na rukách a nohách zahŕňajúc ho celou škálou úsmevných otázok. Samozrejme, že bol v poriadku, nikdy predtým sa nemal lepšie ako teraz, keď bol s ňou pretože tesne predtým ako „zomrel“ sa s Freyou rozlúčil naposledy. Vedel, že nijaké nebo neexistuje a už vôbec nie nebo pre robotov, bol si dokonale vedomý toho, že výbuchom prestane existovať a s jasnou mysľou to vnímal a preciťoval do poslednej sekundy. Ľudia sa boja neexistencie, desí ich myšlienka, že po živote nie je nič, že ich myseľ a vedomie sa stratí a oni už nebudú schopní ani myslieť ani cítiť ani vnímať. Preto verili v silu náboženstva a uctievali bohov. Nexistencia bola v rozpore s princípom života, na ktorý boli naviazaní. Ibaže pre neho neexistencia predstavovala hluché prázdno, nič... a on sa toho Nič nebál. Ale teraz bol šťastný, že je späť a uvítal aj vedomie toho, že všetky jeho spomienky sú stále jeho súčasťou. Pamätal si každý okamih, každý detail, každú sekundu no najviac si spomínal na Freyu. Ibaže tentoraz ho prekvapila ešte viac tým ako sa správala než tým, na čo sa ho pýtala. Zostal sedieť na lôžku len nohy mu prevísali cez okraj, rukami sa zapieral o kovovú podložku, čo mu vykreslilo líniu svalov pod kožou na pleciach a ramenách. Mierne nadvihol obočie a pozrel pritom zo stolíka kde stál pohár vody na Freyu.* Uvítal by som skôr tarinový olej. Obávam sa, že voda by mohla spôsobiť skrat v mojom primárnom okruhu a Lee Klon by mal zbytočnú prácu pri mojej opätovnej oprave... Ako sa máš Freya?* opýtal sa prvú no základnú otázku. Nešlo už iba o bontón, ale o celkom prirodzenú vec, ktorú by pred pár mesiacmi vnímal ešte ako zbytočnosť pretože si mohol citlivými receptormi zmerať teplotu jej tela, srdečnú činnosť a podľa čŕt tváre priradiť istý typ modelového správania. *

*Všetko bolo na danú situáciu normálne, ak sa teda dalo nazvať normálnym, keď odviazovala spútaného muža v Leeho izbe. Nepoznala ho, no z nejakého dôvodu sa necítila nesvoja. Nikdy nebola tiché a plaché dievčatko, no vždy si pri cudzích držala počiatočný odstup. No teraz necítila múr ani nijakú inú zábranu.
Keď však muž prehovoril, pocítila silné chvenie v kolenách. Prekvapene sa usadila na posteľ vedľa muža, ktorého tvár nepoznala, no jeho slová naskytovali odpoveď pre otázku kto to je.* T-Thos?* vykoktala zo seba, jej šokovaný výraz sa nedal nepostrehnúť. Ruku priložila na miesto, kde by sa za normálnych okolností v ľudksom tele ozval tlkot srdca, no jeho hruď bola tichá. Cítila ako sa jej do očí hrnú kvapôčky sĺz šťastia a nerobila si s nimi starosti. Už raz Thosovi vysvetlovala, že smútok nie je jediná emócia pre plač.* ja...ja...* nezmohla sa na nijaké slová, spodná pera sa jej chvela až príliš. Aj napriek tomu, aké zvláštne jej bolo objať v podstate cudzieho chlapa, v mysli mala tvár starého Thosa. Silno ho objala, akoby neverila že je to skutočnosť. Posledné noci sa jej stále snívalo že Thosa mala späť, lenže vždy nasledoval krutý budíček, poväčšinou v Jackovej izbe. To jej pripomenulo ďalšiu vec, ktorú však teraz nemienila spomínať, Thos bol späť.* s-strašne si mi chýbal, myslela som si že ťa už neuvidím...* pustila ho a pozorne si ho premerala. Bol úplne iný, iba oči boli rovnaké. Klon Leeho zjavne nedokázal spraviť Thosa rovnakého, prvý raz mu predsa len pomáhala Rowan.* ...vyzeráš inak...* podotkla na vysvetlenie svojich pochybných otázok okolo vody* ...a mám sa...ani neviem...ako sa cítiš? * bola strašne zmätená. Vedela že rozpráva dve na tri, lenže bola šťastná, zmätená a znovu šťastná. Bolo jej jedno či vyzerá ako cvok, jednoducho cítila neskutočné šťastie, akoby ten smútok posledných týždňov niekam zmizol a ona mohla opäť dýchať*

*Dlho hľadel na Leslienu tvár akoby si ju pripomínal a zisťoval, že nič z toho, čo k nej cítil sa nezmenilo, nevybledlo, nestratilo sa ako súbor, ktorý niekto vymaže. City boli veľmi zložité a častokrát sa dostávali do rozporu s tým, čo mu hovoril rozum a predsa boli trvácnejšie než všetky vedomosti, ku ktorým sa kedy dostal.
Pomaly vstal z lôžka, ozvalo sa jemné kovové zastonanie ako naň jeho veľké a ťažké telo prestalo tlačiť. Postavil sa priamo pred Leslie a rovnako nenáhlivo s pohľadom stále sledujúcim výraz jej očí, kľakol si pred ňou na koleno a vzdal ruky do svojich obrovských dlaní kde sa mohli celom stratiť keby ich zovrel. Namiesto toho si však Lesliene ruky priložil k svojej tvári a akonáhle zacítil na pokožke jej teplo zavrel oči a usmial sa. Naklonil hlavu a zľahka sa obtrel lícom o vnútro Leslienej dlane vtisnúc jej do nej bozk. * Cítim, že žijem.* odpovedal šeptom a ešte chvíľu vdychoval vôňu sálajúcu z jej tela, opäť cítil klinčeky, ruže, pramenitú sviežosť pulzujúcej krvi. A chcel viac. Pustil Lesliene ruky, objal ju ramenami okolo pása a hlavu si položil na jej hruď presne tam kde mohol počuť biť jej srdce. Zázrak stvorenia. Kým toto srdce bije nemôže sa ani on cítiť mŕtvy hoci v jeho hrudi bolo prázdno. A potom tu bolo ešte niečo... zodvihol hlavu a pohľadom sa dotkol Lesliených pier , dýchal pokojne, ale čím bližšie boli jeho ústa k jej perám, tým viac sa mu dych prehlboval až kým Leslie nepobozkal. Cítil ako sa chveje.. na moment sa odtiahol, pozrel jej do očí a potom ju znovu pobozkal veľmi jemne a ... nežne.
Ale v okamihu ako chcel Leslie zobrať do náručia a tvár zaboriť do jej hebkých vlasov všimol si v odraze skla za jej chrbtom opäť tú istú tvár muža. Aj on držal Leslie v náručí a uprene mu opätoval pohľad. * Kto to je? * vlastný hlas mu znel cudzo ako hľadel na obraz v skle a nemohol od neho odtrhnúť oči, celkom stuhol. Iba pustil Leslie a ustúpil dozadu oprúc sa chrbtom o stenu.*

*Niečo, čo sa pri Thosovi za ten dlhý čas naučila bola trpezlivosť. Kým ho nestretla, za všetkým sa náhlila, všetko chcela mať čím skôr. Potrebovala cítiť rýchlosť života, no pri ňom pochopila, že niektoré veci je krajšie prežívať postupne než všetko zbytočne unáhliť. Aj teraz nevedela čo skôr, čo by sa ho chcela spýtať, čo urobiť, čo povedať...alebo ho len držať a byť si istou že je skutočne tam, no ani sa nepohla. Nechala ho objímať jej pás, hladkala ho po vlasoch a s pocitom šťastia a znovunájdenia čohosi čo potrebovala ku svojmu šťastiu mala privreté viečka. Len tak stála a hladila ho. Dovolila by mu čokoľvek, len aby ho mala pri sebe. Jemný bozk do dlane, jej slzy stekajúce po lícach a dopadajúce na jeho tričko, bozk ktorý jej dal. Stále to bol on, či v tele iného muža, no bol to Thos. Milovala jeho dušu, aj keď by mu to nebola schopná povedať. Aspoň teraz nie. nielen preto, že by ho zbytočne zmiatla, nevedel by čo povedať, ale stále tu bolo niečo čo mu musela povedať o Jackovi. Nemienila si pred nikým spytovať svedomie, nemienila sa ospravedlňovať za to čo robí, ani Bryanovi, no bála sa, že Thosovi ublíži alebo zničí predstavu o tom aká je. Bála sa, že ho sklame, zmení pohľad akým sa na ňu díva. No rovnako vedela, že mu to neskôr povie, nedokázala by pri ňom byť ak by bol v nevedomosti.
Pocítila ako sa ich pery oddelili, no v tom odstúpil a ona prekvapene zažmurkala, aby cez slzy videla. Otočila hlavu a zbadala jeho odraz. Čo mu povedať, ako mu to vysvetliť? Ako by sa cítila ona, keby sa prebudí a vyzerá úplne inak?* Thos neboj sa, je to v poriadku* natiahla k nemu ruku a opatrne mu ju chytila.* ...ja viem že ťa to teraz mätie, no počúvaj ma. Thos ten muž v odraze si ty. Leeho klon ťa nedokázal zjavne spraviť rovnakého ako si vyzeral predtým, no nezáleží na tom. Ja neviem ako by som sa cítila na tvojom mieste, s inou tvárou, no ver mi, môj pohľad na teba sa nezmení. Nie je podstatné či vyzeráš takto, či ako si vyzeral, aj keby si bol len šedý stroj s podivnou tvárou podobnou ľudskej, ide o to čo je v tebe Thos. To čo je ľudské, tvoja duša a city. To je to čo ťa robí Thosom, nie telo v ktorom si. Akýkoľvek obal či ľudské telo je niečo, čo je oproti jedinečnému ja nepodstatné. Je to tak aj medzi nami ľuďmi, keby existujú dvojníci, dve osoby s rovnakým vzhľdom ako sú dvojičky, človek ich nemá rád rovnako, pretože každý je iný. A aj keď si teraz v inom tele, stále si to ty Thos...* pevne mu stisla ruku, no neprešla k nemu, chcela mu nechať priestor aby to urobil sám, keď si premyslí obsah jej slov*

* Dlho sa nehýbal, pohľad upieral na odraz v skle a zdalo sa, že po prvýkrát od svojej existencie je duchom neprítomný. Cítil dotyk Leslienej ruky v dlani, jej blízkosť aj slová hoci sa sprvoti zdalo, že sa uzavrel do vlastných myšlienok. Z časti to tak bolo, ale nie dosť na to, aby v sebe zaprel neľudskú bytosť, stroj androida. Možno to len Leslie pochopila zle. Nešlo mu o krásu ani o podobnosť či jedinečnosť. Jedinečné pre neho boli živé veci, jedinečné bolo to, čo sa nedalo zopakovať a on predsa žil a to že má len iné telo znamenalo...* Som len stroj, nie výnimočný.* ozval sa odrazu drsne a vymanil si svoju ruku z Leslienej.* Nechápeš to?! Nevidíš ma?! Stroje nemajú dušu!* tentoraz už kričal a ako sa nahol k Leslie až mu mohla zblízka pozrieť do tváre a prečítať si v nej hnev a... bolesť. Triasol sa na celom tele, vykríkol a rukou zovretou v päsť udrel do stola zanechajúc na jeho hladkom povrchu výraznú preliačeninu.* Ak sa mi opäť niečo stane môžu ma dať zase do iného tela a tak to môže pokračovať do nekonečna! Do nekonečna! Nemôžem ani zomrieť, lebo stroje neumierajú, ale slúžia! * Cítil, že sa prestáva ovládať. Nikdy predtým necítil niečo podbné ako teraz, ten hnev, nenávisť, ukrivdenosť. Jediným prudkým myknutím si z tela strhol tričko, ozval sa nepríjemný zvuk trhajúcej sa látky, až ostal pred Leslie stáť polonahý. Jeho vysoká postava na ňu vrhala tieň a nahá hruď sa prudko dvíhala hoci nepotreboval kyslík na to, aby žil. Skrivil prsty na ľavej ruke ako pazúry a ďalším prudkým pohybom si prešiel po pokožke od ľavého ramena až k bruchu pričom koža sa poškodila a v roztrhaných pásoch odhalila strieborný ochranný plášť. Žiadna krv, nijaké svaly, nijaké orgány..* Pozri, čo si si vybrala.* Chytil Leslie ruku a prešiel jej ňou po svojej zničenej hrudi. Výraz hnusu sa mu zažral do kútika úst a vyvolal na jeho tvári jasné pohŕdanie. Dlho mlčal, len dýchal v ústrety Leslienj dlani no potom jej ju pustil a keď prehovoril znovu zmenila sa mu iba hlas. Bol chladný akoby cudzí.* Choď preč.

*To čo sa okolo nej vďaka emóciám ktoré Thos prežíval rozpútalo ju nevystrašilo. Stála ako socha a dívala sa na Thosa, ktorý ani nevedel čo práve urobil. Mlčala, nechala ho vyzúriť sa, aj keď jej trhalo celým telom a chcela ho zastaviť nech neubližuje sám sebe. Lenže z nejakého dôvodu cítila, že ho musí nechať. Nechať ho kričať na samú seba, aj keď to nebolo príjemné. Lenže tým čo robil len ukazoval niečo, čo patrilo ľuďom. Emócie. Kopu emócií, ktoré mu nikdy nevysvetľovala ani neukazovala. Išli z neho prirodzene, ako z ľudskej bytosti. Sklamanie, hnev, zlosť priam zúrivosť, pocit nespravodlivosti nad tým ako to dopadlo a že ho takto ľahko môžeme dať dokopy.* si si istý že chceš aby som odišla Thos?* spýtala sa chladne. Necítila voči nemu zlobu, ani hnev, no tvár mala ako z kameňa. Očami sa zabodávala do jeho a nemienila nimi uhnúť, ani keby v tých jeho šlahali blesky.* možno si teraz myslíš, že po tom čo tu predvádzaš si stroj...je mi ľúto, musím ťa sklamať...tým čo si práve predviedol si človekom viac než si myslíš. Búrka emócií, ktorý stroj by to spravil? Vieš ako by reagoval iný stroj? Ani by si to nevšimol a ak aj hej, nevenoval by tomu pozornosť. Lenže teba to štve Thos, nepáči sa ti to a sám to vieš. Ako vravíš, môžu ťa dávať dokola dohromady a to ti vadí, nepáči sa ti to. Lenže to je reakcia človeka nie stroju!* nepohla rukou ktorú jej držal a keď ju pustil, len ju nechala dopadnúť späť vedľa tela* Mal by si však vedieť jedno, tvoje emócie a tvoje správanie ovplyvňujú iných a keď niekomu ublížiš alebo ho sklameš, on ti odpustí, prekoná to, lenže jeho vnútro sa s tým zmieri a už to nebude také ako predtým. Vytvorí si ochranný múr okolo svojho ja aby sa niečo také už nezopakovalo. Takže predtým než vyjdeš z tejto miestnosti a začneš takto vystrájať pred ľudmi ktorým na tebe záleží, Rowan, alebo Lee keď sa vráti, skús sa zamyslieť nad tým, či im naozaj chceš ublížiť...*nebola si istá čo týmito slovami u neho vyvolá. Nemala právo mu prednášať, oan určite nie, no pohľad na to čo prežíva ju netešil a neverila, že nejaké utešovanie by pomohlo. Chce byť sám? Nech teda je ak si to praje a nech sa zamyslí nad tým čo mu povedala o emóciách ktoré má vo svojom vnútri, pretože tie nepatrili stroju, nech si navrával čokoľvek. Zvrtla sa, zdrapila kľučku a ponad plece sa ešte otočila* Keby si nám len slúžil...* použila jeho slová* ...vyzeralo by to o dosť inak...* a otvorila dvere. Nebola si istá s akými pocitmi odchádza, bola priveľmi zmätená. Možno chvíľku samoty nepotreboval len Thos ale aj ona.*

* Nepozeral sa na Leslie, hlavu mal obrátenú smerom od nej a pohľad pevne zabodnutý do náprotivnej steny po celý čas, čo rozprávala. Cítil akýsi odpor a nechuť, keď ju počúval jasne rozoznával ako sa mu nepáčilo, čo sa mu snažila vysvetliť hoci to boli rozumné slová a on ich jednou časťou svoje mysle uznával, ale odrazu akoby padal a nebolo tam nič, čo by ho zachytilo. Nepamätal si, že by predtým cítil niečo také silné ešte vo svojom starom tele. Vtedy sa vedel dokonale ovládať, ale teraz strácal pôdu pod nohami a nevedel ju nájsť a Leslie síce chcela pre neho to najlepšie sa mu práve obracala chrbtom. No kto by sa neobrátil po tom ako sa zachoval. Odrazu prudko vydýchol a sklonil hlavu do dlaní akoby mu ju išlo roztrhnúť. Čo to s ním je? Čo to urobil? Pozrel sa pomedzi prsty na svoje dokaličené telo a začal sa ticho smiať. Celá škála nových pocitov na neho útočila z každej strany a on sa jej nevedel ubrániť. Musel ich prežiť všetky pretože inak sa zaiste zblázni, netušil ako sa má ovládnuť a jediná istotu videl len v tej racionálnej bezcitovej časti svojho ja. Ticho začal odriekať zložité matematické zákony ani si nevšimol ako pritom padol na kolená a s hlavou v dlaniach sa pokúšal nadviazať spojenie s pevnou pôdou, ktorú pre neho predstavovali vedomosti. Myšlienky mu však neustále odbiehali, nemohol sa sústrediť len matne vnímal siluetu Leslienej postavy medzi dverami potom mu pohľad zastrela bolesť a on mal pocit, že sa nemôže nadýchnuť hoci racionálne vedel, že je to hlúposť, že by prežil aj tak. Dych sa mu krátil a zakrátko začal lapať po vzduchu.*

*Bola presvedčená že odíde a nechá ho tam, nech sa upokojí. Lenže nedokázala sa nohami odlepiť z miesta kde zastavila, keď ho tak sledovala. Akoby mohla odísť teraz, keď ju potreboval? Možno má teraz pocit že mu chce len zle, lenže to prejde, keď sa ten nával emócií v jeho vnútri upokojí. No upojili by sa jej výčitky svedomia, že sa mu obrátila chrbtom v takejto chvíli? Pochybovala, vlastne neverila. Konečne sa pohla, no nie smerom von, ale späť k nemu, vediac, že riskuje, že bude opäť vystavená jeho kriku a nie príjemným slovám* to nič Thos, upokoj sa, prejde to...* kľakla si k nemu na zem a opatrne ho z boku objala, silno si ho držiac pri sebe.* je toho na teba veľa, ale prejde to...* šepkala mu potichu* som pri tebe, zvládneš to...* jemne ho hladila po vlasoch, uvedomujúc si, že sa akoby dusil. Nedávalo jej to nijakú logiku, určite predsa nemal pľúca, no čo sa dávalo ľuďom v šoku, keď mali problém ústaliť svoj dych? Teda aspoň vo filmoch, aj keď to ževraj fungovalo aj v praxi? Rukou sa natiahla smerom k stolu, kde bol akýsi papierový sáčik voňavý od rožkov, ktoré v ňom donedávana boli* dýchaj to tohto, pekne pravidelne Thos...pššt...*teraz mu nepomôžu nijaké matematické veci, ak ja pocity potlačí, oni sa vrátia, tak radšej nech ich prekoná teraz*

* Netušil, čo to znamená. Prečo reagoval tak prudko a zreteľne si uvedomuje každý pocit hoci ho nevie pomenovať? Počas dlhých nocí mal dosť času preštudovať si veľa kníh, ktoré sa zaoberali pocitmi pretože zo všetkého najviac sa mu práve ony zdali najnepochopiteľnejšie. Čo je nehmotné, abstraktné a môže spôsobiť toľko bolesti, toľko šťastia...on nemal toľko času naučiť sa ich všetky postupne. Akoby v ňom niekto alebo niečo otvorilo hrádzu a teraz vnímal všetko stonásobne jasnejšie, citlivejšie.
Tuho prižmúril oči ako na svojich bokoch pocítil zovretie Lesliených útlych ramien a hoci bol ten dotyk nepatrný znamenal pre neho viac než čokoľvek by mu mohla povedať a čo racionálne vedel aj sám. Zobral si papierové vrecko, ale namiesto toho, aby si ho priložil k tvári tak ako mu to poradila, odložil ho nabok a s pohľadom upretým na jej ruky zobral ich do svojich a priložil k lícam. Nosom prechádzal po línií čiar v jej dlani a vôňa pokožky, ktorá sa tým uvoľňovala ho upokojila natoľko, že sa mu dych opäť spomalil. Nehovoril nič. Načo aj. Iba si odrazu hlavu položil do Leslienho lona a zavrel oči...*