Vesmírna loď

*Bola rada že poslúchla srdce a ostala pri ňom. Nehovorila už nič, no cítila a videla, ako sa pomaly upokojuje. Očami plnými nehy prechádzala po jeho tvári a keď sa sklonil a hlavu vložil do jej lona, iba privrela oči a naďalej ho hladila po vlasoch. Nevedela si vôbec, ale skutočne vôbec predstaviť, ako sa teraz cíti. Ona ako mimozemšťan spoznávala pocity pekne odmala, nie naraz a tak nemala problém rozoznať ich. No napriek tomu niektoré pocítila intezívnejšie než iné, také jednoduche bolo cítenie. Ako sa mal teraz vyrovať s toľkými novými pocitmi? Nevedela a preto mlčala. Dávať rady keď sama nie je doma v tom čo by hovorila, nie, to neurobila. Len mlčala, niekedy to bola soľ nad zlato, ako v tejto citmi naplnenej chvíli, ktorá bola tak strašne prelomová pre Thosove ďalšie bytie, bytie ľudskej časti v jeho tele.*

O pár dní...

*Takmer celý čas čo sa vrátala v horde káblov myslela na niečo iné, než boli veci, ktoré jej samé lietali do rúk. Niektorí z kolegov si ju doberali, že sa tvári akoby ju čakala poprava, no ona sa tak skutočne cítila. Rečičiky však prešla bez pozastavenia sa, nikdy ich nebrala priveľmi vážne, rovnako ako si zvykla nereagovať na ich chlípne reči, či príbehy o ženách ktoré „takzvane“ zviedli do postelí, kým Thanatos stál v dokoch.
„Budeš ten káble žmochtliť ešte dlho, alebo ho už zasunieš do tamtej diery označenej žltou farbou?“ jeden z chlapov nad ňou už strácal nervy. Krátko prikývla, vypustila z úst ospravedlnenie, no aj tak sa nič nezmenilo. Už to bolo pár dní, čo Thos objavil viac citov než chcel a ona mu nevládala tajiť niečo, čo by inak priznala hneď. nemusela, no chcela pre pokoj vlastnej duše a pre niečo, čo do vzťahu ktorý medzi nimi dvoma bol patrilo. Úprimnosť. Spýtal sa, ona odpovedala, nech bola odpoveď hocjaká. Teraz sa nepýtal, no pri toľkých citoch by ho viac zranilo, keby sa to dozvie inak, aj keď ani nebolo ako. No nechcela riskovať. Len čo jej padla pracovná doba, zamierila k Thosovi do izby a zaklopala. Začula veselé brechanie Lorda, ktorý ju už asi zacítil, no počkala, kým sa dvere neotvoria samé*

* Sedel nehybne, takmer ani nedýchal, čo vlastne vskutku nebolo pre neho nutné ani potrebné , iba akýsi popud mu nahováral, že ak nechce vyzerať neprirodzene hrudník by sa mu mal každých niekoľko sekúnd nadvihnúť a opäť klesnúť. A tak to poslušne vykonával už celkom povedome zatiaľ čo mu Julie svietila malou baterkou rovno do očí.
- Hmm – zamrmlala si občas popod nos a zaujatá sledovaním jeho reakcií pokračovala v práci nerušene ďalej.
- Deje sa niečo? – opýtal sa, keď už nemohol vydržať ten ničnehovoriaci výraz v jej mladej tvári. Konečne ho začala registrovať pretože vypla baterku a ako pred ním kľačala len zaklonila hlavu a priamo sa mu zadívala do očí.
- Zdá sa, že tvoje reakcie sú trikrát rýchlejšie ako boli predtým a čo sa týka tých zranení... – biotechnička sa na okamih odmlčala, ale len toľko, aby mu rukami naznačila, že si má vyzliecť tričko. Poslúchol ju bez mihnutia oka a vzápätí na pokožke pocítil teplý dotyk jej prstov, keď nimi skúmala okraje rán. Hoci si ich spôsobil už pred niekoľkými dňami, stále mu na hrudi zostali svetlé stopy po jazvách. Predtým by sa stratili, Lee by mu vrchnú vrstvu kože zregeneroval tak, že by bola ako nová, ale teraz to bolo iné.
- Julie, čo sa to so mnou deje? Malo by ísť predsa len o vonkajšiu poruchu môjho plášťa a ten sa dá zregenerovať....-
- Ibaže.. – Juliene prsty mu prekryli ústa tak rýchlo a účinne, že okamžite zmĺkol. Bol to jej rýchly spôsob ako sa dostať k slovu skôr než by on rozvil svoje myšlienky do monštruóznych rozmerov a pokryl nimi všetky oblasti vedy a techniky, len aby si sám pomohol nájsť odpoveď na otázku, ktorú položil. A to Julie už nehorázne liezlo na nervy takže zatiaľ čo rozprávala stále držala jednu ruku na jeho ústach a druhou skúmala svetlé pásy na Thosovom hrudníku.
- ... nie som si istá, ale zdá sa, že Leeho klon sa pri tvojej oprave nedržal výhradne len Leeho postupov. Myslím si, že použil niečo aj z vedomostí svojho druhu, ktorý sa dokáže adaptovať rôznym podmienkam a meniť genetický kód podľa potreby. Okrem toho, že tvoja pokožka je očividne živá... musím urobiť ešte niekoľko testov. –
Juliene tmavohnedé oči ešte viac potemneli, keď sa začala zamýšľať nad novými sériami testov, ktorým by ho podrobila takže odrazu sa jej profesionálne dotyky zmenili na zamyslené hladkanie, ktorým Thosovi prechádzala od stredu hrude až po ploché brucho. Samozrejme stávalo sa jej to iba v prípadoch, keď nad niečím úporne premýšľala a nemala vo svojej blízkosti Satina a jeho hodvábnu srsť, do ktorej by si zaborila prsty a ktorú jej Thosova jemná pokožka neuveriteľne pripomínala.
- Julie?- Thosov hlas vychádzajúci spoza jej dlane znel tlmene. Oči mal zvedavo nadvihnuté a podľa jemných tieňov, ktoré sa mu pod nimi tvorili sa zdalo akoby sa usmieval. Až keď sa Julie strhla a obe ruky si previnilo zopla v lone ako dieťa, ktoré prichytili pri krádeži cukríkov, ukázalo sa, že to bola pravda.
- Prepáč Thos, - pokrčila ramenami s rovnako previnilým úsmevom - ..ale je neuveriteľné, čo všetko sa na tebe zmenilo. Teraz si viac...-
- Viac ľudský? – doplnil chýbajúce slovo, ktorým to všetko chcela vystihnúť. Mala pravdu, cítil sa viac ľudsky než kedykoľvek predtým aj keď význam toho slova nevedel celkom vysvetliť. Časť jeho ja, ktorá bola umelo vytvorená popierala zase tú časť kde sa zmietal v mäteži nových pocitov a naopak.
Lord, ktorý až dovtedy sedel pokojne pri jeho boku možno len o niekoľko stotín sekundy neskôr ako on zaregistroval kto sa to blíži k jeho izbe.
- Leslie..- šepol ticho, ale nie dosť na to, aby to nezačula aj Julie. Tá však stihla obrátiť len tvár k dverám a v tej chvíli už medzi nimi videla stáť ryšavovlasú techničku. Veselo sa na ňu usmiala hoci mierny rumenec jej vystúpil na tvár. Každý predsa vedel aký vzťah má Bryanova sestra k adroidovi a ona bola tá, ktorá pred niekoľkými minútami nechtiac hladkala jeho telo akoby to bol jej domáci maznáčik Satin.
- Ehm, Freya.. ahoj... už sme skončili..- fľochla rýchlo pohľadom po Thosovom nahom hrudníku a jeho spokojnom úsmeve, ktorý však v tej chvíli patril len techničke.
- Teda, ale nie s tým, čo vyzerá, že sme robili.. iba som kontrolovala Thosove schopnosti v ...- rozpaky a trochu aj ostych spôsobili, že Julie habkala viac než zvyčajne, keď sa ocitla v blízkosti iného človeka. Thos bol samozrejme výnimka hoci bol schopný vnímať rovnako, ak nie aj lepšie, ako človek. Ale v konečnom dôsledku to bol stále stroj.
- Julie sa ti len snaží povedať, že sme sa spolu nechystali mať sex, aj keď to hladkanie bolo veľmi príjemné. –
Thosova zvyčajná úprimnosť predošlými udalosťami nijako neutrpela. Škoda, pomyslela si Julie a rýchlo zozbierala svoje veci do kufríka potom sa už len na pol úst rozlúčila s oboma a rýchlym krokom zamierila niekam kde by mohla byť so sebou sama. Za ten čas sa Thos neprestal spokojne usmievať len sa pohodlnejšie natiahol na posteľ, ktorú mu Leslie vybavila pred nejakým časom a natiahol k nej ruku.
- Poď sem ukážem ti to. – zasmial sa s jasným náznakom nedočkavosti pretože si chcel okamžite overiť či aj pre Leslie to bude rovnako príjemné ako to bolo pre neho.*

*Keď otvorila dvere, v prvom memente ju šokovala osoba na vyše, dokonca žena. Freya mala dobrý postreh, aby si všimla jej červené líca, ktoré muselo niečo spôsobiť a neverila, že by sa červenala len preto, že pred ňou sedí Thos bez trička* Ahojte...* vyšlo jej z úst prekvapene, aj keď sa snažila nezamračiť sa, ani nepriklincovať Juliu kdesi k podlahe. Aby odpútala na krátky okamih svoju pozornosť od Julie, zohla sa Lordovi a pohladkala ho po hlave, tým jeho veselým očkám sa nedalo odolať. Lenže biotechnička habkala, akoby ich prichytila pri niečom, začo by ju naozaj mala pribiť kladivom silno k zemi. No napokon to zaklincoval Thos svojimi úprimnými slovami, v ktorých nevidel nič zlé.*Hladkanie?* takmer neveriacky pozrela na Juliu a už chápala ten jasný rumenec na jej tvári. Ona však už letela von, niežeby to Freyi nejako prekážala* vidím že tu mám konkurenciu...* nadvihla zvedavo obočie, snažiac sa potlačiť pocit žiarlivosti. Potom si však spomenula na príčinu prečo sem prišla a v konečnom dôsledku bola tá zlá ona. Pri Thosových nových pocitoch jej to neodpustí a hladkanie zostane naozaj Julii...prekonala tieto myšlienky, ktoré sa ju snažili presvedčiť nech mu to nehovorí a chytila mu ruku. Bol natiahnutý na posteli, ktorú konečne presadila do jeho izby a uložila sa vedľa neho, vidiac ako nedočkavo čaká, až bude môcť pohladkať aj on.*

* Spokojne sa zasmial ako Leslie stiahol k sebe a posunul sa na posteli tak, aby mala pri ňom viac miesta a mohla sa pohodlnejšie uložiť. Chvíľu len pohľadom prechádzal po jej tvári akoby ju skúmavo pozoroval a potom, podoprúc si hlavu rukou, sa mu čelo mierne pokrčilo. * Čo si tým myslela, keď si povedala, že Julia by mohla byť konkurenciou? Si vynikajúca technička, nebojím sa, že by tvoje schopnosti oproti nej utrpeli. * Ako hovoril položil ruku na Leslieno brucho a prstami rozhrnul látku tak, aby sa dostal k jej pokožke. Nevidel v tom nič zlé, jemu samému sa také dotyky páčili, tak preoč by mal o ne ukracovať Leslie. Začal ju jemne štekliť a končekom ukazováka obkresľovať ploché línie okolo pupka. Napríklad toto sa mu na živých bytostiach páčilo, znamenie ich povôdu, stopa po spojení s matkiným telom, bolo to zázračné puto, a tak neododlal.. jemne sa Lelsie dotkol.*

*Jemne sa usmiala. Samozrejme že nechápal ako to myslela a jej chvíľu trvalo, než našla slová na vysvetlenie. Veď ani nevedela čo sú. Keby bol človek, asi by sa považovala za jeho priateľku, alebo by ňou už asi bola. Lenže čo boli oni dvaja?* nemyslela som tým konkurenciu v práci, máme ich odlišné...* prehovorila napokon, no na krátky okamih zadržala dych, ako zacítila ruku na svojej pokožke. Nikdy sa nedostali k niečomu takému, aby jej vyhrnul tričko a ona pocítila chvenie vo svojom vnútri. Lenže bolo tu stále niečo, čo mu musela povedať* ...konkurencia voči tebe* krátko si vzdychla, aj keď hneď za vzdychom nasledoval chichot, keď ju pošteklil. Neušlo jej ako sa dotkol jej pupka, chvíľu sledovala jeho poľhad, no potom sa odhodlala* je tu niečo o čom by som ti rada povedala, aj keď viem že ťa zraním, no zároveň viem, že ak ti to nepoviem, nebudem tá ktorú poznáš* vždy bola úprimná, aspoň voči nemu určite a nemohla to zmeniť, vlastne mohla, no nechcela. Nezaslúžil si aby mu zatajovala niečo také...*

* Bojovať proti sile nových pocitov ho stálo príliš veľa energie, podľahnúť im a nechať sa nimi pohltiť znamenalo zase isté nebezpečenstvo, že nebude schopný ovládnuť sa. Všetko bolo nové a spomienky, ktoré získal ešte ako starý Thos boli odrazu akoby prekryté polopriesvitným závojom. Vtedy sa čudoval ako rýchlo a ľahko môžu ľudia podľahnúť svojí citom, že sa nevedia ovládať a kontrolovať natoľko nakoľko to dokázal on. Bolo to zvláštne, vedieť o sebe, že nikdy nebude skutočným človekom, a predsa sa ako človek cítiť.* Trápiš sa Leslie, trápenie je bolesť, ktorú necíti telo, ale tvoj duch. * Prstami sa zľahka dotkol Leslienho čela a bruškom ukazováka prešiel po pokožke kde sa už začala rodiť vráska akoby ju chcel zotrieť, vyjasniť...* Ja nemám dušu, môžeš mi zveriť svoju bolesť...* hlas mal úprimný, svojimi slovami nemienil nič zlé okrem skutočnej túžby pomôcť Leslie, pochopiť ju...*

/ vďaka, ó preveľká vďaka za dve hodiny počítačov, keď chýba profesorka /

/niekomu sa žije ja som doma a aj tak sedím nad fyzikou /


*Mĺkvo hľadela do jeho očí a premýšľala, či sú jeho slová skutočne založené na pravde. Naozaj nemá dušu? Je to skutočne tak? Čo je to vlastne duša? Kedysi čítala, že duša je nositeľ citov, vedomia či individuality samotnej bytosti. Ak to tak bolo, mohli tvrdiť, že Thos, zostrojený android je bez duše? Keď cíti ako ľudská bytosť? Kde sa vlastne berú v tele city? V srdci? Srdce je predsa len sval, ako je to teda možné? A ako je potom možné, že ich má Thos, ktorému chýba skutočné ľudské srdce? City ani duša neboli hmatateľné a predsa ich ľudia mali. Cit mal aj Thos, tak mohol mať aj dušu. Nemusel byť človek a nemusel to mať ani nijako potvrdené, všetko sa nedalo vedecky dokázať.* myslím si, že ju máš* povedala napokon tichým hlasom na jeho slová, ktorými jej chcel pomôcť, aj keď opak bol pravdou. Bála sa, že mu ublíži viac než si dokázala predstaviť. Bol príliš čistý a nevinný v ľudských citoch, nepoznal ani zďaleka všetky ktoré mohol objaviť a práve ona mu mala ukázať tie negatívne. Bolelo ju to.* V deň, keď sme sa stretli sme spolu pozerali film, pamätáš?* slabo sa usmiala, keď si spomenula na jeho nevinné otázky a nechápavý výraz. Vedela odpoveď, určite si pamätal, veď čo si on nepamätal?* zamilovaný pár sa miloval a ty si sa ma pýtal, čo to robia a ja som ti povedala, že sa milujú a milovanie je prejav lásky.* na krátky okamih sa odlmlčala. Aj vtedy ju napadlo, že to tak nie je úplne, no nechcela ho v prvý deň zbytočne mýliť. Bol na lodi už dlho, možno už aj sám prišiel na ten rozdiel milovať sa a mať sex len z potreby či pre zbúrené hormóny* Nie je to tak úplne. Milovať sa a mať sex, vždy to nie je len o láske. Zdržuješ sa medzi posádkou, určite si už začul nejednu mužskú debatu o ženách a sexe. Ľudské telo má potreby a je na samotnej osobe nakoľko ich uspokojí. Keď muž strieda ženy, ľudia na tom nevidia nič zvláštne, ale naopak, akoby to bolo v poriadku. Keď to urobí žena, strieda mužov ako ponožky, automaticky ju považujú za nejakú ľahkú ženu...bolo to tak odjakživa a asi sa tento názor nikdy nezmení.* vedela, že rozpráva priveľa, no rovnako si bola istá že ju pozorne počúva a tak pokračovala* ľudia robia chyby, nikto nieje dokonalý a ani ja nie som. Spravila som niečo, začo by som sa nikomu mimo teba neospravedlnila, si jediný dôvod prečo ma to teraz mrzí...* zhlboka sa nadýchla* Thos, keď som si myslela že som ťa stratila, vyspala som sa s Jackom...* na krátky okamih uhla pohľadom preč, privrela oči no potom sa vrátila späť k tým jeho. Bol čas niesť následky svojich činov a nech urobí Thos čokoľvek, vedela, že bude jeho rozhodnutie rešpektovať. Pošle ju preš? Bude kričať? Vyčítať jej to? ...*

* Ležal tak blízko Leslienho tela, dotýkal sa jej pokožky a cítil ako ho napĺňa jej teplo a obklopuje ľahká kvetinová vôňa. Zmysly mal citlivé, spoľahlivé, a tak by ani na okamih nezapochyboval keby mal vymenovať všetky detaily na Leslie, ktorých si ona sama nemusela byť vedomá. Prestal ju štekliť a namiesto toho, ako rozprávala tým ustarosteným hlasom, začal jej prstami zľahka prečesávať vlasy nad spánkom. Veľmi dobre si pamätal všetko, čo mu pripomínala aj keď teraz vyzeral inak... jeho spomienky sa nijako nezmenili ani sa nikam nestratili. Milovanie a láska, prvý pojem mu bol stále ešte málo jasný, ale ten druhý... bol viac než len mätúci. Aj teraz sa tak cítil, zmätene. Čo mu to Leslie hovorí? Že sa milovala s Jackom po tom ako si myslela, že zomrel a pritom toho muža nemilovala? Nerozumel tomu.* Nerozumiem tomu.* vyslovil nahlas svoje myšlienky a prsty, ktorými doteraz hladkal Leslie na spánku sa mu zastavili tesne pod jej bradou. Jemne jej ju nadvihol a pozrel do jej očí. Cítil, že sa v ňom čosi rastie, niečo, čo dosiaľ necítil, a preto to nevedel ani pomenovať. Odrazu sa mu v mysli všetko vyjasnilo, a tak sa posadil na posteli oprúc sa chrbtom o stenu, rukou podvedome zahrabol do krátkych vlasov až v dlani zacítil nezreteľný pichľavý dotyk. Všetko bolo také jednoduché, samozrejme možno by na to neprišiel, ale teraz.... Leslie bola človek a on bol stroj a viac než čokoľvek iné bolo jasné to, že jej nemôže poskytnúť to, čo muž z mäsa a krvi. Bolo len prirodzené, že Leslie má svoje potreby, na ktoré však kvôli nemu zabudla, ale keď bol preč dostavili sa so všetkou silou a ona bola odrazu slobodná. Veril, že Leslie by mu to takto nikdy nepovedala, ale svojím spôsobom mal pravdu aj on. Keby nie jeho už dávno si nájde normálneho priateľa a jej život by plynul tak ako je to pre ľudí prirodzené...*

*V momente keď sa rozhodla vysloviť pravdu, premýšľala nad tým, čo jej asi povie. Čo spraví, čo pocíti vo svojom vnútri. Teraz tu ten okamih bol a jej to čakanie pripadalo neznesiteľne dlhé, no napokon sa dostavila reakcia, krátka a nie práve veľavravná. Nerozumie tomu. Akoby ona áno. Ťažko mu vysvetlí niečo, čo sama v spätnom spomínaní nechápala. Urobila to čo chcelo jej telo, ani sa tomu nebránila. Zlomená stratou Thosa v samej podstate oddialila smutné myšlienky a zároveň popustila svoje telo z uzdy. Trávila s Thosom toľko času a kopu krát ju napadlo, ako ďaleko by mohli zájsť, no nikdy sa o to ani nepokúsila. Otázka prečo sa jej často vynárala v mysli, no na toto poznala odpoveď. Nebola si istá, či by to Thos chcel, ak by to aj urobil a to ju desilo. Nikdy ho do ničoho nechcela tlačiť.* nie je v tom nič logické* povedala krátko na jeho slová. Naozaj nevedela čo na to povedať. Milovala ho a jediný pred kým to vyslovila nahlas bol kapitán, aj to vo chvíli, keď sa ešte plne neovládala. Držala tieto slová hlboko zamknuté vo svojom vnútri, pretože ju desili. Dobre vedela čo znamenajú. Nebola natoľko zaslepená aby si neuvedomovala, že Thos je stroj, no srdce nedokázala nijako presvedčiť. No desilo ju to. Ona bude starnúť a on nie. chcela byť s ním a zároveň mala pocit že by mu tým veľa vzala. Toľko krát si predstavovala že by spolu boli, tvorili skutočný pár aj napriek všetkému čo im stálo v ceste. V tej chvíli cítila radosť, skutočné šťastie, no potom sa jej vynorila predstava, ako vedľa neho kráča o niekoľko viac rokov, vyzerajúc staršie než on a tie pohľady ktoré by sa na neho upierali. Ľudia boli zákerní, mali by k nemu poznámky a potom...opustil by ju? A mohla by mu to zazlievať?
Pretrhla niť myšlienok a zadívala sa do jeho tváre, ktorá nič nevravela. Len tak sedel a nič nevravel, čo jej uberalo ešte viac na pokoji, radšej keby jej vynadal, hneval sa, ale vedela čo mu blúdi hlavou* nad čím premýšľaš?* spýtala sa opatrne, aj keď odpoved nemusela byť príjemná. No vždy chcela radšej pravdu než lož*

* Obrátil tvár k Leslie a chvíľu ju len mĺkvo pozoroval. Premýšľal nad tým, čo pre neho táto žena predstavovala a zistil, že city, ktoré ho zmáhajú pri pohľade do jej očí, pri dotykoch, ktoré si navzájom venovali ako malé hravé deti, ktoré nemyslia na následky svojich činov až kým sa voda v pohári nepreleje cez okraj a nevytvorí medzi nimi zábranu-, boli niečím s čím nemal silu bojovať ani chuť ich premáhať. Avšak podstaty ich bytia sa odlišovali ako sa odlišuje svetlo od tmy.. mohli sa snažiť žiť spolu, ale všetko, čo mali bolo len pár ukradnutých chvíľ medzi tesne pred východom a tesne po západe slnka. * Premýšľam nad slovami jedného básnika...* na okamih stíchol, ale bol to skutočne len okamih, keď začal hlbokým hlasom recitovať v súzvuku s vlastnými citmi a porozumením jednoduchých slov.* ... a ty, Slnko, po rovnakej oblohe kráčaš, ale môj svit ťa nedostihne pretože patrí tme a ty patríš dňu..* Odrazu sa usmial, ale v tom úsmeve bolo niečo prázdne. * Možno sme city medzi nami nechali zájsť príliš ďaleko. Ja sám som pri tebe zabudol, že sme každý iní. Neobviňuj sa z toho, čo sa stalo pretože to je celkom prirodzené. Ty si človek...

*Dolná pera sa jej slabučko zachvela. Pocítila nepríjemný pocit hlboko vo svojom vnútri, niečo čo sa nedalo zaregistrovať ani Thosovými senzormi. Bolesť zmiešaná z výčitkou, aj napriek tomu, ako jej tvrdil, že je to prirodzené. Z jeho slov mala pocit, že to chce všetko skončiť. A to všetko len preto, že ona sa narodila a on bol zostrojený. Vedela, že tak by to bolo správne, lenže jej srdce proti tomu v jej hrudnom koši robilo protest, ktorý ťažko ignorovala.* a predsa existuje východ a západ slnka, ktorý spája deň s nocou...* odvetila potichu, no zároveň dosť počuteľne. Mala chuť vykríknuť, že jej city už ďalej môcť hádam ani nemôžu ísť, lenže to by znamenalo presne to, čomu sa bránila, tlačiť ho proti niečomu čo nechcel. Ak by v ich vzťahu chcel spraviť priepasť, nemohla si len tak začať stavať most. Ten sa musel stavať z oboch strán, inak by nebol dostatočne pevný. Vedela, že zbližovanie s Thosom bol risk, lenže bez riskovania by bol život prázdny a na konci cesty sa už nedalo vracať späť a snažiť sa niečo zmeniť. Ona pred sebou nemala nekonečný život, mohla umrieť hneď po ceste do izby, mohla zomrieť o pár rokov, možno zaspať ako starenka v posteli, no ona to nevedela. Nikto to nevedel. Čo teda robiť? Bezhlavo riskovať a potom si trieskať hlavu o stenu, alebo neriskovať a trieskať si ju aj tak? V podstate to viedlo k tomu istému...poriadnej hrči na hlave...*

*Počas cesty späť k Thanatosu veľa premýšľala. Nič iné jej ani nezostávalo, bola tam sama a nemala sa s kým zhovárať. Ešte stále sa jej nechcelo akosi veriť, že tam Cassa nechala samého aj keď bola presvedčená že to tak jednoducho muselo byť. Cass sa o seba postará, na rozdiel od ich drobcov. Boli však iné veci ktoré ju trápili a súviseli s jej manželom. Cassove presvedčenie, že je vinný aj za veci, ktoré nemôže zmeniť, jeho ochota obetovať svoj život za iných. Už na Loriene si vybral cestu, ktorá v tom čase vyzerala bez návratu. Povedal jej že dostal na výber aj svoju voľbu. To čo by však obetoval nebol len samotný jeho život... Smutne pozrela cez sklo, Thanatos už bol na dohľad, ani sa jej nezdalo, že už tak dlho letí.* Kertia H362 žiada o povolenie na pristátie...* ozvala sa do vysielačky, kde sa po chvíli ozvala súhlasná odpoveď. S povzdychom postláčala pár tlačidiel a namierila loď do priechodu k hangáru. Ani nie o päť minút bol už motor lode zhasnutý a ona vystupovala z lode. Ignorovala pohľady letcov, ktoré neisto blúdili k lodi, no z tej už nevyšiel niekto.
„Pani, kde je kapitán a ostatní?“ jeden sa odvážil zastaviť ju v rýchlych krokoch, s jasnou obavou v očiach. Zvyšný letci pozorne sledovali a načúvali, nesnažiac sa to skrývať.
„Sú na planéte, Jack s Leem sú zranení, vrátia sa o pár dní aj s kapitánom,“ odvetila, podajúc pilotovi kartičku s rôznymi údajmi, či už súradnicami ako aj podmienkami na planéte „treba sa po nich vrátiť, na danom mieste vás vyhľadajú, takže nevychádzajte z lode, zoberte si potrebnú zásobu jedla. Planéta je osídlená a jeden z tamojších kmeňov nie je priateľský, preto ich len počkajte.“ Pilot prikývol, kývnuc na pár pilotov. Chvíľu počkala či budú mať nejaké otázky, no tie čo nasledovali sa týkali len toho, či je v poriadku, načo len prikývla a zamierila do kajuty. Myslela si, že poslednú chodbu už prebehne, lenže nohy nevládali. Nemusela však naťukať prístupový kód do izby, Thos jej otvoril aj za ňu a vošla. Za iných okolností by sa rozhliadla kto malých stráži, no pohľad jej skĺzol na jej a Cassovu postel, kde malý spokojne spinkali. Akoby únava opadla, s nežným úspevom prešla k posteli, sadla si na voľnú časť a pohladila ich po tých pár vláskoch ktoré mali. Julian sa pomrvil, Ginny otvorila očká a zadžavotala, preberúc aj Juliana. Nechcela ich zobudiť, no bola rada že sa tak stalo. Tak stranšne ich chcela vyobjímať, pobozkať, čo aj urobila, príliš jej chýbali.*

* Vedel, čo je správne, ale keď sa pozrel do Lesliených očí odrazu si nebol istý ničím. Vedel, že nepomôže to, čo pred chvíľou povedal.. jemu ani Leslie pretože už teraz cítil, že by bez nej nemohol vydržať viac ako pár hodín. Posledný obraz, ktorý sa mu v mysli zjavil tesne predtým než si myslel, že zomrie bola jej tvár a teraz, keď mal toľko nových pocitov sa láska k nej stala o to zúfalejšou. Uvedomoval si problémy, ktoré by ich nezvyčajný vzťah určite postihli. Napríklad deti. Nikdy nebude schopný dať Leslie deti aj keby po nich túžila. Možno by sa mu snažila tvrdiť, že to nie je dôležité alebo otehotnieť iným spôsobom, ale čo potom? Dokázal by byť on dobrým otcom? Veď bol predsa android, stelesnenie bojovej lode a vo výchove detí nemal nijaké zručnosti, jeho pokožka nevyžarovala nijaké teplo, dokonca ani pach, čo ak by sa ho tie malé bytosti báli?
Vedel, že sa nechal uniesť svojimi myšlienkami, možno v istých ohľadoch absurdnými, ale ak chaotickosť a bláznovstvo tvorilo základ ľudskej mysle tak v tom okamihu bol človekom viac než by predpokladal.
Chytil Lesliene ruky do svojich mohutných dlaní takže sa v nich stratili a na okamih sa jej hlboko zahľadel do očí.* Vzdala by si sa všetkého, čo je v živote človeka také dôležité, len aby si mohla byť so mnou? Byť naveky pripútaná k tejto lodi? Pretože toto som ja...* nedopovedal, ale zámerne nechal stlmiť svetlo vo svojej izbe a automaticky odsunúť stenu, ktorá zastierala výhľad na tmavý vesmír. V porovnaní s ďalekými bodmi hviezd, ktoré na pozadí tvorili len drobné škvrnky sa zdalo, že sa Thanatos vôbec nehýbe. Thos na chvíľu odvrátil zrak tým smerom a pohľadom sa vpil do čiernej temnoty. Potom sklonil hlavu a zatvoril oči. Bruškami prstov sa zľahka dotkol Lesliených líc a sledoval ich líniu až k sánke, po brade k perách... akoby si vrýval Leslienu tvár hlboko do pamäte. Jemným tlakom na jej pokožku sa z nej začala uvoľňovať vôňa, ktorú mohol zacítiť len on preto sa sklonil a zhlboka sa nadychujúc obtrel sa nosom o Leslieno čelo kde bola vôňa najvýraznejšia.* Si dokonalá, tep tvojho srdca je dokonalý a ja si ťa nemôžem privlastniť. Nebola by si pri mne šťastná.* Povedať to ho stálo veľkú námahu hoci navonok bola jeho tvár pokojná a vyrovnaná. Črty na nej vedel ovládať majstrovsky, ale aspoň na hlase bolo poznať jemné chvenie, ktoré prezrádzalo, že jeho pokoj je len klam.*

*Jeho otázka v nej vyvolala niekoľko rozličných pocitov. Nikdy neplánovala, že strávi celý život na tejto lodi. Bola to bojová loď a ona sem prišla kvôli Bryanovi. Časom zistila, že je tu toho viac čo ju k tomuto miestu viaže, no nechcela tu starnúť. Jedného dňa už nebude mladá a nebude poskakovať ako veverička po chodbách. A v tej chvíli už nebude mať miesto na takejto lodi. Okrem toho, jedného dňa chcela mať deti. Teraz ju síce nelákali, bola primladá aby si dala na krk takýto záväzok a stále príliš nezodpovedná aby ich dokázala vychovať, no jedného dňa áno. Lenže to si myslela teraz. Bola tu aj druhá stránka, predstava, že by nemala Thosa bola desivá a sama nevedela, čo by urobila, čo bude chcieť o pár rokov.* Ako sa môže človek zaručiť za to, čo v budúcnosti bude chcieť, keď nikto nevie určite, čo chce dnes.* vyslovila nahlas jeden citát z viazanej knižky, ktorú kedysi dostala od Bryana na narodeniny. Pohľadom prešla k hviezdam a nesúhlasne pokrútila hlavou* to je len jedna časť teba...* už dávno nebol len časťou Thanatosu, bojovej lode. Bol oveľa viac, či už si to priznal alebo nie.* to čo ma urobí šťastnou si myslím že viem len ja* odvetila na jeho slová, že by s ním nebola šťastná. Ľudia často chceli iným radiť, čo im spôsobí bolesť alebo s kým nebudú šťastní. Možno mali pravdu, možno nie. No prečo to chceli riešiť za danú osobu alebo nenechali skúsiť ako to dopadne. Keď to bude zlé, nikdy nie je neskoro zmeniť život, riešiť problém keď nastane. Ak bude v budúcnosti Thosa milovať, bude šťastná. Bude túžiť viac po slnku niekde vonku, potom to vyrieši. Z jeho hlasu cítila, že nechce aby s tým čo jej povedal súhlasila a ona ani nemohla. Odtrhla zrak od hviezd, pozrela mu uprene do očí a potom sa mu schúlila v objatí* ja tu nebudem večne, môžem umrieť zajtra alebo pozajtra a nikdy som nepatrila k tým, čo zbytočne životom plytvajú a stále odkladajú niečo, po čom túžia. Nemienim sa zobudiť niekde v šesťesiateke a týrať svoju dušu tým, ako som premrhala šance.* A predsa si spomenula na jeden čerstvý príklad. Nedalo sa vždy žiť tak ako chcela, niekedy bol strach silnejší. Keď Thos zomrel, vyčítala si, že nevyužila každú sekudnu na to, aby s ním bola. Že mu nepovedala čo cíti, že sa s ním nemilovala. Silnejšie sa mu skrútila na hrudi...*

Rowan

* Tessinou prítomnosťou si bola istá až vo chvíli, keď začula jedno z detí. Doteraz pokojne spinkali zatiaľ čo na ne dávala pozor a Lee sediaci pri jej nohách, s hlavou zľahka položenou v jej lone načúval tichému kolísavému spevu, ktorým ich uspávala.
Keď Juliana a Ginny uložila bez slova sa zodvihla a prešla do kúpeľne, aby upratala neporiadok, ktorí narobili pri kúpaní. Kľakla si na studenú dlážku a začala k sebe zhŕňať gumené hračky od výmyslu sveta. Akonáhle sa jej v ruke ocitla tyrkysovo sfarbená príšerka neurčitých tvarov, ktorú deťom mohol darovať len Jack tlmene si povzdychla a zatvorila oči. O chvíľu na to zacítila na svojom pleci ľahký dotyk dlane a jemné zovretie takže sa mu podvolila a oprela sa chrbtom o Leeho hruď. Vlastne to nebol skutočný Lee, ale niekto kto sa na neho neuveriteľne podobal a mal navyše aj všetky jeho spomienky. Ťažko sa jej preto rozlišovala kópia od originálu hoci predtým bola naplnená toľkými predsudkami. Teraz však už nevedela, čo je správne pretože tento Lee bol úplne iný od svojho druha, ktorý sa zasa vydával za Tessinho manžela. Nevedela to rozumne vysvetliť ani dať nejaký dôkaz. Občas si myslela, že keby k nej bol Leeho dvojník aspoň na okamih krutý mohla by ho bez výčitiek svedomia poslať na smrť rovnako ako skončil ten druhý, s ktorým na loď prišiel.
- Kto si?- zašepkala tichú otázku a takmer pritom nepohla perami.
- Lee. –
Rowan iba pokrútila hlavou a privrela oči. Stále tá istá odpoveď. Našťastie ju zachránil zvuk otváraných dverí a detské džavotanie. Rýchlo sa postavila a s Leeho dvojníkom za pätami nohou otvorila dvere na kúpeľni pretože náruč mala plnú pestrofarebných hračiek.
- Tessa.. je všetko v poriadku?- vydýchla s úľavou a usmiala sa na ňu úplne inak než ako na to mohla byť kapitánova žena zvyknutá predtým. Tentoraz jej úsmevu chýbala istá dávka rozpakov pretože spomienky na Jesona Cartera vybledli pod dojmom nových udalostí. Lee sa postavil za jej chrbát. S uterákom prehodeným cez plece a s vlasmi mokrými od toho ako ho Julian oprskal vodou sám vyzeral ako veľké dieťa s nevinnými očami. Neprehovoril iba Tessu pozoroval a jednu ruku položil okolo Rowaninho pása.*

*Vybozkávala svoje dve krásne drobčiatka, tak ako po tom túžila kým ich nemala pri sebe a prihovárala sa im veselým hlasom. Odpovedali jej džavotom ktorému rozumeli len oni, no pre jej uši to bolo aj tak krásne. Posadila si Juliana na kolená, ktorý ihneď natiahol rúčky k strapatým a špinavým vlasom, ktoré zvyčajne skúšal dostať do malých ústočiek, v ktorých nemal ešte ani jediný zúbok. Malá Ginny rozkošne pokrčila noštekom, nepáčilo sa jej ležať na posteli, keď Julian sedí tak vysoko. So smiechom ju pohladila po svetlých vlásočkoch, no smiechu ju prešiel.* Rowan!?“ vyhŕkla a nebyť Juliana na jej nohách, vyskočila by, akoby ju niečo bodlo. Takto ho len posadila na posteľ k Ginny, siahla do zásuvky kde ležala zbraň a namierila ju na nich* dočerta s klonmi! Koľko vás tu teraz behá po lodi??* Rowan. Naklovali už aj Rowan? Boli pri jej deťoch! Pozrela na ich stále vysmiate tváre, nie oni neboli klonmi. Cítila by ten rozdiel, poznala si svoje deti, bola si tým istá.* čo do čerta chcete a čo ste mi robili pri deťoch* premeriavala si ich pohľadom, v ktorom sa zračili obavy i hnev. Ak by bola nútená strieľať, strieľala by. Nikto jej dvom pokladom neublíži. V tom si spomenula na Cassovho klona, ktorého riadne doriadila. Bude sa jej chcieť pomstiť...*

* Keď Leslie objal ramenami zdalo sa akoby sa v jeho náručí celá stratila a na okamih sa ich telá stali súčasťou jedného, ktoré je rovnako silné ako aj slabé pretože nemôže žiť bez tej druhej časti aj keď sú od seba také odlišné, že nikdy v skutočnosti nebudú tvoriť jeden celok.
Nepáčilo sa mu, keď Leslie hovorila o smrti. Možno preto, že on už raz umrel, ale do poslednej chvíle si bol úplne vedomý toho, čo sa chystá urobiť a necítil pritom strach pretože chrániť životy ľudí bolo jeho poslaním, poslaním, ktoré stálo nad jeho vlastnú existenciu, ale pre Leslie musela byť smrť niečo desivé a nechcené, niečo s čím sa spája veľa bolesti a smútku, definitívneho zabudnutia... Oprel sa bradou o temeno Leslienej hlavy a tuhšie ju zovrel v objatí, celkom pri tom zabudol, že by jej svojou silou dokázal ublížiť. * Čo núti ľudí myslieť si, že dni v budúcnosti prídu? Ma niektorí z nich uzavretú dohodu so smrťou tak, že si môže byť istý novým nádychom? Dokedy? * Náhle pocítil ako sa v ňom rozlieva nepríjemný mrazivý pocit a zviera mu srdce. * Ak máš ty len okamih a ja celú večnosť... čo je správne? Nechcem večnosť ak ťa v nej nemôžem nájsť...* šepkal jej pri uchu zatiaľ čo rukou si preplietol jej prsty so svojimi a priložil si ich k lícu.*

Rowan

* Z náručia sa jej spustila pestrofarebná masa hračiek, ktoré tlmene dopadli na zem ako ťažký dážď. Roztiahla ruky v obrannom geste, ktorým zakryla polovicu Leeho tela hoci ten pri pohľade na Tessu a zbraň, ktorú držala v ruke nemihol ani okom. Aj naďalej držal rameno obkrútené okolo Rowaninho pása a bezvýrazne hľadel na to, čo sa pred nimi odohráva.
- Nie! Počkaj! – Rowanin hlas bol vystrašený a neistý pretože si sama nebola istá tým aké myšlienky práve teraz víria Tessinou hlavou. Možno si myslela, že aj ona je jednou z nich, z tých bytostí, ktoré dokázali tak presvedčivo klamať telom a ukradnutými spomienkami.
- Predtým ako sa rozhodneš niečo urobiť, prosím vypočuj si, čo ti chcem povedať. Bola som taká rada, že si späť, taká zvedavá a nedočkavá, že ma ani len nenapadlo ako zreaguješ keď...- nedopovedala len pohľadom rýchlo šibla za seba na Leeho tvár, ktorá neprestávala byť kamenná a bez pohybu akoby zamrzol v čase a len jeho prenikavý pohľad niečo urputne hľadal v Tessiných očiach. Zľahka sa dotkla Leeho ruky a bez slov mu tak naznačila, aby ich dve nechal osamote. Najskôr sa zdalo, že sa nič nestane, ale po dlhšej a napätej chvíli sa Lee predsa len zvrtol na opätku a vrátil naspäť do kúpeľne zatiaľ čo Rowan za ním ticho zatvorila dvere a prekročila žiarivú líniu detských hračiek.
- Tessa?- váhavo sa jej spýtala pohľadom sledujúc zbraň, ktorú ešte stále držala proti nej. *

/ Leslie? páni aká zhoda už majú s Thosom aj rovnaké myšlienky? /

*Toto hádam bol trest za niečo čo spravila? Vráti sa a klon je v rovnakej miestnosti ako jej dve nevinné bábätká. Bolo jej z toho hrozne, pocítila ostrú výčitku voči sebe samej, že ich nechala na lodi, aj keď rozum jej oponoval, že musela ísť za Cassom. Lenže výčitka bola silná a nechcela jej dať pokoj. Keď Rowan, prípadne neRowan poslala klon preč, pozornosť nechala na jej prestrašenej tvári* nemáš mi ako dokázať či si klon alebo nie a ak si Rowan tak ma mrzí že na teba mierim, no nie je spôsob ako dokázať čo si. Nech mi povieš čokoľvek, môžeš mať spomienky aj pocity Rowan a k tomu si tu s klonom ktorý ti naklonoval originálneho Leeho a môjho manžela.* to jej nepridávalo na situácii. Lenže Tessa vedela, že loď sa nepohla, takže ak by klony ovládli loď, už by boli preč, deti by mohli byť mŕtve...striaslo ju....lenže ak sa jej chcel pomstiť...dočerta ako má teraz zistiť pravdu* nech mi chceš povedať čokoľvek, neopováž sa priblížiť bližšie* dobre vedela ako hlúpo uverila Cassovmu klonu a dva razy tú istú chybu nespraví*

/do kýbla a teraz to bud budem písať nanovo, alebo sa mi to podarí dajako zísakať späť /

*Otázky o smrti boli niečím, na čo nikto nepoznal odpoveď. Nemal ich kto zodpovedať, pretože každý kto už poznal pravdu prekročil hranicu života a smrti, cez ktorú sa nedalo vrátiť späť.* každého núti dúfať v ďalší deň niečo iné. Láska, deti, pomsta, nejaký plán ktorý si zaumienili, je to jedno, každý chce pre niečo žiť. Niekto ani sám nevie, hľadá svoju cestu životom, svoje miesto, no nikto nevie s určitosťou kedy umrie, možno len chorí ľudia, ktorým ostáva určitý čas aby ho prežili a potom umrú. No Smrť sa nikoho nepýta či chce alebo nechce zomrieť, keď príde čas, stane sa tak.* posadila sa a pozrela mu do očí, pokojne, akoby bolo všetko v poriadku. Vlastne aj bolo, každý si uvedomoval, že tu nie je na veky, rovnako ako ona. Ak by sa bála Smrti, nemohla by vykonať priveľa vecí vo svojom živote, strach by jej bránil. Hazardovanie so životom bolo niečo iné, no bolo to asi rovnaké ako prespať svoj život. Keď bude ležať niekde v truhle, bude prineskoro ľutovať čo všetko mala urobiť, načo mala nabrať odvahu a pýtať sa sama seba, čo by bolo, keby...* smútok po rokoch vybledne, nikdy nezabudneš, no smútok časom slabne a slabne a ty nájdeš iné dievča ktoré bude šťastné...*mal pred sebou večnosť a ona vedela, že tak to jednoducho je. Nebude sa trápiť večne a tak je to aj správne.*

/cha cha mam to /

* Skôr než by Leslie stihla ešte niečo povedať o tom, že sa bolesť časom stratí a on spozná niekoho iného obrátil si jej tvár k sebe a pobozkal ju. Urobil to takmer zúfalo akoby sa snažil bozkom zmazať horkú príchuť istoty, ktorá na okamih zaznela v Lesliených slovách, stieral ju z jej pier vlastnými ústami, bruškami prstov, keď sa na okamih odtiahol, aby ju mohol pohladiť a potom sa k nej opäť priblížiť v dôvernom dotyku neustále bližšie až kým si neuvedomil ako mocne si ju pritíska k hrudi tak, že celkom zreteľne cíti údery jej srdca akoby boli jeho vlastnými.
Perami skĺzol po pokožke Leslienho krku a pritlačil sa k nej v mieste kde pulzovala krv. Keď prehovoril tichým šeptom pohybujúcimi sa perami jemne zvíril vzduch pri jej spánkoch, niekoľko pramienkov ohnivých vlasov sa zachvelo... * Tu a teraz Leslie.. po čom skutočne túžiš? * našiel jej ruku a preplietol si s ňou prsty. *

Rowan


* Veľmi dobre rozumela Tessinmu postoju, chránila svoje deti viac než seba a nič nebolo jasnejšie než to pretože za tie roky, ktoré strávila na lodi sa z nej stala vynikajúca pozorovateľka správania sa ostatných členov posádky. Preto za prvou líniou hračiek, ktoré boli rozhádzané po zemi po tom ako jej vypadli z náručia, zostala bez pohybu stáť.* Máš pravdu, nemôžeš vedieť či som skutočná Rowan aj keď ti prisahám, že ňou naozaj som. Chcela som urobiť tak ako mi to prikázal Jack, zbaviť sa Leeho klonu, ale potom... začal mi rozprávať o sebe. Bola na to príležitosť pretože som chcela urobiť ešte pár testov, a tak som s ním strávila osamote dlhší čas hoci bol priviazaný a nemal mi ako ublížiť alebo pokúsiť sa ublížiť niekomu inému. * Spustila ruky zvoľna povedľa tela, ale napätie a únava sa z jej tváre nestratili. Nepozerala na zbraň, ktorú Tessa držala namierenú proti nej, ale hľadela do jej očí a nesnažila sa uhýbať pohľadom. * Tiež som sa dozvedela viac o Leem a spočiatku ma to všetko z jeho minulosti naozaj vydesilo, ešte teraz ma to desí, ale už chápem veciam, ktorým som predtým nerozumela. V istom zmysle mi to pomohlo a klon ma po tom všetkom požiadal o to, aby som ho vypočula. Ťažko sa mi vysvetľuje akou bytosťou je v skutočnosti, ale nie je zlý Tessa. To, čo urobil predtým urobil pretože musel počúvať príkazy toho Druhého. Ponúkol mi dokonca aj pomoc v mojom výskume pretože jedinečná schopnosť s akou sa dokáže regenerovať a vytvoriť zodpovedajúci genetický kód je...* Odrazu sa zarazila pretože vedela ako rýchlo takto skĺzne do úplne inej roviny než ako chcela.* Mohol by zachrániť veľa životov ak by sa mi podarilo zaistiť tú časť chromozómu, ktorá zodpovedá za jeho premenu a schopnosť skopírovať sa... Sledovala som ho dlhý čas predtým ako som sa rozhodla pustiť ho a presvedčiť ostatnú posádku, že je to v poriadku. Kapitán tu nebol, ty si tu nebola ani Jack alebo skutočný Lee, ale obrátila by som sa chrbtom k tomu, čo zo mňa robí doktorku zachraňujúcu životy ak by som zabila možnosť objaviť nový spôsob pomoci. Leeho klon je od tej doby neustále so mnou a nepohne sa odo mňa na krok, ale keby sa o niečo pokúsil viem ako ho paralyzovať. Neublížil deťom....* Hruď sa jej prudko dvíhala pretože rozprávala rýchlo, a tak ani netušila či Tessa správne rozumie všetkému, čo sa jej snažila vysvetliť.*