Vesmírna loď

Obsah napísaný na vnútornej strane papierovej holubice



Už celé noci bdiem a spánku mi nedá,
Keď zriem tvoju tvár, aká je ustatá, aká je bledá.
Tak rád by som vzal ťarchu čo kvári ti ducha,
Rozum môj ani telo ma však neposlúcha.

Láskou zas mňa morí večný cit,
K tebe, Drahá, čo nedá sa na tom pochopiť?
Tie pery, čo bozkávať tak túžim,
Ruky, ktoré vo svojich len v snení držím,
Vlasy, sťa zahalila by´s ma na veky vekov,
Nie je proti mojej oddanosti, Drahá, žiadnych liekov.

O hodinu, vyhliadková terasa na deviatom poschodí, budem Ťa čakať

C

* Vypočul si doktorkine slová a zneli mu nanajvýš logicky a profesionálne. Sám prijímal na loď nových členov a bol zvedavý či sa vo svojom úsudku nemýlil. Neuhýbal pohľadom keď sa odrazu ocitol v „ hustom dažďovom pralese“ Gretcheminých očí, ktoré akoby sa ho snažili zajať, vypozorovať či sa zľakne a odvráti tvár alebo jej pohľad opätuje. Priateľsky na ňu usmial a v duchu sa ani nezaoberal jej očividnou mladosťou, pretože tá okamžite nemusela znamenať malosť vo vedomostiach a skúsenosti. Chcel sa jej opýtať či výsledky psychologických testov nejako ovplyvnia ďalší chod na Thanatose, ale v tom momente mu už Lee šepkal do ucha. Krv v ňom na pár dlhých sekúnd prestala prúdiť, samozrejme, že pochopil, čo sa mu Lee snaží naznačiť aj bez toho, aby na Tessu čo i len pozrel. Veľmi dúfal, že si tú krátku výmenu medzi nimi nevšimla, pretože po rozume mu už začali behať ustarostené myšlienky o tom čo sa mohlo prihodiť. Veľmi sa snažil, aby sa nezačal mračiť a len vedomie, že ak je situácia natoľko vážna, aby pred ňou Tessu museli chrániť, mu dodalo dosť sily na to, aby sa aj naďalej usmieval a predstieral pokoj. Odrazu vedel načo bol Moris v izbe. Mal za úlohu dávať na Tessu pozor a to už bolo dosť vážne. * Vrabčiatko...* otočil sa k Tesse v zamyslení vôbec neregistrujúc, že Moris Tesse niečo podal. Oslovil ju tak akoby boli sami, len oni dvaja a ani si to v rozrušení neuvedomil.*... budem ťa tu musieť na chvíľku opustiť. Vyskytli sa malé nezrovnalosti po tom otrase, čo si spomínala, ale nemusíš sa obávať... nejde o nič vážne.* veľmi dúfal, že práve teraz neklamal. Pokojne sa na Tessu usmial a potom vrhol rýchly prosebný pohľad na doktorku akoby sa jej niečo snažil naznačiť.* Možno by ste rady pobudli v ženskej spoločnosti, čo na to poviete doktorka Blake? Za ten čas, ktorý strávite na palube natrafíte len na veľmi málo žien a možno by vám padlo vhod niečo spolu prebrať.* odrazu sa zarazil a vyzeral byť nesvoj.* Veď viete... také tie.. také ženské veci myslím.* usmial sa a čakal, čo na to obe ženy povedia. Nemohol odísť len tak. Bolo by to až príliš podozrivé a Tessu by to vôbec nepresvedčilo, že je všetko v poriadku.*

Gratchem Blake

*Vrabčiatko. Takto nazýval svoju žienku? Teraz sa podobala na kadečo iné len nie na vrabčiatko, no musela v duchu uznať, že po pôrode z nej nepochybne znovu bude vrabec. Prekvapilo ju ale jedno, to s akým citom a zaujatím sa k nej obrátil. Nebolo to len stereotypom, zjavne si ani neuvedomil ako ju oslovil, určite mu to len vykĺzol. Bolo zvláštne, že si ženu, ktorú očividne miluje doviedol na bojovú loď, aj keď samozrejeme, mohol jej sem poslať aj desať ochrancov. Odrazu jej v hlave vznikol nápad. Kútiky pier sa jej vykrivili do úsmevu, pamätala si, ako jednu jej spolužiačku zo školy vždy fascinovala žiarlivosť. Pozrela na kapitánovú ženu, no nechystala sa s ňou zostať a rozprávať o nijakých ženských témach. Takú možnosť bude mať, musela si plniť aj povinnosti ktoré mala* bola som informovaná o dôsledkoch otrasu...* odmlčala sa, pretože si plne uvedomovala, že rozrušiť tehotnú ženu nebolo múdre ani správne* ...a rada by som sa pozrela na opravu aj ja. Potrebujem si prezrieť loď, myslím že kapitán a jeho zástupca sú najlepší sprievodcovia...* nevošla preto dnu, zostala vonku, aby bolo jasné, že stanovisko meniť nebude.* ...ale s vašou manželkou si určite pohovorím osamote neskôr...treba prebrať tie naše ženské veci...

*Tessa musela presunúť pozornosť z doktorky na Morisa, pretože ten sa zohol a niečo zdvihol. Na jej prekvapenie to bola orgiami holubica s jej menom. Prekvapenie znamenalo aj nepozornosť, takže si nevšimla tiché dorozumievanie medzi manželom a Leem.* Ehmm...vďaka...* odvetila, sama by si to určite nevšimla a tiež by sa asi z bruškom takto nezohla. Svoju pozornosť znovu upriamila ku Cassovi, len čo začula nežné oslovenie ktoré počúvala vždy len v súkromí. Teraz však bolo uší dosť, nebola si istá čo ho tak rozrušilo, len dúfala, že nie tie prekliate pohľady od doktorky. Nie, preto by ju Vrabčiatkom nenazval a jej by to na tvári nevykúzlilo úsmev.* Otrasy neotrasy, večer ťa chcem mať tu v našej posteli vedľa seba...žiadne ponocovanie...Cassik* nehovorila nahlas, nepotrebovala vytvoriť Cassovi na lodi nový prezývku, hlavne nie tú, ktorou ho volala len ona. Zašepkala mu to preto pri uchu a následne vtisla bozk na pery. Bol len krátky, no mal v sebe všetky jej city, ako každý bozk ktorý venovala jemu.* Ehm...* nebola si istá ako reagovať na návrh manžela, doktorku tu nechcela, no vždy lepšie ako sa má točiť okolo jej Cassa. NO ona odpovedal skôr a CHCE ísť za ním. Tessa podvedome zovrela ruku, no donútila sa na doktorku usmiať* príjemnú zábavu...* slová najprv štrajkovali v jej hrdle, no štrajk potlačila. Snažila sa sústrediť na holubicu, možno ju to nakoniec odpúta od myšienok na cassa a túto zeleno okú ženskú*

* Tessino oslovenie v ňom automaticky vzbudilo pocit istoty, že sa nijako neznepokojuje, ale zároveň aj neodolateľnú túžbu po tom, aby pri nej smel ostať. Prísľub noci strávený v jej blízkosti mu na pokoji veľmi nepridal, práve naopak... s ľútosťou si uvedomil, že čoskoro sa bude musieť vrátiť späť k zaručenému spôsobu „ ochladzovania sa“ , a teda k vani plne napustenej studenou vodou. * Miláčik sľubujem ti, že ma budeš mať v posteli do sekundy presne aj s ružou v ústach.* zašepkal Tesse na rozlúčku keď si ju pritiahol k sebe a pobozkal nežne na pekne klenuté čelo. Zasmial sa trochu drsným smiechom, ktorú však vyvolávala len prebúdzajúca sa túžba, od ktorej sa však chladnokrvne musel odtrhnúť. Toto ma raz privedie do hrobu, hovoril si v duchu keď vykročil do chodby, aby sa konečne mohol dozvedieť celú pravdu o tom, čo sa na Thanatose skutočne dialo. Privítal aj prítomnosť doktorky, veď čo ak by sa naozaj zbláznil, a kým ich Tessa ešte mohla počuť nadpriadol s ňou nový rozhovor.* Zrejme ste už o Thanatose počuli dosť historiek, je niečo čo by vás špeciálne zaujímalo? Osobne sa postarám, aby vám nič nestálo v ceste k tomu, čo by ste rada videla...

*Nie s práve veľkým nadšením v izbe osamela. Prečo tu teraz, keď ona musí oddychovať, musí pobehovať nejaká mladá pekná doktorka? Rýchlo pozrela na orgiami, možno jedinú vec ktorá jej teraz zaujala myseľ, takže nemusela premýšľať nad tým, čo tá žena bude skúšať. To ako jej zabráni si obzerať jej Cassa tak ako pred chvíľou bude vymýšľať neskôr.
V prvom memente, keď jej zelené oči zazreli báseň na papieri, pomyslela si, že ide o Cassa. No o tom, žeby písal verše nevedela nič a hlavne, nevolal by ju na stretnutie o necelú hodinku.* ale nie...* zašepkala potichu. Bolo jasné, že záujem muža žene pozdvihne trochu sebavedomie a poteší ju to, no nijaké stretnutie neprichádzalo v úvahu. Nevedela o koho ide, aj keď, kto by to bol ak nie ten mladý technik, o ktorom jej hovoril Lee? Kley? No hlavný dôvod bol iný, prečo by tam išla, keď mala muž ktorého miluje, teda Cassa. Nemienila dovoliť, aby nejaké klebety ničili ich manželstvo a už vôbec sa nechcela dostať do situácie, keď jej niekto vyzná do očí lásku a ona bude musieť odmietnuť. S povzdychom labuťku pokrčila a šmarila do koša. No tam jej padol pohľad na papier, ktorý tam ona nedala a bola tam ďalšia báseň.* ale nie...* zopakovala znovu a s dávkou námahy sa zohla. Vytiahla pokrčený papier a čítala inú báseň. Takže táto dnešná prvá nebola. Ktovie koľko ich už mala dostať, no cass ich našiel skôr? Možno mala pocítiť výčitku či hnev, nemal právo hádzať niečo čo mala dostať do koša, no nemohla niečo také pocítiť. Vedela si predstaviť, ako ho to muselo zožierať, veď ju zožieral len ten pohľad od doktorky, nemusela mu písať ani zamilované básne. Určite žiarlil a to ona o ničom doteraz nevedela. Našťastie na tej predtým nebola žiadosť o stretnutie, aspoň to ju ukľudnilo. Nechcela vedieť, čo Cass spraví, keď zistí o koho ide.* ale nie...* začínala mať pocit, že iné slová už ani nepozná. Bude tam musieť ísť. Musí tajnému ctiteľovi dať jasne najavo, že jediné čo od nej môže mať je priateľstvo. Nemôže jej posilať ďalšie listy a trápiť jej Cassíka. Narýchlo si na seba navliekla starý sveter, nechcela vyzerať príťažlivo. Do vrecka si strčila zbraň, nemusel to byť Kley a pomaly vyrazila. S jej tempom jej potrvá kým sa na miesto stretnutia dostane.
Po naozaj dosť dlhom čase konečne bola pred vyhliadkovou terasou, ktorá znamenala priestor pred obrovským oknom, z ktorého bolo vidno dokonale krásny vesmír. Musela uznať že to nie je zlý flek, no čakala na ňom zlá osoba. So slabým povzdychom vošla na „terasu“ a rozhliadla sa. Nechápala však jednému, kde sa do kelu podela posádka lode. Zvyčajne bolo na chodbách živo, no teraz nič...*

Kley Catling



* Bol na nohách už od skorého rána, teda od času, ktorý sa na vesmírnej lodi za ráno vôbec dal považovať. Ešte šťastie, že v ten deň nemal službu, pretože nebol vo svojej koži a ostatní na mostíku by si to samozrejme okamžite všimli. Dýchal rýchlejšie než obyčajne, nemohol obstáť na jednom mieste dlhšie než niekoľko sekúnd čo ho nútilo prechádzať sa hore dolu po izbe akoby mu horelo za pätami a nakoniec nervózny tlkot srdca sa prenášal do krvi čo mu hučala v ušiach, takmer kvôli tomu nemohol premýšľať. To, čo vymýšľal v posledných týždňoch si nikdy predtým nedovolil. Nadbiehať vydatej žene. Dokonca priamo kapitánovej manželke! Riskoval a bol si toho vedomý no ani toto vedomie v ňom nevzbudzovalo taký pocit neistoty a nervozity ako práve dnešný deň keď sa rozhodol vyjsť z tieňa svojej anonymity. Poslal Tesse celú kopu zamilovaných vyznaní, pretože len písaním mohol ťarchu, čo mu ležala v hrudi aspoň čiastočne zoslabiť. Neskúmal, čo sa ďalej stalo s jeho básňami len dúfal, že ich neobjavil jej manžel, pretože od istého času ani kapitán nebol tak celkom vo svojej koži. Párkrát sa Kleyovi zdalo, že mu niekto uprene hľadí na chrbát no len čo sa otočil kapitán bol buď s niekým zabratý do vážneho rozhovoru alebo sústredene prezeral správy, ktorými ho zavalili zo všetkých sekcií len čo vkročil na mostík. Inak nikdy nepocítil z jeho konania nevraživosť alebo iný znak toho, že by ho podozrieval aj keď pocit, že ho niekto prepaľuje pohľadom mával veľmi často. Tak často, až si naň postupne zvykol a prestal sa ním zaoberať ako niečím, čo bolo len výplodom jeho paranoidnej predstavivosti.
Teraz bolo všetko iné. Na vyhliadku prišiel ešte pred obedom a našiel si kút, do ktorého prenikalo len málo svetla. Nikto z tých, čo prišli po ňom nemali ani potuchy o jeho prítomnosti aj keď on videl všetkých. Museli mu na chvíľu ujsť oči, pretože večer toho veľa nenaspal a keď ich znova otvoril, pretrel dlaňami a bolestivo zažmurkal ako prvé si všimol zarážajúcu prázdnotu, ktorá ho obklopovala. Na vyhliadke okrem neho nebolo nikoho iného a aj keď ho to spočiatku zarazilo neskôr to prijal ako znamenie toho, že mu predsa len praje šťastie. Takto bude môcť byť s Tessou úplne osamote a nebude musieť pre nich hľadať nejaké zabudnuté miestočko kde by ich nikto neotravoval. Čakal ešte asi dve hodiny, ale spánok ho už celkom prešiel. O dve hodiny začul rytmus chôdze, ktorá bola príliš ľahká na to, aby mohla patriť nejakému mužovi a trochu nemotorná akoby sa osoba pohybovala len s ťažkosťami. Samozrejme Tessa bola tehotná a Kley odrazu nepochyboval, že je to ona. Úsmev mu v tieni osvetlil tvár. Prišla. To bola jediná myšlienka, ktorá ho povznášala nad všetky ostatné pochybnosti. Bol to krásny pocit. Prišla. Takmer by sa nezdržal a okamžite k nej prikročil, možno ju aj chytil za ruku a pobozkal do dlane, ale to by bolo príliš skoro. Nateraz mu bude stačiť aj jeden z jej hrejivých úsmevov a keď zabudne na svojho manžela dá aj on výpoveď a zoberie ju k sebe domov, na Altru – planétu opálovo modrých jazier, vodopádov a nekonečných zelených plání. Bol si istý, že sa jej tam bude páčiť. Všimol si ako sa okolo seba neisto porozhliadala a začul aj tlmený vzdych, ktorý jej unikol spomedzi plných pier. To ho presvedčilo, aby vykročil z tieňa a zastal na pár krokov pred ňou. Za chrbtom mal hviezdnu oblohu, stlmené svetlo na terase nedostatočne osvetlilo črty jeho tváre ale nežný láskavý hlas si nemohla pomýliť s nikým cudzím.* Tessa, už som sa bál, že neprídeš, ale nakoniec si predsa len tu. Už nepotrebujem žiadny ďalší dôkaz toho, že tvoje city ku mne sú rovnako silné. Prišla si láska...* urobil pár krokov k nej a so stiahnutým hrdlom sa načiahol k jej ruke, aby ju mohol zobrať do svojej.*

/pre informaciu, stahujem sa na Thanatos viditeľne sa to tam hemží peknými chlapmi inak som dnes po ceste pozerala s bratom Denník princeznej 2 (zase ) takže som tam mala tohto tu furt (šak iba preto som to kukala )...aj keď, niežeby mal tento šancu /


*Tak ako si myslela, bol to Kley. Vídavala ho niekedy na lodi a preto si črty jeho tváre aj pamätala. Bol to pekný mladý muž, no pri pohľade do jeho očí sa jej srdce nerozbúchalo. Na Thanatose bolo pekných chlapov dosť, no len jeden dokázal jej vnútro prebudiť k životu a ten teraz nestál pred jej očami. Po ceste premýšľala, koľko odvahy v sebe musel nazbierať aby ju sem zavolal, no akékoľvek myšlienky mala, už ich potlačila. Alebo ich potlačili jeho slová? Pri oslovení „láska“ jej telom prešli zimomriavky a telo naplnilo odporom. Neznášala to oslovenie už od nepamäti, no znenávidela ho ešte viac kvôli Andersonovi. Presne tak ju oslovoval, keď sa jej dotýkal. Kley to samozrejme nemohol vedieť, no ona sa mohla ťažko striasť myšlienky na minulosť* Kley počkaj...* spravila kratučký krok do boku a ruku ktorú jej chcel chytiť stiahla k telu. Nemohla mu to dovoliť. Nielen preto že to bolo nevhodné, ale aj preto, že si nepúšťala do osobnej zóny ľudí tak rýchlo.* ...neprišla som preto čo si teraz myslíš a prosím ťa, neoslovuj ma láska...* krátko si prešla rukou po očiach, snažila sa nájsť vhodné slová ako mu to celé vysvetliť. Ťažko sa jej však myslelo, keď na sebe cítila jeho uprené oči. Prešla preto dopredu a zastavila tvárou k sklu, cez ktoré sa mohla dívať na vesmír. Bolo to veľmi ukľudnujúce...* Milujem Cassa a práve kvôli nemu som prišla.* nemohla behať okolo horúcej kaše, radšej nech mu to všetko povie na rovinu* Kley o tom že ťa ku mne viažu nejaké city mi Lee spomenul už dávnejšie, no nevenovala som tomu pozornosť, ľudia sa jednoducho platonicky zamilujú a predstavujú si aké by to bolo, keby im to vyšlo. Mám s tým vlastnú skúsenosť, no keď spoznáš tu správnu osobu, budeš sa sám sebe smiať, aký si bol naivný a že si ani nevedel, čo to láska je.* Áno. Ona bola kedysi zamilovaná do Raita, no popri tom čo pocítila ku Cassovi to bolo niečo iné. Bola vtedy naivná a ani netušila, ako je to byť skutočne zamilovaný a milovať. Presne to teraz možno Kley cítil k nej, nejakú platonickú zamilovanosť, ktorá sa však nemohla preniesť do reality* Netušila som že mi o niečo píšeš až do dnes, Cass všetky básne zjavne vyhadzoval do koša a ak mám byť úprimná, nezazlievam mu to. Na jeho mieste by som urobila asi to isté...* pokrčila krátko plecami a obrátila zrak späť k nemu* ...no musí to prestať Kley, nechcem aby sa Cass trápil pre nejaké básne. Vie že ho milujem a že by som ho nikdy nepodviedla, no žiarlivosť je v každom z nás, v ňom aj mne. Môj manžel nevie že si to ty a ja sa mu to ani nechystám hovoriť, no musí to prestať...* netušila akú predstavu mal Kley o tom čo sa dnes stane. Čakal vari že opustí Cassa a odíde aj s maličkými na ceste s ním? Alebo čakal že sa stane jeho milenkou? Vlastne bolo jedno čo čakal, pretože nič z toho nebude. Bolo jej síce ľúto hovoriť to, ju odmietnutie od Raita bolelo, no sama vedela, že inak to nejde.*

Kley Catling





* Prvotnú radosť zo zvítania sa s Tessou nahradila neistota. Nedovolila, aby sa jej dotkol, ustúpila pred ním zachovávajúc od neho patričnú vzdialenosť no vo svojej zamilovanosti odmietol pripustiť, že by mohlo ísť o niečo iné než len o obyčajné rozpaky. Keď po prvýkrát prehovorila o svojej láske k manželovi odvrátila od neho pohľad ku hviezdnej oblohe za oknom vyhliadky akoby sa bála pozrieť mu do očí. Ale čoho sa bála? Že by si mohol všimnúť jej klamstvo? To, že v skutočnosti už začína k nemu niečo cítiť, ale ešte sa celkom nemôže vzdať spomienky na manželove dotyky? V duchu sa zaprisahal, že ju už nikdy neosloví svojou láskou. Nie, vymyslí si iné – vhodnejšie prirovnania. Veď to bolo tak ľahké, nazvať ju slnkom, rosou, ružou, pre neho bola všetkým. Slová o tom, že na ňu zabudne sa mu vôbec nepáčili. Ako niečo také vôbec mohla povedať? Jeho srdce nie je prelietavé a to čo pocítil k nej ešte dosiaľ nikdy nepoznal. Nemohol spávať, ani myslieť a teraz už ani pozrieť do očí vlastnému kapitánovi. Vedel, že to, čo robí nie je dobré... že je to vlastne veľmi veľmi zlé, ale ako mohol nakázať vlastnému srdcu, aby prestalo biť? Dychu, ktorý mal len pre ňu, aby sa zastavil? Párkrát nasucho prehltol, zažmurkal očami snažiac sa potlačiť silné emócie aké sa v ňom začali búriť. Len pritlmený hlas naplnený bolesťou dával najavo skutočnú hĺbku jeho sklamania.* Hovoríš o láske tak pokojne akoby si ju nikdy nepoznala. Nemôžem už ľúbiť nikoho iného, pretože by som zradil to, čomu som oddal celé srdce Tessa. Zradil by som teba, čo to nechápeš?* len trochu zvýšil hlas a v zúfalstve, ktoré sa ho náhle zmocnilo sa tentoraz k vyhliadke otočil on. Všetky hviezdy žiariace mu pred očami boli mŕtve.* Už vtedy keď ťa sem priviedol po prvýkrát som si ťa všimol. Nemohol som ostať ľahostajný k tvojmu čaru a ver, že som sa prekliato snažil vykoreniť si tvoj obraz z mysle, ale...* obrátil tvár späť k Tessinej, pristúpil bližšie*.. nejde to.* posledné slová vyslovené pošepky mu zobrali všetky sily. Stál tam a nevedel čo by mal urobiť. Nikdy by Tesse neublížil aj keď ona mu teraz trhala vnútro ma maličké kúsky.* Nie je pre mňa žiadna nádej, že by si predsa len...* hlas mu zlyhal keď sa jej pozrel do očí a čakal na odpoveď, ktorá mala rozhodnúť o jeho ďalšom osude. Tak či tak už nemohol dlhšie ostať na Thanatose. Ak Tessa povie áno, zostane tu dovtedy kým si sama nevyrieši všetky potrebné záležitosti a ak povie nie.. pôjde rovno za kapitánom a nechá sa odveliť na inú loď. Žiadne iné východisko neexistovalo.*

*Kley sa veľmi mýlil. Hovorila tak ako hovorila, pretože sama vedela, aké je to myslieť si a veriť že miluje. Chápala, že pre neho sú jej slová teraz úplne cudzie, scifi, niečo čomu neverí, no bolo to tak. Jedného dňa spozná ženu do ktorej sa zamiluje a ožení sa s ňou. Nemôže však celý čas snívať o nej, tak ako ona snívala o Raitovi. Možno, určite bolo správne, že mu to povie do očí. Musí ho prebrať a donútiť ho hľadieť na budúcnosť inými než ružovými okuliarmi. Až potom znovu otvorí oči naplno a bude schopný nájsť tú správnu osobu. Je málo pravdepodobné že tá mu jedného dňa zaklope na dvere a jemu to dopne. Musí chodiť s otvorenými očami.* ale áno Kley, poznám lásku. No poznala som aj to, čo teraz považuješ za lásku* musela mu hľadieť do očí. Musel chápať ako vážne to myslí* Milovala som, aspoň tak som to v tom čase videla, samotného princa tejto planéty. Áno, môžeš si povedať, že ktorá žena do neho nie je zamilovaná. No Kley, ja som s ním vyrastala, bola som s ním od dectva a nevedela som si predstaviť že by som mala žiť s niekym iným než s ním. Vedela som o jeho milenkách, no stále som si naivne myslela, že raz otvorí oči a všimne si, aká soom už veľká a že nie som len jeho chovankyňa.*netušila či bol na lodi niekto mimo jej priateľov, kto poznal túto časť jej minulosť. Jej zamilovanosť do Raita, no cítila, že Kley bude robiť čokoľvek iné, len nie šíriť nejaké klebety* Kley ale to nebola láska. Držalo ma to roky, nebola to len chvíľková platonická zamilovanosť, ja som naozaj verila že Raito je jediný muž ktorého chcem v živote po svojom boku. No musela som otvoriť pravde oči. A potom som spoznala aj Cassa a pocítila som rozdiel v tom, aké je to myslieť si že milujem a skutočne milujem. * nechcela a ani nemienila nejako rozvádzať okolnosti ani svoj súkromný život. Milovala Cassa a bol jej všetkým. Ťažko by mohla vysvetliť, aký rozdiel v jej srdci nastal.* O Raitovi som snívala, no vydržala som žiť mimo jeho prítomnosti. O tom, že Cassa milujem som ešte ani netušila a už som bez neho byť nemohla...* slabo si vzdychla a na krátky okami sa vrátila k hviezdam. No zelené oči upriamila ku Kleyovi opäť, vedela že to čo povie teraz bude brať ako konečné rozhodnutie. Bolo to tak aj správne* Prepáč Kley, skutočne som ti nechcela nikdy ublížiť, no neexistuje nijaká nádej. Cass a deti sú už mojou neoddeliteľnou súčasťou, ktorej by som sa nikdy nevzdala, pretože by som tak zničila sama seba. Prepáč...*hovorilo sa jej to ťažko, cítila že by mohla aj plakať. Nie pre svoje rozhodnutie, ale preto, že si vedela predstaviť ako trpí. Platonická láska nebolela o nič menej než tá skutočná, pamätala si to. Teraz plne pochopila, ako hrozne sa Raito musel cítiť, keď ju odmietal. Nechcel jej ublížiť a predsa to vtedy urobiť musel, rovnako ako ona teraz*

Kley Catling




* Už nekonečné množstvo dní si v hlave preberal jednu možnosť za druhou. Staval si snové zámky, v ktorých Tessa kráčala v ústrety jeho túžbe byť s ňou, ale častokrát myslel aj na to aké by to bolo keby ho odmietla. Vtedy padol z oblakov rovno na tvrdú zem a musel prehodnotiť všetky svoje šance. Až bolestne si uvedomoval ako málo času mohli oni dvaja stráviť spolu. V podstate toto bolo prvýkrát, čo stáli oproti sebe len oni dvaja bez sústavnej prítomnosti ostatných členov posádky, či už sa stretli na mostíku alebo sa len míňali na chodbách. Ako bolo teda možné, že sa do nej tak bezhlavo zamiloval? Čím si to mohol vysvetliť ak nie tým, že láska na prvý pohľad skutočne existuje? Bol veľmi vnímavým pozorovateľom a všímal si každé Tessino gesto keď sa ocitla v jeho blízkosti. Každý úsmev a tiež slová, ktorými sa prihovárala svojim priateľom, jemu samému. Tie prekliate úsmevy! A odrazu sa v ňom miesilo niekoľko prekvapujúcich pocitov naraz. Bolesť, ľahostajnosť k budúcnosti a... to, čo v sebe práve rozpoznal v ňom vyvolalo obrovský pocit viny. Žialil na kapitána. Čím to bolo, že Tessu k sebe tak pútal? Bol vari on, Kley, menej citlivejším? Menej láskavým a ochotným? V čom spočívala tá výnimočnosť, ktorá jemu samému unikala? Vtedy sa strhol. Žiarlivosť v ňom sa začala premieňať na hnev a ten na nenávisť. A hoci ten pocit trval len pár sekúnd než v ňom prevážil zdravý rozum vedel, že tu už nebude môcť zostať. Tak dlho sa snažil dostať práve na Thanatos, bol na to hrdý, ale odrazu to pre neho už nič neznamenalo. Predtým ako spoznal Tessu oddal sa celým srdcom aj telom službe a svojmu kapitánovi, ktorého pokladal za vzor vojenskej cti, hrdosti, odvahy... vzoru muža, ktorým pre neho vlastný otec nikdy nebol, ale odrazu toho istého muža pokladal za svojho soka a to mu spôsobovalo dvojnásobne trápenie.* Samozrejme...* prehovoril po chvíli len čo odvrátil pohľad od Tessy a unavene ho zabodol do tmy niekde za jej chrbtom.*... bolo to odo mňa hlúpe žiadať, aby ste sem prišli. Nechcel som vás uviesť do rozpakov madam.* Možno keď prešiel na formálne oslovovanie trochu ho to upokojilo. Trochu, ale nie veľmi. Chcel si zachovať aspoň posledné zvyšky svojej dôstojnosti.* Ešte dnes večer napíšem pre kapitána žiadosť o preloženie na inú loď. Iste uznáte za vhodné, že za daných okolností to bude najlepšie pre všetkých.* nevedel čo by mal ešte povedať. Nevedel, či chce niečo povedať samotná Tessa. Urobil krok dopredu, aby okolo nej prešiel no tentoraz jej už pozrel do očí snažiac sa v nich mierniť akýkoľvek cit okrem jediného.* Je mi to ľúto...

Jeremy Adrin Moris



* Lee mu nemusel naznačiť aké asi budú jeho ďalšie povinnosti. Vrah sa ešte stále potuloval po lodi, kapitána sa chystali o tom práve informovať a načo príliš odkladať to, čo bolo aj tak zrejmé, že asi bude nasledovať? Vedel sa stať neviditeľným keď chcel. Nie doslova, ale vďaka výcviku mal zručnosť v tom ako sa nepozorovane stratiť z jednej spoločnosti a pripojiť sa k druhej. Kapitán, Lee a tá chutná mladá psychologička boli našťastie zabratí do rozhovoru takže mu to „ zdúchnutie“ nerobilo nijaký problém. Odpojil sa od skupinky v jednej z chodieb a okľukou sa vracal späť ku kapitánovej kajute. Nechcel sa pred ňu postaviť ako strážny pes aj keď by to bolo zaiste oveľa pohodlnejšie, ale na rohu zostal opretý chrbtom o stenu, ktorá mu poskytovala dostatočné krytie. Tak a teraz už iba stáť a stáť a stáť ako na hliadke. Takéto neveselé myšlienky však v sebe nemal čas rozvíjať dlhšie, pretože sa stalo niečo čo vôbec nečakal. Dvere na kajute sa otvorili a vzápätí sa chodbou rozľahol knísavý rytmus krokov. Nevidel síce pani kapitánovú, ale vedel si ju živo predstaviť ako s odhodlaným výrazom na tvári smeruje dopredu. Nechal sa ňou viesť, pretože to teraz bolo jeho jedinou povinnosťou. Dávať na ňu pozor. Nevedel toho o tehotných ženách síce dosť, ale pravdepodobne sa asi len vybrala na prechádzku alebo k Rowan. Jemu samému sa zdalo, že ženy počas tehotenstva skôr vyhľadávajú spoločnosť svojich priateliek ako mužov čo mohol aplikovať jedine na skúsenosti s mladšími sestrami. Preto ho tak nesmierne prekvapilo keď Tessa vyšla na terasu, zatiaľ čo on sa dostal za ňou nepozorovane dnu a našiel si dosť tmavý kút na to, aby ho v ňom nikto nezbadal. Prvých pár sekúnd sa zdalo, že sa nič neudeje, že to bol asi len jeden z výstrelkov búriacich sa hormónov, ktoré ju sem doviedli, ale potom z tieňa na opačnej strane vyhliadkovej sály vyšla z tieňa dobre známa postava muža. Kley! Dopekla! Zrejme tu trčal dosť dlho na to, aby nevedel nič o vraždách a vrahovi, ktorý im stále unikal akoby bol tieňom. Zdalo sa, že sa schyľuje k dlhšiemu rozhovoru, a tak sa pohodlne oprel chrbtom o stenu za sebou. Už sa to stalo akýmsi jeho zvykom, že v službe len málokedy sedel. Akokoľvek sa však snažil, jediné dva hlasy v miestnosti sa rozliehali vzduchom príliš nahlas, než aby ich mal šancu prepočuť. Takto sa dozvedel aj to, čo by jednému ani druhému a dokonca ani jemu samému nebolo veľmi príjemné. Odrazu sa cítil ako podlý špeh aj keď mal len tie najlepšie dôvody.*

*Samozrejme. V tom slove cítila viac, než sa mohlo zdať. Keby to číta v liste, nemohla by pocítiť zmes tých trpkých pocitov, ktoré vnímala teraz. Odmietnutie, koľko bolesti môže spôsobiť. Nepozeral jej už do očí, prešiel na formálnejšie vykanie a ona sa musela prispôsobiť. Presne o tomto hovorila Cassovi, o tom ako ľahko niekomu ublížila. Vedela že nemôže inak, nemohla a ani nechcela ku Kleyovi cítiť nič viac ako priateľské pocity, pretože lásku už darovala inému. Mohla len hádať čo si myslí teraz o nej, či jej to zazlieva a preklína osud, ktorý ju s ním zoznámil, alebo či teraz nenávidí Cassa že on ju má, skutočne nevedela.* ak naozaj chcete odísť...* začala opatrne, cítila výčitky, bolo to, akoby ho vyštvala ona sama. Nebola si istá čo by bolo najlepšie, či skutočne odchod alebo by stačilo vyhýbať sa mu...no to sa asi nedalo. Odchod bol asi najrozumnejší, no stále tu boli tie výčitky. Lepšiu loď ako Thanatos nenájde, určite to vedela aj on a ona sa necítila ako dostatočný dôvod na jeho odchod. Išlo však o neho a ak by nezvládal stretávať sa s ňou, nemohla mu v tom brániť ani ho presviedčať nech si to premyslí. Čo mohla teda urobiť?* ak chcete, poviem to manželovi sama, ak by ste sa s ním nechceli stretnúť* Nevedela si predstaviť ich stretnutie. Aké to asi bude Kleyovi ale aj Cassovi, keď mu povie dôvody odchodu? Ako sa Kley bude tváriť a ako sa po jeho priznaní zatvári Cass? Myšlienky posunula nabok, aby mohla pozrieť Kleyovi do očí, len čo vyrazil o krok dopredu, zjavne chcel odísť, niežeby sa mu v tom nejako čudovala.* aj mne...* odvetila úprimne, no vedela že mu nemá ako pomôcť. Nech by ho aj z akejkoľvek dobrej vôle objala či urobila niečo iné, iba by ho viac trápila a to nechcela*

Kley Catling




* Odrazu celý stuhol. Zostal stáť pár krokov za Tessiným chrbtom a po chvíli k nej otočil len profil tváre pretože už dlhšie nemohol vydržať na tomto mieste kde mu všetko pripomínalo jeho nedávne odmietnutie.* S tým si naozaj nemusíte robiť starosti. Svoje záležitosti si najradšej riešim sám. * Nechcel vyznievať príliš škrobene ani chladno, ale myšlienka, že by sa práve Tessa mala prihovárať za neho u manžela ho uvádzala možno do ešte väčších rozpakov než to, že by to mal urobiť on sám. Ešte netušil aké dôvody uvedie k svojmu odchodu, ale rozhodne nechcel, aby sa do tejto záležitosti dostala aj Tessa nech už by jej úmysly boli akokoľvek ohľaduplné. Jednoducho to od nej nechcel a ani nemohol chcieť. Vtedy si uvedomil, že reagoval možno až príliš prehnane a s previnilým výrazom na tvári doplnil* Nechápte to prosím zle, ale rád by som sa s kapitánom o svojom odchode porozprával osobne. * Na posledný úsmev, ktorý jej venoval predtým než vyšiel z vyhliadkovej paluby musel vynaložiť zvyšok svojho sebaovládania. To vedomie, že ju už pravdepodobne nikdy neuvidí mu trhalo srdce na malé kúsočky a celý jeho doterajší život bol odrazu len veľkou nulou bez nádeje, že by sa k nej mohla pripočítať svetlá budúcnosť. * Zbohom. * Odišiel a vedel, že už nie je cesta späť.*

*Najradšej si záležitosti, svoje záležitosti rieši sám. Možno by tie slová prijala aj s vnútorným súhlasom, nielen s tým vonkajším keď pokynula hlavou, nebyť toho, že jeho odchod bol jej vinou. Bola si toho plne vedomá, aj keď si navrávala, že jeho city nemohla ovplyvniť. No stále sa jej v hlave vynárali otázky, čo ak sa pri ňom správala tak, že mu dala pocit nejakej nádeje na vzťah? * Dovidenia Kley, nech sa vám darí* boli jej posledné slová k mladému mužovi, na ktorom videla ako mu ublížila. Nijaký maskovaný úsmev ju nemohol presvedčiť o opaku. Neurobila už však nič, čím by ho zastavila, pretože nemala čo viac povedať. Nemohla za neho rozhodovať a ani nechcela. Na krátky okamih privrela oči, cítila, že na ňu začína doliehať vlna protichodných pocitov. V poslednej dobe si na to zvykla, mala občas pocit, že popri tehotenstve už stihla vyplakať jazierko k ich domu. Sama si občas vyčítala, ako ju môžu rozplakať také hlúposti a malichernosti, no nikdy sa nevedela prekonať. Ani teraz nezadržala slzy nadlho, ani nevedela prečo plače viac. Pre smútok ktorý sa jej vtesnal do vnútra kvôli zlámenému Kleyovemu srdcu, alebo pre výčitky, že práve ona mu ho polámala. Bolo to jedno, slzy jej tiekli po lícach aj tak. Dokonca na krátku chvíľu zabudla aj na bolesť krížov, ktoré pod ťarchou brucha dennodenne boleli, čo však doktor označil za úplne prirodzený prejav počas tehotenstva. Predsa len, držať dve malé stvorenia vo svojom tele nebola prechádzka ružovou záhradou, aj keď to stálo za tú bolesť. Hlasno zasmrkala a bez rozmýšľania či ju niekto uvidí si prešla rukávom tehotenského trička po tvári, aby zotrela slzy ale nielen tie. Ruku však prudko stiahla k telu, pretože pocítila šklbnutie v bruchu, sprevádzané bolesťou. Zastonala, podoprela sa o jedno z kresiel ktoré boli rozmiestnené po terase a snažila sa pár krát nadýchnuť. Cítila ako bolesť odchádza a tak si vydýchla. O dva tri dni mala odísť naspäť do ich domu, pretože zostával možno už len týždeň do pôrodu. S Cassom sa dohodli že pôrod na Thanatose vynechajú a nemocnica bude oveľa lepšia a podľa ich názoru aj bezpečnejšia. Okrem toho, ak by porodila na Thanatose, nemohla by týždeň nikam odísť. Museli by s deťmi ostať tu, pretože podľa jej lekára by mohlo teleportické cestovanie poškodiť mozog dieťaťa. Týždeň bol preto minimálna doba na oddych, skôr než sa niekam poberie. * Au... * prudko si chytila brucho a protestne pokrútila hlavou* ...upokojte sa zlatíčka, ešte máte nejaký ten týždeň čas... * pred očami sa jej však zjavila ordinácia, do ktorej išla ešte na Talarione. Okrem všeobecných informácií o tom, čo všetko na pôrod treba, ako to bude prebiehať, čo všetko ju aj Cassa čaká, na čo nesmú zabudnúť...dozvedela sa aj iné. Dvojčatá sa často, vlastne viac než často rodia skôr. Tessu premkol strach, aj keď vedela, že v jej prípade to skôr nie je tak skoro, aby deti boli v ohrození. Doktor jej už tu na lodi hovoril, že všetko je v nejlepšom poriadku, aj poloha detičiek je vyhovujúca pre prirodzený spôsob. Aspoň pred dvomi dňami keď bola na kontrole to tak určite bolo. NO pri predstave pôrodu ju ihneď napadlo milión vecí. Kde by porodila? S kým? Čo potom? Kde dajú maličké keď tu nemajú postieľky? Čo ak nebude vedieť ako sa starať o bábätko, veď tu nie je jediná matka! Čo ak dieťatko nebude chcieť piť jej mlieko a aké dajú vlastne deťom mená? Kedy pôjdu domov!? Kto deti skontroluje či sú zdravé, veď tu nie sú určite také prístroje ako v nemocnici. Chytala ju panika. Cítila ako klesá do kresla a drží sa za brucho, pretože pocítila ďalší šklbavý pocit. * Nie nie nie...ešte nie... * šepkala si sama pre seba. Deti sa predsa ešte nemohli hlásiť na svet. Ona sa necítila pripravená. Veď ona to nezvládne. Čo ak nebude dobrá matka? Všetky pochybnosti ktoré jej srdce zvierali posledné mesiace sa jej vynárali a sužovali ju ešte aj teraz. Nemohla predsa rodiť! NO jej telo si zjavne myslelo všetko iné, len to, že rodiť bude inokedy. Deti sa jednoducho rozhodli, nepýtali si schválenie od mamičky ani otecka. Tessa sa pri ďalšej kontrakcii prudko skrčila a rukami objala bruško, pričom zmes sĺz ktoré mala na tvári už nepatrili len Kleyovi a výčitkám svedomia. * Dýchať....treba dýchať... * v duchu sa snažila spomenúť si na všetky tie veci ktoré čítala o dýchaní pri pôrode, aj keď sa jej pred očami skôr vynárali lacné braky z kín, kde ženy vynervovane jačali na maželov, prípadne niečo hádzali a nadávali im do všetkého možného aj nemožného. Možno by si spomenula aj na niečo iné, nebyť vlhkého pocitu ktorý si uvedomila. Zhrozene pozrela na po kolena dlhú voľnú sukňu. Plodová voda. Tá ktorou sa začínal pôrod v každom z tých filmov, aj keď v skutočnosti sa reálny pôrod začínal odtečením plodovej vody len u 10 až 15 percenátch žien. Do čerta, prečo je ona práve v týchto číslach? Tiež sa musí zmestiť aj do tej menšiny. NO vedela čo to znamená, pôrod je tu a už to nemá ako zastaviť. Tvár sa jej opäť skrútila do masky naplnenej bolesťou, keď pocítila ďalšiu bolesť v podbrušku. Nebolo to pravidelné, no to nebolo vôbec prekvapivé. Všetko sa ešte len začínalo a ona si potrebovala nájsť pomoc. Prečo je tu práve dnes tak mŕtvo? Zvyčajne plná terasa a teraz, keď ona bude rodiť, vyzerá to tu horšie než na cintoríne či v márnici. Aj tam by asi bolo živšie. * Cass... * zašepkala potichu, nemysliac na nič iné len na neho. Nezaujímala ju v tej chvíli nijaká Gratchem Blake, nech by sa promenádovala chodbami Thanatosu kľudne aj nahá. Nemyslela na nič, iba na to, ako sa k nemu musí rýchlo dostať, alebo lepšie povedané, on k nej. Nevedela asi predstaviť, že by sa teraz mala prejsť po lodi, hlavne nie, ak nevedela kde je. Nepotrebovala to však vedieť, stačilo jej strčiť ruku do vrecka a vytiahnuť drobný mobil, ktorý pripomínal vajíčko. Keď boli ešte s Cassom pohádaný, zvyčajne ho hľadávala, no nikdy mu nevolala. Chcela byť v jeho spoločnosti, no hrdosť jej nedovolila zavolať mu, nevedela čo povedať, ako sa zmieriť, hlavne keď ho skutočne donútila vziať ju sem. No teraz jediné po čom túžila, bolo začuť jeho hlas. Vedela si predstaviť ako ho tým čo mu povie vyplaší, už len tie slová „Cass ja rodím“ vyvolávali stres a paniku. Cítila sa prestrašene ona sama, ktorá si aspoň uvedomovala zmes tých pocitov, bolesti, očakávania z nových vecí a hlavne dvoch drobčekov na ktoré sa tak tešila, ale aj strachu z možných komplíkacií. Vysunula mobil a chvejúcim sa prstom zablúdila k tlačidlu posledných volaných čísel, kde hneď na vrchu svietilo meno Cass. Stlačila volať, no príval ďalšej bolesti ktorú nečakala ju znovu skrútil a mobil spadol s rachotom na zem. Rozletel sa na desiatky malých úlomkov, skôr než by stihla počkať kým Cass zdvihne. * Nie...nie nie...prosím *oči sa jej naplnili slzami, no nemohla sa po mobil zohnúť, jej telo nebolo ochotné ani schopné takého pohybu. Bolesť prichádzala v čoraz častejších intervaloch a Tessa sa dostala do úzkych. Nikoho tu nebolo, mobil ležal na zemi, teda ten črep čo z neho ostal a jediná jej záchrana mohol byť Thos ak by zaregistroval že sa niečo deje. Neverila, že ak by začala volať o pomoc niekto by ju mohol začuť. No ani to neverenie jej nedokázalo udržať pery spojené v bolesti pokrčenú čiarku* pomoc.... * zavolala do ticha, nevediac, čo urobí ak nikto nepríde. Natiahla sa po váze, ktorá bola na bledom stolíku vedľa jej kresla a z celej sily ktorú v sebe našla ju hodila do priestoru. Nevedela o nikom v svojom okolí a preto sa musela spoľahnúť na Thosa... *

* Kráčali spleťou chodieb už niekoľko minút, počas ktorých Cass rozviedol rozhovor s doktorkou na témy aké ich oboch fascinovali priamočiarou logikou. Psychologická literatúra samozrejme nemohla chýbať medzi poprednými dielami, ktorým obaja dávali prednosť pred prázdnym balastom žoviálnych autorov. Počas tohto niekoľkominútového rozhovoru sa Lee stával čoraz viac nervóznejším, ruky zakliesnené do seba za chrbtom, strhaná tvár plná zachmúrených mračien...to všetko svedčilo o tom ako rád by mal už nasledujúcich pár hodín za sebou.
- Kapitán, myslím, že už môžem hovoriť celkom otvorene.- nečakane zastavil ich malú skupinku na križovatke chodieb rozbiehajúcej sa do vyšších podlaží. Zdalo sa, že Cass čakal len na tento moment, aby sa čo najďalej vzdialili od kapitánskej kajuty a Lee mu konečne mohol povedať, čo sa na lodi deje bez toho, aby tým Tessu nejako znepokojil. Tak isto aj jeho výraz prezrádzal sústredenú pozornosť keď si založil ruky na prsiach a nechtiac si tak špinavými prstami umazal rukávy košele. Doktorka zastala pri jeho boku a taktiež uprela na Leeho trpezlivý no prenikavý pohľad. Zdalo sa, že už je o všetkom informovaná a teraz iba čaká aké budú kapitánove prvotné reakcie, prípadne Leeho doplniť keby zabudol na nejaký podstatný fakt alebo informáciu.
- Súvisí to s tým otrasom lode, ktorý mi Tessa spomínala?- Cass svoju priamosťou zaskočil Leeho, ktorý si už v duchu pripravoval potrebnú odpoveď. Zarazil sa práve v okamihu keď už otváral ústa takže nasledujúce vety musel trochu pozmeniť.
- Otras teraz nie je podstatný aj keď podľa môjho osobného názoru by bolo lepšie keby k nemu vôbec nebolo došlo.- začal trochu vyhýbavo, ale Cass nebol mužom, ktorý by zniesol dlhú hru na mačku a myš obzvlášť keď sa jednalo o niečo tak dôležité ako bol Thanatos a celá jeho posádka. Netrpezlivo nadvihol obočie, ruky položené na rukávoch umazanej košele zovreli látku medzi prstami ešte tuhšie a v okolí očí sa ukázali malé vejáriky vrások. Doktorka po jeho boku si potichu povzdychla, akoby sama pre seba, a využila medzeru v Leeho prejave, aby sa konečne dopracovali k niečomu čo dávalo väčší zmysel.
- Lee sa vám len snaží povedať, že na palube je vrah, ktorý už z dvoch členov vašej posádky stihol urobiť chladnúce mŕtvoly.- po tejto priamej odpovedi preniesla pohľad z Leeho zhrozenej tváre priamo do kapitánovho ohromeného pohľadu – A stále sa schováva niekde na lodi.- doplnila snažiac sa tváriť celkom nezaujato, čo však mohlo robiť problém pri tom ako sa Lee najskôr neveriaco rozkašľal a potom očervenel ako po niekoľkohodinovom pretŕčaní sa na pražiacom slnku. Akoby ho jej odpoveď mala priviesť k mdlobám, pomyslela si pobavene a bola zvedavá či aj ďalší členovia posádky sú tak útlocitný ako on. Keby však mlčala pravdepodobne by sa ešte teraz nedostali ani k podstate celého problému. Zdá sa, že jej priamočiarosť ocenil len kapitán, ktorému sa spočiatku okrem ohromenia neodrážal na tvári nijaký iný pocit, ale po niekoľkých sekundách vnútorného boja a sebaspytujúcich otázok predsa len prejavil svoje vodcovské schopnosti.
- Vykonal si všetky bezpečnostné opatrenia?- obrátil sa na Leeho a s kamennou tvárou plnou sústredenia si už v duchu dával dokopy všetky súvislosti, ktoré predtým prehliadol. Vyľudnené chodby, Leeho ustaraný výraz, ktorý s návštevou doktorky nemal nijaký súvis, Moris kontrolujúci rozvody v kapitánskej kajute. Tessa! Hrudník sa mu zovrel nečakanou bolesťou len čo sa do Cassovho srdca votrel desivý strach. Teraz už všetkému rozumel a mimovoľne sa začal ohliadať po Morisovi, ktorého nikde nemohol nájsť. Kedy sa od nich odpojil? Čertovský chlapík! Lee si musel všimnúť zmeny prebiehajúce ako v Cassovom vnútri tak aj na jeho tvári, pretože sa okamžite ozval upokojujúcim hlasom.
- Tessa o ničom nevie. Poslal som za ňou Morisa, aby ju strážil a svoju úlohu si plní. Vedel som, že by to bol práve on koho by si za ňou poslal, aby ju chránil keby si sa musel venovať iným záležitostiam a to teraz musíš Cass. Postaral som sa o to, aby z izieb zatiaľ nikto nevychádzal, ale s konečnou platnosťou môžeš rozhodnúť len ty.– Lee zabudol na oficiálne oslovenie, pretože priateľovi prehováral priamo do duše vložiac do posledných slov nečakaný dôraz. Zrejme poznal Cass natoľko dobre, aby vedel, že sa len tak neupokojí kým nebude v prvom rade postarané o bezpečnosť jeho manželky a až potom bude schopný rozumne uvažovať o inom.
- Kde sa to stalo? Ako? Potrebujem vedieť všetko Lee a hneď.- preriekol Cass po dlhých minútach mlčania keď zodvihol tvrdý pohľad do priateľových očí. Musel začať rozmýšľať chladnokrvne ak mal v sebe ovládnuť náhlu túžbu rozbehnúť sa späť k Tesse a zavrieť sa s ňou na to najbezpečnejšie miesto na lodi, aby ju mohol ochrániť pred všetkým o čom si kedy myslel, že sa na Thanatose nemôže nikdy stať. Túto jeho rozpoltenosť pravdepodobne vybadala aj doktorka, ktorá mu uprene pozrela na profil tváre a po chvíli prehovorila hlasom, z ktorého zaznievala profesionálna istota.
- Nemyslím, že by bol vrah natoľko hlúpy, pri všetkých tých bezpečnostných opatreniach, ktoré sa už na lodi urobili, aby sa v dohľadnom čase opäť pokúsil túlať sám po chodbách.-
Zdalo sa, že Cass nemá dôvod neveriť jej úsudku, vrhol na doktorku rýchly pohľad plný úprimnej vďačnosti, pretože ticho porozumela tomu čo naznačoval každý jeho pohyb poznačený ostrým vypätím a ostražitosťou. Potreboval aspoň niečo svetlé v tejto nepríjemnej situácií. A to ako veľmi je daná situácia nepríjemná, ale predovšetkým vážna mu poskytol aj pohľad, ktorý sa naskytol jeho pohľadu o pár minút neskôr. Zdalo sa, že v ten deň, pri posteliach dvoch mŕtvych, zostarel prinajmenšom o desať rokov. Lee ešte nikdy nevidel na Cassovej tvári toľko pocitov naraz ako keď ho spolu s doktorkou zaviedli do oboch izieb a nechali Thosa nech ich oboznámi so všetkými informáciami aké im mohol za daných okolností poskytnúť. V priateľových očiach uvidel všetko postupne a potom každý pocit premiešaný do jednej mätúcej masy od ohromenia cez zdesenie až po náruživý hnev a odhodlanosť dolapiť vraha. Už teraz Lee vedel, že Cass sa bude dať len ťažko presvedčiť, aby spravodlivosť nezobral do vlastných rúk a odovzdal tú špinu príslušným úradom. Bola to ale jeho, Cassova, loď a on si na nej ustanovoval pravidlá. To bolo právo všetkých kapitánov, čo ako niekedy nebezpečné.
- Dodržiavať sa budú všetky zavedené opatrenia. Zákaz vychádzok aj návštev mimo pracovnú službu no každý člen posádky sa bude musieť pravidelne hlásiť informačnému centru. Thos si preverí všetkých na palube a tým myslím bez výnimky keďže nevieme s kým máme do činenia keď sa mu už podarilo oklamať toľko bezpečnostných elementov.-
Lee po tomto dlhom Cassovom prejave pozrel priamo na neho a uvidel v jeho očiach vzrušenie, ktoré sa zračí pravdepodobne v pohľade každého lovca. A Cass sa tak určite cítil, bolo to poznať z držania jeho telo, výrazu tváre aj tónu hlasu ako niečo jednoznačné a nepopierateľné. O chvíľu však pokračoval takže Lee nemal čas zamýšľať sa nad ničím iným ako nad pokynmi, ktoré aj jemu samému pripadali ako veľmi dobrý spôsob taktiky.
- Každý muž aj žena, ktorí prejdú Thosovým testom identity získajú vlastné heslo, s ktorým sa budú môcť pohybovať v jednotlivých sektoroch inak sa všetky priechody automaticky uzavrú.-
- Kapitán!-
Thosov výstražný hlas sa odrazu rozľahol izbou poslednej obete a prinútil všetkých prítomných, aby sa k nemu obrátili.
- Zdá sa, že vaša manželka sa dožaduje vašej pozornosti obzvlášť originálnym spôsobom...-
Cass stuhol na mieste. Tvár mu smrteľne zbledla akoby v tele nemal ani kvapky krvi.
- Je...? – nedokázal dokončiť začatú vetu, ale zdá sa, že Thos ho aj tak pochopil.
- Áno pane .. v poriadku. V rámci možností...na vyhliadkovej terase...-
Cass by bol toho mizerného robota na mieste zabil keby sa to vôbec dalo normálnym spôsobom.
- ... práve začala rodiť...-
Cass posledné slová takmer nepočul. Stačilo mu vedieť, že Tessa je na vyhliadke a potrebuje ho. Vybehol z izby tak rýchlo, že si jeho neprítomnosť ostatní ani nestihli uvedomiť.*

Jeremy Adrin Moris





* Netušil ako dlho tu ešte bude stáť v tieni a načúvať v podstate cudziemu rozhovoru. Bol by rád keby sa to čo najrýchlejšie skončilo a Tessa sa vrátila do svojej izby tak ako predtým. Predsa len by bolo ľahšie dať na ňu pozor z bezpečia štyroch stien okolo nej a jeho vysokou postavou pred dverami. Zamyslel sa nad tým tak hlboko, že ho Kleyov náhly odchod naozaj prekvapil. Kým prešiel do chodby stihol si na jeho tvári ešte všimnúť bolestne stiahnuté pery a prázdny akoby nevidomý pohľad. Rozmýšľal či by sa mal prestať skrýva, na chvíľku za ním vybehnúť a informovať ho o zákaze vychádzania, pretože o tom očividne nemal nijaké potuchy. Ale bol tu kvôli Tesse a nie kvôli Kleyovi. Ten sa mohol o seba postarať aj sám akokoľvek bol zronený no tehotná žena by sa len ťažko ubránila útoku a ten mohol prísť kedykoľvek, aj vtedy keď by na ňu čo i len na sekundu prestal dávať pozor. To bol dôvod, ktorý ho udržal v tieni tých pár minút po Kleyovom odchode. Potom sa zháčil, pretože Tessa odrazu zavzdychala a zviezla sa do najbližšieho kresla akoby sa v ňom chcela celá schúliť. Počul tlmené vzlyky no spočiatku si len myslel, že je to následok nedávneho rozhovoru s Kleyom ibaže o niekoľko minút sa do stonov dostala výrazná bolesť a terasou zaznelo slabé zvolanie o pomoc. Okamžite sa odlepil od steny, práve v tom okamihu ako sa sklená váza rozbila na podlahe do podoby tisícich nezlepiteľných čriepkov. Bol pri nej. Dotkol sa jej pleca a prehovoril upokojujúcim hlasom.* Všetko bude v poriadku madam ...tak len dýchajte ide vám to vynikajúco....* podľa jej vypätej tváre a rúk, ktorými sa držala za brucho okamžite pochopil čo sa deje.* Váš manžel tu bude hneď a ja zavolám doktora...* v tom istom čase si voľnou rukou siahol do vrecka, vytiahol niečo ako paiger a urýchlene sa spojil priamo s ordináciou kde by sa pôrodník mal zdržiavať. Vedel, že na palubu prišiel spolu s Tessou, pretože kapitán nechcel nič riskovať a aj Moris teraz blahorečil osudu, že lekár sa objaví za pár minút.*

* Zdalo sa mu, že ešte nikdy v živote nebežal tak rýchlo a zároveň sa k svojmu cieľu nedostával tak prekliato pomaly. V ušiach mu rezonovali posledné Thosove slová
„ vyhliadková terasa“ a „ práve začína rodiť“. Nič viac by ho nedokázalo motivovať k tomu, aby každou chodbou preletel takmer sa nedotýkajúc nohami mriežok na podlahe. V hlave sa mu rojilo neznesiteľné množstvo myšlienok, ktoré si nedokázal v behu utriediť, pretože vnútro mu spaľoval nesmierny strach aj radosť zároveň. Tessa sa chystá priviesť na svet ich deti, milovaných drobčekov, po ktorých obaja tak vrúcne túžili. Ibaže takto sa to nemalo stať. Nie teraz a už vôbec nie keď na lodi vyčíňa vrah. Myslel si, že zošalie od strachu... v jeho predstavách bola Tessa teraz tou najbezbrannejšou bytosťou na celej lodi obklopenou samými tieňmi kde mohol číhať ten, ktorý by jej a deťom vedel tak poľahky ublížiť. Zakázal si však myslieť na podobné hrôzostrašné obrazy, vytlačil ich niekde do samého úzadia hlavy, pretože jeho manželka ho teraz potrebovala. Celého, jeho silu, jeho ochranu ... to málo, čo jej mohol v tejto situácií poskytnúť, to málo čím jej mohol pri pôrode pomôcť.
Na terase takmer vrazil do Morisa, ktorého postavu rozoznal už v okamihu keď ho od Tessy delila len malá vzdialenosť. * Tessa!* vykríkol jej meno pričom v tom výkriku bolo jasne rozoznať zmes strachu, obáv, radosti aj úľavy. Zdalo sa, že v tento deň mu bolo súdené poznať takmer celú škálu pocitov od tých najhorších až po tie najradostnejšie. Okamžite si kľakol vedľa svojej mladej manželky krútiacej sa v bolestiach na sedadle a bezmocne zaťal zuby tak pevne až mu na sánke vyskočil pulzujúci sval. Smrteľne zbledol.* Neboj sa vrabčiatko som pri tebe.. som tu s tebou a nikam neodídem...* upokojoval ju pohľadom, slovami aj rukami, ktoré zaboril do jej zlatistých vlasov a pritiahol si jej tvár k sebe, aby ju mohol pobozkať na čelo. Zacítil ako mu nohavice na kolene premokajú a nepotreboval nijaké zvláštne vedomosti na to, aby si vedel predstaviť prečo je tomu asi tak. Rýchlo sa poobzeral okolo seba a vtedy si možno po prvýkrát všimol Morisa, ktorý bol bledý len o niekoľko odtieňov menej než samotný Cass.
- Doktor príde o chvíľu už som mu volal...- vyletelo mu z úst zatiaľ čo Cass už bral Tessu do náručia, aby ju mohol preniesť späť do izby. Vďačne kývol Morisovým smerom, ale myšlienkami sa krútil len okolo Tessy a ich detí, ktoré sa tak tvrdohlavo začali hlásiť na svet práve teraz. Bleskove ho napadla myšlienka po kom tú tvrdohlavosť asi zdedili, ale bol príliš nervózna na to, aby sa vôbec usmial a nieto zasmial.* Ako ti je miláčik? * začal dýchať do rytmu, presne ako im to ukazovala jedna sestrička v pôrodnici pri nácviku kontrakcií. Plynulý nádych, výdych cez zuby a opäť plynulý nádych, výdych cez zuby...Ani si neuvedomoval ako komicky mohla celá situácia vyzerať – on oblečený v špinavej košeli a s tvárou stále umazanou od prachu a blata niesol v náručí svoju rodiacu ženu a len biele zuby sa mu blýskali z čiernej tváre keď sa snažil zladiť si s ňou dych.
Konečne došiel až k dverám kajuty, ktoré sa automaticky otvorili, vďaka Thos, pomyslel si v duchu, pretože keby boli v klasickom domčeku zrejme by ich vyrazil nohou a ani by sa neobťažoval s hľadaním kľučky. Prešiel pár krokov a už kládol opatrne Tessu na posteľ a naprával jej vankúšiky pod hlavou, aby sa mala o čo oprieť. Nevzdialil sa od nej ani na sekundu prepletúc si prsty s tými jej.*

/marišku som si dala za rpg /

*Možno by sa začudovala ako rýchlo Moris pribehol, vlastne, na krátky okamih jej preblesklo hlavou správne riešenie, no nijako tomu nevenovala pozornosť. Potrebuje strážcu ktorý na ňu dohliada? Za iných okolností by zanadávala že nie je malé dieťa, možno by sa pýtala na dôvody, no teraz jej to bolo ukradnuté. Nebola si istá či Thos zachytil jej „pozdrav“ a tak bol pre ňu Moris v jedinej chvíli spása. Snažila sa dýchať, vedela že má, no ťažko sa jej v tom prívale bolesti, pocit a stále pretrvávajúcom strachu ale i nadšenia myslelo ešte aj na dýchanie. Išlo však o ich deti a preto začala dýchať tak, ako im to ukazovala ešte sestrička v ordinácií. Bola na rôznych školeniach pre budúcicho rodičov, no ani jedno sedenie ju nemohlo pripraviť na to, ako to prebiehalo teraz. Bolo iné trénovať, keď sa ich deti skutočne nehlásili na svet a správať sa tak teraz, keď už onedlho mohla držať tie dve malé telíčka v náručí. Osoba ktorá jej nezchádzala z mysle sa jej odrazu vynorila pred očami, no ona dokázala ukázať svoju radosť len odleskom v očiach. Ťažko sa jej v tej chvíli čokoľvek hovorilo a preto len silno stisla Cassovu ruku keď ju niesol preč. Bál sa aj sa tešil. Nemusela by rozumieť jeho očiam, cítila sa tak sama, no ten chaos ktorý cítila bol aj v jeho modrých očiach.* Lepšie to už ani byť nemôže...* odvetila na jeho otázku, ako sa cíti. Jej ja sa akosi delilo na to podráždené, ktoré nechápalo ako sa môže spýtať pri pôrode na niečo také, druhé zostávalo chápavé, ktoré zabraňovalo podráždenému ja niečo odseknúť. Nechala sa položiť na posteľ, kde sa zhlboka nadychovala a snažila odignorovať bolesť. Jednu ruku si nechala spletenú s Cassovou a neisto k nemu zdvihla pohľad* si si istý že to chceš vidieť?* opýtala sa ho pomerne pokojným hlasom. Bolesť už síce chodila v pravidelných intervaloch, no stále sa dala využiť ta chvíľka keď nemusela zatínať zuby. Nechcela počuť odpoveď, že ak chce aby ostal tak ostatne, toto nebolo len jej rozhodnutie. Pôrodu sa desila aj ona, nevedela si predstaviť čo prežíva v tej chvíli on a nechcela ho do ničoho tlačiť.
„Dobrý deň Tessa,“ ozval sa mužský hlas od dverí, len čo doktor v strednom veku prekročil prah dverí. Hneď za ním vošla dnu sestrička okolo tridsiatky, nesúca všetky potrebné veci. Doktor nevyzeral že ma naponáhle, na rozdiel od ostatných necítil nijakú paniku vo svojom vnútri. No bolo na to veľmi jednoduché vysvetlenie – mal za sebou toľko pôrodov, že vedel čo ho čaká.
„Cítite sa dobre pane?“ ozvala sa sestrička, Celine, obrátiac pozornosť na budúceho otecka. Niekedy s nimi býval väčší problém než s rodiacou mamičkou. Pritiahla mu k posteli stoličku, ak už mal ostať, nech si radšej sadne a nezavadzia. „Ak ostávate, nerozptyľujte ju už počas pôrodu nijakými spomienkami, prípadne historkami, musí sa sústrediť na pôrod. To čo by ste mysleli že je v jej dobro by sa mohlo obrátiť proti vám.“ Túto informáciu mu povedala potichu, práve keď doktor Albert dával Tesse nejaké lieky. Netušila čo to je, no v prípade že to stlmí bolesť by toho zjedla aj viac. O niekoľko minút už bolo všetko pripravené na samotný pôrod, spodné prádlo išlo dole, prikryli ju a doktor každú chvíľu kontroloval ako postupuje pôrod.
„Kapitán, aj počas bojov máte zjavne lepšiu farbu než teraz?“ otočil doktor pozornosť ku kapitánovi, aby trošku odľahčil situáciu, zatiaľ kým on kontroloval, či budúca mamička je už dosť otvorená na to, aby mohla porodiť deti.*

* Možno by si ani nevšimol ponúknutú stoličku keby ho na ňu sestrička nebola doslova sama posadila, aby jej prestal zavadzať. Pomaly sa začínal cítiť vinný za to, že tu len tak nadarmo posedáva a nemôže urobiť nič, čím by Tesse alebo doktorovi pomohol. Bolo pre neho nezvyčajné ocitnúť sa len v role pozorovateľa aj keď v každom okamihu ako sa Tesse pri kontrakcii vydral z hrdla bolestný ston, po ničom inom tak vášnivo netúžil ako po tom, aby celý ten pôrod mohol absolvovať namiesto nej. Na sestričkinu otázku bol schopný len nesústredene prikývnuť hlavou a pohľadom sa okamžite vrátil k svojej žene. Ležala na posteli kde sa tak často spolu milovali, do belostných plachiet vsakoval pot z námahy, ktorú práve vynakladala na predýchanie ďalšieho bolestivého sťahu a jemu sa hlavou preháňali bláznivé myšlienky... Keby sa jej len nikdy nebol dotkol. Keby ovládol túžbu po nej teraz by tu nemusela takto ležať obklopená hrozivo vyzerajúci lekárskymi nástrojmi ani... možno sa tváril neprítomne už dosť dlhý čas na to, aby sa ho doktor pokúsil prebrať žartovaním. Rozhodne nechcel pútať pozornosť na seba, pretože jediné na čom teraz skutočne záležalo bola Tessa a ich deti hlásiace sa na svet. Doktorovi len niečo nezrozumiteľne zamrmlal aj keď tušil, že to nie je práve dvakrát zdvorilé, ale do čerta s celou zdvorilosťou! Zovrel Tessinu ruku pevnejšie vo svojej dlani akoby sa jej zúfalo snažil predať aspoň časť zo svojej sily a energie, ktoré bude v nasledujúcich niekoľkých hodinách určite potrebovať. Žiadne spomienky, žiadne historky – pripamätal si slová sestričky a keďže odrazu vôbec netušil či by mal vôbec niečo hovoriť radšej len hladkal Tessu po vlasoch a odhŕňal jej spotené pramienky z čela tak nežne, že sa jej skoro ani nedotýkal.*

*Cass toho veľa nenahovoril, až sa jeden krát musela pozrieť či dýcha alebo neodpadol priamo na stoličke. Našťastie cítila jeho jemný dotyk na čele, pripomínajúci skôr krídla motýľa než prsty jej manžela. Musel sa strašne báť, možno viac než ona. Vlastne určite, pretože ona v týchto chvíľach nemala čas myslieť na strach. Jediné čo jej hlavou stále blúdilo bola tá neznesiteľná bolesť. Zdalo sa jej, že už neskutočne dlho leží na posteli a čaká a čaká a čaká...mala chuť skríknuť na doktora či už náhodou nemali prejsť do fázy „tlačte madam“, no ďalšia vlna bolesti jej ústa zavrela.* doktor nemôžeme už začať?* precedila cez stisnuté pery, snažiac sa krotiť svoj podráždený hlas. Krotenie však nezmiernilo podráždenie a tak doktor, sestrička ale aj Cass mohol cítiť aká je netrpezlivá a najradšej by to už mala za sebou.
„Musíte sa upokojiť,“ ozvala sa sestrička tíšivým hlasom pri jej hlave. Bola na pôrody zvyknutá a toto bola jej stála veta. Rovnako očakávala po takomto čase nejaké podráždené slová, takže ju to niejako nevyvádzalo z rovnováhy. No Tessa si myslela úplne niečo iné.
„Rodili ste už ked mi vravíte aby som sa upokojila?“ v Tessinom hlase sa už odrazilo podráždenie v plnej sile, už sa ani nesnažila ho krotiť. Doktor sa však len zasmial a kývol hlavou k sestričke „Máte pravdu, tuto Celine sa mamičkou radšej ani nechce stať, tieto pôrody v nej zjavne zanechali stopu...“ Doktor sa usmieval, no stále sa nemal k činu. „a k tomu či by sme nemali začať, kým začnete, budete nás tu všetkých dookola nenávidieť, ale nebojte, my vám vaše budúce slová odpustíme...“
Tesse teda do smiechu nebolo, no napriek tomu jej pery nadobudli čosi, čo malo napodobniť úsmev. Čas plynul pomaly a ona si pripadala čoraz slabšia a slabšia. Ďalšia vlna bolesti za ďalšou, už si ani nepamätala aké to je, keď človeka nič nebolí.
„Cass...ďalšie deti budú až keď vedci prídu na to, ako oplodniť chlapa...“ zafrflala, silno zvierajúc okraj postele ale aj Cassovu ruku. Sama si neuvedomovala koľko sily dokáže mať, ak sa vyskytne niečo, čo ju donúti použiť ju. Hlasno zastonala, no hneď za stonom sa doktor konečne ozval s nejakými pozitívnymi správami.
„Je čas.“
„Vám ten úsmev vari niekto priklincoval na tvár?“
Doktor sa zaškeril ešte viac a len pokrútil hlavou „ide vám to dobre Tessa, zvyčajne už počúvam krik na manželov, ako si to chlapi len užívajú a vy trpíte...a ako nás mužov neznášate...“
„Keď nezavriete ústa a budete kecať ďalej o nezmysloch tak budem neznášať akurát vás,“ vyštekla na neho v prúde bolesti. Doktor viac nič nehovoril, nechcel ju hnevať, teraz už naozaj potrebovala trochu pokoja. Jednostaj pozeral na hodinky a stopoval čas medzi jednotlivými kontrakciami.
„Počas jednotlivých kontrakcií netlačte, pamätajte na to,“ doktor prehovoril po dlhšej dobe a Tessa si spomínala ako ju na to upozorňoval ešte na bežnej prehliadke. Spomínal aj to, že na to bude mať nutkanie ale nesmie. „Len čo kontrakcia prejde, musíte využiť čas kým príde ďalšia na tlačenie...“ nestihol to ani poriadne dopovedať a sám jej prikázal tlačiť. A tak tlačila. Myslela si že umrie od bolesti, no pri predstave akoby to vzdala a nechala drobčekov napospas lekárov sa nútila pokračovať. Bola to ako celá večnosť, vlastne ono to aj bola celá večnosť, kým lekár nadšene nevykríkol „už vidím hlavičku“. Tessa si v duchu opakovala že po hlavičke pôjde všetko ľahšie, aj keď v jej prípade to nebolo celkom tak. Stále tu bola ešte jedna hlavička...
„Tessa tlačte, dajte do toho všetky sily...“ prikazoval jej hlasov, v ktorom sa zračilo veľa pocitov. Rád privádzal deti na svet, videl tie rozžiarené tváre rodičov, keď do rúk dostanú malé, ešte krvavé a pokrčené bábätko, no napriek tomu vidia nádherného anjelika. No stále mal v hlase aj sústredenie, pretože vždy prácu robil najlepšie ako vedel. Nezáležalo na tom, či ide o obyčajnú ženu z tehlového domčeka alebo o kapitánovu manželku. Dieťa a trpiaca matka to bola vždy.
Kapitánsku izbu preťal detský plač. Tessa zabudla na bolesť, aj na to že leží na posteli a rodí. Jediné čo zostalo v jej mysli bolo dieťatko, ktoré práve prišlo na svet. Len matne si uvedomila ako doktor hovorí „je to chlapček“, čo vôbec lekár ešte robí, nerozmýšľala ani nad tým, že sestrička dieťa utrela a zabalila, vnímala len to ako jej ho na krátky okamih dala do náručia. Najmenšie stvorenie aké kedy videla, tak zraniteľné no zároveň najkrajšie na svete. Hľadela na tie dve malé modré očká, ktoré prvý krát hľadeli na svet, dokonca aj plač jej a Cassovho malého synčeka jej prišiel ako spev. Po lícach jej stiekli slané kvapky sĺz, perami sa dotkla ešte špinavej hlavičky drobného dieťatka, ktoré rozhadzovalo drobnými rúčkami.
„Tessa, teraz vám ho ešte na chvíľu zoberiem, nebojte sa, dám ho vášmu manželovi, je tu ešte jedno maličké čo chce ísť za bračekom a vami...“ sestrička sa ozvala chlácholivým hlasom, no Tessa sa ani nebránila. Nechala si vziať drobného anjelika z náručia, pustila Cassovi ruku aby si ho mohol vziať do náručia. Nevedela si predstaviť bezpečnejšie miesto, pokiaľ príde na svet aj ich druhé dieťatko. Akoby sa do nej viala nejaká energia, predstava, že o chvíľu bude mať pri sebe aj druhé dieťatko, ako už zostane len ležať a bude moc hľadieť na tie ich detské tváričky...
„Tessa tlačte!“ vyzval ju lekár a ona potlačila, stále vnímajúc hlas jej a Cassovho syna.*

* Ani prinajmenšom netušil čo môže v tejto chvíli urobiť. Tessa namáhavo dýchala, tvár sa jej krivila bolesťou pri každej novej kontrakcii, ktoré na ňu v poslednom čase prichádzali čoraz častejšie. Očami horúčkovito preletel po izbe, aby našiel aspoň kúsok čistej látky, ktorou by jej mohol utrieť spotené čelo. Nakoniec sa mu to predsa len podarilo, a tak natiahol voľnú ruku k stolíku vedľa postele, pričom druhú ruku nechal prepletenú s Tessinou, a práve v okamihu ako izbou zarezonoval doktorov rozkazovačný hlas, rýchlo zachytil kvapky potu stekajúce jej po spánkoch až na krk. Naklonil sa bližšie, až sa perami takmer dotýkal Tessinho ucha vôbec nedbajúc na jej podráždenosť, pretože kto iný by mal na ňu v tejto chvíli väčšie právo než ona sama?* Si fantastická miláčik ... úžasná...* vydýchol keď mu Tessa v návale bolesti silno stlačila ruku, ale jediné čo v tom okamihu cítil bol hlboký obdiv a láska k nej a jej odvahe. Povzbudzoval ju nežnými slovkami, starostlivo utieral každú kvapku potu, ktorá by jej mohla uľpieť na čele či krku a nežnými dotykmi odhŕňal zo spánkov premočené pramienky zlatistých vlasov. Ležala tu pred ním, na tvári sa jej zračilo vyčerpanie a únava, ale aj napriek tomu všetkému neprestala tlačiť. Napriek tomu všetkému premáhala výkriky bolesti aj keď každý kúsok jej tela protestoval proti neutíchajúcim tlakom, ktoré ju nútili zatínať ruky v päsť a napínať svaly- čo ako vysilene sa chveli pod priezračnou pokožkou. Keby len mohol niečo urobiť! Tak zúfalo sa dosiaľ nikdy necítil ako keď hľadel na svoju milovanú Tessu, ktorá mu každou sekundou ukazovala aké nesmierne odhodlanie sa skrýva v jej naoko krehkom tele.* Milujem ťa...* zašepkal naplnený oddanou úctou, s perami pritisnutými k jej čelu, práve v okamihu keď sa na posteli vypla k najväčšiemu sťahu a zdrvujúco mu stlačila ruku. Ale čo iné by mohol vnímať ak nie prvé zaplakanie svojho syna? Na sebe samom mu nikdy nezáležalo a teraz ešte menej keď sa hlasným krikom pripomínalo na svete jeho a Tessino dieťatko. Mal pocit akoby v jednu a tú istú chvíľu zomrel a znova sa narodil do raja kde rajskou hudbou bol len tento jediný zvuk, plač- taký hlasný, taký požadovačný, aby si ho niekto všimol až ho v prvý okamih ohromilo, že patrí tomuto krehkému stvoreniatku, ktoré už sestrička položila Tesse do náručia. Neuvedomil si, že mu po tvári stekajú slzy obrovského dojatia, že sa smeje a plače zároveň akoby sa mu v hrudi rozhoreli tisícky ohňov a roztopili na čistú lásku všetko čoho sa dotkli. Každý jeden nádych, každý pohľad aj dotyk keď sa mu synček ocitol v náručí , svedčili o jeho bezhraničnej oddanosti tejto novonarodenej bytosti akoby už nemal dýchať ani žiť pre nikoho iné než pre svoju rodinu. Niečo v ňom sa akoby prestavilo takže už nebol tým starým Cassom. Nie. Bol otcom! Pomyslel si s hrdosťou, ktorá mu až vyrážala dych a akonáhle sa okolo jeho prsta zovreli maličké detské prstíčky, akonáhle sa oči bábätka trochu pootvorili v ústrety jeho pohľadu... vydýchol a konečne pochopil život. Život v celej jeho kráse a nenahraditeľnosti vtesnanej do malej medzierky medzi synovými viečkami keď prvýkrát pozrel na svet. Julian! Opakoval si s nežnosťou rozochvievajúcou v ňom každý kúštiček bytia, holej existencie, ktorá konečna našla svoj zmysel a stále len rástla v ústrety nekonečnosti, pretože jeho dcéra sa mala už čoskoro pridať k svojmu bračekovi. Sám si neuvedomil, že posledné vety vyslovuje nahlas, že neustále opakuje slová lásky svojej žene, svojmu synovi, svojej dcére...*

*Nikdy by neverila, že je schopná vnímať toľko vecí naraz. Bolesť, radosť, šťastie, Julianov plač a Cassove nežné slová, ktorými jej dodával silu a stále pripomínal lásku. Mysľou bola pri doktorovi, no srdcom pri rodine. Áno rodine. Tak krásne to znelo a nemusela to ani vysloviť nahlas. Boli už skoro štyria, Cass, ona a ich dve deti, najkrajšie bytosti v celom vesmíre. Stále mala pred očami tváričku malého Juliana a neverila, že môže existovať krajšie dieťatko než to ktoré teraz stráži ako poklad Cass. No vedela že príde ešte jedno, rovnako nádherné a krehké, myslela naň pri každom potlačení. Ich dcérka prišla na svet s rovnakým, ak nie ešte väčším krikom, len necelé tri minúty po bračekovi.
V Tesse sa všetko zlomilo. Ako stroj urobila všetko čo lekár chcel, no jediné čo chcela bola malá Ginny. Prišlo jej to ako večnosť než jej ju konečne sestrička vložila do rúk a prešla si zapísať váhu a všetky podrobnosti ktoré potrebovala. Tessa mala chuť ich drobnú dcérku celú vybozkávať, no jej krehkosť jej to nedovolila. V hlave akoby jej pribudol výkričník, ktorý zablikal pri akomkoľvek nebezpečenstve hroziacom dcérke alebo synčekovi. Slzy jej stekali po lícach, potichu plakala a nevedela sa upokojiť. Jej vnútro priam kričalo radosťou a láskou, mala toľko lásky že by ňou mohla obdarovať svet. No chcela ju dať len trom bytostiam, tým, ktoré teraz boli s ňou. Uslzenú tvár otočila ku Cassovi, trochu sa nahla a oprela si čelo o jeho svetlé vlasy.* Milujem ťa Cass...sú také nádherné...* z úst sa jej slová drali trhane, snažila sa naraz povedať priveľa lietajúcich myšlienok. Očami striedavo prechádzala k Julianovi, potom späť k Ginny a zase k Julianovi. Plač malých drobčekov pomaly utíchal, obaja spokojne behali drobnými očkami po ich tvárach, hýbali maličkými rúčkami do strán. Tessina trasúca sa ruka sa pohla smerom k Julianovi, nechala si jeho pršteky omotať okolo jej malíčka a len sa smiala a plakala radosťou. Nevedela nájsť nijaké správne slová, nevedela by ani popísať pocity ktoré mala, no vedela že akákoľvek bolesť stála za túto chvíľu. Chvíľu keď sa stali rodičmi, ktorí už teraz nadovšetko milovali drobné stvorenia a chceli im zabezpečiť to najkrajšie čo mohli.*

* Nikdy nepoznal svoju skutočnú rodinu, pretože celý ten čas, ktorý ako dieťa strávil v detskom domove sa ani raz nestalo, aby si po neho niekto prišiel. Pamätal si na tie večery keď ležal v posteli kde sa tlačil spolu s ďalšími chovancami a malou škárou na streche pozoroval hviezdy. V jeho detskej naivnosti nedokázal prijať skutočnosť, že by bol zomrel tam vonku na ulici keby ho Greace nebola zachránila a ujala sa ho. Ešte niekoľko rokov veril, práve pri pohľade na tie hviezdy, že jeho rodičia musia byť niekde tam inak by si po neho už dávno prišli.
Ale bol čím ďalej tým starší a viera v ňom nakoniec tak slabá až ho začali napĺňať obavy, že sa nikdy nestane človekom hodným lásky keď mu tá bola už od útleho detstva odopretá akoby len svojím narodením spáchal neodpustiteľný skutok. To čo človek nikdy nemal mu nemôže chýbať. Kto to povedal? Aký veľký mudrc si zvolil práve tieto slová, aby sa zapísal do myslí ľudí, aby ho tí mohli o tisícky rokov neskôr citovať? Pretože nič nie je takou veľkou lžou ako tento cynický výrok. Cass nemal rodinu, ale nikdy po nej neprestal túžiť. Nikdy si neprestal kradnúť aspoň niekoľko vzácnych chvíľ v dni kedy sa oddával obrazotvornosti a odrazu ju mal. Ženu, ktorá by ho milovala... deti, ktoré by ho volali otcom a hľadeli pritom na neho s láskou v očiach. Kto môže pochopiť, čo pre neho znamená táto prítomnosť? Tento hlboký zážitok kedy sa sny zhmotnili z tisícich podôb tej istej a jedinej veci? Rodiny? Vedel, že práve v tomto okamihu, keď na boku cítil dotyk Tessinho chvejúceho sa tela, keď objímal svoje novonarodené deti a nechal ich maličké rúčky spočívať vo svojej obrovitánskej dlani ako sa musela v porovnaní s nimi javiť, ... vedel, že práve teraz by mohol pokojne zomrieť, pretože mal všetko, po čom v živote najviac túžil. No zároveň ešte nikdy nemal takú silnú potrebu žiť, žiť stále, žiť dlho, večne, aby mohol byť súčasťou všetkých radostí, ktoré mu tento okamih priniesol ako dnes tak aj do budúcnosti, pretože jeho deťom nikdy nebude chýbať láska. Nikdy sa nebudú pozerať na hviezdy škárou v streche, túliť sa vystrašene k sebe s márnou úfnosťou hľadať odpovede na pochybnosti, či sú hodné života a jeho darov. Jeho deti budú mať všetko, čo on nikdy nemal a ešte stokrát viac. Budú mať skutočnú rodinu. Ako by mohol v tej chvíli niečo povedať? Narušiť to čaro, ktoré mu opantávalo všetky zmysli? Pozrel na Tessu s hlbokými citmi, ktoré sa vôbec nesnažil zakrývať a vedel, že ona ho pochopí.... že vidí tu vďačnosť nielen za jej lásku a nehu, ale predovšetkým za dnešok a všetky ďalšie dnešky, ktoré ich ešte iba čakajú.*

... O dva dni


*Už v čase, keď si začala uvedomovať aj iné veci ako detské bábiky či školu, premýšľala nad vecami, ktoré jej často krát vnášali chmúry do hlavy. Nevyrastala s matkou, ani s otcom. Aspoň nie príliš dlho, aj keď, aký čas sa dá označiť za dlho? Často krát si priala mať ich späť čo len na minútu, hlavne v bolestných situáciách v ktorých si nevedela dať rady. Mala Raita, nepochybne to bolo jej veľké šťastie, že práve on sa staral o jej výchovu. Bola mu za to vďačná, dal jej všetko, nielen tú materiálnu hodnotu, kedy sa mohla najesť, obliecť a nikdy nemusela rozmýšľať či to tak bude aj na ďalší deň. No rovnako jej zabezpečil aj citovú väzbu, kedy mala niekoho na koho sa mohla spoľahnúť a oprieť. Nebála sa za ním prísť s ničím, nemusela mu klamať a nemusela sa cítiť menejcenná, len preto že on bol princ a ona len dievča, ktoré prišlo o rodinu. Dal jej čo mohol, no nijaká snaha nemohla naraz zastúpiť aj otca aj matku. A hlavne to ju v istom čase začalo trápiť. Nevyrastala s nijakou predstaviteľkou ženského pohlavia, nikdy sa s nikým až do odchodu do školy nemala o typicky ženských veciach ako rozprávať. Nikto jej nevysvetlil ako sa starať o malé dieťa, nikdy to neskúšala. Áno, každá matka ktorá dieťa miluje v sebe má ten materinský cit, no rada babičky, ktorá už má za sebou výchovu dieťaťa by bola neskutočným plusom. Mohla si to nájsť v knižkách, no teória sa často odlišovala od praxe a často krát boli tradičné rady od starých mám sto krát lepšie než stovky strán v knižkách. Tessa sa mohla spoliehať len na knižky, iné nemala, aj keď zdravotná sestra jej poskytla nejaké rady. No ani ona nebola matka, ktorá by niečím takým prešla.
Po dvoch dňoch sa konečne deti presťahovali k nim do izby, len čo lekári spravili potrené vyšetrenia a skonštatovali, že sú zdravé a môžu byť už s nimi. Tým sa začal akýsi boj, aj keď príjemný boj, s vecami, ktoré doteraz nepoznala. Odrazu sa všetko točilo okolo dvoch malých stvorení, ktoré si jednoducho vyžadovali stálu pozornosť. Ak zaplakalo jedno, zobudilo druhé a to začalo plakať tiež. Nech robila čo robila, nedokázala zatiaľ, aj keď dúfala že si na to rýchlo zvykne, robiť všetko naraz. Nedokázala kojiť jedno a zatiaľ tíšiť druhé, ktoré si pýtalo papať tiež. Napriek všetkému tomu zhonu a starostiam ktoré pribudli, vždy sa nevedela vynadívať na to, ako spinkajú, keď na ne konečne príde únava, alebo keď ich večer kúpe v drobnej vaničke. Ešte v deň pôrodu si požičala Cassov mobil, keďže ten jej bol zlámaný na márne kúsky, a zavolala Hanah. Tá doniesla z jej a Cassovej planéty všetky potrebné veci pre miminká, pretože oni zatiaľ cestovať nemohli. Hanah chodila teraz na loď dosť často, aj keď kvôli povinnostiam sa vždy zdržala krátko.
Tessa cítila, že na lodi sa deje niečo, čo sa jej kvôli pôrodu snažia tajiť. Cass sa síce venoval jej i deťom vždy keď mohol, videla tú radosť ktorú má keď Ginny a Julian kývajú rúčkami a prezerajú si ich modrými očkami. No vždy cítila, že ho niečo trápi, niečo čo sa týkalo Thanatosu. Nepýtala sa ho, možno bolo lepšie že to nevie a k tomu, nechcela ho tlačiť do odpovedí, ktoré jej raz povie sám. Preto sa radšej tešila z jeho prítomnosti, vždy keď sa spoločne hrali s maličkými. Nebolo vôbec podstatné že nie sú doma na planéte, keď boli pokope, miesto nezohrávalo úlohu.
Práve dojedla obed, ktorý jej stále nosili do izby aby nemusela priveľa behať a ľahla si na mäkkú posteľ k maličkým. Mali síce postieľky, no rada len tak ležala a dívala sa na ne ako spia...*