Vesmírna loď

* Láska. Toľko o nej už počul a prečítal. Videl ju v očiach dvoch zamilovaných ľudí, medzi dieťaťom a jeho matkou, medzi priateľmi, ale stále jej celkom nerozumel. Kde sa skrýval skutočný pôvod lásky? Alebo bola iba spojeným viacerých citov, ktoré nie sú celkom ani jedným ani druhým na to, aby tvorili podobu do akej sa zrodili vo svojej nezmiešanej čistote? Spolupatričnosti, istoty, viery, priateľstva... a ak ľudskú podstatu naozaj tvorila láska kde potom patril on ako stroj? Zapierajúc sa len na jednej ruke, pohladil chrbtom druhej Leslie po líci. V jej očiach si všimol opatrnosť, keď na neho hľadela zatiaľ čo dlhé riasy jej kreslili na pokožke líc tmavé chvejúce sa tiene. * Urobil by som pre teba čokoľvek Leslie. * Výraz tváre ako aj tón hlasu a nástojčivosť ukrytá v ňom potvrdzovali bez akýchkoľvek pochybností, že svoje vyznanie myslel smrteľne vážne. Priložil prst na jej pery, aby ju umlčal pretože chcel ešte niečo dodať, aby si jeho slová nevysvetlila nesprávne tak ako sa to pred chvíľou stalo aj jemu. * A urobil by som to nie preto, že chrániť životy ľudí a plniť ich príkazy je pre mňa nezmeniteľný zákon ... Nie, ...* usmial sa, prstom skúmavo prechádzajúc po línií Lelsiených pier. * Chcem to, z vlastnej vôle, ale netuším či je to taká láska, po ktorej túžiš..

*Sama netušila po čom presne túžila. Čo je to presne byť milovaná. dlho si myslela že niečo také má, lenže bol to len hlúpy klam, ktorý odhalila prineskoro. Ako teda spozná, kedy je milovaná naozaj? Jediný cit ktorému mohla veriť bola súrodenecká láska ktorú jej dával Bryan, vedela, že nech by sa stalo čokoľvek, oni dvaja by sa nezradili. Dokonca ani keby prišiel na tú časť s Jackom, neverila, žeby sa hneval pridlho, rovnako ako ona nedokázala byť spokojná, keď medzi nimi nevládla harmónia.* chceš to, ale prečo to chceš?* To bola otázka. Prečo to chcel z vlastnej vôle a nie pre príkaz. Ale nečakala na odpoveď, nepotrebovala počuť nijaké vyznania citov, pretože slová tak neskutočne dokázali klamať, zatiaľ čo činy hovorili o tom ako to v skutočnosti bolo. Pobozkala mu prst ktorým blúdil po jej perách a rukou ktorou ho hladkala ho jemne potlačila. Vedela, že keby sa vzoprie, nepohne ním, no prečo by sa nepodvolil? Potisla ho na chrbát vedľa seba, natiahla sa po deku a schúliac sa pri ňom ich prikryla. On síce rozdiel necítil, no ona tak bola spokojnejšia. Pridvihla sa, ruky položila na jeho hruď a chvíľu mu hľadela do očí* neodpovedaj mi na to, nemusíš, môžeš o tom rozmýšľať* usmiala sa. Nebola to ľahká otázka a ona na ňu nečakala odpoveď. Len sa sklonila a jemne sa dotkla jeho pier v nežnom bozku. Potom sa len schúlila a jemne ho hladkala na hrudi*

*Najprv si po jeho prvej otázke pomyslela, že je prekvapený že už má deti. Jeho nasledovný výraz v nej len upevnil názor, že nie je z takého ľadu ako sa hrá. Deti boli citlivou témou nielen pre ženy, dokonca aj vo väzeniach bola vražda dieťaťa niečo, čo ostatné odsúdené považovali za odporné a dali to odsúdenej vyžrať. Chápala jeho výraz aj poznámku, ktorá svedčila o jeho názore na túto vec, no nepoznal okolnosti.* nemal by si si kriviť čelo keď nevieš ako to je* odvetila v prvom okamihu* Som tvrdohlavá žena a tým že som sa vydala som sa nestala nikoho majetkom a môžem si zvoliť kam idem. Táto výprava a hľadanie planéty podobnej Telarionu či Zemi, miesto kde sa dá žiť, trvá už dlho. V čase keď sa začala som bola len v prvých mesiacoch tehotenstva a nemienila som sedieť doma na zadku a čakať, kým sa Cass vráti. Moju prítomnosť prvé mesiace teda skutočne neschvaľoval, ale čo mohol urobiť? Kým by sa vrátil, deti by už boli asi na svete viac ako dosť. Pred pôrodom som mala odísť späť domov, no nejako sa deti poponáhľali a nakoniec som porodila tu.* pokojne mu hľadela do očí, aj keď mu do nich padali svetlé vlasy. Znovu sa jej podčiarkla tá podoba, aj keď túto myšlienku potláčala hlboko do zeme* Deti po pôrode nemôže cestovať teleportom určitý čas, no inak sme tu už len na nejaký čas...* uzavrela to nakoniec. Vlastne už odísť mohla, no mienila počkať kým sa Cass vráti späť a ukecať ho, nech sa vráti na čas aj on. boli na tej výprave už pridlho, aj ostatní by určite uvítali nejakú dovolenku.*

* Keď sa pri ňom Leslie schúlila pôsobila oproti nemu ešte krehkejšie. Útlučká a zraniteľná vo svojej ľudskosti ako mu hlavou spočívala na ramene ruky, ktorou jedinou by jej vedel ublížiť ak by si nedal pozor. Potom sa však okolo neho obostrela vôňa Lesliených vlasov a naplnila ho ako druhý dych, ktorý na prežitie potreboval viac ako len obyčajný vzduch bez príchute kvetov a tepla. Uvoľnil sa a objal ju rukou okolo pliec, prstami druhej prechádzal po črtách Leslienej tváre, ale v tom dotyku bolo viac ako len túžba po kontakte s jemnou pokožkou. Bol stvorený na to, aby chránil ľudské životy a tu sa mu jeden ponúkal, spočíval v náručí aj keď práve nebol v ohrození, ale z oveľa významnejšieho dôvodu... Leslie to tak chcela a on to chcel tiež hoci by ju o to nikdy nebol požiadal lebo vedel, že na to nemá nijaké právo. Otočil hlavu a vnoril tvár do záplavy vlasov akoby to bol žiariaci vodopád a on sa z neho chcel napiť napriek tomu aké nebezpečné by to pre neho potom bolo. Jediným príkazom, ktorý ani nemusel vysloviť nahlas stlmil svetlo v miestnosti takže ich obostrelo mierne šero, také, aby si v ňom mohli pokojne hľadieť do očí zatiaľ čo zvyšok sveta sa strácal v tme a čiernom vesmíre.* Čo by si dokázala urobiť pre človeka, ktorého by si milovala? * opýtal sa celkom nečakane pošepky, ale hlas mal pokojný, dýchal pravidelne takže sa nedalo zistiť aké myšlienky mu prechádzajú mysľou.*

*Bola zvyknutá na Thosove pomerne zložité otázky, no táto nebola priveľmi ťažká. Poznala odpoveď, aj keď netušila prečo sa jej nato pýta. Zo zvedavosti? Možno. Usmiala sa len čo sa ocitli v šere a pohladila ho po líci* čokoľvek ak by bolo potrebné* usmiala sa, aj keď mala na jazyku ešte niečo, len nevedela ako to správne sformulovať, aby to Thos pochopil*...a zároveň nič také, čo by malo zmeniť na rozkaz niekoho iného. Dokázala by som pre niekoho umrieť, obetovať kopu vecí, no ak by po mne niekto chcel aby som sa zmenila, nemiloval by ma, ale predstavu o mne, niečo čím nie som.* nevedela, či mu to správne vysvetlila, to ako to myslí so svojou osobnosťou, no to bolo asi jediné čo by nespravila. Na chvíľku sa stratila vo svojich myšlienkach a spomienkach, pretože sa už popálila. Nebola si istá ako potom spozná či ju niekto skutočne miluje. Už dávno si uvedomila, že tie spomienky zanechali v jej srdci istý kus nedôvery, aj keď ho skrývala niekde hlboko v sebe. No bol tam.* Prečo ťa to zaujíma?* spýtala sa, keď sa vrátila zase myšlienkami do reality a k Thosovi*

* Počúval Leslie a ani raz sa ju nepokúsil prerušiť, aj keď v ňom jej odpoveď v istých chvíľach vyvolala zvedavosť, túžbu položiť otázku, ale umlčal ju pretože nakoniec aj tak dostal to, čo potreboval a chcel počuť. Rozhodnutie sa v ňom začalo rodiť veľmi pomaly, takmer ani nepostrehol ten rozdiel medzi svojím súčasným a minulým bytím, ale bol tu a prítomný v každej myšlienke, nad ktorou sa mohol slobodne zamyslieť a rovnako slobodne ju aj nechať ísť.
Na krátky okamih sa mu tvárou mihol tieň a dokonale hladká pokožka na lícach a v kútikoch očí sa stiahla do malého vejára vrások, ktoré však okamžite rozptýlila Lesliena otázka. Usmial sa. Viac človek ako inokedy predtým, viac ako Thos muž než ako Thos stroj. Dych mal rovnako teplý aj keď sa nadychoval a vydychoval mechanicky, ruky jemné, a predsa pevné natoľko, že by nimi vedel ničiť a trhať ako lupene tvrdé kovy no teraz sa len zľahka dotkol Lesliených viečok, naznačil, že má zavrieť oči.* Ľudské city sú zložité, delí ich od seba len veľmi tenká hranica, za ktorou už nie sú tým čím mali byť pôvodne. Nechcem urobiť chybu, ktorou by som ti ublížil.* ako hovoril jeho hlas sa menil na šepot až ustal a bolo počuť len pravidelný dych. Jednu ruku si založil vzadu za hlavu a druhou stále rovnako nežne blúdil prstami po línií Lesliených slúch až k prameňom ohnivých vlasov. Hľadel na ňu, priamo, akoby mal jej obraz pred sebou prvý a zároveň poslednýkrát zachovaný v takom dokonalom pokoji, že sám na krátku chvíľu prestal vnímať mnohotvarosť a neustálu premenlivosť vo svete okolo nich. *

/ to už môžeme ukončiť nie? či ešte dáme niečo? /

Lucas Damien Alberti



* Valilo sa na neho toľko nových a nečakaných informácií naraz až mal miestami problém nechať ústa slušne zatvorené. Namiesto toho len hľadel na Tessu akoby sa práve transformovala do inej podoby čiže konečný výsledok súboja pocitov na jeho tvári vyznel aj tak trochu smiešne. Modrými očami striedavo blúdil od Tessinho brucha k jej perám a zase späť. Dočerta! Nemohol si pomôcť, ale predstavil si ju tehotnú a táto predstava ho zasiahla takmer ako blesk. Bola k nemu vcelku otvorená. Teraz už vedel ako sa volá kapitán aj to, čo všetko viedlo k prítomností detí na palube, ale aj tak mu to prišlo šialené. Boli v rovnakom veku, ale nedokázal si predstaviť, že by mal byť otcom tak ako bola ona matkou. Načisto ho to vyviedlo z rovnováhy, ale len do okamihu ako ju znovu nadobudol po dlhšom zádumčivom mlčaní. Prehodil si vak a puzdro na druhé plece a kývol hlavou k chodbe, ktorá sa náhle rozdvojovala.* Kam teraz?* ozval sa trochu škrobene vyhýbajúc sa ďalším pohľadom na Tessino brucho. Tá predstava pre neho aj naďalej ostávala absurdná a vyvolávala v ňom obrazy, ktorých sa chcel radšej zbaviť preto reagoval zdanlivo nesúvisle s tým, čo mu povedala.*

/jasne, hodím rovno po jej odchode môj už napíaný príspevok /

*Nechala Thosa s Lordom a s jemným úsmevom na perách vyrazila do chodieb Thanatosu. O niekoľko minút jej začínala práca a aj keď tu ich vedúci, Lee, nebol, vedela čo má robiť. Každý technik mal pridelenú nejakú časť na ktorú si mal dohliadať a zabezpečovať jej chod a kontrolovať ho. Okrem toho, keď nebolo čo robiť, Thos im vždy niečo našiel čo bolo treba doladiť, prípadne v uzavretej časti bolo veľa vecí ktoré potrebovali dotiahnuť do konca, aby uľahčili chod a život obyvateľstvu lode.
„Hej Freya,“ známi hlas ju zastavil niekde v pol ceste jej krokov. Zvedavo sa otočila, keď zbadala Rona, asi päťdesiatročného fúzatého chlapíka, ktorý pracoval na výskume vecí z iných nepreskúmaných planét. S Ronovom sa zoznámila pri bežnej oprave v jeho kajute, kedy si nevedel dať do poriadku monitor, ktorý si robil čo chce. V jeho kajute bolo však toľko vecí, že preskúmať ich znamenalo more voľného času. Z planét si nosil rôzne predmety, kresby či kamene, no to podstatné bolo v uzavretých laboratóriách, do ktorých nemal prístup nikto okrem vedcov, istej časti technikov a samozrejme kapitán a jeho pravé ruky. Ron ju tam raz vzal, no len do prednej časti kde nemusela mať špeciálny odev, pretože ďalej to mohlo byť kľudne nasiaknuté rôznymi jedmi či infekciami.
„Pomôžeš mi prosím ťa?“ pri nohách mu stálo niekoľko debničiek s naukladanými rastlinami, jedna plná kameňov a hliny, plus niečo, čo nevedela identifikovať. Nejaký druh kovu.
„Jasné, čo treba?“
Do rúk jej vložil debničku s rastlinami a prstom ťukol na tabuľku – HJ73. „Treba to tam zaniesť, ja musím zaniesť tieto kamene inam.“
„Do laboratórií sa ale predsa nedostanem,“ poznamenala nechápavo, s istotou vedela, že heslo jej nemôže dať.
„Pustím ťa tam“ Tak aj bolo, o niekoľko minút už bola v uzavretej časti, kráčajúc chodbou do HJ sektoru. Bolo tam veľa dverí, na niektorých boli okienka a ona zvedavo nakúkala. Všade však boli nejaké skúmavky, mikroskopy a podobné hlúposti. Napokon trafila aj na miesto určenia a položila tie ich buriny na stôl. Nikoho v miestnosti nevidela a tak sa nenápadne začala rozhliadať. V nádobách plných nejakej čírej tekutiny ležali ostré predmety, možno staré zbrane, hroty šípov. Podobné ležali aj mimo tekutiny a ona jeden z nich zvedavo zovrela v rukách. Bolo to svinsky ťažké, no pri dotyku prsta s hrotom zistila, že aj svinsky ostré. Bruško prsta sa začervenalo od krvi z reznej ranky a ona si v duchu vynadala. Odložila predmet na pôvodné miesto a nenápadne sa pobrala k dverám. Predtým ešte pozrela na debničku s rastlinami ktoré doniesla, zazdalo sa jej, že jeden má oči? Nechápavo prešla až k rastline a rukou odhrnula tie, ktoré jej zavadzali. Vo chvíli keď sa prsty dostali blízko dočervena sfarbenej kvetine, zranený prst sa ocitol v „ústach“ kvetu. Pocítila pichnutie, prudko trhla rukou až zhodila pár kvetín. „Dočerta, Ron ma zabije.“ Pozbierala čo sa dalo, zahladila stopy a už jej nebolo. Ak si to všimnú, ešte si to odskáče.
Našťastie Ron nič nepovedal, dokonca ani keď sa opätovne stretli. Takže to zahladila kvalitne. Po zmene sa vybrala do jedálne, hodiť niečo do prázdneho žalúdka. V tej chvíli by zjedla hádam aj slona. Skupinka jej kolegov technikov jej prisunula stoličku a ona sa s chuťou pustila do lekvárových buchtičiek a Zarenského džúsu. S chuti jedla aj sa smiala, niekoľko krát len tak tak nevypľula obsah úst na niekoho z prísediacich. Obsah úst ako i žalúdka sa však vypýtal von. Bez varovania vyskočila na nohy, stolička za jej chrbtom len tak zadunela pri stretávke so zemou a ona sa bez vysvetlenia rozbehla preč. Záchody boli len kúsok od jedálne, takmer prerazila stenu pri tom zhone. Našťastie zvratky skončili v mise a ona len nechápavo hľadela na ten humus v záchode. Nemala pocit, žeby niečo zle skombinovala, ani žeby jej dal žalúdok pocítiť nejaké pokazené jedlo. Sediac na chladnej podlahe si sťažka vzdychla, dnes ju už čakajú zjavne len nejaké sucháre, veď aj tak sa v posledných dňoch len neskutočne prejedala. Čokoládka tam, čokoládka hentam, keksík...koláčik...a v tom jej v hlave zasvietilo svetielko bijúce na poplach, až jej prišlo zle znovu.*nie...* zajachtala zdesene, pozrúc na svoje brucho. Bolo rovnaké ako ráno, lenže...* nie nie nie...* ťarbavo sa postavila, spláchla a vyšla von, pustiac studenú vodu. Opláchla si tvár, vypláchla ústa a chvíľku hľadela na svoj odraz. Ako mohla zabudnúť. Po prvom sexe s Jackom šla za Rowan, tá jej núkala nejaké byliny, lenže v tom zmätku s klonmi na to zabudli. Nevzala si ich. Všetko čo nasledovalo s Jackom potom bolo v rámci zodpovednosti, no ten prvý raz...* len to nie...* vypla vodu a vyšla na chodbu. Rowan už bola určite na ošetrovni aj s tým klonom, deti si buď strážila Tessa alebo tam bol práve Moris. Každý ako mohol. Nemohla však ísť za Rowan. Nie preto, čo by povedala, ale preto, že spotreba liekov sa zapisovala a potom doobjednávala. Nijaký ťuk čo bude písať čo treba kúpiť ten test nepriehliadne. A ak nie je tehotná, nijaké dohady tu netreba, je tu primálo žien. Zamierila preto do kapitánskej kajuty. Pri hľadaní plienok v kúpeľni si všimla škatuľku od tehotenského testu, aj keď vtedy tomu nevenovala nijakú pozornosť. Teraz by sa jej jeden hodil. Pred vstupom naťukala prístupový kód a nakukla. Moris sedel na deke a hral sa z drobcami.* Len som si niečo zabudla...* nebolo by na tom nič zvláštne, predsa len bola jedna z ľudí ktorí sem deti chodili pozerať pomerne často. Chvíľku pohľadom pobudla na malej Ginny, ktorá ťahala Juliena za konček dupačiek a v očiach sa jej na chvíľku objavil des. Ona nemôže byť matkou. Nie teraz. Nie je pripravená, zodpovedná a nie je na správnom mieste. Je na bojovej lodi. Ak je tehotná, čaká dieťa s Jackom a Bryan ich zabije. Vlastne ju nie, mala by dieťa v bruchu. Bryan. Ak sa to potvrdí, Bryan sa dozvie veci, ktoré mali zostať zamlčané. Aj zvyšok posádky. Akoby ju niečo bodlo, vyštartovala do kúpeľne a zabuchla za sebou dvere. Radšej nemyslieť nato, čo si Moris pomyslel. Zamkla a kľakla si k poličke kde kedysi hladala plienky a vytiahla jeden z dvoch testov čo v škatuľke ešte boli. Z tašky vytiahla papier a načarbala krátky odkaz, nebola by rada, keby si Tessa myslí, že sa jej hrabe vo veciach – Už dávno som hľadala plienky pre deti a všimla som si tu tie testy. Jeden som si požičala, prepáč že bez dovolenia, ale je to súrne. Nechaj si to pre seba, neskôr ti to určite vysvetlím. Skontrolovala dvere, obzrela návod a pustila sa do toho. Ako na ihlách čakala na výsledok, no nečakala dlho. Rýchlotest je rýchlostest pre svoje tempo. Pár krát sa zhlboka nadýchla, pozrela na výsledok a zbledla ako stena. Test skončil niekde v koši a ona bola v niekoho sedacej časti, a riadne hlboko.*

*Mal by sa vidieť, ako sa tváril. Ten neskrývaný pohľad na už takmer ploché bruško, potom skok niekam na bradu či pery, potom zase brucho. Ktovie čo čakal že z neho vyletí. Pri tej myšlienke sa zoširoka usmiala, mala chuť ho trochu podpichnúť. Viditeľne sa rád zabával, aj keď takáto predstava v ňom musela naháňať hrôzu, asi sa ešte oteckom nechystal stať* Lucas Lucas, mal by si sa vidieť...* pobavene sa zasmiala, aj keď v hlase nebolo ani kúska nejakého výsmechu, len čistá pobavenosť* dám ti ich na chvíľu podržať nech sa aj tebe nejaké pošťastia...aj keď tie naše neboli nešťastná náhoda...* dodala so smiechom, aby ju ešte neobvinil že sa vydávala kvoli neželanému tehotenstvu* pred izbou ti ukážem ešte takú telocvičňu...* vyrazila s neustupujúcim úsmevom na perách dopredu, otvoriach jedny z dverí, aby nakukol* môžeš posilovať keď sa budeš nudiť a ak poprosíš niekoho z posádky, určite ťa naučia aj nejaké ťahy s mečom...* odstúpila nech sa pozrie ak chce, kývla smerom k pár člnom posádky potom počkala, nech môžu vyraziť do tej izby*

Lucas Damien Alberti




* Odrazu sa jeho pohľad na Tessu zmenil a to, nech sa snažil akokoľvek, nedokázal plne kontrolovať. Nielenže bola stará rovnako ako on, nádherná so svojou tvárou, na ktorej žiarili smaragdovo zelené oči a s kaderami zlatistých vlasov vrúbiacimi líca, ale mala v sebe niečo, čo ho už prv zaujalo no predtým to nevedel pomenovať. Bola to ženskosť, istá zrelosť, ktorá z nej však nevyhnala túžbu po hravosti pretože ho podpichovala a nachádzala v tom rovnaké potešenie aké v priateľskom doberaní nachádzal aj on. Pohľadom rýchlo prebehol po telocvični, v ktorej niekoľko mrzuto vyzerajúcich chlapíkov zdvíhalo činky, čo mohli predstavovať asi tak dvojnásobok jeho vlastnej váhy a ani sa pri tom nezapotili. A zrazu sa ich tváre vyjasnili, keď zbadali Tessu a odzdravili sa jej s rovnakou úctou a sympatiami akoby jej za chrbtom bol stál samotný kapitán. Viditeľne jej postavenie na lodi nevzniklo len z číreho vzplanutia vášne a niekoľkých nocí strávených vo výsadách kapitánovej postele. Veď na to si mohol zaobstarať hocijakú inú ženu z prístavu, ktorá by rovnako dobre uspokojila jeho potreby a nie ženu z posádky.
Odrazu sa obrátil k Tesse a v tvári mal už rovnaký výraz, ktorý ho robil samým sebou, s kútikom úst mierne nadvihnutým do pobaveného úsmevu, hravým svetlom v modrých očiach a pramienkami vlasov padajúcimi do čela. * Chápem, mám sa od teba držať ďalej, ale vzdať sa flirtovania, to odo mňa nežiadaj. Na to si príliš pekná , mamina.* veselo na ňu žmurkol a otočil sa chrbtom ku vchodu do telocvične. Uprednostní radšej svoj spôsob tréningu, pomyslel si prstami pohladiac kožené puzdro.*

(ešteže existuje wifi inak mame dokašlany net, takže jediná moja záchrana je občasné pripojenie sa na túto wiwi... teda ked sa zadarí raz za 5 minút sa dá )


*Keď sa k nej otočil, všimla si istú zmenu v jeho výraze, aj keď nevedela, čím si ten úsmev zaslúžila, rovnako ako už celkom príjemný tón v jeho hlase. Nad jeho vetou a oslovením sa musela skutočne pobavene zasmiach. Neušlo jej ani jeho puzdro, ktoré si pri sebe nosil ako najväčší poklad sveta.* Dúfam že mi niekedy ukážeš čo si to tak strážiš...* naznačila pohľadom načo naráža a s úsmevom sa pohla dopredu, aby konečne mohol vidieť svojich spolubývajúcich. Rýchlymi krokmi prešli na jednu z chodieb obytného bloku. Nemusela sa obzerať po číslach izieb, presne vedela kde tá do ktorej smerujú leží. Už tam pár krát bola, ešte v čase keď bola tehotná a pohádaná s Cassom a radšej sa zdržovala zašitá niekde na lodi. Zastavila v strede chodby pred jednými dverami, na ktorých bol z vonku nacapený papier s obrovským nápisom: VSTUP NA VLASTNÉ RIZIKO, kanibalizmu nie je tak celkom minulosťou!. S úškrnom pokrútila hlavou, otočiac hlavu k Lucasovi* pred týždňom tu visel nápis zákaz vstup ženám...mužatky môžu.* nepochybovala, že onedlho tu pribudne nejaký nový, odveci obrázok by tiež nebol ničím šokujúci. Silno zaklopala na dvere, spoza ktorých sa ozvalo podráždené frflanie, nasledujúce prudkým trhnutím dverí „povedal som ti aby si si vyfajčil sá...“ v tej chvíli sa Brady Colton zarazil, akoby dostal facku. Pootvoril ústa akoby hľadal nejaké vhodné vysvetlenie svojich slov, no nič múdre ho zjavne nenapadlo. Tessa sa rozhodla zachrániť ho z mätúcej situácie a s úškrnom zareagovala „keďže si nemám čo, predpokladám že to neboli slová adresované mne.“
Brady natiahol svalnatú ruku k hlave a zamyslene sa poškrabal, pričom sa mu po tom jeho krátkom dumaní na tvári rozjasnil úsmev typu – ja nič, ja len muzikant. „Asi nie, nemôžem potvrdiť, no kapitán by sa určite potešil...AU“ Prudko trhol hlavou smerom do vnútra izby, pretože dostal priamy zásah hrubou kuchárkou.
„Pani kapitánova,“ vo dverách sa zjavil aj druhý muž obývajúci izbu, Wren Mason. Z izby sa niesla vôňa čerstvo napečených koláčov, čo značilo, že Wren sa opäť raz realizoval. Patril k tým starším členom posádky, no to len vďaka priemeru, inak nebol oveľa starší než Cass. „...prišla si si po koláče? Samozrejme bez orechov...“ zasmial sa. Brady ktorý si osobu za Tessiným chrbtom nevšimol len prevrátil očami a bez nejakého záujmu vyrazil do kúpeľne. Wren sa na koláče nepýtal len tak zo žartu, okrem toho že robil mechanika nejakého podivného druhu stíhačiek občas pomáhal aj v kuchyni, no iba ak sa to týkalo pečenia koláčov. Preto v čase keď bola tehotná mala zásobu cukru bez problémov, s Wrenom sa zoznámila v kuchyni, práve niečo vypekal pre Bradyho na narodky.
„Nie, dnes mám pre teba a Bradyho niečo ja,“ usmiala sa, trochu ustúpiac nech má výhľad na Lucasa. „Ak teda nebudete mať nejaké veľké výhrady, toto je váš nový spolubývajúci Lucas Damien Alberti.“
Z kúpeľne sa ozval rachot a spoza zárubne sa vystrčila zvedavá hlava „čože? K nám? Kde je?“ vyrútil sa spoza dverí zase k nim a tam div že nezvalcoval Wrena „blonďáčik! Pani Kapitánova, vy ste poklad, nevedel som že sme až tak poslúchali.“ Wren s povzdychom pozrel na mladšieho spolubývajúceho a potom súcitne na nováčika „Vitaj,“ natiahol k nemu ruku v priateľskom geste „som Wren a toto tu je Brady...“
„Viem sa predstaviť aj sám,“ div že nezamrnčal na svoju obranu, ktorá ani nebola potrebná....*

*Ponevierala sa po chodbách Thanatosu s jedinou myšlienkou, že tam už dlho nepobudne. Tehotná. Ako mohla byť tak blbá aby otehotnela? Vedela že bola možnosť ako neodísť, no tá neprichádzala v úvahu. S istotou vedela, že nijaký potrat nehrozil. Nie preto, že čo si navarila to si teraz zje, ale preto, žeby to jednoducho nedokázala. Nie pre nepodstatné dôvody, ako bol strach čo povie Bryan, alebo strata práce. Nebolo to ale jediné čo jej blúdilo hlavou. Lenže tých myšlienok bolo priveľa a ona si ich musela pomaly utriediť. Jej budúcnosť zrazu naberala úplne iný smer, ktorý si však ani trochu nevedela predstaviť. Dieťa. Malá bytosť, s akou bola sama najdlhšie asi dve hodiny, aj to polovicu toho času to malé stvorenie spalo. Ako chce také dieťa vychovať, keď sama nemá dosť rozumu aby sa nedostala do takéhoto prúšvihu? Teraz jednoduché následky, strata slobody a zodpovednosť z ktorej sa nemôže vyvliecť. Po dlhom blúdení chodbami zamierila do svojej izby, usadiac sa na teplú deku rozloženú na posteli. Opretá o skriňu pri posteli sa zadívala na fotky na stene. Thos. Ďalšia „vec“ ktorú stratí. Odchod z Thanatosu znamená odchod od neho. On sem patrí, bez debaty a bez dlhých špekulácií. Mala necelých 9 mesiacov nato, aby dospela a tento proces skôr či neskôr dostihne aj jej vzťah k Thosovi. To ako mu toto oznámi ešte radšej v hlave nemala, už beztak sa cítila ako na kolotoči pri svojich myšlienkových pochodoch. Akoby nestačilo, že mu dnes povedala o jej krátkom romániku s Jackom. Teraz toto. A Jack. To ako sa na to bude pozerať jej bolo záhadou, aj keď vedela že Jack je blázon, no aj tak dobrý chlap. Jedno však bolo isté, ich dvoch neviazala nijaká láska ani nič podobné tomuto romantickému citu, takže od Jacka ani nič neočakávala. Trochu sa bála toho, do čoho by ho mohol nútiť Bryan s jeho dozorom nad jej osobou, no nijaká svadba ako za starých čias pre tehotenstvo nehrozila. Očami opäť zablúdila k fotke kde bola s Thosom, ešte s pôvodným výzorom a sťažka si vzdychla. Slzy ju zatiaľ nepremáhali, vedela, že tie sa šetria do budúcna. Nemohla sa na ne však ďalej dívať a tak vyšla opäť na chodbu, dajúc si jedno koliečko po ubytovacej časti. Napokon skončila pred Bryanovými a Jackovými dverami, naťukala heslo a ľahla si na Jackovo miesto, dívajúc sa do stropu.*

Lucas Damien Alberti



* Nasledoval Tessu až k prahu svojho nového „ domova“ a dal by neviem čo za to, aby tie prekliate dvere nechala zatvorené ibaže skôr než stihol otvoriť ústa na protest už sa medzi rámom objavila mužská, bezpochyby ešte nedávno chlapčenská tvár, ktorá podľa jeho mienky nemala príliš ďaleko k vážnejším príznakom šialenstva či inej psychickej poruchy. Mladík menom Brady bol presne ten typ ľudí, s ktorými sa zväčša dostával do konfliktu pretože nedokázal nechávať bez povšimnutia ich smiešne poznámky. Už aj pri oslovení blonďáčik stisol čeľusť tak prudko až mu v ústach zaškrípali zuby, ale akonáhle sa na neho priamo obrátili tri páry čakajúcich očí prinútil sa do sladkého úsmevu. Príliš sladkého na to, aby mohol byť považovaný za úprimný. Prijal ruku staršieho muža, ktorý mal na ich izbe pravdepodobne plniť úlohu osobného pestúna a dozorcu v jednom. Pekné garde len čo je pravda, ale aspoň pri tom nezomrie od hladu, pomyslel si a vyvolal v mysli spomienku na letiacu kuchársku knihu a vôňu pečiva, čo sa niesla celou kajutou. Náhle dostal chuť rozosmiať sa, ale zakryl to tak, že sa len sklonil k Tesse, a tak, aby ho počula len ona jej pošepkal.* Takže v tejto časti lode skladujete tých najperspektívnejších členov posádky? Kuchár, Blázon a Vyvrheľ? Je mi cťou pani kapitánová, dúfam, že nesklamem vaše očakávania.* Ticho sa pobavene zasmial do jej ucha a potom už venoval svoju bezvýhradnú pozornosť druhému z mužov, ktorý ho nazval Blonďáčikom.* Skús na mňa niečo Cukrík a ja sa postarám, aby si mal s privátnymi časťami svojho tela už doživotný pokoj.* prešiel dovnútra izby a hodil vak s vecami ako aj čierne puzdro na jedinú prázdnu posteľ v miestnosti.* A nevolám sa Lucas, ale Luke.

*Tessa sa musela uškrnúť nad Lucasovým výrazom, len čo k nemu dofrčal Brady. Bola to sladká pomsta za tú jeho drzosť a poznámky o jej mieste na lodi. Pri jeho „úprimnom“ úsmeve sa len uškrnula a na jeho poznámku rovnako ticho odpovedala* viem že vy muži ste ješitní, ale veľmi sa mýliš. Ani jedno pomenovanie pre vás troch nesedí. Wren nie je lodný kuchár, Brady nie je blázon...aj keď...užiješ si s ním nepochybne krásne chvíle...* vycerila zúbky a pokračovala* a ty vyvrheľ? nerada ti kazím perspektívu do budúcnosti, no posádka s tvojim jazýčkom je v spoločenskej miestnosti obľúbená...* potom sa otočila k Wrenovi, zatiaľ čo zachytila krátky útržok ktorý venoval Lucas Bradymu.
„Čím ťa naštval, keď si ho podhodila Bradymu?“ opýtal sa potichu Wren, založiac si ruky a oprúc sa o rám poschodovej postele.
„To je jedno, ale tvoje rozprávanie o Bradyho..hmm...zábavkách s mladými mužmi mi prišli ako dostatočná odplata...“ odvetila s úškrnom.
Wren pozrel smerom na ich nového spolubývajúceho a s povzdychom pokrútil hlavou „budú z toho problémy, nevyzerá na niekoho, kto si nechá zo seba robiť dobrý deň...“
Tessa si toho bola vedomá a asi aj preto tam Lucasa šupla. Keby nebol taký papuľnatý, neriskovala by že sa bude vlastnej izbe vyhýbať len pre Bradyho správanie. No nepochybovala, že Lucas si skákať po hlave nedá, tak nech má niečo na rozptýlenie.
„Nechám vás,“ ozvala sa po chvíli, pozrúc na hodinky „Luke vrátim sa po teba o nejakú pol hodinu, tak si prosím daj aj uniformu, Brady ti nejakú požičia...“
„Samozrejme, veľmi rád,“ uškrnul sa Brady, pozrel na Lucasa a zaškeril sa „neboj sa, ten ostych ťa prejde.“ S úsmevom od ucha k uchu prešiel k skrini a vybral mu čistú uniformu. Pozrel k dverám, za ktorými medzi tým Tessa zmizla a znovu pozrel na nového člena ich izby „tak čo Luke, ako sa ti u nás páči?“*

Lucas Damien Alberti

* Ak mala byť toto z Tessinej strany odplata, pomyslel si len čo sa dvere za ňou zatvorili, potom sa on postará o to, aby si z nej neužila ani kvapku zadosťučinenia. V tejto branži nebol nováčikom, a preto ho Brodyho zapáranie nijako nevyhodilo z kontroly. Prešiel už minimálne desiatimi školami a vždy... vždy tam bol niekto ako Brody a rovnako tak aj Wren, zostarnutý čudák hrajúci sa na svätého, čo chce z neho vyhnať diabla. Ibaže tentoraz to nebude s krucifixom ale s vareškou a namiesto svätenej vody poslúži čokoládová poleva. Odvrátil sa tým dvom chrbtom, aby pred nimi skryl pobavený úškrn a uvoľnil viazanie na vaku, do ktorého napchal všetok svoj majetok. Navzdory miestu, ktoré mu tu jeho drahý otec vybavil, nemienil od neho prijímať nijaké milodary. Pohŕdal všetkým, čo len trochu zaváňalo protekciou, a preto bol o to viac namrzenejší, že sa ocitol na tejto prekliatej lodi než keby ho znovu len preložili na inú univerzitu. Ale búriť sa nedalo donekonečna, aj keď s dobrou voľou sa aj krava postaví na zadné.
Úplne odignoroval uniformu, ktorú mu Brody podával a vytiahol z vaku pokrčené no aspoň čisté tričko. Toto bolo rovnako tmavej farby, ale vpredu s nápisom, ktorý dosť nevyberane posielal čitateľov do horúcich pekiel. Vyzliekol si mikinu a odhodil ju na posteľ a tak isto aj tričko, ktoré mal predtým na sebe si šikovne pretiahol cez hlavu takže na okamih sa jeho spolubývajúcim naskytol pohľad na tetovanie tiahnuce sa mu cez polovicu chrbta až k ramenu. Len s ťažkosťou sa však dalo presne určiť, čo má v skutočnosti zobrazovať pretože vzor bol komplikovaný a niekoľkokrát sa prelínal až tvoril špirály a inokedy zas jednoliaty prúd výraznejších i menej výrazných čiar. Trvalo len chvíľu kým sa znovu obliekol a až potom pozrel na Brodyho a uráčil sa mu odpovedať.* Žil som už aj v horších dierach.* usmial sa zdanlivo priateľsky, ale tón jeho hlasu a význam slov priateľsky nijako neznel. Vedel, že stačí zatnúť zuby a krátky čas to medzi nimi vydržať. Načo si budovať trvalejšie vzťahy na mieste kde aj tak dlho nezostane. Pozrel na Wrena a vyzývavo si ho premeral akoby čakal akú prednášku od neho dostane. Navyše do uniformy sa nijako nechystal obliecť a už vonkoncom nie do tej od Brodyho, ktorému by sa tým len zbytočne zaviazal.*

Wren a Brady

*Wren ani nepredpokladal, žeby si uniformu nováčik vzal. Už na prvý pohľad to nebol práve zamestnanec, ktorý po pobyte na lodi túžil. Musel byť teda jedno z deciek, ktoré sem poslali rodičia na prevýchovu, čo značilo len komplikácie. Každý iný radový člen posádky si totižto takúto príležitosť vážil a nie ju zámerne maril. Nepovedal len nič, veď na to tu bol Brady, ktorý pobavene sledoval mladého, ako sa prezlieka.
„Keď si sa už opil, mohol si si aj lepšie tetovanie vybrať,“ zaškľabil sa veselo, nedbajúc na neprijatú uniformu „aj keď počul som, že aj náš kapitán ma nejaké mega obrovské tetovanie na chrbte...“ Mykol plecami, táto informácia ho nejako extra nikdy nezaujímala, aj keď medzi posádkou sa rozoberalo vždy hocičo.
Zatiaľ čo Brady prešiel k napečenému koláču z ktorého sa ešte dymilo, Wren postrehol Lucasov pohľad, v ktorom sa zračilo akési očakávanie, že mu niečo povie. Pri tej myšlienke sa Wren musel len usmiať a pokrútiť hlavou. „Ak čakáš výchovnú reč, zabudni. Nie som tvoj otec, nato nie som dosť starý aj keď si to asi myslíš a už vonkoncom ti nejdem robiť výchovného poradcu, netreba mi ešte šediny.“ Bol to fakt. Bol tu dosť dlho aby sa nenechal vytočiť, no zároveň nebol taký suchár ako na prvý pohľad vyzeral. Len mu bolo trochu lúto, že si nováčika nepodá aj kapitán. „Už vieš čo tu budeš robiť?“ Nechcel aby vládlo v miestnosti napäté ticho, čím skôr sa navzájom oťukajú, tým rýchlejšie sa mladý zabýva a bude pokoj. Prešiel k svoju stolu, začal listovať v receptoch, aj keď bolo viditeľné, že stíha vnímať aj rozhovor, ktorý sa v podstate ešte ani nezačal.*

Iná časť vesmíru...


Kapitán materskej lode Ikrania stál nehybne na mostíku. Ruky založené za chrbtom len zvýrazňovali hrdý postoj jeho tela, ktorému navyše gloriola strieborných vlasov dodávala nádych upokojujúcej autority. Mal jednu zo svojich pravidelných obchôdzok po hlavných riadiacich palubách a nikde sa nezdržiaval tak dlho ako na mostíku, ktorý bol srdcom celého kolosu. Dobre tak mohol stáť na čele malého mestečka plachtiaceho vesmírom pretože Ikrania nebola ničím iným ako dokonale zladením organizmom.
- Pane... – z myšlienok ho vytrhol hlas poručíka, ktorý sa na mostíku staral o navigáciu. Celkom mimovoľne k nemu obrátil tvár, aby si vypočul zvyšok začatej vety, ale už po prvých sekundách zachytil jeho zmätok.
- ...senzory zaznamenali radikálne preskupenie čiernej hmoty len pár kriov pred nami.-
Kapitán samozrejme vedel, čo poručíkove slová znamenajú, otvára sa jeden z portálov skoku. To, čomu však nerozumel bolo prečo práve tu a teraz. Na ich súradniciach sa žiadny portál nemal nachádzať a svoje doterajšie mapy a náčrtky pokladal za spoľahlivé. Žeby nastala nová zmena vo vesmíre a otvoril sa nový tunel? To musel okamžite zaznamenať.
Skôr ako k tomu vydal povel tmavú vesmírnu oblohu preťalo oslepujúce svetlo niekoľkých ramien výboja. Portál sa otvoril no už po pár sekundách vládla všade rovnaká tma prešpikovaná drobnými striebornými hlavičkami hviezd niekde v pozadí. Na tom istom mieste teraz stála loď. Stála alebo skôr plachtila prázdnotou osvetlená iba modrým svetlom, ktoré produkovali hlavné motory.
- Aká je to loď poručík?- ozval sa kapitán akonáhle sa prebral zo šoku a už pomýšľal na prvý kontakt. Počul ako muž na jeho povel zadáva údaje do databázy všetkých registrovaných lodí a pokúša sa s ňou pritom nadviazať spojenie. To zostalo úplne hluché, neozvalo sa dokonca ani typické zapraskanie zodpovedajúce napätiu energie pri skoku no navzdory tomu kapitána predchla myšlienka toho, že táto záhadná loď, ktorá sa objavila pred nimi celkom z čista jasna ich počúva. Kanály boli otvorené.
- Tu je kapitán Daios z materskej lode Ikrania. Odpovedzte na naše výzvy a potvrďte súradnice. Opakujem, potvrďte súradnice a ozvite sa. -
Nič. Poručík a približne tucet ďalších členov posádky na mostíku upierali pohľady na loď, okolo ktorej sa ako aura šírilo modré svetlo spustených motorov.
Kapitánovi sa zastrel zrak zachmúreným zamyslením. Ikrania nebola vojnou loďou, aj keď mala na svoju obranu isté prostriedky no tu boli v teritóriu spojenectva , na všetko mali povolenie zhora, ale táto loď duchov nesedela. Hlavou sa mu v pár sekundách prehnali všetky možnosti ako reagovať v takejto situácií, keď druhá strana neodpovedá a nemôže si byť istý jej úmyslami. Možno by sa dopracoval k nejakému výsledku no v tom okamihu stuhol a rovnako tak všetci prítomní členovia posádky.
Ikrania bola obrovská, na jej budovaní sa pracovalo v telarionských dokoch mnoho rokov a celkom dokončená bola až na orbite nad planétou. Stačila však stotina sekundy, aby život na palube ustal akoby zamrzol v ľade. Obraz neznámej lode obklopenej modrou žiarou sa začal pozvoľna meniť akoby sa rozpíjal v neviditeľnej hmle.
Ak by si kapitán nebol celkom načistom, že je pri zmysloch, myslel by si, že sa ocitol na púšti a marí sa mu fatamorgána pretože vzápätí už pred nimi stála samotná Ikrania, nerozoznateľná od originálu.
- Čo to dopekla...- zamrmlal si popod nos. Mráz mu prechádzal po chrbte, keď sa sám stal svedkom toho ako sa cudzia loď pretransformovala do takmer nemožnej podoby, ktorá bola načisto zhodná z Ikraniou.
Ako zrkadlový obraz na opačných stranách paralelného vesmíru...

[/img]

*************************************************


* Počas celej cesty späť na Thanatos Cass mlčal a rovnako tak aj Lee s Jackom a zvyškom posádky malého vesmírneho plavidla. Zdalo sa, že každý má v tej chvíli celkom iné problémy, než aby sa pokúšali spolu nadviazať akúkoľvek konverzáciu. Piloti naviedli stíhačku na obežnú dráhu Miletei a tam nastavili kurz pre rýchly presun. Len občas bolo počuť ich hlasy tlmené násadkami masiek, keď komunikovali s riadiacim centrom na Thanatose zvyšok zvukov vydávali motory pracujúce na plný výkon.
Zdalo sa, že Lee predsa len zadriemal pretože už dlhší čas neotvoril oči alebo chcel jednoducho len byť sám v priestore s ďalšími štyrmi ľuďmi. Jackova tvár bola otočená k malému kruhovému oknu s vyhliadkou na vzďaľujúcu sa planétu, možno premýšľal nad tým, čo sa tam odohralo pretože jediné na čo si spoľahlivo spomínal bolo arkanské väzenie. Potom akoby mu časť spomienok niekto premazal až do chvíle kým nad sebou nezbadal Cassovu ustarostenú tvár.
- Prístup povolený. Prosím naveďte stíhačku do hangáru sedem. –
Hlas z malého reproduktora vytrhol Cassa z bezmyšlienkovitého ustrnutia. Pohol sa na sedadle a naklonil bližšie ku kokpitu s pilotmi, pred ktorými sa už začali črtať línie obrovskej bojovej lode. Bol jej kapitánom už niekoľko rokov, ale vždy keď sa mi naskytol na ňu taký veľkolepý pohľad ako v tej chvíli mimovoľne v ňom vzplanula hrdosť podobná tej, ktorú cíti otec pri svojich deťoch. Teraz navyše vedel, že na palube sa nachádza jeho rodina a bol to celkom prvýkrát, čo pocítil pri tej myšlienke úľavu. Ešte si pamätal ako sa s Tessou hádal kvôli tomu, aby čo najrýchlejšie odišla s deťmi do bezpečia a nemohol sa zbaviť napätia pri pomyslení na to koľkým nebezpečenstvám sú na Thanatose vystavení. No tu a teraz bol rád, že ho predsa len neposlúchla a počkala na neho. Priviedla ho späť. Nielen jeho telo, ale aj dušu.
- Vitajte doma kapitán. – prehovoril jeden z pilotov a v jeho hlase bolo cítiť úsmev. Cass vedel, že má pravdu...


V hangári sa trochu zdržal v rozhovore s oboma priateľmi a posádkou, ktorá ho náhle obstala, ale po ubezpečení, že sú všetci v poriadku sa predsa len neochotne rozišli spriadať nové teórie o tom, čo mohol ich kapitán a ostatní na planéte zažiť. Vedeli, že najistejšie to budú mať potvrdené od Jacka, ktorého ústa len zriedkavo zamlčali šťavnaté a aj o niečo málo prikrášlené novinky. Ibaže všetkým bolo na tvári jasne badať únavu, a tak ich nikto viac nechcel zdržovať. Veď na otázky bude čas neskôr.
Cass sa oddelil od zvyšnej skupinky zvedavcov a využil svoje dokonalé znalosti lode na to, aby sa nepozorovane dostal ku svojej kajute. Tlmené osvetlenie na chodbách obytného sektoru signalizovalo, že sa už väčšina posádky uložila na odpočinok a to bolo ďalšia výhoda, ktorá mu pomohla zakrádať sa loďou akoby bol zlodejom. Ešte na palube prepravnej stíhačky sa prezliekol do uniformy, ktorá mu v tomto prostredí pripadala oveľa vhodnejšia než ľahký odev Siharei. Jediné, čo mu ostalo s výzoru domorodca bola tmavšia opálená pokožka, rašiace strnisko na brade a divokosť v očiach, teraz uvoľnená únavou a pokojom, ktorým sa poddal akonáhle sa jeho ruka dotkla dvier vlastnej kajuty. Tie sa nehlučne odsunuli, malý pásik stlmeného svetla prenikol do tmavej izby a vykrojil z nej svetlejšiu časť. Zbadal kúsok postele a línie zvyšného nábytku rozostreného v tme. Predtým ako vošiel dnu sa vyzul a skrz chodidlá pocítil chladivý spodok podlahy. Nechcel nikoho zobudiť, ale mal aj iný dôvod, pre ktorý sa choval ako zlodej. Dvere za ním sa rovnako nehlučne zavreli. Chvíľu ostal nepohnute stáť na mieste kým si jeho oči zvykli na nedostatok svetla a potom zamieril k posteli. Niesol sa odtiaľ pokojný Tessin dych a hoci nevedel rozlíšiť presné detaily na jej tvári vedel si ich predstaviť. Len s námahou sa zadržal, aby ju nepohladil po vlasoch na spánkoch a nepobozkal. Jej blízkosť vnímal celým svojím telom, ktoré sa jej nástojčivo dožadovalo, a preto skôr než by stačil podľahnúť zamieril do vedľajšej izby kde spali deti.
Srdce sa mu takmer zastavilo, keď na naklonil nad postieľku kde odpočívali drobné telíčka. Ginny a Julian. Jeho dcéra a syn. Premohol ho náhly príval nežnosti a lásky, ktorý bol porovnateľný len s momentom, keď ich Tessa priviedla na svet. Cítil ako sa mu podlamujú nohy a klesá k zemi čelom opretý o bok postieľky. „ Ako som mohol zabudnúť na svoju rodinu?“ pýtal sa sám seba v duchu a vnútro mu zvieral obrovský pocit viny.* Ako som mohol zabudnúť?* zašepkal tak ticho, že hlas mu ledva prešiel skrz stisnuté pery. On, ktorý nikdy nepoznal blízkosť rodičov a upísal svoj život vojenskej službe. Keď stretol Tessu chcel sa jej vzdať, aby jej nespôsobil zbytočnú bolesť a sklamanie, ale už vtedy vedel, že to nedokáže urobiť. Nahradila mu všetko, čo mu kedysi odopreli a dala ešte oveľa viac.
Aj teraz cítil, že ju potrebuje, a preto pomaly vstal, pohladil spiaceho syna a dcéru, ktorí boli takí krehkí a nevinní až mu pripomínali sen.
Vrátil sa k posteli. Tessa spala na bruchu s tvárou otočenou opačným smerom a jej drobná postava sa takmer strácala v záhyboch prikrývky. Keď ju takto videl musel sa usmiať a zadržať nedočkavosť pocítiť jej teplo na svojom tele. Vyzliekol sa a opatrne vliezol pod prikrývku. Lakťom sa zaprel do matraca a sklonil práve tak, aby mohol vdýchnuť ľahkú kvetinovú vôňu Tessiných vlasov. Opájal sa ňou ako človek závislý na svojej droge zatiaľ čo nosom zľahka prechádzal dolu jej šijou po línii chrbta a dýchal. Rukou pomaly odhŕňal prikrývku z jej tela až k bokom a potom voľnou rukou skĺzol po Tessinej ruke prepletúc si s ňou prsty.* Milujem ťa Tessa, potrebujem ťa cítiť...* šepkal sklonený nad jej pokožkou a drobnými bozkami prešiel po jej chrbte naspäť k šiji kde ju strniskom zľahka pošteklil na ramene a pobozkal.*

/ ak tam bude niečo s čím by si nesúhlasila pokojne povedz a ja to prepíšem /

*Nenávidela tie noci, keď si líhala do prázdnej postele s pocitom, že ten koho miluje môže byť v ohrození, možno mŕtvy, možno zranený, mysliaci nato, ako je sám a niet mu pomoci. Také noci dlho hľadela na dve najrozkošnejšie deti na svete, hladkala ich po hlavičkách a presviedčala sama seba, ako je všetko v poriadku. Potom len vkĺzla ako bez duše do postele, dlho sa prevracala až kým ju viečka nepremohli.
Rovnaký postup absolvovala aj v tento večer, no nemohla ani len tušiť, že koniec bude iný. Ráno bude iné. Nebola ako Cass, nezobudila sa pri príchode niekoho ďalšieho do izby, možno práve preto, že nočný návštevník do tohto ich kráľovstva patril. Chvíľu trvalo, než je hlboko ponorené ja sa prebralo z ríše snov, aj keď stále len na pol. Pootvorila oči, jemne sa usmiala nad slovami ktoré jej Cass adresoval a mala pocit, akoby ho skutočne vedľa seba cítila. No stále to bol len sen. Sen o akom snívala keď bol preč.* Keby si sa tak vrátil naozaj...* zamrmlala zo spánku, jemne sa pousmejúc, pretože ju to šteklilo. Jej ospalá myseľ si to ale nespojila, stále bola presvedčená že sníva. Posunula sa bližšie k nemu aby sa mohla pritúliť a zašepkala* ...vráť sa mi domov...prosím...strašne sa o teba bojím...

/do kybla, mam to len ja take roztiahnute alebo aj ty? /

Jack




* Až po istom čase si všimol, že kapitán sa oddelil od ich malej diskutujúcej skupinky a nemusel byť ani jasnovidec či nadpriemerne inteligentný, aby vedel, čo to znamená. Náhle aj on pocítil túžbu ukončiť zvedavé rozhovory a nechať si bombastické vykreslenie všetkých ich dobrodružstiev až na budúci deň. Aj preto sa rozlúčil s niektorými známymi a zamieril do izby ponechajúc Leeho napospas zvyšku posádky. Navyše poznal svojho priateľa tak dobre, aby vedel, že on sám sa najskôr poponáhľa za Rowan a až potom konečne zaľahne. A možno... možno ten večer zaľahne do celkom inej postele kde mu bude Rowan robiť spoločnosť. Mimovoľne sa uškrnul a do mysle sa mu zakradla spomienka na Freyu. Občas u neho prespala aj keď viac nedošlo k ďalšiemu podobnému zblíženiu ako vtedy v sprche. A hoci vedel, že Freya viac niečo podobné nepripustí prichytil sám seba, že by sa vôbec nevzpieral keby si to náhodou rozmyslela. Poznal ešte mnoho bizarnejších miest kde by sa spolu mohli milovať a určite by si z toho odniesli veľmi pekné spomienky. Asi sa jej v dohľadnom čase bude musieť priznať, že hoci voči jej prespávaniu v jeho posteli nič nemá, ale je predsa len čistokrvným mužom, ktorému premáhanie túžby nerobí dobre na mozog. Bolo to ako keď pred neho v detstve položili chutný čokoládový závin a potom klepli po prstoch, keď sa za ním naťahoval pretože koláč nebol určený jemu, ale babičke z Tursie. Veru, so svojou babičkou nemal nikdy dobre vzťahy...
Unavene otvoril dvere na svojej kajute a ani sa nenamáhal zasvieť svetlá. Len sa cestou k posteli začal vyzliekať tak ako to robil vždy a akonáhle na zemi skončil aj posledný kúsok jeho oblečenia odrazu zostal zarazene stáť v tme. Freya ležala na prikrývkach a očividne spala pretože si nevšimol, že by čo i len zodvihla hlavu z vankúša. Nuž, za tento nočný prepad ju bude musieť potrestať. A najlepšie po svojom.
Opatrne sa uložil na posteli tak, aby ju nezobudil a naklonil sa ponad ňu. Rukou pohladil jemnú pokožku líca a líniu krku, na ktorý ju začal bozkávať až kým sa nedostal k jej ústam, ktoré len obkrúžil vlastnými perami. * Mám v izbe votrelca a podľa palubného poriadku s ním teda môžem robiť, čo uznám za vhodné. Madam, žiadam vás, aby ste sa vyzliekli a potom vám okamžite narežem na zadok.* zažartoval a tichým smiechom sa rukou skĺzol po Freyinom stehne.*

*Bola to jedna z nocí, kedy jej hlavou nelietali sny. Jej telo bolo unavené, jej psychika tiež a ona sa konečne mohla ponoriť do spánku, ktorý by jej dodal potrebnú energiu a akúsi istotu, že všetko bude fajn. Aj jej večný optimizmus sa vytrácal, náhle zistenie menšieho problému ju vykoľajil a vyvolal v nej predstavy o budúcnosti.
Nezačula kedy sa dvere otvorili, ani nepocítila ako sa posteľ prehla, keď si k nej Jack opatrne ľahol. No dotyk na líci a krku pocítila, pohniezdila sa a pery vykrivila do náznaku úsmevu. Úsmev prekryli jeho pery a ona nedbanlivo opätovala ten ľahký dotyk, nevnímajúc význam slov, ktoré jej adresoval. Ešte bola ďaleko od reality, reagovala len tato čo cítila. Pri hrejivej ruke na svojom stehne sa pohniezdila ešte viac, mierne vyklenula boky, akoby chcela byť ešte bližšie. No aj keď význam slov nevnímala, hlas ju privádzal späť a ona precitla.* do riti...* zamrmlala len čo jej došlo čo robí a zostala nehybne ležať na posteli* Jack! Toto mi nerob!* zasmiala sa zvonivým smiechom* a ešte vyzlečený, že sa nehanbíš!* pokrútila hlavou, aj keď sa smiala. Nešlo o to, žeby cítila rozpaky z jeho nahoty, mala skôr obavy z toho, žeby neudržala svoje neposlušné ja pod zámkom.* Človek má z teba vlhké nohavičky keď si oblečený, nieto keď sa vyzlečieš a ja sa s tebou potrebujem pozhovárať...* dobre vedela prečo prišla práve do jeho izby a dúfala, že sa tam zjaví. Aby ju nerozptyľoval, chytila okraj prikrývky a prehodila mu ju cez boky, takže jedinou časťou čo jej zostala vo výhľade bol vypracovaný hrudník. Do čerta, ako niekto mohol splodiť takéhoto chlapa?*

Jack



* Bezbranne sa nechal prevaliť nabok. Dokonca zodvihol ruky na obranu akoby sa Freyi vzdával, ale smiech z jeho perí nezmizol rovnako ani z očí, ktorými ju lačne pozoroval. Neušiel mu ani jediný jej pohyb, ktorý ostražito zaznamenal takže len čo vycítil svoju príležitosť natiahol sa po nej a stiahol ju pekne na seba.* To bol ten najkrajší a najsexi kompliment aký som kedy počul. * zasmial sa a posadil s Freyou v lone tak, že ju ramenami objímal okolo pása a prstami akoby len ledabolo prechádzal po pokožke tesne nad okrajom jej nohavíc.* Navyše je toto moja izba a už dávno si si mohla všimnúť, že večer spávam výlučne nahý, ale inak ťa samozrejme počúvam. * uškrnul sa a potom s nevinným úsmevom začal Freyi gombík po gombíku rozopínať blúzku, zaklonil jej hlavu a začal ju zľahka bozkávať na krk. Šteklil ju svojím dychom a rukami pohládzal pokožku ramien.* Nemáš ani trochu zmilovania nad vojnovým veteránom?* zašepkal jej pri ucho s tlmeným smiechom, ktorý rýchlo prerástol do stonu akonáhle ju tuhšie zovrel v náručí a vášnivo pobozkal.*

*A čo ak by som podľahla? Pýtala sa sama seba. Bolo by to také strašné? Bola tehotná, nedalo sa to vziať preč, znamenalo to odchod z lode, odchod od Thosa. Thos. Bol vlastnej jediným dôvodom, pre ktorý zo seba to oblečenie ešte neztrhla a nenechala ho, nech ju donúti kričať od rozkoše. Tak strašne rada by ho nechala vkĺznuť na miestečko, ktoré bolo rozpálené bez toho, aby sa jej dotkol. Tie pocity ju ale miatli, už dávno si uvedomovala ako ju fyzicky priťahuje a najradšej by ho hocikedy niekam stiahla, tak ako mohla uvažovať o tom, že miluje Thosa. Ak by to tak bolo, dokázala by teraz sedieť Jackovi v lone a netúžiť po ničom inom ako tom, aby jej rozopol nohavice?* ...ty ešte veterán ani zďaleka nie si...* zamrmlala ešte skôr, ako sa jej vášnivo pripol na pery. Dočerta, mala by sa brániť a nie hltať ho pohľadom a vlastne aj jazykom.* ...okrem toho, si po dlhej ceste, mal by si si oddýchnuť a nie myslieť na ďalšiu fyzickú aktivitu...* začala sa mu smiať pri uchu*...zajtra nebudeš vládať rozprávať ostatným historky o záhadnej planéte, na ktorej si mal možnosť zbaliť toľko pekných domorodkýň, aby si teraz nemusel trýzniť moje nalomené ja...*zamrmlala hlasom, z ktorého sa nedala vycítiť nijaká emócia, aj keď o niekoľko sekúnd nato sa začala smiať* ...vlastne lomené...zajtra ťa budem preklínať Jack...ale až zajtra...*povzdychla si a stiahla si blúzku z pliec.*

Jack




* Zvuk jeho smiechu stlmila záplava Freyiných vlasov, z ktorých pekne jednu po druhej povyťahoval všetky sponky až kým sa jej pramene nerozsypali voľne po pleciach. * To je moje dievčatko.* zamrmlal spokojne pri jej uchu a jednou rukou si zatiaľ zľahka obkrútil niekoľko prameňov okolo prstov až kým ju tým neprinútil zakloniť hlavu dozadu. Mala naozaj dokonalú krivku šije a krku, ktorý bol teraz vydaný napospas jeho láskaniu. Najskôr len zľahka prešiel pootvorenými perami po celej jeho dĺžke až k vystupujúcim kľúčnym kostiam, takto sa jej dráždivo dotýkal a zľahka vydychoval horúci dych priamo na hebkú pokožku, ktorú pri ceste nahor preskúmal jazykom.* Dokonalá.* zašepkal s jemným úsmevom, keď prestal bozkami zasypávať Freyin krk a pozrel sa jej priamo do očí. Vpíjal sa do nich akoby ju ani tam nechcel pustiť mimo seba, ale udržať tak blízko, aby sa nevzoprela jeho túžbe a dotykom, ktorými ju chcel cítiť. Váhou vlastného tela ju prevalil dozadu na chrbát a zatiaľ čo sa jednou rukou zapieral do postele povedľa Freyiných ramien, prstami druhej ruky pomaly skĺzol cez stred jej hrude, priamo pomedzi vystupujúce vrcholčeky pŕs. Pod bruškami cítil drapľavý dotyk čipkoviny, ale tej sa zbavil tak rýchlo ako mu to len zapínanie na podprsenke dovolilo. Potom už nič nestálo v ceste tomu, aby sa k Freyi sklonil a jazykom neochutnal lákavý stred oboch pevných prsníkov, ktoré vychádzali v ústrety jeho ústam.*

*Zachichotala sa ešte viac, keď začula jeho spokojné mrmlanie spojené s oslovením „moje dievčatko“. Koľko jemnosti a citu zo seba vedel dostať, keď túžil po ženskom tele. Jej veselý smiech po chvíli ale zanikol, nechal sa nahradiť zrýchleným dýchaním, len čo Jack začal útočiť na jej horúce telo. Pri spojení jeho pier a jej krku spokojne privrela oči až mala chuť zapriasť ako taká mačka.* Veď by si skúsil povedať niečo iné...* zamrmlala mu na jeho pochvalu, jemne sa obtrúc špičkou nošteka o ten jeho. Náhle pocítila túžbu po jeho jemnosti, kým ju tlačil chrbtom do mäkkosti postele, bozkávala ho na pery, nežne, hravo i vášnivo. More skúseností zo zastávok v dokoch sa prejavilo, ani netušila kedy, prišla o podprsenku a spokojne sa pohniezdila, pretože nemusela mať čarovnú guľu aby vedela čo bude nasledovať* Som rada že dnes šetríš moje oblečenie, mám ho celkom v obľube...* vedela že zbytočne rozpráva, no nemohla za to, že nikdy nevedela držať jazyk za zubami a musela niečo rozprávať. Potom však spokojne vzdychla, cítila, ako sa jej prsia menia na magnety, ktoré priťahujú Jackove pery a šikovný jazýček. Rukami prešla po jeho vypracovanom tele, pevne sa pridržiavajúc jeho ramien.*