Vesmírna loď

Austin Straford

*Tmavú chodbu osvetlenú tlemeným svetlom preťal dlhý tieň. Jeho majiteľ si sebaistým krokom vykračoval dopredu, jednou rukou prechádzal po vnútornej strane svojej čiernej bundy a hľadal poskladané papiere. Samo o sebe pre neho nič neznamenali, no červená pečiatka s podpisom v dolnom rohu bola podstatná. Aspoň, ak chcel nejaký čas zotrvať na najznámejšej bojovej lodi svojej rodnej planéty. Služba na Thanatose pre neho znamenala len ďalší bod k dobru do jeho už teraz rozsiahleho životopisu, nechystal sa stráviť svoj život v tejto, ani žiadnej inej diere. Mal iné ambície , než život kde nie je žiadne Slnko, len steny a tma, chlad. Bol zvyknutý na slnkom zaliate pobrežie, nie na takúto zimu vesmírneho prostredia. Bundu si rýchlo natiahol na seba, no neunúval sa zo zapínaním. Aj tak mieril do svojej budúcej izby, kde zo seba zhodí handry a zaľahne. Pochmúrne chodby však zívali prázdnotou a on márne čakal nejaké privítanie či radu, kadiaľ sa do izby dostane. Zúrivo vystrel papier so sektorom a číslom izby, no nebol o nič múdrejší, než pred chvíľou. Papier skončil poskladaný v zadnom vrecku jeho nohavíc, spod ktorých sa črtal pevný zadok.* najlepšia loď...* zahundral si sám pre seba, vošiel rukou do vlasov a rozstrapatil si ich.*...hotový raj...* pokrútil hlavou plnou upokojujúcich myšlienok, ako rýchlo z tadeto vypadne, len čo splní svoj cieľa. Zohol sa po elegantný vak, prezrádzajúci z akých pomerov pochádza, oprášil ho od špinavej zeme lode a prehodil si ho cez plecia. V ruke mu spočinul kufor, pery vystrúhali sebaistý úsmev, s ktorým sa pobral do chodieb dočasného domova*

Gratchem Blake

*S pár papiermi v ruke si vykračovala smerom k svojej kajute, mala už dnešného dňa dosť. Bola uťahaná a jediné načo sa tešila bola príjemne teplá sprcha a hodenie sa do postele. Mala za sebou náročný deň, vytváranie profilov niekoľkým členom posádky, ktorý nechceli spolupracovať práve ochotne. Psychológovia zjavne neboli na tejto lodi obzvlášť obľúbení, alebo pre istú skupinu predstavovali pocit ohrozenia, veď čo ak by ich pre jej posudok vyhodili. Pri zabočení do x-tej chodby ňou prudko trhlo, nebola prázdna. Pri týchto nočných prechodoch si zvykla na nerušenú cestu na izbu, málokedy niekoho mala možnosť stretnúť. No mladík zjavne blúdil a patril k novým členom, aspoň tak súdila pri pohľade na jeho tašky. Naznačovali aj jeho finančné zázemie.* Dobrý večer,* pozdravila ho trochu strhaným hlasom* ...vyzeráte že ste tu nový, potrebujete pomôcť?* spýtala sa opatrne, mužské ego nepoznalo hraníc a otázka „stratili ste sa?“ by mohla vyvolať len zmraštenú tvár či suché odvrknutie „nie“ a odpochodovanie. Muži a ich dokonalosť. Radšej budú hodiny blúdiť, než by si priznali, že sa stratili alebo sa jednoducho spýtali na cestu.*

Jack




* Na okamih zodvihol hlavu, aby sa mohol pozrieť Freyi do očí a pritom ako sa na ňu hravo usmial sa v šere izby zaleskli jeho biele zuby. Rovnako v očiach sa odrazil zvláštny záhadný lesk, ktorý jeho úsmevu odobral z nevinnosti a vniesol doň viac dravosti takže nakoniec bol výraz jeho tváre rovnako zvodný ako hlas, ktorým jej odpovedal.* Neznášam oblečenie na krásnom ženskom tele, ale chápem, že občas musí chodiť človek aj oblečený.* Oprel sa rukami povedľa Freyinej hlavy a vzoprel sa na nich tak až sa mu na ramenách vyrysovali svaly a on mohol týčiť nad Freyou s bokmi hlbšie vklinenými medzi jej stehnami. Retiazka s identifikačnými plieškami ticho cinkala medzi nimi a miestami sa od malých plôšok odrážalo slabé tlmené svetlo. No trvalo to len do chvíle kým sa nezačal pomaly na rukách spúšťať k Freyi, pliešky sa obtreli o jej obnažené prsia a stred kľúčnych kostí. Dosiahol jej pery a keď na nich prilipol celým povrchom svojich úst, jazykom začal skúmať sladké vnútro tak nenáhlivo ako nenáhlivo pohyboval v rytme bokmi naznačujúc dosť jasne, čo s Freyou zamýšľa robiť ďalej akonáhle sa mu podarí uvoľniť zapínanie jej nohavíc. Plánoval však oveľa viac ako to...*

Ššš... som tu a už nikam neodídem. * zašepkal jej do ucha a privrel oči, keď na hrudi pocítil dotyk Tessinej jemnej ruky, ktorú okamžite prekryl vlastnou a pritiahol si ju k perám. Pobozkal stred dlane a potom zvlášť každé bruško prsta. Špičkou nosa prechádzal po citlivej pokožke na vnútornom zápästí a zároveň ju šteklil svojím horúcim dychom, keď do seba vťahoval vôňu teplej pokožky. Pod palcom zacítil slabé pulzovanie krvi, pokojný tep srdca, keď mimovoľne zladil svoj dych s Tessiným. Pritiahla sa bližšie k nemu no stále snívala a to, že sa nezobudila hneď ako si k nej ľahol mu našepkávalo ako veľmi musela byť unavená. Unavená zo všetkého, z celého tohto vesmírneho dobrodružstva. No možno ju poteší tým, čo zistil. Konečne.
Uložil sa tak, aby sa bradou oprel o temeno Tessinej hlavy, ruku preložil majetnícky cez jej pás tak ako to robil vždy, keď mu bola nablízku, len aby mohla byť ešte bližšie. Ani netušil kedy sa mu tak podarilo zaspať... *

*Detský plač malej Ginny preťal ranné ticho. Bolo jedno, ktoré z detí sa zobudilo skôr, ak jedno začalo plakať, druhé sa s radosťou pridalo. Rozhadzovali rúčkami a dožadovali sa pozornosti až kým niekto nevstal a nevyslobodil ich z postieľok a nedostali papať. Posledný týždeň však boli čoraz mrzutejšie, boli príliš maličké aby chápali, prečo pri sebe nemajú otca.
Tessa sa na ich detský plač pomaly preberala, netušiac, prečo cíti taký zvláštny pocit a hrejivé teplo. Jej rozospatá myseľ až o krátku chvíľu precitla a uvedomila si, čo ten pokoj spôsobilo. Cass ležal vedľa nej, spokojne spal, bol živý a v poriadku. Akoby nikdy nebol odišiel, držal si ju blízko seba, dlhšie vlasy mu padali do očí. Musela prekonať nutkanie odrhnúť mu ich z čela, nechcela ho zobudiť, vyreral tak spokojne. Tessa zacítila, ako jej po doteraz suchom líci stiekla slza. Sklonila hlavu a nežne ho pobozkala na pery s tichým zašepkaním*..* smrkla* ja ťa tak milujem...* nedbala nato že spí, určite bol unavený a potreboval si oddýchnuť, stále tu bol niekto, kto ho potreboval, nestihol sa ani vrážiť z jednej planéty a kopil sa ďalší problém či ďalšia banalita, ktorú musel vyriešiť. Napokon tu potrebu neprekonala, odhrnula mu vlasy z čela a s privretými očami si to svoje oprela o jeho. Cítila jeho pokojný dych a spod ruky ktorú položila na jeho hruď, vnímala bitie srdca. Tak upokojujúci pocit. K plakaniu malej Ginny sa stihol pridať aj Julian, s hlasitým nárekom sa dožadoval aj on pozornosti a papania. Zošuchla sa svižne z postele, sama nevedela kde s v nej odrazu vzalo toľko energie, prikryla Cassa nech mu je teplúčko a prešla do deckej izbyčky, kde už drobčekovia čakali na vyslobodenie z detských postieľok. Zaručene vedela o spôsobe, ktorý prekryje aj ich pocit hladu. Vzala ich do náručia, kde sa spokojne zahniezdili a prešla až ku Cassovi. Opatrne položila maličkých na posteľ vedľa ich otca. Už príliš dlho ho nemali vo svojej prítomnosti, klon ich neoklamal. Zatiaľ čo ju aj po podozrení trápil strach a otázka čo ak sa mýli, deti plakali a dávali jej tak najavo, že jej podozrenie je pravdivé. Boli to už týždne čo boli bez otca, ktorý ich vždy keď prišiel zahŕňal láskou. Prestali plakať, malá Ginny natiahla maličkú rúčku ku Cassovým vlasom a Julian sa skúšal nožičkami zaprieť do mäkkej postele, aby mohol vylieť na Cassovu hruď. Tessa len sedela a uvedomovala si aké má neskutočné šťastie, že má svoju rodinu pokope a môže konečne voľne dýchať. Vedela že príde niečo ďalšie čo jej v tom zase bude brániť, no žila pre daný okamih. Pomohla Julianovi vyliesť telíčkom na Cassa, kde si ihneď začal džavotať nezrozumiteľné slovíčka či vety ich detskou rečou. Ginny medzi tým spokojne rozhadzovala rúčkami, občas prstíkmi chytila Cassov nos či prameň vlasov, akoby nečakala na nič iné, než sa Cassove oči otvoria a on sa prebudí, nech sa s nimi môže pomaznať.*

*Freya sa pod Jackovým zvodným pohľadom zatvárila ako neviniatko, ktoré mu je vydané napospas, aj keď nemala v úmysle nehybne ležať na posteli.* to je možné, no keby si mal stále na obdiv všetky nahé krásne ženy, nemalo by ťa čo lákať...* zasmiala sa koketným smiechom pri jeho uchu. Keď sa nad ňou týčil, pohľadom podvedome skĺzla po jeho vypracovaných rukách, kde jej div že nešli vypichnúť oči primerane veľké svaly. Dlho si však nepásla pohľad na jeho tele, zaútočil silnými zbraňami na jej pery. Spokojne zastonala a vypla hruď, len čo ju studené pliešky pohladili po prsiach. Nebolo to však jediné, čo priťahovalo jej pozornosť a dráždilo telo. Okrem pier a plieškov, ktoré sa s ňou pohrávali, cítila aj Jackovo nahé telo medzi jej bokmi. Nemusela sklopiť ani pohľad, vedela si to živo predstaviť, cítila aj cez svoje oblečenie ako blízko nej je a predstava ako by stonala keby tam to oblečenie nie je...prinútila sa vrátiť mysľou späť, veď aj k vyzliekaniu príde a bolo si čo vychutnávať aj bez toho. Najprv chcela pridvihnúť nohy a obvinúť ich okolo jeho tela, no napadlo ju, že má predsa aj ruky...Kým on sa na tých svojich týčil nad ňou a skúmal jej pery a vnútro, ona mu to s rovnakým potešením opätovala a prechádzala po vypracovaných rukách hore, prešla po pleciach a potom po chrbte až k zadku, ktorý so slabým syknutím zovrela v dlaniach a pritiahla bližšie k sebe*

Jack





* Po tom Freyinom útoku sykol od rozkoše akoby sa ho bola dotkla na najcitlivejšom mieste a v samej podstate vlastne aj dotkla pretože na pokožke bokov a stehien pocítil narastajúce teplo sálajúce skrz látku jej nohavíc, ktoré mu až nehanebne stáli v ceste. S pocitom nespokojnosti aký v ňom vyvolal ten kus zbytočného oblečenia sa uvoľnil z Freyinho zovretia a prevalil ju na brucho tak, aby sa aj naďalej týčil priamo nad ňou takže mal pekný výhľad na krivku jej nahého chrbta a zadoček. Takto jej znehybnil ruky, pretože sa ho nemohla dotýkať na rozdiel od neho, ktorý mal voľný prístup k jej telu. Rýchlym pohybom uvoľnil zapínanie nohavíc a rovnako rýchlo ich Freyi aj vyzliekol takže mu pod prstami zostala len tenká látka nohavičiek. Chvíľu sa s ňou pohrával palcom a ukazovákom zatiaľ čo odhrnul Freyi vlasy a bozkával ju zozadu na šiju. Potom však skúmavo prstami skĺzol pod okraj jemnej čipkoviny a vsunul ruku popod Freyno bruško posunúc ju až dolu, presne tak, aby sa jej mohol dotknúť na najcitlivejšom bode jej tela. Láskal ju najskôr nežne a potom so stupňujúcou sa vášňou prenikol do nej dvoma prstami tak hlboko až kým mu hánky neobliala tekutá horúčava. Nezrozumiteľne niečo zamrmlal a lakeť jedinej ruky, ktorou sa dosiaľ podopieral sa mu zachvel ako námahou tak aj novým prívalom rozkoše, keď jazykom otvoril Freyine pery a začal ju prekvapivo nežne bozkávať. Prevalil sa spolu s ňou tak, aby tentoraz ležala chrbtom na jeho hrudi takže sa mu uvoľnila aj druhá ruka, ktorou mohol Freyu láskať na prsiach a mal ju takto celkom vo svojej moci zatiaľ čo na sebe cítil mäkké a vyzývavé oblinky jej zadočka až musel zastonať do jej voňavých vlasov kde len na okamih našiel trochu úľavy. *

Lucas Damien Alberti

- Alberti! Okamžite odtiaľto vypadni a už sa viac nevracaj!-
To boli slová jeho nadriadeného, Siberia Tera, keď ho dnes predpoludním vyhodil z kuchyne a po dlhom čase sa Luke rozhodol, že tento príkaz neporuší, aj keď zvyčajne robí pravý opak. Nasledoval nejakého vojenského panáka oblečeného v slušivej uniforme, ktorý mu mal prideliť novú prácu a bol teda sakramentsky zvedavý, čo to bude tentoraz. Je pravda, že v kuchyni sa mu nedarilo a pravdepodobne by to bolo rovnaké aj v tom prípade, že by sa aspoň trochu o to snažil. Za deň rozbil viac príslušenstva než dovoľoval týždenný krízový plán a veľká modrina na Siberiovom čele bola len novým nepríjemným bonusom, po ktorom veľký boss stratil aj posledný zvyšky svojho chladného sebaovládania. Nuž aspoň sa mu tým potvrdilo, že nikto nie je natoľko svätý, aby ho nebolo možné vyprovokovať a nahliadnuť pod masku zdvorilej miloty.
Započúval sa do monotónnej ozveny krokov a každé bum- bum vojakových ťažkých topánok ho rozčúlilo o to viac, o čo viac mu celá situácia prišla absurdná. Akoby bol väzňom a on jeho bacharom, ktorý ho vedie na nútené práce.
Potom si uvedomil, že vlastne nie je ďaleko od pravdy, pretože za normálnych okolností by so sebou nenechal takto zametať. Ďalšie ponosy sa mu však zasekli v hlave práve vo chvíli ako vojak zadal pri bráne svoj vstupný kód a jemu sa tým naskytol pohľad na vnútro hangáru. Zrejme to bolo úplne prvýkrát v jeho živote kedy úplne stratil reč a chuť nepríjemne zapárať pri každej príležitosti ak bolo jasné, že tým niekoho naozaj naštve. Prečo, dočerta, mu nikto predtým nepovedal o tomto mieste? Hangár bol obrovský. Nie, nie obrovský, ale priam gigantický akoby zaberal plochu niekoľkých vysokopodlažných budov a bol taký široký, že z miesta kde stál nedovidel na jeho koniec. Strieborná zliatina na stenách a ramenách posunovacích robotických zariadení až oslepovala, keď sa od povrchu odrážali kontrolné svetlá štyroch rôznych farieb. Hluk z trysiek sa takmer nedal vydržať, a preto mal každý kto sa v hangári pohyboval na hlave protihlukové slúchadlá alebo masky. Oveľa nepatrnejší na pohľad bol pach tohto miesta kde sa na každom metri štvorcovom dialo niečo, na čo by sa Luke vydržal pozerať celé hodiny. No absolútnym víťazom, neprekonateľnou čerešničkou na torte, bol rad naleštených stíhačiek, ktoré stáli vedľa seba ako formácie vojakov. Od ostro rezaných tvarov sa svetlá odrážali prenikavejšie takže v konečnom dôsledku to v ňom len umocňovalo pocit bázne, ktorý sa ho náhle zmocnil pri tých neuveriteľných strojoch. Ani si nebol istý sám sebou či ma ústa stále zatvorené alebo sa mu už z kútikov začali na bradu spúšťať sliny. V končekoch prstov pocítil náhlu potrebu dotknúť sa najbližšej stíhačky a presvedčiť sa či je jej plášť naozaj tak dokonale hladký aký sa javí aj jeho očiam alebo je toto všetko len sen a keď sa z neho prebudí znechutene zistí, že ho Siberius ovalil svojou pravačkou.
Už bol tak blízko, už naťahoval ruku, keď mu na plece dopadla ťažká vojakova dlaň a zastavila ho. Znechutene zavrčal a obrátil sa mu tvárou v tvár, ale to už vojak hodil do jeho hrude niečo, čo kedysi mohlo byť handrou a nohou k nemu kopol starý zhrdzavený kýbeľ.
- Tvoja robota je tam. – prehovoril hlasom dosť naštvatým na to, aby ho mal Luke chuť ešte viac provokovať a namiesto toho len sledoval smer, ktorým ukazovala jeho svalnatá ruka. Báznivý výraz mu okamžite zmizol z tváre, keď si v jednom z kútov za vysokými označenými regálmi všimol skupinku pracujúcich zberných robotov. Kontrolky na ich vonkajšom plášti signalizovali ako šialené, pripomínali mu psov, ktorí nadšene vrtia chvostom, keď na zemi zacítia kosť. V tomto prípade skôr smeti. Super. S hlupákmi pracoval doteraz a zdá sa, že sa to v dohľadnom čase nijako nezmení.
- Práca mimo ľudí bude pre teba oveľa prospešnejšia a zvyšok posádky to určite tiež nadšene privíta. – uškrnul sa vojak s hranatou bradou a škodoradostnými malými očkami po stranách hrubého nosa. Luke mu jeho milý úsmev rovnako opätoval a porazenecky zamieril k robotom, ktorí už po podlahe naháňali smeti všetkého druhu. Rozhodne sa však v práci nemienil pretrhnúť rovnako ako oni. Veď má rozum, pomyslel si pri pohľade na blikajúce plechovice a s nechuťou šmaril handru do podradného kýbľa.
- Toto bude dlhý deň. – zamrmlal si popod nos a na chrbte pocítil uprený vojakov pohľad. Stál niekoľko krokov za ním a s rukami založenými v bok ho ešte chvíľu sledoval presne ako bachar svojho prideleného zločinca. Našťastie mal však aj svoju vlastnú prácu, a tak bol Luke na ďalšie dve hodiny celkom voľný. Alebo aspoň trochu. Zmetal drobné kovové smeti, ten bodrel, čo narobili technici. Umýval podlahu hangáru a potom znovu s dezinfekčným prostriedkom akoby boli v nejakej hlúpej nemocnici aj keď jediným šrotom, ktorí tu rozhodne bolo nutné zreparovať boli vyradené telá stíhačiek alebo súčiastky z nich. Občas z cesty odkopol pár zblbnutých plechotických strojov a skryl sa za roh zbernej konštrukcie, aby mohol sledovať pilotov v hangári. Oblečený v priliehavých čiernych kombinézach s emblémom letky vyšitej na rukáve postávali v skupinkách pri svojich strojoch a na niečom sa dobre bavili alebo gestami preberali nové možnosti letúnov. Keby mal možnosť dostať sa k nim bližšie možno by aj presne počul o čom sa tak zaujato bavia a s rešpektom hladkajú bočné steny svojich stíhačiek akoby to boli skrotené dravce, čo im zobú priamo z ruky. A potom mu mysľou preletela znepokojujúca myšlienka... Veď on je Luke Alberti! Dosiaľ sa nikdy neskrýval v kúte a nehľadel z diaľky na to, čo chcel, ale akonáhle po niečom takom zatúžil hneď si to aj zobral! To ho nakoniec presvedčilo, aby strčil mop do vedra na pohyblivej plošinke a zdanlivo nenápadne vykročil k miestu kde stáli stíhačky. Čím bol bližšie tým viac sa mu adrenalínom rozprúdila krv a ten pocit doslova miloval, vyžíval sa v ňom a od piatich odpočítal chvíľu, keď sa jeho ruka konečne dotkla plášťa jednej zo stíhačiek. Bola dokonalá. Prvý kontakt chladnej zliatiny s jeho pokožkou ho doslova ohromil a vzal dych, nikdy predtým sa nedotýkal ničoho, čo bolo tak profesionálne prepracované ako tento plášť. Hrany stroja mu doslova prekĺzavali pod prstami a nevedel si ani predstaviť, čo to muselo robiť s priestorom mimo lode. Vyskúšal by si túto dámu hneď tu a teraz, ale keď už hranou dlane prechádzal po označení stíhačky, KR 7, ozvalo sa hlasné a podráždené: - Hej!-
A keď najskôr nezareagoval, znovu : - Hej! Smetiar! Daj tie špinavé ruky z môjho stroja skôr než ti z nich poodlamujem všetky prsty!-
Výstražné slová patrili mladíkovi, nie staršiemu od neho, ktorý si sebavedome zastal iba pár krokov za jeho chrbtom a teraz očami metal zúrivé blesky. Aj keby mlčal by bolo Lukovi okamžite jasné, že toto indivídum je pilotom stíhačky, ktorú práve obdivoval. Jeho mačovský postoj s ďalšími pilotmi kamarátmi stojacimi po jeho boku však nehanebne ignoroval. Vyzývavo si premeral pilota od hlavy po päty a potom s úškrnom neveriaco pokrútil hlavou.
- Táto patrí tebe? Prepáč kámo, nevedel som. Možno preto, že by ma nikdy ani len nenapadlo, aby napohľad taký mamľas ako ty udržal niečo podobné nad zemou.-
Po tých slovách v mladom pilotovi zovrela krv a vrhol sa dopredu na Luka, ktorý sa okamžite pripravil na odrazenie úderu. Toho sa však nedočkal pretože verní kamaráti zadržali mladíka v čiernej kombinéze skôr ako by si stihol vyskúšať ľavý hák.
- Nechaj ho tak Remi, ten smrad ti za to nestojí.- snažili sa mu dohovoriť. Jeden z nich ho dokonca lakťom objal okolo krku a zovrel akoby sa bál, že sa mu v nestráženej chvíli vyšmykne a Luka zabije.
Luke sa obrátil tvárou späť k stíhačke a nahlas prečítal meno namaľované zlatou farbou na jej boku. – Catheria? To je tvoja atra? Žena na osamelé noci?- uškrnul sa tak sladko a nevinne akoby bol skutočným obmedzencom a nezaujato pokračoval ďalej vedomí si toho ako sa Remi začal v priateľovom zovretí šklbať a zúrivo vrčať.
- V každom prípade.. musí to byť poriadne žihadlo, keď si po nej pomenoval svoju stíhačku.- pohladil plášť tak nežne akoby to naozaj bolo ženské telo a nakonci ho trochu potľapkal akoby s ním bol viac než spokojný. To gesto v kombinácií so slovami bolo dokonale urážajúce a on si to uvedomoval, ale musel sa predsa nejako odplatiť pilotovi za jeho nadradené vyhlásenie. Pilot, Remi, v tvári celý červený sa po ňom zahnal znovu, ale to už sa k nemu vrhli ďalší kamaráti a obklopili ho ako kvočky svoje mladé. Aké absurdné a smiešne. Čo sa tí pajáci majú zákaz niekomu vraziť? A keďže odpoveď bola zrejmá kompenzoval si Remi svoje rany aspoň slovnými urážkami.
- Postarám sa o to, aby ťa nechali čistiť stoky ty... ! – a tak ďalej a tak ďalej. Luke sa už začal nudiť, ale posledné pilotove slová v ňom doslova zmrazili krv.
- Myslíš, že ťa nepoznám Lucas Alberti?! Syn veľkého šéfa.. Povedz, to už tvoj otec naozaj vyčerpal všetky možnosti ako sa ťa zbaviť alebo si chcel smetiara odjakživa robiť sám? Ale asi máš pravdu, taký chudák ako ty môže byť s oteckovými peniazmi čím len chce.- výsmešný Remiho hlas, v ktorom zaznieval nevybúrený hnev prerušil len trieštivý zvuk, keď sa vymanil z hlúčika svojich priateľov a zlomil Lukov mop na kolene. Hodil mu ho k nohám ako dosť jasnú provokáciu a s uspokojeným si vychutnával ako Luke bledne.
To, čo sa udialo v nasledujúcich minútach prekvapilo všetkých účastníkov hádky a oboch zainteresovaných zrejme najviac, pretože Luke, bez akéhokoľvek rozmyslu, sa s ľahkosťou vyšplhal po rebríku až hore do otvoreného kokpitu Remiho stíhačky. Pohľadom naraz obsiahol niekoľko tlačidiel, ktoré mu nič nehovorili avšak oveľa bližšia mu bola riadiaca páka a jasne vyznačený pult so spúšťacím mechanizmom. Jednal bez toho, aby sa vôbec zamýšľal, čo sa vlastne chystá urobiť a že je to zatiaľ najväčšia kravina v jeho živote.
V rýchlom slede za sebou pozapínal všetky kontrolky a panel s ovládaním stroja sa okamžite aktivoval, príklop na kokpite spustil a navádzacie pásy, na ktorých celá stíhačka stála ju otočili smerom k výpustu. Motory začali vrčať a zahrievať sa zatiaľ čo úchytky na spodnej strane stíhačky sa uvoľnili a nahradil ich vzduchový vankúš. V jednej chvíli bola KR 7 Catheria ešte v hangári a hneď nato zmizla v otvore výpustu poháňaná dômyselným nadnášacím systémom celou dĺžkou kanála, ktorý sa končil automaticky otváranou bránou. Záťaž rovnako ako rýchlosť stroja sa zvyšovala a náhle uvoľnenie nastalo až vo chvíli ako sa Luke ocitol mimo Thanatosu, priamo v centre diania okolitého vesmíru. V rýchlom pohľade cez bočný priezor ho ohromila gigantická veľkosť vesmírnej lode a rovnako tak aj neuveriteľná plocha všetkých sektorov, ktoré mu boli známe len zvnútra. Potom ho však do prítomnosti okamžite vrátil bleskový pohyb, ktorým sa mu pred čelným sklom mihol pár stíhačiek. Takmer sa stratili na čiernom pozadí vesmíru, ale potom zbadal ten manéver, ktorý mu okamžite vyvolal úškrn na tvári pretože dva stroje začali okolo seba krúžiť takmer s milimetrov presnosťou, aby sa o pár dĺžok ďalej od seba prudko oddelili a zanechali za sebou jasnú fotónovú stopu.
- Cool.- úškrn na Lukovej tvári sa rozšíril po obvode celej sánky a nadšenie z toho, čo videl spôsobilo, že celkom zabudol akú hlúposť vlastne urobil, keď nasadol do stíhačky, ktorú aktivoval akoby len samou náhodou. Odrazu mal pocit, že je to celkom jednoduché a rozhodol sa, že kontrolky, ktorým nerozumie si ani nebude všímať. Možno zomrie, ale sám si je svedkom, že tých posledných pár sekúnd prežije dokonale šťastný. Stlačil na palubnej doske tlačidlo autopilota čím ho vypol a pevnejšie uchopil riadiacu páku vo svojej ruke posunúc ju ostro do boku. Citlivé riadenie stíhačky okamžite zareagovalo...

*V prvom okamihu, kedy ju prevalil na brucho prekvapene zamrzla, s jemnou obavou čo s ňou chce urobiť. Cítila nad sebou jeho živočíšne teplo sálajúce z nahého tela, a s napätím i očakávaním čakala niekoľko sekúnd, než zistila, čo chce. Keď sa však pohol, ani sa nenazdala a pocítila ako prichádza aj o nohavice, jednu z posledných prekážok, ktorá im bránila v absolutnom spojení. No Jack myslel najprv na ňu a ona horúčkovito zovrela v dlani plachtu postele, len čo pocítila posúvajúcu sa ruku po svojom bruchu. Akoby naschvál, chvíľu sa jej pohrával s nohavičkami a presunul svoju pozornosť na bozkávanie jej šije, no ona cítila pulzujúcu žiadostivosť na mieste, kde o pár sekúnd skončili jeho prsty. Podvedome od seba odťahovala nohy aby mu spravila dostatok priestoru pre jeho nežnosti, ktoré ju nútili napínať telo, pridvihovať chrbát i zadoček bližšie k nemu pri každom prívale novej rozkoše. Spočiatku len spokojne prerývane dýchala, no čím dlhšie ju hladil, tým viac sa v nej kopila rozkoš. Snažila sa umlčať sama seba, hrýzla si do pery aby nebola prihlučná, vždy sa jej zdalo neprirodzené a divné, ako pri milovaní v telke stonajú. Lenže teraz keď ho cítila na svojom roztúženom tele, strácala akúkoľvek sebakontrolu a oddávala sa tomu čo cítila. Pri pocítení prudkého vniknutia do svojho tela hlasno zastonala, pohla sa bokmi v rámci priestorových možností aby mu vyšla v ústrety, no Jack, Jack mal iné predstavy, ktorým sa brániť nemohla a ani nechcela. Priblížil sa bližšie aby ju mohol pobozkať, bol na jej počudovanie jemný a plný nežnosti. Privrela oči, jazykom pomaličky ochutnávala jeho vnútro, aj keď občas nedokázala udržať ston a vydala ho priamo do jeho spojených pier. Prekvapilo ho prudké prevalenie sa, kedy mala stále obmedzený pohyb rukami a možnosť dosiahnuť nimi na miesta, ktorými by mohla poláskať aj ona Jacka. No pri jeho ďalšom útoku, ku ktorému pridal aj láskanie pŕs to už nevydržala a s hlasným stonom sa na ňom prehla pod uvoľnením rozkoše. Prudko a krátko dýchala, cítila ako sa jej hrnie slabá červeň do líc, bola mu celkom odovzdaná. Chcela mu však dopriať tiež niečo z rozkoše, vedela, že sa musí ovládať aby jej dožičil rozkoš pred samotným splynutím ich tiel. Rukami prešla po bokoch, no tam kam chcela dosiahnuť nedosiahla, no bolo tu aj čosi iné. Cítila na svojej pokožke jeho pripravené telo, trošku sa na ňom posunula nižšie a krúživými pohybmi bokov a zadočkom sa mu oň začala obtierať a dráždiť ho.*

*Ráno keď odchádzal z izby, Lucas i Brady spali. Nepredpokladal, žeby to mohlo byť niekedy inak, bol jednoducho ranné vtáča. Išiel si zabehať po tmavých chodbách Thanatosu, stacionárne bicykle neboli pre neho. To hlúpe civenie na stenu ho nebavilo, na chodbách sa aspoň dalo niečo vidieť, aj keď zriedkavo. Vďaka rannému behaniu poznal zákutia lode naozaj skvele, nebolo hádam miesto, ktoré by nenavštívil počas svojej rozcvičky. Hneď po „prebehnutí“ sa prebehol do jedálne, hodil si raňajky a nedbajúc na pot, šiel do hangáru, veď pod hordou železa človek vyzerá ešte horšie. Presne taký deň začal aj dnes, no nemohol tušiť, že jeho spolubývajúci sa postará o rozruch. Bola náhoda že si všimol príchod nováčika v takom hluku a hlavne množstve ľudí, no práve mal krátku prestávku na zjedenie jablka. Kútikmi mu šklbalo, len čo uvidel jeho výraz. Žeby ho konečne niečo dostatočne zaujalo? Mal však svoje povinnosti a tak sa po chvíli vrátil k práci, aj keď pri tom jeho zasnenom pohľade by ho mala vidieť Tessa. Možno by mu aj vybavila nejaké hodiny lietania keď ich sama absolvovala, no a keby bol nováčik šťastný, aj ostatným by mohol menej píliť nervy. Na Wrena síce nijaké narážky neplatili, mal chladnú hlavu a len sám vedel prečo a ako sa dokáže ovládnuť. Občasne zvihol pohľad od rozrobeného motoru, no to čo uvidel vo chvíli ked sa mu práca končila ho zarazilo. Lucas liezol po rebríku a ani nie o pár sekúnd vyletel ako víchor von z hangáru* do ...* zastavil sa vo vyslovení šťavnatej nadávky, nevediac čo teraz. Vedel že kapitán sa v noci vrátil spolu s ostatnými a bolo pravdepodobné, že toto mu pôjde niekto oznámiť, nedbajúc na ťažkú noc. No možno by sa to ešte dalo zachrániť. Vyrazil k jednému z technikov, ktorý zabezpečoval spojenie so stíhačkami.
„Môžeš ma s ním spojiť?“
„S tým kreténom čo práve šlohol stíhačku?“ technik si ho premeral akoby spadol z jahody, no Wren ten pohľad ignoroval.
„Bývam s ním, daj mi ho len na chvíľu...“
Technik nemal aj tak dôvod vzdorovať, ukázal na jedno z tlačidiel a vzdialil sa. Wren si nasadil slúchadlo, stlačil tlačidlo a prehovoril* Lucas? Ak ma počuješ, musím ti blahoželať. Ak si chcel všetkým ukázať že si presne to čo si mysleli, rozmaznané decko čo keď si niečo zmyslí tak si to vezme nedbajúc na ostatných a následky, podarilo sa ti to...* viac nepovedal, len pozrel von do vesmíru, v akom stave ešte stíhačka je. Ešteže bol na lodi Thos, ktorý mu mohol heknúť stíhačku a prinútiť ho vrátiť sa...*

[/img]

Lucas Damien Alberti

* Cítil sa ako kráľ. Nie, vlastne sa cítil oveľa lepšie, ale nepoznal nijaké iné prirovnanie, ktoré by sa tomu vyrovnalo. Možno len to dievča z prístaviska bolo porovnateľné aj keď vonkoncom sa mu nepoddávala tak ľahko ako táto kráska. Stačilo sa nepatrne dotknúť riadiacej páky a jeho ďalší smer bol jasný, a teda presne taký, aký chcel on sám. Zažíval dosiaľ nepoznaný pocit slobody a zároveň obrovského vzrušenia, pretože tak ako vždy robil to, čo ho pokojne mohlo stáť život, ale teraz viac ako inokedy predtým na to kašľal. Zabudol dokonca aj na Remiho a zvyšok posádky, ktorú určite šokoval, ale ako každý krásny okamih, aj tento sa raz musel skončiť. A stalo sa tak vo chvíli ako v malom reproduktore napojenom na hlasný odposluch u neho v kokpite ozval dobre známy hlas. V prvom momente mal chuť urobiť naraz dve veci, a to prevrátiť znudene oči a potom dať Wrenovi úplne za pravdu. V dvojitej roli šialenca a zároveň kajúcnika sa necítil ktovieako dobre, a preto sa rozhodol pre jednu z nich. Samozrejme si vybral šialenca, ktorý mu bol povahovo oveľa bližšie. * Vypusť paru Wreny.* oslovil spolubývajúceho chlácholivo akoby si náhle vymenili miesta a takmer sa pri tej myšlienke zasmial.* Ani si si nevšimol ako mi to už dobre ide.* doplnil a na ukážku svojich slov urobil prudký obrat doľava, náklon o stošesťdesiat stupňov a potom znovu vývrtku dopravda. Pri šaškovaní však spotreboval aj zvyšok záložného paliva, ktoré ešte zostalo v stíhačke po Remiho výsadku. Začala blikať červená kontrolka na riadiacom panely a tá ho v prvej chvíli dosť vystrašila. Ani za nič by sa však nepriznal, aký veľký problém bude mať s pristávaním, keď dal stíhačku tak geniálne do pohybu.
V tej chvíli sa vedľa Wrena akoby len mimochodom objavila nová postava. Vysoký tmavovlasý muž s nič nehovoriacim výrazom tváre položil svojmu spoločníkovi ruku na plece, aby si získal jeho pozornosť. Bol to Thos a len vzdialený pohľad v jeho očiach napovedal tomu, že mu vzniknutá situácia v hangári nezostala skrytá. Mierne naklonil hlavu akoby počúval niečo veľmi vzdialené a popritom sa Wrenovi prihovoril tak pokojne a vyrovnane, že keby o ňom nepoznali pravdu, museli by ho považovať prinajmenšom za čudáka. Navyše si nie všetci členovia posádky dokázali tak rýchlo zvyknúť na zmenu jeho vzhľadu takže sa poväčšine držal v ústraní a z tieňa vystúpil len vtedy, keď bola jeho pomoc alebo prítomnosť nevyhnutne potrebná.*

Wren Mason

*Nespokojne a unavene zároveň si prešiel po očiach. Zabiť toho zasrana bolo málo. Nemal ho síce na starosti, no ako jeho spolubývajúci cítil istú zodpovednosť za ako také zapadnutie, nevraviac o tom, ako sa asi bude cítiť Tessa keď sa o tom dopočuje. Hneď za ňou Moris ktorý jej to ževraj schváli a niekto, kto ho mal na starosti tu. Rozmaznané decko zatúžilo lietať a niekoľko ľudí si to odskáče alebo bude dávať za vinu.* Hrajkať sa s páčkou a riadením vie hocikto, skús ale pristáť...* poznamenal, jasne mu tým dajúc najavo, že jeho hranie sa na hrdinu na neho dojem nespravilo. V skutočnosti však musel uznať, že zasran ma guráž a len tak si tam robiť vývrtky na prvý raz...no to mu nemohol povedať a preto jeho hlas znel unudene, akoby to dokázal každý. Potom však zacítila na pleci ťažkú ruku a zbadal Thosa* Mrzí ma to Thos, Lucas nie je práve disciplínovaný...* prehovoril k andoridovi.* ...a bez teba asi ťažko pristane...

Tri obvinenia z napadnutia, tristoštyri pokút za prekročenie rýchlosti, desať napomenutí za nevodné správanie na verejnosti, dvadsaťsedem vylúčení, odcudzenie stíhačky a nepovolené opustenie hangára. Pán Alberti je muž plný prekvapení no teraz neohrozuje len svoju bezpečnosť, ale aj bezpečnosť ostatných pilotov vo svojej blízkosti. * Thosova tvár bola ako vytesaná zo žuly, keď bez náznaku emócie počúval Wrenovo ospravedlňujúce vysvetľovanie. Zistiť si informácie o novom členovi posádky mu nezabralo ani sekundu jeho času a ani stotinu jeho energie. * Iste pochopíte, že mám zviazané ruky pán Mason a to vo všetkých smeroch. Mojou úlohou je chrániť ľudské životy takže musím stíhačku zneškodniť skôr než sa vymkne spod kontroly, čo už sa, mimochodom, práve deje.* prehovoril rezervovaným hlasom a bez mihnutia oka sa zadíval priamo do Wrenových očí akoby čakal len na jeho rozkaz, aby uskutočnil svoj zámer.*

* V spánku zacítil šteklivý dotyk na svojej tvári. Pôvodne si myslel, že sa mu to len zdá a všetko je to len prelud, že to, čo sa mu v skutočnosti obtiera o líce a potom sa ho dotýka je len voľný koniec papraďovitého listu... alebo možno... pootvoril ústa presne tak, aby sa mu do nich zmestili bacuľaté detské prstíky a akonáhle na nich zacítil odozvu jemne ich zovrel medzi perami. Ozval sa Ginnin prekvapený smiech, ktorý okamžite rozosmial aj jeho zatiaľ čo rukou opatrne spočinul na synovej drobnej hlávke. Pod prstami zacítil slabý chumáčik vlasov, ktoré sa mu obtierali o pokožku dlane, keď ho nežne hladkal a nadýchol sa do plných pľúc akoby Julian ležal na vrchole vzdúvajúcej sa vlny pod pozorným otcovským dohľadom. To mu len pripomenulo, že ho určite naučí surfovať, keď trošku vyrastie a rovnako tak Ginny, aby ani tou najmenšou náhodou nezostala o nič ukrátená voči svojmu bratovi. Naučí svoje deti všetko, čo budú chcieť vedieť a ak to bude musieť tajiť pred Tessou potom určite príde na veľmi rafinovaný spôsob ako odviesť jej pozornosť. Ginny sa mu hravými prstíkmi znovu pokúšala dostať do pevne zovretých pier, keď otvoril oči a pozrel priamo do Tessinej tváre. Nehľadel však do jej zelených očí, ale pozoroval jej dušu skrytú za nimi, taký hlboký, taký blízky pohľad, že sám nevedel pochopiť ako môže prežívať bez toho, aby sa jej čo i len nepatrne nebol dotkol. * Ahoj.* prehovoril chrapľavo, hlas sa mu len ťažko predieral cez suché hrdlo a bolo to akoby ani nebol odišiel, akoby sa len niekam na chvíľu vytratil a znovu sa vrátil, lebo vedel, že bez svojej rodiny nemôže žiť ani na okamih.* Ďakujem, že si ma priviedla späť...nedokážem, nemôžem vás znovu stratiť...

Wren Mason

*Wren netušil, že dostal na izbu až takúto problémovú osobu. Niežeby ho to ale nejako priveľmi prekvapilo, pri tom ako sa jeho nový spolubývajúci správal bolo jasné, že má pocit, že pravidlá sa jeho osoby netýkajú. No Thosove slová ho zarazili* zneškodniť?* tvár sa skrivila do prekvapenej grimasy, pričom hneď za tým nasledovalo rázne pokrútenie hlavou*to nepôjde, nemôžeš ho zneškodniť a chrániť životy na úkor inej bytosti. Nezáleží na tom že je syn vplyvného muža, aj keď to by bol pekný problém, ale jednoducho to nejde. Nikto nemá právo rozhodovať takýmto spôsobom o živote a smrti osoby. Môžeš sa mu predsa nabúrať do systému a prevziať vedenie stíhačky ak sa nemýlim, nie?* rýchlo pozrel smerom von, kde sa Lucas dobre zabával a potom späť do Thosových očí. Bolo ťažké držať s ním krok keď on v podstate nemusel žmurkať, ani nemal dôvod odvracať pohľad*

*Potichúčky sedela a vyčkávala, než sa Cass prebudí na jemné dobiedzanie od ich dvoch ratolestí. Vedela, žeby ho mala nechať odpočívať, no nemohla odolať a bola pevne rozhodnutá nikoho do izby nepustiť, aby ho nechceli vytiahnuť na mostík. Ešte nevedela ako každého vyženie, no bola odhodlaná dokázať to. Cass sa napokon prebudil a ju z myšlienok obranného plánu vytrhol Ginnin prekvapená smiech, nasledovaných aj tým Cassovým. Sama sa musela usmiať, ten smiech jej chýbal. S pocitom šťastia sledovala ako aj Julian spokojne hľadí do otcovej tváre a kontroluje, či tam stále je. Tessa zachytila Cassov pohľad a chvíľu nič nevravela, len sa na neho usmievala* ahoj* odzdravila ho po chvíľočke nežným hlasom, akoby chcela pohladiť jeho vnútro. Jeho poďakovanie však prijala s inými slovami* mala som na to prísť skôr* zašepkala ospravedlnujúco a natiahla sa k nočnému stolíku, kde stál ako zvyčajne pohár s vodou. Musel byť smädný a unavený.* Pamätáš ako si prišiel z Lorienu a rozprával mi o nutnosti vyberu? Povedala som ti, že kým by si bol živý, hľadala by som ťa, nech by mi to trvalo aj celý život...*vedela že je to tak. Kým by bola nádej, hľadala by, nedbajúc na čas*dúfam že aj ostatní sú v poriadku* dodala po chvíľke, vedela, že Jacka do toho namočila ona a Lee, Lee vyzeral zle už keď na planétu dorazili*

Jack


* Stuhol a prudko zalapal po dychu pretože ho Freya načisto odzbrojila. Cítil ako sa v ňom stupňuje napätie a cítil ho všade, v slabinách, v napnutých svaloch po celom tele a rovnako tak aj hlboko v sebe. Nedalo sa poprieť to ako po Freyi túžil ani to, že milovanie s ňou mu prinášalo oveľa väčšiu rozkoš než akú kedy zakúsil u inej ženy. Možno preto, že to, čo robili nebolo celkom správne, možno to bolo tým ako ho Freyina blízkosť dokázala vzrušiť aj v tých najmenej očakávaných chvíľach a že by si ju bol vtedy zobral pred všetkými a na miestach, ktoré na to neboli ani najmenej vhodné. Páčili sa mu jej stony, keď do nej vnikal a páčili sa mu aj jej bozky, ktoré boli spočiatku neisté a potom plné nespútanej a divokej radosti akoby sa od niečoho oslobodila a on jej v tom pomohol.
Obrátil si ju tvárou k sebe a v momente, keď sa s ňou v náručí posadil na posteli pocítil ako hlboko vnikol do jej lona, tak prirodzene a ľahko až ho to samého ohromilo. Nebála sa mu oddať a on chcel prelomiť aj tie posledné zábrany takže sa jednou rukou zaprel do plachty a druhou pevne uchopil Freyu za boky, vyklenul k nej bedrá a naznačil pohyb, ktorý mohla teraz kontrolovať celkom sama.*

* Cítil, že nervozita rastie ako vo Wrenových slovách tak predovšetkým v jeho pohľade akoby si sám nebol istý kto si jeho pozornosť vyžaduje viac, či mladý bláznivý pilot alebo on, Thos. Pravdou bolo, že to mohol urobiť. Mohol rozhodnúť o tom kto zomrie a koho nechá žiť, pretože tak to bolo dané pri jeho stvorení. Táto časť jeho ja bola absolútne oslobodená od emócií či výčitiek svedomia, ako to ľudia označovali. Vždy keď bolo treba rozhodnúť o bezpečnosti a chrániť ju aj za cenu smrti niekoho iného. Volalo sa to možnosť prirodzeného výberu. Náhle sa s výrazom na jeho tvári odohrala prekvapujúca zmena, tvrdosť sa začala strácať a nahradil ju úsmev pozvoľna prechádzajúci v tlmený smiech. Ešte sa nenaučil kontrolovať svoje výraznejšie emócie, a preto len pokrútil hlavou a ruku zľahka položil na Wrenovo plece, pretože keby to urobil len o niečo málo silnejšie mohol by ho zraniť.* Iba som skúšal žartovať Wren. Myslíš, že mi to ide?* nevinne zvedavo nadvihol obočie a kým čakal na odpoveď v duchu vykonal množstvo náročných i menej náročnejších operácií, s pomocou ktorých zablokoval riadenie Lucasovej stíhačky. Bolo to o to zložitejšie, že stroj bol samostatnou jednotkou a s Thanatososm mal spoločný len jeden kanál, na ktorý bola napojená komunikácia. Cez ňu sa k nim teraz predral podráždený hlas : - Hej! Čo sa to dopekla deje? !- zakričal Luke do slúchadla a ešte raz skúsil pohnúť riadiacou pákou. Nič. Stíhačka nereagovala takže sa vnášal vo vzduchoprázdne zatiaľ čo okolo neho sa rýchlosťou svetla preháňali stroje ostatných pilotov. Cítil sa ako hračka, ktorú niekto odpojil od elektriny.
Thos si ho nevšímal a namiesto toho sa prihovoril Wrenovi.
- Teraz už nemám nijakú kontrolu nad stíhačkou. Budete ju musieť zachytiť a dopraviť do hangára manuálne s pomocou robotických ramien. A potom odkážte mladému pánovi Albertimu, že by s ním veľmi rád hovoril veliteľ letky.-
Po tých slovách si založil Thos ruky znovu za chrbát a s pokojným úsmevom zavrel oči akoby sa prepadol do inej reality a prítomné bolo už len jeho hmotné telo androida.*

Wren Mason

*Kotol netrpezlivosti vo Wrenvi pomaly začínal vrieť, nebol si istý, či by Thos čakal na jeho schválenie alebo ho vôbec zaujímala jeho reakcia či názor. Nervózne vyčkával, hľadel na Thosa aj keď to nemalo nijaký význam. Vedel si priveľmi udržať tvár nezainteresovaného androida, aj keď ho už aj posádka videla s iným výrazom, keď sa rozprával s Freyou. Práca však bola stále prácou, aj keď Wrena čakal šok, len čo sa Thos zasmial. Pri jeho slovách sa musel aj on, aj keď to malo ďaleko od smiechu zo žartu. Skôr mu odľahlo ale aj pobavilo, že sa o niečo také pokúša. Žartovať o tom, žeby niekoho zneškodnil* Thos! Toto mi nerob, v dnešnej dobe už dostávajú infarkt aj ľudia v mojom veku* v hlase mu však nerezonovala výčitka, ale len úľava* Vzhľadom na to, že by si to poľahky dokázal, vôbec mi nedošlo že žartuješ...asi by si si to mal najprv vyskúšať s tvojou ...ehm...natrénuj to s Freyou.*nevedel akoby pôvodnú vetu dokončil, pretože nikto presne nevedel ako to medzi ryšavou techničkou a androidom je. No každý kto s Thosom prešiel do hlbšieho kontaktu si musel všimnúť zmenu. Nie tú vo výzore, ale v jeho „vnútri“. Tak ako teraz prejavil črtu živého človeka – smiech. Stroj by predsa neskúšal žartovať. Len čo začul Lucasov prekvapený hlas, vedel, že Thos spravil o čo ho požiadal* Vďaka Thos* opatrne ho potľapkal po pevnom pleci v priateľskom geste, potom sa otočil a kývol k dvom mužom na mostíku, nech dostanú stíhačku späť do hangára.*

*Netušila, kde sa v nej berie odvaha na uskutočnenie myšlienok, ktoré jej lietajú v hlave. Bez výraznejšieho ostychu sa s ním milovala, akoby mala plno skúseností, aj keď opak bol pravdou. Možno to bolo v Jackovi, možno by k vášni prebudil aj absolútne drevo či mŕtvolu, no bolo to jedno. Podstatné bolo, že aj napriek faktu že robí niečo čo nesmie, alebo by nemala, prekonala zábrany, ktoré jej v tom bránili. Žila prítomnosťou, akoby minulosť neexistovala a budúcnosť nemala nikdy prísť.
Cítila ako Jack na chvíľku zamrzol, no hneď nato pocítila ako sa Jack posadil a prenikol do jej vnútra. Prudko sa nadýchla, akoby si chcela vryť do pamäti ten pocit naplnenosti, keď bol hlboko v nej. No potreba pokračovať a túžba po naplnení ju vrátila späť k jeho pohľadu, ktorým na ňu hľadel. Jemne sa pri náznaku pohybu usmiala a nahla sa po bozk. Potom však vyhovela jemu ale aj sebe, zaprela sa do nôh a pridvihla. Nie však privysoko, nechcela aby od seba oddelili telá. Potom sa spustila dole a pokračovala v takýchto pohyboch, najprv pomaly, akoby sa s ním chcela hrať. Perami sa presunula k jeho ušnému lalôčiku, čím mohol počuť jej tiché stony vždy keď sa spustila, no mohol tiež pocítiť, ako sa s ním opatrne hrá. Telom sa pri každom spustení obtierala o to jeho, bradavkami kreslila na jeho hrudi rôznorodé čiary.*

//zo zdravotnych dôvodov som dlhsie neodpisal, dufam ze som nezdrzoval/




*Predpoklad, že svoj drahocenný čas strávi blúdením za zaprášených chodbách bol chybný. Z ničoho nič sa mu pred očami vynorila žena, ktorá bola síce oblečená dosť biedne, no tvárička stála za to. Aspoň načas by dokázala zmierniť nudu, ktorá ho tu istotne čakala.* práve som dorazil * zvyčajne povýšenecký tón hlasu bol preč, zostal len hlas muža, ktorý si bol priveľmi dobre vedomý svojej krásy a jej využitia* Som Austin Straford a vaše ctené meno?* spustil kufor na dlážku, v duchu sa snažil potlačiť predstavu koľko nôh sa tadiaľ prevalilo a natiahol ruku k tej kočke pred sebou* ...áá, potreboval by som pomôcť, hľadám svoju izbu 354 v nejakom bloku...bloku G...

Lucas Damien Alberti

* Zdá sa, že jeho chvíľka slávy sa skončila a on dopadne z výšin priamo na tvrdú zem. Radšej keby sa niekde roztrieskal aj s tým pekným strojom rozhodne by tým docielil niekoľko vecí naraz... zničil by ten nadradený výraz na tvári mladého pilota Remiho, zomrel by ako šťastný človek a nemusel by teraz čeliť nijakým výčitkám ani poúčaniu, na ktoré sa stával už viac menej alergickým. A taká alergická reakcia sa u neho prejavovala dosť nezvyklým spôsobom tak, že mu po celý čas výsluchu zaľahlo v ušiach a bezpečne nič nepočul. Ale teraz... neovažoval by sa nepočúvať, veď tu predsa len nebol na promenáde, ale na bojovej lodi no výhovorka: Prepáčte, nechal som sa uniesť, by asi len ťažko obstála.
Nemohol robiť nič kým ho nepritiahli späť do hangára a to už sa v duchu pripravoval na cirkus. V prvom rade Wren, potom Remi a skupinka pilotov, ktorí na neho zazerali akoby im ukradol výročné prémie. Rozhodol sa však držať svoju štandardnú tvár, a preto len čo otvoril kokpit vystúpil po rebríku na zem s víťazoslávnym smiechom a kvapkou nespokojnosti.* Keby ste mi viac verili dopravil by som túto krásku pekne domov aj bez vašej pomoci.* kývol rukou k stíhačke, ku ktorej sa už prihnal Remi a úzkostlivo ju kontroloval mračiac sa pritom ako čert.*

Wren

*Nie práve nadšene sledoval, ako v hangári všetci pozorne sledujú a načúvajú, ako sa celý tento cirkus vyvinie. Toto ešte bude téma večera, keď posádka zasadne za stoly s kartami. Historka prekrútená o 180 stupňov, hlavne nech je čo najpútavejšia. Pohľadom prebehol k pilotom, ktorý zjavne už prestali nachádzať upokojujúce reči pre svojho priateľa Remiho, ktorý nepochybne penil. Čakanie na návrat stíhačky bol ako týždeň pred výplatou.* Ideme* zdrapil svojho mladého spolubývajúceho za golier a potiahol ho preč skôr, než by sa do neho niekto pustil ako nejaké vyhladované supy na púštnu mŕtvolu* Dúfam že svoje hviezdne maniere si si už vyčerpal, na tejto lodi nikoho netrápi, kto je tvoj otec. V tejto chvíli si rovnaký člen posádky ako ja či piloti, takže svoje maniere si odpusti, niekto tu musí aj pracovať...* vliekol ho smerom k veliteľovi letky* ...čaká ťa veliteľ letky, skús ho nenasrať...* pustil ho, zvrtol sa a rýchlymi krokmi sa vracal k svojej práci*

Gretchem Blake

*Chvíľu na neznámeho mladíka hľadela a aj keď sa jej tvár nezmenila, myšlienky lietali hore dole v jej už unavenej mysli. Choroba z povolania, stále sledovať jednotlivé faktory v okolí sa začala prejavovať aj teraz, no potlačila to. Len letmo prebehla po drahých predmetoch, kufri, oblečení...ktovie prečo taký boháč prišiel na loď, netváril sa nadšene...stop...zahriakla sa a natiahla k nemu ruku* Gratchem Blake* na krátku chvíľu mu ruku stisla, potom automaticky stiahla a naznačila smer, ktorým sa treba vydať* tak poďte, je už neskoro a zajtra vás zjavne čaká prvý pracovný deň* poznamenala len tak, aj keď otázka nepriamo smerovala k otázke, čo robí, aspoň predpokladala, že sa chytí. Bola celkom zvedavá aj keď sa snažila neklásť veľa otázok, ľudia potom mali pocit, že ich vypočúva.*

Luke Alberti

Čo to dočerta robíš?!* skríkol na Wrena v okamihu ako ho zdrapil za golier uniformy ako nejakú smeť alebo metajúceho sa červa. Takto sa k nemu zatiaľ nikto nesprával a do krvi ho urazili Wrenove slová o otcovi. Akoby nerobil celý svoj mizerný život všetko pre to, aby ho s ním nikto nespájal... s tým dokonalým uhladeným obchodníkom, ktorý by pustil od strachu keby cestou do práce nešiel tou istou cestou alebo by musel zmeniť iné zo svojich zaužívaných pravidiel.
Wrenovo vysvetlenie však bolo jednoduché a slová „ veliteľ letky“ Luka ani najmenej nepotešili. To zas bude komand. Ešte horší než si ho užil doteraz. Tesne pred veliteľovou pracovňou sa prudko vytrhol z Wrenových rúk a zamračene si napravil pokrčenú uniformu.
- Trochu úcty, Mason.- neodpustil si a zakričal smerom k odchádzajúcemu. – Viem sa dokonale ovládať.- doplnil už tichšie a s rozhodným výrazom na tvári prešiel dlaňou ešte raz po svojej uniforme akoby sa chcel presvedčiť o vlastnej dokonalosti a až potom natiahol ruku k dverám. Klopať však nemusel, pretože veliteľ ho viditeľne očakával už dávno predtým a rozhodne vedel, aký kúsok sa mu podaril v hangári.
- Pán Lucas Alberti ak sa nemýlim.- prehovoril muž v stredných rokoch, ktorému kútiky úst prirodzene padali nadol až sa zdalo, že sa celý čas mračí, aj keď mohol mať celkom neutrálny výraz. „ Pripomína mi môjho telocvikára.“, pomyslel si Luke s akýmsi väčším rešpektom a vstúpil dnu kde veliteľ sedel za svojím pracovným stolom. Čo teraz? Chvíľa ticha sa neúnosne predlžovala, ale v Lukovi to len upevňovalo rozhodnutie nedať sa ponížiť nijakým ospravedlňovaním. To ten pilot, Remi, ho vyprovokoval!
- Môžete mi povedať, na čo ste mysleli, keď ste sadali do tej stíhačky pán Alberti?- ozval sa konečne veliteľ a jeho hlas znel takmer znudene, keď sa rukami zaprel do stola a vstal. Jeho výška sa tým len zdvojnásobila a vrhala tieň po stroho zariadenej miestnosti, ktorá sa k nemu dokonale hodila.
- Že dostať ju do vzduchu nemôže byť ťažšie ako zvrtnúť kľúčom v zapaľovaní.- odpovedal bez rozmyslu Luke a až potom, keď tie slová vyslovil si uvedomil svoju chybu. Opäť nastalo mlčanie.
- Zaujímavé.-

Dočerta! Tak to je koniec! Prečo ho jednoducho nevyrazil?! To bude musieť niečo podpáliť, aby mu konečne dali slobodu? Namiesto toho v ruke držal kúsok papiera, odporúčanie pre psychológa. Akoby nejakého potreboval! V skutočnosti sa cítil jediný normálny medzi bláznami. Ani sa nenamáhal zakrývať znechutenie a hnev, keď zabočil do tej časti lode, ktorá bola ako prechod pomedzi starogrécke obludy. Ibaže on nebol Odyseus a ak by mal sedem rokov trčať na tejto kraksni radšej si hneď zistí, v ktorej palube sa nachádzajú najhorľavejšie materiály. V poslednej chvíli si uvedomil, že v chodbe nie je sám a prechod mu blokuje pár, muž a žena. Mužovi sa pri nohách povaľovali kufre a na tvári žiaril ten typický výraz, ktorý pozná každý chlap, očividne chcel mladú žabku zbaliť. * Dovolíte?* prehovoril sladko, pretože si ešte pamätal na odporúčanie veliteľa chovať sa viac priateľskejšie.* Nerád by som meškal na svoje prvé sedenie. Som totiž psychiater...* vysvetlil pokojne a potom, predstierajúc zarazenie, pristúpil bližšie k mužovi a položil mu ruku na plece.* Mates! Mates, si to ty! Toľko som ťa hľadal! Nechaj tie kufre a poď so mnou. Veď vieš, že dnes sa máme venovať tvojmu problému s nočným pomočovaním.* v duchu si blahoželal ako bravúrne sa vie dostať do všetkých rolí. Psychiatra zvládol zahrať dokonale a to oduševnenie... čudoval sa prečo ešte nedosal metál.*