MILETEA

*Mračila sa naňho, ako keby on bol dôvodom, prečo sa toto všetko stalo. Vôbec sa jej nepáčilo, že musí ostať v oáze, z ktorej sa nie len, že nedá ujsť, no ju ešte obmedzovala aj horúčka. Cítila sa strašne slabá a vedela, že každý pohyb navyše by jej teraz len viac ublížil. No to, čo jej povedal juj na okamih vyjasnilo myseľ, ktorá sa proti nemu bránila od prvého okamihu.* Či si zradil moju dôveru? *začala prskať ako divoká mačka alebo gathu, zahnaný do kúta. opretá o kmeň stromu sa postavila.* ...robíš si, čo sa ti zrovna hodí najviac! Zajatcov si odmietal vydať tak, ako si pôvodne povedal, až kým si nebol otrávený. Pritom si otrávil aj mňa a ktoviekedy ma nechal vyliečiť bez toho, aby som to čo i len tušila! Bozkávaš ma pri každej príležitosti. Keď máš halucinácie, no rozprávaš pritom moje meno, dokonca aj teraz, potom ako sme sem prišli. A okrem toho ma necháš cestovať s tebou v prepojení s Ytru bez toho, aby si mi čo i len povedal, čo všetko znamená spojenie s tvorom, ktorý u nás žije len v legendách. To čo som cítila... *hlas sa jej na chvíľu zastavil. Vnímala jeho strach, hnev, radosť, lásku... Vnímala pocity bez obrazov, no vôbec ich nepotrebovala. To, čo všetko sa skrývalo za jeho prenikavým pohľadom bolo pre ňu tak zvláštne a nečakané... už len pomyslenie, že niekde medzi tým všetkým bolo aj to, čo cítil k nej ju miatlo.* Kathereneni no mae! *vnímala ako sa jej začala znovu točiť hlava a zviezla sa naspäť na miesto, kde ešte pred chvíľou sedela.*

To, čo si cítila...* prehovoril po chvíli ticha, ktoré sa medzi nimi rozprestrelo ako oddeľujúci závoj, za ktorým sa na okamih stratili jeden druhému. Po celý ten čas bola jeho tvár pokojná a oči nepreniknuteľné ako nebo zahalené mrakmi. *... sa nesnaž pochopiť rozumom Niryai lebo oň pritom môžeš prísť. Bolo by to akoby si sa snažila pomenovať všetky zrnká na púšti a čím viac mien by si im dala tým viac by si sa vzdialila od ich pravej podstaty. Sú veci v živote, ktorým nemôžeme rozumieť aj keby sme veľmi chceli a spojenie s Ytru patrí medzi ne. Teraz už poznáš silu púšte ako aj silu s akou sú s ňou spriaznení všetci zikku. Na všetko ostatné môžeš zabudnúť ak to tvojej mysli prinesie pokoj.* Pri posledných slovách pozvoľna vstal a započúval sa do vánku, ktorý sa prepletal oázou akoby k nej odjakživa patril a s púšťou za jej hranicami nemal nič spoločné. V jedinom dúšku nasal s chladivým vzduchom aj jikhu, pokoj sálajúci zo života naokolo a keď pohľadom skĺzol späť na Niryainu tvár videl, že oči má zavreté a telo opäť uvoľnené.
- Hajaka siu otare... slabosť tela je niekedy silnejšia ako sila hnevu, čo ho spaľuje, ale nijaký hnev nevydrží horieť večne môj pane. –
Začul Karimove kroky v tráve ešte skôr než prvýkrát prehovoril. Pomaly sa k nemu otočil a vážne sa zahľadel do jeho očí. Tvár staršieho zikku pripomínala tvár sochy prebúdzajúcej sa k životu a mohol za to náznak úsmevu, ktorý mu uvoľnil ústa zo zamyslenej nehybnosti a dodal výraz pochopenia avšak bez kvapky súcitu pretože ten by ho len zakalil a Wargan by v ňom tak nemohol nájsť úľavu. Vykročil v ústrety Karimovi, chvíľu si obaja hľadeli hlboko do očí, tichú výmenu myšlienok nenarušil dokonca ani vietor, ktorý na okamih zatajil dych na listoch bathaki. Potom Warganova ruka spočinula na Karimovom pleci a vďačne ho stisla pretože všetko, čo malo byť povedané medzi nimi už odznelo v rozhovore mĺkvych pohľadov.
- Odpusť môj priateľ, najvernejší zo zikku spojených s rodom Nathrin. Aj môj hnev už strávil sám seba a popol rozfúkal vietor.-
Karim zamyslene pokýval hlavou a zablúdil pohľadom k Niyrai, ktorá ležala pod stromom akoby sa tým snažil zakryť nový úsmev, ktorý sa mu dral na pery.
- Rozložím stan, Isana bude potrebovať súkromie na to, aby sa uzdravila. –



V stane panovalo ešte väčšie prítmie ako pod korunami rozložitých bathaki, stromov s mohutnými kmeňmi a širokými kožovitými listami. Boli sami dvaja, vchod prekrývala spustená plachtovina a zvuky Karimových krokov sa vzďaľovali v tráve. Boli sami a Niryai navyše v ríši horúčkovitých snov kde nemohol byť s ňou, aby ju priviedol spať do svetla. Mohol poskytnúť úľavu len jej telu...
Prstami našiel viazanie na boku Niryainej sathi a uvoľnil ho. Potom pomaly odvinul tkaninu z jej hrude do polpása, vytiahol dýku a opatrne prerezal látku tvoriacu posledný kúsok Isaninho oblečenia, s ktorým prišla do púšte. Pohyby mal rýchle, a predsa plynulé, ruky skúsené a konajúce bez zaváhania, keď nimi spočinul na hebkej pokožke pod oblinkami Niyrainých vystupujúcich pŕs. Chvíľu ju len nehybne pozoroval a keby Niryai otvorila oči uvidela by muža, ktorý bojuje so svojimi vášňami, s dravou pudovosťou, čo sa ho zmocnila pri pohľade na jej polonahé telo.. ale pod bruškami prstov cítil ťažké nádychy, ktoré pohýnali v horúčke jej hruďou, a tak sa jeho napnuté telo uvoľnilo krátkym trhaným výdychom, oči stmavli a zahalili sa do nepreniknuteľného závoja sivomodrých farieb kde jeho duša ostávala skrytá a vzdialená.
Už predtým v miske vymiešal masť z byliniek rastúcich iba v oáze Unaya. Sem brávali všetky ženy Siharei, ktoré sa im pri výbojoch do pralesa dostali do rúk a zostali žiť v ich kmeni. Nie všetky boli také silné ako Niryai, ale oáza im vždy pomohla, uzdravila horúčku usadenú v pľúcach, a tak skúsenými pohybmi naniesol prenikavo voňajúcu masť na povrch veľkého listu takary, do ktorého potom zavinul Niryainu hruď a upevnil ho pásom odtrhnutým z vlastnej sathi. Zvyšok masti vtrel do pokožky pod kľúčnymi kosťami a postupoval pri tom tak opatrne, že jeho dotyky boli ľahšie než váha listu spadnutého zo stromu na vodnú hladinu, ktorú by tak zvíril. Potom namočil do vody kúsok čistej látky a navlhčil ňou Niryaine pery v nádeji, že ich pootvorí a on jej bude môcť vliať do hrdla aspoň niekoľko poriadnych dúškov. Dlaňou spočinul na jej rozhorúčenom čele a váhal len chvíľu kým sa sklonil a niečo jej ticho zašepkal do ucha. Hlas mal jemný, takmer nežný a dotyky práve tak, keď ju začal bruškom palca zľahka nenáhlivo hladiť po línií sánky až k brade.*

Hladela naňho a aj napriek tomu, že mala horúčku, vnímala jeho slová. Aj keby to bolo v jej silách, nemohla by s ním viac bojovať. Spôsob, s akým k nej prehováral, ako sa jej pokúšal neustále vysvetliť chod púšte, možno dokonca ukázať jej, ako sa stať jej súčasťou, si nezaslúžil jej ďalšie rozbroje. No napriek všetkému, čo sa dozvedela, stále túžila vnímať jeho pocity spojené so skutočnosťou. Dozvedieť sa, čo skutočne cíti Arkanský vládca k svojmu životu. Presne s tou myšlienkou ju znovu zmohla vysoká teplota a nechala unášať sa ďalej svetom fantázií, ktoré len málokedy prinášali príjemné predstavy.

..
Ak by mal čas schopnosť plynúť úplne inak, bolo by to presne ako v tom okamihu. Sedela na tráve pod obrovským listom ganei, opretá chrbtom o jeho hruď. Zdalo sa jej, akoby to už raz prežívala, no v nejakom inom príbehu. Cítila len jeho srdce, pretože to jej bilo iba kvôli nemu a nepotrebovala ho vnímať, keď bola v jeho prítomnosti. Dych mali takmer rovnaký, splývajúci v jedno nie len medzi sebou, ale aj spolu s prírodou okolo. Vo vzduchu bolo cítiť ľahkú vôňu pôdy, ktorá dostala svoj pravidelný prídel vody. Pomimo listu, ktorý ich chránil, dopadali jemné kvapky dažďa. Keď zatvorila oči, mala pocit, že dokáže každú jednu z nich vnímať. Stať sa jej súčasťou, po celú dobu letu od oblaku, až po zelené rastliny či vlhkú pôdu. Každý náraz vody na prekážku vydal tichý zvuk, ktorý v spojení s ostatnými vytváral pieseň dažďa. Počula ju nespočetne veľa krát, no nikdy nebola tak nádherná ako dnes. Nikdy netúžila počúvať ju tak dlho, až kým ju Aharei nepovolá naspäť k sebe.
Keď sa ganea naplnila vodou, list sa stiahol, aby ju presunul ku kmeňu a uchoval jej tak v obehu stromu čo najviac. Na okamih jej začali drobné kvapky padať na tvár a vlasy. Zahladela sa dohora a s úsmevom na tvári vnímala ten kratučký pocit ochladenia, ktorý sa jej postupne vpíjal do pokožky alebo kvapkal na oblečenie. Pocítila, ako ju zozadu objal a zboku sa sklonil k jej krku. Krátky okamih ju šteklil len svojim dychom, než sa ho jemne dotkol. Prechádzal po jeho línií až ku klúčnej kosti. Až teraz sa k nemu otočila a užívala si chvíľu, keď si len hladeli do očí. Milovala pocit, keď sa strácala v búrke, ktorá sa s ním spájala. To, čo sa môže zdať na prvý pohľad chladné a neprístupné, ničiace všetko, na čo dosiahne, v sebe ukrývalo omnoho viac. Žiadna búrka predsa po sebe nezanechá len prázdnotu, práve naopak. Spolu s ňou prichádza nový život, v púšti aj pralese, všade kde sa ukáže hoci aj len na krátku dobu. Keď sa ich pery spojili, prebudila sa do skutočného sveta...
Pomaly otvorila oči. Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, kde v skutočnosti je a čo sa stalo. Podoprela sa na jednej ruke a zahladela sa na muža, ktorý sa nad ňou skláňal. Chcela niečo povedať, no zastavil ju chladivý pocit na hrudi. Až teraz si uvedomila spôsob, akým ju liečil. Zamračila sa a kusla si pritom do spodnej pery.* Shinue nu a taalei. *zašepkala len tak potichu, ako jej do unavený hlas dovoloval. Ešte pred pár hodinami by mu za niečo také najradšej podrezala hrdlo alebo ho aspoň otrávila nejakým bolestivým jedom. Teraz si však uvedomovala, ako veľa pre ňu robil. Akoby ten podivný sen hovoril o tom, čo doteraz prehliadala. Bola jeho nepriateľkou, rovnako ako on pre ňu a napriek tomu ju vzal do oázy, aby jej pomohol. Liečil ju, aj keď vôbec nemusel. S tichým výdychom a bez ďalšieho protestovania sa zviezla naspäť potom, ako sa napila jeho lieku. Chvíľu ho ešte sledovala, akoby nad niečím uvažovala, kým sa znovu nechala unášať spánkom preč.*

* Nad oázu sa vzniesla noc ako havran s čiernymi krídlami, ktorému pomedzi perute presvitá trblet hviezd. Jeho let bol tichý, keď sa zakrádavo naťahoval na oblohe smerom k východu ako temný dravec prenasledujúci beláskavú holubicu plachtiacu dňom. Už už ju zobákom chytal za chvostové perá, ale vždy sa mu dokázala vyšmyknúť, stratiť sa v jase, ktorý poznal len rosu pokojne oddychujúcu v tráve a nie chladnú rosu vzdialených svetov na nebi tak ako ju zase videl len on.
Karim priložil do ohňa gupe a ten ho okamžite začal tráviť na jazyku tancujúcich plameňov. Nová silnejšia žiara odhryzla z noci väčší kus a vohnala tiene do očí starého zikku, ktorý nehybne sedel pri kraji ohniska s pohľadom mĺkvo spočívajúcim na ceste vo vlastnej mysli. Iba keď sa plátno prekrývajúce vchod do stanu odhrnulo a na prahu zastala vysoká Warganova postava zodvihol k nemu hlavu s náznakom pokojného úsmevu v zreniciach očí. Ale keď nimi skĺzol nižšie striebristé iskričky na dúhovkách pohltil zachmúrený tieň.
- Ráno budete opäť jej nepriateľom môj pane. – zašepkal ticho, sledujúc ako si Wargan s Niyrai v náručí sadá bližšie k ohňu hneď oproti nemu. Telo mladej Siharei sa chvelo v zimničnom zápase o posledné kúsky tepla, ktoré večerný chlad na púšti už beztak vyzliekol na bledé prízraky.
- Viem Karim. – prehovoril Wargan po chvíli ticha uložiac Niryai do svojho lona a zahaliac jej nahé ramená vlastnou stahi. Pokožku mala stále horúcu napriek neustávajúcemu chveniu, ktoré volalo po novom teple, a tak ju hrial na vlastnej hrudi ako zranené mláďa stratené vlastnej matke.
- A ona bude mojou nepriateľkou...- prstami zľahka prešiel po Niryainých viečkach akoby sa pod nimi snažil udržať spánok. - ..., ale nie dnes večer. -
Zdalo sa, že si vôbec nevšimol ako sa výraz v Karimovej tvári zmenil akoby vedel niečo, čo sa ešte len začalo rodiť na okraji púšte a pralesa a to mu spôsobovalo starosti. Bol jednoduchým mužom, mal rád jednoduché veci no oplýval pritom dostatočnou múdrosťou a skúsenosťou na to, aby poznal, že nič nie je také jednoduché akým sa spočiatku javí. Nepoznal iné komplikovanejšie city ako nenávisť a... lásku. A hľadieť im obom súčasne do očí netušiac, ktorá z nich je silenejšia, poznal, že ten boj ich bude stáť ešte veľa bolesti a zmier oželie len po kvapkách liek, čo hasí horúce hlavy...
Odvrátil zrak od prepletených tiel nepriateľov, ktoré jedno druhému spočívali v náručí ako milenci, zavrel oči no ani tam nenašiel pokoj. Rukou preto siahol k pásu a spoza opaska vytiahol tamany pripomínajúcu hrúbkou a tvarom prst skrivený starobou, nahmatal zárezy tiahnuce sa po celej dĺžke a na druhý nádych začal hrať. Zvuk tamany obostrel úzky svet vykreslený žiarou ohňa a na okamih ho možno skrotil svojou čistotou a žiaľom vyvierajúcim z úzkych útrob tmavého dreva. No iba keď do melódie vstúpil v speve Warganov hlas pieseň bola úplná a bolo v nej všetko, čo by si nikdy medzi sebou nepovedali v slovách a ani v pohľadoch takže keď Karim nakoniec zložil tamany z pier už chápal Warganovo počínanie práve tak ako Wargan pochopil jeho obavy.
V dlhom mlčaní sa telo čierneho havrana na oblohe začalo meniť v nejasný tieň a biela holubica vracať v nepoškvrnenom závoji panenského peria, ktoré z nej dravec nedokázal strhnúť a v tom istom okamihu uložil aj Wargan Niyrai opäť do stanu a nechal ju samotnú odpočívať zatiaľ čo sa sám ponoril do hlbiny jedného z jazier, aby sa osviežil a ukryl hnisajúce rany na rovnako temnej duši, ktorá tiež nedokázala v rukách udržať svetlo... *

*Prebúdzajúci deň priniesol okrem svetla aj jej vedomie, teraz už takmer úplne pokojné a neovplyvnené horúčkou. Krátku chvíľu ležala v stane a uvažovala nad všetkým, čo si z prebiehajúcej noci pamätala. Obviazaná hruď jej len potvrdila, že nie všetko, čo sa mohlo javiť ako sen, ním aj v skutočnosti bolo. No niektoré z nich boli, práve naopak, jasnejšie ako tie ostatné. Akoby sa jej srdce na krátky okamih rozbúchalo rýchlejšie, vyjadrujúc svoj protest čo snáď radosť. Vôbec sa v ňom nevyznala, akoby sa rozhodlo robiť si všetko len podľa seba a nebrať na vedomie nič z okolia. Odkedy sem prišla, sa s ňou zahrávalo a spustilo si svoj vlastný rytmus, kedykoľvek sa mu to zapáčilo. S tichým vydýchnutím sa napokon obliekla a opatrne sa postavila, aby sa zbavila myšlienok, ktoré jej blúdili hlavou. Nebola ešte úplne v poriadku, no kroky už mala ladné a zvládala ich bez väčších zaváhaní. Kým však prešla ku vchodu stanu, niečo ju zastavilo. Cítila na sebe jeho vôňu, nezameniteľnú s ostatnými. Jemnú a príjemnú, len nenápadne sa dotýkajúcu jej fantázie, ktorá si ju spojila s prvým momentom, keď ho videla. Zamyslene sa zamračila, uvažujúc nad tým, či to je len zdanie alebo realita. Mala na sebe jeho sathi, stále to mohlo byť ňou, rovnako aj spala v stane, ktorý bol z ich kmeňa. Napokon len kývla hlavou, aby to nechala aspoň zatiaľ napokoji a vybrala sa von.
Karim takmer ihneď upútal jej pozornosť. Bol múdrym mužom a práve tí mali vždy najviac odpovedí. Netušila ešte, či sa jej podarí nejaké od neho naozaj dostať, no chcela to aspoň vyskúšať, kým bol Wargan nevedno kde. Pohľadom len prebehla po okolí, či ho náhodou niekde nezahliadne, kým sa usadila kúsok od bojovníka a pohybom ruky spojeným s kývnutím hlavy ho pozdravila. Len na krátky okamih sa nenápadne zamračila, keď ju napadlo, či sa náhodou nevrátil do tábora a nenechal tu iba ich dvoch.* Ma seranei nuai, Karim. *začala úplne potichu. Mala pocit, že hrdlo sa stále hrá na slabé a slová, ktoré vyslovovala podla toho aj zneli.* Prosím, váš pán rád odpovedá na otázky len inými otázkami, iba málokedy mi vysvetlí aj niečo viac... *napadlo ju, že v ich kmeni by z neho bol okrem dokonalého bojovníka aj šaman, rozprávajúci v hádankách a veštbách, no nevyslovila to nahlas, aby to náhodou nepochopil ako urážku.* neverím, že dôvod, prečo ma vymenil za zajatcov je len, aby mal dcéru Siharei pre svoje potešenie... *zahladela sa na piesok pod sebou, vďaka čomu si vybavila jeho slová o pomenovávaní každého zrnka.* rovnako ako neverím, že by jej potom ukázal spojenie s Ytru. *dodala úplne potichu. Možno sa bála toho, čo tie slová v sebe skutočne ukrývajú.* Čo všetko vôbec znamená, keď mi niečo také dovolil?

* Bolo skoré ráno, páľava sa poznove začala predierať pomedzi listy bathaki, ale život v oáze bol príliš silný na to, aby sa nechal premôcť horúčavou a dovolil jej preniknúť hlboko do svojho tela. Napriek tomu v ohnisku plápolali slabé plamienky ohňa, ktoré Karim živil kúskami vysušenej gupy a zaujatý svojou prácou si zdanlivo nevšímal okolie. Akonáhle však začul ako Niryaina ruka odsúva ťažké plátno prekrývajúce vchod do stanu spozornel, ale výrazom tváre ako ani pohybmi to nedal nijako najavo. Hrotom krátkej dýky práve odstraňoval kožovitú šupku na plode pripomínajúcom svojím oválnym tvarom menšie vajce, sfarbením možno nevábne, ale jeho sýta a výživná chuť boli dostatočným vynahradeným počiatočnej nedôvery. Rozrezal ho na niekoľko menších častí a kúsky potom vhodil do vody, ktorá sa už varila a slabo bublala v hlbokej mise zavesenej nad ohniskom.
Zdalo sa, že Niyrainu prítomnosť pokladá za prirodzenú, a preto keď k nemu prehovorila iba pokojne zodvihol hlavu v ústrety jej pohľadu a opätoval pozdrav miernym pokývnutím hlavy. Všimol si pritom ako Isana sleduje okolie no nemusel sa jej pýtať na to koho hľadá pretože to už dávno tušil, ale nijakým výrazom ani skutkom nedal najavo svoje myšlienky. Iba vhodil ďalšie pokrájané kúsky pelaru do vody a pomiešal hustnúcu kašu, ktorá sa z nej po chvíli začala formovať.
Dlhší čas rozmýšľal len o tom ako by Niyrai odpovedal a zároveň pri tom neprezradil to z čoho mu nebolo súdené a ani dovolené sňať rúško tajomstva. Ruky mu konečne nečinne spočinuli v lone a jeho pohľad odteraz patril už len Isane, keď nakoniec prehovoril vážnym hlbokým hlasom človeka, ktorý neplytvá slovami len preto, aby niekoho potešil, ale preto, že to, o čom rozpráva je skutočná pravda zasluhujúca si všetku svoju vážnosť. * Volá sa to suthria, splynutie duší. Medzi zikku sa nestáva často, aby sa o ňu chcel niekto podeliť s inou osobou pretože sa už nedá opakovať. Je to dar a v mojom ani vo vašom jazyku neexistujú dostatočne vhodné a vznešené slová, ktorými by sa dal opísať jeho význam pre vás oboch. * Na okamih sa zdalo akoby Karima pri tých slovách naplnilo sklamanie a nespokojnosť, ale rýchlo žmurkol, sklonil hlavu k variacej sa kaši a viac neprehovoril. Nebol zvyknutý vysvetľovať druhým zložité vzťahy tak aby ich pochopili a aby sa pritom zároveň nenechal uniesť vlastnými citmi. Možno Zarek by nemal zábrany, ale v spojení s jeho vekom to bolo pre mladého zikku celkom prirodzené. Karim však nepovedal Isane všetko pretože si sám nebol celkom istý tým či suthria spojila ju a Wargana tak ako sa to niekedy stávalo, tak ako sa to pred rokmi stalo aj jemu. To bol dôvod jeho obáv, ktoré nechcel dať najavo pretože Niyrai patrila medzi Siharei a jej city voči jeho pánovi neboli isté a stále ani v jej srdci. Vedel aké to je žiť už aj bez malého kúska vlastnej duše...
Ticho, ktoré medzi nimi zavládlo náhle prerušil šum vody v jednom z jazierok. Dookola obrastené závojom vysokých tráv a spletených koreňov bathaki vystupujúcich nad hladinu no ani tak nebol dostatočne hustý na to, aby zakryl telo nahého muža, ktorý sa práve vynoril z tmavých hĺbok. Otočený k nim chrbtom akoby nevnímal svet okolo seba iba ten pod privretými viečkami, keď mocnými pohybmi rozrážal vodu plávajúc k opačnému brehu zatiaľ, čo slnko vdýchlo do kvapiek priľnutých k pokožke na jeho pleciach a chrbte ligotavý život, zvýraznilo každý sval dokonale sa napínajúci pri pohyboch tak vláčnych a zároveň silných až pripomínal ľudského dravca ladne kĺžuceho po hladine.

*Trpezlivo sedela a pohľadom sa venovala nádobe, v ktorej pripravoval niečo, čo odhadovala na jedlo. Ich kmeň nechystal dary pralesa takýmto spôsobom, jediné, čo pred jedením tepelne spracovávali, bolo mäso. Rastliny a plody stromov im poskytovali dostatočnú výživu v hocakom čase, preto ju prekvapil spôsob, akým Karim varil ovocie a menil ho na podivnú kašu. Vedela však, ako opatrne púšť narába so svojim majetkom, preto jej prišlo ako celkom vhodná náhrada za to, čo ona mala každodenne na dosah ruky.*
Nedá sa opakovať...? *opatrne sa opýtala, hladiac mu do očí, hneď ako dorozprával. Príliš jej nevniesol svetlo do zákutí, ktoré boli pre ňu stále záhadné a ukryté v neustálych tieňoch. Sutharia, ako to ešte pred chvíľou Karim nazval, sa zdala byť niečím úplne výnimočným. To, čo včera prežila, jej to len potvrdzovalo. Neopísatelné pocity, akoby dokázala hladieť Warganovi priamo do duše, ju miatli.* Nechápem to. Celé to bolo úplne neuveriteľné, silnejšie ako hocičo, čo by som si doteraz dokázala hoci aj predstaviť... Prečo si potom vybral práve mňa? *vydýchla si potichu. Skôr ako pohľad sklopila na zem pod sebou, si všimla jeho krátku zmenu nálady. Chcela sa ho ešte na niečo opýtať, no zvuk vody odpútal jej pozornosť. Chvíľu len neveriacky sledovala kúpajúceho sa muža, než sa pristihla, ako si podvedome kusla do spodnej pery a nenápadne sa pousmiala. Keď jej došlo, čo robí, obrátila sa naspäť na Karima.* Váš kmeň mi neustále niečo tají. Každý, koho stretnem si schováva svoje vlastné trápenie len pre seba, pod svojou vlastnou sathi. Nerozumiem, medzi vami neexistuje porozumenie, ktoré pomáha upokojiť myseľ a pohladiť dušu? *nadvihla obočie, s veľmi oprávneným podozrením, že úsmev jej ešte stále nezmizol z tváre.* A niektorí potom, práve naopak, odhaľujú občas až moc, aj keď vôbec nie zo svojho vnútra... *posledné slová si zašomrala vo svojom vlastnom jazyku, pre prípad, že by ju náhodou počul. Z nepochopiteľných príčin mala chuť ísť do vody. Zaujímal ju skutočný dôvod tej túžby, no hlava odimietala pripustiť inú možnosť ako tú, že jej chýba domov, ktorý je jazier plný.*

* Nahé telo muža sa začalo vynárať z vody ako nohami došliapol na bahnisté dno a po jeho mäkkom chrbte prešiel až na súš. Warganova postava na opačnom brehu jazera sa zdala byť ešte menšia a drobné kúsky slnka poskrývané v kvapkách vody na jeho tele žiarili možno ešte jasnejšie než pred chvíľou ako silnými zábermi ramien rozrážal hladinu.
Na okamih ostal nepohnute stáť a vychutnával si neobyčajne mierny dotyk slnečných lúčov presvitajúcich cez kolísavé krídla zelených listov. Nenáhlivo sa zohol k zemi kde nechal svoju sathi a keď sa do nej poznove zahalil zacítil príjemný chlad, ktorý zachytávalo šero stromov v oáze.
Odrazu sa otočil čelom k malému táboru, ktorý ešte večer rozložil spolu s Karimom a všimol si ako verný zikku kľačí pri ohnisku a varí pelar. Ibaže už nebol sám tak ako tomu bolo vo chvíli, keď sa rozhodol trochu sa osviežiť v jednom z jazier. Hneď oproti nemu sedela Niryai a len podľa toho ako sa jej pohybovali pery, usúdil, že vedie s Karimom rozhovor, ktorého obsah mu však ostával skrytý. Možno by zachytil jej pohľad keby ostal dlhšie stáť na brehu a uprene ju sledoval, ale namiesto toho sa otočil a s nečitateľným výrazom v očiach stratil v húštine poskrúcaných listov opry. Tieň jeho postavy sa čoskoro vpil do všadeprítomného šera, len miestami prerušovaného presvitajúcimi kúskami zlatistej hmly svetla...


Karim načrel do misy, v ktorej sa varila kaša a nabral z nej po okraj do oválnej nádobky s nehlbokým dnom. Para, ktorá vystúpala z hotového pokrmu niesla v sebe slabé, takmer nepolapiteľné, korenisté stopy no o to výraznejšiu vôňu, ktorá vo chvíli ako sa vdýchla spolu so vzduchom dokonca aj na jazyku zanechala vzbudený hlad. A ten sa mohol ukojiť len jediným spôsobom...
Karim natiahol ruky, v ktorých držal misku s pelarom a počkal kým si ju Niyrai nevezme. Potom si z tekutej krémovej kaše nabral aj on a odchlipol z nej práve toľko, aby mu horúčosť zachytená z ohňa nespálila celý jazyk. Na prvý pohľad sa zdalo akoby pri tých úkonoch zabudol na otázky, ktoré mu Niryai položila, ale keď sa konečne usadil, po niekoľkých ďalších dúškoch sprevádzaných len tichom, prehovoril.
Hovoril tak akoby si ani sám nebol istý tým či jeho slová majú pre mladú Siharei nejaký zmysel, ale vedel, že lepšie a zrozumiteľnejšie vety by našiel už len veľmi ťažko na muža, ktorý takmer väčšinu svojho života strávil v mlčaní a rovnako mĺkvom pozorovaní bez otázok. * Doteraz ste svoj život žili v pralese a keď ste prvýkrát vstúpili do púšte musela sa vám zdať bezútešná.* Čelo nad obočím sa mu pokrčilo do jemných vrások, ktoré výrazom mohli znamenať toľko, čo nevedomé pokrčenie pliec. Akoby len hádal a zároveň vedel, že má aj kúsok pravdy. Zodvihol hlavu a bez toho, aby uhýbal pohľadom hľadel priamo do Isaniných očí.* Možno vás napadlo, vtedy alebo už dávnejšie, že len málo z vecí, ktoré sa v nej dejú deň čo deň a noc po noci, že len máločo z toho dáva skutočný zmysel a jednoznačnosť. Je tu len piesok všade kam sa rozhliadnete, presýpa sa za obzor a rovnako sa so vzduchom prelieva aj do vás. Len obyčajný piesok a vám sa aj napriek tomu zdá, že púšť je komplikovaná? * Odrazu sa usmial, pery odhalili záblesk bielych zubov, ktorý rovnako rýchlo ako sa zapálil tak aj stlel a zdanlivo po ňom neostal už ani popol pretože ho sfúkol vánok nových slov. * My Arkani sme ako púšť, náš hlas neznesie veľa zbytočných slov tak ako ona neznesie, keď sa jej niekto snaží odporovať a naša duša je ako oáza obklopená nekonečným pieskom. Môže sa stať, že skôr zomriete smädom ako sa k nej vôbec priblížite a nájdete to, čo tak úpenlivo hľadáte, ale oáza ako ani arkanská duša nie je ako telo ženy stvorenej pre rozkoš, neotvára sa každému. Musí si vás vybrať, musíte pre ňu niečo znamenať a rovnako pre to musíte aj vy niečo obetovať. My Arkani neradi preto rozprávame o citoch. Možno tiež, že o nich vieme len veľmi málo, ale jedným čím som si viac než istý je to, že slová sú len škrupinou, ktoré majú dať myšlienkam a citom tvar, ale sú príliš nepoddajné, aby ich udržali také aké sú v skutočnosti. Preto naše porozumenie nie je v slovách, ale tu...* Karimova ruka spočinula na hrudi v mieste kde mu pokojne bilo srdce. Až po chvíli ju zložil späť do lona sám prekvapený tým, že sa nechal tak uniesť. Kútikom oka totiž zahliadol Wargana ako sa dosiaľ nepozorovaný opiera o kmeň jedného zo stromov a ticho načúva.
- Povedal si to veľmi pekne, naire Karim. – pomaly prešiel k ohnisku a kľakol si k nemu tak, aby mal Niyrai priamo oproti sebe. Bez slova si nabral z pelaru a ako dvíhal misku k perám ešte raz prehovoril. – Ako sa cítiš Niryai? Horúčka už ustúpila? – pri poslednej otázke zodvihol zrak a predtým než sa mu dúhovky sfarbili hustou sivosťou, v ktorej sa jeho duch celkom strácal pohladil ním ešte Niryai po čele až ku kútiku pier kde sa zastavil a odvrátil tak nečakane akoby náhle precitol zo sna do skutočného života. Odpil si zo svojej misky a tvár sa mu na okamih stratila za jej okrajom.*

*Vďačne si vzala ponúkanú nádobu a chvíľu ju len zvedavo sledovala. Vôňa, ktorá z nej vychádzala bola úplne iná ako jedlo, ktoré poznala, no ani trochu ju to neodradzovalo, práve naopak. Chutilo to, ku podivu ešte lepšie, ako sa na prvý pohľad zdalo. A kým postupne vyjedala obsah misky, len nenápadne sledovala Karima. Nechcela ho nútiť, aby jej odpovedal, bola vďačná aj za tú trochu rozprávania, ktoré jej poskytol, preto to všetko, čo jej neskôr povedal, ju prekvapilo. Toľko slov od Karima pokope, sa jej zdalo naozaj veľmi nečakané.
Chvíľu chcela protestovať o svojom názore na púšť, no napokon musela uznať, že mal pravdu. Nebol to jej domov, nebolo to miesto, ktoré poznala a vyrastala v ňom a tiež tu neboli dvakrát príjemní obyvatelia. V nepriateľskom kmeni však ani nemohla nič iné očakávať. Sama by sa len ťažko veľmi zachovala k Arkanovi u nich inak. Avšak po jeho vete o tele ženy stvorenej pre rozkoš si len takmer až zhrozene vzdychla a pohlad sklopila dolu do ohňa pred sebou, ktorý už len nenápadne plápolal na posledných kúskoch dreva a kôry.* Myslím, že len činy dokážu vyjadriť lepšie ako slová to, čo cítiš vo vnútri. Ich poddajnosť určuje majiteľ, ktorý ich vysloví a snáď aj jazyk, ktorý používaš... Ale budem nad tým uvažovať, rovnako aj nad nekonečnosťou púšte a tým, čo v sebe ukrýva. Ďakujem, Karim. *zahladela sa jeho smerom, než ju upútal Wargan, sledujúci ich z diaľky. Pozerala sa ako k nim kráčal, až kým si nesadol oproti nej a nenabral si z pripraveného pokrmu.* Kil’ah mae. *poďakovala sa spolu s jemným kývnutím hlavy, trochu zaskočená jeho starostlivosťou.* Žiadne halucinácie, ani nečakané sny, myslím, že to je lepšie... *pousmiala sa a na chvíľku sa venovala len jeho očiam, ktoré si zo svojho nočného zážitku vybavovala najpresnejšie. Každý ich detail, jemnú zmenu odtieňa, dokonca aj nenápadné vrásky okolo, keď náhle zmenil výraz tváre.* Čo tvoje jazvy? *neustále obnovovaná rana za uchom, ktorú si dovolila pred dvomi dňami nechať aspoň čiastočne vyliečiť, ju na okamih odpútala od tmavých oblakov jeho očí, striedajúcich modrú a šedú farbu, navonok pokojne plynúcich. Zarek spomenul, že krvácala vždy po piesočnej búrke, keď sa Wargan vracal, nevedno odkiaľ, naspäť do tábora. Zaujímalo by ju preto, či tým nenarušila nejaký jeho podivný rituál, ak sa to ním dalo teda nazvať.
Dopila obsah svojej misky, vrátila ju naspäť Karimovi a elegantne sa postavila. Túžila sa ísť aspoň na okamih vykúpať, preto si rozviazala na boku svoju poskytnutú sathi. Nechala ju však na sebe, jednou rukou neustále pridŕžajúc jej okraj.* Enare, prečo vlastne u vás nie sú žiadne ženy? Teda... myslím ženy, ktoré bojujú. Alebo sa nemôžu stať zikku? *krátko prižmúrila oči, uvažujúc, či môže na skutočný dôvod prísť skôr, ako jej ho povedia.* Náš kmeň môžu ženy aj viesť, nie je dôvod, prečo by sa nemohli stať Moaite či Aranae, preto sa mi to zdá zvláštne.

* Ruka, ktorou si k perám prikladal okraj misky mu náhle stuhla, na krátky okamih zostala visieť vo vzduchu akoby sa zastavil čas, ale v pohľade, ktorý vzápätí uprel na Niryai sa zračili celé veky a tvár ošľahaná poryvmi neúprosného púštneho vetra pripomínala skalu. Pevnú a s hladkým povrchom, na ktorej by sa nezachytil ani ten najdrobnejší cit hľadajúci úľavu v tieni pod hustými čiernymi mihalnicami, ktoré na moment sklopil, keď odložil prázdnu misku na okraj ohniska. A potom jeho oči... modré na okrajoch dúhoviek a čoraz sivšie v blízkosti zreníc, nadobudli nádych dávnych spomienok, ktorých farby sa rozplynuli jedna v druhej a nezostalo z nich nič okrem...* Tá rana bude znovu krvácať.* Pevnosť hlasu a istota s akou tie slová vyslovil v sebe skrývala niečo nepolapiteľné, niečo natoľko komplikované a neurčité, že sa nedalo súdiť, čo z toho všetkého má v jeho odpovedi najdôležitejšie miesto, či akýsi hrdý smútok, ktorý nestál o súcit alebo zmierenosť volajúcu po pochopení.
Karim, ktorý už odložil misky do prúteného koša naraz vstal akoby vycítil náladu svojho pána a upútal jeho pozornosť pohybom. Ako sa im stretli pohľady, Karim bez slov kývol hlavou a odišiel od ohniska v tom istom okamihu ako Niryai prešla k okraju jazera. Zavládlo ticho. Bezslovné, prerušované len šuchotom trávy ako sa Karim každým krokom čoraz viac vzďaľoval od malého táboriska a strácal v hustom poraste až kým ho zeleň nepohltila celkom. Potom ostal už len zvuk čerenej vody, látky, ktorú Niryaina ruka odhrnula v záhyboch zatiaľ čo sa jej noha až po stehno vnorila pod hladinu jazera. Sledoval ju pri tom pohľadom, ktorý pálil viac než slnko z púšte pretože jeho horúčosť pochádzala z náhle prebudenej túžby. To, čo Niryai robila bolo celkom nevinné, nezvádzala ho a navonok ani nijako inak neprovokovala, ale vidieť ako jej odlesky z vodnej hladiny kreslia na pokožke striebristé meňavé vlnky, trblietavé kvapky prichytené na chrbtoch rúk a prstoch, keď sa nimi snažila udržať konce nepoddajnej látky, zvedavý tón hlasu... mal jasnú predstavu o tom ako by sa jej chcel dotýkať, aby v nej vzbudil rovnakú túžbu. Bola dravá a neskrotná, skutočné dieťa pralesa a on pevný a neústupný ako púšť, ktorá nehľadí na zeleň ak sa ju rozhodne pohltiť. Kto z nich by vyhral ten súboj ak by jeho ruky najskôr hladili a chlácholili jej telo a potom zosilnili stisk na bokoch, aby sa nemohla v poslednej chvíli vyhnúť jeho túžbe?
Akokoľvek veľké bolo ich vzájomné nepriateľstvo nemienil sa pripraviť o jediné potešenie, ktoré mu plynulo z Niyrainej túžby po chladivom osviežení. Vstal od ohniska a prešiel k okraju jazera kde sa na brehu vyhrieval vyvrhnutý sivastý plochý kameň. Oprel sa oň chrbtom a lakte položil na jeho povrch tak, že sa mu pri tom pohybe sathi mimovoľne uvoľnila a odhalila hruď, po ktorej ešte sem tam stekali osamelé pramienky vody napájané kvapkami prichytenými na pramienkoch vlasov. Keď prehovoril hlas mal možno o niečo drsnejší než obyčajne, ale nemohol za to hnev aj keď sa bol v tóne zdanlivo citeľný. * Zikku sa nemôžu stať ani všetci muži z nášho kmeňa. Je nás len hŕstka a potom sú tu iní bojovníci, iné rody. * Na chvíľu sa odmlčal, ale ten čas využil na to, aby pohľadom našiel Niyraine oči a vpil sa do nich tak prudko a hlboko akoby chcel nimi preniknúť do jej tela až po samú dušu, uvidieť ju, napiť sa z nej.* Byť zikku, to nie je len spojenie s Ytru a život v harmónií s púšťou. Je to krv a bolesť, oddanosť a poslušnosť tak, že urobíš všetko pre to, aby si nezradila to za čo bojuješ aj keby si pri tom privodiť skazu vlastnej krvi.* Niečo v jeho slovách bolo ako veľkolepé tak aj hanlivé takže to znelo akoby sa v jednej chvíli vysmieval a zároveň aj kajal. * Čoho všetkého by si sa vzdala ty Niryai, ako žena, len aby si mohla na pleciach niesť rovnaké bremeno smrti ako ktorýkoľvek iný zikku? Čo by si pre to obetovala, aby si mu bola rovná na piedestáli hierarchie? * Úsmev, ktorý sa mu predral na pery bol chladný a krutý a len ťažko sa dalo rozoznať komu alebo čomu vlastne patril.*

*Len Warganove slová, ktoré by nazvala priam až nepriateľskými, ju na chvíľu zastavili. Naklonila hlavu na stranu a uvažovala, čo preňho môže mať tak veľký význam, že to zmenilo jeho náladu na nepoznanie. Samozrejme, že neprišla na nič, čo by sa jej zdalo aspoň trochu pravdepodobné, preto len kývla ramenami a počas otočky na odchod, sa len potichu ozvala.* Všetko krvácajúce má aspoň príležitosť nechať sa znovu vyliečiť... *až keď mu bola chrbtom, sa jej na tvári objavil diabolský úsmev. Nemala chuť nechať si kaziť náladu hneď od rána, aspoň nie, kým budú v oáze, aj keď vzdialene, ale stále pripomínajúcej jej domov.
Nehladiac na to, či ju budú Arkanský bojovníci vidieť alebo nie, prešla k jednému z jazier a len čo sa ocitla na jeho brehu, ukrytá iba za pár stromami a rastlinami, vošla do vody a sathi si postupne vyhŕňala smerom nahor. Hneď nato sa ponorila a v momente, keď jej voda siahala až po ramená, sa zastavila a na okamih zatvorila oči, tvárou obrátená k zdroju svetla. Sathi si vyzliekla úplne a oblúkom ju prehodila na piesok za sebou, než sa vybrala na druhú stranu. Voda ju príjemne chladila a zmývala z nej prach púšte. Na tú krátku chvíľu nechala z hlavy odletieť všetko, čo ju trápilo a nechala sa len unášať jemnými vlnami na hladine. Kým plávala na druhý breh, cítila, že má stále miernu horúčku, no už nebola ničím, čo by sa nedalo zvládnuť. Hoc len na okamih, bola v inom svete, kde sa všetko dá vyriešiť jednoduchým ponorením problému pod hladinu, odkiaľ na ňu nemal žiadny dosah.
Dvakrát preplávala skrz, až kým napokon neostala len kúsok od Wargana. Stále celá pod vodou, sa zahladela jeho smerom.* Čo by som obetovala, aby som bola rovná zikku? *prekvapene zopakovala jeho otázku.* Myslím, že nič. Nemám dôvod, túžiť sa ním stať. V mojom svete si stále rovnaký človek ako ja sama, načo by mi bol váš podivný spôsob členenia ľudí do skupín? *nerozumela slovám, ktoré jej hovoril. Pre ňu si každý niesol rovnaké bremeno smrti, nehladiac na rod, z ktorého pochádzal, či úlohu, ktorú v kmeni zastával. Ona, ako dcéra Moaite si nikdy nepripadala významnejšie, než hocikto iný. Kráčali predsta po rovnakej zemi, dýchali rovnaký vzduch. Prečo by potom mala byť práve ona významnejšia? Možno každý konal iné činy a inak uvažoval, no ani to ju nemohlo predsa zaradiť nad nich.* Aký dôvod môže mať niečo také? *prižmúrila oči, akousi zmesou pohľadu, obsahujúceho dravca, pozorujúceho korisť a zároveň nevinného tvora, ktorý bo zvedavý na dôvod toho všetkého.*

* Bola to snáď horúčka, ktorá spaľovala Niryaino telo celú minulú noc, túžba po dotyku s chladivou vodou v jazere, ktorý musela tak dôverne poznať zo svojho domova alebo mu už pomaly začínala dôverovať natoľko, že pozabudla na jeho mužskosť pre Arkanov skrz naksr presýtenú neodbytnou dravosťou? Svaly na stehnách sa mu napli v okamihu, keď tmavomodrá látka sathi preletela vzduchom ako blanokrídli vták a pristála na zlatistom piesku zatiaľ čo Niryaino telo sa hlbšie vnorilo pod hladinu. Tak, aby ho nemohol vidieť, ale v mysli mal stále živú spomienku na krivky jej pŕs obtierajúcich sa jemnou pokožkou o chrbty jeho rúk. A potom sa položila bruchom na hladinu, rytmicky ju rozrážala zábermi ramien a nechala sa ňou kolísať ako list, ktorý náhle spŕchol z vysokej koruny bathaki, čo nad jazerom držala klenbu zo vzopnutých konárov. Zatajil dych, prižmúril oči akoby mu do nich vstúpilo príliš veľa slnka, ale hlavu neodvrátil, chcel sa ním nechať úplne oslepiť. Sivomodré oči náhle vzplanuli, keď Niryai priplávala až k nemu, hojdavé vlnky nadnášali jej prsia v súlade s tým ako by to bolo aj vtedy keby sa bruchom položila na neho a dovolila mu do seba vstúpiť akoby bol jazerom, ktoré ju chce vyplniť.
Divokosť a ostražitosť v ich pohľadoch sa stretla v jedinej chvíli. Viac ako kedykoľvek predtým si uvedomil aký sú obaja rozdielni, z dvoch rozličných svetov, ktoré sa dotýkali pri hranici a túžili... Po čom? Aby jeden druhého pohltili? Ovládli? Splynuli spolu? * Som barbar, divoch, čo celý život vyrastal v púšti...* prehovoril náhle a perami mu preletel rýchly nebezpečný úsmev akoby tie slová len potvrdzoval. * ... chceš, aby som ti vysvetlil prečo je zvykom v našich rodoch držať ženy bokom od záležitostí mužov? Čo najďalej od zabíjania, z ktorého zikku a ani iným bojovníkom nekanie do sŕdc ľútosť nad preliatou krvou?* hlas akoby mu náhle zdrsnel aj keď na povrchu si stále uchovával svoju zamatovú hebkosť, skrytú hĺbku. * Ty sama si povedala, že by si neobetovala nič, aby si sa stala jednou z nás, aby si sa stala zikku. Povedz Isana, koľko životov si vzala svojou vlastnou rukou? Pila si krv nepriateľa kým bola ešte horúca a cítila si pritom divokú temnú radosť? * Prešiel po hrejivom piesku až k miestu kde Niyrai odhodila svoju sathi, zodvihol ju a vrátil sa naspäť k brehu. Pod pokožkou cítil každý sval, prúdenie krvi v žilách, mocný pulz, keď pred sebou rozprestrel látku a držiac ju v rukách za okraje preniesol pohľad na Niryainu tvár akoby ju vyzýval. Ak sa do nej chcela zahaliť musela by prejsť až k nemu, odhaliť pred ním svoju zraniteľnú nahotu. Už sa neusmieval, plápolavé svetlo žiariace mu z očí sa utlmilo na lenivé plamienky tlejúce pri ohnisku zreníc, ktoré akoby len čakali na to kedy budú môcť opäť vyšľahnúť v plnej sile.* Imaru nak habar Isana... čo také by si ma mohla ešte naučiť, dcéra svojho rodu, aby ten môj prestal bažiť po tvojej krvi?* Vysmieval sa alebo prosil? Boli jeho slová výzvou alebo ostňom, ktorý mal pripomenúť, že to, čo si žiada vernosť kmeňu je silnejšie než to, po čom túži srdce jednotlivca? Plamene mu spálili v očiach všetky stopy, čo by mohli viesť k odpovediam.*

//ak budeš chcieť ísť odtiaľ preč, kludne ma ovládaj. ak chceš ostať, taaak pôjdem vymyslieť niečo ďalšie toto je na mňa naozaj zapeklitá situácia //



*Prižmúrila oči, nespúšťajúc ich z muža, ktorý stál len o kus ďalej od nej. Jej pohľa sa však stal náhle divokým.* Siharei musia vedieť bojovať, pokiaľ chcú ochrániť svoj ľud. Rovnako musia vedieť vziať život. Koľko som ich vzala vlastnou rukou? Naozaj neviem. Avšak robiť niečo také mi nikdy neprinášalo radosť, práve naopak. Každý tvor má nárok na svoje miesto pod ochranou Aharei, a preto je dar života tým najväčším, ktorý máme. Dokonca ani smrť Arkana mi neprinesie potešenie či snáď odplatu. Napriek tomu, čo všetko mi zo života vzali... *Sledovala, ako zobral do rúk jej sathi a nachystal ju pre ňu. Len sa viac zamračila, pretože to, čo sa odrážalo v jeho tvári vôbec nevyznievalo ako niečo príjemné, práve naopak.* Wargan z rodu Nathrin. *zavrčala úplne potichu. Kým bol, že si dovoloval robiť niečo také? Bola rozzúrená aj na seba, že vôbec bola schopná veriť tomu, že celú situáciu neobráti proti nej.* Pre mňa z nepochopiteľných dôvodov sa ma pokúšaš neustále skrotiť. Možno je toto tvoja cesta, ako si podmaňuješ ženy okolo seba. Ženy, ktoré po tebe túžia, kvôli tvojmu postaveniu, keďže u vás je niečo také zjavne dôležité, alebo tvojmu výzoru či sile. Možno len skúška či snáď overenie? *preplávala od neho o kus ďalej, akoby sa k nemu netúžila vôbec približovať.* Sám vieš, že nie som jednou z nich. *Otočila sa a vybrala sa opačným smerom. Bola tvrdohlavá, radšej by sa utopila, ako keby mala vyjsť pred ním. Ako mladá akala, divoký neskrotný kopytník, ktorý sa preháňa po lúkach pod severnými horami. Sú rýchlymi bežcami, no napriek tomu sa ich už ani nepokúšajú dostať pod svoju moc, pretože každý taký tvor veľmi rýchlo uhynie, kvôli nedostatku slobody, ktorú dovtedy poznal.
Nadávala si, že mu verila. Možno si to len nahovorila a chcela mu veriť. Chcela vidieť inú stránku jeho povahy a vnútra. Po tom, čo s ním včera zažila od toho nebola ďaleko, no teraz mala pocit, že sa od neho vzďalovala. Tak ako v skutočnosti, aj vo svojich myšlienkach.*

* Oheň v jeho pohľade sa zmiernil akoby ho skrotila modrá farba dúhoviek, ktorá mu na okamih prevládla v očiach. Ústa sa v kútikoch stiahli, sprísneli a vo viditeľných brázdach vrások vrytých do pokožky okolo očí púštnym vetrom začala pretekať trpkosť. Stalo sa tak vtedy, keď z Niyrainých úst vyšlo priznanie, ktoré jej samej nedovolilo rozviť načatú myšlienku. Koľkým Siharei zobral život on? Koľkí z nich mohli pre Niyrai niečo znamenať? Kyana tvár pred ním vystúpila zo spomienok, pocítil staré rany, ktoré sa už dávno zahojili a len tu jednu jedinú, ktorá nikdy nemala prestať krvácať, aby mu pripomínala to, čo chcel dosiahnuť... Bez toho, aby sa na jeho tvári navonok odrazil boj vnútorných citov pohliadol do Niryainých očí, ale mal na to len okamih kým nezačala od neho plávať preč akoby bol hadom, ktorý sa jej chce omotať okolo hrdla a zovrieť ho, aby ju pripravil o dych. A netúžil snáď po tom? Vyraziť jej dych, aby ho aspoň na okamih vnímala celým svojím telom aj dušou a prestala v ňom vidieť vraha? Myslela si, že chce, aby si zamilovala púšť preto, aby ju pripravil o slobodu v rozhodovaní, ale v skutočnosti chcel len to, aby ju pochopila, pochopila jeho pretože takto nemohol začať s umary, učiť sa od nej, keď by mu ešte vždy najradšej bodla dýku rovno do srdca akonáhle sa k nej pokúsil priblížiť. S úsmevom utajeným a živeným v očiach akoby ten na perách bol len jeho slabým tieňom, položil sathi na kameň, o ktorý sa donedávna opieral. * Myslíš, že si skutočne slobodná Niyrai Isana? Ako si povedala, nemôžem ťa k ničomu donútiť, ale pred svojimi citmi neutečieš. Aj teraz ťa ovláda strach, ktorý si nechceš priznať.* hlas mal pokojný, bez stopy po urážkach či výčitkách akoby tie slová šeptal vetru a nechal v jeho moci, čo s nimi urobí. Či ich zanesie k listom na stromoch a tie potom zašumia vety v jazyku niu alebo spŕchnu na suchú zem , z ktorej ich okamžité vysaje horúčosť tak, že po nich neostane nijaká stopa. Obrátil sa k jazeru chrbtom a tvár zahalil závojom sathi.* Chcem ti niečo ukázať. Ak budeš mať otázky odpoviem na ne...* oprel sa plecom o široký kmeň stromu, aby počkal kým sa Niyrai cudne zahalí do svojej sathi zatiaľ čo jeho pod viečkami pálila spomienka na jej nahotu. Vzal by si ju hneď tam a teraz, ale vedel, že sa musí ovládnuť. Ešte neprišiel ten správny čas, aby si navzájom poskytli rozkoš. Teraz sa potreboval priblížiť k jej duši, získať si krehkú dôveru, porozumieť...



Oáza nebola taká veľká ako sa na prvý pohľad mohlo zdať. Medzi vysokými púštnymi dunami tvorila zdanlivú fatamorgánu raja aj keď nič nemohlo byť skutočnejšie ako šum stromov a kontrast, ktorý človek pocítil okamžite ako sa jeho noha dotkla čistého piesku. V tieni korún panoval chládok a tlmená ozvena sna, ale na šírych zlatistých planinách vládla len mĺkvota vysušujúcej smrti. A tá Wargana lákala, kráčal za ňou akoby sa nemohol dočkať momentu kedy sa to ticho vpije do jeho duše a pripraví ju na nevyhnutné. Nebál sa smrti. Bál sa len života, ktorý vyzeral ako smrť...
Vystúpil na vrchol jednej z dún, telo napnuté, pripravené podať pomocnú ruku žene, ktorá kráčala vedľa neho keby sa zakopla. Cesta pešky netrvala dlho, ale horúčosť ju robila o to vyčerpávajúcejšou a Niryai len včera odobrala príliš veľa zo síl, aby sa dokázala udržať pri vedomí.
K obzoru sa tiahli nové a nové vrcholky nekonečného piesku navŕšené ako pod dotykom neskúsenej detskej ruky. A pod nimi sa rozkladala široká planina.* Al Sibu. * zašepkal celkom iným hlasom než aký u neho mohla NIyrai počuť dosiaľ. Teraz sa v ňom odrážala hlboká úcta a vážnosť, keď očami prechádzal po pohrebisku. Medzi vysokými obeliskami z bieleho kameňa, ktoré z výšky z akej na ne hľadeli, pripomínali ihly ostro zabudnuté do piesku stál muž, Karim, jeho postava sama pripomínala tmavé zrnko piesku. Skláňal sa práve nad truhlou, ktorú naložili na Ytru ešte v tábore a vzápätí z nej vytiahol zapečatenú nádobu tvaru uzavretého puku. Uvoľnil pečať a vietor, ktorý vial smerom do brány obeliskov uchytil popol pri jej hrdle a rozvial do šírej púšte k vybieleným kostrám, ktorých mohutné, pieskom ohlodané, rebrá vytŕčali z tekutej sypkosti ako telá príšer. Boli to Ytru, mohutné šupiny, ktoré sa nerozložili na slnku ani vetre, pokrývali planinu ako ligotavé more akoby samotné Al Sibu bolo jedným veľkým chrbtom púštneho tvora, ktorý na sebe niesol smrť svojich bratov.
Wargan sklonil hlavu, padol do piesku a dotkol sa ho čelom akoby už viac nemohol zniesť pohľad na obraz, ktorý sa im naskytol. Ticho si niečo šeptal v starom jazyku, vietor priniesol vzdialený Karimov spev naplnený žiaľom a hoci ani jeden z nich nevyronil slzu, obaja mali do tvári vpísaný hlboký smútok. *


/ môže byť takto? /

/
sakra, vediet, ze odpises, tak si nastavim budik aj na pol piatu rano /

*Jeho slová ju prinútili zastaviť. Kým mu bola otočená chrbtom, na tvári sa jej na krátku chvíľu zjavil neurčitý výraz plný vnútorného vzdoru a zároveň akéhosi zvláštneho pochopenia. Strach ju však nezväzoval, skôr jej ukazoval skutočnosť, ktorú si nechcela pripustiť. Niečo jej hovorilo, že má pravdu. Možno tomu stále nechcela veriť či snáď nad tým uvažovať, práve preto, že by si uvedomila silu pocitov, ktoré ukrývala či dôsledkov niečoho takého. Dokonca sa jej o ňom snívalo. Možno to bola len halucinácia, no stále si ju dokázala dokonale predstaviť. Každý detail, vôňu, jeho najjemnejší dotyk.
S tichým výdychom a spojenými perami sa otočila a vrátila naspäť. Tesne pred okrajom jazera ho ešte chvíľu pozorovala, akoby si nebola istá, či si to náhle nerozmyslí. Nielenže sa cítila zmätená zo samej seba, ešte horšie to bolo, keď sa pokúšala prísť na jeho myšlienky. Možno to napokon robila jeho prítomnosť, že sa stratila niekde na hranici medzi bežným životom, ktorý viedla a milovala a svetom, ktorému vládla púšť. Svetom, v ktorom žil aj on, a ktorý mal v sebe tak veľa nepoznaného.
Len čo sa znovu ukryla vo svojej sathi, ostala stáť len pár metrov za ním. Ak by ju videl, všimol by si, ako mu nenápadne kývla hlavou, možno trochu neochotne, no predsa len odhodlaná ísť s ním.


Kráčala oázou vedla Wargana. Netúžila rozprávať, ostala radšej ešte chvíľu vo svojom svete, márne sa pokúšajúc rozmotať pavučiny posledných dní a zážitkov, plné pocitov, z ktorých mnoho nepatrilo ani jej samej. Až keď sa dostali na hranicu s púšťou, ostala krátku chvíľu stáť a iba sledovala krajinu pred sebou. Púštne moria, svet, ktorý sa ukázal vďaka nemu a Ytru aj v úplne inom svetle. Pripadala si zvláštne, mala chuť vnímať dokonalosť každého zrnka piesku. Akoby boli zrazu niečím úplne iným, než sa doteraz zdalo. Keď spravila prvý krok na horúcu sypkú zem, cítila sa inak ako naposledy. Keby nemala chuť ešte stále vrčať na Wargana, spýtala by sa ho na to, no napokon to len nechala tak. Venovala mu iba kratučký pohľad, než ho nasledovala na vrchol jednej z dún. Rozdiel teplôt pocítila okamžite, no vôbec to nebolo také hrozné, ako sa obávala. Začínala si dokonca aj zvykať na oblečenie zahaľujúce väčšinu tela.
Až keď vyšla na okraj, ostala zarazene stáť, sledujúc obrovskú planinu pod sebou. Miesto, ktoré sa tu rozkladalo, bol úplne iným, než všetky ostatné, ktoré jej doteraz ukázal. Ticho klesla na kolená a jemne sa dotkla jeho ramena, neuvažujúc nad jeho možnou reakciou.* Ste prepojení aj po smrti... *zašepkala takmer nepočutelne vetu, ktorá bola napoly možno aj otázkou. Smútok, ktorý tu vládol, jej nedovolil nič viac, aby tým náhodou nepoškvrnila moc, akú pre nich predstavovala pláň plná smrti.*

* Keď na ramene pocítil ľahký dotyk Niryainej ruky bolo to akoby priviedla späť jeho ducha do tela a zjednotila ich v prítomnosti. Precitol, ale nedokázal odvrátiť zrak od Karima vykonávajúceho pohrebný obrad, ktorý sa nespájal s pompou, slzami či prítomnosťou rodiny, a predsa akoby smútok nemohol byť hlbší a úctivejší, belejúce sa kostry starobylých tvorov zastupovali vážené tiene chrámov, vznešené aj v ponurom obraze smrti.
Bez slova sledoval ako Karim siahol k poslednej nádobe a chvíľu ju podržal v rukách, potom opatrne zlomil pečať... vietor, neustále vanúci planinou, sa stíšil akoby sa poddal času, čo môže na okamih zastaviť chod sveta, keď stíchne všetko naokolo... Rytmus srdca mu v tichu nahnal do spánkov zosilnenú ozvenu srdca, zatajil dych pretože vedel koho popol sa teraz spojí s telom púšte vo večnej nesmrteľnosti. Ani si neuvedomil kedy prekryl Niryainu ruku na svojom ramene vlastnou dlaňou akoby potreboval cítiť jej teplo, keď sa jeho samého zmocnil zimničný chlad. Zacítil jemné záchvevy v piesku, už vedel, čo bude nasledovať, keď sa popol veľkého zikku Taruga zmiešal s dychom vetra, rozochvel sa aj on a pokožka okolo očí zbledla tak, že modrosivé dúhovky na nej planuli ešte výraznejšie, takmer neprirodzene...
Vietor nestihol popol odniesť ďaleko pretože vzápätí sa z piesku vyhodilo obrovské telo Ytru, temný kruh čeľustí sa roztvoril akoby chcel do seba nasať všetok vzduch na povrchu a skôr než by stihol dopadnúť do horúcich záhybov púšte vydal hlboký prenikavý výkrik pohltiac do seba drobné čiastočky popola, zikku Taruga. V dunivej ozvene padlo obrovské telo púštneho červa k telám bratov, zdvihli sa závoje piesku ako zlatistá opona, ale viac nevydalo nijaký pohyb.
S výdychom sklonil Wargan hlavu nad Niryainu ruku, ktorú neprestal držať vo vlastných dlaniach. Rozhostilo sa ticho a zvuk nenápadne čakal v úzadí kým k zemi nedopadnú všetky zrnká zvírené pri skone Ytru akoby tak chcel dať za pravdu posledným Niyrainým slovám. A keď prehovoril Wargan, po čase, ktorý by svojou krátkosťou neznesvätil tú najväčšiu obetu života, mal v šepote hlas tichý a zachrípnutý. * V našom kmeni je mnoho rodov, mnoho rozličných spojení, ale len to s Ytru sa môže stať natoľko hlbokým a pevným, že mu v ceste nemôže stáť ani smrť. Ak sa chce muž stať zikku nestačí ak sa naučí bojovať a rozmýšľať ako zikku. Musí si ho vybrať Ytru podľa spevu a toho, čo je v ňom vypovedané za slovami, aby vycítil či sa dokážu spojiť a porozumieť si. Preto je nás tak málo, spojenie o to výnimočnejšie a prehlbuje sa tým viac čím bližšie sú si duše dvoch bratov. * Pomaly sa vytrel a otvoril oči, pohľad uprel priamo na Niryai.* Niekedy sa stáva, že zikku ani Ytru už nedokážu pri spojení rozlíšiť, ktorá časť duše ešte patrí im, hranice medzi telami náhle prestanú byť podstatné a úlomok z toho druhého si nosia obaja v sebe.* Natiahol sa a ruku vnoril do horúceho piesku, nabral z neho do dlane a jemne roztvoriac Niyraine prsty začal ho pomaly presýpať do jej ruky až kým sa v nej nevytvoril malý zlatistý kopček.* Pred chvíľou bol tento piesok súčasťou krajiny, tvoril jej telo a odrazu je od neho vzdialený vzduchom a pokožkou tvojej ruky. Pozrieš sa okolo seba a vidíš púšť, ale to čo držíš v dlani nemôžeš rovnako nazvať púšťou hoci z nej pochádza. Odrazu je to len kôpka horúceho piesku. Až keď sa zrnká opäť spoja nájdu svoj prirodzený pokoj, kruh sa uzavrie..* Akoby len veľmi ťažko odtŕhal pohľad od Niyrainých očí, sklonil hlavu a jemne fúkol do jej dlane. Piesok na okamih zvíril, roztancoval sa vzduchom a ten ho ako hmlu zniesol dolu na zem, späť k púšti kam večne patril.* Dve duše konečne našli svoj pokoj pretože ich od seba už nedelí hranica tohto sveta a tiel. Zikku, Ytru.. teraz už na pomenovaní nezáleží. * posledné slová zašepkal do jej dlane. Až potom zodvihol hlavu a zahľadel sa na planinu Al Sibu pod nimi. Tvár, otočená k Niryai z profilu, akoby bola vytesaná púštnym vetrom do skaly z mäsa a krvi.*

*Prekrytie svojej dlane prijala úplne prirodzene. Akoby to tak malo byť správne, šepkalo jej srdce svojim, na okamih zmenením, rytmom. Len na krátku chvíľu sa zahladela na muža vedla nej, než sa jej pozornosť presunula naspäť k obradu pod nimi. To, čo by len z rozprávania pochopila a uvedomila si, iba veľmi ťažko, sa jej práve rozprestieralo pred očami, priam až neskutočné prepojenie dvoch duší. Zatajila dych, pretože mala náhle pocit, že ním narúša súkromie toho výnimočného obradu. Keby sa v tom momente zmenil deň na noc, ani by to nepostrehla. Všetko plynulo úplne inak, akými svojim vlastným spôsobom, ktorý nebral ohlad na nič ostatné. Až do doby, kým Ytru nedopadol na zem a nerozvíril tisícky zrniek piesku svojim obrovským telom. Cítila bolesť, spôsobenú hlbokým tónom, ktorý tvor vydal tesne pred tým, ako sa opäť vybral za svojim zikku. Akoby sa jej stovky drobných ostňov zabodávali do vnútra a nútili ju tak ešte viac vnímať silu, ktorá ich spájala.
Až keď Wargan prehovoril, si uvedomila znovu skutočný svet. Úplne pomaly sa doňho zvonu vrátila, takmer akoby bol vánkom, ktorý ju postupne posúva ďalej, až kým znovu nie je všetko tak, ako má. Vrátil ju však s poznaním, ako mocný a tajomný je skutočný svet ľudí z púšte. Všetko to, čo o nich nevedeli, čo ich zdanlivo rozdeľovalo, sa jej teraz spájalo v jedno, tak ako to pôvodne k sebe aj patrilo. Presne tak, ako k pralesu patrila všadeprítomná voda či hviezdy k nočnej oblohe. Nechápala, aká podivnosť mohla roztrhnúť tento svet na dve časti a postaviť medzi ne toľko prekážok, brániacich im znovu sa stretnúť v jednom.* Enare... *vydýchla potichu, keď sledovala zrnká piesku, ktoré sfúkol z jej dlane a tie sa potom roztancovali vo vetre púšte. Pohľadom prešla z ich dlaní na jeho oči. Každé jedno slovo, ktoré jej povedal, prinášalo viac svetla na jej otázky. Myseľ mala zrazu otvorenú a zvedavú, ako malé dieťa, ktoré sa učí poznávať všetko okolo seba. Vlastne, tým ani nebola ďaleko od pravdy. Nič z toho, čo jej ukazoval, jej kmeň nepoznal a pokiaľ sa mnoho vecí nezmení, ani poznať nebude. Bolo jej to ľúto, pretože sama doteraz videla Wargana ako barbara, no vôbec si neuvedomovala, na akom odlišnom mieste vyrastal. Povedať, že pozná púšť by si nikdy nedovolila, tak ako by mohla tvrdiť, že pozná aj jeho a jeho ľud? V očiach sa jej však odrazil jemný úsmev, keď sa postavila a sledovala ho, ako sa otočil na planinu pod nimi. V tom momente vedela, že divokosť jeho duše by nikdy nespochybnila, nech by sa správal akokoľvek...*
Čo všetko, čo spája teba a Nimnuga, mám teraz s vami spoločné aj ja? *zašepkala a jej slová vzal na svoje krídla aj vietor, ktorý sa s nimi chvíľku hral v poverí, rovnako ako to robil aj s jej dlhými vlasmi, keď jej neposlušné pramene viali na stranu a zopár z nich sa presunulo aj k tvári. Presne ten istý rozvírený vzduch bol teraz jediným ukazovateľom, ako plynie tá chvíľa. Ak by to bolo na nej, pokojne by tam ostala aj celú večnosť a len vnímala okolie a jeho prítomnosť.*

* Nenáhlivo zodvihol ruku k svojej tvári a zložil si z nej závoj sathi, jemné krúžky našité po okrajoch tlmene zacinkali akoby tvorili hudbu, podľa ktorej Niryaine vlasy tancujú vo vetre okolo jej líc a šije. Vstal. Pohľad zamyslene upretý do väčších diaľok než aké boli viditeľné vo svete vecí kde každá z nich mala svoj nemenný tvar a príchuť v čase. Ale keď sa obrátil tak tie oči, modré ako obloha prekrývajúca sa sivými mračnami búrky, a jeho duša prítomná v každom nádychu a pohybe, čo vykonalo z jej vôle telo, patrili len Niryai. Chytil jej tvár do svojich dlaní, pramienky dlhých vlasov sa mu obkrútili okolo zápästí ako hodvábne putá a jej oči, do ktorých sa díval... mohlo by medzi nimi skutočne vzniknúť silnejšie spojenie ako v tej chvíli, keď prestal seba vnímať ako nepriateľa a ju ako nepriateľku, ale cítil len túžbu muža a teplo sálajúce z tela ženy? * Všetko alebo nič. Záleží na tom ako sa rozhodneš.* prehovoril šeptom, hlas pripomínal jemnosťou pramienky Niryainých vlasov, čo sa vo vánku slov ovíjali okolo jej pier pretože ich vyslovoval sklonený k nej tak blízko až sa takmer dotýkali ústami.* Môžeš si ísť večer ľahnúť a ráno vstať s presvedčením, že to všetko bol len sen a nebude viac skrytej túžby po splynutí, ktorá si ťa podmaní, keď uveríš, že nič nie je skutočnejšie ako to, čo si prežila vo chvíli ako som ťa držal v náručí. Ja tomu verím Niryai, a preto ak by sa ti niečo stalo... by som už nikdy nedokázal nájsť pokoj. Ak sa nezriekneš tej časti mňa, čo sa pri suthrii pridružila k tvojej duši, potom časť zo mňa umrie s tebou, keď príde ten správny čas. Dokázala by si ešte žiť, čo i len bez kúska vlastnej duše? * posledným slovám, ktoré vyslovil chýbal skutočný nádych otázky akoby sa spola pýtal a spola už vopred poznal pravdivú odpoveď. Niryaine oči ho natoľko uchvátili, že si takmer nevšimol ako k nim zboku pristúpil Karim. Iba jeho tlmený povzdych spojený s dutou ozvenou ako prázdna truhlica dopadla na horúci piesok v predzvesti hlbokého úľaku, iba to jediné spôsobilo, že sa od nej odtiahol a zložil ruky z jej tváre. Stále však cítil teplo, ktoré mu pulzovalo v dlaniach.
- Ako ste jej to mohli povedať? Včerajšiu noc ste predsa vedeli, že medzi vami a ňou nikdy nemôže vzniknúť nič hlbšie ako nepriateľstvo!-
Len zúfalstvo s akým Karim vyslovoval slová v starom jazyku zabránilo Warganovi v tom, aby pocítil hnev. Zahľadel sa na starého zikku, na jeho tvár poznačenú vráskami, nespokojnosťou a... obavami. Ale všimol si aj to, že pre Niryai mal len pohľad naplnený rýdzim hnevom, keď sa na ňu v krátkosti zadíval a potom odvrátil hlavu akoby už dlhšie nezniesol dotyk svojich očí na nej.
- Kyi ste nikdy neponúkli suthriu hoci ste s ňou spojili svoju krv. Bola vaša jadha, bola jednou z nás! Chystali ste sa kvôli nej zradiť všetko, za čo naši bratia zomierajú v mukách, ale desím sa toho, čoho by ste boli schopný kvôli tejto žene! Siharei! Nepriateľke! – každým slovom, ktoré Karim vyriekol akoby len pľul k Niryainým nohám a jeho nepriateľstvo sa naplno prejavilo v hlase. Už sa ani nesnažil rozprávať v jazyku, ktorý mladá Siharei nepoznala. Chcel jej spôsobiť bolesť, chcel, aby pocítila, že nie je vítaná, keď jej nemohol inak ublížiť. Tú nedôveru voči každej žene, na ktorú sa jeho pán pozrel prechovával v sebe od tej doby ako Kya zomrela. Dokázal ju mnohé roky skrývať, hľadieť na to ako sa Wargan mučí kvôli zrade, ktorá bola namierená proti nemu, ale už viac nie. Niryai mohla vytušiť akú moc jej Wargan vložil do rúk tým, že jej povedal pravdu. Dal jej časť svojho vlastného života. Mohla si s ním robiť, čo len bude chcieť ak po čase príde na to ako mu spôsobiť bolesť bez toho, aby pri tom sama umrela. Vedel, že sa to dá. Vedel to lebo sám ponúkol suthriu svojej žene a keď umrela život už pre neho nemal zmysel. Ale vtedy sa objavil Wargan, niečo v ňom sa prebudilo ako z dlhého spánku a konečne začal opäť cítiť.
- Mlč Karim! Slová už nemôžem vziať späť, ale ty máš ešte šancu! – Warganov hlas bol plný chladu, oči stmavnuté hnevom akoby zamrzli a nad ľadom sa prevaľovali kúdoly mrazivej sivej hmly. Karimovu tvár znetvorilo pohŕdanie, keď sa pozrel na Niryai . – Nebojte sa môj pane, ešte vás v sebe celkom necíti. Zabijem ju rýchlo, nebude trpieť. – v zlomku sekundy vytiahol spoza opaska dýku s dlhou čepeľou a vykročil napred. Ale v tom istom zlomku sekundy aj Wargan vytiahol svoju zbraň, ostrie sa oprelo o ostrie, keď sa postavil pred Niryai, aby ju bránil. Nijako nepripomínal muža, ktorého mohla vidieť vo chvíli ako sa popol zikku Taruga zmiešal s vetrom. Teraz bol plný hnevu a zloby, plný krvilačnej túžby zbavenej bázne a zabudnutia lebo nevnímal, že ten, proti ktorému drží zbraň je brat jeho mŕtvej ženy Kye, jeho najvernejší, Karim z rodu Tagara.
- Ale ja už v sebe cítim ju. – prehovoril šeptom a tie slová akoby mali na Karima väčší účinok než seknutie dýkou, hlbší než úder bičom. Po večnosti skrytej v zdanlivom okamihu odhodil svoju zbraň a padol k Warganovým nohám. Bolo neskoro! Teraz už bolo naozaj neskoro! Úbohí mladí blázni a on hlupák, že to vôbec dopustil! Chvel sa na celom tele, ale nie v strachu o vlastný život. Zodvihol hlavu práve toľko, aby mohol zo zeme pozrieť na Niyrai, v očiach už nemal hnev, ale prosbu.
- Zriekni sa ho.- zašeptal ticho v jazyku jej kmeňa, ktorému mohla rozumieť len ona. Poznal ho hoci ho už dlho nechal zapadať prachom minulosti. Od tej doby, čo zomrela jeho žena. Pocítil bolesť. Niryai jej bola tak podobná! – Zriekni sa ho a ja ti sľubujem, že ťa živú a zdravú dopravím späť domov. Budeš v bezpečí a časom sa toto všetko stane len matnou spomienkou. Myslíš si, že by ťa niekto ako on dokázal milovať natoľko, aby sa zriekol toho kým v skutočnosti je? Je to Arkan telom aj dušou a ak bude musieť zabiť niekoho koho miluješ urobí to.- aké uveriteľné lži mu to vychádzali z úst? Hľadel Niryai do očí hoci a nič v jeho výzore neprezrádzalo klamstvo, ktorému zmätený Wargan nemohol zabrániť pretože nerozumel. V skutočnosti sa Karim bál pravdy. Bál sa toho, že by Wargan dosiahol to po čom tak túžil. Nájsť v sebe odpustenie a v očiach druhej bytosti úprimnú lásku, pri ktorej by si bol istý, že patrí len jemu. Nie ako Kya, ktorá ho v skutočnosti nikdy nemilovala a potom našla zaľúbenie v nepriateľovi. Ak by sa to stalo, potom by už viac nechcel brať životy Siharei. Mal sa stať novým Teomarom, Prevteleným a ten si slabosť akou je láska nemohol dovoliť inak si ju ostatní mocichtiví Arkani všimnú, zavetria ju ako dibar zacíti mršinu a urobia všetko preto, aby ho odstránili z cesty. *

*Dotyk na tvári ju na krátku chvíľu prekvapil, no len do doby, než sa mu znovu nezahľadela do očí. Ich modrá farba jej teraz prinášala pocit zvláštneho upokojenia, ako keby v nich videla niečo, čo chýbalo jej. Tá kvetina, ktorá túžila po púšti v nej našla viac, ako sa pôvodne zdalo. Bol tam ukrytý dôvod, prečo chce kvitnúť, dôvod prečo vôbec existovať. Nemusela si to uvedomovať ani nad tým premýšlať, jednoducho cítila, že je to správne. Možno o tom bude musieť ešte presviedčať svoj rozum, no srdce o tom rozprávalo pri každej príležitosti. A ona ho doteraz tak hlúpo ignorovala alebo sa to pokúšala zviesť na niečo iné. Všetko to, čo jej povedal, to len potvrdilo. Dokázala by žiť bez kúska duše? A dalo by sa vôbec na niečo také zabudnúť? Pristihla sa, že sa krátko zamračila, keď jej o tom rozprával. Ako veľmi zaslepená osoba by mohla niečo také spraviť. Nemuselo sa jej to ani páčiť a napriek tomu by vedome neubližovala iným len svojim hlúpym správaním. Rovnakým, k akému viedli ich rody už od detstva. Neustále boje predsa neprinášali nič iné, len ďalšie obete a trápiacich sa ľudí. Smútok a stratu, život bez rodiny či priateľov. Presne tak, ako o nich prišla ona a vedela, že nebola jedinou. Ani u Siharei, ani u Arkanov. Aharei ich predsa nemohla ochraňovať pred vlastnou nevidomosťou.
Prekryla mu dlaň svojou rukou, no skôr, než by mu mohla odpovedať, sa ukázal Karim. Spôsob rozprávania k svojmu pánovi a pohľad, aký jej venoval, hovoril viac ako význam slov, ktorým nerozumela. Až kým nezačal rozprávať jazykom ich kmeňa, len tušila, z čoho všetkého bude obvinená. Akokoľvek sa to však malo dotýkať len jej samej, ubližovať a pohľad hovoriť o tom, aký odpor k nej musí cítiť, ostávala pokojná, aj keď sa celú dobu mračila a divoká časť jej vnútra sa proti tomu búrila. Všetko však len do okamihu, než na ňu vytiahol zbraň, rozhodnutý zbaviť sa jej. S tichým zavrčaním sa dotkla svojej dýky, no nevytiahla ju. Čo by spravila, zabila ho? Videla v ňom utrápeného muža, ktorý nezvládal svoje činy. Možno nepriateľa, a možno aj zúfalého bojovníka, ktorý skrýval svoje problémy, až kým nenabrali na intenzite, ktorá sa viac nedala zvládnuť. Mohla mať právo obraňovať sa, no aj tak vedela, že to nie je najvhodnejšia voľba. Namiesto toho jej voľná ruka prešla až na chrbát Wargana. Zišla mu ňou po ramene, keď sa zohla za Karimom, teraz už klačiacim v piesku.*
Nie, Karim. Nemôžem to spraviť. *Hovorila úplne potichu a narozdiel od neho používala jazyk Arkanov.* Viem, že má pravdu, aj keď mi možno potrvá, než tomu bude veriť aj iná časť ako moje srdce. *Pohľad na chvíľu sklopila na zem, ako by tam hladala záchytný bod pre to všetko, čo si dialo okolo. Aspoň dočasnú stabilitu a nie len presýpajúce sa horúce zrnká zlatistých odtieňov.* Shinaa nu Lenai, awe'ni shinaa. Srdce bez duše nie je viac srdcom, *obrátila sa dohora na Wargana a až teraz si uvedomila, že ten bod vôbec nemá hladať v púšti ale v jeho očiach. Keď jej to srdce potvrdilo, takmer sa až pousmiala.* Nepotrebujem, aby sa kvôli mne niečoho zriekol. Každý má predsa svoju vlastnú osobnosť, život, ktorý ho vychoval. Ktorý menil naše názory. Svety, v ktorých sme vyrastali sa nemôžu stať spoločnými, keď sa jedného z nich úplne zbavíme. *S tichým výdychom vytiahla svoju zbraň a položila ju do piesku pred Karima. Druhú ruku vystrela smerom k Warganovi, ani nie ako pokus či žiadosť o jeho zastavenie, skôr len prosba, aby dal svojmu bojovníkovi možnosť vybrať si.* Pokiaľ máš stále pocit, že si zaslúžim zomrieť, urob to. Prejsť naspäť k Aharei však nie je trestom pre mňa. Smrť trestá len tých, čo tu ostávajú. Bez ľudí, na ktorých im záleží. A až u nej sa znovu stretnú všetky duše, ktoré k sebe patria, aby splynuli v jedno...

* Ostrie čepele sa zalesklo v lúčoch púštneho slnka ako oslepujúca rosa zúfalstva, ktoré sa v kvapkách tlačilo do Karimových očí. Váhajúci, zhypnotizovaný možnosťami, čo sa mu núkali priamo do rúk a so súdom hrozivo rastúcim v tieni Warganovho pohľadu, siahol po dýke. Zovrel prsty okolo jej rukoväte až mu napätá pokožka na hánkach ešte viac zbledla a spriesvitnela, z náhleho zažmurkania vzišla slza. Uvoľnila sa z kútika oka a náhlivo stiekla po zvrásnenom líci nezanechajúc po sebe nijakú stopu akoby bola len prízrakom, čo v nestráženej chvíli vystúpil na svetlo a hneď sa zase rozplynul v neurčitku.
Ruka, zaťažená smrtiacou zbraňou, sa mu chvela. Chcel ju natiahnuť k Niryainmu krku, vziať jej život, urobiť všetkému koniec... nemohol sa však zbaviť tieňa, ktorý na neho vrhala napätá Warganova postava, pripravená zabrániť preliatiu tej vzácnej krvi kolujúcej v žilách mladej Siharei. Sviežej krvi pralesa, s ktorou chcel spojiť tú svoju, vyprahnutú.
Konečne zodvihol pohľad od dýky a pozrel sa priamo do Niryaných očí akoby tam chcel nájsť aspoň zrnko pochybností, ktoré by narušili váhu tých úprimných slov, čo sa mu ozývali v duši ako ozvena vlastného hlasu svedomia. Predsa len však on bol prvý, ktorý zapochyboval, dýka mu vypadla z ruky do horúceho piesku akoby z nej sálala horúčava tisícich púštnych sĺnc. A skôr než by v sebe stačil nájsť rúško bezcitnosti a zahaliť sa doň, vstal, bez jediného slovka či pohľadu si prehodil voľný koniec sathi cez plece a obrátil sa obom chrbtom. Rýchlymi krokmi sa čoskoro vzdialil natoľko, že z hrdej postavy Arkana ostala len tmavomodrá fatamorgána vznášajúca sa v chvejúcom vzduchu, tratiaca sa za chrbtom jednej z dún. V tej mĺkvej nečinnosti, keď sa zdalo, že aj čas zabudol na svoju prirodzenú plachosť a zdržal sa na planine Al Sibu rátajúc minúty na celú večnosť, stál Wargan tesne za Niryai a upieral na ňu zamyslený pohľad. Búrka v jeho očiach sa už upokojila, sivé mračná stiahli späť k zreniciam a azúrová tíš prevládla na dúhovkách. Nahol sa ponad Niryai, pramienok vlasov mu skĺzol po jej líci ako vzal dýku do svojej ruky a ponúkol jej ju na otvorenej dlani.* Riskovala si svoj život len pre to, aby si mohla zostať s mužom, ktorého nenávidíš?* zašeptal otázku pri jej uchu, perami sa oň slabo obtrúc, keď vyslovoval posledné slová. Podľa tónu sa dalo len ťažko usúdiť, čo sa môže odohrávať v jeho vnútri a hoci ten mlčal, oči hovorili za všetko. Vo svaloch ho stále pálilo napätie pripravené na pružný skok, odvrátenie úderu a pri srdci mrazila predstava, že by nebol dostatočne rýchly...*

*Bez pohybu sledovala každé jeho najjemnejšie zachvenie. Inokedy by si tak pripadala ako dravec striehnuci na svoju korisť, no tento krát mohla byť tou obeťou jedine ona sama. Netušila, čo Karim nakoniec spraví, Arkani boli pre ňu neustále rovnako záhadnými, ako život pod hladinou jediného obrovského oceánu na ich planéte. Každý ich čin bol pre ňu tajomným, občas snáď až podivným. Život, ktorý tu viedli ich naučil schovávať pred okolím aj tie najmenšie možné zaváhania. To, čo doma riešila s rodinou či Analaiom, ostávalo tu len na ich pleciach a navyšovalo svoju váhu každou ďalšou chybou či pochybnosťou. Preto, keď napokon pustil jej dýku, zmohla sa len na dlhý výdych a zviezla sa viac do piesku. Rukou ostala podopretá na strane a neprítomne hladela pred seba. Necítila úľavu, že ju nechal žiť, skôr len preto, že obaja Arkanskí muži ostali bez zranenia. Uvedomovala si však, že spolu s jeho odchodom, získala nepriateľa. Nikdy doteraz sa k nej nesprával zle ani pohŕdavo, cítila preto hnev na samú seba, že to skončilo takto. Netušila síce, čo všetko v ich kmeni môže znamenať, ak bojovník odíde, no nechcela sa na to teraz pýtať Wargana.
Pohľadom sledovala, ako zmizol za hranicou dún, nevnímajúc nič z okolia. Až keď po jej tvári jemne prešiel prameň jeho vlasov, vrátila sa naspäť do reality. Pomaly si vzala naspäť svoju ponúkanú zbraň a ukryla ju. Pohyby síce mala stále sebaisté, no necítila sa tak. Len jej oči vyjadrovali pochybnosti, vmiešané do zelenej farby, spolu s niečím neskrotným a snáď aj trochu protestujúcim. Zahladela sa naňho a krátky okamih uvažovala nad otázkou, ktorú jej položil. Odpovedala mu však až potom, ako sa postavila a nechala zo sathi opadať piesok, ktorý sa na ňu dostal. Rozvírené zrnká len chvíľu vírili okolo, než sa pripojili naspäť, na svoje predchádzajúce miesto v púšti.* Život, ktorý sme od Aharei dostali, je obrovským darom. Bol by si ochotný vziať niečo tak výnimočné len kvôli nepriateľke? *ozvala sa potichu, sledujúc ho nenápadne prižmúrenými očami.* A ak by som niekoho nenávidela, nevolala by som ho Enare... *dodala úplne potichu, než sa vybrala na cestu naspäť do oázy. Nechcela tu viac ostávať, mala z toho miesta náhle nepríjemný pocit.*

* Niryaine slová sa nijako neodrazili v mĺkvom výraze jeho tváre, ale viac ako to sa dotkli zvnútra jeho ducha a zmenili farbu očí takže v nich na okamih prebleskla pevnosť a chlad pretože navzdory tomu akú odpoveď Niryai očakávala iba on vedel, že by toho bol naozaj schopný. Vzal by život, bral ich už od okamihu ako sa z chlapca stal muž a to jediné, tá otupená krutosť, ktorá sa hlásila v jeho srdci zakaždým, keď zodvihol dýku a vnoril jej ostrie do mäkkého ľudského tela, spôsobila, že by bol schopný akéhokoľvek chladnokrvného činu. Vyrastal na púšti, ale žilami mu prúdil čistý ľad. Preto nedokázal nájsť pokoj, dve cesty ho ťahali opačnými smermi zataiľ čo stál na rozhraní a obracal tvár raz k jednej, raz k druhej. Dýka visiaca za opaskom predstavovala jednuz nich, nespútaná Niryai druhú. Stál na vrchole púštnej duny a sledoval ako sa jej postava postupne vzďaluje jeho pohľadu, stahi sa obkrúcala okolo štíhleho pružného tela, ktoré predchádzajúcu noc držal v náručí, v nestrážených okamihoch prikladal pery na rozhorúčené spánky akoby bol zlodej a kradol bozky za chrbtom vlastného rodu, akoby pokúšal osud a čakal kedy mu vráti úder. Karim odišiel. Netušil kedy sa vráti a či sa tak vôbec stane, a predsa na jednej strane ľutoval a na druhej by nezaváhal ani na okamih, aby pred ním Niryai ochránil. Zachmúril sa. Bola jeho vďaka a láska naozaj také premenlivé a nestále, také nepredvídateľné, že nedokázali verne zotrvať pri jednej osobe?
Vykročil za Niryai. Nasledoval jej kroky vtlačené v stopách do horúceho piesku až kým na ňom nespočinul tieň oázy. Tam, skôr než by sa mu mohla Niryai vyšmyknúť, chytil ju za ruku a obrátil tvárou k sebe. Zovrel jej plecia v objatí pevných dlaní a zahľadel do smaragdových očí pralesa akoby sa z nich chcel napiť. * Tvoja odpoved bola len polovičná. Voláš ma Enare, dcéra Siharei, ale ako mám vedieť či mnou neopovrhuješ? Opovrhovať môžeš slabým, tým koho ľutuješ, ale nenávidieť len silného, toho koho sa bojíš. Ak nie som ani jeden z tých, kým teda som? * vášen mu zovrela v očiach rovnako aj v rukách, keď jeho zovretie zosilnelo a dych sa prehĺbil. Mohol by ju rovnako rýchlo pustiť akoby sa popálil na jej pokožke alebo ju k sebe pritiahnuť aj za cenu, že by sa mu bránila. Zatiaľ však... akoby sa čas zstavil.*

/máme nejaký konkrétny ďalší plán? lebo ak nie, celkom by som privítala najbližšiu noc *devil face* /


*Tieň oázy v nej vyvolal znovu vnútorný pokoj. Akoby sa hladina rozbúreného jazera opäť dostala do pôvodného stavu , odrážajúc na rozľahlej ploche už len stromy pevne stojace okolo a jediným ukazovateľom jej predchádzajúceho nepokoja sa stala postupne miznúca pena plávajúca na vode. Stačilo pár krokov popod listy tvoriace ochranu pred svetlom.
Iba divoký pohľad venovala Warganovi, keď sa náhle objavil a pre ňu podivným spôsobom, si vynútil jej pozornosť. S prižmúrenými očami, ktoré okrem svojej farby neposkytovali žiadne ďalšie vysvetlenie jej myšlienok, sa dotkla jeho ruky, na svojom ramene.* Máš strach z toho, ako ťa vníma nepriateľka? *hlas mala tichý, no vôbec v ňom nebola zlosť či výsmech. Snáď len nenápadná zvedavosť, ukrytá v krátkej otázke.* Nemám sa ťa prečo báť, rovnako ako nemám dôvod opovrhovať hocakým tvorom, ktorý kráča po rovnakej zemi ako my. Je snáď slepota niečím, čo by sme mali ľutovať? A nie je to práve Ytru, ktorý nevidí a nepočuje a napriek tomu dokáže niečo tak výnimočné ako spojiť duše? *S tichým výdychom sledovala jeho oči. Akoby teraz vnímala jeho prítomnosť úplne inak, než kedykoľvek predtým. Necítila voči nemu hnev, skôr niečo úplne odlišné. Mohol obyčajný dotyk posilňovať to prepojenie, ktoré medzi nimi vzniklo?* Meníš spôsob, akým vidím svet... *zašepkala tak, že ju samú prekvapilo, čo všetko sa ukrýva za tými slovami. Prstami mu jemne prešla od chrbta ruky až k ramenu. Ten krátky okamih sa venovala iba tomu pohybu a ničomu inému. Všetko ostatné v tej chvíli stratilo význam, zmizlo za hranicou púštnych dún.* Vysvetlím ti čo znamená tvoje meno, keď naň budeš pripravený. Keď skutočne pochopíš, akú dar si dostal tým, že si tu. *Ruku nechala spustiť naspäť k telu, akoby sa prebudila zo sna, ktorý sa doteraz odohrával okolo. Aj pohľad sa náhle stal viac nepoddajným, keď sa dostala z jeho zovretia a spravila pár krokov dozadu, odkiaľ mu venovala úsmev divokej šelmy.*

* Natiahol ruku a rozhrnul ňou vysoko rastúce konáre Igranu. Niekoľko malých tmavozelených lístkov mu zostalo v dlani, ostré tŕne poranili pokožku zanechajúc na nej tenučké krvou podliate čiary. Nevšímal si to. Ustrnul pohybom v polovici cesty k svetlu, ktoré do jasného kruhu okolo ohniska vysielali tancujúce plamienky ohňa. Opäť bol večer a veľmi sa nelíšil od toho predchádzajúceho. Noc sa zniesla nad púšť a prenikla pomedzi kmene a koruny bathaki akoby sa aj temnota po dlhom čase chcela napiť chladivej vody v oáze. Iba ich tábor teraz tvoril jediný pár – ona, žena, ktorej sa v očiach perlil prísvit hviezd akoby prebleskoval pomedzi stemnenú zeleň dúhoviek priamo z jej duše a on , muž, ktorého oči v ten tichý večer neodrážali nič iné len žiaru ohňa.
Spustil ruku, listnaté konáre igranu padli za jeho chrbtom ako opona. Bez slova vstúpil do kruhu svetla a čím bližšie mu bol tým hlbšie boli tiene na jeho lícach pod privretými viečkami, keď k Niryainým nohám zložil pletenec podlhovastého ovocia. Na okamih zodvihol pohľad, zachytil ním jeden, dva údery srdca, čo v tepe pulzovali pod hladkou pokožkou na jej krku, prešiel cez pery až k očiam.* Dathe, dodajú ti silu pred zajtrajším dňom. Budeš ju potrebovať.* Stiahol ruku z pletenca kožovitých plodov a sám sa usadil na opačnú stranu ohniska. Nehovoril o tom, čo sa stalo ten deň, medzi ňou a Karimom, medzi nimi dvoma, keď ju pevne držal oproti sebe a pátral v jej očiach po ľútosti, po hneve či slabosti...
Z puzdra na opasku vytiahol dýku a neveľký plochý kameň, ktorým začal brúsiť jej ostrie. Kov pri dotyku s plochou kameňa vydával slabý zvuk akoby zaspieval a ten sa potom opakoval v pravidelných intervaloch až kým dýka nebola ostrá natoľko, že by ňou mohol poľahky preseknúť aj samotný sivastý kameň.
Nevložil si ju však hneď do puzdra, ale položil ju čepeľou na jeden z kameňov ohniska, aby sa nahriala. Potom si uvoľnil viazanie na sathi a stiahol si ju do polpása. Bledá pokožka, ktorú mu pri pohybe neustále napínali pletence svalov bola na ramene oviazaná pásom látky ako obväzom no aj na ňom sa už rozpíjali tmavočervené škvrny od krvi. Zložil si obväz dolu a ukázali sa dva zárezy ako po dotyku dokonale naostrenej rovnej čepele. A hoci rany neboli hlboké a na prvý pohľad nie nebezpečné neustále krvácali a zastaviť ho mohlo len jediné. Zobral dýku z ohňa a chystal sa ju priložil najskôr na jednu a potom na druhú ranu. Výraz v tvári mal sústredený, ale pokojný. Vedel veľmi dobre, čo robí a prečo....*