MILETEA

Poloha: 21 – 47 – 93 súhvezdia Signaturia 6 , Kopollov mrak
Zaradenie: planetárny dvojsystém
Hlavná planéta : Miletea
Stav : osídlená
Forma života: rôznorodá, údaje neaktulizované

* Horúčka mu po pár dňoch prešla, ale stále ešte cítil nepríjemnú bolesť v boku. Keby tu bola Ona zakázala by mu pohnúť sa, ale teraz bol v izbici celkom sám. Otvoril oči a prvé, čo zbadal bol strop miestnosti pospletaný z akéhosi zvláštneho druhu pevného tŕstia, ktoré bolo v strede celkom hladké no na okrajoch mierne vrúbkované a sfarbené do karmínova. Tá farba mu ťahala oči, a tak ich na okamih privrel. Mal zvláštny pocit prázdna a to, čo ho obklopovalo v ňom nevyvolalo ani najmenší záblesk spomienky. Len matne si spomínal na udalosti posledných dní. Vedel, že mal nehodu, jeho stíhačka havarovala. Potom stratil spola sa prebral len vtedy, keď začul ako sa k vtedy priblížil niekto cudzí. V striedavých zábleskoch si aj teraz vybavoval chabé spomienky. Ten cudzinec bola vlastne cudzinka a on bol pre ňu rovnako neznámy. Vytiahla ho z horiaceho stroja skôr než stihol vybuchnúť a potom ho zaviedla sem. Na toto miesto. Znovu otvoril oči, ale tentoraz zameral pohľad von provizórnym oknom, ktorým bola v skutočnosti len akási diera medzi stenami izbice. Nevidel oblohu, nevidel nič okrem konárov husto porastených nevýrazným šedozeleným lístím. Mierne sa podvihol a podoprel sa lakťom, aby si mohol prehliadnuť aj zvyšok miestnosti. Zariadený bol jednoducho, ale účelovo, pomedzi škáru v drevených trámoch prenikalo svetlo a smerom k posteli hádzalo dlhé tiene, ktoré mu dopadali aj na nahú hruď. Pozrel na seba a skôr pocítil ako si všimol látku omotanú okolo svojich bokov kde sa v rožku začala rozpíjať červená škvrna. Teraz už naisto vedel, že sa bude hnevať, keď príde, aby ho skontrolovala. Volala ho Nisyros. Ukázala vtedy rukou na seba a niečo povedala a potom ukázala na jeho hruď a vyslovila to slovo. Malo to byť meno? Vôbec jej nerozumel. Vôbec nevedel, čo má robiť. Náhle bol celkom stratený pretože na svoje pravé meno si nespomínal, aj keď si bol istý, že je niekým iným. Za ten čas, ktorý tu však už strávil potreboval aspoň niečo čoho by sa mohol na začiatok chytiť. Strhol sa, keď sa dvere začali otvárať. Rýchlo si ľahol tak ako predtým a zavrel oči, aby si myslela, že stále spí.*

Jack



Prestáva sa mi to páčiť čoraz viac.* zašepkal stíšeným hlasom Jack a adresoval svoju poznámku smerom k Tesse, ktorá kráčala tesne za ním. Trval na tom ako na podmienke, keď ho ešte na lodi poprosila, aby namiesto celej gardy išli na Mileteau radšej iba oni dvaja. Pristáli v neveľkom údolí, ktoré však bolo dostatočne chránené na to, aby mohli pokojne zamaskovať stíhačku a vydať sa na prieskum. Jack nechcel Tesse nič hovoriť, ale keďže od Cassovho klona nedostali nijakú presnejšiu informáciu kde by mohol skutočný kapitán byť mali pred sebou míle neznámeho terénu. Navyše tu nikdy predtým nebol a o planéte počul prvýkrát len predvčerom. Ibaže aj čas tu mohol byť pokojne relatívny pojem keďže sa mu ešte pred vstupom do atmosféry planéty zdalo, že sa otáča okolo svojej osi rýchlejšie než to bolo napríklad pri Telarione.
Potiahol nosom vzduch a možno už po stýkrát zastavil ich dvojčlennú výpravu a v ruke poťažkal zbraň. Prebehol pohľadom po okolí, ale jediné, čo videl bol stále sa zmenšujúci porast.* Mali by sme sa vrátiť. Zdá sa, že sme sa dostali na okraj púštnej oblasti. Nemyslím si, že tu by sme Cassa našli.* už sa chystal otočiť, keď sa miniatúrne kríky pár metrov pred ním zatriasli a vyskočila z nich niečo, čo nestihol v tej rýchlosti správne ohodnotiť. Zodvihol ruku a už stláčal spúšť ibaže To bolo rýchlejšie a pri behu do neho vrazilo tak až sa zapotácal pár krokov dozadu. Obrátil sa, aby chránil Tessu.*

* Cudzinci. Cítil ten pach stúpajúci z ich prachom pokrytého oblečenie a spotených koží. Čo tu robili? Kto sú? Prečo prišli? Hlupáci. Vyhol by sa im keby mal na to čas, ale práve teraz nemal veľmi na výber, ktorou pôjde cestou. Musí sa vrátiť do púšte k svojmu kmeňu a tam sa Garinovi stratí. Jeho vlastný kmeň mu poskytne ochranu. Nie ako tí z Druhého sveta.
Zaregistroval zbraň v cudzincových rukách aj to ako nad ňou po jeho náraze stratil kontrolu. Musel sa rýchlo uškrnúť, ale vtedy si všimol tú ženu, ktorá bola s ním. Pripomínala mu ženy z jeho vlastného kmeňa aj keď pokožku mala viac opálenú a vlasy zlaté ako Siriova hviezda. Prestal utekať a zavrčal na cudzincov vo svojom jazyku.* Kathaj ni mail!* kývol rukou smerom k púšti a výraz tváre mal dosť netrpezlivý a napätý akoby ho niekto alebo niečo súrilo. Pozrel sa cudzincom do očí a keď sa nehýbali znovu na nich zavolal, ale tentoraz zúrivejšie.* Kathaj ni mail!* kývol hlavou smerom za ich chrbát odkiaľ sa vzduchom niesol zvláštny zvuk akoby ostré mávanie blanitých krídel.*

*Kráčala kúsok za Jackom, tak ako sa dohodli, keďže bol akýsi doplašený o jej bezpečnosť. Vôbec nebral na vedomie, že počas pobytu Jessona Cartera absolvovala nejaký ten výcvik aj ona. Vedela predsa celkom obstojne strieľať a aj s mečom by nezabila sama seba...našťastie zbraň dostala, veď čo keby ju potrebovala? Na to neboli argumenty proti. Vyhrabala zo skrine oblečenie vhodné do takéhoto terénu, poriadne bagandže a hurá na záchranu manžela. Škoda, že takú povznesenú náladu nemala. Vnútro bolo preplnené strachom, či ho nájdu, či je v poriadku, v akom stave bude.* Jack nefrfli, neodídem z tadeto skôr, než nenájdem Cassa, aj keby tu mám blúdiť sama...* odvetila na jeho šepot rovnako tichým hláskom. Potom však zostala ticho, aj ona zaregistrovala pohyb spoza kríkov. Potichu stála, rukou sa pomaly presúvala k zbrani. To čo sa na nich vyrútilo bolo rýchle, dokonca aj Jack nemal šancu nejako reagovať. To stvorenie, nejaká tunajšia rasa prehovorila a ona mala pocit, akoby ich volal. Otočila hlavou za ich chrbty, mali sa niečoho obávať?* ideme za ním Jack...* chytila Jacka za lakeť a ťahala ho za tvorom. Nevyzeral že ich chcel práve zožrať na večeru* hej...* zavolala predtým ale na tvora, nedbajúc na Jacka, obehla ho a prešla k stvoreniu. Zastavila kúsok od neho a siahal do vrecka k mobilu. Otočila obrazovku k nemu, kde bola ona s Cassom na pleche. Prstom ťukla na Cassa.* kde je? * rukou ukázala na okolie, dúfajúc, že nech je to ktokoľvek, poradí im*

*Obrovský zväzok rastlín mala zviazaný do kusa lahkej látky a prehodený cez plece. Vyzerala takmer ako keby so sebou vláčila celý krík, avšak dostatočne nachystaný, aby jej pri behu nezavadzal. Od jedného z jej dočasných príbytkov ju delilo už len pár metrov. Vonku sa nezdržala dlho, nechcela, aby Návštevník svojou nešikovnosťou prilákal ďalšie zvieratá, rovnako ako v lodi. Už len ten neuveriteľne nepríjemný zvuk, keď sa s ňou zrútil k zemi, prebudilo celé stádo mahangov. Tesne potom, ako ho vytiahla a loď vybuchla, sa rozzúrili natoľko, že ju celú rozdupali, bez ohľadu nato, či ešte horela alebo nie. Cudzinec si zrejme ani nevšimol, ako zničili jej posledné úlomky. Oheň ani len neublížil ich koži zosilenej inabilinom. Zvláštne, že práve ten je ich najväčšou silou a zároveň slabosťou, pretože na to, aby ho mali neustále dostatok, sa stala ich jedinou potravou rastlina inaia, prudko jedovatá pre všetky ostatné živočíchy.
Bez problémov sa dostala na strom a zastavila tesne pred vchodom. Na okamih zadržala dych a načúvala okoliu. Hocičo ju mohlo cestou sem sledovať, ak by to náhodou nebolo zviera, mohol by to byť aj niekto z Arkanov. Alebo špeh jej otca, ktorý sa po nej už určite zháňa. Nikdy nemal rád, ak sa nachádzala mimo kmeňa dlhšie ako pár dní, ale teraz sa nemohla vrátiť len tak. S Cuzdincom by ju poslali rovno do nepriateľského pola, poprípade loviť šablozubce. Zamračila sa pri tej predstave. Ak tu bude chcieť ten zvláštny tvor ostať dlhšie, bude musieť vymyslieť, ako ho dostať medzi svojich. Ale možno si preňho príde ďalšia loď a vezme ho tam, odkial sem spadol...
Keď usúdila, že jediný podozrivý zvuk je to neskutočne hlasné dýchanie zvnútra, odchýlila tŕsie, slúžiace ako dvere a skočila dnu.* Anu ti a haai... *frflala potichu vrtiac hlavou nad jeho hlučnosťou. Takto bude ťažké ho schovať pred predátormi. Len čo sa dvere privreli naspäť, zastavila sa na polceste k nemu. Rastliny potichu položila na zem a chvíľu ho len sledovala. Zvláštne, že vyzerá rovnako, a pritom sa správa tak odlišne.*

* Nepohnuto ležal na posteli no aj napriek zavretým očiam vnímal pohyb v miestnosti. Nevedel prečo je tomu tak, a možno to nejako súviselo s jeho minulosťou, ale vedel si dokonale predstaviť každý zvuk, ktorý začul. Tiché našlapovanie nôh, ktoré akoby ani neniesli váhu tela, pokojne mohla byť ako vietor. Snažil sa spomenúť si... aké bolo meno vetra? Nepatrne pokrčil čelo ako sa snažil spomenúť. Niryai. Áano, bola to Niryai. Otvoril oči a obrátil hlavu na lôžku jej smerom. Zostala stáť na polceste k nemu a on odrazu nevedel, čo by mal urobiť alebo povedať, a tak na nu iba nemo hľadel, ale jeho oči hovorili za všetky myšlienky, ktoré mu v poslednej dobe neschádzali z mysle. Kto som? Kde a prečo? zdanlivo jednoduché a krátke, ale pre neho nezodpovedateľné. Hruď sa mu nadvihla ťažkým nádychom až mu v pľúcach mierne zachrčalo. * Niryai...* zašepkal chrapľavo a cez vysušené pery mu prenikol bolestivý zmätený ston. Táto žena, bytosť, ktorá pred ním stála bola jeidná na koho si pamätal aj keď sa mu s nou nespájala nijaká dávna minulosť. Zachránila ho a bola jedinou osobou, vďaka ktorej vedel, že naozaj žije a neblúdi sám v neznámej krajine. Rovnako neznámej ako si bol aj on sám. Iba Nir&aina tvár mu bola známa. Natiahol k nej ruku....*

*Pohľad jej pri jeho utrápenom tóne hlasu zmäkol. Ihneď zabudla na jeho hlučnosť a neschopnosť prežívať v tejto krajine ako jeden z nich.* Ashi no iin... *potichu sa mu prihovorila, na tvári sa mihol krátky úsmev. Podivný prízvuk, s akým vyslovil jej meno jej zrazu pripadal veľmi príjemný. Rastliny vzala so sebou a klakla si vedla jeho postele. Z kusa dreva vedla neho vzala tvrdú škrupinu z plodu jedného zo stromov, ktoré tu rástli, a ktoré stačilo trochu spracovať a slúžili ako misky. Nabrala mu do nej vodu a z rastlín, ktoré doniesla vytiahla jednu výnimočne podivne sfarbenú. V rukách požmolila jej listy, natrhala ich na malé kúsky a nechala spustiť do vody. Stonku prelomila na dva kusy a nechala z nej do misky vytiecť bledozelenú šťavu. Rukou sa dotkla tej jeho. V hrudi pocítila zvláštny pocit, akúsi zmes strachu a zároveň zvedavosti z neznámeho. Netušila, odkial bol, rovnako ako netušila, jeho skutočné meno, či dôvod, prečo prišiel. Bol to jednoducho Cudzinec, Nysiro v ich jazyku, a presne podľa toho ho aj volala.*
Naria te. *povedala opäť takmer nepočuteľne a misku mu priložila k perám. Rosia, ktorú mu pridala do nápoja, je jednou z jej najobľúbenejších rastlín, ktoré jej otec ukázal, keď sa ju pokúšal naučiť aspoň niečo z liečiteľstva, jej malo byť jej budúcim osudom v ich kmeni, pretože všetko, čo vedeli sa predávalo z generácie na generáciu už od nepamäti.
Rastlina dodávala energiu a regenerovala bunky zvnútra, čo je určite príjemnejšie ako bolestivé ošetrovanie rán, do ktorých sa dostal jed nejakého divého zvieraťa. Aj keď väčšinou sa tomu nedalo vyhnúť, v jeho prípade by to malo takto stačiť. Nič ho nepohrýzlo, neprišiel do kontaktu s planými ahiami a zrenice mal normálnej veľkosti.* Anu no i tua?

* Rád by jej rozumel. Slová vyslovovala s ľahkosťou a tón jej hlasu znel ako pokojný vánok, ktorý tu, priamo za oknom, prečesával stromom bohaté, listami ovenčené, koruny a vo vzdušných špirálach sa rozpíjal do jantárovej oblohy. Keď k nemu podišla bližšie a chytila mu ruku mäkké svetlo sa jej dotklo profilu tváre. Naozaj sú až taký odlišný? Prečo má ten neodbytný pocit, ktorý mu to všetko našepkáva? Neuzrel predsa ešte svoju tvár, ale cítil na nej všetko to, čo videl na Niryainej. Iba pokožku, keď pohľadom porovnal ich spojené ruky, mal o niekoľko slabých odtienkov tmavšiu než ona. A potom tu bolo to tetovanie. Nevedel kam až mu siahla, kvôli zraneniu mal problém poriadne sa otočiť a pozrieť na seba, ibaže na zadnej strane nôh to videl jasne. Tmavé, lianovito prepletené čiary, niektoré hrubšie a iné tenšie, vytvárali zložité vzory a končili sa tesne nad členkami akoby odtiaľ vyrastali a tam bol ich koreň pokračujúc líniou lýtok a hore k stehnám. Aj Niryai mala tetovanie. Hmlisto si ho pamätal ešte spred niekoľkých dní, keď ho zaviedla na toto miesto, ale len teraz mal príležitosť vidieť ho celkom jasne, ako sa skláňala nad miskami vedľa postele a v jednej z nich niečo zaujato pripravovala. Mal preto čas prejsť pohľadom po jej nahom ramene a tesne pod začínajúcou sa oblinkou, do ktorej prechádzalo Niryaino plece zahliadol vzor, ktorý sa do jej pokožky vpíjal zelenou farbou. V niečom pripomínal jeho vlastný, ale veľa detailov tu bolo odlišných a celkom výnimočných.
Výhľad mu zastrela kaskáda hnedých vlasov, ktoré sa Niryai rozsypali po pleciach ako sa k nemu natiahla a priložila mu misku k ústam. Poslušne sa napil hľadiac jej do očí akoby sa v nich snažil niečo nájsť. Ibaže po dvoch, troch prehltnutiach tej zvláštnej tekutiny ho začalo páliť v hrdle a na jazyku ostala ťažká chuť pomiešaná s horkosťou. Rozkašľal sa a odstrčil Niryainu ruku spolu s miskou až mu na líce odfrklo pár kvapiek. V tej chvíli ako pálenie zosilnelo sa v ňom prebudila panika. Myseľ mu začala predostierať celkom nové závery. Možno pri nehode stratil pamäť, ale čo ak to všetko nebola náhoda. Nespomínal si a tak nemhol vedieť či v skutočnosti aj on nepochádza z tejto planéty, ale z iného kmeňa ako Niryai. Nemuseli hovoriť rovnakým jazykom, mohli byť nepriatelia... čo ak toto všetko bola len pretvárka a to, čo vypil z misky... Vstal z postele prudšie než chcel. Bolesť ho oslepila až musel na moment prižmúriť oči a zapotácať sa smerom k oknu. Oprel sa rukou o stenu až kým nenadobudol rovnováhu a vtedy sa výraz na jeho tvári zmenil. Z každej črty mu vyžarovala podozrievavosť a obozretnosť. Vďaka tomu ani nevnímal ako sa pálenie zmiernilo a takmer vytratilo až zostal len neurčitý pocit tepla tlejúcho niekde v žalúdku. Prudko dýchajúc, skôr než by sa Niryai stihla pppohnúť k nemu priskočil on k nej a od chrbta si ju pritiahol tesne k svojej hrudi. Jednou rukou ju chytil pevne okolo pása a druhou stlačil jej hrdlo.* Kto ti? Povedz mi pravdu! Chcela si ma otráviť!* A pretože bol teraz celkom zmätený pripisoval svoju náhlu slabosť účinkom jedu. Ani si nevšimol ako sa mu rana na boku obnovila a začala z nej vytekať čerstvá krv trochu pomiešaná s hnisavou tekutinou.*

*Nechala ho piť, avšak keď sa náhle otočil proti nej, prekvapilo ju to. Z jeho hrude, ktorá sa teraz tesne dotýkala jej chrbta cítila, že má stále zvýšenú teplotu, tušila preto, že všetko, čo robí je spôsobené jeho neúplným vedomím. Z látky spoza pása vytiahla voľnou rukou malý kus dreva, len o trochu väčší od tŕňa kvetiny, napustený jedom, aby ho v prípade potreby mohla nechať na pár hodín opäť upadnúť do bezvedomia. Takto ohrozuje nie len ju, ale aj sám seba. Svaly nechala uvoľnené, nebude sa mu vzpierať, kým nezačne robiť niečo horšie.* Isarai na kaa anale, anu no ahari sa'elei... Ty priletieť *ozvala sa rovnakou rečou, akú po prvýkrát použil. Nikdy predtým ho nepočula rozprávať, len tušila, že jej nerozumel. Mohlo ju napadnúť skôr, že bude rozprávať jazykom vzdialených, ako ho nazývali v ich kmeni.* Sie nyi nepriateľ. Aharia ina - zmätený rozum. Nevedieť, čo robí. *Nenapadlo ju, ako inak mu to vysvetliť. Ich reč ovládala len minimálne, pre ňu je dôležitejšie rozumieť v prípade potreby Arkanom, ktorý pre nich predstavujú neustále nebezpečenstvo a nie ľudom z iných svetov.
Otočila sa smerom k nemu, ako jej to len dovoľovalo jeho zovretie a hľadela mu do očí. Neuveriteľné, ako rýchlo sa nechajú cudzinci zmiasť. Keby sa ho chcela zbaviť, nechala by ho v lodi, ktorou sem prišiel. Magongovia sú jednoznačná smrť, keby aj náhodou prežil výbuch.* Tá rastlina byť liek, ty to cítiť. *rukou mu prešla na hruď. Rosia možno chutí hrozne, ale lieči vnútorné orgány a za pomoci krvi sa jej účinok rozšíri do celého tela.*

* Prekvapilo ho keď počul z jej úst vysloviť slová, ktorým rozumel. A to si najskôr myslel, že aj Niryai tápa medzi vetami rovnako ako on aj keď sa zväčša dorozumievali len posunkami alebo výrazom tváre. Povolil zovretie ruky na Niryainom hrdle, cítiac na brušku palca slabé pulzovanie krvi pod je pokožkou. Priletel? Ale odkiaľ?! Čo bude ďalej ak ho Niryai neklamala? Potreboval sa jej pozrieť do očí, a tak uvoľnil zovretie na jej páse a otočil si ju tvárou k sebe. Vtedy prehovorila znovu a položila mu ruku na hruď. Pod jej dotykom mu telom prešiel mierny záchvev a konečne bol schopný vnímať to, že prvotná bolesť z pálenia sa kamsi stratila. Akonáhle mu tá myšlienka prenikla do plného vedomia ostal zarazený natoľko, že chvíľu len bez pohnutia zostal stáť a pozerať sa do Niryainých očí. Čím ďalej tým viac začínal ľutovať ako ju musel tým nečakaným gestom vystrašiť. Prekryl jej ruku na svojom tele vlastnou širokou dlaňou, teraz jej už veril a ako sa upokojoval a dych sa mu spomaľoval začal sa mu na tvári usadzovať výraz previnenia, možno aj slabý náznak rozpačitého úsmevu.* Priletel som... * nedopovedal , vystrel ukazovák a vystrel ho smerom k oblohe. Naznačil smer anadvihol pritom obočie.* Prečo si ma zachránila?

*Na jeho otázku súhlasne kývla hlavou, avšak odpovedať mu, prečo ho zachránila, nevedela. Možno to bolo vďaka učeniu kmeňa, že každý, kto im bez dôvodu neublížil, má predsa nárok na svoj život.* Od väčšej hviezdy, ukážem ti *usmiala sa zrazu a vzala ho za ruku. Všimla si však, že mu rana začala opäť krvácať. Druhou rukou preto po ceste vzala rastliny a látku na previazanie. Ťahajúc ho za sebou, vyšla druhou stranou von z provizórneho domu a najjednoduchšou cestou sa vybrala smerom ku korune stromu. Stačilo len prejsť zopár konárov, žiadny náročný výstup, ktorý by mu mohol ublížiť.
Len čo sa ocitli na mieste, kde začali prenikať slnečné lúče, posadila sa a Cudzinca stiahla k sebe. Skôr ako by mohol začať protestovať, mu odviazala ranu zamračene si ju prezerala. Nepríjemne sa zapálila, ak sa to do zajtra nezlepší, bude ho musieť vziať za otcom, jeho liečenie je predsa len účinnejšie, poznačené niekoľkonásobne dlhšími skúsenosťami. Z rastlín vytiahla tentokrát jednu sýtozelenú s modrými škvrnami na listoch. Postupne zo stonky odtŕhala jeden list za druhým a prikladala mu ich na ranu. Len čo ju celú zakryli, previazala ju nanovo.* Moc sa hýbeš *usmiala sa znovu, hruďou a rukami napodobňujúc jeho nemotorné pohyby. Mala z nich pocit, že sú zapríčinené aj jeho pôvodom, nie len neschopnosťou úplnej koordinácie svalov, kvôli zraneniam.
Hlavu napokon uprela k oblohe.* Väčšia oranžová hviezda *rukou mu ukázala na hlavný zdroj ich svetla. Ich planéta obiehala okolo dvojhviezdy, zloženej z obra a bieleho trpaslíka. Navzájom si odčerpávali energiu a vytvárali preto úplne netypické planetárne zloženie. Takmer celú južnú pologuľu preto pokrývala obrovská púšť, pretože práve táto strana bola neustále priklonená bližšie. Ich planéta mala úplne odlišnú rotáciu ako väčšina iných a práve vďaka tomu tu existoval tak rozmanitý život. Prostredie netrpelo žiadnymi extrémnymi zmenami na rovnakom území a živočíchy sa adaptovali len na určité miesta, ktoré im vyhovovali.* Ty odtiaľ spadnúť. Eranaj isha lae, tam vraj zlý život. Tvoja myseľ nepozná? *hlavu naklonila zvedavo nabok. Konečne jej o sebe začal aspoň niečo hovoriť, chcela to využiť. Miesta mimo ich sveta ju zaujímali, aj keď príliš netúžila odchádzať preč zo svojho domova, chcela by ich vidieť aspoň očami iných.*

* Pozrel tým smerom, ktorý mu ukazovala Niryaina ruka a trochu pri tom prižmúril oči pretože sa zadíval priamo do žeravého kotúča hviezdy akoby už len tým mohol preklenúť to prázdno, ktoré ho delilo od neho samého. Takto mohol byť kýmkoľvek. Rozmýšľať o tom však nikam neviedlo pretože to v ňom vyvolávalo zmätok a z akéhosi dôvodu cítil, že si teraz musí zachovať aspoň ako tak čistú myseľ. Potreboval by vidieť miesto havárie a trosky stíhačky, ktoré by mu mohli pomôcť spomenúť si... Nehľadel priamo na Niryai aj keď cítil dotyk jej šikovných rúk na svojom páse ako mu na ranu prikladala nové obklady z rastlín aké predtým určite nevidel. Cítil to takmer inštinktívne z ich tvarov a farieb a z toho ako cudzo na neho posobilo všetko naokolo. Teraz sa už nebál toho, že by ho Niryai chcela otráviť, myseľ sa mu na čerstvom vzduchu upokojila. Zavrel oči a zhlboka dýchal, hruď mu vychádzala v ústrety novým nádychom a každý výdych mal na jeho zmysli takmer upokojujúci účinok. Prehovoril so zavretými očami. Iba tón hlasu naznačoval jeho skutočnú skleslosť, ktorá v ňom tlela pri snahe spomenúť si na to kým bol. * Nie, nepozná. Nepoznám dokonca ani svoje vlastné meno, ani tvár...* Pomaly zodvihol ruku k svojej tvári a dotkol sa rozpáleného líca. Tvár sa mu zamračila, ale po chvíli sa črty uvoľnili do výrazu značiaceho nádej.* Zavedieš ma to miesto kde si ma našla? Prosím Niryai...

* Chcel sa cudzincom obrátiť chrbtom. Vlastne by mu to aj pomohlo keby ich tu nechal Garinovi pretože tak by mal čas získať náskok. V poslednej chvíli ho zadržalo to ako k nemu žena rozhodne vykročila a niečo vytiahla z vrecka na svojom oblečení. Nesústredil sa však na to, ale pohľad mu neustále utekal k obzoru za ich chrbtom až sa nakoniec takmer neveriaco zastavil na ženinej tvári* Shia ramatin?! Gara!* Posledné slovo takmer vypľul ako nadávku a stiahol tvár opovrhnutím. Nečakane sa natiahol a bez toho, aby sa vobec pozrel na to čudo v cudzinkiných rukách, vyrazil jej ho z nich jediným prudkým rozmachom a keď dopadol na zem zašliapol nohou ako červa. Pootočil pätou a čakal nejaké zapišťanie alebo iný zvuk predznamenávajúci smrť hoci nič podobné predtým nevidel Nič sa nestalo. Ale Garinovi, ktorý sa k nim blížil to bolo aj tak jedno. Wargan sa otočil skupinke chrbtom a chystal sa na odchod. * Anathi... kathaj

*Uvažovala nad tým, aké musí byť zvláštne, keď neviete, odkiaľ prichádzate. Keď vám je domov len niečim neznámym, možno len akousi čiernou dierou niekde v priestore, s neurčitými tvarmi a zvukmi. Čo by robila ona, keby nemala nikoho zo svojho kmeňa? Prišlo jej ho ľúto, nevyzeral na niekoho, kto by si taký osud zaslúžil. Je vlastne niekto, kto by si niečo také naozaj zaslúžil? Ruku mu položila na tú jeho a utešujúco sa pousmiala.* Ty prebudiť stádo mahongov. Oni veľmi zúrivý, zničiť všetko, čo bolo. *Pokrútila nad tým hlavou. Na tom mieste naozaj nič nenájde, ale ak tam bude chcieť ísť, nemienila mu v tom brániť.* Maa siranai ak ty zdravý. *rukou mu naznačila smer, odkiaľ približne prišli. Pokiaľ ho nebude musieť vziať medzi svojich a rany sa vyliečia samé, mohli by tam ísť už zajtra, najneskôr za dva dni.*
Prečo chcieť vidieť eraii tvár? *zdalo sa jej to zvláštne. Vyzeral predsa ako jeden z nich, žiadne zelené hmatové fúzy, rohy alebo končatiny navyše.* Ty vyzerať ako jeden z nás. To zle? *zvedavo nadvihla obočie, na tvári sa jej pohrával úsmev. Cudzinec bol naozaj trochu podivný, nedokázala pochopiť, prečo sa zdá, že je pre neho dôležité zrovna toto.* Anu sarei shinaa as - srdce byť dôležité.

*Akákoľvek radosť či nádej z nájdenia živej bytosti vyprchla, keď ten muž niečo vyprskol a a keď nerozumela o čo ide, neznelo to priateľsky. Skôr by to hádala na nadávku či slová, ktoré by adresoval nepriateľovi. Tým však neskončil a ona prekvapene uskočila, keď jej z rúk vyrazil mobil a podupal ho, akoby to bolo jeho alebo ho to ohrozovalo. Tessina tvár sa naplnila hnevom voči neznámemu, razom ju prešla chuť za ním niekam ísť. Mala chuť vytiahnuť na neho zbraň a postrašiť ho, no nebola natoľko detinská a mala nejaké ovládanie, aby túto potrebu prekonala* hlupák* zavrčala naštvane, sledujúc tvár cudzinca. Na jeho ďalšie hatlaniny nereagovala, otočila sa k Jackovi a očami pozrela smerom, kam hľadel neznámy. Niečoho ho prenasledovalo a určite ho to nechcelo pozvať na čaj* niečo ho naháňa a ak nás to s ním nájde, pravdepodobne sa s nami maznať nebude...* pozrela iným smerom než chcel ísť ten pako* asi by sme mali zmiznúť skôr než sa to sem dovalí, určite sledujú jeho pach alebo čosik...

* Vedela by ho Niryai pochopiť, keď každý z nich očividne pochádzal z celkom rozličných svetov? Ako by jej vysvetlil to zvláštne puto, ktoré si k nej začal vytvárať ešte v čase, keď bola jedinou živou bytosťou, ktorá sa o neho starala a rozprávala sa s ním? Aj keby mal šťastie a on by nezomrel hneď po nehode ako dlho by sa asi udržal pri zdravom rozume keby tu nebolo nikoho pri kom by mal pocit, že nie je divé zviera? Nemohol si na nič spomenúť a to ho desilo zo všetkého najviac. Ako mohol vedieť akým je v skutočnosti človekom? Spáchal niečo zlé? Mal rodinu? Chýba teraz niekomu alebo je sám aj vo svojom svete? Jemne stlačil Niryainu ruku a bolo to také skutočné.. skutočnejšie než on sám.* Chcel by som poznať svoje srdce, ale mlčí rovnako zaryto ako moje spomienky. * usmial sa a bolo to prvýkrát za celý ten čas, čo do svojich slov vložil aj náznak humoru hoci na konci sa mu hlas trochu zasekol. Rýchlo to však zakryl ďaľším úsmevom* Možno keď uvidím svoju tvár niečo nej spoznám. Toto sú ruky cudzinca... Niryai ako ti to mám vysvetliť? Prebudil som sa ako niekto celkom iný a v tele, na ktoré si nepamätám... * uvoľnil si ruku z jemného zovretia jej prstov a pozrel na svoju dlaň. Bola mozoľnatá a hrubá. Odrazu sa cítil nepríjemne.* Možno si ma mala nechať zomrieť... zachránila si ma a ja som ťa už raz ohrozil... nemôžeš mi veriť.

Ty ohrozil? Mať stále horúčku? *prekvapene mu položila dlaň na čelo, hlava stále naklonená na stranu, na tvári náznak úsmevu. Tento človek ju miatol, možno by ho mohla vziať do kmeňa, aj keby sa mu rany zahojili, prvý veštec by o ňom určite vedel niečo zistiť a nepotreboval by na to ani jeho spomienky. Využívali skôr hviezdy, rastliny, dokonca vedeli rozprávať o tvoroch už len podľa ich čŕt. Možno práve to by mu pomohlo, aj keď si tým nebola úplne istá, chcela preňho urobiť aspoň niečo.* Ja ťa zajtra vziať k veľkej arae? *Nevedela si spomenúť na to správne slovo a rukou mu preto naznačila oblak nad sebou a potom padanie na zem.* Život všetkého... *v zúfalej snahe spomenúť si, si kusla do spodnej pery, neustále nad tým uvažujúc.* Kahan povie kmeň Arkana... *nakoniec si len potichu vzdychla a vzdala boj so svojou pamäťou. Pokrútila nad tým hlavou a namiesto ďalšieho uvažovania sa postavila, vyskočila o zopár konárov vyššie a hneď nato sa otočila naspäť. V ruke držala dva plody stromu, pripomínajúce kaktusy bez pichliačov, ešte aj farbu mali zelenú. Obom odlomila vrchnú časť, čím odhalila čisto biele vnútro. Jeden z nich podala Cudzincovi a ukázala mu, ktorú časť má zjesť.* Mesata rásť skoro všade. Nesmieť jesť, keď byť vonku iná ako zelená.

Jack

* Celá tá situácia sa mu nepáčila už od chvíle ako sa stretli s cudzincom. Ostražito si ho premeriaval pohľadom a neušiel mu ani nervozny ton jeho hlasu a náznak k niečomu pred čím očividne utekal. Kathaj ni ... nevedel tú vetu ani správne dokončiť, ale nič nemohlo byť jasnejšie ako to, čo sa im snažil cudzinec naznačiť. Ibaže sa stále celkom nezbavil obáv, na moment prestal sledovať Tessu, a tak ani nezachytil to ako sa k cudzincovi priblížila a pokúsila sa s ním dohovoriť. Namiesto toho poodišiel o pár krokov tým smerom ako sa pred nimi objavil Kathaj a zodvihol hlavu k oblohe. Najskor sa mu zdalo, že sa nič nedeje, ale potom zahliadol niečo, pri čom sa strhol a zaspätkoval dozadu. Pomedzi konáre sa mihol tieň, obrovský a takých tvarov, že ich nemohol prirovnať k ničomu, čo predtým videl. Zachytil len kúsok zvráskavenej blanitej kože a pár výrastkov lemujúcich okraj zvláštneho krídla. * Tessa...* začal neisto a vrhol na ňu rýchly pohľad. * Myslím, že v tejto chvíli by nebolo dobre púšťať sa do terénu, o ktorom nič nevieme. Tento tu...* kývol hlavou ku Kathajovi ako ho v duchu nazval po prvej vete, ktorú od neho počuli *... je domáci a nie je vôbec isté či to, čo prenasleduje jeh sa nakoniec nepustí naším smerom. Mali by sme ísť za ním, budeme ho mať stále na očiach keby sa o niečo pokúsil. Možeme pokračovať v pátraní keď tomu utečieme.* Hovoril rýchlejšie a dôraznejšie než ako mohla byť Tessa zvyknutá. Rozdiel bol v tom, že teraz nebol na lodi, ale na nebezpečnom a hlavne neznámom území a to s kapitánovou ženou. Nepadlo o tom medzi nimi ani slova, ale cítil sa za jej bezpečie osobne zodpovedný. * Ideme, nemáme čas...* cestou ku Kathajovi chytil Tessu za ruku a stistol ju vo svojej. Spýtavo nadvihol obočie, ale bol dosť nervozny ked aktivoval svoju zbraň pretože si všimol ako sa Kathaj chysta odísť bez nich. Teraz mu bolo jedno vsetko okrem toho aby sa co najskor dostali prec. *

* Prijal plod z Niryainých rúk a nechal sa ňou poučiť. Možno bol na prvý pohľad zaujatý touto novou činnosťou ako aj neznámou chuťou, keď si do úst vložil prvé sústo, ale v skutočnosti sa v ňom opäť prebudila nádej. Už sa bál dúfať v niečo viac po tom ako Niryai spomenula stádo, ktoré zničilo miesto havárie. Veril predtým na veštby? Záležalo na tom teraz, keď sa zdalo, že to bolo to jediné, čo mu môže naozaj pomocť? * Niryain...* vyslovil jej meno a samému mu v ústach znelo mäkko a príjemne. * Vôbec som sa ti nepoďakoval za to všetko, čo si už pre mňa urobila...* Zdalo sa, že ho tá myšlienka vyviedla z miery. Preložil si plod do jednej ruky a druhou chytil Niryai za ruku, tak ako ona predtým jeho. * Ďakujem...* usmial sa rovnako vďačne a potom dlho hľadel na profil jej tváre. Zarazilo ho ako rýchlo sa vytrácalo svetlo z oblohy po západe hviezdy no teplota sa veľmi nezmenila. Možno neskôr bude trochu chladnejšie. S tou myšlienkou sa poobzeral okolo seba a snažil sa obsiahnuť pohľadom čo najviac z rázu krajiny. Bolo príjemné len tak sedieť a aspoň na chvíľu sa prestať zaoberať všetkým ostatným až na holú prítomnosť.
A svetlo zatiaľ nahradila tma *

*Kým bola zaujatá divným správanim tunajšieho, ani nepostrehla kde sa Jack potuľuje. Až jeho rýchly tón hlasu, ktorým dodával do celej situácie viac adrenalínu, ktorý už beztak prúdil v Tessinej krvi, naznačoval, že videl čosi čo ona nie. Keď ho presvedčila že ona sem pôjde tiež a neostane na lodi, sľúbila samej sebe v duchu, že ho bude poslúchať, aspoň pokiaľ sa to bude týkať plánov a vecí, v ktorých mal skúsenosti. Síce sa jej ten vyplašený domorodec nepáčil, musela uznať, že Jackove slová sú rozumné. Nepovedala ani slovo, iba krátko prikývla na súhlas, nechcela zdržovať, Jack sa tváril nie nadšene. Boli v teréne a tu hrozilo reálne nebezpečenstvo, podobné tomu, ktoré zažila pred stretnutím s Ranien, na cudzej planéte s vojakmi za pätami. Vtedy to mohlo dopadnúť veľmi zle a ona vedela, že čas sú aj stotiny sekúnd. Spolu s Jackom sa teda rozbehla za tým tunajším, neobzerajúc sa dozadu, len sledujúc zem, nechcela zakopnúť či spadnúť. To si nemohli dovoliť.*

*Náhly prejav vďaky ju prekvapil, príjemne sa preto usmiala a pohľad sklopila niekam neurčito pod seba. Ovocnú večeru na kolenách teraz vyjedala len jednou rukou a sledovala pritom meniace sa prostredie. Užívala si schlaďujúci sa vzduch, ktorý ju príjemne šteklil na pokožke a pohľad smerovala k zapadajúcej dvojhviezde, ktorá vysielal ich smerom už len posledné lúče pomedzi husté lístie stromov. Len čo sa zotmelo, na oblohe sa ako prvá objavila jedna z najjasnejších hviezd.* Ikara, *ukázala mu rukou na nebo a pomaly sa postavila.* Kmeň Siharei hovorievať, že prvá hviezda, ktorú vidíš s novým človekom, byť šťastná pre oboch. *pousmiala sa.* Treba ísť naspäť, v noci tu byť ľud Arkanov. *pobrala všetky veci, ktoré tu po nich ostali a vybrala sa na cestu dole. Pred vchodom ho ešte na okamih počkala na spoločníka a potichu vošla prvá dnu. Avšak skôr, ako si jej oči stihli privyknúť na iné svetlo, než to, ktoré vytvárali mesiace vonku, pocítila v miestnosti prítomnosť niekoho ďalšieho. Inštinktívne sa zohla, vďaka čomu ju len o pár centimetrov minula dýka Arkana. Ihneď vytiahla jedovatú šipku a hodila ju smerom, kde predpokladala, že stojí. Uvedomila si ich výhodu v tme, ktorú im poskytoval iný zrak, než mali kmene z povrchu, a automaticky preto cúvla k dverám.*

* Nasledoval Niryai hneď po tom ako vstala a bol len pár krokov za ňou, keď začul jej výstražné zvolanie a zachytil pohľadom ako sa šípka zabodla jednému z mužov priamo do stredu hrdla. Museli to byť Arkani, o ktorých mu Niryai rozprávala. Iba si nemyslel, že ich uvidí tak skoro a aj teraz mal len malú chvíľu na to, aby sa zorientoval. Akoby sa v ňom prebudilo niečo inštinktívne, čo jednoducho nejde zabudnúť tak ľahko ako spomienky na minulý život. Okamžite sa prešmykol okolo Niryai potiahnuc ju za seba tak, aby sa mohla skryť za jeho chrbát a druhou rukou zároveň vytrhol dýku zaseknutú v dreve. Pohybom zápästia si ju prehodil v ruke tak, aby mu zostala rukoväťou v dlani a čepeľou namierená smerom k nepriateľom. V šere izby ich rýchlo spočítal skôr než niektorí z nich stihol zaútočiť. Boli štyria.. teraz už len traja pretože Arkan zasiahnutý Niryainou šípkou sa v kŕčoch zmietal na zemi vedľa postele. Ostatní sa rozmiestnili do polkruhu okolo nich, prikrčení si ho prehliadali očividne prekvapení jeho odlišným zjavom. Rovnako aj on, Nisyro, nemohol v sebe celkom potlačiť záujem aj napriek vzrušeniu, ktoré ho prinútilo zaujať útočný postoj. Arkani mali bledú pokožku, ale viditeľná im bola len v úzkych pásoch popod očami pretože inak mali celú tvár pokrytú akousi tmavou farbou alebo hlinou. Boli mohutnejší aj keď výškou skoro rovnakí ako on, ďalšou odlišnosťou boli ich zbrane. Nezdalo sa mu, že je to ten druh zbraní, ktorých by sa mohol obávať okamžite, ale, že je najskôr potrebný samotný útok. A na ten sa Arkani veľmi dobre pripravili. Strední zo skupiny sa vrhol priamo k nemu a rozohnal sa čepeľou so zvláštnym takmer striebrofialovkastým leskom k jeho krku takže sa musel uhnúť a vtedy zvyšný dvaja prebehli popri stene, aby mohli zaútočiť na Niryai.
So zúrivým výkrikom odrazil priamy útok Arkana, vo vhodnej chvíli, keď si nekryl ľavú časť tela ho chytil za zápästie ruky a prudkým trhnutím si ho k sebe otočil chrbtom vraziac mu ostrie dýky pod bradu až po rukoväť. Nemyslel. Iba bojoval. Pootočil rukoväť v Arkanovej lebke načo sa ozval praskavý zvuk zlomených kostí a stavcov. Príliš dlho si však nekryl chrbát, a tak keď sa Arkanovo mŕtve telo zosunulo na zem nestačil už z neho vytiahnuť dýku v tom momente ako na neho zaútočil Arkanov druh. Len tesne sa vyhol ostriu nepriateľskej zbrane, ktorá pri pohybe svojou zvláštne zakrivenou čepeľou zvírila vzduch okolo jeho hlavy. Zachytila mu len spletený pramienok svetlých vlasov a ten sa ocitol na zemi akoby ho odrezala tá najpresnejšia a najjemnejšia britva. Ležiac na zemi podkopol Arkanovi nohy a ten sa zviezol za ním. Začali zápasiť na zemi a vtedy Nisyro utŕžil aj niekoľko presne mierených úderov päsťou, ktoré však rovnako zúrivo aj vracal. Kopancom do brucha ho Arkan na chvíľu od seba odsotil a Nisyro začul známy zvuk čepele vyťahovanej z puzdra, ktoré mal Arkan priviazané k svalnatému stehnu. A pretože sa nepriateľ blížil k nemu začal sa nohami posúvať dozadu až kým nenarazil do mŕtveho tela druhého Arkana, ktorého Niryai zabila šípkou. Rukou za sebou nahmatal jej nepravidelný koniec a vytrhol ju práve včas na to, aby ju vzápätí zvrchu zabodol do Arkanovho chodidla, keď sa k nemu začal skláňať s náprahom. To Arkana na chvíľu omráčilo, ale potom ešte trvalo kým sa aj on nezvalil na zem v kŕčoch. Vtedy si spomenul na tretieho Arkana, ktorý celý ten čas bojoval s Niryai...*

*Keby boli v inej situácií, venovala by mu minimálne úsmev a pochvalu. Arkanov sa zbavil, akoby bol rodený bojovník, žiadne predvádzanie sa, ani zbytočné pohyby navyše. Takto ostal už len jediný nepriateľ, čím konečne získali prevahu. S ľahkosťou preskočila naspäť dovnútra a namierila na podzemného muža dýku. Stalo sa však niečo, čo nepredpokladala. Akran si uvedomil svoju blížiacu sa smrť, a preto sa dal na útek, a aby získal čas, hodil po nej prederavené vrecko s gariom, vďaka čomu sa časť obsahu vysypal priamo na ňu. Vrhla po ňom svoju dýku, no pochybovala, že ho smrteľne zasiahla, mohla ho maximálne zraniť, čím ho síce spomalí, no už jej to aj tak na nič nebude. Kvôli jedovatej látke sa rozkašlala a začali jej slziť oči. Kým dokázala sama stáť, dostala sa von z prístrešku a hneď za ním sa zviezla na konár, ktorý ho držal vo vzduchu, chrbtom opretá o stenu. V rýchlosti uvažovala, koľko toho mohla vdýchnuť. Garium bola látka, ktorú používajú výlučne Arkani. Ak by sa jej dostala priamo do krvi, mala by maximálne pár minút života, takto sa jej zostávajúci čas predĺžil na niekoľko hodín. Jed pochádza pravdepodobne z nejakého živočícha, prípadne v kombinácií s minerálom. Jej ľud ho nikdy nedokázal vyrobiť na rovnaký spôsob. Ak by sa im to aj podarilo, zrejme by to bolo na nič, pretože nikto nikdy nevidel Arkana, otráveného týmto spôsobom. Nevedeli určiť, či je to prirodzená imunitná schopnosť, alebo si pred použitím jedu dajú protilátku, zabraňujúcu nakaziť sa. Tak či tak, im to nerobilo absolútne nič, čo sa však nedalo povedať o nej.* Isari no hae. Anu atera´siie enali ha a kae anayu... *splietala potichu. Myšlienky sa jej začali miešať a robiť si, čo sa im zachcelo. Uvedomila si, že takto jej nerozumel, no nedokázala sa poriadne sústrediť, aby mu to mohla vysvetliť.* Nerai, *rukou mu naznačila smer, približne na východ.* Evaru esu… nesmrteľná stráž. Stromy... potom arae a domov. *Cítila, ako sa jej celé telo roztriaslo a zrazu jej ostala hrozná zima. Mala už len malú chvíľu, kým upadne do bezvedomia trvajúceho kratšie ako polovicu noci. Vedela, že pokiaľ sa dovtedy nedostane do kmeňa, čaká ju už len smrť.*

* Nechal cudzincov za sebou, ale o chvíľu už začul ťažké nášľapy ich nôh pri behu ako ho nasledovali. Pohrdlivo sa uškrnul sa pretože nakoniec ho zdá sa predsa len poslúchli aj keď by veľmi rád videl tvár tej Cudzinky, Onathrei práve vo chvíli ako sa musela podvoliť svojim inštinktom. V jeho kmeni by si žena niečo také ako odpor alebo aroganciu k mužovi nikdy nedovolila.
Prestal utekať a keď ho cudzinci dobehli chytil cudzinca rovno za rameno a potiahol ho k okraju jamy naplnenej šedivým bublajúcim a navyše aj odporne zapáchajúcim bahnom. Zohol sa a chytil povrazovitý výrastok najbližšieho stromu, ktorý sa týčil nad bahniskom. Nasilu ho strčil cudzincovi do ruky a na vlastnom tele naznačil ako si ho má omotať okolo pása.* Nasari tha khaj.* Kývol hlavou k bahnisku a náznakom predviedol zadržanie vzduchu v pľúcach. Cudzinci boli príliš hluční, neutiekli by Garinovi. Nečakal už viac a len čo sa cudzinec omotal lianou strčil ho do bahna, ktoré ho okamžite začalo sťahovať čoraz hlbšie až kým naozaj nemusel zadržať dych. Potom sa Wargan obrátil k Onathrei, ale vedel, že je neskoro, aby ich bahno včas vtiahlo a ani sa mohli ukryť. Mohutné zábery garinových krídel ustali a vzduch sa už nevíril takže tvor musel zosadnúť na zem a pohybovať sa na nej ako štvornohý predátor používajúc svoje predné krídla ako vykrútené laby.
Wargan zodvihol hlavu a rýchlo prezeral koruny najbližších stromov až ku kmeňom. Pri jednom zahliadol dutinu medzi koreňmi. Ak sa tam ukryjú a ani sa nepohnú.... prebehnúc okolo Onathrei chytil ju za ruku a potiahol so sebou k vyhliadnutému útočisku. Dutina nakoniec nebola veľmi priestranná, ale chránená rastlinným porastom. Z kmeňa stromu odtrhol hubovitý výrastok a stlačil ho medzi prstami. Z pórikov vytryskla tekutina rovnakého odporného zápachu aký sa šíril aj z bahna.* Mauthi.* stlačil hubu v ruke ešte raz nad ramenami Onathrei a rýchlo jej ju vtrel do pokožky takmer surovými dotykmi. Nestaral sa či sa jej to bude páčiť alebo nie. * Naguri ja nura.* ukázal rukou na dutinu medzi koreňmi a posúril ju rozhodným pohľadom. Ak tam vlezú obaja, čo mal aj v úmysle, bude sa k nemu Onathrie musieť pritisnúť telo na telo, aby sa tam zmestili. Musí si však na ňu dávať pozor. Poznal už podobných cudzincov ako ona...*