MILETEA

*Mala pocit, že naňho hladela ešte veľmi dlhú chvílu, no vôbec jej to neprekážalo. Úsmev na jeho tvári v nej vyvolával zvláštne pocity, ktoré ani nedokázala poriadne popísať. Zvláštna zmes radosti a obáv, ktoré v jeho prítomnosti postupne menili. Mala by poďakovať Aharei, že ho našla tak rýchlo a tiež, že ani on, ani Gaia nespravil žiadnu hlúposť, ktorú by neskôr mohol niektorý z nich lutovať.* Viem, že nie... *šepla potichu a pohľad sklopila do zeme. Bolo zvláštne, že stále nevedela, čo si má myslieť o človeku, stojacom pred ňou. Akoby ho poznala celé roky a zároveň ho práve videla prvýkrát v živote. Niečo znepokojujúce v jeho vnútri jej neustále hovorilo, že naňho má dávať pozor. Nedokázala si to vysvetliť, bol to jednoducho len jej pocit, žiadna rozumná úvaha. Možno by sa mala aj ona zastaviť za Siaree a vyriešiť otázky, ktoré mala. A možno sa odpoveď na ne úkrýva niekde úplne inde...
Mal pravdu, mali by sa vrátiť naspäť. Keď sa vybrala za ním na spiatočnú cestu, zdalo sa jej akoby vyzerala ako malé dievčatko, ktoré sa nechá vodiť domov. Keď mu ešte aj podala ruku, začala sa tak dokonca aj sama cítiť, ale vôbec jej to nevadilo, práve naopak, vyvolalo to jemný úsmev na tvári. V dedine mu len ukázala smer, kadiaľ sa dostanú na zasadnutie a o chvíľu nato už bola na strome prvého siraee. Čakal ich tam sám, všetci ostatní už boli zrejme v osade medzi ľudom.
-Cudzinec... -jeho hlas bol neuveriteľne hlboký, hladiaci vnútro každého, kto ho počúval. Človek, ktorému patril vyzeral byť starší ako otec Niryai, no stále plný života, ktorý ho obklopoval, a ktorý vytváral on sám svojou prítomnosťou.
- ...čakali sme ťa.- priam až otcovsky sa na oboch usmial a pokynul im rukou, aby si k nemu prisadli. -Rada rozhodla, že smieš ostať v prípade, že si to želáš, no musíš dodržiavať pravidlá, ktoré platia aj pre ostatných.- nečakajúc na ich reakciu sa zhlboka nadýchol a pomaly začal znovu rozprávať. -Každý Siharei od ľudí z hôr a z okolia nekonečného jazera, až po severné oblasti, je pre teba priateľom a nesmieš naňho zaútočiť, pokiaľ tak neučinil skôr ako ty. Ako jeden z nás, by si mal poznať okolie, naše príbehy a vieru, a tiež dokázať loviť. Moaite ponúkol svoju dcéru, že ťa bude učiť, či prijmeš, je na tebe. A posledná vec - každý tvor okolo, koná len kvôli vlastnej obrane, nepremrhaj žiadny život nadarmo.- keď dohovoril, zatvoril oči, potichu oddychujúc, až pokiaľ nemal pocit, že je opäť správna chvíla ozvať sa. -Tiež viem o tvojej mysli, ktorá nevie nájsť pokoj. Keď budeš pripravený, môžeš sa zúčastniť obradu.

* Hľadieť do starcových očí bolo ako hľadieť do očí samotnej múdrosti, ktorej život prepožičal pokojný rozvážny hlas tohto muža. Jeho tvár odrážala všetky prežité roky no napriek tomu vrásky okolo jeho úst a v kútikoch očí nepôsobili ako vetchosť lež skôr ako stelesnená jasnozrivosť napĺňajúca tieto jazvy času. Nisyro sklonil hlavu na znak úcty už vo chvíli ako siraee prehovoril a rozvážne počúval rozhodnutie rady. A pretože neočakával ani dobré ani zlé správy nakoniec bol predsa len prekvapený pohostinnosťou kmeňa. Nemohol by im vyčítať keby mali proti nemu rovnaké výhrady ako mal aj ten muž, ktorý sa ho ráno pokúsil zabiť, Gaia. Ibaže Nisyro si nepamätal na svoj prechádzajúci život a tu sa mu odraz ponúkala celkom nová možnosť, začať od začiatku bez ohľadu na to kým by mohol byť v skutočnosti. No nenašiel by pokoj dovtedy kým by sa nedozvedel pravdu. Možno ho v jeho svete niekto čaká, možno ho potrebujú... samozrejme bola tu aj možnosť, že sa ho chcel niekto zbaviť a preto ho poslal na toto miesto. Bez Niryai a jej pomoci by tu neprežil ani deň. Chcel požiadať múdreho starca o pomoc, ale svojou poslednou vetou mu naznačil, že pozná jeho trápenie. Preto sa mu Nisyro uklonil ešte hlbšie a až po chvíli ticha prehovoril rovnako úctivo. * Vážim si rozhodnutie Rady a nezradím jej dôveru. Chcem sa naučiť poznať tento svet ak učiť ma je aj Niryaina vôľa... o to viac, že nepoznám svoju minulosť ako ani svet odkiaľ som prišiel. Ak teda existuje možnosť ako mi vrátiť aspoň časť spomienok rád sa zúčastním obradu...

* Uzatváral ich trojčlennú skupinku, na čele ktorej bol Domorodec. Netušil ako jeho zjav pôsobí na Tessu, ale podľa dlhoročných vojenských skúseností sa naučil nepodceňovať nepriateľa len podľa toho akým slabým súperom sa najskôr javí byť. Tento muž, divoch snáď každým cólom svojho tela, bol ostražitý a veľmi dobre sa vyznal v tunajšom okolí. Musel byť aj vynaliezavý takže nakoniec by bol Jack možno ešte radšej keby proti nemu stál chlap s rovnakou zbraňou v ruke akú mal aj on. Takto musel striehnuť na každý domorodcov pohyb, keď sa ako rodená šelma, ticho a ladne, pohyboval v priestore. Keby chcel mohol by im zmiznúť a on s Tessou by si to určite ani nevšimli. Potom ho však z úvah vytrhla práve Tessina otázka. Inokedy by jej nemal problém odpovedať, ale tentoraz sa zamračil a prehodil zbraň do druhej ruky.* Tessa neviem či by si sa nemala na to opýtať Cassa, keď budeš s ním. Sú niektoré veci, o ktorých nemôžem hovoriť ak to ten druhý nechce. Dlhé roky som rešpektoval to, že sa Cass pokúsil tú spomienku v sebe potlačiť a ver mi nebolo to pre neho ľahké. * Odmlčal sa a rukou odstránil z cesty prevísajúci konár stromu, ktorý by ho inak šľahol do tváre. Mrzelo ho, že Tessu musel odmietnuť, ale chcel, aby vedela ešte niečo.* Viem, že Cass ťa miluje, v živote som nevidel tak bláznivo zamilovaného chlapa..* pokrútil hlavou akoby tomu nemohol uveriť a jemne sa uškrnul.* ... a ak ťa teraz mrzí, že ti nepovedal o všetkom zo svojej minulosti je to len preto, že ťa chcel chrániť. To, čo si videla. tá spomienka... veľmi mu to vtedy ublížilo Tessa, dlho si myslel, že je prekliaty...

Jack

*Rozum jej vravel iné než srdce. Jednoducho vedela, že pýtať sa na čosi takéto sa má Cassa, no cítila, že tá otázka ho zraní a len pripomenie niečo, čo je kdesi hlboko v ňom. Ona chcela byť tá, ktorá sa jednoducho zo zvedavosti spýta na niečo, čo jej do hlavy snažil vtlačiť nejaký klon. Bolo vôbec dôležité čo sa vtedy stalo? Aspoň teraz? Jack to vedel. Nepochybne aj Lee a Bryan a všetci pri ňom stáli. Ak by ho považovali za vraha, čomu ona neverila, ich vzťah by nebol taký akým bol.* chápem Jack, nemala som sa ťa na to pýtať* odvetila mu, v hlase mohol cítiť že to myslí vážne.* ale nebudem sa ho na to pýtať...* povedala zamyslene. Nedala by za tieto slová ruku do ohňa, no v tejto chvíli to tak skutočne myslela. Jack povedal, že mu to vtedy veľmi ublížilo a ona mu nemienila pripomínať niečo, čo bolo preč a ublížiť mu tak znovu. Jeho život bol príliš komplikovaný nato aby vedela všetko, bolo v ňom priveľa bolesti na jedného človeka. No a napokon, nešlo o to že o tom nevie. Jedna vec by bola, keby bol nejaký zvrhlík či brutálny vrah, to by v poriadku nebolo, no nebol povinný jej rozprávať o všetkých strastiach a hlavne ak ho boleli. Nemienila ho do toho tlačiť, nebolo to správne.*

*Slová, ktoré si od oboch vypočula jej na tvári vykúzlili očarujúci úsmev. Lepší záver si snáď už ani nemohla priať. O dôvod viac poďakovať sa dnes Aharei zato, ako jej pomáha. Mala chuť vziať hneď Cudzinca so sebou von a ukázať mu všetky krásy ich sveta, ktoré mala najradšej, no len vďaka úcte a zdvorilosti prekonávala toto svoje nutkanie. Siaree je predsa najstarším prvým, nemohla si dovoliť správať sa nevhodne a už vôbec nie, keď dovolili Nisyrovi ostať.
-O štyri noci príď znovu za mnou, všetko by malo byť dovtedy pripravené.- ozval sa znovu Siaree svojim neuveriteľným hlasom, zahladený vesmírneho cestovateľa. -Dovtedy čiň tak, ako uznáš za najvhodnejšie. A teraz už chodte, skôr ako ma Niryai od radosti začne objímať.- až teraz sa pozrel jej smerom, len očami prezrádzajúc svoju dobrú náladu. Prekvapilo ju, ako presne vedel, čo cítila bez toho, aby si ju počas celého rozhovoru čo i len raz všimol. Bolo to snáď na nej tak vidieť? Aj keď jeho schopnosti boli vždy trochu výnimočné, vycítiť náladu okolia možno nie je až tak ťažké ako sa na prvý pohľad zdá.* Aharei na shi a nu hae. *Poslušne sa uklonila predtým, ako prebehla cez kmeň stromu o niečo nižšie a vyšla na zložitú sieť, spájajúcu koruny vysoko nad zemou tak, aby žiadny z prepájajúcich mostov či lán nebolo zospodu vidieť. Uprostred jedného z nich zastavila, na mieste, odkiaľ bol výhlad na mnoho obydlí v ich okolí a krajinu, ktorá ich obklopovala. Jej domov, miesto plné tých najnevšednejších obyvateľov, stromov a rastlín. Miesto, kde žijú mystické bytosti, kde sa rozprávajú tie najrôznejšie príbehy a kde príroda žije v rovnováhe s ľudom. Miesto, ktoré od dnešného dňa môže byť aj domovom Cudzinca, stačí si to len priať.*

Jack



* Ešte celkom nezahnal nepríjemný pocit z toho ako Tessu odbil svojím odmietnutím, čo ako mierne sa ho snažil formulovať, ale práve teraz nebolo dvakrát najlepšie nechať myšlienkam voľnosť. Namiesto toho sa opäť začal sústrediť na okolie a na Domorodca, ktorý kráčal pár metrov pred nimi. Už predtým si všimol ako ľahostajne im dáva na výber medzi životom a smrťou ibaže... nemohol si pomôcť, ale cítil, že táto ľahostajnosť je len predstieraná a že Domorodec má s nimi úmysly, ktoré tak vynikajúco maskuje za ich chrbtami. Zodvihol hlavu a všimol si ako rastlinstva začína ubúdať a močaristá bahnistá pôda sa stáva čoraz istejšou pod ich nohami. Takisto aj vzduch, vlhký a ťažký sa začal napĺňať horúčosťou vysušujúcou krk. Niečo podobné už raz zažil... Bolo to na púšti. Akonáhle sa mu podozrenie celkom potvrdilo podľa meniaceho sa rázu krajiny svižne predbehol Tessu a skôr než by ona alebo Domorodec stihli zareagovať využil výhodu svojho vojenského výcviku, obrátil si Domorodca tvárou k sebe a drsne ho chrbtom pritlačil o kmeň vyschnutého stromu, ktorý pod tým náporom protestne zachrapčal.* Kam nás to vedieš?! * precedil pomedzi pevne stisnuté zuby takže otázka vyznela ako polovyhrážka, keď kývol hlavou k východu kam smerovali a kde sa mala rozkladať púšť. Jasným naznačením musel Domorodec pochopiť aj keby nechcel.*

* Cítil , že sú blízko púšte ešte skôr než to došlo aj cudzincovi. Veď on , Wargan, tu bol predsa doma a rovnako ako to vedel tiež, že na tomto území už nie sám. Aj to bol dôvod prečo sa nebránil, keď mu cudzinec zastal cestu a nešetrne ho postrčil k stromu. Pokojne mu pozrel do vzrušenej tváre a v jeho vlastných očiach sa neodrážalo nič okrem nespokojnosti z toho ako mu na pleci ešte stále spočívala cudzincova ruka. Významne na ňu pozrel ako na odporný hmyz, ktorý mu pristál na pokožke a bolo jasné už aj z jeho prikrčeného postoja a divého zvuku, ktorý sa mu vydral z úst, kto tu má na koho právo útočiť. Len, čo sa ozvena Warganovho hlasu vpila do vzduchu už sa spoza okraja najbližšej skaly začali vynárať tiene bledých bytostí. Boli to bojovníci z jeho kmeňa. V rukách držali zvláštne zakrivené zbrane pripomínajúce vrhacie dýky a okolo bokov previazané kože s malým látkovým meštekom hompáľajúcim sa pri stehne. V ňom bol arkanský jed v prášku, tá najhoršia a zároveň najúčinnejšia zbraň. A každou sekundou bolo Arkanov čoraz viac a viac, bledou pokožkou celkom splývali s prostredím takže aj miesta kde sa skrývali boli možno prekvapujúce, ale nakoniec nie nemožné na skryté pozorovanie. Obaja cudzinci boli obkľúčení.* Kar tha zu mi naj.* Wargan zo seba striasol cudzincovu ruku a spätným pohybom ho od seba prudko odtisol s výsmešným úsmevom na tvári. Natiahol k nemu ruku a hlavou kývol na zbraň v dosť jasnom zmysle. Cudzinec mu ju mal odovzdať a rovnako aj cudzinka, Wargan na ňu pozrel kútikom oka a tentoraz už neskrýval svoju pravú tvár za masku bezvýraznosti... Warganova tvár bola tvár divocha no nie hlúpeho ani mumáka , prenikavé oči odrážali prenikavosť jeho mysle a každý pohyb svalu pod pokožkou zručnosť bojového umenia. Tu nebolo miesto pre hrdinstvá... *

* Ledva sa stihol ukloniť starcovi a prejaviť mu pri odchode rovnakú úctu ako Niryai a už ho ťahala smerom k dômyselnému lanoviu z rastlinných lian, ktoré spájalo jednotlivé príbytky na stromoch. Keď zastala, zastal aj on a pohľadom spoza jej pleca preletel po výhľade aký sa im naskytal z toho miesta. Bolo ťažké nájsť v duchu nejaké prirovnanie, keď nemal s čím porovnávať. Akoby sa znovu narodil a s jasnou mysľou mu bolo dopriate poznávať celkom nový svet. Do obradu mu ostávalo ešte veľa času a vôbec nebolo isté či si aj po ňom spomenie alebo nie. Mohol si spomenúť kedykoľvek a zároveň nikdy a jediná Niryai mu mohla poskytnúť rozptýlenie mysle, ktoré potreboval. Pozrel na jej tvár z profilu, chcel jej položiť ruku na plece a obrátiť si ju tvárou k sebe, ale neurobil to. Už predtým sa mu stalo, že ju vnímal ako bytosť z iného sveta, odhliadnuc od toho, že ňou aj bola, ale celý zmysle tej myšlienky sa ukrýval v tom ako na neho pôsobila. Cítil pokoj vyžarujúci z jej vnútra a bolo to ako dýchať čerstvý vzduch a hľadieť pri tom do slnka bez strachu z oslepnutia. Toto slnko hrialo, liečilo a práve teraz sa usmievalo na krajinu svojho domova.* Čo ma chceš naučiť ako prvé? * šepol otázku a len silou vôle sa prinútil obrátiť zrak rovnakým smerom ako ona, aby si nevšimla, že sa celý ten čas pozeral na ňu. *

/ano, ano, godmoding vsetci s nim boli oboznameni )/

Že každý aspoň trochu vyučený lovec sleduje aj svoje okolie a nie len to, čo sa deje pred ním *veselo sa zasmiala a podvedome k nemu prešla o krok bližšie.* Čo chcieť Nisyro vedieť ako prvé?
*********

*Presne ako povedal prvý Siaree, o štyri noci neskôr viedla Cudzinca na jeho strom, kvôli obradu. Svetlo sa ledva predieralo pomedzi stromy a na pokožke cítila ranný chlad a vlhko. Tie dni, ktoré mala nato, aby ho začala učiť aspoň niečo z ich tradícií jej ubehli neuveriteľne rýchlo. Keby ich mala prežiť znovu, jednoznačne by súhlasila. Nisyro bol pre ňu svojim spôsobom občas priam až vtipný, no neustále sa snažil učiť všetko, čo mu vysvetľovala. Učila ho poznávať rastliny a tvory okolo nich, bojovať tak, aby nemíňal zbytočne energiu a každý pohyb mal do najmenšieho detailu pod kontrolou, a hlavne správať sa potichu. Nie, žeby mal potrebu vykrikovať, kdekoľvek sa objavili alebo byť nejak zámerne hlučný, no jeho spôsob chôdze, dýchania a správania sa ho tu mohol hocikedy prezradiť. Miestne tvory boli predsa len hlavne predátormi a väčšina z nich nepohrdla tak výdatnou stravou, akou bol človek. Hovorievala mu o tom, ako musí svoj dych prispôsobiť dýchaniu lesa, vďaka čomu s ním splynie. A večer mu vždy porozprávala nejakú z ich legiend, no tie najzaujímavejšie si stále odkladala na neskôr. Akoby preto, aby sa uistila, že ich bude lepšie chápať, keď pochopí zmýšlanie ich ľudu.
Hneď, ako sa ocitla v miestnosti prvého Siaree, len kývla Cudzincovi rukou, kde sa má posadiť a sama prešla na úplný okraj a usadila sa potichu v tieni. Obrad začal ešte pred ich príchodom, synovia a dcéra prvého sedeli v kruhu a potichu rozprávali niečo v starej reči, ktorú sa učili len šamani, dvaja z nich to sprevádzali aj zvukmi bubnov. Siaree sedel v strede a čakal len na vesmírneho človeka, aby mohli ihneď začať s obradom. Potom, ako sa pred ním usadil, sa pridal k svojim učencom a spoločne požiadali Aharei o vypočutie ich žiadosti. Do misky pred sebou nahádzal vopred pripravené ingrediencie, zalial ich zelenou tekutinou, ktorú nevedela identifikovať ani Niryai a podal to Nisyrovi.*

*Po rozhovore s Jackom prešla do tichej fázy, len ticho našľapovala na tvrdú zem pod nohami. Myšlienkami blúdila k rôznym veciam, aj spomienke ktorú si nevedela presne vysvetliť, ku Cassovi a zjavne poslednej chvíli než ho spacifikoval klon, či k dvom nevinným bábätkám, ktoré boli našťastie teraz v bezpečí. Nepochybne ich teraz obskakoval Moris či Rowan. Z príjemných myšlienok na drobčekov ju vytrhol Jack svojím prekvapivým zvratom v správaní. Ešte prednedávnom chcel domorodého mumáka nasledovať a teraz ho tlačil k stromu. Zmätene stála v úzadí a čakala, čo mumák spraví. No ten ich mal v hrsti, no na to prišli až o niekoľko sekúnd po Jakcovje reakcii.* no super...mumák a jeho kamoši...* zahundrala pri pohľade na okolitých mužov. Tvárila sa pokojne, tomu domorodcovi by nedopriala zadosťučinenie ani nemienila prejaviť strach. Niežeby ho nepocítila pri pohľade na obklúčenie, no nejaká hrdosť v nej stále bola. Prešla pár krokov k mumákovi a podala mu zbraň. V tvári sa jej zračil čistý odpor, no nijaké prekvapenie z tejto situácie, veď jej teda sympatický nebol. Nič iné ako zrada sa od neho čakať nedala. Prázdne ruky strčila do vreciek, očkom zablúdila k Jackovi. Nebola si istá ako sa z tohto chcú vylízať. V okolí nejaká príšera a tu horda domorodcov a hlavne tento Mumák. Vo vnútri ju striaslo odporom.* s kamošmi za zadkom si ty ale hrdina...* síce jej nerozumel, no ten podráždeno- sarkastický tón by započul aj hluchý. Pozrela na Jacka a spýtavo, no len pohľadom, sa pýtala, čo teraz.*

* Bol Nisyrom viac než kedykoľvek predtým. Spolu s novým menom prijal aj nový život a konečne aspoň z časti prestal mať pocit, že nikam nepatrí a že je cudzincom dokonca aj sám pre seba. Teraz, po tom ako ho Niryai učila posledné štyri dni pred obradom, začal chápať to jedinečné spojenie, ktoré mal kmeň Siharei s okolitou prírodou. Pre neho samotného to bolo ako znovu sa narodiť a začať sa učiť používať všetky svoje zmysly, aby plne pochopil skryté tajomstvá života. Zo začiatku to bolo ťažké, ale mal chuť napredovať a to nakoniec prispelo k tomu, že aj napriek štyrom dňom, ktoré by sa mohli zdať ako príliš krátky čas na to, aby si toto miesto zamiloval... stalo sa. Prispela k tomu hlavne Niryai a jej vlastná láska a úcta tkvejúca v pohľadoch, hlase a pohybe rúk, keď mu niečo vysvetľovala alebo keď večer čo večer rozprávala legendy....
A teraz bol tu, na rozhraní medzi starým a novým život a cítil rozpoltenosť. Chce naozaj poznať svoju minulosť, keď život tu mu napĺňa dušu mierom a spokojnosťou? A neľutoval by ak sa rozhodol začať žiť odznova a celkom zapudil túžbu po pravde, ktorá mohla prísť kedykoľvek?
Uklonil sa a prijal do spojených dlaní misku naplnenú tekutinou. Chvíľu možno ešte váhal, pohľadom hľadal v miestnosti Niryai a keď ju našiel pozrel jej priamo do očí a odpil si. Na zvláštnu chuť všetkých nápojov tu si už začínal zvykať a tak ho teraz nestriaslo z napoly horkej a napoly sladkastej príchute šťavy. Prinútil sa ju vypiť až do dna a keďže netušil aký účinok bude na neho mať položil prázdnu misku a zavrel oči. Ibaže niekedy medzitým sa mu v krvi rýchlo rozlievalo teplo a oči oťažievali ako pred spánkom. V jednu chvíľu si ešte uvedomoval farby sveta okolo seba a potom aj tie vybledli. Upadol do bezvedomia...

... no v ňom nebola prázdnota. Na vnútornej strane viečok sa mi mihali chaotické obrazy a spočiatku mal veľký problém sústrediť sa na ne. Boli takmer nejasné a bez zvuku, bez farby a vône.. akoby patrili cudziemu človeku a predsa mu boli bytostne známe lebo ich prežil on sám. V rukách držal zbraň a jej čepeľ sa vnárala do tiel nepriateľov, ich krvou mal postriekanú tvár a pred očami výraz zdesenia, ktorý zakaždým predchádzal sekunde ako muži pred ním padali na zem... mŕtvi. Videl všetky tie tváre, duchov, ktorých z nich urobila jeho nenávisť v boji...tá nenávisť bola jediné, čo naozaj cítil. Mala farbu krvi, chuť kovu a vôňu smrti.....


... v tej chvíli sa prebral do reality. Ležal na zemi, ale nemohol sa pohnúť pretože strnulosť a zdesenie z poznania mu zviazali ruky, nohy aj jazyk. Iba oči nemo upieral na strop miestnosti a zdalo sa, že sa ešte stále nedokáže celkom vrátiť do prítomnosti.*

Jack




* Boli obkľúčení zo všetkých strán a on si v duchu nadával aký bol hlupák, že nezakročil skôr. Aj on odovzdal svoju zbraň domorodcovi a potom kútikom oka pozrel na Tessu ako sa drží. Ibaže to dievča zrejme nepoznalo strach a keby situácia nebola taká vážna tak by sa na jej poznámke zasmial no teraz pomaličky ustúpil dozadu tak, aby jeho široký chrbát zakryl Tessu aspoň pred domorodcovým tvrdým pohľadom.* Toto je moja chyba..* začal aj keď vedel, že teraz nie je vhodný čas na to, aby rozoberali kto sa ako zmýlil.*..., ale zistil som príliš neskoro, že Domorodec to mal už od začiatku premyslené.* Samozrejme prečo by aj mal útočiť na dvoch ozbrojených cudzincov, ktorých zbrane očividne nepatrili k miestnym zvyklostiam. Na jeho mieste by urobil to isté a zaviedol nepriateľa na svoje územie kde by sa sily obrátili.
Počas rokov svojho vojenského výcviku sa naučil, že si má v každej situácií udržať chladnú nečitateľnú tvár a to platilo obzvlášť pre situácie, keď sa dostal do rúk nepriateľom. Prvým krokom bolo zhodnotiť silu a moc súpera a nikdy ju pri tom nepodceňovať avšak nestrácať ani vlastnú odhodlanosť oslobodiť sa. Preto, keď zachytil Tessin spýtavý pohľad odvetil jej rýchlo a stručne.* Rob to, čo ja a hlavne sa nenechaj vyprovokovať... * Stál blízko nej, ale neodvažoval sa ju chytiť za ruku ani urobiť iný prudší pohyb pretože zbrane domorodcov možno boli zastarané, ale rozhodne účinné. Čakal, čo sa bude diať a zatiaľ horlivo premýšľal ako by ich dostal z tejto šlamastiky.*

* Zobral si zbrane od oboch Cudzincov, ale už na prvý pohľad bolo vidieť, že sú mu rovnako cudzie a nepochopiteľné. S odporom ich držal v rukách, črty tváre sa mu zmrštili akoby zacítil neznesiteľný pach a potom zbrane podal mohutnému Arkanovi, ktorý sa postavil po jeho ľavici. * Jurtha ni Harys !* Wargan vydal rozkaz skupinke arkanských bojovníkov, ktorí k cudzincom stáli najbližšie, a tak im bez zbytočného čakania mohli zviazať ruky pevným lianovitým povrazom. Voľné im nechali len nohy, aby mohli kráčať a druhý koniec povrazu ponúkli Warganovi, ktorý ho prijal bez toho, aby sa mu na tvári pohol čo len sval. Ešte stále si prenikavým pohľadom prezeral oboch vesmíranov no predovšetkým tú cudzinku. Nebol zvyknutý, aby sa ženy v ich kmeni správali tak... opovážlivo a odporovali vôli muža. Priečilo sa to patriarchálnej hierarchii, v ktorej im manželia, otcovia a synovia vyčlenili isté miesto, ale dosiaľ sa nestalo, aby sa čo len jedna priečila zvykom. Možno preto sa doteraz neoženil. Arkanské ženy sa dali zniesť v posteli, ale inak im chýbala tá správna iskra. Iskra, ktorú tak jasne videl žiariť v cudzinkiných očiach a to v ňom prebudilo záujem.
Vyslovil ešte niekoľko príkazov podľa čoho bolo očividné, že v kmeni zastáva isté významné miesto a potom sa celá skupina pohla na čele s Warganom a dvoma zajatcami, ktorých nešetrným tempom viedol smerom k púšti...

.... čochvíľa sa ocitli na jej okraji. Piesočné duny svetlo oranžovej farby sa dvíhali do výšky niekoľkých poschodí a zaberali šíre priestranstvo. Zdalo sa akoby polovica planéty bola mŕtva pod týmto nánosom piesku a prachu. Horúčava rástla každým krokom a práve vtedy sa začala ukazovať účelnosť sporého arkanského odevu, ktorý pozostával len z kúska látky akou mali Arkani omotané boky. Tak isto aj Wargan kráčal po piesku bosý a takmer nahý, bledá pokožka mu v lúčoch ostrého slnka začínala mierne červenieť a keby jaskyňa nebola tak blízko svetlo by jeho telu dokázalo ublížiť ešte viac.
Jaskyňa, skrytá za večne pohyblivými dunami, bola sieťou tmavých otvorov v červenkastej hornine. Otvory navonok zívali prázdnotou, ale ostražité oči bolo cítiť na každom kroku. Tak to bude až dovtedy kým nenastane noc pretože práve vtedy sa Arkani budú môcť slobodne pohybovať na vzduchu bez obavy, že by im slnko spálilo telá a poškodilo citlivé oči.* Anur, fatu nyi.* úsečné rozkazy, ktoré vzápätí vyslovil Wargan vyčlenili zo skupiny arkanských bojovníkov jedného, ktorý prevzal vedenie zajatcov a sledovaný niekoľkými pármi očí ich zaviedol k jednému z otvorov v skale. V tej časti sa nachádzali kobky a neboli prázdne. V jednej z nich, kam mal Anur zaviesť aj cudzincov už ležal na zemi schúlený muž. Ležal chrbtom ku vchodu, ale podľa zanedbaného výzoru a pochudnutého tela bolo jasné, že tam je už nejaký čas. Arkani ho našli na jednej z podobných výprav aká sa uskutočnila aj dnes, vytiahli ho z horiacej lode a priviedli sem. Keď sa cudzinec prebral dlho si nevedel spomenúť na svoje meno. Až potom... volal sa Lee.*

*Ani si neuvedomila ako, no skláňala sa nad Nisyrom, v očiach strach. Napriek tomu, že ju Siaree upozornil, že sa niečo také môže stať, mala z toho hrôzu. Možno to, čo bolo skryté, tak malo aj ostať a nemali žiadať o pomoc Aharei počas obradu.* Tanaee *ozvala sa úplne potichu príjemným hlasom, napriek tomu, čo prežívala vo vnútri. Ruku mu jemne položila na líce, zahladená do jeho očí. Oslovila ho naschvál v ich jazyku slovom, ktorého význam mu vysvetlila medzi prvými. Tanaee bolo u nich používané výlučne pre osoby, na ktorých im naozaj záleží. Neexistoval presný ekvivalent k jazyku vesmíru, no keď mu o tom prvýkrát hovorila, popísala to, ako skrytú otázku, či pre neho môže spraviť niečo, čo mu pomôže. Jeho minulý život preňho musel znamenať vela, ale stále si nebola istá týmto rozhodnutím. Ona sama si nevedela predstaviť, čo by robila, keby si nepamätala nič zo skutkov, ktoré mala na svedomí. Nevedomosť, či to, čo konala mohlo ublížiť iným alebo sa správala práve naopak, by určite chcela vedieť odpovede na svoje otázky.* Nisyro, tvoj život byť tu iný. Nezáleží, kým si bol ani čo si robil, ak nechcieť hovoriť, čo sa stalo... *šepla takmer nepočuteľne. Naozaj nepotrebovala vedieť, kým bol predtým, ako ho vytiahla z lode. Stačilo jej vidieť, ako sa správa teraz, medzi ľudom, ktorý ho medzi seba prijal.*

*Nebola si istá, čo si myslieť pri pohľade na týchto domorodcov. Aké úmysli s nimi majú? Na kanibalov zrovná nevyzerali, alebo si to možno len skúšala nahovoriť? Bolo ich tu dosť, takže ani pracovná sila nevyzerala moc pravdepodobne. Nechala túto myšlienku ale myšlienkou, namiesto toho pozrela na Jacka, ktorý sa už stihol obviniť, že je to jeho chyba.* Jack nevymýšľaj, pokiaľ si pamätám, ja som ťa presvedčila nech ideme my dvaja...* nechcela aby si niečo vyčítal, v podstate ona bola na vine. Ak by sa niečo stalo, bola by to akurát tak jej vina, že išli len oni dvaja a ona si nenechala povedať. Bez šklbania sa natrčila ruky a nechala si ich zviazať, prezerajúc si okolie. Ak z tade zdúchu, bolo by dobré pamätať si aspoň kadiaľ prišli. Po takom dlhom čase čo sa vydala a prežila časť manželstva na bojovej lodi, z nej už nebola nijaká krehká kvetinka, plne si uvedomovala, ako rýchlo by mohla prísť o život ona či Jack. No ani pobyt na Thanatose ju nedokázal zbaviť strachu, ktorý vo svojom vnútri cítila, aj keď pohľad bol chladný, aspoň pre cudzincov určite.* niečo vymyslíme...* dodala s nádejou v hlase. Hovorila potichu, aj keď rozumieť jej neboli. Najradšej by však toho Mumáka dakam kopla, že si ich vedie ako svoje psíčky na vodítku. Kráčala za Jackom a už len z truchu nepozerala do zeme, nemienila akceptovať porážku a ktomu, bolo treba rozliadať sa. No keď vyšli do nikdy nekončiaceho piesku, nebolo čo sledovať. Cítila ako slnko pripeká na každý kúsok jej tela, pot jej máčal blonďavé vlasy a lepil ich k čelu. Cítila smäd, no ústa mala pevne zovreté. Niekde v batohu by mali mať vodu, otázka však znela, či im ich nevezmú rovnako ako zbrane. Našťastie prišiel aj koniec piesku, otvory, nech už v nich bolo čokoľvek, vyzerali ako raj oproti tomu pálivému slnku. Pridala do kroku, aj keď sa nikam nedostala, musela kráčať ako ovečka v stáde, no napokon tieň prišiel. Oproti tomu čo bolo vonku tam bolo ako v dobre klimatizovanej miestnosti. Prezerala kadiaľ idú, no niečo ju zaujalo viac.* Jack...?* prekvapene zastavila a kývla hlavou k mužovi, ktorého farbu a strih vlasov dobre poznali. Nemohla ísť za ním, no keď bol odpútaný on, možno odpútajú aj ich a potom si overí, že pred nimi leží naozaj Lee. A ak tu bol Lee...možno tu bol aj Cass. Pocítila, ako jej srdce poskočilo nádejou, že je jej manžel možno len kúsoček od nej. No prečo mala pocit že to tak nie je?*

* Spomienky boli ako jed, ktorý ho trávil postupne a zvnútra každou sekundou, ktorú dovolil mysli sústrediť sa na ich obsah a to, aký význam to má pre neho. Ale potom sa nad ním sklonila známa tvár, mäkké jemné črty ustarostené a oči naplnené obavami, keď mu Niryai položila dlaň na rozpálené líce a nežne ho oslovila menom, ktoré nemôže patriť vrahom.
Prekryl Niryainu ruku na svojom líci vlastnou až sa pod ňou takmer celá stratila a na okamih ju jemne stisol. Bol v pokušení medzi dvoma túžbami, zveriť sa jej alebo mlčať ibaže to by nevydržal dlho. Niryaina otvorenosť a úprimnosť boli také čisté a lákali ho k nej ako láka svetlo v tme blúdiaceho človeka.
Neuhýbajúc pohľadom sa pomaly posadil a celkom zabudol na to, že okrem nich dvoch sú v miestnosti aj ostatní členovia kmeňa. Hlas mal stíšený do šepotu vediac, že akonáhle by prehovoril hlasnejšie mohol by sa celkom prestať ovládať. Takto len prudko dýchal a pohľad mal taký naliehavý a zároveň plný zhnusenia nad sebou samým, že telo sa mu chvelo ako pri horúčke, keď si Niryainu ruku priložil na nahú hruď presne tam kde mohla cítiť biť jeho srdce.* Tu cítim, že máš pravdu....* stíchol pohľadom skĺznuc na Niryainu ruku tam kde sa ho dotýkala. Vnímal ako sa mu na tom mieste do tela šíri príjemné teplo, údery jeho srdca odraz boli mocnjšie, keď sa pohľadom vrátil do jej očí. *... ale moja myseľ mi hovorí niečo iné. Vo vojne, tam kde je môj svet, som zabil príliš veľa ľudí, spôsobil príliš veľa bolesti, poznám hĺbku svojej nenávisti a posledné čo chcem je stiahnuť ťa do nej.* Odrazu zložil ruku z Niryainej, ale hruď mu pri nádychoch ešte tsále vychádzala v ústrety jej dlani.*

Nisyro… *nenápadne pokrútila hlavou, sledujúc svoju dlaň na jeho hrudi. Vnímala pritom pravidelné jemné chvenie, spôsobované tlkotom jeho rozbúšeného srdca, rovnako aj tela, utýraného tým, čo prežilo.* Živé bytosti sa nenechajú stiahnuť. Sami si vyberú cestu, ktorou chcú putovať. *Nebola si úplne istá, či to, čo z neho pociťovala bol smútok, zlosť alebo zmätenie. Možno z každého niečo. Chcela s tým niečo spraviť. Akoby niečo v jej vnútri bolestivo volalo, aby mu pomohla. Verila, že to, čo videl malo preňho veľký význam, určite potreboval zistiť, kto v skutočnosti je a prečo sa ocitol v ich zemi, ale ak to bolo zlé, možno je lepšie dať minulosti pokoj. Nechať ju odkráčať si vlastnou cestou a vybrať sa úplne iným smerom ako pôjde ona. A presne to potrebovala spraviť – priviesť ho na iné myšlienky, ukázať mu, že nech sa stalo čokoľvek, tu môže žiť slobodne a bez obvinení z toho, čo spravil.
Na okamih sledovala jeho oči. Trápila sa ich nešťastím a samotou. Ako mu vysvetliť svet, ktorému neprekáža, čo sa stalo predtým? Svet, ktorý hladí na súčasnosť a nie to, čo sa udialo. V hlave jej skrsla myšlienka, pohľad sa jej rozžiaril a bez slova ho objala.* Hneď som naspäť *zašepkala mu a prešla za Siaree. Chvíľu sa s ním nečujne rozprávala, načo jej odpovedal len pokývaním hlavy.*…shi a nu hae *boli posledné slová, ktoré sa z ich rozhovoru dali zachytiť predtým, ako sa mu zdvorilo poklonila. Nato sa obrátila naspäť k Cudzincovi, chytila ho za ruku a nasmerovala si to dolu zo stromu, rovno do lesa. Žiadne vysvetľovanie, kým nebudú na mieste.
Kráčala po chodníkoch, ktoré poznal len jej ľud takmer pol hodinu, napriek tomu, že sa ponáhľala. Šla pomedzi divé porasty, starostlivo sa vyhýbajúc miestam, kde žili nebezpečné zvieratá, až pokiaľ nezastavila pred neuveriteľne obrovským jazerom. Na Zemi by ho nazvali vnútrozemské more, pre nich však bolo niečím iným.* Mahabrei *ozvala sa po prvýkrát, odkedy vyšli z osady.* Nekonečné jazero *venovala mu roztopašný úsmev, prechádzajúc až k brehu. Na planéte existovala voda len v sladkej podobe. Minerály, ktoré ju ovplyvňovali ju udržiavali neustále pitnú, nech už šlo o moria alebo oceán, jediný ktorý na planéte bol. Keďže kvôli nezvyklej rotácií, bola južná časť neustále o niečo viac naklonená k silnejšej z dvojhviezdy, dve tretiny juhu tvorila púšť a nehostinné kamenné oblasti. Voda tam vytvárala len zopár malých jazier, ukrytých pred spalujúcim svetlom, a aj tie existovali hlavne vďaka podzemným zásobám.
Krajina, ktorá ich obklopovala bola o niečo iná, ako tá, kde žije ich kmeň. Rastliny pri vode mali omnoho väčšie listy, tie najväčšie z nich dokonca tvorili takmer trojmetrový úkryt pre živočíchy. Stromy kvôli ich váhe dosahovali o niečo menšiu výšku, no na majestátnosti im to vôbec neuberalo, práve naopak. Napriek tomu, že tie najbližšie pri vode boli všetky zjavne rovnakého druhu, ich sfarbenie bolo často odlišné, v takmer všetkých odtieňoch tmavých farieb, no nechýbala medzi nimi ani poukrývaná oranžová či žltá. Krásu toho všetkého dotvárali popínavé rastliny, ktoré sa ťahali po najhrubších kmeňoch, s obrovskými dúhovými kvetmi, lákajúcimi malé vtáctvo, živiace sa ich nektárom.*
Zoznámim ťa s priateľom, ale musieť byť naozaj slušný. *oči jej hrali radosťou, keď schádzala až k okraju brehu a nahla sa nad vodu. Pohladom ešte prešla po jednej bočnej strane, sledujúc jemné vlny narážajúce o kamene a stromy okolo nich. Pred sebou mala len vodnú hladinu, ktorej nebolo vidieť druhý breh, takže vytvárala zvláštnu otvorenú plochu, odkrývajúcu mnoho z ich sveta.* Jej meno je Rylai. Bude vedieť najlepšie, ako ti porozprávať o svete, po ktorom kráčame.

* Nechal sa Niryai viesť cez hustý lesný porast, rukou sem tam odtlačil z cesty vetvičku stromu alebo listy vysokého papradia no nepýtal sa na nič. Bol mĺkvy, uzavretý vo svojich vlastných myšlienkach a novonadobnutých spomienkach. Toto bol čistý, nedotknutý svet a všetko, čo v ňom žilo bolo naplnené dokonalou harmóniu a súladom. On bol cudzinec, muž z iného sveta.. aj kvôli tomu, čo kedysi urobil mal teraz pocit, že sem vtrhol neprávom a nárokuje si na niečo, čo mu nikdy nebude a ani nemôže patriť.
Keď ho však Niryai doviedla k jazeru Mahabrei akoby sa všetko to, na čo dosiaľ myslel niekam vytratilo. Skutočný svet bol plný farieb, šumu ako sa visiace listy popínavých rastlín vo vánku dotýkali jeden druhého a do toho sa miešalo ľahké trepotanie krídel. Zaostal za Niryai a na chvíľu zavrel oči nadýchnuc sa do plných pľúc. Okamžite pocítil sladkosť vzduchu naplneného vôňami a cítil ju jazyku ako vyberané sústo chutného sýteho pokrmu.
Otvoril oči, ale tentoraz mu dušu napĺňal pokoj. Sledoval ako sa Niryai na neho usmieva ako ho k sebe volá stojacia pri brehu jazera, ktoré sa tiahlo až ďaleko k obzoru a tam sním splývalo v jedno.
Vykročil dopredu a zastal si tesne pred Niryai pozrúc do jej veľkých úprimných očí, v ktorých si už predtým všimol túžbu pomôcť mu. * Pri tebe by som nemohol byť zlý.* zašepkal jej na odpoveď a chvíľu tam ešte bez pohnutia stál akoby sa na niečo chystal, ale potom si vydýchol a pohľad preniesol z Niryainej tváre na lesklú hladinu jazera. * Kto je Rylai? * opýtal sa po nejakom čase, keď sa mu dych znovu upokojil a tak okato neprezrádzal z vlastných túžob.*

*Chvíľu naňho ešte zvedavo hľadela, akoby si nebola istá, ako znie správna odpoveď nato, čo jej povedal. Nenápadne pootvorila usmiate pery, no nevedela nájsť slová, ktoré potrebovala. Napokon len pokrútila hlavou, stále s dobrou náladou, a pozornosť presunula na opačnú stranu.
Ponorila dlaň pod vodu, čím vytvorila jemné vlnky a vydala dva dlhé nízke tóny podobné zapískaniu. Zrak hneď nato upriamila na obzor pred sebou, kde sa rozpínalo svetlomodré jazero plné života. Nemusela ani čakať príliš dlho, keď sa spod vodnej hladiny vynoril vodný drak, ako tieto tvory volali v ich kmeni. Veselo sa usmiala a pohladila ho po veľkej hlave. Namiesto odpovede sa zviera vynorilo spod vody celé, čím odhalilo svoju veľkosť a majestátnosť. Mokrá koža svetlomodrej farby s tmavými škvrnami sa na slnku ligotala mnohými odtieňmi. Rylai rozprestrela krídla, ktoré mala pod vodou ovinuté okolo tela a veselo sa ozvala.* Araeni sú pánmi najväčších jazier. Oceán bez brehu je pre ne nebezpečný, mnoho tvorov je tam väčších a hladnejších, preto ostávajú tu. *zahladela sa na Nisyra a kývla mu rukou, aby šiel bližšie. Zviera malo dlhé elegantné telo, dostatočne prispôsobené na plávanie pod vodou aj lietanie vo vzduchu. Stojac vedľa Niryai sa zdalo, že má minimálne tri a pol metra, no napriek svojej veľkosti nevyzeralo hrôzostrašne. Oči pôsobili ako plné pochopenia a radosti z prítomnosti známej osoby.* Pre Siharei je každý araen mystickým tvorom. Len niektorí z nich sa rozhodnú spojiť sa s nami, vždy je to len ich voľba. Kmeň vodných ľudí ich uctieva ako posvätné tvory, žijú len neďaleko od ich domovov, preto majú v radoch araenov viac priateľov. *rozprávala hladkajúc ju po hlave a krku, ktoré Rylai nechala sklonené k zemi, aby na ňu dočiahla. Z jej hlasu zaznieval právoplatný rešpekt, nad týmito majestátnymi tvormi, žijúcimi na zemi a schopnými bez problémov sa pohybovať vo vzduchu aj vode.*
Poď, *usmiala sa zrazu na Nisyra a nečakajúc na jeho reakciu ho chytila za ruku a vyskočila na chrbát araena. Rylai prekvapená váhou na svojom chrbte, odlišnou od tej, na akú je zvyknutá, vydala dlhý škrekľavý tón, ktorý vydesil kŕdeľ malých vtáčikov neďaleko, a vyletela nad jazero. Z jej pohybov bolo cítiť radosť z letu a slobody. Mohutné krídla mávali v pravidelnom rytme, vznášajúc sa len kúsok nad vodnou hladinou. Letela rýchlo, miesto, ktoré práve opustili za nimi zmizlo takmer ihneď. Niry si užívala ten pocit rovnako nadšene, ako jej zvieracia priateľka. Vietor sa hral s jej vlasmi a príjemne jej ochladzoval pokožku, oči mala mierne privreté. Dôverovala každému pohybu, ktorý Rylai spravila, predsalen komu by mohla veriť viac, ako araenovi, ktorý jej zachránil život? Zviera akoby vycítilo jej myšlienky a stiahlo krídla k sebe.* Nadýchni sa, *zakričala so smiechom do vetru tesne predtým, ako sa chvíľu ponorili pod vodu. Rylai tam spravila dva ladné oblúky a následne sa s nimi opäť vzniesla nad hladinu. Veselo si pritom niečo škriekala. Jej hlas k nim prilákal troch ďalších araenov, ktorí sa pridali k ich letu, hrajúc sa medzi sebou. Sprevádzali ich, až pokiaľ sa nedostali nad šesť či sedem malých ostrovov ležiacich uprostred jazera.* Ich domov *ukázala Nisyrovi miesto pod sebou, netušiac či ju kvôli fúkaniu počul. Rylai nechala vyletieť do výšky a spraviť okruh dookola. Mala v pláne preletieť do vnútrozemia až k horám, ktoré doteraz nemal Cudzinec odkiaľ poznať.*

Jack

* Celý čas pozorne sledoval okolie aj keď mal spočiatku problém zvyknúť si tak rýchlo na prechod z priameho slnka do tmavých chodieb kde okrem niekoľkých lúčov prenikajúcich skrz puklinky v skale nebol nijaký iný zdroj svetla. No domorodec, ktorý ich viedol ani raz nezaváhal z čoho usúdil, že musí byť zvyknutý pohybovať sa v tme lepšie než na povrchu. Pomaličky, kúsok po kúsku skladal mozaikový obraz a hoci na ňom bolo ešte príliš veľa prázdnych miest aspoň niečo mu už začínalo dávať zmysel.
Zvuk Tessineho hlasu ho však vytrhol zo zamyslenia a prinútil obrátiť tvár tým smerom kam sa pozerala. * Lee.* zašepkal takmer nečujne no práve vtedy ich strážca zastavil pred celou kde Jack tušil svojho strateného priateľa. Úkosom pozrel na Tessu a napriek tomu v akej nezávideniahodnej situácií sa ocitli predsa len sa už nemohol dočkať momentu, keď im domorodec otvorí celu a oni sa budú môcť presvedčiť na vlastné oči presvedčiť či postava schúlená v kúte je naozaj Lee.
Kľúče zacinkali na kovovej obruči ako ich strážca vyťahoval spoza remienkového pása a nakoniec jeden z nich s ľahkosťou sadol do zámku, cela sa otvorila...
Strážca dýkou prerezal povrch sputnávajúci Jackove ruky a potom ho nešetrne postrčil do malej tmavej kobky k spoluväzňovi.
Jack sa rýchlo otočil šúchajúc si odretú kožu na zápästí, ale v tom okamihu sa mu mrežované dvere zaplesli pred nosom a kľúč v zámke opäť zaštrkotal ako púštny had, ktorého sykot neveští nič dobré. * Kam ju to vediete?!* skríkol na domorodca a náhla zúrivosť mu prenikla do krvi rozpálenej slnkom a púštnym prachom. Zavesil sa na mreže a mocne nimi trhol akoby dúfal, že predsa len povolia. Strážca odvádzal Tessu preč a nevenoval mu ani ten najmenší pohľad. Iba si pevnejšie omotal povraz, ktorým bola žena spútaná okolo ruky a trhnutím ju viedol do ďalšej chodby. Jackov krik sa rozliehal ešte dlho, znásobený ozvenou v podzemných priestoroch, ale po istom čase sa už nedalo rozoznať či to ešte stále kričí on alebo počuť už len hvizd vetra prenikajúceho pomedzi skalné štrbiny.
Cesta sa stáčala, kľukatila, miestami bola príliš úzka na to, aby v nej mohli kráčať dvaja ľudia vedľa seba alebo naopak príliš široká až mohol mať cudzinec pocit, že v tme sa strácajúce steny nikde nekončia a on je medzi nimi pochovaný zaživa.
No lúč svetla za ďalším ohybom chodby osvetlil odrazu celkom inú scénu. Dierami na vysokom strope s priemerom niekoľko metrov sa svetlo lialo do podzemnej jaskyne širokej ako tri veľké izbice. Kamenné steny však boli obložené vyšívanými kobercami sýtych farieb a ako strážca vkročil dnu nohy sa mu zaborili do príjemnej mäkkosti pletených rohoží, ktorými bola vystlaná tvrdá jaskynná podlaha. Vôňami, farbami a aj nezvyčajnou atmosférou, keď päť žien zodvihlo pohľad od svojej práce a skúmavo ich upreli nie na strážcu, ale na ženu, ktorá kráčala za ním. Stíchli hoci predtým sa miestnosťou rozliehali šepotavé hlasy. Ich exotická krása ukrytá v črtách tváre napovedala, že nie sú z rovnakého rodu ako strážca, ktorý prerezal ženine putá a rovnako ako jej spoločníka aj ju postrčil do miestnosti. Skôr než odišiel však prehovoril vo svojej reči k jednej zo žien. Sedela na ľavom kraji skupinky, mala tmavé nakrátko ostrihané vlasy, ktoré jej odhaľovali labutiu líniu šije a akonáhle na nej spočinul strážcov pohľad sklopila oči a ticho vstala. Jej najbližšia spoločníčka prevzala z jej rúk dlhú ihlu s farebnou niťou a na okamih sa zdalo, že jej venovala nepriateľský pohľad akoby ju tou ihlou chcela pichnúť do útleho krémového ramena.
Oslovená žena prešla popri cudzinke akoby ani neexistovala, aj ostatné sa po jej odchode so strážcom začali venovať prerušenej práci. Iba jedna z nich sa nehýbala a stále upierala pohľad na cudzinku akoby sa ju snažila niekam zaradiť. Po chvíli sa postavila a až vtedy sa ukázala na obdiv jej drobná no pružná postava zahalená v zelenom pavučinkovom súkne cez ktoré takmer presvitali oblinky pŕs a plochého brucha. Zamierila priamo k cudzinke a čím bližšie k nej bola tým zreteľnejšie sa jej oči farbili do azúrovej modrej a pery dvíhali v priateľskom úsmeve, ktorému krátka ofinka hnedých vlasov dodávala priam šibalský nádych. Rozhodne bola jediná, ktorá na príchod novej väzenkyne zareagovala. Všetky ostatné sa ponorili do mĺkveho vzpurného ticha. * Volám sa Maya...* prehovorilo modrooké žieňa k cudzinke a natiahlo sa po krčah s vodou ležiaci na pekne vyrezávanom drevnom stolíku.* Musíš byť smädná.* usmiala sa súcitne a ponúkla vodu neznámej.*

Maya

*Akékoľvek nadšenie pre nájdenie Leeho vyprchalo, pretože pocítila strach, ktorý doteraz len vrel niekde pod povrchom. Jack za mrežami spolu s Leem a ona vedená kdesi preč. Nechcela byť oddelená a snažila sa vzoprieť, no ťažko mohla odporovať sile muža, ktorý ju vliekol kamsi preč. Skôr než zmizla, pozrela smerom k Jackovi, aj keď v tej tme videla len akýsi obrys. Nejaké slová sa jej drali na špičku jazyka, no nevyšli. Čo by zakričala? Jack? Pomôž mi? Nemohol by spraviť nič, iba by znásobila jeho obavy o to kam ide, akoby nestačilo, aké malé zostalo jej odvážne ja. Napokon sa už nebol dôvod spierať, nemala šancu. Preto kráčala potichu s predstieranou pokorou, nevediac čo čakať. Napádalo ju toho veľa. Spomenula si na nechutného Drewa a tú odpornú posteľ kdesi v horách. Je žena, bola to jedna z možností kam ju práve mohli viesť a ťažko jej niekto pomôže. Temné chodby sa však zmenili. Vošli do kamennej izby, ktorá hýrila farbami všemožných druhou, ktoré lákali jej oči. Pocítila mäkkosť pod nohami, neznámu vôňu a pohľadom zastavila na niekoľkých ženách. Bolo ich päť a ani jedna nevyzerala na tunajšiu jaskynnú žienku. Museli byť zajaté ako ona, čo mohlo znamenať aspoň niečo dobré, nebudu proti nej ak sú na rovnakej strane. Keď však hľadela na tie ich ignorujúce pohľady, sklápajúce oči sa, mala chuť zanadávať. To sa len tak zmierili s tým že sú tu? Jedna však stala, akoby jediná zaregistrovala že prišiel niekto nový.* Tessa* vyšlo jej z úst, keď si uvedomila, že jej rozumie. Konečne!* som, ďakujem...* odvetila potichu. Naozaj bola smädná, na povrchu bolo strašne teplo a tá cesta po piesku bola vyčerpávajúca* kde to sme a čo chcú?* spýtala sa, uprúc zelené očí do očí neznámej ženy, ktorá aj napriek tunajším podmienkam vyzerala krásne.*

* Nevidel, čo presne Niryai robí s vodnou hladinou, ale to len znásobilo jeho zvedavosť tak, že pristúpil bližšie. No akonáhle sa spod vody ako zázrakom vynorila mohutná postava tvora, ktorého vzhľad okamžite vedel vyvolať rešpekt, prikrčil sa v obrannom stoji a vrhol rýchly pohľad Niryainým smerom. Nie, že by sa voči tvorovi mohol ubrániť, ale bol to inštinkt, ktorý ho chcel ochrániť pred nepoznaným tým, že mu celkom ovládol podvedomie.
Ale Niryai vyzerala pokojná, dokonca toho tvora veľmi dobre poznala ako sa dozvedel už čochvíľa z jej slov. Prekvapený, ohúrený sa pomaly vystrel pozorujúc ako Niryai hladí obrovského araena po lesklej modrastej koži na hlave. Možno by tam stál bez slov ako vrastený do zeme keby Niryai nezasiahla a nechytila ho za ruku. Nestihol ani zaprotestovať a už sedel na širokom chrbte araena, ktorý v okamihu vyletel do výšky. Jeho štíhla silueta vrhala tieň na hladinu jazera rozkladajúceho sa čím ďalej tým hlbšie pod nimi až nakoniec prestala zem splýval so oblohou a obzor sa rozdelil. Videl už niekedy niečo krajšie ako v tej chvíli? Dokonca aj spomienky na minulosť slabli pod farbami nekonečného neba a jasnou zeleňou skupinky ostrovov obkrúžených masami čírej vody a keď sa na okamih ponorili s araenom pod hladinu... nikdy predtým tak necítil, že žije ako keď mu kvapky vody stekali po pokožke a prúdy vzduchu ich stierali v letku. Smial sa, veselo a tak hlasno ako dosiaľ nie od času ako ho Niryai našla a zachránila z horiacej lode. Vychutnával si tieto momenty spolu s ňou, keď ju jednou rukou držal okolo pása a druhou sa dotýkal hladkej kože araena. Tomu pocitu sa nič nevyrovnalo...* Niryai.. je to nádherné, neuveriteľné. Toto miesto, ty...* odpútal zrak od ostrovného pásu a uprel ho do očí dievčaťa, ktoré boli rovnako, ak nie aj viac, smaragdové a lákavo žiarili radosťou a vzrušením z letu. Ale pozerať sa na ňu dlhšie nemohol pretože práve vtedy araen urobil nečakaný obrat takže sa musel nahnúť bližšie k Niryai pocítiac na hrudi jej rozhorúčenú pokožku a na líci ľahké pohladenie vlasov. Niekoľko araenov, medzi nimi aj jeden so svetlofialovou kožou a do purpurova sfarbenými škvrnami, zakrúžili niekoľkokrát pod nimi a nakoniec sa pridali po stranách k ich araenovi akoby ho chceli sprevádzať. Svetlofialový mocnejšie mávol krídlami a natiahol hlavu, aby ňou jemne drgol modravého araena. Obrovské blanité krídlo sa na okamih dostalo ponad nich a svetlo presvitajúce skrz neho farbilo všetko do fialova, aj poryvy vetra sa zmiernili pretože toto zoskupenie vytváralo akési závetrie nad pružným telom vodného draka.*

/ dráčiky, to ja ráááád /

Maya



* Pod vplyvom posledných ženiných slov sa jej na perách objavil rýchly no predsa postrehnuteľný smutný úsmev. Neprehovorila však iba počkala kým Tessa dopije potom jej zobrala džbán z rúk a položila ho na predošlé miesto. Pohľadom mrštne šibla po skupinke žien sediacich pri ručnej práci a keď videla, že ani jedna z nich zatiaľ neprejavila záujem o nové dievča viditeľne sa potešila.* Tu nie.* šepla skrz líniu jemne zovretých pier a očami naznačila Tesse, aby ju nasledovala.
Zdalo sa, že za hrubými tkanými kobercami na stenách nie je nič iné len holé skalené steny, ale keď Mayna prešla do úzkeho výklenku v pravej časti izby a odtiahla rukou nádherne prešívaný koberec, ukázal sa vchod do tmavej úzkej chodby. Bez zaváhania do nej vošla, bolo vidieť, že ju veľmi dobre pozná, a ľahké nášlapy bosých chodidiel sa pri každom jej kroku odrazili od chladného kameňa a vracali v tlmenej ozvene. Spočiatku sa chodba mohla zdať dlhá, jej koniec v tme nebolo vidieť, ale aj to sa po niekoľkých prejdených metroch zmenilo a Maya vošla do priestrannej miestnosti, ktorej väčšiu časť zaberala pozdĺžna kameninová vyhĺbenina až po okraj naplnená vodou. Aj sem prenikali skrz škáry v skalnom strope zväzky slnečných lúčov a vodná hladina sa pod nimi vlnila ako zhypnotizovaná, tichý žblnkot kvapiek len dotváral atmosféru tajomna.
Teraz boli konečne sami. * Tu je to bezpečné, ony sa síce tvárili akoby si ani neexistovala, ale určite by potom voči tebe zneužili každé slovo, ktoré by počuli.* začala Maya rozprávať tlmených hlasom, keď sa obrátila k cudzinke a venovala jej sprisahanecký úsmev. Dobre si však pamätala to na čo sa Tessa pýtala a pod vplyvom myšlienok sa aj ten úsmev začal pomaly vytrácať z jej pier akoby spriesvitnieval až sa nakoniec vyparil celkom. * Dobre sa pýtaš ak chceš vedieť kde si, ale je hlúpe nevedieť kvôli čomu.* významne nadvihla pekne tvarované obočie a potom rýchlo sklopila pohľad na svoje polopriesvitné šaty. * Si tu, aby si potešila Wargana, vodcovho syna.. vlastne preto sme tu my všetky aj tá, ktorú si videla odchádzať.* Mayn hlas bol nezvyčajne pokojný, miestami prezrádzajúci trpkosť, ale aj akési záhadné očakávanie. Rýchlo však nadviazala na niť svojich predošlých myšlienok a nenechala sa strhnúť spomienkami. Uprela na Tessu jasný živý pohľad a nezdalo sa, že by jej tá otvorenosť prišla nevhodná.* Arkanom ma predali Igniovia, kupci z Tagaru, ale to je už dlhší čas. Povedz, ako si sa sem dostala ty?

*Niryai sa veselo smiala na hravosti araenov. Niet nič krajšie ako užívať si s nimi nevinnú túžbu po spoločníkoch a priateľoch. Mala radosť aj vďaka Nisyrovi, ktorému sa konečne vylepšila nálada na nerozoznanie od rána. Jeho ruku prekryla svojou bez toho, aby si to uvedomila a dala znamenie Rylai. Tá, na pokyn opustila svojich druhov, zamierila vysoko do povetria a spokojne si pomrmlávala niečo pre seba. Za sebou nechávali prekrásnu hladinu jazera, ukrývajúcu v sebe mnoho vlastných tajomstiev. Jej pokoj narúšalo len zopár vĺn, vytvárajúcich neposlušne pohyblivé lesklé plochy. Hviezda ešte stále nenadobudla dominantné postavenie na oblohe, preto sa zo vzduchu zdalo, že modrý nádych nie je ani zďaleka prevládajúci.
Preleteli ponad pobrežie, starý strom, ktorý už nezvládal nátlak času a zrútil sa k zemi, ktorá mu donedávna poskytovala životnú silu a divoké kalharie rastúce pri vode. Ich počty prevyšovali snáď všetko ostatné. Svojimi obrovskými kvetmi sa v mierne rozmazanej podobe odrážali na vodnej hladine, vytvárajúc tak akýsi vlastný svet farieb. Niryai sa nemala kam ponáhlať a ich lietajúca spoločníčka si to zrejme uvedomovala tiež. Nehnali sa plnou rýchlosťou, len si užívali vietor, s ktorým by inokedy radšej pretekali celé doobedie. Každý nádych v tejto výške bol svojim spôsobom výnimočný, neustále dodávajúci energiu a iný pohľad na život pod nimi. Touto trasou leteli už nespočetne veľakrát a napriek tomu bola pre obe nová.
Za krátku chvíľu sa pred nimi vynorili mohutné pohoria. Vrcholce kopcov mizli v oblakoch a najnižšie doliny plné zelene postupne opúšťala rednúca hmla. Rylai mierne zahla, aby sa k nim dostali z iného uhla, vďaka čomu sa pred nimi čoskoro rozprestreli niekoľko desiatok metrov široké vodopády, prehlušujúce všetky zvuky v okolí. Ich silu bolo počuť už z diaľky, no skutočná sa ukázala až keď prileteli bližšie. Voda sa rútila nadol strmým zrázom, vytvárajúc pod sebou jazero, úplne odlišné od toho, ktoré opustili. Araen pristál na kamennej vyvýšenine, ktorá trčala zo skaly. Dostali sa tak na jeden z okrajov, oddelujúci vodopád od tropického lesa. Okolo nich bezprestania špliechala voda, odrážajúca sa od kameňov naokolo. Niryai zoskočila na zem a prešla až úplne na okraj, vďaka čomu bola čoskoro celá mokrá. Avšak vôbec jej to neprekážalo. Na tomto mieste akoby vládla úplne iná moc. Mohutná ale príjemná, preplnená energiu a radosťou.* Sahalier, miesto, ktoré žije. *obrátila sa na Nisyra s úsmevom na tvári. Zbožňovala to tu a napriek tomu alebo možno práve preto, sem vždy chodila len s Rylai. Keď sa potrebovala odpútať od okolitého sveta, tu vždy našla útechu.* Si prvý, koho som sem priviedla...

*Napila sa studenej vody, utíšiac svoj smäd a na pokyn mladej Mayi ju nasledovala. Snažila sa zapamätať si všetko čo by sa mohlo zísť, no zatiaľ nebolo čo, mimo cesty ktorou kráčali. „Tu nie“ zračilo, že nech sú kdekoľvek, môžu ich počuť, no aj to, že to čo jej môže žena prezradiť má byť len pre jej uši. Kráčala preto mlčky, kým nebola ochotná prehovoriť s pocitom bezpečia. Vyznala sa tu a ona nemienila robiť nepríjemnosti niekomu, kto jej chcel pomôcť. V tých tuneloch sa cítila zvláštne, nebola si istá ako takto môžu žiť. Ženy tu boli držané zjavne nasilu, no čo tunajší obyvatelia. Prečo žijú v takejto, takmer tme, keď vonku je slnko, čertvý vzduch...myšlienky sa rozlynuli, keď začula ženu znovu prehovoriť.* jediné čo tomu Warganovi urobím je, že ho zabijem ak sa ku mne priblíži.* odvetila zamračene. Netušila kto ten Wargan je, no aj je podobný ako ten Mumák čo ich sem doviedol, z radosťou mu ukáže, že aj ženy sa vedia brániť. Aj keby ju dostane, nedala by pokoj kým by sa mu nepomstila. Vynorila sa jej spomienka na Andersona a tie jeho slizké paprče, do žíl jej vprúdila nenávisť. Nedovolí nikomu z tunajších ľudí aby dokončili to čo Anderson začal.* ten Wargan, rozumie našej reči?* spýtala sa zamračene. Neznáma si mohla prečítať na tvári, čo jej slová vyvolali v jej vnútri.* ako si sa mohla zmieriť s tým, čo tu máš robiť?* spýtala sa po chvíľke, skôr než odvetila na jej otázku. Povedala že je tu už dlhší čas a aj keď v jej slovách zacítila trpkosť, netvárila sa príliš nešťastne* môj príbeh je príliš dlhý a zložitý, no prišla som sem s priateľom zachrániť svojho manžela. Na lodi sa niečo stalo a on je teraz niekde tu a ja ho musím nájsť...dajú sa tu zohnať nejaké zbrane?* vedela, koľko riskuje, keď sa niečo také pýta neznámej ženy. Lenže čo mohla ešte stratiť? Stratila Cassa, vlastnú slobodu a skončila v háreme aby ju okradli ešte aj o vlasnú hrdosť a sebaúctu.*