Kráľovská letecká akadémia na Telarione

Mey Small






*Na to, že by sa ju Maels pokúsil utopiť ani nepomyslela. Samozrejme nechcela, aby sa utopili takto, keď ani jeden z nich nemohol poriadne pohnúť rukami. Bola by to nešťastná náhoda, hrozná nehoda. Zostala by po nich len poloprázdna tuba melónového lepidla a pár bubliniek na hladine. Odrazu sa tej predstave zasmiala, vždy mala tak trochu zmysel pre čierny humor. No len čo sa po prvýkrát dostala do kontaktu so studenou jazernou vodou telom jej prešiel silný záchvev a odrazu všetko vnímala ostrejšie. Cítila ako si ju Maels pritisol k sebe a po jeho starostlivej otázke začala vnímať všetko inak. Na okamih bol vážny a skutočne sa o ňu zaujímal, aj keď si to vážne nezaslúžila. Tlmene si vzdychla a na okamih si oprela hlavu o jeho plece, pretože z toho zakláňania ju už bolel krk.* Nemal by si byť ku mne taký milý, veď to ja môžem za to, že sme takto skončili. Keď sa odtiaľto dostaneme zober si to lepidlo.* pokrčila plecami a pokúsila pohnúť rukami. Lepidlo stále kládlo odpor, ale už začalo mierne povoľovať.* Prepáč, čo si to vravel ako posledné? * jeho hlboký hlas mal na ňu hypnotický účinok a ona už vážne rozmýšľala či sa o tom nabudúce neporadí s Mathiasom. Alebo radšej nie. To by mu musela všetko vysvetľovať. *

Maels

A prečo by som nemal byť milý? Ja sa celkom dobre bavím, neviem ako ty. Škoda, že si sa chcela rozlepiť a nešli sme takto na oslavu.* Aj keď tá zima naozaj nie je nič príjemné. Opäť si ju pritisol k sebe, pokúšajúc sa pohnúť prstami, ktoré stále držali na mieste. Pre ich šantenie nemusela ochorieť zase. To by sa mu naozaj nepáčilo. Lebo by ochorela pre zbytočnosť. Veď iba trochu blbli. A aspoň trochu cti v sebe ešte stále nosil. Pri jej poslednej otázke sa musel zasmiať. Ako bolo možné, že ho nepočúvala?* Povedal som, že je škoda, že to lepidlo schádza len pri studenej vode a nie pri teplej. To by sme teraz boli v sprche a nie v jazere, kde večne pláva nejaký úhor.* Ak ho nepočúvala, tak prečo by si to trochu neprifarbil. Baby sa zväčša báli, keď im niektorý z chalanov povedal o úhorovi. Bola to taká ich obľúbená slovná hračka. Doteraz to žiadna nezvládla bez vreskotu a pojašeného pokusu o útek z vody. Úprimne bol vo vytržení v očakávaní ako zareaguje Mey. Moc si ju nevedel predstaviť, že by jačala, ale ani že by ostala ľahostajná. Možno by čakal, že sa roztrasie ako osika a striehne pohľadom po vode. Áno, presne to by od nej teraz čakal. A vlastne preto ju s takým očakávaním teraz sledoval. Ale čo ho úplne najviac tešilo bola skutočnosť, že sa vzdala a rozhodla sa neodporovať mu v pláne s lepidlom. Ak by ju mal k tomu dotlačiť tým, že by jej vyčítal ako sa musel čvachtať vo vode, možno by ju trošku potrápil.*

Kala

*Bože, aký bol zlatý, keď sa ju snažil upokojiť. Keby ale vedel, že zdrojom jej nepokoja je práve on a nie tá hŕba ľudí vo vnútri. Na zábavu a dokonca i na krst ohňom sa tešila, len z neho bola celá roztekaná. A to sa ona nehanbila ani nerobila pri chalanoch žiadne trapasi. No, teda, až do dnešného dňa. Táto nová skúsenosť jej ale dávala zabrať. Prečo ma vlastne stále drží? Bude ma celý večer? To hádam nie. Alebo, vlastne, mohol by. Jej vnútro sa ani nevedelo rozhodnúť, čo chce. Na jednej strane z neho bola vytrasená ako trasoritka, na druhej to bolo príjemné a celkom upokojujúce, keď ju tak stisol a hľadel na ňu.* Nie, už bude niekde skrytá, jej sa sem nechcelo, chcela sa ísť len prejsť. *Vedela že je to márne a v duchu ju preklínala zato, že ju tu nechala samú a takúto vyhúkanú zo života. Jeho ďalšia otázka ju prekvapí, i keď by vlastne ani nemala. No netuší čo mu povedať a či Emu prezradiť.* Nie, ono...*Pridvihla k nemu hlavu a neisto si zahryzla do pery.* Ona nevidí a je to jeden z dôvodov prečo sem nechcela ísť, aby nebola dezorientovaná a celkovo sa jej to nepozdávalo. Ale ak príde, prosím nespomínaj to dnes nikomu, ja viem že tí čo ráno boli s nami dole si to všimli, ale i tak, keby príde, nechcem aby na ňu čumeli ako keby spadla z jahody. Dnes toho už mala naozaj dosť a nemusí to zažívať ešte i tu, aj keď silno pochybujem že príde. *Asi najdlhšie rozprávanie pri Aruthovi. No musela ho o to požiadať, ak by sa naozaj náhodou zjavila, nemuseli na ňu zírať. Veď preto si nevzala paličku ani nič, aspoň dnes si chcela určite užiť večer bez pohľadov zvedavých či nechápavých*

Arutha

Aha, tak v tom prípade sa ani nečudujem, že tak rýchlo ubzikla. Ale prečo nechcela sem ísť?* No na tú otázku dostal veľmi rýchlo odpoveď. Slepá na akadémii?* A to ako prešla tými všetkými testami??* Vhŕklo z neho skôr než by si rozmyslel čo vlastne povedal.* Och, prepáč, nechcel som sa to tak opýtať. Ale pamätám si, že keď som ja robil testy, tak to bola poriadna záťaž a neviem si predstaviť ako to mohla zvládať slepá.* Keď začínali prichádzať prihlášky do tohto ročníka posúvali sa po škole nejaké škodoradostné poznámky o slepom dievčati, ale väčšina ľudí to považovalo za blaf. Ale očividne to taká blbosť nebola. No dnešný večer nebol o rozprávaní. Vlastne bol, ale nie iba tak na suchu.* Poďme si vziať niečo na pitie a...* môžme sa trochu spoznať. Naozaj chce povedať takú hlúposť?? A to už stratil rozum po ceste, či čo?* Pokecáme, čo ty nato? Alebo ak tu niekoho už poznáš, či sa chceš pričleniť k vašim kľudne povedz, odvediem ťa k nim a dám ti pokoj.* Nechcel sa jej vnucovať, aj keď jej spoločnosť bola príjemná. Veril, že stres ktorý pociťovala opadne keď sa oťuká. A nevyzerala byť ako klasická pipka. O tom hovorilo už len jej nevkusné oblečenie, ktoré sa jemu naozaj páčilo. Hovorilo o nej, že bude iná než dievčatá v jej veku. A to bolo pre neho dosť veľkým lákadlom. Už len nato, aby ju mohol spoznať. A potom by vedel zhodnotiť, či naozaj je takou ako si on približne predstavoval. Ale na druhej strane, ak by bola takou bláznivou, určite by si sadla s Maelsom. Aj keď on si s babami nerozumie, s Kalou by to asi šlo. Ak sú na rovnakej vlne, tak určite.*

Taliah Nura

*Potichu si čmáral i naďalej do zošita, napriek tomu, že jeho spolubývajúci už musel byť preč. Nejako sa mu ale nechcelo odlepiť od schodov a tiež, nechcelo sa mu drať všetkými tými nadšencami z párty. Sem nechodil nikto, bolo to mimo centra diania a v tento večer sem naozaj mohli zablúdiť len takí ako on. Utiahnutí samotári, ktorých tu bolo však málo a zjavne aj tak zaliezli do izieb. Očakával, že večer strávi sám, i preto ho prekvapil náhly príchod akého si dievčaťa. Vyzeralo tak vyplašene a dezorientovane, dokonca si ho ani nevšimlo, akoby tam ani nesedel a nehľadel na ňu celý prekvapený. Nikdy predtým ju nevidel a nepochyboval, žeby si ju pamätal. Znamenalo to len jediné, musí tu byť nová a možno i preto sem zablúdila a je taká nesvoja.* Si v poriadku? *Ozval sa k nej starostlivým hlasom, nechcel ju vystrašiť keď ho nezaregistrovala. No nevyzerala v poriadku a on sa snažil správať normálne a prelomiť jeho samotárske ja. Málokedy sa rozprával s cudzími osobami a už tobôž nie s dievčatami. So spolužiakmi a spolužiačkami áno, už si zvykli na to aký je, no čo cudzie osoby? Musel na ne pôsobiť ako mĺkvy čudák a možno sa ich občas i dotkol, že nevedel rozprávať toľko čo oni na témy, ktoré načreli ony.* Alebo i teba desí to množstvo ľudí čo je na oslave? *Dodal po chvíli a jemne sa pousmial.* Ak áno, bezplatne ti uvoľním trochu miesta na týchto príjemných schodiskových priestoroch *Pripadal si nanajvýš zvláštne, rozprával akosi veľa. Len, chápal ju, bola nová, v neznámych priestoroch a on len chcel, aby sa upokojila alebo niečo také.*

Mey Small






*Takže toto jej hovoril. Na okamih si predstavila seba a Maelsa v sprche no ak si chcela zachovať aspoň zdanie slušnosti musela s tým veľmi rýchlo prestať. Napriek studenej vode jej krv aj tak udierala do líc príliš ľahko. Navyše v jeho blízkosti mala tendenciu robiť zo seba blázna a od popoludnia si o nej musel zmeniť mienku najmenej niekoľkokrát. Ale na druhej strane niečo vypozorovala aj ona. Maels nebol až taký bezstarostný mladík za akého ho všetci považovali, pretože keby taký v skutočnosti bol snažil by sa túto situáciu využiť a nezaujímal by sa tak starostlivo o to ako sa má. Jednu chvíľu bol vážny, celkom iný a potom akoby sa znovu vracal do svojej roly. Samozrejme bol zábavný a rád vtipkoval to sa mu nedalo uprieť, ale mala pocit, že za tých pár hodín sa o ňom dozvedela viac ako za celý predchádzajúci semester.
Znovu zaklonila hlavu dozadu a modrajúce pery roztiahla do širokého úsmevu.* Maels.* ticho sa zasmiala a prižmúrila oči akoby ju napadlo niečo veľmi smiešne.* V tomto rybníku nie sú žiadne úhory, ale poznáš tie drobné rybky, ktoré sa mužom dostanú veď vieš kam a urobia tam veď vieš čo?* významne nadvihla obočie a potom si sama vedecky pokývala hlavou.* Tak tie tu sú celkom iste.* práve v tom okamihu lepidlo povolilo a ich prepletené ruky sa uvoľnili. Mey chvíľu zostala stáť akoby za ten čas celkom zrástla s dnom no potom si skrehnuté ruky pošúchala o seba a pomaly zamierila k brehu. Nebola si totiž vôbec istá ako sa tvári a Maels v nej vedel čítať ako v otvorenej knihe. Na malú chvíľku sa chcela rozbehnúť a zamknúť v izbe. Zabudnúť, že ten večierok vôbec je, ale potom si povedala, že by to bolo príliš detinské a slabošské. Na brehu zodvihla tubu s melónovým lepidlom a starostlivo ju znovu zavrela a uložila do škatuľky. * Tak teda dobrú zábavu Maels, možno sa uvidíme neskôr.* Premočenou topánkou vyhĺbila do zeme plytkú dierku, ale potom sa rýchlo otočila a zamierila po moste preč. V polovici sa otočila a ešte k nemu zakričala.* Mimochodom s tými rybičkami som žartovala.* samozrejme sa pri otočke ešte zakopla, ale potom už radšej rýchlo odkráčala preč. Pri každom kroku jej ločkalo v topánkach a nohavice sa jej lepili na telo ako druhá koža. Sklonila hlavu a vlasy jej okamžite padli do tváre pričom si ruky založila krížom cez hruď. Na zvedavé pohľady si už zvykla a za tie roky si už stihla vybudovať aj účinnú schopnosť ignorovania. *

Ema

*Zdalo sa, že si napokon vybrala dobrú uličku, lebo nech čakala ako dlho chcela, nikto ďalší sa tam neobjavil. A naozaj si myslela, že je tam sama až kým sa neozval ten príjemný hlas. No nečakala to a preto s tichým zjojknutím poskočila. Pohľadom okamžite zamierila za zvukom jeho hlasu. Pôsobil tak príjemne, že aj keď ju vystrašil začínala sa cítiť pokojnejšie. Ako keď bola nervózna a zo saladina čerpala pokoj, tak tomu bolo aj teraz.* Áno, som v poriadku, iba...* Odmlčala sa, lebo netušila čo ďalej povedať.* Iba tam toho na mňa bolo priveľa.* Myslela si, že by sa mala pobrať preč, ale keď jej tak skromne ponúkol miesto vedľa seba, vďačne prikývla a sadla si na schody vedľa jeho.* Vlastne aby som povedala pravdu, nečakala som toľkých ľudí a celé ma to vydesilo. Len som dúfala, že sa mi podarí trochu sa tu poprechádzať a prípadne na nejaký čas zaliesť niekam kde ma nikto nenájde, ale asi som sa prepočítala.* Neveriacky pokrútila hlavou. Vedela, že to všetko bude ťažké, ale také množstvo ľudí? Ani si to nevedela predstaviť. A teraz to vlastne rozprávala úplne neznámemu mužovi, ktorý sedel na schodoch a ..* A ty tu čo robíš? Nemáš lepšie byť vo vlastnej izbe, keďže nemám pocit, že si nováčik a už vôbec nie, že túžiš po tom čo sa deje v tej sále.* Nerozumela kde sa v nej bralo toľko slov, lebo ani s Aruthom vlastne neprehovorila tak veľa ako s týmto cudzincom. A to sa Aruthu vlastne nehanbila. A tohto muža áno, ale akosi to šlo prirodzene samo. A to bolo príčinou toho čomu nerozumela.*

Kala

*Ako to má vymyslené? No to by i ona rada vedela, lebo nejako to vymyslené musela mať. Prípadne, musí do budúcna, veď ako inak by lietala? A lietanie nazvala svojou láskou, takže určite nebude sedieť v niečom takom prvý raz.* Nato sa budeš musieť spýtať asi jej, lebo popravde neviem. Niečo v tom bude, ale rozoberali sme skôr iné veci ak mám pravdu povedať. A nechcela som sa jej na to pýtať dole v hale, kde bolo toľko ľudí. *Zvedavých ľudí i keď ona bola zvedavá vlastne tiež. No z jej stany nešlo o potrebu šíriť to ďalej alebo niečo podobné. I preto jej bola táto téma trochu nepríjemná i keď to na nej nebolo nejako spoznať. Napokon sa ale preniesli od Emy preč a ona sa mohla prestať cítiť zvláštne že o nej rozpráva a na druhej strane mohla byť opäť v strese.* Tak teda poďme. *Usmiala sa a nad jeho ďalšími slovami pokrútila hlavou. Jej sa teda jeho spoločnosť pozdávala, len či si to myslel i on?* Poznám tu len Emu a tvoja spoločnosť je príjemná *Vyšlo jej automaticky z úst, pretože to bolo prvé čo jej napadlo, no hneď za tým si mala chuť hlavu o niečo silno oplieskať, že čo to vlastne vyslovila. Oči klesli k zemi a cítila, že sa jej do líc hrnie krv.* Ehm...len aby som teba nezabávala ak sa chceš baviť s ...kamarátmi alebo tak. *Veď to on by sa jej mohol chcieť zbaviť skôr než ona jeho. On tu už nejaký život mal, zatiaľ čo ona sem práve dorazila, nič nepoznala a tiež nikoho.* Treba sa obávať nejakého bláznivého uvítania od vás starších? Počula som že prváci mávajú akýsi krst ohňom...*Keď má pocit, že červeň už mohla zliezť z jej líc, zdvihne k nemu zvedavo hlavu.*

Arutha

Áno, viem si predstaviť aké INÉ veci ste rozoberali.* Povedal so smiechom ako poslednú poznámku na Emu a Kalu. Určite rozoberali chlapov. Ich ksichty, zadky, predky a všetko čo rozobrať mohli. No však typické, nebolo sa prečo hanbiť. Určite ich aj chlapi poriadne sondovali pohľadmi a rozkladali na tie najmenšie kúsky. Veď ani by sa im nečudoval. A ešte ich to čaká prinajlepšom niekoľko týždňov kým si mužské osadenstvo nezvykne na nové krivky. Nič nové pod slnkom.* Som rád, že moja prítomnosť je pre teba príjemná, Kala.* Usmial sa potešený jej rýchlou reakciou. Nazdával sa, že keď bola taká rýchla bola aj pravdivá a v tom prípade aj nesmierne príjemná. Pre neho určite. Prešiel smerom k dlhému švédskemu stolu s rôznymi chodmi od výmyslu vesmíru a nabral im obom do pohára ľad. Podal jeden pohár Kale a druhý si nechal u seba.* Ja nemám žiadne plány. Iba ti robiť spoločnosť až kým ti nebudem liezť na nervy a s krikom na mňa nepoštveš pár chlapcov.* Smial sa, keď nabral punč do nejakej starej naberačky a nalial jej ho do pohára. Alkohol začal výrazne bublať a z pohára jej vychádzal dym. Arutha sa neovládol smiechu.* Nie, žiaden krsť ohňom ale žartíky ako je napríklad aj tento.* Smial sa, keď nalial aj sebe a jeho nápoj vystrájal rovnako ako ten jej. Keby si bol nalieval v úplnom zamyslení, tak by to bol celé asi niekam zahodil. Táto blbosť Maelsovi vyšla. A vlastne keď tak teraz nad tým uvažoval, on ho ešte ani nevidel. Ktohovie, kde sa Maels teraz túla a s kým.* Nie je sa čoho báť. Sú to väčšinou žartíky na ktoré môže doplatiť každý, nielen bažanti.* Povedal s úsmevom a štrngol si s ňou.* Na úspešné štúdium a nech sa ti darí.

Maels

*Dobre, tak možno poznala tú blbosť o úhoroch, ale to čo za ryby? Aké ryby? Čo mu mali urobiť?* Preboha všetko len nie môj... Do čerta! Niečo sa mi dotklo nohy! Do čerta!* Začínal takmer vrieskať keď sa zvrtol na päte a snažil sa čo najúspešnejšie a najrýchlejšie utiecť z vody. Všetko len nie jeho veľkého Hannibala! To by nebol prežil. No Mey si z neho dobre vystrelila, lebo keď za ním volala z mosta už bol na brehu a skákal tam ako angorský zajac, ktorého strelila brokom do riti.* Bauky, to nebolo od teba vtipné!* Zakričal za ňou keď videl ako sa potkla a rýchlo mizla v diaľke.* Však počkaj, dnes si ťa ešte nájdem a prisahám, že sa o teba zalepím ešte lepšie než teraz!* Šomral si popod nos, no napokon sa zasekol. Musel sa začať smiať.* Tichá voda!* To bola aj jeho posledná veta, ktorú vyslovil. Vzal lepidlo čo mu tu nechala a vybral sa smerom ku komplexu. Po ceste stretával ľudí, ktorí sa so smiechom pýtali čo robil a či je jeho program prichystaný o vode. Dokonca aj Mathias mu túto debilnú otázku položil, keď ho zbadal. Jediné čo mu nato odvrkol bolo, že za všetkým bola Mey. Tým mu vzal vietor z krídel a Maels spokojný sám so sebou si to namiesto párty zamieril hore do izby. Potreboval sa prezliecť a zase osprchovať. Možno cestou Mey zatrieska na dvere, či si nedajú spoločnú sprchu. Nebol to taký zlý nápad. Už len sa jej to opýtať nemohlo byť zlé, lebo by sa kvalitne pobavil. Možno to nakoniec predsa len urobí.*

Taliah Nura

*Samozrejme že sa chúďa preľakla. No sám si myslel, že viac by sa zľakla, keby mlčí a ona si ho náhle všimne. To by ho možno ešte považovala za väčšieho čudáka než naozaj je, alebo aspoň bežne pôsobí. Počkal, kým sa dievča neusadí, pôsobila oproti nemu tak mladučko, že až nechápal, ako pokojne mu na nové dievča tyká. Nijaké zaváhanie kto je čo je a nedalo sa poprieť, že ho to potešilo. To mu dodalo akejsi vnútornej odvahy, možno na viac slov či na netypicky širší úsmev, keď sa rozhodol zareagovať na jej slová o zalezení niekam, kde ju nik nenájde.* Podľa mňa si sa moc neprepočítala, predsa len, teba nenašiel nikto, to skôr ty si tu našla mňa. *Zdalo sa mu že rozpráva samé čudné veci, nevedel sa takto rozprávať s dievčatami na schodoch. Mával problémy i s tunajšími chalanmi, no tým často krát vyžadovalo občasné pokynutie hlavou a výraz – áno počúvam ťa, len dievčatá chceli nielen počúvanie ale i rozprávanie, čo jemu vôbec nešlo.* Nie je asi iná akcia, na ktorej by bolo toľko ľudí. Všetci sú zvedaví na nových študentov no a samozrejme majú chuť si z nich trochu vystreliť na privítanie. *Neexistoval asi nikdy nováčik, ktorý by tam išiel a vyšiel v rovnakom stave. Či už išlo o vlasy, oblečenie, špinu, perie, psychický stav...zlízol si to každý.* No bolo by mi tam lepšie, no musel som sa tu skryť aspoň dovtedy, než môj spolubývajúci vyrazí za zábavou, lebo ako ho poznám, skúšal by ma tam dotiahnuť. Podarilo sa mu to len raz, keď sme tu boli prváci mi a ver mi, išiel som z tade zo zelenými vlasmi a čímsi lepkavým v spodkoch. *Ani nevedel, kde sa v ňom nabralo toľko rozprávania. Asi len chcel, aby si dievča neutvorilo zrovna na jeho osobe názor na tunajších študentov, lebo on bol skôr výnimka než pravidlo. No a možno to bolo tým, že to dievča tam chcelo ísť asi toľko čo on.* Inak som Taliah *Natiahol k nej ruku aj keď v tej chvíli si pripadal hlúpo. Ako si tak všimol, väčšina ľudí to pri zoznamovaní vynechala alebo to nahradila nejakým tým iným gestom či placnutí po ramene.*




Kala

*Nepochybne si to naozaj vedel predstaviť, veď čo mohli dve nové študentky rozoberať v tom svojom súkromnom háreme ako to on sám nazval? Samozrejme len jednotlivé kúsky z háremu, i keď, ktovie či by ho napadlo, že jedným z hlavných bodov ich debaty bol práve on.* Myslím že si to vieš predstaviť veľmi živo ale neboj sa, rozobrali sme aj teba *Poznamenala so zubatým úsmevom, z ktorého sa nedalo tak úplne posúdiť, či to myslela vážne, alebo si ho len doberala. Aspoň dúfala, že ten úsmev vyvolá tento dojem. Aj keď zase, kto by ho nerozoberal keď už k nim tak pokojne dorazil a vzal ich pod ochranné krídla ako to pomenovala na jej príklade Ema. * Aby si neutekal ešte ty dnes. Nikdy nevieš či nie som nejaký psychopatický blázon čo ťa teraz bude celý večer prenasledovať a nebudeš kričať ty. *Prekvapene a následne pobavene sledovala bublajúci pohár ale i napriek jeho slovám akosi veľmi silno pochybovala, že si nič na nováčikov nenachystali.* No to som zvedavá či pôjdem dnes, teda vlastne skôr zajtra do izby v rovnakom stave ako som sem teraz prišla. *Predsa len, ak by išlo len o obyčajnú párty, nenahrnulo by sa sem toľko študentov. Aspoň jej to prišlo celkom logické.* Nech sa darí, ale nielen mne *Odvetila a štrngla si s ním, pričom trochu skúmavo pozrela na ten bublajúci punč a napokon si s pobavením odpila, predstaviac si, žeby jej to takto bublalo aj v bruchu.*

Ema

*Bolo to príjemné sedieť niekde, kde nikto na ňu netlačil, kde nikto do nej nestrkal a ona sa mohla pomaly ale isto uvoľniť. A hlavne keď Taliah, ako sa predstavil, nebol vôbec zlým spoločníkom.* Teší ma, Taliah, ja som Ema.* Vystrela k nemu ruku a mierne neisto vystrela k nemu ruku. Chcela pôsobiť čo najnormálnejšie, ale nie vždy sa dalo a nie vždy jej to išlo aj keď sa snažila.* Takže ty tak. Ty si nešiel do izby, lebo si tam mal ešte spolubývajúceho a ja som od tej mojej spolubývajúcej utiekla, lebo ma nechcela pustiť a donútila ma zísť dole.* Smiala sa zvučne nad tým, aj keď asi to nebolo až také smiešne ako to pripadalo jej. Očividne obaja mali dobrých spolubývajúcich, ktorí im chceli vždy len to dobre.* No podľa tvojich slov o privítaní nováčikov naozaj zvažujem utiecť do izby a zamknúť sa tam až do rána.* Nerada by skončila so zelenými vlasami, alebo niečím pod šatami. To by sa jej moc nepozdávalo. No celkovo, aj keby sa tam nemalo konať nič, nešla by tam. Nešlo o to, že by sa bála nejakého prúseru, ktorý by vyviedli starší študenti, len sa jej strašne zle orientovalo. Možno zvládla už lietať, ale niekoľko desiatok ľudí pokope bola hotová pohroma pre jej skromnú zmätenú maličkosť.* A prečo vlastne to všetko neobľubuješ? Neholduješ škodoradosti, alebo sa viacej bojíš, že aj tebe by sa niečo ušlo?* Nepoznala tichých chlapcov, vlastne asi nepoznala takmer žiadnych. Jediný koho vážne poznala bol Thomas a ten rozhodne tichým, či samotárskym nebol.*

Mey Small



/Am včera som si super zahrala, ďakujem za tú úžasnú hru chcela som ti to napísať, ale už bolo neskoro /



*V úhľadne rozostavených kusoch oblečenia bol istý systém. Najskôr topánky, pásikavé ponožky, potom čierne nohavice školskej uniformy a nakoniec sabi s dlhými rukávmi a vysokým golierom, ktorý tesne obopínal krk. Všetky sa sušili prevesené na almarovej tyči v kúpeľni kde sa hlasno rozliehal zvuk tečúcej vody. Mey si práve zmývala z vlasov hustú šampónovú penu, keď začula ako sa krížom cez izbu prehnali Milline ťažké dupotavé kroky a potom zanikli za dverami, ktoré za sebou rýchlo zatreskla. Nedohodli sa predsa, že sa budú čakať, ale tak trochu ju to sklamalo, pretože by sa na večierku radšej objavila v zákryte ako sama. Navyše by ju Millina živá povaha dokázala rozptýliť, ale zrejme už na ňu vonku čakal Ian a nakoniec bolo predsa len dobre, že ostala sama.
Vypla vodu a vystrčila ruku spoza závesu sprchového kúta, aby nahmatala uterák. Rýchlo sa osušila a zamotala si doň vlasy ako do turbana, aby rýchlejšie uschli. Potom si na seba navliekla dlhý pršiplášť neónkovo žltej farby, ktorý používala ako náhradu za župan a v izbe sa v ňom zvalila na posteľ. Záhyby gumenej látky smiešne zavržďali a potom znovu keď zodvihla ruku, aby sa zamyslene poškrabala na líci. Rezignovaným pohľadom prechádzala po vešiačikoch systematicky pozakladaných v skrini a farebne rozlíšenom oblečení. Nemala toho tak veľa, ale rozhodne vedela, ktoré veci si na seba ešte ani raz neobliekla. Kúpila ich raz v meste spolu s Milly, keď mala jednu zo svojich bláznivých odvážnych nálad hoci už vtedy podvedome tušila, že aj tento kúsok skončí pochovaný v skrini naveky. Ale... vážne ju už nebavilo ako všade chodí po špičkách. Tvárila sa ako tieň, len aby si ju druhí nevšimli, ale po dnešku a po všetkom, čo videla, pochopila, že si tým vlastne sama podkopáva pôdu pod nohami. Tieň si predsa nikto nevšimne a práve dnes mala vhodnú príležitosť na to, aby z neho vyšla bez toho, aby niekomu jej správanie prišlo zvláštne. Všetky dievčatá sa predsa snažili vyzerať, čo najlepšie tak prečo nie ona? Bol tu však len jeden malý problém.
Bola na to sama. Pršiplášť znovu zavŕzgal keď sa položila krížom cez posteľ a spod matraca vytiahla svoju ďalšiu trofej, malú kozmetickú taštičku, ktorú dostala od Milly na narodeniny. Opatrne ju otvorila akoby sa v nej skrývala nejaká stará záhada a potom medzi prsty chytila pozdĺžnu trubičku. Niekoľkokrát potočila vrchnáčikom a na mäkkom konci sa zaleskol perleťový svit slabo ružovkastého lesku na pery. Našťastie Milly myslela na to, že v tomto je úplný začiatočník, a tak jej k špirále prikúpila ešte aj samotieňovacie pásky v niekoľkých odtieňoch. Prezerala si jednu za druhou a konečne sa jej posadnutosť súladom vyplatila, pretože si bez najmenších pochybností vybrala takú, ktorá sa najlepšie hodila k jej tvári a oblečeniu. Preniesla svoj poklad k nočnému stolíku a prisunula si k sebe zrkadlo, aby lepšie videla na svoju prácu. Keď sa približovala špirálou k očiam ruka sa jej slabo chvela a ani znalosti z taktiky jej príliš nepomohli pri hľadaní najvhodnejšieho uhla, ktorý by mala pri líčení použiť. Snažila sa spomenúť si na to ako skúsene so špirálou narába Milly a potom celý postup skúsila nanovo. Oči jej slzili a dokonca mala čiernu farbu aj na lícach. Na chvíľu sa odtiahla a skúmavo prezrela tvár v zrkadle. Škoda, že to nie je maškarný. Bola by z nej perfektná slečna Mareyová. Pobavene sa tej myšlienke zasmiala no potom odtrhla navlhčený obrúsok a začala si ním šúchať zmaľované oči.
„Znovu.“

Ubehlo možno ďalších dvadsať minút, ale to si už Mey pomaly odliepala z viečok samotieňovaciu pásku. Predtým než sa znovu pozrela do zrkadla na okamih zadržala dych. Okamih pravdy. Po očku nahliadla na svoj obraz a prekvapene vydýchla. To nemohla byť jej tvár aj keď tie črty rozhodne patrili Mey. Dlhé čierne riasy rámovali plaché srnčie oči, ktoré vďaka jemnému obtiahnutiu ceruzkou získali predĺženejší tvar. Tiene na viečkach neboli prehnané, ale správne decentné a predsa dodávali jej tvári nádych rozprávkovej bytosti. Keď sa usmiala drobné perleťové čiastočky lesku zachytili svetlo a zmyselne priťahovali zrak na plné pery. Mey nemohla uveriť, že toto všetko dokáže pár farieb a lesku. Mala pocit akoby sa pozerala na svoje druhé odvážnejšie ja, ktoré sa nevedelo dočkať kedy ju tak uvidia aj ostatní. A hlavne on. Slabo potriasla hlavou a uvoľnila si z vlasov posledné natáčacie sponky. Lesklé čierne pramene jej vo vlnách padli na plecia a pošteklili na krku. Na boku si ešte vypla niekoľko zvlnených kaderí obyčajnou sponkou a potom rýchlo prešla ku skrini pričom po malom zaváhaní predsa len stiahla z vešiaka večerné oblečenie. Boli to jednoduché biele šaty zúžené v páse takže dokonale splývali s jej útlou postavou a ich spodný lem pri každom kroku slabo víril okolo členkov. Ramienka boli širšie a pod plecami plynulo prechádzali do výstrihu, ktorý bol ozdobený jednoduchým šnurovaním. Biela látka bola príjemná na dotyk a nadýchaná takže Mey mala pocit akoby sa obliekla do ružových lupeňov. Takmer úctivo po nej prešla dlaňou a skutočne nemohla uveriť, že sa na niečo také dala. No bolo jej fantasticky a ten pocit náhleho sebavedomia by nevymenila za nič a svete. Bolo to možno domýšľavé, ale vždy chcela vedieť aké to je, keď si žena myslí, že jej celý svet môže padnúť k nohám. Veselo sa zasmiala a rozjarene z cesty odkopla neónkovo žltý pršiplášť.*

(( Mám pocit, že sa asi rozplačem.. Mala som takmer polovicu príspevku z Arthu a vypol sa mi noťas
Bauky som rada, že si si dobre zahrala Je nezvyk vidieť, že ťa baví hrať dievča Ale som rada ))

(( ))



Arutha

*S dlaňou na srdci, mohol teraz povedať, že sa Kale podarilo ho nefalšovane rozosmiať. Priznanie že stihli už aj jeho premlieť ho nielen prekvapilo, ale štýl akým to povedala ho nútil k smiechu. Zatváril sa ako top model na titulke módneho časopisu a nezabudol nahodiť ešte ten hviezdny úsmev.* Dúfam, že moje pozadie vyhovuje vašim normám a kvalitám, slečna!* A nakoniec aby to celé ešte dokončil si koketne pleskol po zadku. Nevadilo mu že robil pred ňou zo seba somára. Mierne pohodil hlavou, lebo vlasy mu padli do očí a Kala sa mu zahalila do blonďavého závoja.* Navyše buď si istá, že ja ti neutečiem. Znesiem naozaj veľa, napriek tomu, že vyzerám tak krehko.* Niekedy si zvykol uťahovať sám zo seba kedy to vyzeralo akoby mu furt pršalo do nosa, čo vôbec nebola pravda, ale nie každý jeho zvláštny zmysel pre humor chápal a zdieľal. Skôr si o ňom druhí mysleli, že ja horenos a grázel ako Maels. No oni boli skôr nepochopení macíkovia, ktorí čakali na odkliatie od svojich princezien.* Samozrejme, že sa určite zomelie aj niečo viacej. To by nebol Maels keby sa bol na toto všetko vybodol. Síce zaujímalo by ma kde sa túla keď som ho tu ešte nezazrel a ani na chodbe. No viem ti s istotou povedať, že ani srnka netuší kedy sa to všetko zomelie. Viem len, že to bude tak ako každý rok jedno veľké prekvapenie.* Nakoniec si ako Kala aj on odpil z dymiaceho punču. Pripadal si ako strigôň, ktorý práve pije nejaký zelený žabí slíz. Všetky tie pozemské, absurdné myšlienky mával zo seminárov o Zemi. Fakt čudní ľudia. No svoje myšlienky okamžite zatlačil do úzadia a s úškrnom sa pozrel na Kalu.* Už sa bojíš či ti niečo slizké skončí ktoviekde?* A schválne ju celú prešiel tým typický rontgenovým pohľadom.*

Taliah Nura

*Niektorí ľudia mali to šťastie, že ich meno pasovalo k ich výzoru. Ema bola jedna z tých šťastných. Neuhádol by ako sa volá, no len čo začul jej kratučké meno, hneď si uvedomil ako veľmi pasuje k jej na prvý pohľad nežnému vzhľadu.* Aj mňa teší Ema *A naozaj ho tešilo, i napriek jeho prirodzenému samotárskemu ja. No i také ja potrebovalo aspoň niekoho, s kým sa občas pozhovára, najlepšie niekoho ako sa javila Ema. Niekto kto nejančí a nechce aby robil niečo čo nechce a čo sa prieči celému jeho vnútru. Keď sa nemusí hrať na „normálneho“ ale pokojne môže sedieť na schodoch v najrušnejší deň školského roka.*Ako tak počúvam, tvoja spolubývajúca bude tiež nejaké bujaré číslo. Nebojíš sa že ťa tu bude hľadať po chodbách aby ťa vtiahla do víru zábavy? *Ten jeho to v druhý rok skúsil a dosť neúspešne, preto si je istý, že tento rok už nebude plytvať časom a radšej sa pôjde zabávať a obzerať nové slečny.* Obávam sa že keby chceš ísť teraz do izby, musela by si prejsť okolo najrušnejšej chodby kde by ťa šikovne niekto odchytil. Ak ti môžem poradiť, počkaj chvíľu než sa vo vnútri niečo zomelie a všetci budú zvedaví, čo to je. A popravde, keď si trochu vypijú, bude ľahšie im ubziknúť a urobiť presne to čo si povedala. *Musel sa pousmiať sám nad sebou, aké rady rozdáva. O tom ako sa vyhnúť zábave, to sa mu teda ešte nestalo a popravde, celkom ho to teraz potešilo* No z každého kúsok, i keď, jednoducho len nie som spoločenský typ a popravde, veď na mňa pozri. Čudujem sa, že ty si s takou istotou vedela že mi máš tikať...*Zasmial sa a pokrčil ramenami. Bolo to milé prekvapenie tohto večera, naozaj.*

Maels

*Keď bol prvýkrát v sprchách, myslel že pôjde tak ako vždy. Na hlave číro, nejaké jednoduché tričko a rifle, ale keď bol nútený sprchovať sa druhýkrát a naozaj odolal nutkaniu zabúchať Mey na dvere, rozhodol sa predsa len urobiť zo seba človeka. Vlasy si nevyčesal do kohúta, ale nechal ich neprirodzene padnúť a zvlnené zaschli. Díval sa na seba niekoľko dlhých minút, lebo ten maník v zrkadle jednoducho nebol on. Ak mu Arutha podložil nejaký holografický obraz, tak to rozhodne nebolo od neho pekné. No nebolo to až také zlé, iba strašný nezvyk. Vlasy si takto nechával iba keď išli lietať, aj to vždy prišiel s jemne načuchranými vlasami, ktoré sa naozaj ľahko poddali prilbe. Ale naozaj mal teraz výjsť ako nejaký intelektuál a tváriť sa tam ako normálny?* Však ja NEVIEM byť normálny!* Odvetil odrazu v zrkadle na nezodpovedanú otázku. Ale možno by mu prešlo keby sa bol dnes večer zahral na trochu normálneho. Rozhodol sa preto nechať vlasy vlasami a prešiel ku skrini. Keď už si mal zvoliť look normálneho chlapa, tak vzal to najnormálnejšie čo tam našiel. Nebola to síce kombinácia ako každá iná, ale jemu sa to takto páčilo. Nepotreboval sa viacej fintiť. Žiadna hlúpa vôňa, však ak bude smrdieť dajú mu pokoj. Tá myšlienka ho mierne pobavila a s tichým smiechom napokon vyrazil z izby. Klobúčik mal nakrivo položený na hlave a kvôli obave pobavených reči sa díval radšej na zem ako na ostatných. Vo vreckách mal všetko potrebné čo pre večer potreboval a tak možno by nebolo odveci trochu sa poprechádzať po okolí, aby našiel svoje možné potencionálne obete, ktoré by mohol dokopy zalepiť. A neskôr zájde k hŕbe peria.*

Kala

Priznávam, že tvoj zadok sme ešte rozobrať nestihli, ale keď už ho tak pekne vystavuješ na obdiv, určite to najbližšie nadhodím...aby tvoje úsilie nebolo márne *Nemusela sa ani nútiť aby skĺzla pohľadom k jeho pozadiu, veď ten jeho bláznivý počin si to priam pýtal a beztrestne jej ponúkal možnosť obhliadky. No a ona sa teda brániť nemienila. Oči však rýchlo vrátila späť k jeho očiam, tie jej sa smiali hádam ešte viac než pery.* Ešte trošku popracuješ a bude to. Myslím však, že si na najlepšej ceste k dosiahnutiu správnych proporcií a desiatich bodov z desiatich. Zatiaľ sa musíš uskromniť s devinou... *V duchu sa pýtala sama seba čo to tára za nezmysli a ako vôbec mohla vysloviť niečo také, no dalo sa pri ňom neuvoľniť a nedrístať? Ani nie, veď rozprávanie somarín patrilo k jej celému životu, akurát pri ňom sa musela ešte červenať a stále nedokázala svoj inak vrtkavý jazýček pustiť z uzdy.* To áno, vyzeráš moc krehko. Taký veľký macko čo len položiť na posteľ treba a môžeš ho...ale nič...*Mne už načisto hrabe? Ktovie čo nalievajú do toho punču. Aby zavrela pusu, presne ten punč chytro priložila k ústam a začala zahovárať.*Možno si len našiel spoločnosť ktorá ho rozptýlila od jeho plánov *Pokrčila neurčito ramenami, vzhľadom nato, že toho Maelsa, ktorého spomenul už predtým si vôbec nevedela predstaviť, i keď, asi to bol poriadny blázon ako ho tak počúvala, nebola si ani istá tým, čo teraz môže robiť. Možno si len dáva na čas, nech všetkých udrží v napätí.* Ktovie kde? Myslím že to ma trápi najmenej, nejaké tie slizké veci mi neprídu až také katastrofálne...i keď je fakt že ktovie kde nie je práve najpríjemnejší pojem. Vlastná skúsenosť? *Uprela na neho spýtavý pohľad a uškrnula sa*Tebe skončilo niečo slizké...ktovie kde keď si tu bol nový?

Gabriel Ailes





„Navaľ to.“
Gabovi sa na tvári usalašil výraz nedočkavého dieťaťa, len len, že nezačal netrpezlivo poskakovať, ale ruku už aj tak natiahol pred seba. Nakoniec Mathiasa nenašiel, ale v centrálnom parku narazil na Queryho.
„Správaš sa ako malý.“ Zahlásil Query so svojím typickým nečitateľným výrazom, ktorým akoby sa pohyboval v inom svete. Predsa však mal pre radosť svojho priateľa pochopenie, a tak z vnútorného vrecka na uniforme vytiahol dva prúžky papiera. Možno sa mu to len zdalo, ale na okamih mal vážne pocit akoby Gabom prešla posvätná bázeň. Pomaly naťahoval prsty k lístkom, ale keď ich už pevne držal v dlani odrazu to u neho prepuklo naplno.
„Možno, ale toto decko,“ ukázal palcom na seba, „pôjde na preteky púštnych klzákov.“ Víťazoslávne sa zasmial a zamával lístkami Querymu pod nosom. „Musí ťa štvať, že sa ich vzdávaš.“
Oueryho neurčitá tvár sa na chvíľu zvlnila úsmevom, keď ľahostajne pokrčil ramenami. „ Ani nie. Mám svoje dôvody, ktoré mi za to stoja. Takže sme dohodnutí? Dnes to na večierku berieš ty.“
„Áno, áno.“ Súhlasne prikyvoval Gabe, ale myšlienkami bol už niekde veľmi ďaleko. O dva dni sa mal konať veľký závod priamo na okraji hlavného mesta. Špeciálna aréna s tonami piesku, tie najrýchlejšie púštne klzáky a on mal dve priepustky do „zákulisia“. Miloval Queryho dôvody nech už boli akékoľvek. Náhle zodvihol hlavu a premeral si priateľovu tvár zvedavým pohľadom. „Kedy ju spoznám?“
Ouery sa len neurčito usmial a mačacie fialkové oči sa mu rozšírili zle utajovaným prekvapením. Nečakal, že to Gabe na neho takto vybalí, ale na druhej strane, nič iné ako úprimnosť od neho ani nečakal. „Uvidíme.“ Otočil sa Gabovi chrbtom a rýchlo odkráčal z parku. Do siedmej zostávali ešte dve hodiny času a prvú z maličkostí mal už zariadenú.
Pre Gaba to bol najkrajší večer jeho života. Zastrčil si dva lístky do vrecka na uniforme a s veselým popiskovaním zamieril po chodbe smerom k obytnému komplexu.*

Ema

*Pri zmienke o Kale sa musela usmiať.* Je to dobré dievča, len trochu iné než ja.* povedala s láskou v hlase, lebo aj keď ony dve boli strašne iné, Kalu si za tých niekoľko hodín naozaj obľúbila. A to jej šantenie iba pred malou chvíľou na ňu preskočilo keď v izbe práve ona vystrájala ako zmyslov zbavená.* No z nepochopiteľného dôvodu ma chce skaziť.* Vybuchla smiechom, lebo ten pocit by jej naozaj nikto nevzal. Jednoducho bola si istá, že Kala si dala ako prioritu skaziť ju. Však jej to aj v záchvate smiechu raz povedala. Ako sa vyjadrila- ani vlastná mama ťa nespozná. Musela sa jednoducho smiať.* No, aj sa toho obávam, preto zvažujem prechádzku, aby som sa tu mierne zorientovala. No myslím, že má dobrú spoločnosť. Je s chlapcom menom Arutha.* Nevedela či ho Taliah pozná, ale nechala to tak. Však to bol detail. Ale to bolo jedno, keď naraz prešiel k téme o jeho vzhľade. Zahanbila sa. Naozaj nechcela priznať kým je. Ani nevedela prečo, lebo to nebol defekt ako sa vyjadril saladin Ailes. Vedela to naozaj dobre využiť vo svoj prospech, ale ako mala teraz reagovať, keď netušila jeho slovám veď na mňa pozri,.... Zapýrila sa.* A prečo by som ti nemala tykať?* Pípla potichu. Malo byť na ňom niečo čo by ju malo zmiasť a mohla mu vykať? Teraz to asi strašne pokašlala. Tvár si zložila do dlaní na kolená a vyšiel z nej dlhý stonavý výdych. A teraz som už pre neho totálny sociopat.. Skvelé, Ema! Vieš zahviezdiť. Konečne sa raz snažila byť normálnou a takto sa to pokazilo.*

Arutha

Och! Ranila si moje city!* Prehnane skríkol a akoby umieral si položil ruku na čelo dlaňou nahor a mierne sa zaklonil. Vraj deväť! Tá malá je poriadna potvora, keď mu povedala niečo také trúfalé. Však ho mohla naozaj vážne uraziť!* Ešte šťastie, že zadok nie je moja jediná prednosť.* Ale určite jej slová o tom, že nemá dokonalý zadok ho budú mátať ešte nejaký ten piatok. Asi začne behať a možno k tomu nahovorí aj Maelsa.* Ooo myslíš, že som ako taký macko?* V očiach sa mu zaiskrilo a jeho hlas razom klesol a zrhubol. Tá predstava sa mu aj celkom páčila, lebo mal rád mačkanie a objímanie. Bol ako malé dieťa v tomto a keby mu bol niekto oznámil, že ho bude objímať, tak by sa asi rehnil ako malé dieťa a ešte by aj natešene tlieskal.* Že by si Maels našiel inú spoločnosť? To na neho nesedí. Až ho spoznáš pochopíš. On nie je ten typ chalana s ktorým ostatní vedia vydržať.* Niekedy sa čudoval že on s ním vedel vydržať. A ešte k tomu aj na izbe. Na jeho perách však teraz svietil príjemný úsmev.* Môj prvý večierok dopadol naozaj vtipne, ale asi to nie je moc zaujímavé pre teba. Možno aj teba bude čakať niečo podobné ako mňa.* Vtedy dopadol naozaj podone ako kuriatko Maels. Len on bol lentilka Maels. Menší detail, ale chutil dobre. Škoda, že ho nemal kto pooblizovať a spapať z neho všetku tú mňamku.*

Mey Small




*Prišla na večierok s pocitom, že ju takmer nikto nespoznal. Niektorí na ňu dokonca vyvaľovali oči a občas začula za chrbtom aj tiché neisté šepkanie „To je Mey?“ .
Cestou sa pri nikom nezastavovala aj keď si musela neustále pripomínať, že tento večer bude držať hlavu vzpriamene. Aspoň tento jeden večer chcela poriadne vidieť tú drahú tvár, keď sa na ňu zahľadí a ona sa bude dívať na neho. A presne tak ako sa tešila sa toho aj bála, pretože zatiaľ ho nikde nevidela a jej nervozita sa každou minútou zväčšovala. Potom sa obrátila, aby zistila či za ten čas nevošiel a práve vtedy nechtiac vrazila do akéhosi dievčaťa. Rýchlo sa obrátila a zistila, že tu tvár pozná. Bola to tá prváčka, ktorú videla popoludní a vedľa nej stál Arutha.* Prepáč prosím.* neisto sa na ňu usmiala a líca jej okamžite zaliala prudká červeň. Pohľadom striedavo prebehla po dievčininej a Aruthovej tvári no potom sa zase rýchlo obrátila a niečo zamrmlala na pozdrav. Slová sa stratili v hluku a ona si ďalej razila cestu davom. Väčšinou ju nechali prejsť samú, pretože ich prekvapila, ale jediné, čo chcela ona bolo len nájsť si niekde nejaký pekný kútik a tam sa schovať. Už si sebou vôbec nebola taká istá. Odvrátila tvár a sledovala ako sa tanečný parket začína zapĺňať ľuďmi. Stálo ju veľa úsilia, aby sa večne neobzerala okolo seba tým skúmavým a hľadajúcim pohľadom.*

Nayaree Rezisté

*Takže ju nezavedie do žiadnej reštaurácie. To by potom nespomenul chladné noci. Teraz sa jej dilema zvýšila o úroveň. Chvíľu ešte hriala podlahu, no potom sa rozhodla postaviť. Prešla k úhľadne popravenej posteli. Jemne, bez porušenia sa položila na prikrývku. Pohľadom hodila na hodinky poožené na stolíku oproti posteli. Času mala eśte dosť. Stačí sa jej rozhýbať pätnásť minút pred siedmou. Nikdy nepatrila medzi tie slečinky, ktoré sa upravovali cez dve hodiny. Ona zastávala narcistický názor, že vyzerá vo všetkom dobre. Málokedy na to potrebovala potvrdenie od zrkadla. Tlačila sa na ňu únava a tak zavrela oči, aby jej dovolila plne, ju ovládnuť. Nič sa nestane ak svojmu telu dopraje menší odpočinok. Stále musela myslieť na blížiacu sa večeru. Nezvykla si svoje rozhodnutia druhý krát prehodnocovať, ale niečo v hlave na ňu priam kričalo:Premysli si to . Spod hlavy si vytiahla vankúš a pritlačila si ho na tvár. Bez zbytočného rozmýšlania do neho schuti zakričala. Snažila sa na nič nemyslieť. Len čo to bolo na škodu. Povolila zovretie vankúša. Hruď sa jej dvíhaal a klesala v pomalých nádychoch a výdychoch. Ruky jej bezvládne ovisli na vankúš. Spánok prišiel veľmi rýchlo.*

Maels

*Všetko si stihol okukať hneď na začiatku. Suchý ľad bol už dávno v obehu a mali ho dostatočne veľa, aby to bolo niečím zaujímavé a perie bolo nachystané na nočnú hodinu, kedy budú všetci pripitučkí a menej stabilní. Nato mal dostatok času ešte. Preto sa teraz vybral priamo zo "zákulistia" na parket. Díval sa všade vôkol seba hľadajúc nejakú tvár, ktorá by mu stála zato aby sa pri niekom zastavil. Videl poniektorých spolužiakov, starších, aj mladších, ale nikto taký pri kom by mal chuť sa pristaviť a hodiť kus reči. Prechádzal práve po okraji parketu keď v diaľke pred sebou zazrel Mey. Kráčala presne jeho smerom, ale asi si ho nevšimla. Bol zarazený, lebo vyzerala úžasne! Bola úplne iná! Teraz už nevyzerala ako nevinné vtáčatko, ale krásna labuť. Ešte aj tie šaty to vystihovali. Úplná labuť sa mohla dať bodnúť pri Mey. Ostal fascinovaný, lebo takto by si ju neprekvapil ani v tom najkrajšom sne, ktorý sa mu nikdy nesníval. A teraz naozaj ľutoval, že nikdy takýto sen nemal. Nezastavil sa, ani ju nenechal k nemu prísť, jednoducho prišiel k nej naproti. Teraz ten smiešny klobúk už nemal, nechal ho v zadu pri kôpke peria. Pristúpil k nej, vzal jej drobné rúčky do tých svojich a okamžite ju zatiahol na parket.(( HUDBA )) V pozadí hrala pomalá hudba, akurát na nenásilný slaďák. V strede parketu ju pustil a ako zo stredoveku sa jej poklonil.* Ahoj, Bauky. Vyzeráš úchvatne.* Zašepkal keď sa sklonil k jej uchu a zase ju chytil. Nebola šanca že by ich niekto iný nepočul, no aj tak jej mal nutkanie zašepkať jej to. No keby to nebol povedal takto mal pocit, že slová by stratili akýkoľvek význam. Jemne ju pravou rukou objal okolo pása a druhou chytil jej ruku. Pripadal si smiešne, ale teraz mohol povedať celkom vážne...* Tancujem s najkrajším dievčaťom v sále. To sa mi dostalo cti!* No nepovedal to ani s najmenším možným posmechom v hlase, ale s úplnou vážnosťou ktorej sa zmohol.*

Shaine X

*Ashieta skoro vyrazila dvere. Ona všade musela chodiť prvá a už teraz nehorzilo, žeby to tak dnes ostalo. Ťahala ju chodbou za ruku. Ona sa pokorne nechala, pretože pohnevať si ju uź podráždenú, by nebolo dobré. Boj o čierne šaty so šnurovaním vpredu vyhrala. Ashieta ich na sebe ešte vôbec nemala, za to jej sa s nimi naskytla príležitosť nedávne, keď boli spolu na nákupoch. Už vtedy vedela, že si ich musí ukradnúť na podobnú záležitosť. Cítila sa v nich božsky. Musela kráĺovsky udržiavať rovnováhu, pretože slečnu spolubývajúcu to vôbec netrápilo a nechcela poznačiť podlahu svojim nárazom. Ashieta otvorila dvere a zaviedla ich na večierok. Vzápätí jej však nebolo, keď si všimla svoj nový objav. U nej to nebolo nič nové. Keďźe nové objavy prichádzali a odchádzali. Akosi namáhavo sa im držala kĺućka od jej dverí. Namrzená samotou vykročila k stolu, kde boli rozuložené poháre. Vzala si jeden do ruky a podloźila si ho pod nos. Nevoňal podozrivo, lenže všelijaké gebuzíny od Maelsa by mohli mať aj vôňu. Asi si za ochutnávača vezme nejakého nováčika. Zamiešala sa do davu, hĺadajú neznámu tvár k nepríjemnej pomoci.*