Kráľovská letecká akadémia na Telarione

Kalei

*Nikdy nechápala ako niekto mohol zabudnúť na svoje narodeniny a myslieť to vážne, no pri pohľade na Nealove prekvapenie si bola istá, že u neho to nebola nijaká slovná hračka. O to viac sa usmiala a nenápadne pozorovala výraz jeho tváre, ktorý len málokedy nebol pevný, strážiaci všetky emócie na uzde. Napadlo ju, žeby ho chcela vidieť v detskom parku na kolotočoch alebo na diskotéke. S tým ju hneď napadlo, že by ho ihneď s jeho výrazom považovali za vyhadzovača. Na druhú stranu ho chápala, ona po vonku tiež chodila s tvárou inou než bola tá, ktorú ukazovala jemu či svojmu otcovi a pár blízkym osôb. Napríklad kuchárke, tú mala rada, hlavne keď jej už ako malej dovolila vyjedať v noci. Zobrala si ponúkaný kúsok a hodila ho do úst, ona si vzala ten čisto čokoládový. Popravde nerozumela mu, čo to povedal, no pobavil ju ten pohľad. Nahá hruď a šál okolo krku.* Takto by si mohol zaviesť novú módu. *Zasmiala sa a vyskočila na nohy, viditeľne plná energie, napriek tomu, že včera ledva stála na nohách. Aj keď, dnes mienila chodiť pekne v teniskách.* Plánovala som ťa síce prepadnúť v izbe a konečne ju obzrieť, ale, napokon mi včerajšie udalosti celom schopne nahrali do karát. *Zaškerila sa a prešla k zásuvke, kde vybrala ponožky a natiahal ich na bosé nohy.* Myslím že som ti k tomu šálu mala hlavne pribaliť tú dovolenku kdesi v zašitom ostrove. Ale sľubujem, že len čo vyriešim túto vec s Rawirom, pôjdeme si šunky válať.

*Keď sa Kalei pohla a matrac viac neniesol váhu jej tela, to čaro bolo preč. Stále mal na krku šál, ale už sa viac necítil uvoľnene. Práve naopak, vedel, že sa správa ako šašo, preto si ho stiahol z krku, tanierik s čokoládkami položil na parapet okna a vstal.* Ako si povedala, Kalei, neverím mu, ale vidím, že z nejakého dôvodu je pre teba dôležité veriť, že neklame. * Nemal v úmysle vyťahovať z nej informácie, o ktoré by sa nechcela podeliť sama a z vlastnej vôle, preto aspoň vyjadril svoj názor.* Viem, že inokedy sa do tvojich záležitostí nemám starať, ale ak ťa mám chrániť, musím vedieť všetko, čo sa za tým šialeným príbehom skrýva. Teraz sa ma nezbavíš. Nenechám ťa s tým chlapom osamote, aj keď viem, čo dokážeš a ver mi, že kvôli tomu spávam oveľa pokojnejšie.* Pristúpil ešte o dva kroky bližšie a jeho tvár sa v rannom svetle menila každou sekundou na stále viac a viac uzavretú. Už znovu sa cítil vo svojej koži.*

Kalei

*Tá zmena bola taká náhla, až sa na neho musela prekvapene pozrieť od svojich ponožiek. Nepovedala ale nič, poznali sa nejaký ten štvrtok.* Nie je to práve príbeh hodný narodenín. *Odvetila mu a oprela sa o nevysokú zásuvkovú skrinku. Na krátky okamih jej padol zrak smerom k stolíku na ktorej bola jej fotka s otcom a mamou, keď ešte žila. Vedela že to nemala vedieť ani ona a už vôbec teda nie niekto ďalší, no s kým by sa o tom rozprávala, keby nie s ním.* Môj otec má nemanželské dieťa. *Odvrátila pohľad od fotky a zadívala sa smerom k nemu. Jej mama zomrela pred ôsmimi rokmi, bol to už dlhý čas a ona nikdy nerobila nič preto, aby otcovi zabránila nájsť si prípadne inú ženu, no on nechcel. Aj preto ju všetky tie informácie tak prekvapili.* Má desať rokov, je to nejaký chlapec. *Sťažka si vzdychla a pokrčila ramenami, akoby uvažovala, čo viac k tomu dodať. Vedela však, že toto nevysvetľuje jej záujem o tú legendu.* Nedávno som si išla do otcovej pracovne po nejaké papiere, bolo to bližšie než do mojej izby. Nemala som v úmysle sa tam hrabať, no na stole bola jeho fotka, asi ju zabudol upratať, bola pod papiermi čo som brala. A bola tam odložená aj obálka...pozrela som sa. *Nechcela sa mu tam hrabať, naozaj nie, no urobila to.* Bol k tým fotkám aj list, ten chlapec je chorý. Umiera. Vieš môj otec chcel vždy syna, no moja mama mala problémy otehotnieť a bol zázrak, že ma vôbec vynosila a porodila, ďalšie dieťa nebolo možné. Otec to nikdy nebral ako problém, bol rád že mali mňa, nikdy jej to nevyčítal. A teraz má syna, s nejakou ženou s ktorou podviedol moju mamu. A ten umiera a len preto sa to otec dozvedel. Napísala mu list, poslala fotky a nejaké dokumenty, aby jej veril, pretože potrebuje peniaze. Na liečbu, aj keď na to liek neexistuje. *Rozrozprávala sa a pohľad pri tom striedavo menila. Raz k fotke, raz ku kobercu inokedy k Nealovi.* V tom liste písala aj o tom, že tá choroba je v polovici prípadov dedičná, aj keď sa to nemuselo ešte prejaviť. Tá žena mu písala, že by si mal dať spraviť testy, pretože jej boli negatívne. Je teda možné,že môj otec umiera tiež. *To bol dôvod prečo bez handrkovania sa a hádania sa o tom že sú to len rozprávky prijala tú možnosť. Chcela tomu veriť a musela. Nevedela ako dopadli otcovie výsledky, či vôbec bol na testoch a či sa nebojí zbytočne, no možné to bolo. A pre jeho syna, jej brata to bolo potvrdené. Bola to možnosť, ako ich vyliečiť.*

*Pomaly sklonil hlavu a ako Kalei rozprávala, prstami pevnejšie zovrel šál žmoliac ho medzi prstami. Sladkosť čokolády mu v ústach zhorkla a premenila sa na pachuť, z ktorej sa mu dvíhal žalúdok. Telom mu prešiel dobre známy záchvev napätia ako vždy, keď vedel, že by mal urobiť správnu vec, ale pritom v duchu poznal, že to aj tak neurobí. Otázka prečo nebola dôležitá, pretože odpoveď bola veľmi jednoduchá.
Zamyslene pokýval hlavou a vrhol na Kalei rýchly pohľad spod mihalníc. Pevne sformované svaly na čeľusti len podčiarkovali tvrdosť jeho výrazu, keď prehovoril tichým no dôrazným hlasom.* Kalei, tým by sa aj tak nič nevyriešilo. Nesmrteľnosť?* Urobil ešte krok a ocitol sa priamo pred ňou. Náhle mal v očiach naliehavosť, ktorá bola príliš silná, aby ju dokázal skryť.* Pošli Rawira preč, nechaj to celé tak. Netušíš, čo by sa mohlo stať. Každý raz musí zomrieť, aj keď to možno znie kruto, ale ty tomu nedokážeš zabrániť.

Kalei

*Zamračila sa pri jeho slovách. Nie netušila čo sa mohlo udiať, no bola to jediná možnosť ako otcovi pomôcť, ak bol chorý tiež. Možno by ho to vyliečilo, pretože ona nebola pripravená stratiť aj druhého rodiča. Možno to bola skutočne hlúposť, možno nie, no ak ten poklad obsahoval moc o akej sa nikdy nikomu nesnívalo, možno by stačilo aj to. Nemuselo by to byť len o tej nesmreteľnosti.* Je to môj otec. Neprídem aj o druhého rodiča. *Povedala vzdorovito, keď sa ocitol oproti nej. Musela to aspoň skúsiť, či to vzdorovalo zákonom prírody alebo nie. Nezáležalo jej na tom, aj keby ju za to akákoľvek vyššia sila mala potrestať.* Každý zomrie, no teraz nie je správny čas...proste nie je...*Odvrátila sa od neho aby jej nevidel do tváre bez varovania vystrelila ako šíp k dverám.* Uvidíme sa na raňajkách. *Zmohla sa a nechala ho vo svojej izbe, neotočiac hlavu už späť. Odbočila doprava, vyrazila smerom k jedálni chodbou, ktorou zvyčajne nechodila a ktorá bola dlhšia. Potrebovala chvíľu samoty a hlavne nadobudnúť pokoj, aspoň ten vonkajší. Keď sa jej postava stratila za rohom na jednej z málovyužívaných chodieb ich sídla, čupla si a chrbát oprela o drsnú stenu, rukami objala ramená. Ramená sa jej mierne chvali, oči mala zavreté a len nepravideľne brala vzduch do pľúc. Mohla to byť minút a mohlo to byť minút viac, než oči znovu otvorila a jej tvár stvrdla do chladnej neosobnej masky. Vystrela sa do plnej výšky a ráznymi krokmi zamierla schodiskom na prízemie, kde sa nachádzala priestranná jedáleň s množstvom okien. Voňalo z nej pečivo rozložené na stole, spolu s ešte horúcim čajom. Poriadne ani nesledovala kto v miestnosti bol, oči upierala len na svoju stoličku, pozdravila sa akosi automaticky.* Dobré ráno.

Rawir

"Ale to nie je možné."
"Je to kúzlo. Chceš ho vidieť ešte raz?"
Anna Lea sa zachichotala a horlivo prikývla na súhlas. Netušila kto bol ten muž, ktorý sa znenazdania zjavil pri raňajkách, ale nechala sa ním rozptýliť. Bol okúzľujúci svojským spôsobom, pri ktorom mala chuť zahodiť za hlavu všetky povinnosti a nechať sa ním skrz naskrz pokaziť. Zaujato sledovala jeho ruky, silné a s dlhými štíhlymi prstami, ako si stihla uvedomiť, ale tentoraz chcela odhaliť tajomstvo, preto dávala pozor. V jednu chvíľu medzi bruškami prstov premieľal mincu, na dve sekundy zovrel dlaň, fúkol na ňu a keď ju znovu otvoril, ležal mu v nej drobný žltý kvietok. Natiahol sa a jemne jej ho zastrčil do vlasov. Náhle sa začervenala, pretože palcom a ukazovákom zachytil pramienok, ktorý sa jej uvoľnil z prísneho drdola a založil jej ho za ucho pohladiac ju pritom hranou ukazováka nežne po líci.
"Krása," pípla potichu a myslela pri tom na kvet, ktorý jej daroval. Sklopila mihalnice a začervenala sa ešte prudšie. Bola mladá a starší skúsenejší muž ju priťahoval. Páčilo sa jej, ako s ňou flirtoval, aký k nej bol pozorný až mala pocit, že nevníma nič iné okrem nej a po prvýkrát za veľmi dlhý čas sa cítila...žiadaná...krásna.
"Súhlasím," prehovoril Rawir a s tajomným úsmevom hľadel Anne Lei do očí. Opätovala mu úsmev, ale potom strhla.
"Dobrá ráno, madam." Ako vyplašené vtáča odskočila od Rawira, ktorý sa ešte stále nakláňal ponad stôl a rukami sa zapieral o lešenú drevenú dosku.
"Už somtu skončila, dobrú chuť vám prajem." Vrhla ešte jeden krátky pohľad na Rawira a stratil sa tak rýchlo, ako to len bolo možné.
"Ťažká noc?" ozval sa Rawir po chvíli a z misy na stole vzal jablko. Nonšalantne ho vyhodil do vzduchu a zachytil ešte počas pádu. Pružná koža šťavnato praskla, keď doň schuti zahryzol.*

Kalei

*Dokonca aj v aktuálnom rozpoložení, keď moc nesledovala dianie okolo seba, si všimla ten vyplašený pohľad mladej ženy. Nebolo ťažké uhádnuť, že by bola radšej ešte zotrvala v spoločnosti Rawira, nebyť jej príchodu.* Dobré ráno Anna Lea. *Odvetila jej napokon bez akejkoľvek poznámky týmto smerom. Za iných okolností by možno niečo povedala, no po chvíľke zváženia si pridobre uvedomvoala, že do tohto domu chodili muži, ktorí vedeli ako hovoriť so ženami a naučiť sa ich prekuknúť bolo len na nej samotnej. Preto len zdvihla pohľad na Rawira oproti sebe, keď jej položil otázku.* Vyspala som sa dobre, dúfam že aj ty. *Ruku natiahla k tanierom, jeden si vzala a začala si naň ukladať svoje budúce raňajky. Oči je zbehli k dverám, skontrolovala či sa dievča naozaj stratilo a potom pozrela späť na Rawira.* Keby sa niekto pýtal, si nejaký kamarát Neala, včera sme ťa náhodou stretli. *Nechcela o sebe čítať zase nejaký článok, takže radšej nech je tu ako Nealov hosť.* V preklade to vlastne znamená, buďte na seba milí. *Tá predsava je dokonca úsmev na perách vyčarila, aj keď sa tam dlho nezdržal.* Záležitosti ohľadom včerajšej debaty si nechaj na neskôr. *Dodala, pretože toto bolo sídlo jej otca. nechcela aby sa mu dostali do uši nijaké záležitosti zo živata, o ktorom on vedieť nemal. V podstate po raňajkách sa mohli presunúť späť do jej izby, alebo sa zobrať preč. Napokon, načo čakať. Ak mal nejaké informácie, mohli sa do pátrania po tom kľúči legendy pustiť aj dnes. Preletela hlavou k svojmu diaru a uvažovala, či bolo treba niečo zrušiť.*

*Dal si načas, kým odpovedal, pretože mal trochu problém spracovať isté skutočnosti, zvlášť tie, ktoré sa týkali Neala. Možno tu bol len hosťom, ale cítil aj správal sa absolútne uvoľnene, preto aj keď sa na moment nespokojne zamračil, v ďalšej chvíli už mal na perách svoj typický povznesený úsmev. Znovu si odhryzol z jablka a vykročil smerom ku Kalei. Do značnej miery mu vyhovovalo, že sa sústredila na svoj diár, pretože keď zastal, bol tak blízko až na ňu jeho vysoká postava vrhala tieň. Šikovným ťahom jej vzal diár z ruky a bez toho, aby doň pozrel, ho zaklapol.* Chápem, čo mi tým chceš naznačiť, ale cítil by som sa oveľa pokojnejšie, keby sme sa už vopred dohdli na istých pravidlách. Zvlášť, kým tu nie je Rocky. Mám pocit, že sa k tebe správa až príliš ochranársky.* Kalein diár zodvihol nad hlavu, aby sa k nemu nemala ako dostať a venoval jej dlhý očarujúci úsmev, pri ktorom síce naukázal zuby, ale oči mu žiarili, akoby sa dokonale bavil.*

Kalei

*Keď sa jej ocitol diár mimo dosah, otočila sa na stoličke jeho smerom a prepálila ho pohľadom. Nezdvihla zadok aby sa poň naťahovala, ostala sedieť na svojom mieste a len na neho ďalej hľadela.* Niečo si ujasnime. Osoba, ktorú si stretol sa volá Tea, ako iste vieš, moje meno je Kalei a tieto dve osoby sa navzájom nikdy nemali stretnúť. Porušila som vlastné pravidlo a ak budeš v tomto dome rozprávať v zlý čas a v zlé miesta niečo čo nemáš, doplatím na to jedine ja, alebo môj otec. A ver mi, že ak sa to stane, ja ti nepodpálim dom, aby som ti to oplatila. *Hovorila potichu a rýchlo, no on jej mohol rozumieť každé jedno slovko tak dobre, akoby mu to hovorila priamo pri ušiach. Otočila sa späť k svojim raňajkám a pomaly sa do nich pustila.* A čo sa týka tých pravidiel, spusť. *Súhlasila s ním, že bolo lepšie si už vopred si vyhradiť isté hranice a určiť základné pravidlá, aby to dožili všetci v rovnakom zdraví. K Nealovi sa nevyjadrila, nevidela dôvod prečo práve jemu niečo objasňovať. Napokon nemohol čakať, že jej bodyguard sa na neho bude usmievať po tom, akon arušil bezpečnostné opatrenia a dostal sa až k nej. Do sprchy. Faktory, ktoré Neal nemohol akceptovať a ani nechcel. Po dnešom ráne vedela že sa mu nepáčilo viacero vecí a preto radšej myšlienky upriamila k pravidlám a svojmu diáru.* A vráť mi diár.

*Ale, ale, mačiatko sa nám hnevá, pomyslel si v duchu Rawir a pokojne sa pousmial. Kaleine vyhrážky na neho zapôsobili asi tak veľmi ako diera na ponožke. Prešiel ich s flegmatickým výrazom v tvári a zameral sa len na to, čo bolo pre neho skutočne dôležité. Aj preto si nakoniec sadol na kraj stola oproti Kalei, nedojedené jablko položil na prázdny tanierik a hranou diára si zamyslene poklopal po perách.* Vieš, musím povedať, že to bol celkom šok, dozvedieť sa, kto v skutočnosti si, Kalei.* Vyslovil s dôrazom na jej meno a na malú chvíľu mu ruka s diárom znehybnela vo vzduchu.* Ale neboj sa, uchovám tvoje malé tajomstvo v bezpečí. Teda za istých okolností.* Usmieval sa síce, ale bol to chladný, vypočítavý pohľad obchodníka. Vyzeral ako niekto, komu záleží len na jedinom a možno práve preto bol taký nebezepčný. Nemal nič, na čom by mu v živote skutočne záležalo a po tom, ako prišiel o svoj dom, to platilo dvojnásobne.* A tie okolnosti sú takéto. Ty si bohatá dedička, ja viem o niečom, čo chceš a nepoperaj, že nie. Videl som ten záblek v tvojich očiach včera večer. Ide o toto, na tejto výprave budeme obcohdní partneri. Dovediem ťa ku kľúču a ty mi za to zaplatíš, povedzme desať miliónov gaenov.

Kalei

*Neverila mu a po zmienke o istých okolnostiach sa to len prehĺbilo. Mala som ho nechať zmiznúť z povrchu zeme. Uvedomuje si, že ešte stále tú možnosť má. Stačilo by sa tváriť že so všetkým súhlasí a kývnuť na niektorého člena ochranky. Guľka v hlave v priebehu pár stotín sekundy a jej život by bol tam, kde byť teraz mal. Odhryzla si zo svojho chlebu a až potom k nemu natočila hlavu, s pohľadom, ktorý by zmrazil hádam aj samotné peklo a Lucifera v ňom.* Neskúšaj ma vydierať, nehrám takéto hry. Vieš ako to je, necháš sa vydierať raz a už ti nedajú pokoj. *Prehodila k nemu takmer posmešne a odvrátila pohľad späť k tanieru, aby pokračovala. Dala si načas než znovu otočila hlavu k nemu. Nepáčil sa jej priebeh deja, no vydierať sa nemienila nechať. Otec jej vždy hovoril, že ak sa raz na vydieranie pristúpi, nikdy to neustane. Neraz uvažovala nad scenármi toho čo by prišlo keby pravda vyšla na svetlo sveta a hlavne novín a nepáčilo sa jej to, aj preto jej znovu hlavou preblesklo, či nebude ľahšie poslať Rawira čuchať fialky k zemi.* Nemáš nič čo ma s Teou v podstate spája, teda nič čo by pár právnikov nevyriešilo a keď nie právnici, peniaze robia divy, rovnako ako zbraň pri hlave. Nie som anjel a ak by k tomu prišlo, bola by som za unudenú zhýranú dedičku. Čo je vlastne celkom výstižné. Nejaké "dary" tam, nejaké tam a život by šiel ďalej, síce s inou povesťou, no do tejto rodiny by som celkom zapadala už aj pred verejnosťou. Zato ako si mohol včera zistiť, ani tvoje nedobytné a dobre utajené sídlo nie je také skryté a nezničiteľné, ako si si myslel. *Nepokračovala ďalej v rozprávaní, ak by ona prišla o svoju povesť, neschoval by sa ani v pekle. Natiahla sa po šálku s čajom a odpila si, pričom tá suma ju pobavila. Úsmev zakryla šálka, ktorú keď ukladala späť na tanierik, už nemala čo zakrývať. Opäť chladný výraz na jej tvári.* Desať miliónov gaenov za kľúč? A tam sa naše cesty rozídu, alebo predpokladáš že potom naše cesty budú pokračovať a ty si budeš pýtať ďalšie jednotky s nulami v závese?

*Keď pred ním ušla do obývačky, nasledoval ju. Vliekol sa pomaly, akoby sa na to, čo príde a čo musel urobiť vôbec netešil. Nerád zabíjal, ale teraz už nemal na výber. Žena na neho zaútočila a navyše poznala jeho tajomstvo.
Keď mu ostrie meča prešlo látkou košele až na kožu, pocítil slabý pramienok horúcej krvi. Netrápil sa tým, jednoducho zo seba mokrú látku strhol a odhalil ženinmu pohľadu svoju hruď. Pokožku mal hnedú, opálenú od slnka a pružnú bez jediného kazu. Dokonca aj tie dva škrabance, ktoré mu spôsobila sa okamžite začali hojiť a zaceľovať. Svaly sa mu v povrazcoch napínali pod kožou, ktorú zdobilo tetovanie, obrázok reťaze vytetovanej okolo krku do podoby amuletu, ktorý mu siahal až na hruď.
Ďalší útok prišiel ani nie o minútu nato. Inštinktívne sa obrátil a dlaňou zachytil čepeľ meča predtým, než mu stihol oddeliť rameno od kĺbu. Bol k žene tak blízko, že jej mohol hľadieť priamo do očí a nesústrediť sa na bolesť, o ktorej vedel, že aj tak pominie. Cítil ako sa mu ostrie vrezáva do kože, pretína mäso a šľachy, ale aj tak ho nepustil. Prudko ním šklbol a s nekompromisnou silou ho žene vytrhol z ruky. Kov zacinkal o dĺažku, keď ho pustil a druhou, nezranenou rukou, chytil ženu pod krkom. Chrbtom ju zatlačil o stenu a aby sa nemohla brániť, natlačil sa na ňu váhodu celého tela. Prstami zvieral jej jemný krk, ale niekde na pozadí vedomia vedel, že nie tak pevne, ako by mal. Prudko dýchal, nosom sa takmer opieral o jej líce, keď na ňu zboku hľadel a dychom rozvieval jemné pramienky vlasov na sluchách. Rozumom vydával príkaz svojim prstom, aby zatlačili pevnejšie, ale aj napriek tomu sa nehýbal.*

*Musel uznať, že ju podcenil, ale hrou na "kto z koho" by sa mohli baviť celé hodiny. Ona mala svoje zásady a on mal svoje, preto jej chcel všetko na rovinu objasniť a celú záležitosť uzavrieť.* Nerád ti to pripomínam, ale náš včerajší rozhovor sa neodohral v žiadnej kaviarni s milým personálom a tvojimi bodygardmi za chrbtom, ale v kúpeľni, keď si bola nahá a najviac bezbranná. Obaja sme dobrí v tom, čo robíme, obaja by sme sa mohli tomu druhému vyhrážať, a to veľmi nápadito ako počúvam, ale myslím, že si celkom nepochopila, o čo mi ide. Celá táto záležitosť je pre mňa dosť osobná, o to viac, že sa ma kvôli tomu snažili zabiť. Nejde mi o to, aby som vydieral bohatú paničku z predmestia. Za svoju prácu, chcem primeranú plácu a keď obaja dostaneme, čo chceme, môžeme si priateľsky podať ruky a zaspievať si na rozlúčku selaví. Desať milíonov gaenov je moja posledná ponuka, potom odchádzam a nájdem si kupca, ktorý mi dá oveľa viac. Pre teba som ešte stanovil priateľskú sumu.* Dokončil a požil Kalein diár na stôl. Zapichol doň prst a po leštenej doske ho posunul jej smerom.* Nie som vydierač, ale obchodník.* povedal ticho a neuhýbal pred Kalei pohľadom. Výnimočne sa tváril vážne.*

Kalei


*Položila šálku s čajom späť na stôl a natočila hlavu späť k nemu. Na tvári jej sedel rovnako vážny výraz, dnes ráno nemala ani štipku dobrej nálady, vyprchala z nej po rozhovore s Nealom a už sa jej ju nedarilo nájsť. Ani ju vlastne neskúšala nájsť, toto bol obchod, ako povedal a dobrú náladu ani milú tvár naň nepotrebovala.* Máš mať svojich desať miliónov. *Odvetila akoby mu práve podsunula nejaké sprepitné. Popravde jej o tú sumu v tomto rozhovore ani nešlo. Keby bola odkázaná na to čo si musela vyžiadať od otca, dobre by to zvážila, no takto nemusela. Mimo bočnej zábavky bola práca pre módne firmy viac než výhodná. Nechystala sa ale zmieňovať, za aký čas mala mať túto sumu opäť na účte, len čo sa pousmieva do pár objektívov pre vychytané značky. Nezvykla síce vyhadzovať peniaze takto von oknom, teraz ale nemala moc nad čím uvažovať.* Nabudúce teda predlož podmienky bez zbytočných rečí o okolnostiach a toho čo bude keď na ne nepristúpim a dohodneme sa ako dvaja obchodníci bez rečí vydieračov. *Odvetila so zamračenou tvárou a zase ju odvrátila späť k svojmu tanieru. Nebola ani moc hladná, nechutilo jej, no z princípu že raňajkovať sa musí do seba dotlačila zvyšok chleba.* Kam máme dnes namierené? *Spýtala sa radšej, odsunúc tento zlý začiatok rannej konverzácie bokom.*

*Pristúpila na podmienky až príliš rýchlo, a to znamenalo, že keby si pýta viac, nijako by mu to neuškodilo. Nakoniec však bol spokojný a sumu desať miliónov gaenov považoval za dostatočnú na odhalenie tajomstva nesmrteľnosti. Nakoniec, dohodol sa s Kalei, že ju dovedie ku kľúču, ale nie na tom, že jej pomôže celú záležitosť rozlúštiť. Spokojne sa usmial a pokýval hlavou.
"Do Layonel Centre. Schôdzku s nimi si si dohodla už pred mesiacom."
Rawir sa zarazil a obrátil pohľad v ústrety Nealovej vysokej postave, ktorá sa s rukami založenými krížom cez hruď nonašalantne opierala o vnútorný rám dverí. Ten chlap sa pohyboval ako duch ani nestihol zaregistrovať jeho prítomnosť. Z celého Nealovho postoja sálala ťažko potlačená zlá nálada hoci sa nemračil, ale šíril okolo seba vlny chladu a uzavretosti. Svetlohnedé vlasy mal na spánkoch o niečo tmavšie, ešte stále vlhké od sprchy a keď sa pohol k stolu jemná látka jeho oblečenia ticho luxusne šušťala. Mal na sebe čierne nohavice elegantného ležérneho strihu a modrú košeľu, ktorá bola len o odtienok tmavšia ako jeho oči. Na nej nosil kožené popruhy, ktoré sa mu krížili na chrbte s puzdrom pre zbraň pod ľavou pazuchou.
"Zdá sa, že moja hostiteľka nie je jediná, ktorá dnes po ceste do kúpeľne stratila náladu." rypol si Rawir a ignorujúc Nealov vražedný pohľad usadil sa po Kaleinej ľavici, zatiaľ čo Neal odsunul stoličku napravo.
"Dobré ráno," precedil Neal pomedzi zuby ako odpoveď a oveľa miernejším tónom zaželal Kalei dobrú chuť.
Potom sa obaja muži takmer naraz usadili a neustále si pri tom hľadeli do očí. Rawir sa uškŕňal, zatiaľ čo Nealova tvár bola kamenná ako vždy.
Keď Rawir siahol po škatuli s džúsom a provokačne sa napil priamo z nej, Neal nadvihol obočie, vzal si šálku a z džbánu si doň kultivovane nalial horúcu čiernu kávu. *

Kalei, Max Norton


*Zamračila sa. Na nijakú pracovnú schôdzku ho brať nemala a už vôbec nie na nijaké fotenie. Ešte ju bolela pera z včerajšieho úderu, aj keď, make-up spravil všetko potrebné. Ako ale poznala Tonyho, fotografa, ten by to so svojim rengenovým pohľadom zbadal v priebehu pozdravu, ktorý by mu adresovala. Problém bol v tom že to zase ani nebola schôdzka, ktorá sa dala poľahky odložiť či presunúť. Odsunula myšlienky bokom a zaregistrovala Rawirov pohľad. Mala chuť pripomenúť že sa majú hrať na dobrých priateľov, no namiesto toho len Nealovi popriala dobrú chuť a pokračovala v raňajkovaní. Dopila zvyšok svojho čaju a zdvihla sa, zadívajúc sa na nástenné hodiny.* Na chvíľu vás opustím, zbehnem si po nejaké veci, tak buďte slušní a nezabúdajte, ste starí známi, inými slovami priatelia. *Usmiala sa, aj keď to nebol šťastný úsmev a opustila jedáleň. Cestou si zobrala mandarinku a s ňou v rukách zamierila k schodisku.
Zatiaľ čo ona hádzala do tašky všetky potrebné veci, či už pracovné alebo pracovné iného druhu, dvere sídla sa otvorili a dnu vošla postava vysokého muža po päťdesiatke. Čierna košela, typické šedé sako a zarastená tvár, ktorá už potrebovala oholiť. Max Norton kráčal halou priamo do jedálne, hľadal svoju dcéru. Tá tam však nebola, no pohľad na Nealal mu dal odpvoeď na tú najhlavnejšiu otázku, ktorá ho dohnala domov o niekoľko dní skôr. V rukách zvieral časopis, no tmavé modré oči zablúdili k mužovi, ktorého totožnosť nepoznal.* Dobrú chuť a nedajte sa rušiť. *Prehodil smerom k nim a pohľad modrých očí upriamil smerom k Nealovi. *Neal, keď dojete, príďte prosím do mojej pracovne.*Jeho výraz jasne naznačoval, že ho tam nečakal nijaká narodeninová oslava, ale vážny rozhovor. S tým sa zvrtol na päte a zamieril k vysokým dubovým dverám svojej pracovne, do ktorej si bez pozvania nikto nedovolil prísť rušiť.*

"Ale, ale, zdá sa, že tu niekoho volajú na koberček," poznamenal Rawir po Nortonovom odchode a uvažoval pri tom, ako na neho Kalein otec zapôsobil. Doteraz mal možnosť vidieť len jeho fotografiu, ale takto naživo bol ešte pôsobivejší. Odrazu mu napadlo akoby asi vyzerala prísna tvár Maxa Nortona, keby sa dozvedel, akej zábavke sa po večeroch venuje jeho dcéra.
"Neuškŕňaj sa ako idot a radšej sa venuj niečomu užitočnejšiemu. Napríklad odchodu," odvetil Neal a šálku s kávou položil na stôl. Jedla sa ani nedotkol, aj keď bol predtým hladný, ale slová Maxima Nortona z neho podobné myšlienky veľmi rýchlo vybili. Vstal a venoval Rawirovi posledný pohľad. "To ti hovorím, ako tvoj starý dobrý známy a priateľ."
Rawir pokýval hlavou a premeral si ho cez prižmúrené viečka, akoby sa na ňom snažil nájsť niečo neviditeľné. "Budeme spolu tráviť veľa času, priateľu," dodal pomaly a narovnal sa, "možno by si si mal zvyknúť na moju tvár. Ale keď tak o tom hovoríš, uvedomil som si, že aj ja si potrebujem ešte zariadiť isté veci. Mohol by si Kalei odkázať, že vás neskôr nájdem?"
Neal neodpovedal, len sa nepríjemne usmial, chvíľu si Rawira premeriaval a potom sa bez slova otočil na päte. Jeho rázne kroky sa niesli halou smerom k pracovni Maxima Nortona a tesne predtým, než zaklopal na jeho dvere sa ešte na chvíľu zastavil. Zhlboka sa nadýchol a ovládol črty tváre natoľko, aby pod výrazom úslužnosti pochoval všetky nesympatie, ktoré voči tomu mužovi pociťoval. Dvakrát krátko zaklopal a čakal.*

Esme

*Ak aj jej predtým nič nedávalo zmysel, teraz to už bolo nad slnko jasné. Nerozumela absolútne ničomu. Bol inej rasy? Bol to vôbec..... Bol vôbec živý? Absolútne netušila a neprišlo jej normálne, ani vhodné sa tým začať zapodievať. Nie, keď sa ocitla pritisnutá k stene. Jeho prsty jej zvierali krk, takže bola ochromená natoľko, aby zvládla ho iba držať za zápästie pravou rukou. Ľavú mu položila na nahú hruď a štyri nechty mu zaborila do kože, až cítila ako jej spod nich začína presakovať krv. Ju samotnú to bolelo, ale ďaleko viac nepríjemná bola jeho ruka na jej krku. Poobrátila tvár smerom k tej jeho, aby mu aspoň trochu mohla pozrieť do tváre. Lícom sa obtrela o jeho nos, ale oči uprela do jeho očí. Nebála sa, bola tak pokojná ako len dokázala, len nerozumela jeho váhaniu.* Dokonči to! *Hlesla chrapľavo. Dalo sa ešte bojovať. Mohla kopať, mohla pokúsiť nejaký hmat, ale vedela, že to bolo zbytočné, lebo mal nad ňou poriadne na vrch, tak načo sa zbytočne silou mocou brániť. Na svete nikdy nebolo tak dobre, aby sa ľudia snažili nasilu utiecť smrti. Nikdy nerozumela prečo to aj tak robili.
Vždy si myslela, že keď umrie, bude to rýchle. Pošlú na ňu vraha, ktorý sa postará o tak rýchlu smrť, že nestihne ani zareagovať. Škrtenie bolo príliš osobné, príliš intímne a tak sa jej nepáčila ani predstava, že ju on škrtí. Ale čo mala povedať? Odsekni mi hlavu tým mečom, nech je pokoj? Nech necítim takú bolesť akú teraz cítim? Zbabelá. To isto nie. Začínala sa jej krútiť hlava. On akoby sa rozmazával a roztekal, isto to nebolo od radosti. Ale predsa neprichádzalo omámenie, do ktorého postupne mala upadať. Chcel ju tyranizovať? Ešte aj z neho ráči byť sadista? No pekne....*

Max Norton

*Jeho pracovňa nepôsobila ani príliš moderne, ani nevyvolávala pocit domova a pokoja, ako to bývalo u tých čisto drevených. Okrem bieleho stola po boku steny stál ešte jeden biely stôl oproti dverám, za ním kreslo, predtním tiež. Ten stôl využíval keď mal návštevu, teraz ale sedel pred počítačom a prstom presúval po monitore tabuľky. Tvár sa mu mračila, nepáčilo sa mu čo videl, rovnako ako správa z bezpečnostného systému, ktorú mu poslal muž, ktorý kontroloval autá. Včera sa niečo udialo, no ako sa zdalo, nič, čo by Kalei ohrozilo či prečo by jeho, jej otca, mal potrebu muž ktorý na ňu dohliadal informovať. Keď sa ozvalo klopanie sa otočil smerom k dverám a pozval ho dovnútra. Oči presunul späť k monitoru a presúval zvyšné tabuľky tam kam patrili, dával mu čas nech sa posadí. Len čo odoslall potrebnú správu sa natočil svojim trupom k Nealovi a uprel na neho nič nehovoriace modré oči. V jeho výraze sa nedalo čítať, či mal Neal nejaký problém, či mala Kalei problém alebo prišiel na to, čo sa dialo pod jeho strechou. Dôvodom pozvania boli informácie, ktoré potreboval a nechcel ich ťahať z dcéry.* Volal mi správca bezpečnostých systémov v našich autách, že jedno, v ktorom sa viezla moja dcéra skončilo niekde mimo. Polícia ma informovala že v okolí boli stopy po streľbe. Čo sa stalo včera v noci? *Natiahol ruku k novinám a položil otázku, na ktorú ale neočakával veľmi rozvitú odpoveď, pretože pochyboval, žeby vedel dôvody jeho dcéry.* Čo robila Kalei u Remediussa? Neznáša ho. *Roztvoril najnovšie číslo známeho časopisu na strane, kde sa prepierala práve jeho dcéra a možný románik s mužom starším než bol on.*

/dokelu! na to auto som celkom zabudla teraz si ma dostala zákerné otázky /

*Prijal pozvanie do vnútra pracovne a prešiel priamo k jednému z kresiel oproti Maxovi Nortonovi. Bol to jeho zaužívaný zvyk vždy, keď si ho ten muž z nejakého dôvodu zavolal do svojho kráľovstva. Ako inokedy, tak ani teraz sa Neal neobzeral okolo seba, akoby bol načisto zmierený so všetkým, čo ho obklopovalo od neuveriteľného výhľadu až po elegantnú zdržanlivú architektúru interiéru. Pokrčil kolená a ruky si zvoľna položil na opierky kresla, v ktorom sa ani prinajmenšom necítil pohodlne. Aj tak však sedel vzpriamene a tváril sa neutrálne, akoby ho nič z toho, čo sa dozvedel, neprekvapovalo. Keď si Max Norton vystrel pred tvárou noviny stihol ešte zahliadnuť titulnú fotografiu a veľké tučné titulky: ZÚFALÁ DEDIČKA SI HĽADÁ CHLAPA. JE TOTO JEJ PRINC NA BIELOM KONI?* Bol to charitatívny večierok, pane. Včera večer som bol celý čas s vašou dcérou a môžem vás ubezpečiť, že medzi ňou a Remediusom sa neodohralo nič, kvôli čomu by ste sa mali znepokojovať. To auto môžem vysvetliť tiež.* Dodal na koniec bez zmeny výrazu tváre.* Viete, aká je vaša dcéra štedrá, čo sa týka charity. Spontánne sa rozhodla ponúknuť auto do dražby, ale jeho ďalšie osudy mi nie sú známe, pretože domov sme sa odviezli so známymi vašej dcéry. Ak ale máte pocit, že jej hrozí nejaké nebezpečenstvo, rád sa postarám o to, aby sa na nejaký čas stratila z dohľadu.* Keby Max Norton súhlasil, veľmi by to Nealovi uľahčil.*

Max Norton

/a to som len začala idem ťa potrápiť /

*Max Norton mlčal a počúval slová, ktoré vychádzali z jeho úst, aj keď dobre vedel, že to boli lži. Nechal ho ale dohovoriť a až keď skončil, zohol sa k zásuvke a vytiahol Kaleinu kabelku, ktorú nechala v tom aute, keď unikali. Tieto podrobnosti síce Max Norton nevedel, no kabelka s dokladmi a mobilom nevyzerala na to, že bola daná do dražby spolu s autom.* Toto bolo v tom aute. *Celkom bol zvedavý, čo na to povie teraz.* Kľúče, doklady, mobil...*Nebude menovať, len nakukol a jeho dcéra ako každá žena tam mala priveľa vecí ktorým ani moc nerozumel a ani im asi porozumieť nechcel.* Nemusíte mi klamať Neal. Nie ste zodpovedný za jej správanie a viem, že na tom plese bola s nejakým...*Natiahol sa po iný časopis a prečítal meno.* Dominikom Oliviersom. To je ten muž čo raňajkoval dole s vami? *Moc sa mu to nezdalo, jeho dcéra domov chlapov nevláčila, no nebola tam fotka jej spoločnosti na tej akcii.* Neviem či je možné, aby sa stratila s dohľadu. Keby chcela ísť na dovolenku, bol by som len rád, ja si plne uvedomujem, koľko ľudí by jej chcelo ublížiť, aby ublížilo mne. Poznáte ale moju dcéru. *Nerozumel jednému, prečo by mu to Neal tajil, ak ich niekto napadol. Ochránil ju a to bolo najpodstatnejšie. Vari mu to nakázala Kalei, aby nesprísnil jej ochranu? Neraz frflala a napokon sa dohodli na jednom strážcovi, ktorým sa stal Neal. Teraz len čakal čo z neho vypadne.*

/chceš si dnes aj zahrať ? ty zákeráčka kabelková /


Dobre,* prehovoril po chvíli Neal a v duchu sa musel veľmi premáhať, aby si udržal pokojný, nevzrušený výraz na tvári ako vždy.* Nebol som k vám celkom úprimný, pane. Keď vaša dcéra dala do dražby to auto, kúpil ho istý pán Oliviers, ktorý, ako som si v ten večer všimol, mal na to vcelku...romantické... dôvody. Zvyšok večera potom strávili vo vzájomnej spoločnosti a ja som sa držal bokom až do okamihu, kým tento pán Oliviers nezatiahol vašu dcéru do svojho nového auta a nepokúsil sa ju...zviesť.* To slovo mu vyšlo z úst ťažko, akoby mal jazyk od zúrivosti prilepený o podnebie. Oči sa mu zúžili, keď sa naklonil dopredu a porušil svoj vystretý postoj tým, že sa lakťami oprel o kolená. Košeľa mu na ramenách ticho zašušťala a od pažbe zbrane sa odrazilo matné slnečné svetlo.* Videl som ju ako vybieha z auta. Bola v šoku a rozrušená, chcela sa odtiaľ dostať čo najrýchlejšie a ja som jej veľmi rád a s najväčším potešením pomohol zbaviť sa cteného pána Oliviersa. Jedna rana do brucha a do slabín, čistá práca bez zjavných následkov. Posledné, čo si pamätám bolo to, ako Oliviers mizne vo svojom novom aute. Vzhľadom na to, čo sa stalo ma ani neprekvapuje, ak po ňom niekto naozaj strieľal. Zvyšok už poznáte. Vaša dcéra sa zviezla domov so svojimi priateľmi a mňa požiadala, aby som o všetkom pomlčal. Hanbí sa a z pochopiteľných dôvodov nechce, aby ste voči pánovi Oliviersovi niečo podnikli. Chce zabrániť škandálu a ja som sa už postaral o to, aby sa tento...džentlmen...k vašej dcére viac nepriblížil. A ten muž, ktorého ste videli pri raňajkách je môj dlhoročný známy, Joe Stink. Nemusíte mať obavy, nezostane tu.*

Max Norton

/vari nehráme? inak dobrá story /

*Mlčky ho počúval a nič nehovoril. Nedalo sa na jeho výraze tváre spoznať, či tomuto príbehu veril, alebo neveril. Tváril sa stále rovnako a keď sa Neal odmlčal, len mu posunul Keleinu kabelku.* V tom prípade ďakujem za informácie aj tiché vyriešenie tohto problému. Prosím vrátte mojej dcére jej kabelku, predpokladám, že ju zastihnem až večer, keďže musím zariadiť nejaké veci a myslím že aj ona mala na dnes nejaké plány. *Nevedel už kde mala fotiť dnes, no mal prehľad o aktivitách svojej dcéry. Možno neraz pôsobil že svoju dcéru nevníma alebo ho zaujíma len z určitých hľadísk, no pravda to nebola* To bude všetko, pozdravujte ju odomňa. *Kabelku nechal na stole aj s časopismi, aj keď k vysvetleniu o jej pobyte u Remediussa sa ani moc nedostali. On však mal odpovede na otázky, ktoré ho zaujímali viac. Či im veril, no to poznať na sebe nedal. Odvrátil sa späť k monitoru počítača a bez slova pokračoval v práci.*



Kalei

*Mlčky sedela na schodoch, ako sa dozvedela od služobníctva, jej otec sa vrátil. Neal bol u neho a ona mala obavu, prečo. Tiež sa dozvedela že Rawir niekam odišiel, no nič viac. Žeby sa Nealovi podarilo dostať ho z domu preč? Vedela že ich komunikácia bude ťažká, nenamýšľala si, že sa to zlepší. Zdalo sa jej že Neal je u jej otca celú večnosť. Ona bola zbalená a pripravená na odchod do centra, tú schôdzku nemohla zrušiť. Nemala mobil kde mala uložené číslo a boli by to zbytočné problémy. Kľúč im hádam nikam neujde, kým porobia potrebné fotky. Nebola si istá o aké fotky išlo, no nateraz si tým hlavu ani nelámala. Lámala si ju len Nealovým pobytom u jej otca. Ak na niečo prišiel...*

*Nebol si istý či Max Norton jeho rozprávkam uveril, ale navonok všetko vyzeralo v poriadku. Keď sa Kalein otec obrátil tvárou k počítaču a prestal mu venovať pozornosť, mal Neal vzácnu príležitosť premerať si ho z profilu bez toho, aby bol pod priamym dohľadom skúmavých očí. Na malú chvíľu sklonil hlavu a potom sa jediným plynulým pohybom postavil na nohy.* Môžete sa na mňa spoľahnúť, pane.* Dodal a vzal zo stola kabelku odignorujúc kôpku časopisov, na ktorých boli Kaleine fotografie. Bez rozlúčenia,ktoré by zrejme bolo aj tak zbytočné, opustil pracovňu a opatrne za sebou zavrel dvere. Neurobil ani desať krokov, keď zbadal Kalei sedieť na schodisku. Nenáhlivo k nej zamieril a nakoniec, po krátkom zaváhaní, sa usadil vedľa nej. Dlhé nohy natiahol pred seba a kabelku položil do priestoru medzi nimi.* Tvoj otec by mohol pracovať pre Scotland Yard. Keby niečo, môj starý známy sa volá Joe Stink a Dominik Oliviers sa ťa pokúsil včera znásilniť v tvojom aute po to, ako si ho kúpil, pretože si ho, mimochodom, veľkoryso ponúkla do dražby. Domov ťa odviezli priatelia.* Zboku sa na Kalei zahľadel na profil tváre a potom sa ticho opýtal.* Ešte stále sa na mňa hneváš kvôli tomu, že ťa chcem udržať v bezpečí?* Nechcel sa viac hádať, chcel len Kalei všetky tie veci vyhodiť z hlavy skôr než sa popáli.* Čo ak ťa poprosím, aby si so mnou odišla? Niekam ďaleko. Môžeme sa skontaktovať so všetkými známymi doktormi.

ˇ/ ďakujem veď si mi ajdala zabrať tá kabelka bola podpásovka /