Hory a les

Orin



Čo ťa trápi?* prihovoril sa Noby a bruškom ukazováka zľahka prešiel po krivke jej obočia. Ležal vedľa nej ešte stále nahý, pretože jemu chladnejší večerný vzduch nijako neškodil. Iba Noby stiahol sukňu zase na nohy a odhalené jej nechal len prsia, na ktoré si položil hlavu. Ohrieval Noby svojím teplom a sám si ustlal na jej mäkkom hodvábnom tele. Dychom ju šteklil na pokožke a lícom dráždivo obtrel o bradavku. Pripomínal šelmu, ktorá sa už ukojená lenivo zvalila do mäkkej trávy a vychutnávala si vzácne chvíle pokoja. Vycítil, že Noby uvažuje nad tým, čo rovnako zaujímalo aj jeho. No mohol sa mýliť. Chcel sa len uistiť, že je všetko v poriadku.*

*Rukou ho hladila po jemnej pokožke chrbta a keď si uvedomila ako rýchlo si všimol, že nad niečím uvažovala, len prekvapene dvihla obočie a pozrela sa dole na neho. Kútiky pier sa jej nadvihli v jemnom úsmeve a nežne ho pobozkala na čelo.* Nič dôležité. *Povedala pravdu a na chvíľu privrela oči. Keď ich neskôr znova otvorila a spočinula nimi na oblohe plnej hviezd, ticho šepla* Čo sa bude diať až sa všetci k nám pripoja? Čo nás vlastne teraz čaká, Orin? *Nevedela si predstaviť ako tá ich konečná vojna bude prebiehať. V živote sa v ničom takom neocitla, takže jej predstavy boli dosť nulové, prípadne prehnané. Jedno vedela celkom isto, že môžu zabudnúť na pokoj, ktorý si užívali teraz. Jednostaj sa sama seba pýtala, či toto bolo poslednýkrát na dlhý čas pred nimi.* Trápi ťa čo sa bude diať? Chcela by som vedieť načo myslíš a či je niečo čo ti robí vrásky. Obávaš sa niečoho, alebo... Rozumieš mi, či nie? *Netušila čo vlastne chcela vedieť. Jednoducho povedané, chcela vedieť všetko. Mohol jej to povedať?*

Orin




*Nadvihol sa na lakťoch a pozorne zadíval Noby do očí. Chvíľu v nich skúmavo pátral akoby chcel zistiť či sa za nimi neukrýva ešte nejaká otázka, ktorá by mu povedala viac o jej obavách. Pousmial sa a bruškom palca ju pohladil po čele v snahe zotrieť z neho stopu po pochmúrnych myšlienkach, ktoré jej prešli mysľou.* Áno, Noby, rozumiem ti.* odvetil jej stíšeným hlasom a na chrbte pocítil prvú kvapku prichádzajúceho dažďa.* Viem len to, že dlhý čas bolo všetko rovnaké akoby sme v tomto svete ustrnuli, ale teraz sa veci dali konečne do pohybu. Veľa sa toho zmení, sám netuším ako veľmi a čo všetko tej zmene budeme musieť obetovať, ale ja sa nevzdám, až kým znovu nezískame svoju slobodu. Už sa viac nedokážem ukrývať ako štvané zviera.* Ďalšia kvapka dopadla Noby do vlasov.* Teraz mám svoju rodinu a chcem, aby bola v bezpečí.* položil dlaň na jej líce a pohľad, ktorý jej pritom venoval ju nemohol nechať na pochybách, že zmienkou o rodine myslel ju. Práve v tom okamihu sa spustil prudký lejak, ktorý ich pod rozložitými vetvami stromu nezastihol v plnej sile, ale aj tak o chvíľu zmáčal ich telá chladnými kvapkami.* Rozumieš mi?* usmial sa vracajúc Noby jej vlastnú otázku.*

*Pocítila úľavu, keď pochopil tomu čo i sama nevedela vysvetliť a len ho s očakávaním počúvala. Nedozvedela sa či bolo niečo teraz čo by ho mohlo trápiť, ani nepočúvala či vôbec niečo také bolo, no približne si vedela predstaviť čo slovami myslel. Trochu sa bála tej frázy, že sa veci dali do pohybu. Netušila čo všetko to značí. Dialo sa okolo nej priveľa vecí a naozaj netušila načo sa mala pripraviť, ani ako to všetko zvládnuť. A vôbec, dalo sa to zvládnuť? Bolo to v jej moci? Mala pocit, že i tak jej nič iné neostávalo, takže bola len pripravená postaviť sa a hrdo ísť. Kráčať v ústrety svojej budúcnosti, ktorej sa upísala a ani netušila ako. No bola na správnom mieste a v tej chvíli i verila, že so správnym mužom. Zastihlo ju to celkom nečakane a oči sa jej zaliali slzami. Bola dojatá a nevedela ako zareagovať. Položila mu dlaň na líce, rovnako ako ju on držal a pery sa jej roztiahli do úsmevu.* Rozumiem. *Nedbala na dážď, ktorý sa spustil, nezáležalo jej na tom, že obidvaja boli zmáčaní, len sa natiahla k jeho perám a nežne ho pobozkala.* Sľúb mi prosím ťa niečo, Orin. Až sa to všetko začne, zbytočne neriskuj. *Poriadne sa nadýchla, až sa zachvela a nemohla uveriť tomu čo chcela povedať.* Nechcem aby sa ti niečo stalo. *šepla, no len dúfala, že jej oči nehovorili viac, všetko čo nechcela povedať, len nechať zamlčané. Preto sa radšej k nemu viac privinula a perami ho nežne a pomaly pobozkala, naplno si vychutnávajúc jeho pery a dážď, ktorý na nich prudko dopadal.*

*Čakala na brehu, stojac v rozmočenej zemi a všadeprítomnom blate. Pohla sa kúsok dopredu až keď dorazil na breh. Po jeho slovách ju napadlo jediné, že by bola hlúpa ak by sa bránila. Sama by možno nejako tou vodou prešla, no asi by to trvalo a bol by to skôr zázrak ako niečo iné. Preto bez ceknutia robila čo kázal, vlastne ani nie, len stála a nechala nech robil čo uznal za vhodné. Ako jej stiahol plášť z pliec, pocítila ľadové kvapky, ktoré ju v priebehu chvíľky zamočili, akoby už bola v rieke. Nepomohla ani jeho snaha zakryť ju svojim telom, voda šľahala zo strany a nebolo miesta kam by sa nedostala. No bolo to beztak jedno, v rieke to malo byť o tom istom. Keď ju zdvihol zo zeme, už druhý raz v ten deň, tentoraz sa ani netrepala, len sa ho pevne chytila rukami a napokon neisto i nohami. Neistota ju prešla ako vošiel do vody a ona pocítila nápor vody. V tej chvíli sa držala najpevnejšie ako vedela, pritískala sa k jeho teplému telu, ktoré bolo v tej ľadovej vode niečím nevídaným. Ako sa brodil vodou, len sa držala, snažila sa vnímať len stranu svojho tela ktorá bola pri ňom a hriala, no nedalo sa to, pretože mokré vlasy, chrbát na ktorý jej útočil chlad jej pokoja nedal. Mala teda zmiešané pocity, chlad bojoval s vyhriatou časťou tela. Zavrela oči a nedívala sa kde sú, raz chcela aj niečo povedať no ako jej šplechla voda do úst, rýchlo si to rozmyslela. Až na brehu keď skončila ležiac na chrbte si vydýchla a pustila sa ho aby ho zbytočne neťažila, sa schúlila pod ním a konečne mohla prehovoriť, aj to nie veľa.* Viem že ti na tom nezáleží ale aj tak ti ďakujem že si ma cez tú vodu preniesol. *Povedala potichu a začalo ju jemne klepať od zimy. Pridvihla sa teda trošku, aby cítila jeho teplo, no bola premočená aby to nejako zvlášť cítila a tak to vzdala a len zostala ležať, než si i on oddýchne.*

Níat



*Bol premočený do poslednej nitky, ale nevadilo mu to, pretože ho zohrieval jeho vlastný vnútorný oheň. No on bol Arathi, zvládol by to, aj keby nijaký nemal a bol len obyčajným krížencom.
Pridvihol sa na lakťoch a videl ako Olívii rýchlo modrajú pery. V mokrom oblečení nemala šancu zohriať sa a dážď neustále padal. Vedel, že ak rýchlo niečo neurobí podchladí sa a potom jej už nepomôže ani on. Slová vďaky boli predčasné, preto sa ich rozhodol ignorovať, aj keď vedel, že tým v Olíviiných očiach len potvrdí svoju aroganciu.
Ako vstával zodvihol ju na ruky a siahol po vaku, ktorý ušil z rovnakej vodeodolnej látky, z akej mal aj plášť. Ostatní Arathi sa viac zaujímali o ranených ako o ľudské dievča, za ktoré teraz cítil ešte väčšiu zodpovednosť. Bolo to smiešne! Ale nemal ani tú najmenšiu chuť smiať sa.* Počkajte tu.* prikázal unaveným Arathi, ktorí chvíľu oddychu len uvítali a s Olíviou na rukách zašiel hlbšie do lesa.
Koruny stromov sa navzájom prekrývali a vytvárali tak provizórne prístrešie, pod ktorým dážď nebol taký prudký. Našiel starý strom s hrubým vrásčitým kmeňom a prázdnou dutinou, ktorá bola za tých okolností najvhodnejším miestom na úkryt. Oprel Olíviu chrbtom o kmeň a vak položil k jej nohám. Odvrátil hlavu, takže nemohla vidieť ako sa mu v očiach zalesklo a svaly na čeľusti stiahli napätím.* Prezleč sa, rýchlo.

*Začínalo ju drkotať od zimy a aj keď sa snažila skryť to, tie zuby si robili čo chceli, rovnako ako zvyšok jej neposlušného premrznutého tela. Vedela že ani šuchanie rukami nepomôže, mokré oblečenie ju nepríjemne chladilo a aj keď bola možnosť že si časom na ten chlad zvykne, akosi tomu ani sama neverila. Doma často zmokla keď behala po vonku, no väčšinou potom aj ochorela alebo aspoň kýchala. Kým to bol normálny dážď, prežila to akoby nič, nebola chorľavá nejako moc, no takýto ľadový dážď nemohla jej imunita premôcť. Prekvapilo ju, keď pocítila ako ju zdvihol, veď bol sám unavený, nemal ju čo nosiť keď vládala, no on s ňou mizol niekde medzi stromami. Cítila aspoň trošku tepla navyše, no dlho to netrvalo. Prekvapene sa ocitla zase na nohách pri strome do ktorého zaliezla a ešte prekvapenejšie pozrela na vak. Rýchlo sa zohla, otvorila ho a hľadela na suché oblečenie, ktoré jej síce bolo obrovské, no bolo suché a teda teplé. Neisto pozrela na jeho odvrátenú tvár a stiahla zo seba mokré tričko, vyžmýkala vlasy a vypla ich aby nezamočila aj to suché a natiahla príjemne teplú látku na telo. Rýchlo prezliekla i zvyšok, sama netušila načo nosil oblečenie keď mu viditeľne zima nič nerobila, no radšej sa nepýtala, len sa šikovne obliekala. Len čo stála v teplom a suchom oblečení, oboznámila ho s tým.* Už som hotová. *Povedala tichším hlasom*

Orin




*Ešte skôr než Noby prehovorila mal možnosť vidieť v jej očiach slzy a na malú chvíľu mu mysľou preletela neveselá myšlienka, že povedal niečo, čo nemal alebo s čím nebola spokojná. Samotná odpoveď ho preto zastihla nepripraveného. Netušil, čo by mal Noby na jej prosbu povedať, a tak zaskočený zostal najskôr mlčať. Už dávno bol vyrovnaný s tým, že ho jeho žena bude v duchu neznášať za to, čo jej urobil. Úmyselne trval na tom, aby splnila svoj sľub, že sa mu sama odovzdá ešte v ten večer, keď sa po prvýkrát po dlhom čase znovu stretla s jeho bratom a tým druhým Arathi. Dobre vedel, čo to bude pre ňu znamenať, že sa k nej nijaký Arathi okrem neho už nebude chcieť priblížiť. Rozhodol sa jej chladnokrvne klamať a až pri prvom náznaku zmieru medzi nimi pocítil výčitky svedomia, ktoré sa tak úporne snažil zastierať ešte aj sám pred sebou. Chcel ju a bolo mu jedno, akým spôsobom ju dostane. Mal by byť spokojný, ale nebol. Aj preto sa do jeho bozku vkradlo trochu meravosti, pretože vina mu zabraňovala prežívať nehu naplno.*

*Prekvapene sa od neho odtiahla so spýtavým pohľadom v očiach.* Teraz mi ty povedz čo sa deje. *Rukou ho pohladila po tvári a prstami mu zhrabla bokom pár vlasov, ktoré sa mu prilepili k tvári vďaka dažďu. Netušila čo si pod jeho správaním predstaviť. Prečo reagoval tak ako reagoval.* Čo ťa trápi? *Videla mu to na očiach keď sa na neho pozrela a okolo očí mal hlboké vrásky, ktoré tentoraz neboli vráskami radosti, lež starostí. A netušila čo ho trápilo. Azda vojna a strach, že nedokáže svojich mužov doviesť späť domov? Nevedela by mu povedať nič čo by zmiernilo jeho obavy, len mu verila. V tomto mu verila tak ako doposiaľ nikomu inému a nebola jediná. Verili mu aj ostatní. Na pleciach mal ťažké bremeno, ktoré vliekol a ak mu mohla pomôcť čo i len tým, že by ho vypočula, tak by to bola urobila. Predsa nato bola tu. Pre neho. Ako jeho žena. No netušila či jej povie pravdu, či bude chcieť o tom hovoriť a či si len nedomýšľala niečo, čo tam nebolo. Chcela mu povedať, že je tam preto, že ho hocikedy vypočuje, aj keď vedela, že veľakrát to bude s poriadnymi hádkami, či nervami, ale stále to urobí, no mala pocit, že nech čokoľvek povedala, všetko len sťažovala. Aj preto si teraz radšej zahryzla do pery, aby počkala na jeho slová, ktoré jej mohli potvrdiť, alebo vyvrátiť jej domnienky.*

Níat



*Mohlo to trvať len chvíľu, ale pre neho to bola celá večnosť, keď musel krotiť rodiacu sa Daghartovu krvilačnosť. Olívia to nemohla cítiť, ale vzduch naokolo bol plný jej vône. Možno keby to dokázala vedela by pochopiť aj to, že mu počas jedinej minúty napadlo viac ako dvadsať spôsobov, ako by ju mohol dostať a každý obraz bol plný krvi. Pri zvuku jej hlasu privrel oči a jazykom si oblizol spodnú peru, ktorá sa mu nepatrne chvela. Pomaly sa obrátil tvárou k nej a pohľadom prešiel po oblečení, v ktorom sa doslova strácala.* To je dobre.* odvetil jej hlasom chrapľavejším než zvyčajne a pristúpil o krok bližšie tak, že ju prakticky uväznil pri kmeni stromu.* Pamätáš si ešte ako si sa ma pýtala či môžeš poznať ak ma Arathi nejakú schopnosť?* chytil jej ruku a pritiahol k sebe tak, že mu prstami zašla pod premočenú košeľu priamo na miesto, kde mu v hrudi bilo srdce. * Nemôžeš, až kým ti to sám neukáže.* dodal tichým hlasom, ktorý sa ku koncu vytratil v šepote a s pohľadom upretým priamo do Olíviiných očí sledoval ako bude reagovať.
Bolo to akoby sa jej okolo zápästia náhle začali ovíjať popínavé výhonky ohnivej rastliny, ktorá vyrastala spod jeho pokožky a ďalej sa ťahala po Olíviinej bez toho, aby ju spálila. Iba príjemne hriala a postupne na nej vytvárala rozmanité vzorce a špirály podľa toho, ktoré miesto na jej tele potrebovalo viac tepla. Ohnivé rieky sa spájali nad jej ramenom a potom sa voľne spustili popod kľúčne kosti, ovíjali ju, hriali a za chvíľu pohltili každučkú kúsoček jej pokožky. V slabej žiare Níatove oči stmavli, keď pristúpil k Olívii ešte bližšie a bez slova ju objal. Bolo to akoby jej telo objímali tisíce hrejivých jemných dlaní, ktoré vyháňali akúkoľvek stopu po chlade.* Už je ti lepšie?* zašepkal jej pri uchu, ale nepokúsil sa o nič viac. Iba ta stál sklonený nad jej drobným telom, ktoré podpieral tak, že len špičkami dosiahla na zem.*

Orin



*Len žena mohla vysloviť tú otázku s citom, ktorý mužom podlamoval odhodlanie zostať silnými a neprístupnými ako dohladka vybrúsená skalná stena. Noby na nej našla puklinu, ktorá viedla priamo do jeho srdca, v ktorom už nemalo byť miesto pre inú lásku a predsa ju nechcel zraniť tak, ako sa ona ešte pred chvíľou obávala toho, aby v boji nezranili jeho.* Nebol som k tebe úprimný, Noby.* prehovoril nakoniec a chytil jej ruku tak, aby sa ho už nemohla dotýkať.* Keď som vtedy nástojil, aby si svoj sľub splnila ešte ten večer ako som sa vrátil sem, vedel som, prečo to robím. Chcel som ťa udržať pri sebe a bolo mi jedno či ma potom budeš nenávidieť, pretože žiadny Arathi...* odmlčal sa a rozhodol sa veci pomenovať pravým menom*...vedel som, že Seram ani Níat sa ťa už viac nedotknú.

*Tak jeho trápilo práve hento? Taká malichernosť pre ňu? Sprvu keď počula tie slová, že nebol k nej úprimný a ešte ich aj povedal takým štýlom akým povedal, tak ju až zamrazilo. Čakala niečo omnoho horšie než správu o tom, že zo sebeckých dôvodov sa jej z-mocnil a nepovedal jej ani pravdu o tom ako to bude medzi nimi. Áno, ich dohoda bola, v plodné dni sa mu odovzdá. Plodné dni prešli a on si vyžiadal jej sľub potom. Moc dobre tušila prečo tak urobil. Bál sa, že odíde so Seramom, alebo s Níatom, ktorý jasne dal najavo, že je tam len kvôli nej. Že si po ňu prišiel. A síce ju bolelo odmietnuť ich, urobila to z vlastnej vôle. Neodišla by ani keby si nebol svoj sľub vyžiadal. No jeho úprimnosť bola teraz natoľko odzbrojujúca, že chvíľu na neho len civela neschopná slova. V jej tvári nebol hnev, ani radosť, len prekvapenie. Priznal sa jej s niečím čo vedela, ale počuť to od neho, takto, to bolo jednoducho niečo celkom iné. Nečakala by, že jej to povie. A asi všetko ešte celkom nepochopil. Vymanila si ruku z jeho zovretia a naklonila sa tvárou celkom k nemu. Dlaň mu položila na líce a s očami pevne upretými do jeho očí celkom tichúčko šepla.* Milujem ťa, Orin.* Cítila sa nervózna a žalúdkom jej krútilo akoby bola na kolotoči. Doposiaľ toto nikdy nikomu nepovedala a i samotné zistenie prišlo dnes tak nečakane a náhle, že sama nerozumela tomu ako sa to mohlo stať. Tak rýchlo a nečakane. Pri tom všetkom. Neodhadovala ho ako niekoho kto by bol do nej zaľúbený, preto sa pokúsila voči jeho reakcii vopred obrniť. I tak jej lásku nežiadal. Len deti. A musela si to pripomínať. I keď tak žiarlila ako žiarlila.*

*Keby mala kde, cúvla by, keď sa priblížil. No necúvla, len prikývla. Samozrejme že si veľmi dobre pamätala na svoju otázku. Stále ju odpoveď zaujímala, no keď neodpovedal, nechala ho tak, nechcela ho nútiť aby odpovedal na niečo, čo sa rozhodol ignorovať. Teraz sa ale asi chystal dať jej odpoveď sám od seba, no skôr než sa tak stalo, chytil jej ešte studenú ruku a strčil pod košeľu. Chcela si ju vytiahnuť, no on ju držal a ona nesvoja zdvihla pohľad k jeho očiam. V tej chvíli nebola nesvoja preto, žeby mala pocit že ju chcel zjesť, či nejako inak jej ublížiť, ale bola nepokojná, lebo bol muž a ona mala ruku pod jeho košeľou a cítila údery jeho srdca. Nechápala prečo to spravil ale bola pre to nervózna, ako vždy, keď ju nejaký muž privádzal do situácií, ktoré nepoznala a netušila ako na ne reagovať. Zhlboka sa nadýchla a po jeho odpovedi zvedavo počkala, tušila že jej to chce ukázať. Keď sa tak však stalo, v prvom momente sebou cukla, no ako si uvedomila, že ohník ktorý sa jej točil okolo ruky ju nepáli len vyhrieva, upokojila sa a hľadela na popínavý ohník. Bolo to fascinujúce, dívať sa na to a ešte fascinujúcejšie bolo cítiť to. Teplo ktoré ju hrialo a prechádzalo sa po jej tele, akoby hľadalo každé miesto, v ktorom sa skýval chlad. Bolo jej teplúčko, akoby vonku nepršalo a ona pred chvíľou nebola v ľadovej vode a na ľadovom daždi. Ešte i do vlasov jej prešlo to teplo, už ju nechladila ani len hlava a ona si v tom prekvapení ani neuvedomila, že Níat ju objal a teplo ju pohltilo už naozaj na každom kúsku tela. Stála na špičkách a ovinula ruky okolo jeho mokrého tela, ktoré bolo teplúčke ako oheň, no nepálilo tak.* Je to úžasné. *Bola jej odpoveď na jeho otázku. Keby len vedel ako sa cítil obyčajný človek pri niečom takom. Slovo úžasné to ani zďaleka nevystihovalo, no tón a cit v hlase áno.*

Níat




*Usmial sa, pretože ho Olíviine slová potešili, aj keď sa tomu jedna jeho časť stále bránila. Chcel jej toho ukázať oveľa viac, a tak ju ešte chvíľu držal v nepohnutom objatí s bradou opretou o jej plece a potom ju rukou podoprel okolo bokov, aby sa s ňou mohol posadiť. Chrbtom sa oprel o kmeň stromu a Olíviu nechal opatrne skĺznuť do medzery medzi svojou pažou a zvyškom tela, kde sa mohla schúliť do pohodlnej polohy bez toho, aby ju sám nejako tlačil.
Voľnou rukou spočinul na zemi a o chvíľu sa okolo nich a nad nimi začala vytvárať kopulovitá stena, ktorá svojou mihotavou štruktúrou vzdialene pripomínala oheň, aký ani teraz nepálil iba hrial. Dalo sa skrz ňu hľadieť na okolie topiace sa v dažďových kvapkách, ale len čo sa nejaká dotkla ohnivej steny zvírila jej mihotavý povrch a v okamihu sa vyparila.* Teraz sa ma už bojíš?* prihovoril sa Olívii tichým hlasom a dychom jej odvial z čela niekoľko suchých pramienkov.*


Orin




*Čakal hnev, ale nie vyznanie lásky, ktoré prišlo tak nečakane, že mu po ceste do srdca vzalo všetky slová. Hľadel Noby do očí a videl v nich presný odraz nahlas vyslovenej myšlienky, ktorá sa v chladnom vzduchu medzi nimi mohla rýchlo rozplynúť keby sa po nej jedna časť jeho vyhladovaného ducha nenatiahla a nezohriala ju v dlaniach. Vedel úplne presne, kedy tie slová počul naposledy a bolo to už tak dávno, že by pritom nemal nič cítiť, ale cítil. Bolesť, vinu... Airy mu to povedala tesne predtým než zomrela v jeho náručí.
A teraz bol tu, Noby mu držala dlaň na líci podobným spôsobom iba s tým rozdielom, že jej dotyk na ňom nezanechával stopy po krvi a čakala, čo jej odpovie. Ale on to nedokázal. Cítil, že stuhol. Airy zomrela len preto, že ho nechcela nechať odísť samého, aj keď ju o to prosil a zaplatila za to životom. Nemohla ani tušiť, že chvíľa strávená v odlúčení je ničím v porovnaní s večnosťou bez nej. Nechcel, aby sa minulosť zopakovala. Nechcel urobiť druhú najväčšiu chybu svojho života a obzvlášť nie teraz.* Noby ja...* ozvalo sa zapískanie, ktoré veľmi dobre poznal, a to mu dalo podnet na to, aby sa k nej zachoval oveľa necitlivejšie, než chcel.* Porozprávame sa o tom neskôr.* vymanil sa z Nobynho zovretia a začal sa náhlivo obliekať.* Prišla ďalšia skupina zo Seramovej svorky.* zapol si posledný gombík na košeli a svoj nepremokavý plášť nechal Noby zavesený na spodnej vetve stromu, aby si ho na seba obliekla. Rukou si odhrnul z čela mokré vlasy, ale niekoľko prameňov mu zostalo prilepených na líci. Bolo zbabelé len tak od nej utiecť, ale radšej nech ho považuje za zbabelca ako muža hodného lásky. Bude potom pre ňu oveľa ľahšie, keď sa rozlúčia.
Obrátil sa Noby chrbtom a zapískal na Arathiho, ktorý sa pohyboval neďaleko. Dal mu znamenie, aby zostal dávať pozor na Noby a sám sa vrátil do tábora. Ani si nevšimol, že mu z vrecka na košeli vypadol prívesok, ktorý predtým zvykol nosievať na krku. Bol to ten istý, ktorý spoznal Torik, keď mu ho priniesli Seram a Níat.*

*Aj keď presne podobnú reakciu čakala a snažila sa voči nej vopred obrniť, cítila sa akoby dostala päsťou do brucha. Zahalila sa a šaty si znovu pretiahla cez ramená a bez jediného slova ho nechala odísť. Nielenže bola ako zmoknutá sliepka, jej šaty boli aj špinavé a teraz sa cítila tak zle ako i vyzerala. Mokré vlasy sa na ňu lepili tak isto ako aj šaty a len chvíľu vyjavene civela na tyrkysovo modrý prívesok na zemi.* Airy. *šepla potichu. Netušila prečo to vyslovila, no bála sa ho čo i len chytiť. To meno moc dobre videla v jeho očiach po tom čo povedala tú vec. Nemala to povedať. No už to nemohla vziať, len pokračovať tam kde skončila. Rozpútal sa vietor, ani si neuvedomila ako jej nálada ovplyvňovala jeho prúdenie, jediné načo si vážne dávala pozor, bolo aby pohľadom neuhla pred príveskom na zemi a aby sa ho nedotkla. Čo mala robiť? Nemohla ho tam nechať! A nemohla sa ho ani dotknúť! Prudký vietor, ktorý sa tak nečakane zdvihol k nej doniesol neznámy pach. Prižmúrila oči. Bol tam iný Arathi, ktorý ju sledoval. Cítila ako v nej vzbĺkla zlosť, nepredvídateľná a obrovská. Sklonila sa a bezmyšlienkovite vzala Airyn prívesok a strčila si ho do vrecka. Ako fúria kráčala smerom kde zostal strnulo stáť muž, ktorého možno len zahliadla raz, alebo dvakrát. Očividne bol viac prekvapený, že vedela o jeho existencii ako z jej zúrivého výrazu v tvári.
„Vypadni a prestaň ma sledovať!“ Zavrčala na neho agresívne, pričom sa jej v ústach zjavili tesáky, ktoré na neho nepríčetne cerila a na tvári sa jej zjavili čierne tiene. Šokovane na ňu civel ešte viac a neskrýval prekvapenie nad je zubami. Jazykom si prešla po zuboch, kedy si konečne uvedomila, že sa prekvapila.
„Tvoje zuby! Ako je to možné?“ hlesol a celkom prestal vnímať, že jeho slová ju ešte viac rozčúlili.
„Chceš ich vyskúšať?!“ Zavrčala ešte viacej a hrozivo k nemu urobila krok. I keď chlap bol väčší než ona a siahala mu ledva po plecia, v strachu pred ňou cúvol a zháčil sa. „A neopováž sa o tom niekde ceknúť!“ Chcel oponovať a vzpierať sa, ale šok z toho čo videl a nedávalo mu zmysel, ho donútil, aby sa obrátil a jednoducho odišiel. Ostala sama. Obrátila sa na odchod, k miestu kde ju zanechal Orin a chcela sa odtiaľ jednoducho pobrať preč, keď za sebou začula zvuky prichádzajúcich krokov.
„Povedala som, aby si....“ Prehovorila zlostne, pričom keď sa obrátila, slová jej na perách zamrzli. Dívala sa priamo do očí bielovlasej ženy, ktorá na ňu prekvapene hľadela.
„Takže ty si tiež jedna z nás.“ Povedala Akte a podozrievavo prižmúrila oči. Privrela oči a zavetrila. „No necítim ťa. Ešte si sa nepremenila?“ Noby na takýto rozhovor nemala ani najmenšiu chuť. Obrátila sa na odchod a kráčala podľa plánu. Na onom mieste si všimla jeho plášť, len však nad ním urobila grimasu, ktorú Akte nevidela a kráčala ďalej, hlbšie do lesa. „Myslím, že ten plášť tu nechal pre teba.“
„Ak chceš, kľudne si ho nechaj. Je tvoj. Pre mňa za mňa aj Orina si vezmi.“ Akte sa zatvárila kyslo, aj keď plášť vzala do rúk, no neprehodila si ho cez plecia.
„Ty nevieš, že my nesm...“
„Viem to moc dobre, nerob zo mňa hlúpu a nechaj ma tak. Nechcem byť s tebou, ani nechcem aby si bola pri mne.“ Chcela byť len sama, bez dozoru. Konečne keď sa jej podarilo zbaviť sa toho chlapa, teraz sa na ňu musela zavesiť práve Akte. Na porazenie! „Čo po mne chceš, Akte?! Jednoducho mi povedz čo chceš a nechaj ma na pokoji!!!“ Oborila sa na Akte a obrátila sa k nej tvárou. Teraz Akte vyzerala dosť prekvapene a možno i dotknuto.
„Nič som nechcela. Čo tak peníš?“ Noby viac zlostne zavrčala, no teraz už vykročila pokojnejšie a menej agresívne. Vietor sa upokojil.
„Aký máš živel?“
„Vietor.“
„Wau! Moja matka mala vietor, ja mám však vodu po otcovi.“ Netušila prečo jej to rozprávala, ani aký mal ich rozhovor zmysel, no Noby len prikývla.
„Ja som svojich rodičov nepoznala. Len nedávno som zistila kým som.“ Odvetila pokojnejším hlasom. Obe ženy si vykračovali akoby ani tak nepršalo a bolo doslova krásne slnečné popoludnie.
„Takže to preto si sa ešte nepremenila.“ Akte si všimla ako Noby len súhlasne kývla. Celý čas sa držala za ňou o krok vzad, akoby sa bála, že žena zase pred ňou vybuchne. „Nechceš to?“ Prilievala len olej do ohňa a matne si uvedomovala, že kráčali predsa len smerom k jaskyniam, aj keď okľukou.
„Nie, ešte nie. Nechcem ani aby ostatní vedeli kým som.“
„No teraz si to urobila. Prezradila si sa pred tým chlapom.“ Pripomenula jej a Noby len nahnevane zavrčala.
„Ja viem. Bola to chyba.“ Nemala tak vybuchnúť. Ak to neposunie ďalej, bude to len o čírom šťastí. Len dúfa, že bude držať ústa zatvorené. Hnevalo by ju to ak by sa dozvedela, že sa o tom rozprával s niekým ďalším. Nepríjemne zaťala zuby do seba. Potrebovala schladiť a ani ten hlúpy dážď jej nepomáhal! „Choď do jaskýň. Je neskoro. Pýtaj si Torika. Ukáže ti kde máš svoju jaskyňu. Budeš tam mať pokoj a súkromie.“ Akte si všimla odtieň zvláštnej bolesti v Nobynom hlase.
„A ty ideš kam?“ Tentoraz v Aktinom hlase nebol žiaden nepríjemný tón. Pýtala sa jej so záujmom, ba až možno s obavami o Noby. V tej chvíli k nej pocítila akýsi zvláštny pocit, ktorý by možno mohla definovať ako pochopenie a chuť vychádzať s Noby normálne, bo možno až na priateľskej úrovni. Akoby to aj Noby pocítila, lebo sa na Akte pozrela. Pravý kútik pier sa jej trochu nadvihol a zamyslene sa pozrela Akte do očí. Akoby zvažovala čo jej povedať, čo nie a akoby sama netušila kam to pôjde.
„Ja sa ešte pôjdem prejsť. Vraj prišla ďalšia skupinka od Serama. Možno tam nájdeš niekoho známeho, len choď Akte a nikomu nehovor, že si ma videla.“ Noby sa obrátila a predsa len nakoniec zmizla v lese. Akte chvíľu hľadela jej smerom a potom sa obrátila k jaskyniam.*

Orin



*Necítil sa dobre kvôli tomu, čo Noby povedal. Vedel, že jej ublížil. Ponúkla mu srdce na dlani, videl tie obavy v jej očiach, keď čakala na odpoveď a potom bolesť, keď prišla. Nemohol si ani naplno vychutnať uspokojenie z jej lásky, pretože jej ju nedokázal rovnako prejaviť.
Odrazu sa nerozhodne zastavil a dlaňou zovretou v päsť udrel silno do kmeňa najbližšieho stromu. Podarilo sa mu pritom odlomiť kúsok z kôry a odrieť si kožu na hánkach, ale nemohlo byť už nič, čo by mu bolo ukradnuté viac. Potom ho všetka bojovnosť opustila, takže sa o strom oprel hruďou a objal ho ramenami.
"Bude to tak lepšie." v hlave mu zaznel Saikov chrapľavý hlas, ale on stále pochyboval, preto to démon vycítil.
"Vieš predsa, čo sa stalo naposledy. Chceš niečo podobné zažiť znovu? Ak ti na nej naozaj záleží, ak ju naozaj miluješ potom ju pošleš preč skôr, než jej Lovci stihnú ublížiť, a bude ľahšie pre vás oboch, keď ťa pritom bude nenávidieť."
Orin si so zatvorenými očami šúchal líce o drsnú kôru a najradšej by Saika nepočul. Najradšej by sa vrátil k Noby a odvolal všetko späť, ale v kútiku duše vedel, že démon má pravdu.
"Sľúbil si predsa, že sa o ňu postaráš."
Orin sa odtiahol od stromu a chvíľu bez pohnutia zostal stáť na daždi.* Áno.* Voda mu stekala po tvári a odkvapkávala zo širokých oblúčikov obočia a nosa. Pohľad mal temný, zachmúrený. Vykročil naspäť k táboru, kde už na neho čakala skupina Arathi na čele so Seramom.*

Torik

*Celý deň strávil v tábore alebo jeho blízkosti, preto mal chuť zájsť o niečo ďalej a nevadil mu ani lejak, ktorý sa spustil z nízko visiacich mračien. Opatrne našľapoval po rozbahnenej pôde a kĺzkom lístí bez nejakého cieľa. Nakoniec sa dostal na miesto, kde zo zeme vytŕčalo niekoľko veľkých balvanov a všade naokolo rástli mohutné stromy, ktorých široké listy nad tým vytvárali ochrannú klenbu. Posadil sa na jeden z balvanov a zobral do ruky niekoľko uvoľnených skaliek, ktoré si potom zamyslene presýpal z jednej dlane do druhej. Voda bola jeho živel, preto sa opájal načúvaním jej šepotu a vedel si dokonale predstaviť každú kvapku, ktorá smerovala k zemi.*

Akte

*Kráčala s Orinovým plášťom v rukách celkom pokojne. Možno až priveľmi. Nič z toho čo sa udialo sa jej nepáčilo, no nemohla urobiť ináč. Noby bola jednou z nich, keby sa rozhodla jej pokoj rušiť, bola by si to poriadne odskákala a to nechcela. Vedela čo všetko vedel narobiť živel vzduch a v spojitosti s hnevom aký cítila z Noby by to bola ešte väčšia katastrofa. Vzduch vedel zničiť a rozbiť všetky ostatné živly a i keď Noby bola len začiatočníčka, nechcela si vyskúšať ako veľa ho vedela ovládať. Pri tábore natrafila na Orina. S nečitateľným pohľadom mu plášť strčila do rúk.* Zdalo sa mi trochu odveci nechať ho len tak v lese, keď sa Noby vykašľala nielen naň.* Ale i na teba...domyslela si. Len za ten krátky čas, tých pár minút, ktoré strávila s Noby, k nej pocítila prirodzenú ženskú náklonnosť a tak i schopnosť držať s ňou hocikedy keď to bude ako ženská potrebovať. Boli len ony dve. Museli držať pokope.
Bez ďalšieho záujmu prešla k chlapovi, ktorého už doobeda videla a spýtala sa ho na Torika. Ukázal jej smer ktorým odišiel a ona tam vykročila. Povedal jej dosť presne kde by mohol byť a tak ho nájsť nebolo až tak ťažké. Keď ho zbadala, uvedomila si, že ho už videla. Doobeda sa s ním strela a bola si istá, že stál vedľa Orina, čiže bol asi jeho pravou rukou.* Torik?* Pristúpila k nemu s neskrývaným záujmom a hľadela mu na dlane ako sa hral s vodou.* Aj ja mám vodu.* Usmiala sa a hravo naklonila hlavu nabok sledujúc ho čo robil. V tej chvíli i na okamih zabudla čo chcela. Ale však to bolo jedno, i tak nechcela ísť hneď do jaskýň. Mala ešte habadej času a i síl, aby s tým chvíľu vyčkala.*

*Nebránila sa stiahnutiu na zem, aj keď bola prekvapená, lebo ju naháňal a teraz mala pocit, že sa nikam neponáhľali. No jej to veru nevadilo, bolo jej tam pri ňom teplúčku, akurát ju trápil Elek s Charisom. Nebola si istá či sa vedeli zohriať keď boli zranený a čím viac nad tým uvažovala, tým viac sa jej inak rovné čelo vráskavelo od krčenia. Schúlila sa ale pod jeho rukou a užívala si náhly pocit tepla, rovnako ako pohľad, ktorý vďaka ním vytvoreného ohňa nepúšťal dnu vodu, aj keď ju videla. Po jeho otázke sa jej čelo rozjasnilo a musela sa potichu zasmiať.* Myslíš že keby sa ťa bojím tak poviem slová ako že je to úžasné? Ešte pred chvíľou som mrzla a ty si zo seba spravil taký prenosný radiator, ako by som sa ťa teraz mohla báť? *Bála sa ho dnes už viac krát, no toto nebola chvíľa keď sa ho bála, aj keď by to mohol veľmi rýchlo zariadiť. Vedela to, no i tak sa nebála, jednoducho jej v tej chvíli bolo dobre, až na tie myšlienky ohľadne Eleka a Charisa.* Máš to riadne super, hlavne keď je sneh sa môžeš pokojne guľovať a pri tom ti vôbec nebude zima na prsty ani na uši ani nikde...*Malo to teda poriadne veľa výhod.,*

*Bola pripravená ísť hlbšie do lesa. Jednoducho slušne povedané musela to všetko rozchodiť. Upútať vlastné myšlienky niečím iným než tým, ako ju pálil Airyn amulet vo vrecku, aj keď len obrazne povedané. Nemala ho mať pri sebe. Cítila sa akoby urobila niečo zvrhlé, zvrátené, odporné. Niesla vo vrecku amulet ženy, ktorú jej muž.. nie, nie muž.. ktorú Orin miluje. Ak on miluje Airy, nerozumela potom jedinému. Prečo bol teda s ňou? Prečo sa namáhal s tým, aby ju odpútal od všetkých? Bolo to len z pomstychtivosti? Ak áno, tak sa v ňom potom strašne zmýlila. Ospravedlnil sa jej zato čo urobil. Nebodaj v jeho slovách bolo ukryté práve toto? On naozaj ju len využil? Neurobil to preto, že po nej túžil, ale preto, že túžil zničiť Níata a Serama? Prudkou silou týchto skutočností hlasno vydýchla a prvýkrát za večer vzlykla. Pritlačila si dlaň na pery, aby ju nebolo počuť a cítila ako sa jej zatočila hlava.* On to urobil len preto, aby ich zničil. Vedel, že obaja prišli len kvôli mne a spravil to iba preto, aby im ublížil. Vôbec nešlo o mňa. Bola som len nástrojom jeho pomsty. Preto keď sa na mňa díval, v očiach som mu videla, že hľadal inú ženu. Áno, to Airy je tá, ktorá bola a bude vždy s ním. Jednoducho ja som len... nádoba na vynosenie jeho detí a nástroj jeho pomsty. *Hlava sa jej krútila viac a viac a chcelo sa jej vracať. To zistenie bolo horšie než čokoľvek iné na svete. Nemohla uveriť tomu ako sa nechala využiť.* Som hlúpa! Hlúpa! Naletela som a prišla som o všetko. O všetkých. Uverila som jeho maske, ktorú si nasadil vždy keď bol so mnou. Nemôžem tomu uveriť. * V jej tichom hlasnom uvažovaní ju vyrušil hlasný praskot vetiev neďaleko nej. Neskutočne sa jej točila hlava. Podarilo sa jej vytiahnuť spod šiat dýku a so zahmleným pohľadom sa dívala vôkol seba. Nikde nič nevidela, ale ten zvuk bol jasný a silný. A nebezpečne blízko. Mohla sa zatúlať, bola ďaleko a mohli tam byť Lovci. Na mokrom teréne sa jej šmýkalo a tá krútiaca sa hlava jej k udržiavaniu stability vôbec nepomáhala. Potrebovala sa upokojiť, ale pokoj bola vec, ktorá ju opľula a odišla. Mal ju totálne na háku a nezaujímalo ho, že ona ho potrebovala! Nikto tam nebol, len ona a jej strach a niečo, čo vydalo ten zvuk. Nikto z tých, ktorých pri sebe potrebovala. Ozvalo sa to za ňou a škaredo to zavrčalo. Prudko sa obrátila, čo jednoducho naozaj nemala robiť. Hlava sa jej viac zatočila a nohy sa jej na mokrom povrchu šmykli. Dýku držala pevne v ruke, aby sa jej nevyšmykla, no spadla a ruka s dýkou sa ocitla pod jej telom. S tupým dopadnutím a bolestným stonom sa prevalila na chrbát. Z boku jej trčala dýka zabodnutá až po rukoväť. Tak toto vôbec nevyzeralo dobre. A prvé čo jej napadlo bolo, že Orin si určite bude myslieť, že si to urobila schválne.*

Orin




"Orin."
Zodvihol zrak a zahľadel sa priamo do bratovej tváre, ktorá od tej jeho už ani nemohla byť odlišnejšia.
"Seram."
Zodvihol ruku a opätoval stisk, keď si v pozdrave prstami zovreli predlaktia a kývli hlavami. Nebolo potrebné dodávať viac slov. Iba Seramovo obočie sa prekvapene nadvihlo, keď si pritom všimol jeho náramnicu a tvárou mu okamžite preletelo poznanie. Orin neuhol pohľadom čím bratovi len potvrdil jeho nevyslovené domnienky no odmietol čokoľvek vysvetľovať. Seram sa jednoducho musel zmieriť s vecami takými akými boli a on sám to dobre vedel. Preto mu očami preletel len náznak tieňa a akékoľvek otázky udusil už v zárodku. Pýtať sa teraz bolo zbytočné.
Orin mu opätoval uprený pohľad, ktorým si medzi sebou vymenili viac myšlienok, než keby na to použili všetky vhodné aj nevhodné slová.
"Splnil som sľub, ktorý som ti dal a teraz dúfam, že ty splníš svoj." Seram si prehodil lem plášťa ponad pravé plece akoby mu zavadzal a ruku založil na boku tesne nad opaskom. Orin prikývol, aj keď sa z jeho zachmúrenej tváre nedalo nič vyčítať a odpovedal tak pokojne, ako to len za daných okolností dokázal.
"Stále si vodcom svojej svorky, Seram. Už je isté, že Lovci chystajú posledný útok, ale ty rozhodneš, ako sa tvoji. Arathi zapoja do boja."
Zdalo sa, že s takým prehlasením je Seram spokojný. V konečnom dôsledku nemal príčinu Orinovi neveriť a slová o boji zaujali jeho zvedavosť natoľko, že si pri nej odpútal pozornosť od jeho náramnice. Poobzeral sa okolo seba, ale prišli ich privítať iba Arathi z prvej skupiny, ktorá so Zeonom odišla ešte skoro ráno a teraz sa už malo brieždiť na druhý deň. Dažďové kvapky stekajúce mu po čele zmenili smer, keď sa nepokojne zamračil.
"Kde je Elek a Charis s ostatnými?"
Oblúčiky Orinovho obočia sa mierne nadvihli pričom sa z nich skotúľalo niekoľko veľkých kvapiek. "Nikto taký tu nie je."
Odrazu sa aj jeho zmocnil nepríjemný pocit, ktorý ale so stratenými Arathi nemal nič spoločné. Bolo to silné, nedokázal si to vysvetliť, pretože sa mu nikdy predtým nič podobné nestalo, ale okamžite vytušil, že to má niečo spoločné s Noby. V tom okamihu si prestal všímať obavami stiahnutú Seramovu tvár a dokázal myslieť iba na jediné, ako Noby čo najrýchlejšie nájde.
"Mali by sme za nimi niekoho poslať."
"Áno." odvetil Orin, ale pritom vôbec neuvažoval spolu so svojím bratom. Ďalší nával nepríjemnej predtuchy spôsobil, že prestal vnímať svet okolo seba a ako v mrákotách sa Seramovi otočil chrbtom. Nevšímal si ani jeho volanie, keď sa nečakane rýchlo rozbehol do lesa. Predieral sa cez kríky a bujný porast, aby si skrátil cestu, pričom ho vetvy šľahali do tváre a ostré tŕne mu škriabali kožu na lícach no nezastavil sa. Už tušil, že keď príde na miesto, kde sa spolu ešte pred niekoľkými minútami milovali, Noby tam nebude. A mal pravdu. Nedokázal sa zbaviť toho horúčkovitého pocitu, že niečo s ňou nie je v poriadku, a tak urobil jediné, čo mu mohlo pomôcť nájsť ju. Premenil sa. Saik mal vo svojej podobe oveľa lepší čuch a hoci sa Noby ešte úplne nepremenila po ich včerajšej noci už na sebe mala jemný náznak vlastného pachu. Stálo ich nemalé úsilie, kým ho zavetrili a vydali sa po jeho stope čoraz ďalej od tábora.
"Noby, čo si to urobila?" Kde bol Arathi, ktorý na ňu mal dávať pozor?
Saik so zavrčaním zoskočil z vystupujúcej skaly a s ľahkosťou šelmy dopadol na zem tesne predtým, než sa dlhokrké zviera s haďou hlavou a ostrými čeľusťami stačilo vrhnúť po Noby ležiacej za jeho chrbtom. Ceriac zuby výhražne zavrčal a naširoko rozkročený prednými labami sa prikrčil.
Tvor, proti ktorému stál vycítil jeho očividnú prevahu a so zavrčaním podobným zasyčaniu urobil niekoľko váhavých krokov do strany. Po hladkom čiernom tele mu prúdom stekala dažďová voda a koža sa od chladu rytmicky zachvievala. Možno to bol jeden z tých nočných dravcov, ktorý vychádzal von iba za potravou a inak sa držal v ústraní, pretože pri Saikovi neprejavil nijakú vôľu k boju. Namiesto toho sa opatrne stiahol pričom si obaja dravci celý čas ostražito hľadeli do očí, až kým sa tvor nestratil úplne.
Vtedy sa Saik na Orinovu žiadosť otočil a nozdry mu okamžite zaplnila neklamná vôňa Nobynej krvi. Stačil jediný pohľad, aby si všimli jej zranenie a zo Saikovho hrdla sa vydralo tlmené zaskučanie. Priblížil sa až k nej a nozdrami jej zľahka nadvihol ruku, chceli jej tak naznačiť, aby sa ich chytila.*

/Zabudla som na príšeru /

*Počula ho. Prechádzal vôkol nej a jej krv ho dráždila. Chcel sa do nej zakusnúť a poriadne ju rozdriapať. Vtedy ešte vytiahla dýku zo svojho boku, pripravená zabodnúť mu ju do krku, keď by sa pokúsil na ňu siahnuť. Ležala na chrbte, malátna sa snažila posadiť a zalievalo ju teplo. Nadávala si do šmatľavých, že ani chodiť nevie a mala by sa to konečne naučiť, no jej druhé ja- to ubolené- skučalo, že jej bolo zle a točila sa jej hlava a na tej mokrej zemi sa to mohlo stať hocikomu. No a čo? Ona už dávno hovorila Orinovi, že sa vie zabiť aj na vlastných nohách a bolo naprosté bláznovstvo myslieť si, že by sa to mohlo zmeniť.
Už bol tesne pri nej, cítila jeho dych, aj keď oči nedokázala mať otvorené, len dýku naďalej pevne zvierala medzi prstami. Ale on nezaútočil. Namiesto neho sa tam zjavilo niečo, čo vrčalo omnoho hlbšie, výhražne a chcelo si ju privlastniť. No tá vôňa, ktorá k nej cez pach krvi doliehala bola podvedome povedomá a jej oťapenému vedomiu až neskôr došlo, že to bol Orin. Prišiel ju zachrániť. Chcelo sa jej nad tým ironicky zasmiať, keď k nej precitla tá jej horšia stránka, ktorá ju navliekla do týchto problémov. No i tak nedokázala sa celkom odpútať, musela počúvať či sa mu nič nestalo, či tvora odplašil, no dýku sa stále neodvažovala pustiť z ľavej ruky. Tú pravú si pritískala na krvácajúci bok. Až do okamihu kedy ho pocítila pri sebe a dotkol sa jej ruky. I ten malý náznak ešte pochopila, ale bola priveľmi unavená, aby ho poslúchla. Pravú ruku zdvihla z rany a ťapla mu ňou po ňufáku. Nie silno, ale dostatočne nato, aby mu dala jasne najavo nech jej dá pokoj. Teraz sa zase v nej ozývala tá jej horšia stránka, ktorá kričala nech ide preč a nechá ju na pokoji. Nech si ide za Airy. Už nechcela vidieť ten jeho pohľad, kedy v nej hľadal niekoho iného. Vtedy si spomenula na jej prívesok vo vrecku. Zakrvavenými prstami zovrela retiazku a vytiahla ju nad seba. Až vtedy otvorila oči plné vzdoru.* Niečo si si tam zabudol. Prívesok tvojej Airy. *Hlas mala neprirodzene chrapľavý a oči upierala do očí jeho démona, vediac, že on tam niekde je a vidí to. Ruka jej klesla k telu a retiazku mu prevesila cez ňufák po ktorom pred chvíľou dostal.*

Orin




*Prívesok sa hompáľal zavesený na špičke Saikovho nosa, pričom s každým nádychom sa mu do pľúc dostávala aj vôňa Nobynej krvi, ktorá ich však teraz nevzrušovala, ale desila. Chvíľu ju pozorovali no bol to len okamih, spôsobený tým, ako Noby hovorila o Airy.
Ako sa o nej vlastne dozvedela?
Teraz však nebol čas premýšľať nad tým, a tak Orin zatlačil do úzadia pocit viny zmiešaný s hnevom. Nech sa na neho Noby akokoľvek hnevala v tom momente išlo predovšetkým o jej život nie o ich súkromné problémy a nedorozumenia.
Saik potriasol hlavou až sa mu srsť na chrbte naježila a prívesok sa skĺzol na jeho krk, kde sa vybrúsený kameň stratil v čiernom kožuchu. Potom bez zbytočného dohadovania opatrne zachytil Noby medzi zuby, ako keď sa prenášajú mladé a zodvihol ju dosť vysoko na to, aby sa pri pohybe neudierala o zem. Orin by ju nedokázal preniesť dostatočne rýchlo, preto sa na to podujal jeho démon, s ktorým v tom momente boli zajedno.
Nemohli hovoriť, ale aj tak im v mysli vyvstávalo niekoľko otázok a myšlienok naraz. Myšlienky dávali podnet na vznik pocitom, ktoré ich raz vracali do minulosti a hneď zase do prítomnosti. Na druhej strane nezáležalo na tom, čo by Noby v tej chvíli povedala, a tak ju niesli ďalej čoraz rýchlejšie dávajúc pozor na každú, aj tú najmenšiu, nerovnosť povrchu, ktorá by jej mohla spôsobiť viac bolesti. Orin sa modlil len v to, aby rana na boku nebola príliš hlboká a čepeľ dýky nespôsobila v Nobynom tele priveľké škody. Ak chcela, aby sa zbláznil potom ho k tomu dostala veľmi blízko. Už teraz sa ledva ovládal a na príčine nebola vôňa krvi no zápach strachu, ktorý sa k nemu prikrádal v podobe pochmúrnych obrazov. Čo keby sa k nemu ten nepríjemný pocit, tá predtucha, vôbec nedostavil? Ako by ju potom našiel?
Myslieť na to bolo príliš nebezpečné, a tak všetko svoje sústredenie vložil do toho, aby v blízkosti tábora venoval myšlienky Zeonovi. Arathi musel vycítiť, že ho potrebuje, pretože už o malú chvíľu vybehol z hlavného vchodu do jaskyne. Ľahkú tuniku mal na hrudi rozhalenú a ryšavé vlasy strapaté akoby sa len prednedávnom zobudil no teraz vyzeral celkom čulý a svieži. Tvár sa mu zachmúrila ešte viac, keď zacítil krv a potom uvidel ranu na Nobynom boku. Rýchlo pribehol a zobral ju na ruky. Podľa Saikových a Orinových pokynov potom našiel cestu do ich izieb a opatrne uložil NOby na posteľ.
„Postaraj sa o to, aby ju to nebolelo, prosím.“ Prehovoril Orin, keď o maľú chvíľu na to vošiel za nimi už vo svojej ľudskej podobe. Tvár mal umazanú od krvi a tmavé oči ešte temnejšie než predtým. Nedalo sa z nich vyčítať, čo si skutočne myslí, čo cíti – ak vôbec.
Zeon mlčky prikývol a poslúchnuc prosbu si kľakol vedľa postele k Nobynej tvári. Rukou ju začal pohládzať po vlasoch odhŕňajúc jej jednotlivé pramienky z čela a potom sa jej prihovoril.* Noby.* hlas mal taký podmanivo upokojujúci, že by dokázal pritiahnuť pozornosť kohokoľvek a utíšiť ho. Preto jej len šepkal do ucha.* Nemusíš sa ničoho báť. Budeš v poriadku.* usmial sa a vložil do hlasu presne tú správnu dávku istoty, ktorá v sebe ukrývala hrejivé teplo. Ani teraz nevyužíval svoju schopnosť naplno. Iba tak, aby sa Nobyna duša odpútala od bolesti tela a zahalila sa do zvuku jeho nežných slov.*

Níat




*To dievča bolo neskutočné. Neustále sa v jej blízkosti cítil ako na vážkach, pretože raz by ju najradšej zaškrtil holými rukami, čo by pre neho nepredstavovalo nijaký výraznejší problém, a inokedy ho bavila svojou prostorekosťou hraničiacou až s detskou naivnosťou. Už len tá rozprávka o akýchsi kvapkách osudu mu pripadala pritiahnutá za vlasy, ale na druhej strane... on vedel ovládať oheň a dokázal sa premeniť na príšeru.
„Démona.“ Opravil ho v duchu urazene Dagharta a inak mu do myšlienok nezasahoval. Zdieľali na Olíviu rovnaký názor, čo bola v ich prípade vzácna a nečakaná zhoda.
Ako sa však mali zmôcť na odpoveď k takému vyjadreniu? Níat nikdy nad svojimi schopnosťami neuvažoval ako nad niečím úžasným. Bolo mu to prirodzené rovnako ako dýchanie. Navyše, až donedávna žil samotárskym životom, preto nemal dôvod myslieť na podobné bláznovstvá. Aj preto možno odpovedal trochu drsnejšie, než pôvodne chcel.* Ja sa neguľujem. To robia len ľudské...deti.* uškrnul sa a druhou rukou chytil Olíviu za nos. Zľahka ho potiahol a potom zase pustil. Muselo jej byť jasné, kam tými slovami mieril a jeho úškrnok to len dosvedčoval.* Povedz mi viac o tých kvapkách. Je to nejaký druh – ako to hovoríte vy? Nejaký druh omamnej pijatiky, pretože inak...

*Samozrejme vedela, že na jej slová príde reakcia že sa neguľuje, možno sa i trošku čudovala, že vedel čo to bolo. Veď i Elekovi kedysi vysvetľovala ich loptové hry, lebo ich nepoznal, no guľovačku asi poznali i oni. Teda sa im spájala s ľudskými deťmi ako povedal. A ju mal tiež za dieťa. Ako jej chytil nos, v rámci obrany ktorá spadala do robenia zle sa mu zahnala po ruke, no nijako s tým už aj tak nič nenarobila.* Nerobia to len deti, je to zábava. Keď si to tak zoberieš, vy ste takí samotári aj keď žijete v svorkách. Musí to byť strašná nuda. Keď napadne sneh, zguľujem ťa...možno. *Ani sama tomu neverila, ale tak taká drobná vyhrážka hádam nevadila. Beztak zjavne nemienil ostať s nimi, takže keď raz napadne sneh, asi tam už ani nebude.* Pretože inak? *Pozrela na neho. Sama nevedela čo mu povedať, ona o tých kvapkách počula prvý raz tesne predtým, ako ich vypila.* Neviem čo to je, ale tak ak je to len nejaký klam tak potom si ťa len predstavujem a nie si reálny. Nato čo tu vidím to je vlastne celkom možné vysvetlenie. *Keď tak uvažovala, bolo to naozaj ako vystrihnuté z knižky autora, ktorý mal poriadne bujnú fantáziu.* No ale myslím že som tu, cítim všetko a vidíš ma, takže nie som ani neviditeľná a nie som ani duch že cezo mňa lietajú veci. *Prichádzala rozprávacia chvíľka, teraz keď sa jej na niečo pýtal a ona nemusela mlčať ale naopak mohla rozprávať, chcela to využiť.* Popravde ti nemám moc čo k nim povedať. Nikdy som o tom nepočula, prvý raz tesne predtým ako som ich vypila. Mojej sestre sa nevidel môj snúbenec. Podľa nej mi nebol súdený a tak v deň svadby prišla s tým, že to mám vypiť. Najprv sa nič nestalo a tak som išla na svadbu a pred oltárom sa mi svet zatočil a ja som spadla sem, do vašej krajiny, kde ma našiel Charis v svadobných šatách a celkovo, tak ako som bola u nás doma. *Pokrčila ramenami, naozaj nevedela čo všetko tie kvapky obnášali. Bola tu už dlho, nemala pocit žeby sa mala niekedy vrátiť, ak by sa teda nevybrala z tadiaľto hľadať cestu na ich planétu.* Čo si o tom myslíš?