Hory a les

*Ten jej nervózny smiech prešiel do celkom prirodzeného, lebo nech nato stále viac a viac myslela, si uvedomovala ako moc jej z toho bolo vtipne. Keby vie, že s Orinom bude večnosť, už vtedy by bola zvažovala do akých... výkalov sa to namočila! Nielen že už navždy patrila k nemu, kým ich akože smrť nerozdelí, lenže čo je to smrť v ponímaní Arathi, keď tam sa o smrť starobou isto nejedná. No len čo je pravda.. Toto jej bol čert dlžen. Ibaže keď sa dívala cez plece dozadu, musela si priznať, že tento svet sa jej páčil. To do čoho ju vtiahol jeden obyčajný únos a zmenil sa na dobrodružstvo jej života. Ešte pred niekoľkými dlhými mesiacmi (ach ako je to už dlho!) žila svoj život, ktorý ju síce nikdy nenapĺňal, ale bola spokojná. Ako hovorila, mlčala a šúchala nohami. Keby jej v tom čase bol niekto povedal čo všetko sa udeje a kam ju to povedie, bola by ho vysmiala. Už len pri zmienke, že nie je tak celkom normálna... Aká nezmyselnosť! A predsa je to všetko skutočnosť, ktorú podškrtávali tesáky v jej ústach, ktoré sa tam dravo zjavili, keď na neho hravo zavrčala a postavila sa. Nemala pocit, že na tie zuby si raz zvykne.* Veď počkaj.. Postarám sa o to, aby pár vrások pribudlo i na jeho tvári! *Zasmiala sa, vzala vak do rúk a vykročila za ním. Keby Orin vedel, vlastne už teraz mu ich postupne vyrábala, úpenlivo pracovala na nich a chudák pritom o tom ani ešte nevedel. Však sa dozvie.
Mala nesmierne veľa otázok, ktoré jej v tej chvíli napadli.* Orin mi dal isté vysvetlenia, ale moc ich nebolo... Chápeš, naše rozhovory sa zvrtnú akosi vždy celkom iným smerom. *Zagúľala očami akoby sa jej to vôbec nepáčilo, ale to bola len grimasa. Práveže ona bola viac než spokojná.* Najskôr ma zaujíma, či tie tesáky vám v zuboch ostávajú.. Úprimne akosi som si nevšimla, či máte aj normálny chrup a ak nie, tak ako ovplyvním či sa mi zjavia v zuboch? *Nevedela, či to že ona ich celý čas nemala nebolo len dočasné, preto, že sa stále nepremenila, alebo aj im mizli. No ak to tak bolo, potom ju zaujímalo ako by to vedela ovplyvniť, aby sa jej náhodou nezjavili v úsmeve keď nechcela, tak ako teraz napríklad.* A potom mám ešte pár chúlostivých otázok... *Tvár jej zmenila pokora, ktorá prešla do priam diabolského úsmevu vo chvíli ako si na niečo spomenula.* Síce, keď už si tak obkukal tú moju bielizeň, tak prečo nie.... *Schuti sa na ňom zasmiala a cítila v ústach ešte stále ostré špicáky.* Zaujímajú ma otázky materstva. *A znova ten diabolský smiech.* Vieš, keď som bola ešte u Serama, tak mi ukázali ženu, ktorá mala krátko pred pôrodom. Spomenul mi, že ľudské ženy nie často dokážu prežiť pôrod Arathi, tak ako je to potom so mnou? Aké mám šance? A ako dlho ženy Arathi nosí dieťa v sebe? Tak ako ostatné deväť mesiacov? Potom ma zaujíma ohľadne pohlavia dieťatka. Orin mi vysvetlil, že chlapci sa rodia... hm.. V démonskom tele? Že oni sa vedia premeniť už od detstva a tých ľudská tvár prichádza neskôr, preto majú aj svojho démona, kdežto dievča sa narodí ako žena a svoju podobu získa až neskôr, keď je zrelá či čo... Mám v tom menší zmätok.. hm.. hm.. *Vzdychla si a keď sa snažila rezko držať s ním krok, znova zakopla.* A ešte či budem takáto šmatľavá celý čas, alebo sa raz konečne naučím chodiť. *Až vtedy si uvedomila ako sa správala a stiahla sa s výraznou červeňou na ušiach..* Moc rozprávam.

(( Takmer polovica priama reč.. Ide mi ))

Elek



*Olíviine vlasy ho pošteklili na brade, keď pokrútila hlavou a jemu postupne začali tuhnúť svaly na tvári. Meravosť bola nákazlivá a čoskoro sa rozšírila aj do zvyšku tela akonáhle prstami zovrel Olíviine plecia a mierne ju od seba odtiahol. To, čo hovorila bolo vážne.* To nemôžeš urobiť, Olívia a je mi jedno, že sa ti to nepáči.* Akosi vytušil, čo musí v tej chvíli urobiť a aby zastavil prípadné námietky a pripomienky položil jej ruku na ústa. Dlaň pritisol k perám a palcom ju neprestával zľahučka pohládzať po líci.* Toto je len vec Arathi a ty sa do nej nemôžeš pliesť. Ja som sa narodil tu, nikdy som na Altre nebol, ale so Shalinom cítime ako nás to k nej ťahá. Je to môj domov Olívia a teraz mám možnosť urobiť niečo pre návrat. Nejdem do tejto bitky zomrieť. Chcem sa vrátiť ako víťaz. * Až keď to povedal nahlas, uvedomil si, že to myslí naozaj vážne. Nie je to len kvôli Akte. Chce vidieť Altru aspoň raz v živote a aspoň raz v živote chce urobiť niečo, čo možno vôbec nebolo správne. Ani si neuvedomil, že sa k Olívii naklonil tak blízko, až kým sa nedotkli špičkami nosa. Vtedy jej zblízka pozrel do očí, zľahka sa o ňu obtrel a potom pomaly odtiahol ruku z jej úst. Spod dlane mu vychádzal ľahký šelestivý zvuk ako sa pokožka trela o pokožku.* Prosím, dovoľ mi to urobiť. * zašepkal jej pri ústach a pohľad sklopil na krivku pier, ktorá ho lákala ako potrava zaháňajúca ten najhorší hlad. Pod pokožku líc mu vystúpili tiene.* Iba raz chcem pobozkať niekoho, koho mám naozaj rád. Poznať aké to je...* priblížil sa ešte viac a spodnou perou jemne obtrel o Olíviinu akoby jej ponúkal výzvu a potom sa nepatrne odtiahol. Opatrne na ňu pozrel, znovu sa sklonil a tentoraz prilipol k celému povrchu jej úst. Bolo to akoby mal v hrudi prázdne miesto a preto si Olíviu musel pritiahnuť k sebe, lebo iba ona ho dokázala zaceliť.
Nepokúsil sa bozk prehĺbiť, akosi vycítil, že keby to urobil už by viac nedokázal iba tak odísť. Preto po chvíli prerušil spojenie pier, vtisol Olívii ešte jeden rýchly bozk do vlasov a potom ju so seba jediným jednoduchým pohybom zložil. Bola ľahučká ako bábika, s ktorou by si mohol robiť, čo by len chcel, keby to nebola Olívia, keby ju nemiloval...
Vstal a dlhými krokmi sa rýchlo preniesol k východu z jaskynnej miestnosti. Pred odchodom sa ešte zastavil na prahu.* ďakujem, Olívia. Za všetko...* Chcel povedať viac, ale práve vtedy mu došiel hlas. Irónia, ona ho našla a on ho stratil.
Našťastie nohy ho neprestali poslúchať, preto odtiaľ rýchlo odišiel. Predtým, než sa pridá k Orinovi sa ešte bude musieť postarať o to, aby Aratahi, ktorí v jaskyni zostanú dozerať na chorých dali pozor aj na Olíviu.*

*Ona dobre vedela, že jej slová vyvolajú námietky, že sa mu to nebude páčiť. Ani jej sa však nepáčilo to čo hovoril, aj keď to z veľkej časti dokázala pochopiť a rovnako vedela, že mu v tom nemohla brániť. Musel bojovať za to čo chcel, ona by to urobila tiež. Nielen on však mohol urobiť čo chcel a ona bola aká bola. Vedela že ten sľub by asi porušila, bola si istá že vyjde von, niekam sa zašije a keby sa malo niečo stať a ona by mohla odlákať pozornosť tak by to urobila. Bezohľadu nato čo by sa stalo potom. Bála sa, ale nebola zbabelec a ani ním nechcela byť. Možno by ju tak nikto nevnímal, pretože ona bola len človek, no ona o sebe mala vyššiu mienku ako byť "len" niečím a bola by zbabelá sama pred sebou. A to by bolo ešte horšie, ako keby ju tak vnímali iní. Otvorila by ústa a namietala, no on urobil to čo už aj iný pred ním, zapchal jej ústa aby ju umlčal. Možno predsa len bola urapotanejšia než si myslela, alebo to z nej bolo cítiť, pretože Elek to vytušil skôr, akoby sa skutočne prejavila. Len jej pokrčené čelo teda prezrádzalo, ako s tým nesúhlasila, že nemala právo zapojiť sa do toho. Dal jej síce najavo, že ona do ich sveta nepatrila a naozaj ju zamrzelo že to povedal práve on takto, možno nie úplne priamo, no jeho slová o tom svedčili. Bola to vec Arathi a ona sa do nej podľa neho nesmela pliesť. Lenže ona tu s nimi žila, nepatrila k ľuďom ktorí ich lovili ani nebola jednou z nich. Nebolo pekné že jej to pripomínal. Zamračene ho pozorovala no nesnažila sa ruky striasť, predpokladala, že sa k slovu ešte dostane. No nedostala, bol to chybný úsudok. Nič by jej v tom v podstate nebránilo, no jeho slová, nech mu to dovolí urobiť ju vyviedli z miery i myšlienok na to, čo to chcela povedať. V prvom momente to nepochopila, čo to po nej chcel, no ako sa jeho spodná pera dotkla tej jeho, zreničky očí sa jej rozšírili prekvapením. Jej vnútro protestovalo, no telo sa nehýbalo, bezohľadu nato čo cítila a čo chcela či nechcela. Išiel do vojny a jediné čo po nej chcel bol jeden bozk. Ak by sa mu niečo stalo...Cítila ako sa jej chcelo plakať, no držala to v sebe, preventívne kvôli lesklým očiam zatvorila oči a nechala sa pobozkať. Bála sa toho čo to robil a ako to myslel, s tým že ju mal naozaj rád. Aj ona ho mala naozaj rada, záležalo jej na ňom viac než si mohol myslieť, teraz však mala pocit, že inak než jemu záležalo na nej. Nebránila sa ani tomu pritiahnutiu, aj keď najradšej by sa odtiahla, nebolo jej prirodzené robiť s ním niečo také, bol to jej priateľ, neodtiahla sa však. Bola však rada že bozk neskúšal prehĺbiť, pretože si nebola istá akoby na to reagovala.* Elek...*Vyšlo z nej ako ju položil, no to už on kráčal preč a stál medzi prechodom jaskýň. Bolestne sa na neho zadívala, znelo to akoby sa s ňou lúčil.* Onedlho sa uvidíme. *Usmiala sa na neho, nemohla pripustiť ani takto žeby sa nemohol vrátiť. Chcel vidieť Altru a dúfala že presne to ho donúti vrátiť sa, nevzdať sa a nikto mu neublíži. Nikto. Sklpila hlavu, do očí jej padli ryšavé vlasy a zakryli líca, po ktorých tiekli slzy. Myšlienky však mysleli aj na iné veci, žeby si mala zohnať pre istotu nejakú zbraň, ktorý v prípade potreby bude vládať držať, teda nie niečo kovové a ťažké...S tou myšlienkou sa postavila a rozhliadla, aj keď nohy sa jej triasli ako osiky.*

Len čo Elek vyšiel z jaskyne rozhodol sa všetko nechať za sebou, pretože myšlienky na Olíviu by ho len priveľmi rozptyľovali. Vmiešal sa do davu rozvášnených Arati, ktorí hltali každé Orinovo slovo a kochali sa pohľadom na dvoch bratov, ktorí ich mali ruka v ruke doviesť k víťazstvu. Viera. To bolo to správne slovo, pretože medzi bojovníkmi nebolo ani jediného, kto by im nebol veril, že práve dnešný deň buď získajú všetko naspäť alebo všetko stratia. A potom Orinov hlas zaznel hlasnejšie a vynútil si všeobecné ticho, ktoré mu mohutne dávalo za pravdu, aj keď bolo úplne nemé: „Sme už unavení z dlhých rokov čakania a ponevierania sa po cudzích svetoch. Nejdeme do boja, aby sme sa vrátili ako porazení. Dnes bude víťaz každý jeden z vás.“
Eleka zamrazilo na chrbte. Ani on nepredpokladal, že sa vráti s prehrou a stiahnutým chvostom, ale počuť to takto nahlas znamenalo, že si to uvedomil ešte viac a smrť sa stala reálnejšou. Ešte nikdy nestál na bojovom poli, ale ako Aratahi, vyšľachtený špeciálne pre to jedno, mal zabíjanie v krvi.
Pristúpil k dlhému drevenému stolu a siahol po sade dýk, ktoré si v kožených remencoch upevnil okolo bokov. Ako miešanec nemal nijakú zvláštnu schopnosť no so Shalinom ani nepotreboval. Šteklenie na zátylku ho prinútilo otočiť hlavu do strany a tam sa stretol s upreným pohľadom vážnych očí. Chris mu kývol hlavou a tvárou mu preletel náznak úsmevu, ktorý mal rovnaký účinok aj na Eleka. Stačilo jediné gesto a obaja priatelia znovu našli spoločnú reč bez zbytočných dlhých slov. Tak to chodilo medzi Aratahi a ich výbušnými povahami.

Charis sa odvrátil od Eleka stojaceho opodiaľ a pohľadom prebehol po množstve Aratahi, ktorí sa na Orinove príkazy začali formovať do skupín a tie do oddielov. Podľa toho ako rýchlo všetko postupovalo bolo očividné, že vodca mal taktiku boja premyslenú vopred spolu s jej možnými variáciami. Ešte netušili ako sa usporiadal nepriateľ v tábore, ale bolo isté, že jeden alebo dvaja Arathi vyrazili napred, aby im o tom po ceste podali správu.
Predbežne sa zaradil do skupiny bojovníkov miešancov a potom si všímal rozmiestnenie ostatných. Napravo aj naľavo ako krídla stáli v šíku zoradený najmrštnejší a najrýchlejší Arathi spolu s niekoľkými, ktorí ovládali živel zeme. Čelo tvorili najmohutnejší a najsilnejší bojovníci, ktorí mali preraziť hradbu nepriateľa a urobiť priestor pre ostatných. Živly, ktoré sa navzájom pohlcovali museli stáť na opačných stranách krídel. Bolo medzi nimi aj niekoľko takých, ktorí mali na pleciach tulce so šípmi, ale väčšina z nich sa aj tak po čase premení. Bolo veľmi dôležité určiť kedy a ako sa to stane. Charis pozrel na Orina a potom sa v dave snažil nájsť Zeona. Ak by niekto dokázal zvrátiť priebeh bitky mohol to byť jedine on.
Nenašiel ho však ani vtedy, keď sa celá svorka dala do nehlučného pochodu smerom k táboru nepriateľa.

Zeon stál na vrchole skaleného previsu a pozoroval masu tiel, ktoré z výšky pripomínali rozvlnenú rieku. Napriek množstvu sa pohybovali lesom nehlučne, v zapálených očiach sústredený výraz, svaly napäté a pripravené zasadzovať údery, srdcia šelestiace v kakofónií rýchlych pomiešaných úderov, z ktorých ani jeden nebol pokojný.
Na chvíľu zavrel oči a telom mu prebehol chladný záchvev. Potom ich prudko otvoril a pohľadom odprevádzal Serama, ktorého mohutnú postavu čoskoro pohltili nízko rastúce konáre stromov a kríkov. Už nedokázal oddeliť jeho tmavý plášť od splývajúcej farby listov.
Mohol ísť do boja. Na uzde ho držala len prísaha, ktorú nemohol porušiť. Ani Orin to od neho nežiadal hoci by mohol, aj keby tým riskoval, že sa všetko zvrtne neželaným smerom. Za tie roky strávené v mlčaní nazbieral dosť sily, aby mohol ovplyvniť niekoľko desiatok ľudí naraz, ale čo by sa z neho stalo potom? V mysli sa mu znovu vynorila spomienka na jeho najväčší hriech, keď popri sladkej chuti moci stratil predstavu o trpkosti vlastného svedomia.
Pohľad mu zaletel k ďalekému obzoru, kde mohol nepriateľa len tušiť.


Dorsad sa predieral lesom ďaleko vpredu pred hlavným vojskom Aratahi. Odmietol spoločnosť, a tak sa na výzvedy vybral sám. Orin nenamietal, pretože si musel byť istý jeho schopnosťami, o ktorých ani on sám nepochyboval.
Toto bol spôsob života, pre ktorý sa zrodil. Bol oslobodený od strachu a paradoxne za to najviac vďačil Lovcom. Pretože ho, tak ako aj ostatných, pripravili o všetko, na čom mu kedy záležalo nemal už dôvod niečoho sa obávať. Ak bolo jeho osudom zomrieť v boji nevedel si predstaviť krajšiu smrť a modlil sa len o to, aby predtým so sebou strhol do pekla čo najviac Lovcov.
Opatrne našľapoval na mäkkú pôdu. Pri presune lesom nevydával nijaký hluk, aj keď sa pohyboval vcelku rýchlo no nezabúdal na ostražitosť.
Pri jednom zo stromov sa na okamih sklonil a odhrnul nabok vrstvu lístia. Pod ňou pôda ešte nestihla preschnúť, a tak si do nej zaboril prsty a zeminou umazal tvár. Skrčený sa posunul o niečo ďalej a skôr zacítil ako na vlastné oči uvidel, že tábor nepriateľa je už celkom blízko.

Zo západu sa začali vytrácať posledné zdrapy dennej oblohy a v tábore postupne vyšľahlo smerom k oblohe niekoľko ohnísk.
„Ako sú na tom lode, kapitán?“
Zarkyt uprene hľadel na svoj stan a striehol na pohyb v ňom. Vedel o každom Aktinom kroku nech bola kdekoľvek a práve teraz ju chcel mať na očiach hoci stál takmer na opačnej strane tábora.
„Dnes popoludní priletela posledná. Krycie štíty boli aktivované, miestne obyvateľstvo sa nikdy nedozvie, že sme tu boli.“
Zarkyt pokýval hlavou a prinútil sa pozrieť na hlavného kapitána, uzemčistého chlapíka s vojenským postojom a na všetko odhodlaným výrazom tváre.
„To je dobre. Nechceme do našich záležitostí zaťahovať tretiu stranu. Táto planéte má len tú smolu, že škodná sa dostala na ich územie.“
„Môj pane.“
Zarkyt zodvihol ruku a poslal kapitána preč. Len čo sa mužík stratil v hustnúcich tieňoch lesa, kde skryli svoje lode prišiel čas na to, aby sa pozhováral so svojou zajatkyňou. Odvtedy, čo pred ňou zabil muža jej druhu mala na neho obzvlášť ťažké srdce.
Pri prechode táborom sa porozhliadal okolo seba a skontroloval či sú stráže na svojich miestach. Všetko bolo v poriadku, ale čoskoro bude musieť urobiť niečo, aby svojich vojakov prebral a pripomenul im, že toto nebol výlet, ale ich posledná výprava.
Jednou rukou odhrnul vchod do svojho stanu, ktorý sa stal dočasným príbytkom mladej Aratahi a keď vstúpil okamžite vyhľadal jej tvár. Možno to bolo preto, že ženu ich druhu nevidel už veľmi dlhý čas alebo preto, že bola voči nemu taká bojovná, no malú chvíľu musel potláčať zvláštny pocit podobný pokoju. Mal ju pri sebe a mohol si s ňou robiť, čo len chce.
Zastal si pred ňou naširoko rozkročený, vo svojom prirodzenom postoji a chvíľu ju len prepaľoval pohľadom. Už dlho sa spolu nerozprávali a on nehodlal porušovať mlčanlivú tradíciu. Znovu sa usadil na stoličku oproti posteli a chrbtom sa oprel o drevený trám za svojím chrbtom, ruky založené krížom cez hruď. Privrel oči a prestal si ju všímať dávajúc ostetatívne najavo, že jej prítomnosť nepovažuje za hrozbu ani v prípade, že si chce vo vlastnom stane oddýchnuť. Zo záhrenia koženej vesty vytiahol mech s vodou a stále zo zavretými očami ho hodil na posteľ Aktiným smerom. Nemal obavy, že by použila svoj živel proti nemu, pretože obaja sa už v súboji stretli a obaja vedeli, kto má viac sily. Tetovanie na tvári sa mu postupne vyrovnávalo ako uvoľňoval črty tváre a zhlboka, pravidelne dýchal. Nespal, ale cítil vo vzduchu ľahkú šteklivú vôňu, ktorá s jedlom nemala nič spoločné.
Náhle pocítil chvenie pod nohami a skôr než sa zem začala otriasať prudko otvoril oči a tep sa mu zrýchlil. Konečne!
„Tak sa zdá, že pre nich máš predsa len nejakú cenu, „ prihovoril sa Akte a keď do stanu vtrhol Lovec na stráži, aby ho informoval, čo sa vonku deje iba mu prikázal, aby zadným východom odviedol Akte k lodiam. Bojisko nebolo nič pre ženy a takto sa aspoň poistí, že Aratahi nezískajú hneď prvé, po čo si sem prišli.
Vystúpil pred stan a po tvári sa mu rozlial široký úsmev. Cítil ako mu túžba po zabíjaní prúdi v žilách spolu s krvou. Rozhliadol sa o vo všeobecnom hluku rozpútaného boja sledoval ako sa po stranách tábora začínajú zo zeme zdvíhať obrovské kusy zeme. Šikovný ťah ak ich chceli Ararathi odrezať od zvyšku sveta, ale tento živel vedel ovládať aj on. Natiahol ruku do strany a kusy zemitých kvádrov začali padať k zemi ako domček z karát. Zdalo sa akoby to nepriateľa na chvíľu zaskočilo, ale potom sa zem začala formovať do nových podôb, ktoré Zarkyt okamžite ničil.
„Uhaste ohne! Nenechajte ich preniknúť do stredu!“ zakričal niekoľko povelov a sám nohou prevrhol jeden z horiacich nadstavcov. Len čo sa kusy horiaceho urbitu rozkotúľali po zemi a stratili vzájomný kontakt začali ich plemene dohorievať. Ani Lovci neboli takí hlúpi, aby poskytli nepriateľovi výhodu.
Zarykt odstrčil z cesty zmäteného lovca, ktorý namiesto toho zapaľoval umelé svetlá so zelenožltým nádychom a vytiahol z puzdra zbraň. Namieril, zacielil a vystrelil...


Len čo sa k svorke pridal Dorsad a podal správu o tom, čo videl, bol Orin spolu s ním medzi prvými, ktorí sa vrhli do stredu nepriateľského tábora. Ich výhodou bol moment prekvapenia, ktorý okamžite využili a začali tábor uzatvárať medzi kusy vyvrhnutej zeme. Lovci začali zmätene vybiehať zo stanov a chytať sa zbraní, takže začiatok útoku sa im vydaril – čelo Araathi sa zahryzlo poriadne hlboko do srdca tábora. Niektorí bojovníci používali zbrane, iní sa ešte počas behu premenili a strhli na zem najbližšieho lovca. Nad táborom sa zodvihla kakofónia výkrikov, z ktorých niektoré boli bojovné a iné sa niesli v dobre známych odtieňoch bolesti.
Keď zhasli ohne a namiesto nich tváre bojujúcich osvetlil zelenožltý prísvit dal Orin povel na vypustenie zápalných šípov. Ak chcel použiť pri boji oheň a nevyčerpať čoskoro zásoby tepla z vlastného tela musel mať vonkajší zdroj, na ktorý by sa napojil. Nanešťastie Lovci neboli až taký hlúpi a vybrali si na táborenie vhodnú pozíciu. Šípi sa síce zabodli do zeme, ale nebolo tu dosť suchej trávy, ktorá by sa chytila ani vody, ktorá by pomohla ostatným Arathi.
Rozohnal sa a odhodil od seba Lovca, ktorý vyrazil rovno proti nemu. Ďalšieho chytil pod krk a zodvihol do výšky no to už ho obstala skupinka štyroch ďalších nepriateľov. Lepšie ako nič. Orin pevnejšie zovrel muža vo svojej dlani a cez pokožku z neho začal vysávať teplo, takže sa mužova tvár postupne menila a pery nadobúdali sinavý odtieň. Keď sa zbavil aj ostatných stačil mu jeden rýchly pohľad na to, aby videl ako sa darí ostatným.
Videl Dorsada a Charisa. Obaja boli premenení a s vycerenými zubami trhali Lovcov na kusy. Opodiaľ sa zaháňal Elek a na nováčika si počínal celkom dobre. Bolo však aj veľa takých, ktorí zaplatili životom.
Asmak už dlhšie nezvládol budovať piliere zeme okolo tábora a v okamihu najväčšieho vyčerpania sa k nemu priblížil Lovec, ktorý mu zozadu podrezal hrdlo. Loku v démonej podobe zrazili na zem a hoci sa ešte chvíľu dokázal brániť v skupine nepriateľov, ktorí ho obstali zo všetkých strán nemal šancu. Ďalšie zaskučanie vystriedal dobre známy bojový výkrik. Seram vlastnými rukami vytrhol z tela zmietajúceho sa Lovca jeho vlastné srdce a spálil ho na uhoľ. V ohni zhorel aj zvyšok Seramovej ľudskej podoby a vyšiel z neho démon s čiernou srsťou a krvilačným pohľadom v šialenstvom žiariacich očiach.*

Torik

* Bol pripravený na množstvo otázok, a tak ho to priveľmi nevyviedlo z miery. Pravdupovediac ho Nobyn záujem potešil, pretože len čo si k ich rodu vybuduje pozitívny vzťah bude aj jej premena ľahšia a možno nastane rýchlejšie. Zhlboka sa nadýchol a chvíľu rozmýšľal, čím začať najskôr. Zrejme by bolo rozumné držať sa postupnosti, preto pri pochode naspäť do jaskýň zahájil hlasné premýšľanie v pohybe. S istým záujmom postrehol, že vysvetliť niečo tak, aby to Noby dávalo zmysel, bolo vcelku náročné. Nie preto, že by ju považoval za nechápavú, ale preto, že sám ešte nikomu nevysvetľoval také základné veci, ktoré do ich života prichádzajú akosi postupne a prirodzene.* Čo sa týka zubov aj v tomto sú ženy odlišné od mužov. Naše napojenie na démona je väčšie, preto sú viaceré jeho črty v ľudskej podobe zdôraznené napríklad tým, že máme ostré zuby, ktoré sa nedajú skryť alebo ostrejšie rezané črty tváre. Ty ako žena to môžeš kontrolovať a zuby sa ti zašpicatia vtedy, keď pocítiš vzrušenie.* Tu sa Torik na chvíľu odmlčal a pridvihol obočie.* Môže ísť o vzrušenie z lovu alebo boja alebo milovania.* pousmial sa a rýchlo pokračoval akoby špeciálne túto tému nechcel rozvíjať, pretože aj v oblasti sexu mali Aratahi niekoľko zvláštností. Teraz to už nebolo možné, ale kým ešte žili ženy ich druhu veľká väčšina Aratahi sa rada párila aj v démonej podobe. * Ak žena otehotnie jej tehotenstvo trvá dlhšie a vníma ho citlivejšie. Nikdy sa nerodí viac ako jedno mláďa, pretože už to jediné dosť ohrozuje matku pri pôrode. Ľudské ženy zväčša nemajú dosť sily, aby to vydržali, ale pri ženách Aratahi to nie je oveľa lepšie. Pôrod je ťažký a treba sa naň pripraviť. Deti, či už chlapci alebo dievčatá sa rodia v ľudskej podobe, ale krátko na to sa už dokážu premeniť. Ich premena ešte nie je natoľko stabilná, aby ju ovládali sami. Musíš vedieť, že všetky deti sú zo začiatku dosť emocionálne a chladná logika prichádza až s dospievaním, preto sa môže napríklas stať, že v jednu chvíľu držíš na rukách dieťa a v druhú nespokojné mláďa.

*Nič Elekovi nesľubovať bolo správne. Nielen preto, že keby sa niečo pokazilo a niečo hrozilo tak by neutekala, ale i preto, že jej kroky práve viedli von. Nevedela presne odhadnúť ako dlho zotrvala po Elekovom odchode v jaskyniach, no pripadalo jej to ako večnosť. Jej logicky uvažujúce ja vedelo, že to čo robila bola skoro ako samovražda a nemohla zmeniť nič z toho čo sa tam niekde dialo, no tá netrpezlivá a „šibnutá“ časť jej osoby na to beztak kašľala. Rýchlymi krokmi merala jaskyňu, jednotlivé chodby zívali prázdnotou, len občasne stretla kohosi príliš mladého alebo zraneného. Inak nebolo nikde nikoho, no mala pocit že aj tí ešte úplne nezotavení sa chystali do boja, umrieť za svoj druh. Nenápadne preto našla nejaké zbrane, neveľkú dýku a luk, niečo čo nebolo príliš ťažké aby ju to ťažilo pri behu. Dlhý Dorsadov plášť dýkou na spodku rozrezala, odstránila kus látky aby nebol taký dlhý a nezamotala sa doň, vlasy pevne zaviazala do copu aby jej nezavadali. Dýka skončila na opasku, plášť na jej tele spolu s kapucňou, spod ktorej jej neliezli von nijaké vlasy. Neobávala sa, že ju niekto v jaskyni zastaví, možno len trochu, keby sa o to Elek postaral aby napriek nesľúbeniu jeho žiadosti urobila to čo po nej chcel, no inak mala pocit, že nikoho nezaujímalo čo s ňou bude, takže jednoducho išla von. Bola človek a kto by jej už len bránil ísť tam? Trochu sa obávala toho, že nenájde cestu ktorou išli, no nebolo to až také ťažké. Možno chodili potichu a zľahka no nelietali a po prechode toľkých nôh bola cesta kadiaľ išli podupaná, kríčky polámané. Jej obavy teda z veľkej časti opadli a nohy sa rozbehli, ostávalo jej len dúfať že to nebude priveľmi ďaleko. Počas cesty pevne zvierala luk, pár krát sa splašene rozhliadla keď okolo nej les vydal zvláštny zvuk, či už od tvorov či čokoľvek iné, čo ju pri behu k táboru lovcov desilo. Pár krát sa pri tom náhlení potkla, nespadla len vďaka stromom ktorých sa zachytila a jej dlane onedlho boli celé doškriabané od drsnej kôry stromov. Štípanie však poriadne ani nevnímala, dochádzal jej skôr dych, srdce jej hlasno bilo a ozývalo sa jej v ušiach, pichalo ju v boku. Bolo to ďaleko a ona netušila, ako dlho ešte mala ísť a či predsa len išla správne. Napokon musela spomaliť, nevládala a začínala mať pocit že tadiaľ už raz išla a že blúdila, no napokon predsa len našla kadiaľ bolo treba ísť. Jej radosť že sa z toho vymotala však nevydržala dlho, v lese bolo čoraz menej svetla, deň sa blížil ku koncu a v tme nemala šancu nájsť cestu tam ani späť a les nebol práve bezpečné miesto. Aspoň pre ňu určite nie. V duchu si už nadávala, čo ju to napadlo a kde nechala rozum, čo tým vlastne chcela docieliť a prečo nebola trpezlivá, no bolo neskoro plakať nad rozliatým mliekom. Napredovala ďalej, pridala aj keď nevládala, kým ešte niečo videla, chcela prejsť kus. Les sa jej zdal už redší, no čím ďalej videla menej. Už zakladala oheň, no teraz by na seba asi upozornila a chcela byť predsa nenápadná, len sa niekam skryť. V duchu šomrala, no keď to šomranie utíchlo, uvedomila si, že počuje výkriky, ktoré nemohli byť pre nič iné ako...*Som blízko...*Zašepkala a rozbehla sa, teraz už len podľa svojich uší a inštinktov. Napokon sa dostala kus od miesta kde sa bojovalo, aj keď jej to ešte hodný čas trvalo a sťažka vydychujúc sa žmúriac zadívala dopredu. Dívalo sa jej ťažko no nebolo ťažké rozoznať premenených démonov a lovcov s ktorými bojovali. Potichu sa skrčila, čo najtichšie sa snažila dostať cez nízke kríčky. Kapucňa sa jej zošuchla z hlavy a pár konárov ju porezalo na líci, nevšímala si však ani to. Siahla k luku a šípu a namierila smerom k jednému z Arathi ktorého nevedela identifikovať, videla len mohutného démona a troch lovcov ktorý s ním bojovali. Zamierila na jedného z nich, napla tetivu no šíp stále neletel. Ruky sa jej triasli akoby mrzla, oči hľadeli tým smerom a ruka nedokázala pustiť šíp.
„Zabiť nie je také ľahké dievčatko,“ posmešný hlas jedného z lovcov ju prekvapil, trhla sebou a z kľačiacej polohy skončila sediaca na zemi. Rukou siahla k dýke, no pri pohľade na zavalitého lovca nemusela byť génius aby si vedela spočítať jedna a jedna. „Pre mňa však áno, aj keď si viem predstaviť aj zábavnejšiu situáciu keby je čas...“ A lovec sa pohol smerom k nej.*

*Vyrazil k okraju lesa len čo vo vzduchu zacítil jej vôňu. Netušil ako to bolo možné, pretože dlho vnímal iba pach preliatej krvi a štipľavý zápach dymu. Mocnými zábermi láb prekonával vzdialenosť rýchlejšie, než kedykoľvek predtým a nevšímal si ostatných Lovcov ani Aratahi.
Dostať sa k tomu jedinému, to bolo dôležité a keď ho konečne strhol k zemi v okamihu mu prehrýzol tepnu. Z papule sa mu ešte valila krv, ke´d zodvihol hlavu a na krku sa mu zahompáľaľa retiazka s prstienkom, ktorý bol inak skrytý v jeho hustej srsti. Od zásnubného prstienka sa odrazilo matné svetlo a potom rýchlo zaniklo, keď sa Aratahi otočil a čelil ďalšiemu nepriateľovi, aby Olíviu ochránil.*

*Napriek tomu, že by jej malo asi hlavou preletieť čo všetko za život zažila, skôr ju napádali veci, ktoré nezažila, koho už nikdy neuvidí a aká bola hlúpa, že išla tak blízko. Trasúca ruka zvierala dýku, snažila sa posunúť ďalej od neho, no nedialo sa tak, pretože to bolo zbytočné a ani to nezvládala. Každý raz mal zomrieť a ona sa smrti ako takej nikdy nebála, no bolo úplne iné stáť tomu čelom v pred, byť od toho vzdialený len minútu možno menej. Neplakala, ani sa ho nesnažila presvedčiť, snažila sa len sústrediť na dýku v ruke, na to čo jej ukazoval Charis, no to by sa musela najprv pozviechať a postaviť. Nevstávala však, zatiaľ čo on sa k nej blížil a týčil sa nad ňou. Na tvári sa mu črtal škodoradostný úškn, ktorý však zmizol. Len ňou tak trhlo keď zaregistrovala ďalší pohyb, no tentoraz to nebol lovec ale Arathi, ktorý jej doniesol rybu. Bez zažmurkania sledovala ako lovec padal na zem mŕtvy. Oči však nezostali na tele, odraz od niečoho lesklého ju pritiahlo k srsti démona. To čo však viselo na jeho krku poznala, myslela si že sa toho nadobro zbavila a nikdy ten prsteň už neuvidí. Veď ho zahodila a...razom jej svitlo, že ten démon nebol tak neznámi ako si myslela. Len jedna osoba mohla mať ten prsteň, osoba ktorá si pred ňou kľakla na koleno a predniesla jej žiadosť o ruku akú by dostala od niekoho z jeho druhu. Nevedela že si ten presteň nechal a nemala čas ani uvažovať nad tým prečo. Napriek tomu jej to však hlavou blúdilo a blúdilo by asi dlhšiu dobu, nebyť pocitu radosti že žije a ešte väčšej, že žije i on. Myslela si že odišiel navždy preč po tom čo sa stalo v jaskyniach pri vodcovej Noby, no on tam stál, vlastne bojoval aby ju ochránil. Najradšej by sa konečne zdvihla a objala ho, no vedela že démon od nej cúval a nechcel aby sa ho dotýkala a tiež teraz bojoval. Myšlienky a pocity radosti sa náhle rozplinuli, keď sa jej za chrbtom zjavil lovec a zdrapil ju za zopnuté vlasy. Inštinktévne bez sekundy uvažovania nad tým čo to robí sa zahnala rukou v ktorej mala dýku dozadu a tá zostala v krku lovca. Už nesedela, vyskočila na nohy a obzerala sa, na ruke jej tiekla cudzia krv a triasla sa viac než doteraz. Čokoládové vydesené oči klesli k lovcovi, ktorý sa ešte nepatrne hýbal, no i jeho telo zostalo ležať, keď posledný raz vydýchol. Mŕtvy pohľad v sivastých modrých očiach sa jej uložil do hlavy, keď cúvala dozadu pred tým čo spravila. Cúvať a nedívať sa kam však nebolo rozumné, zozadu ju zdrapil pár rúk a skôr akoby stihla vykríknuť, pocítila na hlave tupý úder a stratila vedomie. Lovci netušili kto čo bola, no ak sa pre ňu bil niektorý z Arathi, mohla mať cenu a mohli ju využiť. Traja lovci sa rozbehli smerom k Níatovi aby ho zamestnali, než ten jeden utekal s jej bezvládnym telom preč.*

/nie som si istá či som ju už mala uniesť tak keby dačo, upravím /

x x x O niekoľko hodín neskôr; Svitá nové ráno x x x

*Tupý úder do hlavy ju celkom zničil. Netušila čo sa udialo ako ju ten Lovec otrieskal o strom, no pamätala si len čiernu tmu. Tmu tmu tmu a ešte raz tmu. Ako však pomaly precitala, uvedomovala si hrozný lomoz a údery, výbuchy, krik, paniku, cítila všade strach a smrad ohňa. Bola priamo v boji. Možno nie tak úplne, ale ocitla sa príliš blízko aby sa niečo také dalo prehliadnuť. So stonaním sa pomaly preberala, rukou si prešla po čele, kde mala zodratú pokožku ako jej Lovec udrel hlavu o strom. Vo vlasoch mala miazgu a cítila tam i krv, pri jej vôni sa jej podvedome stiahol nos a ona sa musela ovládať, aby necerila tesáky. Netušila kde je a vedela, že jej jedinou zbraňou je, aby si mysleli, že je len obyčajnou ženou, preto musela v sebe zámerne potláčať akékoľvek príznaky jej možnej premeny. Viečka jej zaklipkali, no okamžite oči zatvorila, keď prvý slnečný lúč prenikol k jej očiam. Svitalo a predsa stále počula boje. Stále to tam príliš žilo a lomozilo, aby sa dokázala sústrediť okrem bolesti a na okolie ešte na niečo iné. Ak si predtým hovorila, že už plávala v truse, tak teraz doslovne bola až po krk v sračkách. Znova sa pokúsila otvoriť oči, keď si všimla druhé ženské telo vedľa seba. Na lakti sa zdvihla k Olivii a naklonila sa k nej cez bok.* Pst, Olivia, preber sa. *Jemne ňou zatriasla, len matne si uvedomujúc, že na nohách majú obe uviazané reťaze, ktoré boli omotané k stromu. Akte tam nikde nevidela. Nebola s nimi a to v nej vzbudilo strach. Menší však, než z muža, ktorého široký chrbát bol obrátený k nim. Podvedome sa pred nim stiahla, pôsobil majestátne a niečo jej našepkávalo, že by to mohol byť práve vodca Lovcov. Boli v strašných problémoch. A do nich namočila aj Torika. Chudák chlap. Až sa to Orin dozvie... Stiahne nielen Torika z kože, ale aj ju.* Musíme utiecť. *Šepla ešte raz k Olivii, ťahajúc ju za oblečenie, no nespúšťajúc pritom pohľad z muža. Nepáčil sa jej.*

* Uder do hlavy ju úplne odrovnal na zvyšok noci a zjavne aj najkrvavejšej časti boja. Preberala sa na na zvuk svojho mena a nepatrné trasenie telom, na bolesť v hlave i pocit vlastného studeného tela, ktoré zahrieval počas noci aspoň hrubý plášť. Viečka sa jej dvíhali pomaly, myseľ bola dezorientovaná a bolela ju hlava na mieste, kde ju lovec udrel. Pohniezdila sa na studenej zemi, na nohe ju niečo ťažilo. Keď konečne rozlepila oči, prekvapene sa obzerala po stromoch, zrak jej padol na Noby a spomienky jej neukazovali, ako sa tam vlastne dostala, čo tam robila. Jej dezorientovanosť a zmätenosť však pominula vo chvíli, ako jej zrak padol na svoje ruky, na ktorých už síce bola polepená i tráva, hlina a rôzne iné častice, no zaschnutá krv bola beztak viditeľná. Stačil jeden pohľad na tie zakrvavené ruky a mala pred očami sivasté modré oči, prázdny pohľad muža, ktorému bodla dýku do krku. Prudko sebou mykla, ruky začala šúchať o zem, snažiac sa z nich zotrieť krv. Šúchala nimi tak prudko, až ju boleli a ten pohyb jej dral i pokožku, no ona sa tej krvi potrebovala zbaviť. Narastala v nej panika, hemžila sa akoby sedela na mravenisku a behali po nej desiatky mravcov. Poriadne Noby ani nevnímala, chcela utekať niekam preč, chcela sa zbaviť tej prekliatej krvi na svojich rukách. Náhle so šúchaním prestala, zdvihla hlavu a spojili sa jej ďalšie časti skladačky.* Níat. *Nevyšiel z nej hlások, jej pery sa len nečitateľne pohli, keď si spomenula ako sa na neho rútila skupinka lovcov aby ho zabili. Zamiešal sa do toho len preto, že sa tam ocitla, zatiaľ čo mala byť v jaskyni a čakať ako to po nej chcel Elek. Bola tvrdohlavá a on....on tam zostal sám proti nim. Koľkí tam mohli dobehnúť potom? Objala sa rukami okolo ramien a pomaly sa začala rozhliadať aj po okolí, stále ešte nie úplne pri sebe.* Lovec...*Teraz už hláska vydala a skôr ako by rozmýšľala čo to robí, schytila akési poleno a šmarila ho priamo po ňom.*

*Uprostred boja nezomierali len Lovci a Arathi, ale aj čas. To, že svitá si Elek uvedomil až vtedy, keď mu vychádzajúce slnko zasvietilo do očí. Narovnal sa aj s dýkou, ktorou iba pred chvíľou podrezal mužovi krk a zatienil si tvár dlaňou. Rýchle nádychy mu dvíhali hrudník v ústrety ťažkým pachom dymu a krvi, ktoré mu pokrývali aj pokožku a zlepili vlasy na sluchách.
Hľadel smerom na východ a kým sa jeho vyčerpaná myseľ snažila aspoň na okamih prebrať z krvavého šialenstva, stalo sa mu to osudným. Shalin ho na prítomnosť Lovca upozornil neskoro a keď sa otočil váha tela ho prinútila zaspätkovať o niekoľko krokov dozadu. Bol taký ochromený rýchlosťou, s akou sa to všetko odohralo, že necítil ani to, keď spadol na kolená stiahnutý Charisovým ťažkým telom. Lovec stojaci oproti nim sa zrútil na zem takmer súčasne s nimi a zo stredu hrude mu trčala rukoväť dýky. Bol mŕtvy.
A to mohol byť aj Elek, keby Charis nezachytil úder, ktorý bol určený jemu. Ešte dýchal, rukou si držal malú, takmer neviditeľnú, ranu po guľke, ale v hrdle mu pri každom výdychu zabublala krv.
Všetko, celý zvyšok sveta, sa pre Eleka rozplynul. Dokázal len držať priateľovo telo v náručí a prsty mu kŕčovito zabárať do šiat, ktoré boli nasiaknuté takým množstvom krvi, že bolo ťažké určiť, koľko z nej patrilo jemu a koľko zabitým Lovcom.
"Ten červ ťa chcel zas...zastreliť od chrbta ako p..psa. Ne..nemohol som to dovoliť." zachrčal Charis namáhavo, ale dopukaných pier sa okamžite dotkla Elekova chladná ruka.
"Nesmieš hovoriť. Musíš si šetriť sily, kým ťa vezmem do bezpečia." prehovoril a hlas sa mu panike chvel. Netušil, čo má robiť a nikdy predtým sa necítil taký stratený a bezmocný ako v tej chvíli. Načo mu bolo, že dokázal zabiť muža holými rukami, ak nedokázal udržať priateľa pri živote aspoň na tak dlho, aby mu pomohol? V kútikoch očí ho začali páliť slzy a tak rýchlo zažmurkal, aby ich zahnal. Vedel, že ak sa len na chvíľu podvolí slabosti a šoku už ho nič neprinúti konať.
Charis zachytil jeho ruku, ktorou mu stláčal rameno a pevne ju zovrel akoby chcel upútať pozornosť na seba a nie na ranu, ktorú sa mu Elek snažil prezrieť.
"Zo..zober ma domov braček," v krátkom zakašlaní sa z Charisových úst vyvalili nové pramienky krvi, ale oči neprestal horúčkovito upierať do Elekovej tváre. "Domov..." zopakoval naliehavo.
"Nie takto," pokrútil Elek hlavou a z očí sa mu vyrinuli prvé slzy. Plakal bez toho, aby zo seba vydal jeden zadúšavý vzlyk a slané kvapky mu na lícach rozrážali cestičku cez nánosy špiny a zaschnutej krvi. Zvieral Charisovo telo tak, že si ho nakoniec vyložil do lona a pritiahol k hrudi tak, ako to zvykli robiť čerstvo narodeným mláďatám, ktoré prišli o svoje ľudské matky. Pre Charisa bolo domovom len jediné miesto a to bolo ďaleko. Priveľmi ďaleko, aby tam ešte niekedy došiel sám.
Keď vydýchol naposledy nebola v tom nijaká sláva. Nebo sa neotvorilo a nezleteli z neho anjeli a dokonca neutíchol ani boj. Celý svet bol slepý a hluchý k smrti Arathiho, ktorý bol Elekovým najbližším priateľom.
Bolo to akoby mu jediným výdychom preťali všetky nervy, ktoré telu umožňovali cítiť, pretože nakoniec predsa len videl strach v Charisových očiach, keď prichádzal koniec a tú mrazivú prázdnotu, ktorá zostala v jeho očiach široko roztvorených v ústrety oblohe.
Elekove oči umŕtvene padali k zemi, kde nachádzali nové a nové tucty kedysi známych pohľadov. Tam bol Sayen, zrejme najstarší Arathi a predsa ho vek neodradil od boja, vedľa neho Gemlin a Dorsad. Ležali jeden na druhom ako spleť tiel a rozďavených rán, z ktorých sa ešte stále valila krv. Opodiaľ bojoval Orin v podobe démona. Zrážal na zem jedného Lovca za druhým a jeho výkriky boli tým mocnejšie, čím viac nepriateľov zabil.
Elek meravo obrátil hlavu a všimol si Serama ako uhýna úderom, ale jeden z nich ho predsa zasiahol čepeľou do ramena.
"Čo to stváraš chlapče? Keď budú mŕtvi všetci, neostane nikto, kto by za nimi smútil!"
Elekovi odrazu dopadla na plece ťažká ruka a zodvihla mu zmeravené telo akoby sa bábka dostala do rúk svojmu bábkarovi. Keď ho neznámy postavil na nohy takmer to necítil, váha vlastného tela mu nič nehovorila. Pohľadom sa postupne prepracoval po hrudi Arathiho, na ktorej sa okrem potu na pozadí špinavej pokožky leskol aj tenký prúžok retiazky až k tvári. Tušil, že by mu mali niečo hovoriť tie prísne črty, tenké pery zovreté do neúprosnej línie a chladné oči, ktoré si ho premeriavali až do vnútra duše. Nakrátko sa zodvihol vietor a prilepil bojovníkovi na zachmúrené čelo snehobiele vlasy miestami polepené krvou.
"Bojuj! Pomsti sa!"

*Lovec sa šikovne vyhol letiacemu polenu akoby bol pripravený len na to, kedy sa žena preberie z bezvedomia a začne robiť problémy. Kus dreva sa odkotúľal po zemi a keď nadskočil poslednýkrát ešte sa chvíľu kymácal na hrane a potom s tupým úderom buchol a udupanú zeminu.
"Niekto sa nám to prebral!" zvolal vojak drsne a pár krokmi sa dostal k hranici, po ktorú ženy ešte pustili reťaze. Nemienil s nimi riskovať nijaký stret, a to z dvoch dôvodov: neveril im, pretože sa spolčili s Aratahi a tiež nechcel riskovať Zarkytov hnev, keby sa im niečo stalo.
"Nebojte sa. Len čo s tými psami skončíme príde rad aj na vás." natiahol ruku a neodolal pokušeniu dať tej ryšavej facku. To aby si uvedomila, že nemôže len tak beztrestne hádzať po ľuďoch všetko, čo jej príde pod ruku. S nechuťou sa na ňu zadíval a znovu odstúpil. Sám si nebol istý, čo má ich vodca s týmito ženštinami v pláne, ale aj všetko pôjde dobre nakoniec ani nebude potrebné, aby robili návnadu, pretože všetci Aratahi už budú dávno mŕtvi a zvyšok si nájdu v blízkych lesoch.*

*Nespokojne pokrčila čelom, keď poleno nezasiahlo cieľ. To že zbytočne provokovala jej bolo úplne jedno, v tej chvíli jej myseľ beztak odmietala nejako zvlášť premýšľať nad tým, čo robiť, či čo s nimi bude. Ak Arathi nevyhrajú, budú z nich asi hračky pre nich a ak vyhrajú, bolo otázne či ich niekto tak skoro nájde, než sa im niečo stane. O tom že tu bola vedel len Níat a keď bola posledne hore, išli na neho traja lovci. Vnútro sa jej scvrklo na ešte menší kúsoček, poriadne si ani neuvedomila, že dostala facku. Bolo jej to jedno, aj keď po tom údere nepatrne pod vplyvom sily cúvla. Nevedela či Noby uniesli z jaskýň, alebo sa sem tiež zamotala, kto o tom vedel a či bola šanca že ich niekto bude hľadať, no nechcelo sa jej nad tým ani uvažovať. Očami skĺzla späť k rukám, sťažka preglgla a mala chuť po ňom niečo hodiť znovu. Nič užitočné však po ruke nebolo. Hlavou však trhla do strany vo chvíli, ako začula i ona jej ušami praskanie spomedzi stromov.* Čože to tu máme? *Ozval sa vysoký, takmer veselý hlas akého si statného muža s vyholenou a potetovanou tvárou. Vyzeral hrozne, dokonca keď žmurkol si všimla, že tetovanie sa nevyhlo ani viečkam.* Dievčatá na odreagovanie? *Jeho hlas znel skutočne tak, akoby sa vojny ani nebál a oni boli na pieskovisku, prípadne si niečoho nalial na povzbudenie a odvahu. Bez okolkov si prešiel za hranicu kam siahali reťaze a zastal pri Olivii, ruku natiahol k jej špinavému ryšavému prameňu. * Špinavá ako tie psy, ale odreagovať sa potrebujem. *Zatiahol takmer úlisne a rukou siahol k jej oblečeniu. Prirodzene, prišiel odpor a rana k jeho tvári, nad čím sa len zasmial a poriadne ju zdrapil.* Niekto sa chce hrať na silnú? *Smial sa skôr než by ho ktokoľvek stihol zastaviť ju zložil k zemi, držiac ju, s plnámi na rýchle odreagovanie...*

*Cítila Oliviinu paniku, bola nákazlivá. Aj ona cítila nepríjemné krútenie žalúdka, ktoré ju ničilo a takmer jej bralo dych. Toto bolo moc moc zlé. Natiahla k Olivii ruku, jemne sa jej chytila.* Níat je v poriadku, nemusíš sa o neho báť. *Pošepkala potichu a aj keď sa pustila za Lovcami, ktorí Oliviu uniesli skôr než by videla, že Torik mu naozaj pomohol, bola si tým istá a chcela dať Olivii aspoň trochu pokoja. Keby tak vedela ako aj ona sa bála. A nielen o Níata. V tom boji bolo príliš veľa jej priateľov aby ju to nechalo pokojnou. A predsa sa snažila krotiť. Čo jej však nezľahčovalo jej okolie. Lovec, ktorý Oliviu udrel, len tak ju nadvihlo od zlosti, že sa neubránila zavrčaniu, ktoré celý ten čas sa snažila tak potláčať. Až ju triaslo od zlosti a cítila, že ústa mala plné tesákov. Preboha, teraz nie. Teraz nie, musím sa upokojiť, pripomínala si, ale bolo jej tak mizerne a ten hnev, zúrivosť, to všetko v nej pálilo vnútornosti tak veľmi, že aj keby mala Zeonov hlas sotva by sa bola upokojila. Ale toho by teraz pri sebe potrebovala ako soľ. Ani hlboké dýchanie jej nepomáhalo. Možno len na chvíľu. Na okamih kým sa pred nimi zjavil ďalší Lovec. To im nemohli dať konečne pokoj? Len trochu by jej celkom bolo stačilo.
Muž bol hnusný, otetovaný a aj na tie metre, ktoré bol od nich cítila ako mu páchlo z huby. Nechutné a jej sa v tej chvíli obracal žalúdok hnusom.* To asi ťažko, ty prasiak. *Zahundrala Noby dosť hlasno aby ju bolo počuť, ale dnes očividne všetci mali výrazný záujem o chudinku Oliviu. Všetko sa dialo príliš rýchlo aby si uvedomovala čo sa tam dialo. Muž bol na Olivii a chcel ju zneužiť priamo pred ňou. Prestala sa ovládať.* Hej ty! *Stihla skríknuť na neho Noby, keď sa postavila. Celá zbledla a vietor, ktorý sa okolo nej rozpútal sa podobal víchrici. Stála v ňom ako stvorená z neho, celá sa triasla a hoc vyzerala akoby sa mala každú chvíľu zrútiť na zem, oči mala celkom čierne, tesáky, ktoré doposiaľ ešte neboli tak veľké cerila na chlapa. V momente vietor stíchol a vzduch preťalo jej bolestné jačanie. Torik mal pravdu, jej premena vďaka tomu že sa oddialila o toľké roky bola neznesiteľne bolestivá. Noby sa po tele, po tvári a rukách mihali čierne tiene, ktoré postupne jej bledú pokožku celú zahalili do čiernej farby. Kričala akoby ju niekto trhal, lebo premena prišla viac nasilu ako dobrovoľne. Prišla tým horším spôsobom, kedy nebola ani vzrušená ako Torik spomínal, ale kedy chcela zabiť. Vo chvíli ako klesla na kolená, prsty zaborila do hliny a jej telo sa menilo omnoho pomalšie než sa menil ktorýkoľvek z Arathi. Možno práve prvá premena bola taká, alebo to bolo kvôli jej zraneniu na bruchu, nevedela to, stačilo jej len vedieť ako moc to bolelo. A vykúpenie neprichádzalo. Nevšímala si ani okolie, čo robili Lovci, možno strnuli hrôzou, možno aj oni prispeli k jej bolesti, na ten čas premeny, hoc trval len chvíľu a jej prišiel ako celý život, sa jej celkom zastreli zmysly. Vyjasnili sa až keď pred nimi stál veľký čierny tvor výrazne sa podobajúci vlkovi. A stačilo jedno šklbnutie labou a reťaz sa odtrhla od stromu. Po bolesti ostala len matná spomienka, čierna lesklá srsť priliehala k jej zverskému telu a hlboko vrčiac prešla k Lovcovi. Videla jeho prekvapenie, konečne mu ten samoľúby pohľad zmizol z tváre a celkom mu ho zmazala. Radšej sa ani nedívala na Oliviin strach. Bála sa, že by si uvedomila, že aj jej sa bojí. Lovec sa postavil a začal pred ňou cúvať. Bolo to preto, že ženy Arathi nemali byť? Možno.. Nebodaj mal zábrany len preto, že bola žena? Sotva.. Bola si istá, že bol len ohromený a ten moment jej stačil na jediný výpad, ktorý ho stál zlomené väzy, keď mu skočila po krku. Nemal chodiť do ich bezpečného kruhu, kde mu mohli ublížiť. Do veľkej papule chytila hrubú reťaz, ktorá ešte držala Oliviu na mieste a prudkým trhnutím hlavy na bok oslobodila aj ju.*

Spoiler:

Níat

*Keď nechal mladého bojovníka za sebou, neobzeral sa späť, aby sa uistil, že je v poriadku. Vykročil bojovým poľom vpred, prekračoval mŕtvoly Lovcov a Arathi akoby to bola zaľahnutá uschnutá tráva a praskanie lámaných kostí len ozvenou zosušeného lístia.
Priamo oproti nemu sa rútil nepriateľ, viac zúfalý ako bojovný, a práve takého Níat hľadal. Chytil mladého muža za krk tesne predtým, než sa on stihol rozohnať a druhou rukou ho odzbrojil.
"Kde skrývate lode?" zavrčal otázku a nerobil si priveľké starosti s tým, že Lovec v jeho rukách mohol mať nanajvýš pár rokov po období chlapčenstva. Nepriateľ zapojil do boja naozaj všetky sily, ale nepočítal s tým, že zabíjať deti nerobí Arathi nijaký problém ak patrili k nenávidenej rase.
Tuhšie zovrel mladíkovi hrdlo a keď sa mu zreničky očí rozšírili ohnivým kruhom netrvalo dlho, aby získal odpoveď, ktorú potreboval. Odhodil Lovca nabok so zlomeným väzom a ignorujúc prebiehajúci boj, ktorý sa ho týkal len okrajovo, behom zamieril k východnej hranici lesa, kde by nikto netušil úkryt nepriateľa. Premenil sa a vzdialenosť medzi ním a táborom padala na štyroch nohách ešte rýchlejšie.

Čím ďalej bol od bojiska a bližšie k lesu, tým sa pach krvi a prachu stával slabším a vo vzduchu vetril niečo nové, čo ho prinútilo vyceriť tesáky. Z papule sa mu vydralo hrdelné zavrčanie a svaly na tele napli, pretože len jedna bytosť mohla voňať práve takto a on by ju poznal či už by zostala človekom alebo nakoniec prijala ich rod. V behu sa k nemu pridal ďalší Aratahi, po ktorom nespokojne chňapol papuľou, ale on sa nedal odohnať a zotrval vedľa neho. Torik. Tak sa ten pes volal, ale keď Níat nakoniec vbehol do tábora musel oceniť, že ho má po boku. Viac zmyslami, ako pohľadom obsiahol priestor okolo seba a vrhol sa na prvého Lovca, ktorý na Noby útočil nožom. Priskočil k nemu a zagryzol sa mu do ruky tak hlboko, že mu zlomil kosť a preťal žilu.*

*Zaregistrovala slová o tom, že Níat bol v poriadku, no netušila kde brala istotu. Priplietla sa tam k nim? Videla že si s nimi poradil? Znelo to presvedčivo keď tie slová vyslovila. Ona sa však nebála len o Níata, jej vnútro malo strach o viac osôb, ktoré tam niekde teraz bojovali na život a smrť. Vedela že nebol ani jeden z nich slabý, nevedela však s tým strachom bojovať. Bála sa o Eleka, Charisa i Zeona, aj keď toho nevidela odchádzať. I o Níata, napriek ubezpečeniu že bol v poriadku. Za ten čas čo bola mimo vnímania sa mohlo udiať tak veľa. Nepriala smrť nikomu z nich, najradšej by bola keby nijaká bitka neexistovala, neumierali by oni ani lovci, bol by pokoj, bezpečie. Nebolo to však možné a ona mohla len dúfať, že ich všetkých znovu uvidí. A možno neuvidí nie preto, že im sa niečo stane, ale preto že to ona neposlúchla a neostala tam kde mala byť a tá ktorá sa z tade nedostane živá bola ona. Tento variant sa jej z veľkej časti možno pozdával i viac, nechcela sa prejsť po bojisku a vidieť mŕtve tváre tých, na ktorých jej záležalo. Nechcela cítiť bolesť, stačil jej ten strach krížený s bolesťou pri tej predstave. Ako sa na ňu tlačil ten lovec a ona sa zmietala, snažila sa ho kopnúť niekam do bolestivého miesta, udrieť či čokoľvek iné, cítila ako zamrzol, keď Noby začala kričať. Otočil k nej hlavu a ona s ním pozrela smerom k Noby, v prvej chvíli preľaknuto čo jej ten druhý robí že tak strašne moc kričala. No stála sama a nikto jej neubližoval, len jej telo. To čo sa tam dialo ju zarážalo, ona netušila že tá druhá spomínaná Arathi bola Noby. A netušila ani to, že premena bola taká bolestivá. Alebo len u žien? Veď Charisa i Eleka videla sa premieňať a nikdy ich to nebolelo. Alebo bolelo a oni to len nedali na sebe poznať? Cítila, ako váha z jej tela zmizla, muž vstával a cúval preč, snažil sa dostať sa od Noby ďaleko. Ona na ňu prekvapene hľadela, potom sa však spamätala a trochu posunula dozadšie aby jej nezavadzala.* Daj si pozor Noby. *Zašepkala keď sa pohla smerom k lovcovi. Jeho pokus o cúvanie bol zbytočný, aj keď Olivia sa nepozerala na to ako zomrel. Hlavou otočila až keď Noby trhla aj jej reťazami a vyslobodila ju. Vyšuchtala sa zo zeme, postavila a na druhého lovca aj zabudla.* Ďakujem. *Usmiala sa trochu roztrasene, kolená sa jej chveli akoby na nich celý deň čupela. Pokoj pre druhého lovca nemohol vydržať dlho, no Noby našťastie nebola tá, ktorá musela bojovať. V prvom okamihu ako tam vbehli ďalší dvaja Arathi si neuvedomovala čo sa to deje, jedného nepoznala, no druhý démon jej bol známy, aj keď len nepatrnú chvíľku vedela, kto to bol. On si možno ešte neuvedomoval, že to vedela, nemohol tušiť že si všimla tú retiazku na jeho krku s jej prsteňom, ktorého sa chcela zbaviť. Nevedela kam s pohľadom a preto ostala pri pohľade na lovca, aj keď napokon hlavu nepatrne odvrátila smerom k Noby, zčasti aby sa na to nemusela dívať a z časti preto, lebo tá premena bola poriadne bolestivá.* Si v poriadku? *Zašepkala a hodila očkom k Níatovi, ktorého by sa to isté spýtala najradšej tiež. No beztak ho už vtedy zabávala, prišiel určite len preto aby jej pomohol a riskoval, nechcela odpútavať jeho pozornosť skôr, ako budú v bezpečí.*

*Bola v tom len chvíľu a už sa jej to celkom pozdávalo. Mala pocit, že konečne nebude na štyroch labách zakopávať ako také nemotorné trdlo. Že konečne celkovo bude zvládať i beh, nielen chôdzu s obavami kedy sa jej nohy zamotajú ako chápadlá. Stála pri Olivii, potešená tým že sa bála maximálne o ňu a nie jej. Nemohla jej však nijako odpovedať, radšej sa nesnažila premieniť na ľudskej podoby, vzhľadom nato, že takto sa v tej chvíli cítila bezpečnejšie pre ne obe... Práve preto jej pritisla mokrý čumák na zápästie hovoriac jej, že je v úplnom poriadku.
Jej nozdry zacítili príchod známych Arathi a žhavo sa prikčila na mohutnných labách, pričom z hrude jej vyšlo spokojné, ba až nabudené zavrčanie. Pevne však stála vedľa Olivie a sledovala čo sa tam dialo, aj keď ňou trhalo, akoby každú chvíľu mala k nim priskočiť. Stála tam však, pre každý prípad pripravená keby chcel zase niekto uniesť Oliviu a dívala sa nato ako Níat bojoval s Lovcom, ktorý im chcel ublížiť. Len pár metrov za ním videla Torika a na veľkej vlčej tvári uši strihali ako prichádzali údery na dvoch mužov, ktorých mala rada. Chvíľami ich mala celkom pritlačené k hlave, inokedy zase v strehu zdvihnuté a striehnuce na všetky zvuky. Cerila zuby na okolie, triaslo ňou a z hrude jej stále vychádzalo to vrčanie. Bola napätá ako strunka. A oči nespúšťala z Níata. Videl ju skôr premenenú než Orin.... Úprimne jej to zas tak moc nevadilo a nevedela sa dočkať kedy konečne skoncuje s tým Lovcom, aby sa mohla k nemu priblížiť, prípadne zaboriť čumák do jeho hrubej, dlhej srsti. No na druhej strane sa zas nevedela dočkať kedy sa bude môcť Torika spýtať či ho videl a či je v poriadku. On, aj Seram či sú. Níata mala pred sebou, o tom vedela, že bol v poriadku. Už len dvaja jej najmilší.*

Chuť Lovcovej krvi v Daghartovej papuli spustila šialenstvo, ktoré rozdúchavala nenávisť do takej miery, že ani Niát ho nebol schopný zastaviť. A pravdupovediac ani nechcel. Po dlhom čase to bola prvá vec, na ktorej sa dokázali zhodnúť takmer okamžite zvlášť, keď išlo o... vrhli rýchly pohľad, tým smerom, kde stála Noby s Olíviou.
Z krátkej srsti na pysku im odkvapkávala krv a keď muža doslova roztrhali na kusy vrhli sa na ďalšieho. Tak to pokračovalo až dovtedy, kým sa okolo nich nenakopila hromádka zakrvavených končatín a znetvorených torz.
Lovci, ktorí až teraz postrehli prítomnosť nepriateľa sa rozbehli od lodí na lúku, kde sa odohrávali jatky spôsobené dvojicou Aratahi.
Torikovi okolo hlavy presvišťala guľka, ale nezastavil sa ani po tom ako mu v uchu explodovala vlna bolesti. Len neurčito si uvedomoval prúd horúcej tekutiny, ktorý sa mu dostal pod srsť až na kožu. Naširoko roztvoril čeľuste, vyskočil a zhodil strelca na zem skôr, než na neho stihol znovu namieriť zbraň. Prehrýzť mu tepnu netrvalo dlhšie než pár sekúnd, po ktorých už nebolo jasné čia krv je na Torikovej sivastej srsti vo väčšej prevahe – či jeho alebo Lovcova.
Premenil sa do ľudskej podoby a pohľadom rýchlo zamieril k dvojici žien. Zvuk teraz zachytával len jedným uchom, pretože o to ľavé ho pripravila guľka, a to jeho vnímanie prostredia trochu skreslilo. Obzrel sa na Níata, ale ten si až s hrozivou ľahkosťou dokázal poradiť s nepriateľom, ktorého najväčšia sila sa nachádzala o niekoľko kilometrov ďalej na bojovom poli.
„Ste v poriadku?“ vychrlil Torik rýchlu otázku, pri ktorej mu hlas zachrapčal akoby sa predieral z hrdla cez rozomleté kamenie. Kľakol si vedľa ľudskej ženy a úmyselne sa Noby radšej nedotýkal, aj keď by jej veľmi rád prešiel po kožuchu a zistil či nie je zranená. Tak skoro po premene nechcel riskovať, že by po ňom chňapla, keby jeho dotyk považovala za príliš intímny. Vôbec by jej to nezazlieval. Preto si ju veľmi pozorne premeral a nedokázal potlačiť radosť, ktorá sa ho v tom okamihu zmocnila. Netušil ako tento cit prežívajú ľudia, ale pre nich to bolo oveľa silnejšie a hlbšie. Nešlo ani tak o úsmev ako skôr o vnútorné uspokojenie.
Ale nikde nevidel Akte a zmätok mu bolo vidieť na tvári. Do toho sa ozvalo Daghartovo hrdelné zavrčanie, keď roztrhal ďalšieho Lovca. Ak ho niekto nezastaví potom budú môcť pokračovať len veľmi ťažko. *

*Zacítila na zápästí mokrý studený ňufák a telom jej prešli jemné zimomriavky. Pery sa jej ale vytiahli do nepatrného krátkeho úsmevu, čokoládové oči sa pozreli jej smerom. Za iných okolností by ju možno napadli nejaké slová k jej kožuchu, teraz však nato, či mala peknú podobu ani nepomyslela. Len po nej prebehla, potom otočila hlavu zase smerom k Níatovi a dívala sa na to čo sa dialo okolo nej. Vnímala to, že Noby ho tiež pozorovala, dávala na neho pozor a ona teda pootočila hlavu k tomu druhému, jej neznámemu. Len tak podskočila keď mu guľka prešla popri hlave, potichu zhíkla a ruka jej rýchlo vyskočila k perám, aby nevydala iného zvuku, no i tak si v prvej chvíli myslela, že je v jeho prípade po všetkom. On však skočil po strelcovi a onedlho bol pri nich už v svojej normálnej podobe. Ani v takejto jej jeho tvár nebola známa, nemala pocit, žeby sa s ním už stretla. V podstate to nebolo nič prekvapivé, ona poznala len málo z Arathi, o to viac fúfala, že z tých štyroch na ktorých jej najviac záležalo sa všetci vrátia v poriadku. Nepriala nič zlé ani nikomu inému, no skutočný strach cítila len pri myšlienke na nich. Možno ju Charis a Níat nemali moc v láske a brali ako ľudskú hračku čo sa im tam plietla, no ona ich rada mala a preto tie pocity potlačiť nemohla. Na otázku neznámeho len prikývla, oči nespúšťala z Níata, aj keď ten pohľad nebol príjemný a zostalo jej akosi ťažko. Od pohľadu na odtrhnuté ruky nohy, od pachu z tiel, ktorý sa okolo nich vznášal, pre spomienku na sivasté oči, ktoré vyhasli jej rukou, no najmä pre tento pohľad. Olivia si prešla dlaňami po rukách nad lakťami a po ďalšom zvrčaní ňou len opäť trhlo. Snažila sa vzdychovať ústami a nie nosom, aby sa zbavila toho pachu mŕtvych okolo seba, no už to nezvládala. Bola len človek, ako to povedali oni. Dívať sa na toľkých mŕtvych ... Potlačila nepríjemný pocit v žalúdku a bez varovania sa pohla od Noby a toho druhého. Snažila sa nedívať kam to stúpa, okolo čoho to ide, no nedalo sa to a ona mala pocit, že onedlho bude zvraciať.* Níat? *Zašepkala smerom k nemu, ruky spustila k telu a zastavila kúsok od neho, tak aby sa v prípade žeby nezaregistroval jej pohyb k nemu nezľakol že ide ďalší lovec a neskončilo jej telo tiež rozkúskované, čo mohlo i tak. Bola človek, musela mu smrdieť ako ľudia okolo, pretože i lovci boli ľudia.* Níat...*Oslovila ho znovu, už nevidela žiadnych lovcov, ktorý by bežali a Akte bola stále možno zajatá. A možno nie, netušila. Pohla sa ešte o kúsok a oči ešte väčšie než zvyčajne uprela na jeho Démona.*

*Stála tam a mala celkom pocit akoby sa labami vrástla do zeme. Nebola schopná pohnúť sa a laby boli ťažké akoby boli z olova. A všetko šlo tak pomaly, akoby sa to dialo náročky. Zároveň sa však cítila napätá akoby bola na ihlách. Celkom presne vedela povedať, že ešte chvíľu a bola by tam skočila k nim, keby sa tam nebol zjavil pred nimi Torik. Pohľad mu uprela do očí a na dlhší okamih oči privrela hovoriac, že bola v najlepšom poriadku, ak nepočítala bolesť, ktorá jej unavené svaly zmáhala. Nechcela sa premieňať hneď. Vedela, že keď už sa raz premení späť, unavená odkvecne tam kde jej telo dopadne. A vzhľadom nato, že skôr než sa tak stane musela vidieť ešte Serama a Orina, musela vydržať jednoducho dlho.
Netušila ktorým smerom, ani čo nastane, kde sa poberú, či už majú Akte a je v bezpečí, alebo pôjdú celkom iným smerom, zaregistrovala jediné. To, že všetka pozornosť sa uprela na besniaceho Daghartu. Áno, to bol ten ktorého poznala a div pyšne nevypla hruď. Presne tak ich oboch poznala. Prudkých, výbušných, vášnivých a neskrotných. A v plnej sile sa tam predvádzali. Bolo to akoby práve Níat bol ten čo prvýkrát prepadol svojej rase a nie ona. Akoby sa prvýkrát oddal tomu kým bol a ona sa nato dívala s leskom v očiach, ktorý sa vytratil keď si uvedomila svoje nenormálne správanie. Ako sa Olivia priblížila k Níatovi, z Noby vyšlo zavrčanie. Stalo sa tak skôr než si stihla uvedomiť čo urobila. No jej zavrčanie bolo príliš hlasné, aby sa dalo len tak prepočuť. Ona žiarlila? S hrôzou si uvedomila, že jej správanie sa naozaj približovalo k žiarlivosti. A jej lovecké inštinkty šaleli pri pomyslení, že sa ho Olivia dotkne. To bola len jej výhrada.. Áno, BOLA, zvýraznil jej rozum a napriek všetkému čo s ňou robili zmysly lovca neurobila nič viac. Dokonca aj zježená srsť na krku jej spľasla a ona sa znova tvárila vyrovnane. Čo sa však nedalo zakryť, lebo jediné čo mohla urobiť, urobila. Obrátila sa a vykročila smerom preč. Smerom k bojom, pripravená chňapnúť po ruke, či Arathi, ktorí ju bude chcieť zastaviť. Mala právo vedieť ako sa má jej "švagor" a druh!*

*Zvuk vlastného mena mu do povedomia prenikal akoby bol ponorený hlboko pod vodou. Bola to skôr modulácia hlasu než samotné slovo, ktoré ho prinútilo obrátiť sa a vrhnúť na ďalšieho nepriateľa, ktorý pred ním stál. Pohľad mal zastretý nenávisťou a krvou svojich obetí, v tom okamihu nebolo pochýb, že zviera tvorí podstatnú časť jeho bytosti, pretože nerozlišoval medzi Lovcom a Olíviou. Strhol ju na zem svojím mohutným telom, labami sa zaprel povedľa jej ramien a papuľu pokrytú krvavou penou sklonil až k jej hrdlu.
Keď sa ozvalo Nobyno zavrčanie strhol sa a to jediné ho zastavilo, aby Olívii neprehrýzol hrdlo, keď jej tesákmi cvakol blízko tváre. Stuhol a moment desivého splynutia myslí sa začal riediť a Níatova podstata oslobodzovať od Daghartovej. Jednota v boji pominula a v očiach démona sa objavil kúsok zmätku ľudskej bytosti.
Torik bez dychu hľadel na to ako málo chýbalo a dievča by dopadlo rovnako ako Lovci, ktorých telá sa hromadili na kope potrhaných hnátov. Urobil dopredu, aby mu pomohol, ale práve vtedy Dagharta zastrihal ušami a prudko k nemu otočil hlavu, pričom sa mu z hrdla vydralo výstražné teritoriálne zavrčanie.
To Torika zastavilo a prinútilo pozrieť Nobyným smerom, ktorá sa rozhodla nebyť viac svedkom toho všetkého a zamierila na bojové pole.
"Noby!" zakričal na ňu a tvár sa mu zmraštila rovnakou mierou zlosti aj strachu. Bola tesne po premene a ani on netušil, kedy jej dôjde sila. Našťastie to zaregistroval aj Dagharta, vrhol rýchly pohľad dolu na dievča a potom sa rozbehol za Noby takou rýchlosťou, ktorú by Torik nedokázal vyvinúť ani po náročnom tréningu. Tento Aratahi mal beh a voľnosť v krvi.
Dohnal Noby v okamihu ako sa blížila k hranici lesa a tam na ňu skočil. Chňapol papuľou po kožuchu na jej chrbte, ale nevložil do toho toľko sily, aby jej ublížil. Viac sa spoliehal na silu vlastného tela, keď sa navážil a snažil sa vlčicu strhnúť k zemi.*

*To, akú hlúposť spravila keď vyrazila za ním práve v tej chvíli si uvedomila až príliš neskoro, vo chvíli ako s tichým zastonaním dopadla na zem a mala možnosť pozrieť sa Níatovi na zúbky zblízka. Sťažka preglgla, ostala ležať lebo nič viac beztak nemohla robiť. Brániť sa, to by bolo ako týriť rozzúrené zviera a k tomu, ona mu vbehla do cesty, lebo nemala rozum. Mala to nechať na Noby, ju mal rád, veď to videla ako sa zachoval keď dorazili do jaskýň. Určite by ju nepovažoval na nepriateľa ako ju, no bolo neskoro plakať nad rozliatým mliekom. Len ňou trhlo ako cvakol zubami priamo pred jej tvárou, no počula to vrčanie. Mala pocit že patrilo jej, že za ním išla. Plietla sa do niečoho čo nesmela a čomu hlavne nerozumela. Vedela že Noby bola družka Orina, no nepáčilo saj ej že išla za Níatom a Niatovu reakciu si pamätala z minula, takže ju to všetko okolo nej len miatlo, Nesnažila sa tomu však ani rozumieť, pretože nehybne ležala na zemi a chvela sa. Bolo to prvý raz, čo sa Níata skutočne zľakla a uverila, žeby jej ublížil. Veľa krát sa jej vyhrážal, že to urobí, no nikdy to nebrala vážne. Teraz však nešlo o výhražky, stála na bojovm poli a on ju mal za nepriateľa, bola predsa človek, ktorých nemal rád. Sám jej to predsa povedal a ona sa tam i tak priplietla. Znovu konala rýchlejšie než jej hlava, ktorá s nohami nestíhala. Vďaka Noby sa jej však nič nestalo, Níat sa rozbehol za ňou a ona zostala bez pohnutia stále na zemi. Chvíľu jej trvalo než sa posadila, objala nepatrne kolená a snažila upokojiť rozbúchané srdce i myšlienky, ktoré ani nevedela zachytiť. Nedokázala sa na nič sústrediť a už vôbec nie na to, čo by mala spraviť. Napokon sa postavila na svoje nohy, pozrela na toho muža a preglgla.* J-ja...mala b-by som sa vrátiť. *Mala radššej poslúchnuť Eleka. Bola im tam napríťaž a robila len problémy. všetkým.*

*V tej chvíli jej bolo aj celkom jedno čo urobí Níat Olivii. Bola si totiž istá že nič. Veď tam bol Torik, on sa o všetko postará a ona konečne nájde toho ku ktorému bola pripútaná, toho na ktorého smela žiarliť a jedine toho ku ktorému mohla prechovávať akékoľvek pocity. Níat ním nebol, hoc ako vtedy povedala Orinovi, milovala ho. No na ničom už však nezáležalo, všetko bolo inakšie. A milovala aj Orina. Pri myšlienkach že by sa mu mohlo niečo stať, umierala strachom, o to viac, že to už bol naozaj dlhý čas, pre ňu dlhý, čo ho nevidela. Nevedela si to predstaviť. Čo ak sa mu niečo stalo? Čo ak bol zranený? Mŕtvy? Umrela by s ním.
Nevšímala si ani výkrik Torika. Však mohol ísť s ňou. Ani by mu v tom nebránila, skôr len privítala jeho spoločnosť. Ale on sa rozhodol očividne zastaviť ju.... Nie on. Níat! prekvapene chňapla zubami po ňom keď pocítila ako sa na ňu zavesil. Jej zadné laby a celá zadná časť tela šli okamžite k zemi. Tú ťarchu by nebola zvládla ani keby čo chcela robila. Prednými labami sa snažila vzoprieť, udržať ho od seba, no aj keď sa snažila, naozaj moc, nedarilo sa jej to. To hebedo bolo priťažké! Preto chňapala zubami všade kam dočiahla, niekedy sa jej ocitla v papuli jeho srsť a práve vtedy si uvedomila, ako rýchlo sa jej míňali sily. Ako moc bola slabá po prvej premene a ona s tupým, hlasným buchnutím nakoniec padla na zem ako podťatá. Jej telo sa zmenilo celkom prirodzene, bez toho že by to nejako plánovala, že by nato myslela. Jednoducho sa tak stalo a unavené, roztrasené ruky skončili v srsti na Níatovom krku, slabo ho objímajúc. Aj keď nato nemala ani najmenšie právo, stalo sa tak celkom prirodzene, bez toho že by uvažovala nad tým čo robila. Do uší jej doľahli slová Olivie. Chcela povedať Torikovi nech sa o ňu postará, že ona si dá pozor, ale.. Malo by to nejaký zmysel? Olivia si zažila priveľa, aby ju nechali teraz osamote.*

*Torik pokrútil hlavou a pristúpil k dievčaťu bližšie hoci ju neoznal. Neublížil by jej, aj keď bola pokrytá krvov Lovcov nezdieľal Daghartovo a Níatovo spoločné šialenstvo pokiaľ išlo o boj. Možno preto si ešte dokázal zachovať zdravý rozum a odhovoriť dievča od toho, aby urobilo druhú veľkú chybu vo svojom živote.* Teraz nemôžeš len tak odísť. Lesy sú plné lovcov a Aratahi. Nikto ťa nebude môcť odprevadiť a my sme sem prišli, aby sme oslobodili Akte.* Náhle sa mu pohľad očí zmenil. Už nehľadel na ženu s toľkou výčitkou, pretože si toho zažila už dosť a nepochyboval, že to ešte nie je všetko.* Prosím, pomôž mi ju nájsť.* Natiahol k dievčaťu ruku a čakal ako sa rozhodne. To, čo jej ponúkal by len tak nejaký Aratahi neurobil.* Musíme sa poponáhľať skôr než sem prejde hlavný boj.

Pevne držal Nobynu srsť v papuli a keď po ňom chňapla len sa uhol a zmenil polohu tak, aby pri ďaľšom útoku musela postupovať ešte dômyselnejšie. Nakoniec jeho váha a sila prevážili Nobynu slabosť a on bol rád, pretože ak by sa neupokojila musel by jej spôsobiť aspoň nejakú bolesť, aby si uvedomila, že na boj s mužom Aratahi nemá pre túto chvíľu nijakú silu.
Dával si pozor, aby ju celkom nepridlávil, keď sa pod ním premenila do ľudskej podoby. Napriek tomu, že rozložil váhu tela na predné a zadné nohy pri každom nádychu a výdychu sa mu hrudník zabáral do jej pŕs. Objímala ho ramenami a jemu telom prebehla náhla vlna slabosti. V jedinom krátkom záblesku sa premenil a zostal na Noby ležať. Telom na tele a lícom zaboreným povedľa jej tváre do vlhkej zeme. Prudko oddychoval a na rukách a tele mal niekoľko škriabancov, ktoré mu spôsobila svojimi pazúrmi. Po chvíli sa z nej odvalil na chrbát a ruky nechal tak ako boli.* Stále si rovnako tvrdohlavá ako si ťa pamätám od začiatku.

*Po tom všetkom čo sa udialo si uvedomila, že cítila kus nedôvery a obáv voči neznámemu mužovi. V jeho prípade ho videla prvý raz a aj keď doteraz jej bolo všetko jedno, jej vnútro bolo teraz napätá ako struna a hrozilo, že sa každú chvíľu pretrhne, ak sa tak už nestalo. Stačil pohľad na krvavé ruky, ktorými zabila nejakého muža a cítila, ako v nej narastala panika a hrôza z toho, čo to spravila. Ako sa k nej pohol, nepatrne sa prikrčila akoby čakala že ju udrie, no v danej chvíli to nemalo s rasou nič spoločné. Keď sa jej ale prihovoril, upokojila sa a i jej telo mierne povolilo, aj keď očami hodnú chvíľu hľadela na jeho ruku. Napokon tú svoju so zaschnutou krvou muža natiahla a chytila sa tej jeho, bola to jedna z mála chvíľ keď nič nehovorila ani nemala chuť. No niečo povedať predsa len musela.* A kde ju ideme hľadať? *Spýtala sa potichu a rozhliadla sa. Ona im chcela predsa pomôcť, aj keď mala pocit, že robila kadečo, len nie že im pomáhala. No mal pravdu, sama by sa späť nedostala a to by boli ďalšie starosti čo s ňou. Preto sa rozhodla poslúchnuť a čokoládovými očami sa rozhliadala. Na okamih zostala dlhšie na mieste kde sa stratila Noby a za ňou Níat, potom však zrak odvrátila späť k neznámemu mužovi.* Vieme kde ju máme hladať? *Chvejúce sa ruky zastrčila do vreciek aby to nevidel, aj keď by si možho mala nájsť zbraň. Okolo po mŕtvych ich tam bolo dosť, ona sa však žiadnej nechcela chytiť.*