Hory a les

*Prudko dýchala, ako sa jej unavený hrudník rýchlo dvíhal a potom zase klesal. Na tele chvíľu cítila Níatovu ťarchu tela a a ruky aj tak nespúšťala z neho. Mala ich ovinuté okolo jeho krku, hoc len slabo. Všade v nose mala jeho vôňu. Ako človek ju nikdy tak jasne a prenikavo nepociťovala, no odkedy sa podozvedala kým bola, ako prechádzala premenami a teraz všetko celkom zakončila tou poslednou, cítila veci inakšie. A tak aj Níata. Vzduch všade vôkol nich sa miesil s vôňou krvi a lesa, no predsa on bol tým najsilnejším podnetom v jej nose. Posadila sa v momente ako z nej zliezol a pozrela sa na neho. Nechcela mu ublížiť a tak skepticky pozrela na rany čo mal po rukách.* Vieš, že v tomto sa nikdy nezmením Níat. *Povedala potichu a roztrasenou rukou si prešla po vlasoch.* Zato ty si sa zmenil v mnohých veciach. *Aj keď ho videla besnieť tak ako to vždy vedel len on. Nikdy by nebola povedala, že jej táto jeho výbušnosť bude chýbať a keď ju znova uvidí, tak bude priam nadšená až pyšná. Pohľadom zablúdila k stromom, kde bol Torik s Oliviou. Mali by sa k nim vrátiť, nevedela či je dobrý nápad nechávať ich osamote. Nechať Oliviu len tak, aj keď sa nemusela báť, že by jej hrozilo nejaké nebezpečenstvo. No cítila sa trápne pre žiarlivosť, ktorú pocítila v momente ako sa priblížila k Níatovi a mala sa ho dotknúť. Doteraz to urobila vždy len ona. A aj teraz podvedome siahla k jeho ruke a chytila sa ho.* Nie je čas, aby sme tu ostávali. Musíme ísť. Nie som jediná žena, ktorá ostala. A tú druhú musíme nájsť. *Hoc ako bolo nebo nad jej hlavou netušila kde budú Akte hľadať.*

Níat



https://www.youtube.com/watch?v=lMSkC2PGyTs

*Nechcel sa s Noby rozprávať o zmenách. Na chvíľu zavrel oči a nechal hlavu klesnúť na zem akoby v tej chvíli nebolo nič lepšie, čo by mohol urobiť. Mal sa držať v ústraní. To by bolo pre všetkých najlepšie, ale keď už sa do toho raz zaplietol...prstami podvedome skĺzol na hruď a nahmatal retiazku, na ktorej nosil Olíviin snubný prsteň. KKrúžok lesklého kovu sa mu nezmestil ani na malíček taký bol drobný a nepochyboval, že keby ho pevnejšie zovrel v dlani pokrčil by sa ako úbohé pozlátko.* Máš pravdu. Mali by sme sa pohnúť ďalej.* Prudko otvoril oči a pozrel sa Noby rovno do očí, takže sa zdalo akoby tie slová mali oveľa hlbší význam.
V dlani cítil jej ruku a na malý okamih si dovolil zovrieť ju o niečo pevnejšie než bolo potrebné. Chcela sa pohnúť, ale on ju držal a nepustil. Potreboval to konečne uzavrieť ak má vo svorke zostať a jemu sa viac nechcela utkekať, aj keď bol samotár. Ak sa bitka pre svorku skončí dobre potom im už nebude nič stáť v ceste domov.* Toto nie je vhodné miesto ani chvíľa, ale keď ťa teraz pustím Orin si dá veľmi dobrý pozor, aby ma s tebou nenechával osamote a ani ty to neurobíš, aby si pred svorkou nepoškvrnila jeho povesť. Už vieš akí sú Aratahi majetnícky, keď ide o ich družky.* Pristúpil ešte o niečo bližšie. Les ich kryl z oboch strán a odhliadnuc od pachu krvi a tlmeného hluku nesúceho sa z bojiska, mal by pocit, že je obyčajný deň. Deň ako každý iný.* Poslednýkrát, Noby a zmena nás oboch bude konečná. Dám ti pokoj a pôjdem ďalej.* Opatrne chytil jej tvár do svojich rúk neistý si tým či sa mu v poslednej chvíli nevytrhne. Cítil Orinov pach na jej tele a bol taký silný, že musel na chvíľu zadržať dych ak chcel urobiť to, na čo sa chystal. Mučil sa tým, bolo to horšie než si myslel, ale nemohol znovu len tak odísť. Sklonil sa a priložil ústa zľahka na Nobyne pery, pod pokožkou na lícach sa mu mihli tiene, keď z bozku na ústa prešiel perami po jej čele a chvíľu ju len tak držal. Ani nebol schopný vnímať či sa mu bráni alebo nie. Potom sa odtrhol a niečo vo výraze jeho tváre sa zmenilo. Noby mala pravdu s tým, že sa zmenil. Možno viac ako si bol v tej chvíli ochotný priznať. Vedel, že sa voči Noby práve zachoval sebecky, ale po tom všetkom chcel len jednu jediné.
Odstúpil a zamieril k táboru, kde na nich ešte čakala práce. Po ceste sa zohol k telu jedného zo zabitých lovcov a prešmátral mu vrecká až kým neobjavil puzdro so zbraňou. Zaistil ju a skontrloval zásobníky, ktoré vzápätí zasunul naspäť a zbraň odistil. Aratahi sa zväčša spoliehali na svojich démonov, ale Dagharata si už prišiel na svoje. Teraz bol rad na Níatovi.
Vidieť Torika po Olíviinom boku ho ktovieprečo potešilo asi tak ako rybia krv na večeru. A s tým mal bohaté skúsenosti. Zatlačil minulosť do úzadia a postavil sa k ľudskému dievčaťu. Správal sa ako vymenený, čo znamenalo, že bol rovnako otravný a neznesiteľný ako ho poznala. Iróniou nešetril ani po tom ako ju skoro zabil.* Som ohromený, maličká. Aj keď vystrašiť ťa na smrť je zrejme dosť ťažké. Sľubujem, že sa o to neprestanem pokúšať.* prehodil si zbraň do druhej ruky a kývool ňou na nervózneho Torika. Ako každý Aratahi ani on technike príliš neveril.* Vie niekto kde by mohli tú ženu držať?* obrátil sa na Noby a jeho pohľad bol zvláštne prázdny. Chýbalo v ňom niečo, čo tam predtým bolo vždy, keď sa na ňu pozrel. Aj keď možno...ju už prestal vnímať ako svoju večeru, taže už rozhodne nebol taký dychtivý.*

*Rozlúčka. Tak by sa dalo definovať to čo sa udialo po tom ako mu chytila ruku. Nezľakla sa pevného stisku, ani sa nepokúsila vytrhnúť sa, len mu ho opätovala, aj keď sama v sebe nenašla ani spolovice toľko síl čo bolo v ňom. Dívala sa mu do očí, prekvapená jeho správaním a s očakávaním čo urobí. Nič z toho čo sa dialo potom nečakala. Rozlúčku už vonkoncom nie. Strnulo stála, nechala ho nech ju drží, nechala ho rozprávať a pohľad ani na okamih neuprela iným smerom, než smerom do jeho očí. Cítila ako jej v nepríjemnom tušení zvieralo žalúdkom, ako sa jej to nepáčilo a mala chuť nesúhlasne krútiť hlavou, aj keď súhlasila. Orin ju nenechá bez dozoru, nedovolí im dvom byť osamote v strachu, že by sa mohlo stať niečo, čo sa v skutočnosti ani stať nemohlo. A báť sa, že by mohli zosnovať jeho smrť len preto, aby sa zbavila jeho pachu by bolo nanajvýš od neho paranoidné. A predsa by im nedovolil byť chvíľu spolu, bez svedkov, bez zbytočných očí. Však ani nemohla ho podviesť! No obaja vedeli pravdu. Áno, mala tú česť vidieť akí sú Arathi žiarliví a majetnícki čo sa týka ich družiek. A predsa to kúskom duše ľutovala. Nechala sa zatiahnuť do rodiny, ktorá sa stávala jej všetkým, no nemala sa zaviazať. Keby tak bola vedela! Cúvla by! Nesúhlasila by s dodržaním sľubu. Nie preto, že by Orina nemilovala, však sa do neho zaľúbila, ale práve preto, že už nebolo viac cesty späť a ona nemohla zhodnotiť koho z nich viac ľúbila. Čo ak to bol práve Níat? Šla do toho len s rozumom, ešte vždy videla zadné dvierka, ktoré jej mali zostať otvorené. Bola to len dohoda, nič viac. Pár príjemne strávených nocí, odrodila by Orinovi dievčatko a tým by bola ich dohoda dodržaná a voľná. Tak to malo byť. Tak to malo prebiehať a len kvôli tomu nakoniec povedala Níatovi, že nemôže s ním utiecť! Mala si kašľať na svoj sľub, Noby, hovorila jej myseľ, ktorú možno predsa len mala poslúchnuť. Ako už povedala aj Orinovi, milovala dvoch mužov, jeden jej lásku neopätoval a s tým druhým, ktorý by aj možno chcel, s tým byť nemohla. Nadobro nie. Oči v bolesti privrela, takže ani nevidela, že k nej pristúpil hoc cítila to každým svojim zmyslom. Na perách pocítila jeho pery, prvý aj poslednýkrát a spod privretých viečok jej po lícach stiekli slzy. Nebránila sa mu, neodťahovala sa, keby aj bozk chcel prehĺbiť, priľnula by k nemu tak len ako mohla. No nemusela, lebo skôr než by ho stihla objať, jeho pery spočinuli na jej čele. A potom sa už neodvážila pohľad zdvihnúť vyššie než zo zeme. Mal si to byť ty, Níat. Keby si ma nebol od seba odohnal, veci by boli celkom inakšie a mal si to byť ty.. Tie slová sa však neodvážila vysloviť nahlas, len ako poslušné dievčatko kráčala za ním, chrbtom ruky si utrela mokré líca a keď sa ocitla pri Olivii a Torikovi, váhavo dvihla pohľad, avšak nepozrela sa na Níata. Príliš by ju to bolelo, aby dostala niečo zo seba. Vzala zbraň, ktorú podal Torikovi.* Aby si sa nezranil. *Povedala chrapľavým hlasom a nepatrným náznakom úsmevu, ktorý nebol ani trochu úprimný. Videla aký bol z toho nesvoj a kedysi dávno, ešte na škole sa venovala športovej streľbe. Nemohla uveriť ako sa Níat správal... Len tak, akoby sa nič nestalo. Ona sa priblížila viac k Torikovi, trochu sa ukryla za jeho chrbát, aby ju chránil svojim telom a skontrolovala zásobník a koľko mala v ňom nábojov. Nie veľa, ale dosť nato, aby v prípade núdze zabila pár Lovcov. Prekvapene dvihla pohľad, keď začula otázku s jemným náznakom či ona vie, kde by ju mohli nájsť, len šokovane dvihla obočie. Musela si zahryznúť do pery, aby nevyštekla na neho či je veštica Teodora.* Torik.. Chcem ísť konečne za ostatnými Arathi. Nech je ako chce, neverím, že Akte je tu! A sme len štyria, sme príliš ľahký terč. *Hovorila pomaly, no dosť odmerane. Dlhšiu hlaveň mohutnej zbrane si dvihla a oprela o plece pripravená ju kedykoľvek použiť.* Chcem vedieť, že sú v poriadku.

*Nevedela kam sa chceli pohnúť a kde ju chceli hľadať. Bola Arathi takže keby sú dosť blízko tak by ju asi zacítili či nie? Na druhej strane, všade smrdela krv, dokonca i ona ju vnímala, rovnako ako pach mŕtvych. Bola človek a vnímala to i tak, nechcela vedieť ako to museli vnímať oni. Asi by na ich mieste ani nedýchala nosom, ak by nemusela. Nebolo jej to síce teraz nepríjemné, telá sa ešte nerozkladali a závan krvi bol len zriedkavý, no nerozptyľovalo ich to keď sa tým živili? Nevedela a ani sa nepýtala, jej chuť klásť otázky teraz bola úplne pohasená. Za iných okolností by už na Torika vyvalila kvantum otázok, či bol neznámy alebo nie, no teraz len čakala skôr na to, kam teraz idú. Torik ale zjavne tiež premýšľal, pretože skôr, ako by jej stihol povedať aký bol plán ak voľajaký bol, spoza stromov sa vynoril Níat a o chvíľku nato i Noby. Pootočila tým smerom hlavu, preletela pohľadom najprv po jednom, potom po druhom akoby sa snažila vyčítať niečo z ich tvári, no Níat sa tváril rovnako ako vždy keď ho videla premeneného, možno s výnimkou chvíle keď boli skrytý v tom dutom strome a on vyzeral osamelo a dňa keď prišli do jaskýň a on tam stretol práve Noby. S výnimkou tých dvoch chvíľ sa naozaj tváril asi ako zvyčajne, takže skôr ako otvoril ústa tušila, že bude zapárať a aký bude tón jeho hlasu. Pootvorila ústa že mu povie, že dnes ju už vystrašil, no na druhú stranu jej to prišlo škaredé, povedať niečo také. Bola to predsa jej vina, že sa tam priplietla. Keby mu to bola povedala že sa zľakla, možno by sa zasmial alebo povedal niečo, čo by sa jej dotklo, no na druhej strane aj tak mala pocit, že mal na tvári akúsi masku, ktorou zakrýval veľa vecí. Ako v tom strome, keď mu povedala že pôsobí smutne a osamelo a asi aj naozaj bol, práve pre ženu ktorá prišla hneď za ním. Hnedé čokoládové oči uprela k nej, aj keď ona sa na nich moc nedívala. Na Níata vôbec nepozrela, no ona sa na ňu dívala. Bola si istá že po jej lícach pred chvíľou tieklo pár sĺz a nebola ani hlúpa aby nevedela že to súviselo práve s Níatom. Sklonila preto zrak niekam inam tiež, ona by nechcela aby sa na ňu niekto v tej chvíli díval, slzy robili každého zraniteľnejším. Vedela že ona tu už plakala tiež, pred Elekom keď spálila svadobné šaty, i pred Níatom, aj keď nevedela že to bol on čo sa zjavil v jaskyni.* Keď sa ti to podarí, nezabudnem ťa informovať. *Prehovorila napokon k Níatovi neveselým tónom, mala pocit akoby sa ocitla v miestnosti kde bol vydýchaný vzduch. Pocit napätosti sa zvýšil aj po slovách Noby, jej hlas bol odmeraný, možno tiež niečo, čo malo zakryť jej vnútro, slzy, pocity. Jej slová však boli niečím, čo túžila vedieť i ona. Že boli všetci v poriadku. Všetci tí, ktorých poznala a tých bolo málinko. Bála sa o Eleka, o ktorom sa jej snívalo, no i o Charisa, s ktorým sa ani nerozprávala a teraz ju to vnútorne desilo. Keby...Zahnala túto myšlienku a pozrela po ich tvárach, skôr než sa ozvala.* Možno ju už niekto našiel ak bola tam...*Jemný náznak nádeje v hlase, ktorému možno ani sama veľmi neverila.*

Níat




*S pohľadom upretým do diaľky si vypočul obe ženy, na ktorých, dočerta áno, mu naozaj záležalo. Veď pre čo iné by bol tu. A ak sa chceli vrátiť potom sa nebude hrať na hrdinu, ktorým nikdy nebol a nikdy ani nebude – vďakabohu.
Opačný názor však zastával Torik, ktorý zmenil postoj tela, takže pôsobil oveľa napätejšie, než keď mu ponúkal zbraň. Níat prižmúril oči a uprel ich priamo do mužovej tváre, ktorý očividne bojoval sám so sebou. Ísť alebo zostať, ísť alebo zostať , a tak stále dookola.
„Pôjdeme,“ zahlásil Níat a tým na seba upútal Aratahiho pozornosť. „Podľa toho, čo som videl na bojisku je jasné, že dnešné víťazstvo bude patriť nám a ak by tu tá žena bola cítili by sme ju.“
Pri tých slovách vrhol rýchly pohľad na Noby, ktorej vôňa teraz zaberala dominantnú časť vzduchu, ktorá sa mu dostávala do pľúc. A potom tu bola Olívia. Pomaly k nej obrátil hlavu a skúmavo si ju prezeral. Bol možno napoly démon, ale dokázal vnímať viac ako len sladký pach jej krvi, ktorý sa mu v ústach lepil na podnebie a vysušoval jazyk smädom. Dnes prelial už veľa krvi, ale ani keby umieral neprinútil by sa napiť od nepriateľa. Olívia bola opačný prípad a vedel, že jeho úsilie vystrašiť ju sa mu dnes podarilo, aj keď všetko zironizoval. Zdala sa mu slabá a omámená až mal chuť pristúpiť k nej a osobne sa presvedčiť či je to naozaj ona. A ako by to poznal? Zrejme by sa jej len opýtal či mu nechce položiť nejakú otázku a o ostatné by sa postarala jej vrodená zvedavosť a uvravenosť.
Zrejme aj Torik si už stihol uvedomiť, že dve zachránené ženy sú stále viac ako žiadna a hoci sa veľmi premáhal nakoniec prikývol a obrátil tvárou k Noby, zatiaľ čo Níat si zastal vedľa Olívie a založil si ruky krížom cez hruď.
Torik bol celkom presvedčivý, keď sa pre niečo rozhodol.
„Dobre, vyrazíme naspäť k táboru svorky, ale bojisku sa budeme vyhýbať. Pôjdeme okľukou a budeme sa musieť poponáhľať, preto by sme sa mali premeniť. Ak ti to bude robiť problémy Noby vezmem ťa so sebou.“
Po tom galantnom návrhu sa v starom Níatov prebudila nechuť, ktorá spôsobila, že sa mu rezáky predĺžili v ústach a takmer pritom zavrčal, ale našťastie sa včas zarazil a venoval pozornosť Olívii. „To znamená, Maličká, že ty pôjdeš so mnou.“ Usmial sa na ňu svojím typickým prázdnym úsmevom, ktorý bol ako dokonale vymodelovaná škrupinka, ktorej však chýbal obsah. Iba pohľad mu na okamih zjemnel, keď sa jej zahľadel do bledej tváre a čítal v nej únavu. Zrejme už toho všetkého mala dosť a on zareagoval pudovo, keď sa zhlboka nadýchol jej vône a potom vzduch vydýchol cez zaťaté zuby akoby sa ho len nerád zbavoval. „Tak sa ma drž a nepúšťaj sa.“ Natiahol ruku k jej hlave a zľahka ju postrapatil vo vlasoch.
Premenil sa priamo pred jej očami do démonej podoby, v ktorej ho už videla. Mohutný vlk s čiernou srsťou a ostražitosťou vpísanou do každého gesta. Pre tentokrát Dagharta uznal, že preprava Olívie na chrbte nie je taká intímna ako to, keď vedľa nej ležal v jaskyni, preto sa neštítil pristúpiť bližšie a šťuchnúť ženu nozdrami do ruky.
Torik sa premenil spolu s ním a vyslal pohľad k tej strane lesa, ktorou sa mali predrať do tábora.


To, že Zeon zostal v tábore neznamenalo, že by nemal nijakú prácu, ktorej by sa mohol venovať. Prešlo niekoľko hodín, ale potom k jaskyniam začali prichádzať prví Aratahi zranení v boji a to bola, aj keď z nesprávnych dôvodov, zvláštna úľava, pretože sa odrazu mohol sústrediť na niečo konkrétne. Keby sa na neho v tom okamihu pozeral niekto z jeho minulosti neveril by, že ten Aratahi, ktorý behá od jedného zraneného k druhému, tíši bolesti a preväzuje rany je ten istý, ktorý je zodpovedný za smrť toľkých nevinných životov. Premrhaných len pre jeho zábavu a zvrátené potešenie.
Keď na nosidlách priniesli Charisa ponáhľal sa k nemu, aby mu uľavil od bolesti, ale s otupením zistil, že jeho priateľ už nijakú pomoc nepotrebuje. Zeonova ruka sa dotkla chladného líca a zatlačila viečka, ktoré dosiaľ odhaľovali tmavé vyhasnuté dúhovky.
„A Elek?“
Bol schopný položiť len tú jedinú otázku a stále sa zdráhal prikryť priateľovo telo plášťom. Neovládol svoj hlas natoľko, aby v ňom nezaznela hluchá ozvena, ktorá Aratahiho po jeho boku rozochvela a na chvíľu zbavila reči.
„Ten chlapec sa musel zblázniť. Nemôžeme ho dostať z poľa, aj keď už nie je takmer s kým bojovať.“
Zvláštne ako v niektorých okamihoch v človeku všetky pocity utlmí jediná myšlienka. Myšlienka na to, že skutočnosť je nereálna a je potrebné sa z nej len zobudiť do sna, v ktorom bude znovu všetko také, ako predtým.

*Jej vnútro bolo otupené a tá otupenosť spôsobovala, že sama nevedela, nad čím to medzičasom uvažovala, čo chcela a čoho sa tak veľmi bála. Čím dlhšie tam postávala, tým viac si zmätene uvedomovala, že je vyčerpaná a jej myseľ už nechce fungovať tak akoby mala. Nepovedala by to nahlas, nepriznala by sa však ani keby sa jej niekto pýtal, už beztak si uvedomovala, že oproti nim bola naozaj prislabá a zraniteľná. Vedela i to, že si za to mohla sama, aj keď v jaskyni by to bolo beztak na nevydržanie. Bála by sa ešte viac než tu, pretože tam by nepočula ani len tieto slová o tom,ž e to vyzeralo, že víťazstvo bude patriť svorke. Vnútorne ju to potešilo aj keď zostala so zvesenými plecami, kým ich neuvidí v poriadku, nemohla sa tešiť ani radovať tak akoby chcela. A možno nešlo ani tak o radosť ako o úľavu, ktorú by jej to poskytlo, pretože teraz mala na srdci priťažký kameň, ktorý ju ťahal dole. Vedela že smiech je to posledné čo by dnes z jej tela vyšlo, stačilo pozrieť na vlastné ruky, na ktorých mala niečiu krv. Mlčky sa pozerala do zeme, neobzerala sa len vnímala ich slová a čakala na rozhodnutie. Jej vnútro nechcelo nechať Akte niekde samú, no zároveň ani ona neverila že tam niekde bola a takto boli asi naozaj ľahká korisť keby na nich niekto vo väčšom počte chce zaútočiť. Po slovách pre ňu neznámeho Arathiho konečne pridvihla hlavu, pretože jeho slová brala ako definitívne rozhodnutie o tom, kam sa teda ide, keďže všetci s tým súhlasili. V prvom okamihu ju napadlo, že ona sa nemôže predsa premeniť, ani ju len nenapadlo že Noby bude niekto niesť, keďže pred chvíľou videla jej premenu. Bolestivú premenu, ktorá v jej hlave zanechala viacero otáznikov, no otázky jej z úst aj tak nevychádzali. Len neisto pozrela na Níata, ktorý nevyzeral natešene pre to že Noby nešla s ním, predpokladala že by si to rád vymenil aj keď nepovedal nič a otočil tvár k nej.* Áno. *Zhodnotila krátko, že to znamenalo to čo povedal, aj keď si to nevedela úplne predstaviť. Teraz keď vedela že to bol on, kto jej doniesol rybu, kto si k nej v jaskyni ľahol na zem, nevedela či sa ho mohla dotknúť. Nikdy jej to nedovolil, prvý raz cúvol a tak jej to naznačil, druhý raz to ani neskúšala, lebo sa cítila sama a nechcela aby odišiel. Smutne sa na neho usmiala keď jej postrapatil vlasy a čakala, až sa premení do podoby, ktorú videla. Bez pohnutia stála a asi by sa ho sama nedotkla práve pre to že predtým nemohla, nebyť toho, že do nej šťuchol ňufákom. Čokoládové oči prebehli po jeho tvári, nohy sa pohli, no neurobili to čo mali, ale ho objali okolo krku. Túžila niekoho objať, no nemohla nikoho a bolo jej jedno či sa bude hnevať alebo ju pohryzie alebo čo jej spraví. Bola to len chvíľa čo zaborila prsty do jeho srsti na krku a potom vyliezla, nechajúc tak ruky aby sa mohla pevne držať. Hlavu položila na jeho srsť, oči privrela a len sa držala...*

AKTE

*Ako dlho bola v tej diere? Minúty? Hodiny? Alebo dni? Jej to prišlo ako večnosť, lebo nech ju to Zarkyt strčil kdekoľvek podarilo sa mu dohnať ju do zúfalstva a Akte opantal strach. Vtedy dúfala v jediné. Aby Zarkyt neumrel. Čo ak by ju už nikto viac nenašiel? Umrela by tam strachom, hladom a hlavne smädom. To nechcela a nenávidela sa zato, že v každom čiernom kúte, v každej tme hľadala jeho prekliatu tvár!* Toto si chcel, Zarkyt?! *Kričala v stavoch pomätenia. Tma. To bolo niečo, čo ju privádzalo do zúfalstva. Už odmala sa bála tmy ako ju ešte ako malé dievča jeden hrozný Arathi zavrel do tmavej kutice a ju našli až dehydrovanú po niekoľkých dňoch. Odvtedy tma bola tabu. Doma spávala len pri svite sviečky a keď ju potom Samak uniesol, celú noc sa striasla, kolená tlačila k brade a nechávala vychádzať na povrch vlastný strach. Niekedy, keď už mala pocit, že to neznesie, snažila sa uľaviť si premenou, kedy aj noc bola pre jej vlčie oči ako deň, no ten pocit, ten hnusný plíživý pocit ako ju tma pohltila z nej neschádzal a ona mala celý čas strachom zježenú srsť. Samak sa smial, že on jej dá pokoj, koľký hlupák, keď si myslel že bola ostražitá len kvôli nemu. Naivný somár! Noc bola ďaleko horším nepriateľom než on. Skrývala tajomstvá, plazila sa po tele a celé ho opantala a Akte vtedy mala pocit, že sa celkom zblázni.
Presne tak ako v tej chvíli v jame.* ZARKYYYT! *Kričala znova, mala pocit, že jeho meno kričala sústavne niekoľko dlhých minút a možno aj tak bolo, v tej tme jej všetko splynulo v jedno. Ešte aj jej strach s ňou. Nezvládala to. V takých chvíľach kedy to už vyzeralo, že sa premení a začne sa hrýzť len aby sa odpútala od tých stravujúcich pocitov, jamu vždy zaliala akási zvláštna vôňa a ona zaspala. Zdalo sa jej to? Keď sa prebudila, bola by odprisahala, že jej niekto navlhčil pery a uhladil vlasy. Akoby ju uspávali, len aby sa k nej mohli priblížiť, ale ona si bola celkom istá, že to sa s ňou zahrávala jej myseľ, ktorá už beztak bola viac ako dosť vydesená. Znova raz mala kolená pritiahnuté celkom k brade, knísala sa len na pätách nôh a prázdny pohľad upierala pred seba. Ak mu išlo o to zlomiť ju, celkom sa mu to podarilo, lebo ona prestala bojovať a celkom upadla do akéhosi stavu, kedy jej unavená myseľ vypla a ona tam len prežívala, hoc nevnímala. Vnímať začala až keď sa v jame zjavil prvý lúč svetla. Alebo to dovtedy nebola jama a celý čas tam boli dvere? Prázdny pohľad s pokoreným výrazom v tvári uprela do očí, ktoré ju ponížili tak veľmi ako ešte nikdy nikto.* Vyhral si. *šepla jediné na čo sa zmohla. Áno, ak sa snažil o to zlomiť ju, vyšlo mu to na hviezdičku.*

*Bolo jej nesmierne ľúto, že sa rozhodli zanechať pátranie po Akte len tak. Ale všetci traja mali pravdu. Keby bola niekde blízko, určite by boli cítili jej pach a Noby teda okrem pachu Níata a Torika, vône krvi a Olivie necítila žiadnu ďalšiu ženu v okolí. Ak tam bola, tak to bolo dávno a jej vôňu stihlo pohltiť okolie. Bolo jej to naozaj ľúto, ale nič iné sa nedalo robiť a oni štyria len tak po kope sa mohli ľahko stať obeťami. A to veru nikto z nich nechcel. Mlčky, stále zvierajúc pištoľ v rukách, hľadela viac na zem ako na svoje okolie, skôr sa len na nich sústredila, aj keď mohla povedať, že ich počúvala jedným uchom dnu, druhým von a mlčky prikyvovala na všetko čo povedali. Až kým nepadla otázka či pôjde s Torikom. Nesúhlasne pokrútila hlavou. Aspoň taký bol jej prvotný plán. Nechcela ho zbytočne zaťažovať a aj keď netušila ako sa premeniť a ako to vydržať, chcela urobiť po svojom. V konečnom dôsledku tak ako vždy. Nosom do seba prudko nasala vzduch. Ani to nemusela vidieť a celkom presne vedela kedy Olivia nasadla na Níatov chrbát. Obrátila pohľad na Torika a mierne sa jej dvihli kútiky pier akoby v tichom náznaku, že naozaj je v poriadku. Čo samozrejme nebola. Našťastie, prišlo vykúpenie v podobe možného odreagovania sa. Aj keď slovíčko našťastie mohla použiť len ona. Stála po ľavom boku Torika, pripravená odložiť pušku, ktorú mala stále opretú o rameno, keď v lese po Torikovom pravom boku praskol konárik. Jediný pohľad jej stačil nato, aby videla rýchlo sa približujúceho Lovca s lačným pohľadom a jedinou túžbou. Zabiť pár Arathi. Bola to len sekunda, kedy Noby vystrela pravú ruku so zbraňou veľkou a hrubou ako celé jej predlaktie a ozval sa ohlušujúci výstrel. Lovcovi doslova vybuchla pravá polovica tváre a padol na zem ako podťatý. Dobre, tak nebol čas, aby sa premieňala. Naskočila na Torikov chrbát a pevne sa ho chytila nohami. Bolo ich viac. V snahe obkľúčiť ich, videla ako dvaja bežali niekde vpredu a ešte jeden odzadu. A práve ten sa k nim dostal natoľko blízko, že keď ho Noby strelila priamo do tváre, tú jej postriekala jeho krv a kúsky mäsa. Na perách zacítila ten kovový odtieň a pocítila ako sa jej v ústach zjavili tesáky a na pokožke mala pulzujúce čierne tiene. Oči čierne ako uhoľ sa upreli na Lovcov niekoľko metrov pred nimi. Celkom ich odsekli od Olivie a Níata, ktorí stihli vyraziť skôr.* Choď ich smerom, ja ich trafím. *Zavrčala celkom pokojne keď pocítila ako aj telo pod jej nohami prudko vyrazilo vpred, hoc aj tak mala pocit, že si nebol celkom istý jej správaním. Jeden Lovec práve dorazil na miesto, naširoko sa rozkročil a tak ako aj Noby, aj on vystrel zbraň pred seba. Naraz padli dva výstrely, až Noby zadrnčalo v ruke, no Lovcova hlava krásne vybuchla a torzo bez hlavy sa sklátilo na zem. Aspoň si mohla vyventilovať všetko čo ju tak hnevalo a niekomu streliť do rozkroku, lebo presne tak dopadol druhý Lovec a zároveň aj posledný, ktorého za sebou zanechali. Vtedy pocítila blahodarné vyčerpanie a konečne klesla na Torikov chrbát. Z ruky stále nespúšťala zbraň, ktorá už zívala prázdnotou a bola jej na dve veci. Únava doľahla na ňu s takou silou, že už celú cestu do tábora len upadávala do driemot, kedy sa na chvíľu celkom nechala pohltiť tmou. Tak jej cesta ubehla strašne rýchlo.

Precitla až keď pocítila ako Torik zastal a všade navôkol bol ruch tábora. Počula stony a najskôr sa zľakla či boli jej, no keď prudko otvorila oči, uvedomila si, že ona nestonala od bolesti, aj keď k tomu tak ďaleko nemala. Zliezla – dosť sa to podobalo pádu – z Torikovho chrbta a skepticky sa zadívala na všetko vôkol nich. Nato, že dnes to malo byť ich víťazstvo, sa z toho netešila a okolo unavených očí sa jej zjavili vrásky obáv.* Torik, cítiš tu niekde Serama? *Spýtavo sa pozrela na neho. Jej zmysly boli celkom oťapené a Seramov pach nepoznala tak dobre, aby ho mohla zacítiť.* Alebo Orina? *Dodala váhavo, lebo ten dobre známy pach vo vzduchu nevisel a ju premkol strach a nepríjemná predtucha, či skôr obava.*

((Kdyby něco, stačí ))

*Už nebolo potrebné, aby zotrvával v démonej podobe, pretože tak vnímal všetko ešte citlivejšie. Každé zastonanie nachádzalo odozvu v jeho vlastnom tele akoby to bol on, kto utŕžil zranenie. Premenil sa a vyčerpanie spojené s obrazom tábora spôsobilo, že sa mierne naklonil doboku a potom prestúpil na neistých nohách. Niečo takéto by ho už nemalo prekvapovať... nie nemalo a dnes konečne zvíťazili. Sám videl ako poslední z Lovcov utekajú do lesov, aby sa zachránili a Aratahi po toľkých rokoch mali na dosah skutočnú slobodu. Napriek úspechu nikto neoslavoval.
Torik sa poobzeral okolo seba, ale nevedel odpovedať na Nobynu otázku. A našťastie ani nemusel, pretože z jaskyne v tom okamihu vystúpil Orin akoby nejakým zvláštnym spôsobom vycítil ich prítomnosť. Jeho mohutná postava zatarasila vchod a na okamih zotrvala na mieste, takže mal Torik možnosť lepšie si ho obzrieť a hľadať akékoľvek náznaky myšlienok ukryté za hladkým vysokým čelom a tmavými očami. Vedel, že na nich hľadí, doslova ich prepaľoval pohľadom a keď skĺzol po Noby nozdry sa mu rozšírili a svaly na sánke napli akoby v tom okamihu silno zovrel čeľuste, ale inak...pomaly pristúpil k nim a zastal si tak, že Torik rozoznával každú jednu krvavú šmuhu, ktorú mal ich vodca po celom tele. Pohyboval sa však rovnako rázne ako bol na to u neho zvyknutý, a tak usúdil, že okrem niekoľkých škrabancov a rane na pleci mu nič vážnejšie nebolo. Zrejme by mal odísť a podľa toho, ako sa na neho Orin pozrel sa preto ani nebude musieť cítiť ako zbabelec, ktorý necháva osamote ženu. Aj keď ten, ktorý pred ňou stál bol jej vlastný druh.

Orin vyprevadil odchádzajúceho Torika pohľadom a keď sa jeho mĺkva postava s nahrbenými plecami zamiešala medzi ostatných Aratahi, konečne pozrel aj na Noby. Keď ju tam tak videl stáť, vysilenú, špinavú a zrejme aj zranenú, pretože cítil... zhlboka sa nadýchol a vôňa, ktorá mu vzápätí vstúpila do pľúc vytlačila zvyšok vzduchu, ktorý mu v nich ešte ostal. Vznešení! Všetko nasvedčovalo tomu, že nakoniec predsa len premenila a prijala aj poslednú časť svojho pôvodu. Hrdlo sa mu stiahlo a nechcel si ani predstavovať kedy a prečo k tomu vlastne došlo.
Urobil krok bližšie k nej a nezreteľne si uvedomoval, že sa pravdepodobne mračí. Neposlúchla ho a zostala no mohlo ho to vôbec prekvapovať?
Natiahol ruku a dotkol sa Nobynho líca. Najskôr ho len pohladil akoby chcel z neho zotrieť špinavú šmuhu, ale potom ju prstami chytil za šiju a pritiahol si ju k sebe. Sklonil sa a tvár zaboril do jej vlasov, aby sa mohol zhlboka nadýchnuť vône, ktorá bola taká lákavá a zároveň upokojujúca, že sa mu napäté svaly rad za radom uvoľňovali. * Si v poriadku?* zamumlal jej do vlasov, pretože sa mu nechcelo odtrhnúť sa od nej. Niekedy inokedy, neskôr, keď okolo nich nebudú ležať ranení a všetko sa upokojí si to s ňou poriadne vybaví, ale všetku energiu na hádky teraz vložil do toho, aby sa vôbec udržal na nohách. Vodca nemohol pred vlastnými druhmi vyzerať zničene, aj keď každá bunka jeho tela volala po oslobodzujúcom bezvedomí spánku. Musel toho ešte veľa zariadiť, ale Noby už neplánoval spustiť z dohľadu.* Čo sa stalo?

Po celý ten čas ako smeroval k táboru sa Níat spoľahol na Dagharove zmysly, pretože sám mal nad čím premýšľať. Olíviino objatie nečakal hoci všetko na nej, od poblednutej tváre až po neistý hlas, nasvedčovalo tomu, že práve niečo také potrebuje. No ako to mal vedieť? Nebol práve ten typ, za ktorým si ľudia chodia po útechu a prvýkrát v živote, na jeden kratučký okamih, oľutoval, že nevie ako na to. A Dagharta tentoraz mlčal, pretože s Olíviou ich už nespájala len náhoda, ale to všetko, čo sa okolo nich za posledných niekoľko hodín odohralo. Bolo to zvláštne, ale tak trochu si už nedokázal predstaviť, že by mal znovu odísť. A zvlášť nie teraz, keď vyhrali a budú sa môcť vrátiť... áno, budú sa môcť vrátiť domov. Tam môže vo svojom samotárskom živote pokračovať, ale teraz si zaslúžil miesto v svorke rovnako ako každý iný.
Zastavili sa až v tábore a Níat aj napriek svojmu zamysleniu vycítil, že Dagharta si po celý ten čas dával pozor, aby Olívia z jeho chrbta nespadla a neublížila si.
Nemali však chuť vchádzať až do stredu tábora, kde to teraz vyzeralo horšie ako na bojovom poli, pretože tu neboli nijaký nepriatelia. Daghrata zastal na hranici prvých stromov, ktoré rástli v poloblúku okolo jaskýň a opatrne si ľahol na brucho, aby sa Olívii zosadalo pohodlnejšie.
Odrazu si vznešenosť sama? Zavrčal v duchu na Daghartu, ale démon mu neodpovedal. Bolo načase vymeniť si miesta, a tak sa Níat znovu premenil do svojej ľudskej podoby. Chvíľu sa vyhýbal pohľadu do tváre dievčaťa, najskôr skontroloval najbližšie okolie tak, ako to mal vo zvyku.* Možno by si tam nemala ísť. Nebude to pekný pohľad.* Konečne sa na ňu pozrel a na dlhší čas tak zarazene ostal akoby ho prekvapila myšlienka, ktorá ho práve napadla.* Môžeš tu ostať. So mnou.

*Ani odpoveď nedostala. Tá na seba nedala dlho znať, keď zacítila Orinovu vôňu a ona sa obzrela jeho smerom. V tvári sa jej zjavila úľava. Bol živý, zranený, ale živý. Neurobila však k nemu krok, neodvážila sa. Až v tom okamihu pocítila ako sa jej zatriasli kolená a keď zrazu stál celkom pri nej, s úľavou ho objala okolo krku.* Si zranený. *Hlesla potichu a tvár obtrela o jeho krk, vlasy, líce pritisla k jeho ucho a nosom vdýchla jeho vôňu. Tá úľava, ktorú pociťovala bola krásna príjemná. Aj keď sa celá chvela, cítila silu, ktorá jej dávala silu stáť.* Som v poriadku, to nie je moja krv. *Uvedomila si, že pravdepodobne celú tvár mala od krvi Lovca, ktorý bol príliž blízko, keď mu strelila guľku do hlavy. Zato on vyzeral unavene a objímajúc ho, hladila jeho svaly na chrbte, striedavo mu prechádzala do vlasov a bola nesmierne rada, že je v poriadku. Vedela, že ho isto nahnevalo, že tam bola, ale dúfala, že aspoň trochu sa tešil jej spoločnosti. Nie tešil, skôr bol rád, spokojný a cítil úľavu. Nech by bola kdekoľvek, len by sa bála a cítila by sa ako lev lapený v klietke. Takto síce videla všetky hrôzy, no bola tam a mohla ho držať za ruku a cítiť sa pokojnejšie.* Nie je čas na vysvetľovanie. *Kývla hlavou, keď sa od neho odtiahla a pritiahla si jeho dlaň k lícu, aby s amohla k nemu len trieť, tak ako to robil on, keď sa sťažovala, že cítila vôňu Akte z neho. Teraz ju vtískala ona jemu.* Som tu, som s tebou. *Šepla a keď pohľad uprela do jeho očí, zjavila sa tam posledná obava.* Čo ostatní? Seram? Zeon, Elek?

*Prvé okamihy cesty sa držala pomerne pevne, ak sa to dalo nazvať silou to čo ostalo v jej tele. Bola uťahaná a jej telo už nemalo toľko síl, ako za iných okolností. Držala sa však ako mohla, no po niekoľkých minútach cesty si uvedomila, že to nebolo potrebné. Akoby sa snažili aby jej to uľahčili a ona nepadla, uvoľnila držanie a oči úplne privrela. Na niekoľko okamihov sa jej myseľ vytratila do krátkych, možno niekoľkominútových chvíľok spánku, no boli to naozaj len minúty, vždy sa strhla, pevnejšie chytila a snažila zostať hore. Pár krát sa to takto zopakovalo, no v mysli aj počas driemot ju zmáhali spomienky, ktoré ju vracali do reality a nedali jej pokoja. Napokon teda zostala hore, lent ak ležala, občas sa nepatrne prstami hrala s jeho srsťou, aj keď mohla len dúfať že mu to nevadilo. Nevydržala by však inak, bola nepokojná aj napriek únave a pohľad na cudziu krv na rukách ju desil a mátal. Rada si ich preto skrývala v jeho srsti, nevidela ich a snažila sa ich vytlačiť aj z mysle. Tam to však nešlo tak ľahko, nedali sa zaboriť do srsti ani potlačiť do úzadia. Ako spomalili a démon klesol, ona sa zošuchla, aj keď rovno na kolená, nechcelo sa jej čupieť, takto to bolo jednoduchšie, sadnúť si na zem a sedieť, kým nebolo treba nikam ísť. Zrak upierala pred seba, hľadela pred jaskyne, pred ktorými bolo množstvo tiel mŕtvych i zranených. Behali tam i tí, ktorý sa vracali z boja ako víťazi, aby pomohli či len tak niesli zranených, ktorý si nemohli pomôcť sami. Jej veľké hnedé oči blúdili po jednotlivých tvárach, hľadali tri známe, no nedarilo sa jej ich nájsť. Videla Zeona, čo ju potešilo, no to ptešenie bol len slabý záchvev, akoby jej vnútro nechcelo ani poriadne vnímať pocity. Eleka a Charisa nikde nebolo a ona preto pootočila hlavu k Níatovi a zahľadela sa na neho velikými očami, plnými obavy. Na okamih prešla i po jeho tele, akoby ho vidí po dlhom čase a chce vidieť že i on je v poriadku, potom sa však spýtala to, čo ju v danej chvíli najviac ťažilo, aj keď na srdci mala toho viac.* Níat? Kde je Elek a Charis? Boj sa už skončil...alebo nie? *Bála sa viac o Eleka, o ňom sa jej snívalo, akosi viac predpokladala že Charis bol ten čo má tuhý koreň a nedá sa lovcom skôr ako nepríde domov. Napriek tomu však cítila obavy aj o neho, pred ňou bolo toľko tiel. Donedávna nevidela jediného mŕtveho a teraz ich mala pred sebou toľko. Níatova ponuka nech ostane s ním tam v nej vyvolala na okamih chuť len sa o neho oprieť, zavrieť oči či sa nechať ovaliť aby sa jej nič nesnívalo, no nešlo to. Najprv musela vedieť že boli v poriadku aj ostatní ktorých poznala a mala rada, až potom mohla zostať tam, pretože toto miesto jej v danej chvíli naozaj pripadalo oveľa lepšie. Nebála sa pohľadu na mŕtvych, aspoň si teda myslela že nie, no nechcela aby sa napríklad Zeon chcel starať ešte aj o ňu, pretože k svetu práve nevyzerala. A tu bol Níat, ktorému tiež nechcela byť na oštaru, no aj tak po jeho slovách naozaj chcela ostať. No nemohla, aspoň zatiaľ nie.* A Níat? *Prehovorila ešte skôr akoby stihol reagovať on na jej otázku.* Ďakujem ti. *Nerozvádzala to, tentoraz nie.*

*Palcom v pomalom tempe prechádzal po Nobynom líci a bol to pre neho zvláštny okamih, v ktorom cítil... taký pokoj, aký len bolo možné dosiahnuť popritom všetkom, čo sa okolo nich odohrávalo. Hlava mu klesla nižšie a keď ju po chvíli znovu zodvihol výraz tváre sa mu zmenil. Už nebol taký napätý ako v okamihu, keď ju uvidel stáť po Torikovom boku. Čierne obočie mu kleslo nižšie a dodalo jeho tvári obraz sústredenia akoby vedel, že teraz musí voliť slová veľmi opatrne. On zažil už priveľa vojen a priveľa zomierania, ale stretla sa s tým už aj ona? Ľutoval, že nedokáže dávať najavo svoje city lepším spôsobom. Nemal k tomu viac, čo povedať. Sentiment mu nikdy nič nehovoril a jeho smútenie sa nieslo v inom duchu, za ktorý ho väčšina pokladala za bezcitného.* Eleka som naposledy videl na bojisku, keď Lovci utekali do lesov. Zeon sa stará o ranených...* uvoľnil si ruku z Nobybnho líca, ale nepustil ju. Namiesto toho ju prikryl ešte aj druhou rukou a potom si jej dlaň zodvihol k perám.* Jeho telo náhle pôsobili veľmi strnulo a hlas vzdialene, odosobnene.* Charis ani Seram .... dnes padlo veľa Aratahi a bez nich by ich bolo ešte viac.



*Prestúpil z nohy na nohu akoby si nebol istý či udrží váhu svojho tela v dosť vzpriamenej polohe. Plecom sa oprel o hladkú kôru listnatého stromu, aký v týchto lesoch nebol ničím zvláštny a ruky si založil na hrudi akoby sa snažil udržať si od Olívie odstup. Nechápal týchto ľudí. Ubohých, krehkých človiečikov ženúcich sa do záhuby len pre jed...a predsa. Prižmúril oči a premeral si Olíviinu tvár, z ktorej veľké čokoládové oči teraz vystupovali ešte zreteľnejšie až pocítil náhle sladko v ústach.
Odohnal tú predstavu ľahko akoby nič neznamenala a sústredil sa na jej slová.
"Čože sa stalo, Níat? Vari si nečakal, že tu s tebou ostane?"
"Nie," odvrkol Níat Daghartovi a pri pohľade do tých vystrašených srnčích očí ho podvedome napadlo ako je dobre, že jemu na nikom nezáleží. Nebol dôvod na to, aby sa cítil sklamaný rovnako ako keď Noby uprednostnila Orina a jeho hrdosť dostala ťažký úder. Už nikdy sa nebude nikomu doprosovať.
Možno kvôli týmto myšlienkam bola jeho odpoveď drsnejšia, než pôvodne chcel. Ale aj keby vedel, ako si zachovať citlivosť - čo nevedel - nedokázal by nájsť vhodnejšiu odpoveď na Olíviinu otázku ako pravdu.* Boj sa skončil a Aratahi zvíťazili. Ten, ktorého voláš Charis padol a priateľa, ktorý bol naposledy pri ňom som viac nevidel.

*Nehybne sedela na zemi, nedbajúc na jej teplotu ani na nič iné, len čakala až sa Níat ozve. Možno čakala, že jej povie že sa o nich nestaral a nevie kde boli, že dá nejakú ironickú poznámku k tomu, že či jej už chýbajú jej psy, ako to od neho neraz počula, no nečakala, že jej povie to, čo z neho vyšlo, drsne a chladne, akoby ho niečím nahnevala, možno tým, že sa na nich pýtala. Možno by sa i spýtala čo spravila a možno by sa v danej chvíli i bránila prečo tak reaguje, no jeho slová ju úplne umlčali. Vnútro vynechalo jeden úder, vnútro zaplavili nejasné pocity prekvapenia. Pocit straty akosi neprichádzal, akoby to vo vnútri stále popierala. Nemohla tomu uveriť, nechcela tomu veriť a predsa vedela, že nemal dôvod jej klamať. I tak tomu však odmietala uveriť, začala prudko krútiť hlavou, akoby sa to snažila poprieť, aj keď už na prvý pohľad to nebol boj s jeho slovami ako s vlastnými pocitmi. Prudko sa postaví, až jej popuká pár kostí a objíme si ramená, bez toho, aby si čokoľvek z toho čo robilo jej telo nejako zvlášť uvedomovala.* Charis zomrel a Elek...*Elek mohol byť mŕtvy tiež. Možno chcel Charisa pomstiť a sám padol a...Sťažka preglgla, uprela na Níata prázdny pohľad, akosi vzdialený, akoby tam poriadne ani nebola. Nič sa ho nepýtala, prečo je taký, ani ako sa to stalo nič, len cúvla a otočila sa, veď čo by mu povedala, jemu na tom beztak nezáležalo. Napokon však zastala na kraji stromov a aj keď sa neotočila, pery sa jej otvorili skôr než sa pohla.* Mala som tu s tebou ostať a na nič sa nepýtať...*Zašepkala, aj keď to mohla povedať teraz, no nikdy by to nedokázala, nepýtať sa na to, čo je snimi. Charis ju zachránil keď sa zjavila v ich svete, pobil sa s nejakým tvorom, Elek bol ten, čo jej jediný neskúšal ubližovať slovami o tom, že je "len" človek a je menej než oni. Bol to jej priateľ a možno bol spolu s Charisom mŕtvy. Rozbehla sa neurčitým smerom, kde ležali telá, očami hľadela na tie, ktoré neboli zakryté a potom s pocitom, že to nedokáže no musí začala prechádzať pomedzi tie zakryté. Videla toľko mŕtvych tvári, pri každom jednom odtiahnutí plachty na chvíľu pocítila obrovský strach, potom úľavu keď to nebol on, akýsi slabý závan nádeje, že možno Níat len zle videl, alebo si pomýlil meno s niekým iným. Našepkávala si rôzne veci, snažila sa vliať do seba nádej, no bola to len falošná nádej. Jej ruka siahla po ďalšej plachte a keď ju potiahla, len tak zamrzla na mieste. Charisova nehybná tvár, zavreté oči, nehybné telo. Nijaké bitie srdca, nijaký žart, nijaká poznámka k jej osobe. Zažmurkala a ruka jej klesla späť k telu, oči sa plnili slzami. Ani sa ich nesnažila zahnať, nesnažila sa o nič. Len mlčky civela na jeho tvár a pery sa jej chveli, spolu so zvyškom tváre.* Charis...*Zašepkala.* ...nesmieš byť mŕtvy, mali sme predsa dohodu a ja som ju ešte nesplnila...*Tárala, no nič iné ani nedokázala. Nikdy predtým jej nikto, koho by poznala a mala rada neureml, no teraz sa jej bolesť zabodávala do vnútra. Ani sa s ním nerozlúčila. Prišla tam, tešila sa z toho že Elek sa po tom útoku prebral, tešila sa tak, že sa Charisovi poriadne ani nepozdravila, ani s ním neprehodila reč. Nepovedala mu nech si dáva pozor, že napriek tomu čo si o nej myslel ho mala rada, nepovedala mu ani pravdu o tom, ako začala rozprávať. Naopak, posledne keďk nemu prehovorila sa tomu stránila, nechcela s ním hovoriť lebo sa hanbila a nechcela aby poznal pravdu a on bol teraz mŕtvy. Bol mŕtvy a ona mu už nič z toho nepovie, ani sa s ním nerozlúči. Spoza pier jej vyšiel tichý vzlik, po brade jej kvapli prvé slzy, keď si len kľakla a jednoducho sa rozplakala s pocitom straty a len ďalšieho strachu, kedy sa pozrie do ďalej mŕtvej tváre...*

*Stála tam. V nepríjemnom pocite, ktorý jej narastal v hrudi. Nikdy by nebola povedala, že to príde a stane sa to. Slová o Elekovi a Zeonovi v nej na okamih prebudili nádej, ktorá veľmi rýchlo upadla do zabudnutia, keď si vypočula verdikt. Netušila kto bol Charis, to meno asi nezachytila, nebola si istá... No Seram.. Pocítila ako jej bolestne zovrelo žalúdkom. Zažmurkala na Orina, stále dúfala, že zle počula a že to nebola pravda. Seram? Vážne ich Seram? Jej Seram? Netušila ani ako mala reagovať. Jej telo bolo unavené a myseľ... tú to bolelo. Naozaj moc ju bolelo to čo jej povedal. A preto aj dlho mlčala. Naozaj netušila ako zareagovať. Na slzy už nemala sily a predsa by bola najradšej keby sa tam rozplakala ako malé dievča. Aspoň by sa jej bolo uľavilo. Verila v to, že by sa jej uľavilo. Lenže nič z toho sa nedialo. Tá ťažoba ju ťahala k zemi ako balvan ku dnu mora a ona cítila ako sa dusila. Držala sa Orina za ruku a prudko sa nadýchla, lebo mala pocit, že jej dochádzal kyslík. V bolesti zatvorila oči. Za ten čas sa udialo toho tak veľa... Nemohla to byť pravda.* Nie... *Dokázala zo seba po chvíli dostať. Nie, to nemohla byť pravda, Seram nebol mŕtvy. To si len zle myslel. Nie, on nemohol umrieť! Naraz si uvedomila aká bola strašne pyšná, keď videla bratov pekne pokope. Akos a svorne držali, pripravení ísť spolu bojovať. To ja som ich do tohto dostala.... zakričala jej myseľ, keď si uvedomila čia to bola vina. Jej. Ona povedala Orinovi, že sa musia spojiť. Keby sa tak nebolo stalo, Orin by bol teraz živý a zdravý. Nebol by...* On nie je mŕtvy. *Hlas akoby ani nebol jej, lebo... Bol taký chrapľavý a keď jej po lícach stiekli prvé slzy, na okamih pocítila jemnú úľavu.* Chcem ho vidieť. Zaveď ma za ním. *A tie slová nakoniec vyslovila s takým pevným rozhodnutím ako to len dokázala. V jej pohľade bolo pevné rozhodnutie, že ak to neurobí on, ona sama za ním pôjde nech by sa dialo čokoľvek. Musela ho poslednýkrát vidieť. Skončilo to tak zle. Teraz sa cítila ešte horšie. Raz tak staršie než bola. A vyčerpanejšie, že netušila či ju dokážu vôbec nohy odniesť.*

https://www.youtube.com/watch?v=vAxBrwKZvyY&feature=related



*Ich bolesť bola taká odlišná! A niekedy inokedy, v ideálnom svete, by možno plakal aj on no jeho oči zostávali až desivo suché a ruka, ktorou držal Noby istá.* Dobre.* vyslovil polohlasom akoby nechcel vnášať ešte väčší zmätok do jej mysle. Pristúpil k Noby bližšie, jednou rukou ju objal okolo pása dosť pevne na to, aby sa o neho v prípade potreby mohla oprieť a druhou nepúšťal jej dlaň. Spolu s ňou zamieril k jaskyni, kde tu šumelo množstvom hlasov. Tie sa v rozličných tóninách odrážali od skalných stien a ako zachádzali ďalej postupne tíchli.
Orin zastal pred provizórnym závesom, ktorý oddeľoval jednu časť jaskyne, ktorá bola bokom od ostatných. Ticho, ktoré ich obklopovalo vnášalo do vzduchu mrazivosť očakávania, ktoré nemalo byť nikdy naplnené.* Počkám na teba vonku.* dodal Orin a na malú chvíľu sklonil hlavu akoby si nebol celkom istý svojím rozhodnutím nechávať Noby so Seramom osamote. No niečo v jej očiach ho k tomu nútilo. On sa už s bratom rozlúčil.
Pri tej myšlienke zodvihol pohľad a prebehol po hladkej skale, na ktorej odpočívalo Seramovo telo. Jeho tvár bola pokrytá špinou, prachom a krvou, ale ten zvláštny nepokoj, ktorý ho vždy nútil sťahovať tmavé obočie k sebe už dávnejšie zmizol. Nahradil ho zvláštny pokoj, ktorý s obyčajným spánkom nemal nič spoločné, ale bol mu bolestne podobný. Orin zovrel čeľuste a odvrátil sa.* Budem blízko.



*Stál opodiaľ a z diaľky pozoroval ako sa Olíviine plecia nahrbili nad bezvládnym mužským telom. V tej chvíli nemyslel na nič, vnímal iba pocity, ktoré v ňom vyvolával jej očividný smútok. Bolo to akoby sa vo vzduchu vznášala ťažká dusivá vôňa dymu. Po prvom Olíviinom vzlyku sa prestal plecom opierať o strom, pri druhom urobil neistý krok dopredu, ale keď sa jej slzy začali nekontrolovateľne liať po lícach uvedomil si, že nič z toho, čo by jej mohol ponúknuť nezastaví to, čo sa jej usadilo v tele. Tú bolesť.
Zastal si za jej chrbtom, ale aj keby nebol zvyknutý pohybovať sa nečujne, pochyboval, že by ho počula prichádzať. Oči mal upreté na profil jej tváre, keď si kľakol a zatiaľ čo prstami jednej ruky sa oprel o zem, druhú natiahol k nej. Prstami sa zľahka, nešikovne dotkol jej ramena a pohľad obrátil na Charisovu nehybnú tvár. Nebola ako tvár tých, čo odchádzajú v pokoji. Tento Aratahi zomrieť nechcel.*





*Bol jedným z posledných, ktorý sa vracali do tábora a určite bol jediný, kto ľutoval, že boj sa už skončil. V napätých svaloch mal stále dosť energie, ktorá nenechádzala cestu von a spôsobovala, že jeho oči podchvíľou behali po okolí a nedokázali sa sústrediť na jednu vec poriadne. V takomto stave, pokrytý špinou a krvou, Lovcov aj svojou, vošiel do tábora, ale nič v ňom ho nezaujímalo. Videl boj z prvej ruky hoci predtým nikdy nedržal v ruke zbraň. A prežil.
Pohľad mu zaletel k miestu, kde ležali padlí a keď zbadal Olíviiu a toho Aratahiho z bojiska, konečne sa ustálil. V duchu sa mu ozval slabý hlások a nástojil na tom, aby išiel k nim, ale väčšia časť jeho vedomia sa rozhodla inak. To ako videl Olíviu teraz patrilo do iného času, do iného sveta a návrat k nej by bol ako návrat k minulosti, kde už nebolo tých, na ktorých mu záležalo.
Odvrátil sa a zamieril na opačnú stranu tábora k vojakom, ktorý si unavene sadali do trávy a oddychovali.
Aj on sa zvalil na mäkkú zem pokrytú listami a spod zatvorených očí vytesnil zvyšok sveta.*

*Ako tam sedela na zemi a plakala, nemyslela na to, že pred nimi plakať nikdy nechcela, aby ju nepovažovali za ešte bezbrannejšiu a slabšiu, než bola. V tej chvíli sa jej však nad tým myseľ nepozastavovala, bolo jej to jedno a nechcelo sa jej ani prejsť nikam inam, stratiť sa niekde ďalej od jaskýň. Bolesť z definitívnej straty niekoho na kom jej záležalo bola horšia, ako si kedy mohla myslieť, tie myšlienky o tom, čo všetko mala urobiť a čo všetko mala povedať sa jej zabodávali do mysle a podávali si ruku s bolesťou, zažierajúcou sa hlbšie do nej. Nepatrne ňou cuklo keď pocítila dotyk na svojom ramene, nechcela aby ju niekto z tade bral, no keď zdvihla zaslzavené oči a uvidela tvár o ktorej si pred nedlhou chvíľou myslela že sa na ňu pre niečo hnevá, uvoľnila sa a nemotorne, akoby mala telo ťažké ako slon sa k nemu prisunula. Ruky omotala okolo jeho pása, držala sa tak pevne akoby sa bála že tam ostane sama, pretože presne tak sa cítila, bezohľadu nato, koľko nôh kráčalo okolo, koľko hlasov sa nieslo vo vzduchu.* Nemal zomrieť...*Vyšlo z nej potichu. V danej chvíli preklínala tie kvapky osudu, ktoré ju mali doviesť na miesto, kde bude šťastná. Nebola šťastná, mala skôr pocit, akoby aj zabudla, čo to pocit šťastia je. V danej chvíli keď kľačala na zemi videla len tú čiernu stranu príchodu sem, napriek tomu že doma v podstate prežívala a nežila. Teraz mala možnosť vidieť jednu, tú odvrátenú stranu žitia, ktorá prinášala bolesť, bolesť ktorú nevedela ako mala vytesniť zo svojho vnútra. Chcela, no nešlo to. V diaľke zazrela tvár, ktorú nečakala že ešte uvidí, len zažmurkala aby striasla slzy a lepšie videla, aj keď to nešlo, vytekali jej z tváre akosi samé. No bol to Elek, bol živý.* Vie to? Boli to priatelia...*Spýtala sa pošepky a tvár odvrátila k Charisovej mŕtvej tvári a potom k svojim rukám. Necítila už to čo predtým keď sa na ne dívala, tie pocity že niekoho zabila boli preč, pozametané a vyhodené. Necítila už ľútosť že sa to stalo, bola to krv jedného z lovcov, lovcov ktorý pripravili o život Charisa len preto, že patril k rase ktorá je iná než tá jej a ich. V tej chvíli cítila pri pohľade na ruky niečo iné, ťažko popísateľné, no od pôvodných pocitov to bolo na míle vzdialené a ona dúfala, že sa to nikdy nevráti.*

*Zdalo sa mi to celé ako jeden veľký sen, v ktorom som uviazla. Furt ako jeden veľký kolobeh, z ktorého nikde nebolo východisko. Orin mi oznámil, že jeho brat bol mŕtvy a aj keď sa v jeho tvári ani len nemihol náznak smútku, vedela som, že mu Seramova smrť nebola ľahostajná. Môj druh aj keď nedával isté pocity najavo, vedela som, že tam pod tou maskou boli a len si nevedeli nájsť cestu von. Držala som sa ho ako kliešť, bála som sa, že vlastné nohy ma zradia, túlila som sa k nemu, čerpala z neho silu a na okamih som túžila byť taká ako on. Silná, aj za cenu označenia bezcitná. Mnoho vecí by bolo ľahších. Napríklad aj tento okamih. Nohy ma viedli skôr automaticky než cielene a aj keď som sa snažila dýchať pravidelne, cítila som, že od pravidelnosti to malo naozaj poriadne ďaleko. Bolo to hrozné. Ostala stáť na okraji, kde ju Orin stále podopieral. Jedna moja časť kričala nech ma nepúšťa, nech ostane so mnou, no vedela som, že nič z toho čo mnou zmietalo vidieť nielen že nechcel, ale ani nepotreboval. Preto som ho s tichým vzdychom nechala odísť a ešte len vtedy som sa cítila ako mozaika, ktorej povolil lep a mala som sa rozpadnúť na milióny už nezlučiteľných kúskov. Cítila som ako sa mi roztriasli kolená a predo mnou nastal očistec ešte na zemi. Mala som toľko myšlienok! Ach, keby som vedela ich aspoň roztriediť. Myšlienky sa miesili s pocitmi a všetko to vo mne robili slušne povedané bodrel. Bolesť.. To bolo prvé čo som pocítila, keď som ho tam zbadala ležať.. Nehybného, nepočujúceho, nedýchajúceho, mŕtveho so slabým pachom, ktorý na ňom ešte zostal. Klesla som k nemu na kolená, lebo som nedokázala stáť a s trasúcimi rukami som chytila jeho dlaň. Pritisla som si nos do nej a zhlboka som sa nadýchla. Jeho pach sa mi v nose zachytával na okraje čuchových vnemov, jemne podfarbený zemitou vôňou, miesený s kovovou vôňou krvi a s ohňom... Tuho som zatvorila oči a túžila som začuť biť jeho srdce. Chcela som nech sa začne ozývať, nech.. *Prekvap ma! *Zašepkala som zničene, no žiadne prekvapenie neprichádzalo ani po niekoľkých zmučene dlhých minútach. A vedela som, že nepríde, že to som si len nahovárala a túžila som aby prišlo, no moje prosby neboli vyslyšané.* Odpusť mi, Seram. *Roztraseným hlasom som znova prehovorila a konečne som sa pozrela do jeho mŕtvolne pokojnej tváre. Nepáčilo sa mi to. Keby len spal, povedala by som, že ten pokoj bol naozaj krásny, lenže bolo tam jedno veľké ale, ktoré ma nepustilo a kruto mi pripomínalo, že on sa zo svojho spánku už nepreberie. Vedela som, že konečne odpočíva, že jeho pokoj našiel a už sa nemusí trápiť, no bolel ma fakt, že boli veci, ktoré som mu nestihla povedať a už nikdy ich nepoviem, prišiel čas vysloviť ich nahlas, poslednýkrát, aj keď ma už nepočul.* Som ti vďačná. Vždy som bola, vedel si to? Dal si mi život, Níat bol ten, vďaka ktorému som sa sem dostala, ale ty si sa spýtal či chcem ostať. A ja som povedala, že chcem. Nevyhodil si ma... Nikdy by si to neurobil, viem to.. Narobila som ti tak veľa problémov, tak som ťa vytrápila, až som ťa doviedla sem.. Odpusť. *Prvé slzy sa mi skotúľali po lícach, no neutrela som si ich.* Neviem povedať čo by sa bolo stalo, keby som nebola od teba odišla, naozaj neviem.. Možno... Ach, Seram, možno by si ešte žil! Ja naozaj neviem... *Odmlčala sa.* No ty už nežiješ a ja áno... A aj to je dôvod prečo sa ti ospravedlňujem. Nikdy som nemala žiadať Orina aby vás do toho zatiahol. Neviem, možno som neuvažovala, no nebol to dobrý nápad. *Pohladila ho po zašpinenej tvári a natiahla sa k vedru s vodou, ktoré tam bolo skromne nachystané. Zmáčala handričku a začala mu ňou obmývať tvár zatiaľ čo z jej tváre špinu zmývali slzy.* Pamätáš, ako si sa pozrel na mňa, keď si ma videl odchádzať z tábora? Držali ste sa s Orinom a spolu ste sa chystali na boj.. Ach, taká som bola na vás pyšná! Keby si vedel ako veľmi. Nič viac som v tom momente netúžila vidieť ako vás bratov pekne, svorne pokope. No odvážim sa tvrdiť, že keby si mal žiť, keby ti to malo vrátiť, tak nech by si nebol za dobre aj s celým svetom, hlavné by bolo že by si žil.* Sledovala som, ako sa pod špinou ukrývala jeho pokojná tvár, pokožka mŕtvolne bledá a na nej ešte stále stopy po vráskach, ktoré tam mal nie raz, či už keď sa mračil, či usmieval.* Je tak veľa vecí, čo som ti nestihla povedať, napríklad že ti vďačím za veľa a mrzí ma, ako som sa k tebe správala.. Mala som voliť slová inakšie, iným spôsobom, mala som ti isté veci vysvetliť tak ako boli.. Hoc som všetko robila pre dobro tvojho klanu, viedlo to len k zlu. Načo myslieť nato, že ja som našla aspoň časť svojho šťastia, keď... *Stíchla som, slová sa mi zadrhli v krku a ja som vedela, že tak ľahko znova neprehovorím Bolesť mi sťahovala vnútornosti do jednej guličky nervov a nevedela som sa cez ňu prehrýzť.* Orin ťa má naozaj rád. *Vyslovila som po hodnej chvíli, kedy už jeho tvár bola takmer umytá, nehľadela som nižšie, nechcela som vidieť tú ranu, ktorá ho zabila. A keď mal tvár umytú, celkom mi to stačilo, viac som nepotrebovala. A navyše, keď som sa pritlačila nosom k jeho lícu, uvedomila som si, že som cítila jeho vôňu silnejšie. Stále tam bola. Neviem si predstaviť čo by som urobila, ako by som sa cítila, keby umrel Orin či Níat. Ale nech bolo akokoľvek, nejaká časť mňa zostala pri Seramovi a vedela som, že keď odídem, ona tam zostane s ním. V mojom živote dôležitú úlohu zohrali traja muži. Níat, Orin a Seram, ktorý teraz už nebol, o ktorého som prišla. Mala som sa rozlúčiť. Objať ho, povedať mu, že som ho vždy mala rada, aby si dával pozor a nech sa mi vráti celý. Nateraz však už bolo neskoro. Objala som ho teda okolo mŕtvych ramien, celá som sa oprela o hruď, ktorá sa už nedvíhala a ani sa nemala dvihnúť a s tvárou pritisnutou k jeho krku som zatvorila oči.* Mám ťa rada.. *Vyslovila som nakoniec slová, aspoň tú časť, ktorú som nestihla a takmer som si pripomenula okamih ako som pri ňom, s ním spala, v chatke v lese, ako mi bolo príjemne teplo a za oknami zúrila búrka a blesky osvetľovali izbu. Ten pokoj. Mala som ho takmer na dosah ruky, zaskučala som, lebo som si to ani neuvedomila a moje telo už nebolo ženské, moje ruky ho už neobjímali, bola som tam, no nie ako Noby, ale ako čierna vlčica. Polovicou svojho tela som zakrývala jeho telo, snažiac sa zahriať ho, aj keď to bolo zbytočné. Dovtedy ma vždy zahrieval on, vymenili sme si úlohy. Celkom zbytočne a príliš neskoro. Nič, okrem srdca ma nebolelo. Musela som sa rozlúčiť s niekým tak dôležitým pre moje srdce a mrzelo ma o to viac, že sme už ani na konci spolu nedokázali vychádzať. Chcelo sa mi kričať, chcelo sa mi plakať, no jediné čo zo mňa vychádzalo, bolo zmučené skučanie a mala som pocit, že moja bolesť sa stala hmotnou. Vtedy som bola vďačná, že tam Orin nie je, že čakal ma niekde vonku, aj keď mne sa odtiaľ nechcelo. Chcela som tam ostať tak dlho ako to len bude možné. Chcela som pritískať ňufák k jeho krku, až kým by sa stratila jeho vôňa a vtedy by už bolo naozaj neskoro. Nemohla som ho opustiť, nie keď som to urobila predtým a nikdy som netušila, že sa dá rozlúčiť naraz toľkými spôsobmi. Vždy som si myslela, že zvieratá nevedia plakať a predsa mi srsť pod očami zmáčali slané slzy a ja som v šere zatvorila oči. Realita bola krutá a ja som si nezaslúžila, aby som takto trpela. Nezaslúžil si to Seram, on mal žiť. Áno, on mal. A v tej chvíli som si najviac uvedomovala aký bol život strašne nefér. Predtým som sa ľutovala, že milujem dvoch mužov a predsa jeden mi lásku nedá a o druhého som prišla, no teraz, keď bol on mŕtvy, mi moje problémy prišli ako banalita a ja som vedela, že na niektoré veci sa začnem pozerať celkom inakšie. Kedysi som v rádiu povedala frázu: „Keď nejde o život, nejde o nič.“ A keby mi aj niekto povie, že to nie je pravda, nesúhlasila by som. Teraz som si uvedomila aká krutá pravda sa skrývala za tým všetkým. Isté veci stratili zmysel a zmysel niektorých sa zmenil, či zmenšil. Áno, ak nejde o život, nejde o nič. A mne o život nešlo... *Myslela si, že zaspí, že jej telo nakoniec prepadne ťažkej únave, do ktorej ju to celý čas ťahalo, no nakoniec celkom pomocou inštinktov, ani presne nevediac čo to robila, sa usadila na zadné laby a nad Seramovým telom spustila žalostný spev. Vlčia hlava sa zaklonila a z papule jej unikalo dlhé, smutné zavýjanie nad stratou niekoho tak blízkeho kým jej Seram bol. Netušila ako sa Arathi lúčia, doposiaľ to nikdy nezažila vzhľadom nato, že nikdy nebol čas, no urobila to celkom prirodzene, vôbec neuvažujúc nad tým ako vyznie a jej zavýjanie sa od stien odrážalo až von.*

*Keď sa k nemu Olívia privinula celkom ho tým ohúrila, takže mu ruky na malý moment bezvládne zavisli vo vzduchu. Pomaly sa pohol a dlane jej zľahka položil na ramená a potom nimi pozvoľna skĺzol na chrbát. Záchvevy jej tela mu cez kožu vysielali drobné zmyslové signály, ktoré u neho vyvolali akúsi podvedomú reakciu, preto ju odrazu zovrel pevnejšie. Bol prekvapený, že to išlo tak ľahko a už už sa ju chystal od seba odstrčiť, keď mu položila ďalšiu otázku. Vedel veľmi presne, čo sa stalo a nemal nijaký dôvod to pred Olíviou tajiť.* Skočil pred svojho priateľa, keď ho chcel jeden z Lovcov zastreliť od chrbta. Jeho smrť nebola zbytočná.* V hlase, keď to hovoril, nemal nijakú ľútosť. Nie kvôli mŕtvemu Arathimu, ale preto, že taký spôsob odchodu považoval medzi bojovníkmi za najčestnejší. A zvlášť medzi Arathi, ktorí mali pud sebazáchovy zakódovaný hlboko v génoch.
Olíviino teplo mu začalo stúpať do tela ako alkohol do hlavy. Potreboval si od nej vytvoriť odstup, a tak ju prestal zvierať ramenami. Namiesto toho ju chytil za plecia a trochu sa zaklonil dozadu, aby medzi nimi vytvoril aspoň aký taký priestor. Pocity, ktoré v ňom vyvolávala, spôsobovali, že sa necítil vo svojej koži. Akoby mu niekto vzal jeho najsilnejšie zbrane...
Zodvihol hlavu práve v okamihu, ako mu na tvár dopadol tieň vysokej postavy. Jasnočervené vlasy žiarili v zdrapoch biedneho svetla ako pochodeň, takže na chvíľu prižmúril oči a len čo sa nadýchol pachu Arathiho, pery sa mu samé od seba vyhrnuli na zuby, ale nezavrčal. Ten mladík sa tváril zvláštne a hľadel na Olíviu s takou ľútosťou, až mu bolo okamžite jasné, že ho k nej niečo viaže. Aspoň v tom okamihu mu to neprekážalo, pretože potreboval odísť. Rýchlo. Zachrániť si zdravý rozum.
Pustil Olíviu a vstal. Neodišiel by, keby vycítil, že jej niečo hrozí, ale Aratahi rýchlo zaujal jeho miesto, zatiaľ čo on na chvíľu zaváhal, ale potom sa radšej vzdialil. Slová neboli jeho silnou stránkou a on nimi ani nikdy neplytval. Vrhol na Olíviu posledný pohľad a potom sa odvrátil od dvojice kľačiacej pri mŕtvom tele.*





*Tak ako Noby sľúbil, nezašiel príliš ďaleko od miestnosti, v ktorej ležalo telo jeho brata. S tou myšlienkou sa oprel chrbtom o stenu jaskyne a jej chlad bol prvým vnemom, ktorý mu po dlhom čase prenikol cez pokožku. Odrazu bol schopný cítiť všetko, čo si predtým odopieral a bol rád, že Noby v tej chvíli nie je pri ňom. Pomaly sa zošuchol nižšie, pokrčil kolená a zvesil hlavu tak, že sa bradou dotýkal hrude. V myšlienkach sa vracal k momentom, ktoré boli príliš osobné na to, aby ich poznal niekto iný okrem neho a Serama.
Na hrudi ho niečo zvieralo a ťažilo, preto zodvihol ruku a prešiel si ňou po košeli akoby sa snažil nahmatať krv z čerstvej rany. Nič tam nebolo.
A potom začul Nobyn nárek. Vlčica oplakávala mŕtveho dlhým vytím, ktorého zármutok mu prenikal hlboko do tela a okamžite ho postavil na nohy. Už zabudol na to, že bolesť možno prejaviť aj takýmto spôsobom, a proti nemu nebol nikdy imúnny.
Nohy sa mu po ceste k Noby podlamovali, a tak sa rýchlo premenil do démonej podoby, pretože ju ako vlčicu nechcel vidieť ľudskými očami. Toto bola ich pravá podstata.
Nehlučne prekĺzol poza záves a na okamih zastal na prahu miestnosti naplnenej pachmi dvoch bytostí, ktoré mu tu boli najbližšie.
Krok po kroku sa priblížil k svojej družke a keď bol pri nej ňufák si krátko zaboril do srsti na jej krku a potom sa o ňu obtrel lícom. Slová boli zbytočné.*

/ trochu som posunula dej, lebo to bolo niečo dôležité, sa dočítate, ale ak by tam bolo niečo zle tak to v pohode vymažem a napíšem inak nechcem, aby ste sa hnevali, že som vám náhodou napísala niečo k postavám, aj keď som ich vlastne len dala do jednej miestnosti ale som fakt zvedavá, čo na to poviete /


*Nikto z prítomných Arathi zatiaľ neprehovoril. Jaskyňu napĺňalo ticho a spoločný dych asi troch desiatok mužov. Niektorí sa opierali o steny a chladili si na nich bolestivé opuchliny, ktoré sa po niekoľkých hodinách začali premieňať na tmavé modriny. Tí s horšími zraneniami ležali v inej časti jaskýň. Iní postávali v hlúčiku alebo osamote a upierali zrak na Orina, ktorý nevyzeral o nič lepšie ani horšie ako ostatní. Tiene pod očami mal hlbšie než inokedy, pretože ich nespôsoboval démon, ale únava, prítomná aj v sieti vrások ťahajúcej sa kútikom úst, keď sa zamračil.
„Nenecháme tu ani jedného z tých, ktorí dnes padli. Domov sa vrátime všetci alebo ani jeden.“
Orinove slová zaúčinkovali na ticho ako svitanie na tmu. Rýchlo ho rozohnali a do jaskynného priestoru sa vznieslo súhlasné zamrmlanie. To boli slová, ktoré chcel každý počuť, ale nikto sa ich neodvažoval vysloviť nahlas tak skoro. Ich túžba po domove bola niečím, čo ich udržalo v cudzom prostredí nažive tak dlho a každý ju chápal ako niečo posvätné. Možno to súviselo s ich zvieracou stránkou, ktorá len umocnila naviazanosť na prostredie, v ktorom vyrastali a ktoré im odjakživa patrilo. Nie ako táto zvláštna, vzdialená krajina.
„A čo Akte?“ ozval sa niekto a nastolil nový druh ticha, ktoré bol tentoraz plné očakávania. Všetky oči sa upreli na Orina a doslova viseli na jeho perách.
„Vodca Lovcov zbabelo ušiel z bojiska a mám tie najlepšie dôvody predpokladať, že Akte je s ním. Stopy po jej pachu sme nenašli ani vo vzdialenom tábore...“ Orin prešiel pohľadom po všetkých prítomných tvárach a niekedy medzitým sa z jeho pier stala tenká prísna linka. „Nemám v úmysle vzdať sa hľadania jednej z nás. Postarám sa o to, aby sa Akte vrátila k nám živá a zdravá tak rýchlo, ako to len bude možné. Zarkyt možno pozná Altru, ale nie tak, ako ju poznám ja.“
Znovu súhlasné zamrmlanie, ktoré miestami prerástlo do vrčania.
„A čo tá druhá žena? Ľudská žena? Nepatrí k nám.“
Tie slová boli také podobné Dorsadovi, ktorý večne trval na dodržiavaní zvyklostí v svorke, aj keď už nebolo nikoho, koho by to zaujímalo, že poniektorí Aratahi zodvihli hlavy a hľadali ho v dave. No Dorasad bol mŕtvy a namiesto neho sa vyjadril nízky, večne nervózny muž útlej postavy, ktorého oči behali po miestnosti akoby hľadal únik.
Níat mlčky sledoval Eleka, ktorý sa zdal byť mysľou vzdialený natoľko, že nevníma ani otázku, ktorá mala rozhodnúť o osude jeho priateľky. Orin mal to najväčšie právo rozhodnúť sa v jej neprospech, ak by na tom ostatní Aratahi trvali. A väčšina z nich nechcela mať s ľuďmi nič spoločné, aj keď to boli ľudia, ktorí sa postavili na ich stranu. Noby akceptovali len preto, že si ju ich vodca vyvolil za svoju družku, ale od istého okamihu zachytili jej pach a to v nich ešte stále zanechávalo zmätené otázky, na ktoré nebol čas hľadať odpovede.
Už to vyzeralo tak, že sa svorka obráti proti nej, keď Níat vykročil dopredu a odstrčil Aratahi, ktorí mu stáli v ceste.
„Mám o tú ženu záujem.“
Tie slová, prednesené s takou istotou a majetníckosťou, vyvolali medzi prítomnými explóziu nesúhlasu a nespokojného vrčania. Boli pripravení vylúčiť Olíviu spomedzi seba. Ale to všetko Níata len utvrdzovalo v jeho rozhodnutí a pohľadom vyhľadal Orina, ktorý sa tváril neurčito ako vždy. Čertovský chlap! Keby tak vedel, čo sa mu preháňa hlavou, ale podľa toho, čo bolo medzi ním a Noby bude mať ten najväčší záujem na tom, aby sa zbavil soka.
Chvíľu si mlčky vymieňali pohľady, zatiaľ čo v jaskyni to šumelo množstvom hlasov, ktoré hlučne vyjadrovali svoje názory.
„Chceš ju prijať za svoju družku?“ prehovoril nakoniec Orin a jeho zvučný neústupčivý hlas si vynútil ticho, ktoré po tej búrlivej vrave rezalo v ušiach.
„Áno,“ zavrčal Níat a neustúpil ani o piaď. V tej chvíli by sa proti nemu ozval iba ten najväčší blázon.
Orin prešiel pohľadom dav a našiel v ňom drobnú tvár mladej ženy, ktorá sa medzi Arathi doslova strácala.
„A ty, žena? Prijímaš ho za svojho druha?“ prižmúril tmavé oči a niečo v spôsobe, akým to urobil akoby naznačovalo, aby si svoju odpoveď premyslela. Položil jasnú otázku, na ktorú každý čakal jasnú odpoveď a v oboch prípadoch, kladnom aj zápornom, bolo jasné, ako sa veci vyvinú ďalej. Níat bol po celý čas obrátený tvárou k vodcovi, no nepozeral sa priamo na neho, ale na postavu ženy, ktorá stála kúsok za ním.*

*To čo predtým sa udialo ju natoľko vyčerpalo, že keď prišiel k nej Orin, hlas sa jej zlomil a hodnú chvíľu len tak mlčky sedeli vedľa seba a hlavou sa opierala o neho. Nakoniec sa jej od Serama odchádzalo naozaj ťažko a vtedy sa potvrdili jej myšlienky, lebo s ním tam niečo z nej ostalo. Nemala chuť sa usmievať, ani dýchať. Bola príliš unavená z ťažkého dňa a keď sa dozvedela, že sa bude konať nejaké zhromaždenie, povedala Orinovi, že príde. Chcela byť chvíľu sama, aj keď sa jej ťažko púšťala jeho ruka, nakoniec mu z nej vykĺzla a šla k vode. Chcela zo seba zmyť tú hnusnú krv, ktorú cítila na sebe. A bolo jej jedno, že voda v ich izbe bola studená, vkĺzla do nej, ponorila sa a zotrvala tak až do okamihu kedy jej výdych nestačil a došiel jej vzduch. Bola dostatočne dlho preč, aby zmeškala začiatok, no nepripojila sa k Orinovi. Potichu, nerušene prešla od zadu k Arathi a stála len krok od toho, ktorý vykríkol slová pochybností o Olivii. Bola tam dole, v dave rozzúrených Arathi, ktorým v žilách kolovala krv len pre pomstu. Rozumela im. Aj keď mala telo umyté, šaty druhé, stále z vlastnej pokožky cítila krv a chuť po pomste jej príštila z každého póru. Aj ona chcela pomstu Lovcom a celkom sa poddala tomu pudu, ktorý by ich hnal i hlavou proti múru.
Stŕpla však. Olivia bolo nevinné žieňa, ktoré sa ocitlo v bande príliš krutých a hrubých osobností ku ktorým patrila už aj Noby a sama vedela, že keby nebola takou aká bola, nikdy by nebola zvládla to čo všetko s nimi prežila. Postavila sa teda niekoľko metrov od stredu Arathi, napravo videla stáť Torika, a kúsok za sebou naľavo zase Zeona. No a priamo pred ňou, tam v predu bol on. A ona pohľadom spočívala na ňom. Jej tvár bola príliš pokojná, možno sa to začínala od neho učiť. Nedávala znať ako moc chcela, aby toto malo všetko rýchly koniec. Jediné načo sa sústredila bol stále on, nech sa tam riešilo čokoľvek a nech začula čokoľvek. Cynický úsmev jej pomaly pretiahol pery do úškľabku, keď si to uvedomila, no nepohla sa ani o piaď. Tak ako rozvášnení Arathi, chcela vedieť odpoveď. A chcela byť s ním už konečne osamote.*

*Níatové slová o tom, že Charisova smrť nebola zbytočná jej ležali v hlave ešte dlho po tom, ako ju tam nechal so Zeonom. Tie slová v nej však nevyvolávali rovnaké pocity ako možno medzi nimi, kedy pred Eleka skočil, aj keď cítila tiež časť z úcty voči niekomu, kto umrel pre svojho priateľa. Napriek tomu však cítila rovnako veľkú ľútosť, prehĺbenú o ľútosť voči Elekovi, ku ktorému nevedela ako sa priblížiť keď bol obkolesení ostatnými a nechcela sa ho na to pýtať pred nimi. No ako sa mohol cítiť keď jeho priateľ umrel aby zachránil jeho? Ona by cítila výčitky, cítila ich i takto len preto že ho neposlúchla, ako sa potom cítil on? So Zeonom sa nerozprávala keď prišiel, ostala len vo svojej ľútosti a natiahla ruku k jeho perám, aby mu ju priložila na ústa. Nechcela aby ju skúšal utešiť, nechcela potlačiť svoju bolesť a odsunúť ju len na neskôr. Vedela, že keby prehovoril v tej chvíli ako prišiel, nemusel by ju chcieť ani nijako ovplyvniť a jeho pocity by to urobili za neho. Preto chvíľku ruku podržala na jeho perách aby mlčal, spustila ju potom späť a zotrvala tak dlhú chvíľu i dve. Skôr ako však od tela napokon musela odísť, nespomínajúc si už poriadne ani prečo, urobila niečo čo sa možno nemalo, no mala pocit že Charisovi by to nevadilo. Bez slovíčka o vysvetlení prešla k jeho telu a stiahla mu z krku píšťalku ktorou hral keď mala meniny a strčila si ju do vrecka plášťa Dorsada, ktorého telo ležalo medzi mŕtvymi tiež. Nevyvolávalo to v nej popri Charisovi skoro žiadne pocity, no istá jej čas cítila ľútosť i pre neho, no bol to len krátky zlomok toho všetkého, čo sa dialo v jej vnútri. S píšťalkou skrytou v plášti potom ako bez duše kráčala kam mala, nohy ju niesli samé a prsty vo vrecku prechádzali po tom kúsku píštalky. Nevzala ju pre seba, chcela ju dať Elekovi, aby mu po ňom niečo ostalo, aj keď vedela že mu toho ostalo veľa i to najhlavnejšie, vlastný život. Za ten svoj vďačila Charisovi tiež a vtedy ho to stálo tiež poriadne zranenie, aj keď ju ani len nepoznal, nevydala vtedy ani hláska.

Nad Charisom a jeho smrťou, tým čo s ním zažila, nad prvým stretnutím i tým, čo všetko mu mala vysvetliť a povedať, že sa s ním mala rozlúčiť, nad tým všetkým uvažovala, kým stála v jaskyni stále špinavá, bledá a v potrhanom plášti. Jej útle telo sa v ňom z veľkej časti strácalo, len ryšavé vlasy padali na jeho povrch a spolu s hlavou boli jediným, čo sa dalo vidieť. Bola oproti ostatným maličká, no v danej chvíli sa ani nesnažila dostať preč, či ísť niekam na kraj. Stála by tam, kde by ju postavili, bez otázok, bez reči, jednoducho bez známky života. Slová vodcu vnímala len čiastočne, zachytila však to podstatné, že všetci pôjdu domov, i Charis, aj keď už nikdy na to miesto nepozrie a nebude v ňom žiť. Potom sa znovu ponorila do svojich myšlienok a skutočne vnímať začala až vo chvíli, keď niektorý z Arathi, ku ktorému ani hlavu neotočila spomenul práve ju. Neotočila hlavu práve preto, že keby pozrela po tvárach ostatných, zjavne by si mysleli to isté. Stále jej dávali najavo že tam bola navyše a nepatrila k nim, že bola „iba“ človek. Načo by sa teda obzerala, možno to vyslovil jeden, no mysleli si to všetci ostatní, alebo takmer všetci. V tom dve, v ktorom sa strácala nevidela na mnoho tvári, no pred sebou videla Zeona i Eleka, niekde zachytila i Níata. Čokoládové oči jej teraz skĺzli k Elekovi, prsty sa nepatrne stále dotýkali píšťalky ktorú mu chcela dať, no on akoby ani nevnímal čo sa to dialo. Už túto situáciu raz zažila, práve keď Charis bol proti tomu ostala a mohla s nimi zotrvať len vďaka Elekovi. No on teraz mlčal, ani sa nepohol, akoby ani nevnímal. Jej ja, ktoré bolo pohružené v bolesti a spomienkach pocítilo isté sklamanie i strach, že ju pošlú preč. Netušila či by vôbec Elekove slová nejako zavážili, no bezohľadu nato ako tam tak stála, do vnútra sa jej zabodával pocit, že nepotrvá dlho a donútia ju odísť. Možno by sa za iných okolností bála, že skončí ako ten lovec na ktorom poľovali, no jej vnútro túto možnosť neprijímalo a ani sa jej nebálo. Bála sa len toho že bude musieť odísť. Nemala kam, nechcela ísť k ľuďom, napriek tomu že to bola jej rasa. Dívala sa však teraz na nich skrs svoje krvavé ruky, vedela že neboli takí všetci, veď bola človek, chcela to ukázať aj im že nie všetci boli rovnakí, no na druhej strane stačilo si spomenúť na krv, toho muža čo ju napadol, na mŕtvu tvár Charisa, na tie telá a mala chuť poprosiť vodcu aby ju nenútil odísť. K proseniu však nemuselo dôjsť a možno by sa na to ani v danom rozpoložení nezmohla, no nech by bolo ako bolo, ozval sa hlas, ktorý by čakala najmenej, že sa jej zastane. A ešte spôsobom, akým to urobil. Očami prekvapene preletela z Eleka smerom za Níatovým hlasom a v prvej chvíli si nebola istá, ako si jeho slová mala vlastne vysvetliť. Istá jej časť si to vysvetlila samozrejme správne, no ďalšia tú možnosť ihneď zmietla zo stola. Až otázka Orina ju na tom stole priklincovala, aj keď Olívia hľadela smerom k Níatovi, ktorý však bol pred ňou a ona mu do tváre vidieť ani nemohla. Nerozumela tomu, prečo to urobil, on ktorý jej povedal že bol samotár, aj keď ona mala stále pocit že bol osamelý a vôbec nie preto šťastný. V hlave sa jej vynorilo toľko otázok, veď on sám jej povedal že Arathi si ľudské ženy neberú. Povedal to preto že sa to nikdy nestalo, alebo preto že sa to nesmelo? Súdiac podľa otázky sa to smelo, len to bolo...nevhodné. Vnímala ten nesúhlas ostatných takmer hmotne, akoby tá vlna nevôle obkolesovala jej telo a ju to hnevalo. Po otázke mierenej k nej sa konečne presunula späť k Orinovi a nepatrne zamračila čelo.* Volám sa Olivia. *Bol v tom kus protestu že ju vnímal ako kus mäsa, rovnako to robil i Seram, ktorý sa aj v jej prítomnosti keď hovoril o nej díval na niekoho iného, hovoril o nej ako o žene a za celý ten čas sa jej len raz pozrel do očí keď potreboval odpoveď od nej. A toto bolo hádam o tom istom. Ona nebola však nijaké domáce zvieratko, necítila sa ani ako niečo menejcenné a mala chuť vyprsknúť niečo škaredé, či musí byť niečia družka aby mohla ostať a oni to museli prijať. Pud sebazáchovy bol pochovaný niekde hlboko, iné pocity dobíjali jej vnútro aby uvažovala nad tým čo sa jej derie na jazyk, aj keď to na tom jazyku aj muselo ostať. Nie preto žeby jej ublížili, zjavne by sa tam rozpútala väčšia zloba ako si dovolila odporovať, no to jej bolo vlastne jedno. Nikto si tam o nej nemyslel nič dobré, takže nebol dôvod trápiť sa tým, čo by si pomysleli potom. Nemohhla to ale urobiť kvôli Níatovi, nerozumela tomu prečo to robil, práve on, no urobil to pred všetkými a keby povedala nie, nielenže by ho tým znemožnila, ale akoby sa cítil? Nebola si však istý tým, čo to pre ňu znamenalo, prijať ho za svojho druha. Už raz bola pred oltárom, s mužom ktorý ju nemal vôbec rád, aj keď si naivne myslela že to všetko má prísť až po svadbe. Mala z časti pocit že teraz stála tiež pred niečím, o čom netušila či tak má byť, aj keď Níat pre ňu spravil za ten krátky čas viac pekných vecí než jej „drahý“ snúbenec. Na druhej strane sa však sama seba pýtala, či to nebola len akási vzbura voči Noby, že bola s vodcom, tejto možnosti sa z veľkej časti obávala, aj keď ona sa obývala viacero vecí, ktoré povedať že to prijíma malo znamenať.* Áno. *Vyšlo z nej dostatočne hlasno napokon. Očami prebehla k Níatovi, no on sa díval dopredu a tak sa ona pozrela smerom k Orinovi znovu. Nevedela úplne presne čo jej áno prinášalo, no v danej chvíli to napriek zlosti voči tomu ako ju vnímali, bola toto asi najlepšia možnosť. Nevedela ani čo si myslieť o Níatovi, prečo to urobil, čo od neho čakať, no bola rada že to bol on.*

*Po Oliviínej odpovedi sa mu uvoľnilo napätie z ramien, ktoré si ani neuvedomoval a plecia mu poklesli. Obzrel sa cez plece rovno na ňu. Jeho pohľad ju neomylne našiel v množstve tvárí akoby od nej k nemu viedla neviditeľná pachová stopa, podľa ktorej by ju dokázal nájsť kdekoľvek.
Pozorne nenáhlivo si ju premeral akoby bol predsa len prekvapený jej kladnou odpoveďou. Jedno svetlé, takmer biele, obočie sa mierne nadvihlo a druhé zostalo skepticky visieť dolu vytvárajúc na jeho tvári presne ten neznesiteľný výraz, ktorý k nemu neodmysliteľne patril ako dýchanie k životu.
V tom okamihu jeho myšlienky na Noby poľavili a keď pristúpil k Olívii bližšie vôňa jej krvi mu pripomenula, že toto bude sakramentsky ťažké spolužitie.
-Somár.- vyhŕkol Dagharta a Níat s ním nečakane vrelo súhlasil.
-Keď sa niečo prihodí, nebude to moja vina.-
"Sklapni!" zavrčal v duchu Níat, aby démona upokojil hoci navonok sa mu výraz tváre nijako nezmenil. ďalší jeho nádych bol však predsa len opatrnejší.
V úsmeve sa mu zablysli ostré zuby. Teraz už stál k Olivií tak blízko, že sa jej mohol pohodlne dotknúť. Pomaly sa k nej sklonil, trochu otočil hlavu, aby mal líce tesne pri jej líci no nedotkol sa ho. To, čo jej zašepkal musela počuť len ona.* Budeš ma nasledovať a ja ti ukážem svet tak, ako si ho nikdy nezažila. Pocítiš tú najväčšiu rozkoš, ktorú ti budem dávať večer čo večer a vždy, keď ti uvidím na očiach, že po mne túžiš. Budem ťa milovať, chrániť ťa v objatí, v lete osviežovať dychom a v zime prikrývať vlastným telom. Dám ti všetko – tú najväčšiu radosť aj najtrýznivejšiu bolesť a od teba chcem len to isté.* Teplým dychom jej úmyselne ovieval citlivú pokožku krku a nechty pritom pevne zarýval do dlaní oboch rúk. Hlas sa mu zmenil akoby v tej tesnej blízkosti prešiel do neho kúsok Olíviinho tepla a nehy, ktorá sa objavovala vždy, keď hovorila o ľuďoch, na ktorých jej záležalo. Špičkou nosa odhrnul jemnučký zakučeravený pramienok tesne pri jej uchu a pri tom nepostrehnuteľnom pohybe sa jej perami na okamih dotkol ucha. A hoci vedel, že by nemal, zhlboka sa nadýchol jej vône. Niečo v jeho zúfalej túžbe po Olíviinej krvi mu bolo až bolestne známe. Na okamih zodvihol pohľad a ako naschvál sa stretol s Nobynou tvárou. Znovu sa nadýchol, ale po celý čas ako mu na tvár vystupovali tmavé tiene sa pozeral len na ňu. jeho oči pripomínali, zračila sa v nich minulosť, keď bol naposledy takto blízko pri nej. Potom sa odvrátil a keď sa od Olívie odtiahol tak, že na neho mohla vidieť znovu sa cynicky kruto usmieval a všetko teplo z jeho slov zhorelo na popol.* Pamätám si to dobre?




*To, čo sa pred ním odohrávalo mu bolo proti srsti, ale nemohol do toho nijako zasiahnuť. Slová boli vynesené a medzi Arathi sa každé jedno slovo bralo veľmi vážne. Takmer posvätne. Možno preto, že toho nikdy veľa nenarozprávali, a tak mala každá myšlienka vyjadrená nahlas obrovskú váhu. Už nebolo cesty späť. Pre Oliviu, pre Níata a ...ani pre Noby.
V momente, keď sa všetky oči, dokonca aj pohľad jeho družky, zameriavali na zvláštnu dvojicu sa on pozeral iba na ňu, na Noby. Premeriaval si každučkú črtu jej tváre a robil to s triezvou odosobnenosťou, s ktorou nemala žiarlivosť nič spoločného. Niekedy popritom sa mu za chrbtom objavil Torik a nenápadne mu dlaň položil na rameno. Obaja hľadeli dopredu, iba Torik si po chvíli máličko povzdychol a sklonil hlavu.

"Stále ho miluje."
"Ja viem."

To bol ich tichý rozhovor prenášaný cez jemný stisk dlane na ramene A potom tá dlaň klesla k Torikovmu boku a rozhovor sa skončil.
Orin narovnal plecia a prerušil nahlas vynesenú otázku, ktorá sa zrejme vzťahovala na to, čo Níat šepkal tej žene predtým.
"Ak nemáš náramnice..."
"Mám." prerušil ho na oplátku ostro Níat a zo záhrenia košele vytiahol vrecúško, ktoré musel mať upevnené vo vnútornom vrecku. Aratahi nenosili so sebou priveľa cenností, ale toto bolo niečo, čo vlastnil každý z nich, keby sa chcel niekedy spojiť a vytvoriť pár. Náramnice niesli rodovú pečať, niekedy išlo len o pár symbolov a Orina by zaujímali tie Níatove. Ktovieprečo, ale doteraz tohto Aratahiho nepovažoval za potomka významného rodu. Možno to spôsobovalo jeho správanie, príklon k samotárstvu alebo len jeho neznesiteľná povaha, s ktorou nechcel mať nikto nič spoločného.
Sledoval ako Níat vytiahol dve náramnice, jednu väčšiu a druhú oveľa útlejšiu. Chytil Olíviu za rameno a s opatrnosťou jej šperk nasadil, takže predsa sa len ukazovalo, že mu na niečom záleží. V odlesku, ktorý šperk vrhol do priestoru, keď si ho nasadzoval aj Níat sa objavili symboly, ktoré Orinovi vyrazili dych. Aj Torik za ním stŕpol.
"To nie je možné." zašepkal Torik a hoci v jaskyni panovalo zlatisté prítmie spôsobené žiarou ohňa jeho tvár viditeľne zbledla. Nikto z ostatných Aratahi si nič zvláštne nevšimol, ale v tej chvíli to nebolo podstatné. V tom okamihu, akoby Níat presne vedel, čo sa deje s vodcom svorky odvrátil hlavu od svojej družky a ponad tváre ostatných sa zahľadel priamo na neho. Perami sa blysol rýchly vyzývavý úškrn, ktorý zakrylo až to, keď sa Níat náhle sklonil a vyložil si svoju družku na plece ako cestovný vak, s ktorým sa nemusí zaobchádzať v rukavičkách.
"Tvoje posledné slová?"
Tá otázka patrila Olívii, ale Orin cítil akoby v skutočnosti smerovala na neho. Ten pes!*

*Aj keď bola unavená na to aby priveľmi uvažovala a stále len akosi v zotrvačnosti, v hlave sa jej zjavil otáznik, na ktorý tušila že sa nikdy odpoveď nedozvie, aj keď sa vráti jej urozprávaná povaha a do slov sa jej nahrnie toľko otázok. Tým otáznikom bola otázka, čo si Níat myslel keď to vyslovil. Ako mohol vedieť že s tým bude súhlasiť, ak to vôbec vedel. Na jeho mieste by sama sebe veľmi neverila, mala často nevhodné reakcie v najnevhodnejších chvíľach a jej pud sebazáchovy často kolísal. Napokon, teraz to ani o pude sebazáchovy nebolo, jej áno nesúviselo s tým či by ju potom vyhnali alebo nie. Uprela na neho pohľad, iný než bol zvyčajne, nielen preto čo sa dialo okolo, ale i preto že by najradšej išla na čerstvý vzduch, niekam si sadla a nemusela stáť na očiam toľkým, ktorý na ňu teraz zazerali. Chcela by sa rozprávať i s Níatom, spýtať sa ho prečo to urobil, a prečo to pre ňu robí, chcela hovoriť i s Elekom a dať mu tú píštaľku, zistiť ako sa cíti. Nepohla sa ale ani jedným smerom, len stála a pozorovala, ako sa k nej Níat pohýňa smerom k nej. Pocítila nejasné chvenie v nohách i žalúdku, ktoré bolo len predprípravou toho, čo malo prísť, keď s ním bude sama. Keď vyslovila to áno, vedela že to nebude len o tom byť niečia družka, ale asi po nej bude chcieť...Zahnala myšlienky na veci ktoré teraz nemohla nijako ovplyvniť, pýtať sa na ne ani nič podobné, beztak by sa ho na to asi nebola schopná opýtať. Nepatrne len preglgla aj keď z neho hnedé oči nespustila a pocítila príval tepla, keď sa dostal tak blízko k nej. Ona mala ruky studené, rovnako ako veľkú časť pokožky, bolo príjemné cítiť teplo typické pre jeho rasu. Poblednuté líca bez farby farbu nabrali, keď sa naklonil tak blízko k nej, aj keď by jej nemalo záležať na tom, koľko očí sa na nich upiera. No chciac nechtiac hanblivá bola a aj keby boli sami, tá farba by sa k nej nehrnula i tak. Pre slová, pre narušenie intímnej zóny. Pamätala si tieto slová, vyslovil ich keď žartoval na účet ľudskej žiadosti o ruku, ukazoval jej akoby to spravil naopak jeho druh. Vtedy to bol žart a teraz, no teraz mala pocit že to možno i myslel vážne, jeho hlas bol iný keď ho mohla počuť len ona a či chcela alebo nie, jej ženské ja to vnímalo ako niečo romantické, zároveň iné, jednoducho také, ako nepočuje žena pred ktorú si muž kľakne na koleno a hovorí slová ako každý druhý muž. Tieto pocity sa však rozplynuli skôr, akoby mala možnosť na ne reagovať, stačilo aby sa odtiahol a pozrel na ňu pohľadom pre neho typickým a položil jej tú otázku, či si to pamätal dobre. Myšlienky na to že vtedy žartoval a teraz to možno chcel myslieť vážne ju opustili a jej stále jemne červenkavá tvár z nežného pohľadu pohasla.* Pamätáš si to dobre. *Odvetila mu na jeho otázku, aj keď mala na jazyku iné slová, že miluje inú ženu. Tie slová prehltla, okolo nich bolo toľko zvedavých hláv a nebolo to ani nič, do čoho sa mala právo miešať. Preto radšej mlčky čakala na to čo malo nasledovať, aj keď nerozumela tomu o akých náramniciach to vodca hovoril. Zvedavo teda pozrela späť na Níata a sledovala čo vyťahoval z vrecka a bola prekvapená. Nikdy si nič také nevšimla, aj keď teraz keď ich mal v rukách, uvedomila si že niečo také mala na ruke i Noby a vodca. Samozrejme že inak to nemohla vnímať, keď tu nemali ženy a tým pádom to jednoducho brala ako nejakú ozdobu. Teraz však chápala zmysel náramníc inak.* Sú pekné. *Zašepkala potichučky, aj keď jeho to zjavne zaujímalo asi tak ako hociktoré slová vďaky, ktoré mu kedy povedala. Nič to ale beztak nemenilo na nej, či to bral na ľahkú váhu alebo nie. Nevedela čo by viac povedala a preto keď si ju prehodil cez plece, len pokrútila hlavou a trochu sa pomrvila, toto nebol najlepší čas aby si ju hádzal cez plece a nechával váhu jej tela na brušku. Mlčala však kým tam boli, až keď sa pohli smerom von a stratili sa z jaskýň, vtedy sa ozvala. Najprv však vdýchla do nosa vôňu čerstvého vzduchu a pohľad uprela dohora, než prešli okolo krvavých miest k jazeru, kde bol pokoj.* Myslela som si, že Arathi si ľudské ženy neberú. *Prehovorila potichu a pohla sa tak, aby mu naznačila že chce ísť na svoje nohy. V tých slovách sa však skrývala i otázka, prečo to urobil.*

*Nebavilo ju len tak tam stáť a prizerať sa. Mala hlavu plnú myšlienok a ani si neuvedomovala ako jej celý čas na tvári svietil ten cynický úsmev. Netušila čo si o celej situácii myslieť, no vzhľadom nato, že Olivii hrozilo naozaj nebezečenstvo, to bol od Níata milý počin. Zachránil ju. Ale na druhej strane, to celé znamenalo ich spojenie. Niečo ako sa ona spojila s Orinom. Pohľadom spočinula na ňom, no nedíval sa na ňu, jeho pohľad patril Níatovi a Olivii. A preto na ten okamih aj ona svoj pohľad upriamila k nim. Nebolo to moc dobré riešenie vzhľadom nato, že tak spočinla očami na Níatovi, ktorý sa k nej díval. Aj z tej diaľky si všimla jeho tiene na tvári, ale bola príliš pokojná, aby jej skrz tvár prenikol von akýkoľvke pocit. Sám si vybral. A rozhodnutie bolo konečné. Prižmúrila oči. Niečo jej na tom všetkom nesedelo, ale asi to bola ešte tá časť, ktorú sa doposiaľ ešte nedozvedela. Nevedela. Ale nečinne sa prizerať? To zase tiež netúžila. Preto sa pomaly rozhodla predrať k svojmu druhovi. Chýbali jej jeho nepatrné dotyky a ona zatúžila len po jedinom. Po dotyku jeho ruky. Akoby mala umrieť ak ho čo najskôr nebude držať. Predieranie k nemu bolo pomalé, keby mala sklony k preháňaniu, určite by bola povedala, že kým sa dostala k nemu, už bola takmer mŕtva. No nebola to pravda. Keď pristúpila k nemu, z druhej strany ako vedľa Orina stál Torik, jej útla ruka vkĺzla do jeho veľkej dlane a pery roztiahla do váhavého úsmevu, akoby sa ospravedlňovala, že prišla až tak neskoro. Pohľadom zamierila k Níatovi a k Olivii. Mala pocit, že nič z toho čo sa tam dialo jej celkom nedochádzalo. Možno sa snažila pred tým obrniť a možno bola len príliš unavená a ubolená.. Netušila a neodvažovala sa nad tým zamýšľať. Aj druhú ruku natiahla k Orinovi a skôr než spočinula aj ňou na ich rukách, ho trikrát jemne zaštipkala do predlaktia pýtajúc si jeho pozornosť.* Čo sa deje? *Hlesla potichu. Kútikom oka sa pozrela na ich náramnice, ktoré sa teraz jedna o druhú dotýkali, ale úprimne jej to nič nehovorilo. A zase tak ďaleko nevidela, aby dokázala porovnať ich znaky so znakmi na Níatovch náramniciach. Spýtavý pohľad presunula aj na Torika. Všakz jedného možno odpoveď vykĺzne. Raz. Možno.*

Uvedomil si Nobynu prítomnosť už v okamihu ako sa k nemu začala predierať skrz skupinky Aratahi, ktorí sa tvárili rovnako prekvapene ako ona. Citlivý na jej vôňu zachytil vo vzduchu postupne sa stupňujúcu dávku, ktorá bola ako droga, lepšia než vôňa krvi, pretože v nej zachytil aj stopy svojho pachu a okamžite sa pri tom upokojil. Len čo mu útla dlaň vkĺzla medzi prsty pevne ju zovrel a potlačil náhly popud zodvihnúť si ju k lícu a obtrieť sa o ňu lícom tak, ako to už raz urobil a Noby to po ňom zopakovala. Pousmial sa pri myšlienke ako rýchlo prevzala jeho návyky. Obrátil k nej tvár a vyčítal z nej zvedavosť. Chvíľu si ju skúmavo premeriaval a rozmýšľal o tom ako dosiaľ vyzeralo ich spolužitie. Nebolo ľahké a nikdy ani nebude, pretože obaja toho zažili príliš veľa a jedna ich časť sa nechcela vysporiadať s minulosťou tak, aby viac nezasahovala do prítomnosti. Nedávne udalosti ho poučili o tom, že nemôže svoju družku nechať stáť bokom a hoci sa mu ten fakt nijako nepozdával cítil k nej preto oveľa väčší obdiv. Mala presne tie vlastnosti, ktoré si u Aratahi vážil a viac ako ktokoľvek iný si zaslúžila poznať pravdu.
Obrátil sa k nej celým telom, nemusel si robiť starosti, že by ho počul aj niekto iný okrem nej a Torika.* Vieš, že nie sme deťmi prírody, ale stvorili nás umelo. No predtým, ako sa im podarilo dosiahnuť, aby mal náš druh želané vlastnosti bolo tu aj niekoľko pokusov. Niektoré boli zo začiatku úspešné, ale po čase sa ľuďom vymkli spod kontroly. Prví z nášho druhu boli buď príliš nesamostatní alebo príliš divokí.* Odrazu rozprával skrz zaťaté zuby a ani si to neuvedomil. Bolo pre neho ťažkého hovoriť o svojom druhu ako o niečom zvláštnom, čo vzniklo v laboratóriu hoci Aratahi dokázali myslieť a cítiť ako všetky ostatné bytosti. Neboli len projektom. Akoby ani nemali právo žiť.* Nebol som vždy vodcom, Noby. Ako prvý stál na čele Aratahi menom Kayrin. Patril k prvej generácii Aratahi, ktorí boli ešte príliš divokí a tak sa ich Lovci snažili vyhubiť. Myslel som si, že sa im to podarilo pri všetkých z toho rodu, ale Níat...* chcel povedať, že Níat je jedným z nich no podľa výrazu v jeho tvári to musela pochopiť sama. A tiež vytušiť, čo to všetko znamenalo.
Nakoniec prehovoril Torik, ktorý dovtedy mlčal: „Ak sa Níat rozhodne stáť na čele svorky nikto mu nemôže zabrániť, aby Orina vyzval na súboj. Vodca môže byť len jeden.“
Orin mlčky hľadel do Nobyných očí. Keď tie slová počul nahlas obostrel ho zvláštny pokoj. Odrazu zatúžil po akejkoľvek nežnosti, preto natiahol ruku a pohladil Noby po líci. Prešiel bruškom palca po jemnej štruktúre jej kože a vtiahol nosom vzduch, do ktorého sa uvoľnila jej vôňa. Chcel s ňou byť konečne osamote a nie rozprávať sa o Níatovi a jeho nepredvídateľnej povahe.*

Kým niesol Olíviu prevesenú cez plece ako kus šťavnatého jedla nemusel uvažovať nad tým, čo jej povie, keď sa začne pýtať. A bolo jasné, že bez otázok sa to nezaobíde. V istom zmysle mu táto skutočnosť prinášala až nečakane zvrátené potešenie a keď si to uvedomil prekvapene zastal na brehu jazera a spustil Olíviu na nohy. Pravdupovediac, neurobil to príliš ohľaduplne, aj keď k dobru mu mohlo slúžiť aspoň to, že ju zložil na mäkkú trávu a nie blízko kamenistého brehu, kam sa postavil sám vytvoriac od nich odstup niekoľkých krokov. Mal chuť natiahnuť sa, a tak to urobil. Spojil ruky nad hlavou a pomaly natiahol paže dopredu, až kým mu v postupnosti nezapukalo pár kostí a on si pôžitkársky vzdychol. Presne toto potreboval. Nanešťastie si pritom všimol náramnicu, ktorej kov sa rýchlo ohrial na teplotu tela a teraz upútal jeho pozornosť. Bol presvedčený, že ju nikdy nepoužije, ale keď ju takto videl na svojom ramene, sledoval kontúry znaku, ktorý bol do nej vyrytý všetko sa mu vracalo.
„Mám družku!“ pomyslel si v tej chvíli a odrazu šperk pozoroval s takou zanietenosťou až pritom stratil pojem nielen o čase, ale aj o zmysle Olíviinej otázky.
- Je naozaj na zožratie. – poznamenal sarkasticky Dagharta a štekavo sa pritom zasmial.
„Táto nie.“
- Ale dovolíš mi občas sa s ňou pohrať? Je predsa z polovice aj moja. –
Níat v duchu zavrčal.
Viesť vnútorný dialóg s Daghartom bolo ako hádzať kamene do vody a čakať, že jeden z nich vypláva ku hladine. Jednoducho to nemalo zmysel. Níat sa obzrel cez plece a s neomylnosťou našiel veľké čokoládové oči, ktoré na neho zvedavo hľadeli akoby niekde skrýval lízatko a nechcel ho vydať. Pery sa mu roztiahli do pomalého úškrnu.* Ešte som si ťa nevzal.* poznamenal stíšeným hlasom a premeral si Olíviu lenivým pohľadom.* Nie tak celkom.* Chytil okraje zašpinenej košele a jediným plynulým pohybom si ju pretiahol cez hlavu. V strede hrude sa na retiazke objavil Olíviin zásnubný prsteň. Košeľu odhodil nabok, rovnako nezaujato si vyzliekol aj nohavice a vyzul čižmy, až kým nezostal úplne nahý. Nezdalo sa, že by v Olíviinej prítomnosti pociťoval rozpaky. Zastal si pred ňou naširoko rozkročený, prirodzenie mu voľne viselo medzi nohami v poraste tmavých chĺpkov a nevyzeralo, že by ho zmáhalo vzrušenie. Vlastne sa tváril trochu unudene. Jedno obočie mal spýtavo nadvihnuté a druhé zostávalo v miernom oblúčiku na svojom mieste. Žiadne znásilňovanie sa očividne konať nemalo a v skutočnosti sledoval niečo oveľa praktickejšie.* Si špinavá.* poznamenal nekriticky, len hodnotiaco akoby práve vyhlásil, že obloha je modrá a tráva pod ich nohami zelená. Podišiel o trochu bližšie, postavil sa k Olívii zboku a uvoľnil z jej vlasov zabudnutý lístok. Pomaly otočil jeho stopku medzi bruškami prstov a potom ho rozmrvil na drobné kúsočky. Prešiel na opačnú stranu a tentoraz z rozstrapatených kaderí vyslobodil tenkú suchú halúzku. Náramnica na Olíviinom ramene priťahovala jeho pohľad a znovu ho pritom napadalo, že táto žena je odteraz jeho. Pudovosť ho nabádala k tomu, aby si ju okamžite označil svojím pachom, ale zakorenená nedôverčivosť voči dotykom mu rýchlo vrátila súdnosť.* Neviem ako ty, ale ja potrebujem kúpeľ.* prehovoril o niečo chrapľavejšie, než mu bolo milé a bez ďalšieho pohľadu na Olíviu zamieril k jazeru. Voda bola chladná, ale akonáhle sa do nej ponoril a začal plávať smerom do stredu svaly sa mu čoraz viac rozohrievali. V polovici cesty sa otočil a prihovoril sa Olívii s typickým sebaironickým úškrnkom, ktorý mu pravý kútik úst ťahal o niečo nižšie než ľavý.* Neboj sa, hryziem len vtedy, keď ma k tomu vyprovokuješ.