Hory a les

*Nová otázka, alebo lepšie povedané otázky, presmerovala jeho pohľad naspäť ku korune stromu. Či mal niečo rád? Samozrejme, bola tu jedna vec, ktorú mal tak rád, že bol pre ňu ochotný vraždiť a v jej vychutnávaní, dovolil by si tvrdiť, bol rovnakým majstrom, akým bola Olívia zase v rozpoznávaní byliniek. Mal rád krv, ak sa to tak dalo povedať. Stačilo pocítiť hlad a okamžite strácal už aj tak ťažko nadobudnuté sebaovládanie, ale to Olívia asi nechcela počuť. Musel sa nad tým zamyslieť, ale akokoľvek dlho uvažoval, na nič iné neprišiel.* Okrem krvi a zabíjania nemám nič... čo by ma bavilo, ale to si asi nechcela počuť. Možno nejaký príbeh o tom, ako po večeroch vyrezávam z dreva alebo píšem.* Ústa mu skrivil ironický úškľabok, ktorý nebol venovaný nikomu iba k jeho tvári jednoducho patril ako niečo, čo sa nedalo zmeniť ani témou rozhovoru, ani tým, s kým ten rozhovor vedie.* A Altru si pamätám veľmi dobre. Vyrástol som na nej, tam som prežil väčšinu života...* ak Vznešení dovolia, tam aj skape. Nerobil si nijaké ilúzie o šťastnom a naplnenom života.* Uvidíš to tam, z prvej ruky. Neplánujem zostať v jaskyniach.

*Znovu sa postavila, keď prehovoril a pokrútila hlavou. Napokon spravila pár krokov smerom k nemu a len sa oprela o strom, vôbec nechcela počuť žiadne pekný príbeh, len ju to zaujímalo.* Vlastne ani nie, keby mi povieš že si po večeroch píšeš a vyrezávaš, asi by mi to prišlo veľmi zvláštne. *Pokrčila zamyslene ramenami. Pozná ho už nejaký čas a aj keď by si nedovolila tvrdiť takú hlúposť že ho pozná, nerobí si nijaké ilúzie o tom, kým je. Teda možno sčasti áno, je žena a ženy si ilúzie o chlapoch asi majú v povahe robiť, ale to si ani sama úplne presne neuvedomovala.* Len ma to tak napadlo, chcela som o tebe niečo vedieť. *Znovu nepatrné pokrčenie ramien, beztak jej dlho nevydrží nekladenie otázok. Jednoducho ju zaujíma toľko vecí a keď jej vzedavosť nie je ukojená, ťažko sa to zastaví. Vlastne, zvedavosť sa asi zastaviť nikdy ani nedá. Kľakla si pri strome a ostala opretá, uvažujúc nad Altrou a kde teda chce ísť ak nechce ostať v jaskyniach. Vlastne ani nevedela ako si to tam mala predstaviť, kde mali ostatní bývať, tí čo tam nikdy neboli. Tiež takto v jaskyniach a lesoch? A kam chcel ísť on?* A kde budeme teda bývať ak nie v jaskyniach? Teda...my...budeme tam spolu bývať? *Zahabkala, keď si uvedomila že použila množné čislo. Prišlo jej to prirodzené vzhľadom na to všetko, no pri ňom si nebola istá čo si myslel a aké mal plány. Preto vhrhla čokoládové oči plné neistoty a otázok k jeho tvári, čakajúc, čo sa dozvie.*

*Prestal žmúriť do koruny stromu a venoval plnú pozornosť výrazu v Olíviinej tvári. Nechcel, aby mu niečo z neho uniklo, zvlášť, keď položila takú zásadnú otázku o ich spoločnom bývaní. Rozmýšľal nad tým už ráno, keď sa predieral lesom a hnal pred sebou srnu, ktorú nakoniec aj ulovil. Ibaže vtedy zastával úplne iný postoj než tomu bolo teraz.
Pretože Olívia stála blízko nemusel sa za ňou veľmi naťahovať. Stačilo, keď ju chytil za ruku a potiahol k sebe dolu, pretože si chcel jej tvár obzrieť zblízka. Stále nedokázal uveriť tomu odtienku obáv, ktorý jej zaznel v hlase. Akoby sa bála, že na Altre nebude môcť byť s ním. Ale prečo?
Usadil si ju na stehná a otočil tvárou k sebe. Ruky jej držal tesne pri boku, aby sa k nemu nemohla sama natiahnuť, keby chcela, pretože v tej chvíli netúžil po ešte hlbšom zbližovaní. Už beztak jej toho prezradil viac než kumukoľvek inému, a to nebol práve majstrom v hovorenom slove.* Odpoviem ti na to, čo chceš o Altre vedieť hneď ako mi ty povieš, ako si tú otázku myslela.* Podvedome sa narovnal a trochu pritom pokrčil nohy, takže mu Olívia musela skĺznuť do lona, inak sa to nedalo. Cítil pritom napätie, ktoré bolo doslova hutné, preto mu dych trochu sťažkol a prehĺbil sa.* Chceš bývať niekde inde ako so mnou?

*Nečakala že si ju pritiahne, no ani sa nevzpierala, nebola z tých čo potrebovali proti niekomu bojovať či sa tváriť že im vadí niečo, čo im ani nevadí, len preto že to tak možno malo byť. Pokojne, no možno trochu nervózne predsa len, ostala sedeiť na jeho nohách. Hnedé oči zastali na jeho tvári, nebola si istý čo si mala myslieť, o tom aké to bude tam, aké to bude celkovo. Boli veci, ktoré si už dokázala u neho nejako vyvodiť a niečo predpokladať, no v tomto mala nejasno, v pdostate len čierno čiernu tmu. Už otvárala ústa, že niečo povie po jeho prvých slovách, no potom skĺzla ešte nižšie a zahryzla si do pery. Jeho ďalšia otázka ju znovu ale prekvapila, mala poct že si jej slová vysvetlil pravým opakom toho, ako to ona myslela.* Nie nechcem bývať niekde inde ako s tebou, len som si nie istá kde chceš bývať a či chceš aby som bývala s tebou. *Bola úprimná a ani sa to nesnažila nejako zaobaliť. Mala pocit že tým sa všetko vždy komplikvoalo, mala radšej pravdu v pravdivých neskrytých vetách, či sa preto mala červenať alebo nie. S Níatom sa jej rozprávalo dobre, možno hovoril málo, no hovoril jej pravdu bez neajkých zástierok, tak ako s tou krvou a vraždením. Nijaké rozprávky starej matere, ale pravda.* Chceš so mnou bývať? *Spýtala sa neisto, lebo si teraz naozaj nebola istá, ako si to mala vysvetliť. Nevedela ako to na Altere bolo so žitím, teda ani kde budú bývať ak s nou bude chcieť bývať*

*Opätoval Noby nežné bozky sám prekvapený tým, že je schopný takej jemnosti, keď všetko, čo k nej cítil v ňom doslova horelo. Či už keď sa navzájom nezhodli alebo si v intímnej chvíli vymieňali dotyky. Vždy sa však odtiahla príliš skoro, aby to hlbšie preskúmal a on sa ju nepokúsil zastaviť, lebo potom prehovorila a boli to zatiaľ tie najzraniteľnejšie slová, ktoré si od nej vypočul. Pripomenulo mu to les a ten okamih, keď na neho tiež hľadela tak, ako pred malou chvíľou. Akoby v dvojakom očakávaní prijatia aj odmietnutia zároveň a ten pohľad sa mu dostával hlboko pod kožu. Boli spolu, ale zároveň ich od seba niečo odďaľovalo. Ani predtým nebol mužom veľkých a cituplných slov. Spoliehal sa skôr na činy a ich výsledok, ktorý bol oveľa hmatateľnejší, ale mal tušenie, že pri Noby to nakoniec predsa len nebude stačiť. Zabudol už na spôsoby dvorenia. Život so svorkou z neho skresal aj posledné zvyšky jemnosti, ktorú by mohol prejaviť navonok. Preto bola jeho tvár tak rozčuľujúco bez výrazu, akoby odrezaná od jeho vnútorných myšlienok, ktoré by ju mohli nejako poznačiť, aj keby to malo byť len láskavejším úsmevom. To všetko poznal, vedel to prejaviť v duchu, ale nie navonok. Možno preto od neho Noby odchádzala s pocitom ťažoby, ktorý cítil vo vzduchu so slaným nádychom. Bez slova počkal, kým sa dvere na kúpeľni zatvoria potom zo seba zhodil uterák a navliekol si nohavice. So zvyškom oblečenia v ruke zamieril za zvukom sprchy, ale nenamáhal sa s klopaním. Jednoducho dvere otvoril a s pohľadom upretým na Nobyno nahé telo sa ledabolo oprel chrbtom o skrinku v náprotivnom rohu.*

*Nenapadlo ho nič lepšie, preto sa zasmial. Zas a potom znovu a ako sa mu cynická vráska v kútiku úst pomaličky vyhladzovala, vyzeralo to, že tentoraz sa smeje úprimne. A potom z ničoho nič pustil Olívii obe ruky, pridržal jej boky, aby sa po ňom neskĺzla ešte viac, kým si našiel vhodnú polohu a potom si ľahol chrbtom rovno na zelený koberec machu. Ruky si založil za hlavou a podoprel ju nimi tak, aby sa mohol stále pozerať do tých veľkých čokoládových očí, ktoré ho tiež sledovali. Nohy uvoľnil, natiahol pred seba a preložil jednu cez druhú v geste absolútneho uvoľnenia. Aj skrz látku cítil ako mu na kožu preniká teplo mäkkého ženského tela a jemný dotyk stehien ako na ňom sedela a kolenom sa mu pritom opierala o bok. Inštinkt ho nabádal, aby ju objal, ale on namiesto toho už nijako nezmenil polohu. Páčilo sa mu ako ho ohrievala, ale stále mal dosť súdnosti,aby odolal nutkaniu. Olívia sa k nemu správala vždy tak zdvorilo, vždy čakala, čo povie, aj keď väčšinou nehovoril nič, a to bolo... príjemné. Lenivo privrel oči, ale po chvíli jedno z nich otvoril a premeral si ním Olíviinu tvár.* Keď som sa ťa predtým pýtal ako si to s tým bývaním myslela, nezáležalo na tom, čo by si povedala. Teraz patríme k sebe. Tuším vy hovoríte "V dobrom aj v zlom." Nenechal by som ťa odísť, ale ty vlastne nechceš. To je zaujímavé. Ja som mal byť ten zlý, ale ty, mačiatko, mi berieš vietor z plachiet

.Níat

*Pozorovala ho ako si líha a ona sa zatiaľ nehýbala, ostala sedieť tak ako si ju usadil. Mala tak na neho výhľad a bolo jej dobre. Jeho horúce telo ju zohrievalo a dobre sa na ňom sedelo. Ju v danej chvíli ale zaujímali oné veci, to ako si predstavoval ich bývanie prípadne nebývanie. Napokon aj prehovoril a ona mu sčasti odporovala, aspoň na prvú časť vety.* Keby na tom nezáležalo, nepýtal by si sa ma. *Určite ho zaujímalo ako to myslela, aj keď by to asi nezohrávalo úlohu tak ako povedal. Znamenalo to ale, že by ju nenechal odísť len preto, že mala náramnicu na ruke? Táto úvaha sa jej vkradla do hlavy, no nerozvíjala ju, aspoň nie teraz. Sústredila sa radšej na iné než bolo práve toto.* Som s tebou rada, nemám dôvod chcieť ísť preč. *Aj keď dúfala, že Zeon a Elek budú niekde blízko a hlavne, že sa to s Elekom nejako vyrieši. Bolo to prianie, aj keď v jeho splnenie asi ani sama moc neverila. No snažila sa tomu uveriť.* A kde budeme teda bývať, keď neplnánuješ ostať v jaskyniach? *Spýtala sa zvedavo, aj keď bola rada. V jaskyniach by si rastliny moc nevypestovala a vonku niekde by jej ich isto niekto podupal. Takže možno budú niekde vonku, kde si ich zasadí a bude na ne dohliadať. Nebola si ale istá, aké presotredie na bývanie si predstavoval on.*

*Lenivo prižmúril oči pred útržkami meňavého svetla, ktoré mu svietilo do tváre skrz listy v korune stromu. V kombinácii s váhou Olíviinho tela na svojich bokoch, chvíľou uvoľnenia a s chuťou sladkej krvi, ktorá mu ešte dráždila podnebie v ústach, to bol vynikajúci deň. Stačilo by mu to takto. Presne takto, ale potom rozlepil jedno oko a pohľadom zamieril v ústety jemnej dievčenskej tvári, keď povedala, že s ním rada trávi čas. Jednoducho si potreboval overiť, ako sa pritom tvári a či to myslí skutočne vážne. Avšak ironický vzdych podobný priškrtenému smiechu sa mu už zadržať nepodarilo.
Pomaly otvoril aj druhé oko, nadvihol sa na lakťoch a zaklonil hlavu, takže mu brada smerovala priamo k Olíviiným ústam. Obrys jej tela pohltil všetko svetlo a len čo sa ocitol v jeho zákryte všimol si ako sa tie ohnivé vlasy rozžiarili aureolou slnka.* Hmm.* Vydal dlhé neurčité zamrmlanie, ktoré pripomínalo pradenie a zrenice očí sa mu zúžili.* Budeme bývať tam, kde som býval pretým, než sa to všetko začalo. Na kraji lesa, ďaleko od ostatných Arathi, na samote. Nie som práve spoločenský typ.* Váhu trupu preniesol na ľavú ruku a pravú natiahol k Olíviinej tvári. Bruškami prstov sa letmo obtrel o pokožku jej líca a potom jej hánkami odhrnul z čela pramienok vlasov. Zľahka ho pošúchal a keď sa z neho uvoľnila vôňa nechal ho znovu padnúť. Ruku stiahol a znovu sa zvalil na chrbát tak, ao bol predtým. Tentoraz však oči neprižmúril, ale rovno zavrel. Vyzeral uvoľnene a len spolovice tak nebezpečne ako v skutočnosti bol. * Mám to tam trochu prázdne.* Nadvihol obočie nad spustenými viečkami a nechal ho zase rýchlo klesnúť.* Ak si bola zvyknutá na luxus obávam sa, že ti ho nebudem môcť poskytnúť.* Blbosť. Mohol by, ale to by nasjkôr musel chcieť. Obklopiť Olíviu tým, po čom túžila by znamenalo zasadzovať ju hlbšie do svojho prostredia, a to by znamenalo problém pre oboch. Bola síce jeho družka, ale rozhodne s ňou neplánoval napĺňať všetky významy toho slova. Tak ďaleko od jaskýň už nebude záležať na tom či má na sebe jeho pach naozaj alebo sála len z jeho oblečenia. Pri troche šťasti a dobrej vôle túto malú zmenu ani nepocítia a budú sa môcť venovať tomu, čo doteraz. Ona svojim bylinkám a on lovu, aby ich uživil. Myšlienky na to, že splodí potomka sa vzdal už dávno. Poznal len dve ženy ich druhu, ktoré by mu mohli dať čistokrvú dcéru alebo syna, ale jedna bola momentálne nezvestná a tá druhá mu už nepatrila.* Všetko bude v poriadku, uvidíš. Nemusíš mať obavy, nedotknem sa ťa.* vyslovil nvzrušene pokojným hlasom a so slasťou sa viac pretiahol v krížoch.*

*Bola tu zvyknutá na to, že bola "len" človek a teda bola považovaná za niečo menejcenné, nič si nerobila z toho keď jej to hovorilil a dávali najavo, no boli veci, ktoré sa jej dotknú vedeli, rovnako ako sa jej niektoré priečili. Tak ako sa jej dotkla jej reakcia na ponuku krvi, tak ju v jednej chvíli prekvapila jeho reakcia na slová o tom, že s ním rada trávila čas. Len si pripomenula, že nie všetko čo mala na srdci malo ísť aj na jazyk, možno sa to raz odnaučí. Nikdy si tým nelámala hlavu, možno mala krehký zjav no vo vnútri ju nerozhodilo len tak niečo. Teraz si ale uvedomila, že mohla radšej mlčať ako teraz, keď nijako na jeho smiech či vzdych či čo to bolo nereagovala. Len pozrovala ako sa zdvihol a nevšímala si nič z toho čo robil, ani sa nesnažila prísť na to, prečo jej chytil do rúk pramienok vlasov. Počúvala radšej jeho slová o tom kde budú bývať, vedela že spoločnosť mu nikdy nechýbala, aj keď sa mu možno preto i čudovala, že si na krk zavesil práve ju. Pretože ona spoločnosť potrebovala a ak tam nikoho nemalo byť, značilo to len dve veci. Že buď bude otravovať jeho svojou spoločnosťou, alebo sa jednoducho zoberie do mesta, nech to už bude akokoľvek ďaleko. Samota by ju zabila, alebo premenila na letargickú a úplne inú Oliviu než je teraz.* Nebude mi ten luxus chýbať, zvykla som byť viac vonku na lúkach než doma. *Už teraz nejaký čas žila v jaskyniach a neprekážalo jej to. Možno tak normálny záchod, no všetky tie drahé kusy nábytku, elektronika na ktorú sadal prach, nič z toho jej nechýbalo. Bola vonku radšej, neboli tam také pravidlá ako doma, kde jej stále za zadkom sliedila matka. Vedela že jej budú možno ešte chýbať knižky, hlavne ak by tam nemala čo robiť, bylinkám sa nebude predsa venovať celý deň. Mohla len dúfať, že ho nahovorí aby sa jej venoval, nevedela si ho tak úplne predstaviť pri nejakej spoločenskej hre alebo niečom podobnom. Teraz už nebola samota na ktorú sa ho pýtala otázkou pachu ale toho, že mali bývať mimo iných. jZatial si s tým síce neveľmi lámala hlavu, bola rozhodnutá nenechať sa obmedzovať v kontaktne s ľudmi, no najprv tam museli byť, aby zistila ako to bude vyzerať ďalej. Slová o tom, že sa jej nedotkne ju zaskočili, nevedela čo povedať, čo mala vlastne cítiť. Sklamanie, že sa mu vôbec nepáčila? Sklamanie že to znamenalo že do konca svojho života nepríde na to aké je to keď sa ženy dotkne muž? Alebo mala byť rada že to nezažije? Jej mama to neopisovala s nijakým nadšením, aj keď jej sestra...nebola si istá čo teda mala cítiť, no vyvolávalo to v nej asi viac sklamania, než radosti, napriek tomu že na najbližšiu dobu ju to upokojovalo, že bude oblečená a všetko ostatné. Naskytla sa však i iná otázka, ktorú napokon vyslovila i nahlas.* Ty chceš chodiť do mesta za ženami? *Počula, že muži to potrebovali a ak sa jej nechcel dotknúť, asi to chcel hladať inde.*

*Za zatvorenými očami si predstavoval Altru. Dlhé rovné pláne porastené trávou a husté hory poskytovali dosť priestoru na to, aby sa v nich stratil a nemusel si dávať pozor či za najbližším rohom nenarazí na špinavé mesto. A potom voda. More a oceány mali na Altre úplne inú farbu ako tu a aj obyčajný dážď znel príjemne, nie tak pochmúrne. Nemohol by Olívii popísať to, čo videl vo svojich spomienkach ani keby chcel a vládol slovám viac než svojej mlčanlivosti. To miesto malo svojho ducha, ktorý sa nedal zachytiť nijako inak iba vlastnými zmyslami a už čoskoro sa tam znovu vráti. A potom Olívii ukáže všetko, čo len bude chcieť a nepochyboval, že v tom okamihu pochopí všetko to krviprelievanie, všetok ten smútok, ktorí Arathi pociťovali ďaleko od domova a kedysi aj s predpokladom, že ho už nikdy v živote neuvidia.
Bolo mu tak ľahko, tak neuveriteľne ľahko, že by sa usmial, ale už dávno neveril citom, ktoré sa bez námahy dokážu predrať do očí či úst. Jeho radosť bola hlbšia, mala väčší zmysel na aký nestačilo povrchné vyjadrenie mimikou.
A potom sa mu pod viečka vplížil obraz Olíviinej tváre, ale bola to len predstava, preto oči otvoril, aby ju videl skutočnú, z mäsa a kostí, ako na neho znovu upiera ten spýtavý pohľad. Znovu netušil z akého dôvodu sa ho na to pýta. Myslel si predsa, že bude rada, ak ju nechá na pokoji. Na spôsob milovania, ktorý ho dokázal uspokojiť bola príliš hanblivá, príliš krehká.* Chceš sa mi snáď ponúknuť aj v tomto?* Ničnehovoriaci výraz jeho tváre neodrážal ani náznak myšlienok, ktoré by mu mohli blúdiť mysľou. Znovu sa vzoprel na lakte a neuhýbal priamym pohľadom.*

*Mlčky na ňom sedela a dívala sa do jeho tváre, aj keď mal oči zavreté. Toľko krát by sa ho spýtala nad čím uvažuje, no istotne by nedostala odpoveď akú by si predstavovala, teda patrične rozvitú a tak sa nepýtala a sama sa pri čakaní na odpoveď zamyslela nad tým všetkým, čo sa malo diať, čo ju čakalo. Vždy keď by jej ušla myšlienka smerom, či tam bude šťastná si pripomenula, že kvapky ju predsa mali doviesť na miesto, kde bude najšťastnejšia. Znamenalo to teda hádam jediné, že s ním mala byť šťastná, či nie? Raz. Možno. Ako otvoril oči, tie jej čokoládové zostali zapichnuté v tých jeho, aj keď v nich nedokázala čítať. Neraz ju to znervóznilo, keď nevedela čo mala čakať, čo si mohol myslieť, keď jeho tvár neprezrádzala žiadnu emóciu. Zmätok niekedy vyústil do nervozity, inokedy do myšlienok, ktoré sa pýtali, čo si môže myslieť. Odpovede sa nedočkala, aj keď, mohla jej trochu napovedať skôr kladným smerom než záporným. Napadla ju jediná odpoveď, možno otázka, vyplývajúca zo včerajších pocitov - aby si mi znovu povedal že je to hlúpy nápad?. Nevyslovila ju však nahlas, v skutočnosti mu toto ponúkať nemienila. Mala v hlave dve varianty ako to malo akože chodiť, ten mamin sa s tým moc nezhodoval a sestrin zahráňal to, že sa to proste stane, nijaká ponuka ako to nezval. Nevedela si síce vôbec predstaviť ako sa to môže stať "len tak", no už sa jej to asi nespýta.* Na otázku sa neodpovedá otázkou Níat, pýtala som sa prvá. *Odvetila napokon jednoducho, nespúšťajúc z neho oči, napriek tomu priame pohľadu, pri ktorom si pripadala ako na nejakom skenovaní. Ona sa pýtala prvá a nemienila hrať len podľa jeho pravidiel.*

Zarkyt

*Oprel sa plecom o rám dverí, ktoré sa po zadaní kódu automaticky odsunuli. Chodbu za ním zalievalo umelé svetlomodré svetlo, ktoré sa mu opieralo do chrbta a skresľovalo jeho postavu na obyčajný tmavý tieň bez čŕt a mimiky. Mohol spustiť program, ktorý by uvoľnil do miestnosti uspávací plyn a znovu sa k nej priblížiť bez toho, aby spolu začali súperiť, ale ako teraz poznamenala, podarilo sa mu ju zlomiť. Aspoň do takej miery, kedy už nebola nebezpečná jemu ani sebe a zvlášť toto bolo v danom momente dôležité. Chvíľu upieral pohľad na jej schúlené telo a potom sa v šere porozhliadol po miestnosti, kde ju držal. Boli tam len holé, hladké steny bez kúska nábytku iba s malou miestnosťou, kde okrem toalety a malého umývadielka už nebolo miesto na väčší luxus.* To som rád.* Poznamenal po chvíli sucho. Dosť sucho na to, aby sa v jeho slovách skrývala stopa po radosti, o ktorej jej hovoril. Namiesto toho odstúpil z dvier a ruku natiahol do chodby.* Niečo ti chcem ukázať.* Nepočkal, kým pôjde za ním. Pochyboval o tom, že by si ho nechala za chrbtom, preto vykročil ako prvý. Počul jej volanie, keď ju držal zavretú a nechcelo sa mu veriť, že by teraz, tak blízko k slobode, mohla odmietnuť.
Chodba mala rovnako hladké steny ako boli v Aktinom väzení, ale tu spoza nich prenikalo tlmené modré svetlo, ktoré striedavo tmavlo a hneď zase zosvetľovalo akoby boli vo vnútri nejakej dýchajúcej obludy. Pod nohami šramotila kovová mriežka a keď Zarkyt vyšiel spoza ohybu otvoril sa pred ním priestor vyhliadkovej terasy. Za priehľadným vystuženým sklom panovala oveľa mrazivejšia temnota než tá, ktorá sa dala navodiť absenciou svetla. Vo vesmíre boli jedinými záchytnými bodmi malé svietiace telesá, nie väčšie ako špendlíková hlavička. Vzdialenosti tu boli relatívnejšie, hviezdy boli v skutočnosti tak ďaleko, že sa nedalo odhadnúť či sa vesmírna loď naozaj hýbe alebo stojí na mieste. Mrazivá predstava. Mohli by takto stráviť roky, celé desaťročia a pritom len visieť vo vesmíre, ak by sa niektorý z motorov pokazil a oni to nezistili včas.
Priblížil sa ku sklu na dotyk, ale ruky mal stále založené za chrbtom. Rúcho, ktoré mal oblečené mu siahalo až k členkom a dlhé rukávy zakrývali zápästia. Látka bola strohej čiernej farby bez ozdobných vyšívok.* Práve teraz sme ty a ja jedinými živými dušami na palube tejto lode. Nie je veľká a ja dúfam, že keď ťa v nej teraz nechám potulovať, neurobíš nijakú hlúposť. Teda ak neovládaš riadenie a kurzy, inak môžeš skončiť kdekoľvek a nikto ťa už nikdy nenájde.* Rukou ukázal na hviezdny priestor za sklom a nespustil z neho oči.* Dúfam, že sme sa pochopili a neprinútiš ma znovu ťa uväzniť. Samozrejme, pre tvoje dobro.* Po tých slovách obrátil hlavu a pokúsil sa nájsť Akte pohľadom.*


Níat

*Čakal na odpoveď a keď ju dostal v kútiku úst sa mu usadil akýsi druh nepríjemného pobavenia, ktorý mu znovu zmenil tvár na zmes cynického úškľabku a typického uzavretého pohľadu.* Myslel som si to.* Zareagoval na to, čo sa dozvedel, aj keď sa vlastne nič nedozvedel, a s výdychom povolil napätie v lakťoch. No namiesto toho, aby si znovu ľahol, chytil Olíviu za boky, trochu ju nadvihol a zložil zo seba tak rýchlo akoby nič nevážila. Usadil ju na mach vedľa seba a sám sa posadil. Chvíľa pokoja netrvala dlho a on nepomyslel na to, aké komplikované môže byť spolužitie dvoch, či už boli ľudia alebo Arathi. V tomto prípade to bolo pre neho jednoduchšie, pretože ak by sa chcel jeho družky dotknúť iný Aratahi okamžite by zacítil jeho pach na jej tele a dal by jej pokoj. O tom nepochyboval, pretože len hlupák alebo neskúsený mladík by sa o niečo také pokúšal. A ak áno potom iba raz. No táto výmena pachovej stopy nebola vzájomná. Mal síce Olíviinej vône plné pľúca, ale nebolo ju cítiť aj z neho. Mohol by chodiť za ženami v meste, vlastne teraz po genocíde, ktorá postretla ich ženy, to bola jediná možnosť ako uspokojiť svoju potrebu, ale na to sa mu ľudská rasa príliš hnusila. Nechcel s nimi mať nič spoločné a už vôbec nie zdieľať jedno lôžko. Pri tej myšlienke obrátil hlavu k Olívii a chvíľu si ju len tak premeriaval. Skĺzol pohľadom na jej červené pery v bledej tvári, krivku krku a nakoniec aj na kúsok odhalenej pokožky okolo pleca a kľúčnej kosti.* Zdá sa mi, že preceňuješ moju náruživosť. Dokážem ovládnuť svoje pudy, keď na tom naozaj záleží.* Prehovoril napokon a vrátil sa k jej očiam. Nezdalo sa, že by v ňom, to čo si na nej prezeral vyvolalo nejakú odozvu. Vôbec sa v ňom nedalo čítať. Iba na okamih pôsobil trochu nesústredene akoby si s niekým vymieňal myšlienky. Potom sa uškrnul a pokrútil hlavou. Ibaže v tom úškrnku sa skrývala bolestivá strnulosť. Nadýchol sa o niečo plytšie než predtým a odrazu prudko vstal akoby ho mäkký mach vedľa Olívie omínal na tele. Až potom dovolil čerstvému vzduchu naplno vniknúť do svojich pľúc. Bradou kývol k lúke a ruky založil na pás, pričom mu šírka ramien napla čistú, aj keď trochu obnosenú košeľu.* Ak si ich chceš vziať so sebou mali by sme sa postarať o to, ako ich uskladniť. A tiež o niečo na seba.* Chytil do ruky látku na rukáve a požmolil ju medzi prstami. Tkanina bola jemná ako pergamen a okrem toho, čo dal Olívii už nemal nič iné.* Bude jednoduchšie ak pôjdeš so mnou. Do mesta.* Dodal neurčito, na chvíľu sklonil hlavu a hneď ju zase narovnal obzrúc sa za seba a potom zase na lúku akoby sa nevedel rozhodnúť kam sa chce dívať skôr.*

*Nespýtala sa ho čo si vyvodil z jej slov, zjavne že nie, nechystala, čo sa vlastne ani nechystala, prišlo jej to zvláštne. Prekvapene ostala len sedieť na machu a sledovala ho, ako si ju prezerá a ona neisto nevedela čo s rukami. Tušila že si ju premeriava a zajvne aj hodnotí a pocit že je hodnotená nebol taký, po ktorom túžila, pretože v nej vyvolával pocit, že nie je spokojný. Zahryzla si do pery a sťažka vypustila z pľúc vzduch, čakajúc hlavne na tú odpoveď. Vedela, že aj keby sa udeje hocičo, nikdy by z neho nebolo cítiť nič z nej a keby aj áno, žena, ľudská žena by to nezaregistrovala, asi rovnako, ako nemohol ľudský muž cítiť jeho pach z nej. Ak to teda správne chápala.* Myslela som si že muži to...potrebujú. *Odvetila jednoducho. Tým jej odpadal rad otázok, ako to naozaj fungovala. CHcela sa na to spýtať Zeona, pretože Níata sa hanbila, no napokon to odpadalo, lebo nebol dôvod keď mu to viditeľne nijako nechýbalo a nehrozilo žeby niečo také po nej chcel. Pozorovala ho ako vstáva a po jeho slovách o meste sa tiež postavila, celkom sa jej páčila predstava že pôjdu do mesta.* Nemáme predsa peniaze. Alebo...áno?*Spýtala sa neisto a pozrela na svoj jednoduchý zjav, či bolo múdre ísť takto do mesta.* Rada pôjdem do mesta, môžem si tam zohnať aj prázdny zošit? *Spýtala sa zamyslene, chccela si pozapisovať niečo o rastlinách než pôjdu preč. Po chvíľke uvažovania nad tým ako sa po nej budú obzerať rozviazala opasok ktorým mala košelu uviazanú na bokoch a otočila sa mu chrbtom, vytiahla ruky z rukávov a chvíľu sa s nimi pasovala ( tie prvé ) a po chvíľke mala šaty, ktoré sa už na košelu ani nepodobali. Spokojná, alebo aspoň z časti kedže sa nevidela, pobehla k nemu a uprela na neho čokoládové oči.* Pripravená. *Pozrela na lúku a ešte dodala.* ...asi nám tých nádob bude treba...dosť...

*Na šuchot látky zareagoval automaticky. Obzrel sa a takmer súčasne odvrátil na opačnú stranu, pričom mu pred očami utkvel útržok, krátky záblesk odhaľujúci oblinku Olíviinho ramena a kontrast červenkastých vlasov na bledej pokožke jej chrbta. Pohľadom sa zameral na najvzdialenejší bod a sústredil sa na tieňovú hru, ktorá vznikala na mohutných kamenných štítoch hôr, keď slnko na chvíľu zašlo za oblak a potom sa z neho pozvoľna vynáralo. Keď sa na Olíviu pozrel znovu s jej doterajším oblečením sa udiala pozoruhodná premena, ktorá z jeho neprispôsobivej tváre vydolovala výraz prekvapenia. Bolo to... Obočie sa mu zvlnilo ako prižmúril oči a nechal si svoje vnútorné úvahy pre seba, pretože si nebol celkom istý ako by to dopadlo, keby sa rozhodol vysloviť ich nahlas. Zmohol sa len na...* Pekné.* ... a odvrátil pohľad znovu na lúku. Svaly na sánke mal pritom napnuté a čeľusť sa mu hýbala akoby medzi zubami niečo drvil a nemohol to prehltnúť. Téma peňazí bola predsa len bezpečnejšia. Aspoň pre neho.* S tým ostatným sa netráp. Nechodil som často do mesta, ale povedzme, že som si z nich vždy doniesol aj niečo naviac.* Šikovne sa tým vyhol bližšiemu vysvetľovaniu, aj keď nebol taký naivný, aby predpokladal, že si Olívia nespojí dve a dve dohromady. Bol len zvedavý či jej morálka a svedomie zvládnu jeho ľahkomyseľnosť, čo sa týkalo prísunu peňazí. Na Altre mu niečo také nerobilo problém, ale svoj majetok si pri náhlom odchode nemohol len tak vziať a odniesť so sebou, preto zostal tam. Toto miesto vždy považoval len za akýsi prechod, svet, do ktorého spadol a nebolo skutočné, preto sa nemusel naozaj snažiť, aby si ho udržal nepoškvrnené.
Poodstúpil na kraj lúky, ďalej od Olívie a tam sa v jedinom rýchlom vzplanútí premenil do démonej podoby. Dagharta vydal hlboké zavytie, pri ktorom natiahol krk dopredu a dohora a pretiahol si stuhnuté končatiny. Perleľové oči sa mu zablýskali, keď vrhol divoký pohľad na Olíviu, ale pokojne, bez pohnutia čakal, kým sa k nemu priblíži. Bol to jeho spôsob ako jej dať najavo, že sa ho môže dotknúť a vysadnúť naň. Istá netrpezlivosť sa prejavovala len v tom ako prešľapoval z nohy na neho, nedočkavý po pohybe a prudkom behu. Takto im cesta nepotrvá tak dlho a on sa ešte potreboval zastaviť na mieste, kde žil predtým a kde mal v kúte odložené všetky peniaze, ktoré nikdy nejako zmyslupne nevyužil. Teraz budú aspoň použité na dobrú vec.
Predtým, než sa pridal k svorke, lepšie povedané, než sa k nej len okrajovo pričlenil, žil v systéme starých chodieb a tunelov pod mestom, na ktorý ľudia už dávno zabudli. Bolo to bludisko, v ktorom sa sám dokonale vyznal, pretože mal dosť času a samoty na to, aby ho nič nerozptyľovalo pri prieskume. Vchod sa nachádzal na hranici lesa a zvonku pripomínal obyčajnú jaskyňu, možno trochu priúzku, ale bolo to len zdanie.
Cesta k nej viedla hustým lesom, strmými zrázmi, cez ktoré dokázali bezpečne prejsť, pretože ich poznali po hmate. V Daghartovom tele nadobudla Níatova myseľ ten druh monotónneho pokoja, ktorý inokedy strácal pri koordinácií chôdze alebo ovládaní svojho výrazu. POvažoval to za výhodu a mimovoľne ho napadlo či Olívia niekedy svoju ľudskú existenciu nepovažuje za unavujúcu. Či aj ona netúži stať sa na chvíľu niekým iným bez toho, aby sa musela o niečo starať.
V pravidelnom tempe sa svet mihal okolo Daghartovho tela. Svalnaté nohy mu zaberali na neistom teréne tak samozrejme, že sa už aj ten najzložitejší presun váhy zdal ľahký.*

*To čo si spravila z jeho košele videla ešte doma na internete, napokon sa jej to i zišlo. V meste by sa inak po nej čudne obzerali, aj keď na to, že nebol práve najhorúcejší letný deň bola beztak oblečená pomenej, než by sa obliekla inak. Nebolo jej však zima, takže sa s tým ani nezaťažovala, len sa na jeho slová usmiala.* Ďakujem. *Odvetila mu a pri zmienke o tom ako to bolo s peniazmi sa jej do hlavy vlúdila neuveritľná predtava, Níat s lopatou a krompáčom. Len tak jej šklblo kútikom pier, aj keď sa na neho nedívala, aby to nepochopil nejako zle. Keby sa na ňu pozrel a videl ten takmer smiech v ústach a očiach, bolo by mu hneď jasné, že ju nejaká vnútroná myšlienky dobre pobavila, nech už to bolo čokoľvek.* Nejdem sa radšej pýtať. *Poznamenala radšej, určite k nim nepriešiel tak, že ten krompáč alebo lopatu držal v rukách skutočne. Ktovie koho o tie preniaze pripravil. Lepšie sa veru nepýtať a preto sa ani nepýtala, no veselé myšlienky jej len tak poskakovali hlavou od tej predstavy Níata s krompáčom. Pootočila hlavu smerom kam sa Níat presunul aby sa premenil a keď sa zmenil do démonej podoby, zvedavo sa na démona zadívala. Videla ho už viac krát, veď jej chytil rybu, aj keď to bol možno Níat. Nebola si istá ako to fungovalo keď boli v démonom tele, no teraz bolo zbytočné sa pýtať, lebo by sa odpovede beztak nedočkala. Takmer poskakovaním prešla až k hlave a natiahla prsty, no skôr akoby sa dotkla srsti, prehovorila k nemu. Nie k Níatovi, ale k démonovi.* Chcela som ti čosi povedať. *Nič neobvyklé pre ňu, aj keď s démonom ešte nekomunikovala. Síce sa hrala so Shalinom, no tým to mohla tak uzavrieť.* Keď ťa budem chcieť škrabkať za ušami, nie je to preto že si myslím že si domáce zvieratko. Len si myslím, že keby som na tvojom mieste tak by sa mi to páčilo. Vieš, aj keď si sama zmývam vlasy, tak je to ok, ale keď mi ich chytil Níat, tak to bolo príjemnejšie. Tak to preto. Nie preto že si zvieratko. *Až potom sa opatrne dotkla jeho srsti a napokon vyliezla. Netušila kam to idú, no mala pocit, že to bola veľmi čudná cesta smerom k mestu, no neadilo jej to. Viezla sa a bolo jej dobre, nôžky ju neboleli a výletu sa nebránila. Nemala ani obavy kadiaľ to idú, len sa pevne držala a veselo sa obzerala.* Toto nevyzerá ako cesta k mestu, robíme si výlet? *Skôr rečníca otázka, ale ona nevyrží držať jednoducho ústa pokope.*

*Horúca voda, ktorá jej začala stekať po tele v momente ako vošla do sprchy bola viac než príjemná. Blažene by povedala, že až liečivá, lebo to akú úľavu pocítila vo chvíli keď jej začala hladiť telo bolo nádherné. Nevedela by nájsť lepšie prirovnanie. Odľahčene si vzdychla a zatvorila oči. Nechala ju nech ju hladí, nech ju láska, nech uľaví jej pokožke, ale i ublíženej duši. Za ten čas sa stalo tak veľa zlého a ona ani nemala čas sa s tým vysporiadať, naučiť sa s tým vyrovnať s ľahkosťou s akou to robil Orin. Chcela sa to naučiť. Kiežby to vedela. No žiaľ opak bol pravdou. Bola len slabá žena trápiaca sa priveľa vecami, aby sa dokázala nad všetko len tak povzniesť. Azda bola aj náročná, keď jej vnútro pišťalo po jednom? Vedela, že Orin ju mal rád, vedela že mu na nej záležalo a vedela, že nikdy jej nebude môcť dať viac ako sama chcela. No aj tak sa v tej chvíli cítila prázdna. Sklonila hlavu, vlasy sa jej prilepili na tvár a v prúdoch jej voda stekala dolu tvárou. Znova si vzdychla. Šli do mesta. Ona to tak chcela. A chcela si to užiť, tak prečo si to potom tak kazila? Pre spomienky, ktoré ju teraz tak trápili? Možno áno. Tak prečo sa im nevedela ubrániť? PREČO?! Takmer zašepkala slová, ktoré sa jej drali na pery, keď na pokožke pocítila jemný prievan vzduchu a ona si uvedomila, že Orin vošiel za ňou do kúpeľne. Nedvihla hlavu k nemu tak ako jej to prvý tyk radil, len sa začala umývať. Celý čas mala zatvorené oči a ani raz sa na neho nepozrela. Vedela, že ak by ich bola otvorila, nakoniec by spravila len jedine. Otvorila by sprchu a vtiahla ho k sebe. A už by odtiaľ nevyliezli. To sa jej nezdalo ako moc dobrý nápad veru. Na ten čin sa odvážila až keď skončila. Uprený pohľad uprela do jeho očí a ako otvárala sprchu, nespustila ho z očí. Pery sa jej roztiahli do drzého úškrnu a rukou sa natiahla k osuške, ktorú si omotala okolo mokrého tela.* Moja sprcha ťa fascinuje, že? *Spýtala sa potichu pobavene a ukazivákom mu prešla po hladkom líci, cez krk, skrz hruď, po bradavke smerom na vypracované bruško až k nohaviciam, ktoré mal na sebe. Potom ruku jednoducho stiahla a prešla k zrkadlu na stene a prstami si prehrabla vlasy zadívajúc sa na svoj odraz v zrkadle.* Zmenila som sa. *Prehovorila čiastočne slová venujúc k nemu, čiastočne odrazu v zrkadle.*

*Dagharta prešiel ešte pár krokov a zastavil sa tesne pred vchodom do jaskyne, ktorú z oboch strán obrastali visiace korene kríkov a spleť machu a dlholistej buriny. Zachytil síce Olíviine slová, ale nemohol na ne odpovedať sám za seba, preto znovu prenechal miesto Níatovi, ktorý sa predsa len dokázal ovládať lepšie než on.
Opatrne, tak, aby z neho Olívia nespadla, klesol na predné laby a pomaly preniesol ťažisko tela k zemi. Naznačil jej tým, aby z neho zosadla a potom poodstúpil o niečo ďalej. Urobil tak už zo zvyku a čiastočne aj preto, lebo mal obavy, že Olívia urobí to, čo mu sama prezradila, a to, že ho pohladí za ušami. Nešlo o to, že by mu to bolo nepríjemné. Skôr si nebol istý, ako by zareagoval, keby sa mu to páčilo až príliš a Níat si s niečím takým vedel poradiť už len preto, že mohol rozprávať.
Démonia koža sa vznietila v oslepujúcom záblesku ohňa, ktorý vzápätí vyšľahol do vzduchu a Níat sa v ňom objavil ako fénix vzkriesený z popola. Ľudskými nohami prekročil dohorievajúcu hranicu a zamieril priamo ku vchodu.* Nie je to výlet.* odvetil vzápätí hlasom miernejším než obyčajne. Akoby ho tá chvíľka, keď mohol prenechať koordináciu tela niekomu inému, vzpružila.* Takto sa dostaneme do systému starých chodieb v podzemí. Niekoľko z nich ústi priamo na okrajoch mesta alebo v centre no tam by sme boli príliš nápadní.* A potom sa nakrátko otočil k Olívii tvárou, chvíľu si ju skúmavo premeriaval akoby odhadoval ako zareaguje na miesto, kde tak dlho žil, ale potom jednoducho luskol prstami a z bruškov palca a ukazováka začal prúdiť číry oheň. Jeho svetlo bolo dosť jasné na to, aby rozohnalo tmu v jaskyni, ale skôr než do nej vstúpil položil Olívii ešte jednu otázku.* Bojíš sa, čo tam nájdeš?

*Ako démon klesol k zemi aby mohla zosadnúť, zošuchla sa z neho a zostala stáť pre vchodom do jaskýň. Zvedavo sa rozhliadala po okolí, čakajúc, kedy sa pri nej zjaví Níat. Pozornosť obzerania upriamila jedným smerom až vo chvíli, keď sa démon začal meniť práve na Níata a ona sa zvedavo pozrela tým smerom. Bez slova ho sledovala, zvedavo i sčasti fascinovane, niečo také čo teraz mala možnosť vídať pred očami boli veci, o ktorých existencii nemala nikdy ani tušenia. Teraz to mohla vidieť priamo pred očami a mala pocit že si tak skoro nezvykne netváriť sa tak a zvedavo po ňom nepokukovať. Možno mu to i trochu závidela, že mohol ovládať niečo také, jej by sa to tiež páčilo. Vlastne jej by sa páčilo veľa vecí z toho čo čítala v knihách, možno práve preto sa nedívala na to čo sa dialo okolo nej vyplašene a tak podobne.* Napadní? *Spýtala sa s otázkou v tom slove. Mali možnosť ľudia spoznať Arathi keď prišli do mesta? Alebo ako to myslel? Niežeby jej na tom nejako záležalo kam do mesta idú, ona sa tešila že tam idú beztak, len ju to zaujímalo. Veď, ju zaujímalo všetko čomu úplne nerozumela. Nebola z tých čo mlčali ak padla otázka či niekto má nejaké otázky. Ona ich mala vždy. Alebo takmer vždy. Všimla si jeho pohľad a netušila prečo si ju premeriaval, no keď zasvietil jednou rukou, obišla a postavila sa z druhej strany, opatrne natiahnúc prsty k jeho voľnej ruke a chytila sa ho, spustiac i svoju odpoveď.* No...dúfam že tam nie sú také pavúky ako vtedy v lese. *Odvetila úprimne a na kožu jej vyskočila husia koža a mierne ju striaslo. Vtedy v lese sa bála ešte skôr ako sa za Charisovým telom objavili všetky tie oči a vypuklo tam čo vypuklo. I preto sa chytila jeho ruky, či chcela alebo nie, tma v lese alebo v nepreskúmaných priestoroch v nej nevyvolávala nie práve odvahu.*

*Sledoval pohyb Olíviinho tela, až kým ho neobišla a potom mu pohľad padol dolu na jej ruku, keď mu prsty vložila do uvoľnenej dlane. Trochu pritom nadvihol obočie a na chvíľu si vôbec nebol istý tým, čo má urobiť. Mohol sa jednoducho odtiahnuť a pustiť ju, ale namiesto toho okolo nej dlaň pozvoľna uzavrel a bruškom palca nahmatal kĺby prstov, ktoré sa mu tak dôverčivo ponúkli. Bol to zrejme prvý skutočný dotyk, ktorý si navzájom venovali a keby tam ostal stáť bez slova ešte dlhšie mohol sa veľmi rýchlo stať aj priveľmi osobným.
Prestúpil z nohy na nohu a otočil hlavu tým smerom, ako sa pred nimi odvíjalo vnútro jaskyne.* Boli by sme nápadní svojím oblečením, ale ak vystúpi me na okraji mesta poznám tam jeden obchod, kde som si zvyčajne kupoval nejaké veci. Keď to už inak nešlo.* Doplnil a v hlase mu zaznela jasná nechuť. Navštevoval ľudské mesto len v tých najnevyhnutnejších prípadoch a toto bol jeden z nich. Ibaže teraz sa na to pozeral predsa len trochu inak. Akoby všetko videl Olíviinimi očami, preto keď zachádzal hlbšie do jaskyne, ktorá sa po pár metroch napojila na starý systém chodieb, musel uznať, že veci, ktoré jemu samému neprekážali, odrazu pôsobia ošumelo a neobývateľne dokonca ešte aj na neho. Pri zmienke o pavúkoch sa na chvíľu vytrhol zo zamyslenia a vrhol na Olíviu rýchly pohľad akoby si potreboval overiť, aký tón odpovede má zvoliť. Či si ju môže trošku doberať alebo zvážnieť.* Chceš počuť dobrú aj zlú správu naraz? Pavúky tu sú, ale nie také, aké si videla v lese. To bola kolónia pavúčiarov. Pavúčiary sú oveľa väčšie než obyčajné pavúky a trikrát také nebezepčné.* odrazu zmĺkol, pretože bol priamym svedkom toho, ako Olívia na vlastné oči videla, že jej neklame. Stačilo málo a urobili by si z nej pekný zámotok na večeru. Možno bol zvrátený, nevedel to vysvetliť, ale istú úlohu zohrala aj skutočnosť, že sa tak nestalo, preto sa uškrnul. Krátke zavrčanie pripomínalo pobavený smiech.* Myslím, že keby pavúčiare dokázali počúvať, presvedčila by si ich, aby si ťa nepodali.* Po tých slovách si uvoľnil ruku z Olíviinej, podišiel k mohutným dverám, ktoré na konci dlhej chodby uzatvárali priestor a zatlačil na páku oceľovek konštrukcie, ktorá so škripotom povolila. Teatránym gestom potom Olívii naznačil, aby vstúpila ako prvá a v duchu si dokázal predstaviť každý detail svojho obydlia presne v takom stave, v akom ho zanechal. Nemal posteľ, ale namiesto nej niečo ako pelech vystlaný mäkkým machom a voňavým lístím, ktoré bolo porozhadzované na kamennej podlahe. Do miestnosti, kde spával sa nápajalo viac chodieb, preto bola o niečo väčšia a vhodná na to, aby tam zostal. Inak nemal nijaké zariadenie iba starú drevenú skriňu s dverami visiacimi na polámaných pántoch a jednu stoličku s ošúchaným poťahom. Bola to skôr nora ako skutočná izba a Níata podráždil fakt, že pod Olívviným pozorným pohľadom ten nedostatok starostlivosti začína ľutovať.* Počkaj tu.* zavrčal na ňu a pohol sa do kúta, kde bolo na kope navŕšené všetko haraburdie, ktoré ho nejakým spôsobom zaujalo. Nejaké hračky, vláčik bez kolies, spľasnutá lopta a kocka, ktorá mala všetky strany inej farby. To všetko vyhádzal nabok a hľadal pozdĺžne kožené puzdrá, peňaženky naplnené peniazmi.*

*Napriek obavám z tmy a neznámych jaskýň sa usmievala, nielen preto že to bolo na jej tvári bežné, ale i preto, že sa predsa báť moc nemusela. Níat bol pri nej a keď si to potrebovala cestou pripomenúť, stačilo mu ruku stisnúť trošku viac, aby sa uistila, že ju stále drží. Očami sa snažila v tom svetle ktoré Níat robil okolo seba vidieť všetko čo mohla z týchto priestoroch, ona netušila že smerovali niekam kde býval, myslela si, že idú len do mesta tými chodbami. Hlavu a svoju pozornosť však preniesla späť k nemu, keď hovoril o pavúkoch a zazubila sa.* To nevadí, tých malých sa nebojím, nemôžu mi predsa nič spraviť. Teda väčšina. Všetky majú jed, no máloktorý dokáže prehryznúť kožu a preto nám to neublíži. *Rozprapotala sa, aj keď pavúka by za domáceho maznáčika nechcela. A už vôbec nie nejakého s dlhými nohami prípadne s chlpatými tučnými nožiskami. Síce nezačala jačať ako bláznivá, veď vždy behala po lese a tam si musela zvyknúť, no hladkať ich nepotrebovala.* Napokon je tá moja utáranosť teda aj dobrou zbraňou alebo repelantom? *Zasmiala sa pobavene, ako kráčala nevedno kam. Trochu prekvapene sa na neho zadívala keď jej pustil ruku a očami ho pozorne sledovala, jeho i svetlo, dvere si všimla až keď do nich zatlačil a oni vydali vítací zvuk vŕzgania.* Nevedela som že si tu niekde býval. *Vyšlo z nej prekvapene a na jeho vyzvanie sa zvedavo pohla dnu.* Máš tu viac vecí než by som hádala. *Poznamenala a zvedavo sa pohla obzrieť si to tam. Ona v podstate ani nevedela že niekde takto žil. Myslela si že žil v nejakej jaskyni každý raz inej, mal jeden batoh a to bolo všetko. Teraz zisťovala že opak bol pravdou a bola potešená že ju sem vzal. Hnedými očami všetko obzerala, napokon sa otočila k nemu a ešte prekvapenejšie si kľakla k veciam ktoré vyhadzoval. Niektoré vzala do rúk a znovu položila, až jej v rukách ostala rubíková kocka.* Skúšal si ju niekedy postaviť? Nikdy mi to nešlo, je na to postup, logika vlastne moc nepomáha...*Pokrčila ramenami a položila ju späť na zem a natiahla sa po niečo ďalšie, ani sa nepýtajúc čo hľadal on. Veď uvidí.* Túto loptu keby nafúkame tak by sme si mohli niečo zahrať...*Poznamenala zamyslene, obzerajúc čo tam ešte všetko má. Mala chuť povedať mu že je rada že ju tam vzal, no nebola si sitá či by to on v hneď tej chvíli nezačal ľutovať. A tak sa radšej venovala svojej zvedavosti a predmetom, čo si tam on nanosil.* Robil si s nimi niečo?

*Úpornosť, s ktorou sa venoval prehrabávaniu kopy vecí pri svojich nohách hraničila takmer s posadnutosťou. Na chvíľu si vôbec nebol istý či Olíviu jednoducho nevyvedie pred dvere, ale potom si uvedomil, že by tým svoju povesť odľuda dotiahol do úplného konca. Bol to jeho nápad, to on sa s ňou spojil a vytvoril pár, ktorý nikdy nemohol fungovať, ale nemal nijaké právo správať sa preto voči nej zlostne. Jej zoznamovanie, rozhovory a všetky tie hlúposti okolo toho išli samé od seba, ale on v tom bol len nováčik. Snažil sa rozlíšiť v množstve vnemov tie, ktoré mu našepkávali, že je to všetko v poriadku, že nie je nič zvláštne na tom, keď sa ho Olívia vypytuje na jeho život na tomto mieste. No tá divoká časť jeho mysle zosobnená Daghartom šalela z toho, ako sa k nemu Olívia približuje, a to nemyslel fyzicky. Potreboval si na ňu len zvyknúť, ako si ona musí zvykať na neho, ale nedosiahne to, ak ju bude od seba stále odháňať. V tom zvláštnom vzťahu by mohli spolu aspoň dobre vychádzať.
Vyhrabal z kopy sviečku odliatu do podoby hrubého vysokého valca, ktorý už raz zapálil a preniesol na jej knôt oheň zo svojich prstov. Miestnosť osvetlilo matné plápolavé svetlo a on mal obe ruky konečne voľné. Zostal kľačať tak ako bol predtým, obrátil k Olívii len hlavu a potom si premeral vec, ktorú práve skúmala. Plecia sa mu pozvoľna nahrbili akoby sa jeho mohutné telo začalo rúcať do seba a pritom vťahovalo aj časť tej nebezpečnej energie, ktorou si od okolia udržoval odstup.* Neviem na čo to slúži.* priznal sa nevýrazným hlasom a následne obrátil k Olívii celé telo. Zviezol sa na kolená a nenáhlivo preniesol časť váhy aj na ruky. Lem košele sa mu odchýlil od tela a odhalil pohľad na reťazce svalov napínajúce pokožku na ramenách, keď sa posunul dopredu. Natiahol sa za kockou a znovu sa rýchlo stiahol a utiahol k hromade všetkých tých nepomenovaných vecí, ktoré nazhromaždil.* Nič z toho nepoznám.

*Bolo tam toľko vecí. Netušila prečo si ich Níat zbieral, najmä po jeho odpovedi, no na druhú stranu, možno ho to zaujímalo alebo sa mu tie predmety páčili. Taká rubíková kocka bola zaujímavá už na prvý pohľad a to že si Níat tie veci odkladal v nej vyvolalo zvláštny pocit a potrebu ukázať m u načo sú. Nič z toho nepoznal a predsa to tu mal, možno ho to zaujímalo. Opatrne sa pohla ešte kúsok k nemu a natiahla ruku smerom k nemu, no rýchlo ju stiahla, tušila že by tým prekročila hranicu jeho osobnej zóny v nevhodnej situácii, kedy by sa mu to neveľmi páčilo. Preto ruku dala na pôvodné miesto a zadívala sa na jeho telo, hryzkajúc si peru než z nej vyšli nejaké slová.* Ukážem ti na čo sú. Niektoré môžeme vziať so sebou, lebo tu nie je veľa svetla a na rubíkovú kocku ho bude treba nech sa nám tie farby nemýlia....teda ak ti to nebude vadiť. *Nechcela mu brať jeho veci, no konečne tu bolo niečo, čo mohla ukázať i ona jemu. Odložila si kocku teda pri nohu a natiahla sa rukou k hračke, akémusi špinavému plyšovému medveďovi s natrhnutým uchom.* Podobného som dostala od ocka keď som bola malá a rozbila som si kolená. *Usmiala sa a odložila medveďa na pôvodné miesto, pretože ju zaujala trochu zvlenná škatuľka, ktorá predtým asi trošku zmokla či ležala v nejakej kaluži. Natiahla k nej ruku a otvorila ju, boli v nej rovnako zvlnené karty, no inak nepoškodené.* Naučím ťa hrať karty. *Vyhlásila len čo ich začala počítať či sú všetky a odložila ich k rubíkovej kocke. Usalašila sa na zemi do tureckého sedu, zvedavo sa rozhliadajúc, čo tam ešte mal. Mal tam veľa zaujímavých vecí a ona sa tešila, až mu niečo z toho ukáže. Vedela že ľudia pre neho boli len ľudia, no možno sa mu niečo z toho zapáči.*

trochu hudby na spríjemnenie čítania : https://www.youtube.com/watch?v=5w83Fgv347Q&feature=related

*Keď sa od neho Noby odtiahla uvedomil si, že rukami ešte stále zviera rohy skrinky a kožu na hánkach má obelenú od napätia. Silou vôle sa prinútil uvoľniť a pripomenul si, prečo tu sú. Možno ho Noby poprosila, aby s ňou išiel do mesta, ale urobil to, pretože chcel, nie preto, že by ho k tomu prinútil nejaký sľub, podľa ktorého sa mal hrať na otroka. Noby si zaslúžila niečo viac než len predstieranie, čo ho takmer neodvratne viedlo k myšlienke, že si zaslúži aj niečo lepšie, než jej mohol ponúknuť on. Hľadel na ňu ako stoji pred zrkadlom, ako na seba upiera zrak a pozorne sa prehliada akoby sa snažila prísť na to, čo ju tak veľmi zmenilo. Videl smútok usadený hlboko v jej očiach, a ten bol kľúčom k odpovedi na jej otázku. Bez toho, aby sa to prejavilo na jej tvári, pohľad očí jej ostarol, zvážnel a nadobudol ostražitosť, ktorá bola taká príznačná pre všetkých Aratahi.
Odtiahol sa od skrinky a pozvoľna prešiel Noby za chrbát. Zastal si tesne za ňou, aby pri každom nádychu mohol vnímať dotyk jej oblých ramien na svojej hrudi. Nakoniec bol rád, že si tú košeľu neobliekol, pretože teplo sálajúce z jej pokožky mu dodávalo síl. Čerpal z nej energiu ako vtedy, keď museli utekať pred ohňom a ona ho svojím teplom zachránila.
Pohliadol do jej očí cez zrkadlový odraz a nespúšťajúc z nej zrak, vzal do ruky hrebeň, ktorý mala úhľadne vyložený na poličke nad umývadlom.* Zmenil ťa život s nami... so mnou.* Opatrne vzal do dlane pramienok Nobyných vlasov a prešiel po ňom zúbkami hrebeňa. Ťah viedol už od korienkov a dával si pritom pozor, aby ju nepoškriabal, ale aby jej jeho dotyky boli príjemné. Vzrušovala ho jej blízkosť, ale dokázal sa ovládať. Nielen preto, čo jej sľúbil, ale aj preto, že to bol nový druh intimity, ktorý medzi nimi ešte neprebehol. Mohol sa jej dotýkať len tak a pritom mať z toho nezmerné potešnie. Pradená vlasov sa mu medzi prstami stali ešte vláčnejšími a hebkejšími a viackrát prerušil prácu, aby si k nim mohol privoňať. Bokmi pritom zatlačil na Noby zadoček a uväznil ju pri umývadle, keby ju náhodou napadlo, že sa o seba postará sama.* Ide mi to dobre?* zašepkal jej pri uchu a hrebeňom podobral a odhrnul tmavé kadere z Nobynho krku. Pomaly sa k nej sklonil a letmo ju pobozkal na odhalenú pokožku. Potom to isté zopakoval aj na opačnej strane a nakoniec aj v strede šije. Medzitým ako ju perami pohládzal na ohybe krku a ramena, odložil hrebeň na kraj umývadla a ruky jej prestrčil popod paže. Prstami sa dotkol jednoduchého viazania na uteráku a jediným prudším trhnutím ho uvoľnil. Okamžite látku pustil, pretože sa mu páčil ľahučký šušťavý zvuk, ktorý spôsobilo obtieranie uteráka o Nobynu pokožku. Znelo to akoby sa jej dotýkal on, ale oveľa jemnejšie. Dych sa mu zrýchlil, takže zťažka odfukoval priamo do Nobyných vlasov. Pohľad neodtrhol od zrkadla, v ktorom si ju celú premeral.* Si nádherná. Keby si sa videla mojimi očami, Noby. Chcem ti to ukázať.* A potom sa jej dotkol. Zľahučka položil obe ruky na jej boky a pozvoľna ich posúval dvoma rôznymi smermi. Ľavou zamieril nahor po dvíhajúcich sa a klesajúcich rebrách, na okamih na nich roztiahol prsty akoby chcel do detailov zachytiť rytmus jej dychu a pravú otáľavo posúval dolu, bruškom prostredníka obkreslil dookola krivku pupka a keď sa do neho nakrátko vnoril, oprel sa tvárou o Nobyne hrdlo, aby cítila ako sa usmieva. Znovu sa na ňu pozrel v zrkadle, bradu si oprel o jej rameno a lenivo prižmúril oči akoby sa mu veľmi páčilo, čo vidí v odraze. Hranou ruky podobral lákavú váhu prsníka a pozvoľna ho pohladil po okraji psúvajúc sa až k bradavke. Kolenom od seba odtiahol jej nohy a spojeným ukazovákom a prostredníkom sa bez meškania ponoril hlboko do jej lona. Znovu sa trochu sklonil, aby ju mohol bozkávať a zľahučka hrýzť do oblinky pleca, ale pohľad držal stále na jej tvári.* Pozeraj sa na seba, Noby. Vidíš, aká si krásna?

*Pozoroval profil Olíviinej tváre, keď počítala to, čo nazvala kartami. Balíček tenkých pozdĺžnych plátkov papiera, ktoré si zvykol občas prezrieť, ale nikdy neprišiel na význam jednotlivých symbolov. Postrehol medzi nimi isté súvislosti vo farbe a znakoch a dokonca vytušil, na čo sa asi obyčajne používajú, ale keď ich rozložil, na druhej strane nemal kto kartami poťahovať. Preto ich znovu zbalil a odhodil do kúta, pretože mu až priveľmi pripomínali samotu. Sám si ju vybral, páčila sa mu. Nemusel nikomu nič vysvetľovať a na krátky rozhovor mu stačil aj Dagharta ( "Ďakujem pekne." ozvalo sa mu takmer súbežne v hlave bez toho, aby na to myšlienkovo nejako zareagoval ). Ale občas, najmä, keď bol unavený a všetku svoju zlosť si vybil pri love, pochyboval.
Preto mali pre neho Olíviine slová oveľa väčšiu hodnotu, než akú by im obyčajný človek prikladal a drobné kryštáliky cynizmu, ktoré mu zastierali pohľad na okolitý svet, na chvíľu praskli. Bezmyšlienkovito natiahol ruku, zachytil Olíviinu bradu pritom ako si prezerala ďalšie veci z kopy a otočil ju k sebe. A potom skôr, než by si to stihol rozmyslieť, ju pobozkal. Najskôr trochu nešikovne pohladil jej pery svojimi ústami akoby si tým dotykom sám nebol istý, na malú chvíľočku sa nepatrne odtiahol a znovu sa k nej vrátil. Nenútil ju pootvoriť ústa, stačilo mu, keď jej zvoľna zovrel najskôr vrchnú a potom aj spodnú peru. Bola to oveľa osobnejšia forma poďakovania , ktorá navyše pôsobila aj trochu skúmavo akoby si sám pre seba niečo overoval alebo skúšal.
Znovu sa odtiahol, ale tentoraz sa postaral o to, aby bola vzdialenosť medzi nimi väčšia čiastočne aj preto, že ju tým výpadom určite prekvapil. Zhlboka si odkašľal a zameral pohľad na peňaženku, ktorá vytŕčala z kopy tesne vedľa plánov akejsi stavebnice. Vzal ju a vstal prepočítavajúc jej obsah. Na Olíviusa ani nepozrel, keď prvýkrát prehovoril.* Myslím, že mám, po čo sme sem prišli. Teraz ti už môžem obstarať všetko, čo potrebuješ. Pôjdeme?* Zohol sa, aby sfúkol sviečku, takže sa na krátku chvíľu ponorili do tmy, ale vzápätí mu z prstov znovu vyšľahol plamienok. Ibaže to už stál pri dverách a čakal, kým sa k nemu Olívia pripojí.* Ale tie ženské veci, tie, ktoré budeš ešte potrebovať, si kúpiš sama.

*V prstoch sa jej ocitlo niekoľko kúsko puzzle, no naozaj len niekoľko kúskov modrej farby, či už vody alebo oblohy. Nikdy na to nemala trpezlivosť, no možno keby tu bola sama ako Níat, tak by ju to bavilo. Prekonala pocit, ktorý chcel aby sa obzrela po mieste kde žil a pocítila, že jej to bolo ľúto. Nie pre miesto kde žil, to ju nijako zvlášť nezaujímalo, mal tu čo potreboval, ale že tu bol sám, aj keď on hovoril že má v hlave démona. Beztak tu bol sám a ona už z rozhovoru z kmeňa vedela, že i on sa cíti niekedy osamelo. Možno to nepovedal nahlas, no vedela to. Spustila puzzle na zem a už ruku naťahovala smerom k akejsi zaprášenej knižke či zošitu, keď ju zastavil Níatov dotyk. Otočila by hlavou beztak, no on jej s tým pomohol akoby sa obával že by sa nepozrela. Čokoládové oči sa na okamih zadívali do tých jeho, ani vo sne by ju nenapadlo že urobí to čo sa udialo v nasledovných chvíľach. Necukla sebou, v prvej chvíli naopak len prekvapene zostala ako socha, prvotný dotyk na perách ju zastihol neprirpavenú a zaskočenú, no keď sa odtiahol a nahol k jej perám znovu, bozk mu opätovala, aj keď ešte trochu neisto. Nesnažila sa to vysvetliť vo svojej hlave, len na okamih privrela oči. Ako sa odtiahol, tozvorila ich a cítila, že sa jej do líc hrnula mierna červeň. Na nič sa ho nepýtala, ani nevedela čo by sa ho spýtala, mohla sa len spýtať samej seba, prečo ju to vo vnútri tak rozrušilo a čo jej tak tĺklo srdce. Samozrejme si odpoveď hneď i našla a šikovne na jeho vyzvanie vstala, nahmatala rubíkovú kocku a karty a pobrala sa za svetlom z jeho nednej ruky. Nemala kam tie predmety odložiť, preto ich držala v jednej ruke a druhou sa ho neisto dotkla, aby sa ho chytila.* Som rada že si ma sem vzal. *Povedala tichučkým hlasom, keď začula poznámku o nakupovaní ženských vecí. Na líca jej vyskočila neuveriteľná červeň, nielen preto, že u nich doma sa o takých veciach nikto nezmieňoval akoby to bolo niečo čudné, ale i preto, že si uvedomila, že jej pripomenul dosť podstatnú vec, ktorú on bude cítiť.* Dobre. *Vyšlo z nej, asi by sa cítila zvláštne keby pri takom nákupe stojí pri nej.*