Hory a les

*Stála pri umývadle, dívala sa na svoj unavený odraz. Akoby zostarla o niekoľko rokov. Bolo to hlavne preto, že doposiaľ kým žila v meste nemala pomaly žiadne starosti, no akonáhle sa jej život spojil s Arathi, prežívala mnoho útrap. Čo však bolo najdôležitejšie, stalo sa veľa vážneho, nie len zlého. Predsa mohla ďakovať, že našla svet, končene ten pravý svet kam patrila a kde bol jej život. Orin bol jej život. O to viac si to uvedomovala v týchto chvíľach ako nepotrebovali slová. Áno, zostarla s ním, ale aj tak to nemohla ľutovať. Nie, nikdy by to neoľutovala. Vždy to bolo správne, rozhodla by sa rovnako aj keby sa všetko má zopakovať. Aj tak by znova stála tam, v jeho náruči, v jeho objatí, opojená ich prepletenými vôňami. Ako sa za ňu dostal, prestala tak sústredene hľadieť na svoju tvár, oči uprela do jeho očí v zrkadle a celkom sa poddala tej atmosfére. Akoby aj vzduch vôkol nich zhustol a bola si istá, že to ona nerobila. Oči jemne privierala pri pomalých dotykoch na holej pokožke a prsty zatínala do keramického umývadla, ktoré bolo teraz len jediným oporným bodom aby tam dokázala pred ním stáť. Kolená sa jej podlomili hneď ako ju tak prepadol a zahryzla si do spodnej pery, aby aspoň trochu ovládla to hlboké zapradenie, ktoré jej z pier uniklo.* Si nádherný. *Nedokázala si všímať seba, keď sa mohla dívať na neho. Keď videla jeho úsmev mala pocit, že sa jej sníva a keď videla nezbedné ohníčky v jeho očiach cítila ako ju vtiahli na spoločnú cestu. Podvedome vystrčila zadoček v ústrety jeho lonu a pritlačila sa tak pevne k nemu. Bála sa pustiť rukami, lebo by sa zviezla k jeho nohám, no nechcela, aby to bolo takto. Jednostranné.* Nikdy mi nedovolíš poriadne sa ťa dotknúť, prečo, Orin? *Spýtala sa šeptom a to ako sa jej chvel hlas nedokázala zakryť ani na okamih. Nemalo by to ani zmysel. Chcela aby vedel čo cítila zakaždým keď ju pohladil, či ju pobozkal.*

*Neurobil už nič, čím by sa Olívii priblížil a keď mu jej ruka znovu skĺzla po predlaktí a chytila sa ho, nijako zvlášť na to nereagoval. To, čo sa stalo za dverami jeho niekdajšej izby za nimi aj zostane, opakoval si v duchu ako mantru, z ktorej sa mu Dagharta smial svojím vrčvivým smiechom.
Zvyšok cesty zachovával uvážlivé mlčanie a potláčal spomienku na mäkkú povoľnosť Olíviiných pier. Nakoniec sa znovu stiahol do seba, uzavrel a na svet pred sebou pohliadal spolovice tvrdým, spolovice nezúčastneným pohľadom. Kráčal so sebaistotou, ktorú mu dodávalo dokonalé poznanie chodieb, takže nezaváhal ani na okamih, keď sa pred nimi objavila stena s vyústením do troch samostatných tunelov. Zamieril k tomu po jeho pravej strane a pretože bol o niečo nižší než zvyšné dva, sklonil sa a hlavu stiahol medzi plecia. Olíviinu ruku musel pustiť, pretože vedľa seba by sa nezmestili, ale nikam sa neponáhľal a vždy si na ňu počkal, aby sa uistil, že je stále za ním. O niekoľko metrov ďalej sa tunel náhle zväčšil a plameň v Níatovej ruke vzrástol, aby odhalil veľkosť priestoru. * Po tomto rebríku sa dostaneme hore.* Rukou ukázal k jednoduchým stupačkám, ktoré načisto nezhrdzaveli len preto, že sa o ne niekto očividne staral.
Níat išiel ako prvý, aby mohol nadvihnúť ťažký poklop uzatvárajúci prechod nad ich hlavami. Jednou rukou sa držal kovových výstupkov a druhou odsunul kovový ovál. Svaly a šľachy sa mu pritom napli, zaťal zuby akoby mu to mohlo pomôcť znášať časť váhy a nakoniec poklop so škripotom odsunul. Vonku bol biely deň, slnko svietilo z polovice svojej cesty po oblohe, takže mohlo byť pravé poludnie, ale v tmavej uličke, kde mal tunel vyústenie, vládol stály tieň. Z oboch strán ju lemovali vysoké múry domov, ktoré vyzerali dosť ošarpane. Omietka sa z nich olupovala v celých kusoch a na niektorých miestach bol pôvodný náter prekrytý grafitmi.
Níat sa zohol, aby pomohol Olívii vystúpiť hore a potom hlavou kývol smerom k ceste.* Nie je to ktovieaká štvrť, tak sa radšej drž za mnou.* Obchod s oblečením, ktorý potreboval poznal už z predchádzajúcich návštev. Nachádzal sa o niekoľko ulíc ďalej a navonok pôsobil rovnako zanedbane ako všetky obytne jednotky v štvrti. Malý rozdiel spočíval len v tom, že keď Níat otvoril dvere oči obchodníka sa na neho upreli s typickým nezáujmom. Tomu chlapíkovi bolo jedno, čo mali na sebe. Záležalo mu len na prachoch.* Tu si niečo vyber a potom môžeme zájsť do bezpečnejšej časti mesta.

*Podľa ticha ktoré nastalo si nebolo ťažké domyslieť, že Níat bol asi nespokojný svojím správaním a teraz si chcel udržať patričný odstup, napriek tomu že sa ho držala. Niekde medzi nimi ale cítila vysoký múr, založený nie na fyzickej vzdialenosti, ale na tej, ktorú vytvoril on vo svojom vnútri. Nepokúšala sa ticho prerušiť, niekedy bolo asi viac mlčať a nechať prejsť situáciu tak, no nebol to jediný dôvod prečo mlčala. Bolo to i preto, že nevedela čo by mala povedať, aj keď jej vlastne kvákanie nikdy nerobilo problém. No tak ako on, i ona si chcela rozobrať nejaké veci len v svojej hlave, aj keď ju neustále napádali aj otázky k nemu, tomu bozku i jeho démonovi, čo si mohol asi tak myslieť. Nespýtala sa ho a ani sa nechystala, asi by sa nedozvedela alebo by sa jej to nepáčilo alebo niečo podobné. Nasledovala ho teda ďalej, na rebrík nič nepovedala, len prikývla a potom vyliezla hore za ním, tešiac sa z príllivu tepla, ktorý v jaskyniach chýbal keď bola tak naľahko oblečená, aj keď pri Níatovi si to vlastne moc neuvedomovala, keď z neho teplo sálalo. V prvej chvíli pár krát žmurkala do svetla, no ako si jej oči privykli, začala sa rozhliadať po mieste kde boli a z budúv a ich výzoru si nič nerobila. Vlastne, vždy bola strážená ako oko v hlave, chodila len do podnikov ktoré dbali o svoju povesť, zákazníka a ich peňaženky, vždy túžila vytratiť sa, obzrieť ako to vyzeralo inde, medzi normálnymi ľuďmi, kde sa nejako žilo nielen hralo na bohatých. Teraz dostala šancu, aj keď Níatovej rady sa držala, napriek obzeraniu sa od neho nepohla. Až v obchode sa od neho neisto pohla k vešiakom s oblečením, aj keď si nevedela niečo vysvetliť.* Myslela som si že mám nosiť tvoje oblečenie. *Povedala v tichosti a rukou vošla medzi oblečenie, ktoré by on asi veľmi nenavliekol. Možno navliekol, ale už by to bolo len ťažko nositeľné pre ňu. Nevedela čo hľadať a podľa čoho vyberať, takže napokon keď sa k nemu otočila, mala v rukách pár kusov oblečenia v prírodných farbách, ktoré nemohli kričať ani v lese keď cezeň pôjdu, a v meste bolo jedno aké farby mala na sebe.* Môže byť? *Spýtala sa ho a oči jej zablúdili smerom po pár ľuďoch, ktorí behali okolo a tiež si vyberali. Jedna zo žien skúmavo hľadela na Níata a obzerala si ho akoby nemal oblečenie. Olívia aspoň mala ten pocit, očami po ňom prebehla no ona to oblečenie videla. Nevedela si to teda vysvetliť a radšej to nechcela práve tu rozoberať, isto by ju tá žena počula.*

*Rytmus, s akým prstami prenikal do Nobynho tela, prispôsobil tomu, ako na neho reagovala. Len čo sa k nemu viac pritisla bokmi a prstami zovrela kraje umývadla, zvoľnil. A keď vydýchla a znovu sa pred ním skrútila, ponoril sa do nej tak hlboko, ako to v tej chvíli bolo možné. Slabé vrčanie, ktoré jej vyšlo z úst, mu pripomínalo pradenie spokojnej šelmičky, ale stále mu to celkom nestačilo. Bol vzrušený z toho ako ju mal pred sebou celkom uvoľnenú a zrkadlo mu poskytovalo o obraz naviac, takže neprišiel o nič z Nobyných vlnivých pohybov. Spôsob, ktorým si hrýzla spodnú peru mu pripomenul, že s ňou chce robiť to isté. Špičky rezákov sa mu v tom okamihu predĺžili v ústach a ich ostrým Noby lenivo prešiel od krivky pleca až k ku krku. Palcom a ukazovákom jej trel bradavku a potom ruku natiahol krížom cez jej hruď aj k druhému prsníku. Najskôr ho celý zakryl dlaňou a potom si naň uplatnil rovnaké majetnícke právo ako na prvý.* Prečo si myslíš, že aj takto z toho nemám rovnako veľké potešenie?* zachripel jej tesne pod uchom a viac si ju pritisol na svoje vzrušené telo. Bokmi naznačoval rytmus dorážania a tomu prispôsobil aj tempo, ktorým ju hnal na vrchol, ale nohavice mal stále oblečené a neplánoval ten stav tak skoro zmeniť.
Namiesto toho pootvoril ústa a jazykom prešiel po celej línii Nobynho chrbta ako pozvoľne klesal na koleno. Nenechal jej ani chvíľku času, aby ho mohla zastaviť. Jednoducho z nej vyšiel a prsty a nahradil jazykom. Oboma rukami ju pevne chytil za stehná a viac ich od seba odtiahol. Znovu zaklonil hlavu a tentoraz to chcel dotiahnuť už do konca. Najskôr kĺzal a špičkou jazyka kmital po povrchu, ale potom sa do nej ponoril hlbšie a tlmené sŕkavé zvuky jasne naznačovali, čo s jej telom robí. Chcel vlahu z jej lona vysať do poslednej kvapky.*

*Ako sa jej dotýkal, s neskrývanou náruživosťou, nedalo sa to prehliadať. V súzvuku s pohybmi privierala oči a podvoľovala sa jeho dobíjaniu. Chcel si ju vziať a ta si ju vzal, nebránila mu v tom, pri každom dotyku, či pohybe mu šla v ústrety a predsa sa mu nesnažila veci uľahčiť. Ani nebolo treba. Cítila sa akoby sa vrátila v mladosti. Nevedela sa ho nabažiť. Všetkého čo jej núkal a dával. No a ona to brala. Áno, užívala si to všetko, lebo to bolo krásne a príjemné. A užívala si aj fakt, že okamihy patrili len im. Nemohol ich nikto vyrušiť, ani zvoniaci telefón. Nemusela sa báť, že ich niekto začuje a čo ju najviac na tom celom pobavilo, bol fakt, že aj keď tam mali mäkučkú posteľ, nevyužili ju. Hlavne mala pocit, že sa rozhodol len on robiť jej dobre. Dobre, vedela ako moc si to užíval keď ju mohol láskať, lebo to s akým pôžitkom veci robil sa nedalo prehliadnuť. Lenže i ona chcela. Zbozkávať mu celé telo, dotýkať sa ho skôr než sa s ňou spojí. Môcť mu urobiť tak dobre ako to robil on jej. Lenže tieto slová, ktoré chcela vysloviť jej zamreli na perách ako klesol na kolená a pocítila obrovský príval vzrušenia. Tomu už ani hryzenie pery nepomáhalo. Celé prsty jej zbeleli ako sa zapierala a držala. V chrbte sa prehla do oblúčika, čím sa podvedome vystrčila viac k nemu a prudko zavrela oči zakloniac hlavu. Orin sa musel zblázniť, hovorila si, lebo to aké pocity jej spod bruška vychádzali a spaľovali ju.. Bolo to šialené, miestami rýchle a inokedy zas pomalé, že nevládala ani dýchať. Vzrušenie a pocit blížiaceho vyvrcholenia jej bralo dych, ale aj zdravý rozum. Čím bolo bližšie, tým sa nevládala viac držať. A bolo hlučná. Strašne hlučná. Možno to bolo preto, že sa nachádzali v kúpeľni a tak sa zvuky odrážali od mozaikových stien, lenže musela priznať, že celkovo bola viac hlučná než inokedy. V momente ako ju zachvátili kŕče a ju príjemne stiahlo, sa stíšila vychutnávajúc si ten pocit a pustila sa.... Nemala to robiť, lebo v momente jej kolená vypovedali službu a ona sa cez neho prekoprcla na chrbát a spadla priamo na dlážku. Z pier jej unikol len ľahký ston a hoc sa udrela, na tvári jej svietil spokojný výraz. Rukou hľadala jeho.* Orin... *šepla polohlasom, no na viac sa nezmohla. Môžem ísť znova do sprchy, pomyslela si, len čo to pôjde.*

*Ostatných nakupujúcich si prezrel čisto z praktických dôvodov. Potreboval zistiť či gestika ich tela nenaznačuje viac, než výraz tvári, ktoré boli bezmála také nezúčastnené ako tá obchodníkova. Jeden muž stál pri regály s vyloženými topánkami a oči mu nervózne behali po ponuke značiek a cenovkách pod nimi. Prstami jednej ruky si poklepával po stehne a malíčkom mu trochu trhalo akoby dosť dobre neovládal všetky svoje svaly. Níat bol rozhodnutý dať si na neho pozor, aj keď práve teraz nepredstavoval nijakú hrozbu. Oveľa menej ho zaujala skupinka žien, ktoré sa prehŕňali medzi oblečením akoby v hline dolovali zlaté lístky. Z času na čas niektorá z nich zvýšila hlas, keď objavila niečo, čo sa jej obzvlášť páčilo, ale potom sa opäť ponorila do sústredeného výberu, pri ktorom kovové vešiaky narážali do držiakov takmer v horúčkovitom tempe.
nepáčilo sa mu, že je to taký lacný obchod a navyše v pochybnej štvrti, ale ešte nebol na Altre, aby sa mohol postarať o niečo lepšie.
Podišiel ku kope vyložených košieľ a prešiel tie farebné. Odjakživa uprednostňoval čisté plátno, ale tu mali na výber len farebné, preto sa rozhodol pre čiernu a nohavice rovnakej farby. Boli voľného strihu, aby sa mohol bez problémov pohybovať, viac nepotreboval.
Po Olívinnej poznámke sám pre seba nadvihol obočie a obzrel sa cez plece. Pomaly sa k nej otočil a prezrel si šaty, ktoré držala v ruke. Dočerta! Mala pravdu, aspoň tu mal jeho plán značné trhliny. Medzi ľuďmi mu to bolo jedno, pretože tí aj tak nič necítili, ale Arathi ten rozdiel okamžite spoznajú. Bude to musieť vyriešiť inak ako oblečením.* Mala by si si ich vyskúšať. Hneď.* doplnil dôrazne a chytil Olíviu za ohyb lakťa. Bolo mu jedno či sa bude vzpierať alebo nie. Cestou ku kabínkam ich nikto nezastavil, aj keď bolo očividné, že svoju parnetrku skôr vlečie ako ju doprevádza. A ke´d sa s ňou ocitol sám v jednej malej búdočke, prudko zatiahol závesy, spustil na lavicu svoje oblečenie a vyzliekol si košeľu. Jednoducho si ju pretiahol cez hlavu a nechal padnúť na zem.* Vyzleč sa.* prikázal jej a chrbtom sa oprel o stenu na jednej strany kabínky tak, aby mal Olíviu pred sebou.* Keď sa budeš vzpierať urobím to sám a ľuďia vonku ti nepomôžu.
- Vzor dokonalej cnosti.- zavrčal Dagharta v duchu až sám Níat netušil či jeho konanie schvaľuje alebo si z neho robí posmech ako vždy.*

*Nevedela v ňom čítať, nech si navrávala akokoľvek, že mu hádam v niektorých veciach i rozumie. Teraz sa ale znovu len ukazovalo, že netuší nad čím premýšľa a čo mu lozí po rozume, keď chce aby si šla skúšať oblečenie, ktoré jej bude pravdepodobne dobré.* Poznám svoju veľko...*Vetu nedopovedala a už ju ťahal ako svoju hračku, priečom mu ešte v ten deň hovorila že chodiť vie i sama. Nebol dôvod priveľmi postávať pred zrkadlom, toto by jej bolo dobré, prípadne trochu voľné no určite by sa nestalo, žeby jej to bolo malé. Zatiahol ju ale do kabínky, ktorá bola dosť malá a vtrepal sa jej tam dokonca i on. Prekvapene a zároveň zamračene sa na neho zadívala, čo to robí a prečo ju zase vláči ako psa na vodítku, keď si pretiahol cez hlavu košelu a jej zrak padol na jeho hruď. Na niekoľko sekúnd jej oči zotrvali práve na nej, rovnako ako prvý raz keď ho bez košele mala možnosť vidieť a znovu ju napadlo, že ju má peknú. Nemala to síce moc s čím porovnávať, ale mužská postava jej prišla krajšia ako ženská, aj keď to asi preto že bola žena. Úvahy o mužskom a ženskom tele sa rozplinuli vo chvíli, ako jej doslova prikázal, aby sa vyzliekla a ešte sa jej aj vyhrážal. Založila si ruky na hrudi a pokrútila hlavou.* Nebudem sa vyzliekať. *Odvetila napriek výhražkam a oči jej prebehli k závesom. Vedela že pokúšať sa z tade dostať bolo zbytočné, rovnako ako bola malá šanca, žeby jej naozaj niekto chcel pomôcť. Beztak by asi cirkus nerobila, aj keď by sa bránila. Nevidela problém vyskúšať si to oblečenie, nemala na jeho košeli nijaké ramienka ako si z nej spravila šaty, stačilo natiahnuť niečo cez hlavu, no on chcel aby sa vyzliekla, nie prezliekla a to ju miatlo. Keby si dala dole košelu tak by ostala len v nohavičkách a polonahá pred nim ostať nechcela. Hanbila sa a nebola si ani istá, čo od nej chcel a prečo to chcel.* Nebudem tu polonahá. *Doplnila stále zamračene a tisla sa k druhej strane kabínky.*

*Už ju nestihol zachytiť, ale ako padala mohol urobiť aspoň jediné, stiahnuť sa a pokúsiť sa pod ňu podložiť svoju ruku. Nakoniec získal, čo chcel a podmanivá chuť Nobynho tela, keď vrcholila do jeho úst o nič nezmenšila jeho hlad po nej. Mohol by to takto opakovať stále dookola, ale neprejedol by sa jej ani vtedy, keď už by v tele nemal takmer nijakú energiu.
Preto len čo sa za ním natiahla bol pri nej. Lakťom sa opieral o zem povedľa jej hlavy a prstami pohládzal vlhké pramienky v blízkosti čela a spánkov. Presne takúto ju chcel mať. Vlhkú, spotenú a príjemne uvoľnenú tesne vedľa seba. Druhú ruku položil dlaňou na Nobyno bruško a zľahka ho pohládzal pomalými krúživými dotykmi.* Čo je maličká?* Dočerta! Hlas mal ešte chrapľavejší než pred chvíľou, ale aj napriek tomu sa dokázal spokojne usmiať.* Chcela by si ešte?* privrel oči a ako sa skláňal nosom sa zľahka obtrel o jej a až potom ju pobozkal. Zľahučka zovrel jej pery a prešiel po nich jazykom. Venoval sa tomu naozaj dôkladne. Nikam sa neponáhľal iba sa s ňou hral. Roztvoril jej ústa a vkĺzol do nich iba na okamih. Potom sa znovu odtiahol, naklonil hlavu do opačnej strany a celý postup zopakoval. Občas jej zubami zachytil spodnú peru a vytiahol ju do svojich úst alebo špičkou jazyka oblízal kvapôčky potu od kľúčnej kosti až k brade.* Mal by som ísť, aby si sa mohla obliecť inak sa odtiaľto tak skoro nedostaneme.

*Tá situácia by ho inokedy pobavila, on - polonahý - na jednej strane a Olívia, s rukami založenými krížom cez prsia, na druhej strane malej kabínky, kde sa absolútne ztieral pojem vzdialenosti. Skôr oproti sebe stáli tak ďaleko ako len za daných okolností mohli a tá chvíľka blízkosti, ktorou prešli v jeho izbe bola fuč akoby ani neexistovala.
Sám Níat nevedel prečo, ale Olíviin vzdor sa mu páčil, aj keď by ocenil jej spoluprácu. Aspoň teraz. Ešte chvíľu si premeriaval jej bojový postoj mačaťa, ktoré sa rozhodlo ťahať za chvost leva, ale nakoniec sa jej to rozhodol vysvetliť.* Nechcem sa s tebou milovať.* odvetil jednoducho a myslel si, že ju poteší jeho nezúčastnený tón a postoj, keď si ruky založil na pás. Lakťami vyplnil malý priestor akoby ho odrazu bolo všade plno.* Ide o to, že ak si teraz oblečieš nové šaty a vrátiš sa v nich do tábora ostatní Aratahi vycítia, že som sa s tebou nespojil. Náš zväzok tak potom nebude právoplatný, mňa obvinia z klamstva a teba tu nechajú. Navyše môj pach od teba udrží neželanú pozornosť, čo je vo svorke plnej Arathi len výhoda.* Tentoraz si založil ruky na hrudi on a narámnica sa mu pritom zaleskla v umelom osvetlení kabínky.* Daj si dolu šaty...prosím...nech sa o teba môžem postarať.* Nakoniec zavrel oči a rozpažil akoby jej naznačoval, že má prísť bližšie k nemu.* Nebudem sa pozerať. Príď ku mne, keď budeš pripravená.

*Ani na okamih ju neprekvapilo, že aspoň trochu sa mu podarilo stlmiť jej pád a pokojne privrela oči pri jeho ďalších dotykoch na rozhorúčenej pokožke. Celkom zbytočne sa sprchovala, keďže bola znova zrelá akurát tak do sprchy a nie obliekať sa preč. Nie hneď. Užívala si jeho hravé bozky a rukami mu zašla do zvlnených vlasov ktoré sa mu krútili okolo slúch.* Nieeee *pretiahla žensky zvodne* ešte nie. *Nie, keď jej urobil tak pekne dobre.* Nie, môj najdrahší. Teraz si uplatním svoj deň. *Šikovne sa na neho vyhupla, obkročmo si sadla do jeho lona a keď pery pritlačila k jeho perám bolo to vo všetkej vášnivosti, ktorá sa ukrývala v nej a tak pekne ju nahromadili. Nie, teraz sa ona pekne postará o neho a ukáže mu, že dá sa užiť si to aj krajšie, než len urobiť dobre jej. Na perách cítila chuť vlastného tela zmiesenú s jeho. To jej dodalo nielen na odvahe, ale aj na odhodlaní. Chcela ho ochutnať tak ako on ju a keďže sa obávala možných protestov, ani chvíľu neotáľala a pustila sa do pomalého, no vášnivého spoznávania jeho tela. Perami mu prešla pomaly po krivke krku smerom k ramenu, jednou rukou sa zapierala pri jeho tele a druhou sa pustila potulkami smerom k hrudi a brušku. Jeho mocné telo sa zdalo ako skala, no keď sa ho dotkla, mala pocit akoby sa podvolilo jej dotyku a prispôsobilo sa tomu ako sa ho dotýkala. A veruže sa ho dotýkala vo veľkom. Keď pery presunula k hrudi, na chvíľu ju nahradili zúbky. Jemne ho hryzkala a dráždila, pričom nie raz jazykom obkrúžila raz jednu, potom i druhú bradavku. Kým sa jej pery venovali jeho láskaniu, ruky pomaly ale isto rozopli nohavice a pomohla mu uvoľniť sa z ich zovretia. Až potom, keď ho cítila, pevného a pripraveného na jej dotyk, sa vybrala nižšie. Klesala po hrudníku, po rebrách dobre ukrytých pod pevnými svalmi, k vypracovanému brušku, až kým na líci na pocítila jeho vlhký dotyk. Bol to len okamih, no predsa len sa na chvíľu narovnala a pozrela mu do očí. V tých jej bolo odhodlanie, ktoré svedčilo o tom, že v danej chvíli už necúvne. To veru v pláne nemala a dosvedčila to v momente ako jej jazyk ho pohladil po celej dĺžke. Najskôr od špičky smerom ku koreňu a potom spiatky, kde sa už zastavila. Rukou si ho podoprela, prsty mu nežne ovinula okolo a keď sa jazykom a perami začala s ním hrať, ešte len vtedy ukázala svoju temnú stránku. Lebo ona neurobila tak ako on. Nešla si priamo za jeho vyvrcholením. Nie, naťahovala ho, hrala sa s ním pomaly a vždy keď mala pocit, že zašla priďaleko, prestala buď úplne, alebo poláskala mu bruško, či stehná. Vracala sa k nemu až keď sama znova zachcela. Dávala mu napätie aké len mohla mu dať a vracala mu všetky ich spoločne strávené chvíle, ktoré jej tak nesebecky venoval.*

To som si ani nemyslela. *Skočila mu do reči, ako prehovoril, že sa s ňou nechce milovať. Pamätala si na jeho slová o tom že o túto časť v ich vzťahu nemá záujem a rovnako mala možnosť postrehnúť, že ho tá predstava telesne asi ani nelákala. Vypočula si jeho slová a v prových okamihoch ju napadlo, že svorku to predsa ani nezaujíma. Bola tam dlhší čas bez neho a nikto ju neobťažoval, ani keď sa od nej tí traja vzdialili. Možno sa báli že by mali problémy a možno ich odpudzoval jednoduchý fakt, že bola "len" človek. Netušila, nepýtala sa, nebolo to nič na čo sa chcela sťažovať alebo na to poukazovať. Teraz ale musel zvážiť to, že on by mal problémy pretože klamal a ju by tu nechali. Nechcela mu robiť problémy, hlavne keď sa jej snažil len pomôcť, no nemohol to povedať rovno a nie si z nej zase robiť handrovú bábiku? Napadlo ju, že asi potrvá než sa dopracujú k tomu, že v nej nebude vidieť svoju hračku. Na druhej strane, jemu sa to tak možno i viac páčilo keď sa mu vzpierala, nevedela a nateraz hľadela na jeho zavreté oči a roztiahnuté ruky. Rozumela jeho požiadavkam, dôvodom, i ich akceptovala a súhlasila s tým, no nebolo také jednoduché potlačiť niečo, čo jej celý celučičký život vštepovali do hlavy, že toto sa nepatrilo. A nešlo len o výchovu ale fakt, že mala polonahá prejsť k nemu. Jednu jej časť to lákalo, druhá chcela zostať zahalená a niekam zaliezť. Chvíľku stála a dívala sa na neho, ako tam tak stojí a na rozdiel od nej si nerobí z nahoty ťažkú hlavu a presviedčala samú seba že to bolo predsa prirodzené, že sa nemusela hanbiť. S ťažkým výdychom natiahla ruky mašli ktorá jej držala košeľu v takom stave, rozviazala ju a rozopla pár gombičiek, kedy jej šaty skĺzli popri tele dole k nohám. Ruky automaticky prekrížila na tele snažiac sa skryť a očami prebehla po odraze v zrkadle, po svojom tele. Nevedela však ani posúdiť to či bolo pekné alebo nie, nemala to s čím porovnávať. Myšacími krokmi prešla až k nemu, zhrnula vlasy na svoje prsia a zastavila pred jeho hruďou. Mala teraz možnosť sa jej dotknúť, upozorniť ho že už pred ním stojí nech chcel urobiť čokoľvek. Napokon ruku i zdvihla a placho mu ju položila na hruď, prstami prešla po pokožke so zaujatým výrazom v tvári.*

*Stál v tesnej kabínke, polonahý a s rukami založenými na hrudi ako nejaký novodobý druh väzniteľa, ktorý čaká na svoju obeť. Oči nechal zatvorené a ľutoval, že to isté nemôže urobiť aj so svojím nosom, pretože takto do neho stúpalo príliš veľa Olíviine vône. To, že sa vyzliekla nepoznal ani tak podľa šuchotavého zvuku látky kĺžucej sa po nahej pokožke, ako skôr podľa toho, ako sa teplota v malom priestore nepatrne zvýšila. Dokázal to rozoznať v množstve vnemov, ktoré mu zapĺňali mozog a predstavivosť dokonalými obrázkami toho, čo by mohlo byť, keby sa prestal kontrolovať. Dočerta! Hlapák! Toto svoje rozhodnutie už trpko oľutoval a keď sa ho navyše Olívia dotkla musel zaťať zuby, aby nezanadával nahlas. Cítil ako mu krvou prúdi viac ohňa a bolo len otázkou času, kým sa prederie na povrch. Ibaže ľudia vonku by pre "horiaceho" Aratahi nemali pochopenie, tým si bol viac než istý.* Stačí.* jediným slovom zarazil Olíviine dotyky a stále so zatvorenými očami našiel jej ruku, chytil ju a prezieravo odtiahol od svojej hrude. Ak celú záležitosť udrží na úrovni obyčajnej nutnosti nikomu tým neuškodí. práve naopak.* Nemusíš sa ma dotýkať. Povedal som, že sa o teba postarám.* Olíviinu ruku síce odtiahol, ale nepustil ju. Namiesto toho si udržal istý odstup od jej tela a potom sa sklonil. Lícom párkrát pošúchal Olíviine prsty, až kým sa jej bradou nevtisol do dlane. Nenáhlivo sa o ňu obtieral, ale tváril sa pritom sústredene akoby vykonával niečo, čo bolo absolútne nevyhnutné a bez snahy o zmyselnosť.
Z dlane prešiel na zápästie a lícom prekĺzol smerom k ramenu, kde sa jej už dotkol prstami. Popritom pozvoľna prešiel za Olíviin chrbát, ale stále si udržiaval odstup akoby nechcel, aby sa ich telá dotýkali viac než to bolo potrebné. Po niektorých miestečkách prešiel rukami viackrát, pohládzal ju na oblých ramenách dolu k predlaktiam a znovu naspäť. Vdychoval a vydychoval len veľmi pomaly a plytko a len čo pocítil ako sa mu pokožka na rukách rozohrieva okamžite sa stiahol a otočil Olívii chrbtom.* To by zatiaľ malo stačiť.

*Nikdy predtým sa nemala možnosť nejakého muža dotýkať, aspoň nie v takomto zmysle. Keď sa snažila pomôcť tomu mužovi v jaskyni, vyliezla na neho i sa ho dotýkala, dotkla sa aj Charisa keď ho triaslo od zimy, no všetko to boli prípady, kedy to bolo potrebné ak im chcela pomôcť. Teraz sa ho dotknúť nemusela, bola zvedavá a lákalo ju to, čo boli nové pocity spájajúce sa jej s tým všetkým čo v živote nepoznala a nezažila. Jeho rázne napomenutie ju však zarazilo a ona sa zahanbila, s jednoduchými myšlienkami, že sa to nesmie, siahať na pokožku muža. Mama jej pri zmienke o jej vtedajšej budúcej svadobnej noci povedala jediné, že si má ľahnúť a nechať si odtiahnuť nohy. Nijaké iné dotyky sa tam nespomínali, mala len ležať. Snažila sa jej tým naznačiť že sa nemal nijako muža dotýkať sama od seba? Naznačoval jej to aj Níat že robila niečo čo sa nepatrilo? Ani sa nesnažila zabrániť mu v odtiahnutí, aj keď sa jej jej vlastná myšlienková úvaha vôbec nepáčila a nesedela jej s tým čo povedala jej sestra. Nerozumela tomu.* Dobre. *Uzavrela krátko, netušiac čo iné povedať a čo vôbec robiť. On ale vedel a ona len nechala ruku voľne v jeho zovretí, možno až na chvíľu keď si priložil jej ruku na líce. Na okamih pohla prstami akoby ho chcela po líci pohladiť, no potom s tým prestala, skôr akoby ho nahnevala že robí čo jej nekázal. Jeho dotyky sa presunuli k jej telu a ona tam len tak stála, na koži jej vyskakovali zimomriavky aj keď sa ničoho vlastne nebála. Bolo to príjemné keď ju hladkal, aj keď vedela že to má praktické využitie a nerobí to preto aby jej to bolo príjemné. Bolo jej horúco, vysvetľovala si to jednoducho, že on mal horúce ruky. Pomaly vydychovala a keď sa od nej odtiahol, natiahla sa po košeľu ktorú si potiahla k hrudi a otočila sa k nemu tvárou.* Deje sa niečo? *Spýtala sa neisto, správal sa zvláštne, aj keď ona si pripadala zvláštne tiež, aj keď to nevedela pomenovať.*

*Bol zvedavý, čo chce Noby urobiť, preto ju pozoroval spod prižmúrených očí a dych sa mu tajil, keď sa pomaličky posúvala po jeho tele stále nižšie a nižšie. Nakoniec mu svaly zachvátil slastný kŕč, takže v tom istom okamihu zachripel Nobyno meno a zavrátil hlavu dozadu. Za zatvorenými očami prežíval každý dotyk ešte intenzívnejšie a len vzdialene vnímal ako sa napína a prstami pravej ruky zviera uterák, ktorý predtým z Noby strhol.
Odrazu sa chcel na ňu pozrieť, chcel ju pritom sledovať, pretože už len myšlienka na to mu do slabín uvoľňovala viac rozkoše. Vzoprel sa na lakťoch a naširoko roztiahol kolená, aby mala pri ňom dosť miesta. Pootvoril oči a uvidel Nobyne vlhké pery ako sa po ňom kĺžu dolu a znovu hore akoby jej naozaj chutilo to, čo mala v ústach. Bokmi jej vyšiel v ústrety, zladil rytmus svojho pohybu s tým, ako ho de seba prijímala a keď na malú chvíľu vystrčila jazýček, aby ho ešte viac potrápila, krátko hrdelne zavrčal. Presunul váhu vrchnej časti tela na lakeť jednej ruky a druhou sa natiahol za Nobynou hlavou. Prstami jej odhrnul z čela pramene tmavých vlasov a len čo ho znovu obkrúžila perami a nasala hlboko do seba, zastenal a zavrátil hlavu dozadu. Tempo, ktoré nasadila ho spoľahlivo priviedlo k vrcholu a len čo ním prešli prvé kŕče povolil napätia v lakti a zťažka dopadol na chrbát.*

*Chcelo sa jej smiať radosťou a zároveň priasť spokojnosťou, lebo to ako na neho zapôsobili jej dotyky, ako ho milovala len ústami a slastné vyvrcholenie, to sa nedalo prehliadnuť, ani zatajiť. Páčilo sa jej, že mu urobila dobre a spokojný úsmev z pier jej nemohlo nič zmazať. Teraz si bola istá, že takto dobre mu nemohlo spraviť len to, že sa o ňu postaral. Počula to. Ako si spokojnosťou vzdychol, ako to s ním zamávalo a tie radostné pocity nedokázalo zničiť ani to, že musela zjesť ich deti. Spokojná ho poslednýkrát pohladila, vtisla mu nežný bozk na špičku, ešte ho podráždila nezbedným jazýčkom a uštedrujúc mu drobné bozky po tele sa vrátila k nemu hore.* Hm... *zaujato sa mu zadívala na tvár, v ktorej bolo jasne znať sladké uspokojenie* ... tuším ti to urobilo trochu dobre. V tom prípade sa teším na noc, lebo budeš trpieť tak ako ešte nikdy, Cukríček. *S priam diabolským úsmevom na perách sa na neho zazubila. Tak so svojim výkonom bola teda naozaj spokojná a nesnažila sa to ani zakryť. Konečne sa dočkala dňa kedy mu jej dovolil poriadne sa o neho postarať. Mohli ísť teda do mesta. Naklonila sa nad neho. Najskôr ho pobozkala na čelo, potom na oči, na nos, na líca, bradu a až nakoniec na pery. Bozk však neprehĺbila, lebo rukou ho dráždivo chytila. Na pár sekúnd sa mohlo zdať, že sa ráči vrátiť tam kde skončila, no nakoniec sa len postavila, celkom už upokojená z vlastného vyvrcholenia a bez slova, len s tichým, spokojným smiechom odišla smerom do sprchy. Musela sa umyť. Vďaka nemu bola teraz celá mokrá, upachtená a ísť do mesta taká nechcela. Nie, keď si vybrala obtiahnuté šaty, na ktorých by pot nebol vonkoncom pekným znakom. Aspoň že mala ich čuch a vedela, že Orina bude zo seba cítiť aj po tom, čo vylezie z vody voňavá a umytá.*

*Mal chuť zaprieť sa rukami o stenu kabínky a skloniť hlavu do medzery medzi ramenami, aby sa aspoň raz poriadne nadýchol bez toho, aby sa mu točila hlava. Necítil sa dobre. Necítil sa tak, ako zvyčajne a vedel, že ak sa čoskoro nenadýchne čerstvého vzduchu skončí to všetko premenou. Dagharta sa v ňom šklbal, videl príležitosť na to, ako sa oslobodiť, takže Níatovi pod pokožkou nabehli tmavé tiene. Posúvali sa mu po chrbtici a rebrách, napínali sa a rozťahovali akoby sa hlboko v ňom pohýnalo niečo temné a neodvratné. Ľahká kvetinová vôňa so zmesou potu a soli, to bol buket hodný okamžitej ochutnávky.
Chladnokrvý pokoj bol poslednou baštou vedúcou k jeho sebaovládaniu, preto sa nepomohol, aj keď sa mu pod kožou odhrávalo tieňové divadlo. Namiesto toho siahol k veciam, ktoré si so sebou priniesli a bez rozopínania gombíkov si na seba natiahol čiernu košeľu. Vedel, že Olívia o nahotu nijako nestojí, ale skutočne mu nepôsobilo rozpaky, keď si pred ňou vyzliekol staré nohavice a natiahol nové. Čierna farba kontrastovala s jeho bledou pokožkou, keď si rukávy vyhrnul k lakťom a pošúchal svetlé chĺpky porastajúce husto obe predlaktia. Dlhé biele vlasy doslova svietili v mori čiernej, ale nepôsobili zšenštilo ani keď sa zohol a na prsia mu padli tenké vrkôčiky, ktoré nosil zapletené tesne za sluchami. Keď bol oblečený strhol z vecí visačky, a to isté urobil aj s Olíviinom oblečením bez toho, aby s na ňu čo len nakrátko pozrel.* Všetko je v poriadku, nemusíš si robiť starosti. Zaplatím a počkám ťa vonku. Tu, keby si si potrebovala kúpiť ešte niečo.* z vrecka na straých nohaviciah vytiahol peňaženku a vyložil z nej niekoľko veľkých bankoviek, ktoré potom nechal na odkladacej poličke. Zhrabol zvyšok oblečenia a prekĺzol cez záves do vonkajšieho sveta. Na chvíľu prižmúril oči akoby ho to množstvo svetla oslepilo, ale potom zamieril k pokladni a zobral pritom ešte niekľoo párov čiernych košieľ nohavíc a šiat podobných tým, ktoré si vybrala Olívia ibaže boli o niečo dlhšie a mali aj dlhšie rukávy.
Chlapík za pokladňou síce nadvihol obočie, keď mu to všetko kládol na pult, ale k cti mu slúžilo to, že neprehovoril. Poslušne nablokoval jednotlivé kusy oblečenia, aj tie, po ktorých zostali len visačky a nakoniec to všetko zbalil do veľkej plátenej tašky. Bol to viac než len nezvyk nakupovať. Tento svet ho miatol, na jeho zmysly útočilo naraz toľko vnemov, že sa len silou vôle držal, aby tu všetkých nepobil. Cítil sa ako šelma zavretá a prešlapujúca v klietke z miesta na miesto. Nemohol sa dočkať, ako odtiaľ čo najrýchlejšie vypadne.*

*Diablica! Poznala ho naozaj dobre a zahrávala sa s jeho telom presne vypočítaným spôsobom, ktorého výsledok sa priamo úmerne rovnal veľkosti toho, čo mu znovu nabehlo pod pásom. Ibaže to už od neho odchádzala a posledné, čo z nej videl bol oblinky zadočka pohupujúceho sa vo vlnivom rytme bokov. A on zatiaľ ležal absolútne vyšťavený a uvoľnený na podlahe vykachličkovanej kúpeľne a bolo mu srdečne jedno, že pritom vyzerá trochu nedôstojne s nohami ešte stále pokrčenými v kolenách a naširoko roztiahnutými do strán.
Zvuk sprchy ho nakoniec prinútil k návratu do prítomnosti, ale neplánoval stopy po Nobyných bozkoch zo seba tak rýchlo zmazať. Znovu sa obliekol a tentoraz sa zahalil úplne. Košeľa mu sadla rovnako dokonale, ako sako a niekoľko vrchných gombíkov si náročky nechal rozpnutých, aby sa ochladil. Pri pohľade do zrkadla si ruky zaboril do vlasov a uhladil ich po stranách oboch slúch. Odrazu ten Arathi z lesa zmizol a nahradil ho muž, ktorý mu bol takmer cudzí. Mal síce jeho rysy, ale nespoznával tú uhladenú eleganciu akoby ho nové šaty skrotili, ale pod tým všetkým zostával stále divoký.
Nakoniec zodvihol osušku do jednej ruky a Nobyne šaty do druhej. Pristúpil k presklenej stene sprchy a oprel sa o ňu chrbtom tesne pri vchode do nej.* Máš ešte nejaké špeciálne predstavy, ktoré by som ti dnes mohol splniť?* prehovoril s temným úsmevom, ktorý sa mu len veľmi zvoľna držal na ústach, pretože ešte stále myslel na to, čo sa medzi nimi odohralo len pred pár minútami.*

*Stála tam a pozorovala ho, aspoň to načo mala možnosť sa dívať, čo bol hodnú chvíľu len jeho chrbát. Chrbát ktorý jej odrazu pripadal zvláštny, až musela pokrčiť čelom. Pristúpila by bližšie a pozrela sa čo sa jej to tam zdá, no neurobila to, nebola hlúpa aby si neuvedomovala, že sa od nej snažil ostať ďalej. I ona preto stála na mieste, aj keď pozorovala jeho pokožku a uvažovala, či je niečo so svetlom, či čokoľvek iné, pretože nič také predtým nevidela a nemala teda skadiaľ vedieť, čo sa jej to odohrávalo pred očami. Nateraz si však otázky odpustila, len ho pozorovala ako sa prezliekal a tvrdil, že všetko bolo v poriadku. Nebolo a ona mohla len hádať. Z toho čo vedela nebola myšlienakmi ďaleko od pravdy, tušila že za to môže jej krv a uzavretý priestor kde ju musel cítiť ešte viac, dokonca sa jej chvíľu dotýkať.* Za chvíľku prídem. *Pritakala a len čo sa stratil z kabínky, stiahla si z hrude kus látky a natiahla si nové šaty na seba. Boli zelené, jednoduché a ona si len rýchlo uhladila vlasy a starú Níatovu košelu zdvihla zo zeme. Zobrala ju so sebou, veď na nej nebolo nič zlé. Natiahla sa ešte po peniaze a bola celkom rada že Níat sa rozhodol čakať vonku, pretože ju tak napadlo, že predsa len bolo čosi čo jej bolo ešte treba v obchode s oblečením a to bolo spodné prádlo. Šikovne prešla teda k nemu, vybrala pár kusov a spolu s hrubou mikinou ho položila na pult, aby zaplatila. Muž na ňu chvíľu upieral oči no nevšímala si to, len čakala až jej to dá do tašky a ona bude môcť ísť. Netrvalo to dlho a otvárala dvere s menšou taškou v ruke, do ktorej hodila aj rubíkovú kocku s kartami, takže ich už nemusela nosiť v rukách. V taške skončila i stará košeľa a takto prešla až k Níatovi, na ktorého uprela hnedé oči vo chvíli, ako vyšla na slnkom zaliatu ulicu, na ktorej vládol ruch.* Vieš že je to asi prvý raz čo som si mohla vyberať oblečenie ako som chcela? Zvyčajne nám mama nejaké objednala a to prišlo z mesta, či sa nám páčilo alebo nie. *Teraz síce beztak moc nepozerala na to čo si to vyberala, len tak sčati, no i tak to bol príjemný pocit mať slobodnú vôľu.*

*Porozhliadal sa po poloprázdnej ulici a keď obsiahol všetky detaily od štruktúry opadávajúcej omietky na náprotivnej budove až po množstvo chodcov kráčajúcich povedľa cesty, znovu sa vrátil na začiatok a všetko opakoval. Každú chvíľu sa niečo zmenilo, niekto zašiel za roh a niekto druhý sa zase objavil a všetci tí ľudia predstavovali potencionálnu hrozbu, pretože väčšina z nich už na diaľku páchla chorobou a závislosťou.
Okrajové štvrte neboli žiadna sláva, ale teraz už aspoň mohli zájsť trochu hlbšie do centra bez toho, aby sa tam na nich pozerali ak ona otrhancov. Stále ho dokázalo udivovať, aké labilné sociálne väzby medzi sebou budovali títo smiešni ľudkovia a ako sa vždy dokázali zjednotiť iba, keď sa im náhle škodilo alebo sa obmedzovala ich sloboda.
Na zvuk Olíviinho hlasu sa k nej na chvíľu obrátil, otočil hlavu a obzrel sa cez plece. Mlčal akoby si ju najskôr potreboval premerať a prehovoril až vtedy, keď sa k nej znovu obrátil chrbtom. Hlas mal pokojný, oveľa pokojnejší ako v kabínke obchodu a tá myšlienka ho takmer podvedome viedla k tomu, aby sa znovu zhlboka nadýchol čerstvého vzduchu. Bolo to fajn. Viac než fajn, a tak to urobil znovu.* Odteraz si môžeš vyberať, čo sa ti páči a robiť tak sama. Nielen tu, ale aj na Altre.* Znovu sa odmlčal akoby si sám potreboval urovnať to, čo práve sám povedal a potom sa k Olívii obrátil znovu.* Pôjdeme?

*Tentoraz sprcha bola rýchla a efektívna. Nevychutnávala si ju tak ako predtým a netrávila v nej čas zbytočne viac než bolo treba. Rýchlo sa opláchla a keď vychádzala zo sprchy, už tam stál on. Vzala do rúk uterák a druhýkrát sa do neho zabalila.* Všetko sa dozvieš postupne. *Povedala so záhadným úsmevom na perách a keď si brala do rúk i šaty, naklonila sa k nemu dajúc mu bozk.* Ďakujem. *Pošepla a prešla znova k zrkadlu. Tam sa však už nezapodievala svojim výzorom. Bola taká, aká bola a nemalo zmysel sa tým ani trápiť, ani to zbytočne riešiť. Vlasy si vyčesala rýchlymi pohybmi a kým sa starala o seba, na chvíľu prestala vnímať čo robil. Po vlasoch prišlo na rad telo. Odkedy ju uniesli, hoc jej únos sa zmenil na dobrovoľný pobyt mimo mesto, sa o seba nijako nestarala, preto si ani neuvedomila, že to čo vykonávala mohlo byť niečo nové, či nezvyčajné. Pokožku si natrela krémom, za ten čas sa jej vlasy aspoň trochu presušili a keď nakoniec vkĺzla do čiernych veľmi priliehavých šiat, boli už takmer suché. Dlhý zips na chrbte mala ešte rozopnutý, keď si spodný lem šiat upravila a stiahla na primeranú dĺžku – približne do polovice stehien. Trochu v nich bola schudnutá, preto jej tak veľmi neobťahovali telo, tak ako v minulosti, no stále to bolo v norme. S pobavením si pomyslela, že takto sa bude môcť aspoň prejesť a nebude sa musieť trápiť pre možnosť prasknutia švov.* Mohol by si, prosím? *Keď si dala vlasy na stranu, odhalil sa jej holý chrbát a nezapnutý zips, ktorý siahal po celej dĺžke jej chrbta až ku krížom. Dlho tie šaty nemala. Neboli to šaty, ktoré sa výslovne dali pomenovať spoločenskými, boli však z tých slušnejších. Ona aj tak v inom moc ani nechodila. Keď už nemala na čo míňať, tak sa aspoň starala o to čo na seba obliekala.* Chcela by som zájsť odtiaľto do mesta. Do práce by som rada zašla.. Rozlúčiť sa. Hm.. Neviem, nejak moc nemám v pláne ísť na nákupy.. Ty áno? *Aj keď si kupovala veci, na nákupy zásadne chodila len v krajnej núdzi, preto ju teraz nepovažovala za tak krajnú. Na večer si chcela kúpiť niečo, ale to malo ešte čas a uvažovala, či by nebolo dobré ho na chvíľu nechať osamote, aby prekvapenie nevidel skôr než ho plánovala.* A rada by som zašla do parku, tam kde som kŕmila holuby. *Spomínala mu, že chodievala do parku, kupovala staré rožky a potom vo farebnom šály a čiapke ich kŕmila. Síce dnes by tieto farebné drobnosti nemala, rada by si pripomenula aké to bolo.*

*Jemne sa po jeho odpovedi usmiala, aj keď by bola radšej, keby sa díval jej smerom keď sa rozprávali, no ona bola v podstate kus mäska ktorý mu behal pod nosom a rozvoniaval. Nemohla mu to vyčítať a najradšej by sa ho spýtala na to čo videla v kabínke, no mala pocit, že ešte stále nebolo všetko správne ani pokojné, aby s tým začínala. Mala predsa more času na to spýtať sa ho, preto nateraz zvedavú otázku potlačila. Aspoň túto, pretože inak mala ako skoro vždy plné ústa slov, že si nevedela vybrať čím začať. Napokon začala od jeho slov, na ktoré sa usmiala keď prehovoril a napokon prikývla i na jeho otázku.* Poďme. *Pritakala, čakajúc kam sa pohnú, pretože ona nepoznala cestu a uličiek tu bolo dosť. Niektoré už na prvý pohľad vyzerali pofidérne, vychádzali z nich ešte pofidérnejšie osoby, čudne sa tackajúce či s vláštnym neprítomným výrazom v tvári. Chvíľku ich bez otázok pozorovala, potom zdvihla zrak k nemu a radšej upla pozornosť a ústa k otázkam jednoduchším a hlavne takým, ktoré by jej otvorili dvierka k ako takému spoznaniu Níata.* Viem že nás nemáš rád...*Začala pokojne, už si na to asi aj zvykla. Istá jej časť síce chcela dokazovať že sa mýlili keď ich hádzali všetkých do jedného vreca, tá druhá ale vedela že to nikam neviedlo a že s istými vecami nepohne, či sa bude snažiť do roztrhania alebo nie.* ...nikdy si ale nechcel vyskúšť niektoré z vecí ktoré ľuďia poznajú? Je toho tak strašne veľa, napríklad kolotoče. *Spýtala sa ho s nepredstieraným záujom, ktovie čo si ot akých veciach myslel. Ona ako o ktorých, niektoré v nej vzbudzovali hrôzu už z dola, aj keď ich vždy chcela vyskúšať a keď sa mama vzdialila, väčšinou so sestrou skutočne aj utiekli niečo z toho vyskúšať.*

AKTE

*Pokora. Tá čo ju zasiahla ako blesk z jasného neba a nebola na ňu pripravená. Nie, keď ju pokoril práve chlap ako Zarkyt. Niekto, kto si ju vôbec nezaslúžil. Cítila ako strácala zdravý rozum. Ako strácala samu seba a toho sa desila úplne najviac. Tma. To bolo niečo, čo ju desilo k smrti a ona bola koľko v tej tme? Hodiny, dni? Netušila, ale bolo to pre ňu priveľa. Biele vlasy sa jej zlepené lepili na tvár, lebo zatiaľ čo tam bola sa stále potila, cícerky potu jej zmáčali aj oblečenie, ktoré mala na sebe, no stalo sa jej druhou kožou. Svoj pach, zmiesený s pachom strachu cítila až príliš jasne. Každá stena ho bola nasiaknutá, vysielal k nej svoje vlny a každá z nich jej podlamovala kolená. Nie, ona je Akte, jedna z posledných žien, ona má byť silná, nedovolí aby ju pokoril chlap, nie Zarkyt! Lenže to bolo odhodlanie, ktoré nemalo žiadnu váhu. Možno jej nechcel tak ublížiť, ale nemal odkiaľ tušiť čo robila s ňou tma. Ničila ju. Trhala jej dušu, lebo ona sa bála. Strachom sa celá chvela, v návaloch paniky kričala, škriabala si tvár, škriabala steny až jej nechty celkom skrvaveli. Netušila, že sa správala prehnane, že jej reagovanie nemalo opodstatnenie. Že niekto to nemusel chápať. Ona v tých chvíľach nemala ani štipku zdravého rozumu a stačilo len pár minút a nevedela ani svoje meno. No jeho meno jej svietilo pred očami ako neónový nápis. Zarkyt. Muž, ktorý ju uväznil, ktorý ju zlomil, pokoril, spravil z nej úbohú ženu, pripomenul jej svoju nadradenosť a keď počula jeho hlas, cítila ako jej na pokožke vyskočila husia koža. V tej chvíli vyzerala skôr ako divoch. Zlepené šaty, oblečenie, divý pohľad bez štipky zdravého rozumu, ktorý prichádzal len pomaly a trhané pohyby. Stačil jej ten prúžok svetla a dych sa jej len nepatrne ustálil a keď už videla, mala chuť sa utiahnuť do rohu, skrčiť sa do klbka, ukryť si tvár medzi kolenami a počkať tak kým nepríde i tá stará Akte. No zvedavosť ju napokon donútila vystúpiť von. Najskôr sa len štvornožky krčila pri zemi, keď si uvedomila, že nemusí čupieť, že môže stáť. O to váhavejšie sa postavila, spodný lem jeho veľkej košele v ktorej ostala si ťahala čo najnižšie a vo svetle si všimla, že všade mala krv. Koľko tam vlastne bola, keď dokázala narobiť takú spúšť? Nevedela však určiť. Mlčky ho počúvala, obzerala sa a pohľadom jastrila, divo a so strachom kedy príde bolesť. Nejaký úder, či čokoľvek čo naznačí, že znova padla do paste. Len matne si uvedomovala jeho slová, ktoré pomaly začínali dávať zmysel. Zverská, vystrašená podstata sa strácala a vracal sa znova jej zdravý rozum. Pripadala si hlúpa, že dovolila načisto panike, aby ju ovládla, no vedela, že aj keby sa to zopakuje, stalo by sa to isté. Hanblivo si zakryla zdriapané nechty do látky košele a keď si uvedomila, že je ticho a čaká len na jej slová, prekvapene na neho zažmurkala. Neodvážila sa spýtať ho nato čo hovoril, preto keď si jazykom ovlažila suché pery, vyšlo z nej len jediné slovo.* S... sp...Ssss... *Hlavu naklonila nabok, nešlo jej hovoriť, jazyk mala ako drevený a tak len naklonila hlavu nabok a ťažko si vzdychla. Cítila sa o to trápnejšie, že ju videl on.* Ssssssp.. Sprrrrc.... *Striaslo ju a vtedy to pripomenulo kým bola, lebo jej telo sa otriaslo ako keď mokrý pes sa chce zbaviť vody.* Sprrrcha? *Potrebovala ju. Zmyť zo seba ten pach strachu čo najskôr a aj keď bola hladná a smädná, to počká. Len nech už to má zo seba. Špinavé šaty a krv. A chcela sa rovnako aj skontrolovať. To že mala poškriabané čelo cítila, štípalo keď sa zamračila, no chcela vedieť, že v agónii nespáchala väčšie škody.*

*Kráčal s Olíviou po svojom boku, v rukách zvieral tašky plné oblečenia a odrazu sa cítil úplne inak. Život v lesoch sa od neho vzďaľoval každým krokom, ktorý urobil na hladkom betónovom povrchu. Olíviina otázka preto prišla vhod. Možno v tomto svete ani nešlo tak o to, že nenávidel ľudí, ale nenávidel ten pocit, do ktorého ho tlačili svojou civilizovanosťou, prudkosťou s akou bažili stále po nových a nových veciach a pritom neboli nikdy celkom spokojný s tým, čo už získali.* Nedokážem si seba samého predstaviť na niečom takom.* odvetil jednoducho a myslel to vážne. Potom k Olívii obrátil tvár akoby si žiadal, aby sa na neho pozrela a sama zhodnotila, že niečo také ako veselý Níat na kolotoči nie je vôbec možné. Alebo aspoň prinajmenšom nemysliteľné. Osobnosť vojaka ho obklopovala a sálala z každého pohybu, ktorý urobil.* Ja sem nepatrím. K nijakej z tých vecí, ktoré majú ľudia tak radi alebo potrebujú k životu.* Hovoril rázne, ale predsa sa mu akosi darilo udržovať v tóne miernosť, aby Olíviu úplne nezastrašil. * Keď už o tom hovoríme, chceš sa prejsť peši alebo pôjdeme s ostatnými.* Zastavil sa s kývol hlavou ku skupine ľudí, ktorí na niečo očividne čakali.*

*Pri jeho slovách sa k nemu otočila hlavou a premerala si ho, aj keď to ani nebolo potrebné. Vedela si ho predstaviť aj keď sa na neho nedívala, no ona ho už vysmiateho videla. Teda nie vysmiateho, ale raz ho videla smiať sa nie ironicky. Raz. Na to koľký čas s ním strávila nie práve veselá bilancia, no lepšie ako nič. Možno sa niekedy ešte zasmeje preto, že bude chcieť a bude to úprimné.* Ani ja si to neviem predstaviť, ale možno by sa ti to páčilo. *Pokrčila ramenami. Predpokladala že on by so žalúdkom žiadne problémy nemal, aj keď ktovie či by dôveroval konštrukcii takej stavby ako je kolotoč, hlavne keď ju vyrábali ľudia.* Viem že nepatríš sem ani k jednej z ľudských vecí. *Odvetila mu znovu tým pokojným hlasom, veď ona si to nemyslela. Nepýtala sa ho všetky tie veci preto, že sa ho snažila presvedčiť o niečom o ľuďoch, len sa s ním chcela rozprávať a boli v meste, tak prečo nie o tom čo bolo okolo.* Nikdy si ale nemal žiaden predmet rád? *Nešlo o to či bol ľudský, z prírody alebo hocjaký iný, išlo o väzbu k nemu. Darček od niekoho, niečo čo sa viazalo na nejaké spomienku, čo si vyrobil, našiel, hocičo.* Mne z domova tiež nechýbajú staré veci, no sú také ktoré by som si pobalila keby viem že pôjdem preč. Mala som takú hraciu skrinku s baletkou, ktorú som si vždy pustila, keď som bola smutná a nemohla som späť. Väčšinou skôr ako natiahnutá pieseň dohrala som zaspala. *Bola to síce poriadne gýčová hracia skrinka, ktorú dostala ako malá a tak i vyzerala, od pastelovej farby až po obitosť. Vedela že mohla očakávať odpoveď nie, no i tak sa pýtala, možno preto že si jednoducho nevedela predstaviť, že nemal aspoň niečo čo mal rád.* Ešte nikdy som nešla autobusom. *Skonštatovala pri pohľade na čakajúcich ľudí. Doma mali šoféra a mama by ju nikam cudzím dopravým prostriedom nepustila. Ževraj akoby to vyzeralo.* Ale ak to nie je ďaleko tak môžeme ísť aj peši. *Na jednej strane by sa odviezla niečím takým, na druhej ktovie o čo zaujímavé by prišli. Napríklad taká zmrzlina. Kto nemal rád zmrzlinu? Bola zvedavá či by Níatovi chutila.*

Zarkyt


*Na chvíľu sa prestal pozerať na chladný vesmír a pohľadom si premeral Aktin odraz na skle vyhliadky. Nebol síce dokonalý, ale už predtým postrehol do akého nepekného stavu upadla po niekoľkodňovom väzení. Mal by preto cítiť výčitky svedomia, hocičo, čo by v ňom vzbudilo aspoň kúsok ľútosti, ale pravda bola taká, že sa na ňu dokázal pozerať priamo bez najmenšieho zaváhania. Otočil sa jej tvárou v tvár a pomaly prikývol.* To môžem zariadiť. Som rád, že sa správaš rozumne.* S rukami založenými za chrbtom vykročil oproti nej a keď prechádzal naokolo už jej nevenoval pozornosť. Mal za to, že jej už predtým naznačil, že keď ho bude nasledovať a neurobí nič hlúpe môže jej zabezpečiť aspoň aké také pohodlie a pokoj. Na mrežovanej podlahe sa jeho kroky odrážali s razantnou pravidelnosťou. Pohyboval sa s istotou, pretože poznal svoj cieľ, ale nebol taký zbrklý, aby sa uspokojil s Aktiným zbedačeným výzorom a myšlienkou, že stratila chuť bojovať. Bola len unavená, mala strach a hlad, ale po oddychu sa v nej určite prebudí aspoň iskierka vzdoru. A ak nie.. nuž potom toho dosiahol viac než mohol dúfať a do konca cesty si už nebude musieť robiť nijaké starosti.
Chodba viedla do ubytovacej časti, kde boli štyri kajuty. Jednu, rovno na konci, obýval on a zvyšné tri boli prázdne. Vybral si jednu, ktorá bola k jeho izbe najbližšie a na nej otvoril dvere priložením ruky na elektronický skener. Dvere sa automaticky odomkli a odsunuli nabok odhaliac vnútro izby. Podľa zariadenia sa dalo poznať, že loď, na ktorej sa vezú, slúži skôr na prepravu a nie na to, aby sa v nej ubytovávali hostia. Všetok nábytok bol rozmiestnený čo najúčelnejšie, preto poskytovala dostatok miesta, ale najkrajší zo všetkého bol výhľad. Špeciálne tvrdené sklo sa ťahalo po celej jednej strane miestnosti a podľa jej línie sa vinulo mierne do oblúka. Viedli k nemu tri schodíky zakončené párom futuristických kresiel, ktoré nevyzerali pohodlne, ale keď sa do jedného z nich Zarkyt zvalil vydýchol úľavou. Kúpeľňa bola hneď oproti a mal do nej vynikajúci výhľad.* V skrini sú nejaké čisté veci. Nenamáhaj sa zavrieť dvere na kúpeľni, nateraz som ich zablokoval.* Kývol rukou a otočil sa smerom k vyhliadke, ktorá ho očividne zaujala viac než Aktino telo. Preložil si členok nohy cez ľavé koleno, ruky spojil v dlaniach a založil si ich za hlavu.* Počítač, prehraj posledné.* Pohodlnejšie sa zaboril do kresla a privrel oči, aby si vychutnal tóny ľahkej klavírnej hudby, ktorá sa spustila po jeho príkaze.*



*Zo svojho stanovišťa pri sprche pozoroval, ako sa Noby upravuje a bol rád, že v tej chvíli na jeho prítomnosť možno trochu zabudla. Mal tak jedinečnú príležitosť stať sa súčasťou akéhosi ženského rituálu, do ktorého väčšina mužov nemala prístup. Pozoroval ako si do pokožky vtiera krém a nevynechá pritom jediné miestečko. V tom, ako sa o seba starala nebolo nič provokatívne, ale jemu stačilo málo. Preto nakoniec s potešením prijal jej prosbu a zastal si za ňou. Jednu ruku jej zľahka položil na pás a druhou chytil zips. Vzal ho medzi palec a ukazovák, takže kĺbom ukazováka sa mohol pri ťahaní nahor zľahučka obtierať o Nobynu pokožku. Keď skončil pobozkal ju na plece a odstúpil.* Myslíš, že je to dobrý nápad? Čo im tam povieš, aby sa o teba prestali zaujímať? O našej rase toho veľa nevedia, ale ľudský inštinkt funguje skoro tak dobre ako ten zvierací. Budú vedieť, že si sa nejakým spôsobom zmenila a niektorí možno pocítia strach z toho čím si teraz. Nechcem, aby ťa to prekvapilo, ak by k tomu náhodou došlo.




*Skrýval sa v tom určite kus zúfalstva. Olíviine snahy priviesť ho k rozhovoru, aj keď o to stál len málo. A pritom by mohla mlčať a sám netušil či by sa preto cítil ešte lepšie než teraz. No niečo jej sľúbil a nevráti sa skôr než získa dosť prepraviek na bylinky, ktoré si chcela zobrať na Altru so sebou. Aspoň to jediné jej mohol dať za to všetko, čo pre neho urobila. Takže k nej chcel byť úprimný.
Zastavil sa ešte pred prechodom, chytil Olíviu za lakeť a jemne ju otočil k sebe.* Pozri, nie som rád, že som tu. V meste sa dusím a nič z toho, čo ponúka by ma nedokázalo uspokojiť. Možno si tam dole videla pár vecí, ktoré som si odložil zo zvedavosti, ale to všetko je vzácne len preto, že je to odpad a ľudia ho už nechceli. Nebuď na mňa taká dobrá len preto, že si myslíš, že je vo mne niečo viac. Ja sa nezmením, Olívia a možno bude pre teba najlepšie, keď na mňa prestaneš márniť čas so svojím priateľstvom. Potom spolu môžeme vychádzať celkom dobre a keď sa na Altre všetko upokojí môžeš robiť, čo len budeš chcieť bez toho, aby som ti v tom bránil.* Po tých slovách Olíviu pustil a pozrel sa cez jej plece na autobus, ktorý sa práve rozbiehal od zástavky a zaradil sa do pruhu ďalších automobilov. * Tak sa zdá, že pôjdeme peši.* Natiahol sa a ľahkým tlakom vzal Olívii tašky. Neboli ťažké, ale po dlhšom kráčaní sa to mohlo rýchlo zmeniť. Unavila by sa oveľa rýchlejšie než on.* Ak už sa musíme o niečom rozprávať potom nie o mne a o tom, čo mám alebo nemám rád, pretože na tom nezáleží. Prečo si myslíš, že je také dôležité mať v živote nejakú vec, ktorú by si mohla mať rada? Zničí sa, pokazí a budeš ju musieť vyhodiť. Nechávať si niečo len zo sentimentality znamená, že sa nevieš pohnúť ďalej, ale lipneš na minulosti.