Hory a les

*U nich doma na planéte to nezvyklo bývať tak ako ona hovorila. Teda muži spávali s viacero ženami než sa oženili, ževraj aby nadobudli skúsenosti, no ženy zväčša strážili matky a otcovi ako oko v hlave. A ženy ako ona, z "vyšších" kruhov ešte viac. To by sa veru riešilo asi veľmi, veď s vlastným snúbencom vtedy poriadne osamote ani nemohla ostať. Spätne rozmýšľala, že beztak by nič nespravil, teraz keď bola tu a vnímala určité veci z iného pohľadu, nechápala, prečo ju žiadal jej ešte nedávno snúbenec o ruku. Nemala pocit, žeby o ňu javil záujem, nie takým smerom ako to robili muži pri ženách.* O tom ako to tu máte som počula. *Prikývne, na jednej strane to musela byť veľká zodpovednosť vybrať si, na druhej si potom ale mohli byť istý svojou vernosťou, láskou. Bola to pekná predstava, veľmi.* Môžeme, ja budem len rada, myslím že sa mi to tu skôr či neskôr zíde. A keď ma naučíš niečo nové, aspoň prekvapím aj Charisa keď s ním budem trénovať. *Bola to príjemná predstava a Akte by aspoň po nej nechcela tri noci ako sa dohodla s Charisom, aj keď to neznamenalo nič zlé. No po tom čo sa stalo keď bol zranený si nebola istá, či to nebude skúšať. A trochu viac sa toho i bála, lebo veď jej sa to páčilo a dokonca práve preto vydala zvuk a začala rozprávať, na všetko si spomenula. Ostalo jej teplo a tak radšej sadla na zadok a zamyslene zostala hľadieť na zem.*

Akte

Ten Charis ťa akosi zmohol. *Uškrnula sa na Oliviu a bola neskutočne rada, že téma o ich partnerstve sa uzavrela. Nebola to žiadna sláva a hovoriť o tom... Nuž hovorilo sa jej o tom ťažšie. Ale i tak bola rada, že už ostalo ticho. No ani toto nebolo tak strašne príjemné, keď si všimla kao Olivia sadla na zadok a mlčala.* Nechcela si ísť pohľadať Zeona a tých tvojich ranených? *Predsa prehliadku po ich časti jaskýň za sebou mali, tak prečo by tam sedeli ako také dva knedlíky, no nie? Hlavne keď Akte bola taký neposedko. Najradšej by sa bola premenila a strávila čas niekde vonku. Príjemné by sa ošívala v kožuchu, máčala si laby vo vodách neďaleko, či plávala z brehu na breh. Bavilo ju to a rada chodila s chlapmi na lov. Bola menšia a tak sa vedela celkom šikovne dostať cez rôzne menšie priestory a zvrtnúť lov smerom ktorým potrebovali. A rýchlosť. Ďalšia jej láska o ktorú sa našťastie nemusela s nikým deliť. Nakoniec sa rýchlo po svojich slovách postavila na nohy.* No poď a neseď tu ako buchta!

Ćože? *Prekvapene na ňu pozrela, čo to hovorila. Potom napokon prikývla.* Jasné že ma zmohol, veď som nad ním nemohla vyhrať keď ma trénoval. Je silnejší a tak, no celkom ma to bavilo, bola to sranda...*Rozrapkala sa na tému tréningu s Charisom, síce vtedy veľa popadala na zem a bolo to náročné, no i tak ju to bavilo a nevzdala to a chcela v tom i naďalej pokračovať. Nijaký iný možný význam v tých slovách vôbec nepostrehla. No na Zeonove meno zareagovala, lebo chcela ísť za ním i za ranenými. Teda za dvomi, za Elekom a spomínaným Charisom.* Áno, rada by som ich videla. *Pritakala ihneď a keď ju vyzvala aby nesedela ako buchta, šikovne vyskočila na nohy.* Ideme ich pohľadať teda? *Spýtala sa s nádejou v hlase, stále mala pred očami takmer mŕtveho Eleka a blúzniaceho Charisa. Aspoňže o Zeonovi vedela, že bol v poriadku.*

Orin



*Až neskoro si uvedomil, že by mohol Noby spôsobiť bolesť a keď jej zasiahla telo pri prvom pohybe, ktorým si ju na seba posadil Saik ju okamžite vycítil. Ani jeden jej nechcel ublížiť a boli to chvíle vzácnej zhody, keď sa obaja usilovali o to isté. Taký vnútorný pokoj už dlho nezažili.
Orin sa opatrne natiahol a neprerušiac bozk prinútil Noby, aby si ľahla na chrbát. Až potom sa trochu odtiahol a siahol po prikrývke, ktorú jej vytiahol až k brade. Odrazu sa usmial a ostré špicáky zvýraznili divokosť celého jeho výzoru, v tej chvíli by si ho nikto nepomýlil s človekom.* Mala by si si oddýchnuť. Sľúbila si mi to.* pripomenul Noby rozhovor, ktorý spolu viedli tesne predtým, než v chodbe narazili na Serama.* O všetko sa postarám, nemusíš si robiť starosti.* bruškom palca zamyslene prešiel Noby po spodnej pere a potom si povzdychol akoby sa mu nechcelo vstávať a odchádzať od nej. Prikrývku jej teraz vytiahol až k očiam.* A nepozeraj sa tak na mňa.* zavrčal žartom a na malú chvíľu jej zakryl celú tvár.*

Zeon




*Prechádzal okolo nosidiel zložených vo veľkej podzemnej miestnosti, ktorá sa používala ako sklad. Bola od ostatných izieb najďalej, a preto zraneným poskytovala aj viac pokoja, sucha a tepla.
Zastal si vedľa Serama, ktorý okolo seba šíril auru úzkostlivých obáv hoci sa to snažil zakryť zamysleným pohľadom a rukami pevne založenými na hrudi. Takto však vyzeral ešte nepokojnejšie a Zeon vedel, že v podobnej nálade svojich bojovníkov neopustí, aj keď nebolo nič, čo by pre nich ešte mohol urobiť.
"Ten, kto sa o nich postaral to urobil dobre."
Po tej vete Zeon nemohol inak iba sa rýchlo pousmiať a tváriť akoby sa to nestalo. Vedel ako ťažko sa Seramovi priznáva, že niekto ako Níat by mohol mať charakter hodný obdivu a zásluh. Vnútorným hlasom pošepkal Seramovmu démonovi, že Arathi už dávno odišiel po čom sa viditeľne uvoľnil.
"To je dobré." zavrčal Seram a oči mu potemneli. Napriek tomu Zeon vycítil, že ho chce o niečo požiadať no skôr než to urobil, sám prešiel k prvým nosidlám a kľakol si vedľa nich. Robil to len preto, aby Arathi necítil zbytočnú bolesť. Nechcel to, znovu do toho spadnúť. Vedomie moci nad inými bolo tou najsilnejšou drogou a aj keď ubehlo už veľa času cítil, že je ešte stále závislý. Preto musel byť veľmi opatrný a keď si k zranenému kľakol najskôr ho len pohladil po vlasoch a potom sa k nemu sklonil nižšie.
"Všetko je v poriadku Elek. Celé tvoje telo je uvoľnené a príjemne ťažké, horúce. Chceš len spať a nič necítiť, ššš."
Hovoril síce šeptom, ale Elekovo telo sa okamžite uvoľnilo a prestalo sa zmietať v kŕčoch a zimnici. Hlas ho upokojil účinnejšie než omamné látky.*

Akte

*Bolo vidieť, že Oliva ju vôbec nepochopila. On ju zmohol, ale rozhodne nemala na mysli svoje slová tak, ako ich ona pochopila. A neubránila sa šťastnému smiechu, keď si to uvedomila. Ten ju veru ani neprechádzal, keď schmatla dievča pod pazuchu so slovami* Poď radšej, ty neviniatko *zadúšajúc sa smiechom. Ona síce nebola o nič skúsenejšia, ale tak tú narážku by veru bola pochopila správne. Aj keď, čo ak to bolo práve jej skazenou mysľou? Radšej sa nad tým nezamýšľala, lebo predstava upadnutia do spomienok moc lákavá nebola. Preto ruka v ruke, stále vysmiata ako slniečko a vďaka pomoci jedného neznámeho muža, ktorého oslovila s otázkou kam zaniesli ranených, vykročila k miestu činu. Nečakala, že pri nich nájdu tak veľa mužov, preto vo chvíli ako sa ocitli práve v odľahlej časti jaskýň, pocítila nepokoj. Bol tam aj Seram, muž ktorého zaregistrovala a poznala ako Orinovho brata a aj Zeon, skláňajúci sa pri ranených.* Tu máš tých svojich miláčikov. *Povedala Olive pustiac ju a zároveň obrátiac sa na odchod. Nemala tam čo robiť, nikoho z nich nepoznala a Zeon vyzeral byť zaujatejší prácou, ktorú s ranenými mal. Však neskôr bude mať čas popýtať sa na pár vecí. V okamihu v chodbe bolo vidieť už len jej chrbát a biele vlajúce vlasy.*

*Ona to tušila, že ako náhle si Orin uvedomí, že jej to trochu ublížilo, pustí ju a nechá ju tak. Len sa na neho zaškaredila, keď sa tak aj nakoniec stalo, no ten jeho hravý úsmev na perách v nej aj ten posledný kúsok hnevu roztopil a ona mu úsmev rovnako drzo opätovala.* Ale zabudol si na moju podmienku, ktorú som k tým slovám dodala, drahý, tak to láskavo neprekrúcaj. Povedala som, že si oddýchnem len pod podmienkou, že sa odo mňa ani nepohneš. *Ona si to moc dobre pamätá, to si azda nemyslel, že na takú „drobnosť“ zabudla, nie? Typický chlap, všetko sa snažil prekrútiť tak, aby mu to najlepšie vyhovovalo. Ako jej prechádzal palcom po perách, len tak po ňom hravo chňapla zubami a zrazu... TMA! Spod prikrývky začal vychádzať jej chichot, ktorému sa nedokázala brániť. Takéhoto hravého ho ešte nevidela, ale páčilo sa jej to. Poznala ho keď vyvádzal a len sa snažil rozčertiť ju, no nie hravo, kedy ju nútil oduševnene sa smiať. Akoby sa v ňom prebudil malý chlapec.* Ako sa nemám na teba pozerať? *So smiechom sa spýtala a pomaly sťahujúc si prikrývku na tvári nahodila ten najväčší psí pohľad aký dokázala, miesiaci sa s pohľadom neviniatka, ktorým isto nebola. Jediné čo ten dojem mohlo kaziť boli v úsmeve zdvihnuté kútiky pier.*

*Netušila čo jej prišlo také smiešne na jej odpovedi, no ako zaznelo oslovenie neviniatko, pokrčila čelom a zamyslela sa nad tým. Nepochybne nepostrehla nejakú narážku a jej z toho bolo teraz veselo. Nepýtala sa ale radšej na nič, náhodou by jej to vysvetlila a ona by sa dostala do rozpakov, čo u nej bolo bežné. Radšej ju nasledovala chodbou, čakajúc kam sa dostanú a zároveň sa rozhliadajúc po miestach, kde mala teraz žiť. Čím skôr si všetko zapamätá, tým lepšie. Ako sa dostali na miesto určenia, rozhliadla sa, bolo tam veľa z nich. Očami však hľadala konkrétne tri osoby,aj keď nečakala že Akte odíde. Preto skôr než jej úplne zmizla za ňou ešte zavolala.* Ďakujem! *Bývali blízko seba, takže vedela že sa ešte stretnú a bola i rada. Nateraz sa ale otočila smerom do vnútra, radšej sa neobzerajúc po všetkých tých mužoch čo tam boli a zahľadela sa na Zeona. Mala chuť utekať za ním, no vyzeral zaujato a ona mu nechcela robiť problémy ani hanbu. Napokon tam ale nedokázala stáť a tak sa pobrala za ním, zastanúc za jeho chrbtom s jemným úsmevom na perách, hľadiac na neho tými svojimi veľkými hnedými očami.*

Tristan



*Znášal uprený pohľad do svojich očí ako niečo, čomu sa jednoducho nedalo vyhnúť, pretože nebola iná možnosť kam sa dívať.
"Takže Samak je mŕtvy a jeho Arathi ušla."
Tristan kývol hlavou na znak súhlasu, ale stále mlčal. Ešte si nebol celkom istý Zarkytovou náladou, pretože slová prednesené pod maskou zneli neutrálne ako zvyčajne a z výrazu tváre sa čítať nedalo.
V hlavnom stane na dlhší čas zavládlo napäté ticho, ktoré narúšal len hluk motorov pristávajúcich lodí a mužské prekrikovanie šíriace sa táborom. Rafi a Nigarian stáli obaja po jednej strane vchodu, ruky schované v hlbokých rukávoch čiernych habitov. Dokonalí strážcovia Zarkytových tajomstiev. Dokonca ani Tristan nevedel aká tvár sa skrýva za pozlátenou maskou vodcu, ale v každom prípade na to musel mať dôvod. Len jediný raz sa mu podarilo vidieť kúsok jeho pokožky na rukách, ktoré si však okamžite zakryl rukavicami.
"To znamená, že teraz sa už s najväčšou pravdepodobnosťou nachádza v Orinovej svorke."
Brušká prstov zahalené čiernou látkou zamyslene prechádzali po okraji pohára s vodou. Bolo však celkom zbytočné predpokladať, že by sa z neho napil v Tristanovej prítomnosti.
"Je to zlá správa, môj pane."
Zarkyt sa odrazu strhol a obráti sa k Tristanovi. Spod masky zaznel tlmený smiech - hlboký, zemitý smiech muža. Rozpriahol ruky do strán až sa mu plášť zvlnil okolo členkov a mierne naklonil hlavu do strany.
"Zlo je v dobre a dobro v zle."
Tristan nechápavo nadvihol obočie, na čo vodca zareagoval prudkým úderom päste o stôl. Pohár s vodou nadskočil a oblial čiernu látku, jedna kvapka stiekla po maske.
"Chcem ju späť!"

Zeon



*Elekova tvár sa viditeľne uvoľnila a telo zbavilo napätia, ale to jeho bolo teraz napäté. V posledných dňoch sa príliš nedržal mlčanlivosti a výsledkom toho bolo, že sa ťažšie vyrovnával so stratou moci, ktorú mal nad inými jeho hlas. Minulosť sa po ňom naťahovala rukami, z ktorých sálal chlad všetkých jeho skutkov.
Olíviinu prítomnosť za svojím chrbtom vycítil už skôr, podľa vône, ktorú vysielala do ovzdušia, ale nechcel sa k nej obrátiť skôr, než upokojí démona pokušenia.
Pomaly vstal a čím viac sa narovnával, tým väčší tieň vrhal na Olíviinu drobnú postavu. Nakoniec sa jej otočil tvárou v tvár a dlho na ňu iba uprene hľadel. Veľmi opatrne natiahol ruku a dotkol sa jej tváre, potom prešiel na sánku a nakoniec ku krku. Len dúfal, že ju príliš nevydesil, keď si ju náhle pritiahol k sebe a zovrel v pevnom objatí.*

*Potichu stála, hľadiac na jeho chrbát. Vďaka jeho postave nevidela nad kým sa skláňal, aj keď predtým podvedome Eleka s Charisom v miestnosti bezúspešne hľadala. Dúfala že to neveštilo nič zlé že ich nevedela, no bola si istá že Zeon jej dá odpovede, keď aj pokynutím hlavy. Ako sa k nej otáčal a napokon otočil, pery sa jej zdvihli do jemného úsmevu. Prekvapilo ju trochu, keď k nej natiahol ruku, no nespravila vôbec nič aby mu v tom zabránila. Jemu verila a jeho dotyk ju preto ani nedesil ani v nej nevyvolával pocit ustupovania. Aj keď si ju pritiahol k sebe, len okolo neho ovinula ruky a bola rada že ju objímal. Nezáležalo na tom že nerozprával, ale jednoducho ho mala rada a bola zvyknutá nato, že s ňou a Elekom trávil čas.* Som rada že si v poriadku. *Prehovorila k nemu po prvý raz, s hlavou položenou na jeho hrudi. Cítila sa tak bezpečne, konečne niekto koho poznala a pri kom sa nemusela báť. Najradšej by sa pri ňom držala ako taký kliešť, aj keď vedela že to nebolo možné a rovnako vedela, že nebola taký strachoprd aby nezvládla chodiť po jaskyniach sama. Ale aj tak sa takto pre tú chvíľu cítila bezpečnejšie.*

Zeon




*Len čo Olívia prehovorila stuhol a mierne sa od nej odtiahol. Toto bolo nové a nečakané. Také nečakané, že prestal myslieť na bezpečnosť.
„Ty rozprávaš,“ vydýchol ohúrene, ale našťastie mal v sebe toľko súdnosti, aby sa miernil. Takže aj keď jeho hlas znel veľmi príťažlivo a lákal druhého človeka k tomu, aby začal ihneď vysvetľovať, mohol proti tomu bojovať.
Ale Zeon nebol jediný kto zostal prekvapený. Charis, ležiaci na nosidlách neďaleko Eleka, otvoril oči a prestal predstierať spánok. Nemal náladu nikomu nič vysvetľovať a už vôbec nie Seramovi, ktorý sa prechádzal po miestnosti ako šelma uväznená v pritesnej klietke. No Olívia ho zaujímala viac ako možný stret s bývalým vodcom svorky. Okrem toho bol ešte stále zmätený a netušil či všetky obrazy, ktoré sa mu vynárajú a na ktorých Olíviu bozkáva sú skutočnosťou alebo preludmi spôsobenými horúčkou.
Opatrne sa nadvihol na lakťoch a ignorujúc bolesť v boku vyslal pohľad krížom cez izbu priamo k zhovárajúcej sa dvojici. Zeonov hlas znel tak lákavo, že k nemu ihneď zatúžil natiahnuť ruku a ovládol sa len silou vôle, ktorá ho vyčerpala viac ako samotný pohyb.
„Kedy sa to stalo?“ zachripel otázku a bolo mu jedno, že vpadol so súkromného rozhovoru. Neznel nadšene ani prekvapene. Zachovával si neutrálny výraz a ruku podržal na rane, ktorú mu niekto obviazal čistým kusom plátna.*


Orin




Presne takto.* Zavrčal s predstieraným nesúhlasom a zakryl Nobyne oči svojou širokou dlaňou. Pokožku na nej mal drsnú a stvrdnutú, podávala nemé svedectvo o množstve fyzicky náročnej práce, ktorú musel počas života vykonať. Bolo zrejmé, že nie je mužom, ktorý sa len prizerá.* Dostávaš ma do priveľkého pokušenia, Noby.* Stiahol ruku z jej očí a namiesto toho nadvihol bradu skrčenými prstami. Pri tom pohybe sa krivka Nobynho krku predĺžila a on naň priložil svoje pery. Zachytil miesto, kde jej pod kožou bil tep a dotkol sa ho jazykom.* Vieš, že mám ešte prácu.* posunul sa na posteli tak, aby ležal vedľa nej a nohu vklinil medzi jej stehná. Pridvihol ju a skrz látku na stehne pocítil horúčosť vychádzajúcu priamo zo stredu Nobynho tela.* Prečo mi to len robíš?* lamentoval s úsmevom, ktorý z jeho slov stieral pretvárku. Bolo očividné, že nechce nikam odchádzať, ale ak sa včas nezastaví potom sa so svojou erry pomiluje, a to nechcel riskovať.* Si zranená.* dohováral jej a zubami zachytil spodnú peru, zľahka ju potiahol a potom pokračoval v bozku.*


Tristan




*Chrbtom opretý o kmeň stromu čakal. Zodvihol hlavu a skrz lístie na stromoch zachytil žiariacu dráhu slnka. Zo Zarkytovho stanu vyšiel pred necelými troma hodinami a rozhodol sa, že dlhšie už nemôže čakať. Počet Lovcov vychádzajúcich z prepravných lodí postupne narastal a nepotrvá dlho, kým sa sformujú do skupín. Zarkyt nebol muž, ktorý by len tak čakal na vhodnú príležitosť a radšej si ju vytvoril sám, preto Tristan ešte chvíľu počkal, aby sa uistil, že ho nikto nesleduje a opustil tábor. Zamieril k miestu, na ktorom sa predtým dohodol s Akte a prostredníctvom prsteňa jej vyslal správu. Bolo dôležité, aby vedela, že na ňu Vodca vyhlásil lov. Chcel ju mať pri sebe ako lákadlo, za ktorým Arathi vyrazia bez ohľadu na vlastnú pripravenosť. Musel ju varovať, preto dúfal, že si to za ten čas nerozmyslela a príde.
Znovu sa porozhliadal okolo seba, ale nevidel nič, čo by ho mohlo presvedčiť o tom, že sa k nemu niekto približuje.*

*Tušila že ho prekvapí keď prehovorí, no v danej chvíli ani trošku nemyslela nato, že na neho prehovorila a že sa chcela aspoň pred Charisom hrať ešte chvíľu na nehovoriacu. Len aby si nezačal spomínať nato, čo sa stalo, alebo ak si na to spomínal, aby netušil, že to bolo viac ako len fantázia či blúznenie pre horúčku, ktorú vtedy mal. Zeonov hlas v nej samej dokonca vyvolal pocit prekvapenia a náhlej potreby mu prezradiť viac, no našťastie ju zachránil Charis, ktorý jej práve otvárajúce sa ústa zavrel. Podvedome si skrížila ruky cez prsia a líca nabrali trochu farby, no potom sa spamätala a trochu „otriasla“.* Po ceste sem. Bolela ma aj hlava lebo som si spomenula na nejaké veci, ktoré ma sem doviedli. *Odvetila tichým hlasom, dávajúc vysvetlenie obom. Opatrne odstúpila od Zeona, aj keď každým krôčkom smerom k Charisovi cítila vo vnútri väčšie napätie pre otázky ktoré by mohol mať a najradšej by sa stále chúlila tam pri Zeonovi.* Si v poriadku? Bála som sa o teba a o Eleka...*Pri Elekovom mene sa opäť rozhliadla a konečne ho zazrela. Pokojne ležal na nosidlách a ona prešla očami k Zeonovi, akoby sa ho ticho pýtala, či bude všetko v poriadku. Ešte donedávna k nemu ani prehovoriť nemohla, takže to bolo v podstate celkom prirodzené naznačovať len pohľadom, ak to bolo možné. A teraz veru nebolo ťažké uhádnuť, čo jej mohlo chodiť po rozume. Bledá studená ruka klesla k Charisovej, no stále očakávala aj informácie o Elekovi. Z pôvodnej svorky jej predas len ležali na srdci len oni traja. Akýsi obrovský Arathi jej však pobyt pri nich prekazil, keď k nim prišiel a jasne naznačil, že sa mala pakovať a nechať robiť všetkých čo bolo treba a nerozptyľovať. V tej chvíli si len zahryzla do jazyka, asi naozaj nebola na najlepšom mieste. Preto len pozrela na Charisa, z časti sa aspoň vyhla ďalším otázkam a opatrne ho pohladila po ruke.* Oddychuj. *Povedala potichúčky a prešla k Elekovi, ktorý ich ale asi nevnímal. Smutne pozrela do jeho bledej tváre a potom sa ešte usmiala na Zeona. On by možno zariadil aby mohla ostať, no ona tam nechcela zavadzať a brániť mu v tom čo robil, chcela aby sa všetci dali do poriadku. Čím skôr. Preto sa napokon len pobrala preč.* Uvidíme sa neskôr.


Neostala však vo vnútri. Nič tam nepoznala, dokonca už ani unavená nebola. Skôr než dorazili zadriemala a znovu sa prebrala keď už boli skoro na mieste. Teraz mala v krvi priveľa energie nato, aby si len tak ľahla na novom mieste a neprešla sa. Zároveň však nemohla ostať vo vnútri, kde sa sama necítila bezpečne. Netušila kde hľadať Akte, možno by jej s ňou bolo dobre a tak sa len potuľovala a napokon našla cestu von. Bez tých troch si pripadala v jaskyniach strašne zraniteľná a osamelá, no hlavne tá zraniteľná, ktorá bola odkázaná na ich pomoc a ochranu. Charis s Elekom však tak skoro asi nevstanú z nosidiel a Zeon mal dosť práce aby mu pridávala i seba a tak sa rozhodla, že čas sa začať stavať v tejto divočine na nohy. V tom veľkom Níatovom oblečení sa jej nešlo práve najlepšie, preto si spodok dlhých nohavíc narovala až ku kolenám a spravila si tak akési trištvrťové nohavice a dlhé rukavi si tiež vyhrnula ako mohla. Kráčala neurčito po lese, uvažujúc, či nájde čo hľadala. Jazero však nebolo také ťažké nájsť, ani nie o niekoľko minút stála na jeho brehu a hľadela na priezračnú vodu, v ktorej sa hmýrili ryby. Jedna z vecí ktoré by sa mala naučiť bolo obstarať si jesť. Pochybovala žeby ulovila nejaké zviera v lese aj keby mala čím a ešte viac pochybovala, žeby bola schopná zabiť niečo také ako je srnka, aj keby sa dalo. Ryby sa jej zdali preto ako vhodná večera, ktorú zvládne možno i chytiť a potom zabiť. Okrem toho ich mala strašne moc rada, také ugrilované a tak bola odhodlaná si nejakú dnes chytiť. Pri pohľade na klzké a hlavne rýchle ryby si však uvedomila, že nemala udicu. U nich doma chlapi chytali ryby na udice. Nejaké drevo by istotne zohnala, možno i špagát, no s tým háčikom to videla ako problém. Táto možnosť jej teda z úvah napokon vypadla a ona si len sadla na kraj do trávy a mlčky uvažovala. Chcelo by to sieťku. Do ruky rybu nechytím. Alebo nožík, taký oštep, ale trafím sa? Napokon sa vrátila späť do jaskyne po niečo ostré a zase späť k jazeru. Rozrezala látku na dlhej košeli, ktorá jej siahala pod zadok a tak si mohla dovoliť kus z látky odrezať. Níat bol aj tak preč a určite by mu bolo aj tak jedno, keby videl čo mu spravila z oblečením. Kus látky, v jej hlave sieťka, sa jej zdala vhodná na chytanie. Vošla teda do vody niečo vyše kolien a zostala stáť. Látku ponorila pod vodu, držiac ju tak aby sa do nej aj niečo chytiť dalo, no...látka nebola dobrá sieťka. Po úmornej hádam i pol hodine mávania ju len boleli ruky a bolo to neefektívne. Utrela si spotené čelo a vrátila zase na breh, trochu si oddýchnuť. Nešlo jej to a jej taktika bola naozaj zlá. Hodila sa na kolená do trávi a zadívala sa na ten nôž čo vzala vo vnútri od kohosi. Napokon to bola asi jej jediná možnosť a tak sa pobrala pohľadať dlhšiu palicu. Drevo jej praskalo pod mušou váhou a napokon jednu takú celkom dlhú a i rovnú našla. Zobrala si ju, usadila sa do trávi a začala si ostriť jej koniec. Pre istotu, keby vo vode stratila nôž, aby mala aspoň ostrú palicu. Nechcela ísť opäť do vnútra a vysvetľovať, čo sa jej podarilo. Strúhanie konca palice jej nezabralo až tak veľa času, s nožíkom to v takomto zmysle celkom vedela. So širokým úsmevom keď bola hotová teda vzala svoju palicu do vody a tam ostala stáť. Skúšala ryby nabodnúť, no aj tie najväčšie a najnemotornejšie jej unikali, akoby bola slon a oni drobné myšky ktoré sa utiahli do akejkoľvek diery. V podstate to tak vlastne aj bolo. Pri jedno z metaní sa vo vode skoro spadla celá do vody, našťastie to nejako vybalansovala a len sa kvalitne ošpliechala. Ostala stáť, prestala sa hmýriť a skúšala svoju trpezlivosť. Tú nemala nikdy ktovie akú, vždy bola hlučná, urapotaná a mala rada pohyb. Stáť a snažiť sa splynúť s okolím nebolo nič, čo jej bolo po chuti. No ryby na večeru jej po chuti boli a ona už aj celkom vyhladla, keď tam vynakladala toľké úsilie. Preto ostala teda stáť a nehýbala sa. Päť minút jej pripadalo ako celá večnosť, takže po šiestej minúte to nevydržala a zase prudko pohla palicou. Ako inak, ryba bola celá a jej žalúdok prázdny. Sťažka si vzdychla a opäť sa premenila na sochu.*

*Prikrčený v hustom kroví sledoval ako žena znovu znehybnela nad vodnou hladinou. Vietor jej vial od chrbta a prinášal smerom k nemu závany ľahko rozpoznateľnej vône ľudskej ženy. Nozdry sa mu rozšírili ako do seba nasával sladko korenistý vzduch plnými dúškami a pudy mu velili vrhnúť sa na ňu.
"Stoj! Vieš, že to nemôžeš. Máme spolu dohodu."
Ten chladnokrvne znejúci hlas by démon rád potlačil, ale nebolo to možné, pretože k nemu patril ako jeho druhá časť, bez ktorej by nebol úplný. Ticho zavrčal a snažil sa spomenúť si na to, čo mu Hlas hovoril. Bolo dôležité, aby sa sústredil a neprepadol inštinktom, ale bolo to veľmi ťažké. Potláčať svoju prirodzenosť.
Prikrčil sa vo svojom úkryte ešte viac a s Hlasom zvedavo sledovali ženine neúspešné pokusy.
"Chceš jej uloviť rybu?"
Zareagoval odrazu neveriaco Hlas, keď rozpoznal nečakaný zlom v démonom správaní.
"Ale opatrne." zavrčal mu v hlave a potom bedlivo sledoval každý démonov pohyb, keď sa vydal cez hustý porast na vzdialenejší koniec jazera. Dostali sa až za balvan, ktorý vytváral napodobeninu malej zátoky a tam sa pokúsili niečo uloviť. V skutočnosti sa však nemuseli priveľmi snažiť, pretože na chytanie rýb mali talent, rýchle reflexy a predovšetkým dosť trpezlivosti.
V démonových zuboch nakoniec skončilo klzké telo porastené jemnými šupinkami. Ryba bola dosť veľká na to, aby z nej žena mohla mať ozajstný pôžitok a zahnať hlad.
Teraz už ostávala iba tá najťažšia časť, a to priblížiť sa k nej tak, aby sa nevydesila. Zvolili preto opatrný postup vpred, pri ktorom robili dosť hluku na to, aby si ich prítomnosť všimla v dostatočnom predstihu. Zastali od nej na štyridsať krokov, chvíľu zaváhali a potom znovu urobili pár krokov vpred akoby si stále neboli istí či sa k nej chcú priblížiť. V polovičnej vzdialenosti uvoľnili telo ryby, ktorá so žuchnutím dopadla do trávy a ňufákom ju postrčili dopredu. Nepokojne nadvihli obočie a potom sa stiahli o pár krokov dozadu.*

*Vôbec ale vôbec jej to nešlo. Niežeby teda čakala nejaké zázraky hneď pri svojich prvých pokusoch, no mala nedbalý pocit, že ak si niečo neuloví, bude hladná, alebo si bude musieť nazbierať nejaké rastlinky. Huby nemala nikdy moc rada a vždy mala pocit, žeby sa skôr otrávila, aj keď ich poznala. Dúfala že nepôjde spať s prázdnym bruchom, pretože ktovie či by oka zažmúrila. Netušila ako to tu bude vyzerať a skutočne až teraz, keď nebol po jej boku Elek, ktorý u nich v jaskyniach bol pri nej skoro stále, si uvedomovala, aká bola nesamostatná a aké to bolo zlé. Musela sa niečo naučiť, keby aj jesť tie prekliate huby. No hlavne sa naučiť chytať ryby. Odpočítavali sa ďalšie minúty, no ona nemala trpezlivosť tam pridlho stáť a tak to skôr skúšala bodmi do vody, čo bolo bezvýsledné. Akurát cítila, že na ďalší deň ju čakala svalovica alebo aspoň niečo podobné na svaloch rúk. Smutne obzerala ryby, ktorých tam bolo toľko a predsa žiadnu nedokázala chytiť a bola len viac hladná.
Náhle sa ale otočila za hlukom, ktorý bol naozaj počuteľný aj pre jej ľudské uši. Prekvapene sa rozhliadala, srdce sa jej rozbúchalo a ona neisto hľadala toho, kto k nej išiel. Zreničky očí sa jej rozšírili ešte viac, keď "vinníka" našla. Zostala stáť vo vode a bez slovíčka ho sledovala, cítila že v nej narastala vlna adrenalínu. V ruke silnejšie zvierala palicu, no vedela žeby jej aj tak nepomohla. Prekvapene si ale čoraz viac uvedomovala, že ten tvoj nevyzeral, žeby jej chcel ublížiť. Robil hluk a ona dobre vedela, že keby chcel, ani by ho nezaregistrovala skôr, ako by jej chňapol po krku. Kráčal ostražito a pomaly, dokonca zastavil, akoby váhal. Pozorne ho sledovala a len stála, no keď na trávu padla ryba a on ju ňufákom posunul, ten počin ju zahrial niekde vo vnútri. Bolo to také milé od toho tvora. Pohla sa opatrne teraz ona smerom k nemu, hlavne keď videla ako cúvol vzad, palicu na brehu položila do trávi a pozrela na veľkú rybu. Takú by ona veru neulovila. Vlastne dnes by neulovila žiadnu, nieto takú. Doširoka sa usmiala pri tom pohľade a pozrela na tvora. Asi by ju mal vydesiť, no ona len stála a usmievala sa na neho. Darmo, bola dosť bláznivá beztak, nieto keď mala pocit že jej chcel pomôcť a nie ublížiť.* Ďakujem. *Prehovorila napokon a spravila pár váhavých krokov k nemu, natiahnuc ruku k srsti nad ňufákom*

*Pozoroval ženu s ostražitosťou divokej šelmy, ktorá nie je zvyknutá prijímať akékoľvek dotyky. Preto keď videl ako sa k nemu pomaly približuje vyceril zuby a tlmene zavrčal na výstrahu, aby zostala stáť na mieste a sám ustúpil o pár krokov dozadu. Premáhal silnú túžbu skočiť jej po krku, ale všadeprítomný Hlas bdel nad jeho činmi ako tieň, ktorého sa nebolo možné zbaviť.
Nedovolil žene aby sa ho dotkla a keď zastal v bezpečnej vzdialenosti konečne sa upokojili obaja. Démon sa nečakane zvrtol a v rýchlom behu zamieril preč. Keď sa o niekoľko minút vrátil držal v zuboch dlhý konár. No podľa veľkosti a množstva listov, ktoré na ňom ešte stále boli, sa zdalo, že ide skôr o jednu celú vetvu. Nechal ju na rovnakom mieste, kde predtým spustil rybu a znovu ustúpil dozadu.*

*Potlačila sklamanie, keď sa odtiahol a nedovolil jej dotknúť sa srsti. Najradšej by ho celého objala, nevyzeral síce ako domáci maznáčik, no ona bola dosť bláznivá nato, aby to spravila. No darmo, i Níata provokovala aj keď sa jej stále vyhrážal alebo mal narážky k tomu a predsa si ho obľúbila. Vedela že jej bude chýbať a bolo jej ho ľúto keď si spomenula, ako odišiel pre tú ženu a teraz je niekde sám a trápi sa. Keby vedela kde je a bol by niekde tu, o čom pochybovala, asi by ho aj išla pohľadať. Niežeby si myslela že by bol rád keby ho zase otravovala svojim stálym rapotaním, no ona by to aj tak urobila. Teraz sa ale sústredila na tohto tvora, ktorý napokon utiekol preč. Sťažka si vzdychla, mysliac si že už sa nevráti, no opak bol pravdou a ona netušila, načo bol ten konár.* Ehm...*Zamyslene sa poškrabala vo vlasoch a pozerala na ten konár. Vôbec netušila čo s ním ako mala robiť.* ...na oheň? *Spýtala sa po chvíli a uprela na neho zrak. Teraz ostala stáť tam kde bola aby ho nevyplašila, aj keď sa jej na pery vydrali napokon slová, ktoré jej blúdili mysľou.* A nemusíš sa ma báť, nezjem ťa, tá ryba mi stačí. *Veď ona je tu tá, ktorá by mohla byť zožratá oveľa skôr z jeho strany.*

*Posmešne si odfrkol a zastrihal ušami, čo znamenalo, že jej nielen rozumie každé slovo, ale naň aj reaguje.
"Hlúpučké dôverčivé dievčatko." zavrčal Hlas akosi dobromyseľne a démonove oči sa pod vplyvom toho zúžili. Pohľadom jej dával najavo ako veľmi ho pobavila, aj keď si stále udržiaval bezpečný odstup a každým opatrným pohybom vysielal do okolia auru nedostupnosti. Bolo očividné, že nemal rád, keď sa ho niekto dotýkal, a preto sa ku konáru približoval akoby kráčal po kameňoch nad horúcou lávou. Napäté svaly boli každú chvíľu pripravené odskočiť.
Démon zobral do zubov výrastok konára a prudkým trhnutím ho zlomil. Drevo zaprašťalo a zostalo mu v tesákoch, až kým ho nespustil na stranu a potom k nemu postupne pridával ďalšie. Mala pravdu, keď správne odhadla kvôli čomu jej vetvu doniesol. Postupoval rýchlo, niekoľko listov sa mu zamotalo do srsti na krku, ale ignoroval to a pokračoval vo vŕšení ohniska, z ktorého napokon vznikla malá vatra. Stačilo ju už len zapáliť. Husté srstnaté obočie na démonovej vlčej tvári sa nadvihlo a v spôsobe akým si zastal za ohniskom, prednými labami naširoko rozkročený, akoby vyslovoval nedôveru, že to žena dokáže. Zároveň však sa zdalo akoby sa ju len snažil vyprovokovať k činu, ktorý by potom dotiahla do konca.*

*Asi sa mu nepáčilo čo povedala. Ani ju to neprekvapilo. Arathi si boli vedomí svojej sily a všetkého ostatného a robiť si také srandičky sa im zjavne nepáčilo.* Chce to zmysel pre humor. *Podpichla ho dobromyseľne a zohla sa k rybe. Chcelo to vybrať vnútornosti, bola si istá že to tak jej bratranci po rybačke robili. Neisto teda vzala nôž a začala rybu po boku rozrezávať, nebolo to práve najpríjemnejšie, čo v živote robila. Preglgla, rozhodla sa pre zápach nedýchať a opatrne rybu roztvorila, prstami vyťahovala vnútornosti. Netušila ako presne sa to robilo, no snažila sa ich vytiahnuť a pekne očistiť, aby ostalo také mäsko rovné, ako to videla v kuchyni keď sa potom ryby chystali. Uvedomovala si čo robil, že jej lámal drevo a chystal na oheň, no ešte netušila, ako ho chcela vôbec zapáliť. Kým však rybu očistila nad tým moc neuvažovala, no potom sa jej táto otázka v hlave vynorila.* No...chce to ešte oheň. *Poznamenala, skôr pre seba než pre neho. Opatrne ho obišla aby sa nemykol a hľadala nejaké kamene. Videla to v televízii no bola si istá, že to tak ľahko nepôjde. Zobrala preto i kus suchej trávy, tá sa hádam ľahšie chytí. Keď nazbierala všetko potrebné, usadila sa do tureckého sedu, položila si trávu a skúšala. Občas preletela nejaká iskra, no nič nehorelo. Skúšala to dobrých päť minút bezvýsledne. Boleli ju už ruky, trochu si jednu i oškrela, no nechcela to vzdať. Keď už nechytila rybu, oheň zapáliť musela. Opäť do kameňov udrela a kúsok trávy sa zapálil. Jemne fúkla a hodila trávu pod drevo na nakladaný zvyšok slamy, ktorá sa hneď chytila. O niekoľko minút praskal pred nimi ohník a ona sa doširoka usmievala.* Sme celkom dobrý tým čo povieš? * Usmiala sa na neho a išla si po naostrenú palicu, aby si mala na čom rybu aj spraviť.*

*Cítila ho pri sebe a jej telo ožívalo. Páčilo sa jej to. Ako jeden na druhého reagovali, ako sa nevedeli od seba odpútať a vždy keď sa k sebe dostali tesne blízko, jednoducho to nešlo. Ale ako mohla byť taká sebecká? Aj keď by ho najradšej u seba držala a nikam ho nepustila, tak ako jej to myseľ kričala, nemohla to urobiť.* Ja viem, že máš povinnosti, prepáč. *Šepla s perami pri tých jeho. A hoci by sa najradšej k nemu ešte viac pritúlila, objala ho a pocítila jeho dotyky na svojom tele, jeho pery a všetko čo tak veľmi na ňom ľúbila, jej zovretie nakoniec len povolilo až ho nakoniec celkom pustila a len rukou mu nežne a slabo spočinula na líci.* Choď už a porob čo ti treba. Neskôr budeme spolu. Choď. *Ona sa jednoducho len pôjde poprechádzať, možno strávi pár chvíľ vonku. V posteli nevydrží, zblázni sa tam. Isto áno. Potrebuje sa prechádzať, aspoň nebude tak myslieť na ťahavú bolesť, ale to prejde. Je si tým istá. Bude to nepríjemné a síce je to ešte čerstvé, no ona to jednoducho zvládne, nie však v posteli.*

AKTE

*Bola práve na ceste von, keď si všimla, že ten prsteň reagoval. Ani nebola tak dlho preč a už ju zháňal? Prekvapene hľadela na prsteň na ruke a váhala len sekundu. Potom už po nej ostal len biely kožuch s červenými znakmi, ktorý sa stratil v lesoch. Nebolo to tak moc ďaleko, aby ju to stálo nejak extra moc námahy cestou k nemu. Bola neskutočne prekvapená, že ju zavolal a nevedela si predstaviť prečo. Čo také dôležité sa mohlo diať, že ju potreboval?* Tu som. *Povedala potichu, keď sa niekoľko metrov od neho zmenila znova do ľudskej podoby a ostražito kráčala k nemu. Stále mu tak úplne neverila a bála sa. Mohla to byť pasca, vedela to, no zvedavosť bola priveľká. A pre istotu ešte stále mala pri sebe prichystaný svoj bič s ostňami na koncoch. Jej najlepšiu zbraň, ktorú vedela najlepšie využívať. Verila v seba, musela. Preto sa spoliehala i na to, že Tristan ju nezradil a ak aj áno, podarí sa jej utiecť. Samak ju dostal podvodom, nebol to boj jedného na jedného. Žiaden lovec by ju nebol dostal. A i Samak oľutoval, skončil tak ako si to zaslúžil!*

*Na druhej strane ohniska to bolo vcelku znesiteľné, ale stále sa udržoval v bdelej ostražitosti. Iba keď sa dievča pustilo zakladať oheň ľahol si a položil mohutnú hlavu na predné laby akoby tušil, že to bude na dlho. Občas nadvihol obočie a vrhol na ňu krátky pohľad, ktorý zase rýchlo odvrátil smerom k ohnisku. Na začiatku sa naň díval s nezáujmom potom pozornejšie a nakoniec sa sústredil len na tenký prúžok dymu, ktorý a predieral spomedzi naukladaných konárov.
Dievča bolo síce nemotorné, ale nedala sa jej uprieť veľká snaha. On aj Hlas však boli na pochybách či by jej to mali uznať tak rýchlo, pretože vzápätí zhodnotila, ako im to spolu ide.
Tlmene zavrčal a poodhalil tesáky pod vplyvom náhlej nespokojnosti. S nikým netvorí nijaký tím a nikdy ani nebude. Zostával tu len z jediného dôvodu, a to preto, že nemohol inak. Hlas ho k tomu prinútil.
"Ani mne na nej nezáleží." zavrčal mu ticho v hlave, v okamihu pozorný a načúvajúci.
"Tak prečo sme tu?" odvetil mu otázkou, na ktorú ani jeden z nich nepoznal spoľahlivú odpoveď.
Lákalo ich pozerať sa na ňu, preto sa radšej stočili na bok a hlavu si položili tak, aby sa na dievča nemuseli dívať. Zatvorili oči a ťažko odfukli v povzdychu, ktorý nebol nijako nadšený.*

*Ona bola taká šťastná, že sa jej to podarilo. Doma mala vždy zápalky alebo zapaľovač keď boli vonku, toto bolo prvý raz, čo vytvorila oheň len tak. Trvalo to síce, no má ho a ona je strašne moc rada a potešená. I taká drobnosť odkáže potešiť srdce, hlavne keď vie, že teraz je všetko na nej a toto je prvý malý krôčik dopredu. Vie že nabudúce jej to bude trvať stále nejaký čas, no ona sa to naučí. Musí tomu veriť. Teraz ale drží palicu, ktorú si zloží pri oheň a rozhliadne sa. Na dlhú chvíľu očami spočinie na neznámom Arahti, nie je si istá prečo jej pomáha, no aj tak ju to teší. Akurát on sa radšej otáča iným smerom. Možno ho urazila, že ich nazvala tímom. Aj Níat by sa istotne hneval, možno sú rovnaká krvná skupina, teda ona je len človek a tak ďalej. Nenechá sa ale odradiť, vykročí okolo neho smerom ku kríkom, kde niečo hľadá. Mlčky, sústredene prečesáva nízku trávu, keď sa zrazu doširoka usmeje a čosi odtrhne. Bylinky ako inak. Tie pozná a tá ktorá spočíva v jej zovretí ruky je chutná a používa sa pri dochucovaní jedla. Otrie si ňou povrch ryby, pomrví ju trošku a to čo mrví dá do vnútra ryby. Následne už použije palicu aby si mohla rybu pripraviť. Zrak jej neraz padne na premeneného Arathi a vždy sa len pousmeje.* Ty nebudeš jesť? *Ona sa sním podelí aj keby sa mu nechce ísť po ďalšiu rybu. Veď i túto chytil on a možno je tiež hladný.* Viem fintu ako vybrať kosti z ryby tak, aby tam neostali skoro žiadne, takže by som ti to dala tak aby si sa nedusil ani nič. *Povie veselým hlasom, ich ocko jej a sestre vždy jasne hovoril, že ťahať treba kostru od zadu, nie proti tomu ako rástli. Tak by sa veľa z nich odtrhlo a ostalo v mäse a to boli potom starosti.*

Orin




*Prekvapene nadvihol obočie, ale bol to len hlas jeho sebeckosti, ktorý sa náhle ozval a zvažoval či je až také múdre odchádzať od Nobynho tepla, preč od jej bozkov a očí, ktoré na neho hľadeli s takou neodolateľnou jemnosťou, až mal chuť zmeniť názor a riskovať. Zachoval si však posledné zvyšky zdravého rozumu a opatrne sa posadil na kraj postele. Pridvihol si Nobynu ruku k ústam a obtrel sa o ňu perami, pohľad upretý do jej očí náhle zvážnel.* Vrátim sa k tebe.* Potom dôrazne nadvihol obočie čím vyjadril svoju predtuchu, že Noby zrejme neostane len tak ležať v posteli, a to sa mu nepáčilo ani trochu.* Oddychuj.* naklonil sa a znovu ju pobozkal. Tentoraz si dal záležať na tom, aby poznala, že od nej odchádza len nerád.
Pomaly vstal a zamieril k dverám. Bol v pokušení obzrieť sa za seba, mohol to byť nádherný pohľad na Noby s vlasmi rozloženými na vankúši a na jej ruky ovinuté okolo útleho tela, ale neurobil to. Potom by neodišiel.
Opatrne za sebou zavrel dvere a vonku narazil na Torika, ktorý sa nervózne prechádzal cez chodbu. Keď ho zbadal, zastavil a venoval mu dlhý skúmavý pohľad. Potom prišla otázka, ktorú Orin očakával. Črty tváre mu potemneli.
„Ublížil si jej?“ opýtal sa Torik a zastal mu cestu, keď chcel prejsť okolo neho. Už znovu. Orin výhražne zavrčal a urobil krok smerom k Arathimu, ktorý bol už dlhé roky jeho priateľom.
„Začínam si myslieť, že ti na mojej erry záleží viac, než by malo, braček.“ Predniesol tichým no ľadovo chladným hlasom, ktorý neveštil nič dobré.
Torik sa nezdal až taký prekvapený závažným obvinením, ktorý v ich svete a majetníckych postojoch viedol ku krvavým stretom.
„Máš pravdu, ale rovnako tak mi záleží aj na tebe. Tak potrestal si ju?“
Už už sa zdalo, že sa Orin chystá odpovedať, obklopovala ho zlostná aura, ktorá sa však po chvíli zmenila na predstieraný nezáujem. Torik mu neveril, a to bolo pre neho zistenie, s ktorým sa nevyrovnávalo ľahko. Zvlášť, keď vedel, že by Noby neskrivil ani vlások na hlave.
„Presvedč sa,“ odvrkol Torikovi a obišiel ho tak, aby mu už dlhšie nemusel čeliť.*

Torik


*Vedel, že Orina práve urazil, ale nemohol inak. Z celej svorky bol jediný, kto s ním strávil najviac času, stál pri ňom ešte v bojoch, ktoré viedli na Altre proti nepriateľom jej obyvateľov. Spolu ich chránili, spolu ich potom žiadali o uznanie rovnoprávnosti a samostatnosti. Dočerta, ten Arathi si vzal za družku jeho sestru! A napriek tomu všetkému sa v ňom stále nedokázal vyznať.
Zľahka zaklopal na dvere a trochu ich pootvoril.* To som ja.* prihovoril sa Noby, aby ju nevydesil a potom vstúpil do izby. S úľavou, ale aj výčitkami svedomia zaregistroval, že na tvári ani rukách nemala modriny ani stopy po násilí.* Chcel som sa len uistiť, že...*odrazu stratil odvahu priznať sa jej, že Orina podozrieval. Výbušnosť vodcu bola povestná a zrejme sa teraz poriadne mýlil.*





„Aby sme sa neudusili?“ smiech Hlasu sa skôr podobal na nebezpečné vrčanie. Ktovie prečo ho tá dojemná starostlivosť a snaha nastoliť medzi nimi aspoň zdanie ozajstnej komunikácie tak podráždili.
„Možno preto, že jej nemôžeš odpovedať,“ posmieval sa mu démon reagujúc na nevyslovenú otázku a na vlastný popud zodvihol hlavu k dievčaťu. Vycítil, že tak môže Hlas provokovať a náhle sa mu v rukách ocitla veľmi zaujímavá zbraň.
„Na to ani nemysli,“ varoval ho Hlas a démon cítil akési šklbnutie. Akoby sa ten vo vnútri jeho mysle náhle postavil a prevrhol pritom stoličku, na ktorej celý čas sedel.
„Viem, že aj ty si na to myslel,“ obvinil ho démon a s nemalou dávkou uspokojenia poznal, že má pravdu. Pomaly vstal a zamieril k dievčaťu. Tentoraz ako šelma na love. Prikrčený, sústredený s hypnotizujúcim pohľadom. Ponuku na rybu odignoroval a keď si zastal priamo nad dievčaťom pohľad mu v jasnom náznaku padol na jej krk. Nie, rybu určite nechcel.*

*Vie že nabodnutie ryby nie je práve prirodzený spôsob ako si ju upraviť a spracovať, tak tam skutočne zanechá kosti, no nemá moc na výber a musí to urobiť i tak. Nabodne teda na ražeň svoju budúcu večeru a pohne sa k ohňu, no nespraví poriadne ani krok a zastane. On sa k nej pomaly blíži, jeho pohyby sú ako vystrihnuté z dokumentárneho seriálu o šelmách, ktoré práve mieria ku svojej koristi. Sťažka preglgne pár slín, nespúšťa z neho čokoládové veľké oči. Čím bližšie ale je, tým viac musí zdvíhať bradu aby ostala hľadiac do jeho očí a sledovala tak i jeho pohľad. Palica s napichnutou rybou ostane v jej silnom zvieraní, keď ostane stáť nad ňou a ona cíti, kam sa díva. Voľná ruka jej automaticky prejde po pokožke krku. Snaží sa pri ňom správať normálne a prirodzene, nemať strach, no nie je hlúpa až tak moc. Vôbec ho nepozná a nemôže mu len tak dať svoj krk. Keby je to niekto z tých troch, no...s Niatom sú teda štyria, keby boli moc hladní, možno by im dobrovoľne nechala svoj krk. Netuší ako to u nich s pitím krvi funguje, či musia, alebo chcú alebo ako to je, no on je moc veľký, ona ho nepozná a on ju chce pohryznúť.* Máš moc veľké zuby a myslím že by si mi skôr odhryzol celý krk a to sa mi moc nepozdáva. Okrem toho by som sa ťa potom dotkla, pretože vieš, keď stratím viac krvi než je také ešte normálne, točí sa mi svet a ja neviem stáť. Nemusela by som to ustáť. Okrem toho sa moc nepoznáme ako iste vieš. *Rozrapoce sa, ako je to už pre ňu jednoducho prirodzené a nedá sa zastaviť. Možno mu to dlží, on jej chytil večeru a on chce teraz tú svoju, no i tak je to zvláštne. Pohladkala by ho bez problémov, no pustiť si ho takto blízko seba a dovoliť mu niečo čo jej nikto znich nespravil, netuší čo si myslieť a čo robiť. Len stojí, lebo on jej stojí k ceste k ohňu a k tomu, možno to bude chcieť urobiť napriek jej rapotaniu. Nevie a tak len stojí.*

*Osamela. A už jej bolo clivo. Nechcela byť sama. To prekliate zranenie ju hnevalo a on čakal, že ostane len tak ležať v posteli akoby sa ani nechumelilo. No ona naozaj nechcela. Trhalo jej to žilami. Nepatrila k tým ženám, ktoré rady ležali v posteli a oddychovali. A spať sa jej nechcelo už vonkoncom. Len jej tvrdohlavosť ju napokon postavila na nohy a keď počula Torikov hlas, stála práve váhavo pri posteli a zvažovala ďalšie kroky.* Ahoj. *Pozdravila hľadajúc smer jej možnej cesty, ktorý však nakoniec aj tak ostal pri posteli po jeho ďalších slovách, ktoré ju priam primrazili k zemi.* Chcel si sa uistiť, že čo, Torik? *Prekvapene na neho zagánila a radšej si znova sadla, hoc ten prudký pohyb jej znova len ublížil. Mala by si začať na seba dávať pozor vzhľadom nato, že i to najmenšie trhnutie ju bolelo.* Že mi Orin neublížil? *Pomaly ale isto jej začínalo slová dochádzať a ona nemohla uveriť tomu všetkému. Orin ju mal potrestať zato, že ho zhodila pred jeho svorkou, že prejavila náklonnosť k inému mužovi. Ťažko si vzdychla a šokovane hľadela pred seba. On nič neurobil. Ani sa len nehneval, cítila to. Bol pokojný a dokonca nežný. Pohľad mala upretý neprítomný pred seba. Vzhľadom nato, že Orin sa jej nijako nedotkol to znamenalo jediné. Nemôže vychádzať z jaskyne, lebo dvojnásobné poníženie vodcu, že svoju neposlušnú ženu nepotrestal, by už poriadne podkopalo jeho autoritu.* Torik! Musíš ma udrieť! *Vyšlo z nej napokon a rozhodný pohľad uprela práve do jeho očí.* Orin sa ma ani nedotkol, neurobil nič preto, aby ma potrestal za moje správanie, no ak vyjdem von z jaskyne a ostatní Arathi uvidia, že mi nič nie je, tak ho prestanú akceptovať, podkopem mu autoritu dvojnásobne a to nechceme ani jeden. *Stačila by len facka, čokoľvek čo by jej spôsobilo na tvári trebárs aj najmenšiu sinku. Keby ju mala, Arathi by na jej tele nehľadali ďalšie dôkazy Orinovej sily a jej bolestivé stony by prikladali aj jeho útoku na jej osobu.*