Hory a les

Torik

*Dych sa mu zasekol niekde na polceste medzi nosom a pľúcami. Zadržiaval ho v sebe tak dlho až pocítil na hrudi tlak, ale aj ten bol ničím v porovnaní so šokom, ktorý mu spôsobila Nobyna žiadosť.* Zbláznila si sa?* vybuchol a bez výčitiek svedomia na ňu vrhol znechutený pohľad akoby pred ním ani nestála ona, ale niečo, na čo sa nedokázal ani pozrieť. Ústa mal zmraštené odporom a oči plné zadržiavaného hnevu.* Ako ťa niečo také mohlo napadnúť? Zostaneš tu a ja sa postarám o to, aby sa k tebe ani jeden z Arathi nepriblížil.* Náhle prikročil k Noby bližšie a priblížil svoju tvár k jej, aby videla, že sa už dávno rozhodol.* A nech ťa chránia všetci svätí z tvojho sveta, ak Orin zistí, čo si odo mňa chcela.

*Jeho správanie voči nej ju pobúrilo. Cítila ako sa postavila a nedala sa ani trochu zastrašiť jeho výškou, jeho výrazom v tvári, ani jeho správaním, ktoré ju vlastne len viacej vytáčalo, než zastrašovalo.* Torik, ja som s tebou husi nepásla! *Zavrčala rovnako nahnevane s tesákmi v ústach, ktoré na neho vycerila. Ona sa nezbláznila, celkom presne vedela čo svojim počinom chcela. Svorka nesmela vidieť, že Orin ju nepotrestal a ak si myslel, že ona tam len tak ostane tak bol hlúpejší než si myslela. Ani celá svorka by ju nebola udržala v posteli!* Nezostanem tu. Nie som váš otrok a neostala by som tu ani keby som ním bola, nato môžeš veľmi rýchlo zabudnúť, no Orinovi muži sa nesmú dozvedieť, že ma nepotrestal, ty prekliaty zadubený tvrdohlavec! Vedz, že pri mojom šťastí si modrinu urobím i sama, no čo ak náhodou sa mi nepodarí potknúť sa o vlastné nohy? Ako ochrániš svojho vodcu bez toho, aby si ho znova ponížil? *Cedila slová cez stisnuté zuby, ktoré na neho hnevlivo stále cerila. Hnev bol adrenalín, vďaka ktorému sa zdalo akoby mala viac síl a aspoň sa jej nedarilo myslieť na bolesť a slabosť v kolenách, ktorú mala. Dokonca si ani v tej chvíli neuvedomila nestálosť vlastných pocitov a schopnosti manipulovať so vzduchom.* Odídem a ty mi skús v tom zabrániť. *Hrdo sa vystrela s čírou provokáciou v tvári a vzduch akoby okolo neho redol. Vzduch dávala, no teraz vzduch brala. A dosť efektívne bez toho že by si to čo i len trochu uvedomovala. Bolo ľahšie vzduch rozptyľovať, než ním hýbať a keď urobila prvý krok vzad, všade okolo Torika a kde sa mohol nachádzať vzduch výrazne zredol až na nízku hladinu. A v tom hneve si Noby nič z toho ani neuvedomovala.*

Torik

*Noby sa musela zblázniť! Žiadať od neho niečo také. Veľmi dobre si uvedomoval, čo všetko dal orin do stávky tým, že ju nepotrestal, ale v jeho vlastných očiach bol teraz ešte hodnejší obdivu, než keby na svoju erry vztiahol ruku. Dorsad možno prahol po pomste, ale to všetko boli len zvyky z Altry, ktoré bez žien už nemalo zmysel dodržiavať.
Ako mohli vedieť, že veci naberú takýto smer?
Zdvíhala sa v ňom vlna hnevu a v okamihu ako sa Noby pohla na odchod chystal sa k nej natiahnuť ruku a zastaviť ju, ale akoby mu vnútornosti zovrela neviditeľná ruka. Nemohol sa nadýchnuť.
Vypustil z pľúc posledné zvyšky dychu. Vo vzduchu sa nachádzali len veľmi malé stopy kyslíka a jemu sa zakrútila hlava. Noby musela byť naozaj odhodlaná, keď jej schopnosti sa prejavili v takejto nebezpečnej miere. A on už viackrát videl, kam až môže zájsť ženská snaha ochrániť druhého pred krivdou a bolesťou. V istom zmysle sa možno rady stávali trpiteľkami, len aby svojich milovaných vykúpili z nespravodlivosti, čo bolo na jednej strane hodné nesmierneho obdivu no na strane druhej aj dosť šialené na to, aby ich zastavili.
Práve teraz by Noby najradšej zatriasol, takže nakoniec predsa len dosiahla, čo chcela.* Stoj.* zavrčal a v predklone sa chytil za hruď. Stále mal málo vzduchu.* Ak to urobím bude to moja posledná láskavosť.* vyslovil so značnou námahou.* Nechcem, aby si sa potom ku mne ešte niekedy priblížila, už nebudem tvoj priateľ. Nikdy som neudrel ženu. Nikdy.

Zarkyt



*Zložil si z tváre masku a rukou v čiernej rukavici prešiel po hlave bez jedinej stopy po vlasoch. Tristan odišiel a on v stane osamel s dvoma Radcami, ktorí mu stáli za chrbtom ako strážne psy.
Zodvihol z misky strapec hrozna a podržal ho v dlani. Premáhal náhlu chuť odovolať ich a potom sa pozerať ako obe staré hlavy padajú z krkov len pre jeho rozmar a potešenie.
Bol rozladený a malo to svoj dôvod.
"Tristan nás zradil." prehovoril zdanlivo pokojným hlasom, ktorý Radcov nenechal na pochybách, že ich pán sa nachádza v nebezpečnej nálade.
"Čo máme urobiť, Veliteľ?"
Zarkyt vtiahol nosom vzduch hlboko do pľúc a mierne zaklonil hlavu. Na profil mu dopadol kúsok svetla a odhalil pohľad na tetovanie, ktoré starcom naháňalo strach.
"Chyťte ho a priveďte naspäť živého."

Ach, Torik, odpusť! *Ako vydýchla, tak aj prudko sa vzduch vrátil k nemu. Rýchlo k nemu pristúpila a opatrne mu položila ruku na rameno.* Prepáč, nevedela som, že niečo robím! *Zmučene zastonala a ruku rýchlo stiahla späť, aby mu náhodou ešte svojim dotykom nejako neublížila. Ako to mohla urobiť? Teraz ju to začínalo ale vážne desiť. Nie to čo po ňom chcela, ale to čím bola. Že bola zrúdou, ktorá dokázala takto ubližovať. Začala pred ním vyjavene cúvať a ani jej celkom nedochádzalo, že napokon súhlasil s jej šialeným nápadom. Teraz to asi už i tak bolo jedno.* Čo sa to zo mňa stalo?! *Za chrbtom pocítila dotyk dvier a bez váhania ich otvorila. Vlasy jej padli do tváre, takže jej ju dokonale zakryli a Noby zdesená sama sebou zmizla v prvej chodbičke, ktorá jej poskytla útočisko. Toto nečakala a vykoľajilo ju to. Nedbala ani na tú šialenú požiadavku, ktorú predtým vyslovila nahlas. Takmer ho zabila. Mohla to urobiť a pritom by to ani nevedela. A to všetko urobil len hnev.*

Tristan




*Otočil hlavu za hlasom Akte a pomaly sa odtiahol od kmeňa stromu, o ktorý sa celý ten čas opieral chrbtom. Už začínal mať obavy, či si to mladá Arathi predsa len nerozmyslela, ale keď zastala naproti nemu vydýchol si úľavou. Preskočil všetky zbytočné zdvorilosti, o ktorých vedel, že si na ne ani jeden z nich nepotrpel a prešiel rovno k veci. Tvár mal zachmúrenú a pohľad očí natoľko vážny, že aj bez jeho prirodzenej autority by bolo jasné, že sa niečo deje a nie je to nič, čo by si vymyslel, len aby Akte naťahoval alebo s ňou hral nejakú hru.* Dnes som sa rozprával s Veliteľom Lovcov. Povedal som mu, že po príchode do Samakovho tábora som našiel už len jeho telo a prázdnu reťaz, ku ktorej ťa priväzoval.* Postúpil k Arathi o niečo bližšie a prestúpil z nohy na nohu. Iba to letmé gesto bez zapojenia čŕt tváre, ktoré aj naďalej ostávali rovnako nehybné a bezvýrazné, stačilo na to, aby bolo možné poznať, že mu niečo robí starosti.* Zarkyt ťa chce dostať naspäť a urobí všetko pre to, aby ťa mohol použiť ako návnadu na Orina a jeho svorku. Práve teraz je ten najvhodnejší čas, aby Arathi zaútočili. Lovci si ešte len rozkladajú tábor a nečakajú žiadny útok. Musíte ich prekvapiť inak sa to nemusí skončiť dobre.

Zarkyt



*Nechcel nechávať nič na náhodu, pretože neveril tým rečiam o osude, ktoré zo slabých robili len väčších slabochov a zo silných poverčivých hlupákov.
Pritiahol eramimu opraty až sa zviera prudko myklo, nervózne zaerdžalo a až potom vyrazilo dopredu na svojich štyroch statných nohách.
Bolo neskoré popoludnie a on chcel vyraziť sám, pretože Tristanovu zradu zobral nanajvýš osobne. Nemal o nej síce nijaké dôkazy, ale v duchu mu niečo našepkávalo, že sa nemýli. Bol to kňaz a naviac princov verný tieň a samotný panovníkov fagan nebudil vo vysokých kruhoch priveľkú dôveru odvtedy, ako sa postavil na stranu tých psov.
Popoháňal zviera do prudkého cvalu, pri ktorom mu okolo tela víril tmavý plášť podšitý rubínovočerveným zamatom. Rukami v čiernych kožených rukaviciach pevne zvieral oťaže a rozhodoval o smere, ako aj o rýchlosti s akou sa erami rútil naprieč krajinou.
Ani znovunasadená maska mu neprekážala vo výhľade, keď niekoľkokrát zoskočil na zem, aby sa uistil, že sa nachádza na správnej stope.
Cítil, že je blízko a do krvi sa mu začal uvoľňovať adrenalín. Mal tušenie, že dnešný deň neobíde naprázdno.*

"Mám moc veľké zuby?" zopakoval hlas pobavene so smiechom, ktorý z démonovho hrdla vyšiel ako zavrčanie. Vyhrnul horný pysk a odhalil pohľad na belostné tesáky, rad ostrých ihličiek zapadajúcich presne na mieru do spodného radu rovnako desivých zubov.
"Možno si to pomýlila s Červenou čiapočkou. Prečo máš také veľké zuby? Prečo máš také veľké uši a prečo máš v očiach taký veľký hlad?"
Po každej vnútorne prednesenej otázke urobil démon krok bližšie k Olívii, až kým sa nad ňou netýčil úplne. Bol už tak blízko, že jej svojím dychom ofukoval pramienky červenkastých vlasov a dokázal rozlišovať jednotlivé detaily tváre.
Bol naozaj vo veľkom pokušení. Sklonil hlavu o trochu nižšie a zhlboka sa nadýchol akoby pred ním ležala miska s rozvoniavajúcim jedlom. Ňufákom nezvyčajne šikovne odhrnul Olívii kadere z pleca a jazykom jej zároveň prešiel po pokožke krku. Mal ho drsný a drapľavý ako väčšina zvierat, ale keď sa po chvíli odtiahol z očí mu žiarila prenikavá inteligencia.
Démon sa stiahol o pár krokov dozadu a hoci svaly na tele sa mu chveli od nesmierneho napätia aspoň Hlas sa konečne upokojil a prestal mu napĺňať myseľ vyhrážkami. Bolo načase, aby odišiel, pretože inak by sa určite neudržal a niečo jej urobil.*

Och tak ty mi chceš ukazovať zuby. Ja ti verím že ich má ostré. *Niekedy by bolo aj pre ňu osožnejšie, keby dokázala byť jednoducho potichu a netrepať dve natri. No nemohla si pomôcť, často uvažovala neskôr ako jej ústa už stihli rapotať. Ešteže teraz len tak bez nejakých nevhodných rečí. A možno boli nevhodné, pretože on sa začal približovať a ona cítila jeho dych na svojej pokožke. Keby to ostalo pri dychu, možno by zostala stáť, s roztrasenými kolenami by očakávala bolesť či niečo podobné, no on ju oblizol na krku, ona cítila ten drapkavý pocit na jemnej pokožke a začala sa hlasno smiať.* Vieš že to šteklí? *Dostala zo seba, vôbec nemysliac nato, či ho tým nahnevá alebo podráždi. Bola to spontálna reakcia skoro ako všetky v jej živote. Ona sa toho momentu, keď ju niekto napadne alebo bude chcieť piť jej krv naozaj bála, jej rozochvené vnútro to potvrdzovalo, rovnako ako trasúce sa nohy, no telo netelo, jej smiech v tej chvíli ignoroval všetky bojazlivé reakcie tela. Rovnako ako ona ignorovala, lebo ani nepostrehla, reakcie Démona a jeho napätie a nutnosť ovládať sa.* Máš teraz nejaký program? *Spýtala sa po chvíli, keď jej smiech ustal a ona zvala ražeň s rybou. Nahla sa s ňou nad oheň, no oči upierala na neho, čakajúc na nejakú neslovnú odpoveď, ktorej hádam mohla porozumieť. Veď donedávna toho tiež veľa nenahovorila, už si zvykala na dorozumievanie sa inak ako slovami. Hádam to nejako zvládne, jeho odpoveď.*

Akte

*Naliehavosť jeho slov ju presvedčila hneď. Dokonca stačil len ten vážny výraz v jeho tvári. Tá jej celkom zamrzla, keď počula tie slová. Išiel po nej a bolo len otázkou času kedy ju dostane. Vedela to, lebo proti niekomu ako bol Zarkyt sa stavať nemohla. Dokonca to meno v nej vzbudzovalo nielen prirodzený odpor, ale i strach, ktorý ju ochromoval. Jej tenké uši však počuli približujúci sa dupot. Cítila ako zamzrla v strede nádychu.* Musíš ísť Tristan. Choď do jaskýň, nájdeš ich ľahko, sú len tri kilometre vzdialené od miesta kde sme sa posledne videli. Choď a povedz im čo sa deje. Viem, že budú mať problém uveriť ti, ale pýtaj si Zeona. On ťa videl, on vie pravdu. Choď. Teba nesmie dostať, Orin a ostatní Arathi sa musia dozvedieť pravdu, ja zatiaľ Zarkyta povediem zlým smerom. *V tej naliehavosti ako chrlila slová jedno za druhým, chytila Tristanovi predlaktie a pevne ho stískala zatiaľ čo sa jej slová rinuli z pier ako z rýchlika.* Kým sa znova stretneme mi ho postráž. *Vtisla mu ešte do dlaní jej milovaný bič. U Zarkyta by oň dozaista prišla a týmto gestom sama sebe vlievala nádej, že sa ešte stretnú, že ešte raz pocíti znovu slobodu. Potom sa bez jediného obzretia rozbehla v ústrety dupotu, ktorý bol ďaleko, no cítila ho, počula a keď bola dostatočne ďaleko v letku sa zmenila a biely kožuch trielil v ústrety zajatiu.*

Zarkyt




*Dupot kopýt mu napĺňal uši aj napriek tomu, že väčšina cesty viedla cez lúky alebo menšie zoskupenia stromov, ktoré sa nedali označiť za les, možno ešte tak za redší porast.
Krajina naokolo mu však bola ukradnutá. Nezaujímala ho tak, ako ho nezaujímalo nič, čo sa netýkalo Arathi alebo Altry, preto si počas jazdy zložil masku a prižmúril oči do diaľky, z ktorej sa k nemu veľkou rýchlosťou približovalo snehobiele telo.
Pritiahol eramimu opraty až zviera nespokojne trhlo hlavou do strany a vzpriečilo sa na zadné, ale on ho udržal a pevnou rukou prinútil k poslušnosti.
Vtedy už bolo možné rozoznávať aj jednotlivé detaily v podobe nezvyčajných znakov zdobiacich jemný kožuch, takže náhle bolo jasné, kto sa to proti nemu rúti.
"Toľká ľahkovážnosť." pomyslel si v duchu a znovu si oživoval niekdajší Samakov opis jeho vzácnej koristi. Musela to byť Akte, pretože žiadny iný Arathi by sa nedokázal pohybovať s takou samozrejmou ladnosťou, pri ktorej sa dalo rozoznať či ide o samca alebo o samicu. navyše tvar vlčej hlavy bol oveľa symetrickejší a užší nehovoriac o špecifických symboloch, ktoré ho nenechali na pochybách.
Zoskočil aramimu z chrbta a naširoko sa rozkročil - ako vojak, ako lovec.
A pretože aj on bol Lovec nehodlal sa uchyľovať k ľsti. Akte sa mu ukázala z vlastnej vôle, preto považoval za spravodlivé dať jej aspoň možnosť užiť si spravodlivý boj.* Nečakal som, že ťa uvidím tak skoro.* prehovoril dosť hlasno na to, aby ho počula a rukou v rukavici si zložil z hlavy kapucňu.
Tmavá látka sa mu rozložila na mohutných širokých pleciach, ktoré mu dodávali výzor neústupčivého a drsného muža.
Tetovanie tiahnuce sa stredom čela a brady bolo dôkazom vysokej pozície veliteľa a neúprosného bojovníka.
Vo vyzývajúcom geste hodil k Aktiným predným labám jednu zo svojich dýk s dlhou čepeľou a čakal či prijíme jeho férovú výzvu.* Musím uznať, že Samak mal pravdu, keď hovoril, že tvojej kožušiny by bola priveľká škoda. Možno mi budeš tiež zahrievať posteľ.* zasmial sa drsne a pootočil v rukách vlastnú dýku.*

Akte

*Išla v ústrety zajatiu. Dobrovoľne sa rozhodla a celkom presne vedela, že ak by nad tým dlhšie uvažovala než bolo potrebné, mala by problém urobiť to. Oslobodila sa kvôli sebe a nie svorke, no išla k nim, pre ten pocit domova, pre ten pocit a silu myšlienky, že stále je dôvod prečo sa oplatí bojovať. Oni tam boli. Živí a zdraví! A vediac, že s ňou neodchádza posledná nádej na ženy, mohla si to dovoliť. I tak sa tam nikde medzi nimi nenašiel jej muž. Cítila by ho, nie tam nikto nebol stvorený pre ňu.
Nemala čas príliš dlho uvažovať nad tým čo mala a nemala urobiť, lebo na otvorenom priestranstve videla toho z ktorého sa jej srsť stavala do pozoru a ona agresívne vrčala a revala. Zostala stáť pred ním niekoľko metrov a s hnusom a odporom ho počúvala. Cúvla pred dýkou, ktorú hodil pred ňu a ostražito na neho zavrčala. Vedela, že ako žena je slabá, proti niekomu ako on nemala ani najmenšiu silu, jedine ak s lsťou, ibaže ako ho mohla oklamať? Samak bol hlupák a hlavne bol ožratý. Zarkyt nie. A jeho sa bála.* Samak bol hlupák a svoj koniec si zaslúžil. *Precedila cez zuby, keď sa premenila a v šľachovitých prstoch zvierala zbraň. Možno predsa len nemala dať Tristanovi svoj bič.* No ty si očividne rovnaký hlupák, keď si myslíš, že sa ti tak ľahko dám zajať a že ma donútiš zohrievať ti posteľ. *Citovala ho s neskrývaným hnusom a odporom a s pripravenou dýkou v rukách mierne prikrčila kolená a urobila krok bokom. Začínala svoj kožuch brať skôr ako prekliatie a nie dar, nie okrasu. No aspoň ju držal pri živote a zachránil ju pred istou smrťou. Čo však bola smrť oproti zajatiu? Obyčajným vykúpením. Teraz však bola mysľou pri Tristanovi. Len dúfala, že sa mu podarí včas doraziž do tábora a varuje Arathi, že už sú Lovci tam. Ona zatiaľ zdrží Zarkyta.
Začala krúžiť ako vlk pripomínajúc nápadne svoju démonskú podobu a pritom si dávala pozor aby nedávala príliš veľké šance na jej porazenie. Čím dlhšie mu vydrží vzdorovať tým lepšie. Ani si nedávala planú nádej, že by ho mohla poraziť. Zbytočne?*

Zarkyt



https://www.youtube.com/watch?v=ygNuRpwZqRU

*Stál bez pohnutia a sledoval ako Akte okolo neho pomaly opisuje kruh. Nepotreboval podobnú rozcvičku pred bojom, odhaľovanie súperových slabín, pretože rukami mu už prešlo toľko hrdiel Arathi, že poznal dokonca už aj chuť ich krvi vo svojich ústach.* Aspoň na niečom sa zhodneme.* zasmial sa chrapľavo akoby mu v hrdle namiesto hlasiviek pracovali mlynské kamene.* Samak bol hlupák, ale bol to aj slaboch, a preto súhlasím, že si zaslúžil zomrieť. Nechcem mať vo svojej armáde neschopných ľudí. V podstate si mi preukázala láskavosť.* na malý okamih pred Akte sklonil hlavu spôsobom, akým sa zvyčajne vyjadrovala úcta, ale v pohľade očí, ktoré z nej nespustil, tlela výsmešnosť.
Obrátil hlavu do druhej strany, keď prešla poza jeho chrbát a smerovala k uzavretiu kruhu. Rukoväť dýky držal pevne vo svojich rukách, ale potom sa jeho ústa roztiahli a odhalili pohľad na belostné zuby, burácavo sa rozosmial a dýku odhodil ďaleko od seba čím aura neľútostného bojovníka okolo neho ešte vzrástla.* A veľmi som dúfal, že niečo takéto povieš.* prižmúril oči a s roztiahnutými rukami Akte pozýval k sebe. Ak by zaútočila na jeho bok, bol pripravený kedykoľvek sa jej uhnúť. Vedel, že mu stačí jeden rýchly útok na to, aby chytil jej útle zápästie a začal ho drviť vo svojich prstoch.*

Akte

*Keby nebola tak veľmi strnulá nielen strachom, ale i odporom, bola by sa na jeho naivite a prehnanej viere v samého seba zasmiala. Nuž čo, zhodli sa, Samak bol hlupák. No to bola prvá ale i posledná vec na akej sa oni dvaja zhodnúť mohli. Ani nevedel akú chybu urobil, keď odhodil dýku. S divým pohľadom v tvári sa na neho pozrela. Ona mala svoj útok premyslený už o niekoľko krokov dopredu a celkom presne vedela čo urobí. Tak ľahkovážne ju k sebe pozýval, ale nebola hlúpa, vedela, že jediný krok a bola by to oľutovala a ona mu tento boj chcela okoreniť tak ako to len sama zvládne a s čo najväčšou možnou ujmou na jeho zdraví. Namyslený vôl, kričalo jej vnútro, zapichni mu tú dýku do krku, nech vidíš ten prekvapený pohľad aký mal vtedy Samak. Pamätáš si to? Urob to! UROB! A ona s výkrikom dvihla ruku v dýkou nad hlavu a rozbehla sa proti nemu...
Avšak tesne pred ním tam nebola stopa po ľudskej Akte a ona zubami zacvakala pri jeho nohách a členkoch. Ak si myslel, že bude hrať "fér" čo pri ňom nikdy nemohlo byť fér, bol na omyle. Ona svoje prednosti poznala a bola pripravená využiť ich naplno, aby potom nič nemohla ľutovať. V okamihu ako sa ocitla za jeho chrbtom, so zježenou srsťou na krku, labami naširoko rozkročenými, vrčiac s papuľou nizko pri zemi, cítila ako jej z papule vytekal pramienok jeho krvi...*

*Tá žena musela byť naozaj šialená a práve tá myšlienka bola jednou z mála spoločných názorov, ktoré Hlas aj Démon zdieľali.
Prečo inak by sa smiala, keď ju ochutnal? Mala mať strach, kričať, odtiahnuť sa s hrôzou v tvári. Ale celkom možné bolo aj to, že ani len netušila akému nesmiernemu pokušeniu musí démon čeliť, len aby ju nechal nažive. Bez Hlasu by to nedokázal.
Uprel do ženiných očí prenikavý zachmúrený pohľad čím jej dosť jasne naznačil, že do jeho budúcich plánov jej nič nie je. Bez ďalšieho čakania na nemožné sa jej obrátil chrbtom a zamieril preč bez jediného obzretia. Bolo načase, aby odišli, aby sa vrátili späť.
Démon s ľahkosťou preskočil konár, ktorý mu stál v ceste a potom sa rozbehol naplno. Jeho čierny kožuch dokonale splýval s tieňmi pod stromami.*

Zarkyt



*Pomaly sa obrátil, aby sa Akte mohol pozrieť do očí. Hlavu držala nízko pri zemi a prikrčená sa chystala na ďalší útok.* Výborne.* pochválil ju a tvárou sa mu na okamih mihlo nefalšované uznanie.* Myslím, že som ťa naozaj podcenil.* Na lýtku sa mu objavili čerstvé stopy po Aktiných zuboch, krv sa vsakovala do prederavených nohavíc a jej zápach mu udieral do nosa pri každom nádychu.
Bol na rade.
Pevným krokom zamieril k nej, robustné plecia sa pohybovali v rytme, ktorý udala jeho cieľavedomá chôdza, oči však zostávali chladné. S výkrikom sa holými rukami vrhol proti Arathi, ale v poslednom okamihu sa nohami prudko odrazil do zeme a keď na ňu znovu dopadol prednými labami iba vo vzduchu pootočil telo trochu do boku a zastavil priamo za Aktiným chvostom. Uši mal nastražené a vrchné pysky odhrnuté, žltými očami sa Arathi posmieval a potom sa na ňu bez varovania vrhol.
Nedal jej čas spamätať sa a zaútočil na krk presne tak, ako mu to velil inštinkt. Zaťal zuby do bieleho kožucha a zovrel čeľuste presunúc celú váhu svojho vlčieho tela na Akte, len aby ju zvalil na zem.*



/Aha čo som našla /

*Smutne si uvedomila že odchádzal, takže ostala len hľadieť na jeho miznúcu siluetu tela. Pôvodne sa ho chcela spýtať či sa nepôjdu prejsť aby si to tam obzerala a sama ísť nechcela, no keď odišiel, len si sadla do trávy a mlčky sa pustila do opekaní si ryby. Sedela, hľadela striedavo na rybu a striedavo na vodu, do ktorej mala chuť ísť. Nemala ale nijaké iné oblečenie ako to čo mala na sebe a nechcela ho namočiť, nieto si ho vyzliekať. Náhodou by sa tam niekto zjavil ako on pred chvíľou a to sa jej nepozdávalo. No po takom čase sa jej strašne moc chcelo ísť do vody a ona uvažovala, ako to vymyslieť. No nerobila zatiaľ nič, len si spracovala rybu a potom keď bola hotová si ju položila na ploskejší väčší kameň, ktorý použila ako takú podložku. Opatrne prstami roztvorila rozrezaný rybu, fúkala na ňu aby sa nepopálila a potom vybrala kostru a s ňou väčšinu kostičiek. Tie zvyšné šikovne povyberala a pustila sa do jedenia. Ani si nepamätala kedy niečo dala posledne do úst a tak teraz jedla radšej pomaličky aby jej nebolo zle od žalúdka a samo o sebe sa vôbec neponáhľala. Sediac pri ohni si uvedomila, že voda nebola jediné čo jej chýbalo, ale i spánok po skoro úplne prebdenej noci. Preto keď sa najedla, vstala, uhasila oheň aby sa niečo nechytilo a prešla k vode. Rozhodla sa predsa len okúpať a potom si ísť oddýchnuť, buď do svojej časti v jaskyni alebo rovno tu pri vode, veď bolo príjemne teplo. O minútku už skladala a ukladala dlhé nohavice na suchý kameň, stála v spodnom prádle a naťahovala sa po kus odtrhnutej látky z košele, ktorý chcela použiť ako sieťku. Bolo to dosť hrubé a dlhé, takže jednoducho stiahla košeľu z tela a použila látku na zakrytie pŕs.* Skoro ako plavky. *Skonštatovala spokojne a vošla do vody, ktorá ju v prvých okamihoch poriadne chladila. Preto sa do nej jednoducho hodila keď bola dosť hlboko a plávala, kým sa dalo a nehrozilo že nachladne.*

Akte

*Toto ju zaskočilo! On sa vedel premieňať!! Nikdy to netušila, ani len kúskom duše, dokonca z neho nič necítila, ale to bolo hlavne tým, že sa nad tým ani len nezamýšľala. On nebol obyčajný človek tak ako Samak! Doteraz nikdy nevedela prečo mala voči nemu ten prirodzený pocit strachu. Teraz to však už vedela. A kiežby sa to ani nikdy nebola dozvedela. Zaskučala a v strachu urobila krok vzad, ale to už ju pevne držal a snažil sa ju pokoriť. Metala sebou a šklbala v snahe, aby jej srsť buď vykĺzla z jeho papule, alebo aby si ju vytrhla. Nedbala ani na bolesť, strach z neho ju viedol a ona vedela len jediné, že sa musela dostať z jeho papule. Cvakala zubami vo vzduchu, tak blízko jeho tváre a ako poskakovala, snažila sa čo najdlhšie a najlepšie udržať na labách. Nemohla dopustiť, aby ju zvalil na zem, to by bol jej koniec. No ešte stále bola prekvapená, že bol premenený. On nebol ani z ďaleka rovnocenným súperom!
S hlasným zaštekaním sa jej podarilo šklbnúť hlavou a svoje zuby zaťahala do jeho čiernej srsti a začala šklbať čo jej sily stačili. Teraz už nešlo o to poraziť ho. Išlo len o jediné. Utiecť, alebo mu ublížiť ak to bude možné. Poraniť ho sa jej podarilo na nohe, no to bolo primálo a ona bola hrdá nato kým bola. Bola ženou Arathi a bola nato aj patrčne hrdá, pripravená mať vysoko zdvihnutú hlavu a nedovoliť nikomu aby ju pokoril. Už nikdy viac!*

((Jéj, aké zlaté ))

Dorsad




*Konečne sa vymotal z tej spleti zeleného porastu, ktorý sa mu lepil na telo ako druhá koža. Vyšiel na lúku pred jazerom a nedbalým potrasením hlavy sa snažil zbaviť prichytených lístkov. Tlmene zavrčal.
Neznášal, keď sa musel zaoberať takýmito malichernosťami, preto sa "očiste" nevenoval príliš dlho a bolo mu jedno, že vzhľadom skôr pripomína divocha, ako normálneho muža. Dlhé čierne vlasy nosil na chrbte spletené a prichytené kovovou sponou, tvár večne zachmúrená až sa mu v strede čela vytvorila nezmazateľná brázda a ruky zakončené päticou silných prstov, ktoré sa dokonale hodili nielen k jeho desivej aure, ale aj vysokej štíhlej postave. To bol obraz Arathiho, na ktorý bol hrdý, pretože mu v žilách kolovala čistá krv.
Zamieril priamo k miestu, kde bolo rozložené ohnisko a ráznymi krokmi si celý priestor okolo seba podmaňoval prirodzenou autoritou bojovníka.
Prešiel ku kameňu, na ktorom boli odložené šaty a zodvihol ich na špičke prsta.
Druhú natiahol a vnoril pod vodu. Chvíľu sa nič nedialo, ale potom sa pokojná hladina začala vlniť a dorážať na breh ako príliv.
Vlny sa vytvorili najmä okolo ženinho tela a obkľúčili ho tak, že cesta viedla len jediným smerom, a to po ich chrbte až k nemu, na breh, k jeho naširoko rozkročeným nohám a rukám založeným vbok, keď sa postavil.* Ale, ale, nemyslíš, dievča, že hrať sa na stroskotanca môže byť nebezepčné?* nevyslovil tie slová práve najmilšie z čoho vyplynula jeho očividná nechuť k ľudskej rase ako takej.*

*Spokojne si plávala vo vode, ktorá ju už tak moc nechladila. Ako plávala a zahrievala sa, bolo jej príjemne, dokonca celkom teplo. Neponárala sa ale, nechcela si namočiť celé vlasy, dlho by jej schli a bála sa, žeby prechladla a čo by bolo potom. Spokojná a nadšená s plným bruchom si teda len tak krúžila hore dolu, užívala si ticho prírody, keď sa okolo nej začali vytvárať vlny a nútili ju otočiť to späť k brehu. V prvých okamihoch len pokrčila čelom, nechápala čo sa to dialo, no ako pozrela smerom k brehu a uvidela tam akéhosi muža, pobledla a čelo skrčila ešte viac. Odrazu bola veľmi rada že si tie provizórne plavky vyrobila a nešla plávať nahá. Musel to byť jeden z tých čistokrvných, ovládajúci živel voda, tak ako videla ovládanie ohňa. Skúšala sa vlnám vzoprieť, no oni si ju aj tak pohupovali smerom k ich tvorcovi, až sa dostala do plytšej vody, kde dotiahla a kde ako tam mohla ostať stáť, pokiaľ by nezaobstaral väčšiu vlnu, ktorá by ju zmietla až na breh.* Všetko v živote je nebezpečné. *Odvetila pokojne, aj keď koža sa jej ježila a srdce bilo prudšie. Ďalší neznámi, cítila i to, že bol ďalší, ktorému jej ľudskosť nevoňala. Prípadne voňala, ale pre iné veci než bolo priateľstvo.* A ty si nepočul že špehovať sa nemá? *Vyšlo z nej a len pošúchala rukami svoje ramená, ktoré boli mimo vody.*

Zarkyt




*Nepovolil zovretie Aktinho krku ani vtedy, keď celkom zreteľne začul ako mu zubami cvakla tesne vedľa hlavy. Rozpoznal snahu o obranu, pretože atmosféra boja sa citeľne zmenila. Vedel, že mladú Arathi svojou premenou omráčil, ale presne to chcel dosiahnuť. Nech jej vŕta hlavou, ako to bolo možné, prečo necíti jeho pach a prečo stál na strane Lovcov, keď bol každým kúskom tela plnokrvný muž z ich rodu.
Belostnými zubami sa hlbšie zaťal do jej krku a tlak čeľustí postupne zvyšoval aj napriek tomu, že vzduchom lietali chumáče čiernej srsti a niektoré rany na bokoch, ktoré mu Akte spôsobila svojimi tesákmi, poriadne krvácali.
No to bol rozdiel medzi ním a obyčajným človekom. On bol na bolesť zvyknutý z bojov. Nevadila mu. Poháňala ho vpred, pretože Akte nehodlal len tak pustiť.
Bránila sa naozaj obdivuhodne. Tak obdivuhodne, až ho tým neskryto zaujala, ale aj isté záchvevy sympatie k nepriateľovi majú svoje medze.
A bolo to práve vtedy, keď sa celou svojou váhou zavesil na Aktin chrbát a mohutnými zadnými labami sa vzoprel o zem, aby mohol viac zatlačiť. Varovným zavrčaním jej dal najavo, že v podobnom zápolení by s radosťou vydržal aj niekoľko hodín. Nevzdá sa jej a musela to z neho cítiť.*

Akte

*Nedokázala tomu pochopiť a prekvapenie jej ohrozovalo život, lebo len vďaka tomu sa jej podarilo nevšimnúť si jeho útok na ňu a s hlasným buchnutím jej telo padlo na zem a ona sa ocitla pod ním ležiac na boku. Nechcela sa vzdať, preto stále sebou šklbala ako zmyslov zbavená. To bol strach, čo mala v očiach a Zarkyt ju teraz ešte viac desil než obyčajne. Prečo bojoval proti nim, prečo proti nej, keď bol očividne jedným z nich?! Čo sa stalo, že chcel zabiť aj ich ženy a zabíjal všetkých, ktorí sa mu postavili do cesty. Kde sa podela v ňom hrdosť nato, že bol tým kým bol? Bola ním nielen znechutená, ale aj sklamaná. Nerozumela tomu. A to bola pyšná nato, že bola Arathi, bola by to vykričala do sveta, len aby všetci vedeli, že bola nato hrdá. No on nie a rozhodne sa ani nechápavosť nesnažila skryť. Porazene zaskučala, odtláčajúc ho labami od seba. Nepáčilo sa jej, ako bol pri nej blízko. Proti žiadnemu mužovi ich rasy nemala ani najmenšiu šancu a keďže nanešťastie bol jedným z nich aj on, jej prehra bola potvrdená skôr, než sa začala priečiť.* Prečo? *Bola jej jediná otázka, keď sa pod ním zmenila. Ležiac si pripadala ešte viac zraniteľná, no s roztiahnutými rukami pod prstami zacítila dotyk chladného kovu. Bol čas ešte na posledný vzdor, ktorý mohla prejaviť a relatívne by jej mohol aj pomôcť. Chytila do prstov dýku a zahnala sa ňou po jeho krku. Neočakávala že by sa jej podarilo zasiahnuť ho, alebo že by jej v tom nebol zabránil, no i keď sa vzdala, chcela aby vedel, že vo vnútri ju nezlomil. Bola to stále ona a jeho o to viac nenávidela, lebo sa vzdal ich rasy a chcel ich vyhubiť. Radšej nech aj ju zabije, lebo ona sa nevzdá a nikdy nepochopí jeho činy.*

Dorsad





*Čelo nad tmavým obočím sa mu stiahlo a výrazná brázda v jeho streda sa prehĺbila akoby so všetkou vážnosťou uvažoval nad jej odpoveďou. Mala celkom zaujímavý postreh na niekoho, kto navonok pôsobil ako bezstarostné naivné stvorenie. Veď čo iné sa dalo čakať od človeka, ktorý sa dobrovoľne rozhodol ostať s nimi?
Zaregistroval ako si dievča rukami trie nahé ramená, očividne jej muselo byť chladno, keď vystúpila z vody a trblietavé kvapky vystavené vzduchu jej schli priamo na pokožke.
Zložil si z pliec teplý kožušinový plášť, ktorý mu siahal až k členkom, ale namiesto toho, aby ho podal dievčine zamieril k ohnisku a tam ho rozprestrel na vedľa mohutného konára s olámanými vetvami. Sadol si naň a s provokačným úškrnkom, pretože on sa nikdy úplne neusmieval, sa rukami zaprel za chrbtom.* V tom prvom s tebou súhlasím, ale v tom druhom sa mýliš. Nesledujem ťa.* Zreničky očí sa mu viditeľne zúžili až nadobudli podobu, ktorá sa skôr blížila k zvieracej než ľudskej.* Volám sa Dorsad a mojou úlohou je poučiť ťa ako to v našej svorke chodí. Pravidlo číslo jedna, nikdy neodchádzaj sama bez toho, aby si to dala niekomu vedieť. * natiahol ruku k provizórnemu ražňu s opálenou špičkou a privoňal k nemu. Nozdry sa mu okamžite stiahli akoby zacítil niečo nechutné.* Vy ľudia sa kŕmite naozaj nechutnými vecami.

*Pozorne ho sledovala, ako si dával dole plášť a napokon ako s ním odišiel pri ohnisko. Ako si sadol, opatrne vykročila úplne z vody a natiahla sa po svoje oblečenie, pretiahcú tričko cez hlavu a rukávy. Potom sa mu otočila chrbtom, rukou vošla pod dlhú košeľu a mokrý kus odtrhnutej látky slúžiacej ako horný diel jej "plaviek" stiahla a položila na kameň, aby sa usušil. S nohavicami moc špekulovať nemohla a tak si ich natiahla aj na mokrú látku a posadila sa na kameň, prekvapene nadvihujúc obočím. Ako prišiel priestor na jej rozprávanie, ihneď sa toho chytila.* Som Olivia a čo sa týka pravidla čísla jedna, neviem komu sa mám teda hlásiť. Pochybujem že členov svorky bude trápiť kam idem a že ak sa stratím tak niekto bude vedieť koho sa spýtať a tak celkovo. *Dobre, mohli sami vyzvať nech sa ozve kto ju videl, ale aj tak to bolo také, že určite svorka mala názor na jej ľudskosť asi ako on či Níat, takže t bolo jedno.* Okrem toho som si myslela že mi nesmú ublížiť a je tu niekto v našom okolí okrem svorky? *Samozrejme by to nebola ona, keby zo seba nevychŕlila niekoľko otázok.* A ako som hovorila, neviem komu sa hlásiť, poznám tu len tri osoby a dve z nich sú zranené a tretia im pomáha, nemôžem tam zavadzať. *Keď začuje jeho reakcie na jej večeru, pery sa jej roztiahnu do úškrnu a vôbec sa tým čo hovorí netrápi.* Nebuď cintľavý, je to predsa ryba. Ryby sú chutné, aj keď ty asi uprednostníš niečo iné...

Zarkyt




*Presne vedel, kedy Akte povolila a jej telom prešiel záchvev ako sa menila do ľudskej podoby. Povolil stisk čeľustí, pretože inak by ju určite zabil, a to nechcel. Mal s ňou úplne iné plány, a preto sa musel ovládať. Silou vôle sa snažil upokojiť, ale išlo mu to oveľa pomalšie, takže ešte chvíľu na Arathi spočíval svojím zvieracím telom, ktoré bolo oveľa väčšie a mohutnejšie.
Premenil sa v poslednej chvíli ako sa po ňom zahnala nožom a prstami jej pevne ovinul ruku tak, že síce zadržal útok na seba, ale rukoväť stále zvierala v dlani.* Pýtaš sa prečo?* chrapľavo sa zasmial a ovládaním vlastnej sily si jej rukou spôsobil škrabanec hrotom dýky. Rana bola plytká a tiahla sa mu krížom cez hrdlo. Nevydal pritom jediný zvuk, ktorý by naznačoval slabosť. Jeho oči boli chladné a pozbavené všetkých odpovedí. Potom zvýšil tlak a prinútil Akte dýku pustiť či už to chcela alebo nie.* Rád by som mal na to nejakú vznešenú výhovorku, ale pravda je prostá. Chcem to tak.* zvlášť poslednú vetu vyslovil tvrdo. Potom sa posunul na Aktinom tele tak, že jej obe zápästia držal vo svojej dlani a druhou rukou zamieril k hrdlu. Mal dve možnosti ako ju dostať do bezvedomia, ale vybral si tú druhú. Preto nahmatal prstami miesto tesne vedľa tepny, kde cítil pulz a zatlačil naň. Spoľahlivo vedel, že účinok bude rovnaký ako pri ľuďoch.* Možno sa ti to s tou dýkou nakoniec podarí dokončiť.* zašepkal ešte a zvláštne znaky na tvári prechádzajúce na koreň nosa sa stiahli ako pri úsmeve, aj keď jeho ústa ostali v rovnakej nehybnej rovine ako predtým.*

AKTE

*Ani ju to neprekvapilo, že jej útok zastavil tak skoro. No prekvapilo ju jeho nasledovné konanie, ktoré jednoznačne nebolo ani trochu normálne. Pri vôňi jeho krvi jej zreničky len zožltli a ona sa zhlboka nadýchla tej vône. Tak rada by zahryzla tesáky do jeho krku. V ústach cítila ten rad ostrých zubov, ktoré po tom túžili, no ubránila sa nutkaniu vyceriť ich na neho a keď jej dýka nakoniec z rúk vypadla a ona sa ocitla vo veľmi nepríjemnej situácii, cítiac na krku jeho prsty, vedela, že dlho sa jej nepodarí vzpierať. Mykla sebou nesúhlasne, no bolo to márne a keď cítila ako sa jej začínalo zahmlievať pred očami, precedila cez zuby posledné slová.* Si úbožiak, Zarkyt. *Potom ju už jednoducho len obklopila čierna tma. No tie nepríjemné pocity nechuti ostali. Ani by nevedela vyjadriť slovami aká bola znechutená ním. Jeho správaním. Vraj Arathi.....
No na uvažovanie mala dostatok času nabudúce. Až sa prebudí.*