Hory a les

*Keď si opäť sadol vedľa nej, mlčky k nemu pridvihla hlavu, uvažujúc, čo trápilo jeho myseľ, že tak silno zvieral čelusť. Nevyzeral moc veselo, no na druhej strane, kedy on vyzeral? Smial sa to áno, ale nie tak ako ona, veselo a pobavene, väčšinou z jeho smiechu sálalo niečo iné. Uvažovala či sa mala teraz niečo pýtať, či to len viac nezachmúri jeho tvár, no on prehovoril a ju jeho slová šokovali i prekvapili. A tiež netušila, čo s pod tým mala predstaviť. Šokovala ju jeho žiadosť, dokonca i to že poprosil, no zároveň si nebola istá, o čo vlastne prosil a prečo niečo také chcel. Ona mu naozaj nerozumela a bola z neho vyoraná ako myš. Napokon trochu nesmelo sa chytila jeho ruky a zmenila polohu sedenia, ocitla sa kľačiac na kolenách a dívajúc sa na neho.* Teba pochopiť je nemožné. *Skonštatovala napokon a rezignovane si vzdychla. Posunula sa na kolenách k nemu a napokon si mu sadla na nohy a oprela hlavu o jeho plece, ruky ovinula okolo neho. Dúfala že bol spokojný a že takto si to predstavoval, aj keď si tým moc istá nebola, keďže sa predým rozprávali o bozkávaní a takých veciach. No zase ževraj boli ženy príliš domýšľavé a on by sa jej zase smial, čo nechcela, keby zo seba dostala nejakú hlúposť. Možno chcel niečo také preto, lebo žil tak osamelo a nemal v okoli nijaké ženy a mal sa zase vrátiť niekam preč. Vôbec netušila. Napokon pridvihla hlavu, zadívala sa mu do tváre a mierne krčiac čelo to vzdala.* Nopováž sa ma ošahávať. *Naklonila k nemu hlavu, netušila do ktorej strany ju mala vlastne zakloniť ani čo urobiť, no bola celkom zvedavé aké to bude. Opatrne, že viac sa už ani nedalo sa dotkla jeho pier, bol to „darček“ na rozlúčku, zjavne. Zároveň sa však mienila po chvíľke odtiahnuť, skôr akoby mohol niekto prísť, či sa stať čokoľvek iné.*

*Ostala celkom osamote so Seramom a ani nestihla Orinovi poďakovať. Bola si istá, že jeho slová mali znamenať súhlas a že potom niekoho naozaj pošle, aby našli Elekovu skupinu. No pocítila miernu nervozitu, keď si uvedomila, že už dlho nebola so Seramom osamote a posledne keď s ním bola, poskákala mu po srdci a udupala ho.* Povedz niečo. *Povedala napokon potichu, lebo sama napokon nevedela čo mu povedať. Ani netušila ako sa dozvedel o tom, že sa stala Orinovou ženou a čo si o tom myslel. Rada by to vedela. Asi. I keď si tým nebola ani trochu istá. Čo ak si myslel len to najhoršie? Ako by zo zniesla? Asi veľmi ťažko, ale vedieť pravdu bolo pre ňu naozaj dôležité.* Zostarol si. *Skúmavo sa mu zadívala na tvár, mal na nej hrubé vrásky a tmavé kruhy pod očami. Trápil sa? Kvôli čomu? Kvôli svorke? Chcela by to všetko vedieť. Len sa na lakti nadvihla a posunula sa, aby sa mohla chrbtom oprieť o stenu jaskyne.*

Níat




*Čo chcel? Chcel len jeden dotyk, stačilo by mu jediné pohladenie, o ktoré aj tak musel prosiť ako žobrák o trochu príchylnosti, pretože sám od seba by mu ju nikto neposkytol. Hneval sa na seba za svoju slabosť, za slová, ktorými pred Olíviou odhalil práve tú časť zo seba, ktorá nechcela ostať sama, s Daghartom. Bolo mu viac než jasné, že na Noby stratil nárok a ona bola jediná, ktorá pri ňom chcela zostať aj potom, čo sa ju pokúsil jeho démon zabiť. Nič mu nezostalo a on potreboval len naposledy cítiť dotyk niekoho iného, aj keď sa proti tomu búrila jeho vlastná hrdosť. Doteraz o nič podobné neprosil, preto ho zarazilo, keď si Olívia vyložila jeho slová spôsobom, proti ktorému sa neodvažoval nič namietať, pretože mu tak dávala viac, než dúfal, že dostane. Keď pocítil na stehnách jej váhu svaly sa mu podvedome napli a rukami hlbšie zaryl do zeme. Olíviine slová úplne pochopil až vtedy, keď sa k nemu začala skláňať a jemu sa poznaním rozšírili zreničky očí. Svoje pery zľahka priložila na jeho ústa tak, že sa chvíľu nedokázal ani pohnúť. Vnímal teplo, ktoré sa mu šírilo do tela skrz jej pokožku a bol naozaj v pokušení natiahnuť sa a objať ju no neurobil to. Namiesto toho sa uvoľnil a opätoval Olívii jemný tlak na jej ústa potom sa nepatrne odtiahol a pri ďalšom bozku chytil najskôr jej vrchnú a potom aj spodnú peru, s trhaným výdychom obkrúžil špičkou jazyka ich kontúry zachovávajúc jemnosť dotyku presne takú, ako na začiatku, aj keď by ju najradšej ochutnal úplne. Jemne Olívii pootvoril pery a zostal o ne opretý, takže sa mu do úst dostával každý jej výdych, ktorý lačne vťahoval do seba. Čistá intimita tej chvíle spôsobila, že na okamih celkom zabudol na to, kým naozaj je a cítil vzácny pokoj. Nosom sa s nehou obtrel o Olíviin a znovu sa vrátil k jej ústam tak, že o ne len zľahka zavadil. Vedel, že to musí skončiť, ale ak to urobí už nič podobné sa nestane, preto ju pobozkal naposledy a dlho.* Ďakujem.* zašepkal napokon chrapľavým hlasom, v ktorom chýbala zvyčajná bojovnosť.* Za tvoju láskavosť.

Seram


Byť s Noby osamote bolo naozajstnou skúškou jeho pevnej vôle. Sám netušil, ako sa k nej má správať kvôli tomu všetkému, čo sa medzi nimi stalo. Ibaže teraz patrila Orinovi, cítil z nej jeho pach ako nemé varovanie, že sa má držať v ústraní. Stratil na ňu akýkoľvek nárok a vedomie, že ju má pred sebou no nemôže byť s ňou tak, ako po tom túžil mu spôsobovalo až fyzickú bolesť. Myslel si, že tých niekoľko dní bez nej bude stačiť na to, aby sa vyrovnal s jej očividnými citmi k Orinovi, ale toto nečakal. Teraz bola navyše aj jeho vládkyňou a v hierarchii svorky stála hneď po bratovom boku. Musel jej prejavovať úctu a zdvorilosť považoval za celkom dobrú cestu k tomu, aby spolu mohli aspoň ako tak vychádzať. Zamyslene kývol hlavou a pokúsil sa o úsmev, ktorým sa len snažil udržať si od tela Nobyn záujem. Nechcel, aby sa o neho starala, aby mu hovorila podobné veci, pretože to znamenalo, že všetky jeho city k nej sú viditeľné aj navonok.* Mám obavy kvôli svorke.* povedal napokon, aj keď chcel v skutočnosti povedať, že má strach o ňu. Poznal Orina veľmi dobre a vedel, že neexistuje Arathi, ktorého dôvera a láska by sa získavali ťažšie. Možno bol priveľmi komplikovaný aj na Noby a stále na krku nosil Ayrin prívesok, aj keď tieto posledné dni ho na ňom nevidel.* Aj ty si sa zmenila.* poznamenal napokon z dlhej chvíle a odstúpil až k stene jaskyne, presne oproti nej.* Cítim, že tvoje schopnosti sú čoraz silnejšie, ale ešte si sa nepremenila. Máš strach.* z posledných slov nakoniec neurobil otázku, pretože čo iné mohlo Noby stáť v ceste, aby sa stala úplnou súčasťou ich svorky?*

*Vedela že to čo urobila nebolo najpsrávnejšie, že ani dôvody pre ktoré to urobila neboli moc dobré, no predsa keď ju poprosil aby sa ho dotkla a ona si to nevedela vyložiť to urobila. Bolo jej ľúto že chcel žiť sám, pretože jeho slová akoby podčiarkovali to, že možno tú samotu ani tak nechcel. No nedovolila si uveriť nijakým svojím dohadom, pretože ona sa v ňom vôbec nevyznala, vlastne mala pocit že sa vyznala veľmi máličko v pocitoch iných. No nezastavila sa keď už začala, opatrne mu bozk opätovala, v tú chvíľu moc neuvažujúc nad tým, či to bola hlúposť alebo nie. Nemyslela si, že to oľutuje, skoro celý život sa riadila svojimi pocitmi a preto sa na ne jednoducho spoliehala, že takto to malo byť. Uvedomovala si ten rozdiel, aké to bolo bozkávať sa s ním a iné zase s Charisom, trochu ju to i prekvapilo. Netušila že jedno slovíčko bozk v sebe skrývalo toľko rozdielností. Keď posledný bozk skončil, len pokrútila hlavou. Za také veci sa predsa neďakovalo. Cítila že na ňu prichádzali mierne rozpaky aj keď svoj čin neľutovala a tak sa zošuchla späť vedľa neho a oprela sa bokom o ten jeho, aby mala hlavu opretú o jeho horúce telo, ktoré ju stále ohrievalo.* Mám pocit že si smutný. *Povedala po chvíli ticha, dokonca výnimočne ani nerapkala. Ibaže jej to dlho nevydržalo, práve preto, že jej pripadal smutný. Keď bola utáraná, aspoň sa smial, alebo lepšie povedané posmieval, či nervačil, že stále mlela.* Vieš ako si sa ma pýtal na to, či ma už pobozkal muž? Ani to nebol môj snúbenec. Bola som naozaj hlúpa že som si nikdy nevšimla, čo mi sestra hovorila stále. *Rozrečnila sa, lebo netušila kedy vyrazia a nechcela tam sedieť v tichu a zaoberať sa neveselými vecami.*

*Rozumela jeho obavám o svorku. I ona sa bála. Nech sa udialo čokoľvek, chcela, aby sa dostavili v poriadku a o Eleka sa naozaj bála. Nebyť jeho asi by tam teraz nesedela a nestretla by nikoho z nich. Ani Serama a ani Orina. Jednoducho nikoho. Možno by ju nakoniec nebol Níat zabil, ale i tak by sa k nim asi nebola nikdy dostala. A to všetko len kvôli mužovi, ktorý mohol mať teraz problémy. Keby bola v poriadku a nesedela by tam s bodavým pocitom v páse, sama by sa vybrala preč hľadať ho. Netušila by kam ide, ani ktorým smerom má ísť, no jednoducho by len šla, aspoň by mala pocit, že niečo pre neho urobila. Pokúsila sa. Ibaže nemohla.* Verím, že sa nájdu a budú v poriadku. *Povedala potichu a bola si svojimi slovami istá. Nešlo ani tak o vieru, že Orinovi muži ich nájdu, ako o istotu, že boli v poriadku, len ich niečo jednoducho zdržala. Ale aj tak bola Orinovi vrcholne vďačná, že urobil o čo ho žiadala.* Nuž, zmenila. *Nemohla popierať slová o tom, že prešla zmenou. Kto by neprešiel, keď sa naraz dozvedela, že bola celkom niekým iným než si myslela? Nezmenila sa len preto, že bola teraz ženou jeho brata, celá jej zmena hlavne závisela od toho, že bola jednou z nich a na to si naozaj zvyknúť nevedela tak ľahko.* Áno, bojím sa premeny. V tom máš pravdu. Ešte sa nato necítim. Len teraz som začala zisťovať kým som a čo to obnáša, takže úplnej premeny sa ešte bojím, i keď už som sa čiastočne premenila, no nie moc. *Nemusela mu to vysvetľovať, ale táto téma bola menej osobná o tom ako sa kto zmenil a bola aj jednoduchšia na konverzáciu. Navyše mala pocit, že takáto neosobná konverzácia bola lepšia než čokoľvek iné, lebo i keď tam už Orin nebol, cítila tú hustú nie moc príjemnú atmosféru. Vtedy si uvedomila, že to bolo kvôli nej.* Nechcem aby ste mali medzi sebou konflikty kvôli mne. *Áno, chcela ostať na neosobnej línii konverzácie, no túto vetu si nedokázala odpustiť.*

Níat




*Zostal ticho. Na perách mu ešte stále doznievalo teplo Olíviinho bozku a jej otázka zachádzala príliš pod kožu. Bol predsa Arathi, donedávna si myslel, že je posledný zo svojej rasy a teraz zistil, že ešte existuje svorka jemu podobných a Noby ako posledná žena. Či bol smutný? Nie, cítil niečo oveľa hlbšie a trýznivejšie ako obyčajný smútok. Niečo také hlboké, že to nemohol dať najavo inak ako hnevom, ktorý stále držal na uzde. Správal sa ako zranené zviera a čím ďalej od neho Olívia bude, tým lepšie pre ňu.
Jemne sa odtiahol a ohnivá kupola, ktorá ich chránila pred dažďom sa pomaly rozplynula do vzduchu.* mali by sme ísť. Už to nie je ďaleko.* vstal a podal Olívii ruku, aby jej pomohol vstať. Nechcel sa viac rozprávať. O ničom. Plánoval zachovávať rovnako ticho po celý zvyšok cesty....

Seram

*Čo mal Noby na to povedať? že to nie je možné? Aspoň zatiaľ nie, ale v okamihu ako otváral ústa, aby jej niečo odpovedal, niečo, čo by ju aspoň trochu uspokojilo, začul citlivým sluchom zvonku nejaký hluk. Venoval Noby rýchly pohľad a pod plášťom siahol po rukoväti dýky.* Zostaň tu.* prešiel k dverám vedúcim na chodbu a len čo sa dostal pred jaskyňu naskytol sa mu pohľad na skupinku unavených a špinavých Arathi. Okamžite odložil dýku späť do puzdra a rozbehol sa k prvým nosidlám, na ktorých ležal Elek. Postrehol, že Orin stojí opodiaľ a rozpráva sa s Níatom. Dopekla! Myslel si, že toho prašivého psa už nikdy neuvidí, ale teraz boli oveľa dôležitejšie veci, ako zisťovanie toho, prečo sa vrátil.* Zanest eich dovnútra.* jeho príkaz bol dosť jasný na to, aby sa Arathi z jeho aj Orinovej svorky chytili nosidiel a začali ranených zanášať dovnútra. Posledné čo videl bolo to, ako vedľa Níata stojí to ľudské dievča a on ju pred orinom zakrýva vlastným telom.

Orin


"Čo sa to dočerta stalo? Práve som za zvyškom Seramovej svorky posielal Stopárov."
Orin stál naširoko rozkročený pred Níatom, ktorého jeho výška nijako nezastrašila. Práve naopak, mal pocit, že si musí brániť svoje, teda v tomto prípade Olíviu, pretože za ňu cítil istú zodpovednosť.
"Po ceste narazili na pavúčiarov, ja som ich stretol len náhodou, keď som sa vracal. všetci by sa mali uzdraviť, nejaké opatrenia som už podnikol." bolo očividné, že sa Níatovi nechce veľmi rozprávať, preto sa orinova pozornosť presunula na Olíviu. Cítil z nej človeka tak jasne akoby sa ocitol na lúke, kde prestierajú na hostinu. Oči sa mu nebezepčne zúžili a pohľad pri tom ešte viac potemnel.
"kto je to?" pozeral sa síce na Olíviu, ale otázku položil Níatovi.
"Ľudská žena, Olívia. Patrí do Seramovej svorky." tichý vrčivý tón, ktorý zaznieval v Níatovom hlase bol vcelku zaujímavou odozvou, pri ktorej sa Orin uškrnul.
"Si si istá, že tu chceš ostať?" tentoraz sa pýtal priamo jej.*

/ je to prepojené , čítajte všetko /

* Stála pri Níatovi a mlčky počúvala nahnevaného muža, ktorého už videla. Ešte vtedy v jaskyni, keď bola s Elekom a on tam prišiel a nebol práve milý. Vlastne milo nevyzeral ani teraz, no na ich správanie si beztak zvykala. Pamätala si aj jeho meno a cítila sa pri ňom rovnako ako pri ich vodcovi, Seramovi. I on o nej pred ňou hovoril, díval sa na ňu a pritom akoby bola vzduch, nezvykol k nej prehovoriť viac krát, ako bolo nevyhnutné. Vedela, že to bolo preto že bola "len" človek a jediné za čo ju aj tak mali bola potrava, ktorú teraz nemohli zožrať. Nebola si ale istá ako tam tak stála a cítla akési napätie, ako dlho bude trvať, než okúsi, ako je to s tými ich tesákmi a pitím krvi na vlastnej koži. Aj ona človek cítila niečo vo vzduchu. Najradšej by sa Níata chytila za rukáv oblečenia, no nechcela vyzerať ako zbabelec a preto len stála a snažila sa tváriť odvážne, aj keď vo vnútri sa bála. Vedela do čoho išla, no teraz keď tam stála, bolo to iné. Oveľa. Orin nevyzeral moc priateľsky a ona si ho tak pamätala, akosi podvedome v neho nemala dôveru. Aj Níat bol na ňu predtým protivný a vyhrážal sa jej, no aj tak to bolo iné. Keď padla otázka priamo k nej, prekvapene sa na neho zadívala a prikývla.* Áno som. *Snažila sa vyznieť naozaj dôveryhodne, lebo strach bol strach a cítila ho či chcela alebo nie. Vedela že Níat chcel odísť a Zeon, Elek a Charis boli preč. Tí dvaja zranení a Zeon, toho nevidela od večera, kedy zaspala a on sa vybral s časťou svorky prvý. Dúfala, že ich nikto nenapadol ako ich a že bol v poriadku.* Nebudem vám tu zavadzať. *Doplnila po chvíľke a preskočila zrakom z Orina na Níata, ten by asi povedal niečo iné k jej správaniu a potom späť na Orina.*

*A to si akože naozaj Seram myslel, že ostane v posteli? Naivný blázon! Nebola by poslúchla ani Orina v tomto, síce možno jeho áno napokon, ale Serama isto nie. S ťažkými vzdychmi sa jej napokon podarilo dostať sa z postele von, i keď si dlaň musela pritisnúť na ranu na páse. Mala pocit, že zacítila jemnú vôňu krvi, asi jej trochu presiakla na obväz, no nebolo to zase tak moc neznesiteľné, aby nemohla ísť von z ich jaskyne. Vlasy jej voľne padali okolo unavenej tváre a jej pohyb bol strhaný a pomalý, no keď vyšla na chodbu a všimla si neďaleko stojac Gara a ten si všimol ju, starec pristúpil k nej a veľmi ochotne jej ponúkol svoje rameno.* Ďakujem. *Usmiala sa na hlavného tvorcu jaskýň, ktorý ju doprevádzal a pritom jej aj prebíjal cestu k hlavnému dianiu. S ním sa jej kráčalo ľahšie a i keď zvolili pomalé tempo, takto jej to vyhovovalo omnoho viacej. Hlavne keď to vyzeralo tak, že obidvaja mlčky využívali toho druhého. Ona sa chcela dostať k Orinovi a zistiť čo sa tam dialo a Gar zase chcel byť v obraze. Darmo, vedeli si skvele pomôcť a pritom si ani nemuseli nič povedať. Vedela, že v Garovi sa jej možno podarilo nájsť skvelého spojenca. Keď jej aj tí poslední Arathi konečne uhli z cesty, pričom ich Gar musel poriadne vytrieskať palicou po chrbtoch, aby si ich všimli, naskytol sa jej nevídaný pohľad. Nielenže tam bol Elek, bol bledý ako stena, no nevyzeral mŕtvy, bol tam ešte niekto čiu prítomnosť tam naozaj nečakala. Jej oči sa zabodli do Níata. Nechcela aby ju videl, aby sa s ňou stretol. Chcela k nemu pristúpiť, povedať mu nech zapchá nos, na chvíľu nedýcha a jednoducho ju objíme, no pred toľkými pohľadmi nemohla. Ponížiť takto Orina? Nemohla i keď jej zlostné, nahnevané ja by to najradšej urobilo a ba možno ešte viacej. Len s vyrazeným dychom hľadela na neho a netušila ako zareagovať. V tej chvíli bola naozaj rada, že ju Gar podopieral, lebo by sa tam asi načisto zosypala a to nielen pre zranenie, ktoré ju vyčerpávalo. Prekvapene pozrela na Orina, to azda stihli po nich tak rýchlo zájsť, alebo čo? Netušila povedať, no bola rada, že tam boli. Všetci i keď s Níatom tak celkom nepočítala. No a vtedy si uvedomila, že tam s nimi bolo aj to dievča. Bola taká šťastná, že ju videla živú a zdravú, že sa neubránila blaženému úsmevu. Všimla si ten obranársky postoj Níata, ktorým ju chránil pred Orinom a trochu ju to prekvapilo. Nikdy ho nevidela takto sa správať a možno to bolo tak lepšie. Neďaleko nich, bokom si všimla i záplavu bielych vlasov. Akte sa tiež prizerala. Ruky mala skrížené na prsiach a v tvári mala výraz, ktorý nič nevyzrádzal. Opatrne sa pustila Gara a prešla k Orinovi a chytila sa jeho za rameno. Pre istotu sa chcela držať, nedôverovala vlastnému telu.* To je v poriadku, Orin. Vedela som, že príde. *Obrátila svoju pozornosť na dievča, ktoré iba poznala, no jej meno nie.* Máš prichystanú vlastnú jaskyňu, budeš ju mať blízko Akte. *Kývla k tretej žene, ktorá len prekvapene dvihla obočie, no nezareagovala nijako.*

Níat, Orin





*Orin o poslednej dievčininej vete vôbec nepochyboval, pretože sám hodlal podniknúť isté kroky, ak by im predsa len zavadzala. Mal iné problémy než starať sa o to či niektorí z Arathi celkom prirodzene nezatúži po jej krvi, ale keď sa mu ramena zľahka dotkla ruka a pľúca naplnila známa vôňa zaujímalo ho odrazu niečo úplne iné. Vrhol rýchly pohľad na Níata, ktorého Nobyna blízkosť očividne zaskočila. Na tvári Arathiho sa objavila zmes pocitov, medzi ktorými sa vystriedal zmätok a potom náhle pochopenie, keď si pach vychádzajúci z Nobynej pokožky spojil s ním. Pohľad mu v okamihu zatvrdol a hoci ho upieral priamo do tváre jeho družky akoby sa díval skrz ňu.
"Myslím, že to je koniec." prehovoril bezfarebným hlasom a s kamenným výrazom, ktorý sa dokonale hodil k celej jeho temnej aure. Koľkokrát sa s ňou ešte budem musieť rozlúčiť, pomyslel si s trýznivým zavrčaním, ktoré sa nepredralo na povrch, ale držalo sa démona hlboko v jeho mysli. Na koľko spôsobov? Tak kvôli tomuto s ním nemohla odísť? Venoval Orinovi znechutený pohľad, ktorý na neho hľadel so stoickým pokojom akoby vedel, čo mu blúdi hlavou a nijako sa nebránil, pretože všetko bola pravda.
Níat nemal už ani tú najmenšiu chuť hľadieť na Noby dlhšie. Teraz patrila Orinovi a on sa jej už nikdy ani len nedotkne.
"Zbohom." rozlúčil sa s Olíviou, ale ani na ňu sa poriadne nepozrel, pretože to bola práve ona, ktorá odhalila jeho bolesť a on nechcel odchádzať ako pes so stiahnutým chvostom, ako ten, kto prehral. Na to bol príliš hrdý.
Pri odchode sa obrátil skupinke chrbtom a pohľad sa mu na krátku chvíľu stretol so striebrovlasou ženou. Odvrátil pohľad a pokračoval ďalej akoby bola len duchom a on zostal príliš prekvapený na to, aby ju dokázal reálne vnímať. Mocnými skokmi sa dostal na vrchol strmšieho kopca a len čo prešiel na druhú stranu stratil sa z dohľadu. Potom sa premenil a vypustil Daghartu, ktorý v ten okamih urobil presne to, po čom túžili obaja. Začal utekať tak rýchlo až sa im okolitý svet rozmazal pred očami a zostal len tenký pruh zeme, ktorý im ubiehal pod nohami.*

*Ako sa zjavila pri Orinovi žena, v prvom okamihu si ani nevšimla Níatove reakcie, pretože sa jej vybavilo jej prvé stretnutie s tou ženou. Nespomínala si na jej meno, ani nevedela či jej ho povedala, no pamätala si, ako sa o ňu chcela postarať, dokonca jej chcela dať vlastné topánky, aby si nezodrala nohy ešte viac, ako keď kráčala bosá po lese, čo napadol ju a Charisa ten obrovský tvor. Síce si vtedy vzala len ponožky aby nemali nohy ošúchané obe, bolo to od nej vtedy naozaj milé. Zároveň ju potešilo, že tam predsa len nemala byť jediným človekom a ženou medzi nimi, naozaj ju rada videla. Chcela sa na ňu usmiať, no nestihla to, stihla sa akurát otočiť podvedome smerom k žene na ktorú ukázala, ktorú nazvala Akte. Nedostala zo seba však ani slovíčku, ani ju nijako nepozdravila, pretože začínala vnímať Níata a jeho reakciu na Orina a tú ženu. Ako sa tam zjavila, nevšimla si nič, no keď na neho pozrela tentoraz, na tvári mal tvrdý kamenný pohľad. Napriek tomu, že na tvári nemal ani kúsok bolesti, pichlo ju vo vnútri. Toto bol dôvod, pre ktorý nechcel ostať a radšej tvrdil, že bol samotár a s nikým nevychádzal? Dôvodom boli city k žene, ktorá mala rada asi niekoho iného? Smutne sa na neho zadívala, potom na ženu a zase na neho, bolo jej to strašne moc ľúto. Kvôli nemu. Žena asi bola šťastná a ľúbila toho druhého, nedalo sa vyčítať niečo také, jednoducho jej city si vybrali, no aj tak jej bolo pre Níata smutno. Hral sa síce na zlého a protivného, no nebol taký bezcitný, tým si bola istá. Ukázal to i v tom dutom strome, kde ju sryl pred kažďom a vytvoril jej teplo vďaka ohňu, už vtedy sa jej zdal smutný, aj keď nepoznala dôvody. Chcela k nemu natiahnuť ruku, no chcela to urobiť neskoro, zvrtol sa a mizol preč, bez naozajstného rozlúčenia,aj keď, mohla sa mu čudovať? Zostala sa dívať smerom ktorým zmizol, ramená mala zvesené a oči smutné. Pomaly sa po chvíli otočila späť k tým dvom, upierajúc pohľad niekam na zem. Spolu s jeho odchodom si uvedomovala ďalšiu vec, že tam ostala sama a stratená v nepríjemných pocitoch.*

*Bolo dobre, že sa držala Orina? Možno po tej stránke, že sa tam celkom nezosypala, keď sa jej podlomili kolená áno. Ale tým to akurát tak haslo. Videla čo to s ním urobilo a i keď presne takúto reakciu čakala, bolo to pre ňu omnoho horšie než v predstavách. Ak sa cítila u Serama akoby dostala päsťou do brucha, či pri nulovej reakcii Orina na jej city, tak toto bolo asi nespočetne veľakrát horšie. Niekoľkokrát sa jej podlomili nohy, no len so šťastím sa jej podarilo ustáť to, ale tá bolesť, ktorú pocítila, to bolo niečo hrozné. Chcelo sa jej rozplakať nad tým všetkým. On bol posledný z tých ktorým chcela ublížiť. Chcel ju zabiť, no ona ho i tak mala rada takého aký bol. Nehádal sa s ostatnými ako pes a úprimne keby nebola dala sľub Orinovi, keby si bola istá že ju nechá ísť, nikdy by nebola skončila po jeho boku, ale práve s tým, komu tak strašne ublížila a ktorý teraz odchádzal so slovami "Zbohom." V tej chvíli i zabudla na Orinovu česť a len vystrela voľnú ruku do vzduchu s tichým oslovením. Jediná, ktorá sa v tej chvíli naozaj pokúsila zachrániť situáciu, bola Akte, ktorá okamžite i cez tú diaľku k nej priskočila tak rýchlo akoby Noby presne čítala myšlienky a vedela čo urobí a chytila ju za vystretú ruku a druhou ju objala okolo pása.* Necíti sa dobre, musí si ísť ľahnúť. *Povedala ako na vysvetlenie pre ostatných, ktorí sa tomu prizerali, no obe ženy moc dobre vedeli, že boli Arathi, ktorých ani týmto divadielkom neoklamú. Noby celú svoju mušiu váhu pre Akte, presunula práve na ňu.* Poď s nami, len čo zanesiem Noby do postele, zavediem ťa do našej časti jaskýň. *Povedala potichu Akte Olivii a keď sa obrátila na odchod do hlbšej časti jaskýň, cez plece kontrolovala či dievča išlo a nemalo žiadne problémy. V prvom rade museli zložiť vysilenú Noby do postele skôr než sa celkom zloží a rozplače sa. Akte netušila čo to malo znamenať a prečo bola Noby taká nešťastná, no vedela, že jej slabosť nesmeli vidieť vo svorke. Museli ju prikladať len jej chorobe a preto zakročila skôr než by sa to už nedalo zakryť. A Noby ani popravde netušila ako sa znova ocitla v posteli, no keď pod svojim telom pocítila posteľ, zvinula sa do klbka, i keď to strašne bolelo a trpko sa rozplakala. Konečne bola sama a mohla si to dovoliť. Ani Akte nechcela byť svedkom toho čo sa dialo. Predpokladala že skôr či neskôr za ňou niekto príde. Radšej sa obrátila k Olivii.* Nuž, ja som teda Akte. *Predstavila sa vedúc ju do časti jaskýň, ktorá mala byť len pre Oliviu, ale akonáhle sa tam zjavila Akte Gar prirobil aj pre ňu jej časť.*

Orin



*Keď sa im Níat otočil chrbtom, pomyslel si, že teraz má už konečne všetko, čo chcel, ale necítil pritom nijaké hlbšie uspokojenie. Črty tváre sa mu zachmúrili v tom istom okamihu ako Noby už už za odchádzajúcim Arathim naťahovala ruku, ale v tom okamihu k nej priskočila Akte a objala ju skôr, než by pred jeho svorkou dala jasne najavo ku komu ju ťahajú vrúcnejšie city. Povedala síce, že ho miluje a možno tomu v tej chvíli naozaj aj verila, ale stačilo, aby sa objavil Níat a on si znovu uvedomil, že Noby sa stala jeho družkou len preto, lebo ju k tomu zaviazal sľubom. Bola čestnejšia než väčšina Arathi a ľudí, ktorých poznal, ale nič to nemenilo na tom, že pocítil až temnú spokojnosť, keď sa jeho najväčší sok stratil z dohľadu.
Nenasledoval Akte hneď, len čo odviedla Noby do jaskyne. Namiesto toho zostal čeliť pohľadom Arathi zo svorky, ktorí boli dosť všímaví na to, aby vypozorovali, že družka ich vodcu je pripútaná k niekomu inému.
"Máme ísť za ním, môj pane? Máte plné právo na to, aby ten Arathi nekazil vzduch svojím pachom."
Orin opätoval pohľad Dorsadovi, najprudkejšiemu zo všetkých Arathi, ktorý si navyše veľmi vážil staré tradície a pasoval sa za neoficiálneho vykonávateľa spravodlivosti.
Na malú chvíľu Orin zaváhal, ale v bezvýraznej tvári sa nedalo čítať.
"Nie. Nechajte ho ísť." vyslovil napokon a tie slová sa mu cez zuby pretláčali len veľmi ťažko.
"Potrestáte sa aspoň ju?" Dorsadovo obočie sa spýtavo nadvihlo a Orin vedel, že sa neuspokojí dovtedy, kým nedostane odpoveď.
"Áno." zavrčal a v tmavých očiach sa mu nebezpečne zalesklo.
Vlastne už nemal na čo iné čakať, preto ráznym krokom vykročil smerom k jaskyniam, ale cestu mu zastala Torikova mohutná postava a naliehavosť s akou mu položil ruku na plece, aby ho zastavil.
"Nechceš to urobiť môj pane, ver mi." šepkal mu, ale udržať Orina nedokázal dlhšie než po vchod.
"Nehovor mi, čo chcem a čo nechcem urobiť." zavrčal netrpezlivo a vymanil sa z Torikovho zovretia. Na veľkú radosť Dorsada a ostatných Arathi, ktorí vo vzduchu cítili hnev a krv.
Orinove ťažké kroky sa ozývali v jaskyni ako melé zemetrasenie, ktoré sa nezastaviteľne valilo smerom k izbám, ktoré zdieľal spolu s Noby. V tom okamihu by sa mu do cesty nepostavila živá duša, ale keď za ním s buchotom zapadli dvere a on s Noby osamel, podišiel k posteli, na ktorej schúlená plakala, usadil sa vedľa nej a zobral ju do náručia hoci, Vznešení mu boli svedkom, najrašej by kričal a rozbíjal všetko, čo by sa mu dostalo pod ruku. Namiesto toho mlčky hladil Noby po vlasoch a vlastnými rukami stieral z jej líc slzy, ktoré ronila pre iného muža. Na tvári sa mu nepohol ani sval.*

*K žene priskočila bielovlasá Akte a vyzvala ju, aby išla s nimi. Nemusela jej to hovoriť dva razy, mlčky no rýchlo pristúpila k nim dvom a skúsila jej pomôcť z druhej strany ako kráčali do izby. Cestou mlčala, vôbec tomu čo sa dialo nerozumela. Bolo jej jej ľúto a ešte viac, keď videla ako sa schúlila na posteli a oni ju tam mali nechať samú. Neisto pozrela na Akte, napokon sa pobrala za ňou a rozhliadala sa po jaskyniach. Vyzereli úžasne, aj keď stále cítila nepokoj. Vedela že to potrvá nejaký čas než si na pobyt tam zvykne, takže jej neostávalo nič iné, len si na ten pocit zvykať.* Som Olivia. * Odvetila na slová Akte. Možno tu predsa len bolo viac ľudských žien, veď už boli tri. Akte vyzerala úplne uvoľnene, nevyzerala žeby sa obávala že jej niekto skočí po krku, to bolo celkom príjemné na uvedomenie si.* Je tu ešte viac ľudí než sme my tri? *Spýtala sa napokon so záujmom, ovládajúc otázky, ktoré sa jej hrnuli na jazyk. Nemusela aj tu hneď ukázať, aká bola utáraná a ako sa dokázala rozbehnúť. Našťastie ju brzdil i stres, takže nevyzerala tak hyperaktívne.*

*Precitla až pri hlasnom tresku dverí, pričom ju trhlo a trochu vystrašene pozrela na Orina. Mala toho tak veľa na srdci, že tušila, už keď ju bral do náruče, že ak otvorí ústa, už sa nevypne. Trochu sa obávala jeho reakcie, ale keď ju vzal, objal a utieral jej slzy, ešte viac sa rozfňukala. Prišlo jej toho tak veľmi ľúto! Ešte aj to hlúpe brucho bolelo! Čert aby to vzal!* Prepáč, Orin! *Fňukala a ako sa snažila upokojiť, pustila sa do rozprávania.* Musím ti to vysvetliť. Chcem ti to povedať. *Zajakávala sa a snažila sa popadnúť dych. Objala Orina, pevne sa mu privinula na hruď a keď konečne prestala plakať, zhlboka sa nadýchla a pustila sa do vysvetlenia, i keď už teraz vedela, že ju to bude zmáhať znova k plaču.* Níat bol prvý koho som z vás spoznala. Uniesol ma z knižnice ako svoju večeru, keď mi dal na výber, povedal mi, že buď sa stanem Matkou, alebo umriem ako jeho predjedlo. Tak som si vybrala zdržiavanie, ktoré sa núkalo a na začiatok som súhlasila s tým pojmom, ktorý sa mi hnusil. Strávila som s ním veľa času, hnusil sa mi jeho démon Dagharta, bol zlý a túžil po mojej krvi, viem to, lebo Níat mi to nie raz povedal. No keď bol v mojej prítomnosti Níat, vedela som ho obmäkčiť aby ma nechcel až tak moc zabiť. *Pery sa jej pri tej spomienke trochu vykrivili do smutného úsmevu.* No nech bolo ako chce, ochraňoval ma a snažil sa ma chrániť aj pred sebou samým. Keď som sa zranila, on ma ošetril. Vieš o tom, že v mnohých veciach sa vy dvaja podobáte? Obaja ste prchkí, neprístupní a prísni, no máte dobré srdce, ktoré však ukrývate pred svetlom sveta. Radšej nech vyzeráte ako tí najväčší surovci sveta ako priznať, že je vo vás dobro, lebo keď je niekto dobrý, okolie mu dokáže ublížiť. Obľúbila som si ho. Mala som ho rada a chcela som ho ochraňovať. *Pokračovala vo svojom príbehu. Mala pocit, že aby to Orin pochopil, musel vedieť všetko.* V jeden večer však už Dagharta ovládol jeho správanie, myslím že mu to povolil sám Níat, lebo netušil ako reagovať a asi stratil so mnou trpezlivosť. Zachránil ma Elek a keď to vyzeralo, že ho Níat dorazí, omráčila som ho kameňom po hlave. Tak som sa dostala do Seramovej svorky. Tak ako ty pred chvíľou u toho dievčaťa, dal mi na výber. Povedal, že môžem odísť, alebo už navždy ostať. Ja som si vybrala. Níata zaviedli do časti jaskyne kde bola voda a on aby sa trýznil, kŕmil sa rybami. Bolo to hrozné vidieť ho tak, no robil to kvôli mne. Uvedomila som si, že ho ľúbim. Neviem to presne konkretizovať, no mám ho rada akoby bol môj brat. *Znova sa jej oči zaliali slzami.* Neviem si síce predstaviť, že by som mu mala dovoliť to čo tebe, že by som sa s ním mala milovať tak ako s tebou, nič viac než objatie, no i tak mu nechcem ubližovať a to čo som videla teraz.. Nechcela som, aby sem prišiel, vedela som, že nebudem mať príležitosť vysvetliť mu prečo som si vybrala teba, prečo som s ním neodišla. Ako som povedala, on je prchký ako ty, hneď si utvára vlastné závery a uzatvára sa pred ostatnými. *Slzy jej začali stekať po lícach.* Milujem dvoch mužov, s jedným byť nemôžem a druhý mi lásku neopätuje. To naozaj nemám právo trochu žiadať pre seba? Nedokážem a nemôžem súperiť s duchom.. *Prepadla obyčajnej sebaľútosti a naozaj netušila čo sa to s ňou dialo. Možno bola precitlivená práve kvôli tomu zraneniu a únave, ktorá na ňu dopadla. Napriek plaču sa však pokúsila zasmiať.* Myslím, že sme s Garom zabudli na takú drobnosť, urobiť kanáliky na odtok, lebo s týmto tempom nám to tu vytopím.

Orin




*Po celý ten čas, čo Noby hovorila mlčal a reakcie na jej slová sa odohrávali iba v jeho vnútri. Po tom všetkom, čoho sa stal svedkom, a nielen dnes, ale aj v minulosti, bolo len veľmi málo emócií, ktoré sa ešte dokázali predrať na jeho tvár.
No aj keď navonok pôsobil neprístupne, Noby naozaj chápal. Musel len bojovať s pudom majetníckosti, ktorý bol prirodzený pre každého Arathiho a ešte oveľa viac, ak mal družku. Tlmil svoj hnev a nenávisť iba kvôli tomu, čo mu povedala, pretože v mnohom mala pravdu a on by nikdy nepošpinil jej úprimné vyznanie popieraním. Cítil jej lásku k Níatovi ešte aj teraz a v jeho očiach videl trýzeň, keď stál len krok od ženy, na ktorú stratil akýkoľvek nárok.
Milujem dvoch mužov, s jedným byť nemôžem a druhý mi lásku neopätuje. Tá veta mu stále znela v ušiach a sťahovala mu útroby zvláštnym chladom. Doteraz si neuvedomol, že on aj Noby majú niečo spoločné, ich vzájomnú rozpoltenosť medzi dvoma osobami, z ktorých každá pre nich niečo znamenala. Upokojil sa a zotrel z Nobyných líc ďalšie slzy, rukávy mal už dlhšie mokré, ale nijako mu to nevadilo. Trochu sa od nej odtiahol a vzdialil len natoľko, aby pohľadal kúsok plátna, ktorým by si mohla osušiť tvár.
Keď sa k Noby vrátil znovu zdalo sa, že aj napriek pozornosti, ktorou bola vreckovka, si chce od nej zachovať istý odstup. Posadil sa na kraj postele, lakťami zaprel o skrčené kolená a ruky preplietol prstami, aby sa mu nechveli. Po tom všetkom vedel, že teraz je tá správna chvíľa, aby sa Noby otvoril aj on, aby pochopila, že jeho city k nej možno nikdy nebudú také, ako si to predstavovala, ale napriek tomu k nej prechováva maximum toho, čo je schopný. A to bolo viac, než si kedy myslel, že ešte bude môcť zažiť.
Pohľad zaryto upieral na podlahu z udupanej zeme a hlas mal zo začiatku chrapaľavý a akoby odosobnený, aj keď s jeho tvárou sa udiala istá zmena.* Ten prívesok, ktorý si včera našla kedysi patril Airy, mojej žene. Spoznal som ju v rovnaký deň ako Torika, pretože bola jeho sestra, ale odvtedy sme boli stále spolu. Myslel som si, že nedokážem zo seba vydať viac lásky, ale keď sa nám narodila dcéra bolo to akoby sa niečo v mojej hrudi posunulo...* Orin zodvihol ruku a zovrel košeľu na hrudi presne v tom mieste, o ktorom rozprával *... a moje srdca narástlo, zväčšilo sa tak, až som sa začal báť, že to už viac nedokážem uniesť. Miloval som ich obe tak veľmi, že mi prestalo záležať na sebe. Len vedľa nich dávalo všetko, čo som robil, zmysel.
Chcel som pre ne vybudovať svet, v ktorom by nemuseli robiť poskokov ľuďom. Možno nás stvorili, ale všetko ostatné, všetky naše city, vzťahy a putá, ktoré medzi nami vo svorke vyrástli boli prirodzené. Musel som pre získať pre Arathi rovnoprávnosť, pre svoju ženu a dcéru.* hlas sa mu trochu zasekol, pretože sa dostával do časti, pri ktorej cítil najväčšiu vinu a to sa mu odrazilo aj na tvári.* Išiel som za panovníkom, predniesol som mu návrh na spojenectvo, prosil som ho...ako pes, ktorý sa prítulnosťou snaží získať väčšiu zhovievavosť, ale jediné čo som tým dosiahol bolo, že sa začali jatky. Ľudia sa zľakli, že ich naša rasa ovládne, že časom sa neuspokojíme so spojenectvom, ale ovládneme ich silou a urobíme z nich presne to, čo oni urobili z nás, svojich otrokov.
Zobrali...*znovu si odkašľal a hlbšie sklonil hlavu.* Zobrali mi moju Airy a dcéru...pamätáš si ten deň, keď sme našli to mláďa s prestrelenou hlavou? Svojej dcére som musel urobiť presne to isté.* Mal pocit, že sa udusí slovami, ktoré práve povedal. Nikomu sa s nimi nezveril. Za tie roky, ani Torikovi. Vyskočil z postele a začal sa pred ňou prechádzať ako šelma zavretá v tesnej klietke. Každý jeho pohyb hovoril o napätí, ktoré mu pulzovalo tesne pod kožou ako sopka, ktorá môže kedykoľvek vybuchnúť, a to sa o chvíľu aj stalo.* Prisahal som, že ich všetkých zabijem! Na ten prívesok, ktorý mi po nich ostal som dal prísahu, že sa nezastavím dovtedy, kým neuvidím v ich očiach strach zo smrti a nepomstím sa. Preto ho stále nosím so sebou.* žieravá nenávisť mu znetvorila črty tváre a keď pristúpil k Noby sálala z neho chladnokrvná túžba po krvi.
Kľakol si pred záhlavím, tak, aby jej mohol hľadieť priamo do očí. Nenávisť z neho vyprchala a v kratučkom okamihu sa objavil strach muža, ktorý niečo podobné už nechce zažiť druhýkrát.* Chcem ti dať všetko, čo si zaslúžiš Noby. Vážim si ťa za tvoju čestnosť, za tvoju odvahu viac než si myslíš a som na teba hrdý, aj keď viem, že na to nemám nijaké právo. Tvoja radosť a zdravie sú pre mňa dôležité, chcem sa o teba starať a kým mi dovolíš chrániť ťa nebude ti nič chýbať. Nie je to dosť? Nestačí to?

*Mlčky ho počúvala celý čas, v tvári sa snažila pôsobiť pokojne a odhodlane vydržať ten príval informácií, no ako to všetko počula, čo sa v jeho živote udialo, čím si musel prejsť a tvár sa jej skrivila bolesťou. Bolo jej ľúto čo všetko sa stalo, kiežby bola nejaká šanca ako to napraviť ako mu vrátiť o čo prišiel, o ženu ktorú miloval i dcérku, ktorá si nezaslúžila umrieť. Moc jasne si pamätala ako sa cítila, keď videla vtedy to mŕtve mláďa a čo to nielen s ním urobilo, ale aj s ňou. Netušila aká by bola na jeho mieste, no keď ho počula a zamýšľala sa nad jeho životnou situáciou, mala pocit, že by bola buď rovnaká, ak nie ešte horšia. Netušila čo mu mala nato povedať, lebo žiadne slová by nevrátili, ani nepomohli bolesti, ktorú mal. Kam sa vôbec ona hrabala so svojimi problémami. Cítila sa ako hlupaňa. Ona tam fňukala len pre nepochopenie a čo potom on?
S hlbokým, vrúcnym pohľadom sa mu zadívala do očí ako si tam tak kľakol. Chcela k nemu vystrieť ruku a dotknúť sa mu líca, no neodvážila sa urobiť to.* Teraz sme spolu a nikto nás nerozdelí, Orin. Budem ti oporou ak mi to dovolíš, ja chcem ti byť oporou. *A či jej stačí to čo jej núka? No bude musieť. Teraz vedela jedno, že Orin jej nikdy nedá lásku tak ako ona jemu no a raz, jedného dňa si bude musieť vybaviť všetko i s Níatom.*

Akte

*Bola ľadovo pokojná. Síce ju rozhádzalo čo videla s Noby, no netušila čo si o tom pomyslieť a keďže nebola z tých, ktorí si dotvárali vlastné závery, radšej to nechala tak. Nebola to jej starosť. Možno sa to neskôr dozvie, nejak jej však na tom nezáležalo popravde. Bola to ich vec a na tom sa nič nemenilo, i keď ten neznámy Arathi vyzeral dosť zničene. Škoda ho bola. No ona sa teraz rozhodla stráviť čas s týmto dievčaťom a keď vedela, že je človek, mala veľa otázok na ňu. Len sa však poriadne zubato usmiala, ako spomenula slovíčka „my“ „ľudia“ a „tri“. Ona a Noby rozhodne neboli ľuďmi, ale pamätala si čo jej Noby povedala v lese a to, že nechce aby sa druhí dozvedeli o jej pravej tvári, preto sa rozhodla dievča nechať v tom, že len ony dve sú ľudskými ženami.* Ale ja nie som človek. *Povedala hlasom ako hotový diabol Akte a keď sa na Oliviu zazubila, v ústach mala tesáky. Pozorne na ňu hľadela, chcela vidieť jej výraz v tvári, keď si uvedomí, že Akte nie je tou za ktorú ju dievčina považovala a len tak natešene zašuchotala voľnými šatami.* Takže aby som to spresnila, ženy sme len tri, no nie tri ľudské ženy. *Dodala stále s tým vlčím úsmevom a podvedome si prešla jazykom po ostrých zuboch. V tejto chvíli bola aj rada, že Olivia je človek.*

Orin



*Vedel, ako veľa od Noby žiada a aj to, aké je to voči nej nespravodlivé a predsa sa nedokázal ubrániť úľave, keď na neho hľadela tým vrúcnym pohľadom, ktorý mu bral pôdu pod nohami. Uvedomoval si aký je sebecký, ale mal naozajstnú radosť z toho, že jej lásku nestratil. Sám sa v tom nevyznal. Jasnú predstavu mal len o to, čo chcel v tej chvíli urobiť.
Posadil sa na kraj postele ako predtým a znovu Noby zobral do náručia. Tentoraz sa však nijako nekrotil a tisol si ju k sebe silou, ktorá nechávala priestor na dohody či sú úcta a láskavosť jedinými citmi, ktoré by jej naozaj mohol ponúknuť.* Moja malá sladká Noby.* šepkal jej do ucha a múr, ktorým sa voči svetu obrnil nechal ďaleko za sebou. Tu ho nepotreboval. Teraz nie.* Chcem, aby si bola pri mne, aby si ma cítila, aby si na mňa nikdy nezabudla. Som sebec a najsebeckejšie je, že pre to necítim nijaké výčitky svedomia.* tlmene sa zasmial pri Nobynom krku, ale nebolo v tom nič veselé, skôr akosi zúfalé. Naozaj Noby potreboval.
Pobozkal ju najskôr na krk a potom prešiel k ústam, pred ktorými sa chvíľu zastavil, takmer s báznivou úctivosťou, a nakoniec sa jej opatrne dotkol, ústami pohladil jej pery a potom bozk prehĺbil jazykom, ktorým do nej vnikol a jediným pridvihnutím si ju posadil do lona.*

*Pozorne sledovala cestu aby nepoblúdila prvé dni, aj keď to bolo viac než možné. Mala z toho obavy, možno aj preto, že si sama nebola istá, čo očakávať od novej časti svorky toho Orina. Nerada by zablúdila do miestnosti plnej neznámych Arathi, ako taká jednohubka na zahryznutie. Nepokojne strčila ruky do toho hlbokých vreciek priveľkého odevu ktoré jej dal Níat a začala látku vo vreckách žužlať medzi prstami. Myslela si, že keď sem príde, bude pri nej ako tam u nich Elek, aby nemala obavy, no on bol ranený a to ju nútilo žužlať tú látku ešte viac. Rada by vedela kde bol on i Charis a chcela sa spýtať i na to, či Zeonova skupina dorazila do jaskýň v poriadku. No ku kladeniu týchto otázok sa nedostala, pretože ju zarazili slová Akte. Prekvapene zdvihal zrak od cesty a zadívala sa na ňu, na jej tesáky. Tvár sa jej naplnila prekvapením, len pár krát zažmurkala a pootvorila ústa že niečo povie, no nepovedala nič. Pokoj z prítomnosti ženy sa na chvíľu oslabil, aj keď možno práve preto že bola žena ju to tak moc nedesilo, takže sa napokon usmiala.* Nevedela som že sú aj ženy ako si ty. *Priznala, no na druhej strane, ona toho nevedela veľa a dobre to vedela.* Vlastne mám medzeri vo veľa veciach. *Doplnila a nemohla spustiť z rak z tých jej zubov. Naháňali jej trochu husiu kožu, no zároveň sa pri tom úsmeve keď jej trčali zúbky musela usmievať.* Dúfam že aj ty mi nebudeš rozprávať, ako by si ma chcela zjesť. *No v to naozaj dúfala a potom sa radšej venovala aj otázke, ktorá ju trápila.* Prišla prvá skupina so Zeonom v poriadku? Nevieš čo bude so zrenenými? *Už otvárala ústa i na ďalšie otázky, no včas sa zahriakla a dala jej priestor na reakciu.*

Akte

*Musela priznať, že Olivia bola podarené dievča, hlavne keď na ňu vypleštila oči ako na prízrak a nezmohla sa ani na slovo. Nechala zmiznúť tesáky a keď vypukla hlavným smiechom, nevšímala si ani prekvapené pohľady niekoľkých mužov, ktorí na ňu pozreli ako na výjav.* Ach nie, ja ti nič také hovoriť nebude ak ma nebudeš vytáčať, aby som nato mala chuť. Muži Arathi totiž majú svojich vnútorných démonov do ktorých sa premieňajú. My ženy nie. My sme my, aj keď sme v kožuchu, takže nikto ma nebude navádzať nato, aby som ti pohrozila smrťou, jedine ak sa o to sama neprislúžiš. A k tomu, že si nevedela že sú aj ženy. Vedz, že ani títo muži nevedeli o tom. Nás ženy vyhubili pred niekoľkými rokmi a čo zatiaľ viem, tak sme ostali len dve. O ďalších veru neviem. *Vošla do jaskynnej chodby vedúcej do ich spoločnej obytnej časti jaskýň a keď sa ocitla na mieste kde bol spoločný stôl a lavice a odtiaľ len dve chodby, jedna vedúca k jednej, druhá vedúca k druhej spálni, Akte sa posadila za stôl na lavicu a oprela sa chrbtom o stenu.* Nuž neviem ti na všetko odpovedať, ale Zeon je tu a je v úplnom poriadku a kde uložia zranených naozaj netuším, no keď sa tu zorientuješ možno by sme ich mohli trochu pohľadať. Síce tvoja krv bude pre divých chlapíkov pokušením, so mnou ti nič hroziť nebude, takže budeme môcť nakuknúť všade. *Páčilo sa jej, že chlapi si k nej nedovolili a stále na ňu hľadeli ako na ducha. Možno keby mala biele šaty na sebe by to bola väčšia zábava sledovať ich.* Povedz mi aj ty niečo, Olivia, prečo keď nás nepoznáš si sa rozhodla ostať?

*So záujmom ju počúvala, málokto jej rozprával veci bez toho, aby ho to otravovalo. Vlastne len Elek doteraz, pretože ostatní sa nemali moc k činu aby jej niečo objasnili. Zeon nemohol rozprávať, Charis s Níatom nechápali jej zmýšľanie a dôvody, prečo s nimi ostávala. Pre Níata bola moc urapotaná,pri Charisovi ešte nedávno nehovorila, takže sa nemala ako pýtať a on by teda sám od seba takéto veci nerozprával.* Myslím že vy ženy to máte oveľa lepšie. Nikto vám nehudie do hlavy, asi by ma to na mieste mužov veľmi rozptylovalo. *Priznala zamyslene, uvažujúc nad tým všetkým. Celý ten ich svet bol ako taká rozprávka v ktorej sa ocitla, možno trošku hrôzostrašná, no čarovná. Nikdy predtým o ničom takom nepočula.* Ktorú si si vybrala? *Spýtala sa odrazu, ako sa chodby dedili do spálni. Bola tu už dlhšie takže si už určite stihla vybrať a jej na tom nezáležalo. Viac ju zaujímali tí zranení, aj keď ani ona netušila kam ich uložili. No aspoň Zeon bol v poriadku.* Teraz si tu vlastne ako jediná ich žena, musíš byť pre nich aj ty poriadne pokušenie. *Aj by to rozvila ako to myslela s tým čo vedela o tom ako to bolo, no nechala to radšej tak, veď možno aj sama vedela ako to myslela.* Lebo podľa môjho osudu mi tu bude najlepšie. *Odvetila jej na otázku, aj keď netušila či to rozvádzať. Níat jej povedal svoje o tom čo mu rozprávala, sama sebe by sa asi smiala keby ten príbeh počuje.* U nás doma som sa mala vydávať a moja sestra mi dala vypiť také kvapky osudu, lebo s tou svadbou nesúhlasila. Tie ma mali doviesť niekam, kde budem najviac šťastná a ja som skončila vo vašom svete, na cudzej planéte a celkovo mimo všetkého čo som poznala. Takže mi neostáva nič iné len veriť vlastnému osudu, lebo sestra by ma nikdy neoklamala v tomto.

Akte

*Ako tam sedela len kývla smerom k ľavej chodbe. Síce v nej ešte nespala, no chcela byť v nej, akosi ju viac ťahala. No ináč so záujmom počúvala Oliviono rozprávanie. Najskôr o nej ako sa má mať dobre, o pokušení a napokon i o osude. Netušila čo jej na to všetko povedať. Prišlo jej to celé trochu pritiahnuté za uši...* Vedz, že ja by som teda brala keby som mala vlastného démona.. Tie roky so Samakom by som zniesla omnoho ľahšie.. *No tie slová sa neodvážila vysloviť nahlas. Chcela na to zabudnúť, nato ako roky bola väzňom bez akýchkoľvek práv, bez vody, špinavá, nepekná, piť dostala len keď už odmlievala a vtedy ju Samak poriadne priškrtil aby sa neodvážila vodu zneužiť tým iným smerom. Prvýkrát a aj posledný to skúsila. Nedostala piť desať dní..* Nedívala by som sa nato tak ako ty tvrdíš, Olivia. Títo muži keď chceli užiť si so ženou stačilo zájsť do mesta a bolo. Ich sexuálne potreby sú uspokojené, ak si to dopriali, no vďaka tomu že som jednou z nich si odo mňa držia odstup. Akoby sa báli, že keď na mňa prehovoria tak sa rozplyniem ako sen. Úprimne okrem Zeona, Torika a Orina som sa tu s nikým z nich nerozprávala. Asi sa aj boja ako by som reagovala, lebo.. Nuž.. Povedzme to tak, že nepatrím do ani jednej zo svoriek a dlho som žila bez Arathi. *Slušné zaobalenie skutočnosti.* Neviem prečo tvojím osudom sme my, ale pre tvojo dobro dúfam, že to nikdy nebudeš ľutovať. Ešte časom uvidíš, že žiť s našou rasou nie je ľahké. A hlavne ak si ľudská žena. *Vedela, že Olivia si bude musieť nájsť strážcu medzi nimi, ktorý ju ochráni vždy keď to bude potrebné a Akte bola ochotná urobiť to niekedy. Nie zas chodiť jej celý čas za zadkom ako psík, nato ľudí príliš nenávidela, ale sem-tam dozrieť na ňu, to ešte áno.*

*Od začiatku to vedela, že byť po jeho boku nebude ani trochu ľahké. Neuvedomovala si stále svoje postavenie, ani naň nijako nemyslela, ale Orinova komplikovaná povaha ju zamestnávala tak, že aj keby sa tým chcela zaoberať, nestíhala by to. Fakt, že jediné čo po ňom žiadala nikdy nedostane ju síce zarmútil, ale aby to potlačila do úzadia musela si povedať, že bola náročná. To čo jej núkal, čo jej dával jej muselo stačiť. Sľúbil, že bude mať čokoľvek čo bude chcieť, že ju ochráni, že jej nebude nič chýbať, ale čo ak by jej mala chýbať práve jeho láska? Bolo to smutné, že jediný kto jej city dať chcel a komu by ich bola aj opätovala, aj keď stále si isté veci predstaviť ani nevedela, bol preč a ona bola Orinovou ženou. Možno to tak bolo správne, lebo keď si to takto nahlas priznala, že síce Níata ľúbila, nikdy by si nevedela predstaviť, že by s ním mala spať, len by mu viac ublížila. A ona mu priala len to najlepšie, len aby bol šťastný aj keď teraz kvôli nej trpel. Naozaj sa pre toto neznášala, aj preto, že sa tak ľahko nechala Orinom zlákať do jeho náruče a keď si ju k sebe pritisol, akoby zabudla na všetko zlé čo vykonala a vnímala len jeho. Žiadne problémy.* Som predsa pri tebe a nikam sa nechystám. Navyše neviem prečo by som na teba mala zabudnúť. *Dlaňou ho pohladila po líci a znova sa na neho srdečne usmiala. Bozk a jeho blízkosť v nej vždy vedeli spôsobovať naozaj príjemné pocity a ani sa nesnažila zisťovať ako sa to mohlo všetko stať. I tak odpoveď neexistovala. Z hrdla sa jej vydralo zastonanie, keď si ju posadil do lona, no žiaľ miesilo sa s bolesťou, ktorú jej nečakaný pohyb spôsobil. Pritúlila sa však k nemu okamžite zabudnúc i na tú trochu bolesti a držala sa ho pevne akoby sa bála, že sa od nej odtiahne a bozk mu so všetkou vášnivosťou i pocitmi opätovala.*

*Po kývnutí k jednej z chodieb automaticky pozrela smerom k pravej, ktorá bola teda jej. Potom zrak presunula späť k nej a nevedela čo jej povedať. Netušila prečo by chcela vlastného démona, no možno to skrývalo nejaké výhody ktoré ona nevidela. A možno mala len Akte pocit, že by jej bolo veselšie. Netušila, no určite vedela najelpšie prečo by si niečo také priala.* Nemyslela som to tak že kvôli sexu, skôr tak že si čistokrvná, ako si povedala jedna zdvoch, takže v podstate keby si sa stala ich...*Netušila aké slovo použiť, oni manželstvá asi veľmi neuzatvárali.* ...družkou, tak by mali čistorkvné potomstvo. *Spomínala si ako sa Níat nemilo vyjadroval na kríženie druhov a mala pocit, že asi nebol jediný, čo si to myslel.* Nevyzeráš že by si sa chystala utekať keby ťa niektorí z nich oslovil. *Odvetila na slová o tom, že sa s ňou obávali rozprávať. No i bez jej slov vedela, že to tam ľahké mať nemala. Nebola prvá, ktorá mala poznámku k tomu že bola ľudská žena a tam medzi nimi nebola práve v bezpečí, no beztak, kam by šla? Do mesta? Na cudzem planéte bez ničoho, stratená vo vlastom živote...dopadla by horšie než tu.* Viem, snažím sa pripraviť na možný útok na svoju osobu, začala som trénovať s jedným z vás. *Pokrčila ramenami, vyskášala niečo z toho čo ju Charis učil na Níatovi a mala skôr pocit, že ho tým len kvalitne nasrala než si vtedy pomohla, no aspoň to fungovalo.*

Akte

*Sedela, kopkala nohami a dívala sa na ňu. Rozumela jej slovám, ako sa ťažko vyjadrovali, no chápala tomu čo tým myslela.* Áno, viem čo tým myslíš, ale nie je to tak. My to máme trochu zložitejšie vo vzťahoch. U ľudí sa nezvykne riešiť kto s kým spal. Máš partnera, vyspíš sa s ním, rozídete sa a skúsiš to potom s druhým, ale u nás sa partnerstvá uzatvárajú už nastálo. Ako sa pateticky povie až kým nás smrť nerozdelí. *Nejak proti tomu nič nemala, no i tak o takom niečom nehovorila s nadšením. Zdalo sa jej to ako privážny krok, preto si chlapov k telu ani na Altre nepúšťala. Nemala pocit, že by bola jedného dňa pripravená a to už mala dosť rokov, aby to prišlo.* Mať čistokrvné deti je krásna predstava, ale treba nájsť aj tú pravú nato. Každý z nich tu vie, že to musí prísť, že to nie je len o tom mať deti, ale omnoho viac. *Ona by im dala rada dievčatá, ženy, ktoré by boli čistokrvné, rozšírili by ich rady, ale nejde to tak ľahko ako by si priala. Noby už našla svojho Arathi, ktorému sa oddala a bola pripravená dať mu dcéry. Musela to byť pri ňu aj pocta. Akte nie. A predsa si pamätala ako s dievčatami, keď boli ešte pubertiačky, šantili a predstavovali si aké by to bolo byť žemi vodcu. Mladosť pochabosť.* Začala si trénovať? *Zareagovala s neskrývaným nadšením.* Niekedy si môžeme spolu trochu poblbnúť, možno aj ja ťa naučím niečo čo sa ti raz zíde. *Usmiala sa a vtedy už celkom presne vedela čo to bude.*