Hory a les

*Maličká ho prekvapovala stále viac. Nečakal, že má takú bezchybnú pamäť, pretože keď mu odrecitovala jeho odpoveď z uplynulého dňa sám od seba podvedome zapískal akoby si získala jeho obdiv. Nič ďalšie však nestihol povedať a ani sa nepokúšal, pretože keď bola Olívia rozbehnutá nezastavil by ju ani keby jej ústa zapchal vlastnou rukou. V tomto momente by ho aj tak zrejme uhryzla, a to by ho mohlo nechcene vzrušiť.
Vlastne mu to trochu zvrátene lichotilo, že sa čiastočne hnevá aj preto, že ju odmietol. Veď prečo inak by si tak dokonale zapamätala ich včerajší rozhovor? Mal sto chutí zatváriť sa samoľúbo, ale včas sa ovládol, pretože potom Olívia povedala niečo, čo ho doslova omráčilo. Nikdy by nepovedal, že si neverí a keby to tvrdil niekto iný zrejme by mu veľmi rýchlo zakrútil krkom, ale počuť to takto a od ľudskej ženy, ktorá bola navyše jeho družkou... To bola výzva.* Áno, už len jednu.* pokojne pokýval hlavou a nezdalo sa, že by ho Olíviin výbuch vyviedol z rovnováhy. Práve naopak, už dlho nebol taký vyrovnaný sám so sebou. Uvoľnil si jednu ruku a bruškami na roztiahnutých prstoch sa zľahka dotkol Olíviinej tváre. Bol to taký nešikovný pohyb, že sa zaň sám hanbil, ale potom ho viac zaujala mäkká štruktúra pokožky. Palcom spočíval v kútiku Olíviiných úst a zvyšnými prstami sledoval krivku jej lícnych kostí až k spánkom.* Platí ta ponuka stále?* Sám bol prekvapený tým, čo práve povedal, ale zároveň sa v duchu ubezpečoval, že sa nič zlé nemôže stať. Odmietne ho a jeho to nebude mrzieť. Musel sa vyrovnať len s tým, že bolo ťažšie ovládnuť svoje emócie než kedykoľvek predtým.*

*Stála tam a cítila rozpaky, ktoré boli nielen preto, že tam bol aj on, ale i preto, že toto bol kedysi jej domov a síce nikdy dovtedy ju k tomu bytu nič neviazalo, teraz to cítila ešte viac. Nesúhlasne pokývala hlavou.* Nie, nechcela.. *Povedala potichu a prešla hlbšie do bytu, kde pozrela k pracovnému stolu, kde mala porozkladané nejaké posledné papiere nad ktorými pracovala a i osobný počítač.* Mojím všetkým v tomto byte bola moja posteľ a sprcha. *Trochu drzo sa pousmiala na Orina, no v tých slovách bola číra pravda. Žiaden muž v jej neposteli neprespal, nie do rána a ak sa chcel osprchovať, bola besná ako pes. Nie, sprcha bolo jej teritórium ktoré neprekročil naozaj nikto.* Nemala som navyše dôvod. *Usmiala sa trochu uvoľnenejšie a prešla ku skrini kde sa ukrývali rôzne šaty. Mala tam aj mužské. Radšej nech sa ani nepýtal odkiaľ ich mala, či prečo ich mala u seba. I pre seba si vytiahla oblečenie a zatiaľ kým vyberala šaty, pustila počítač. Isté veci sa rozhodla zariadiť písomne.*

*Keby sa na to díva ako tretia osoba, určite by si dala ruku na ústa, nech toľko netára. Dávala už beztak dosť najavo, že sa jej včera dotklo to jeho odmietnutie a slová, ktoré jej adresoval po jej ponuke, hlavne takej akú mu dala. No bola rozbehnutá a ústa jej rapotali hádam samé od seba, v podstate taká bola vždy, jednoducho viac rozprávala ako premýšľala, čo mala na srdci to na jazyku a potom to tak niekedy vyzeralo. Aspoň ale o nej nikto nemohol povedať, že bola neúprimná, pretože niekedy bola až moc. Sama bola prekvapená, keď povedal že mal ešte otázku, pretože on sa jej skoro nikdy nič nepýtal a teraz už druhá po sebe. Keby patrila k tým čo majú veľa ironických poznámok, možno by to aj komentovala, no neurobila tak, sčasti ju potešilo že konečne sa niečo i spýtal a nechcela sa ho dotnúť. Možno sa to ani nedalo, no ona mala pocit, nie pocit, ona to vedela, že slová často boleli viac ako nejaký úder. Pokrčené čelo sa teda vyrovnalo a oči nadobudli zvedavý odlesk, keď sa na neho dívala a zároveň mierny nepokoj, čo to robí. Cítila jeho ruku, jeho palce na svojich perách a mala chuť nimi jemne pohnúť, aj keď si len hrýzla do jazyka aby sa ani nepohla. Podvedome si spomenula na ten čas v kmeni, keď ho pobozkala a zostalo jej akosi teplo. vtedy ani jeden z nich nemohol tušiť, že raz to bude takto, no i tak by minulosť nemenila. Pamäatala si na ten pocit, keď jej prišiel strašne osamelý a ako moc ho túžila objať aby nebol sám. Prekvapene zažmurkala a prebrala sa z myšlienok keď položil otázku a na chvíľu nič nehovorila, len mu pozerala do tváre. Neuvažovala nad tým či ju zabije, ale nad tým prečo zmenil názor, či to bolo preto že bol sčasti najedený a zdalo sa mu ľahšie ovládnuť sa, alebo čo mu vlastne blúdilo hlavou.* Chcela by som vedieť čo ti blúdi hlavou. *Vypustila z úst myšllienku ktorá ju napadla a potom prikývla.* Stále tá ponuka platí. *Odvetí napokon a podvedome ruky ktorými sa ho drží stisne ešte viac, pretože sa ho beztak bude musieť držať, keby niečo.*

*Tú posteľ a sprchu chápal, veď bola Aratahi a každý z nich má rád vodu. Takto sucho povedané to ani nemohlo vystihnúť skutočnosť, ako veľmi ju zbožňovali, ale to všetko Noby naozaj pochopí až vtedy, keď jej ukáže Veľké jazerá a more na Altre.
To, čo sa mu pozdávalo už menej bol moment, keď otvorila šatník a len sľub ho zdržal v tom, aby nezačal vyvádzať ako zmyslov zbavený. Toto všetko patrilo k životu, ktorý Noby viedla predtým, než ho spoznala a myslieť si, že dovtedy žila životom mníšky by bolo asi také naivné ako čakať, že sa deň nikdy neskončí.
Kým si teda vybavovala nejaké osobné záležitosti rozhodol sa lepšie si to tu obzrieť. Od šatníka odstúpil pomerne rázne, aj keď ho lákalo dotknúť sa jemného odevu celého nasiaknutého Nobynou vôňou. Nakoniec, keď sa práve nedívala, len rýchlo stiahol z ramienka hodvábnu šatku a omotal si ju okolo jednej ruky. Látka bola na dotyk príjemné hladká a jemná s farebnou zelenohnedou podtlačou. Ako sa blížil do tej časti bytu, kde sa pravdepodobne nachádzala Noby spálňa podvedome zodvihol ruku a k šatke si privoňal. Pohyboval sa ešte nehlučnejšie než v lese, pretože na parketách nebolo žiadne lístie, ktoré by mohlo zašuchotať alebo vetvičky, ktoré by mohli prasknúť pod váhou jeho tela. nakoniec urobil len zbežnú prehliadku a keď sa vrátil videl, že Noby sedí za stolom a do niečoho usilovne ťuká. Nový vynález ho ani v najmenšom nezaujímal. Nevzbudzoval v ňom nijaké pocity, strach ani zvedavosť.
Priplížil sa Noby za chrbát a pomaly si k nej zozadu kľakol. Počkal, kým si neurobí malú prestávku a potom jej cez oči prehodil šatku.* Veľmi ma mrzí,..* začal hlasom, ktorý mal od stiesneosti veľmi ďaleko*.. že ťa vyrušujem, ale predtým, než v tomto dni vôbec s niečím začneme ti chcem niečo povedať.* sklonil sa nižšie a perami sa zľahka dotkol Nobynho krku tesne za jej pravým uchom.* Všetko, čo urobím alebo poviem nebude preto, že si ma o to poprosila, ale preto, že to sám chcem, Noby. Môžeš zo mňa svojho otroka urobiť hocikedy inokedy, ale dnes a aj potom ťa budem bozkávať a láskať ťa, pretože to chcem. Rozumieš mi?* Veľmi mu záležalo na tom, aby to pochopila. Inak sa odmietal zúčastniť na niečom, čo by vlastne urážalo ich oboch, lebo by to ich city nestavalo do pekného svetla.*

*Prstami zachytil pramienok Olíviiných vlasov tesne nad jej sluchou a skôr než si uvedomil, čo za hlúposť vlastne robí si ho zodvihol k nosu a poriadne zhlboka sa nadýchol. Čuch bol pre neho vždy dôležitejší než všetky ostatné zmysly, pretože mu prezradil vždy najviac. Vedel rozoznávať toľko pachov, že by z nich bezpochyby dokázal poskladať celkom zaujímavú mozaiku, ale niečo mu v nej ešte stále chýbalo. Možno toto. Ešte raz sa zhlboka nadýchol a potom si ohnivočervený pramienok zľahka omotal okolo prsta, aby mohol lepšie sledovať odraz svetla, ktoré sa na ňom lámalo.* To je celkom ľahké uhádnuť, moja maličká.* hlas mal o niečo chrapľavejší než zvyčajne a keď sa ho Olívia chytila pevnejšie podvedome zareagoval tak, že si dlaň druhej ruky položil medzi jej lopatky a končekmi prstov nahmatal konce mäkkých kaderí, ktoré jej splývali na chrbát. Povedala síce, že nie je jeho hračka, ale v tej chvíli by sa s ňou pohral veľmi rád.* Myslím na to, ako ma kŕmiš zo svojho vlastného tela, ako ma pritom objímaš, ako prudko dýchaš a všetky tvoje vône sú ešte zreteľnejšie a tá predstava je tak neznesiteľne intímna a lákavá, že o nej nechcem len rozprávať.* Odrazu Olíviu pustil a urobil malý krok dozadu bez toho, aby sa jej prestal pozerať rovno do očí.* Páčilo sa mi ako si si včera odhrnula vlasy nabok. Mohla by si to urobiť znovu, prosím?* Po prvýkrát cítil adrenalín nie preto, že niekoho lovil, ale preto, že čakal ako bude jeho prosba prijatá. Očividne sa mu to nehovorilo ľahko, ale ťažšie by ju bolo znovu odmietnuť, keď každou bunkou tela túžil po tom, aby ju mohol mať.*

*Písala šéfovi do práce, musela nájsť naozaj dobrú výhovorku prečo sa tak dlho neozvala a vlastne prečo sa už ani nikdy neozve, lenže to chcelo čas a ona viac vnímala čo robil Orin než naozaj ťukala. To čo napísala ani len nedávalo zmysel, keď si to spätne prečítala, preto sa ani nepokúsila opraviť to. Radšej sa poddala tomu čo robil Orin. Ako ju pobozkal div nezapriadla nahlas a musela sa ovládnuť, aby sa o neho neoprela. Pozorne počúvala, lebo spoznala za slovami skrytú naliehavosť a dôležitosť. Ani sa len nepokúsila neveriť mu. A akoby uvažovala, hodnú chvíľu mlčala. Lenže ona neuvažovala. Jeho slová jej vzali dych a chvíľu váhala či vôbec niečo povedať, aby neskazila ten krásny pocit aký v nej zanechal. Prstami sa zakvačila do šatky a nechala ju skĺznuť z jej očí dolu. Obrátila sa k nemu. Pohľadom sa vpila do jeho očí. Nakoniec preto nič nepovedala a len prikývla. Nie, neplánovala si z neho inokedy robiť otroka. Už videla dosť utrpenia v tom, že musel ísť s ňou ísť do mesta. Viac nepotrebovala. A bola rada, že bol s ňou, že jej to povedal, hoc na pery sa jej drali slová, ktorým sa urputne bránila, len aby ich nevyslovila nahlas. Nie, nechcela ich povedať, lebo odpoveď akú by na ne dostala, by nechcela. Nie, lebo by ju považovala za vynútenú. No a predsa bola dojatá tým vyznaním akého sa dočkala. Netušila čo to v ňom prebudilo, či azda jej požiadavka, alebo len zrazu prišlo "osvietenie". Nie, nevedela a asi to radšej ani nechcela vedieť. Opatrne mu položila dlaň na líce a v tej chvíli ako sa mu dívala do očí a mala pocit, že by sa mohla utopiť v tom pohľade, zneistela. Trochu si odkašľala a radšej prešla k otvorenej skrini. Na líca jej vyskočila červeň.* Môžeš si z toho vziať čo chceš. Všetko sú to čistonové veci. *Týmto priznaním prišla von s pravdou, ktorá napovedala o tom, že to nebolo oblečenie žiadneho chlapa, ktorého si kedy doviedla k sebe.*

*Možno nevedela presne do čoho sa to púšťala, no tá predstava ju nedesila. Mala, asi naozaj mala, ponúkala svoj krk a život len tak, akoby to bolo niečo čo sa dalo kúpiť v obchode, no jednoducho verila že ju pustí. Možno to bude prvý raz ťažké, no ona stále verila tomu, že i jeho démon bude mať z jej krvi viac úžitku keď bude môcť piť pravidelne a nechá ju žiť. Možno nebude môcť piť veľa, len trochu aby neomdlela, no ona v neho dôveru mala. Otázne bolo, či ju v seba mal i on. Na okamih privrela oči keď jej položil ruku medzi lopatky a potom ich roztvorila, pery sa jej naptrne pohli do úsmevu keď počula jeho slová a zároveň jej krv hrnuli i do líc. I jej to prišlo intímne, tá predstava ktorú opísal, ako jej bude piť krv, bez toho aby sa ona vpierala, tak že mu ju dávala sama pretože chcela, ako sa ho bude držať. Len tak prekvapene zabalansovala na mieste keď ju náhle pustil a už si myslela že si z nej len uťahuje a v skutočnosti to stále považuje za zlý nápad. Tá myšlienka však bola chybná, chcel len vidieť jej krk a ona sa doširoka usmiala a rukou siahla k svojim vlasom, odhrnula ich nabok až pri tom pohybe zacítila jemnú vôňu rastlinky, ktorú si dala pri kúpaní do vlasov. Hlavu podvedome trošku natočila na bok, akoby mu chcela spraviť priestor, ruky mala pustené pri tele a jemne sa držala látky košele, teraz už šiat, čakajúc čo bude. Bola to možno čudná zvrátená zvedavosť, no nemohla si pomôcť. Mala na jazyku slová, že ak jej nebude dobre stačí voda a posadiť ju, no mala pocit, že tým by mu veľmi nepomohla a preto ostala pri jemnom pokojnom úsmeve, aj keď srdce jej bilo rýchlejšie. Od očakávania, vzrušenia, zvedavosti i zvláštne pocitu ktorý sa nedal úplne definovať.*

*Stál tam a nehybne pozoroval ako si vlasy odhrnula nabok. Urobila presne to, o čo ju poprosil a otázka teraz už neznela či to urobí, ale ako. Mohol by sa na ňu vrhnúť len tak, ale ona by mu aj tak neutiekla. Nemusel sa preto ponáhľať a toto vedomie v ňom zobudilo zmysel lovca, ktorý už síce bol sýty, ale dezert si preto mohol vychutnať o niečo dlhšie a labužníckejšie.
Pravidlo číslo jedna, nechať sa najskôr opojiť vzhľadom a vôňou. Pohľadom si Olíviu premeriaval akoby pred ním stála úplne nahá. Vzrušenie sálajúce z jej tela malo svoj vlastný pach, o niečo ťažší a korenistejší. Krv jej rýchlejšie prúdila cievami a dostávala sa tesne pod okožku, takže spoznal, že je rozhorúčená a napätá z očakávania, aké to pre ňu bude.
Pravidlo číslo dva, ktoré si práve vymyslel: zadné vrátka. Siahol k pásu, kde nosil puzdro so zbraňou a vytiahol z neho dýku. Mala tenkú zaostrenú čepeľ s jednoduchou drevenou rukoväťou, ale nechystal sa ju použiť on. Namiesto toho podišiel bližšie, vzal Olíviinu ruku a dýku do nej pevne vložil.* Toto je moja jediná podmienka. Keď budeš cítiť, že to preháňam, bodneš ma. Do ruky, do ramena, to je jedno, ale musíš ju mať.* Tušil, že keď sa teraz odmlčí zrejme sa dočká ďalšieho prívalu slov, a tak ju možno trochu prekvapene obišiel a zozadu ju objal. Takto to bolo lepšie, pretože sa mohla držať jeho rúk, ktoré mal pevne ovinuté okolo nej a pretože stál naširoko rozkročený mohla sa oňho aj kedykoľvek oprieť ak by na ňu prišla slabosť.
Bol to pre neho celkom nový pocit, hľadieť na krivku bieleho hrdla a vedieť, že to nerobí proti Olíviinej vôli. Látka jeho košele nebola práve najhrubšia, takže onedlho na dlaniach cítil horúčosť jej tela. Z hrdla mu vyšlo niečo podobné zastonaniu a vzdychu, ale všetko stlmili bohaté červenkasté kadere, keď do nich na okamih ponoril tvár. Zhlboka sa nadýchol a potom svoju pozornosť presunul na lákavo odhalený krk. Perami sa najskôr zľahka dotkol pokožky na pleci a potom sa posunul o kúsok ďalej a Olíviu znovu pobozkal. Takýmto spôsobom, posunom a bozkom sa dostal až tam, kde pod pokožkou zacítil pulz. Rezáky sa mu v ústach takmer okamžite predĺžili a zaostrili. Najskôr ju nimi len zľahka škrabkal a potom sa sústredil už len na to, ako sa do nej vnára. S ľahkosťou prekonával odpor pokožky a vždy sa do nej zaboril zubami o niečo hlbšie. Uvoľnil si jednu ruku a jemne si naklonil Olíviinu hlavu ešte viac do strany tak, že sa mu lícom mohla opierať o dlaň.
Ešte pár milimetrov a narazí na tepnu, ešte chvíľočku jej bude spôsobovať bolesť, ktorú už možno tisíckrát oľutovala. Bol vzrušený ešte predtým než začal, ale teraz sa už takmer nedokázal kontrolovať , a to sa z nej ešte ani nenapil. Pomaly z nej vytiahol zuby a len čo sa objavili prvé pramienky krvi prisal sa na ne ústami. Bolesť už nebola potrebná. Teraz sa sústredil len na pitie a skutočnosť v mnohom predčila jeho očakávania. Máličko sa od nej oddialil, počkal si na pramienok, ktorý jej stiekol nižšie po hrdle a skôr než by stihol vsiaknuť do košele ho oblízal a jazykom zakrúžil okolo raniek znovu sa na ňu prisajúc.*

*Postávala pred ním, pred jeho pohľadom pod ktorým zostávala neistá, nevedela čo s rukami a pohľadom. Nebola si istá nielen toho, či to bude bolieť, čo predpokladala že z časti áno, ale aké to bude keď z nej bude piť. Keby si tak spomenula na rôzne knihy kde upíri pili krv, v mnohých sa písalo že to tie ženy vzrušovalo. Zdalo sa jej to vždy čudné, no keď tam tak stála a uvažovala nad tým, už samotná predstava že to urobí v nej vyvolávala istý druh motýľov v brušku, no tie ustali, keď jej podal dýku. Už jej výraz dával najavo to že sa jej to nepáčilo, nevedela si predstaviť žeby ho bodla a samotné držanie zbrane v nej teraz vyvolávalo skôr spomienky na to, ako zabila toho muža. Znovu videla pred očami tú tvár a zjavne by spomienka pokračovala, nebyť jeho presunutia sa za jej chrbát. Príjemné teplo sálajúce z jeho tepla ju upokojilo, tak ako v sne ktorý sa jej sníval a ona si oprela hlavu o jeho telo, pomaly vydychujúc, trochu nešikovne držiac dýku. Stále pevne verila, že ju pustí, veď o dýku by ju pripravil jedným úderom či akokoľvek inak, keby len o to išlo. Nebodla by ho nikam kde by mu ublížila a pri veľkom množstve krvi ktorú by stratila by asi nemala ani toľko sily, aby sa mu vzpierala. Svojou ponukou mu vložila do rúk svoj život, ktorý jej niekoľko krát zachránil. Ruky zdvihla k tým jeho, tou ktorú nemala zamestnanú držaním sa ho chytila a hľadala v tom objatí oporu a potom len čakala. Telom jej pri prvom dotyku naskočili zimomriavky a zostalo jej ešte teplejšie, bolo jej to príjemné aj keď za iných okolností by možno hľadala spôsob úniku. Teraz však stála a trochu sa červenala, palcom ho držiac sa hladkala po ruke, akoby upokojovala jeho, aj keď ten pohyb upokojoval hlavne ju. Náhle pocítila ostrú bolesť, bolo to iné ako ihla. Zuby boli hrubšie a ona len zavrela oči, no nepípla. Nebola to bolesť ktorá by ju bolela tak moc, žeby chcela utekať, plakať ani musela zastonať, bol to skôr moment samotného vnorenia pod kožu, ktorý ju bodol a potom to už jednoducho nejako šlo. Oprela si líce o jeho hlavu vo chvíli keď vytiahol zuby spod jej kože a prvý raz sa z nej napil. Bez toho aby si to uvedomila sa jemne pousmiala a takmer si potichu vzdychla, aj keď z nej nevyšiel hlások. Nevedela by v danej chvíli popísať ako sa cítila, bolo pravdepodobné že keď to prestane, nebude to vedieť popísať tiež, ostanú jej len pocity možno trochu zmätené, obšírne a nie moc konkrétne. No nebolo jej to nepríjemné, bolo to zvláštne, no nebolelo ju to a v danej chvíli to bolo skutočne osobné. Pokojne stála a pevne sa ho držala nevedno aký čas, v prvých momentoch nemala ani pocit žeby prichádzala o krv, no čím dlhšie z nej pil, tým viac si uvedomovala istú malátnosť a slabosť v nohách. Opatrne mu potrmala rukou, dýku však nepoužila, len si vyžadovala pozornosť kým vnímala a nebolo to nijak zlé.* Níat? *Zašepkala aj keď sa jej hovorilo ťažko.* Nateraz...už stačí. Viem že ma pustíš aj bez tej dýky...*Zachrapčala a trochu pohla hlavou, nosom sa dotkla jeho sklonenej hlavy.*

/ https://www.youtube.com/watch?v=ylqlVd5DSJU /
(toto je fakt super pesnička aj keď si pozrieš slová )



*Olíviina krv na jeho jazyku zanechávala pálčivú stopu, ktorú mohol zakryť len tým, že sa z nej znovu napil. Už sa predtým kŕmil od ľudí, ale doteraz nemusel nikdy prestať, vždy svoj smäd uhasil až do konca. Pochyboval, že by ho v tomto dokázal niekto pochopiť. Jeho stav nevystihovalo dokonca ani také silné slovo ako závislosť, pretože len čo sa dostal do kontaktu s krvou prestal myslieť na zvyšok sveta a vychutnával. Poskytovalo mu to zvláštnu úľavu byť aspoň na krátky okamih nemysliacim tvorom, preto k nemu Olíviine slová prenikali len veľmi pomaly. Pevnejšie jej utiahol ruku okolo pása a nahrbil plecia akoby mu ju chcel niekto vziať ibaže v tom okamihu neuvažoval jasne a ju samotnú považoval len za obyčajný zdroj potravy.
Ruku, ktorou jej predtým podopieral líce, spustil nižšie a prstami kŕčovito zovrel jej zápästie. Posunul ich trochu nižšie a nahmatal rukoväť dýky, ktorú jej predtým dal. Triaška prechádzala celým jeho telom, ale nohami sa stále pevne zapieral do zeme. Konečne našiel, čo potreboval a dlaň zovrel okolo ostria dýky až mu rukou prešla ostrá bolesť. Konečne sa od Olívie odtrhol a poriadne zhlboka sa nadýchol akoby sa len pred malou chvíľou vynoril spod vody po tom, čo mu dochádzal kyslík.*

*Nechcela tú dýku použiť, naozaj nechcela, aj keď vedela, že ak bude nútená, urobí to, ak sa jej bude dať. Cítila ako si ju pevnejšie k sebe pritiahol, akoby mu chcela utiecť či ju chcel niekto vziať preč a len sťažka preglgla, pár krát prudko zažmurkala, cítila ako svet okolo nej strácal jasnosť zvuku, ako všetko bolo akési vzdialené, zvuk bol akýsi tupý, nejasný, ozývajúci sa vzidaľky. Predzvesť toho že stratí vedomie, ak bude ešte dlhšie Níat piť jej krv, čo sa napokon nestalo a ona nemusela ani použiť dýku. Zaregistrovala len akosi neprítomne, že siahol rukou smerom k nej sám a následne prestal piť. Len si rukou ťarbavo prešla ku krku, priložila si ju na miesto z kade krv vytekala, stále sa o neho opierala, pretože jej telo chcelo klesnúť k zemi, nájsť nejaký oporný bod, ktorý jej zatiaľ posktovalo práve jeho telo. Potrebovala si však aspoň na chvíľku sadnúť, pretože ten pocit neustával a ona sa len snažila zhlboka nadychovať, aby to prešlo. Vedela že to pôjde, len tá krv jej chcela tiecť stále. Držala si teda ruku na rane a nepatrne pootočila hlavu smerom k nemu, žmurkala aby ostala pri vedomí a napokon otvorila aj ústa, prehovoriac k nemu tichším hlasom.* Níat si v poriadku? *Nebola si istá čo si urobil že jej prestal piť krv, no potrebovala si to niečím previazať, pretože takto ho to nepochybne muselo ešte dráždiť a ona len prichádzala o ďalšiu krv, ktorú teraz ale potrebovala udržať v svojom tele. Na koži mala zimomriavky a zohrievalo ju len Níatovo telo. Predtým mala v hlave veľa otázok či by mu chcela položiť, no teraz ostalo len jediné, myšlienka na to že musí ostať pri vedomí, ošetriť si ten krk a pravdepodobne aj niečo z na ňom.*

/vypočujem /

*Nakoniec to bola Olíviina otázka, ktorá mu vrátila aj posledné zvyšky súdnosti. Mal chuť ironicky sa rozosmiať, ale vzhľadom na to, akú obeť mu práve priniesla sa len krátko uškrnul tak, aby to nemohla vidieť. Nebol schopný pochopiť ako sa môže na niečo také pýtať práve jeho. Veď to bol on, kto pil z jej krvi a ona sa mu malátna opierala o hruď, takže by to malo byť skôr na naopak. Ibaže on nepotreboval položiť otázku, aby zistil, že s Olíviou nie je všetko v poriadku.
Ruku, ktorú si predtým sám poranil na čepeli dýky teraz natiahol k jej krku. Zranenie sa mu hojilo pomerne rýchlo, takže za pár minút na jeho koži neostane po rane ani stopa. Potreboval však svoju krv, a tak si znovu zahryzol do zápästia.* Dobre, maličká, teraz tá zložitejšia časť. Teraz sa musíš napiť zase ty odo mňa. Moja krv ti pomôže zaceliť rany, stačí jej málo, ale musíš ju prehltnúť.* Nechcel tam len tak stáť, preto váhu tela zložil k zemi a Olívia sa mu celkom prirodzene uložila v náručí. Poranené zápästie jej priložil bližšie k ústam. Možno si po tomto rozmyslí či mu bude chcieť ešte niekedy dať svoje hrdlo.*

*Ani si poriadne neuvedomovala, ako sa ocitla v jeho náručí, no potešilo ju to. Bolo jej v nej teplo, sedela a nemusela sa snažiť udržať sa na nohách a mohla si o neho oprieť hlavu, vlastne mohla už pokojne aj zavrieť oči, aj keď to nechcela. Svoju ruku pustila z krku keď tam položil tú svoju, no nevedela čo s ňou, bola od krvi a ona nechcela zašpiniť košeľu. Preto ju pustila na trávu a sústredila sa na neho slová, ktoré z nej diaľky doliehali. Na okamih o tom ale zapochybovala, keď spomenul horšiu časť, veď akú to ešte mohlo mať časť? Pustil ju, dokázal to, či už s pomocou dýky alebo nie, teraz napriek tomu že jej stále tiekla krv ju pokojne držal v náručí.* Mačiatka nepijú krv. *Vyšlo z nej, keď jej pohľad padol na jeho zápästie, ktoré bolo tak blízko jej perám. Mierne pokrčila nosom i čelom na znak nespokojnosti, ona mu nechcela piť krv. Stačilo predsa obviazať ten krk, nemusela robiť niečo také. Ako bolo vlastne možné že jeho krv mala zaceliť jej rany? Odrazu aj v takomto stave mala toľko otázok.* Nemyslím si že mi to bude chutiť tak ako tebe...teda...chutila ti moja krv? *Keby sa niekedy počula, možno by sa sama čudovala, aké otázky bola schopná dostať z úst a čo ju to zaujímalo. Normálny človek by utekal a nie pýtal sa či má chutnú krv, no ju to zaujímalo. Komáre na ňu nikdy moc nesadali, tak čo ak mu ani nechutila?* Komáre ma nikdy moc nevyhľadávali...*Doplnila a pozrela na jeho ranu. Jej ešte stále krv chcela tiecť z krku, nebyť ruky a tak len sťažka preglgla a zavrela oči. Nevedela ako to mala spraviť, napiť sa aby nebola celá od krvi keď priloží ústa k jeho ruke a stále si nebola istá, či to spraví. Pocit malátnosti ju ale neopúšťal a ona bola blázniva beztak dosť, aby sa trápila tým, čo po nej chcel, aj keď ju to dva krát nelákalo. Napokon teda pohla hlavou a jazykom mu prešla po rane so zavretými očami, aj keď jej myšlienky sa vracali k tomu, čo to pije. Pokrčila čelom opäť, chutilo to...no chutilo to čudne. Ako krv, bol to intenzívnejší pocit ako mal človek, keď mu tiekla krv z nosa a cítil jej čudný pach aj na jazyku. Akurát teraz tú krv mala na jazyku naozaj. Odtiahla sa a preglgla.*

(( http://fc03.deviantart.net/fs70/f/2011/317/7/7/wolpheus_by_humanlg-d4g1mws.jpg ))

*Pretože žil tak dlho sám nebol zvyknutý na množstvo nových pocitov, ktoré sa v ňom doslova rojili ako včely. Niektoré podráždené, iné zmätené alebo úplne vyvedené z miery a on uprostred nich čelil ostrým žihadlám, ktoré mu namiesto jedu vlievali do mozgu neutíchajúci prúd myšlienok. Cítil naraz vinu aj hnev na seba aj Olíviu, ale predovšetkým na seba. Ona v tom bola nevinne a obviňoval ju len preto, že jednoducho potreboval nejaký cieľ. Nedostal sa v živote tak ďaleko len preto, že by sa riadil nejakým vnútorným morálnym kódexom, ale pohľad na Olíviinu bledú pokožku a žiarivé hnedé oči, ktoré jej teraz vystupovali z tváre, ho nútili k pochybnostiam. Nesprával sa k nej príliš kruto? Neublížil jej viac, než to pred ním dávala najavo? Skutočne chce toto podstupovať vždy, keď na ňu dostane chuť? Priečilo sa mu byť niekomu za niečo vďačný. Skrýval sa v tom kus slabosti, lebo teraz sa už od nej nemohol len tak odvrátiť.
Neprestal sa dívať dolu, neodpovedal, pretože to považoval za zbytočné a až keď Olíviine pery pocítil na pokožke zápästia ten tlak, ktorý dovtedy cítim v pľúcach, poľavil. Vzduch z neho unikol ako z lopty, na ktorej niekto urobil poriadne veľkú dieru. Za dobrý znak mohol považovať už to, že sa vrátila k svojej najtypickejšej črte - spustila príval slov a otázok.
Po dotyku jej jazyka mu na chrbte vyskočili zimomriavky, ale toho mrazenia okolo chrbtice bolo stále žalostne málo. Chcel, aby pokračovala a dúfal len, že si nevšimne, aké potešenie mu spôsobuje už len tým, že z neho pije. Nakoniec to bolo možno ešte osobnejšie, než keby sa s ňou vyspal. Ešte nikomu nedovolil, aby sa z neho nakŕmil a prijal živiny, ktoré v sebe ukrývala jeho silná krv. A to mrazenie na chrbte sa zosilnilo.
Aby potlačil nové bodnutia myšlienok a neistôt, ktoré mu boli cudzie, rozhodol sa prehovoriť. Našťastie hlas si vedel ovládať lepšie ako svoje telo. Vôbec sa mu nechvel, znel pokojne a vyrovnane, takmer ľahostajne, ako zvyčajne.* Je ti už lepšie? Chcel by som ti niečo ukázať.

*Napriek prstom ktoré držal na jej rane cítila, že sa jej s kožou niečo dialo a že ju tá rana prestávala bolieť. Keby pozrela do zrkadla, pravdepodobne by tam neostala ani čiaročka, ani náznak toho, že sa dotkol jej krku. Napokon to nebolo také strašné, nebola z tých čo mali sklony k sebatýraniu, no bolesť bola niečo, čo patrilo k životu a bola ochotná nejakú zniesť ak to považovala za správne, či nápomocné. Bola to len bolesť, fyzická, niečo čo prišlo a odišlo, jednoducho niečo poväčšinou krátkodobé. Nijako ju neprekvapilo že jej neodpovedal na otázky, určite si musel myslieť že naozaj nevie ústa zavrieť nikdy, no jednoucho si nemohal pomôcť. Rozprávanie jej z veľkej časti pomáhalo sa v mnohých chvíľach upokojiť a nájsť stabilitu, aj keď ju možno tie nezmysli beztak prezrádzali. No dodávalo jej to pokoj vnútorný a tiež ukájalo jej typickú zvedavosť.* Myslím že áno. *Odvetila a mierne sa pohla, cítiac, že sedenie jej prospelo. Väčšinou to tak bývalo, po strate či odbery krvi postačilo sadnúť si, napiť sa a ono sa to jednoducho dalo doporiadku. Teraz mala i jeho krv, ktorá síce nebola nič čo túžila piť ako on, no v konečnom dôsledku to nebolo nič, z čoho sa jej obracal žalúdok ak nemyslela na to, čo to robí. Veľa vecí sa dalo zjesť a piť, od červíkov a hmyzu, ak človek vypol myseľ a nepredstavoval si to. Toto bolo niečo podobné, jednoducho stačilo vypnúť myseľ a šlo to.* Asi sa ani nemám pýtať čo mi chceš ukázať. *Pery sa jej roztiahli do úsmevu v ktorom odhalila i kúsok zubov a opatrne sa začala stavať nohy, zvedavá čo jej chce ukázať. Darmo, zvedavosť bola jedna z vlastností typickách pre jej bytosť, aj keď na rozprávanie asi nemalo nič. A ten slabý pud sebazáchovy s ním.* A Níat? Vedela som že mi neublížiš. *Usmiala sa keď sa postavila a hnedými očami prešla po košeli či nebola od krvi, veľmi by ju to nepotešilo. No nebola a ona sa teda zadívala späť na neho. Zachránil ju už toľko krát, vedela že jej mohol ublížiť aj bez toho aby chcel, no v tejto chvíli keď tu stáli a on jej dával dýku, vedela že sa to nestane. Nie takto. Nevylučovala nič, no v danej chvíli sa jednoducho nebála, len očakávala aké to bude.*

*Tú zmenu v pohľade, keď svetlo v Nobyných očiach o odtienok stmavlo, poznal veľmi dobre a tušil, čo je jej príčinou. Poznali sa už v mnohých situáciách, keď z nich hnev a zúrivosť doslova vyletovali ako ostrie slepo vrhnutých dýk, videl ju pod svojím telom s lícami zrumenenými námahou a vzrušením ako jej pokožka doslova horela pod bruškami jeho prstov alebo keď išlo naozaj do tuhého a ona bola rovnako tvrdohlavá ako on. V tomto svetle bolo zvláštne, ale ani trochu zarážajúce, že v momentoch, keď svet okolo nich stíchol a nechal im priestor na to, aby si mohli povedať niečo osobnejšie, to jednoducho nedokázali. Ona preto, lebo sa už nechcela znovu popáliť a on kvôli zábranám a v podstate tiež z toho istého dôvodu. Na poli intímnych rozhovorov okolo seba krúžili opatrne a po špičkách, lebo zem pod ich nohami bola plná otázok, na ktoré sa možno ešte nedovážili získať odpovede. A nebol to len vzťah medzi nimi, ale aj okolnosti návratu a života v svorke, Arathi, ktorých stratili a ktorých nestratili iba k nim už viac neviedla cesta ako to bolo pre Noby v Níatovom prípade.
Možno sa mu to len zdalo, ale cítil akoby vo vzduchu zavisol ťažký pach ostražitosti. Pohyboval sa na cudzom území a situáciu by potreboval nejako odľahčiť, odviesť aj vlastnú pozornosť iným smerom, preto pristúpil k šatníku s oblekmi a rukou ledabolo prešiel po usporiadanom rade rukávov. Vonkajšie kútiky obočia mu klesli nižšie a vytvorili na jeho tvári kombináciu spýtavého a pobaveného výrazu.* Takže sa rada obliekaš do mužského oblečenia alebo si už dávno tušila, že tu teraz budem stáť a jeden z nich potrebovať?* Len tak siahol do vnútra skrine a vytiahol z nej elegantný vešiak z lešteného dreva, na ktorom viselo oblečenie, snehovobiela zapínacia košeľa, sako ušité zo sivomodrej prúžkovanej látky a k tomu nohavice rovnakej farby. Primeral si šírku rukávov k svojim pleciam a samoľúbo zatskal jazykom o podnebie.* Perfektné.* Ramienko si s látkou prehodil cez ohyb lakťa a voľnou rukou siahol k zapínaniu košele, ktorá si pamätala už aj lepšie časy. Ibaže v lese, medzi ďaľšími otrhanými a ušpinenými Aratahi sa táto maličkosť veľmi rýchlo stratila a objavila sa až v Nobynom čistom, aj keď trochu prázdnom byte.* Asi bude najlepšie, ak sa najskôr trochu umyjem, ak ti to neprekáža.

*Na otázku si vlastne odpovedala sama. To, ako sa na neho zahľadela, pričom jej kútiky úst so zarážajúcou samozrejmosťou stvorili úsmev akoby nejestvovalo nič jednoduchšie, to všetko ho uisťovalo v tom, že naozaj nečaká na jeho reakciu. Za krátky čas ho poznala až pridobre, zatiaľ čo on iba tápal. Väčšinou. Ale teraz si bol viac ako istý, že ju poteší a to, čo jej chcel ukázať považoval za primeraný dar na oplátku k tomu, ktorý mu ponúkla ona. * Nabudúce to tak nemusí byť.* Samozrejme, vyslovil prvú pochmúrnosť, ktorá ho napadla. Do vienka nezdedil priveľa optimizmu, ale život mu to chcel zrejme vynahradiť v podobe jeho družky. Veru, nepoznal žiadneho iného človeka, ktorý by s takým nadšením konštatoval, že ho nakoniec predsa len nezabil. Obočie sa mu poskladalo do neurčitého tvaru akoby sa polovica tváre nevedela rozhodnúť či sa chce tváriť zhovievavo alebo sa mračiť alebo oboje naraz.
Túto dilemu vyriešil jednoducho tak, že sa aj s Olíviou postavil a potom ju chytil za ruku. Alebo skoro chytil, pretože prstami jej obopol zápästie tesne nad začínajúcou sa krivkou dlane, ale tentoraz ju nepotiahol prudko. Iba vykročil a ju držal pri sebe tak, aby sa mohla kedykoľvek uvoľniť. Z praktického hľadiska by bol však radšej, keby to neurobila, pretože takto aspoň mohol dávať pozor, keby sa jej zakrútila hlava. V stoji vytiahol spoza opaska kožený vak na vodu a podal ho Olívii, aby sa mohla napiť aj niečoho príjemnejšieho a osviežujúcejšieho než bola jeho krv.
Miesto, ktoré jej chcel ukázať nebolo priveľmi ďaleko a objavil ho, keď sa nadránom prechádzal v lese a lovil. To mu pripomenulo srnu, ktorú nechal ležať na tráve, ale bola to len jedna z tých otravných myšlienok, ktoré sa rýchlo objavia, na chvíľu človeka zneistia a potom sa stratia v prúde vedomia.
Viedol Olíviu schodnejšími cestičkami než boli tie, cez ktoré sa predieral a jas slnka znovu nadobudol na intenzite, keď sa vynoril z lesa a zastal si na kraji lúky, ktorá síce nebola veľká, ale celá pokrytá voňavým kobercom. Nech sa rozhliadal ako chcel preňho tie husto rastúce trsy, rôznych druhov a farieb boli stále len buriny, ale Olívia mala bylinky rada. Teda si to aspoň myslel. Vrhol rýchly pohľad do strany, kde tušil Olíviin profil a v strede medzi obočím sa mu vytvorila kolmá vráska ako sa snažil rozlúštiť na čo asi v tej chvíli myslí.* Ja...* Mal by sa poďakovať, ale to slovo sa mu lámalo v ústach ako tenučké kosti. Nešlo o to slovo, ale o všetko ostatné, preto namiesto toho, čo chcel vytresol znovu to, čo nechcel, aj keď dúfal, že to Olívia pochopí.* Iba som si myslel, že by sa ti to mohlo páčiť. Je tu dosť tých bur..byliniek...

*Iba pokrčila ramenami, ona vedela že nemusí. Vedela i to, že sa mohlo niečo pokaziť hocikedy inokedy, nemuselo to byť pri jej krvi, jednoducho život bol neistý a čoho sa teda mala báť? Lámať si tým hlavu nechcela, bolo to zbytočné a posledný deň mala hlavu už beztak plnú neveselých myšlienok okolo Charisa a teraz tam pribudol Elek. A to ešte nevidela Zeona. Zahnala myšlienky bokom, vedela že tie sa vrátia, no nateraz jednoducho museli ísť preč, beztak neexistovalo riešenie, ktoré by mohla takto vymyslieť či rozhodnúť sama. Uvažovala že mu povie, že keby sa niečo stane, nemusí sa tým trápiť, no to by sa priklonila k jeho neveselej vízie budúcnosti a to urobiť nemienila. Radšej chcela myslieť len na tú časť na ktorú sa bolo treba pozerať cez ružové okuliare, musela predsa dopĺňať jeho neveselé slová.
Ako ju chytil okolo zápästia, pokojne s ním vykročila v prvých okamihoch trochu neisto či to pôjde, no šlo to, najmä keď jej dal vodu a ona sa napila. Vodu mu vrátila s jemným úsmevom a zvedavo kráčala ďalej, nijako neuvažujúc nad tým, ako ďaleko tam je alebo čo tam bude. Jednoducho išla a natešene sa obzerala. No skutočné nadšenie sa do nej vlialo vo chvíli, keď sa vynorili na kraji lúky a ona uvidela tú záplavu rastlín. Rastlín, o ktorých čítala, videla ich na obrázkoch či herbároch ak sa jej podarilo zohnať, no tu boli skutočné.* Níat! *Hlesla prekvapene a len zažmurkala. Toto prekvapenie bolo ako stvorené pre ňu a nie že sa jej mohlo páčiť, páčilo sa jej.* Je ich tu tak...veľa...*Pustila sa ho, no skôr ako sa pohla k lúke sa na chvíľu prilepila na jeho bok a objala ho tak silno ako v aktuálnom stave dokázala a potom spravila pár hopsavých krokov na lúku, obzerajúc svoj vlastný svet. Bolo to neuveriteľné, rukami sa dotýkala bylín tak opatrne, akoby sa jej mali pod dotykom rozpadnúť.* Beatia carbotria...*Vyslovila s neskrývaným nadšením.* ...používa sa na liečenie a nie je asi účinnejšej bylinky na bodnutia hmyzu a takých vecí...*Asi ho to len ťažko mohlo zaujímať, no ona sa opäť dostávala do stavu rozprávania a jej nadšenie ju v tom len podporovalo.* Natria Urifonalia a Natria Kratia. *Vytrhla s každej jednu, aj keď to už sa pohybovala a pátrala pohľadom po tých správnych. Keď mu ich zdvihla, vyzerali pre osobu ktorá o bylinkách nič nevedela na vlas rovnako. Rovnaké lístky, rovnaké kvietky.* vyzerajú rovnako no majú opačný účinok. Urifonalia sa využíva na čaj pre ženy, ktoré nechcú otehotnieť a Kratia, z tej si robia čaj tie, ktoré bábätko chcú. Doma som z nej robila sestre čaj keď sme sa k nej dostali. Mnohé ženy si to často zamieňali lebo je len pár odlišností a no...dva razy sa potom netešili...*Zazubila sa a už sa hýbala o meter ďalej, kde zbadala ďalší zaujímavý kúsok.* Níat však si ich sem môžem prísť presadiť skôr než odídeme na Altru...stačí z každého máličko, ja si ich tam potom rozmnožím...

(( Björk – Enjoy ))

*Napäto čakala kedy niečo konečne povie. Tá nervozita, ktorá tichom narastala sa jej nepáčila a pohlcovala ju, akoby bola jej výsmechom, jej diablom, ktorý ju sťahoval so sebou do pekla. Nie, toto sa jej rozhodne nepáčilo! A bolo to viac než zlé, lebo len tam stála ako socha a civela na neho, pričom jej oči kričali „tak povedz konečne niečo, nech tu len tak nestojím blázon, nech sa celkom nestratím“ a on nakoniec vyslyšal jej nemý výkrik. Možno si domyslel, možno sám potreboval zahnať to a možno to bola len náhoda, ale Noby si nebadane vydýchla. Síce téma na akú prešli nebola oveľa lepšou témou a netušila či sa priznať, alebo nie, na lícach jej vyskočila pojašená červeň, kedy sklonila tvár k zemi, pár prameňov jej ju zakrylo a ona skrz takmer stisnuté pery len ticho hlesla* Skôr to druhé.. *Zašomrala nespokojná, že to išlo von. Pravda totiž bola, že verila v dve veci. Že ak chlap, s ktorým sa vyspí si všimne v jej šatníku mužské oblečenie, nebude mať nádej zabývať sa u nej, či prejaviť chuť v tom všetkom pokračovať. A druhá vec, ktorá aktívne susedila a hraničila s naivitou, bola, že dúfala v osud a budúcnosť. Že raz sa objaví chlap, ktorému všetky tieto veľké veci sadnú a ona spočinie pevne ukrytá v jeho náruči. A nakoniec to vyzeralo, že sa jej to do istej miery splnilo. Veci vyzerali celkom vhodné pre Orinovu mohutnú stavbu tela. Nechcela mu to však hovoriť, lebo by ju bol vysmial aká bola naivná a keby vedel, že tie šaty skladovala niekoľko rokov... Radšej sa upútala na jeho návrh o sprchu. Razom sa jej tvár vyjasnila.* No to si teda myslím, Cukríček! *Koketne tľochla po ňom jazykom a na dôvažok mu prešla po rozopnutých gombíkoch košele, ktorú mal na sebe.* Aj keby si nechcel, drahý Orinko bubinko, v tej sprche by si skončil, lebo to mala byť jedna z mojich dnešných požiadaviek na teba. *Tešila sa kedy skúsi tú jej skvelú sprchu! Bola taká príjemná, tri strany mala zo steny, štvrtá bola len z plastu, no ladená bola v tmavých farbách, pričom malé kocky mozaiky na obraze vytvárali zdanie plávajúceho lososa vo vode s naružovskastou farbou na bruchu. Keď sa voda spustila, prúdila na telo z každých strán podľa požiadaviek užívateľa, takže večne len podľa toho ako Noby chcela. Stekala na jej telo zhora, z trysiek, ktoré v prúdoch vodu na ňu púšťali a potom i zo strán. To však nebolo akoby na telo jej vodu rozprašovali, lebo tak to pre ňu bolo nepríjemné a dotyk ju štípal. Nie, voda na ňu tiekla v príjemných prúdoch a niekedy mala pocit, že by tam vedela stráviť i hodiny, dni.* Len si to uži. *Dodala s úsmevom a obrátila sa mu chrbtom vzhľadom nato, že len odolávala nutkaniu, aby mu tam nevliezla a neužila si tento blahodárny pocit s ním. Nie, bola rozhodnutá, aj keď jej rozhodnutie viselo na vlásku, že zotrvá a osprchuje sa až po ňom. Hoc, stačilo by jej podať prst s pochybnosťou a podľahla by veľmi ľahko. Preto radšej prešla k oknu a objímuc si ramená sa zadívala na mesto, ktoré sa len do niekoľkých hodín malo stať jej minulosťou.*

*Len čo sa od neho Noby vzdialila k oknu ešte raz sa nenápadne zhlboka nadýchol slabnúcej vône vzrušenia, ktorá sa teraz usadila blízko priehľadných tabuliek skla a vykročil dopredu, priamo k nej. Ak si Noby myslela, že to pôjde tak ľahko potom mal ešte nevyčerpanú zásobu pokušení. No neporuší sľub, ktorý jej dal, a tak sa mu v kútiku úst zrodil letmý diabolský úškrnok.* Dobre, o chvíľu som späť.* zašepkal jej do ucha ako k nemu stála otočená chrbtom a perami sa ľahučko dotkol jej spánku. V ďalšom okamihu už bol na ceste do kúpeľne, ktorú objavil pri prvej zbežnej prehliadke Nobynho bytu. Páčili sa mu čierne farby kachličiek a trochu ho prekvapil jej vkus, pretože čakal niečo obvyklé a typicky ženské ako ružové kvetináče alebo motívy s macíkmi.
Ramienko vešiaku zavesil na držiak, ktorý bol v dostatočnej výške, aby si nezamočil rukávy košele a saka a spolu s uterákom mal v tej chvíli všetko, čo potreboval.
Keď zapínal sprchu myslel na to, čo si asi Noby predstavuje pod ich domovom. Doposiaľ poznala len jaskyne, v ktorých žili tu, ale život na Altre bol niečím iným. Možno ju nakoniec prekvapí aj on, pretože myšlienka na podzemné mesto bola vždy tým najkrajším, čo mu ostalo v pamäti z dobrých čias. Voda v sprche bola príjemne teplá a to, ako mu dopadala na telo v ňom vyvolávalo túžbu zostať v kúpeľni dlhšie ibaže to by sa ukrátil o čas strávený s Noby.
Preto sprchu vypol a zbežne sa osušil uterákom tak, aby na podlahe nezanechával mokré stopy. Potom si ramienko vešiaku znovu prevesil do ohybu lakťa, uterák prehodil na mokré vlasy a nahý zamieril do izby.* Kúpeľňa je voľná.* hlas mal pod uterákom tlmený, ale nezdalo sa, že by inak trpel rozpakmi. Cítil ako mu na koži usychajú posledné kvapky a nohy sa pritom zabárajú do mäkkého koberca.* Noby, ako si predstavuješ Altru?* Uterák si stiahol z vlhkých rozstrapatených vlasov a uprel na ňu vážny pohľad. Vážne ho to zaujímalo. Nechcel, aby si myslela, že žili v jaskyniach ako nejakí barbari.*







*Výraz, ktorý na chvíľu zahliadol v Olíviiných očiach hovoril za všetko a neistota, ktorú dovtedy cítil začala pozvoľna vyprchávať. Stuhol len na okamih, keď ho sama od seba objala a pevne stisla. Netušil, že je v nej toľko sily. Na človeka.
Netušil kam sa má pozerať, či na ňu alebo rovno pred seba, a tak sa podvedome rozhodol pre kompromis a pohľadom striedavo vnímal okolie a potom červenkastú farbu Olíviiných vlasov. Našťastie si ho po chvíli prestala všímať a aj keď sa mu neustále prihovárala bol to monológ, ktorému on veľmi nerozumel. Radšej sa zameral na to ako sa nepatrne mení jej výraz z radosti na vyslovené nadšenie a potom sa pozvoľna stupňuje alebo opadáva.
Informácie o bylinkách ho vôbec nezaujímali, ale plánoval položiť otázku, ktorá sa ich nepriamo dotýkala.* Vieš toho o nich dosť. Kde si sa to naučila?* Na Olíviinu otázku či sa sem po nej vrátia len ledabolo mávol rukou. Bolo mu to jedno a ak jej to urobí radosť potom tie buriny presadí aj sám.*

*Zvedavo sa krútila medzi všetkými tými rastlinami, netušiac, na ktorú pozerať skôr. Vlastne, najradšej by ich už mala niekde presadené a mohla to tam preskúmať celé, aby na nič nezabudla. Boli tam i také ktoré nepoznala, niektoré poznala len z videnia a nevedela si spomenúť na ich názvy ani využitie, no a to ju v duchu nabádalo k tomu, niečo si o nich zistiť. Netušila ešte ako, no nejako sa o to bude musieť postarať. A musela si zohnať nejaký zošit, aby si písala veci ktoré vedela a ktoré nechcela zabudnúť. Doma taký mala, s rastlinkami, aby sa vyznala aj v tých, čo moc často nemala možnosť vidieť. Po jednu sa nahla a už chcela spustiť monológ o tom, že vďaka farbe kvietkov sa dá sčasti predpovedať aké počasie bude v ten deň, no otázka jej ústa zavrela a jej ruka ktorou sa dotýkala kvietku klesla späť k telu.* Narodila som sa svojim rodičom ako tretie dieťa, mala som staršieho brata a sestru. *Prehovorila napokon zamyslene, hnedé oči sa na okamih pozreli inam, akoby tam hľadali minulosť. Nijaká sa však v týchto miestach neskrývala, bola len v jej spomienkach a tak odvrátila čokoládové oči k nemu a pokračovala.* Moja rodina má veľa peňazí a mnohí ľudia sa to neraz snažia využívať. *Znovu uprela pohľad niekam do neprítomna a rukou siahla k jednej z rastlín, aj keď len preto, že sa potrebovala s niečím hrať rukami.* Môj brat ochorel, nikto nevedel čo mu je. Mal vysoké horúčky, blúznil a ani nevnímal čo sa deje okolo neho. Otec zavolal lekára, ktorý mu mal pomôcť, no namiesto toho aby sa naozaj snažil, dával otcovi len drahé lieky aby si zarobil. Nikto v rodine sa v tom nevyznal, robilo sa čo lekár nakázal, no a môj brat...*Pustila kvietok na zem a ten len s ľahkosťou skončil na mäkkej zemi.* ...zomrel. *Dokončila tichším hlasom, no neprestala rozprávať. Teraz ale nehovorila veľa pretože by ju to napĺňalo radosťou, no ten príbeh nebol celý a to najkrutejšie a to čo v nej vyvolávalo hnev voči všetkým lekárom, bezohľadu na to kto to bol a že im i krivdila.* Keď zomrel, ukázalo sa, že na to aby mu horúčka ustúpila mu stačilo pár rastlín, tie jeho drahé lieky ktoré ho mali zachrániť mu len pohoršili a on využil to, že nikto z rodiny o liekoch nič nevedel a myslel si, že ho zachráni. *V jej hlase sa odrazili pocity znechutenia, nebolo ťažké uhádnuť komu patrilo, no bola tam i ľútosť či zmes výčitiek.* Odvtedy som sa o ne začala zaujímať...aby mi už nikto nezomrel. *Elek jej brata pripomínal, aspoň z niektorých ohľadov veľmi. Vynárala sa jej v hlave otázka, ako Charis umrel, keď sa vedia tak hojiť, no napokon sa nespýtala. Keď priveľmi uvažovala nad bratom, bolo jej smutno a Charisova strata bola príliš čerstvá a jej sa nechcelo znovu plakať ani tak Níata trápiť, preto napokon zdvihla zrak k nemu a donútila sa k úsmevu.* Vždy keď sme potom boli so sestrou choré a mali sme jesť lieky, vyhodili sme ich a našli si akú rastlinu potrebujeme. *Napokon sa jej pri tom tajnom študovaní a zahadzovaní liekov podarí usmiať i úprimne.* Teba niečo baví Níat? *Spýtala sa zvedavo*

*Pocítila nával pokušenia, keď k nej pristúpil a vtisol jej bozk. Privrela oči a nechala ho pokojne odísť. Až keď osamela ticho si vzdychla a pozrela očami kde sa stratil jeho široký chrbát a ledva sa ubránila, aby znova druhýkrát nevzdychla. Pohľadom radšej zablúdila do okna von. Nebolo tam pekné počasie. Nepamätala si to tam takto. Sivá obloha, mraky smogu a všade samá sivá a odtiene nepeknej modrej. Takto si uvedomila ako moc jej vyhovoval kočovný život s Arathi, ako sa jej páčilo spať na zemi, iba na lístí, ako všade počuť šum lesa a všetko ostatné, čo tu v lese nebolo. Nie, nepáčilo sa jej, že počula autá a ten typický ruch mesta. Akosi si za ten dlhý čas odvykla. A až teraz si konečne uvedomovala ako moc. Na tvári sa jej zjavila hrubá vráska a tak radšej od okna na chvíľu odstúpila a pustila hudbu. Pokojná, pomalá a kým si sadla k počítaču, už vyhrýzala nejakú starú tyčinku, ktorú našla v ináč prázdnych kuchynských skrinkách. Rýchle ťukanie prstov sa ozývalo v byte v súzvuku s hudbou, ktorú si pustila ako tiché pozadie. Ani to tak nebolelo a konečne mala dobrý, uspokojivý list napísaný pre svojho šéfa. Vraj neodkladné rodinné záležitosti, ktoré ju nútia sa neodkladne odsťahovať mimo planétu Gyro a vzhľadom nato, sa viac nebude môcť podieľať na vývoji a chodu rádia. Kriticky sa nato pozrela a mykla plecami. Môže byť, pomyslela si. Ešte aj s výhovorkou, že odišla narýchlo a svoj komunikátor nechala doma, bola celkom spokojná. Z ľudskej planéty nemala možnosť komunikovať a keďže sa vrátila až dnes, dáva im to na vedomie tak skoro ako len môže. Mala šťastie, že šéfa mala staršieho, no nesmierne empatického muža a tak sa nemusela obávať zbytočných problémov. On by nikdy nerobil z komára somára, ani keby mu bola napísala, že sa jej jednoducho nechcelo. No vzhľadom nato, že k tomu mužovi naozaj prechovávala úctu a všetky hlboké pocity, rozhodla sa, čo najvernejšie mu objasniť prečo nemohla a musí takto narýchlo odísť. Ak by sa podarilo, chcela ísť i za ním. Poslednýkrát starčeka objať a povedať mu, že všetko bude v najlepšom poriadku. Dlhovala mu to.
Kým sa Orin vrátil, už znova stála pri okne. Pri roztvorenom notebooku bol obal zo zjedenej tyčinky, ktorú počas písania zjedla a síce hudba stále hrala, ona tam stála ako stĺp s neprítomným pohľadom. Jeho prítomnosť skôr zacítila ako začula, keď jej na tele vyskočila príjemná husia koža a prižmúrila oči. Tvár obrátila smerom k nemu a na chvíľu spočinula na nahom tele. Presne na tom, ktoré ju vedelo dostať do vytrženia tak ako nikto iný a presne to telo, ktoré sa k tomu jej dokonale hodilo. Pery sa jej roztiahli do jemného úsmevu. Hodia sa k sebe naozaj úžasne, pomyslela si s neskrývanou radosťou.* Ako nádherné miesto. *Odvetila jednoducho šeptom.* Nech pôjdeme kamkoľvek, nezáleží na tom kde budeme, ak ma od seba nebudeš odháňať. Verím, že miesto kam ma vezmeš, bude nádherné, lebo sa ti páči naša jaskyňa a povedal si mi, že ti pripomenula domov. A má to byť aj môj domov. Áno, to miesto musí byť nádherné a ja tomu verím. *Vyslovila pomaly, celkom otvorene, pričom na tvári mala nežný výraz akoby tam už bola, akoby jej niečo malo Altru pripomínať. Nebála sa. Vykročila smerom k nemu a na chvíľu mu spočinula dlaňami na hrudi a pery v nežnom a pomalom bozku priložila k jeho perám.* Pôjdem s tebou kdekoľvek, aj na kraj sveta a budem po tvojom boku, len.. *Nadýchla sa. Slová, nad ktorými uvažovala kým stála pri okne sa drali von a musela ich povedať. Nepáčilo sa jej, že vždy keď sa k sebe nejako priblížili, kedy malo prísť na city nastalo trápne ticho.* Len sa nesmieš o mňa tak báť. Viem, že nechceš aby sa história zopakovala, no nezopakuje sa. Chcem, aby sme odteraz žili život plnými dúškami. Spolu, aby sme nikdy neoľutovali.. Že sme nestihli povedať veci, či urobiť to, čo sme chceli, len sme sa neodvážili. *Pri tých slovách si spomenula na Serama a cítila ako sa jej priťažilo na duši.* Nechcem... *Hlas sa jej zlomil a len pokrútila hlavou. Nasilu, akoby hovorila že je silná žena, sa na neho usmiala a znova ho pobozkala. Potom len pokojne prešla k šatníku, kde si vytiahla dlhé tmavé šaty a zamierila do kúpeľne. Nechcela sa pozerať na jeho reakciu, nie ak to malo značiť niečo, načo pripravená nebola. Strašne chcela, aby žili takto. Naplno. Bála sa, že jedného dňa príde okamih, kedy bude ľutovať, že mu niečo nepovedala, presne tak ako sa stalo u Serama. Aspoň, že v kúpeľni bolo teplo, teplo jej robilo dobre.*

*Keď tú otázku kládol, netušil, že bude mať také nešťastné vyústenie. V istom zmysle bolo pre neho niečím novým, že sa mu niekto zdôveruje so svojimi myšlienkami, ale až žalostne zaostával v poznaní toho, ako sa dá prejaviť súcit a pochopenie.
Rozumel logike toho, čo Olívia hovorila. Mala brata, ktorého milovala a ten zomrel kvôli chybe niekoho iného. Niečo také človeka naučí komu a čomu môže dôverovať a kedy nie. Iba ho prekvapovalo, že dôverovala aj jemu. Utiahnutému, nespoločenskému Arathimu so zmyslom pre cynizmus, ironické poznámky a absolútnou absenciou citu.
Vybral si jeden strom a pomaly spustil telo na mäkký mach porastajúci pôdu okolo vyčnievajúcich koreňov. Usadil sa do medzery medzi nimi a lakťami zaprel o zošúverenú kôru akoby to bolo opierky kresla. Temeno hlavy si uvoľnene oprel o kmeň a pohľad nasmeroval hore do koruny. Cez listy miestami presvitalo slnko, a tak prižmúril oči, aby sa pred nimi chránil.* To, že zomrel nebola tvoja vina.* Pohľadom sa vrátil naspäť k Olíviinej tvári.* Povedala si, že už nechceš, aby ti niekto zomrel, ale bratova smrť nebola tvoja vina.

*Pozorovala ako si robil pohodlie kým ona si obzerala rastlinky a po jeho slovách sa usmiala, aj keď to nebol typický veselý úsmev. Skôr akási zmes rôznych pocitov, ktoré sama nevedela jednotlivo pomenovať.* Myslím že to viem, že to nebola moja vina, no niekedy sa pocit viny vráti a nechce dať pokoj. *Pokrčila zamyslene ramenami. Jej rozum jej stále hovoril, že to nebola jej vina, mala málo rokov, nič z toho čo vedela teraz vtedy nevedela. Svoje slová tak úplne ani nemyslela, skôr len nechcela aby jej ako osobe niekto blízky zomrel, nie pre jej vinu, aj keď mal pravdu sčasti i preto, že tá vina sa niekedy do jej vnútra vkradla, ako taký neželný hosť a robila v nej neporiadok. Aj ona neraz bratovi tie lieky doniesla, mohla si ona či niekto iný všimnúť že to nezaberalo, že horúčka pretrvávala a jeho stav sa skôr horšil. Len pokrútila hlavou v snahe zbaviť sa myšlienok na minulosť, aj keď jej teraz bolo ľúto, že sestra je tam niekde ďaleko. Len ona a rodičia jej z domova chýbali, no najmä sestra. Dom, tie pravidlá a sústavné zákazy, očakávania a sliedivé oči, nič z toho už nikdy nepotrebovala vidieť. Pozrela pod svoje nohy a prekročila jednu z drobných ešte mladých rastliniek, potom si kľakla aby obzerala drobné púčiky na jednej neznámej. Myseľ jej však ešte nebola úplne pri rastlinách, aj keď jej dával pohľad na lúku pokoj i radosť. Znovu zdvihla pohľad k Níatovi, chcela sa s ním rozprávať, aj keď si nebola istá, nakoľko on chcel viesť rozhovor s ňou. Aspoň taký...dlhší.* Máš niečo rád? Vieš, tak ako ja rastliny...*Zaujímalo ju veľa vecí, no mala pocit, že bude rada ak dostane odpvoede aspoň na časť z nich, tých základných.* Ty si už na Altre bol...predtým?