Hory a les

*Nobynu odvážnu odpoveď ocenil krivým úškrnom, ktorý nepôsobil divoko len preto, že lačnosť s akou na ňu hľadel súvisela s tým, ako veľmi po nej túžil. * Provokuješ ma už od prvého momentu ako si predo mnou otvorila tieto ústočká.* už keď to hovoril zodvihol ruku a bruškom palca pohladil zamat jemnej pokožky Nobyných pier. Potom pridal aj ukazovák a nakoniec jej zľahka stlačil íca.* Dokonalé.* zasmial sa hlbokým chrapaľvým smiechom a váhu tela nechal spočívať na Noby tak, aby sa mu hroty jej pŕs vtlačili hlbšie do pokožky na hrudi.* Perfektné.* zachripel už len polohlasom a začal rytmicky pohybovať panvou, ale len tak, aby na sebe cítil horúčosť Nobynho lona aj keď sa doň neponoril. Svaly na chrbte a ramenách mu vystúpili akoby zvádzal boj s neviditeľným nepriateľom, aj keď sa celou mysľou sústredil na to, aby Noby ukolísal do stavu napätého očakávania. Nežným láskaním, bozkami, ktorými jej zasýpal krivku hrdla, lícne kosti a dokonca aj oblúčiky obočia, jej akoby chcel dať najavo, že bude jemný, ale v potom naraz urobil panvou rázny pohyb dopredu a prudko do nej vnikol. Súbežne s tým ju zľahučka uhryzol do spodnej pery a držal ju v zuboch ešte aj vtedy, keď si novým, razantným pohybom vynucoval svoje miestečko pekne hlboko v jej tele.*

*Napriek udalostiam ktoré sa udiali v predošlý deň spala ako zabitá. Únava vyhnala z jej tela i nočné mory, aj keď bolo len otázkou času, kedy sa objavia v plnej sile, pripomínajúc jej obrazky mŕtvy, obraz mŕtveho Charisa, krv, to ako prebodla akéhosi muža a stala sa vrahyňou. Napriek nenávisti ktorá ju v jednu chvíľu dokázala pochitiť pri spomienke na mŕtveho Charisa voči tým lovcom, stále istá jej časť mala pred očami oči muža, ktorému vzala život. Naozaj niekoho pripravila o otca, syna, manžela...čokoľvek ten muž bol. Niekto za ním bude plakať, tak ako ona pre odchod Charisa.
Počas spánku neregistrovala nikoho prítomnosť, nijaké zvuky, pravdepodobne by sa nezobudila aj keby jej niekto pri hlave dupal. Jej telo si potrebovalo oddýchnuť a nebolo ochotné prebrať sa, kým nenačerpá dosť energie na ďalšie dni. Prebrala sa len tak zrazu, bez vonkajšieho popudu, cítila sa akosi dolámane napriek dlhému spánku a čo bolo horšie, cítila hlboko vo vnútri bolesť, ktorú si v prvých momentoch nevedela definovať. Až pohľad na píšťalku jej všetko vrátil, stiahol vnútro do ešte menšieho klbka a donútil zavrieť oči, nie však pre spánok, len akýsi chabý pokus poslať to preč z tela. Napokon sa ale posadí, odhrnie vlasy spred očí, ktoré jej už uschli, no stále príjemne voňali po bylinke ktorú Níat...Náhle sa zarazí, otočí hlavu k svojmu ramenu, akoby kontrolovala, či tam náramnica stále je a či to nebol len výplod jej mysle. Bola tam, na svojom mieste a ona sa mierne upokojila, pohľadom prešla po jaskyni, či tam niekde nebol. Nebol. Netušila kde spal ani nič iné, no u nej nie. Pri obzeraní ale narazila na nový plášť a košeľu, ku ktorej natiahla ruky a položila si ich na nohy, vediac jasne komu patria. Nebola Aratni ho vôňu dokázala rozoznať i ona a pri Níatovi bola niekoľko krát dosť blízko aby vedela že oblečnie bolo jeho. Vyšuchtala sa z deky jednej, potom i druhej a vstala, navliekla na seba jeho košeľu. S jemným úsmevom sa nadýchla a prešla po bokoch uhladiac si ju na sebe, bola jej poriadne dlhá, siahala jej skoro až ku kolenám.* Ako šaty. *Skonštatovala si sama pre seba, len takto to mala ako vrece zemiakov. Chcelo to ešte opasok, aj keď stačil v podstate akýsi špagát či lanko tenké. Poskladala si teda deky a uložila na svoje miesto, zobrala plášť a vyrazila z jaskyne smerom von, vykonať základné potreby, umyť si tvár a nájsť si niečo na jedenie. Vajíčka v nejakých hniezdach a tak podobne. Cestou von našla i lanko, obviazala si ho ako opasok aby to na tie „šaty“ i vyzeralo a potom si cez seba prehodila i plášť, ak by bolo vonku ešte chladno. Netrvalo dlho a mala všetko potrebné vykonané, kráčala smerom z lesa s pár vajíčkami, ktoré sa chystala spraviť nad ohňom. Vo vrecku ale mala čosi, čo chcela dať Elekovi a celkovo sa s ním rozprávať. Nevedela ale kde ho hľadať a nezdalo sa jej rozumné rýpať sa niekam do jaskýň a tak si rozložila asi na deviaty pokus oheň blízko vchodu a čakala, kedy sa zjaví.*

Počas času stráveného s ním jej všetky otázky, ktoré na neho mala celkom vyfučali z hlavy.. Však neskôr sa opýta, keď nato bude čas. A však ako by sa mohla sústrediť na niečo tak vážne, keď si užívala konečne spoločnosť v jeho náruči? Keď konečne vnímala len jeho drzý, víťazoslávny úsmev, ktorý jasne hovoril aký bol moc spokojný sám so sebou a stým kde ju mal? Lenže to ešte nevedel, že ona bola rovnako spokojná. Mala ho presne tam kde chcela. A najviac s čím bola spokojná, boli jeho uvoľnené svaly, jeho hladká tvár na ktorej boli úsmevy patriace len jej, jeho stony, krv a všetko čo k tomu patrilo. Ani nevnímala ako dlho boli hore, vždy keď už myslela, že ten druhý spí, tak začali znova do seba dobiedzať. Nevedeli sa nabažiť jeden druhého akoby spolu neboli ktovie ako dlhý čas. Nešlo len o to, že sa milovali, šlo hlavne o pocit a radosť z toho, že nemuseli nič riešiť, nemuseli sa ničím vážnym zapodievať. Jednoducho len spolu trávili čas. A naozaj krásne.

************************************** Ráno **************************************

Po zemi sa plížil čierny tieň k ich posteli. Zakrádal sa celkom pomaly, dával si pozor, aby spiaceho Orina na posteli neprebudil. Pri posteli sa tieň celkom zastavil a vyčkával. Striehol. Na posteli sa ozval zvuk a drobný čierny tieň celkom zmeravel strachom, že bude odhalený. Po chvíli ticha, kedy sa zdal "vzduch čistý" sa znova pohol. Do papule zobral okraj kožušiny, ktorú mal cez nahé telo prehodenú Orin a opatrne mu ju začal sťahovať. Dával si pozor, aby jeho odhalenie nepadlo skôr než bude chcieť. Ako myška... Pracoval ticho, dôsledne a efektívne a v momente ako misia bola splnená a kožušina bola na zemi, prišiel čas na besnenie! Noby všetkými štyrmi vyskočila na posteľ a hravo začala vrčať a dobiedzať do Orina aby sa prebudil a pridal sa k nej. Hravo mu najskôr pritlačila mokrý, ľadový ňufák ku krku, potom prešla nižšie a chytila do papule Orinovu ruku. Decentne tesákmi stisla a potom uskočila a zaútočila na nohu. Sama presne nerozumela tomu čo to tam stvárala, ale správala sa ako hravé šteňa pripravená k hre. Jej gestá i hravé vrčanie, dobiedzanie do Orina, to všetko kričalo nech sa s ňou hrá. Dokonca začala vyskakovať a ako stepná koza sa odrážala zo všetkých štyroch láb, chrbát prehnutý do oblúčika. Skákala po posteli i po Orinovi. "Poď sa so mnou trochu ponaháňať!" Hravo znovu po ňom chňapla a zoskočila z postele pripravená v prvom momente ako uvidí jeho spoluúčasť na hre vyraziť preč.*

*V noci nemohol spať a pochyboval, že ešte niekedy zaspí bez toho, aby na viečkach okamžite nevidel Charisvu tvár v okamihu, keď zomieral. Robil preto jediné, čo mu pomáhalo a celý večer strávil v lese alebo na bojovom poli, kde mu pach mŕtvol a pohľad na zohavené telá Lovcov pripomínal, že svoj dlh splatil. Logicky tomu tak bolo, ale výčitky svedomia mali hlbšie korene než bola jeho túžba po pokoji. Do myšlienok sa mu občas vkradla aj spomienka na predchádzajúci deň a zhromaždenie, na ktorom hrozilo, že Olíviu vylúčia spomedzi seba a nechajú ju samú na tomto mieste, aj keď už teraz bola stratená. Možno by sa zachoval rovnako ako Níat, ale tá zvláštna absencia citu bola ako voda stojaca v jaskyni, ktorá sa navonok zdá plytká, ale v skutočnosti jej hĺbka naháňa hrôzu. A keď sa konečne spamätal a chcel vystúpiť na protestZeon ho chytil za rameno a prudko ho potisol k jaskynnej stene.
"Už je neskoro, Elek!" prihovoril sa mu vtedy snažiac sa o to, aby jeho hlas znel neutrálne, ale on mal predsa len pocit akoby v ňom nadobro niečo zomieralo. Znovu sa trhol, ale Zeonove ruky boli pevné, keď mu predlaktie pritlačil pod hrdlo. Chytil sa ho, bojoval s ním, ale bez úspechu, takže nakoniec nestratil len priateľa, ale aj ženu, ku ktorej cítil nehu akú k žiadnej inej bytosti nepocítila a tiež túžbu, ktorá mu rozpaľovala krv v žilách kedykoľvek sa ocitol v jej blízkosti. A spomienka na ich bozk všetko len sťažovala a robila z jeho utrpenia hotové muky, pretože odteraz sa jej už nebude môcť dotknúť. Zostala síce v svorke, ale bolo to akoby odišla, pretože sa na ňu mohol len pozerať.
Níatov pach z nej ucítil ešte skôr než ju uvidel a už len myšlienka na to ako si večer líhajú a on... nepatrne pokrútil hlavou aby si prečistil myšlienky a urobil to, čo sa mu už raz vyplatilo. Znovu sa tváril akoby si Olíviu vôbec nevšimol.*

*Pracovala na svojich raňajkách, uvažujúc nad tým, čí ich nenazbiera viac aj na nieskôr. Napokon ale ostala pri ohni a len čo boli hotové, pustila sa do nich. Nazbierať niečo chutné k tomu nebol v týchto lesoch problém, aj keď by si skutočne dala chleba. Ten ale na stromoch a kríkoch nerástol a tak ostala pri vajíčkach s akousi zeleninou, aj keď to zase zelenina nebola. Potichu prežúvala, vždy len zdvihla zrak keď niekto vyšiel z jaskyne, niekedy na nej zastali pohľadom dlhšie, pokrčili nosom a šli ďalej, alebo niektorí prešli akoby tam ani nebola. Nijak zvlášť ju to neprekvapovalo, bolo to tak i doteraz, takže jedla a čakala na Eleka. Možno keby uvidí Zeona, s tým by sa chcela rozprávať tiež, no teraz potrebovala hlavne Eleka. Bol to jej priateľ a hlavne bol priateľ Charisa. Pohľad očí posmutnel pri myšlienkach na neho, vnútro sa len opäť stiahlo. Našťastie v tej chvíli zazrela Eleka, aj keď on akoby ju ani nevidel. Usúdila že to preto že je smutný, hodila do seba posledné kúsky jedla a ešte s plnými ústami sa rozbehla k nemu, hltajúc do seba celé kúsky, nedbajúc nato či jej zabehne. Dobehla až pred neho, ani nezastavila len omotala útle ruky okolo jeho pása a silno ho objala. Predstavoval pre ňu niečo iné než ona pre neho, bol priateľom akého nikdy nemala, či skôr bratom, ktorý jej kedysi umrel a ostala jej len sestra. Ona mu vtedy v jaskyni naznačovala že má brata i sestru, no pravdou bolo, že o brata prišla pred niekoľkými rokmi a on bol istým spôsobom jeho náhrada. Mala ho rada a bola smutná z toho že on to vnímal inak, pretože to čo by chcel on mu dať nedokázala. Nedokázala ho vnímať tak ako on ju.* Mrzí ma to Elek. *Povedala potichu, bola si istá že bude vedieť o čom hovorila. O smrti Charisa, o tom že prišiel o svojho priateľa.*

*Zo spánku sa zobudil v momente ako sa vonkajšia teplota na jeho tele nepatrne zmenila a na nahej pokožke pocítil ľahké šteklenie. Nestrhol sa len preto, že pomer pachov v izbe sa nijako nezmenil. Stále tam bol len on a Noby, ktorú tentoraz vnímal oveľa intenzívnejšie, čo mohlo znamenať len jediné. Potlačil úškrnok, ktorý bol jedinou akceptovateľnou formou jeho úsmevu a so zatvorenými očami vnímal ako mu len kožušiny pomaly putuje po tele - najskôr po rebrách, ktoré mu napínali pokožku hrudníka pri rytmických nádychoch, dolu pásom až na boky a potom cez svalstvo na zadku.
Ležať na bruchu takto vydaný napospas mladej hravej vlčici bolo niečo, čo mu okamžite zbystrilo všetky zmysly. Vychutnával si každý dotyk, každé prehnutie postele, keď sa šantila a pokúšala sa do hry zapojiť aj jeho. Predtým sa o to pokúšali iba mladé, ktoré mali v svorke a ktoré sa za ním pozliezali v okamihu, keď si v démonej podobe vychutnával chvíľku pokoja. Liezli po ňom, drobnými labkami sa prehŕňali v jeho hustej srsti a ihličkovitými zubami sa snažili prichytiť alebo mu chytali chvost, ktorým lenivo mával zo strany na stranu len aby ich vyburcoval. Aby sa takto podvolil hre musel mať náladu a tú nemával veľmi často, čo však nebol prípad tohoto okamihu. Odrazu sa jeho ramená prudko vymrštili k Nobynmu vlčiemu telu a zvalili ho na posteľ. Zužitkujúc svoje dlhoročné skúsenosti v zápasení, keď musel potvrdzovať svoju dominanciu, privalil vlčicu svojím telom tak, že jej neubližoval, ale zároveň samého seba chránil pred jej ostrými zubami.* Tak tu mám svoju vlčicu.* zašepkal jej priamo do ucha zataiľ čo ju jednou rukou držal za kožuch okolo hrdla a druhú si uvoľnil, aby ju mohol pohládzať po jemnejšej srsti na hrudi a bruchu. Hladkal ju dlhými nežnými ťahmi presne na tých miestach, kde to aj on ako vlk zbožňoval a snažil sa pritom zachytiť lesk jej očí. Potom si na chvíľu zaboril tvár do hustého kožuchu, zhlboka sa nadýchol a v ďaľšom okamihu sa už týčil nad ňou v démonej podobe čierneho vlka. Tam kde mal predtým tvár bola teraz jeho papuľa a zuby, ktorými ju hravo zvieral.*

/ to bolo také peknéééé /

*Keby je v ľudskej podobe smiala by sa tak moc, až by ju bolelo bruško. Ale toto bolo ešte lepšie! Cítila sa skvelo a už teraz vedela, že pravdepodobne bude dosť času tráviť práve v tejto podobe. Och, keby bola vedela aké to bolo úchvatné! Cítiť na sebe srsť, môcť hopkať a pritom si nepripadať trápne a môcť vrčať! Páčilo sa jej to. Len jediné čo jej vadilo bol chvost. Furt ju plieskal do zadných láb. Akosi ešte nenašla spôsob ako ho ovládať, furt mala nutkanie obrátiť sa a rafnúť sa doň. No už len to by jej chýbalo, aby si ubližovala! Nejako sa s ním naučí žiť a pokiaľ nebude mať blchy, bude šťastná a spokojná. A v tej chvíli bola spokojná aj s Orinom a jeho reakciou. Vôbec ju nemusel držať za krk, ležala pokojne a priam blažene privierala oči, keď ju hladil. V tej chvíli, pri tých moc príjemných dotykoch, by sa dokázala zriecť aj hry na ktorú bola tak veľmi nabudená. Spokojne odfukovala, ticho vrnela a z hrude jej pritom vychádzalo spokojné vrčanie, ktoré sa vôbec nepodobalo tomu ako keď do neho vyrývala. Páčilo sa jej to a musel to vedieť aj on. Orin vedel spôsob ako Noby upokojiť a to jediným ťahom ruky. Bolo jasne počuť ako si dlho a spokojne vydýchla ako zaboril tvár do jej srsti. Keby jej nedržal krk, pritisla by hlavu k nemu a vychutnala si ten výnimočný stav.
Lenže netrvalo dlho a už tam nebol v ľudskej podobe a všetok pokoj odišiel aj s ním a vrátila sa hravosť. Okamžite sa polovicou trupu nadvihla a nežne zaborila ňufák do Orinovej dlhej srsti. Obaja boli čierni, len ona bola drobná. Oproti nemu vyzerala ako šteniatko a netušila či sa to niekedy zmení, ale nevadilo jej to. Drobné telo malo svoje výhody a presne vedela, že jedného dňa ju nedobehne keď sa bude moc snažiť a bolla ochotná dať ruku do ohňa za tvrdenie, že jedného dňa to docieli! Rozhodla sa však teraz všetko uhrať na city. Akoby jej strašne ublížil, začala skučať. V tvári sa jej zjavilo zhrozenie a mykla sebou pri prvom jemnučkom povolení zubov. A už jej nebolo. Už trielila o sto šesť cez jaskyne von. No žiaľ, nemehlo v ľudskej podobe, nemehlo i vo vlčej, lebo akonáhle sa jej podarilo dostať von z ich časti, pocítila ako narazila do ľudských nôh a skopŕcla sa ako gulička pár metrov, pričom za sebou začula i tupý dopad mužského tela. Kútikom oka stihla zaregistrovať, že to chudáka Torika zvalcovala a už znova trielila von. Chcela sa hrať v lese, bez zbytočných pohľadov druhých Arathi. A hlavne bez toho prekvapenia vo vzduchu, ktoré pocítila. Skoky naťahovala, pod labaymi cítila rôzne dotyky. Najskôr len hladkú skalu jaskýň, ale ako sa blížila k východu, hladký kameň sa menil na štrk a hliny až sa nakoniec stal len trávou a ju oslepilo slnko. Kútikom duše zadúfala, aby sa pred ňou nezjavil strom skôr než sa zrak prispôsobí rannému svetlu. Čo bolo na tom krásnom pocite slobody najkrajšie, bol fakt, že v tom nebola sama. Že tam bol s ňou on.*

(( ďakujem ))

*Naozaj si ako blázon mysle, že Olívii unikne? že sa mu podarí nepozorovane stratiť v jaskyniach, zatiaľ čo ona si len na pár krokov od neho užívala raňajky? Cítil vôňu jedla a vôňu samotnej Olívie, ktorá mu bola vždy taká blízko a potom ho doslova ovalil Níatov pach, ktorým akoby mu zasadil úder priamo do žalúdka. Olívia to síce nemohla vedieť, ale takýto pach mal na druhých Aratahi pôsobiť odstrašujúco ako tabuľa s nápisom: Zabijem ťa, ak sa jej čo len dotkneš." Samozreje to bolo bláznivé, ale keď ho objala mal pocit akoby mu samotný Níat vrazil do čeľuste až mal chuť odpotácať sa preč. Ešte nikdy necítil niečo také silné, preto ho podvedome striaslo a opatrne sa z Olíviinho náručia vykrútil.* Aj mňa to mrzí.* snažil sa kontrolovať si hlas, ale predsa znel o čosi chladnejšie než obyčajne. Na jednej strane ho to mrzelo, ale nedokázal si pomôcť. Pery sa mu začali kriviť a odhaľovať ostré zuby. Odrazu pôsobil divoko a ostražito. Zhrbenými plecami a ďalším úkrokom do strany Olívii naznačoval, aby si držala odstup.*

*Napriek tomu, že istá jej časť možno čakala že sa odtiahne ju to prekvapilo a len ostala stáť na mieste, s rukami pustenými pri tele, dívajúc sa do jeho tváre. Jej prekvapenie sa zväčšilo, keď jej ukázal ostré zuby, akoby jej dával varovanie, nech sa k nemu neopováži už takto priblížiť. Odstupoval do strany ďalej od nej, ostražito ju sledoval a ona si uvedomovala, ako k tej všetkej bolesti pribúda ďalšia. Nechcela Eleka stratiť, no čo vlastne čakala, keď mala na ruke Níatovu náramnicu? Aké to pre neho asi bolo keď sa na ňu musel dívať a vedieť že patrí k niekomu inému? Zvesila plecia a v tichosti sa na neho dívala smutnými očiami, ruka jej siahla do vrecka, kde sa dotkla povrchu píšťalky.* Budeš sa mi teraz vyhýbať? *Spýtala sa radšej priamo, nechcela ho naháňať ak mu mala byť na príťaž a bola nie práve vítaná. Snažila sa len ovládnuť svoj hlas a nerobiť to ešte aj jemu ťažšie, no nebolo to ľahké a asi ani možné.* Niečo som ti chcela dať. *Doplnila a bola rada že mohla skloniť na krátky okamih hlavu z jeho tváre. Skutočne medzi nimi budoval múr a držal si ju od seba ďaleko. Aj keď rozum to chápal, jej vnútro to nechcelo pripusitť, stratu priateľa, jedinú osobu ktorá sa s ňou chcela rozprávať a nezavadzala jej. No teraz už hej.* Mal by si si to nechať. *Vytiahla z vrecka píšťalku a bez toho aby sa pohla len natiahla ruku a otvorila dlaň, aby si ju zobral a ona nenarušila nejaké to jeho osobné rozmedzie. Aj keď chcela, už nemohla. Nemohla byť sebecká a chcieť po ňom aby ju trpel pri sebe.*

*Dokonale to na neho zahrala a on jej všetko zhltol aj s navijakom ako poslušná ryba, ktorá sa nechá chytiť na návnadu. Ibaže svojím útekom v ňom vyburcovala úplne opačnú reakciu akou bol hnev. Naozaj sa ... zabával. Inokedy sa nad takéto hry cítil povznesený, ale teraz išlo o Noby a o to, že mu každou chvíľou unikala čoraz viac.
Dlhšie nečakal a vybehol z jaskyne držiac sa stopy, ktorú jeho vlčica nezanechávala len svojimi labami, ale predovšetkým vôňou, ktorú by neomylne spoznal kdekoľvek. Bol zvyknutý pohybovať sa podľa pachových stôp, ale teraz mu to navyše prinášalo potešenie. V rýchlosti prešiel okolo Torika, ktorý sa znovu staval na nohy a nechýbalo veľa, aby ho zhodil aj on.
Ibaže len čo sa dostal cez hranicu lesa odrazu si rozmyslel svoju stratégiu priameho útoku a rozhodol sa, že spojí príjemné s užitočným a uštedrí Noby prvú lekciu. Presne takto sa vychovávali mladé. Bolo im treba ukázať ako sa lesom pohybovať tak, aby ich nezbadal nikto iný ak to sami nebudú chcieť. Počkať si na korisť, byť trpezlivý.
Zmiernil zbesilé tempo behu, na chvíľu zastal a zavetril vo vzduchu, aby skontroloval či je pachová stopa stále rovnako výrazná. Potom sa otočil a vyhliadol si vhodnú cestičku proti vetru, aby ho nemohla zacítiť. Labami ľahko došľapoval na lístie a mäkkú lesnú pôdu. Pohyboval sa ladne takmer bez hluku a pekne si vystriehol Noby krčiac sa na previse priamo nad ňou. A potom vo chvíli prekvapenia skočil. Dopadol s ľahkosťou priamo pred ňu, prikrčil sa na predných labách spustiac hlavu k zemi a vyceriac zuby akoby ju chcel naozaj uloviť, ale potom hravo zavrčal a posunul sa o kúsok dozadu presunúc váhu tela zase na zadné laby, takže sa poriadne natiahol.*/

*Jeho postoj dosť jasne naznačoval, že niečo také ako blízkosť už medzi nimi nemôže fungovať. A pritom ani sama Olívia nemohla tušiť ako veľmi po tom túžil. Iba toto jediné ľuďom závidel, ale ak sa raz Aratahi zaviazal jednej žene bolo to takmer neodvolateľné a ak ju nemohol poňať za svoju družku potom to bolo len zbytočné trápenie. Chcel, aby to bolo inak, ale všetky jeho inštinkty mu vysielali varovné signály, že sa má držať v úzadí.
Spoznal Charisvu píšťalku a výčitky premiešané so smútkom mu znovu zaplavili vnútro ako kalná bahnistá voda, ktorá síce raz opadne, ale všetko, čo po sebe zanechá je len špina a skaza. Oči upieral na píšťalku akoby ňou bol zhypnotizovaný. Dokonca na malú chvíľu uvažoval, že ju neprijme, ale voči Olívii by to už beztak bola ďalšia zbytočná krutosť, a tak si svoje rozhodnutie rozmyslel a pamiatku na Charisa prijal. Na chvíľu nástroj poťažkal v ruke, ale bolo to ako poťažkávať list, ktorý takmer nič neváži. odraz prehovoril.* Ďakujem, že si mi ju odniesla, ale viem celkom iste, že by Charis chcel, aby si ju mala pri sebe ty.* odrazu pocítil potrebu povedať jej ako zomrel.* zachránil ma. Zachytil guľku, ktorá bola určené mne...* hlas sa mu zasekával, ale aj napriek tomu pokračoval ďalej.*.. a ja teraz netuším ako to bude bez neho vyzerať a aké to bude medzi nami, ale keby som k tebe necítil to, čo cítim...* odkašľal si a začal s novým odhodlaním.* Asi bude najlepšie ak sa budeme jeden druhému vyhýbať. Cítim ho z teba..* zvlášť tu poslednú vetu vyriekol s takým odporom akoby sa mu v tej chvíli naozaj urobilo fyzicky zle. A pretože už nestál o žiadne slová, vrátil Olívii píšťalku a najrýchlejšie ako mohol zamieril naspať do jaskyne.*

*Níat sa objavil až vtedy, keď Olívia osamela a netušil, čo sa medzi ňou a Elekom len pred malou chvíľou odohralo. bol oblečený v čistých veciach. Nohavice aj košeľa mu dokonale padli, aj keď už očividne neboli najnovšie, ale nezdalo sa, e by sa tým práve trápil. Cez ramená mal prehodenú mŕtvu srnu. Hlave jej ovísala a kolenbala sa zo strany na stranu povedľa jeho boku akoby mu udávala takt a rytmus krokov a jej oči mali presne ten správny nádych čokoládovo hnedej. Vysal ju do poslednej kvapky krvi, ktorá bola, mimochodom, dosť o ničom, ale aspoň už v prítomnosti svojej družky dokázal myslieť aj na niečo iné ako si ju obložiť prílohou a zožrať.* Raňajky!* zavolal na ňu už z diaľky a s hrdosťou, ktorú by nemohol zaprieť ani keby chcel nakoniec srnu zvalil ako vrece priamo Olívie pod nohy.*

*Po chvíli tempo behu zmiernila, vzhľadom nato, že mu nechcela utiecť, chcela aby si tento moment hry užila s ním. Nešlo o to niečo si dokazovať. I tak nemala čo. Dlhé skoky sa skrátili a ona spomalila do pomalšieho tempa. Cez rameno sa obzrela či zazrie jeho hustú čiernu srsť, ale nikde ho nevidela. Tušila že jej dá poriadnu lekciu na akú nikdy nezabudne a preto zadržala zakňučanie, ktoré sa jej chcelo tak nezmyselne vydrať von. A veruže dobre, že sa ovládla, lebo v tej chvíli sa pred ňou zjavil Orin. Ostala stáť, laby strnulé, krk natiahnutý do výšky a hlava sústredene obrátená k nemu so zdvihnutými uškami. Všimla si jeho hravosť a v tej chvíli naklonila hlavu nabok akoby mu nerozumela. Zaujala rovnakú pozíciu ako on. Ritka von, chvost hore, predné laby naširoko pred sebou roztiahnuté a papuľa naširoko rozďavená vo vlčom úsmeve. Hravo vyskočila na laby a rozbehla sa proti nemu. Akoby ho chcela zvalcovať, ona však len pri tom svojom splašenom pobehovaní venovala svojmu druhovi nepatrné dotyky ňufákom. Tak to robievajú i vlci vo svorke. Fena a samec, ktorí spolu tvoria pár, sa často dotýkajú ňufákmi. Nepatrné dotyky na hustej srsti krku, robia to i za behu a ona si ani neuvedomovala, že niečo také robila. Jednoducho jej to prišlo celkom prirodzené a pozvoľna prešla do pokojnejšieho prístupu, kedy stále pekne narovnaná, akoby zjedla pravítko, pristúpila k nemu a začala mu oblizovať papuľu. Aj tú najmenšiu smietku zachytenú pri behu mu dala dolu a trela sa mu vlastným pyskom o krk a pod papuľou. Bol jej druh a i v takýchto gestách mu to prejavovala.*

*Vidieť ako bezprostredne Noby prijíma svoju zvieraciu podstatu bolo akoby ju aj on spolu s ňou objavoval odznovu. Rozmýšľal len nad tým či si uvedomuje komu vlastne teraz preukazuje všetky tie nežnosti, pretože v démonej podobe vnímal všetko len spostredkovane. Medzi ním a jeho démonom nastala zvláštna zhoda, kedy mu neodpieral nijaké vnemy a ich konanie bolo zosúladené ako konanie jednej bytosti. Iba pri takýchto nežnostiach bolo možno démonovo pociťovanie oveľa silnejšie. vychutnával si okamih nežností a intimity, ktorá bola v ich rode založená na úplne iných pravidlách a len čo si vynútil trochu priestoru, mykol hlavu, presunul váhu tela na predné laby, všetky nežnosti Noby starostlivo vrátil. Pošúchal sa lícom o jej krk a dal si záležať na tom, aby sa ich pachy ešte viac premiešali a spojili dohromady. Na rozdiel od mladej vlčice sa správal pokojne, nevyskakoval ani neštantil ako ona, ale podľa hravých chňapnutí a následného nežného dotyku ňufáka musela poznať, že má z ich spoločnej hry rovnakú radosť ako ona.*

*Mlčky stála a odpoveď na tú najpodstatnejšiu otázku vo vnútri vedela. Bude sa jej vyhýbať a ak mala v sebe kúska citu, musela sa mu v tom podriadiť. Nemohla ho naháňať a vynucovať si jeho spoločnosť tak ako to bolo predtým, iba by ho trápila a ona chcela pravý opak. Chcela aby sa smial ako vtedy na lúke keď jej spravil loptu a naháňali sa tam všetci, aby bol šťastný. No nebol, nielen preto že prišiel o Charisa, ale aj preto, že ona sa rozhodla zviazať život s Níatom. Mala preto výčitky, aspoň z pohľadu že mu ublížila, aj keď by svoje rozhodnutie napokon nemenila, pretože Elekovi by áno povedať nikdy nemohla. Nebol by s ňou nikdy šťastný, pretože by nedostal nič z toho po čom by mohol túžiť a čo mohol raz skutočne u nejakej ženy nájsť. Začínala si ešte viac uvedomovať nezmyselnosť snov o láske, pretože láska bolela. Buď bola neopätovaná alebo len namýšľaná, no aj tak stále bolela. Načo potom bola? Mlčky počúvala to čo jej povedal už Níat, o tom ako Charis skočil pred Eleka a sťažka preglgla, vnútro sa jej chvelo a bolesť sa navracala.* Mal ťa rád a napriek všetkému ako chcel pôsobiť...*Pre množstvo slín v ústach musela preglgnúť a pokrútila hlavou.* Keď som sa tu zjavila, nepoznal ma a aby ma zachránil, skončil tak ako si videl. *Hral sa možno na chladného a držal si odstup, no ani ju nepoznal a nechal sa prizabiť pre neznáme dievča, ešte k tomu človeku.* El...*Chcela ho ešte zastaviť, no zastavila skôr seba, lebo nebolo nič, čím mu mohla pomôcť. To čo povedal v nej však vynorilo otázku, ako to myslel, že ho z nej cítil a čo tým vlastne myslel. Neisto pozrela na svoje oblečenie, vlastne plášť ktorý teraz mala na sebe ukladala si skladačky na správne miesta. Píšťalku len držala v dlani akoby keď ju pustí mala o niečo prísť, aj keď to sa už dávno stalo. Otočila sa však za známym hlasom, píšťalku nechala klesnúť do vrecka plášťa a čokoládové oči jej padli na mŕtvu srnku. V jej vnútri to teraz nevyvolalo nič, mala iné otázky.* Dal si mi svoje veci aby sa odo mňa ostatní držali ďalej? *Spýtala sa potichu. Nie je v tom ani kúsok výčitky, je to jednoduchá otázka, v ktorej hľadá odpovede na svoje otázky. Možno i Dorsad jej ho dal preto, aby istým spôsobom zabránil ostatným približovať sa k nej a možno práve preto jej ho včera Níat roztrhal.* Znamená to teraz, že nebudem môcť mať priateľov? *Pera sa jej mierne zatriasla, v skutočnosti ju zaujímali len dve osoby. Možno sa jej i Zeon bude vyhýbať, možno menej než Elek, ale predsa. Netušila aké to bolo pre družku vodcu, či aj jej sa vyhýbali, no nemala pocit žeby sa s ňou nebavil ten s ktorým prišla vtedy na bojisko. Oči sklonila a zrak jej konečne padol na srnku. Inak by už určite spustila slová o tom prečo zabíja práve slrnky, teraz ju ale upútali mŕtve oči farby, akú niesli aj jej oči.* Má oči ako ja. *Vyjde z nej trochu prekvapene.* Mám to brať tak že som na zožratie? *Pokúsi sa na úsmev, no od šťastnej má ďaleko a aj keď to má byť rýpavé, chýba tomu ten správny rýpavý tón. Neskôr si z toho bude asi, teda určite uťahovať, no teraz nie. A na zožratie beztak asi moc nebude, veď včera jej povedal že je hlúpa keď mu núka svoju krv. No možno nie úplne tak, ale tak nejako sa to zafixovalo v jej hlave.* Jedávaš aj mäso, nielen krv?

*Páčilo sa jej ako sa ich srsť dotýkala, ako cítila jehu ňufák na sebe. Laby sa jej zmenili na ruky a tie zaborila do jeho hrubej srsti. Chcela ho cítiť aj ako človek, lebo..* Nás ešte nezoznámil, ten súkromník Orin. *Šepla démonovi do uška. Keby tak vedela ako komunikovať s ním. Vlastne ani nevedela ako sa volal! Nič jej o ňom nepovedal. Keby sa jej dalo spojiť s ním, spýtala by sa ho na veľa vecí, no netušila či sa vôbec to dá. A presne to boli otázky, ktorými ho plánovala umoriť ešte pred spánkom, ale akosi jej to nevydalo. Však ešte bude mať čas. Odtiahla sa tvárou. Chcela si ho prezrieť. Do úplných detailov, každý detail, ktorý jej mohol pomôcť spoznať ho medzi inými Arathi. Ruky však nespúšťala z jeho krku. Prstami ho hladila v hustej srsti a pritom skúmavo mu hľadela najskôr do očí. Boli medené a strašne ju vábili. Potom mu skĺzla k jeho pysku na ktorom bola celkom kratučká srsť a takto si pohľadom preskúmala celé jeho veľké telo. Aj keď bola v ľudskej podobe bol obrovský a robilo jej strašne príjemne mať dlane v jeho srsti, na krku a následne na mieste kde hrudník ukrýval srdce.* Nechcem ťa vyhadzovať, ale musím Orinovi niečo nepekné vyviesť. *Povedala potichu. Nechcela uraziť jeho démona, ale to čo chcela oznámiť svojmu drahému, malo byť utrpením pre neho a nie pre jeho démona.* Vieš, dnes pre neho nastal deň, kedy bude otrokom a ja mu to ráčim poriadne osladiť. Neviem sa však dočkať kedy budeme pokračovať tam kde sme skončili. *A verila, že to bude skoro. Dnes však už nie. Síce sa ešte ocitnú vo svojich podobách, ale nie kvôli hre. Skôr než by stihol pustiť Orina sa však ešte rýchlo obtrela tvárou o neho. Potom ho pustila.*

"Myslíš, že by si sa mohol ovládnuť a nedávať mi tak jasne najavo ako sa ti to páči?"
Na jeho slová však démon reagoval len neurčito. Nesústredením zavrčaním, v ktorom sa ozývala nepopierateľná dávka spokojnosti, mu dával celkom jasnú odpoveď. Mohol si trhnúť nohou. Keby nejakú v tej chvíli mal.
Nakoniec presviedčať vlastného démona, aby nepociťoval uspokojenie pri Nobyných dotykoch bolo ako bežať hlavou proti múru. Netušil do akej miery sa v jej podvedomí zachovali spomienky na to, kým bola v skutočnosti, ale len pred malou chvíľou im obom dala zreteľne najavo, že sa v nej vlčia časť prebúdza celkom prirodzene. Každý jej dotyk svedčil o tom, aké city k nemu prechováva a on... znovu sa ozvalo krátke zavrčenie určené len jemu....teda vlastne oni by ju nemali tak trápiť. Vôbec by ju nemali trápiť.
Len čo sa Noby odtiahla prevzal Orin kontrolu nad svojím telom a démon ustúpil do úzadia. Premena bola rýchla až sa zdalo, že plynie celkom hladko, ale počas dlhých rokov života si už obaja stihli vybudovať akúsi nevšímavosť voči bolesti, ktorá to celé sprevádzala. Ako pri všetkom, aj tu platilo, že so skúsenosťami bolo všetko jednoduchšie.
Orin sa Noby usmial zo svojej ľudskej tváre, ale v pohľade mal stále kus divokosti, ktorá sa nikdy celkom nestratila. Bola prítomná v každom jeho pohybe a geste, keď sa mu zreničky zúžili ostražitosťou a do kútika pier sa vkradlo napätie, ktoré jeho úsmev udržiavalo na hranici medzi nehou a ironickosťou.* Správne som počul, že si sa rozhodla vybrať si svoju výhru?* zreničky sa mu ešte viac zúžili, nonšalantne mávol rukou vo vzduchu a keby sa práve nenachádzali v lese to gesto by mu viac pristalo ako majiteľovi starého kaštiela alebo člena šľachtickej rodiny. Odrazu pôsobil pokojným rezerovaným dojmom, preto jeho ďalšie slová vyznievali oveľa vtipnejšie.* Čo pre vás môžem urobiť, moja drahá?* presunul váhu tela na ruky a naklonil sa k Noby bližšie. Premeral si ju dlhým dvojzmyselným pohľadom a čakal na odpoveď, ktorá ho určite dostane na kolená.*

*Tešila sa na svoju výhru v podobe jeho hry na otroka. Ani len netušil čo všetko si dnes na neho prichystala. A začínala si to vychutnávať vo chvíli ako sa jej spýtal nato, čo pre ňu môže urobiť. Pery sa jej ešte viac roztiahli do nepekného úškrnu a neubránila sa tomu ani keď mu pozrela do očí. Mala tam iskričky zloby. Číro čírej a ani trochu sa pre ne nehanbila.* Dnes mi budeš robiť bezprostredne otroka, môj milovaný a preto som sa rozhodla trochu ťa potrápiť, nech nie je ani najmenšia šanca, aby si na tento deň náhodou zabudol. *Začala potichu s poriadnou dávkou smiechu v hlase.* Hm... Chcem, aby si mi celý deň prejavoval city, Orin. Ale nie len tak, že mi dáš pusu, či ma zatiahneš do uličky a pomiluješ ma tak prudko, že nebudem vládať stáť na nohách. *Drzo sa usmiala, lebo si bola istá, že mu presne taká myšlienka napadla.* Nie, chcem aby som dnes mala pocit, že ma miluješ. *A to začala len tak zľahka. Až sa ovládla, aby si nepukla prsty na rukách.* A urobíme si výlet. Vzhľadom nato, že čoskoro sa odohrá náš odchod na Altru, ja tu mám ešte isté veci otvorené, takže dnešný deň až do zajtrajšieho rána strávime v meste. *Ha ha ha! Mal čo chcel a o čo si koledoval. Nevedela sa dočkať reakcie v jeho tvári.* A neskús sa mi odporovať, Orin! Sľúbil si, že urobíš čokoľvek, tak urob. Len čo sa vrátime do jaskyne, oznámiš Arathi, že ideme preč. Môžeme vziať aj Oliviu ak by niečo chcela a potom sa stretneme zas ráno, aby sme sa mohli vrátiť. *Mala to premyslené do detailov. Chudáčik Orin.*

*S rýchlosťou s akou pred ním Olívia vyložila všetky svoje myšlienky sa ešte nestretol, pretože poväčšine počúval len Daghartovo frflanie, na ktoré nemusel nijako reagovať alebo príjemné umŕtvujúce ticho, keď sa obaja dohodli, že môžu fungovať aj bez toho, aby mali jeden druhého plnú hlavu. Keď bol Níat Níatom vo svojej ľudskej podobe staral sa o základné veci, ako napríklad, kde prespia alebo ako sa skryjú pred ľuďmi v údolí alebo ako si medzi ľuďmi v údolí nájdu potravu a keď bol sám sebou zase Dagharta jeho myseľ sa nesústredila na nič iné ako vonkajšie vnemy. Teplotu ovzdušia, pevnosť terénu pod nohami, všadeprítomné zvuky lesa.
S Olíviou po boku sa odrazu Níat musel venovať konverzácií, ktorá nebola práve jeho silnou stránkou a ako k nemu doliehali jednotlivé útržky a vety z jej úst menil sa aj jeho výzor. vyskúšal si snáď všetky výrazy od pobavenia a mrzutosť až po neurčitý tupý pocit v hrudi, keď si všimol ako sa jej zatriasla brada v predzvesti plaču. Pretože ak bolo niečo, čo ho dokázalo vyviesť z miery a vziať mu z rúk všetky triumfy, potom to bol pohľad na ženský plač. Odrazu sa oproti Olívii cítil aspoň dvakrát taký veľký ako v skutočnosti a oveľa neohrabanejší. Nezvyčajný pocit, s ktorým sa nestretával často ho prinútil voči nej reagovať útočne, ale viac ako úmyselne bol hrubý podvedome.
Namiesto toho, aby jej hneď odpovedal jednou rukou znovu zodvihol srnu akoby nič nevážila a druhou ju chytil za zápästie. Keby prstami skĺzol nižšie mohlo by to vyznieť podozrivo jemne, preto ju za sebou potiahol ako malé vzpierajúce sa dieťa. Dlhými krokmi štedro ukrajoval zo vzdialenosti, ktorá ich delila od súkromia pri jazere a bolo mu jedno či za ním ona stíha alebo nie. Pravdupovediac, aj keby sa potkla alebo mu musela drobčiť po boku, nepomohlo by jej to, aby ju pustil.
Ovládol sa až vtedy, keď sa ocitli na mieste z predchádzajúceho dňa. Z nejakého dôvodu sa tu cítil oveľa lepšie ako v preplnených jaskyniach.
Pustil Olíviiua srnu znovu hodil do trávy. Už k nej nemusel byť jemný, pretože mŕtvejšia už ani nemohla byť. Až potom si prekrížil ruky na strede hrude a zaujal postoj, pri ktorom sa nad Olíviou týčil ako boh pomsty. Drsné črty tváre sa zdali napevno uktovené v jeho mimike, takže si bolo možné len veľmi ťažko predstaviť, že by sa dokázal niekedy aj normálne usmievať. Rozhodol sa začať od konca.* Jedávam aj mäso, ale krv má v sebe živiny, ktoré potrebujem oveľa viac ako nejaká smiešna zelenina. Na tejto srne som ti len chcel ukázať ako by si skončila, keby si si ma pripustila príliš blízko k telu.* ku koncu vety úmyselne nadvihol obočie a palcom si prešiel po spodnej pere akoby si z nej labužnícky zotieral kvapku krvi.* A áno, dal som ti svoje šaty preto, aby všetci Aratahi okamžite poznali ku komu patríš. Je to čisto pudová záležitosť, nemusíš si tým lámať svoju krásnu hlavičku a ak sa nájde niekto, komu by môj pach neprekážal potom budeš mať určite aj priateľov.* Nečakane urobil krok dopredu a ocitol sa tak blízko Olívie, že sa ich telá mohli kedykoľvek dotknúť.* A radím ti tie šaty nosiť, pretože ak si ich zložíš budem musieť pristúpiť na iný spôsob ako na tebe zanechať môj pach oveľa trvalejšie.

*Napriek spôsobu ako ju potiahol preč bola rada, že idú od jaskýň. Necítila sa tam v danej chvíli dobre, možno práve pre ten rozhovor s Elekom, ktorý akoby jej dával najavo, že tu odteraz bude osamelá a sama. Neočakávala od Níata že sa jej bude chcieť venovať. Ani nevedela ako to vlastne prepletala nohami aby s ním stíhala, no keď zastavili, pozrela na neho tento raz podráždene.* Keby si povedal že chceš ísť sem, išla by som aj bez toho aby si ma ťahal ako na vodítku. *Ona nebola jeho hračka ktorú si mohol vláčiť hore dole a očakávať, že bude robiť len to čo chcel on a že si ju hocikedy len niekam položí a ona bude potichu šúchať nohami alebo tam zotrvá. Mala svoju vôľu a vedela kráčať i sama, stačilo povedať, nie robiť si z nej domáceho maznáčika, čo v podstate zjavne pre neho aj bola. Tak ako on, aj ona si skrížila ruky na hrudi tak ako on a čakala, čo mal na srdci. Už teraz cítila že sa jej to nebude páčiť a po tom všetkom nemala náladu sa hádať a vlastne ľutovala že nezašla niekam do lesa kde by bola sama. Keď spustil o tej srnke, zrak jej len padol na to mŕtve zviera a pripomenuuli sa jej udalosti z chvíle, keď mu ponúkla svoju krv.* Už včera si sa vyjadril o tom, čo si myslíš o mojej ponuke. Pochopila som to už vtedy. *Tvár odvrátila smerom k vode a sťažka nehlučne vydýchla, no dlho jej to nevydržalo, stačilo aby pokračoval vo svojich slovách o oblečení. Akoby to nechápala, vedela že mala mať na sebe jeho pach, akurát ju trápilo že tým Elekovi ublížila. Nechystala sa mu síce povedať pravdu, že je to pre oblečenie, zbytočne by nad tým uvažoval a v niečom by to nepomohlo. Takto sa mohol zmieriť s vlastnou úvahou a jednoducho žiť s vedomím že patrila k niekomu inému. Tvár z jazera odvrátila až keď pristúpil k nej a ona musela zakloniť hlavu dohora aby mu do nej videla, no čakalo ju len ďalšie pokrčenie ramenami.* Prestaň sa mi vyhrážať Níat. *Odstúpila od neho aby nemusela pozerať tak hore a zároveň mohla rozviazať plášť. Spustila ho z pliec, položila do trávy a zostala pre dním v provizórnych šatách.* Máš pocit žeby som ich nemala? Neviem prečo si myslíš, že mám potrebu robiť ti napriek. *Zahánila na neho. Od rána jej nebolo veselo a teraz jej bolo nielenže smutno, ale bola aj nahnevaná. Zohla sa po plášť, prevesila si ho cez ruku a len pokrútila hlavou.* Mám slobodnú vôľu a nebudem ti robiť hračku. Ak ma chceš zabiť, myslím že to spravíš v priebehu pár sekúnd, no nebudem tvoje zvieratko Níat...

*Tušil, že to, čo bude počuť z Nobyných úst sa mu nebude veľmi pozdávať, ale čakal skôr prozaickejšie želania, ako že ju bude musieť celý deň nosiť na chrbte, aportovať alebo na verejnom zhromaždení vyhlásiť, že sám seba korunuje za pomätenca. Keď sa tak na to spätne pozeral ani tá predstava, že sa naháňa za drevenou bakuľou mu odrazu nebola až tak proti srsti. Nešlo o to, že by sa musel premáhať pri prejavovaní citov voči svojej družke. Skôr sa obával toho, že sa do toho vžije až príliš a popritom zabudne na ostražitosť a vedomie, že to, čo sa stalo jeho prvej žene a dcére sa môže kedykoľvek znovu opakovať. Niečo také nebolo voči Noby fér. Navyše ho istým spôsobom zamrzelo to, o čo žiadala, pretože vôbec nemusela. Dával jej toľko lásky, koľko si myslel, že ešte dokáže inej bytosti dať. Našťastie si dokázal výraz tváre dokonale ovládať a odzrkadlil na ňom len to, čo sám chcel.
Váhu tela z rúk pomaly preniesol dozadu, takže sa posadil na nohy a vytvoril medzi nimi väčší odstup.* Dobre.* povedal jednoducho a možno rýchlejšie, než by čakala. Zdalo sa mu totižto, že jej na očiach vidí sústredenie z obavy, že ho bude musieť presviedčať. Bolo sebecké držať si od nej odstup, keď mu ona dávala všetko. Trochu ho prekvapovalo, že si túto jeho zlú vlastnosť akoby nevšimla a stále jej na ňom záležalo. Dokonca tak, že nemala strach porušiť jeho rozkaz a zapojiť sa do boja.* Dobre,* zopakoval a po tvári sa mu začal rozlievať lenivý samoľúby úsmev. Ruky si založil krížom cez hruď akoby sa dopracoval k rozhodnutiu, ktoré bolo oveľa dôležitejšie než súhlas s Nobyným nápadom.* Zvolám Aratahi a poviem im, že jeden deň na tomto mieste už nijako nezaváži. Pôjdem s tebou do mesta a budem sa správať tak, že sa do mňa bezhlavo zamiluješ, aj keby si ma teraz nenávidela, ale aj keď budeš zomierať túžbou nedotknem sa ťa, pretože ty chceš predsa poznať niečo iné.

/ môžeme dať aj sek ak chceš /

*Konečne emócia, ktorej rozumel. Hnev, podráždenosť, tým rozumel tak dokonale, že ho to okamžite upokojilo viac ako keby pred ním Olívia pokorne sklonila hlavu. A navyše získal dojem, že takto je mu akosi bližšia. Namiesto tej nevýraznej osôbky, ktorú by si všimol až vo chvíli, kedy by sa mal o ňu potknúť, pred ním teraz stála žena, ktorú nebolo možné prehliadnuť. Navyše sa očividne dokázala ubrániť, a tak po prvýkrát nadobudol pocit, že si v jej prítomnosti nemusí dávať neustály pozor na to, aby jej nejako fyzicky neublížil. Ako sa jej hlas stával mrazivejším postupne sa uvoľňoval a keď mu do tváre šprihla poslednú poznámku už to nevydržal. Cynický úškrnok sa mu v smiechu zlomil priamo na perách a oba kútiky tentoraz súmerne smerovali nahor. Smial sa tichým sípavým smiechom, viac očami ako nahlas a aby mu Olívia nikam neušla položil jej obe dlane na ramená. Nebol si celkom istý ako ju ma správne držať, a tak jej z ruky opatrne vzal plášť a sám si ho prevesil cez plece. Teraz by ju nepustil, aj keby mu tie svoje drobné prstíky zaťala pekne hlboko pod kožu. Bližšie jej už ani nemohol byť a v duchu ďakoval prozreteľnosti, že srnu vysal celú inak by mu lákavá vôňa Olíviinej krvi na podnebí spôsobovala neuveriteľné muky. Takto síce cítil nebezepčné nutkanie, ale dokázal sa ako tak ovládnuť. Smiech ho už dávno prešiel.* Odpovedal som ti na otázky, aj keď vidím, že by si sa bez nich zaobišla a teraz mám jednu otázku ja.* dlaňami skĺzol po Olíviných ramenách až k jej bokom a tam ich pevne utiahol. Či chcela alebo nie musela sa teraz oňho opierať a vyvrátiť hlavu úplne dozadu, aby mu mohla pozrieť do tváre.* Naozaj chceš, aby som sa z teba napil? Veríš mi tak veľmi, že mi to dovolíš?

(( Rozkaz, Orinko bubinko ))

*Keď mu to všetko ešte v lese povedala, trochu sa obávala, že povedala niečo načo naozaj nepristúpi, alebo tak. Nasvedčovali tomu tie jeho dve strohé dobre. Celkom však pochopila , keď prehovoril o tom že ju donúti, aby sa do neho bezhlavo zamilovala. Tak veľmi sa mýlil! No neplánovala mu to vyhovárať a preto sa len usmiala. Tak zvlčilo ako sa jej len dalo. A začalo ich dobrodružstvo! Tak sa jej to páčilo! Všetko. Každý detail. To ako oznámil svorke, že odchádzajú, že sa vrátia na ďalší deň a potom hlavne cesta do mesta. Keďže len ona poznala kde doposiaľ bývala a aký tam bol prístup, zvolila cestu v ich prirodzených podobách. Aspoň si ešte mohla vychutnávať kožúštek a Orinove dotyky, ktoré jej musel oplácať keď bežali vedľa seba. Cesta bola ďaleká a tak si rozložili sily, aby vládala a zatiaľ sa snažila úpenlivo premyslieť ako to všetko zariadi. Ešte Orinovi všetko nepovedala, ale bolo pochopiteľné, že strávi s ňou každú minútku dňa a hlavne, bude s ňou musieť stráviť čas i keď bude musieť objasniť svoje zmiznutie. Už mala menší plán, ale radšej si ho nechávala pre seba. Musela len dúfať, že jej bytu sa ešte nikto nedotkol.
A našťastie sa tak nestalo. Osamotená bytovka, vysoká, chladná, presne taká ako kedysi spomínala o svojom bývaní, bola natoľko odsunutá od okolia, že sa mohli vplížiť ako vlci až celkom k nej. Nemuseli sa obávať zvedavých pohľadov, lebo tam sa nikto do druhých nestaral, nikdy ani len svojich susedov nevidela a to zvykla tráviť veľa času v tom dome. Avšak len z pre istotu sa vo vnútri zmenila. Nie moc moderné a čudné veci pre to obdobie sa dali viac strpieť ako fakt, že pred chvíľou boli obaja celkom inými bytosťami. Staré kľúče, dobre ukryté v prázdnom kvetináči s umelohmotným kvietkom jej zaštrngali v dlani, keď ich s melanchóliou poťažkala v dlani. Keď to robila posledne, netušila, že to bolo naozaj na dlhý čas. S pootvorenými perami sa pozrela k Orinovi. Chcela niečo povedať, ale nakoniec sa na nič nezmohla a tak len pokrútila hlavou a otvorila dvere do jej bývalého sveta, ktorý bol príliš prázdny aby sa na ňom dalo niečo obdivovať. Ale voňal ňou. Sama to teraz cítila. Aj keď tam nič nerobila, podpísala sa na ňom a dosť výrazne.*

*On sa začal smiať. Nemohla uveriť tomu, že práve v danej chvíli sa smial, keď sa ona hnevala. Mal toľko možností na smiech a zvyčajne ak z neho niečo také vyšlo, od skutočného smiechu či pobavenosti to malo ďaleko. No teraz sa smial, možno nie nahlas tak ako by niekto čakal, no videla že sa smial. Jeho pery boli vykrivené inak ako keď sa len škeril, no všimla si to hlavne na očiach. Nedalo sa ale povedať, že až na krátke prekvapenie čo to vidí ju to upokojilo, veď sa smial na tom že prskala ako také mača. Nepochybne by nahnevane odišla, nebyť toho že ju prezrieravo chytil a držal, že aj keď sebou raz šklbla, nikam sa nedostala. Vlastne jedine veľmi blízko k nemu, až mala chuť niekam ho kopnúť. Teraz mu hovorila o tom že nebola jeho zvieratko a on sa smial a držal ju. Ona dobre vedela že bola slabšia, no to v jej mysli nič neznamenalo.* Hej zaobišla. *Odvetila podráždene a pocítila,ako si ju pritiahol za boky ešte viac k sebe až sa ho dotkla a musela chytiť rukami, aby vôbec mohla nakloniť hlavu tak,že mu videla do tváre. Dva razy šťastná pre to teraz nebola, nehovoriac o tej otázke.* To sa ma pýtaš práve teraz? *Stále na neho gánila, možno si to ani neuvedomoval, ako veľmi ju hnevalo to že jej chcel niečo prikazovať výhražkami. Teraz keď bola tu a mala ako takú slobodnú vôľu, uvedomovala si, ako doma robila len to čo chcela jej matka, ako ňou manipulovala a keď sa dívala na svoje rozhodnutia, nevedela či plakať alebo sa smiať samej sebe.* Neviem prečo ťa to vlastne zaujíma. Povedal si že to bol hlúpy nápad a keby mám kúsok sebazáchovy tak ti takú hlúposť nenavrhujem. Je teda jedno či ti verím alebo nie, keď ty sám si neveríš. *Malo by jej to vlastne napovedať, že to bol naozaj hlúpy nápad. Ak tomu neveril on, ako mohla ona? Alebo mala viac dôvery v jeho sebazapretie než on sám?* Okrem toho, nebola by to taká bolestivá smrť keby sa niečo pokazí, stratila by som vedomie a nič by ma neboleo. Ale áno Níat, keby nie, tak by som ti to včera nenavrhla. Ešte nejaké otázky? *Opäť raz sa prejavila jej schopnosť dostať zo seba neskutočné množstvo slov za krátky okamih na ešte menej nadýchnutí, ktoré jej pri tom bolo treba.*

*Svet, do ktorého ho Noby priviedla mu bol cudzí a blízky zároveň. Všimol si to krátke zaváhanie pretým, než v zámke otočila kľúčom a vošla dovnútra vlastného bytu. Pozorne ju sledoval ešte aj vtedy, keď si zastala na chodbe a po prvýkrát ho v znásobenom množstve obklopila dobre známa vôňa. Toto miesto jej bolo plné, aj keď podľa skromného zariadenia nevyvolávalo nič dojem stáleho domova, bezpečného úkrytu alebo útulnosti. To mu pripomínalo, ako málo toho vlastne o Nobynom živote vie. Väčšinou jej nekládol otázky, udalosti posledných dní ho od nich odvádzali stále ďalej.
Urobil pár krokov dovnútra až sa dostal na Nobynu úroveň a pritom sa jej zľahka obtrel o bok, aby jej naznačil, že na minulosť tu nie je sama. Na obzretie bytu mu nechýbalo veľa a teraz ho skôr zaujímalo ako sa tvári Noby. Zboku sa k nej obrátil čelom a rýchlo sa pousmial.* Vždy som si myslel, že v izbe ženy by sa dalo stratiť, ale tu je to vľmi skromné. Nikdy si nechcela niečo...* nenapadlo ho hneď to správne slovo. Nechcel povedať honosnejšie, pretože vzhľadom na to, že on žil v jaskyni sa nemal čím chváliť.*..viac? Črepníkový kvet napríklad?* zľahka Noby štuchol do boku a ešte viac sa usmial, aby videla, že si ju len doberá.*