Hory a les

Zarkyt




Len čo za ním zapadla látka prekrývajúca vchod do stanu, zavrelo sa aj niečo v jeho vnútri. Každým krokom ďalej od Akte sa vzďaľoval aj od tých prchavých okamihov v jej blízkosti, keď sa v ňom ozývala jeho skutočná krv. Je vodcom Lovcov! Najsilnejším z nich! Povedie ich do boja a vyhubí Arathi do posledného.
Pevným krokom zamieril k veliteľskému stanu a na zvyšok dňa sa rozhodol venovať poslaniu, pre ktoré sa ocitol na tomto mieste. Nebolo mu do reči, a to okamžite poznali obaja jeho radcovia. Nigarian sa strategicky držal v ústraní a k jeho konaniu mal len málo poznámok, ktoré by si v tej chvíli mohol Zarkyt vyložiť ako kritiku.
Počas dňa prichádzali stále nové a nové lode z Altry, Lovci sa zhromažďovali vo svojich stanoch alebo vonku pred ohniskami. Sila niekoľko stoviek hlasov sa znásobila, až kým sa raňajší šum nezmenil na večerný hluk, ktorým ostro prenikal drsný mužský smiech.
Zarkyt zo stanu vyšiel iba párkrát a vždy na chvíľu. Buď aby si vynútil pozornosť Lovcov alebo skontroloval Akte. Nešiel priamo za ňou, pretože nebolo ťažké mať ju na očiach aj bez toho, aby sa ocitol v jej bezprostrednej blízkosti. Bola tvrdohlavá ako každá žena Arathi, preto vedel, že nezostane v stane, ktorý jej pridelil. Jej štíhle biele telo sa pohybovalo medzi mužmi a jemu sa v mysli podvedome vybavila myšlienka, že práve takto si Akte vydobýja svoju pozíciu v tábore plnom mužov. Nedať najavo strach a rozpaky bolo prvoradé. Dokázala si udržať odstup, aj keď na ňu niekoľko Lovcov vztiahlo ruku, pretože sa vedela brániť.
Nikdy ju nesledoval dlho a vždy, keď vycítil, že sa jej pohľad stáča jeho smerom odvrátil sa a zašiel ďalej.
„Pane!“
Vracal sa do veliteľského stanu, keď ho zastavil výkrik Lovca Ibarina, urasteného muža s tvárou ošľahanou vekom a skúsenosťami. Bol jedným z tých, ktorí sa nikdy nevzdávajú ľahko a zbraň púšťajú z ruky len vtedy, keď ju už nemôžu zovrieť prstami.
Zarkyt sa otočil a pohliadol do oceľovosivých očí. Neodpovedal iba nadvihol obočie a čakal ako bude Ibarin pokračovať. Ten sa uškrnul akoby vo vzduchu zavetril vôňu pečeného mäsa a kývnutím ruky privolal svojich druhov. Odrazu sa pred Zarkytom ocitlo zbedačené telo mladého muža. Lovci ho posotili dopredu, takže stratil rovnováhu a padol priamo na kolená, aj keď sa usiloval vstať. Ibarin kopol muža do brucha a ten ďalšie pokusy vzdal, skrútil sa na boku, ale nevydal ani hlásku. Typický Arathi.
Zakryt zodvihol ruku a zastavil Ibarina, keď sa chystal na nový úder, ktorý by s veľkou pravdepodobnosťou dopadol na mladíkovu hlavu. Košeľu mal roztrhanú a na hrudi zakrvácanú, hnedé oči prižmúrené, ale aj napriek tomu upriamené dohora. Pozerali na Zarkyta s takou nenávisťou, ktorá by bola schopná zabíjať byť len o niečo hmotnejšia. Asi ako ruka držiaca dýku pod hrdlom.
„Našli sme ho v lese pri love. Asi sa zatúlal od svorky a hľadal cestu späť.“ Prehovoril Ibarin a stále sa spokojne usmieval. „Mali by sme s ním urobiť to, čo so všetkými ostatnými. Tohto tu nepotrebujeme.“

AKTE

*Mierila priamo do stanu, keď ju niečo zastavilo. Netušila však čo. Len jednoducho ostala stáť. Ako prikovaná k zemi, s papuľou zdvihnutou vysoko do vzduchu. Vetrila a zavetrila jedného z nich. Okamžite strelila pohľadom k miestu kde videla Zarkyta a ďalších mužov. Neváhala ani chvíľu. Jej mrštné telo sa rozbehlo ich smerom a ešte viac zrýchlila keď videla, ako neznámy chlap kopal to úbohé telo na zemi. Srsť sa jej na krku naježila a ona bežala k nim nevšímajúc si okolitý svet. Jediné čo presne vnímala bol chlap. Ten, ktorý ohrozoval neznámeho Arathi na zemi. Vedela, že Zarkyt bude vedieť o jej prítomnosti skôr než si ju všimnú ostatní, no bola pripravená konať i keby ho mala nahnevať. Rozbehnutá hlasno zaštekala. Výhražne, akoby kričala nech sa ho už ani nedotnp, lebo budú mať dočinenia s ňou. Ibaže ovládala ju zlosť. Nemala vidieť to čo videla a tá odporná pýcha, ktorá sršala z neznámeho lovca ju popudila tak veľmi, že sa nezastavila ani keď bola len niekoľko metrov od nich. Ako besný vlk sa odrazila zadnými labami od zeme a mohutnému Lovcovi sa zahryzla do celého predlaktia tak silno, že okamžite v papuli pocítila krv a do uší sa jej dostalo, napriek tomu hurhaju, tiché zapraskanie kostí. Len jedným hryznutím sa jej podarilo nalomiť mu kosti na poškodenom mieste. Z hrude sa jej ozývalo vrčanie. Držala ho a nepúšťala. Len jej zuby vyvíjali stále väčší tlak na predlaktie v hrozbe úplného rozdrtenia kostí na mužovej ruke. A oči mala zabodnuté v Zarkytovom pohľade. Na ničom takom sa nedohodli. Nemohol si myslieť, že sa bude na niečo takéto prizerať!*

Ideš zlým smerom.
*Dorsadov nevzrušený hlas sa ozval priamo nad Olíviou.
Stál na vrchole vyvýšenej skaly vo svojej ľudskej podobe a nič v jeho výzore, nijaká šmuha v kútiku úst ani stopy krvi na oblečení, nenasvedčovali, čomu sa ešte pred malou chvíľou venoval.
Dostihnúť dievča nebolo pre neho nijako ťažké. Mala svoju charakteristickú vôňu, ktorú si uvedomoval len preto, že bol Arathi. Pochyboval, že by ju podľa pachu hľadal nejaký ľudský muž.
Odrazil sa a aj napriek výške dopadol na zem s ľahkosťou sliediacej šelmy. Rovnako sa aj pohyboval, keď Olíviu obišiel v malom kruhu a potom si zastal priamo pred ňou. Jeho oči mali stále ten divoký výraz a predĺžené rezáky vyčnievali z pootvorených úst.* Vidím, aká si slabá.* zavrčal jej do tváre a dychom ovanul zblúdený pramienok vlasov na spánku. Urobil ďalší krok bližšie.* Nepatríš do nášho sveta. Mala by si odísť, než bude príliš neskoro.* A pretože ho v tej chvíli ovládali viac pudy ako rozum natiahol ruky a chytil Olíviu za plecia.* Toto tu sa skôr či neskôr skončí. Ak prehráme potom bude jedno, čo sa s tebou stane, ale ak vyhráme vrátime sa späť domov a Altra je ďaleko.* Pretože bol čistokrvný pamätal si na svoj domov a na to, aké ťažké bolo opustiť ho. Neboli to len veľkodušné slová a ani hnev, ktorým sa snažil Olíviu presvedčiť. On sám si nemohol vybrať či Altru opustí alebo nie, pretože o z nej vyhnali ako psa.* Porozmýšľaj či chceš ísť naozaj s nami. Nezmeníme sa. Kvôli nikomu.* pustil Olíviu tak nečakane ako ju predtým chytil a odvrátil od nej tvár. Zamieril opačným smerom ako kráčala, pretože to bolo cesta do tábora.*

*Kráčala hodnú chvíľu a videla akési podivné stromy o ktorých si bola istá, že predtým okolo nej neboli. Nemusela by mať ani vysokú inteligenciu aby si spočítala dva a dva, teda že trošku blúdila a išla zlým smerom. Na rukách jej vyskočili zimomriavky a dosť ňou myklo, keď začula hlas. Dorsadov. Prekvapene sa na neho zahľadela, akoby hľadala niečo čo na ňom ostalo po tej srnke, no bol čistý akoby sa nič nestalo. No ona tie mŕtve oči srnky videla. Možno práve pre myšlienky na niečo iné si až neskoro uvedomila ako k nej pristupoval, zacítila až ruky na svojich pleciach, aj keď vnímala každé jedno jeho slovo či slovné spojenie.* Nikdy som po nikom z vás nechcela aby ste sa menili. *Odvetila. No dobre, asi každá žena chcela aby sa kvôli nej muž zmenil, alebo robil bláznivé veci, ale on si neuvedomoval toľko vecí. Doma bola ako na reťazi, jej snúbenec jej nebol súdený a keď tak hľadela späť, zjavne mu išlo o niečo iné než bola ona. Jej mama ju k tomu navádzala aj keď vedela že by nebola šťastná. Chýbal jej z tade len ocko a jej sestra, možno pár priateľov. No to bolo všetko.* Nemám kam inam ísť. *Povedala potichu a pohla sa za ním, keďže on určite mieril správnym smerom. Osamote by neprežila, tak ako to robil Niáta, ona sa potrebovala s niekým zhovára. MOžno by jej stačila jedna osoba, no sama by sa zbláznila. Načisto. Náhle jej však došla jedna dosť podstatná vec, ktorú on povedal a ona si uvedomila až takto oneskorene.* Altra? *Ozvala sa k nemu.* Myslela som si že teraz keď sa svorky spojili tak sa ostáva v týchto jaskyniach, ako sa chcete dostať na tú Altru? *Pobehla, aby ho dobehla a mohla sa ako inak pýtať.*

Dorsad



*Ako kráčal široké ramená sa mu pohybovali v rytme krokov. Neskláňal sa ani pred vetvami stromov a kríkov, pretože bola jeho postava priveľmi mohutná a on by musel chodiť skrčený celý ten čas. Jednoducho to ignoroval a aj keď ho niektorá z vetiev šľahla do líca o niečo prudšie, išiel ďalej. Náročky volil cestu tak, aby s tým problém nemala tá žena. A už znovu rozpráva. Prevrátil očami a na chvíľu sa zadíval na nebo presvitajúce pomedzi listy v korunách stromov. Blížil sa večerný súmrak a svetla ubúdalo.
Odrazu sa nečakane zastavil a urobil to hneď z niekoľkých dôvodov. No najvýraznejší bol ten, že si uvedomoval ako blízko za ním žena kráča a len dúfal, že pri tom prudkom zastavení do neho vrazí a spadne na zadok. Možno by jej to vyrazilo dych a on by jej za ten čas stihol prelepiť ústa.* Svorky sa spojili, pretože naši nepriatelia prišli, aby nás vyhubili už raz a navždy. Čakáme len na povel od Orina a potom si našu slobodu vybojujeme naspäť.* ďalšie plány nemal v úmysle prezrádzať. Bol len opatrný. Ľuďom neveril, aj keď mali také veľké a dôverčivo naivné oči ako táto žena.*

*Ponáhľala sa za ním, naťahovala ruky dopredu aby odstraňovala z cesty hrubé či tenšie konáre, ktorých záujem patril tomu, ako ju udrieť do tváre. Šikovne sa im ale vyhýbala, bola menšia a ohybná, takže po nose dostala pre vlastnú nevšímavosť len raz. Drobný šrám si však nevšímala, len potiahla na hlavu kapucňu aby keby sa to opakuje, bol úder jemnejší. Nestihla však reagovať na prudké zastavenie a tak do neho vrazila a cupla na zadok, čo jej vlastne prišlo celkom vtipné a spoza pier sa ozval smiech. No čo. Oprášila si zápästia a dlane v ktorých boli otlačené kamienky na ktoré dopadla zdvihla k nemu zrak.* Dúfam že sa vám to podarí. *Poznamenala po jeho slovách a dokonca aj ona cítila, že jej viac hovoriť určite nechcel. Ale myslela to vážne, pretože opak by znamenal, že by umreli. A to ona nechcela. Razom mala pred očami Eleka, Charisa a Zeona a snimi si spomenula i na Níata. On k svorke nepatril, on nemohol ísť na tú ich planétu? Domov? Nebola si istá sa mohla práve Dorsada pýtať na Níata a preto si túto otázku nechala pre seba. Náhle jej však zrak na niečo padol.* Požičiaš mi prosím na chvíľu nožík? *Ozvala sa neisto a natiahla k nemu ruku, no na zemi ostala, pretože niečo uvidela. Kúsok od nej bola žltkastá bylinka, na ktkorú upierala zrak.* Bývate chorí? *Spýtala sa mimo toho zo záujmom.* Vieš také bežné choroby, alebo bolesť hlavy, brucha a tak....*Pridvihla k nemu zrak, či jej podá ten nôž.*

Dorsad


*Malo by ho prestať prekvapovať, že Olívia si nakoniec vždy urobí po svojom a nereaguje tak, ako to od nej očakával. Na druhej strane uplynul už dlhší čas odvtedy, ako si s nejakou ženou vymenil viac než pár nevyhnutných slov. Nemal potrebu rozprávať sa. Zdivel? Spohodlnel?
Pochybovačne nadvihol obočie, pod pokožkou líc vystúpili tmavšie tiene, keď démon spozornel. Z puzdra na opasku vytiahol dýku s krátkou čepeľou a na chvíľu ju poťažkal v ruke.* Voči chorobám sme o odolnejší než ľudia, ale krv máme rovnako červenú.* pristúpil k Olívii bližšie. Jeho postava na ňu vrhala hrozivý tieň a výraz tváre bol zahmlený rovnakou skľučujúcou bezfarebnosťou aká udiera človeku do očí pri pohľade na nekonečné lány zasnežených polí.
Kľakol si a podal Olívii nôž. Naťahoval k nej ruku a rukoväť sa už už dotýkala jej dlane, keď začul podozrivý zvuk. V okamihu strhol dievča za svoj chrbát a nôž zovrel pevnejšie. Blesková reakcia bola výsledkom jeho zvieracích inštinktov, ktoré mu napovedali, že musí byť opatrný.
O chvíľu na to sa z krýkov vynorila bledá mužská tvár a Dorsad vycítil, že pred ním stojí človek. Na lícach mal tetovanie, dlhé vlasy mu padali do čela a zakrývali polovicu umazanej tváre. Vzápätí sa vysilený zrútil na zem k ich nohám a jeho nástojčivý pohľad ukryli vrstvy popadaného lístia.
„Orin...Akte...“ zachripel muž a veľkou rukou si stále držal pravý bok, pričom mu skrz prsty presakovala krv.
„Choď preč, Olívia.“ Zavrčal Dorsad a mierne od seba dievča odstrčil. Nechcel, aby sa dívala na to, ako zabíja Lovca.*

Zarkyt


*Ibarin útok nečakal a keď sa mu zuby Arathi zahryzli do mäsa, prešli šľachami a tlakom začali drviť lakťovú kosť , zareagoval impulzívne, aby sa obránil. Bolesť ho spočiatku ochromila tak, že vykríkol, ale potom v ňom začala rásť zúrivosť, ktorá sa bezmála vyrovnala útočníčkinej.
Zdravú ruku zovrel v päsť no v okamihu, ako ňou chcel Arathi udrieť do hlavy mu zápästie zovreli silné prsty a zastavili ho tesne nad bielym kožuchom.
Zarkyt zosilnil zovretie tak, že bolo počuť ako sa koža jeho rukavíc napína a Lovcove hánky belejú a modrajú od nedostatku krvi. Ruky sa im triasli ako medzi sebou na okamih bojovali no vodcov pohľad bol oveľa výrečnejší, než za seba nechalo hovoriť zranenie spôsobené tou beštiou. Ibarin zanadával a ďalej znášal bolestivý tlak, ktorý mu drvil kosť. Nenávistný pohľad upieral do vlčích očí a s úškrnkom sa Arathi vysmieval. Nedovolí nijakej oblude, aby ho porazila!
Zarkyt sa nesnažil uvoľnil Aktino zovretie ani sa jej prihovoriť. Jednoducho sa zohol, chytil za špinavý golier zmučené telo mladého muža a nadvihol ho tak, že by mu jediným pohybom mohol zlomiť väz. Teraz to snáď bolo pre ňu dosť jednoznačné a on sa len musel premáhať, aby na ňu nevyceril zuby a nezavrčal, aj keď hlasivky ho nepríjemne boleli z toho, ako sa to snažil potlačiť.
„Pusti ho.“ Prihovoril sa Akte až neprirodzene pokojným no stále dosť chrapľavým hlasom.*

*Odolnejší neznamenalo imúnni. To bolo zaujímavé, nevedela si ich predstaviť kašľať a potiť sa pod dekou. Vlastne, s ich horúcim telom asi niečo také ako horúčka nemávali, ale čo také sople a kašeľ. Bola to vtipná predstava, no nezaťažovala ho ňou, na to sa radšej spýta Eleka. Predpokladala, že on to zoberie úplne prirodzene, že sa vypytuje, aj keď ju ešte utáranú nestretol. No Elek bol Elek a vždy k nej bol dobrý a nevadila mu jej prítomnosť. Neskôr keď bude môcť za ním chcela ísť. Trochu sa obávala Charisa a jeho otázok, no dúfala, že so svojou výrečnosťou všetko uhrá niekam mimo jeho zvedavých otázok. Dokonca i ona si všimla ako povytiahol obočie, asi jej moc nedôveroval keď si pýtala nôž, no otázkou bolo, prečo by chcela útočiť práve na neho. Nielenže by to bola samovražda, ale nemala jediný dôvod chcieť to. Ona bola rada že mohla byť v jaskyniach, nezdielala názor Lovcov ktorý ich cheli zabiť. No k nožu na vyrezanie tej rastilny sa nedostala, pretože ňou trhol až skončila skoro na kolenách na zemi.* Čo...?*Ani vetu nedopovedala a vyrútil sa spoza kríkov muž. Unavený a chripel mená. Vodcu a jej skoro spolubývajúcej.* Počkaj Dorsad...*Nereagovala na jeho odstrčenie, chytila ho za predlaktie.* Neurobí nič, veď nevládze...*Rýchlo spustila argumenty aby hneď nekonal.* Prečo vyslovuje ich mená práve? Ak ho zabiješ, tak budeš mať mŕtvolu a nič iné. Možno nie je zlý...*Uprela na neho veľké oči, jej to nedávalo význam prečo k nim dobehol muž a šepkal mená vodcu a Akte. Vlatsne vodcu by chápal, ale prečo aj Akte?*

Tristan




*Nos mu napĺňala chladná vôňa lesnej pôdy. Zemitý pach, v ktorom cítil úrodný humus a kamenie. Vedel, že nesmie odpadnúť, pretože inak by sa vodca Arathi nedozvedel ako blízko už Lovci sú a že teraz majú aj Akte.
Z posledných síl zašepkal Orinovo a Aktino meno no potom už nedokázal dlhšie vzdorovať príťažlivosti zeme, ktorá ho ťahala hlbšie do prikrývky z uschnutého lístia a haluziny. Iba veľmi slabo vnímal akýsi ženský hlas, ale pretože nezachytával slová, o to viac bol výraznejší tón.
Tá žena zadržala Arathiho, ktorý by ho bol určite zabil. Naliehavosť a prosba v jej hlase mu dovolili poddať sa únave, ktorá mu vzala silu z rúk a nôh, odtrhla ju od viečok a tie padli. Posledné, čo počul bola ona. Neznáma bez mena a tváre, ale s hlasom, ktorý by ho dokázal zachrániť.*

Dorsad

*Zavrčal, len čo sa ho Olívia dotkla, ale premohol nutkanie odstrčiť ju o niečo prudšie. Oči držal stále upreté na mužovi, ktorý na zemi znehybnel. Nechcel riskovať nijakú pascu.* Povedal som, že máš ísť!* tentoraz nebol úsečný, ale priamo zúrivý. Inštinkt, o ktorom si už dávno myslel, že ho stratil sa teraz znovu začal prebúdzať bez ohľadu na to, či bol tomu rád alebo nie. V ich druhu bolo vždy na prvom mieste ochrániť ženu a Olívia mu to pekelne sťažovala.* Utekaj napred a nájdi Orina. Povedz mu, čo sa stalo ja toho muža prinesiem.* mal pocit, že len tak ju konečne presvedčí, aby odišla.*

AKTE

*Zovretie zubov nepoľavovalo ani v okamihu kedy videla, že sa na ňu zahnal a chcel jejj ublížiť. Dokonca vtedy ešte viac pritláčala zuby. Stačilo len tak a kosti by hlasno zapraskali pod silou jej zubov, no všimla si, že Zarkyt zakročil. Presne tak ako jej tvrdil, nedovolí aby sa jej niekto z ľudí dotkol. Už len kvôli tomu by nakoniec pustila lovcovu ruku, no keď chytil slabého Arathi za krk, už nebolo šance, aby to neurobila. Ešte uvažovala, že nakoniec ruku mužovi zlomí, ako taká posledná pamiatka na ňu, no nechcela riskovať, že ako pamiatku pre ňu by zlomil väz tomu mladíkovi Zarkyt. Ostúpila o krok vzad, srsť mala stále naježenú a celú hruď a papuľu mala od krvi. Ešte jej krvavé kvapky stekali z papule na zem. A ona tam len stála so zabodnutým pohľadom do Zarkytových očí. Musel vedieť, že ona bude konať! Musel! A keby tam nebolo toľko lovcov, bola by sa premenila do svojej podoby, no ostávala tam len tak stáť. Nehýbuc sa. Nevedela odhadnúť čo Zarkyt urobí. No pre istotu bola pripravená skočiť po krku jeho Lovcovi, keby on ublížil jednému z jej rodu. Nestačilo, že vedela že aj on bol jedným z nich a zavrhol ich rasu? Len tak, mávnutím ruky teraz on bol ich najväčším nepriateľom. Jeden z nich. Koľká irónia. A ona ho musela teraz poslúchať ako suka, lebo nechcela aby zabil ďalšieho.*

Zarkyt



*Bol to výmenný obchod s jednoduchými pravidlami. Oči Lovcov, ktorí stáli najbližšie a boli svedkami toho všetkého, ho pozorovali so zvedavosťou a napätím.
Postoj Akte bol dosť jednoznačný a aj keby tam nestála s výhražne pootvorenou papuľou a neupierala na neho divoké oči, vedel, že by urobila všetko možné, len aby mladíka zachránila. V istom zmysle tým na neho naozaj zapôsobila.
Ozvalo sa chrupnutie kostí, keď mladíkovi zlomil väz a ten sa zosunul na zem k jeho nohám ako handrová bábika. Zarkytova tvár sa vzápätí zmraštila a obe ruky s dlaňami zodvihol do úrovne ramien. Zem sa začala otriasať, okolo Aktiných nôh sa v sekunde vytvorili pukliny a miesto, na ktorom stála kleslo nižšie akoby sa prepadlo. Uväznilo ju pod sebou tak hlboko, že aj keby sa premenila do svojej ľudskej podoby nedosiahla by na vrch.
Zarkyt pristúpil k okraju prepadliny, niekoľko hrudiek zeminy sa skotúľalo nižšie a chabé svetlo súmraku sa mu zarylo do chrbta. Tvár mal ukrytú v tieni.* Toto je len pre tvoju bezpečnosť.

AKTE

*Mala mu tú ruku odryznúť, tak zlámať, že ju už nikdy viac nebude môcť použiť, vedela to! VEDELA! Niekomu ako Zarkyt sa nedalo veriť. Bolestne zavila, keď počula to prasknutie mladíkových väzov a v momente bola pripravená skočiť. Ibaže Zarkyt použil svoj živel. Uväznil ju hlboko v umelo vytvorenej jame z ktorej sa nemohla dostať. Krúžila v nej ako besný vlk. Vrčala, štekala a zavíjala, keby v bola v tej ľudskej podobe jej hnev by sa odrážal od slov, ktoré by na neho chrlila v prekliatiach. A keď vyskočila, uvedomila si, že sa jej darí vyskočiť maximálne do dvoch tretín výšky jamy. No bolo to márne. Laby sa jej kĺzali po hladkom povrchu zeme, no všetky snahy boli márne. Oči jej len tak blčali nenávisťou a ona cítila ako jej vychádzala z hrude a odrážala sa v pravidelnom vrčaní. Ostávalo jej jediné. Prešla ku kraju steny a začala hrabať. Odletujúca hlina sa jej priliepala na srsť od krvi a špinila jej inokedy tak krásny kožuch. Mohla len dúfať, že sa jej podarí naraziť na vodu, no vzhľadom nato, že nič iné nemohla, odmietla sa vzdať. I keby nemala v tej tvrdej zemi vyhrabať za celý deň menej než meter zeme. Nezáležalo jej na tom. Potrebovala vodu!*

*Vedela že neposlúchnutím ho nahnevala, priam rozzúrila, no nejako na to nedbala. Ten muž sa teraz na nič nemohol zmôcť a živý sa im hodil určite viac. A sčasti sa ho snažila zachrániť aj preto, lebo nechcela aby zabíjal nejakého človeka ak to nebolo v boji alebo tak. Boj boj boj ale čo toto?* Živého? *Ďalšia otázka, no cúvla. Doviesť neznamenalo, že nedonesie len mŕtvolu. To bolo prvé čo ju pri tých slovách napadlo. Teraz však len hodila očkom k mužovi, k žltým kvetom a rozbehla sa späť do tábora. Rukami si držala dlhý plášť aby jej nespadol ako kapucňa čo jej skĺzla z hlavy a ona sa nepotkla o jej spodok. Netrvalo jej dlho kým prebehla okolo jazera a to už bol len kúsok k jaskyniam. Netušila kde hľadať vodcu, preto sa spýtala jedného z postávajúcich Arathi, ktorý pri pohľade na ňu len zúžil oči, no odpovedal jej. Rozbehla sa preto tým smerom a sťažka dýchajúc vletela do jednej z jaskýň.* Orin!? *Ozvala sa hlasno, či tam niekde bol. Nájsť v takom komplexe jednu bytosť, to bolo ako hľadať ihlu v kope sena. Nápovedy tiež nemuseli byť aktuálne.*

Zarkyt



*Zasmial sa a pokrútil hlavou.
"Viem, ako veľmi ma nenávidíš, ale je to len zlomok toho, čo ku mne budeš cítiť, keď raz a navždy skoncujem s vašou rasou."
Cítil ako sa mu do chrbta zarezáva prenikavý skúmavý pohľad. Nigarian stál vo vchode do stanu a opodiaľ celú scénu pozoroval. Zarkyt sa obzrel cez plece a uprel chladný pohľad do Radcových spokojných očí. Starec pokýval hlavou akoby jeho konanie schvaľoval a potom znovu zašiel do vnútra stanu. Ťažká látka za ním zapadla a ukončila vyzývavú výmenu pohľadov.
Ten podliak ho nikdy neprestal sledovať. Ani po toľkých rokoch neveril tej časti jeho bytosti, ktorá mala s Arathi niečo spoločné a on mu znovu dokázal, že sa mýlil.
Lovci sa pomaly začali rozchádzať, a tak zoskočil do jamy, v ktorej Akte uväznil. Vedel, čo všetko tým riskuje, ale niečo ho nabádalo k tomu, aby to urobil.
"Chceš sa pomstiť?" roztiahol ruky akoby chcel Akte privítať na svojej hrudi a sklonil hlavu, aby jej mohol pozrieť do očí.*

Orin



*Ozvena Olíviinho hlasu sa niesla jaskyňami až k miestu, kde sedel s bratovými Arathi a počúval, čo všetko zažili na ceste. Zaujímalo ho, či nenarazili na stopu Lovcov, pretože mal stále neodbytnejší pocit, že nebude trvať dlhý čas a nakoniec sa prestanú skrývať v jaskyniach. Nebolo nič, na čo by sa tešil viac.
Rukou buchol po drevených doskách stola až na ňom nadskočili poháre a pridal sa k drsnému mužskému smiechu.
Potom to začul znovu. Jeho meno. Niekto ho volal.
Vstal od stola rozveselných Arathi a zamieril tým smerom, odkiaľ prichádzalo volanie. Z tieňa sa vynoril tak nečakane, že musel Olíviu zachytiť, aby do neho nevrazila a on ju nezhodil z nôh. V tesnej blízkosti vynikala mohutnosť jeho postavy a sama o sebe budila rešpekt.
Pamätal si na toto dievča, keď ju raz videl s Elekom, ale odvtedy uplynulo už veľa času.* Čo sa deje?* prihovoril sa jej drsným chrapľavým hlasom a o krok od nej odstúpil. Nevyzeral veľmi spokojne, ale hnevlivý výraz bol pre neho prirodzený.*

AKTE

*Nevšímala si ho. Stále náruživo hrabala. Laby mala zašpinené od hliny a len jej tvrdohlavosť jej pomáhala, aby neprestávala a neupadala na duchu. Bola tam len niekoľko minút no i tak na ňu tie steny dopadali akoby ju chceli zabiť. Desila sa toho úzkeho priestoru, bolo tam príliš stiesnene, no nezakňučala, tak ako by to bola urobila keby bola osamote. Nie, ona mu neplánovala dopriať potešenie, z toho ako ju uväznil! Prekliaty chlap! Chcela ho vidieť mŕtveho! Presne tak ako Samaka. Chcela aby trpel, aby mu ublížila! Aby ľutoval, že sa ich vzdal! Mohol byť tak dobrý, keby bol na ich strane!
Bola besná zlosťou a keď počula ako dopadol k nej na zem, prudko sa strhla a prikrčila sa k zemi. Ani vtedy neprestávala vrčať, ba priam jej vrčanie nabralo na intenzite. V papule jej vytieklo pár slín ako zacvakala zubami oproti nemu. Keby len pohľad, či myšlienky dokázali vraždiť Zarkyt by bol už dávno mŕtvym a rozsiatym na kúsky po celom kraji. Áno, chcela sa pomstiť, i keď vedela, že to znova dopadne tak ako predtým a on ju porazí. Zlosť a impulzívnosť jej nedokázali odoprieť tú chuť i myšlienky. Zadnými labami sa okamžite odrazila od zeme. Bolo jej jedno či sa jej niečo podarí, no tentoraz vyvinula všetku svoju silu nato aby sa dostala k jeho krku a pritlačila ho k zemi.*

*Utekala cez jaskyňu, krútila hlavou a obzerala jednotlivých Arathi, no oni ju buď ignorovali alebo sa len mračili nad jej správaním. Takže nielenže sa nedívala poriadne dopredu, ale pre Orinov rýchly výstup z tieňa by si ho nebola všimla. Prekvapene ňou trhlo, no vďaka nemu ostala na nohách a len sťažka vydýchla a pár krát sa zhlboka nadýchla, aby upokojila svoj dych.* Lovec...*Vyšlo jej prvotne z úst, rukou si zatrčila padacjúde vlasy za uši.* ...v lese sa zjavil lovec a hovoril vaše meno a meno Akte. Dorsad ho dovedie. *To či živého nevedela a radšej nato ani nechcela myslieť.* Poslal ma za vami, aby som vám to povedala. *Doplnila prešľapujúc z nohy na nohu. Plášť už z rúk pustila, takže jej voľne padal k zemi a pre jeho dĺžku sa jej krútil okolo nôh, no teraz neutekala a nevadilo jej to. Nebola si istá ako ten lovec dopadne, no mala pocit, že živý beztak neodíde. Vlastne asi určite by ho nenechali odísť, keď ho sem už dovedú a hlavne keď to bol ich nepriateľ. Neisto sa na neho zahľadela, čakajúc na jeho reakciu, či nejaké slová, aj keď ako si už u nich všimla, čakala skôr len odchod, prípade povel nejakým iným Arahti a odchod ako druhý krok. V hlave si hovorila, že by potom mala konečne zalahnúť do postele, vyspať sa a neísť sa pozrieť čo s ním spravia, no akosi sa už poznala aby v to neverila. Ved ak to bude so spaním zlé, najhoršom niekde zaspí posediačky.*

Zarkyt



*Len čo sa na neho Akte vrhla nesnažil sa nijako uhnúť. Objal ju rukami pevne okolo štíhleho vlčieho pása a druhou rukou v poslednej chvíli zachytil jej cvakajúcu papuľu. keby zareagoval len o niečo neskôr mal by jej zuby vnorené hlboko do hrdla. Potom by ho s najväčšiu pravdepodobnosťou zabila.
Držal ju pevne pri sebe istý si svojou silou. Teraz sa od neho nemala ako dostať preč, či už bola v podobe démona alebo nie. Držal ju pri sebe, metajúcu sa a bojujúcu no dával pozor, aby ju nezovrel príliš silno. Len tak, aby neublížila jemu ani sebe.
Na líci ho šteklila biela kožušina a vzduch sa začal napĺňať ťažkou zemitou vôňou, ktorá vychádzala z jeho tela bez toho, aby si to uvedomoval. Sústredil sa len na potlačenie svojej démonej časti, ktorá sa mu pod pokožkou pohybovala v tmavých tieňoch.*

AKTE

*Nechcela mu to darovať! Nechcela! Metala sa, šklbla sebou, cvakala papuľou všade kam dosiahla a silnými labami sa snažila od neho odtláčať. Mohla sa premeniť do ľudskej podoby, mohla mu vraziť tak veľmi ako chcela, no nechcela. Naozaj nechcela sa premeniť. Nemala mu čo povedať a vo svojej ľudskej podobe bola tak zraniteľná. Plakala by nad ľútosťou smrti mladíka. Že ho nedokázala zachrániť, že bola bezmocná. Tak obyčajná a priemerná. Tomuto nemohla prepadnúť teraz! Nie pred ním. Pri ňom bola taká slabá a nemohla mu dopriať ďalší ten pocit, keď si uvedomovala, že i tak nezmohla nič. Hlasno zavrčala, čo sa zmiesilo so zavítim a znova sa len pokúsila od neho odtlačiť. Tak veľmi mu chcela ublížiť!*

Orin



*Na prvý pohľad sa zdalo, že jeho tvár už nemôže vyzerať vážnejšie, ale keď si vypočul všetko, čo mu Olívia chcela povedať, zachmúril sa ešte viac. Lovec tak blízko pri ich jaskyniach? To nebolo dobré. Ale že poznal jeho meno a meno Akte bolo už zvláštnejšie.
Bez jediného slova prešiel okolo útlej dievčiny a ráznym rýchlym krokom zamieril k východu. Ak ho Dorsad nesie potom bolo celkom možné, že už na neho čakal vonku.
A nakoniec mal pravdu, pretože keď prekročil prah jaskýň stála pred ním vysoká Dorsadova postava, ktorá sa práve skláňala nad bezvládnym telom.
Podišiel bližšie, špicou topánky otočil muža na chrbát a jeho tvár spoznal okamžite.
"Tristan." vyslovil prekvapene meno muža, ktorému sa zachveli viečka, ale oči neotvoril.
Poznal ho ešte na Altre ako verný tieň princa. Všade, kam sa pohol nasledoval jeho kroky a bol to práve on, kto mal Akte predávať správy o pohyboch Lovcov. Premklo ho zlé tušenie.
"Zanes ho do prázdnej miestnosti, ďalej od ostatných." prikázal Dorsadovi, ktorý síce nevyzeral dvakrát spokojne, ale nakoniec zovrel čeľusť a prehltol žlčovitú poznámku.
Potom sa Orin obrátil k Olívii, pretože okrem neho bola jediná, kto by sa Tristana dotkol. Všetci ostatný by ho nechali radšej zomrieť bez ohľadu na to, či patril k ich nepriateľom alebo nie. Bol to človek a navyše muž.
"pomôžeš mi postarať sa o neho?"

*Ako inak, bez slova sa pobral von. A presne ako predpokladala, nedokázala sa presunúť do svojej jaskyne aby si pospala, pohla sa za ním, sčasti preto, že chcela vedieť či ho doviedol živého a tiež i preto, lebo ak áno, nechcela aby sa mu niečo stalo. Nemala pocit, že nepriateľ by išiel zmorený priamo do náruče niekoho, kto ho zabije len čo sa ukáže. Bolo by to od toho muža hlúpe. Preto sa okamžite zvrtla tiež von, nevšímajúc si nikoho z okolostojacich či prítomných Arathi. Len sa pobrala von, kde už Dorsad bol aj s tým mužom, ktorý bol našťastie živý. Vydýchla si, naozaj sa jej vnútro obávalo, že ho zabije a donesie, aby nemohla frflať, že nedodržal čo povedal. Určite mal u nej plusový bod, aj keď to by mu nepovedala, ,lebo by ju vysmial. Dobre vedela že by mu bolo jedno, aj keby mal konto čiernych.
Prekvapil ju však Orin, ktorý sa k nej otočil a položil jej otázku, ktorú skutočne vôbec nečakala. Ale naozaj vôbec.* Áno, samozrejme. *Odvetila rýchlo. Napokon tunajšia flóra bude na niečo dobrá, keďže im tam naozaj rástlo mnoho byliniek, ktoré na ich planéte bol problém získať v obchodoch, nieto v prírode. Takéto prirodzené prostredie malo naozaj výhodu a bolo vidno, že ľudia sem nechodili a neničili to čo príroda ponúkala.* Počkáte ma chvíľu? Keď som bola pri jazere tak som si všimla že tu máte kadejaké bylinka a niektoré tíšia aj bolesť. *Vlastne ani nepočkala na jeho reakciu, len dúfala že ju počká laby vedela kam toho muža zaviedli a pobehla preč. Prešla k jazeru, čupla si a rýchlo trhala určité rastlinky, ktoré niekomu mohli prísť len ako rôznorodé buriny. No ona mala bylinky vždy rada a rozumela im, takže o chvíľu utekala zase späť s celým zväzkom v rukách.* Už som tu.

Orin



*Obočie sa mu síce nespokojne stiahlo, ale ak sa Olívia vyznala v liečivých bylinkách potom ju nemohol zadržať. Len, čo sa im otočila chrbtom a Dorsad nepokojne prestúpil z nohy na nohu, sklonil sa nad ležiacim mužom a rukou sa dotkol najskôr jeho čela a potom aj krku. Pulz mal slabý, ale pravidelný, čo bolo dôležité, ak ho chceli udržať pri živote aspoň na tak dlho, aby im prezradil, čo sa stalo.
Akoby muž vypočul jeho myšlienky odrazu otvoril oči a trhane sa nadýchol, pričom mu z kútika úst vytiekol čerstvý pramienok krvi a jej vôňa pošteklila Orina v nose. Toto nebol dobrý nápad.
"Tak veľa.." zachrčal muž a Orin sa ho okmažite snažil umlčať.
"Rozprávanie ťa vyčerpá starý priateľ."
Ale Tristan si nedal povedať a rukou zachytil košeľu na Orinovej hrudi. Mohol by mu ju kedykoľvek striasť, ale neurobil to.
"Pozor...lovci išli po mne....zabil som..."
Dorsad stuhol a vrhol rýchly pohľad na vodcu svorky, ktorý k nemu prudko zodvihol hlavu. Nemusel si priveľmi domýšľať, čo sa mu chystá povedať, ale aj tak si to vypočul pripravený na rýchly odchod.
"Zober si niekoľkých Arathi a skontrolujte okolie tábora. Pošli Torika za Noby nech ju v nijakom prípade nepúšťa von."
Keď sa vrátila Olívia Dorsad bol už dávno preč a plnil rozkazy. orin vzal raneného na ruky a aj keď to bol mohutný muž niesol ho na rukách ľahko ako dieťa. Vstúpil do jaskýň, ale nezamieril do tej časti, kde odpočívali ostatní zranení, ale našiel opustenú izbu dosť ďaleko od zvyšku svorky. Podlaha bola z udupanej hliny a v kúte sa nachádzalo ležovisko, ktoré tvorilo jediné zariadenie miestnosti. Tam Tristana zložil a opatrne ho nadvihol tak, aby sa mohol zbaviť oblečenia.
"Čo budeš potrebovať? Pomôžem ti, ale ak tu bude priveľa krvi..." nedopovedal. Musel vôbec? Vyzeral síce ako človek, ale nebol ním a so svorkou už príliš dlhý čas žili na riedkej zvieracej krvi, aby ich to mohlo poriadne zasýtiť. Obyčajné jedlo pre ľudí bolo len slabou náhradou a nebyť Noby a toho, že sa z nej napil, nemohol by tu teraz byť.
Vyzliekol Tristana do polpása a prezrel si ranu na jeho pleci. V lopatke bola diera po guľke, ktorá však nevyšla na druhej strane, okraje rany boli potrhané a znovu začali silno krvácať. Orin zadržal dych a odvrátil hlavu, aby bol od vône krvi čo najďalej.*

Lovec mal tiež svoje zranenia. Zostal posledný zo skupiny, ktorá naháňala muža a len čo sa ocitli v hlbšom poraste bolo čoraz ťažšie udržať s ním krok. Potom sa mu stratil no nemohol byť ďaleko. Rozhliadal sa okolo seba a prikrčený dával pozor, aby na neho nikto nezaútočil od chrbta. On bol predsa lovec, nie korisť.*

*Nasledovala rýchlym krokom Orina nesúceho raneného muža a cítila, že sa triasla a vo vnútri cítila paniku, ktorej nechcela dať priechod. Ona nebola lekárka, nikdy nikoho vážne zraneného neošetrovala. Zranené koleno, rozrezaná koža či zlomenina bolo niečo iné, ako zakrvavený muž, ktorý sa možno nachádzal na pokraji svojho života. V jaskyni si kľakla k ležovisku aby pomohla vodcovi keď ho začal vyzliekať a neisto pozrela na ranu v pleci. Keď prehovorila, hlas sa jej triasol, aj keď strašne chcela tento prejav potlačiť. No nepodarilo sa jej to.* Vodu, misku, nejaké čisté handričky...obväz tu máte? *Netušila no pri pohľade na dieru po guľke sťažka preglgla* A ak máte tak nejaké svorky alebo niečo čím mu vytiahnem guľku. *Ďakovala prírode za to, že jej pri pohľade na krv nebolo zle a neodpadávala. Keby však bola na jeho mieste, už by nevnímala okolie pre tú krv čo strácal.* Iba mi to doneste a nemusíte tu byť. *Videla čo to s ním robilo, byť pri tej tečúcej rane. Preto ho jemne potlačila nech ide radšej po tie veci, tu by beztak skôr trpel než jej pomohol. A ako chcela vôbec ona pomáhať tomu mužovi, to nevedela, len sa v duchu modlila aby neumrel.* Myslím že teraz sa mi tá ukecanosť zíde. *Prihovorila sa mužovi, nesleudjúc či už Orin šiel. Musela rozprávať, lebo muž nemohol omdlieť a stratiť vedomie.* Po hodine môjho pobytu tu budeš chcieť, aby mi niekto ústa zalepil, no poradím ti, rýchlo sa daj do poriadku a zbavíš sa ma ako nič. *Zatiaľ čo tárala, nožíkom ktorý stále mala roztrhla časť košele a pritlačila ju k rane. Nemohla nič robiť, kým tam mal guľku a potrebovala vedieť hlavne to, či niečo mali, čim to vytiahne. Lebo ak nie, tak jej ostanú len prsty a čo ak mu roztrhne nejaké podstatné vlákna či mu oveľa viac ublíži? Zatiaľ teda myslela len na krvácanie a čakala na Orina a zatiaľ mlela ako tank.* Občas by sa sa mohol usmiať nech viem že ma počúvaš, čo povieš? *Tárala, samozrejme nečakala odozvu, no úsmev bol dobrý spôsob ako neslovne ukázať že bol privedomí. Pootočila hlavu k priechodu, či už Orin nejde s vecami.*

*Celý čas čo bola osamote sa stránila akejkoľvek spoločnosti. Keď stretla niektorého z Arathi, tak sa buď obrátila a odišla opačným smerom, alebo len prešla okolo so sklonenou hlavou. Nestála o spoločnosť, mala o čom premýšľať. Našťastie za celý čas nenatrafila ani na Torika, tomu by sa už vonkoncom nedokázala pozrieť do očí. Ale nakoniec to zakotvila celkom pekne. Usadila sa k lôžku Eleka a pomáhala ošetrovať ho, keď jej hlavný ošetrujúci Arathi niečo povedal. Nebolo to však veľa, väčšinu času len pri ňom sedela, máčala mu pery, tvár a hruď a tíško mu rozprávala o tom kde je, čo všetko sa stalo. Povedala mu všetko. I o tom, že je jednou z nich, že je tam ešte aj Akte a ako veľmi sa jej podarilo Níatovi ublížiť. Rozprávala aj o bratoch a o tom, že na jednej strane ich spojila, na druhej však nenávratne rozdelila a povedala mu aj o tom kde sama skončila a čo všetko zažila. O tom že sa stala Orinovou družkou a tým sa musela vzdať všetkého čo malo i Níata, aj o tom ako sa poranila a že teraz mala ublížený pás. Sama potrebovala ošetriť a previazať ranu, no nedbala nato. Posledné čo chcela bolo prejsť zase celým tým komplexom jaskýň, aby sa dostala do vlastnej izby. Náhodou by natrafila na Torika, či Orina.. To veru nechcela. Porozprávala Elekovi aj to čo len pred časom urobila, ako dusila Torika a znova pri rozprávaní toho čo zažila, čo urobila, prežívala strach a zdesenie nad sebou samou.* Kiežby si sa už prebral, Elek. Som si istá, že aj to dievča Olivia sa o teba bojí. *Zašepkala, keď mu položila studenú dlaň na jeho horúce čelo. No on bol pokojný akoby spal. Akoby sa ho to všetko nedotýkalo.* Mal by si vidieť tú druhú ženu Arathi, Akte. Myslím že by sa ti páčila. Je ako oheň, prudká a vášnivá. *Usmiala sa nad tým všetkým. Áno, stále bola z nej nesvoja, keď bola v blízkosti Orina, ale to bola len obyčajná žiarlivosť. Tá žena akonáhle pochopila kým Noby je, si k nej hľadala cestu a ona to vedela oceniť. A to ona jej pomohla pred všetkými Arathi, keď Noby stratila hlavu.* No je vo veľkom zatrpknutá a myslím, že už svoj život vníma akoby nemala čo stratiť. Zaujímalo by ma kde vlastne je. *Poslednú vetu dodala len tak mimochodom. Vďaka tomu ako sa stránila nevedela o dianí v jaskyniach a nič z toho čo sa donieslo mužom o Lovcoch sa ešte nedonieslo jej. Ale i tak, čo by zmohla? Dali by ju len strážiť, prípadne zavreli do izby a aj tak by nič nemohla robiť. A von sa ani nehrnula. Bola zranená a veľmi ľahkou obeťou pre kohokoľvek, kto by si zmyslel, že jej ublíži. A i tak, dýku si zabudla v izbe na stole a veru sa jej ani po ňu nechcelo vracať. Aj tak si ani nebola istá, či bola v správnom mieste na správnom čase. Možno ani u Eleka nemala byť. Radšej.*

(( Čo chcel básnik povedať tým Lovcom? ))