Hory a les

https://www.youtube.com/watch?v=OjTHJz_bgGY&feature=relmfu

*Keď sa Olíviine pery dotkli jeho chvíľu ju ešte pozoroval, ale potom privrel oči. Zdalo sa mu to prirodzené a takmer si to neuvedomoval. Na druhej strane cítil teplo z jej bozku a zmes zvláštnych pocitov, ktoré v ňom to všetko vyvolalo. Chystal sa ju objať, keď sa odtiahla, preto ruku rýchlo zložil a nahmatal ňou oká tašiek, ktoré predtým položil na zem. Nech to už znamenalo čokoľvek obaja boli až v príliš veľkých rozpakoch a tak sa s tým zrejme vyrovnával každý svojím spôsobom. Olívia začala rýchlo rozprávať o prvom, čo ju napadlo a on sa zatiaľ tváril akoby sa nič nestalo. Vo výraze jeho tváre sa dokonca nedalo ani poznať, čo si naozaj myslí.* Pochybujem, že niečo také je aj na Altre. * Možno to vyznelo zle, ale naozaj to tak nemyslel. Odkašľal si a keď autobus prešiel okolo neho obrátil k nemu tvár. Nebol veľmi nadšený z toho, že sa bude tiesniť v jednom uzavretom priestore s takým množstvom ľudí.* Ešteže som dnes ráno raňajkoval.* poznamenal akoby mimochodom a vrhol pritom rýchly pohľad na Olíviu akoby sa chcel ubezpečiť, že ho pochopila. A potom ho napadlo, že srna nebolo jediné jedlo, ktoré ráno mal. Znovu si odkašľal a tentoraz sa už radšej na Olíviu nepozrel.* Bude to v pohode. Budem sa správať slušne.

*Ako tam tak v rozpakoch z vlastného správania postávala, bola rada že nič nehovoril a nekomentoval jej správanie, zároveň by rada vedela čo si myslí. Spomínala si na tú noc keď sa spolu presúvali a boli skrytý v strome, keď do nej rýpal že ho môže pobozkať ak chce, že sa to nikto nedozvie. Samozrejme to vtedy nespravila a ani v tých chvíľach nečakala, že raz to naozaj urobí, alebo že sa všetko vyvinie tak ako sa vyvinulo. A predsa sa chystala na spomenutú Altru ako jeho družka. Život bol skutočne nevyspitateľný a napokon aj keď by to vtedy označila za nemožné a že to bude utrpenie, teraz sa tešila. Akurát správa že tam nemajú zmrzlinu prípadne lízatka ju až tak nepotešila. Teda lízakta ju nezaujímali, ale nemali tam ani čokoladu? To bolo takmer nepredstaviteľné, aj keď ked tak uvažovala, ako tu bola, nejako na čokoládu ani nepomyslela.* Nevadí. *Odvetila zamyslene a cítila že farba z líc ustupuje. Autobus zastavil pred nimi a ona pri jeho slovách sa jemne zachichotala.* Asi by som ťa mala pustiť k oknu, keby si mal hlad, bude prvá v ceste. *Poznamenala ale nebolo v hlase cítiť obavy. Vošla radšej do autobusu, šoférovi podala mince na dva lístky a potom sa pobrala k voľným miestam. Chcela vybrať také kde okolo nikto nesedí, no autobus nebol najprázdnejší a vonku sa zbiehalo tiež dosť ľudí aby bolo jasné, že nie všetým sa to miesto na sedenie ujde. Uhla sa nech si môže Níat naozaj sadnúť k oknu, no predtým sa natiahla k okienku a otvorila ho, čerstvý vzduch sa jej zdal aspoň ako malé plus pre neho. Nevedela to však úplne posúdiť, či to bude mať nejaký efekt.*

*Nastúpil do vnútra autobusu bez toho, aby sa na vodiča čo len pozrel. Na druhej strane muž za volantom bol zrejme Níatovým zjavom natoľko ohromený, že sa na chvíľu prestal sústrediť na vydávanie lístkov a pozoroval ho v spätnom zrkadle. Níat sa nemusel dívať, aby to poznal. Cítil každý pohľad, ktorý sa do neho po ceste k sedadlu zabodol. Nie všetky sa na neho dívali tak uprene, ale ani jeden z nich nebol práve priateľský. Možno boli ľudia zaslepení hlupáci, ale zrejme mali akýsi šiesty zmysel na rozpoznanie niekoho, kto nepatril medzi nich.
Níat cítil ako mu v tesáky v ústach začínajú brnieť, preto bol vďačný za závan čerstvého vzduchu a Olíviinu prezieravosť. Keby sa tak nesústredil na to, aby svojho démona udržal na uzde, viac by ho prekvapilo, ako rýchlo Olívia vytušila jeho potreby bez toho, aby jej vôbec musel niečo povedať. A také poznanie bolo desivé. Čo ešte si na ňom všimla? Zrejme nebola úplne ako ostatní ľudia, ale to sa nakoniec ukázalo v jej túžbe zostať s Arathi. Nedokázal si spomenúť na žiadneho človeka, ktorý by niečo také podstúpil dobrovoľne. Až na Noby.
Celý náklad uložil pod sedačku a nakoniec sa na ňu s výdychom zvalil. Tváril sa akoby mal bolesti a tie mu Dagharta naozaj spôsoboval. Prekliaty démon mu zaplavoval hlavu krvavými obrázkami a vidinami, pri ktorých musel párkrát zažmurkať, aby sa presvedčil, že nešlo o skutočnosť. Za tú vetračku vrhol na Olíviu vďačný pohľad, pretože mal obavy z toho, že ak otvorí ústa niekto si všimne nezvyčajnú dĺžku a ostrosť jeho rezákov. Mal pocit akoby sedel na tŕní a bola to paradoxne Olíviina prítomnosť, ktorá ho upokojovala. V tej chvíli by mu nevadilo ani keby rozprávala o muchách alebo o hocijakej nudnej veci, ktorá by dokázala odpútať jeho pozornosť iným smerom.* Čo si zvykla robiť doma?* otázka z neho vyhŕkla skôr než si ju stihol poriadne premyslieť. Ibaže krátko predtým sa na sedadlo oproti nemu usadila žena s dovysoka vyčesanými vlasmi. Krivka jej krku bola ako sladké jablko napichnuté na špajdličke, po ktorej ešte stekal med. Sýpavo sa nadýchol až žena pootočila hlavu, ale nepozrela priamo na neho. Dobre, možno toto nebol až taký skvelý nápad. Pohniezdil sa na svojom mieste až sedadlo zapraskalo pod jeho váhou a nevediac, čo s rukami začal si medzi dlaňami pohadzovať malú plamennú guľôčku, ktorú vytiahol spod svojej kože.*

*Stála v uličke a mlčky čakala než Níat prejde až k nej. Očami občas prešla po okolitých tvárach, ktoré sa obracali smerom k nemu. Nebola si istá či sa mala obávať že si niečo všimli, alebo to jednoducho súviselo s jeho výškou či dlhými vlasmi farby, akú asi ona u človeka nevidela. Otázky si však ponechala vo svojej hlave, len sa usmiala keď prešiel okolo a zložil veci. Mohla len hádať čo v danej chvíli cítil, no jeho tvár akoby ukazovala, že trpel. Sťažka preglgla, utešovala sa myšlienkou že nepôjdu moc dlho. Jej útle telo kleslo vedľa neho a čokoládové oči zostali na jeho tvári. Nechcela ho skúmať ani analyzovať, len chcela mať pocit, že ak sa niečo pokazí, bude to vedieť skôr. Aspoň o pár sekúnd. Nebola si ale istá, či pri jeho výrazoch ten správny pochopí ako predútočný. Otázka akú by nečakala keďže nemala pocit že ho tešilo jej bľabotanie však prezrádzala, že mal problém sústrediť sa na to, aby bol pokojný. Nechcela radšej vedieť, čo jeho démon robí v jeho hlave.* U nás doma sa ženy v mojom veku mali venovať rôznym nudným činnostiam. Ženským činnostiam, čosi vyšívať alebo sme mohli hrať tenis či benbintom, alebo tak. Moc ma to ale nebavilo, nie som na to moc šikovná a mám priveľa energie na to, aby som niekde sedela a robila nejaké krížiky. Preto som väčšinou so sestrou utekala smer les a mali sme tam vlastný svet. Vymýšľali sme si hlúposti, čo sa deje okolo nás a kto sme. Potom ako sme vyrástli, ona sa vydala a odišla z domu a ja som tam ostala sama. Doma som nesmela chodiť niekam kde boli muži bez sprievodu rodičov alebo niekoho koho mama uznala ako zodpovedného a tak som potom väčšinou bola len tak v lese a zbierala rastliny alebo tak. Prípadne keď sa niečo dialo tak som sa vytratila z domu a išla som to pozorovať, preteky v plávaní v jazere, na člnoch a také veci čo sa daili a chodili tam väčšinou len ľudia z dediny. Z našej ulice sa takým aktivitám ľudia akosi stránili a matka mi to nechcela nikdy dovoliť. *Pokrčila ramenami a rozprávala ako jeden z mála ráz pomaly a zreteľne, sledujúc viac jeho ako svoje slová. Oči jej padli na ohník a trochu sa preto nahla aby ľudia cez uličku nevideli čo to má a ruku mu položila na nohu, aby vnímal ju a nie okolie.* Mohli by sa ti pokaziť zuby? *Spýtala sa teraz ona. Tušial aká bude odpoved, no rozprávanie mohlo zamestnať i jeho.*

Plameň dostal podobu hada a Níat ho nechal nenáhlivo obkrúcať okolo svojich prstov. Nemusel sa na to veľmi sústrediť, aj keď sa na prvý pohľad zdalo, že je touto činnosťou naozaj zaujatý. Viac ho však zaujímalo, čo hovorila Olívia. Nijako na to síce nereagoval, ale pomáhalo mu to utvoriť si o nej lepší obraz. Pomaly začínal chápať, prečo v mnohých ohľadoch bola aká bola a že to nemalo nič spoločné s ním. Jednoducho tak bola vychovaná, preto bolo také zrejmé, prečo sa nechce tak rýchlo vrátiť. Ani on by sa nevrátil späť, keby to vyzeralo takto, aj keď sa nezdalo, že by Olívii niečo chýbalo. No nemohlo jej to ani stačiť.
Zrejme však nebol so svojou kratochvíľou taký nenápadný ako si myslel, pretože keď na stehne pocítil váhu Olíviinej ruky, had sa z jeho dlane okamžite vyparil. Nakoniec bolo ľahké bojovať s túžbou pozabíjať všetkých naokolo, keď mal vedľa seba niekoho, koho krv poznal oveľa intímnejšie a preto mal na ňu aj väčšiu chuť. Pozrel pomaly dolu a potom nenáhlivo zodvihol tvár, aby sa jej pozrel do očí. Spôsob, akým to urobil a fakt, že odrazu pôsobil oveľa koncentrovanejšie, naznačoval, že sa ho tak predtým ešte nikto nedotkol. Od rána si vymenili už niekoľko dôverností a bolo čoraz ťažšie držať so od nej ďalej, aj keď jej to v podstate sám sľúbil.* Mám rád ten druh sladkostí, po ktorom sa zuby nezvyknú kaziť.* odpovedal jej a krátko pritom prižmúril oči akoby sa chystal uškrnúť. Olíviina ruka na stehne bola horúca a pod jej váhou mu koža začala brnieť a chvieť sa. Páčilo sa mu to, prekliato, naozaj sa mu to páčilo a bol by zvedavý, ako by to pokračovalo ďalej, ale pochyboval, že ľudia sediaci naokolo by ocenili keby odrazu začal horieť. A to doslova.* Možno by si tú ruku mala zložiť,* navrhol vzápätí Olívii a už v tej chvíli to ľutoval.*

*Nemala zdania, že jedna ruku na Níatovom stehne môže v jeho hlave či kdekoľvek inde niečo vyvolať, chcela ho len upriamiť na seba, aby sa s ňou zhováral a myslel na niečo iné ako krv či oheň v jeho rukách. Ľudia okolo síce hľadeli každý svojim smerom, no hŕstka zvedavých detí ktoré sa nehanbili na nikoho zadívať dlhšie než bolo slušné sa striedavo zastavovala aj pri Níatovi. Bol oproti ostatným obrovský a preto samozrejme zbudzoval pohľady krpcov. Keby si všimli oheň v jeho dlani, určite by niečo vykríkli na celý autobus, Olívia si tým bola istá. Preto sa jemne usmiala keď had v jeho rukách pohasol a vypočula si odpoveď, ktorá ju neprekvapila.* To máš dobre, pretože poviem ti, zubári a ich vŕtačky a kadečo iné nie sú vôbec príjemnou vecou a ani čas v ich kresle sa nedá označiť ako zábava či relax. *Bola u zubárov našťastie len málo krát, zuby mala zdravé, napriek tomu že mala rada i zmrzlinu i čokoládu. Pod svojou rukou cítila teplo, nevenovala tomu však prílišnú pozornosť, z Níata vždy vyžarovalo príjemné teplo. Možno i preto prekvapene zažmurkala a ihneď stiahla ruku z jeho stehna, keď jej to povedal. Nechala ju sklesnúť do lona k druhej ruke, myšlienky sa jej náhle rozutekali rôznymi smermi. Nebola si istá či to bolo zlé že ju tam položila, alebo to len súviselo s ňou, nebolo to predsa len prvý raz, čo ju na neželaný dotyk upozornil. Spomenula si na tu kabínku keď sa dotkla jeho hrude, na to ako z nej rýchlo vypochodoval len čo mohol. Napokon ju to ale nemala moc prekvapovať, vedela predsa o tej žene Arathi, ktorá už patrila ale k niekomu inému. Teraz by potrebovala sestru alebo nejakú kamarátku, aby vôbec zistila čo si myslieť a čo robiť, ako sa správať keď nikdy nemohla byť s mužom osamote nieto s nejakým žiť. Prešla dverami do miestnosti plnej neznámych vecí, bez vysvetlenia, nápoved a bolo na nej aby skúšala a určite sa neraz aj popálila na vlastnom správaní a slovách.* Budú mať kde Arathi na Altre bývať? *Spýtala sa po chvíľke pozerania na vlastné ruky, nájsť v jej hlave otázku ktorá ju zaujímala nikdy nebol problém.*

*Bol to len okamih a možno sa mu to len zdalo, keď autobus prechádzal cez aleju alebo sa Olíviinou tvárou na okamih naozaj mihol tieň? Stiahla sa síce, ale jej dotyk cítil na sebe ešte dlho. Zrejme musel povedať niečo zle, pretože odrazu sa usmievala a rozprávala sa s ním akoby sa nič nestalo a pritom sa cítil možno rovnako zmätene ako ona, ibaže by to nikdy nepriznal. Pohľad mu skĺzol na Olíviine ruky, ktoré teraz prázdne držala v lone. V končekoch prstov cítil mravčenie, ale snažil sa ho potlačiť.* Myslím, že niektorí sa nebudú chcieť vrátiť naspäť do svojich domov, ale Podzemné mesto je dosť veľké a Aratahi je málo. Ak nový panovník dodrží, čo sľúbil potom bude jedno, na akom mieste sa budeme chcieť znovu usadiť. * Možno by toho povedal aj viac, ale autobus začal spomaľovať a Níat spoznával okolie miesta, kde vyviedol Olíviu z podzemného tunela. Toto bol koniec ich návštevy v meste. Bol celkom rád, že ho mal za sebou s nulovým počtom mŕtvol na konte a nevedel sa dočkať, kedy sa znovu nadýchne čistého nezriedeného vzduchu. Vzal všetky tašky spod sedadla, odignoroval všetky zvedavé pohľady a počkal, kým si Olívia nevystúpi ako prvá.
Na spiatočnej ceste sa ho chytila mlčanlivá nálada, čo vlastne nebolo nič zvláštne a väčšinu času preto strávil iba pozorovaním okolia a občasným usmernením, keď sa zdržali po ceste alebo z nej odbočili.

O niekoľko hodín neskôr ...

...zložil ťažký náklad z pliec a obzrel sa za seba. Olívia bola tam a on sa nemohol ubrániť pocitu úspešne zvládnutej úlohy. Boli späť pri jaskyniach hlboko v horách a na nej nebol ani škrabanec, ktorý by mal na svedomí.
Odrazu sa otočil k hlavnému vchodu do jaskyne, pretože sa mu zdalo akoby ho niekto pozoroval no nikoho tam nevidel. Iba Zeon sedel obďaleč a rozprával sa s Tristanom, ktorý v tom okamihu zodvihol hlavu a prešiel zadumaným pohľadom najskôr k nemu a potom k Olívii.
Níat sa zamračil a s trhnutím znovu vyložil na chrbát batožinu spolu s črepníkmi, do ktorých chcela Olívia presadiť bylinky. Taký skúmavý pohľad mu naozaj nebol príjemný a rád by sa vyzliekol aspoň do polpása. Oblečenie ho tlačilo ako druhá, ale oveľa tesnejšia koža.
Zeon vstal a zamával na Olíviu, aby prišla k nim. Očividne bol rád, že ju vidí. Sviniar, pomyslel si Níat a ironicky sa uškrnul. Vedel si vysvetliť, prečo sú z neho všetci takí nervózni. * Budem pri jazere.* prihovoril sa krátko Olívii a bez čakania na odpoveď zamieril tým smerom, kde sa na vodnej ploche lámali neskoré slnečné lúče. Mal chuť obzrieť sa, ale z princípu to neurobil.

Zeonovi sa naozaj uľavilo, keď videl ako Olívia kráča po Níatovom boku a netvári sa nijako zvlášť vydesene. To bolo trochu zvláštne vzhľadom na to, akú mal bielovlasý Aratai povesť.
„Ako bolo v meste?“ opýtal sa na úvod a nemohol si pomôcť, aby znovu neskontroloval dievčaťu tvár. Žiadne stopy po slzách ani škrabance. Mlčanlivý Tristan opierajúci sa o skalnú stenu povedľa neho prestúpil z nohy na nohu a na pozdrav kývol Olívii hlavou. Altran sa zrejme v spoločnosti žien necítil natoľko sebaisto, aby prevzal iniciatívu a viac ako kedykoľvek predtým vynikla jeho osobnosť tichého pozorovateľa. Pohľad mal prenikavý a trochu ostražitý.
Zeon sa snažil vložiť do hlasu toľko nenútenosti, aby pri tom nijako nezneužil svoj „dar“. Nerozprával veľmi dlhý čas, preto stále znel trochu zachrípnuto a snažil sa odpovedať, čo najkratšími vetami, ale o Olíviu sa zaujímal a vedel, že nie je sám, kto netrpezlivo čaká na správy o tom, ako sa jej darí. Avšak ten dotyčný nemal dosť guráže, aby si to zistil sám.
„Orin a Noby sa ešte nevrátili,“ prehovoril celkom nečakane Tristan a vietor mu rozstrapatil spletené pramienky vlasov. Obrátil k Olívii tvár a vystavil tak jej pohľadu tetovanie na lícach. „Ešte skoro ráno som sa s ním rozprával o návrate na Altru. Mal by som ísť skôr a informovať panovníka o výsledku, aby sa včas mohol pripraviť na návrat Aratahi. Orin za môjho sprievodcu navrhol Níata, ale keď som sa s ním rozprával nedal mi nijakú odpoveď.“
Zeon sa zachmúril, bolo jasné, že slová, ktoré chce povedať mu idú z úst en veľmi ťažko. „Myslíš, že by si Níatovo rozhodovanie mohla nejako urýchliť. Porozprávať sa s ním o tom?“

*Boli späť v jaskyniach a ona sa tešila až pôjde presadiť rastliny. Vedela že jej to dlho nepotrvá, nebolo to také náročné, stačilo si len zohnať nejakú lopatku ktorou ich bude opatrne vyberať aby nepoškodila potrebné korene. Vlastne nádoby boli veľké a jej stačilo naberať veľké kusy aj so zemou. Už sa naozaj tešila a mala chuť poskakovať okolo Níata, ale to by sa mu neveľmi páčilo a k tomu si uvedomovala že ani nie sú sami a on by sa asi dosť hneval keby sa tak správa pred niekým. V prvej chvíli si neuvedomila že ten niekto sú vlastne osoby ktoré pozná, až Níatov pohľad otočil aj jej hlavu tým smerom. Pery sa jej roztiahli do úsmevu keď zbadala Zeona, rovnako muža o ktorého sa obávala že umrie ak spraví niečo zle. Ale bol tam a vyzeral byť v poriadku, čo ju tešilo a zároveň jej odľahlo. Zato Níat sa z nejakého dôvodu mračil a oni si ich prezerali. Bola trochu zmätená, no napokon len zdvihla ruku a zamávala im na pozdrav, netušila že o chvíľku pôjde ich smerom.* Dobre. *Odvetila napokon Níatovi keď sa pobral a chvíľku sledovala jeho mohutnú odhcádzajúcu postavu, ktorá bez zaváhania kráčala jednoducho preč. Pobrala sa preto rezkým krokom za Zeonom, aj keď pri chôdzi ju premkli obavy, ako blízko ísť. Nepochybne z nej bolo cítiť Níata a Elekovi sa to nepáčilo, aj keď vedela že v tom bolo viac než len to. Níat sa tu však s nikým nepriatelil a preto si nebola istá čo si o tom bude myslieť Zeon a či mu to bude moc vadiť.* Ahojte. *Pozdravila ich už svojim hlasom a nielen zakývaním, očami prebehla k mužovi akoby kontrolvoala či je v poriadku.* Som rada že ste na svojich. *Vyšlo z jej úst napokon, no potom už otočila hlavu k Zeonovi a jeho otázke.* Bolo tam skvele, nikdy predtým som v podobnom meste nebola ani takto po obchodoch. Dokonca sme išli autobusom. *Žiarivo sa usmievala, vynechala len časť o mŕtvej žene. Na to myslieť nechcela. Teraz a najlepšie ani neskôr, aj keď vedela že ten obraz sa jej do mysle vkradne počas spánku. Započúvala sa teda radšej do ďalších slov a na ich konci sa na rodziel od nich usmievala.* Prečo nie. Prečo by nemal chcieť ísť na Altru skôr, je to predsa jeho domov a chce sa tam vrátiť. *Nevidela v tom nijaký problém spýtať sa ho na to.* Môžem i teraz. *Spravila krok do boku, no v tom sa ešte zastavila a svoje čokoládové oči upriamila na Zeona.* J-ja....ako je Elekovi? *Ona sa s ním rozprávať nemohla, no neznamenalo to že na neho zabudla. Bol to jej priateľ, aj keď sa toľko vecí zmenilo. NIelen to že bola družkou Níata, ale i smrť Charisa. Spýtala by sa Zeona na to čo si myslí a či mu vadí byť v jej prítomnosti, no pred neznámim mutom nechcela.*

*Zeon sa po Olíviinej otázke zatváril rozpačito akoby presne netušil, čo jej má povedať, pretože bolo nad slnko jasnejšie, že obaja poznajú pravdu. Aspoň pre Aratahiho nebolo nič horšie, než naviazať sa na ženu, ktorá už patrila niekomu inému.
"Ja, ehm..." začal rovnako rozpačito ako Olívia a cítil, ako sa mu zboku do tváre upiera Tristanov nezaujatý pohľad. Aspoň toho chlapa sa podobné záležitosti nedotýkali. Krivka jeho pocitov svedčila o tom, že prítomnosť Olívie v ňom nevyvolávala nijaké emócie a náhle napätie si zrejme vysvetlil len ako obyčajnú hádku.
"Elek sa má vynikajúco," ozvalo sa spoza Zeonovho chrbta. Elek prišiel tak potichu a náhle vpadol do rozhovoru o sebe samom. Zastal si po Zeonovej ľavici a zahľadel sa dolu na Olíviu akoby bola priesvitná a v skutočnosti vôbec neexistovala. Bol to on. Črty jeho tváre sa nezmenili, iba pohľad sa zdal vzdialenejší a už nepôsobil tak prívetivo ako predtým. Stredom čela sa mu tiahla hlboká vráska od toho ako sťahoval obočie k sebe a dával tak okolitému svetu najavo, že nemá náladu na priateľské rozhovory. Dojem odťažitosti umocnili aj ruky, ktoré si založil krížom cez hruď a krutý tieň pod kútikom úst zohavených iróniou do nepríjemného úškľabku. Kto by ho nepoznal predtým by sa teraz k nemu ani len nepriblížil. A očividne to nebola len záležitosť s Olíviou, ktorá ho zmenila na nepoznanie.
"Bude lepšie ak už pôjdeš. Lúčiť sa nemusíme, to si urobila už pre pár dňami," pohľad mu automaticky skĺzol na náramnicu, ktorá obopínala Olíviino rameno, bez ďalšieho slova sa zvrtol a odkráčal naspäť do jaskyne.
Po jeho odchode Zeon nadvihol jedno obočie a venoval Olívii chápavý pohľad, ktorým akoby sa snažil preskúmať jej pocity do všetkých podrobností. Nakoniec si len povzdychol a s bezstarostným úsmevom pokrútil hlavou.
"Nič si z toho nerob," prihovoril sa jej, "Elek má svoju hlavu, ale nakoniec sa z toho dostane. Teraz je len príliš ... ohrdnutý. Za týždeň ti už bude postávať na prahu a kajať sa za všetky hlúposti, čo navravel."
Usmial sa a bolo to úprimné. Nechcel sa s Olíviou rozlúčiť v tieni Elekovej depresie. Preto nakoniec pristúpil bližšie a zovrel mladú ženu do objatia, v ktorom sa mohla stratiť. Cítil Níatov pach akoby mu zasadil neviditeľný úder rovno doprostred tváre, ale na krátko zadržal dych a necítil sa tak zle.
"Nebudeš musieť dlho čakať. O pár dní sa na Altru vrátime aj my."

Orin

/ak dovolíš, nadviažem na tú rpg, čo sme ešte nedohrali s tým, že Noby a Orin majú spolu stráviť deň v meste a potom sa môžeme presunúť, ak budeš chcieť už na Altru a prepáč, že som dlho neodpisovala, čítala som si staré príspevky, aby som sa do toho dostala /

*Bol rád, že Noby nakoniec súhlasila s kúpeľom. Bola to pre neho pocta ako pre každého viazaného muža Aratahi, ktorý sa mohol postarať o svoju družku. Pohladil Noby po vlasoch a znovu pocítil nával energie, ktorý mu koloval v žilách spolu s jej krvou. Každou minútou bol silnel, uzdravoval sa a príhoda z ulice bola už len vzdialenou spomienkou. Opatrne vzal Noby do náručia a prešiel tých pár krokov do kúpeľne, kde v ten deň už strávil nejaký čas. Veľmi nežne ju posadil na kraj vane a pridržiavajúc ju jednou rukou, natiahol sa ku kohútiku. Zvuk vody mu znovu pripomenul domov, a to, že sa tam teraz už môžu bezpečne vrátiť.* Keď budeme na Altre, chcem ti tam všetko ukázať, neučiť ťa všetko, čo budeš chcieť vedieť.* Prihovoril sa Noby potichu a veľmi láskavo, nežne ju začal vyzliekať. Nedotýkal sa jej ako milenec, a predsa bolo na jeho tvári poznať, že mu pohľad na ňu spôsobuje potešenie. Kľačal pred Noby na kolene a v očiach mal úctivý obdiv muža, ktorý je očarený krásou ženského tela. Zvuk, ktorý mu vyšiel spomedzi pevne zovretých pier pripomínal pradenie veľkej šelmy, zreničky sa mu zúžili a vzduchom zašušťala jemná látka teraz už zbytočných šiat. Chytil Noby za ruky a jemne jej ich odtiahol od tela.* Si nádherná.* zašepkal a pomaly, lenivo si ju prezeral.*

*Bolo to pre ňu zvláštne. Hoci aj príjemné, ale stále istým spôsobom zvláštne. Keď ju niesol, díval sa na ňu akoby mu na nej skutočne záležalo, vtedy sa cítila... Šťastná. Skutočne šťastná. Nemusela myslieť nato čo bolo, ani čo ich čaká. Nemusela myslieť nato kým bola a ani trochu sa netrápila tým, čo sa stane. Bolo jej iba jednoducho príjemne. A užívala si to. Mlčky. So zvedavým pohľadom do jeho tváre a zatajeným dychom nad tým čo príde. Bola pokojná. Dýchala už ustálene a celý čas ani neprehovorila. Nezmenilo sa to ani keď prehovoril o Altre. Naučí ju všetko čo bude chcieť? Ukáže jej všetko. Potom sa domov tešil ďaleko viac, než si myslela. Ďaleko viac, než bolo na ňom kedy vidieť. Možno ju to ani nemalo prekvapovať. Bolo asi pochopiteľné, že sa tešil na miesta, kde prežil väčšinu svojho života. Aj keď určite sa mu s Altrou spájalo možno viac bolesti, než sa dalo zniesť. Ona by sa netešila domov ani trochu. Nie na miesto, kde by jej boli zavraždili priateľov a rodinu. Kde by jej zabili niekoho, koho by milovala. Aj odtiaľto, z Gyra chcela odísť. Kamkoľvek, len aby nemusela spomínať nato, že Seram je mŕtvy. Vždy jej pri spomienke na neho bolestivo stiahlo žalúdkom. A ako každá žena... Utiekala sa v spomienkach k nemu pričasto, aj keď to nie vždy bolo na nej vidno.* Ďakujem. *Zašepkala rozpačito a pozrela mu znova do očí. Už len to ako sa na ňu pozeral ju robilo nádhernou. Cítila sa skutočne tak. Akoby bola jeho stredom.*

*Mlčky prechádzal pohľadom po Nobynom tele, jeho tvár bola nečitateľná, každý jeden sval pevne sedel na svojom mieste a skutočne jasné ostali len jeho oči. Možno vďaka svojej zvieracej podstate a kvôli tomu, čo mal v minulosti, nedokázal prejaviť nehu tak, ako kedysi, ale pohľad na Noby, jej krv v jeho žilách, to všetko bolo skutočné. Mohol sa jej dotknúť a niečo pri tom cítiť, nie to len predstierať. Arathi žili dlho a on už bol zo svojho života unavený, myslel si, že jediným cieľom, ktorý mu ešte ostal, bolo vrátiť Aratahi späť ich domov a teraz, keď sa tak stalo, necítil prázdnotu, ale Nobyn pohľad na svojej tvári. Ešte ho to neprestalo prekvapovať.
Poďakovala mu tak krásne rozpačito, že okamžite dostal chuť dotknúť sa jej, preto sa sklonil a pobozkal ju.* Nemáš mi za čo, ďakovať, Noby,* prehovoril blízko jej úst a potom jej dal ešte jeden krátky bozk, po ktorom mu ostal na tvári náznak úsmevu. Pomaly sa odtiahol a pustil Nobyne ruky, aby mohol zastaviť vodu a pomôcť jej vstúpiť do vane.* Je to príjemné? Alebo ju mám ešte trochu ohriať?* opýtal sa s pobaveným úškrnom a prstami rozčeril vodnú hladinu, aby vyskúšal jej teplotu. Niektoré veci boli s jeho schopnosťami oveľa jednoduchšie.*

*Byť tak mladšia, hanbila by sa, že by jej červeň z tváre svietila ako reflektor. Ale s ním si už prešla mnohými vecami s ktorými v porovnaní nahota a jeho okaté pozorovanie boli úplne ničím. Nedalo sa to ani len prirovnať. Medzi nimi nebolo miesto na hanbu, ani na iné nezmyselné pocity, či myšlienky, ktoré jej mohli napadnúť. Mlčky pozrela do jeho očí. Podľa nej mu mala začo ďakovať. Zato, že si myslel, že je krásna. V jej veku ju už krásnou robil iba on. Jeho lichôtky čo jej vedeli rozžiariť tvár, aj keď to často nebývalo.*
Prosím, teplejšiu. *Usmiala sa na neho nevinne zaklipkajúc očami a ponorila sa trochu hlbšie do vody. Bokom sa oprela o vaňu pri jeho rukách a hlavu si oprela o chladný povrch vane. Dívala sa na neho zospodu. Vpíjala sa pohľadom do neho. Veľké oči na neho upierala a prechádzala mu po každej linke tváre. Spočítala mu azda každú vrásku na inak kamennej tvári. Hladila ho po pevnej krivke pier a končila v jeho očiach, utopená ich hĺbkou.* Tešíš sa domov, však? *Prehovorila potichu, jej hlas sa nepatrne ozýval, ale nedbala nato. Iba chcela, aby jej rozprával. Bola akási zvláštne otupená po tom čo sa stalo. Nie ani unavená, ako otupená. Ani slová sa jej nedrali na pery ako inokedy.*

*Vedel, že ho Noby pozoruje aj bez toho, aby sa na ňu pozrel. Inštinktívne cítil jej skúmavý pohľad na svojej tvári, akoby sa ho v skutočnosti dotýkala končekmi prstov, a to v ňom vyvolávalo potrebu úsmevu.
Rukou ešte viac rozčeril hladinu a počkal, kým nebude mať príjemnú teplotu, ktorá by Noby vyhovovala. Potom si bokom sadol na kraj vane a začal si vyhŕňať rukávy košeli. Najskôr si odopol gombíky na zápästiach, dával si pozor, aby to urobil precízne a na prvýkrát. Látka nevtieravo zašušťala, keď si najskôr jeden a potom aj druhý rukáv vyhrnul nad lakte odhaliac silné opálené predlaktia. Možno bol elegantne oblečený, ale ani šaty nemohli sklutivovať tú zvláštnu divokosť, ktorá sálala z každého jeho pohybu, nehovoriac o jeho tvári.
Siahol po hubke, ktorú mala Noby zavesenú na držiaku vedľa vane a v šelmovskom úsmeve mu zasvietili biele zuby, ktoré by sa ničím nelíšili od ľudských, nebyť oveľa špicatejších a výraznejších rezákov. Potom prišla otázka a úsmev sa z jeho tváre stratil. Nemračil sa, iba ostal vážnejší. Nenáhlivo si kľakol vedľa vane, pravú ruku, o ktorú si oprel bradu položil na jej kraj a ľavou zatiaľ namočil hubku vo vode.* To nie je to správne slovo.* prehovoril potichu pokojným hlasom a slabo sa pri tom na Noby usmial. Hlavu naklonil do druhej strany a prižmúril pri tom oči.* Čas, ktorý som strávil mimo domova sa počíta na desaťročia. mal som preto veľa príležitostí na premýšľanie a jediné, čo som vždy chcel bolo, aby sa naša rasa vrátila späť a vzala si to, čo jej patrí. Je to skôr zadosťučinenie ako radosť, ale ktovie, možno tie dva pocity nie sú vôbec odlišné.* Zodvihol ruku s hubkou, pošúchal ju o kúsok mydla a počkal, kým nezačne peniť. Potom Noby naznačil, aby sa posadila.* Bojíš sa?

*Mlčky ho sledovala a všimla si zmenu v jeho tvári, keď položila otázku. Čakala na odpoveď a vedela už v tej chvíli, že nebude celkom jendoduchá. Potvrdilo sa to, keď prehovoril. Dívala sa mu do očí a celkom pokojne opomenula gesto, ktorým jej naznačil, aby si sadla. Hoci nie celkom. Prisunula sa k nemu. Tvár si oprela o mokrú ruku tak ako aj on. Predlaktím sa oprela o to jeho a bradu položenú na ruke mala iba kúsok od jeho. V očiach mala stále ten zvedavý pohľad, ktorým akoby sondovala po jeho tvári, po emóciách, ktoré tam boli, aj neboli.* Ale nakoniec si to dosiahol. Arathi sa vracajú domov. *Prehovorila potichu a kútik pier sa jej nadvihol v nepatrnom úsmeve.
Nevedela mu však dať odpoveď, či sa bála. Na jednej strane možno áno. Opúšťala miesto, kde vedela, že sa nestratí. A mierila na druhé, kde by nenašla ten správny smer azda nikdy. Mala dôvod na obavy. Ale na druhej strane..* Zvolila som si svoju cestu po tvojom boku. *Aj keď o tom ani len netušila....* A vieš, že nie som z tých čo utekajú pred tým čo ich čaká. Aj keby sa bojím. Nič to na tom nezmení. *Nepriamo odpovedala na jeho otázku. Nikdy by mu nebola priznala, že sa bojí. Nikdy! Natiahla krk smerom k nemu a pery v pomalom bozku pritlačila k jeho. Mokré prsty mu položila na líca a následne do vlasov. Nebola v tom naliehavosť, ale istý druh intimity aký si aj oni vedeli dopriať.*

*Nechal hubku padnúť do vody, viac ho nezaujímala. Namiesto toho položil svoje pery na Nobyne a opätoval jej ľahučký bozk, po ktorom ich pery ticho cmukli do nepatrného priestoru medzi nimi. Ten nehlučný, podmanivý zvuk vyvolal na jeho tvári úsmev, ktorý nemal šancu prerásť v niečo viac, než len slabý záchvev. Dotýkajúc sa Nobynho nosa, naklonil hlavu do opačnej strany a znovu ju pobozkal pristupujúc na očarujúcu hru bez slov. Bozkával ju znovu a znovu. Medzi jednotlivými bozkami robil krátke alebo dlhšie prestávky, ale ani raz nezašiel ďalej než po hranicu nežnej dôvernosti.* Čo si to so mnou porobila?* prihovoril sa jej po poslednom bozku a v hlase ťažko potláčal chrapľavosť. Sklonil hlavu a lícom sa obtrel o vlhkú pokožku Nobynej ruky, na ktorú predtým vtlačil krátky bozk. Na mieste, kde zvykol mávať srdce sa niečo veľmi zreteľne pohlo. Po toľkých rokoch netušil, či je to, čo cíti skôr úľava alebo bolesť, keď sa mu pripomenulo niečo, čo tak dlho nepoužíval.
Ruku, ktorú mal položenú na vani, ohol v lakti a do ohybu si položil hlavu. Voľnú ruku natiahol k Nobynej tvári a prstami zachytil pramienok jej lesklých tmavých vlasov. Ich hebkosť medzi prstami v ňom vyvolávala ďalšie nečakané potešenie.* Chceš odpútať moju pozornosť od toho, čo sme začali?

*Pokojne mu opätovala jeho bozky, ktoré jej s nehou a istou dávkou hravosti venoval. Mala pocit, akoby sa medzi nimi niečo nepatrné zmenilo. Zavládol medzi nimi taký pokoj, aký si ich búrlivom spolužití nevedela vybaviť. Bolo to azda niekedy tak? Možno len krátke okamihy, ktoré vyprchali skôr ako poriadne začali. Ale teraz to bolo iné. Aspoň ona to tak pociťovala.
Lenivo pootvorila oči, keď sa na neho zadívala.* Nič som ti neurobila. *Povedala jednoducho a so záujmom si ho znova premerala pohľadom. Čo tým vlastne myslel? Že čo mu urobila? Predsa nič. Boli tam, v jej kúpeľni, v jej byte a trávili spolu čas. A už sa jej nikam nechcelo ísť. Stačilo jej, že sú tam.
S hlavou jemne naklonenou do strany sa zadívala na neho, ako si tú svoju položil. Mokré prsty mu natiahla k tmavým kaderiam a pohladila ho po nich. Zahrabla hlboko do vlasov a pritom nespúšťala z neho zrak.* Vôbec nie. Iba tvoj plán jemne dopĺňam. *Pousmiala sa na neho a uhryzla ho do brady. Ani sama netušila prečo mala ten popud, ale urobila tak. A keď sa znova odtiahla, v tvári mala znova ten istý pokoj, akoby nič nebola predtým urobila.* Máš azda opačný pocit? *Dodala ukrývajúc koketnosť za hanblivé sklopenie mihalníc.*