Planéta Altra

Níat




*Bol každou hodinou nepríjemnejší. Spočiatku sa jeho znechutenie obmedzovalo len na pevne zovreté pery, ale postupom času sa už neskryto mračil a každý, kto sa mu na chodbe paláca priplietol do cesty, radšej urobil krok dva naspäť a nechal ho prejsť. Jeho kroky zneli ako pochod celého vojska a ľahký Tristanov krok vedľa neho úplne zanikal.
Už to bolo pár dní, čo pristáli na Altre, ale zatiaľ nemal príležitosť vychutnať si návrat po svojom. Namiesto toho musel sprevádzať panovníkovho posla a strúhať pred mladým vodcom grimasy. Kultivované vyjadrovanie mu nikdy nešlo, preto čo bolo potrebné povedať povedal, ale zvyšok nechal na Tristana, ktorý mal v sebe dosť duchaplnosti, aby veličenstvu vysvetlil, prečo ho sprevádza práve ten vysoký nemožný Arathi tváriaci sa ako zviera uväznené v príliš malej klietke.
Aj napriek tomu však dostával neustále pozvanie na panovnícky dvor, alebo lepšie povedané, na dvor rozľahlej stavby, ktorú mladík prijal za svoju.
Jeho reči Níata nijako nezaujímali a obmedzoval sa len na tie najnutnejšie odpovede a rozprávanie, pretože od ľudí bočil nech už stáli na strane Arathi alebo nie.
Po ďalšom podobnom dni sa už pomaly vzdával nádeje, že sa jeho život vráti do normálu, tak, ako bol na to zvyknutýz čias pred vyhnanstvom. Svoje dojmy z návratu si nechával pre seba, nebolo to nijako ťažké, ale keď Olívii ukázal svoj dom, cítil nervozitu. Potom sa zarazil a vyhnal si podobné myšlienky z hlavy. Bolo mu predsa jedno, čo si myslí o jeho skromnom majetku niekde uprostred lesov. Žil na samote a aj keď dom vyzeral navonok veľmi biedne vo vnútri vyzeral oveľa pohodlenjšie a čistejšie. Bol možno spolovice zviera, ale to nič nemenilo na tom, ako obľuboval poriadok.
Po ďalších štyroch hodinách strávených v panovníkovej spoločnosti bol nielen unavený, ale aj znechutený a znovu a znovu musel rozmýšľať nad tým, aký je vlastne skutočný dôvod takého veľkého záujmu. Nakoniec bol rád, že sa o to ako vodca svorky bude musieť postarať Orin a nie on. Kráčal pomalým krokom cez les, po tých istých cestách, ktoré sa mu tak dokonale vtlačili do pamäti hoci ich po rokoch zarástala tráva a kroviny. Keď došiel na lúku pred domom na chvíľu sa zastavil a prižmúril oči. Dobre si pamätal ako stavba vyzerala. Opustene a ticho. Teraz vonku nikoho nevidel, ale tušil, že Olívia je niekde na blízku a tým to bolo iné.
Prah prekročil už s tým, že si z pliec skladal plášť a naučeným pohybom ho presne hodil na kus železa vytŕčajúceho zo seteny povedľa dverí.* Olivia!* zakričal, ale to zvolanie skôr pripomínalo zavrčanie. Nikde ju nevidel, ani keď prešiel všetky miestnosti od kuchynky, ktorú provizórne zriadil tesne po príchode, až po spálňu, kde teraz stáli dva slamníky. Jeden pre neho a jeden pre ňu, lebo nech už sa medzi nimi stalo čokoľvek, stále sa držal svojho sľubu a ani sa jej nedotkol. Vždy večer sa prevrátil na jeden bok, tvárou k stene a o malú chvíľu na to už spal alebo sa tak len tváril.*

*Bola vonku. Boli tu už niekoľko dní, no nohy akoby ju bolieť nemohli a únava akoby si zobrala dovolenku. Níat bol preč, každý deň musel chodiť s Tristanom za tunajším panovníkom, takže ona ostávala sama. Sama v lese alebo dome, ktorý bol teraz jej domovom. Miesto kde teraz mala žiť sa ničím nepodobala miestam, aké poznala a miestu, ktoré kedysi bolo jej domovom. Napriek tomu sa však cítila voľná, široký les a jeden drobný dom boli niečo, čo v sebe nieslo nádych vlastného života, vôňu prírody a akéhosi pokoja. Jeden obyčajný dom jej prišiel na dušu milší než tá hacienda v ktorej žila doteraz. Neprekážalo jej či tam prešli po stene pavúky, či sa ozývali z lesa podivné zvuky. Cítila sa spokojná. Spokojná bola i v jaskyniach, aj keď život v domčeku jej prišiel príjemnejší. Bol to akýsi stred medzi tým čo poznala a chladnými jaskyňami v ktorých sa mohla kedykoľvek stratiť. Jediné čo jej chýbalo bola spoločnosť, keďže tu počas tých dní bola sama, no nejako si tým hlavu nelámala. Túlala sa po okolí, spoznávala čo sa dalo, občas si na niektorý zo stromov niečo priviazala aby sa vedela vrátiť. Objavila jazierko, skrýšu akýchsi vtákov, pár krát poblúdila, no nikdy nie tak aby sa nejako nevrátila späť. Teraz kráčala späť k domu, v jedne ruke mala košík s hubami ktoré poznala a vajciami akéhosi vtáctva, v druhej zvierala bielu guľu s modrými očami. Jej aktuálna spoločnosť. Zatúlaná mačka . Nikdy neobľubovala práve mačky, no na druhú stranu k nim neprechovávala ani odpor a táto sa jej priplietla pod nohy a tak si ju vzala ako svoju spoločnosť. K domu sa dostala o čosi neskôr než prišiel Níat, no netušila že bol už dnu. Pohľadom len skontrolovala všetky nádoby s bylinkami ktoré boli pri domčeku a ktoré poliala už naobed, potom pozrela na nahádzané drevo a nachystané veci, ktoré si nanosila keď chcela spraviť drobnú ohrádku. Keď videla v lese tie zvieratá, napadlo ju že nejaké chytí, najlepšie vtáky a budú aj tie vajíčky rovno pod nosom. Malo to ale čas, zaujímalo ju hlavne okolie pre tie chvíle, aj keď toho veľa ešte nemala možnosť vidieť. Z hora ako leteli na Altru však mala nos neustále nalepený na okne, zvedavo si čosi mrmalal aj keď nechala Níata nech sa teší z toho že sa vracia. Napriek tomu sa jej teraz nezdal moc veselý a ona si nebola istá prečo. Otvorila dvere a prekvapene si uvedomila že už je tam.* Ahoj. *Pozdravila ho s úsmevom, košík položila na stolík na ktorý už stihla položiť nádobu s kvetmi a potom mu natrčila mača pod nos.* Pozri čo som našla v lese. Neboj sa, bude spávať vonku. *Pery sa roztiahli do úsmevu, čokoládové oči sa usmievali ešte viac. Mala však v hĺbke duše trošku obavy, bola v jeho dome a už tam stihla doniesť mačku, plánovať ohrádku a vo vnútri rozložiť vázu s kvetmi. Keby jej to neprišlo nevhodné, asi by tam aj nejaké veci po stene podávala, obrázky či usušila kvety, no odvážila sa len poobzerať čo kde je v akých poličkách. Stále tam bola nová a mala pocit akoby nerušíla jeho osobný priestor.*

*Počul dvere vŕzgať ešte skôr než Olívia celkom potiahal kľučku. Takmer okamžite sa zvrtol na päte a ocitol sa zoči voči prenikavému pohľadu modrých očí. Premeriavali si ho dve štrbinky obklopené azúrom dúhoviek a keď Níat vyhrnul vrchnú peru a zavrčal mačka sa v Olíviiných rukách naježila, zaprskala a vycerila na neho zuby ostré ako ihličky. Níat urobil to isté len o niečo efektívnejšie, pretože jeho rezáky boli oveľa dlhšie a vyzerali hrozivejšie, čo si zrejme uvedomila aj mačka, pretože keď to videla stiahla sa a šikovne vykrútila Olívii z náručia.* Nepochybujem, že bude spávať vonku. Tak ako doteraz.* odvetil Níat len čo sa za mačkou zaprášilo a jemu sa zrejme po prvýkrát v ten deň rozlial po tvári výraz spokojnosti. Už teraz bol dosť zhovievavý, ale jediné zviera, ktoré v dome zniesol bol to, ktoré si nosil vo svojej hlave a aj to len preto, že sa ho nedalo inak zbaviť. ( Dagharta si pri tej myšlienke urazene odfrkol a nasmeroval Níatovu pozornosť späť na Olíviu). * Ľudský vodca nás pozýva na večeru.* Znechutenie sa vrátilo a Níat sa znovu tváril akoby mu niekto vyfúkol spred nosa najlepší úlovok. Ledabolo siahol k okrajom košele a pretiahol si ju cez hlavu. Vznešení vedeli, že keby mohol chodil by po svojom dome nahý ako kedysi.
Zhúžval košeľu v dlaniach a zovrel ju tak silno akoby jej vykrúcal krk.* Chce ťa spoznať.

*A mala po mačke. Musela povoliť zovretie pretože tá sa išla zblázniť a ak nechcela skončiť so škrabancami alebo dohryzená, jednoducho ju pustila na zem. Dúfala že vonku ju niekde nájde, ak tu už mala byť sama, chcela sa aspoň prihovárať niečomu živému kým bol Níat preč.* To od teba nebolo práve pekné, chváliť sa jej že máš väčšie zuby. *Poznamenala a pohla sa viac dovnútra, zavrúc za sebou vŕzgajúce dvere. Videla že on bol spokojný a ju to zase nejako neštvalo. Kým sa mohla túlať, mala program a keď prídu ostatní, môže chodiť aj za nimi. Teda nevedela odhadnúť aká dlhá bola cesta z lesa, no vedela, že to bolo len otázkou času kedy sa vyberie medzi ľudí. Či už po svojich alebo to nejako vymyslí. Prekvapene uprela čokoládové oči späť na Níata keď začula jeho oznámenie o večery, ktorá znamenala spoločnosť a teda možnosť rapotať, zároveň si však uvedomovala i to, že nechápala prečo ich pozývajú. Teda vlastne nerozumela druhej časti jeho slov.* Prečo? *Krátka otázka a hlboké zamyslenie. Nemal dôvod chcieť ju spoznať, bola prekvapená už len z toho že vedel že tam je.* Ani som nevedela že niekto vie že som tu. *Poznamenala úprimne, znovu sa jej hlásili do hlavy otázka a nebolo ich málo.* Ako to vlastne dopadlo u panovníka? *Prešla k nemu a natiahal ruku ku košeli, jemne ju potiahnúc, či ju pustí.* Budeš ju mať riadne pokrkvanú. *Skonštatovala a trhlo jej kútikmi pier. Niežeby ju také veci trápili, no dobre vedela že to potom kadejako odstávalo.* A to dnes? *Dodala ešte, keď popustila ďalšiu otázku svojej halvy na pery.*

*Naširoko rozkročený a s pohľadom, že by spálil na popol aj samotný ľad, sa Níat úplne podvolil tlaku Olíviiných rúk a košelu pustil. Pritom hľadel niekam ponad jej plece akoby si jej prítomnosť ani neuvedomoval, ale keď sa priblížila bližšie jeho postoj sa automaticky zmenil bez toho, aby to nejako sám postrehol. Zmiernil držanie tela, takže pôsobil oveľa uvoľnejšie a nozdry sa mu slabo zachveli ako do seba vtiahol jej vôňu. Pomaly si na ňu zvykal a už sa dokázal ovládať aspoň tak, aby v prípade potreby rýchlo vybehol von a ulovil si nejaké zviera, ktorého krv by aspoň čiastočne vyvážila túžbu po tej Olíviinej. Dala mu síce dovolenie, ale... pohľad mu sám od seba padol na jej krk. Odpovedal automaticky akoby nad tým ani nepremýšľal, zataiľ čo jeho vedomie sa túlalo po iných chodníčkoch.* Nemôžeš sa tomu čudovať. Pomáhala si ošetrovať Tristana a ten chlap o tebe nemôže prestať rozprávať. Podľa neho je zázrak, že si to s nami vydžala tak dlho a nakoniec si skončila ako moja družka. Myslím, že toto nechápe už vôbec. Takže áno, dnešný večer strávime o niečo slávnostnejšie.* pohľadom lačne prešiel po krivke Olíviinho krku, ale zovral pery a prinútil sa k stuhnutému úsmevu.* Ale ak by si bola unavená alebo z nejakého iného dôvodu... rád sa postarám, aby sme dnes nemuselil nikam chodiť.* uškrnul sa a oči mu stmavli.*

*Košeľu automaticky poskladala a odložila, jemne sa usmievajúc skoro ako vždy. Vnímala jeho klesajúci pohľad na jej krk, no nepovedala nič. Od toho jedného razu čo sa napil jej krvi to viac nespravil a ona sa ho nepýtala prečo ani mu ju nenúkala. Nechala to jednoducho tak, vedela že vonku bolo dosť zvierat aby si niečo chytil a keby nemohol alebo sa niečo stalo, vždy tu bola ona a nebránila by sa. A možno sa tým nezapodievala jednoducho preto, že sa bála vlastných úvah a pocitov, ktoré v nej predstava že ponorí zuby do jej krku vyvolávala. Mala sa báť, nemalo sa jej to páčiť a kadejaké iné negatívne pocity, no ani jeden sa jej s tou spomienkou nespájal, možno skôr naopak a to ju sčasti desilo. Nezdalo sa jej to úplne normálne cítiť to čo cítila.* Aha. *Skonštatovala spočiatku krátko, pretože sa jej vynoril obraz krvavého Tristana, ktorý ani nevedela ako prežil, bála sa že umrie.* Nezdalo sa mi žeby sa mal chuť so mnou rozprávať. *Pokrčila ramenami a krúžila si po domčeku ako taká stíhačka. Teraz jej kroky mierili ku košíku aby vybrala všetko z neho, no zároveň otáčala hlavu i k nemu aby sa mohli rozprávať. Bola rada že bol späť a hrýzla si do jazyka aby nerozprávala akoby nemusela dýchať, aj keď vedela že to jej vydrží asi tak nateraz.* Myslím že to nechápe nikto. *Zasmiala sa bezstarostne, netrápili ju úvahy okolia. Možno len Elek, ktorý sa na ňu hneval a jej posledné stretnutie s ním bolo aké bolo. Napriek Zeonovým slovám tušila, že to také jednoduché nebude a okrem toho mu nechcela ubližovať len preto aby bola spokojná ona.* NIe som unavená, to nezvyknem byť často. *Zachichotala sa a zase sa otočila telom k nemu a prešla o niečo bližšie, oprúc sa o operadlo stoličky.* A keby sa tomu dnes vyhneš, asi by ťa to aj tak neminulo. Okrem toho som celkom zvedavá na mesto. *Priznala, nepredpokladala žeby ho tieto slová prekvapili. Bola zvedavá a nejako si zvedavosť kompenzovať predsa musela.*

*Keď sa Olívia otočila a začala sa prehŕňať vo svojom košíku mal čas prezrieť si ju pozornejšie.
- Len aby si sa nezamiloval.-doberal si ho uštipačne Dagharta a Níatovu hlavu zaplnil štekavý smiech.
"To hovoríš sebe?" oplatil mu a sám pre seba sa spokojne usmial, keď démon stíchol. Jeden pred druhým nemohli nič skrývať, preto to nebol len Dagharta, kto poznal všetky Níative myšlienky.
-Neviem o čom to hovoríš. - snažil sa zahovoriť démon a Níat mal v hlave živú predstavu akoby sa nespokojne pohniezdil, keby mal svoje vlastné telo.
"Tak mi dovoľ osviežiť ti pamäť. Včerajší deň, ty, tento dom, Olíviina skriňa, tvoj ňufák v jej veciach..."
- Hovoríš to akoby ti to vadilo. Žiarliš?-
"Ani náhodou." už keď to Níat hovoril vedel, že klame a Dagharta to samozrejme okamžite poznal.
Olíviin hlas bol preto vítanou zmenou oproti vnútornému dialógu, a tak sa Níat sústredil radšej naň. Zdalo sa, že je vzrušená predstavou večera, ktorý strávi mimo les. A potom si uvedomil ešte niečo a už len z princípu ho to začalo škrieť. Panovník ani Tristan nepatrili k ich rase a keď hľadel ako sa Olívia opiera rukami o stoličku a ramená jej pri tom tlaku vyduli prsia o niečo vyššie... bol ako posadnutý! Chcel sám sebe dokázať, že je stále takým, akým bol než ju stretol. * A mesto je bezpochyby zvedavé na teba.* dodal zamyslene a po chvíli sa trochu nútene usmial.* Tieto šaty sa skoro rozpadávajú.* znovu si pomyslel na Olíviin výstrih a ledva potlačil zavrčanie.*

*Ona si síce nemyslela žeby mesto bolo zvedavé na ňu, no nebolo to nič čo by trápilo jej dušu. Nepotrebovala nadmernú pozornosť, v jaskyniach si jej ako človek užila dosť, chcela len vidieť všetko čo mohla. Bola zvedavá a jej myšlienky poslednú dobu boli v samote a tichu zaplnené smútkom pre mnohé veci, najmä však pre smrť Charisa. Nespomínala to, ak jej bolo smutno odišla do lesa prejsť sa alebo našla niečo čím myseľ zaujala. Poznala smútok zo straty niekoho a vedela že časom oslabne a rovnako vedela, že toto bolo niečo o čom sa nepotrebovala s nikým rozprávať.* Myslíš? *Prekvapene pozrela na svoje šaty a kriticky si ich premerala. Boli dosť špinavé od machu a inej zelene, keďže v nich pobehovala celé dni vonku.* Zašijem ich. Celé dni sa v nich naháňam tak to takto vyzerá. Vždy som z hodín ako je šitie utekala, ale základné veci zvládnem. Alebo si oblečiem nejaké iné, tieto sú aj tak špinavé a musím ich umyť. *Rozrozprávala sa, aj keď to bol len začiatok jej ubehaného jazyka.* Je mesto ďaleko? Dúfam že cesta nie je moc zložitá, rada by som ju zvládla aj s mojím nanič orientačným zmyslom sama, aby som tam mohla chodiť. Vieš že rada rozprávam a keď tu budem sama, nebudem mať čo vidieť a zažiť a nebudem ti tým pádom mať čo rozprávať....čo teba asi poteší ale mňa nie. *O jej potrebe rozprávať hovorilo aj terajšie rozprávanie, pri ktorom sa zdalo že nepotrebovala ani len dýchať, aj keď sa pár krát samozrejme nadýchla. Neobsedela by tu celé dni sama a preto jej slová boli viac než pravdivé. Potrebovala chodiť medzi ľudí, rozprávať a veľa vidieť, aj keď mala tušenie že jej rapkanie zase Níata nebude moc dlho baviť počúvať. Nedala sa ale doteraz, nechystala sa nič meniť ani teraz.*

*Vôbec ho nepochopila, ale radšej sa vzdal možnosti, že jej všetko vysvetlí, pretože to by zahŕňalo aj myšlienky, ktoré si chcel nechať pre seba. Kým ju nepoznal nemal ani len tušenie, čo všetko by človeku mohlo chýbať pri takom spôsobe života, aký tu viedol, ale bolo toho očividne dosť. Posledná veta ho rozosmiala a smiech v jeho podaní vyzeral tak, že sa mu na okamih zvlnili pery a cez hrdlo sa pretlačil sýty mrmlavý zvuk akoby priadol.* A vieš, čo ma ešte nepoteší? Ak ma nazvú zvieraťom, ktoré sa o svoju družku nedokáže postarať a aby ťa predo mnou ochránili mňa zavrú do klietky a teba si nechajú.* Bez rozmýšľania, alebo skôr preto, aby si to ešte nerozmyslel, vykročil Níat k Olívii a natiahol sa k jej ruke. Bol zvyknutý chytiť ju za zápästie a ťahať za sebou kedykoľvek si zmyslel, že by ho mala nasledovať, ale tentoraz bol taký zahĺbený vo svojich myšlienkach, že bol až nezvyčajne jemný.* Poď. * zamrmlal a pretože si spomenul na to, ako ho učila po pár sekundách dodal ešte ďalšie slovo.* Prosím.* Nástojčivo potiahol Olíviu so sebou a viedol ju ku schodisku. Drevené schody prenikavo stonali pod jeho váhou a keď vyšiel na povalu musel sa skloniť, aby čelom nenrazil o trám strechy. Hore bola malá izbička ako pre trpazlíka, alebo ako pre Olíviu - doplnil žartom Daghrata - nijaká posteľ len stena obrúbená širokou skriňou, jedno malé okienko a stará pohovka neučitej tmavej farby. Níat pustil Olíviinu ruku a opatrne sa usadil hlavou kývnuc k stene.* Kľuč je navrchu. Jeden ľudský kupec raz cestou do mesta prechádzal cez toto miesto. Zrejme ešte poriadneho démona nikdy nevidel. Zľakol sa a nechal tu všetko, čo mal.* Už keď Níat hovoril sa mu tvári rozlieval škodoradostný úsmev. Len ťažko potláčal, ako sa mu tá historka pozdáva. Skriňa bola plná šiat, ženských, mužských, ale všetky boli prepychovejšie než aby ich kedy mohol využiť. Už len zo zvyku si ich ponechal. Páčil sa mumatný lesk niektorých látok a to, aké boli príjemné na dotyk.* Vyber si.

To si predsa myslieť nebudú. A ja by som ťa predsa bránila. *Vyhlásila so širokým úsmevom na perách. Nedala by sa, nedala by ani jeho. Beztak mala vlastnú hlavu a s tým že bude jeho družkou súhlasila sama a neľutovala to, preto by nenechala nikoho aby jej do toho frflal. Síce ju s tým trápili veci, strata Eleka a veci s tým súvisiace, no to bolo všetko. Uvažovala ako ju toto všetko zmení, ako sa menila odkedy prišla, cítila totiž zmeny, no aj tak bola spokojná. Zvedavo sa nechala radšej ťahať, hore doteraz len nakukla ale keďže tam nič nebolo a nechcela sa mu hrabať vo veciach, hore nikdy nohou ani nevstúpila. Teraz zvedavo čakala čo sa tam skrývalo a keď jej povedal kde je kľúč, natiahla hore ruku a chvíľku pátrala po starom dreve, až jej prsty nenašli kúsok studeného kovu. Prešla k zámke a zároveň otočila hlavu smerom k nemu, uškŕňajúc sa nad tým kupcom.* Bol to ale sraľo. *Zhodnotila so smiechom, uvedomujúc si, že mama by jej už hubovala za slovník. A teraz ho vyslovila s pocitom slobody. Odomkla teda skriňu a zvedavo odstúpila aby do vnútra vošlo svetlo a nadvihla obočie.* Našiel si ťa teda poriadny kupec. *Pozrela na ruky, skontrolvoala či sú čisté a potom zvedavo rukou prešla po látke oblečenia vo vnútri.* Je tu aj mužské oblečenie. *Konštatovala aj keď vedela že on si toho bol nepochybne vedomý. Rôzne čísla, možno bolo niečo dobré i jemu. Sústredila sa ale na rôzne šaty ktoré tam viseli. zvedavo niektoré vyberala a ukladala na späť, na krátky okamih dokonca nemlela ústami.* Výber ti ukážem ale až neskôr, nemyslím si že sa rozhodnem teraz a potom to bude lepšie. *Otočila k nemu vysmiatu tvár a náhle sa pohla smerom k nemu na sedačke.* Nevedela som že to bude taká...návšteva, že návšteva. *Také honosné oblečenie nevyzeralo na piknik na dvore. Aspoň vedela prečo sa mu tá predstava tak nepozdávala. Na druhú stranu, bol to panovník tak čo sa vlastne čudovala.* Akú farbu máš rád Níat?

*Keď sa Olívia začala preberať šatami zo skrine iba sa pohodlnejšie oprel o chrbát pohovky a prižmúril oči. Nohy mal naširoko rozkročené a natiahnuté do neveľkého priestoru, jednou rukou si podoprel bradu a druhú nechal položenú na opierke. Od náramnice sa odrazili slnečné lúče prenikajúce skrz výsek okienka a na stenu nad OLíviinou hlavou kreslili zlatisté škvrny vždy, keď sa mu hruď pohla nádychom a výdychom. Pozorne ju sledoval a vnímal ďalší nový pocit - akúsi spokojnosť s tým, že sa jej hndé oči rozžiarili akoby pred ňou otvoril truhlicu plnú bohatstva. Myslel si, že podobné uspojenie je možné dosiahnuť len s družkou rovnakej rasy, ale bolo prekvapujúco príjemné starať sa o Olíviu. V takejto chvíli by jej chcel dať toho viac, viac krásnych vecí, nazhromaždiť pred ňou viac bohatstva, všetkého po čom by zatúžila, aby sa cítila spokojne a aby....
- Si sa s ňou mohol spáriť. - doplnil s lenivým cynizmom Dagharta a Níata v tom momente myklo. Ešteže sa v tom okamihu polovica Olíviinho tela strácala v skrini a okolo bokov jej vírili záhyby farebných látok.
- Rozmýšľaš pudovo, prestaň s tým.-
( Akú farbu máš rád Níat? )
Ani nepostrehol, kedy sa Olíviine oči začali znovu upierať na jeho tvár. Prichytila ho v okamihu slabosti, preto bol jeho zvyčajne tvrdý výraz taký malátny a prístupnejší.* Zelenú.* vyhŕkol prvé, čo ho napadlo a nepríjemne pritom vnímal zvuk svojho hlasu, ktorý bol chrapaľvý a túžobný zároveň. Hlad, ktorý cítil by mu teraz nepomohla zasýtiť nijaká srnka s hnedými očami.*

*Ak by mala hádať akú farbu vysloví, zelená by bola asi až na druhom mieste. Prvá ju napadla červená, farba krvi, aj keď zelená bola logická voľba číslo dva. Ešte hnedá by ju neprekvapila, no bola rada že tá to nebola. Hnedé šaty by sa k jej farbe vlasov veľmi nehodili, zato zelené áno. Spokojne sa teda usmiala, vnímala že Níat je iný. Nebolo na ňom ťažké pozorovať rozdiely vo výraze, pretože väčšinou bol kamenný, alebo sa úškŕňal alebo niečo podobné. Nebolo veľa výrazov ktoré by mala možnosť vidieť a preto boli ľahšie rozlíšiteľné. Poslednú dobu vídala i nové, ukladala si ich do hlavy spolu so situáciami, aby časom našla spojitosti, keďže on bol príliš nevyspitateľný, aby si mohla byť nejakou svojou úvahou úplne istá.* Zelenú mám i ja rada, vieš o tom že sa hovorí že upokojuje? *Hnedé oči akoby sa usmiali, nohy cúvli a natiahli sa k dverám skrine a zavreli ju. Ešte sa tam mienila vrátiť, no vybrať si chcela osamote, nech má neskôr prekvapenie. Niežeby mala pocit že ho nejaké ženské šaty zaujímali, no bol to akýsi vnútorný popud možno len súvisiací s tým že bola žena a mala sa obliecť a on bol muž.* Aj ja pre teba niečo mám. *Vyšlo z nej odrazu a pery sa roztiahli do širokého úsmevu.* Chvíľku tu prosím počkaj. *V ďalšje chvíli sa už zvrtla a utekala dole schodami do kuchynky. Otvorila jednu zo skriniek a natiahla sa po dve šálky, ktoré tam predtým neboli. Boli hlinené a trochu čapaté, robila to len pár krát a nemala v tom práve priveľa zručností. Zafarbené farbami z rastlín do nijakých konkrétnych tvarov a na jednej bolo jej meno a na druhej Níatovo. Na jeho šálke bolo i meno jeho démona aj keď vedela že ten nikdy zo šálky určite piť nebude. Do svojej naliala vodu a pri jeho zaváhala. Hryzúc si do pery vedela že vodu vypije tiež, no rovnako vedela že by uprednostnil krv. Oči jej padli smerom ku schodom, potom k nožíku a po ten sa napokon natiahala.* Nepochváli ťa. *Zašomrala si sama pre seba a potom sa pozezala. Nijak veľmi, len dostatočne aby jej tiekla krv. Nechala trochu stiecť do šálky a potom as natiahla po čistú látku a ranu si obviazala a s oboma šálkami kráčala hore. Iba čo mu chute narobíš, nevymyslela si to moc dobre. Ako kráčala hore už sa jej to také normálne nevidelo, no vylievať vlastnú krv sa nechystala. Vyšla preto až hore a šálku mu podala, stranou na ktorej bolo jeho meno.*

*Rozhodol sa splniť Olíviino želanie. Času mal naozaj toľko, koľko potreboval a ešte oveľa viac, preto keď sa mu jej postava stratila z dohľadu, obrátil tvár k oknu a nechal hlavu pohodlne klesnúť na opierku pohovky. Dlhé nohy natiahol pred seba a na malú chvíľu zatvoril oči. Nebol unavený, ale takto sa dokázal lepšie sústrediť na zvuky vychádzajúce z dola. V duchu si skladal obrazy a predstavoval si ako sa Olívia naťahuje po niečo do skrinky, pretože počul zavŕzganie a potom tupý buchot. Zrejme to boli šálky a keď začul šplechot nalievanej vody bol si na istom.
Žeby sa ho Olívia chystala utopiť? Pomyslel si a s prižmúrenými očami sa uškrnul.
Keď sa vŕzganie ozvalo znovu svaly na tele sa mu podvedome napli a on otvoril oči v ústrety slnečnému svetlu. Otočil sa k nej na pohovke ešte skôr než sa jej noha dotkla posledného schodu.* Olívia,* vydýchol prekvapene, ale ruky nechal položené na svojich kolenách. Nechtami zaryl do látky a viditeľne zbledol len čo mu pred tvár nastavila hrnček s jeho menom. Nemusel sa doň dívať, aby poznal, že on vo svojom nemá vodu. Tak nakoniec sa ho nechystala utopiť. Chystala sa ho zničiť. A spolu s ním aj seba.* Čo si to urobila?* Hlas mal tichý akoby sa bál, že keby prehovoril hlasnejšie mohol by sa zlomiť a zaodŕhať. Už sa pohodlne neopieral, ale sedel vystretý so stuhnutými ramenami, nahá hruď sa mu chvela ťažkými nádychmi a nozdry sa rozšírili. Na tvári mu viditeľne súperila túžba so znechutením, zvieracia a ľudská stránka, Níat a Dagharta.* Sľúbil som ti predsa, že sa ťa viac nedotknem, že ti neublížim a teraz si ubližuješ ty sama. Pokúšaš ma.* Prudko vstal a odstrčil pritom podávaný hrnček. Pár krokmi odmeral vzdialenosť, ktorá ho delila od malého okna. Rukami sa zaprel po oboch stranách rámu a pohľad ostro zabodol na vrcholky stromov. Potreboval si nejako zamestnať myšlienky.*

*Vedela že ju nepochváli, napriek tomu sa jej to z časti zdalo rozumné. Rozumné to však asi veľmi nebolo, no ona sa aj tak riadila vlastnými myšlienkovými pochodmi a úvahami. Nechcela ho provokovať, aj keď bolo naivné myslieť si, že tá troška krvi mu môže stačiť a nevyvolá v ňom potrebu po ďalšej. Bolo to skoro ako s pistáciami, keď raz boli na stole, nedalo sa nejesť ich. Položila oba hrnčeky na zem a posadila sa na gauč, nepribližujúc sa k nemu, nech ho radšej viac nepokúša. Napadlo ju pár nie veľmi veselých vecí o tom, v akom pokušení bude onedlho pár dní, zdalo sa jej čudné hovoriť mu to, aj keď ho možno mala varovať.* Neublížil si mi predsa a nebolí ma to. *Poznamenala hruďou opretá o operadlo gauča, bradou položenou na vrchu. Pozorovala ho. Vedela že ich spolužitie bude oveľa zložitejšie pre neho než pre ňu, aj keď ostatní Arathi mali dojem, že každú chvíľu príde modrá, ublížená či čokoľvek iné, čo sa im spájalo s predstavou, aký Níat je. Mala pocit že krv bola jediné čo mu v podstate mohla ponúknuť, aj keď teraz po jeho slovách si musela priznať, že svojimi činmi to asi len zhoršovala.* Nechcela som ťa provokovať ani pokúšať, už...*Nestihla dokončiť vetu, keď sa zdola ozvalo zavŕganie podlahy, akoby tam niekto chodil. Prekvapene otočila hlavu smerom k schodisku, keď sa ozvali ďalšie kroky, tentoraz náhlivé.* Níat? *Prekvapene sa postavila, rukou zrhnula vlasy za uši a pohla sa smerom ku schodom. Bezrozmyslu ako vždy, no na druhú stranu opatrne, dúfajúc že Níat sa pohne tiež, pretože mať ho pri sebe predstavovalo bezpečie. Zastavila na kraji schodov, z hora však nevidela nikoho a nič. Len kotúľavý zvuk drobnej guličky, akoby gorálky upriamol jej pozornosť k podlahe, kde sa smerom k schodom kotúľala biela guľôčka. Zaváhala a napokon spravila krok na schod, čokoládové oči prebehli po miestnosti no tá zívala prázdnotou. NIjaké ďalšie kroky, nijaká osoba či zviera, len gulička ležiaca pod schodmi. Na koži jej vyskočili zimomriavky a všetky chĺpky sa jej zježili, keď kráčala dolu a ruku naťahovala ku guličke. Bola horúca, no nie tak aby ju popálila. Ako ju obracala v ruke, zisťovala že nebola biela celá, z druhej strany na nej bolo nakreslené jasné modré oko...*

*Olíviine slová mu zneli v hlave ako ozvena. Samozrejme, mohol si myslieť, že koná z nezištných dôvodov, že sa mu cíti byť zaviazaná, ale takto to nechcel. Už keď mu po prvýkrát dovolila piť zo svojej žili tomu nerozumel. Bola predsa taká pokojná a odhodlaná. Tak ako teraz.
Už už sa chystal odpovedať, keď mu zmysli zostražiteli a konečne sa prestal opierať o rám okna. Prudko sa otočil na päte, ale to už videl ako sa Olívia dotýka rukou zábradlia a schádza dolu schodmi. Bláznivá ženská. Zavrčal, ale keď ju dohnal už stála dolu a niečo uprene hľadela. Nevšímal si veľmi, čo držala v rukách, pretože ho viac zaujímala bezpečnosť domu. Niekoľkokrát nosom rýchlo vtiahol vzduch, aby v ňom zachytil cudzí pach. Necítil strach iba nekonečnú zúrivosť, pretože sa dosiaľ nestalo, aby sa niekto potuloval v okolí jeho domu. Nehovoriac o tom, že by sa ten neznámy mal dostať dnu.
Skôr než si stihol premyslieť, čo robí ocitol sa v démonej podobe. Mohutný čierny démon vzdialene pripomínajúc stavbou svojho tela vlka otočil hlavu k Olívii a jediným výstražným zavrčaním jej dal najavo, aby nikam neodchádzala. Potom vybehol von pootvorenými dverami a stratil sa v lesnom poraste.

Po polhodine sa znovu objavil a prekročil prah v ľudskej podobe. Ruky a nohy mal špinavé od blata, krížom cez hruď sa tiahol dlhý škrabanec, ktorý utŕžil pri predieraní sa hustým krovinatým porastom.* Si v poriadku?* prikročil k Olívii celkom blízko a pri pohľade do jej tváre prižmúril oči. Zdala sa mu poblednutá, ale nevedel to určiť celkom isto, pretože už beztak mala veľmi svetlý odtieň pokožky.* Ktokoľvek to bol, stratil sa.* zavrčal nespokojne, ale stále sa nehýbal. V krvi mu doznieval adrenalín a nespokojnosť z toho, že votrelca nenašiel.*

*Ostala sama, no zimomriavky nezmizli. Nevedela prečo, no mala pocit akoby jej za chrbtom stál niekto a pozoroval ju, dom, Níata kým tam bol. Možno to bol len dojem pre to modré oko na guličke, ktoré v nej vyvolalo príval strachu, väčšieho než kráčanie po schodoch aby zistila kto dole behá. To oko bolo desivé, napriek tomu že to bola obyčajná farba. Možno tou modrou farbou, zvláštnou, pôsobiacou skoro až živo, akoby sa to kreslené oko skutočne dívalo. Položila guličku na stôl, neisto chodila k oknu a sledovala okolie, čakala kedy sa Níat vráti. Musela si priznať že mala obavu, ktorú si nevedela vysvetliť. Nič ju neohrozovalo, no i tak sa toho pocitu nemohla zbaviť. V kuchyni zobrala do ruky nôž a mala ho pri sebe, vytvárala si aspoň falošný pocit bezpečia. Usadila sa na stoličku, no ani na tej dlho neobsedela, o chvíľu stála pri okne a čakala. Tá polhodina jej prišla ako celá večnosť, hanky už mala biele ako zvierala dýku, no dvere sa napokon otvorili. Zrak jej padol na škrabanec, potom mu pozrela do očí a bola rada že sa postavil tak blízko. Vyžarovalo z neho to typické teplo a bezpečie. Mala by sa možno cítiť ohrozená pre to čím bol, no ona cítila pravý opak.* Je to trochu...strašidelné...aj tá gulička...*Priznala potichu. Bolo to ešte strašidelnejšie i preto, že ho nenašiel. Prípadne ju. Ujsť Níatovi a jeho démonovi sa jej nezdalo ľahké. Uvedomila si že stále zvierala nôž a tak natiahla ruku k stolu a odložila ho tam, očami znovu skĺznuc k jeho rane.* Mám ti to ošetriť alebo sa ti to zahojí samo? *Nebola si istá ako to fungovalo, no vyvolávalo to v nej otázky, skoro ako všetko.* Níat? Keď si mi dal svoju krv, moja rana sa zahojila. Prečo ste nedali krv tým, čo bojovali? *V jej hlase nezaznela výčitka, aj keď na krátky okamih ju napadlo, či nemohol Charis žiť. Nešlo však o Níata, ale o Arathi ako takých, nerozumela tomu ako to s nimi v tomto smere bolo.*

*Sledoval ako Olíviina ruka odkladá na stôl nôž, kde sa od čepele odrazilo trochu slnečného svetla. Musela byť naozaj vystrašená. Pohľad mu mimovoľne spočinul na veci, ktorú si predtým nevšimol. Gulička, ktorú Olívia spomínala a on ju s ňou videl aj predtým, ležala na stole neďaleko noža a lákala ho, aby sa jej dotkol. Poslúchol vnútorný popud a chytil hladký predmet medzi palec a ukazovák. Nikdy predtým nič podobné nevidel, ale znak oka namaľovaný na časti plochy nepôsobil ako dobré znamenie. Rýchlo pozrel na Olíviu, ale nezdalo sa, že by v nej ten symbol vyvolával nejaké poznanie. A pretože nemohla zaprieť svoju povahu, jej oči si našli zranenie na jeho hrudi a myšlienkami sa presunula zase na míle ďaleko. Znovu si s prekvapením uvedomil Olíviinu schopnosť dostať sa k otázke, ktorá ani zamak nesúvisela s ich terajšou situáciou a predsa k nej dospela úplne logicky.
Odvetil preto celkom rýchlo a úsporne akoby to vôbec nebolo dôležité a znovu sa vrátil na začiatok.* Menšia zranenia dokáže moja krv vyliečiť, ale nie je to liek proti smrti. Ak máš už raz smrteľné zranenie nič ti nepomôže, ale Olívia, sústreď sa.* Voľnou rukou jej chytil dlaň, v ktorej predtým zvierala nôž a pevne ju stisol, guličku natrčil tak, že sa ocitla medzi jeho a jej tvárou.* Máš nejaké tušenie, čo to môže byť? Ak je to len nejaký žart prisahám, že tú vtipnú kopu nájdem a trochu si s ňou sám zažartujem.* hrozba v jeho hlase už ani nemohla byť očividnejšia, ale nepatrila Olívii. Ani nepostrehol, kedy sa k nej tak priblížil. Bolo to možno najbližšie od doby, ktorú strávili mimo Altru.*

*Dostala odpoveď na svoju otázku, ju ani nenapadlo ako rýchlo sa vzdialila témy a prítomnosti. Bola zvyknutá pýtať sa hocičo hocikedy keď ju to už napadlo, skôr akoby stihla zabudnúť. Nemala nijaké vnútorné pravidlo ostáavať pri jednej téme než sa dorieši, jej myseľ jednoducho stíhala myslieť na viacero vecí naraz. Muži u nich si robievali srandu, že ženský mozog je na ich vkus priveľmi poprepájaný rôznymi kanálikmi, aj keď ako jej otec hovoril, máloktorá žena tie kanáliky využívala naozaj. Po jeho odpovedi bola jedna zvedavosť uspokojená a viac ju to pre tú chvíľu nemalo dôvod zaujímať. Preto radšej na jeho vyzvanie sústredila svoju myseľ na guličku, cítiac ako jej zvieral pevne ruku. Neprekážalo jej to, iba to v nej počiarkovalo pocit bezpečia. Na jeho otázku záporne pokrútila hlavou.* Neviem čo to je. *Priznala a výhražku v jeho hlase prešla bez slov. Dúfala že to bol len nejaký pochabý žart, vždy by to bolo príjemnejšie vedomie než akýkoľvek iný dôvod, pre ktorý niekto behal v dome.* Je to trochu desivé...akoby...to vyjadrovalo že ťa niekto vidí...*Bol to nijako podložený dojem pre to modré oko a pre pocit, že tam nebola sama.* ...keď si odišiel hľadať von, mala som pocit akoby som tu nebola sama, vieš taký ten pocit že ťa niekto pozoruje. *Pokrčila ramenami a jemne ju striaslo. Napokon ale len prudko pokrútila hlavou až jej pár prameňov ryšavých vlasov padlo do očí.* A možno je to len nejaký zvedavec, čo si ťa chcel obzrieť. Si predsa prvý Arathi čo sem prišiel. *Trochu silene sa usmiala. Ona by toho doma bola tiež schopná, vykradnúť sa z domu a ísť obzrieť niečo čo ju zaujímalo.*

*Keby bol býval ostal sám podobnú záležitosť by prešiel s rovnakým záverom, na aký myslela aj Olívia. Nepáčilo sa mu síce, že by ho niekto mohol považovať za tak zaujímavého, aby si ho prišiel prezerať ako zviera vo vlastnom výbehu no bola to zrejme veľmi logická úvaha. Ibaže teraz nebol sám.
Istým spôsobom, aj keď sa snažil udržať si od Olívie odstup, cítil ako ho priťahuje. Svojou živosťou, tým, že je v jednej sekunde schopná urobiť tú najmenej očakávanú vec a v istých momentoch musel uznať, že sa mu páči aj jej zhovorčivosť. Vytrhávalo ho to zo stereotypu, na ktorý bol zvyknutý a o ktorom si myslel, že sa k nemu po návrate späť domov vráti ibaže teraz sa všetko zmenilo. Olívia bola jeho, jeho družka či už sa jej to samej páčilo alebo nie a on sa o ňu dokáže postarať.* Zrejme máš pravdu.* prehovoril napokon a nechal si guličku skĺznuť do dlane tak, aby na ňu Olívia dobre videla.* Nebude ti preto ľúto ak urobím toto.* A len čo to dopovedal gulička v jeho dlani vzbĺkla plameňom, ktorý jeho nepálil, ale záhadný symbol takmer v okamihu zmenil na kôpku popola.* Aj tak však budeme opatrní,* uvoľnil si ruku a bruškom ukazováka spýtavo pohladil Olíviu po líci akoby si od nej chcel vymôcť súhlas. S mierne nadvihnutým obočím a v tesnej blízkosti Olívie zabudol, že by si mal držať ďalej. Dovolil si voči nej drobnú intímnosť a podľa toho ako pevne sa nohami zapieral o podlahu sa nezdalo, že by tak rýchlo odišiel.*

*Nebola si istá či sa mu to zdalo naozaj pravdepodobné alebo ju len nechcel vystrašiť nejakou vlastnou úvahou o tom čo to môže znamenať, no nemala pocit, žeby mu ten symbol bol nejako povedomí a jej sa tým nechcelo teraz lámať hlavu. Mala ju dosť plnú iných vecí, z ktorých mnohé neboli ani príjemné, aby si k nim pridávala tajomný symbol. Chodila s očami otvorenými stále, takže sa nebála, že ak by niekde v okolí niečo také bolo, všimla by si to.* Nie nebude. *Poznamenala keď gulička zbĺkla a ona pár krát zažmurkala pri pohľade do plameňa.* Tiež by som chcela vedieť niečo také. *Poznamenala zamyslene, alebo jej to len jednoduch vykĺzlo z úst len čo jej mysľou táto myšlienka prebehla. Pitie krvi ju nelákalo, aj keď na druhú stranu to nebolo také odporné keď človke nemyslel na to čo pije, no ovládanie živlu vyzeralo super. Bolo to ak ov knihách kde bolo niečo viac ako nudný stereotyp života. Páčilo sa jej kam ju kvapky jej osudu zaviedli, ku komu.Nezdalo sa jej vôbec nemožné aby tu bola šťastná, aj keď sa Níat predtým smial, že tie jej kvapky majú zvláštny zmysel pre humor.* Ja som predsa opatrná stále. *Poznamenala nevinne a jemne sa usmiala, keď ju pohladil.* A keď nie som, tak no...vtedy je v tom zvyčajne niečo čo ma zaujíma a prečo nemôžem byť aj opatrná. *Pokrčila ramenami. Keby len zobrala do úvahy chvíle keď niečo chcel a ona mala poslúchnuť, poslúchla vari len raz, vtedy vo vode, ked ho mala čakať na brehu. Inak asi už nie. Nemohla si niekedy jednoducho pomôcť, že mala vlasnú hlavu a čo bolo horšie, vlastnú obrovskú zvedavosť.*

*Keď si uvedomil, čo skoro urobil, stiahol sa a na pár krokov od Olívie ustúpil. Potom vzdialenosť prehĺbil a späť na ňu sa obzrel až vtedy, keď stál jednou nohou na prahu kuchyne a druhej izby.* Viac sa tým nemusíš trápiť, Olívia. Zariadim všetko potrebné, aby sa už niečo také neopakovalo.* Po tých slovách sa zvrtol na päte a rázne vykročil smerom k svojej izbe, malej miestnosti takmer na konci celého domu, kde okrem mäkkého lôžka, jednej skrine a stoličky nemal nič iné. Ibaže v okamihu ako nad Olíviou začal priveľmi rozmýšľam sa mu aj také prázdne miesto zdalo bezpečnejšie než blízkosť mladej ženy, ktorá bola ochotná sama sa porezať, len aby ho nasýtila. Radšej ani nemyslel na hrnček s jej krvou, ktorý stále ležal na stole na poschodí. Ak kvôli tomu sa plánoval v izbe zdržať veľmi dlho...


A jeho úmysel mu zdá sa vyšiel. Úspešne sa dokázal vyhýbať Olíviinej blízkosti takmer do večere, keď bolo jasné, že návšteva u princa ich aj tak neminie. Neprejavoval priveľa nadšenia, keď si do vaku balil svoje veci a premýšľal nad tým či sa už úplne nezbláznil. Keď pevne utiahol šnúrky, prehodil si vak cez jedno plece a potom s hrmotom vyšiel do chodby, aby ho počula aj Olívia nech sa v dome nachádzala kdekoľvek. Už si v duchu predstavoval celú trasu až k mestu a ako by ju s Olíviou na chrbte mohol prejsť bezpečne. Z celého jeho postoja aj neupraveného vzhľadu bolo totiž očividné, že o odvoz sa im postará Dagharta.* Olívia!* zakričal namrzene, pretože si znovu spomenul na šálku s krvou. Teraz už bude určite studená a on ju mohol mať horúcu a sladkú. Mätúce bolo len to, že za podobné myšlienky vo vzťahu k Olívii začal nenávidieť sám seba. A nerozumel ani tomu, prečo s ním Olívia zostáva. On sám by pre seba nemal toľko trpezlivosti ani pochopenia.* Olívia!* zakričal znovu a prehodil si vak na druhé plece.* Nechci, aby som za tebou prišiel.

*Ako osamela, len vyšla na poschodie a vzala oba hrnčeky, vrátiac sa späť dole. Krv vyliala radšej von, aby ju nebolo cítiť po dome a neprovokovala ho ešte viac a potom ich len umyla a odložila na poličku. Nebola si istá čo bude robiť do večera, aj keď to napokon už nebol taký dlhý čas. Preto sa vrátila zase hore a otvorila skriňu a zvedavo začala pozornejšie obzerať jednotlivé veci v nej. Pár z nich vytiahla, vyskúšala a tak sa zabávala než si uvedomila, že by sa mohla aj obliekať začať, aby na ňu Níat nemusel čakať. Lámala si trochu hlavu tým či je naozaj potrebné si obliekať dlhé šaty, no napokon domáca výchova sa nezaprela natiahla sa po zelené, ktoré si nachystala. Páčili sa jej, aj keď mala trochu obavu ako v takých šatách prejde cez les bez toho aby jej nejaký konárik nenatrhol látku alebo sa nezašpinila. Stojac v nich jemne prešla po látke šiat a naťahovala sa aj po topánočky, keď zbadala farebnú látku. medzi dvomi tmavými, ktoré nevyťahovala, keďže tmavé farby sa akosi nehodili k jej povahe. Zvedavo teda ešte natiahla ruku k nim a vytiahla ich. Zreničky očí sa jej len tak rozšírili od prekvapenia nad farebnosťou tých šiat. Boli veselé, optimistické a akoby sa smiali. Páčili sa jej. Páčili sa jej i tie zelené ktoré mala na sebe, no mala pocit akoby tieto čakali len na ňu. Myšlienky o tom či neboli moc strakaté na stretnutie s princom akosi odignorovala keď sa začala prezliekať, skôr uvažovala nad tým, že Níat mal rád zelenú. Napokon ale stála v tých farebných šatách a vysmiato sa dívala do zrkadla. Trochu ju trápil ten vrch, cítila sa akosi menej oblečená, no napokon hodila za hlavu i to. Rozčesala ryšavé vlasy a mlčky na ne pozerala, ani netušiac čo s nimi. Toto bola parketa jej sestry, nie jej. Preto napokon len pokrčila ramenami a zaplietla ich na bokom. Netrvalo jej to napokon tak dlho, zišla teda dole a von aj s dekou v rukách, nech si môže sadnúť do trávy a nazašpiní sa. Chvíľku zapletala namiesto vlasov kvety, robiac si ozdobu. Až keď začula Níatov netrpezlivý hlas sa postavila, kurát keď na ňu volal druhý raz. Rukou odhrnula predný vlas toho svojho nepodarku a rýchlo sa presunula dovnútra.* Ja už predsa čakám vonku. *Zaškerila sa na neho a premerala si ho.* Takže napokon si šišmavý ty. *Vyplazila mu jazyk. Všimla si že jeho výzor sa nezmenil, no napokon to bola len krátka myšlienka nad ktorou sa nepozastavovala. Vysmiata ho čakala pri dverách a ignorovala i jeho mrzutosť, napokon predsa dal najavo už predtým že tam ísť nechce.*

*Ticho. Polia. Nič. Jedine nepoškvrnená príroda tiahnuca sa do všetkých strán, ďaleko od akejkoľvek civilizácie. Len kopce, tráva, stromy, poletujúce vtáky, bzučiaci hmyz. Nijaký človek, nijaká osoba. Pofukujúci vánok akoby ale nedovial len zrnká peľu, na jednom z týchto kopcov sa len tak uprostred ničoho objavili osoby. Bolo ich možno tucet, možno trochu menej. Všetci stáli v akomsi polkruhu, no ich podobizeň nebola temná, ani zahalená do dlhých plášťov. Naopak, mali na sebe len jednoduché odevy, ruky im zdobilo množstvo náramkov, ženy mali povešané na krku rôzne ozdoby, na ušiach viseli ťažké náušnice rôznych farieb, ktoré sa odrážali pri dotykoch slnečných lúčov. Bosé nohy pokojne postávali na mieste, akoby na niečo čakali. Napokon to bolo i pravdou, z polkruhu vystúpila útla ženská postava, pokožku mala zlatistú ako aj všetci ostatný. Husté gaštanové vlasy jej zdobili pozapletané pramienky vlasov, v ktorých mala pripletené i farebné šnúrky, rôzne korálky. Z tváre bolo ťažké uhádnuť vek, na jej tvári chýbali vrásky, dokonca i tie pri očiach, čo bolo príliš neprirodzené. Sýte modré oči aké mali aj jej spoločníci hľadeli na jednu z osôb stojacu v polkruhu.
„Videl si ho?“ Pevný hlas sa nehodil ku krehko vyzerajúce telesnej schránke jeho majiteľky.
Muž na ktorého hľadela mal okolo oka výrazné tetovanie neistého tvaru. Rovnako sýte modré oči pridvihol od trávi pod svojimi nohami a zahľadel sa do očí ženy stojacej mimo polkruhu.
„Áno.“ Odvetil krátko a stručne.
„Zistil si, čo bolo tvojou úlohou?“ Zelené kamienky na dlhých náušniciach ženy sa o seba obtierali, vydávali jemný cinkavý zvuk, ako jediné narúšali krátke ticho, ktoré po tejto otázke nastalo.
„Nie.“ Znovu len krátka odpoveď, nijaké vysvetľovanie, ani výhovorky či iný pokus o objasnenie.
„Zistil si niečo iné, alebo tvoje zlyhanie bolo na celej čiare?“ V hlase znela tichá vyhrážka. Nezvýšila hlas, nezmenila ani výraz tváre, no akoby mal ten muž odrazu pri krku neviditeľný nôž.
„Zdržoval som sa len v meste, tam vyčieva len svojou veľkosťou,“ odvetil zdráhavo a oči mu uleteli k žene po svojej pravici. Vyzerala rovnako mlado, bola rovnako odetá ako všetci ostatní, možno trochu viac guľatá, no inak ničím neodlišujúca. Ona nezdvihla zrak od trávy, dokonca ani keď ju „vodkyňa“ vyzvala k prehovoreniu.
„A čo ty, mala si ho sledovať do tej chatrče.“ Nebola to otázka len konštatovanie, na ktoré čakala nejaké slová.
„Ani ja som nezistila odpoveď na našu hlavnú otázku...trochu...sa to poka...“
„To že si prešla Asarií len nedávno neznamená, že ti bude ospravedlnené takéto rozprávanie,“ v hlase bolo znovu cítiť výhražku. „Je to tvoja šanca, nechci aby som oľutovala svoje rozhodnutie zapojiť ťa do toho. Nemôžeme zlyhať, čakali sme pridlho a onedlho dorazia ďalší. Povolali ich sem aby nás zastavili aj keď ničomu nerozumejú. Máte jedinú úlohu tak si ju splňte.“ Do tváre jej zavial jeden z prameňov vlasov, no nevšímala si ho. „Videla si skôr ako sa to niečo pokazilo niečo čo by sme mohli vedieť?“
Bosé nohy v tráve sa jemne zachveli, akoby ju pošteklila tráva aj keď to s ňou nemalo nič spoločné. „Má družku. Nie z ich druhu, je to ľudská žena. Dostať sa k nej by bolo ľahšie než snažiť sa dostať k nemu.“
„Nezaujíma ma ako to zistíte, chcem len výsledky. Teraz choďte a myslite na náš cieľ, možno vás to trochu poženie...“
Zafúkal len ďalší vánok a lúka bola prázdna...*

*Otočil sa za zvukom Olíviinho hlasu a bol pripravený odseknúť jej niečo ako odpoveď ibaže, keď jeho telo ukončilo obrat na päte, oči mu okamžite pritiahla záplava farieb. S výrazom človeka, ktorý v úžase zabudol na slová, ktoré chcel povedať, chvíľu trvalo, kým si výraz tváre ovládol natoľko, aby aspoň zavrel ústa. Jeho rozpačitosť ostro kontrastovala oproti divokému vzhaľdu mohutného tela, na ktorom odrazu akoby bolo všetko priveľké dokonca aj pre samotného Níata. Olívia bola ako krásna no nesmierne krehká socha a on niekto, kto ju mal odniesť a dať pozor na to, aby sa nerozbila. Jej ženskosť bola v tej chvíli taká očividná a zraniteľná a jeho majetnícke pudy išli zošalieť. Najradšej by sa s ňou zavrel doma a nikomu ju neukazoval. Mohol by tak rýchlo niečo pokaziť. Nakoniec, aby prerušil ticho, ktoré už začínalo byť priveľmi rozpačité, zodvihol ruku a zakrúžil si ňou ponad hlavu.* Máš rastliny vo vlasoch.* Teda chcel povedať, že má vo vlasoch pekné kvety, že jej to takto pristane a so všetkými tými farbami mu pripomína rozkvitnutú lúku. Dokonca tak veľmi, že by si ju najradšej pritiahol k sebe a vdychoval vôňu jej pokožky tak dlho, až kým by si z nej nezapamätal každučký kúsoček, aj tie najjemnejšie línie a detaily.
Ibaže namiesto toho si odkašľal, čo sa dalo v jeho reči považovať za koniec prejavu a prešiel okolo Olívie von tak, aby sa jej ani v najmenšom nedotkol. Každým krokom, ktorý od nej urobil a neobzrel sa, rástla jeho túžba po nej. Kedysi si bol istý, že s Olíviou dokáže žiť pod jednou strechou bez toho, aby po nej fyzicky zatúžil, ale jeho sebakontrola bola ako naštiepený štít a každý Olíviin pohľad ako ostrie zbrane. Neporážala ho však nenávisťou, ale láskavosťou.
Keď prešiel ešte päť, šesť krokov jeho telo sa vznietilo a zo záblesku plameňov vybehlo Daghartovo štíhle zvieracie telo. Aratahi otočil hlavu k Olívii, tlmene, nie však výhražne, zavrčal a veľmi pomaly si ľahol, aby mu mohla vyskočiť na chrbát.



Tristan stál pred bránami Mesta a čakal na príchod hostí. Mohol tak robiť v pohodlí niektorej z budov, v prítomnosti princa, ale čím viac sa slnko klonilo k západu, tým viac bol nervózny. Nešlo len o obyčajné pozvanie. Bolo naozaj dôležité, aby ho Níat prijal a aby s ním prišla aj jeho družka. Každý Arathi bol citlivý na prítomnosť svojej partnerky, družky, manželky nech to Tristan nazve akokoľvek. Potrebovali Olíviu, aby Níata udržala pokojného a poprípade prístupného ich návrhom. V stávke bolo tentoraz veľa a oni nemohli čakať na príchod všetkých Aratahi, potrebovali si získať aspoň jedného a Níat nielenže spĺňal všetky predpoklady, ale v mnohom ich aj predčil. Bol potomkom rodu posledných vodcov kmeňa, aj keď sa svojej moci vzdal alebo sa k nej aspoň nepriznával. Ibaže z každého jeho gesta vyžarovala rozhodnosť a vodcostvo. Ibaže nad tým všetkým vládol zatrpknutý muž, ktorého sarkazmus bol bezmála tak ostrý ako jeho údery.
Tristan pozrel na budovy Mesta, kde sa uchýlil princ vo svojom "vyhnanstve" a aj teraz ho znovu napadlo, že toto miesto sa nijako nepodobá žiadnemu druhu očistca. Napriek veľkosti v ňom vládla čistota a poriadok. Obyvatelia, ľudia, možno neboli takí dôverčiví, ale dokázali tolerovať Aratahi, mnohí z nich sa dokonca pri prvých represiách postavili na ich stranu.
Najskôr ten zvuk počul len slabo, ale potom bol dopad lábna zem oveľa zreteľnejší ako ostré pazúy škriabali o kamennú cestu vedúcu až k hlavnej bráne do Mesta. Tristan sa zhlboka nadýchol a keď Dagharta zastavil oproti nemu iba mu na pozdrav kývol hlavou a potom pozornosť presunul na Olíviu. Uplynul už istý čas odvtedy, ako sa videli naposledy, ale vedel, že nikdy nezabudne na to, ako mu zachránila život. Nebol práve mužom veľkých slov a už vôbec nie muž, ktorý by niekedy dvoril ženám, preto povedal to, čo bolo pravdivé, ale pozbavené akýchkoľvek nečestných myšlienok.
"Veľmi vám to pristane Olívia. Páčia sa mi vaše šaty, ehm. Sú také..farebné." usmial sa snažiac sa tak zakryť bezradnosť, ale z tápania mu pomohol Níat, ktorý znovu nadobudol svoju podobu a ponad Olíviino plece vrhol na neho vražedný pohľad.
" V každom prípade," pokračoval Tristan a Níata si nevšímal iba mávol rukou za seba a naznačil, aby ho nasledovali "myslím, že bude najlepšie ak si po tej ceste pár minút oddýchnete, upravíte sa.." vtedy pozrel na Níata a ten pokračil ramenami vrhnúc na Olíviu rýchly pohľad. Vtedy si Tristan všimol, že Aratahi sa pri pohľade na svoju družku usmieva a dokonca, že prevrátil očami. Ibaže na Níata to bolo také nezvykle až Tristan predpokladal, že si to len vymyslel.*