Planéta Altra

Ivein

Och...ach...* z Ivein razom vyprchalo odhodlanie. Zmienka o Oliverovej snúbenici spôsobila, že okamžite siahla po prikrývke a znovu sa zahalila. Nepoznala mladíka dlho, ledva pár hodín, ale bol jej skutočne sympatický a nechcela medzi neho a tú ženu zasiať zrnko sváru, aj keď by sa nič nestalo.* Ja, isteže nie. To som nevedela, ale tvoja snúbenca je naozaj šťastná žena.* Usmiala sa hoci ju pocit trápnosti neopúšťal. Aby ho zakryla, usmiala sa ešte žiarivejšie. Zo všetkého najmenej chcela, aby ju teraz ľutoval. Prehodila nohy cez okraj postele a začala na seba rýchlo navliekať svoje veci.* Tvoj spoločník, ale nevyzerá ako niekto, kto by neprejavil záujem.

*Nadšene si uvedomila, že to zabralo. Mohlo ju to hneď napadnúť, vymyslieť si snúbenicu. Ivein napriek tomuto čudnému počinu a správaniu sa nepôsobila zle. Nedokázala pochopiť prečo chcela zviesť neznámeho muža, tam pri Arathi však videla aká bola. Niekde počula, že človeka si treba všímať v správaní k tomu, kto mu nič nemôže dať.* Dúfam že áno. *Odvetila na jej slová jednoducho, rada že už pred ňou nestála nahá. Mala trochu zlý pocit keď na ňu hľadela, nemala potuchy ako sa cítila ale ona by sa asi cítila..no nepríjemne na jej mieste. V tomto prípade hneď z niekoľkých dôvodov. Podveodmie jej pripomenulo chvíľu kedy Níat prvý raz odmietol jej krv a ju to zamrzelo a potom tiež strach, ktorý mala keď sa pred ním pred dvomi dňami vyzliekla. Vtedy by stačilo tak málo a cúvla by. Nechcela Ivein nejako uraziť. Moc tomu jej úsmevu teraz neverila. Rozhodla sa k tomu však nevracať, určite by tomu nepomohla. chcela nadhodiť nejakú inú tému, to jej napokon išlo dobre, lenže potom dostala facku. Takú slovnú facku. Níat. Srdce sa jej rozbúchalo o niečo silnejšie, pocítila niečo z pudu typického pre Arahti. Pud majetníctva.* To by som neskúšal, neznáša keď ho niekto budí a na dôvodoch nezáleží. *Všetko sebaovládanie, ktorého nemala zase tak veľa dala do tónu svojho hlasu, aby vyznieval prirodzene. Oprela sa o dvere, neoddýchla si tak aby nevyužila možnosť trochu si šetriť nohy. Nerozumela teraz Ivein už vonkoncom. Ešte pred chvíľou vyslovila slová o páčení sa, že preto šla za Oliverom. A teraz Níat.* Prečo to robíš Ivein? *Spýtala sa, jej sympatie náhle klesali. Nie tak kvôli jej správaniu ako kvôli tomu, že sa chcela dostať k jej Níatovi.*

Ivein

*V momente ako sa Oliver oprel chrbtom o dvere, Ivein prekvapene nadvihla obočie. V jednu chvíľu mala pocit, že by bol najradšej, keby sa čo najrýchlejšie vytratila a keď sa to chystala urobiť, začal jej brániť.*Prečo robím čo?* Použila svoj nechápavý výraz, ale potom si to rozmyslela, črty tváre sa jej uvoľnili a rezignovane si povzdychla. Ak u niekoho mohla nájsť pochopenie, tak to bol Oliver. Nemohla na svoj plán využiť nejakého vojaka z otcovej stráže. Každý jeden by ju okamžite prekukol, ale Oliver bol iný. V jeho očiach nevidela zlobu iba dobro a zvláštnu nevinnosť, akoby bol ešte stále dieťaťom. Možno, keby poznal pravdu, pomohol by jej.* Budem mať dieťa. Dieťa od Arathi.* Povedala napokon a nervózne pozerala Oliverovi priamo do očí.* Podľa toho, čo si videl, musíš chápať, že môj otec by to nikdy nedovolil.

Čože?*Ak bola doteraz zmätená a zahanbená, prešla ňou vlna šoku po ďalších slovách. Dieťa. Dieťa s Arathi. Uvedomenie si, že chcela tvrdiť že to dieťa je Oliverovo alebo Níatovo, keby jedného zviedla. Napriek rýchlym myšlienkam jejt o nemohla mať však v tomto prípade ani za zlé. To čo dnes zistila o dianí sa tu vysvetľovalo kroky, ktoré bola ochotná podstúpiť. Napriek tomu ale v Olíviinej hlave blikal výkričník, toto bolo zlé. Veľmi zlé.* Tvoj plán ma dosť veľké medzery. *Povedala potichu a pohla sa od dverí, už tu nehrozilo nijaké vyzliekanie a aj keď to nebola jej vec, ťažko mohla Ivein poslať preč. Bolo to predsa malé dieťatko.* Aj keby po našom odchode povieš otcovi že si tehotná s niekým z nás, to dieťa bude kríženec. Chlapec. Počul som, že sa menia už od detstva a malému dieťaťu veľmi nevysvetlíš aby to nerobilo, lebo dedko bude...zlý. *Hovorila potichu, nechcela riskovať že pre hlasné rozprávanie sa jej niečo stane. Podvedomie jej ale vyplavilo iný obraz, na toho mŕtveho. Bol on otec? Mala ho Ivein rada? Netušila či jej k tomu niečo povedať.* Ak to bol ten mladík, je mi to ľúto. *Nedalo sa jej nevyjadriť.*

Ivein

*Samozrejme, že si Ivein uvedomovala, aké medzery sa ukazovali v jej pláne z dlhodobejšieho hľadiska, ale nechala Olivera dokončiť a potom unavene cúvla naspäť k posteli. Posadila sa na kraj a rukami si podvedome pohladila brucho.* Nie, nerozumieš tomu.* Pokrútila hlavou a smutne sa usmiala.* Neplánujem tu zostávať, pretože viem, aké bude moje dieťa, keď sa narodí a nikdy by som ho nevystavila takému nebezpečenstvu. Potrebujem len natiahnuť čas, keď to už bude na mne vidieť, ale žiadny z otcových mužov by sa ma nikdy nedotkol. Skôr či neskôr by preto otec zistil pravdu a dal by mňa aj dieťa zabiť skôr, než by som stihla utiecť. Preto som si myslela, že by si mi mohol pomôcť ty.* Zahanbene zmĺkla, pretože takto len prezradila, že sa v skutočnosti chystala Olivera zneužiť.* Prepáč mi to.

Dal by zabiť aj teba? *Prekvapenie v tvári skryť nedokázala. To že by zabil to dieťa nebolo ťažké domyslieť, ale žeby zabil vlastnú dcéru? Napokon, to dieťa bolo jeho vnúča a tiež by ho to asi nezastavilo. Odpor voči Korinnovi v nej pomaly rástla, tvár však pôsobila zamyslene. Bol by až taký problém nechať ju to tvrdiť? Predsa len, mohlo trvať aj tri mesiace než to bude na nej vidieť. Ak by nosila voľnejšie veci, tak aj neskôr. U nich na planéte ženy často skrývali brušká, ak sa im prišťastilo pred svadbou.* Netráp sa tým. *Povedala a posadila sa vedľa nej.* Pozri, mi sa tu nechystáme zdržovať dlhšie než to bude nutné a keď tu nebudeme, nikto nebude vedieť že klameš. Môžeš potom otcovi tvrdiť že to dieťa je moje, ťažko si to overí a tvoj odchod budeš môcť aspoň zdôvodniť, že ma ideš pohľadať alebo niečo také. *Navrhla jednoducho, aj keď si nevedela predstaviť kam chcela ísť. Nevedela si predstaviť ani len to, čo by robila v takej situácií.* Možno by si mohla ísť mimo toto územie, k princovi Kinnovi, on s Arathi nemá problém. Mala by si tam pokoj a dieťaťu by sa nič nestalo.

Ivein

*Keď sa matrac vedľa Ivein prehol pod váhou Oliverovho tela, zaplavila ju nečakane silná únava. Nebola zvyknutá dávať najavo svoje emócie, ale z nejakého dôvodu jej to pri mladíkovi nebolo nepríjemné. Dokonca zašla tak ďaleko, že k nemu otočila tvár a zľahka ho dlaňou pohladila po líci.* Si naozaj milý, Oliver,* prehovorila, keď povedal všetko, čo mal na srdci.* Ale aby mi otec uveril, musí na vlastné oči vidieť, že som ti nebola odporná. Nikdy by som ťa o to nežiadala, ale myslíš, že tento večer dokážeš urobiť výnimku a venovať mi takú pozornosť, akú by si venoval svojej snúbenici? Aj keď to bude len predstierané.

*Pocítila na líci dotyk a aj keď jej vnútro sa chcelo odtiahnuť, neurobila to. Jej myseľ však ešte mala v živej pamäti okolností spred chvíle, aj keď verila, že už sa opakovať nebudú. Napriek tomu v koži Olivera ako muža pociťovala nepokoj. A ten sa prehĺbil, keď zaznela jej prosba. Nemala potuchy akoby sa správal muž k svojej snúbenici a nevedela či dokázala nasadiť nejaký taký mužský výraz. Rýchlo si pred očami vybavila Níata, situácie pri ktorých ju dostával do rozpakov, lenže to bolo iné.* Skúsim to...*Povedala napokon, aj keď si nebola plne istá čo všetko po ňom chcela.* ...neviem presne ako si to predstavuješ, ale myslím že nejaké...ehm...pohľady stačia, beztak by len samovrah skúšal niečo iné pri tvojom otcovi. *Olívia si nebola istá či to chcela Níatovi povedať, mala dojem že ju prihluší. Presne toto asi myslel tými citmi. príšli sa nimi nechala ovládať. Kto by ale Ivein pomohol? Muži jej otca ťažko. Na druhú stranu, ak by mu to stihla povedať, možno by jej dal lekciu zvádzania ženy.*

Ivein

*Ani si neuvedomovala, že zadržiava dych. Až keď Oliver súhlasil, napätie opadlo a ona vďačne vydýchla. Chytila mladíkovu ruku do svojich a zodvihla si ju k perám.* Ďakujem, že to pre mňa robíš. Iní by sa na tvojom mieste zachovali inak. Aspoň čo sa postele týka.* Usmiala sa a konečne to bol skutočný úsmev. Možno by jej bolo príjemné zostať aj dlhšie, ale v tej chvíli sa ozvalo ľahké zaklopanie a medzi dverami sa objavila bielovlasá hlava chlapcovho spoločníka. Zrejme predpokladal, že ho nájde samého, pretože na chvíľu vyzeral prekvapene. Pohľadom pozvoľna skĺzol až k miestu, kde Olivera držala za ruku a obočie mu poskočilo nahor a zase späť.
"Ehm,.." odkašľal si rozpačito a Ivein sa zdalo, akoby sa s mladíkom snažil komunikovať pohľadom. "..nechcel som vás vyrušovať."
Ivein sa zasmiala, ťažoba z nej opadla, preto mala naozaj dobrú náladu. "Nevyrušujete. Práve som sa vás chystala ohlásiť na večeru. všetko je pripravené vo veľkej sále, už ste tam predtým boli."
Po tých slovách sa zodvihla a ešte raz venovala Oliverovi vďačný úsmev.
Keď sa za ňou zavreli dvere, Níat prešiel do stredu miestnosti a zodvihol zo zeme krajku z Iveininých spodničiek.
"Nechcel by si mi niečo povedať, Oliver?" uškrnul sa a hodil krajku Olíviiným smerom.*

*Úsmev napokon opätovala. Áno, muži by asi v šoku nevyleteli z postele a neutiekli k dverám. To nebola reakcia hodná muža, ale aspoň výhovorka bola uveriteľná. Na druhú stranu, mala výčitky, mohla jej možno povedať pravdu. Všetko by bolo jednoduchšie. Znovu si len pripomenula kde bola a že pravda by neohrozila len ju. Akoby jej myšlienky točiace sa okolo Níata práve ona zachytil, ozvalo sa zaklopanie a on sa zjavil vo vnútri. Pocítila v líchach červeň keď sa na nich pozrel, najradšej by si hlavu strčila do studenej vody alebo sa zachvoala ako pštros.* Za chvíľu prídeme. *Povedala Ivein a usmiala sa na ňu, pričom na Níata sa znovu pozrela až keď sa dvere bezpečne zavreli. Jej pohľad bol zahanbený, čo sa len prehĺbilo, keď po nej hodil kus oblečenia, ktorý Ivein zabudla. Olívia si spomenula na bozk s ňou a tvár bola podobnej farby ako jej skryté vlasy.* Ehm...*Vyšlo z nej, s tým sa mu predsa nemohla priznať. Čo by si pomyslel. ženy predsa ženy nebozkávajú.* ...Oliver by potreboval vedieť, ako sa tvári muž ktorý má záujem o ženu. *Kusu látky sa ani nedotkla, aj keď ostal na posteli vedľa nej. Skoro akoby sa bála, že keď čipku chytí, tak tu bude znovu nahá a ona utekajúca.*

Níat

*S rukami založenými krížom cez hruď, prešiel Níat bližšie k posteli, na ktorej sedela Olívia a chvíľu ju zamyslene pozoroval. Snažil sa, aby nespozorovala náznak úsmevu, ktorý sa mu usadil v kútiku úst, keď položila svoju otázku a úmyselne si na tvári držal vážny výraz, akoby premýšľal nad vhodnou odpoveďou.* Myslel som si, že to vieš,* odvetil po chvíli ticha, potom si kľakol tak, že mal Olíviu pred sebou, jej oči v jednej rovine s jeho a konečne sa usmial. V tom okamihu sa nezdalo, že by sa v duchu zaťažoval obavami z odhalenia. Pozoroval Olíviu upreným pohľadom, jeho črty, inokedy nečitateľné a tvrdé, náhle zmäkli. Nevyslovená neha úplne zmenila Níatovu tvár, keď natiahol ruku a končekmi prstov sa zľahka dotkol Olíviinho líca. Pozvoľna nimi prešiel až na jej krk a keď dosiahol vzadu na šiju, pritiahol si ju k sebe, aby ju pobozkal.* Chceš sa mi snáď s niečim zdôveriť?* zašepkal Olívii do úst a zblízka jej nosom prešiel po líci.*

*Vedela, aké je to červenať sa preto, nie ako byť mužom. Na jej domovskej planéte keď prišiel muž dvoriť žene, jednoducho jedli za stolom a udržiavala sa nejaká konverzácia. Muži sa nezvykli vlastne s danou ženou ani rozprávať. Spomínala si len na manžela jej sestry, ten jej podľa matky venoval až priveľa pozornosti. Myšlienkami zablúdila aj k mužovi, ktorého matka vybrala jej. Väčšinu času s otcom rozoberal nejaké obchody a ona teraz už celkom chápala, o čo tam išlo aj prečo to v ich kraji takto vyzeralo. Dohodnuté manželstvá neboli také, ako jej matka stále nahovárala. Vtedy túžila byť milovaná, no netúžila po tom aby sa k nej ten muž priblížil. Aké je to túžiť po dotyku pochopila až tu. Pozorovala Níata a aj keď ju na duši trápil rad vecí, položila ruku na jeho krk a pobozkala ho. Pri jeho otázka na chvíľu privrela oči a keď ich otvorila, boli v nich obavy.* Budeš sa na mňa hnevať. *Priznala potichu, ani nevedela kde začať a ako mu to vysvetliť.* Možno si z Ivein niečo vycítil...vieš...pach. *Začala, veď i na nej musel byť pach Arathiho alebo snáď nie?* Chcela zviesť...Olivera, aby mohla svojmu otcovi povedať, neskôr, že dieťa ktoré čaká je jeho. Bude mať dieťatko a ono..bude napol Arathi. Korinovo vnúča. Sľúbila som jej že jej pomôžem, že presvedčíme jej otca, že s ňou Oliver spal, aby mu potom mohla klamať a ujsť z tadeto. *Šepkala a keď skončila, preglgla. Nevedela akú rekakciu čakať, chceli z tadeto rýchlo odísť, to platilo. Mohli jej predsa ale pomôcť či nie?* Nehnevaj sa. *Dodala a prešla rukou z krku na jeho líce, zahľadiac sa do jeho tváre.*

Níat

*Keď Olívia tvrdila, že sa na ňu bude hnevať, nemala tak celkom pravdu. Drobné záchvevy myšlienok, ktoré dokázali vyjsť až tesne na povrch, preskupovali výraz jeho tváre zo zvedavosti cez ostražitosť až po náznak nevôle. Úsmev sa stratil a namiesto toho zachytil Olíviinu ruku, aby ju zo seba stiahol.* To si neurobila. Vážne si jej niečo také nesľúbila,* odvetil prísne, akoby chcel presvedčiť samého seba, že zle počul. Ibaže čo iné mohol čakať? Olíviina dobrosrdečnosť a túžba pomáhať iným bola niekedy väčšia, než jej vlastný pud sebazáchovy.* V prvom rade ťa Korin roztrhá v zuboch, ak sa dozvie niečo také. Naozaj si myslíš, že nechá svoju dcéru len tak ísť?* Pokrútil hlavou a pery sa mu zovreli do prísnej linky. Budú musieť odísť oveľa skôr, než predpokladal a najmä čo najďalej z Korinovho rozsiahleho územia.* Nenapadlo ti, že Korin už mohol Ivein sľúbiť niektorému zo svojich spojencov?

*Doslovne to nesľúbila, ale povedala to. Čo predstavovalo vlastne to isté, takže to ani nahlas nevyslovila. Keď zložil jej ruku z líca, stihla ju a položila k druhej do lona a sklopila oči, aj keď len na chvíľu.* Níat ona už tehotná je a on ju zabije, aj to dieťa, ak mu neposkytne niečo uveriteľné. *Jemu na tom možno nezáležalo, ale Ivein správne vycítila, že jej áno. Nevedela si predstaviť čo by robila na jej mieste a ako sa musela cítiť.* Máme predsa čas, nepovie mu to kým sme tu. Také guľaté bruško bude mať až o tri mesiace, aj to to dokáže skryť. Je chudá, stačí aby si obliekla niečo voľné a skryje to aj o mesiac dlhšie. My tu už nebudeme a potom to bude na nej, ako otca oklame a čo si vymyslí. *Mali času dosť. Aj keby sa ich cesta predĺži, mesiace boli dlhé a ono to tak ďaleko späť nebolo, aj keď museli takto obchádzať.* Keď budeme doma, Oliver nebude existovať, aby mal koho Korin nájsť, aj keby chcel.