Planéta Altra

*Keď ju pobozkal na viečka, z úst jej vyšiel smiech. Nemalo to nič spoločné s výsmechom či nejakým druhom pobavenosti, bol sto smiech šťastného človeka. Po jeho otázke sa jej do líc nabralo ešte trochu viac farby jej vlasov, no napriek tomu odpovedala, odpoveďou ktorá ho asi nemohla prekvapiť.* Chcela. A ty by si chcel?*Povedala potichu.* Páčilo sa mi to. *Dodala, akoby si nemal možnosť všimnúť to.* Rada sa ťa dotýkam. *Poznamenala ešte krátko, chcela tiesto slová udržať vo svojom vnútri, napokon jej to z nich ale vyšlo samo. Na jazyku toho mala ešte viac, nevedela si vybrať z toho čo sa ho chcela spýtať, či čo chcela povedať. A nedalo sa jej povedať nič, pretože on ju znovu bozkával a ona cítila, ako to v nej prebúdza pocity, ktoré pred chvíľou zažívala.* Myslela som si že sa ti nepáčim, keď si sa odo mňa držal preč. *Priznala tichým spokojným hlasom, ako sa vedľa neho pod jeho dotykom hmýrila.*

*Stále sklonený nad Olíviinými prsiami vydal tón podobný bolestivému zastonaniu. Svaly na chrbte sa mu napli, keď sa zastavil a obrátil hlavu tak, aby sa mohol lícom obtrieť o jemnú pokožku, ktorá pri dotyku s jeho telom vydávala rafinovaný šelestivý zvuk. Olívia očividne nebola jediná, ktorá sa rada dotýkala.* Nemohol by som ti ublížiť, keď viem, že to bolo pre teba prvýkrát.* Zašepkal a znovu ním prešla ľahká triaška. Pokožka šelestila ďalej, keď sa o ňu obtieral a kĺzal nižšie po Olíviinom bruchu, k bokom, rukou po vnútornej strane stehien. Občas použil pootvorené pery, miestami ju zľahka pobozkal a znovu sa po nej posúval vyššie.* Nemáš ani len predstavu, ako často som si ťa takto predstavoval.* Hlas mal zvláštne chrapľavý a o niečo drsnejší.* Existujú desiatky rôznych spôsobov, ktorými ťa môžem milovať, ale zo všetkého najviac by som ťa chcel uhryznúť. Všade* Zľahka vydýchol na Olíviino podbruško a veľmi opatrne ju naň pobozkal. Držal sa tesne pod jej pupkom a neha s akou sa jej dotýkal bola v priamom kontraste s jeho slovami.* Nedokážem na to prestať myslieť ani teraz a už vôbec nie po včerajšom popoludní.* Ešte stále bol prekvapený, že ho Olívia uhryzla a ako vtedy, aj teraz cítil ako v ňom narastá silné vzrušenie. Ako jej mal vysvetliť, že po nej túžil spôsobom, ktorému sám nerozumel a ktorý začínal hraničiť s posadnutosťou presne v tom okamihu, ako mu vtlačila do kože svoje zuby? Pre ich rasu to bol ďalší druh rozkoše, veľmi intenzívny a celistvý, ale netušil, aké by to bolo pre Olíviu ako pre človeka, ktorý bolesť ako rozkoš nevnímal. Zťažka vydýchol, položil si hlavu na jej prsia a pevne ju objal.* Nechcem ťa zraniť a pritom nie je nič, čo by som ti urobil radšej.

*Nebola si istá, aké by to bolo, keby to nebolo jej prvé milovanie a čo presne si mala pod tými slovami predstaviť. Vedela však, že sa jej to páčilo a slová "manželského sľubu" o túžbe v očiach začínali dávať úplne iný rozmer. Bolo pre ňu ťažké rozprávať i sússtreďovať sa na to čo všetko mala v hlave, keď cítila jeho dotyky po tele. Na krku jej vyskakovala husia koža a jej telo ostávalo horúce a roztúžené po ďalších dotykoch.* Mne sa o tom tiež snívalo, nikdy sa mi to však nedosnívalo. *Nepoznala pokračovanie a tak jej sny ostávali len pri bozkoch a pri dotykoch na prsiach. Vždy sa potom prebudila, horúca a cítila v lone presne ten tlak, ktorý cítila predtým, než sa spolu dnes milovali. Túžba. Dávalo to zmysel až teraz, aj keď poznala len drobnú stoinku toho všetkého, čo sa dialo s jej telom, čo sa mohlo odohrávať medzi mužom a ženou. Jej telo sa neriadilo rozumom a práve preto zažívalo všetky tie pocity aj bez vysvetľení. I teraz, keď jeho ruka kĺzala po vnútornej strane podvedome odtiahla nohy ďalej od seba, akoby mu chcela spraviť priestor. Počúvala slová o uhryznutí a bolesti, rukou vošla do jeho vlasov, keď si zložil hlavu na jej prsiach. Premýšľala o tom, bolesť bola niečo, čo jej ako človeku nechýbalo. Bolo však pravdou, že jej neprekážalo keď jej pil krv, dokonca si uvedomovala, že to v nej vyvolávalo len väčšiu potrebu byť pri ňom bližšie. Vedela že nebolo normálne, aby sa jej páčilo keď jej pil krv, nemohla si ale pomôcť. Nebolo to napokon také bolestivé, len ten okamih, kedy narušil celistvosť jej pokožky.* Tebe sa páčilo keď som ťa pohryzla. *Prehovorila po chvíli. Bola to ďalšia vec, ktorú ona nepotrebovala. Piť krv. Ani jej nechutila, no nijako zvlášť jej to ani nevadilo. Nerobilo sa jej pri tom zle, napokon to bola vec mysle a pripustenia si takýchto vecí. Myslieť na to že jemu sa to páčilo a hrýzať ho, bez toho aby mu tej krvi pila nejako veľa, to bolo niečo čo jej nerobilo problém ani v predtavách, a nevadilo by jej to ani v skutočnosti.* Níat, nevadí mi keď mi piješ krv, dokonca sa mi to celkom páči. Som čudný človek. *Pokrčila nepatrne ramenami a pridvihla hlavu, zadívajúc sa na neho. Rukou prešla po jeho chrbte a jemne ho začala škrabkať.* Neviem aké by to bolo keby ma uhryzneš inde, niekedy to jednoducho skús. Tá bolesť predsa nie je taká zlá. *Pokrčila kolená a rukami skĺzla k jeho bruchu, zaprúc sa, aby ho prevrátila. Samozrejme vedela že ak by chcel, nepohla by ním. Ostala na jeho hrudi a čokoládové oči upierala do jeho očí, než sa sklonila k jeho uchu.* Alebo môžem hrýzť ja teba. *Nebolo ťažké domyslieť si, že sa mu to páčilo a tá trocha krvi...Nosom sa obtrela o jeho líce a kleskla k ohybu jeho krku, kde ho bez ďalších varovaní silno pohryzla.*

*Uvedomovala si Olívia s akým veľkým pokušením za zahrávala? Jeho predstavy boli plné krvi, bolesti, ktorá mohla priniesť rozkoš niekomu ako on, ale len veľmi ťažko človeku, ktorý pre ňu nebol stvorený. Nech sa dialo čokoľvek, vo svojej podstate bol stále zvieraťom a v spojení s túžbou by sa neuspojil s jemnosťou. Olívia bola stále priveľmi nevinná, aby si dokázala predstaviť všetky tie veci, ktoré by s ňou chcel urobiť a pritom mnohé z nich ani v najmenšom nezodpovedali jeho potrebe udržať ju v bezepčí a nezranenú. Nie, Olívia nebola čudná, to on bol zvrátený, prehnitý a do špiku kostí naplnený nutkavou potrebou ubližovať, aby to uspokojilo jeho najtemnejšie chúťky. Vedel, že keby s tým začal, nedokázal by prestať, ale po tom ako sa s Olíviou miloval, poznal, že existuje aj iná cesta ako dosiahnuť uspokojenie bez toho, aby sa za to potom nenávidel. Nechal sa prevrátiť na chrbát a zhypnotizovaný Olíviinou nečakanou dominanciou pozorne sledoval ako sa k nemu skláňa. Bola nádherná ako na ňom obkročmo sedela, ako sa ho dotýkala a potom, keď mu zahryzla do krku, zaklonil hlavu a s hlasným zastonaním zovrel prikrývku pod sebou.* Olívia,* jej meno vyslovil chrapľavým šeptom, ale hneď ju zase držal v náručí a jediným potiahnutím uložil pod seba.* Viem o čo sa snažíš, maličká,* ústami jej prešiel po perách najskôr nežne a potom oveľa vášnivejšie, tvrdšie* chcem sa s tebou milovať, ale nie takto, nie tak, aby si kvôli mne musela znášať bolesť, keď najviac túžim po tom, aby si cítila rozkoš.* Nedal jej šancu odpovedať, pretože sa znovu sklonil a tentoraz ju bozkával dlho striedajúc vášeň s nežnosťou. Opäť si ju vzal a opäť sa pohyboval v ústrety uvoľneniu, ktoré dosiaľ nepoznaným spôsobom rozohrialo jeho telo aj dušu. Pokožku mal pokrytú potom, vlasy na čele a krku vlhké, svaly napnuté ako striedal tempo, hĺbku aj silu, ktorá ho spájala s Olíviou. A pri blížiacom sa prudkom záchveve podložil jej chrbát rukami a v pevnom objatí sa posadil tak, že spočívala priamo na jeho lone. Znovu a znovu do nej vnikal v novom uhle, ktorý mu dovolil dostať sa ešte hlbšie aj keď medzi ich telami nebol už ani kúsok miesta. A keď cítil, že sa blíži uvoľnenie oprel si líce o jej prsia a jednoducho ju objímal.*

*Ani nevedela ako, vo chvíli ako začula svoje meno vyjsť z jeho pier, ocitla sa opäť na lopatkách zaborená v mäkkých prikrývkach. Pridvihla hlavu pre bozk a jeho slová ju vlastne pobavili, pretože ona sama v skutočnosti netušila, o čo sa pokúšala. V tom pohyrznutí nebol nijaký cieľ, aspoň nie iný než potreba urobiť ho šťastným. Vnímala, že sa mu to vtedy páčila a preto ho teraz pohryzla, nebola si istá, čo si myslel že si myslela že robí, no napokon to nebolo ani moc podstatné. Bozkávala ho, nemohla sa toho pocitu nasýtiť a ani si neuvedomvoala, že ako na ňom sedela a on ju prevrátil, jej nohy ostali dostatočne ďaleko od seba. Zreničky očí sa jej prekvapene rozšírili, keď pocítila ako do nej po druhý krát vnikol, tentoraz však necítila bolesť ako to bolo predtým. Cítila len dráždivé napätie vo svojom vnútri, jej telo bolo ešte po predošlom vyvrcholení citlivé a s každým jeho pohybom cítila to napätie oveľa zreteľnejšie. Mala pocit že je ho plná, ticho si pod ním stonala a zdvíhala boky, keď sa ocitla v jeho lone. Prekvapene otvorila oči čo sa to stalo a pri ďalšom pohybe mu zastonala do pier. Rukami prešla po jeho hrudi a skončila na pleciach, skúmavo sa na ňom pridvihla, majúc pocit väčších možností aj keď pri tom nestratila jeho blízkosť. Oprela si líce o to jeho, mohol tak priamo mi uchu počuť jej tiché stony, na hrudi mohol cíitť jej prsia pri každom pohybe. Znovu sa k nej prinavracal pocit, že jej telo to už nevydrží a keď sa tak skutočne stalo a jej telo sa uvoľnilo prívalu rozkoše, zohla hlavu k jeho hlave a pobozkala ho do vlasov, obímuc ho rovnako ako on objímal ju. Z pier jej spolu so stonom vyšlo jeho meno a potom ostala uvoľnená v jeho objatí. Mala pocit, že nechcela už túto jaskyňu opustiť, nevedela si predstviť, že by tento pocit a túžba mohla zmiznúť.*

*Stále sťažka oddychujúc uvoľnil zovretie okolo Olíviinho tela a odtiahol sa tak, aby jej mohol pohodlne pozrieť do tváre. Pokožku mala začervenanú, vlasy na spánkoch vlhké od potu a nikdy predtým nebola krajšia. Hľadel na ňu trochu prekvapene, akoby si stále nebol istý, že ju má naozaj pred sebou. Pod privretými očami sa pomaly lenivo usmial a potom ju krátko pobozkal na pery. Znovu sa odtiahol a odhrnul jej z čela pramienky vlasov, ktoré sa prilepili na pokožku.* Chcel by som sa teraz o teba postarať. Dovolíš mi to, Olívia?

*Ako pocítila že jeho zovretie povolilo, sama, uvoľnila objatie a zdvihla hlavu, aby sa mu mohla pozrieť do tváre. jej čokoládové oči boli ešte stále možno trochu neprítomné, pohľad zastretý, no keď zacítila jeho pohľad, vrátila sa do nich zvyčajná iskra, možno trochu unavenejšia, no bola tam. Pery sa jej roztiahli do úsmevu, ktorý sa prehĺbil po jeho otázke.* Veď sa o mňa staráš stále. *Vyšlo z nej prekvapene, nebyť jeho, nielenže by tu nebola, tu v jaskyni, ale pravdepodobne by nebola ani živá. Staral sa o ňu odkedy sa prvý raz stretli, rôznymi spôsobmi, ale napriek tomu stále.* Staráš sa o mňa odkedy si ma zachránil. *Dodala, po všetkých myšlienkach, ktoré preleteli jej hlavou.* Mala by som sa občas starať aj ja o teba.

*Nepovedal nič iba sa podoprel na lakti a s úsmevom skrytým v kútiku úst skúmal detaily Olíviinej tváre. Vyzeral pritom dokonale uvoľnene a zaujato, akoby nikdy predtým nemal dosť dobrú príležitosť vidieť ju naozaj. Prstami kopíroval krivku jej sánky až k brade, ktorú na okamih vzal medzi palec a ukazovák, potom skĺzol nižšie po strane krku až kým sa bruškami nedotkol miesta, kde na Olíviinej pokožke ešte stále cítil stopy po svojich zuboch. Drobné výstupky po vpichoch, ktoré nebolo vidieť, ale on ich cítil a presne si ich pamätal.* Staráš sa, Olívia.* zašepkal a prstami prešiel po jej ramene až k zápästiu, ktoré si raz porezala, aby ho nakŕmila. Zodvihol si ho k perám a na jemnú pokožku vtisol krátky bozk, pri ktorom na okamih zatvoril oči a zhlboka do seba nasal jej vôňu, zmes potu a sladkosti podobnú kvetinám. Určite za to mohli bylinky, ktoré neustále zbierala. Ich vôňa sa dostala hlboko do jej pórov a tvorila nezameniteľný pach, ktorý dokázal rozpoznať na kilometre. Doslova. Jeho zvieracie inštinkty fungovali naozaj dôkladne.
Sklonil sa a krátkymi nenáhlivými bozkami prešiel cestičkou od Olíviinho zápästia smerom nahor. Pobozkal ju na predlaktie, potom priamo do ohybu lakťa, pričom jej ruku viedol do svojich vlasov, pokračoval po ramene, kľúčnej kosti a krku až k jej ústam, o ktoré sa najskôr len nenápadne obtrel, ale vrátil sa k nim znovu a s veľkou chuťou.* Len ostaň ležať, bude to len chvíľa.* zašepkal jej neskôr a potom bez námahy vstal. Jeho nahé telo ešte stále pokryté potom sa na pozadí vodnej steny lesklo a napínalo celkom bez hanby. Nesnažil sa zakryť, pohyboval sa rovnako uvoľnene, akoby mal na sebe oblečenie a pred sebou priestor, v ktorom poznal každý jeden kút. Na okamih sa obrátil k Olívii chrbtom, mohla vidieť len to, ako sa občas natiahol za niektorou z byliniek, ktoré viseli zo stropu a odtrhol niekoľko lístkov alebo to ako premiestnil nádobky a tie so širším dnom naplnil vodou z blízkeho vodopádu. Keď sa k nej vrátil, položil vedľa lôžka misu naplnenú voňavou vodou a šálku,z ktorej vychádzala rovnako prenikavá vôňa.* Musíš to vypiť, Olívia. Pomôže to zabrániť počatiu.

*Ona nemala až taký pocit, žeby sa starala, no nepovedala nič. Niežeby sa teda nestarala, vedela si predstavirť čo tým myslel, no beztak mala pocit, že oproti nemu robila žalostne málo. Pery sa jej ale napriek tomu usmievali a na kožu jej vyskakovali zimomriavky, ako sa jej dotýkal, prstami či perami. Jeho slová o ležaní však boli zbytočné, vo chvíli ako sa zdvihol, posadila sa. Natiahal ruky k jednej z dék a prehodila ju cez seba, čiastočne preto že napriek všetkému čo sa udialo sa cítia stále pre nahotu v rozpakoch, ale i preto, že keď pri nej nebol, nebolo jej najteplejšie. Spotené telo a studený vzduch pofukjúci dovnútra jaskyne, deka sa jej zdala najlepšou variantou. Ostala tak sedieť a zvedavo ho pozorovala, jeho chôdzu bez rozpakov a počínanie. Otočil sa jeja le chrbtom a ona videla len ako berie niektoré bylinky, ktoré v šere a na takú dialku nevedela rozoznať. Zato na jeho zadok videla dobre. Pery sa jej povedome roztialhli do úsmevu a líca sčervenali, keď sa prichytila, kam sa to díva. Keď sa otočil, zrak jej padol aj na niečo iné, no to rýchlo oči presunuula k jeho tvári. Ako k nej pišiel, pozrela na nádobu a usmiala sa.* Aj v dome máme bylinky proti počatiu. *Natrhala ich už dávno, keď ich našla v lese. Napokon v dome toho bolo čo sa bylieniek týkalo dosť. Mala v pláne si z nich uvariť čaj len čo by sa vrátili, no napokon Níat sa v tom viditeľne vyznal iež. Napadlo ju, koľko krát niečo také už robil. Na to sa ho ale nespýtala. Len natiahla ruku a nabrala do šálky tekutinu, pokojne sa z nej napijúc.* Bola by som prvá z mojej rodiny, ktorá by porodila chlapca. *Zasmiala sa.* Vždy sa u nás rodili len dievčatá. *Znovu priložila šálku k perám a dopila jej obsah.* Nakoniec sa v tých bylinách tiež vyznáš. *zaškerila sa na neho.*

Zeon

*Štrk mu zaškrípal pod podrážkami topánok, keď prvýkrát po dlhých rokoch vstúpil na kamennú dlažbu, ktorú jeho rodina vlastnila niekoľko generácií. Všetko sa zmenilo. Po rozsiahlom kamennom sídle uprostred nepreniknuteľných lesov, ktoré kedysi uchvacovalo pozornosť svojou veľkoleposťou, zostali len trosky a aj tie už čiastočne prerástla vysoká tráva a burina. Nakoniec, bol to príhodný koniec a navyše zvláštne upokojujúci, pretože ani on už nebol tým istým Arathim, ktorý tu kedysi žil. Povýšeneckosť, pokrytectvo, moc, to všetko mal a stále to v ňom driemalo ako spomienka, ktorej sa nedokázal zbaviť.
Sklonil hlavu a do kútika úst si vložil steblo trávy, ktoré odtrhol vonku. Chutilo horko a bezvýrazne zároveň, premieľal ho na jazyku, ale akokoľvek sa snažil zamestnať si myseľ plánovaním, nevyhol sa minulosti. Dýchala na neho z polorozpadnutých stien na každom kroku aj keď všetky skutočne cenné veci zmizli alebo sa zničené váľali na podlahe popraskanej a prerastenej koreňmi kríkov.
Bol na Altre už niekoľko dní, ale až doteraz sa vyhýbal tomuto miestu. Bolo pre neho stelesnením predchádzajúceho života a dôvodom, prečo sa rozhodol dobrovoľne mlčať po zvyšok svojho života. Alebo aspoň väčšinu času z neho.
Kur...a, zanadával v duchu, keď mu cestu zatarasilo štíhle hadie telo. Zamyslený si ho všimol tesne predtým, než naň stihol skočiť, ale aj tak ho to rozladilo. Zostal stáť a bez pohnutia sledoval ako sa trojmetrový had odplazil na druhú stranu chodby. Možno sa mal na to všetko vykašľať, ale bol zvedavý. Sadisticky, zvrátene zvedavý, čo zostalo z miesta, ktoré k nemu kedysi patrilo. Navyše, ak by mal ešte dlhšie znášať Elekovo tajné skučanie za Níatovou družkou, dobrovoľne by si nechal vpáliť guľku do hlavy. Bolo to síce veľmi milé dievča, istým svojským spôsobom ju mal rád a naozaj sa snažil správať sa k nej priateľsky ako vtedy v lese ešte s Charisom, ale na druhej strane ňou opovrhoval. Nevidela do neho tak, ako ani ostatní zo svorky, pretože mlčal, takže sa nikdy nepreriekol. Dokázal ich všetkých oklamať svojím nevinným výzorom a vzorným správaním samaritána, ale stále sa cítil ako človek závislý od drog. Nebol vyliečený zloduch, stále bol len na polceste hoci mal svoje svetlé okamihy, ale hlbko vo vnútri bol až príliš spojený so svojím temným ja. Spôsobovalo mu rovnaké potešenie v jednej chvíli vyvolávať radosť a hneď za tým zase utrpenie. Nevedel, čo sa to s ním deje, čo je zle, ale bol si istý, že je dokonalý príklad cvoka. Čiastočne pomohlo, keď prestal rozprávať, ale odtej doby všeok ten boj preniesol do svojej mysle. Bol svinsky uťahaný, bastard s tvárou anjela, ktorému sa vždy všetko prepieklo. Dokonca aj teraz bol v pokušení, ale rýchlo tú myšlienku na utrpenie zahnal a namiesto toho sa rozhodo, že začne odznovu. A začne s tým hneď na druhý deň, kameň na kameni.*

/zmenšim to na svojom pc len to nájsť mi trvalo hodinu, hrôza tento bratov pc /

*O jeho príchode sa dozvedela neskôr, než si myslela, že sa dozvie. Samozrejme, už keď sa princ prvý raz zmienil o príchode Arathi späť na Altru, tušila že on bude medzi nimi. Vrah. Nechápe, ako ho môžu nechať chodiť voľne po okolí, ako mu mohli dovoliť vrátiť sa. Ale tak je to správne, konečne sa mu bude môcť pomstiť. Vrátiť mu všetko, čo urobil ženám, ktoré nemala možnosť stretnúť, no hlavne čo urobil jednej konkrétnej. Ešte nevie ako to spraví, počula o ňom mnoho, o tom ako mlčí a ako už nezneužíva svoju schopnosť, no neverí tomu. Taký ako on sa nemenia. Určite nie. A aj keby, to čo spravil to neodčiní a ju to preto ani nezaujíma. Nepotrebuje ho spoznať, chce len pomstu. Vidieť boleť v jeho tvári, no nemôže to spraviť okato. Stačilo by mu pár slov a skončila by zjavne rovnako ako mnohé pred ňou. Musí na to ísť rafinovanejšie. Posledné dni sa zdržuje na mieste kde žil, raz sa tam určite ukáže. I teraz sa kúpe v jazere, vlasy ma vypnuté aby si ich nezmáčala, keď k nej dovanie vánok pach Arathi. Doširoka sa zazubí, tak predsa. Vykĺzne z jazera, hodiac na seba košeľu a bosá bežiac smer jeho dom. Len poskočí aby si uvoľnia vlasy, na ktorých sa pohrá zapadajúce slnko. S ľahkým úsmevom bez rozpakov mieri svoje bosé nohy smerom k zničenému domu. Jeho domu.*

*Prechádzal z izby do izby, ale v žiadnej sa dlho nezdržal, iba ich kontroloval. Presne ako si myslel, všetko rodinné bohatstvo bolo preč a na miestach, kde kedysi viseli vzácne obrazy boli na stenách len prázdne tmavé fľaky. To, čo nebolo odnesené sa v troskách a úlomkoch váľalo po zemi vytvárajúc naozaj zaujímavú mozaiku úpadku. Raz sa dokonca zohol po črep, ktorý mu zaprašťal pod pätou topánky a zistil, že ide o kúsok obľúbenej vázy jeho nevlastnej matky. Tá suka nikdy nemala vkus, pomyslel si, niekoľkokrát črep prevrátil medzi prstami a potom ho odhodil ďaleko pred seba.
Vo veľkej sále, kde usporadúval svoje najkrvilačnejšie orgie boli závesy z ťažkej čiernej látky ešte stále zatiahnuté. Keď prvýkrát prekročil prah miestnosti zdalo sa mu, akoby sa nič nezmenilo, dokonca akoby sa vrátil v čase. Dokázal si vybaviť spomienku na každý večer, ktorý tu strávil a na malú chvíľu sa mu zdalo, že počuje ozvenu starých hlasov. Bol to však len prievan, ktorý cez diery v povyrážaných oknách prúdil dnu a odrazu ho z ničoho nič rozčúlil. Vzoprela sa v ňom stará známa vlna temnosti, ktorú bolo veľmi ťažké kontrolovať a pretože bol sám, takmer okamžite sa jej podriadil. Skôr pribehol ako podišiel k vysokým oknám a z jedného po druhom začal strhávať závesy. Padali k zemi v kúdoloch niekoľkorčného prachu, ktorý ho dráždil ešte viac. v tej chvíli bol posadnutý, vedel, že sa nezastaví, kým nestrhne aj posledný prekliaty záves alebo si to aspoň myslel, až kým mu do nosa nevrazil pach ženy, Aratahi.
Čierna látka padla k jeho nohám, zatiaľ čo ešte stále držal jeden jej koniec a prudko dýchal. S každým jedným nádychom bol pach výraznejší, takže aj keby sa nepozeral, vedel by, že sa približuje smerom k domu, smerom k nemu. Podľa správ, ktoré dostali na lodi už vedel, že žien z ich druhu sa zachránilo na planéte viac, než by ktokoľvek predpokladal a z toho dôvodu sa mu bratské naťahovanie o Noby zdalo ešte smiešnejšie.
Ale čo tu, v čertoch, hľadala táto, nemal ani najmenšie tušenie. Presne vo chvíľach ako bola táto by veľmi rád prehovoril k tej hlúpej husičke a poslal ju kadeľahšie , pretože nech bola existencia ďalších žien akokoľvek výnimočná, nebol prvá v stave viesť zdvorilostnú konverzáciu plnú zbytočných formalít. Zo všetkého najťažšie sa predstieralo tupé prekvapenie, ktoré tak zreteľne videl na tvári každého jedného muža, ktorý sa dozvedel, že má ešte nádej splodiť potomstvo. To a ešte očarený obdiv. Kur..a, ako to nenávidel.
Pustil látku, ktorá sa mu poslušne poskladala k nohám a odvrátil hlavu, aby sa niekoľkokrát zhlboka nadýchol čistého vzduchu, nepoznačeného ženským pachom. Upokojil sa natoľko, že bol schopný nasadiť si na tvár výraz, ktorý ho kryl po celý čas, ktorý strávil mimo Altru a nikto pod ním nerozoznal jeho skutočné myšlienky. Potom sa rozhodol pokojne vyjsť na terasu kam viedli jedny z vysokých presklených dverí a tam počkať, čo žena urobí. Pri najlepšom dúfal, že sa ho zľakne a utečie.
Vonku sa chrbtom oprel o rozhorúčenú kamennú stenu a prenikavo sa na prichádzajúcu zahľadel. Čím bližšie k nemu bola, tým viac sa mu zdala obyčajná, nevýrazná, nezaujímavá. Možno až na tú košeľu. Celkom by ho zaujímalo, kde takú zohnala, jedna nová by mu prišla vhod.
Opatrne milo sa usmial, akoby ju nechcel vystrašiť a bolo to také dôveryhodné, že by tým možno presvedčil aj sám seba, keby sa pozeral do zrkadla. Jeho temná ja sa na druhej strane démonicky mračilo a z palety drastickosti si vybralo možnosť, pri ktorej by jej zaželal krásny deň a potom by jej jednoducho zlomil väz.*

*Nechala dopadnúť vlasy na svoje plecia a rukou ich zhrnula na jedno plece. Keď sa o ne neobierali lúče zapadajúceho slnka, boli hnedé, aj keď stále lesklé a už na prvý pohľad jemné. Zvedavo, aj keď to bola len len obyčajná lož na jej tvári, hľadela na dom, akoby ho videla prvý raz. V skutočnosti po tých dňoch, ktoré tú strávila, ten dom mala dobre vrytý do pamäte. Až keď jej oči padli na toho muža, ktorý aspoň s vlasmi sedel na popis ktorý poznala, prekvapenie nadobudlo skutočné odtiene. Toto bol ten muž? Ten, o ktorom tak veľa počula? Vyzeral obyčajne, ako nejeden človek dole v meste, ktorého mala možnosť vidieť. Možno sa hrala na to, že neopúšťala ich záhrady, no poslušnosť nepatrila k jej silným stránkam. Ľuďom sa možno vyhýbala, aj keď z vlastných dôvodov, no potulovala sa kde chcela a nejdeného muža či ženu z ľudskej rasy videla. A on by medzi nich zapadol, nebyť pachu, ktorý vnímala. Predstatovala si ho veľkolepejšie, vzľadom na všetky tie informácie, no aspoň mohla lepšie rozumieť, prečo mu tak ľahko všetci uverili. Milučká tvár, hra na dobručkavého chlapca, čo by neublížil ani muche. Konto mŕtvych na jeho účte ale prezrádzalo niečo iné. A nielen to. Potlačila úškrn, ktorý sa jej dral na pery, no nespomalila. Hrať sa na hanblivé stvorenie nemienila, vedela si predstaviť iné ženy jej druhu, ktoré prežívali rôzne pocity z príchodu ich vlastnej rasy. Ona nič z toho necítila, pridlho cítila nenávisť vo svojom srdci. Zastavila len kúsok od miesta, kde stál on a cítila toľké oporhovanie, keď hľadela na ten jeho úsmev. Milý a sladký. Neverila mu vôbec nič. Len v nej vzrastal hnev, ktorý ale držala v sebe, teraz nebol čas niečo pokaziť. Čakala pridlho. V podstate by mu neuvrila ani pozdrav dobrý deň. Napriek tomu ako dlho čakala, teraz keď tá chvíľa prišla, nevedela čo povedať či ako začať. Akoby jej hlava ostala prázdna, cítila len mravčenie v končekoch prstov, akoby ho najradšej zaškrtila holými rukami. Bola tiež Arathi, aj bez démona vo svojom tele bola silná a aj keď to zakrývala, dokázala toho dosť. Zaobcádzať so zbraňami, či namiešať silný jed z toho, čo ponúkala príroda. Na rozdiel od jej sestry.* Tak tu ho máme. Mužský predstaviteľ Arathi. *Prešla až k nemu a zastavila priamo pred ním.* Dokonca ten s krvavou povesťou...

*Sledoval pohyb ženy pred sebou a sám zotrvával v rovnakom latentnom postoji s jednou nohou prekríženou cez druhú a s rukami založenými krížom cez hruď. Navonok sa mohlo zdať, že tak vyjadruje uvoľnenosť, ale v skutočnosti to skôr bola podvedomá obranná pozícia, ktorou druhým naznačoval, aby si od neho držali odstup. Žene to však zrejme nevadilo, pretože už v okamihu ako otvorila svoje chytrácke ústa, vedel, že s nudnou konverzáciou si nebude musieť robiť starosti. V istom zmysle ho aj napriek tomu dokázalo prekvapiť, že jeho povesť prežila dokonca aj roky, ktoré strávil mimo planétu, pretože si dával sakramentský pozor na to, aby svedkov nebolo priveľa a ak už aj nejaký boli, dokázal ich presvedčiť, aby mlčali. Stačilo len otvoriť ústa, použiť Hlas a sami by si radšej vyrezali jazyk, než by ho sklamali. To bol jeho najväčší dar a zároveň najväčšie prekliatie - záležalo len od uhla pohľadu alebo podľa toho, ako sa ktorý deň vyspal a mal náladu. Dokázal byť aj zhovievavý, v slabých chvíľach dokonca cítil ľútosť a tá štipka dobra, ktorá v ňom zostala aj teraz striehla na jeho temné ja, aby dievčaťu neublížil. Nakoniec, bol to ešte skrčok, mladá žaba s veľkou odvahou a ešte väčšou drzosťou. V istom zmysle mu dokonca odľahlo, že o ňom niečo počula. Rozhodol sa jej v duchu prihovoriť, pretože Hlas mal svoju silu len vtedy, keď ho sformuloval v ústach a nie v hlave.*
K vašim službám madam... ozvena jeho hlasu znela sucho, črty tváre sa uvoľnili a úsmev pohasol.* ...môžete ma volať gróf Drakula. Na kôl vás nabodnem až potom, ako mi vysvetlíte, čo robíte na mojom pozemku.* Nemal najmenšiu snahu žartovať a hoci sa tak mohlo zdať, v pohľade mal nezvyčajnú pokojnú vážnosť, ktorá sama o sebe bola oveľa lepším prísľubom trestu, než samotné vyhrážky.*

*Bola uvoľnená, napriek vedomiu, akú povesť mal. V skutočnosti to nebola uvoľnenosť pre nedostatok pudu sebazáchovy, ani pre pocit falošného bezpečia. Utešovala ju myšlienka jeho nevedomosti, hneď v niekoľkých bodoch. Možno si myslel aký je silný s tým svojim povestným hlasom, no ich rasa toho toľo skrývala. Znovu musela potlačiť posmešný úsmev, ktorý sa tak veľmi chcel odraziť na jej tvári. Bolo ťažké udržať všetky tie pocity, nenávisť, pohrádavosť a výsmech.* V tom prípade stačí neprezradiť, čo tu robím a kôl sa mi vyhne. *Bez ostychu na neho drzo žmurkla a obišla ho, stúpiac do toho jeho poničeného sídla. Aj keď tu pobehovala posledné dni často, do vnútra neprišla. Mala obavu, žeby ju vycítil a tiež ju to miesto ani nelákalo. Teraz ale vošla a nezaujato prebehla pohľaom po stenách. To jeho sídlo bolo rovnaké sklamanie ako on. Veľkoleposť sa obom vyhýbala, aj keď o jeho moci nepochybovala. Bola by hlúpa keby áno.* Mimochodom, kôl by fungoval na grófa, nie na počestných okoloidúcich. *Od počestenej okoloidúcej teda mala ďaleko, no tým si hlavu nelámala, len krokmi merala jeho sídlo, uvoľnene, akoby tu sama žila.* Predstavovala som si to tu veľkolepejšie. Dúfam že časom budem môcť zhliadnuť to sídlo, ktoré tú stálo než som stihla dorásť do veku, aby som ho videla....

*Maličká, ty ani len netušíš, aký veľký je môj arzenál utrpenia, pomyslel si v duchu sám pre seba, zatiaľ čo okolo neho bez ostychu prešla a zamierila dovnútra, akoby jej sídlo patrilo. Nakoniec, možno by nebolo naškodu, keby ju aspoň trochu potrestal za jej opovážlivú drzosť, pretože aj keď si na podobné formality nikdy nepotrpel, takéto správanie v ňom prebúdzalo to najhoršie. Už už otváral ústa - Nie! Neublíž jej ty idiot! A ak už musíš, aspoň počkaj, možno ťa ešte nejako pobaví. - pomaly ústa zase zavrel, ale to si nemohla všimnúť, pretože práve prekračovala prah do haly. A to žmurknutie...pálilo ho v spomienkach, akoby si znovu privoňal k svojej obľúbenej droge a vedel, že sa jej nemôže dotknúť. Nechce, nemôže, nechce...aarhh. Tuho zavrel oči, ruky prekrížené na hrudi zovrel v päsť a zátylkom hlavy udrel dozadu o kamennú stenu dosť na to, aby pocítil bolesť a stále dosť mierne, aby dievča vo vnútri nevidelo, že má česť so skutočným bláznom.
S pochmúrnym výrazom ju nasledoval, ale nezastavil sa pri nej, zatiaľ čo sa obzerala. Namiesto toho podišiel k tomu, čo zostalo z klavíra. Vystúpil na malé pódium ožiarené slnkom a prstami ledabolo prebehol po klávesoch. Zvuk, ktorý vydali znel mrazivo a temne, nepripomínal nijakú známu melódiu a len ťažko by sa dal k niečomu pripodobniť.* Predstavovali ste si ho veľkolepejšie? Očividne máte veľmi bujnú fantáziu, ale ak sa vám nepáči veľmi rád vás zamestnám. Je tu veľa špinavej práce, pri ktorej by ste sa mohli naplno zrealizovať. Napríklad také umývanie podláh.* Obzrel sa cez plece. Jedno obočie mal nadvihnuté, neusmieval sa ani nemračil. Skôr sa zdalo, akoby mu bolo všetko jedno.*

*Napriek neporiadku pod jej nohami, kráčala naďalej bosá. Nezvykla nosiť topánnky, koža na jej nohách si už na jednotlivé terény zvykla a bolesť, tá k ich rase patrila, než aby ju občasné to pichnutie do nohy nejako rozhodilo. Preto ani veľmi nepozerala kam kráčala, v podstate ju len veľmi málo zaujímalo, čo vo vnútri videla. Až zvuk z klavíra ju donútil otočiť hlavu smerom k nemu a zabodnúť oči ľadovej modrej farby smerom k nemu. Tá huba ju možno mala vystrašiť, prihnať k nej zdravý rozum či niečo podobné, no temná melódia nemohla jej nohy prinútiť k úteku.* Trápi vás niečo? *Polačila posmešný tón, aby jej hlas vyznel tak ako doteraz, jednoducho s nejakým tým kúskom drzosti.* Takáto melódia sa hodí niekam inam, niečo veselšie nenájdete? *Teraz v jej hlase už znelo úplne očividné rýpanie do neho. Odvrátila od neho pohľad a podišla k zvláštnym úlomkom na zemi, nevedela rozoznať, čo to bolo predtým. Dokonca ani po tom, ako jenotlivé úlohky prstami oddelila.* Aj keď je vaša ponuka lákavá, obávam sa, že si svoje pekné ruky cením viac ako na drhnutie podlahy. Aj keď uznávam, že by to bol naozaj originálny spôsob ako opustiť miesto, kde si nás princ drží. *Niežeby jej tam je zle, no na rozdiel od ostatných žien jej myseľ prahne po pomste a nie hrách v jazierku. I dnes, keď tam bola tá ľudská žena, družka Arathi, ktorého povesť je tiež známejšia, ona a jej sestra sa k hrám nepripojili, len ležali pod stromom.*

/tetušku som napokon zmenila, akosi sa mi už nepáčila s odstupom času a táto sa mi hodí viac na ne O:) /

*Keby sa mal rozčúliť nad každou drzou poznámkou, ktorú mu dievča adresovalo už teraz by mal seriózne blízko k infarktu. Vlastne ju tak trochu podozrieval, že sa s ním len hrá a ľahkomyseľnú husičku predstiera, pretože v opačnom prípade by ju veľmi preceňoval.
Z miesta, kde stál si ju premeral pozornejšie práve vo chvíli, keď sa po niečo zohla k podlahe. Sebavedomie jej rozhodne nechýbalo, zvlášť, čo sa týkalo jej poskromnejšieho oblečenia. Očividne ho nechcela zvádzať, ale zrejme sa svoje polonahé telo neštítila vystaviť na obdiv, aj keď možno len v domnienke, že tak upúta jeho mužské ego. Chýbal mu ale dôvod, pre ktorý by niečo také robila. A možno sa len zvrátene vyžívala v predstavách o dobrodružstve, ktoré ju tu mohlo čakať. No nebolo Arathiho, ktorý by o zvrátenosti vedel toľko, čo on.
Bez toho, aby zahral, čo i len letmý tón, nieto "niečo veselšie", zišiel z pódia a postavil sa priamo pred dievča. Patrila síce k Aratahi, ale stále nedosahovala jeho výšku, a tak nakoniec sklonil hlavu, aby mal oči aspoň približne v jednej rovine s jej tvárou.*Momentálne ma trápi iba vaša prítomnosť tu, preto by ste mi mohli preukázať rovnakú láskavosť akú som vám preukázal svojou ponukou a ak sa naozaj nechystáte drhnúť v mojom dome podlahy, vynášať odpadky a leštiť okná potom by ste mali odísť. V záujme vašej počestnosti, ako ste ma na to upozornili tam vonku a s prihliadnutím na moju vlastnú zlú povesť. Hľadám si slúžky nie nových priateľov.

*Pokojne sa vystrela a zadívala do jeho očí, bez štipky strachu.* Vyzerám hádam že vás túžim mať za priateľa? Zase si toľko nenamýšľajte, pán gróf Drakula. *Bradu mala hrdo zdvihnutú, chrbát vystretý.* Viditeľne ste dlho žili blízko ľudských žien...*Videla ľudské ženy a až na nejaké výnimky to boli osoby, ktoré sa mužom prispôsobovali, nehovoriac o tom, čo zo seba boli schopné urobiť, len aby nejakého vybraného zaujali. Niekedy neveela či sa smiať, alebo plakať, nad chýbajúcou hrdosťou v ich tvárach a činnoch.* Tak vám teda prajem príjemné hľadanie. *Mala chuť mu odseknúť, že o jej počestnosť sa práve on starať nemusel, no napokon tie slová otali len v jej hlave. Zvrtla sa a plecia jej skĺzli z ramena na lopatky a pobrala sa ladne, no na prvý pohľad energicky preč. Nenávidela ho, nemienila byť jeho hlúpou otrokyňou. Bol to síce spôsob ako sa k nemu dostať, možno ho aj otráviť, no beztak tu bola jeho sestra, bez ktorej by nikam nešla. A otrávila by ho ľahšie, keby mu varila, no on nebol človek. Prešla posuvnými dverami a bosými nohami skočila na mäkkú trávu, mieriac späť k jazeru, kde si nechala zvyšok svojich vecí a vak, s pár vecami. Bola už beztak dlho preč, sestra posledné dni mala priveľa obáv, či tu na neho nenarazí a vráti sa vporiadku. A tiež nebolo treba provokovať svojou neprítomnosťou ani ostatných. Potrebovala sa poradiť so sestrou a vymyslieť niečo, čo by nebolo nápadné, no bolo pre Zeona osudné. Natiahla na telo pod košeľu ľahké šaty, na plece hodila vak a najkratšou možno cestou sa pobrala na Princove "územie". Mala nad čím premýšľať.*

*Pokojne sledoval, ako Olívia dopila obsah šálky a potom jej ju veľmi opatrne vzal, aby si mohla znovu urobiť pohodlie. Tvárou mu preletela chmára, ktorá však pokojne mohla byť len hrou svetla a tieňa vo vnútri jaskyne.* Nie je to pre teba bezpečné, Olívia. Ak by si so mnou čakala dieťa, mohlo by ťa to zabiť....* Nedopovedal, ale podľa prísne zovretých kútikov úst bolo jasne poznať, že sa už pevne rozhodol. Ak s ním mala Olívia zdielať lôžko, nechcel pre niekoľko dní potešenia zapríčiniť jej ďalšie trápenie. Nebola Aratahi, ale človek a hoci videl už dosť krížencov, takmer všetci pri pôrode prišli o svoje ľudské matky. On a Olívia nikdy nebudú mať dieťa a kým vedel ako, bol rozhodnutý tomu všetkými možnými prostriedkami zabrániť.
Znovu sa uvoľnil a tentoraz sa na ňu usmial. Výnimočne nemal chuť bojovať, a tak ruku zľahka položil na jej plece a mierne naň zatlačil.* Ľahni si...prosím.* dodal a očami mu preletel ďalší tieň, tentoraz horúci a prekvapivo jemný, akoby sa na niečo naozaj tešil a nemohol s tým začať skôr, než ho Olívia poslúchne.*

*Bez pohnutia a čo i len náznaku emócie, sledoval ako sa dievča otočilo na päte a urazené sa vybralo smerom k dverám, ktorými predtým vošlo dnu. Bolo veľmi zlé, že sa mu nakoniec uľavilo? S tými drzými nikdy nemal svätú trpezlivosť, možno preto, že od svätca mal ďaleko hoci posledných niekoľko rokov sekal očistnú dobrotu. No len ťažko by za to získal gloriolu a brány pekla boli pre neho stále prívetivo otvorené.
Ešte chvíľu postál na mieste, obzrel sa okolo seba a nakoniec sa rozhodol. Bolo zbytočné vracať sa späť k lodi, nikdy si od nikoho nepýtal povolenie a k svorke tak celkom nepatril, aj keď ho pre jeho schopnosť tolerovali. Teraz mal príležitosť začať odznovu a na mieste, ktoré mu aspoň patrilo.
Noc strávil v jednej z izieb, ktoré boli najmenej poznačené drancovaním. Zborenou strechou dnu prefukoval vietor, ale neprekážalo mu to, pretože si zvykol spávať pod otvorenou oblohou. Ešte dlho predtým, než konečne zatvoril oči, pozoroval hviezdy a ani v najmenšom netušil, čo urobí so svojím životom ďalej. Jedno bolo isté, už viac nechcel zabíjať, nie tak ako pretým a fakt, že neublížil dievčaťu, ktoré tak pokúšalo jeho sebaovládanie, bolo dobrým znamením. Len dúfal, že sa už nevráti a svojou aroganciou ju odradil od ďalších potuliek po svojom pozemku.*

*Svitol nový deň a jej prvý myšlienka bola na toho ryšavého chlapa. Nebola to však nijaká vľúdna myšlienka ani túžba stretnúť ho znovu, či nejaké poskakujúce srdiečko z jeho pobytu tu. Jediné čo by dokázalo jej srdce rozskákať by bolo jeho mŕtve telo na podlahe. Poslúchať toho arogantného chlapa však nemienila, drhznúť za ním podlahu akoby mu nesiahala ani po členky.Mala si mu včera bodnúť čosi do chrbta a mala by si svätý pokoj. Blúdilo jej podráždene hlavou, keď na seba navliekala jednoduché čierne šaty. Jej sestra vo svojej démonej podobe spala kúsok od nej, pri zvuku jej podráždenej chôdze otvorila oči a nespokojne zavrčala.* Mlč. Keď je tebe jedno že sa vrátil, tak mne nie. Keby si radšej vymyslela, ako sa dostaneme do jeho domu. Vychádzky po jeho pozemku skôr či neskôr zruší on alebo princ. Takže? *Nespokojne sa pustila do prečesávania vlasov, no odpovede sa nedočkala. Jej sestra ostala v kožuchu a akoby ju chcela viac provokovať, zavrela oči a pokračovala v spánku.
Nechala teda sestru sestrou a bosá ako zvyčajne sa pobrala za princom. Prečo vlastne toleroval jeho prítomnosť tu? Prečo mu dovolil vrátiť sa? Nepoznal vari minulosť, ktorá stála život toľké ženy? Celkom by ju zaujímalo, čo si o tom princ myslí a či ho len potichu netrpí. Preto zamierila do jedálne, dúfajúc, že princ o takomto čase už bude pri stole.*

Kinna Ann

*Počul zvuk krokov, tiché došľapovanie bosých nôh na kamennú podlahu, takže vedel koho tvár uvidí ešte skôr, než sa objavila vo dverách. Odložil nôž vedľa taniera, jedla na ňom sa takmer nedotkol, a pohodlnejšie sa chrbtom vnoril do vysokej opierky stoličky. Ruky nechal uvoľnene ležať na stole a vyčkávavo nadvihol obočie. Nevyzeral prekvapene, skôr pobavene a zároveň odovzdane, akoby už vopred tušil, že ho v najbližších chvíľach podrobia skúške trpezlivosti.* Hovoril som si, ako dlho ti bude trvať, kým za mnou prídeš znovu.* Čelo sa mu stiahlo do nezreteľných vrások, keď sa na chvíľu zamračil a potom nepohodlnú myšlienku zahnal úsmevom.* Tak, čo odo mňa žiadaš tentoraz? Dúfam, že ma nechceš opäť poslať do pekla.* Pobavene nadvihol obočie, natiahol sa po nôž a so šikovným obratom si na špičku čepele napichol kúsok mäsa. *

/inaaak Ivuša asi si si to nevšimla, ale o stranu dozadu som odpísala aj z Níata /

*Prekvapene sa na neho zadívala. Myslela si, že hlavným dôvodom prečo by s ňou nechcel mať dieťa bolo, že by nebolo čistokrvné. Vedela aký mal na kríženie ľudí a Arathi názor, nečakala že bude počuť niečo o tom, že by umrela. Nebola si ani istá, prečo by umrieť mala, teda vedela že sa to stávalo, aj ženám u nich v meste, ak nastali problémy. Nateraz sa ale nepýtala, beztak po dieťati netúžila, aspoň nie teraz. Mala pocit, že raz keď bude staršia sa možno tento postoj zmení, no vedela, že to nebude tento či budúci rok. Preto radšej nechala Níata potlačiť sa späť na lôžko a pod prikrývkou pohýbala prstami nôh. Spomenula si na pár vecí, ktoré sa ho chcela spýtať, no tušila že odpovede by neboli pekné a jeho úsmev by určite zmizol a tak to nechala na pobyt doma.*

(veru nevšimla )



*Prekročila imaginárnu hranicu oddeľujúcu chodbu s jedálňou a nakukla dnu. To že bol vo vnútri vedela ešte skôr, zacítila jeho prítomnosť a preto vošla so spokojným úsmevom, ktorý nemohli skaziť ani jeho pobavené poznámky.* Uvidíme, či im nedáš dôvod. *Odvetila s úškrnom a prešla ku stolu, odtiahnúc si jednu zo stoličiek. Pohodlne sa na ňu usadila s nohami vyloženými do tureckého sedu a oprela sa lakťami o stôl, trochu naklonená cezeň.* Dnes som neprišla žiadať nič, teda aj k tomu možno príde, ale začnem pár otázkami. *Odvetila a ruku natiahla k poháru a džbánu s vodou. Správala sa nenútene, akoby si tu s princom raňajkovala hockedy.* Ako to bude vyzerať teraz? S Arathi ktorý prídu, s nami? *Bola to samozrejme narážka na ženy, ktoré tajil pred mestom. Predpokladala, že niektoré veci sa tu zmenia.*

*Pozorne sledoval ako si Olívia líha na chrbát a na tvári sa mu objavil tajomný úsmev. Potešenie, ktoré mal z toho jednoduchého úkonu spôsobilo, že mu oči stmavli, stali sa hlbšími a akosi lenivejšími. Rovnako ako pohyb jeho ruky, keď prstami zovrel okraj prikrývky a začal ho pomaly sťahovať z Olíviinho tela.* Toto teraz nepotrebuješ, máš predsa mňa.* Posunul sa bližšie a pobozkal ju na ústa. Veľmi pomaly a skúmavo si vychutnával dotyk hebkej pokožky Olíviiných pier pričom z nej neprestal sťahovať prikrývku, až kým vedľa neho znovu neležala nahá. Ústami mu preletel tieň úsmevu, keď sa odtiahol a vzal do ruky mäkkú hubku. Voda prúdom stiekla do misy, keď ju pevne zovrel a vytvorila zvukovú kulisu k jeho ďalším úmyslom. Znovu tu bol pôžitok z možnosti postarať sa o svoju družku, ktorá hlboko rezonovala v jeho zvieracej podstate. Nebolo v tom nič sexuálne, aj keď nebolo možné, aby pritom zároveň necítil vzrušenie. Tentoraz ale z neho sálala úplne iná energia, pretože keď pohľadom kĺzal po Olíviinom tele, mal v očiach nepredstieraný rešpekt.* Krásne...* vydýchol opierajúc sa lakťom tesne vedľa nej, zatiaľ čo druhú ruku zodvihol ponad Olíviino telo a nechal niekoľko kvapiek vody stiecť na jej krk, hrudník, prsia, mäkké bruško...Neuvedomoval si, že vydáva nejaké zvuky, až keď zadržal dych. Tlmené zavrčanie bolo jeho ekvivalentom mužského zastonania, keď ruku s hubkou posunul nižšie a začal Olíviu umývať. Robil to sústredene, miestami akoby jeho sústredenosť hraničila s fascinovanosťou, ktorej sa oddával celkom sám a v mlčaní. Hubku pravidelne namáčal do vody a potom ňou zľahka stieral kvapôčky potu, ktoré na Olívii ostali po ich milovaní, dokonca aj stopy po krvi na vnútornej strane stehien. S dôvernosťou milenca ju najskôr prinútil pokrčiť kolená a potom ich od seba oddelil. Takto pred jeho pohľadom nemohla nič zakryť a úzke pramienky krvi lákali jeho pohľad ešte aj vo chvíli, keď ich hubkou opatrne zmýval.* Nemusíš sa za nič hanbiť, Olívia. Medzi nami už nie je miesto pre rozpaky.* Keď to hovoril obtrel sa prstami o vnútornú stranu jej kolena a zohol sa, aby ju naň mohol pobozkať.*