Planéta Altra

Zane

*Do uší mu udrel zvuk hlasu Prima. Prevrátil očami, bolo naivné dúfať že mu naložia. Vyliezol zo sena, oprášil sa a neveselo sa na neho zadíval. V dedine sa ešte ozývali nahnevané hlasy, akurát k nadávkam pribudlo slovo netvor. Pokrútil nad ním hlavou.* Keď prestaneš proti ľuďom zneužívať svoje schopnosti po tom čo ich okradneš, potom si môžeme pohovoriť o význame slova odvaha. *Bol nútený s ním spolupracovať, tráriť sa ale že si ho "obľúbil" nemienil.* Som Zane. Okrem toho som jeden z princových mužov a ak ti to ešte nedošlo, Kinna sa snaží vytvoriť podmienky aby vás ľudia prijali. Skús to nekaziť svojim sebeckým správaním, keď narazíme na ďalších ľudí. *Odtrhol od neho zrak a rozhliadol sa. Nemohol sa pohnúť, pretože nevedel kam a len dúfal, že Prim áno.* Kam teda ideme? Rybári videli nejakú dvojicu východne od jazera, akurát to mohol byť ktokoľvek. *Machroval že má niečo čo on nie, tak nech sa predvedie, keď už má plné brucho.*

Prim

*Po predchádzajúcich udalostiach, kedy sa zdalo, že sa Prim dobre baví, bol jeho terajší tvrdý výraz prekvapením. Odrazu nepôsobil tak mladícky arogantne a sebaisto, akoby mu Zaneove slová strhli z tváre masku a pod ňou sa odhalil oveľa desivejší obraz muža, ktorý nemal v pohľade ani stopu po súcite či zhovievavosti.* Keď si už tak pekne začal s vyjasňovaním niektorých vecí...Zane...mal by si vedieť, že na ľuďoch mi vôbec nezáleží. Nepoznám nižší a podradnejší druh, než je ľudstvo a nič ma nepresvedčí, že úbohé pokusy tvojho princa sú tým najhorším, čo by sa Aratahi mohlo prihodiť. Priateľstvo s človekom...* Primove ústa sa skrivili, akoby v ústach prežieral niečo odporné.*...nemá budúcnosť. Navyše nás potrebujete a teraz viac ako kedykoľvek predtým. Mal by si sa mi rýchlo začať klaňať, pretože inak nemám dôvod pohnúť pre teba a tvoju rasu prstom.* Otočil sa Zaneovi chrbtom a bez toho, aby mu odpovedal na druhú otázku vykročil smerom k horám na východe. Znamenie pod košeľou ho znovu začalo bolieť ako v deň, keď mu ho Korinovi muži vypálili do kože. Zane mal len tú smolu, že narazil na Primovu citlivú stránku. Zrejme mu už mohlo byť jasné, že s dohováraním o dobrých vzťahoch nemal u Prima nijakú šancu.*

Zane

*Nedbal na Primove slová. To ako mal ľudí v láske si všimol aj bez jeho objasnenia a nepochyboval, že väčšina z jeho druhu na to názor zdieľala. Nemal by im to ani za zlé, po tom všetkom čo sa stalo, otázne ale bolo čo všetkým tým okolnostiam predchádzalo. Nevedel to a preto mlčal, niekedy to tak bolo lepšie. Ak však predtým lovili ľudí, mohli sa čudovať že s nimi ľudia bojovali? Naozaj však nemal potuchy či to tak bolo a tak jednoducho vyrazil, on sa s ním tiež nechystal nadväzovať priateľstvo. Jedno mu ale nedalo.* Podľa toho čo som počul nám ani vy nemôžete pomôcť s tým, čo krajinu sužuje. *Počul o tom fiasku. Okrem toho sa sem jeho rasa vracala a tak to bol aj ich problém, to nebol boj pre ľudí, ale aj za ich možnosť žiť tu. Straty boli na oboch stranách.* Obaja okrem toho vieme, že ľudia nie sú jediné obete a vy sa ich potrebujete zbaviť rovnako. Nerobíte službu ľuďom ale aj sebe, pretože tu chcete žiť. *S tým stíchol a uprel zrak pred seba a k horám, ktoré sa im tam črtali. Mal dojem že kým boli tu si mal zohnať zbraň, bolo však neskoro vracať sa. Vyrieši to cestou. Nejako.*

Prim

*Obraz dvoch démonov vyvstal v Primovej mysli tak živo, akoby sa vrátil v čase a opäť mal možnosť sledovať spúšť, ktorú za sebou nechávali. Arathi síce mali svoje schopnosti, ale aj tie boli v boji proti monštrám iba málo účinné. Ak si s nimi nevedeli poradiť oni, tak ľudia boli len ako bezmocné ovce čakajúce na popravu. Dosiaľ sa Prim veľmi nezamýšľal nad tým, ako a či je vôbec možné démonov poraziť, pretože myseľ mu neustále zamestnávali obavy o bratov život a po najnovšom aj Shia s jej ľudským priateľom. Náhle oľutoval, že ho vzal so sebou. Ak chcel prelomiť krvné puto, mal to urobiť sám.* Škoda, že ťa tvoj princ zamestnal ako vojaka. Tvoja schopnosť rozdávať rozumy aj tam, kde o ne nik nestojí by sa mu určite hodila v diplomatických službách.* A pretože Prim nechcel viac pokračovať v rozhovore o ľuďoch, Aratahi a obrích vraždiacich démonoch, zmenil tému. Zodvihol ruku a ukázal ňou na vrchol hory, ku ktorému kráčali.* Keď prejdeme na druhú stranu, mali by sme v údolí na sever od tamtých vrchov uvidieť dedinu, kde nás to napadlo. V hostinci sa mi podarilo zistiť približne to, čo tebe vonku. Jeden z roľníkov bol práve na poli, keď sa zem začala trhať a deliť. Hovoril, že videl, ako sa veľké jazero vylialo na lúky, keď ho zlom rozdelil na polovicu. Ak hovoril pravdu, mal by nás čakať prechod cez močarinu.

Zane

*Arogantné deti neradi počujú pravdu. Nemienil sa s ním však ďalej doťahovať. Ako sa ukazovalo, čakala ich ešte dlhá cesta a teda mnoho času vo vzájomnej spoločnosti. Zabiť sa na začiatku cesty naozaj nemuseli. Preto aj po slovách o tom čo ich čakalo bol jednoducho ticho a len kráčal. Teraz keď vedel kam, mohol upriamiť pozornosť ceste pod nohami. Zrýchlil krok, kým bol deň, bolo lepšie prejsť čo najväčší kus cesty, vedel že v noci cez tú močarinu nebolo bezpečné prechádzať. Hory im mohli za noci poskytnúť útočisko, museli sa do nich ale dostať za svetla a nájsť si tam úkryt. Mal čudný pocit, že na mieste kde ešte včera stála celá dedina bude skupinka zlodejov čo budú hľadať nejaké predmety čo nezničili démoni. A tá skupinka ich nepochybne neuvidí rada a neotvorí im náruč. Zane pozrel k oblohe, bol rád že slnko dnes vzalo dovolenku a nepálilo, avšak obloha vyzerala, že chce pršať. Voda mu nijako zvlášť v týchto chvíľach nechýbala, dúfal že lejak sa nespustí skôr, ako dôjdu aspoň k okraju hôr.*

William

*Prečo? Tú otázku si zo začiatku William kládol často, ale čím dlhší čas strávil ako bábka v Korinových krvilačných predstaveniach, tým menej ho zaujímala odpoveď. Z "prečo" sa stalo "ako". Ako prežije ďalší deň, ďalší súboj...* Pretože tak to tu jednoducho chodí a ak si nedáš pozor, skončíš rovnako. Odíď, kým ešte môžeš. Nikomu nepoviem, kto naozaj si.* Williamove sýto modré oči dokázali na človeka hľadieť s ohromujúcou intenzitou. Akoby mohol iba obyčajným pohľadom preniknúť hlboko do skrytých myšlienok, ale to trvalo len do chvíle, kým nezachytil ako sa Ivein na vedľajšej posteli pohla. Odrazu bol z Williama niekto úplne iný. Chladný, bezcitný výzor zastrel jeho skutočné myšlienky. Ivein si ho premeriavala z miesta, kde stála, ale nezdalo sa, že by k nemu prechovávala rovnaké sympatie ako k mladíkovi, ktorý už bez pohnutia ležal v kaluži vlastnej krvi.
"Najlepší pes, môjho otca. Ako je možné, že si vôbec tu, William?" Prehovorila Ivein a nepriateľstvo s nádychom hryzavej irónie z nej len tak sršalo.
"Poznáš to, chlapec mal začiatočnícke šťastie." Tvrdosť v Arathiho hlase sa nezhodovala s bolesťou, ktorú na jeho tvári mohla vidieť iba žena prezlečená za chlapca, pretože si jej prítomnosť vtedy neuvedomoval. Ivein sa natiahla k Oliverovi, chytila ho za ruku a potiahla nahor.
"To bude stačiť, Oliver. Ďakujem, že ste mi pomohli, ale viac nás tu nie je potreba."

Prim

*Vďačný za chvíľu ticha mal Prim čas aj priestor usporiadať si myšlienky. Cesta na vrchol kopca bola čoraz strmejšia a ťažké sivomodré oblaky hrozili dažďom. Vzduch sa ochladil a naplnil ťažobou statickej elektriny. Rachot, ktorý sa vzápätí ozval v diaľke prinútil Prima zakloniť hlavu a skontrolovať oblohu. Mohli mať tak hodinu, nanajvýš dve na to, aby si našli úkryt, kým sa nerozprší, ale naokolo nebolo nič len opakujúce sa pásy lesnej zelene, do ktorej boli ako koly vrazené mohutné kmene stromov. Nijaká jaskyňa ani previs a vrchol už bol blízko, takže aj stromov postupne ubúdalo. Plochy, kde z pôdy vytŕčali kusy skalnatého podložia sa zväčšovali.
Prim svižne preskočil zo skaly na skalu a zastal si na najvyššom bode, z ktorého sa dalo pozorovať údolie. Pretože stratil vedomie skôr, ako si mohol všimnúť spúšť po démonoch, pohľad na roztrhanú zem ho prekvapil. Z výšky sa zdali jednotlivé prepadliská ešte hrozivejšie a po dedine neostala ani stopa. Ak chceli nájsť Shiinu sestru a jeho brata, museli presne vedieť, ktorým smerom sa vydať. Práve vtedy na Primovo líce dopadla prvá dažďová kvapka.*

Olívia

*Keby mohla, už tu nie je. A Níat rovnako. Problém bol v tom že ujsť z tadeto predstavovalo problém a kým tu boli "hostia" a neskúšali utekať, neboli podozriví. Ostávalo len dúfať, že ich tu Korin nebude chcieť dlho. Nedostala príležitosť niečo na to povedať, pretože Ivein sa pripojila k ním. Olívii automaticky ušiel zrak k druhému Arathi. Keď čokoládové oči prešli po nehybnom tele, prešla ňou vlna ľútosti, aj keď mladíka vôbec nepoznala. Olíviu prekvapil tón hlasu s akým sa zhovárala s Williamom, akoby bol skutočne nejaký pes. Pozrela na neho, jeho pohľad v ktorom sa pred chvíľou odrážali výčitky bol preč. Čelo sa jej mierne zvlnilo, nepovedala však nič len sa nechala stiahnuť preč. Predtým ešte otočila hlavu a venovala Williamovi neveselý malý úsmev. Vyšla na chodbu a len čo sa dvere zavreli, vrhla pohľad na Ivein. Chcela odpovede.* Ivein čo sa to tu deje? Čo to s Arathi robíte? *Uprela na ňu pohľad a neuhla ním. Teraz stála naozaj rozhodne, očakávajúc pravdu.*




Zane

*Jeho kroky boli pomalšie než mladého Arathiho. Napriek tomu sa s ním snažil držať krok, aj keď strmá cesta plná prekážok pod nohami bola náročnejšia, než sa z diaľky zdalo. Občas sa musel prichytiť rukami nejakého kameňa a tak pokračovať ďalej, občas sa mu šmyklo pre kamenie ktoré sa sypalo spod nôh. Zane s miernejším oneskorením vyliezol na skalu za Primom a uprel zrak na miesto, kde predtým stála dediny. Počul že to tam vyzeralo zle, zle však bolo len slabé slovíčko. S istým druhom smútku v tvári hľadel na to čo "ostalo" a potom sa zadíval na tie trhliny. Časť bola priširoká na prechod, časť vyzerala preskočiteľne. Aspoň z dialky, začínal mať obavy, aké veľké sa mu to všetko bude zdať keď zídu dole.
Z myšlienok ho vyrušila kvapka, ktorá mu ťukla o nos. Zdvihol hlavu k oblohe a otočil to. Nemal potuchy kadiaľ sa chceli vydať, ostávalo sa len spoľahnúť na to, že Prim to vedel alebo ich vedel nejako vycítiť. Nateraz sa chcel skryť aspoň pod stromy, nie stáť na otvorenom priestranstve. Nemal nijaký vnútorný oheň a aj keď bol na chlad zvyknutý, nešiel pokúšať šťastie.* Vieš nejako prísť na to kam išli? *Spýtal sa ho napokon. Tí dvaja sa nepochybne chceli vrátiť späť do mesta, otázka ale bola, akú cestu si zvolili.*

Ivein

*Iveininou tvárou preletel tieň a obočie sa jej mierne zvlnilo, akoby ju prekvapila miera razantnosti, s akou jej Oliver zastúpil cestu. Chvíľu mlčala, premeriavala si pohľadom jeho tvár a očividne sa rozhodovala či mu môže dôverovať.* To, čo sa tu deje pochopí len ten, kto nenávidí Arathi tak veľmi ako môj otec.* Prehovorila napokon a prepaľovala Olivera sústredeným pohľadom, v ktorom sa zračila prirodzená nedôverčivosť. Bolo neskoro udržiavať veci v tajnosti, zvlášť po tom, čoho bol mladík svedkom, ale Ivein nechcela, aby ju prezradil Korinovi. Neovládla sa. Otec by ňou bol znechutený, keby sa dozvedel, že pri Aratahi zostala, až kým nezomrel. Prejaviť ľútosť vlčej rase pre Korina znamenalo zradiť tú  ľudskú. Ivein zaváhala, ale potom prehovorila o poznanie tichším hlasom, akoby sa bála, že na chodbe sa odrazu zjaví skupina vojakov a odtiahne ju preč.* Videl si už niekedy, ako medzi sebou bojujú zvieratá? Tak presne preto si otec drží Aratahi. Na zábavu. Urobíš lepšie, ak sa tejto téme pri stole vyhneš.* Podvedome natiahla ruku, chytila Olivera za lakeť a dôrazne ho zovrela.* Tvoj spoločník vyzerá ako muž, ktorý sa vie ovládať. Okamžite som poznala, že o zábavkách môjho otca už počul, ale ty si iný. Dávaj si pozor, Oliver. To je všetko, čo ti môžem povedať.* Keď dopovedala, čo mala na srdci, nečakala na Oliverovi reakciu a rýchlym krokom ho obišla. Do očí sa jej drali slzy hnevu a ľútosti, ale nechcela, aby to mladík videl. Ďalší nevinný život skončil a William bol stále nažive. Keby to malo byť na nej, už dávno by našla spôsob, ako sa mu pomstiť, ale Korin mal pre svojho najkrvilačnejšieho psa zvláštnu slabosť.*

*Tvárou jej prešla vlna znechutenia a obáv, keď odzneli slová, ktoré nechcela počuť. Arathi bojujúci proti sebe. Vynoril sa jej pred očami obraz chlapca ktorý pred chvíľou zomrel a potom Níatova tvár. Keby Korin prišiel na to že je tu ďalší Arathi, chcel by po Níatovi to isté. Hľadal by cestičky ako ho k tomu donútiť a ona nemohal dovoliť, aby ležal a umieral v tej miestnosti on. Nestihla reagovať a prekvapili ju ďalšie slová, jej pocit že Níat o tom už počul. Nič jej nepovedal, varoval ju len pred tým aby neukázala že je žena. Počula o nenávisti no nie o tom ako sa prajavovala. Bola i rada keď sa Ivein pobrala preč, pretože na jej tvári strach pretrával. Oči uprela k miestnosti kde bol William, uvažovala prečo neutečie. Nebolo tam ani živej duše, mohol sa vytratiť a ísť. Nešla však klásť otázky, rozbehla sa budovou k chodbe, kde boli ich izby. Dobehla až k tej ktorá bola nateraz Níatova a bez klopania vletela dnu, zabuchla ich a oprela sa o ne.* Níat musíme z tadeto hneď odísť!

Prim

*Bolo ťažké priznať si to aj pred sebou samým, ale keď Prim videl, do akej miery démoni poškodili zem, nemohol toho veľa urobiť. Pôvodne plánoval zachytiť pachovú stopu, ale trhliny boli príliš hlboké, rozdeľovali celý priestor na štyri obrovské kusy a niekoľko skalnatých ostrovov, ktoré trčali medzi nimi ako ihla zapichnutá do ihelníčka.* Iba, že by som dokázal lietať.* Zamrmlal si Prim sarkasticky popod nos a výnimočne ho viac popudila vlastná bezmocnosť ako fakt, že mu tú otázku položil práve Zane. Zachytil jeho pohyb za svojím chrbtom, a tak sa otočil tiež, aby ho nasledoval cestou k hustejšiemu porastu pod vrcholom. Prekvapene zaregistroval, že spoza nízkej smrečiny za ten čas nepozorovane vyšlo malé dievčatko. Črty jeho tváre sa dali len ťažko rozoznať, pretože pokožku malo celú umazanú zvláštnym červenkastým bahnom. Možno preto ju Prim nezacítil už skôr. Jej pach dokonale prekrývala vôňa okolitého prostredia. Malá držala v ruke podomácky vyrobený prak a na Arathiho veľké prekvapenie to vyzeralo, že sa ho hodlá aj použiť.* Hej, no tak, no tak, odlož tú vecičku skôr, ako si ublížiš, maličká.* zodvihol ruky a vrhol rýchly pohľad zboku na Zanea, akoby sa chcel uistiť či vidí to isté čo on. Ibaže v tej chvíli pocítil na spánku štipľavé uhryznutie bolesti a vedel, že dievčatko jeho slová odignorovalo. Útlu ruku strčilo do mešteka na páse a rýchlosťou blesku založilo do praku ďalší kamienok. V Primovi začal stúpať hnev, ale pretože to bolo len dieťa, zovrel ruky do pästí a zaškrípal zubami. Malá znovu vystrelila, tentoraz po Zaneovi. Nestihla ani spustiť ruku a po jej boku sa začali objavovať ďalšie deti. Všetky boli podobne ozbrojené, niektorí starší chlapci mali dokonca nože, ale vek ani jedného z nich nemohol siahať nad trinásty rok.* Čo to dopekla je? Nejaký detský gang?

Zane


*Zachytil mrmlanie a aj keď nerozoznal jednotlivé slová, domyslel si ich obsah. Prešiel to bez hlúpej poznámky, ktorá by ničomu nepomohla. Neboj si istý kam sa teda vydajú, zastavili ho až ďalšie slová. Prekvapene sa rozhliadol komu sa prihovára, keď to dievčatko zbadal i on. Ako Prim dostal zásah do hlavy, prišlo to Zaneovi vtipné. Dokonca sa na tom nenápadne zasmial, smiech ho však prešiel, keď dostal kamienkom aj on do čela. Pekne do stredu. Malej sa muselo uznať, mieriť vedela.* Počuj maličká, toto...*Chcel sa jej i on prihovoriť, nedostal však možnosť. Keď sa okolo nich zhŕkla skupinka detí a v podstate ich obkľúčila, neboj si istý kam sa dívať. Boli to len deti, hovoril si, to však nieslo väčšie problémy než keby ich obkľúčili dospelí. Tých by neváhal zabiť keby ich ohrozovali, lenže toto boli deti a aj keď ich počínanie bolo pre neho záhadou, nevedel si predstaviť ani eln to, že by nejaké mal udrieť, nieto mu naozaj ublížiť.* Počujte, nevieme o čo tu...*Ďalší kameň, tentoraz do líca. Vyšlo z neho syknutie a jeden z chlapcov vystúpil do popredia. Hodil im k nohám lano a kývol. Nebolo ťažké domyslieť si, že očakkával že sa zviažu. Zane nepatrne cúvol aby sa dostal k Primovi a uprel na neho rýchly pohľad.* Zdá sa mi to alebo nás idú zajať deti? *Rozprávanie sa im zjavne nepáčilo, pretože v tej chvíli proti nim vyleteli ďalšie kamienky, hneď niekoľko na každého z nich.*

Prim


*Prim sa skrčil, keď salva kamienkov preletela vzduchom a on si ruku zodvihol nad hlavu, aby sa chránil pred zásahom. Jeden z kameňov ho škrabol na líci, iný preletel tesne ponad ucho, ale väčšinu aj tak odrazil predlaktím.* Ak obaja vidíme to isté, asi sa to nedá považovať za vidinu. Možno sa nás chystajú odvliecť do medovníkovej chalúpky a ubiť na smrť plyšovými medvedíkmi.* Nadhodil sarkasticky a potlačil nadávku, keď sa neochotne zohol po lano a pomaly sa narovnal. Už žiadne ďalšie kamene neprišli, ale pohľady detí sa na nich upierali ako oči divého zvieraťa loviaceho svoju korisť. Smiešne, ale účinné zbrane mali neustále pripravené na použitie a keď sa Prim nehýbal, vodca skupiny si vzal od svojho spoločníka luk. Hrot šípu namieril na Arathiho.* Naopak. Podaj povraz tomu druhému, nech ťa zviaže ako prvého.* Prim nadvihol obočie, mal chuť zanadávať a ľutoval, že vo svojej krvilačnosti vo vzťahu k ľuďom zrejme narazil na isté morálne hranice.* Krpec má dobrý vkus.* Zavrčal Prim a s plesknutím oprel Zaneovi lano o hruď.* A poprosím jemne.

Zane


*Naozaj si nebol istý či sa mal smiať, alebo plakať. Bol však rád že Prim v sebe nachádzal morálne zásady a nezaútočil na deti. Bezohľadu na to že nevedeli o čo im išlo, nemohli im predsa ublížiť. Možno sa len báli a oni im vleteli do územia. Zane vzal lano a obišiel Prima, aby mu vzadu zviazal ruky. Bol na neho jemný, aj keď s láskou k nemu to nemalo nič spoločné. Potrebovali tým deťom ujsť a tak sa potrebovali dokázať z lán dostať. Preto to flákal, alebo aspoň kým sa drobné dievčatko s hustými čiernymi kučerami nepohlo za ním a nešvihlo ho palicou po nohách.* Poriadne. *Zavelilo rozhodne a ostalo stáť pri nich. Nejaké iné dievča s nožom sa postavilo za ňu, akoby čakali obranný útok. Zane namal inú možnosť len ruky Primovi zviazať poriadne. Jeden z vyšších chlapcov potom prešiel za Zana a zviazal ruky aj jemu. Predtým mu dali dole vak a obzreli jeho vak. Viditeľne ich zásoba jedla potešila. Chlapec vak podal dievčaťu a len čo boli obaja zviazaný, vytiahol z vrecka škaredé, nie moc voňavé kusy látky. Zaviazal im oči a oboch potočil okolo vlastnej osi. Potiahol Prima dopredu a Zana si vzal druhý a následne už bolo počuť len šuchot detských nôh, ako sa pohli za nimi.*

Níat

*Keď sa dvere bez varovania otvorili a zase zabuchli, Níat reagoval iba tak, že sa zastavil uprostred svojho nervózneho pochodu popred okno a zhlboka sa nadýchol. Podľa vône vedel už vopred, že je to Olívia, ale náhlu úľavu ešte rýchlejšie vystriedalo napätie. Vo vzduchu necítil stopy po krvi, ale niečo sa predsa len muselo stať, pretože celý Olíviin postoj odrážal silné znepokojnie, ak nie priamo zhrozenie. Dvoma krokmi sa Níat ocitol pri nej a vzal ju do náručia. V tej chvíli boli sami, riziko, že ich odhalia, bolo malé, preto sa ústami prudko dotkol Olíviiných a dlaňami jej objal tvár. Bože, nechcel ani pomyslieť na to, čo by sa mohlo stať, keby ich odhalili. Táto myšlienka vrátila Níatovi zdravý rozum a keď sa aspoň trochu nasýtil dotykov, ktoré si po celý čas musel odopierať, Olíviu neochotne pustil. Predtým, než sa odtiahol zacítil ešte iný pach, ktorý mu potvrdil podozrenie.*Takže si už zistila, čo sa tu deje.* Nešlo o otázku, skôr o konštatovanie. Níat pomaly odstúpil a s tvrdým výrazom v tvári si ruky založil krížom cez hruď. To gesto pôsobilo neprístupne a bolo mu také typické, že vyzeralo takmer nenútene.* Nemôžeme len tak odísť. Korin nás pozval k svojmu stolu. Keby sme hneď teraz odmietli, vyzeralo by to podozrivo. Musíme ho presvedčiť, že sme pre neho nezaujímaví a potom nás nechá ísť.

*Keby sa jej niekto spýtal, aké miesto považovala za najbezpečnejšie, ukázala by na Níatovu hruď. V tej chvíli však ani jeho dotyk nedokázal utíšiť jej vydesené vnútro, aj keď sa k nemu podvedome privinula. Netrvalo to však dlho a on ju pustil a vyslovil slová, ktoré potvrdili tie Iveine. On to vedel. Nemala by byť prekvapená, napriek tomu bola. Natiahla ruku k zámku a dvere zamkla, necítila sa tam bezpečne aj keď v tej chvíli mala dojem, že vo väčšom ohrození bol Níat.* Práve som videla umrieť chlapca, ktorého roztrhal iný muž a nie práve s radosťou. Nemôžeme tu ostať, ak prídu na to kto si, ublížia ti. Hodia ťa ktovie kam aby si zabil alebo bol zabitý...*Aj keď si uvedomovala že on toto všetko vedel, musela to vysloviť nahlas. V skutočnosti skôr šepkala než hovorila, bála sa že by ich niekto začul.* Níat nie si tu v bezpečí...mal si mi to povedať...*Počula jeho slová, nechcela ich ale prijať. Prečo nemohli ujsť, rýchlo počas noci? Mali by náskok niekoľko hodín, zahladili by stopy...*

Níat

*To bolo pre Olíviu typické. Namiesto toho, aby sa bála sama o seba, mala najväčšie starosti o neho. Níat stále nedokázal potlačiť účinok, ktorý na neho mal tento rys Olívinnej povahy. V hrudi pocítil hrejivé zovretie a chuť na rýchly úsmev, ktorý mu pri všetkej snahe predsa len preletel tvárou. Nedokázal nájsť to správne slovo, ktorým by vystihol, ako na neho Olívia v takých chvíľach pôsobila...možno tak - odvážne a pritom nevinne sladko. Bol v pokušení znovu sa k nej natiahnuť, ale situácia bola príliš vážna, aby ju nepočúval.* To nie si ani ty,* Namietol a pomaly zložil ruky k bokom.* Mlčal som, lebo som si myslel, že sa nám podarí Korinovi vyhnúť. Nechcel som ťa zbytočne strašiť a je len malá šanca, že ma Korin spozná. Bolo to už dávno a po celý čas videl len Daghartu, nikdy som sa pred ním nepremenil na človeka. Mohli by sme síce utiecť, ale ako dlho by trvalo, kým nás vojaci nájdu? Poznajú to tu lepšie, takže by to boli možno len hodiny. Dnes večer budeme sedieť s Korinom pri jednom stole, najeme sa, oddýchneme si a zajtra sa zase dáme na cestu.* Hovoril možno pokojne, ale rozhodne. Potom, akoby si uvedomil, že znel možno až príliš tvrdo, črty tváre mu zmäkli a natiahol k Olívii ruku, aby ju pohladil po líci.* Je mi ľúto, čo si musela vidieť. Nemali by sme však kvôli tomu konať unáhlene. Čo Ivein? Zdá sa, že jej Oliver celkom padol do oka.

To áno, ale ty mňa ochrániš, ale ja teba veľmi...nie...*Nie nebola tu v bezpečí ani ona, o to väčší dôvod utekať z tadeto rýchlo preč. Mal však pravdu a ona to musela neochotne priznať. Našli by ich rýchlo a už by ťažko niečo vysvetlili. Napriek tomu ju pokoj neopúšťal a nohy mali chuť nervózne sa prechádzať po malej miestnosti. Ustála to ale, kým neprišil ďalšie slová.* Spozná? *Zopakovala šokovane. Jej tvár sa náhle zmenila poznaním, čo to znamenalo.* Níat ty si tu bojoval? *Myslela si že len vedel z niekade čo sa stalo, nie že aj on musel znášať toto všetko. Olívia si spomenula na slová z Arathi záhrad, na to ako bol Níat ako malý chlapec unesený.* Sem ťa uniesli keď si bol malý? *Spýtala sa potichu a premietala si všetky tie slová. Veď to by znamenalo že tu bol od detstva niekoľko rokov. Ani nevedela koľko, ale veď sa vrátil už dospelý. Až ju striaslo a ona k nemu natiahla ruku aby sa chytila tej jeho. Ivein. Nevedela čo presne mu o nej povedať, len sa jemne usmiala.*Oliver je dobrý chlapec na rozdiel od tých čo tu stretáva. *Pokrčí ramenami, uvedomujúc si, že by nemal byť. Veď sa vôbec nesprávala mužne, nemohal si však pomôcť.* Ona neschvaľuje čo robí jej otec. *Dodala po chvíľke odmlky.* Aj keď toho jedného Arathiho, Williama, nenávidí.

Níat

*Keď Olíviine prsty dôverčivo vkĺzli do Níatovej dlane, pohľad mu klesol nižšie a obočie sa mu nepatrne zavlnilo. Nehybnosť trvala len chvíľu, keď ticho vydýchol a opatrne jej ruku zovrel, akoby si stále len zvykal na novú dôvernosť a nevedel ešte celkom odhadnúť silu dotyku.* To, čo sa stalo v minulosti sa pokojne mohlo stať v inom živote. Teraz je dôležité, aby sme sa obaja sústredili na tých, za koho sa vydávame. Korinova dcéra možno nezdedila všetko z otcovej povahy, ale on rád predvádza svoju silu. Bude ťa provokovať, zapárať do teba, len aby našiel tvoju slabú stránku. Viem, že zväčša konáš podľa seba...* Níatovou tvárou preletel rýchly úsmev. Zodvihol druhú ruku a dotkol sa Olíviinho líca akoby jej za ucho zahŕňal neviditeľný pramienok, pretože vlasy mala skryté pod čiapkou.*...ale nenechaj sa vyprovokovať.* Niekde vonku na chodbe sa ozval zvuk krokov a mužské hlasy. Níat podvedome zodvihol hlavu, pustil Olíviinu ruku a pozvoľne od nej odstúpil. V tom istom okamihu, ako na dvere dopadla dvojica ťažkých úderov, stál už znovu pri okne a pozoroval Olíviu upreným pohľadom.
"Hej, máte čas dve hodiny, potom vás chce Korin vidieť pri svojom stole," zakričal hlas zvonku a ozvena krokov postupne utíchala ďalej na chodbe.*

*Nerozumela tomu ako to mohol brať takto. Ona si nevedela predstaviť, žeby zabudla na niečo z toho čo sa tu dialo a to to neprežila ani na vlastnej koži. Mala viacero otázok a vedela že ich skôr či neskôr z úst vypustí, nebolo to však teraz. Zaujímalo ju to už predtým, čo sa stalo keď bol malý chlapec, toto ale nebolo vhodné miesto, aj keď boli sami. Okrem toho si spomenula na Williamov výraz, on tomu chlapcovi ublížiť nechcel. Koľko Arathi asi musel zabiť Níat než sa z tadeto dostal? Nebola si istá ani tým čo vtedy mohol cítiť, nerobila si ilúzie o niektorých veciach v jeho živote. Alebo možno aj robila, nie však zase také veľké. Pokúsim sa byť dobrá. *Odvetila mu a zdvihla ruku, položiac ju na tú jeho keď ju pohladl po líci. Myšlienkami zablúdila do svojho vnútra, hľadala slabé miesto ktorým by ju mohol vyprovokovať. Nebola si istá čo by to mohlo byť a nebola si istá ani svojimi reakciami. Uvedomovala si že niekedy konala skôr ako premýľala. Ako dozneli zvuky z chodby, sťažka si vzdychla. Dve hodiny.* Asi by sme si mali oddýchnuť kým máme možnosť. *Poznamenala a pozrela k posteli. Nikdy ho nevidela spať na niečom takom. Vlastne...nevidela ho spať nikdy. Keď aj pri nej ležal, vedela že nespal a ráno ho nebolo.* Níat...správaš vôbec? *Bola to zjavne dosť hlúpa otázka, ale nemohal si ju odpustiť.*

Níat

*Z miesta, kde stál toho Níat veľa nevidel. Pohľad na Korinovo nádvorie mu zakrývali konáre husto obrastené listami, takže cez okno dnu sa dostávalo len málo svetla. Níat netušil, čo všetko sa za tie roky zmenilo, ale vedel si predstaviť stráž na hradbách a pozorné oči špehov, ktoré svojmu pánovi hlásili každý podozrivý pohyb alebo slovo.* V istom zmysle by sa dal spánok považovať za mrhanie časom...* Nadhodil zľahka a obzrel sa cez plece na Olíviu, ktorá ho pozorovala ustarosteným pohľadom. Možno mala na hlave čiapku, obviazanú hruď a menila hlas, kedykoľvek sa v jej blízkosti ocitol niekto cudzí, ale prezrádzali ju jej city. Dodávali jej tvári ešte jemnejší, ženskejší výraz, ktorému by nijaký muž neuveril, že patrí obyčajnému chlapcovi.*Nesmieš sa na mňa dívať takto,* vyhŕkol Níat odrazu a vyzeral trochu zarazene. Najskôr sa len neurčito pozrel pred seba a potom, akoby zovrel čeľuste a keď sa znovu zahľadel Olívii do očí, vyzeral prísnejšie.* Som tvoj sprievodca, to je všetko. Nesmie ti na mne príliš záležať, pretože, keď sa na mňa dívaš takto, Olívia, Korin by nikdy neuveril, že si muž. Dokážeš to?* Odrazu sa niečo v Níatovej tvári pohlo, preskupilo a vrátilo o niekoľko dlhých mesiacov dozadu. Opäť mal v očiach ten neprístupný tvrdý pohľad a na perách nepríjemný úškľabok. Naklonil hlavu do strany a ľahostajne si ju premeral od hlavy až k pätám a späť.* Alebo ti s tým mám trochu pomôcť, Oliver?

*Pokrútila hlavou nad jeho slovami.* Spánok je dôležitý. *Odvetila mu, bola si istá že aj oni museli spať, aj keď ho nikdy pri takej činnosti nevidela. Bolo to vlastne až čudné a vyvolávalo to v nej ďalšie otázky. Potom však prišli tie slová, nebola si istá čo tým myslel. Ako sa na neho dívala? Nemala pocit že by sa na neho dívala nejako...čudne.Dalšie slová jej to mierne objasnili a ona už už chcela niečo povedať, keď on nahodil ten svoj výraz. Pamätala si ho. Pamätala si veľa vecí, aj jeho výhražky keď ju viedol k Orinovej svorke a ostatní boli v bezvedomí. Napriek tomu sa len zasmiala.* Vieš že som sa ťa vtedy nebála však? Obľúbila som si ťa veľmi rýchlo, to tvoje zazeranie som nevidela ako veľkú prekážku. *Vyplazila mu jazyk, potom sa ale pokúsila o kamennú tvár.* Dobre sprievodca, budem sa tváriť že nič. A ak sa náhodou nebudem, niečo si vymyslím keby si to všimnú. *Mykla plecami a nešla mu hovoriť, že keď sa on rozbehol po ňu na ten most, tiež nevyzeral práve nezúčastnene. Boli jednoducho situácie, kedy sa ovládať nedalo.*

Prim

*Za iných okolností by tá situácia bola celkom smiešna, ale pretože vždy, keď Prim náhodou spomalil a na chrbát alebo lýtka mu so zasvišťaním dopadla palica, chuť na smiech ho rýchlo prešla. Keby to bol dospelý človek, neváhal by sa oslobodiť aj za cenu toho, že by niekoľko ľudí pripravil o život, ale deti, ktoré ich zajali, boli kategóriou sami o sebe. Preto mu nezostávalo nič iné len prispôsobiť krok ich neúnavnému tempu a so zaviazanými očami vnímať priestor okolo seba ostatnými zmyslami. Počítal kroky a odbočky, aj keď bolo dosť možné, že ich deti chceli len zmiasť, a preto ich viedli kľukatejšou cestou. Silná vôňa živice a ihličia Primovi napovedala, že sa pohybujú prevažne ihličnatým lesom. Ani zvuky došľapujúcich chodidiel neboli na lesnej pôde také zreteľné ako vtedy, keď prekračovali kamenistú úžinu. Tým najlepším vodítkom však bola pre Prima voda. Cítil rieku, ktorá k nemu vysielala drobné záchytné signály, ak keď tiekla o niekoľko metrov ďalej. Mseli kráčať pozdĺž jej toku, čo bolo nanajvýš rozumné, pretože žiadny človek, Arathi, nič živé, nemohlo bez vody prežiť dlhý čas.* Tak mi napadlo, čo od nás asi chcete.* Ozval sa Prim odrazu a so zadržaným dychom čakal, že začuje ďalšie zasvišťanie, na ktoré sa už v duchu pripravil. Nič sa nestalo.* Keby vám išlo len o naše zásoby, vzali by ste si ich a odišli, prípadne nás zabili, ale...* Úder prišiel z ničoho nič do spodnej časti chrbta, takže Prim zaškrípal zubami a v duchu sa zaviazal, že pri najbližšej možnej príležitosti ti tie decká jedno po druhom prehne cez koleno a dá im lekciu z tvrdej výchovy.* Ticho,* zavrčalo dievča s čiernymi vlasmi, ktoré predtým udrelo aj Zanea.* Naša náčelníčka vám všetko prezradí.* Prim nemohol inak len sa zasmiať.* Ach, tak vaša náčelníčka.* Zatiahol o niečo výsmešnejšie, než to bolo čiernovláske milé a znovu ho pretiahla palicou po chrbte.*

Zane

*Zane cestou mlčal, nezdalo sa, žeby deti mali chuť s nimi nadhodiť nejakú tému. Napriek tomu trochu dúfal, že Primovi to vyjde a predsa len zistí o čo tým deckám ide, zjavne si už ale tiež užíval zoznamovanie s palicou. Bola to priam nekonečná cesta tmou a aj keď sa snažil, nemal schopnosti zapamätať si tú cestu celú. Rátal, načúval, nepochybne by však nazad tak ľahko netrafil, aj keď o to im vlastne ani nešlo. Deti sa snažili chrániť svoju skrýšu, nech už boli motívy akékoľvek. Neodpustil si smiech rovnako ako Prim, keď začul slovo náčelníčka. A pekne za to schytal po chrbte. Úškrn mu však z pier nezmizol, nebyť diania okolo, asi by sa na tom celkom aj bavil. Po rane konárom do nosa pocítil ako sa cesta zužovala a oni po jednom prechádzali čímsi úzkym. Bola to len krátka cesta od toho miesta, keď zastavili. Bolo počuť šepot, hádal to na ďalšie deti, cítiť dym z ohňa. Pocítil ranu zozadu na kolenách, aby si kľakol. Podľa druhého úderu tušil, že Prim šiel k zemi tiež. Zane poslušne mlčal, veď už určite neostávalo veľa času aby sa dozvedeli, čo sa to tu deje. Niečie ruky mu dali z tváre dole látku, keď otočil hlavu videl že jeho spoločník už má svoj zrak tiež navrátený. Zane teda prebehol pohľadom po okolí, stále boli v lese, boli tam však vyššie skaly a múry, vyzeralo to na starú zrúcaninu. A medzi výklenkami boli provizórne prístrešky z dreva, nanosená tráva na ležanie, drevo na udrižavanie ohňa. Z jedného z prístreškov cez ktorý bol prehodený aj kus nejakej starej deky že doňho nebolo vidno vyšlo dievča, na pohľad jedno z tých starších. Tmavé hnedé vlasy, zelené oblečenie zafúľané rovnako ako tvár a vlasy, pohľad však rozhodný. Detská tvár so starším pohľadom. Zjavne tá ich náčelníčka. Nech sa deťom stalo čokoľvek, nútilo ich to rásť, alebo aspoň niektoré, rýchlejšie než by mali. Detí tam bolo celkom dosť, všetkým vytŕčali z vreciek praky či palice, nenašlo sa asi jediné, ktoré by nemalo niečo čím by mohlo bojovať. Jedno dievčatko, ktoré mohlo mať tak štyri roky, rovnako špinavé ako ostatní, s dvomi copíkmi vykuklo tiež, v z očí sa jej však stále nevytratila hravosť. Opatrne sa presunulo k deťom ktoré okolo nich stáli a obzerali si ich, akoby ich posudzovali. Dievčatko prišlo, priamo pred Prima a hanblivo sa zaškerilo, potom mu pichlo prstom do líca a utekalo za chrbáty ostatných detí.*

Prim

*Bola to len chvíľa, kým páska zmizla a svetlo udrelo Primovi do očí s takou intenzitou, že niekoľkokrát rýchlo zažmurkal. Jednotlivé detaily sa začali vynárať jeden po druhom. Ako prvé si uvedomil, že jeho a Zanea zo všetkých strán obkolesila skupinka asi dvadsiatich alebo tridsiatich detí a nebol medzi nimi ani jeden dospelý človek. Možno by sa Prim cítil o niečo dôstojnejšie, keby nemusel kľačať, ale vzhľadom na to, že nablízku nebol nikto, kto by ho vzrastom prevyšoval, prijal tú skutočnosť oveľa tolerantnejšie. Zaujatý pozorovaním okolia si ani nevšimol, ako sa k nemu spredu priblížilo malé dievčatko. Odrazu tam len bola. Stála pred ním a v hnedých očiach, ktoré sa vďaka hladu a špine zdali ešte väčšie, jasne rozoznal náznak šelmovského úmyslu. Dávno poznal tieto ľudské úskoky. Za tou najnevinnejšou tvárou sa vždy skrývali tie najčiernejšie pohnútky, a to sa Primovi aj potvrdilo, keď mu tá hnedooká bosorka zaborila ukazovák do líca, akoby bol...* Hej! Nájdem si ťa ty malý škriatok a tvoja bábika bude trpieť.* Zakričal za ňou polovážne položartom a vrhol rýchly pohľad na Zanea. S nadvihnutým obočím akoby sa ho pýtal na plán.
V hlúčiku detí to zašumelo, pomaly sa rozostúpili a Primovu pozornosť upútalo asi šestnásťročné dievča, ktoré si ich premeriavalo ako kráľovná svojich poddaných. Možno mala strach, ale vedela ho skrývať. Pristúpila bližšie a dlho si ich bez slova pozorovala akoby hľadala náznaky, ktorými by sa jej znechutili.* Kto ste a čo ste tam hore robili?* Prehovorila nakoniec tvrdo a jej oči sa zabodli priamo do Zaneovej tváre.*

/tá malá je vážne zlatá a to poznáš môj postoj k deťom /