Planéta Altra

Zane

*Zachytil Primov pohľad a neisto pokrčil ramenami. Keby to neboli deti, bolo by všetko jednoduchšie. Dostať sa z toho viazania rúk by nebol možno až taký problém, lenže utekať z tadeto by znamenalo deťom ublížiť. Bolo ich priveľa, ale boli malé a stačila by rana každému a nevstali by. Toho ale nebol schopný, uvedomoval si to. Dokonca ani tú najstaršiu, čo sa pred nich postavila. Tá ich vodkyňa. Nebol si istý koško mala rokov, nebol v hádaní veku neajko moc schopný.* Čo by sme boli. *Odvetí s ľahkosťou, akboy je to hlúpa otázka. Hovoriť jej že jeden z nich sa tu vie premeniť na čosi dosť veľké a chlpaté, to sa mu nezdalo ako dobrý nápad.* Hľadáme jeho brata a jednu ženu, boli v dedine chvíľu po tom čo bola zničená a boli prepadnutí. Vieme že prežili a tak sme sa vydali ich hľadať. Takže ak už nemáš ďalšie otázky, je čas aby ste nás pustili, aj keď by ma zaujímalo, čo tu robíte. Na hranei sa v lese nie je bezpečná doba. *Prehodil k dievčaťu, ku ktorému docupkalo to dievčatko, čo šťuchlo do Prima. Detským hláskom pozrela k vodkyni a ukázala prstom Prima.* Necháme si ho?


/Prim má obdivovateľku /

Prim

*Tvár dievčaťa predsa len nebola vytesaná z mramoru a Zaneove slová na nej vyvolali pozoruhodnú premenu. Sánka sa jej napla, na líca vystúpil rumenec a oči sa zúžili do tenkých štrbiniek, z ktorých sálal tak intenzívny chlad, že keby pohľadom dokázala vraždiť, Zane by nemal ani tú najmenšiu šancu.* Zdá sa ti to, čo vidíš, ako hra?* Sykla po ňom a Prim, ktorý to všetko sledoval musel priznať, že slová jeho spoločníka zasiahli dievča na citlivom mieste.* To bola naozaj trochu zbytočná poznámka.* Precedil kútikom úst, ale nečakal, že Zane bude reagovať, pretože slova sa už opäť ujala dievčina.* Správaš sa arogantne len preto, že máš dočinenia s niekým, koho nepovažuješ za seberovného...* Prim len mlčky súhlasne prikyvoval. Odrazu ho veľmi zaujímalo, čo to dievča ešte povie.* ...ale nerob zo mňa blázna. Poznám tu dedinu, o ktorej hovoríš. Na vlastné oči som videla, čo sa v nej stalo a rovnako aj potom. Ľudia bojovali proti démonom po boku Arathi, keď sa roztrhla zem a rozdelila ich.* Primov záujem odrazu výrazne vzrástol. Možno dievča videlo jeho brata a vedelo by im povedať, ktorou cestou sa vydať. Len keby sa Zane nesprával ako rodičovská stráž. Prim ho prevŕtal vyčítavým pohľadom a dôrazne nadvihol obočie. Náčelníčka, vodkyňa, pestúnka...bolo ťažké vybrať si jednu z možností...chytila ruku dievčatka po svojom boku a láskavo sa na ňu usmiala.* Ale samozrejme, Maddy. Stavím sa, že sa dokáže premeniť na poriadne veľkého a prítulného psíka, nemám pravdu?* Prim stratil trpezlivosť.* Urob s tým niečo,Rómeo. Zdá sa, že tvoja Júlia sa nás chystá prehodiť cez balkón rovno do pekla.

Zane

*Zjavne sa toho dievčaťa dotkol. Radšej jej teda neskákal do rečí, naštvané ženy nebolo radno pokúšať, to mu vždy hovoril otec. A ten o tom teda vedel svoje. Akurát toto ešte nebola žena, ale dievča. Na druhú stranu, nepochybne to mali v krvi od narodenia a nasierať ju ešte viac naozaj nepotreboval. Okrem toho to dievča toho videlo viditeľne viac než oni dvaja. Ak videla ten boj, možno tušila kam sa podel Primov brat a Shiina sestra. Akosi ale náhle pochyboval, že sa dozvie akým smerom išli. Na druhú stranu ho mierne pobavili slová o psíkovi, mladík sa zjavne páčil jednému z tých malých potvor. Nevinná detská tvárička si ho prezerala s očakávaním, či uvidí veľkého prítulného psíka.* Možno by ten psík teraz bodol...*Zašomral potichu, beztak viditeľne slečinka vedela kto je. Asi ho videla v tej dedine a možno len strieľala do vetra.* Pozri dievča, kludne ma maj za arogantného a neviem akého, ale čo čakáš? Uvedomuješ si aké šťastie tie deti mali že narazili na nás? To že ja a...*Neisto pozrel na Prima.* ..a Prim neudrieme dieťa neznamená, že ten tvoj gang by sa sem vrátil rovnakom počte, keby stretli niekoho od Korinna, alebo z tej skupiny čo nejaká čas prepadáva v južných lesoch. *Boli to deti. Bezohľadu na tie ich paličky a kamene. Nikdy Korinna nestretol, ale mal už tú česť na pár z jeho mužov, keď hliadkoval s mužmi v lesoch. Tí by na detské tváričky ohľady nebrali.* Keďže sme tu, zjavne niečo chcete a podľa toho čo si povedala, ty vieš niečo čo by sa nám mohlo hodiť. Takže povedz o čo ti ide a môžeme sa dohodnúť....*Dostala ponuku, ako pre seberovného, keď bola taká nespokojná.*

Prim

*Bolo zvláštne to priznať, ale keď Prim videl, ako dievčina nebojácne opätuje Zaneov pohľad, jeho záujem o celú záležitosť stúpol. Rozptyľovalo ho len sústavné civenie malého dievčatka, ktorému očividne chýbal niekto na hranie. Možno keby na ňu vyceril zuby, jednoducho predviedol celý svoj arzenál odstrašujúcich schopností, raz a navždy by sa jej zbavil. Na to zabudni... naznačil jej ústami. Nestrávil roky v Korinovom zajatí, aby sa teraz stal zábavkou niekomu inému.
"Volám sa Zina," prehovorilo staršie dievča a modré oči jej žiarili z ufúľanej tváre ako dva neopracované drahokamy. Surovo a priamočiaro. "Ja a ostatní, ktorých tu vidíš pochádzajú z okolitých dedín. Tie, ktoré nezničili démoni, vydrancovali Nurdi..."
"Nurdi?" Prim sa zasmial a popritom pobavene pokrútil hlavou. "Blázniš, dievča. Nikto žiadneho Nurda nikdy nevidel. Je to len rozprávka, ktorou sa strašia malé deti."
Výraz na Zininej tvári pripomínal skalu. Nedala sa vyviesť z rovnováhy a Prima ignorovala, akoby tam ani nebol. Pokračovala ďalej.* Žijú v jaskyniach na juhu, prepadávajú osady a berú so sebou všetkých, ktorí dokážu pracovať, aby namiesto nich prekopávali skaly. Viem, že niečo hľadajú, ale vy nám pomôžete rodičov oslobodiť."

Zane

Nurdi? Aby sme si to ujasnili, hovoríš o Nurdoch, ktorých okrem toho že nikto nevidel...*Musí dať Primovi za pravdu, bola to len rozprávka pre deti, aby poslúchali.* ...jedia surové vnútorosti čohokoľvek aby mali väčšiu silu a vlastné deti po narodení podrobujú skúškam, či si zaslúžia žiť? A tak ďalej? *Jeho tvár tomu verí asi tak ako Primova. Keby sa tu nejaký Nurdi ponevierali, určite by ich niekto videl. Tieto deti majú buť príliš bujnú fantáziu alebo v okolí dýchajú čudné výpary. Nebol však natoľko zlý aby vyslovil nahlas tieto slová alebo mal nemiestnu poznámku k rodičom tých detí. Predsa len, boli príliš malé a také odlúčenie od rodičov...nevedel si ani len predstaviť žeby mal tri roky a nemal rodičov.* Prečo si myslíš že to boli Nurdi? Videla si ich? A ako vlastne vieš kde sa skrývajú, hlavne keď ich nikto nikdy nevidel...*Kládol jej otázky, ktoré boli potrebné. Chcela aby ju brali vážne, tak dostávala také aj otázky.*

Zina

*Reakcia oboch mužov na informáciu o Nurdoch nebola pre Zinu ničím nezvyčajným. Už viackrát sa ľudí v dedine pokúšala varovať, ale nikto jej neveril a všetci do jedného si ju premeriavali rovnakým pobaveným pohľadom. Akoby mala len príliš bujnú fantáziu alebo sklon k bláznovstvu.* To, že ich nikto nikdy nevidel, ako tvrdí tvoj priateľ...*Zina vrhla rýchly pohľad na Prima, ktorý robil čo mohol, aby sa vyhol Maddynmu dobiedzaniu*...hovorí len on a ty. Môžem odprisahať, že sú skutoční. Dokážu sa veľmi dobre skrývať, sú rýchli a vždy získajú, čo chcú. Viem to, pretože...* odrazu sa zarazila a pohľadom nervózne prebehla po hlúčiku detí*...pretože to jednoducho viem a ak chcete, aby som vám pomohla nájsť vašich priateľov, tak mi pomôžete tiež. Prosím.* To posledné slovko sa jej vyslovovalo zvlášť ťažko. Kývla na dvoch chlapcov, ktorí stáli po stranách a tí okamžite priskočili k mužom, aby im uvoľnili putá. Na znak dobrej vôle.* Už sme o pomoc žiadali viacerých, ale nikto zatiaľ neuspel.

Zane

*Mali tu obrovských démonov, tak prečo nie Nurdov. Jedno lepšie ako druhé, tak sa zdalo. Nestačili im viditeľne problémy na jednom bojovom poli, už sa vynáralo aj druhé. Zane tušil, že ak toto všetko bola pravda, bol to problém. Problém o ktorom nikto nevedel a najmä nie Kinna. Mal by byť o tom informovaný, lenže nebol jediný dôkaz o tom že to dievča nemalo skutočne len bujnú fantáziu, aj keď Zane veril, že už len pre tie deti by poslal nejakých mužov obzrieť situáciu. V týchto časoch však nebolo veľa mužov, vlastne neboli nijakí, ktorých by princ nepotreboval v boji s démonmi, alebo aspoň v pomoci ľuďom, ktorých ohrozovali. Keď sa putá rozviazali, postavil sa na nohy, kolená ho z toho nepekne boleli. Pozrel na Prima a potom na dievča.* Ak dovolíš, pohovoríme si chvíľu medzi štyrmi očami. *V skutočnosti ho len potiahol trochu bokom a nahol sa, tak aby ho počul len Prim.* Nemôžeme sa na nich len tak vykašlať. Môže to byť síce hlúpy výmysel aby tie deti mali nejakú motiváciu a neplakali za rodičmi, ale možno na tom čosi bude. To dievča nevyzerá že klame a tie deti sú príliš bezbranné aby sa tú túlali a hľadali niekde pomoc. *V tom že mali šťastie že narazili na nich a nie na nieoho iného to myslel vážne. Nie každý by bral ohľady. Zane sa prekvapene strhol, keď zbadal malé dievčakto, Maddy, ako sa k nim potichu priplížilo a chytilo sa Primovi za nohavicu. Na tvári malo nevinný zahanbený úsmev a natáčalo hlavu zprava do ľava a späť.*

Níat

*Ach, áno, ako by mohol zabudnúť na Olíviinu zvláštnu záľubu v ignorovaní nebezpečenstva, ktorá miestami až hraničila s pudom sebazáchovy? Bez toho, aby to Níat chcel, vykĺzol mu pobavený úškrn, takže už nevyzeral tak neprístupne ako predtým. Zostal však stáť na mieste a jeho tvár nadobudla celkom nový samoľúby výraz.* Niečo si vymyslíš? Napríklad to, že ma zbožňuješ, a preto zo mňa nemôžeš spustiť pohľad?* Vyzývavo privrel oči a šelmovsky ladným krokom podišiel k posteli, na ktorú sa lenivo natiahol s nohami vystretými pred sebou a rukami založenými za hlavou.* To by sa mi páčilo. Čo povieš ďalej?* Zvedavo čakal na odpoveď a jeho oči odrážali smiech, aj keď ústa mal pevne zovreté v ľahkej bezočivej línii.*

*Tak on si z nej chcel uťahovať. Prižmúrila oči, odhodlaná s ním slovne bojovať, aj keď to brala asi tak vážne ako on. Rýchlo v hlave niečo vymýšľala, na slovné prestrelky nebola práve stavaná. Bolo to tou výchovou, jednoducho doma vždy musela byť tá, ktorá sklonila hlavu a neodvrávala. Tu síce papuľovala jedna radosť, ale nie v takom zmysle uťahovania či odbíjania. Napriek tomu založila ruky na hrudi a pobavene pokrčila ramenami.* Ja neviem, že si nafúkaný a potrebuješ pravidelnú dávku pozornosti? *Nadhodila zvesela, reagujúc na ten jeho samoľúbi výraz. Mala chuť mu znovu vyplaziť jazyk, neurobila to však. Okrem toho ona verila, že by zvládla naozaj niečo vymyslieť, teraz však skutočné výhovorky nehľadala.*

Prim

*Povraz, ktorým mal spútané ruky sa Primovi už celé hodiny zarezával do mäsa, preto keď vstal, inštinktívne si začal trieť zápästia. Na rozdiel od pána "CítimŽeTotoJeMojaPovinnosť", nemal až takú tendenciu zdieľať s ním spoločný názor, preto sa ani netváril príliš nadšene. Pod dohľadom Zininho skúmavého pohľadu odkráčal trochu bokom a s rezignovaným výrazom si vypočul, čo mal Zane na srdci. Akoby aj čakal niečo iné...* Áno, vystrašené a bezbranné dosť na to, aby nás vydierali zabudol si dodať. Ale neviem, prečo ma to prekvapuje, očividne trpíš hrdinským komplexom,* dodal rečníckym tónom akoby sa prihováral niekomu za Zaneovým chrbtom. Pohľad mu mimovoľne padol na dievčatko, ktoré v otravnosti možno ešte predčilo tú Zaneovu. Chvíľu ju pozoroval ako sa smiešne kýve a zakláňa, ale rýchlo ho to omrzelo. Natiahol ruku a položil jej ju na hlavu, aby to kývanie zastavil.* Nerob to, znervózňuješ ma,* povedal jej nízkym varovným hlasom a snažil sa vykúzliť čo možno najdesivejší výraz.*

Zane

*Prevrátil nad ním očami. Niežeby jeho tešilo že ich sem dovliekli zviazaných nejaké deti, nič to však na jeho slovách nemenilo. Ani jeho rýpavá poznámka o hrdinskom komplexe.* Poniektorí z nás sa k niečomu zaviazali. *Odvetil mu krátko a pozrie smerom k Zine.* Okrem toho nám tiež môžu pomôcť, iba že by si mal záujem mučiť nejaké z tých detí aby ti povedalo, kadiaľ máme ísť. *Povedal potichu, keďže sa k ním pridala tá malá Primova fanynka. Viditeľne ju nedesil ani Primov varovný výraz, len sa viacej začervenala.* No...niekomu si padol do oka. *Pozamenal, o počuteľný kus pobavenejšie. Maddy samozrejme tieto slová nemohla pochopiť, preto len pokrčila čelo a prešla si po oku.* Podľa mňa sa do oka nezmestíš. Si dosť veľký. *Poznamenala s výrazom, že ona tomu rozumie.*

Níat

Hmmm,* zvuk, ktorý sa vydral Níatovi z hrdla pripomínal pradenie veľkej mačky a on sám pritom vyzeral tak uvoľnene, akoby Olívia povedela presne to, čo chcel počuť. Prižmúril oči a nenútene preložil nohu jednu cez druhú.* Na tej pozornosti niečo bude. Pamätám si ako si ma vždy pozorovala, keď si si myslela, že to nevidím. Chcel by som vedieť, čo ti pritom blúdilo hlavou, zvlášť keď si sa tak roztomilo červenala. Môžeš mi o tom pokojne porozprávať, najbližšiu hodinu a pol nás nikto nebude vyrušovať.

*Len prekvapene zažmurkala po jeho slovách. Uvedomovala si, že sa na neho dívala neraz, presne ako hovoril, keď mala dojem že to nevidí. Ten dojem bol ale viditeľne veľmi zlý, keďže to na ňu teraz vyťahoval. Líca sa jej jemne zafarbili na dôkaz pravidovosti jeho slov, vôbec sa jej nepáčilo, ako ju neustále chceli zrádzať.* Iba som na teba dozerala. *Odvetila mu napokon, aj keď to bola taká strašná hlúposť. Bolo to však prvé čo ju napadlo, niečo povedať musela.* Okrem toho neviem kedy som sa pri tom červenala. To si si len namýšľal.

Prim

*Zaneovu podpichovačnú poznámku prešiel Prim zarytým ignorovaním a namiesto toho všetku svoju frustráciu vložil do núteného úsmevu.*A keď už začnem s tým mučením, vedel by som si rovno vybrať.* Precedil skrz zovreté zuby tak, aby to počul len Zane a následne pozornosť presunul k malej, ktorá sa zamýšľala nad niečím oveľa nevinnejším.* To je len dobre a aby to tak zostalo, musíš sa odo mňa držať čo najďalej,* začal jej dohovárať vážnym, trochu strojeným hlasom.* Nerád ti to hovorím, ale medzi tebou a mnou by to nikdy neklapalo. Ty si príliš malá a ja príliš veľký, ty sa hráš s bábikami a ja bábikám zvyčajne trhám hlavy...už tomu rozumieš?
"Ak ste sa už dohodli," Zina odrazu zvýšila hlas, "Robbie s Jamiem vám ukážu, kde budete spať."

Zane

*Zane len prevrátil očami nad výhražkami k tomu malému dievčatku a pohol sa za Zinou, nechajúc tam Prima s dievčatkom. Vedel že dnes už nikam nevyrazia, okrem toho s tým dievčaťom museli prebrať nejaké podrobnosti. Ak tam naozaj niečo hrozilo, mali by byť pripravení, boli len dvaja.* Ako dlho tu s deťmi ste? *Spýtal sa jej, ako pri nej zastavila pohľadom pátral po tom Robbim a Jamiem.
Maddy zatiaľ len nechápavo hľadela na Prima, jeho slovám vôbec nerozumela.* Neviem čo je to to neklapalo, ale ja bábiky nemám. Ostali doma. *Detský hlások znel možno trochu smutne, nezdalo sa ale, žeby ju to trápilo nejako moc.* Ako sa voláš?

Níat

*Zdalo sa, že červeň na Olíviiných lícach vyvolávala v Níatovi pocit spokojnosti, pretože odrazu pôsobil ešte samoľúbejšie.* Môžem ťa uistiť, že moja predstavivosť je síce veľká...* prešiel po Olívii pomalým, zmyselným pohľadom*...ale v tomto prípade to nezohráva žiadnu úlohu. Mne sa tvoje dozeranie páči.* Bez toho, aby k tomu ešte niečo dodal, narovnal sa a zachytil okraj košele, ktorá pri tom pohybe provokatívne zašušťala na jeho pokožke. Prevliekol si ju cez hlavu a prehodil cez rám postele za svojou hlavou.*

*Na okamih si kvôli jeho slovám a pohľadu pripadala oblečená menej než bola. A oblečená bola dobre, veď inak by len ťažko skryla svoje útle telo, najmä tie tenké ruky. Jemne sa pri posledných slovách usmiala, aj ona si na niečo spomenula. Nestihla však vypustit tie slová z úst a on sa začal vyzliekať.* Čo to robíš? *Vyšlo z nej prekvapene a oči jej klesli k hrudi. Mal ju veľmi peknú, páčila sa jej viac ako ženská. Neisto sa pomrvila a zahryzla si do pery. Určite chcel aby zase myslela na niečo, čo prinášalo červeň do líc.* Ty si na mňa dozeral ešte skôr, ako som na to prišla. *Poznamenala a pozrela na prstienok čo nosil na krku. Nebyť jeho, možno by doteraz nevedela kto sa skrýva v kožuchu.*

Níat


*Čo to robím?* hlesol prekvapene, akoby nerozumel, prečo sa na to Olívia pýta a nevinne pritom nadvihol obočie.* Chcem si trochu oddýchnuť predtým, než sa budeme musieť zúčastniť tej frašky.* Aby svojim slovám dodal vážnosti, siahol za seba, nahmatal vankúš, ktorý skôr vyzeral ako niekoľkokrát poskladaná a zošitá deka a začal ju naprávať. S ťažkým povzdychom sa zakrátko na ňu zvalil, našiel si pohodlnú polohu a maximálne uvoľnene a spokojne zavrel oči. Kým išlo len o hru, necítil nijaké napätie.* Perfektné,* vydýchol s blaženým úsmevom a na chvíľu sa odmlčal. V duchu však ešte zotrvával pri tom, čo Olívia povedala o dozeraní. Máličko sa pritom usmial.* Mala by si to vyskúšať aj ty.

*Pozorovala ho a neveľmi sa jej chcelo stáť pri tých dverách. Bola vlastne naozaj unavená, aj keď si nebola istá či bola schopná zaspať. Najradšej by sa po jeho posledných slovách k nemu rozbehla a vyliezla k nemu, pritúliac sa. Myseľ jej ale pripomenula debatu predtým, ako sa mala správať a usúdila, že toto nebolo myslené tak, aby využila jeho posteľ. Mala predsa izbu hneď vedľa. Napriek tomu keď sa pohla, išla za ním, aj keď len natiahla ruku a pohladila ho po líci.* Idem to vyskúšať, myslím že pobyt u Korinna bude vyžadovať energiu. Tak si oddýchni. *On by pri nej asi aj tak nespal, aspoň sa jej tak zdalo a preto stiahla ruku a pobrala sa do vlastnej izby. Mal pravdu že si museli dávať pozor, aj keď sa jej to len málo páčilo.* Nezabudni sa zamknúť. *Dodala a odomkla si dvere. Skôr ako ich znovu zavrela sa na neho ešte usmiala a potom sa stratila už na chodbe. Prešla do svojej izby, aj keď s každým krokom ju prechádzala radosť. Hodila sa napokon len do postele, čiapku si nechala a zavrela oči.*

Ivein

*Bolo ťažké udržať si chladnú tvár, keď Ivein cítila ako ju zboku páli Korinov skúmavý pohľad. Mala len pár minút na to, aby sa spamätala a zakryla pohnutie, ktoré v nej vyvolala smrť mladého Arathi. Za tie roky by už na to mala byť zvyknutá, ale pravda bola oveľa komplikovanejšia a bolestivejšia. Ivein musela vynaložiť všetko svoje sústredenie na to, aby si nepoložila ruku na brucho a nedala tak otcovi zámienku utvrdiť sa v tom, z čoho ju už dávno podozrieval. Kedykoľvek si spomenula na následky svojich činov a na to, čo by jej a dieťaťu hrozilo, keby sa Korin dozvedel...
"Myslíš, že hovoria pravdu?"
Ivein odložila nabok listinu, do ktorej zapisovala výnosy z obchodovania v podhradí a snažila sa, aby jej výraz pôsobil nezaujato.
"Tí dvaja lovci záhad? Netuším, prečo by klamali. Očividne nestoja o konflikty."
Korin si založil ruky krížom cez hruď a pomalým krokom sa začal prechádzať popred okno. Svetlo a tieň, ktoré ho pritom striedavo obklopovali len zdôrazňovali silu a ráznosť jeho postoja. Chvíľu sa mračil a nepovedal ani pol slova, akoby nad niečím uvažoval a Ivein podvedome zadržala dych. Ako mnohokrát predtým, aj teraz nevoľnosť prišla celkom nečakane a jej sa urobilo mdlo.
"V tom prípade nevidím dôvod, prečo by sme nemohli využiť ich služby. Každý veľký čin predsa potrebuje mučeníkov. Si v poriadku? Zdáš sa bledá."
Iven len pokrútila hlavou a ako vstávala, nohy stoličky s nepríjemným škripotom nabrali kamennú podlahu.
"Verím, že si si už vopred všetko premyslel. Mala by som ísť teda našich hostí ohlásiť. Chudáci, keby vedeli, že táto hostina môže byť pre nich poslednou, vyhli by sa hradisku oblúkom." Ivein nečakala či si otec vyloží jej sarkastickú poznámku správne. Jednoducho urobila to, čo vždy. Nasadila si na tvár kamenný výraz a snažila sa o čo možno najbezcitnejší tón. Keď prechádzala okolo Korina, chytil ju za lakeť, a to ju prinútilo prekvapene nadvihnúť obočie.
"Všimol som si, ako si sa pozerala na toho mladíka. Pre mňa za mňa sa s ním vyváľaj v posteli, ale neurob nijakú hlúposť, počuješ?"
Ivein hľadela do otcových očí ako zhypnotizovaná. Hnev v nej narastal pozvoľna, ale keď dosiahol svoju hranicu iba sa prudko vytrhla zo zovretia a pri odchode za sebou zatresla dvere. Ešte stále prudko dýchala. Už jej nič nebránilo držať sa za brucho a možno by zo zúfalstva zhodila prvé, čo by jej prišlo do cesty, keď si náhle uvedomila, čo by mohla urobiť. Poznanie ju zasiahlo tak prudko, že sa zastavila v strede chodby a na okamih pocítila takmer zdrvujúcu úľavu. Teraz to už len musela vykonať skôr, než zmení názor a kým ma ešte dosť odvahy.
Keď o pár minút neskôr zastala pred Oliverovými dverami, neobťažovala sa zo zaklopaním. Iba priložila ucho na dvere a keď nepočula žiadny podozrivý zvuk, potiahla kľučku dovnútra. Vkĺzla do miestnosti tak ticho, ako to len bolo možné a dvere za sebou nehlučne zatvorila. Ako prvé si vyzula topánky a pokračovala so šatami. Uprene sledovala Oliverovo spiace telo a každým krokom k nemu za sebou nechávala viac oblečenia. V momente ako si sadala na pelasť postele a všuchla sa pod prikrývky, bola už nahá. Opatrne sa posunula o kúsok bližšie a s tlčúcim srdcom Olivera zľahka pobozkala na ústa. Mohla len dúfať, že keď sa preberie, prevládnu v ňom mužské pudy a nedá sa dvakrát prosiť.*

*Hodnú chvíľu ležala so zavretými očami a nemohla zaspať. Potrebovala spánok, nechcel však prísť. Dlhú dobu teda premýšľala nad rozhovorom s Níatom a usmievala sa na stenu, než konečne zaspala. Možno pre myšlienky ktoré mala pred tým ako zaspala, jej sny sa točili okolo Níata a z veľkej časti okolo vecí, ktoré by jej líca znovu rozhoreli. V snoch sa vracala k mnohému príjemnému až sa jej zazdalo, že Níatov bozk je skoro až živý. Nemala potuchy že v skutočnosti jej živý sen bola Ivein, ktorej bozk zo sna opätovala. Rukou jej vošla do vlasov a pri tom mierne pokrčila čelom a odtiahla sa, zamrmlajúc skoro nezrozumiteľne slová.* Zase máš dlhé vlasy? *Niežeby na tom nejako záležalo, aj keď Níat sa jej páčil viac teraz, keď ich mal kratšie. Pozvoľna sa preberala zo spánku až otvorila oči, ešte stále nalepená na nej. Trhla sebou tak prudko až spadla z postele a udrela si hlavu o stolík pri nej. Zašomrala a ostanúc na zemi sa posadila a odsunula od postele ďalej, čo neboo moc, lebo ju zastavila stena.* Ivein! Čo to robíš? *Ako sebou mykla a trhla perinou, mala možnosť vidieť že Ivein nebola práve odetá. Preboha! Bozkávala som sa so ženou!*

Ivein

*Oliver reagoval na dotyky, preto sa Ivein uvoľnila a nechala sa ním bozkávať. Netušila, čím to mohlo byť, ale mal neuveriteľne mäkké a jemné pery, takmer ako... zarazila sa, pretože Oliver sa prebral do plného vedomia a očividne sa vydesil. Ivein nestihla urobiť nič, keď sa od nej odtiahol tak prudko, až prepadol cez okraj postele. Za iných okolností by ju to možno trochu pobavilo, ale teraz sa cítila iba zahanbene. Oliver na ňu vyvaľoval oči, akoby nikdy predtým nahú ženu nevidel. A ktovie, možno naozaj nie. Ivein siahla po prikrývke, ktorú z nej nechtiac stiahol a pridržala si ju na prsiach. Jej prvotný inštinkt chcel, aby sa okamžite vzala a ušla, ale teraz musela myslieť aj na svoje dieťa, preto nechala ruku pozvoľna klesnúť a hanblivo sa na Olivera usmiala.* Prepáč, nechcela som ťa vystrašiť. Iba som si myslela, že by ťa moja spoločnosť mohla potešiť. Ktovie, ako dlho ste už na ceste, musí ti chýbať ženská spoločnosť a už od prvého okamihu si sa mi páčil.

*Ako veľmi sa teraz hanbila. Nielen pre to bozkávanie ale aj preto, že oproti sebe mala vlastne nahú ženu. Bolo to čudné a ona nevedela čo urobiť. Najradšej by sa zdvihla a ušla preč, lenže kam by utekala. Ešte by niekto niečo zahliadol a iba by musela veľa vysvetľovať. Lenže mať dcéru samotného Korinna nahú v izbe si koledovalo asi o väčšie problémy.* Čože? *Vyšlo z nej šokovane po jej slovách. Veď sa ani nepoznali. To toto bežne robili iné ženy? Liezli nahé k mužom aby ich potešili? V lícach jej horela farba, keď sa konenčne postavila na nohy. Dívala sa jej do tváre a stále stála pri stene, držiac si odstup. Pre istotu. Na dnes bolo toho kontaktu až až.* Prikry sa. *Povedala a rýchlo sa pobrala k dverám, zbierajúc všetky jej veci. Pri dverách rovno zamkla, netušila koľko času uplynulo ale ak by niekto chcel viac ako len búchať, nebola návšteva vítaná.* Potom podišla k posteli a položila ich na jej koniec, spraviac pre istotu krok vzad.* Takéto veci sa nerobia Ivein, predsa ma nepoznáš a také veci sa nerobia...no...mala by si sa vydať a tak...*Povedala napokon, perdsa len, ona tak bola vychovávaná. A keď sa to tak zvala, dodržala to, aj keď v jej prípade to bolo za iných okolností.* Obleč sa prosím áno?

Ivein

*Čím hanblivejšie sa Oliver správal, tým viac Iveinine rozpaky mizli. bez toho, aby vzala na vedomie jeho opakované žiadosti, zostala sedieť na jeho posteli len v evinom rúchu a očividne si z toho nerobila rovnako ťažkú hlavu. Dokonca sa už zmohla aj na pobavený úsmev a zo srdca jej odpadol ťažký balvan.* Ach, ty hlupáčik,* zasmiala sa dobromyseľne a po štyroch sa presunula na koniec postele, bližšie k Oliverovi, ktorý cúval, ako mal pred sebou zjavenie ducha.* Ak sa bojíš len toho, že by som ťa potom chcela zatiahnuť do chomúta, tak sa pletieš. Ani Korina sa báť nemusíš, vždy ma bral viac ako syna, než ako dcéru, preto bol aj voči mojim milencom telorantný.* Rukami sa oprela o kovový rám a výraz jej tváre ešte viac zjemnel. Stíšila hlas a opatrne sa usmiala.* Nemusíš sa hanbiť za to, že si ešte žiadnu ženu nemal. Vidím, aký si hanblivý a je to roztomilé.

*Teraz by dala asi čokoľvek za to, aby niekto zabúchal že je čas ísť. Mala by dôvod vyjsť von a ju tam nechať, pretože ona viditeľne jej slová vôbec nebrala vážne. Cúvla znovu, keď sa ona presúvala na posteli bližšie a uvažovala, ako sa z tohoto vymotať. Prečo si vybrala práve "Olivera" keď tu mala toľko mužov? Preglgla a pokrútila hlavou nad jej slovami.* Pozri...*Začala, uvažujúc nad niečím nie moc zlým ale postačujúcim. Bola si istá že Níat by ju vedel odpinkať veľmi škaredo, lenže to ona nechcela. Nechcela sa jej dotnknúť, dnes už si toho užila až až.* ...nejde ani tak o to...ale...ja niekoho mám. Doma. Už má zásnubný prstienok a ja toto neurobím. *Ani v podstate neklamala. Níat od nej mal aj prstienok, aj s niekým bola.* Nie som z tých. *Bola to samozrejme narážka na nevernosť.*