Tajné laboratória CRYT

Doktorka Kirsten Laurent

*Rúško tmy zahaľovalo oveľa viac, než si kto pri prvej predstave uvedomil. Neboli to len ulice ponorené do tmy, ale i milostné hry párikov niekde v zákutí parkov či zlodejíčkovia zakrádajúci sa najtemnejšími uličkami mesta. Tma zakrývala čo sa dalo, vytvárala atmosféru všetkých druhov a chutí, od romantiky až po desivú nočnú moru. Práve táto noc sa zazvonením telefónu jednej ženy začala meniť na nočnú moru.
"Čo chcete?!" Tri hodiny ráno, no ani stopa po rozospatí, len hnev, kto vyrušuje doktorku Kirsten Laurent, vedúcu laborátoria CRYT. Čerstvá štyridsiatnička vyzerajúca aspoň o päť rokov staršie zvierala svoj mobil a čakala, čo vypadne z posla zlých správ. Kedysi ryšavé vlasy teraz preplnené šedinami, jej odstávali do všetkých smerov, zvláštny odtieň kože a množstvo vrások prezrádzali, že zdravý životný štýl jej veľa nehovoril.
"Doktorka Laurentová stala sa taká vec...viete, neho..."
"Prejdite dočerta k veci!" Doktorka sa postavila z postele, na svoj vek čiperne ako taká prepelička a našuchla na nohy biele papuče. S mobilom pri uchu a výrazom, ktorý by dokázal zabiť sa rútila svojim obrovským domom, ktorý pôsobil ako jedno laboratórium, sterilne a prázdno. Čaro domova nemalo s týmto miestom nič spoločné. Nijaké fotky rodiny, nijaké kvety a vázičky. Samá belota a kov.
"Ide o projekt Trial." vyplašený mužský hlas znel akoby jeho majiteľ práve vstupoval do klietky k hladnému tigrovi.
"Voláte mi o tretej v noci kvoli projektu, ktorý som dočasne pozastavila? Čo sa dočerta stalo?" Kirsten Laurentová si naliala do pohára studenú kávu,aj keď jej povera, že studená káva prispieva ku kráse už pomôcť nemohla.
"Vtiahlo to vašu dcéru..."
Kuchyňou sa ozvalo rozbíjanie šálky, keď sa sklo dotklo bielej podlahy. A bolo po sterilnom čistom prostredí.


Desať minút kriku, štyria prepustený a zoznam ďalších, ktorý sa túžili skryť hádam aj za ceruzku na stole. Doktorke konečne ale preskočil hlas a ona zadýchane klesla na stoličku v jednom z laboratórií. Meter od nej stál počítač, na čiernej obrazovke svietili dve slová - hra začala. Z reproduktorov sa ozýval uši trhajúci smiech, všetkým zneho stávali vlasy dupkom.
"Ako sa toto mohlo stať?! Moja dcéra tu nemala čo o tretej ráno robiť, nehovoriac o tom, že nemá do laboratórií prístup!"
A bolo ticho. Všetci mlčali, aj keď vedeli ako sa tam mladá dostala. No mlčali ako voš pod chrastou.
"Musíte ju z tade dostať! Hneď!" zručala na nich ako jeleň v ruji, no nikto sa ani nepohol.
"Viete že to nejde..." ozvala sa žena s okuliarmi nacapenými na nose.
"Máte padáka! Vypadnite!" dostalo sa jej odpovede nie práve v tichosti, žena len nadskočila a vycúvala von. "Zostavte tým! Niekoho kto tam pôjde za ňou a dostane ju von! Nejako tú pekelnú hru musíme zastaviť! Niekto ju musí predsa prejsť! Nájdite niekoho schopného, nájdite technika čo to dá dokopy, nájidte aj divú srnu ak mi z toho dostane dcéru! Vypadnite! Zožente niekoho!" S tým doktorka odlepí zadok zo stoličky a vypochoduje von, vo dverách sa ešte zastaviac. "A zariadte,a by tam už nikto neskončil len tak nedopatrením!" Posledné slovo vyslovila s neuveriteľnou dávkou sarkazmu.*

Foxy,Fear

*Chodidlá sa jej zľahka zabárali do piesku, sprevádzané zvukom rovnomerných výdychov, no more si pýtalo omnoho viac priestoru. Snažilo sa jej obliznúť aspoň gram pokožky, avšak nebola až tak na dosah, akoby sa zdalo. Vysmievala sa mu, vyberajúc si neprevlhnutý piesok. Stoický šum po nej rozlieval pokoj. S vlasmi sa pohrával vánok, prechádzajúci aj po jej obnažených ramenách. Zvykla behávať iba v sivom tielku a podobných vyťahaných gatiach-každodenná rovnošata. Naokolo nebolo nič. Jedine ona dotvárala pre pustinu dostatočnú obeť. O pár sekúnd sa ale pred ňou predsa zjavila postava. Podla hrudníka súdila v urasteného chlapa. Po perách jej prebehol úškrn. Zrýchlila, mažúc vzdialenosť medzi nimi. Usmieval sa, oči upreté na nej. Stačilo prebehnúť pár posledných metrov, aby sa na neho mohla vrhnúť a vyváľať sa s ním od rozkoše v piesku, lenže dnes jej dopriate nebolo. Náhle zastala. Z hrdla vydala ranený výkrik, ktorý by zobudil nejednu skamenelinu. Celá ilúzia zmizla s charakteristickým počítačovým pípaním. Viac nestála na pláži. Obklopovali ju štyri holé, sivé steny. Miestnosť vypĺňala skromná posteľ, kovová stolička uprostred a bežiaci pás na podlahe pod jej nohami. Otočila tvár k stene, o ktorej vedela, že je priehľadná z druhej strany. ,,Hej! Mám vyše dvadsať minút!"
,,Putá."
,,Chcem si dokončiť svoj románik."
,,On počká, máme pre teba úlohu."
Odfrkla si, hundrúc popod nos všetky urážky aké ju práve napadli. Porazenecky sa presunula k posteli, kde boli na úrovni zápästí dve diery. Otočila sa k ním chrbtom a strčila do nich ruky. Len čo ich vytiahla, mala okolo zápästí putá. Pokračovala vo svojej púti k stoličke. Usadila sa, očakávajúc pravidelné uzamknutie nôh a to veru prišlo okamžite. Od tejto chvíle bola klasifikovaná ako nebezpečná, preto sa stena roztvorila a dnu vošiel Fear. V ruke držal striekačku. To sa jej nepáčilo.
,,Ďalšia prísne tajná misia? Ani sa nečudujem, veď ja sama som prísne tajná."
,,Sama si za to môžeš Foxy. Nebyť tvojho vyčíňania, hreješ sa na slniečku a zneužívaš chlapov. Bola by si mŕtva, bez rozhodnutia z hora, že sa nám zídeš."
Pokrčila perami pri tom oslovení. Ak ste neexistovali, pridelili vám vlastné meno a podľa toho vás nemal nikto spoznať. Fear sa zasmial. Neznášala tú prezývku a on to vedel, veď ju sám vyberal. Mala jasný plán, čo sa stane, keď sa odtiaľ dostane. Najprv Fearova smrť, potom kdesi do pokoja.
Naklonil sa k nej a vpichol jej ihlu do ruky. ,,Uvidíme sa tam zlatko."
Mala pred bezvedomím dvadsať sekúnd premýšľania. Vždy ju prevážali v spánku, aby ak by sa náhodou rozhodla ujsť, bola dezorientovaná v neznámom prostredí. Aj tak mala v pravom stehne čip, takže by sa to rýchlo dozvedeli. Pripadala si ako pes, aj by zavrčala, no to už jej viečka padali k zemi.

Okolo nej sa ozýval tlmený rozhovor. Niekto šepkal v snahe ostať nevypočutý. Hlava ju pekelne bolela. Mohli mať aspoň lepšie uspávacie zázraky, keď sa s ňou takto pravidelne hrali. Skôr, než stihla otvoriť oči, pocítila na líci tlak. Opatrne otvorila oko. ,,Au. Tak princ budí lásku svojho srdca?"
,,Tebe dať neradno aj facku, ťažko ešte bozk."
Odfrkla si, šúchajúc ubolené líce. Fear nebol práve z tých nežných chlapov, ale nikomu sa nečudovala, že s ňou nezaobchádzajú ako v rukavičkách. Stačila by jej na vraždu aj malá sponka.
,,O čo ide?"
,,Oni ti to vysvetlia."
Sedela v opancierovanom aute s dymovými sklami. Medzi vodičom a nimi bolo nepriestrelné sklo. Bol s ňou jedine Fear, sediac oproti. Na jej zistenia auto zastalo pred neznámou budovou. Uvedomila si plášť prehodený cez svoje plecia. Nesmeli ju vidieť, takže schytila kapucňu a prehodila si ju cez hlavu. Fear vyšiel von prvý, ona za ním. Na nohách mala ťažké kovové topánky. Nedalo sa v nich chodiť, nie to pomýšľať na útek. Ruky klasicky zviazané za chrbtom, avšak aby to bolo epickejšie, medzi rukami a nohami mala natiahnutú reťaz, lenže výhľad na všetky jej obmedzenia zakrýval plášť. Pomaly kráčala popri Fearovom boku do budovy. Stačilo prekročiť prah rozkladacích dvier, hneď sa k nim pridali štyria ozbrojení chlapi v oblakoch z každej strany.
,,Cítim sa dôležito."
Fear mlčal, ďalej ju viedol spleťou chodieb. Chvíľu mala nutkanie opýtať sa či náhodou nezablúdil, ale po desiatich minútach náročnej chôdze zastali pred dverami, kam očividne chcel dôjsť. ,,Bež dnu. Doktorka o chvíľu príde."
,,Doktorka?"
S úškrnom ju postrčil dnu. Nemala na výber, otvorila si dvere a vošla do kancelárie tej záhadnej doktorky. Bez záujmu ihneď obsadila stoličku. Tie topánky ju zabíjali. Všetkým bolo jedno, ako ju týrali, pretože formálne neexistovala.*

/ aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa môj milovanýá Charmiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiing /

Doktorka Laurentová, Tristan

*Bolo jej to jedno. Bolo jej jedno koho najmú, ak tá osoba zachráni jej dcéru. Mala dosť peňazí aj známostí, aby dokázala vyplatiť skoro každú požiadavku, niežeby predpokladala, že dovedú niekoho neochotné spolupracovať. No vedela byť vďačná. Rovnako, ako teraz vedela byť netrpezlivá a zúrivá.
"Kde toľko trčia?" vyštekla na mladú asistetnku, ktorá ju práve prišla ohlásiť. Tá už dosť vyplašená a bledá sa zakoktala a rukou švihla smerom k dverám za svojim chrbtom.
"Ten Fear je už tu, doviedol nejakú ženu. Je vo vašej pracovni, spolu s tým druhým. Čakajú na vás." Doktorka Laurentová mala chuť niečím ju zabiť do zeme, tie slová z nej vychádzali ako z chlpatej deky. Mala pocit že aj zahraničný turista čo vedel veľké nič z jazyka by zo seba vysúkal tú vetu rýchlejšie. Odlepila zadok od sedačky a bez slova prešla popri mladej asistentke, energeticky, každé zaklopkanie podpätku o podlahu podčiarkovalo aké mala nervy.

Podlaha na zemi zavŕzgala pod váhou mužského tela, postávajúceho v tmavom rohu miestnosti. Doteraz stál nehybne ako socha, až otvorenie dverí a príchod akejsi ženy odvrátil jeho tvár smerom k nej. Zopnuté ruky na hrudi rysovali na jeho tele svalnaté ruky, tieň rohu ukrýval dlhú nepeknú jazvu na jeho pravom líci. Tmavé modré oči ostali visieť na chrbte akejsi ženy, v duchu sa len pýtal načo tam je, načo tam je ona. Oči mu klesli k zápästiu, na ktorom sa nieslo tetovanie v tvare číselného kódu. 7489. Pokrútil letmo hlavou a prešiel pár krokov ku stoličke naľavo od ženy, usadiac sa, s očami upretými stále len pred seba. Práve v tej chvíli sa dvere otvorili a dnu vošla doktorka Laurentová. Rázne zabuchla dvere a prešla popri nich usadiac sa do kresla oproti nim.
"Neviem čo vám povedali, prečo ste tu, no ja to zhrniem v skratke. Príjemnú večeru a oslavu, si môžeme spraviť keď sa vrátite, aj s osobou navyše," začala rýchlo, akoby každú chvíľu mala budova padnúť, či sa svet rútil do záhuby. "V tomto laboratóriu sa testujú rôzne technológie, časť z nich súvisí s počítačmi. Nedávno sme zistili, že jeden z našich pracovníkov pracoval proti nám, do počítača vložil upravenú hru, ktorá každého kto ju zapne vtiahne do deja. Doslovne. Vaše mysle sa presunú do hry, skutočné fyzické telá ostanú tu v bezvedomí, no ak myseľ umrie v hre, vaše telo stratí všetky životné funkcie. Pokúšali sme sa hru prejsť, zomrelo pri tom už jedenásť ľudí. Nosili so sebou zápisníky, mali zapisovať nejaké podrobnosti, spisovať čo tam zažili, aby sme vedeli čo tam čaká ďalšie skupiny, ak oni neuspejú. Napriek tomu vieme len veľmi málo, nevieme presne ani aká hra to je. Prelínajú sa tam deje známych príbehov, podľa čoho sa menia nevieme. Vieme len to, že každý deň začína hra pre hráčov inak, preto máte už len necelé dve hodiny aby ste začali hrať, tak aby ste začali prvé kolo v rovnakom príbehu ako moja dcéra. Vašou úlohou je nájsť ju a dostať preč. Prejsť tú zasranú hru....pretože ak nie, nebude jediná, kto z nej nevyviazne živý...*

/Lenka ja som vedela že sa tu od teba dočkáme za neho komentára : /

Foxy,Fear

*Bola tak zúfalá z tých nezmyselných topánok, že jej zmysli neskoro zachytili neznámu osobu. Neotáčala hlavu, pochybovala, že by v tejto budove bol niekto, kvôli komu by mala byť opatrná. Veď to s ňou prišla ozbrojená ochranka. Len čo stolička vedľa nej prijala váhu navyše, vyslala periférny zrak na prieskum. Videla len nohu a podľa tej odhadovala muža. Keby tak nemala kapucňu, vedela by viac. Pár sekúnd na to sa dvere otvorili, nesúc so sebou akúsi ženu. Ďalšie tipovanie z črtov tela, viac jej aj tak neostávalo. Onedlho však dostala aj jasnú odpoveď v jej hlase. Započúvala sa do tých preťažených viet. Keby mohla, aj by si schrupla, no tento raz radšej pozorne nasávala každučké slovo. Veru, čím dlhšie počúvala, tým viac sa jej to prestávalo páčiť. Vlastne to bolo celé komické. Hlavne v tom bode, že jej nič nepovedali, ale cez to sa dokázala asi najľahšie preniesť. Skôr reči o mŕtvolách v nej vyvolali pochybnosti či je v správnych dverách. Fyzické telo, hra, zlý vedec. Mala ona radšej pekne pestovať mrkvu v Telarionských hájoch. Akonáhle doktorka ukončila svoj monológ, na ktorého konci jasne začula vyhrážku, rozosmiala sa. Hodila hlavou vzad, aby sa zbavila kapucni, tá našťastie netrucovala a padla. V zápätí poriadne zatlačila do pút, ako keby sa ich snažila zbaviť. Pozrela na dvere. Fear bol presný ako hodinky. Jeho hlava sa objavila v štrbine, gániac na ňu, no potom čo videl jej smiech, usúdil, že lepšie by bolo vojsť. Ospravedlňujúco pozrel na doktorku, podíduc celkom blízko k Foxy.
,,Deje sa niečo?"
,,Óóó áno. Ideme späť. Toto je aj na mňa veľa."
,,Tu nieje nič k smiechu. Pomôžeš doktorke."
,,Zomrelo pri tom už jedenásť ľudí, netúžim byť ďalšia. O jej dcéru mi až tak nejde. Viem o čo ti ide, ale nepošlem svoj zadok do nejakej pochybnej hry, len za to, že na mojom živote až tak nezáleží. *Toto neexistovanie ju niekedy skutočne štvalo. Ale viac ju vytáčal ten jeho pohľad, jasne vraviaci ako to aj tak nakoniec dopadne.
,,Dobre, ale chcem slobodu."
Teraz sa pre zmenu smial Fear. ,,Nemôžeme ti ukrojiť z doživotia jedným lepším skutkom. No šéf je ochotný povoliť ti isté výhody."
To bol návrh skutočný zamyslenia. Vlastne nebolo nad čím premýšľať, takáto možnosť sa jej doteraz nikdy nenaskytla. Na tom aspoň môže vidieť nebezpečnosť situácie. Nakoniec predsa len prikývla a pozrela na doktorku. ,,Kde sme to skončili?"


//Ale opatrne Lenka, Charming je panic //

Doktorka Laurentová, Tristan

*Doktorke Laurentovej navreli hádam všetky žily v tele, keď sa tá žena rozosmiala. Keby medzi nimi nebol stôl, dala by jej facku, silnejšiu než len výchovnú. Muž, Tristan, vedľa nej sa ani nepohol, aj keď periférne vnímal, že kapucňa pre ktorú jej nevidel do tváre už výhľad nezakrývala. Hlavou však nepohol, na obzeranie bolo času dosť a on sám mal svoje podmienky. Napokon, ani jeden z nich tú prácu viditeľne nebral dobrovoľne. Rukami zovrel rúčky stoličky až sa mu napli svaly na rukách, pár krát sa zhlboka nadýchol a čakal, čo bude. Nezaujímali ho tie kecy okolo neho, len čakal, čo si s tou ženou dohodnú. Keď sa usadila, usúdil, že je rad na ňom, aj keď doktorka Laurentová už otvárala ústa, že bude pokračovať. Odkašľal si, doktorka na neho upriamila pohľad a na jazyku mala jasné slová - čo zas. Mala naponáhlo a to bilo napokon do karát jemu a tej žene. Nemala moc možností na vyjednvánie a v hre ich nemohli kontrolovať, či urobia čo chcú. Mohli len súhlasiť s podmienkami a to mať ako poistku, že pre ne urobia čo chceli.
"Čo chceš ty?" zavrčala na neho netrpezlivo.
"Odpoveď poznáte. Kompromisy nerobím."
Doktorka sa zamračila, zrak uprela smerom k oknu akoby tam mala napísaný ťahák s odpoveďami, už na prvý pohľad sa jej preičili podmienky muža.
"Fajn. Dostaneš čo chceš, ak dovediete moju dcéru živú a zdravú a za teba sa prihovorím u toho tvojho šéfa osobne. A teraz sa pohnite, máte nachystané nejaké lepšie oblečenie...topánky a vak s vecami čo sa vám môžu hodiť aby ste prežili." Doktorka vstala, kývla k dverám aby ju všetci nasledovali. Tristan sa pohol sám, vedela že za týchto podmienok urobí čo bude treba a tú ženu, spoliehala sa že keď je spútaná tak na ňu Fear dohliadne, aby za nimi kráčala. Prešla radom chodieb, zadala kód do prístroja, nechala si zoskenovať sietnicu a keď sa dvere otvorili, ocitli sa v sterilnej miestnosti kde čakalo na tých dvoch oblečenie a spomínaný vak. Inak tam boli už len dvere, vedúce k začiatku hry.*

/pri lenke by to tak dlho nemuselo ostať /

Foxy,Fear

*Na duši ju nehriali ani tak slová o pohovorení s Fearovým šéfom, ako skôr tie samotné topánky. Konečne sa mala zbaviť týchto oháv. Nanajvýš, táto v sebe niesla čosi povznášajúce. Ak má zachrániť doktorkinu dcéru, zbavia ju pút. Na pár sekúnd sa pousmiala, no rýchlo svoju tvár podmanila znovu pre neutrálny výraz, lebo Fear mal oči všade a mohlo by sa stať čosi voči jej plánu. Akonáhle sa doktorka odlepila od stoličky, s povzdychom vstala, nepotrebovala niekoho ruky, aby ju strkali, teraz musela preukázať aspoň kúsok schopnosti pre spoluprácu, hoc nikdy nestrpela partnera, veď za vraždu troch je aj tu, avšak to bol vlastne iba zlomok celého jej previnenia. Lenže keby boli normálny, dali by jej medailu, pretože odpravením tých ľudí v podstate očistila spoločnosť. Oni by ich zabiť mohli, na jej rozsudok sa ale pripísali ďalšie previnenia. Fear ju nechal vyjsť z miestnosti a nalepil sa jej na chrbát, doslova cítila jeho dych na zátylku.
,,Ak chceš rýchlovku, stačí povedať."
Fear do nej za roztopašnú poznámku strčil. Radšej nasledovala doktorku, lebo tento jeho útok by musela ťažko predýchávať. Prechádzka labyrintom zase prinútila jej nohy prosiť o zastavenie, no našťastie sa rýchlo dočkali. Nakoniec ich doviedla aj tak do radov obklopenia ďalších stien, ale tu už číhalo čisté oblečenie. Spokojne zastala blízko pultu, kde boli vyložené všetky veci, očami najviac žmúrila po batohu. Tento pohľad si už Fear všimol, pretože vzápätí jej ho spred očí vzal.
,,Dostaneš ho až tesne tam."
,,Ale putá mi musíš aj tak zložiť, ak sa mám prezliecť."
Na jeho čele sa objavila vráska. Mala pravdu, lenže on si to nechcel ani predstavovať. Ale na výber nemal. Podišiel k nej. Najprv padol k zemi plášť, bolo treba sa k tým putám presekať. O chvíľu ho nasledovali aj putá. Foxy si uvoľnene prešla po zápästiach, ignorujúc Feara s namierenou zbraňou rovno na jej spánok. Čakala na ten nádherný kovový zvuk, kedy cvakala zámka topánok a keď zhaslo svetielko na boku, šťastne si z nich vytiahla nohu. Vykúpenie! Voľná sa vybrala obzrieť veci. V prstoch sa jej ocitla čierna, prispôsobivá kombinéza zo zvláštneho materiálu. Očividne to bol nejaký majstrovsky vedecký počin. Aspoň niečo poriadne. Začala sa vyzliekať, ignorujúc ľudí okolo seba. Bola na to zvyknutá. Svoje ,,väzenské" handry nahradila príjemnejśím odevom a nohám dopriala vysoké čierne topánky s vyšším šnurovaním. Oči jej padli na batoh vo Fearových rukách.*

Doktorka Laurentová, Tristan

*Doktorka mlčky sledovala Feara a tú ženu, pretože o nej nevedela nič. Tristan spadal pod nich, mala o ňom teda všetky potrebné informácie, napokon oni z neho spravili to, čím je teraz. Pri úvahách týmto smerom sa však zachmúrila, stačilo si len spomenúť čo mu sľúbila. Dobre vedela, že to bola lož a to čo chcel nikdy dostať nemohol. Alebo mohol, no nemohol sa dožiť ďalšieho dňa od toho momentu. Nemohli si dovoliť prezradenie. Zamerala teda pozornosť na ženu, tá tiež nebola viditeľne žiaden anjelik, stačilo sledovať Feara ako má neustálu potrebu kontrolovať ju. Pozrela na hodinky, čas bežal. Tristan sa medzi časom mlčky prezliekal, na chrbte a hrudi mal niekoľko ďalších jaziev pdobných tej na tvári. Svoju budúcu partnerku pre doktorkynu úlohu nesledoval, no periférne vnímal správanie sa toho muža čo ju doviedol. Jeho správanie ho pobavovalo, musel sa uškrnúť, keď mu nikto nevidel do tváre. Vypovedalo to veľa o tom chlapovi, no rovnako veľa o tej Foxy. On ale obavu nemal, mali spoločný cieľ, obaja mali dôvod splniť misiu a tam ich čakalo ktovie čo. Mohli ísť každý na vlastnú päsť, no mohli spolupracovať a uľahčiť si život v neznámych príbehoch. Ktovie či ona čítala niekedy nejaké knihy...mal pocit že to bude jeho prvá otázka, len čo budú mimo tých, ktorí im znepríjemňovali život.
Doktorka zobrala Tristanov batoh, cestou okolo Feara vzala aj ten ktorý patril Foxy, nemala náladu na ich doťahovanie. Otvorila dvere a tam v bielej mietnosti bol počítač. Vošla dnu, položila vaky na zem pred stôl a zase vyšla von.* Stačí spustiť hru. *Kývla nech idú dnu už samy.* Veľa šťastia.*Dodala a odstúpila, pretože Tristan bez ďalšieho postávania vošiel dnu, zohol sa po svoj vak a otočil hlavu k žene, či ide. Chcel to už mať za sebou.*

Foxy,Fear

*Očami pozorne sledovala batoh, ktorý sa z Fearových rúk ocitol v tých doktorkiných. Vhodila ho do tej miestnosti, odkiaľ nebolo východisko, nuž nemala na výber. Vybrala sa za svojím dočasným spoločníkom. Skôr, než by sa za ňou stihli zatvoriť dvere, ale ešte naposledy venovala pozornosť Fearovi. ,,Ozaj, zlato, nevypichni si tým oko." Kývla hlavou na zbraň. ,,Idem si užívať slobodu."
,,Neunikneš."
,,Ako povieš." S úškrnom mu poslala vzdušnú bozk a potom sa už naplno odovzdala nadchádzajúcej úlohe. Prešla si vziať vlastný batoh. Teraz jej vlastne bolo jedno, čo sa nachádzalo dnu, ešte na to mala dosť času. Napríklad priamo v hre, aby to bolo väčším prekvapením. Odfrkla si, mrmlúc si podo nos. ,,Že veľa šťastia." Teraz stačilo iba spustiť hru. To nebola náročná úloha, vybrala sa teda k počítaču, pošťukajúc pár tlačítok. Akonáhle sa na obrazovke objavila otázka či chce skutočne zapnúť hru, zdvihla slávnostne do vzduchu ukazovák. ,,Tvoj život má pravdepodobne takú nulovú cenu, ako môj." Nič jej ďalej nebránilo v ceste, nuž prst vyslala na krátku cestu, poštekliť enter. Nevedela ako to vcucnutie malo prebiehať, no dúfala v istú bezbolestnosť.*

Tristan

*Prebral sa v niečom príjemne mäkkom a voňavom. Pomrvil sa, nechcelo sa mu rozlepiť oči. Tak dobre sa mu spalo. Myšlienka o spánku ho však dokonale prebrala. Akoby ho vydesila nočná mora, prudko sa na posteli posadil, čakajúc všetko najhoršie. No na jeho prudký pohyh sa ozval len tlmený smiech.
"Pokoj kamoš, čo ťa naháňa v snoch trol?"
Tristan sa nechápavo otočil za tým hlasom, nič mu nehovoril a ženský teda nebol. Na posteli ladených do rovnakých žlto-čiernych farieb sedel akýsi chalan, mohol mať tak sedemnásť. Vyzeral rozospato a strapato, očakával nejakú reakciu.
"Nie, šmolko." Odvetil Tristan napokon, no chalan sa zatváril príliš nechápavo a jemu došlo, že v tomto príbehu asi nijaký šmolko nie je. "Také modré čudo." Pokrútil hlavou,a koby nič. Chalan sa zatváril že rozumie, no možno si len pripadal ako debil, čo to nepozná a chcel byť za múdrejšieho. Tristan sa nestaral, rozhliadol sa, v miestnosti bolo viacero postelí, väčšina osôb tam stále spala. Všetci vyzerali tak na sedemnásť, možno i menej. Pripadal si oproti nim staro, no oni akoby to ani nevnímali. Jeho parťáčky tam nebolo, boli tam len samí chlapci. Dúfam, že ma to nešuplo do nejakej gej knihy... Prebizklo mu hlavou, keď vstával z postele, uvedomujúc si, že mal na sebe pyžamo. To si so mňa robia dobrý deň však? Pokrútil hlavou a rozhliadol sa. Všade žlto čierna farba, akýsi jazvec a postele. Psychiatria čudných rozmerov. Prešiel ku skrini čo bola najbližšie k jeho posteli, s obavou ju rozcapil.* To čo je? *Zamrmlal si sám pre seba, keď mu do očí udreli akési čudné šedé habity, každý mal erb žltočierny s jazvecom. Ihneď ho napadlo, že mal viac čítať knihy. Jeden vybral, navliekol ho na seba a pripadal si ako staršný pako. V skrini bol aj jeho vak kadečo iné. Knihy, no na tie ani nepozrel o čom sú, všeliake predmety čo mu nič nehovorili. Len skriňu zavrel, vzal vak a pobral sa k dverám. Takmer odpadol, keď ich otvoril a tam boli koľajničky s vagónikom. Sadol do neho, pohol sa sám. Prechádal okolo mnohých iných guľatých dverí, až vagónik zastal pred veľkými dverami. Vzdychol si, prešiel k nim a otvoril ich. Čakala ho tam akási klubovňa, mnoho kresiel, všetko v týchto farbách. Bola tam už celom vrava, v krbe horel oheň. Nechápal ničomu okolo seba, no keď zbadal hŕbu mladých, zjavne študentov, pobral sa za nimi. vyšli von a on to stále nechápal, pretože odrazu stál pri brnení rytiera. Pokrčil čelom, pohol sa ďalej. Zvuky kuchyne, vrava študentov. Len kráčal popri múroch stien, vyzeralo to tam ako na zámku. Nemal potuchy kde je ani kde je Foxy. A čo bolo horšie, on nemal potuchy ani o tom, ako vyzerá dcéra tej doktory...*

Foxy

*S rachotom roztvorila dvere záchodovej kabínky. Obozretne vykukla von, pripravená narušiteľa umlátiť aj splachovátkom. Našťastie vzduch páchol čistotou a tak mohla bez zbytočného strachu vyjsť von. ,,Huuu, ty s tým sexy zadkom." Dúfala, že sa z ďalších kabínok nevyderie nejaký namyslený vták, ktorý prehnane hodnotí parametre vlastného tela, ale práve jej dočasný spojenec. Odpoveďou jej bolo ticho, teda aspoň do chvíle, čo k nej z nenazdajky priplachtila priesvitná dievčina. Len čo ju zazrela, nadskočila na mieste, berúc sa od nej čo najďalej preč. No o pár sekúnd sa na sebe už smiala. ,,Pekný hologram." Vystrčial ruku a podišla bližšie k "duchovi", strčiac do neho ruku. Dievčina na ňu neprestávala gániť spoza staromódnych okuliarov. Také hádam ani už nevyrábali.
,,Samozrejme, len si pichni do úbohej Myrty, veď ona je mŕtva, nikomu na nej nezáleží."
S ohrnutou perou sledovala plač tej priesvitnej chudery. Toto bolo aj na ňu veľa. Pobrala sa radšej k zrkadlu, prebehnúc po sebe pohľadom. Už nemala natiahnutú kombinézu, vystriedal ju akýsi čierny plášť s červeným levom vyšitým na pravej strane hrudníka. Zarazene položila ruky na umývadlo. Boli predsa v knihe, na to by aj zabudla. Zdvihla hlavu k stropu, pre prezretie okolia. Vyzeralo to tam skutočne staromódne. Lev, Myrta....niečo jej to hovorilo, avšak nevedela svoju myseľ donútiť k odpovedi o čo išlo. Chystala sa loviť hlbšie, keď v tom sa otvorili dvere. Okamžite tým smerom natočila hlavu. Dnu vošli tri mladé dievčatá. Netrúfala si hádať ich vek, no rozhodne im mohla nadávať. ,,Vypadnite!" Vyštekla bez rozmyslu. Devy však len zastali a vypúlili na ňu pobúrene oči. Tá uprostred, s nosom vypučeným vysoko dohora, sa nevzdávala.
,,Čo si to dovoľuješ? Zavolám profesorku McGonagallovú?"
,,Zavolám svoju päsť?" V očiach sa jej nebezpečne zablýskalo. Devy brali hneď nohy na plecia. Spokojne si oprášila ruky, vyraziac za nimi, lenže o čosi pokojnejším tempom. Za dverami sa ocitla v dave kopy deciek. Premávali sa okolo vo veselej vrave, niektorí pobehovali, iní iba tak postávali. Odevy mali podobné, niektorí iné zvery vyšité. Mala by na seba pútať menej pozornosti, ale hlavne, nájsť toho chlapa, dva mozgy, hoc aj nič netušiace, vedeli čosi skôr vymajstrovať, než osamote. Keďže netušila kam sa pobrať, nechala sa ťahať najväčším prúdom ľudských nôh. Pomaly sa dostali priestrannou chodbou k dverám, za ktorými vládli úžasné vône. Skoro sa neovládla a rozbehla sa spoznávať ich, no to by prepásla pohľad na onoho hľadaného chlapa. Rýchlo prekľučkovala za ním, potiahnuc ho za habit.* Hovorí ti to tu niečo?

Tristan

*Nemôže naozaj uveriť tomu, ako im mohli nepodať informácie o hľadanom subjekte. To majú v budove plnej ľudí hľadať tú jej dcerušku len tak? Netušia koľko má rokov a ak je to také šťeňa ako boli títo okolo, mali smolu. Mal chuť do niečoho nepekne buchnúť, no uvedomoval si, že to by mohlo viesť k horším veciam, ktoré nebolo dobré pokúšať v týchto priestoroch. Preto proste kráčal s davom, snažiac sa vyvodiť, o čom táto kniha má byť. Isto nejaká hlúposť pre deti a pubertiakov, keď sa to odohráva v škole. Pocítil ale dotyk na svojom oblečení, reflexy chceli jedno, myseľ ho varovala, že sa má správať normálne. Vzišlo z toho teda len prudké otočenie sa s prižmúrenými očami, ktoré sa celkom potešili, keď zbadali ženu, s ktorou teraz mohli dať hlavy dokopy. Vlastne keď tak uvažoval, zjavne nečítali rovnaké knihy a práca vo dvojici im mohla naozaj uľahčiť život.* Nie. Isto nejaká lacný brak. *Vzdychol si a pohľadom zablúdil k jej oblečeniu. On si v tom svojom pripadal akoby mal šatočky na sebe, ona nevyzerala o moc inak, len mala v erbe leva. Ten sa mu páčil viac, prečo on mal jazveca?* Ty si nejaká levica, ktovie či sa my dvaja vôbec baviť spolu môžeme. *Zazubil sa a rozhliadol, no ako tak sledoval, tie farby boli neraz pomiešané rôzne. Dokonca zazrel ešte dve odlišné farby od tých ich, pointa mu stále akosi unikala.* Keďže sa ma pýtaš, hádam, že ani ty nie si čitateľka literatúry s dedičkami a hradmi...*Kývol hlavou nech sa pohnú s davom, chodba im asi neprezradí o deji nič. Mieril stále za študentami až do obrovskej sály a len nechápal.* Vo vzduchu lietajú sviečky? To čo je za fantasymagorina? *Nedalo mu to okomentovať, aj keď to jedlo všade navôkol vyzeralo lepšie.* Keď už nič, aspoň sa dobre najeme. *Poznamenal s miernym úškrnom, uvedomiac si, že ešte aj tie stoly boli delené podľa farieb.*

Foxy

*Prikývla. Možno omnoho lacný, než lacnejší. Smutné bolo, že jej to čosi pripomínalo, možno práve tie blbosti čo jej púšťali, keď si z nej robili srandu. No keby podobnú knihu čítala, určite by si to pamätala. Pokrčila ramenami nad jeho poznámkou.* Ale pozrime sa, on sa bojí môjho levíka. Zlé zážitky z detstva? *Zavrtela hlavou. Ona skôr siahala po akčných dielach. Pripadalo jej to tu celé na hlavu. Len čo vykročili za tými vôňami, jej žalúdok sa potešil. Nanajvýš bol tento smer jeho návrhom, takže ju nikto nemohol obviňovať. Natešene sa vniesla do obrovskej siene, kde boli postavené štyri dlhé stoly, piaty vládol pred nimi. Tam sedeli dospelí ľudia. Ahaa škola, no to mi mohlo byť hneď jasné, teraz viem, prečo mi je to tu také nesympatické. Nevedela, čomu venovať pozornosť skôr. Sondovaniu okolia či tým vábivým pokrmom? Žalúdok a mozog sa bili v neúprosnej vojne. Aj tak však nemohla prehliadnuť tie sviečky.* Povedala by som hologram, ale tu je to očividne úplne normálne, takže sa skôr pýtam, kto toto preboha napísal? Nejaká osoba s bujnou fantáziou. Usmiala sa, poloźiac mu ruku na rameno.* Asi najrozumnejší návrh, aký tvoje ústa mohli vysloviť. *Dopovedajúc tieto slová, už jej nebolo. Rýchlo sa pratala k stolu, kam sa ponáhľali parkovať všetky levíky. Strčila sa medzi nejakých chlapcov. Keby boli starší, nechala by sa zlákať, no takto ju zaujímala iba kopa tanierov. Slaninka, toasty, lievance... Ďalej pre ňu neexistovalo nič iné. Omámene položila naberačku všade kam sa dalo. Samozrejme to spracúvala postupne, aby na ňu nehľadeli, že nikdy nejedla, lenže ak mala pravdu povedať, to svinstvo od jej väzniteľov sa ani nedalo porovnávať s jedlom. Pes by tiež ohrdol. Užívala si teplo rozkladajúce sa vo vlastnom žalúdku. Krájajúc posledný kúsok slaninky, radšej si rýchlo naloźila pár lievancov, aby jej ich nezjedli. Chcela sa rozplakať od šťastia. Istú sekundu mala dokonca nutkanie skočiť rybičku do sirupu. Po konečnom kúsku položila vidlićku na stôl. Všetci okolosediaci na ňu akosi divne pozerali ponad nadvihnuté obočia. Keby vládala zodvihnúť prst, aj by im ukázala vlastné gesto odpovedajúce im ksichtom, no tej energie skutočne chýbalo. Miesta okolo nej sa pomaly vyprázdňovali, decká sa kdesi pratali. Chystala sa pobrať za sexy zadkon, no v tom sa za ňou objavil neznámi tieň. Otočila hlavu k starej žene so špicatým čiernym klobúkom na hlave.
,,Nemáte vyučovanie?"
,,Nie. Mám voľno."
Žena prikývla a odišla. Vôbec si nemyslela, že by to bolo také ľahké. Pre istotu sa brala preč, lebo jeden nikdy nevedel. Muža našla o dva stoly ďalej, kde sedela už len hŕstka opozdilcov. ,,Nejaká ženská sa ma pýtala či nemám vyučovanie, no dala pokoj, keď som spomenula, že mám voľno. Tu je to asi normálne. Mimochodom, mohol by si mi povedať svoje meno, aby som ťa v hlave nevolala stále sexy zadok."

Tristan

*Pri otázke ohľadom levíka nadvihol obočie, už na prvý pohľad bolo vidno, že ho jej otázka pobavila. Hlavou mu preletela myšlienka - keby tá vedela, no nič viac k tomu nepovedal. Boli veci, ktoré boli lepšie len v jeho hlave. Preto sa rovnako ako ona pridal k svojim, usadil k potenciálnym spolužakom a natiahol sa po párky a pečivo, nejakú tú zeleninu. Bol to základ, niečo mäsité, no potom si doprial aj to sladké, lievance, palacinky a kadečo iné, čo on ale veľmi pomenovať nemohol, pretože takú stravu nepoznal. Tam kde doteraz bol, v tej diere, tam sa také jedlo nedávalo. A teraz sa napchával, bol dosť veľký takže aj jeho žalúdok dokázal spratať dosť jedla. Mal uriti pohľady iných, proste gniavil ako taký štrotovač na odpadky. Popri snažení sa spraviť si poriadok v preplnených ústach sa obzeral, snažiac sa niečo zachytiť, no zachytil akurát tak prilietajúce sovy s poštou. Niečo mu to hovorilo, aj keď sa mu zdalo že to skôr videl v nejakom filme než v knihe. Žeby to nebol taký brak, alebo sa sfilmovali už aj braky? Netušil, no radšej ďalej jedol. Začínal mať pocit, že ak na niečo v tjeto hre umrie, tak to bude na prasknutie. Keď začul za sebou Foxy, trochu sa posunul nech si sadne, on ešte chcel dojsť a dopiť čaj. Požul a potom zareagoval, nechcel byť zase nevychovaný že jej skončia nejaké zbytky na tvári.* Dobré pre nás, lebo ako žeby sa mi chcelo rátať nejaké príklady sa nedá povedať. Matika nikdy nebola moja silná stránka a nemám ani potuchy, aký máme rozvrh...*Odvetil, práve keď okolo nich precádzali dve uchichotané dievčatá a mleli čosi o chlapcovi z transfigurácie. Len pokrútil hlavou, toto bola isto psychiatria.* Líštička mala by si sa venovať viac okoliu než môjmu zadku, ale som Tristan. *Napokon, nech už ju držali v tých putách pre čokoľvek, s jej jazýčkom a postojom, ktorý nezahrnal paniku nech niečo robia ale pokojné raňajkovanie, to vyzeralo celkom sľubne.*

Foxy

*Sadla si na ponúkané miesto, predsa ťahať chlapa od jedla to bola najväčšia chyba v živote. Omyl nehodný nápravy. Nanajvýš, ak mal jeho mozog podať potrebný výkon, musel kdesi nabrať energiu. Nech si vedci trepú, že najlepšie sa premýšľa hladnému žalúdku. Je to pravda, no nad jedlom. Preto si ona ešte do ruky vzala chlebíček, aby nesmútila za tak skvelými raňajkami. Mohli by ostať aspoň na obed, veď tu zas tak zle nebolo, keď si nepripúšťali ten cvokhouse navôkol.* Pochybujem, že tu by ťa postretla matika. Skôr nejaké predmety, ktoré znejú ako keby si niekto kýchol. *Tie dve dievčatá jej to rečami o transfigurácii iba potvrdzovali. Vlastne ani nechcela vedieť, o čom to asi celé je. Patológia znela sľubnejšie.* Dobre Tristan, tak ak nemám obdivovať tvoj majestátny zadok, čo tak navštíviť transfiguráciu? Počul si ich? Istotne výstavný kus. *Zasnene si podoprela rukou hlavu, v predstieranom snívaní za tým neznámym, ale o pár sekúnd sa už na sebe smiala. Sex jej chýbal, lenže nemienila sa znížiť k styku s maloletými. Trpezlivo čakala na koniec Tristanovej konzumácie a akonáhle vstal, zopakovala jeho pohyb.* Takže, dúfam, že ty vieš ako vyzerá tá žaba, po ktorú sme prišli, lebo mne nič také nikto nepovedal. Príde mi to ako podstatná informácia. *Kráčala pár krokov za ním, stále sa obzerajúc po sieni. V hale ju zas upútali veľké hodiny, kde sa sypali kamene štyroch farieb. Zarazene podišla bližšie, čítajúc nadpisy nad každou nádobou.* Chrabromil, Slizolin, Bystrohlav, Bifľomor... *Vybuchla smiechom pri pohľade na toho jazveca. Zhodou náhod sídlil na Tristanovej hrudi.* Bifľoškooo. Za to to moje zaradenie znie ako pohlavná choroba. Teda neviem kto obišiel lepšie. Ale, teraz by sme sa mali na čomsi dohodnúť. Teba menujem za inteligentného člena nášho tímu, ja som ten krajší.


//Pri tej otázke o levíkovi ma napadlo či náhodou neni zoofil. //

Tristan, Snape

*Pozerel na jazveca na svojom oblečení a nadvihol obočie.* Vidím že som sa zbytočne obával o svoju hlúposť, vididteľne na tom nie som tak zle ako som si myslel. *Zaškeril sa a pozrel na toho leva. Radšej nešiel špekulovať, čo znamenal, skôr pozrel za tými dievčatami.* Podľa mňa majú jedenásť alebo dvanásť rokov, videl som tu aj starších jedincov, nepridáme sa radšej k nim? *Navrhol a ukázal na skupinku s hadom v erbe, ktorý sa práve zberali a vyzerali na tých najstarších, čo tu dnes mal možnosť vidieť.* Vyzerajú dosť úlisne. *Dodal len tak bokom a snažil sa rozpoznať, čo to mali za knihy. Len čo sa jeden z chlapcov natočil správnym smerom, mal možnosť prečítať si čo tam bolo napísané, napriek drobnučkému písmu. Oči mal ako jastrab.* Elixíry. Budeme si miešať polievočky? *Drgol do nej a keď sa chlapci pohli, pohol sa aj on aj keď pohľad uprel na Foxy.* Ani ty netušíš ako vyzerá? Vidím že naša príprava pozostávala z radu výhražok namiesto toho, čo nám bolo najviac treba...*Len pokrútil hlavou nad tou absurdnosťou, aká sa tým hlupákom v laboratóriách podarila. Hlavne že tá jej dceruška bola priorita.* No nič Foxy z Chrab...romilu, čas ísť variť elixíri. Možno nás naučia niečo zaujímavé, elixír večnej mladosti...*Uškrnul sa a ako kráčali, uvedomoval si, že kráčajú k akýmsi žalárom. Krásne prostredie.* Slečna menovaná za krajšiu, toto prostredie sa k tebe vôbec nehodí. *Rýpol do nej a ako zahol, uvedomil si, že tá skupinka sa im kdesi stratia. Parádka. Napriek tomu ako typický chlap, proste kráčal, akoby vedel kam mierili. Zabočil do prvých dverí, ktoré našiel a tam len tak zastavil od ľaku. Vpredu postával akýsi čudný pajác, s čiernymi ulízanými vlasmi, v čiernom habite a výrazom, že aj na pohrebe ľudia vyzerajú veselšie. Bolo tam chladno, aj keď Tristan s niečím takým problém nemával, len to registroval. Na stenách boli rôzne zaváracie poháre v ktorých plávali rôzne živočíchy. Tristan nadvihol obočie, no nie vyššie, než bolo toho chlapa.* Chrabromil, Bifľomor desať bodov dole! *Vyhlásil a kývol, nech sa usadia. Zjavne ho tiež neštvalo, že tam sedeli deti. Asi také ako tie, ktorými pohrdol v jedálni. Potiahol Foxi do zadného radu a ten chlapík si pokračoval, zjavne tam kde skončil než im hodinu narušili. Vlastne nie, hlavu otočil práve k Foxy, zjavne levíky nemal rád a vychŕlil na ňu otázku: "Slečna, čo získam, ak pridám do odvaru paliny pravej drvený koreň asfodelu?" Prepaľoval ju tým svojim pohľadom.*



/si mu teda dala ale tak možnoooo...možno má skrytú identitu /

Foxy

https://www.youtube.com/watch?v=GTXBLyp7_Dw

*Zavrtela hlavou. Ona nikdy nebola z tých, ktorý by druhých podceňovali, práve naopak, vedela oceniť kvality nepriateľa, aj keď našťastie Tristan nebol žiaden nepriateľ, ale jej spojenec. Predsa by nedávalo podstatný titul najinteligentnejšieho, iba takému hocijakému okoloidúcemu. Hoc sa to pokojne stať mohlo, keby mal lepší zadok, než on.* Zase raz dobrý nápad. Ty ma neprestávaš udivovať. *Snažila sa vyslať pohľad smerom, ktorým hľadel on, no nič špeciálne nevidela, takže to musela nechať na jeho jazvečí zrak. Pokrčila ramenami, vykročiac za chlapcami s podivnými knihami. Asi by si mali rýchlo zvyknúť, že v tejto hre ich môže postretnúť kadejaká čudná vec. Zasyčala. Keďže ani on nevedel ako doktorkina žaba vyzerá, museli si to zistiť sami, napriek tomu, že ju teraz vôbec nenapadalo ako na to. Časom sa k nej hádam nejako dostanú. Teda, za predpokladu žiadneho predčasného úmrtia v ich, alebo jej radách. Zaškerila sa nad elixírom večnej mladosti. Veľkým pozitívom tejto trápnej akcie bol jej partner. Keby bol inej povahy, asi by už vymýšlala recept na jeho zbavenie.* Nuž, elixír večnej mladosti by bodol, aby som mohla byť krásnym členom tímu čo najdlhšie. *Udivene hltala atmosféru tohto švihnutého miesta. Musela uznať, malo to niečo do seba. Tristanova poznámka sa nezaobišla bez potrestania šťuchnutím medzi rebrá.* Ty buď rád, že ťa ešte potrebujem. *Len čo sa ocitli na konci chodby, prešli do miestnosti, kde vpredu ako strážny pes, číhal nesympatický chlap s odporným pohľadom. Keby sa dalo pohľadom zabíjať, on by problém nemal. Mohol by ma to naučiť. Odula peru, keď ich pripravil o body. Síce žiaden nedostala za vlastnú snahu, avšak napriek tomu sa jej dotkol. Musela sa veľmi premáhať, aby na neho hneď neskočila. Dej knihy sa nedal obchádzať, on bol vyššie postavený, ona obyčajná študentka. Nechala sa teda Tristanom potiahnuť do zadu, kam veľmi hlučne napratala svoje pozadie, gániac ako taký sup na veveričku, ktorá nie a nie otrčiť kopytá. Po chvíľke Hnusák otočil pohĺad znovu k nej, zadávajúc jej nezmyselnú otázku, no a tá ju samozrejme v sekunde rozosmiala. Až sa jej po lícach skotúlali slzy. Položila hlavu na lavicu, pokračujúc v smiechu.
,,Je vám niečo smiešne slečna? Pýtam sa znovu, čo získam, ak pridám do odvaru paliny pravej drvený koreň asfodelu"
,,Odvar paliny s drveným koreňom asfodelu? Fuj, to by som nepila, len by to rozdráždilo hrdlo."
Troška krotiac smiech, zdvihla hlavu k chlapovej tvári. Mala pocit, že o chvíľu mu vybuchne hlava od zlosti. Sklonil sa k svojmu stolu, čosi zúrivo škrabajúc na pergamen. ,,Poďte sem!"
Pozrúc na Tristana, vstala a kráčala si po pergamen.
,,Toto dáte profesorke MgGonagallovej. Nejaké otázku?"
,,Áno. Kto to je a kde ju nájdem."
,,Vypadnite! A Chrabromil sto bodov dolu."
Polkou triedy sa ozval zronený šum, dokonca zapoćula nadávky. Mala pocit, že ak nezmizne, rýchlo ju ukameňujú. Preto sa stále krčiac od smiechu, vybehla von, netušiac, čo bude teraz robiť.*

Tristan

*Keď Tristan započul tú podivnú otázku, len mu šklblo kútikmi pier a čakal čo z nej vypadne. Nepredpokladal že niečo rozumné a bol rád že sa to nespýtal jeho, hneď by mu odobrala titul toho inteligentného a byť sa s ňou o titul toho najkrajšieho člena týmu nemohol. Keď videl ako sa zložila na lavici od prívalu smiechu, musel odvrátiť tvár, aby to nerozosmialo aj jeho, ani nie tak otázka ako to ako sa ona smiala. Postrehol zhrozené pohľady chlavne ostatných levíkov, tie zelené ksichty od hadov vyzerali priam nadšene. Asi pre tie body, čo im strhli, zjavne to tu znamenalo niečo podstatnejšie než sa im zdalo. Niežeby to zrovna ich dvoch malo trápiť. Keď ju poslal do trantárie, do sa mu už nepáčilo, bola tam nuda, nemohla ho takto zradiť.
"Myslím že je zmätená, veľa sa najedla a puding jej ucpal pamäť, radšej jej tú MgGo...logovú pôjdem ukázať. Ve´d chápete..." Nečakal až ten chlap niečo povie a strhne body aj bifľošom, už aj vstával a prášil preč. S jeho ušami počul ako sa Foxy vonku smiala. Počul ako na neho niečo Snape zasyčal, súdil že aj on prišiel práve o dosť bodov, no bol rád, že nepočul číslo.* To už čo je, nevydržali sme na tej hodine ani dve minúty! Takto z nás nijaký študenti nebudú! Chceš prepadnúť? *Oboril sa na ňu s predstieranou hrôzou bifloša. Potom sa jeho tvár uvoľnila a on sa rozhliadol. Nemal potuchy koho hľadajú, kde sú a čo chcú vôbec robiť. Potom aby tu neumrelo už toľko ľudí, toľké zmätky.*

Foxy, Dobby

*Rozbehla sa za najbližší roh, aby stena aspoň trocha pohltila jej smiech, ktorý sa nechcel zastaviť. Dávno nezažila taký výbuch, nuž sa tomu poddala. Akonáhle začula otvorenie dverí, opatrne v kŕčoch vytrčila hlavu na prieskum. Dúfala len, že to nie je ten chlap s nejakou vodičkou, ktorá keď sa dotkne jej krásnej pokožky, stane sa žabou. Našťastie sa jej naskytol výhľad na Tristanovu tvár, čo v nej spustilo ďalší príval natešeným emóciám, nehovoriac o jeho slovách.* H..hh..heej...dob..dobré dievčatá...ssssa...dostanú do neba, zlé...všade. A..aa..ale čo s tebou? *Utrela si ďalší prúd sĺz kropiaci jej líca. Schytila bifľoška za habit a trasúc sa stále od potláčaného smiechu, vybrala sa radšej prečo od tohto miesta. Cestou zo žalárov sa pomaly upokojovala, predýchala celý ošiaľ a vystúpiac prvým krokom na podlahu haly, bola v normálnom stave. Na Tristana sa otočila s pokojom v tvári, hoc v očiach jej stále svietili dozvuky prechádzajúceho ošiaľu. Nezastavovala, kráčala nevedno prečo k obrovským schodom.* Dobre, nie, že by sa mi nepáčila sloboda, ale zase predstava tých úmrtí v tejto hre ma nejako neteší na duši, nie som psychopat, to by ma držali na psychiatrii. Preto navrhujem dať si zhrnutie, ktoré urobím ja, lebo ty si ten inteligentný a nechcem pri tebe vyzerať úplne tupo. No aby som ti nejedla kašičku slávy, podám to v tej najjednoduchšej verzii, v akej zvládnem. Napriek tomu, že táto šialená hra je sprisahaním nejakého blázna, ktorému mimochodom po návrate nakopem riť, je hra. Áno je to neuveriteľné, prišla som na to! Tak buď ticho. Pokračujem. Každá hra má nejaké pravidlá, nejakú podstatu čo treba spraviť, aby si postúpil vyššie. Nám stačí zistiť, akým štýlom sa budeme prelúskávať levelmi. Pravdepodobne to nebude zbieraním fazuliek. A na našu smolu určite nie ani raňajkové menu s obedom zadarmo. Napriek tomu, že taká hra by sa mi veľmi páčila. *Nasala dostatok kyslíka do pľúc. Akosi zabudla dýchať, no teraz mal kopu priestoru na vyjadrenie Tristan. Vystupujúc po schodoch, zablúdila pohľadom na zúboženého pokrčeného tvora podobného kryse, vlečúceho sa oproti nim. Keď si to uvedomila, zvreskla a rýchlo sa presunula za Tristana. Zaprela sa o jeho chrbát, aby ho poprípade obetovala za svoj život.* Čo je to *Pri jej vreskote stvorenie zdvihlo hlavu k nim. Oči mu zalievali slzy. Čosi si to húdlo popod nos.
,,Harry Potter nemať Dobbyho rád. Harry Potter kedysi zachrániť Dobbyho a dnes sa k nemu správať ako odpad. Ale to nie vina Harry Pottera. To ten Malfoyovie chlapec. On z Harry Pottera spraviť zlého chlapca."
Opatrne sa vyklonila spoza Tristanovho zátylku, šepkajúc mu do ucha. ,,Kto je Harry Potter?"

Tristan

Nato že máš byť za peknú si aj celkom múdra. *Zaškeril sa na ňu, keď tak počúval jej slová o pravidlách hry a tom všetko ostatnom. Malo to naozaj logiku, istotne tu bolo niečo, čo bolo treba urobiť. Zachrániť princeznú, zabiť draka, ukradnúť poklad, čokoľvek. Lenže ako na to chceli prísť, keď viditeľne ani jeden z nich nepoznal v akej knihe sa nachádzali? To videla ko problém číslo jedna, väčší než to decko čo hľadali. Teda, s ním by mohol byť problém, ak by to tu nedožilo. Ale v podstate ak oni prejdú túto časť, posunie to i ju či nie? Prišli do rovnakej hry takže akoby v tom boli spolu. Aspoň v tom chcel veriť. Vlastne veril. Mlčky kráčal, ponoril hlavu do sledu myšlienok a popri tom sa obzeral.* Inak, aj tebe sa hýbu tí ľudia v obrazoch a schodištia, či ma len ovanuli výpary z tých kotlíkov v žalároch? *Byť v svete kde viditeľne nefungovali rovnaké fyzikálne zákony ako v tom ktorý poznal bolo dosť nepríjemné a neisté, aj keď keď si uvedomil čím je on, vedel že by mal držať hubu a krok a neuvažovať nad osobami v obrazoch. V zamyslení si nevšimol tú malú krysopotvorku, až keď Foxy zapišťala a schovala sa za neho. Neveriacky sa zahľadel smerom tam, aj on zachytil meno Harry Potter a to mu známe bolo.* Doriti, nevolala sa tak nejaká kniha? Prípadne nebolo ich viac? Sa mi zdá že chlapi z nášho projektu čosi také mali pustené a smiali sa na tom, ako to môže niekto sledovať. *Začínal ľutovať že k nim neposadil aj svoj zadok.* Poď, ideme sa zoznámiť. *Otočil hlavu k Foxy a uškrnul sa.* Ale neboj sa, pokojne ti budem slúžiť ako štít, keby ti to náhodou chcelo dať boštek na líčko. *Zachechtal sa a pohol sa za tým tvorom.* Ahoj. *Pozdravil veselým hlasom.* Zachytili sme tvoje slová, tak sme sa chceli spýtať či ti treba nejako pomôcť...čo sa stalo s Harrym? *Priezvisko vynechal, nech vyzerajú, že sú s ním aspoň trokšu kamaráti.*

Foxy, Dobby

*Nevenovala Tristanovím slovám nejakú prehnanú pozornosť. Skôr pohľadom kontrolovala toho čudného tvora. Teraz, keď si ho pozorne prezrela, mohla usúdiť, že to teda potkan nebol. Ale vážne sa zľakla. Dokonca dopustila nevhodnú reakciu pre jeho oči. Nechcela mu do rúk vložiť takýto tromf, aby si o nej myslel, že sa niečoho bojí, lenže musela uznať, nikdy v živote nevidela nič ohavnejšie a zároveň tak milo hladiace. Nevšímala si slzy rinúce sa z obrovských očí. Po jeho slovách sa prebrala z tranzu, napraviac si habit, aby ukázala, že sa nič nestalo. Jednoducho z toho nemusel robiť vedu, avšak on ju robil. Nechutne na neho zazrela.* Toto si necháš pre seba, inak ti ufiknem tvoje náradie a vopchám ti ho do úst namiesto budúcich raňajok! *Zasyčala na neho, následne nahodiac najsladší úsmev vlastnej tváre, venujúc ho stvore. Síce kráčala za Tristanom rozhodným krokom, aj tak si udržiavala jemný odstup, stále v bezpečnej vzdialenosti od nepoznanej bytosti. A hlavne, jeho chrbát ponúkal toľko bezpečia. Vrah, nevrah, som furt žena. Započúvala sa teda do rozhovoru tých dvoch, ponechajúc si dočasne status diváka.
,,Vy poznať Harryho? To vy potom musieť spozorovať zmenu na pánovi. Ešte pred pár dňami bol normálny, ale zrazu sa ako pod vplyvom nejakého kúzla skamarátil s pánom Malfoyom. Viete, nikdy sa neznášali."
Popri počúvaní sa jej nedalo nebehať očami po čude. Divnými paprčkami si žuhval krikľavo žltý sveter a na nohách mal tenisky iných farieb. Zmysel pre módu teda nemal.
,,Malfoy a Harry?"
Stvora smutne prikývla. Podozrievavo si šúchajúc bradu, pozrela nenápadne na Tristana či aj jemu napadlo to isté.*

Tristan

*Mlčky počúval to malé stvorenie a bolo mu ho normálne ľúto. Bolo to také milé, aspoň jemu tak pripadalo. A také strašne smutné. Najradšej by to poškrabkla na hlave či niečo podobné. Na jej vyhrážku nereagoval, nemal potrebu to na ňu niekde vyťahovať, iba ako pri jeho vlastom rýpaní. Údery pod pás nezvykol dávať, ak teda nemusel. Sústredil sa radšej na malé stvorenie a snažils a nekrečiť čelom. Takže Harry a Malfoy, kedysi nepriatelia teraz sú kamaráti, kazilo to Harryho, hlavného hrdinu príbehu. Mal taký pocit, že tak to asi v origninály nebolo. Pozrel na Fosy, tá sa na neho pozerala už skôr. Začínal pochybovať o tom či bol ten čo mu dopínalo rýchlejšie.* To nič, my skúsime Harryho priviesť späť do sveta nás dobrých dobre? Pán Malfoy nebude problém, nejako mu dohovoríme dobre? *Mal čo robiť aby toho malého naozaj nepoškrabkal po halve.* Foxy, poď, ideme ich rovno pohľadať. Vieš ako sa hovorí o tom odkladaní vecí. *On si vlastne nespomínal ako to bolo, no pointa hádam bola v jeho činoch. Jemne ju potiahol preč na tie pohyblivé schody a pozrel na ňu.* Neviema ko vyzrá Harry, ani ako Malfoy ale to mal si chcem adoptovať. *Zaškeril sa na ňu.* Inak súdim z tvojho pohľadu, že nás napadlo to isté. Treba odstrániť Malfoya, nech je to dočerta hockto. *Na jeho vkus tu bolo veľa detí, všade navôkol, on ich moc nestretával tam kde bol doteraz. Bolo to čudné a ani si nebol istý, ako sa s nimi poriadne má komunikovať. Už si nepamatal kedy naposledy s nejakým hovoril. Skôr ako vstúpil do prejektu.*

Foxy

*Prikývla na Tristanovo utešovanie obludnej stvory. Aj tak nemali na výber, keďže to bol pravdepodobne kľúč do ďalšieho levelu. Čím skôr sa dostanú z tohto podivného prostredia, tým lepšie. Mala totiž pocit, že Tristanovi to začínalo udierať na mozog. Nechala sa odtiahnuť k pohyblivým schodom. Nohu na ne položila s obrovskou nevôľou. Zamračila sa pri známke o adopcii. Zaprisahala sa, že pri zmienke uskutočnenia tohto plánu sa od neho nenápadne vyparí.* Nechceš tu ostať? Bude vám to spolu svedčať. Upletiem vám rovnaké svetre s nechutným vzorom. Ale áno, Malfoy nám kazí Harryho. To bude asi ten zlý chlapec. *Uškrnula sa pri nevhodnej predstave. Tá by sa veru do slušnej knihy nehodila. Museli niekde začať, avšak ona vôbec nemala potuchy kde by to malo byť. Nastražila uši okolo chodiacich deciek. Moźno začínala byť paranoidná, ale jej ucho pravdepodobne zachytilo to zvrátené meno. Na vrchu schodiska stál húf staršie vyzerajúcich dievčat s arogantnými maskami, pery mučili vo falošnom chichote. Otrčila peru pri tom výjave. Najradšej by ich naučila lietať poza zábradlie, no teraz potrebovala ich pomoc. Nechala Tristana za sebou, lámajúc si nohy v behu za tými fiflenami.
,,Neviete kde nájdem Malfoya?"
Ich pohľady okamžite smerovali na levíka, im habity zdobil hadík. Čiernovláska uprostred sa znovu zachichotala. ,,Prečo by sme ti to mali povedať?"
Mala pocit, že sa jej cez nos vyderie kúdol pary. No stále udržiavala vnútorný pokoj. Nemohla si nevšimnúť tie úsmevy pri pohľade na Tristana. S úškrnom zdvihla ruky obranne do vzduchu. ,,Moja chyba chudery."
Ešte sa nedostala úplne do svojho živlu, lenže to bolo iba ich šťastie. Napriek nulovej informovanosti sa k Tristanovi vracala pokojne.
,,Citrónik, zvládneš zbaliť hŕstku neokrôchanych pubertiačok? Za odmenu si pohovoríme o tom revajúcom čudu." Zaklipkala mihalnicami, napodobňujúc ten pohľad, aby ju hneď nezrušil.*

Tristan

*Kráčajúc schodiskom sa zameral na hýbajúce sa obrazy okolo neho a nedalo mu znovu nepomyslieť na otázku, čo za drogy autor tejto knihy bral, keď písal niečo takéto. Foxy pridala a on mal teda jej chrbát a zadok pred sebou, no sám do kroku nepridal. Pohľad na tie dievčatá čo boli hádam ešte pod zákonom a správali sa presne tak ako všetky divčatá ktorým sa v mladosti vyhýbal sa mu nepozdával. Preto bol rád že iniciatívu prebrala Foxy, niežeby zaznamenala nejaký úspech. Zdalo sa, že hady neboli vôbec príjemnou skupinkou ľudí. Alebo nemali radi levíkov. Snažil sa zamyslieť nad tým všetkým, hady boli slizké a možno podľa toho aj zadeľovali do jednotlivých farbičiek. Keď sa k nemu vracala, už podľa toho výrazu vedel že dievčatá jej nepomohli. Jeho výraz po jej požiadavke vyzeral presne tak, akoby ten zmieňovaný citrónik zjedol. A viac ako jeden mesiačik. Sťažka si pri pohľade na skupinku vzdychol a keď videl tie úsmevy ktorými ho obdarovávali naprike nepeknej jazve na líci, prekonal sa a usmial sa na ne, najlepšie ako dokázal, aj keď to od úprimného úsmevu malo ďaleko.* Cítim sa ako pedofil. *Poznamenal a cítil sa aj ako pako v tom odeve, nepripadal si moc mužne, najmužnejšia bola asi tá jazva.* Za toto si ho adoptujem aby si vedela. *Povedal a pohol sa k dievčatám. Tie do seba s chichotom drgali, netušil čo sa im mohlo hýbať hlavou, či mali pocit že bol slepý a nevidel to. Plytké dievčatá, chce to plytké reči... Až taký istý si zase nebol v rámci týchto úvah, on sa im naozaj vyhýbal. Kým bol na škole, všetky divčatá ktoré kedy mal spoznal normálne, proste nejako, nebol žiaden krásavec aby si ho také ako oni všímali. Tváriť sa že som dajaký nafúkaný futbalista mi asi nepomôže... Mal opravnený pocit myslieť si, že v svete pohyblivých obrazov a schodov futbal nepozanjú. Zastal pred nimi s úsmevom na tvári a snažil sa spomenúť na všetky tie hlúpe reči, ktoré by hádam každé normálne dievča dohnali k pocitu prevrátenia očí alebo zhnuseniu.* Ahojte. *Napokon tam nebol schopný dať nijaké plytké oslovenie, len ostal pri tom svojom úsmeve. Vnímal že na neho všetky do jednej pozerali, odrazvili sa a čakali čo z neho vypadne. On zvažoval hlavne to, čo povedať a nebiť za hlupáka v tomto svete. Napokon mu pomohla jedna čiernovlasá hadica.
"Tvoja kamarátka sa vari chcela Dracovi posťažovať, že Potter mal patriť k nám a nie k nim?"
Tristan na chvíľu uvažoval o kom to hovorí, no predsa len niečo z tej inteligencie mal, aby si spojil dve základné veci. Mená a to, že Harry Potter patril k levíkom.
"Nie je to moja kamarátka, mala veľké reči v knižnici ohľadom toho čo by povedala Dracovi, tak som s ňou uzavrel stávku, že nech teda ukáže tú svoju odvahu. Preto ho hľadáme, nech sa predvedie." Vymyslel si prvú vec aká prišla jeho mysli napomoc. V diaľke započul pár čudných vecí ktoré mu nešli do hlavy, no nepozrel tým smerom, síce "načúval" no tváril sa že počúval tieto tu.
"Ale ale...no to si pozriem. Draco trénuje vonku metlobal."
Mal čo robiť aby sa nezatváril znovu ako citrónik. čo hrali hokej s metlami? Žiarivo sa na ne usmial, poďakoval im a pobral sa späť za Foxy. Ani sa nemusel otočiť a vnímal, že tá skupink sa pobrala za ním v dostatočnej vzdialenosti. Zjavne chceli vidieť Foxy v priamom prenose.* Metlobal, vonku.

Foxy

*Spýtavo na neho hľadela, pripravená použiť aj veľmi logické argumenty, na konci doplnené veľmi zvrhlými. Nakoniec ich ani vytiahnuť na svetlo sveta nemusela. Uškrnula sa nad poznámkou o pedofilovi. Zdieľala jeho bolesť, vlastne ďakovala si, že vymyslela tak dobrý plán, najmä ak sa nevzťahoval na ňu. Mala by to robiť častejšie. Len čo sa šomrajúc vybral k tým hadím mrchám, div nenadskočila na mieste. Ale v čas to ustála, nemohli vidieť takú reakciu, inak by šípili pykle. Áno, vyzerali úplne tupo, lenže práve také osoby väčšinou predstavovali hrozbu pre okolie, keď ste od nich nič neočakávali. Presunula pozornosť k nemu a jeho rečiam. Nestáli ďaleko, takže sa jej ponúkalo každé jedno slovo ako na tácke. Skoro jej až obočie vybehlo, lebo tie slová, ktoré sa z neho ťahali jej nemohli zavariť väčšmi. Vlastne rozhodne nemala problém povedať Dracovi svoje. Horší bol obsah toho výlevu, predsa ono sa ťažko niekomu kydá na hlavu, ak ho aspoň trocha nepoznáte. Pokrčila plecami. Nuž, videla to na čistú improvizáciu. Roky sa s ňou kamarátila, nemalo to byť nič nové. Pre zmenu sa teraz krotila, aby ho netresla po hlave. Istotne jej chcel vrátiť to balenie. Nezazrela po ňom výhražne, plánovala odvetu odsunúť na neskôr. Viac ju totiž zamestnávali v uvažovaní devy, spokojne kráčajúce za ním. Bez slova sa otočila, dusiac nadávky v útrobách ústnej dutiny. Skutočne povedal metlobal? Skoro jej očká vybehli a ona by ich zbierala po podlahe. Nešla sa radšej púšťať do úvah, nechcela prosto vedieť čo to je. Nemohla za to, že všetko tu znelo ako nadávka. Kráčala teda hrdo von, hruď vypnutá široko vpred. V skutočnosti sa nechala viesť chlapcami s metlami v rukách. Možno išli zametať ihrisko. Nasledujúc ich kroky von zo školy, po schodoch, rozhliadala sa na okolo s jemným vetríkom vo vlasoch. Aspoň vychytali teplú klímu, lebo v zime by sa ozaj nestrúhala von, Draco-Nedraco. Šliapajúc bezohľadne po tráve, s povzdychom uprela zrak pred seba, keď to zbadala. Vysoko vo vzduchu sa pohybovali postavy, krúžiace okolo troch obručí. Akonáhle podišli bližšie, rozoznala metly. Naozaj musela zaklipkať očami, aby sa uistila, že to nebol sen. Zarazene natočila hlavu k Tristanovi, uvedomiac si, že zastali. Pravdepodobne to vyvolala ona, keďže všetky oči ju prebodávali.
,,Nebodaj si pustila do gatí?"
Zachovala si chladnú hlavu. Oprela sa oporne pohľadom do Tristana a nasadila zvyčajný úškrn. ,,Ale nie klobáska, hej myslím teba, čo máš ten habit taký napasovaný. Len som sledovala, ktorý je Malfoy. Tamten, lieta úboho!" Strčila prstom do vzduchu, primerane úrovni jednej osoby. Musela z nich vymámiť, ktorý je vlastne Malfoy, ešte by totiž nadala cudziemu. Po schladení hadiačok sa vybrala za tými chlapcami, aby jej neušli. Cítila z nich bezpećie, možno preto, že aj oni boli levíky.*