*Ako sa oddávna vraví, v najlepšom treba prestať, alebo niekto prestane za vás. Tak to bolo aj teraz. Vychutnávajúc si okamih pravdy, kedy platilo, že stará láska nehrdzavie, mu osud nedovolil nadlho. Ani nevediac ako, odrazu už stál od Amacaraky na niekoľko metrov vzdialený, so zmäteným výrazom v tvári. Z dverí vykúkala tvár neznámemu mužovi. Po pár slovách Ian strnul. Amacaraka sa naopak zrútila. Stál tam, akoby sa ho to netýkalo. Akoby všetko bolo vzdialené a pohltené v mydlovej bubline, z ktorej by len on unikol. Manžel...zomrel...ona...plače...ty...tu... Útržky viet nahradili predchádzajúce myšlienky. Už nemyslel na to, ako sa za jeden večer zmenil jeho koketný a uštipačný prístup na bezmocného a zaľúbeného muža... Nevedel, čo robiť. Má ísť k nej, objať ju, ukľudniť, alebo vziať nohy na plecia a zdrhnúť? Čo by Am prijala? Ešte si riadne neuvedomoval, že to vlastne on je na vine, že kvôli nemu Mike Morgen už neuzrie svetlo sveta. Ale uvedomoval si, že Am musí mať hrozné výčitky. V minútach, kedy jej manžel prišiel o život, ona sa bozkávala so svojou vysokoškolskou láskou.* Eh...ja... prepáč, stretneme sa neskôr,* v hrdle mal guču a hlas mu preskakoval. Nebolo správne že ju opustil v tejto chvíli, ale bolo by správne, začať ju hladiť a prihovárať sa jej? Jedným krokom prejde k dverám a panicky ich za sebou zaklapne. Zbabelec Ian! Naničhodník Ianian! Pomalé kroky sa zmenia v beh a on zmizne v prítmí chodby, odkiaľ sa nedávno vynoril, s pocitmi, aké už dávno nezažil. Láska, strach, výčitky...*
Po apríl 06 2009, 13:51
