Domov kráľovskej rodiny Yagami na Telarione

//nemali by sme nahodou ist niekde do inej temy? //

*Keď ju zdvihol na ruky, chytila ho ešte pevnejšie, aby mu nevykĺzla, no nepozrela naňho, ani mu nič nepovedala. Len sa mĺčky nechala ním niesť a vychutnávala si tú chvíľu, keď mohla cítiť jeho blízkosť. Plne mu oddaná zavrela oči a neotvorila ich ani vtedy, keď si ju posadil na stehno. Bolo jej s ním tak krásne, no vedela, že to mohlo byť aj krajšie, nebyť toho, keby bola možno menej horlivá. Nečakala na svoju otázku odpoveď, a ani nežiadala od Thomasa rozumnejšie vysvetlenie, ani sama nevedela, čo od tejto otázky očakávala... Oči otvorila až vtedy, keď jej Thomas hlavu obrátil k nemu. Stále ho držala okolo krku neschopná sa ho vzdať. Hľadela naňho a on hľadel na ňu, rozprával a Yuki vnímala každé jeho slovo, každý pohyb jeho pier, každý jeho menší pohyb. Vnímala ho jasne, úplne celého a tak krásneho. Ako pokušenie, nad ktorým práve prehrala, no ono jej ponúkalo druhú šancu, ktorej by sa mala chytiť, napriek tomu, ako po tomto pokušení túžila. „Prečo to teda neurobíš? Prečo ma do toho piesku nepoložíš a nepomiluješ sa so mnou? Prečo nás oboch nezbavíš toho utrpenia? Prečo...?“ Hľadela naňho s týmito nevyslovenými otázkami a premáhala samu seba, len aby dokázala udržať svoje túžby. Schúlila sa mu v náručí, uvoľnila svoje zovretie a chcela si objímuť ramená. No to už jej Thomas chytil pravú ruku a priložil si ju na hrudník. Cítila, ako mu bije srdce. Ako mu každým výdychom a nádychom klesá a stúpa trup a uvedomovala si, že tlkot ich sŕdc bol zosynchronizovaný. Zrazu jej to prišlo všetko ľúto. Prišlo jej ľúto toho, ako sa Thomas musel kvôli nej premáhať. Ľavú ruku položila na tú jeho, ktorou jej pridržiaval jej druhú ruku na srdci a počúvala jeho ďalšie slová, ktoré jej snáď učarovali najviac. Buď bola ona neskutočne hlúpa a naivná, ak si myslela, že toto je ten najlepší spôsob, ako ukázať Thomasovi svoju úplnú oddanosť, alebo to bol Thomas neskutočný klamár, ktorý sa práve takýmito krásnymi slovami snažil Yuki ešte viac napudiť. Počúvala jeho sladký šepot a ešte viac sa ním opíjala. Tak veľmi ho chcela, no ako aj u Thomasa, aj jej už niečo hovorilo, aby to radšej nechala tak. Avšak nevedela, ktoré jej našepkáva srdce a ktoré rozum. Veď srdce a rozum sú ako presýpacie hodiny – ak sa naplní jedno, druhé sa vyprázdni. Zavrela oči, keď ju Thomas pobozkal nežným bozkom a aj napriek jeho nežnosti cítila, ako ju bozkáva až niekde hlboko na duši. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Avšak nie slzy smútku či bolesti, ale slzy dojatia. Tento bozk jej pripadal ako ten ich prvý. Túžobný, nežný, skoro až nesmelý. Plný nádejí, očakávania a strachu z reakcie toho druhého. Oči nechala zatvorené aj keď sa ich pery od seba oddelili. Jednak preto, aby zadržala slzy, a jednak preto, aby Thomas nič nezbadal. Oprela sa o jeho rameno a keď uznala za vhodné, že už nebude rozoznateľné, že mala slzy v očiach, otvorila ich a pozrela na ich spojené ruky. Chytila do dlaní jeho ruku, ktorou jej ešte stále pridržiaval pravačku na hrudníku, zdvihla ju ku perám a jemne sa jej dotkla chvejúcimi sa perami.* Si ku mne taký láskavý... *Zašepkala s pohľadom upretým na ich rukách.* ...až sa niekedy pýtam, či si skutočný, či nie si len výplod mojej pobláznenej mysle, ktorá bola tak dlho sama. Ale vtedy, keď si pri mne, keď sa ťa môžem dotýkať, bozkávať ťa, vpíjať sa do tvojej vône, vtedy... *Zastaví sa a bruškami prstov jednej ruky mu prejde po tvári. Jemne, akoby sa bála, že je Thomas len prízrak, ktorý sa môže každú chvíľu vytratiť.* ...vtedy viem, že si skutočný, že mi neutekáš pomedzi prsty a vtedy ja žijem, Thomas. Vtedy si uvedomujem, že život dokáže byť aj nádherný a že je aj pre mňa. Nikdy nezabudnem na ten deň, keď sme sa zoznámili. Na náš tanec, bláznenie vo fontáne, či to, čo sa stalo v kajute na Thanatose. To všetko bolo to najkrajšie, čo ma mohlo v živote stretnúť a to len preto, že si tam bol ty. Len preto, že si ma hrial a ochraňoval svojím úsmevom a objatiami. To pre mňa znamená neuveriteľne veľa. *Povie rovnako potichu a viac sa k nemu pritúli. Opäť zavrie oči.* Za to všetko ti ďakujem. *Zašepká.* A je mi ľúto, že som ti svojimi činmi skomplikovala naše spoločné chvíle.


((Made by Yuki, Typed by Shiroi ==“ Bola sranda, hlavne pri „chytil ju za pravú pulku“ a „Yuuuu“))

/ Yuki to je skvele napísane...kam sa ja hrabem??? a velmi sa mi tam pacila ta uvaha s presypacimi hodinami /

(( jezis ved ja hrozne pisem ==" ale dakujem ))

************************O 3 mesiace***********************

Nech už ste sa za tie 3 mesiace dostali kamkoľvek, na začiatku by bolo dobré zhrnňť čo ste robili

* Dostat sa nepozorovane k bránam Telarionskeho palaca bolo ako pokusit sa vlamat do banky kde si nechutne bohaty miliardar ulozil diamant vecsi nez je polovoca tekvice. Za Miyu by vsak preliezol aj cez hradbu ostnatych drotov takže par systemovych zabezpeceni mu nerobilo nijaky problem. Teda asopn by nemalo, pomyslel si s uskrnom a aj nadalej pozorne sledoval okolie palaca. Pytat sa prečo jednoducho nevojde hlavnym vchodom by za inych okolnosti bolo namieste, ale pravda bola taka, že on, Dylan, tu teraz nemal čo robiť. Nemienil sa vsak na bojisko vratit bez toho aby aspon na chvilu neuvidel tvar tej, ktora mu pomohla preckat aj to strasne mucenie bezmala pred dvoma tyždnami ked padol do ruk enesianskej elitnej jednotky. Správu, ktoru mal doručit spojencom na Ar Sawraine a Gyro vsak z neho nevytiahli ani mensim kyselinovym kupelom. Pamtal si ako si od nich este vypytal zlatu kacicku do kupela len preto aby im dokazal, že z nich nema strach. Teraz ked bol v triezvejsom stave to aj trocu lutoval, pretože potom by nemusel tyžden stravit v nemocnici s otvorenou zlomeninou predlaktia.
Hliadky konecne zasli za roh a on mohol pouzit tajny vchod, ktory objavil v zaciatok svojej prace pre Telarion a princa Yagamiho. Preklinajuc svoju krivajucu nohu dostal sa takto až do izieb, ktore patrili obyvatelom zamku. Od ulavy si takmer vydychol ked sa dostal pred Miyuine dvere a sikovne ich odomkol aj napriek tomu že nemal kluc. Ked uz bol vnutri a Miyu nikde nevidel rozhodol sa že na nu pocka v jednom z velkych kresiel hned oproti dveram. Dlhe rukavy kosele mu zakryvali nepekne popaleniny na rukach a ani krivanie nebolo viditelne. Zatvoril oci a aj napriek tomu ako velmi chcel zostat hore znova upadol do strasnych snov, ktore ho v poslednom case prepadavali aj pocas bieleho dna.*

*Pred chvíľou odišla od Tessy, s ktorou sa zoznámila niekedy pred menej ako tromi mesiacmi. Už na prvý pohľad sa jej zdala sympatická a celkom rýchlo sa dali dokopy. Dnes mali ísť spolu do mesta nakupovať a preto si to namierila do svojej izby, aby sa predtým ešte osprchovala a prezliekla do niečoho slušnejšieho. Cestou k nej si prešla rukou po prívesku, ktorý dostala od Dylana a spomenula si, ako jej ho dal. Na chvíľu sa zasnila, aké by to bolo, keby nemusel ísť do tej hlúpej vojny.
Len čo sa ocitla pred svojou izbou, vytiahla si kľúč, no zjavne jej bol zbytočný. Niekto nechal odomknuté dvere. Pomaly preto vošla do miestnosti a obzrela sa po okolí.* Dylan? *zašepkala neveriacky, keď si uvedomila, že ho pred sebou vidí. Nebola si istá, či to nieje len halucinácia spôsobená tým, ako veľmi ho túžila znovu stretnúť. Spravila preto pár krokov až k nemu a jemne mu rukou prešla po tvári. Keď si uvedomila, že je skutočný a že spí, len sa usmiala a otočila sa zatvoriť za sebou dvere. Zrejme tu nebol oficiálne, nechcela preto riskovať, že by ho niekto videl. Nebola si istá, či ho má zobudiť, alebo nechať ďalej spať, aj keď druhá možnosť sa jej pozdávala omnoho viac.*

* Nevidel tvár toho muža, pretože tieň ukrýval jeho črty lepšie než by to dokázala akákoľvek maska. Videl iba obrys jeho paličkovitého tela a počul hlas, ktorý sa k tej jeho úboho vyzerajúcej telesnej schránke vôbec nehodil, pretože bol až neprirodzene hrubý.
- Myslíte si, že máte ešte nejakú šancu? Myslíte si, že vás príde niekto zachrániť?- ozval sa mužov diaboslký smiech a jeho silueta sa o krok priblížila k stoličke, na ktorej Dylan sedel.
Mal zvesenú hlavu, pretože svetlo, ktoré mu svietilo do očí bolo príliš ostré aby mu dokázal čeliť. Z kutika ust mu vytekal pramienok krvi a ako maly potocik si razil cestu spinou, ktorou mal zapadnutu tvar. Pri tych otázkach sa ticho rozosmial akoby mu dlhan prave povedal najlepsi vtip aky kedy pocul.
- Iba by prekážali...zachránim sa sam.- odvetil po chvili ked sa prestal smiať no skor nez dopovedal posledne slovo utrzil dalsi uder do brucha, ktory ho posunul na stolicke hlbsie medzi kovove tycky operadla...

Pocas spanku sa mu dych striedavo zrychloval a zase spomaloval pricom tvar sa mi skrivila bolestou akoby este aj vo sne citil prudkost toho uderu. Zrazu trhol hlavou nabok a preryvane dychajuc vyskočil z kresla akoby ho niečo bodlo. Chvilu trvalo kym si uvedomil kde to je. Zodvihol pohlad a oci sa mu stretli s tymi Miyuinymi.* Miyu ...* vydychol jej meno akoby nemohol uveriť, že ju ma opat pred sebou. Jeho modlitby sa splnili...v duchu za to dakoval Bohu. Stale vsak bol v takom ohromeni a bazni, že sa vobec nebol schopny pohnuť.*

*Keď si uvedomila, že sa prebral, len naňho hľadela, neschopná hocičo mu povedať. Po chvíli sa usmiala, prešla k nemu a namiesto pozdravu ho nežne pobozkala na pery.* Dobré ráno *zašepkala, len čo sa odtiahla, tváriac sa akoby ani nebol tri mesiace preč, niekde ďaleko vo vojne. Srdce jej však rýchlo bilo od radosti, že ho znovu vidí, môže sa ho dotýkať a pozerať sa do tých jeho nádherných očí v ktorých sa vždy strácala.* Hrozne si mi chýbal *vydýchla potichu a objala ho s pocitom, že už nikdy nemôže dovoliť, aby išiel preč.*

* Dych sa mu na malu chvilu zasekne v hrdle ked pociti dotyk Miyuinych pier na svojich. Boli take hrejive a upokojujuce rovnako ako jej objatie. Vyzeralo to tak akoby ani nikam neodisiel, akoby od ich posledneho stratnutia uplynul len vcerajsi den a nie cele tri mesiace. Prave to potreboval. Pri vydychu si tlmene vzdychol a zaboril si tvar unavene do hodvabu Miyuinych vlasov.* Ty si bola stale pri mne no nic sa nevyrovna skutočnosti.* zasepka ticho vdychujuc omamnu vonu, ktora obklopovala Miyuino telo ako vabiva aura. Sklonil hlavu a pobozkal ju este raz tentoraz vsak uz dal volny priechod svojej vasni a nenasytnosti aku pocitil od doby ked nemal Miyu pri sebe. Tuzil po jej dotykoch rovnako ako tuzil pocut jej spevavy hlas a smiech, ktory jej mohli zavidiet vsetky trilkujuce zvonceky vyrobene v dielnach majstrov.*

Skutočnosť je vždy krajšia ako len naše skryté túžby *povedala mu, stále šepkajúc, keby toto všetko bol náhodou iba prekrásny sen, aby sa z neho tak rýchlo neprebudila a mohla si ho užívať aspoň do konca života.* A jedna taká túžba sa mi tuším práve plní *nevinne sa uškrnula, akurát keď ju začal znovu bozkávať. Nechala sa pritom unášať rovnakou spaľujúcou vášňou, spôsobenou tromi mesiacmi akútneho nedostatku sexu. Rukou mu prešla pomalým pohybom po chrbte. Po chvíľke však prestala a pozrela sa mu do očí* Asi mi ešte dlžíš zopár vysvetlení. *povedala s úsmevom a znovu sa začala venovať predchádzajúcej činnosti.*

/ neboj pokusim sa vyrovnat ten trojmesacny sexualny deficit jednou plnohodnotnou nocou nesputanej vasne /



Uhm..vysvetleni...* vydychol nesuvisle ked ho Miyu zacala hladkat po chrbte. V tej chvili uz pre neho prestal existovat okolity svet...neboli nijake povinnosti nijaka vojna...bola len Miyu, jeho Miyu. Zrazu sa zarazil a trochu stuhol.* Pupavka?* oslovil ju nezne no akosi nastojcivo.*

//to je tvoja vinaaa, inak by som to tam nikdy nenapisala //




Čo je, moje? *uškrnula sa na svoje pomenovanie, ktoré už hrozne dlho nepočula. Keby sa jej nezdalo, že jej chce naozaj niečo súrne povedať, pokračovala by v činnosti ďalej, no takto oddialila ich pery a spýtavo sa naňho pozrela, čo môže byť v tejto chvíli až také dôležité.*

/ devil face /


* Pomaly sa nadychol hladiac Miyu do ocí. Ked sa dostal zo zajatia a lezal v nemocnici vobec mu nezalezalo na nijakych jazvach...bol rad, že prežil. No teraz...nebol to prilis vabny pohlad a bal sa ako to Miyu zoberie. Nemohol si len tak vyzliect kooselu, pretože pohlad na jeho zohavenu ruku by Miyu určite vydesil. Prave preto jej to musel povedat.* Je to naozaj niečo co ti musim vysvetlit...ja ...pred niekolkymi tyždnami ma zajali nepriatelski vojaci a....* nedokoncil pretoež zrazu nevedel ao by to mal Miyu povedať aby vynechal vsetky detaily.*

//anooo, po par hodinach som napisala aaaz 2 vety? *prizmurila oci a prstom z toho obvinila svoje okolie* )//



*Potichu naňho hľadela, až kým sa neozval* Zajali ťa? A... ? Niečo sa stalo? *opýtala sa opatrne, tichým hlasom a podvedome pritom nenápadne nadvihla obočie a kusla si do spodnej pery. Stále sa mu pozerala do očí, snažiac sa z nich vyčítať, čo jej chce povedať, keďže sa mu o tom tak ťažko rozprávalo.*

* Len tam stal hladiac Miyu do ocí a rozmyslal ako jej povedať, že uz nie je taky aky bol predtym nez vypukla cela ta prekliata vojna. Nepoznacilo to len jeho telo, ale aj jeho zmyslanie, pretože prave teraz viac ako kedykolvek predtym videl ako jeho dvojity zivot ovplyvnuje ludi naokolo. Chytil Miyuine ruky do svojich a pritiahol si ich k ustam pricom jej do oboch dlani vtisol nežny bozk. * Nebude to pekny pohlad Miyu a ja ti nebudem nic vycitat...* ozval a po chvili a trochu sa od nej odtiahol aby si mohol rozopnut gombiky na koseli. Postupoval pomaly a vyraz na jeho tvari akosi spochmurnel ked zrazu zostal pred Miyu stat s rozponutou koselou. Už len stacilo aby si ju vyzliekol a ukazali by sa jeho ruky, ktore pretinala splet nepeknych jaziev a popalenej kože....*

*Po jeho poslednej vete zostala nehybne stáť, hľadiac naňho. Nevedela, čo si má o tom všetkom myslieť. Rozprával, akoby to bolo niečo hrozné, no jediná hrozná vec, ktorá ju napadala bola, že by ho už nikdy nestretla.. Keď zostal pred ňou stáť s rozopnutou košeľou, jemne sa usmiala a rukou mu prešla po líci. Tvárou sa priblížila až k nemu a nežne začala hovoriť * Pozri, stojíš tu predo mnou, čo bolo moje jediné želanie, po ktorom som túžila tie nekonečné tri mesiace. Nech už sa stalo hocičo, pokiaľ mi neplánuješ povedať, že by som ťa z nejakých príčin znovu nemohla vidieť, alebo ukázať smrteľné zranenie, tak rozdýcham naozaj všetko. *Prstom mu pomaly prechádzala po perách, stále mu hľadiac do očí.* A okrem toho, svoj prvý zamilovaný bozk si nedostal kvôli tomu ako vyzeráš, ale pre niečo úplne iné *ruku spustila až k tej jeho, preplietla im prsty a dala mu nežný bozk na pery.*

/troška god modingu ale tak dúfam že mi to odpustíš že som ťa nechal spať /


*Thomas kráčal kamennou cestičkou Telarionských záhrad k palácu, vediac že Yuki ho nebude čakať. Za tie tri mesiace ju bol pozrieť tri krát, zväčša na konci mesiaca. Teraz bol však iba začiatok toho nového, a jeho kroky smerovali za ňou. Nebolo to len tak z rozmaru, vlatne bolo, no mal na to jeden špeciálny dôvod. V rukách držal kyticu červených ruží, ktoré však nebolo z diaľky vidieť, pretože na oblohe už dávno svietili hviezdy spolu s mesiacom.
Na tvári sa mu pohrával slabý úsmev, spôsobený radosťou že ju znovu uvidí, no zároveň aj tým, že ju prekvapí. Nekráčal k hlavnému vchodu, ale priamo k oknu jej izby. Dobre už vedel ktoré je to jej, zväčša keď odchádzal späť na Gyro, jeho oči smerovali práve k nemu. Teraz však chcel byť nenápadný, predpokladal že o takomto čase už bude Yuki v izbe, niekde na polceste do ríše snov. Dostať sa k nej nebol problém, jej izba nebola príliš vysoko, stačilo len vyliezť kúsok nad zem, a bez problémov sa tam mohol dostať. Pritlačil nos na studené sklo a očami hľadal čierne vlasy. Tak ako predpokladal, ležala v posteli a čierne vlasy mala rozprestreté po veľkom vankúši. Pery sa mu vykrivili do výraznejšieho úsmevu. Prešiel po malom balkóniku k dverám a stlačil kľučku. Dvere boli zamknuté a on si s úsmevom zamrmlal* múdre dievča * potichu sa vrátil k pootvorenému oknu a potisol ho, aby sa ešte viac otvorilo. Nebol prekvapený tým že predsa len bude musieť preliezať cez okno, kto by to nepodstúpil keď hneď za ním ležala spiaca princezná. Chvíľu nad ňou len tak stál a hľadel na jej krásnu tvár, pokojnú a nehybnú, no po chvíli to nevydržal a sadol si na kraj tak aby ju neprebudil. Rukou jej prešil po teplom líci, sklonil k nej tvár a jemne ju pobozkal na pery* šípová ruženka vstávame* zašepkal jej do ucha a chytil ju za ruku*

*Prebehli tri mesiace, počas ktorých sa robili posledné prípravy na Raitove stretnutie s Viktorom. Snažila sa byť Raitovi stále k dispozícií a nerobiť mu zbytočné problémy a nepridávať mu ešte viac dôvodov na nervozitu. Čakal ho súboj, jeho manželka, s ktorou sa akosi stále nedokázala zmieriť mu má porodiť dieťa a k tomu všetkému jeho nie práve najlepší zdravotný stav, ktorý ho stále viac a viac oslaboval. Preto ak aj za Yuki za ten čas Thomas prišiel, Raito o tom zväčša nevedel. Teda v to aspoň dúfala. Až takmer do poslednej chvíle si myslela, že toto Raitové a Viktorové stretnutie bude prebiehať len medzi štyrmi očami, no napriek tomu sa musela prelievať krv nevinných ľudí, ktorí kládli obete za svojich princov. Či už dobrovoľne, alebo nie, bola to zbytočná obeta. To bol aspoň Yukin názor. Preto bola z určitej časti rada, keď ju Raito informoval o tom, že nepôjde s ňou na bojisko, ale zostane v Telarionskom paláci a bude ho informovať o všetkom, čo sa tu udeje. Aj keď ďalšia časť by zas na druhej strane rada odišla s Raitom, pretože mu chcela byť nie len ako jeho asistentka, ale aj ako jeho priateľka stále k dispozícií a podporovať ho v túto ťažkú dobu. No nemienila sa s Raitom o tomto hádať, pretože sama bola nerozhodná. Preto poslúchla jeho príkazy bez odvrávania. Okrem toho, že sa odmietala akokoľvek zúčastniť na pôrode jeho manželky a všetkého okolo toho, ktorý sa očakával práve niekedy v tých dňoch, a to už len z toho dôvodu, že ONA za to nemôže.
Bol páve utorok a Yuki nedostala od Raita žiadne správy z čoho sa dalo usúdiť, že buď bolo všetko v najlepšom poriadku, alebo naopak sa všetko vymklo z pod kontroly. Najprv celý deň behala znepokojene po zámku s pochmúrnymi myšlienkami práve nad druhou variantou. Ešte nervóznejšia bola, keď k nej pristúpil niekto zo služobníctva a začal ju upokojovať slovami, že pôrod prebehne bez problémov a Shiroi a ani dieťaťu by sa nemalo nič stať, keďže si Shiroi vybrala bezpečnejší pôrod cisárskym rezom. Služobníctvu len odvrkla niečo typu aby jej tú ranu nechali otvorenú, možno bude vyzerať zaujímavejšie a odpratala sa z dohľadu. Až keď večer už bola vo svojej izbe a prečesávala si vlasy a pomaly sa pripravovala na nočné prehadzovanie sa v posteli - keďže by tak-či tak nezaspala- prišla za ňou Clair so slovami, že ju znepokojuje, keď ju vidí takú nesvojú a dala jej nejaké prášky na ukľudnenie. Najprv jej vyčítala, čo si to dovoľuje, pretože je v najlepšom poriadku a rozhodne to nie je ona, čo sa chystá v najbližšej dobe zo seba vytlačiť niečo čo v nej parazitovalo deväť mesiacov, no nakoniec zmĺkla a prášky si vzala. Po tom, keď sa Clair uistila, že ich Yuki skonzumovala a hneď nevyvrátila s pokojným úsmevom a poprianím dobrej noci odišla pravdepodobne naháňať ostatné nervózne obyvateľstvo paláca.
Po krátkej chvíli sa Yuki ukľudnila, s čím sa dostavila aj skorá únava, preto takmer hneď aj zaspala a vďaka práškom našťastie bezsenným a kľudným spánkom. V izbe bola takmer úplná tma, keďže Yuki pre spánok potrebuje ticho a tmu. Jednu ruku mala položenú na hrudníku a druhú pri hlave, ktorú mala mierne natočenú do strany. Dýchala pomaly, pravidelne a takmer nehlučne. Všetko by bolo v najlepšom poriadku, keby ju zrazu z toho stavu čierno čiernej tmy a premýšľania nad ničím nevytiahol najprv jemný dotyk na jej líci, ktorý sa rozhodla ignorovať a neskôr rovnako jemný dotyk tých známych horúcich pier a dôverný sladký šepot, ktorý už ignorovať nedokázala a ani nechcela. Do nosa jej udrela jeho príjemná nevtieravá, no očarujúca vôňa, ktorá bola preňho typická. Najprv sa ešte so zatvorenými očami ospalo pousmiala a potom rovnako ospalo, no spokojne akoby zamraučala. Nedalo by sa povedať, že by ju prítomnosť toho hlasu, pier a dotykov neprekvapila, to nie, no ospalá myseľ jej neumožňovala robiť akékoľvek intenzívne riešenia. Pomaly otvorila oči aj keď presne vedela, koho tam zahliadne. No aké by to bolo, keby pred vami stál anjel a vy by ste sa naňho ani nepozreli? Chvíľu jej síce trvalo, kým zaostrila zrak, zorientovala a stretla sa s tými nádhernými tyrkysovými očami, no potom neušiel jej zraku fakt, ktorý sa dal rozoznať aj v takej tme, ktorá panovala v miestnosti, že Thomas má na sebe oblek a to aj napriek tomu, že niekde ďaleko odtiaľto zúri vojna, ktorej jedným z hlavných aktérov je práve princ tejto planéty, majiteľ tohto paláca a navyše Yukin priateľ a zamestnávateľ, od ktorého závisí, či vôbec niekedy s Thomasom odtiaľto odíde. To však asi Thomasa ani zďaleka netrápilo, keďže sa zakráda v noci po palácoch, vkráda sa princovým asistentkám do spální a vyrušuje ich zo spánku. Aj keď sa jej tento spôsob prebudenia náramne páčil a bola by šťastná, keby ju takto budieval každé ráno, alebo vôbec kedy by len chcel, mal jediné šťastie, že ho vonku nezbadali stráže a že vôbec nemajú vo zvyku púšťať na noc strážnych psov. Pri predstave, ako Thomas pred takouto svorkou rozzúrených veľkých strážnych psov uteká cez celý areál Telarionského paláca. Všimla si otvorené okno, na ktorom teraz povievali závesy a dovtípila si, že sa dovnútra dostal práve cezeň, keďže tak ako každú noc, aj dnes sa v izbe zamkla. Ako aj dvere, tak aj balkón. Možno práve pre prípad takejto nečakanej návštevy, avšak rozhodne tej v nepríjemnejšej verzií. Okno nechala otvorené len preto, aby do izby prúdil čerstvý chladný vzduch. Rozhodne Thomas asi nič iné ako preskakovanie cez okná na práci nemá, veď v podstate sa ho tento bratranecký spor ani zďaleka netýka, tak sa sama nechápala, prečo sa vôbec nad touto myšlienkou pozastavuje. Teraz je tu, pri nej a len pre ňu. Zobudil ju spôsobom, o ktorom sníva asi každé mladé a zamilované dievča a veľmi dobre vie, že je skutočný a že sa jej to len nesníva. Príjemnejšie prekvapenie si ani nemohla predstaviť. Za tie tri mesiace prišiel za ňou v takmer pravidelnom intervale v takmer skoro ten istý deň na konci mesiaca. Preto ho teraz, keď za ňou bol len pred nejakým tým týždňom, ho teraz vôbec nečakala. No príjemné prekvapenia sú vždy vítané. Zvlášť tie tohto druhu...Jemne mu zovrela ruku a aby sa viac prebrala, trochu zmätene zaklipkala očami.* Thomas...Čo tu robíš? *Spýta sa potichu. Potom si ho skúmavo prejde pohľadom.* Zúčastnil si sa nejakého stretnutia príťažlivých mužov v oblekoch o ktorom ja neviem a cestou domov ti napadlo, že by bolo celkom milé takto vtrhnúť do mojej izby a vzbudiť ma chvíľu po tom, čo sa mi podarilo zaspať? Alebo si si len chcel vyskúšať, ako sa cítil princ, keď zobudil Šípovú Ruženku zo storočného spánku? *Zaškerí sa. No musela uznať, že v obleku bol naozaj očarujúci. Možno práve preto, že jej tak veľmi pripomínal ich prvé stretnutie.* Lebo ak áno, tak potom mi dovoľ, aby som ti pripomenula, že ty síce princom si, a to aj keď si sa tohto titulu zriekol už v detstve, no ja mám od princeznej pomerne dosť ďaleko. *Dopovie potichu a druhú ruku zdvihne, aby ho s ňou mohla pohladiť po líci tak, ako aj on pred chvíľou pohladil ju.* Čo ťa sem privádza, princ môj? *Spýta sa rovnako potichu a palcom ruky, ktorú držala na jeho líci mu zľahka prejde po perách. Vôbec nemala v úmysle sa ešte posadiť, či akokoľvek meniť polohu vo svojej posteli. Na to bola ešte príliš rozospatá a prekvapená. Možno zas nebolo až tak hlúpe, keď sa rozhodla ostať a pretrvať vojnu v Telarionskom paláci. Tak rada Thomasa opäť videla.*

*Úplné ticho... Ticho, ktoré dokázalo rozožrať myseľ do poslednej myšlienky, spomienky či nápadu. Ticho, ktoré tak kedysi milovala a dnes jej pripadá ako najväčšia agónia, najvyšší trest udelený za jej činy, čo spáchala v minulosti. Aj za dopadnutie kvapky na pokojnú hladinu vody, najkratšie slovo by teraz dala všetok majetok. Vedela, že v izbe nikto nie je, určite ju nechali pokojne oddychovať po pomerne ťažko prežitej noci. Tak veľmi si priala, aby keď otvorí oči, uvidí Raita po svojom boku, ktorý sa na ňu pokojne usmieva a v očiach má sivastý svit, hovoriaci, že všetko je v poriadku aj do toho najmenšieho detailu. Nakoniec jej odhrnie neposlušné vlasy z tváre a pobozká ju na čelo, prajúc jej tak dobré ráno. A ona by sa len pousmiala, venovala mu bozk, ktorý hneď rozžiari ráno ešte jasnejším svetlom ako lúče vstávajúceho slnka a chvíľu by pri ňom len tak ležala, vnímala jeho prítomnosť a užívala si tak prvé ráno, kedy to už nie je len ona a jej manžel, ale aj malá bytosť, tak neuveriteľne krehká, ale zároveň nádherná a čistá, že obaja majú potrebu ju ochraňovať pred svetom až do skonania vekov, aby sa jej nič nestalo – tej porcelánovej pokožke, privretým očkám a svetlým vláskom, tomu malému srdiečku, ktoré v nej bije. Znie to krásne... Ale mnoho vecí v živote znie krásne a nádejne. Namiesto sviežeho rána bola hlboká noc. Tma ju obkolesovala nedobytnými hradbami, ktoré by milerada zmietla jediným pohybom, aby sa tak dostala na povrch kalných vôd strachu, pretože v nich ju len zožierala obava o Raita. Čo keď sa mu niečo stane? Čo ak nevyhrá súboj? Ak nestihne uvidieť anjelskú tvár svojho syna? Ak už nikdy neuvidí jeho úsmev? Veď je to bitka na život a na smrť... Možno sa zdá, že je to len ich boj, medzi nimi dvoma, ale zároveň sa do toho vmiešajú životy mnohých ľudí. Tých na Zemi, na Enesiane, ale aj na Telarione. Životy ich blízkych, životy tých, ktorí ich poznali. A výsledok rozhodne o tom, ktorým smerom sa bude ich cesta uberať. Niektorých to ovplyvní menej, niektorých viac. Tieto obavy ju zvierali ako pasť – steny sa pomaly pritláčali do stále zmenšujúce sa kocky, kde sedela ona, a nenechali jej dýchať. Skľúčenosť pohlcovala jej myseľ, prinášala nočné mory na čiernych koňoch s výkrikmi tých, ktorí padajú na bojových poliach, s vlastným výkrikom, s výkrikom jej syna a s poslednými slovami Raita, ktorým nerozumela, lebo boli každú noc prenesené takmer nečuteľným šepotom. V každom sne, ktorý sa nenávratne vracal každú noc, počula dupot železných čižiem, rinčanie kovov, výstrely... Stále ju naháňal neznámy tieň. Videla ho na každom kroku, vedela, že je tam, no nikdy ho nevidela, nikdy nezbadala, aká je jeho pravá tvár a čo vlastne znamená. Jediné, čo jej bolo jasné, bolo, že jej naháňal neuveriteľný strach, ktorý hraničil až so šialenstvom. Po nociach, keď Raito odišiel, sa budila z týchto snov čoraz častejšie. Vtedy sa nočné mory stávali čiastočnou realitou, pretože si plne uvedomovala, že jej manžel práve niekde bojuje v predných líniách. Nikdy by nezostal v stane, nečinne sa prihliadajúc na to, ako jeho muži padajú sťa domino. Bol by za zbabelca... Za niekoho, kto len zožeje plody slávy a všetkého, čo vybojujú jeho jednotky. Krv sa tam miesila s blatom a vznikala tak mazľavá hmota lepiaca sa na uniformy bojujúcich, ktorí do nej nakoniec uľahli a zaspali tichým spánkom mŕtvych. Umierali so cťou a s hrdosťou, ale aj tak si ich obeť len málokto všimne. Len tí, čo rátajú padlých, len tí, čo nosia listy oznamujúce smrť vojakov, poznajú vyhaslý pohľad v očiach tých, v ktorých život vyhasol, alebo vyhasína – mŕtvych aj pozostalých. Smrť jedného človeka je tragédia, smrť viacerých krutá štatistika, ktorá sa len jednoducho zapíše do dejín. Ďalšie generácie sa o nich budú učiť, ale možno už nikdy neprežijú to, o čom sa hovorí v hrubých učebniciach v škole, pretože budú žiť v časoch prosperity a mieru. Nikoho nebudú zožierať nočné mory noc čo noc, deti nebudú oplakávať hroby svojich otcov, matky hroby svojich synov, vdovy hroby svojich manželov. Masové hroby. Bezduché telá nahodené na seba a posypané vápnom, spoločné náhrobné kamene, pomníky vztýčené uprostred námestí s vytesanými menami do chladného kameňa a tichou poctou. Takmer nikto sa pri nich nezastaví. Preto sa ľudia často nepoučujú z vlastných chýb, preto ľudstvo, ale aj Gyro, Enesian a Telarion tak trpí a vymiera. Nikdy sa nepoučia z toho, čo bolo a z toho, čo už vykonali ich predkovia. Sú to len nemé riadky v knihách, ktoré hovoria o časoch dávno minulých. Všetci totižto bažia po vlastnom pôžitku, chcú vyhrávať, vyhrávať, stále len vyhrávať, pretože to je ich práca. Stáť vždy hore, najvyššie, cítiť ten pocit víťazstva, akoby bol krvou v ich tele, počuť potlesk tých nižšie, ich blahoželania. Od nepriateľov získavať závistlivé pohľady a uštipačne poznámky o ich úspechu. Až potom ľudský dravec dosiahne satisfakciu, najväčšie zadosťučinenie, ktoré môže uspokojiť ľudskú nenásytnosť. Všetky tieto myšlienky ju sprevádzali počas tých niekoľkých týždňov, odkedy Raito odišiel preč... Zdalo sa jej, akoby to bolo pred niekoľkými tisícročiami, čo ho videla odchádzať z veľkých dvojkrídlových dverí paláca. Mala chuť sa rozbehnúť za ním a uprosiť ho, aby nikam nešiel, aby toľko neriskoval, ako ho veľmi miluje a že by radšej umrela, ak by sa mala stať tragédia. To si však nemohla dovoliť. Raito bol teraz kráľom Telarionu. Mal ešte viac povinností než predtým, keď bol princom. Teraz aj ten najmenší detail ležal na jeho pleciach a ona nemala najmenšie právo mu niečo také povedať. Brala si ho s vedomím, že ním bude a že niečo takéto príde. Ale aj tak ju myšlienky ubíjali čoraz viac k zemi. Jediná vec, vďaka ktorej si zachovávala chladnú hlavu bolo dieťa, čo pomaly rástlo v jej lone. Kvôli nemu chcela zostať silná natoľko, aby nepodľahla ťaživosti situácie. A nielen na boji, ale aj v paláci vládla hustá atmosféra. Väčšina služobníctva len chaoticky pobehovala a pýtala sa jej, či je v poriadku, či nemá bolesti, alebo či niečo nepotrebuje. Druhá, tá výnimočnejšia časť „služobníctva“ s podnázvom Yuki, mala tendenciu ukusnúť hlavu každému v okolí, aj keď sa na ňu len pozrel či poprial dobré ráno. Sprvu sa tomu Shiroi len uškŕňala, keď videla svoju bývalú spolužiačku chodiť z jednej strany chodby na druhú, nervózne ťukajúc do telefónu, no potom jej to začalo liezť kvalitne krkom. Dokonca premýšľalala nad východiskom, ako napríklad telefonát tomu prekliatemu Lermovi, aby ju „nežne skrotil“, alebo vybavenie návštevy u gynekológa, ktorý by jej predpísal nejaké anestetiká, keďže jej nervozita sa podobala konštantnému predmenštruačnému a menštruačnému syndrómu. Jediné pozitívum, ktoré videla v týchto dosť perných a nepríjemných časoch, videla v Claire, ktorá sa jej začala každým dňom čoraz menej báť. Stala sa akousi jej „dvornou dámou“, ktorá sa starala takmer o všetky jej plány. Vládlo medzi nimi akési tiché spojenectvo. Často si ku nej len tak sadla, keď sledovala, ako po vysokých oknách stekajú pramienky vody do spletitých sietí, mieriac až k mokrej zemi. Mlčky, s čajom v rukách, sledovali sivastú oblohu a premýšľali – nad všetkým. Len niekedy slúžka prehovorila, pýtajúc sa, či niečo nepotrebuje. Claire bola naozaj veľmi milá a veselá osoba, niekedy bola až rada, že na ňu ten svoj entuziazmus a elán preniesla. Už na ňu nepozerala tými ustráchanými očami, ako kedysi. Bola vcelku šťastná, že si našla „kamarátku“ v tomto zámku, aj keď to bola len slúžka. Niekedy sa o ňu až prehnane starala. Stačil jeden krátky pohľad a hneď sa ospravedlňovala. Shiroi však vedela, že to myslí dobre a že je to v jej náplni práce, ale nebola zvyknutá až na takýto prepych, aký sa jej dožičiaval tu. Doktori, ktorí za ňou chodievali skoro každý deň, boli dosť zbŕkli a nešikovní. Claire jej neskôr povedala, že sa jej boja a ešte viac pána Yagamiho, preto sú takí nervózni a roztržití – jednoducho sa boja, že urobia niečo zlé. Odvtedy sa k nim Shiroi začala správať o niečo prívetivejšie a dvojica lekárov sa konečne upokojila. A včera, niekoľko hodín po ich odchode, nastali kontrakcie. Malý Yagami sa žiadal na svet a ona sa rozhodla, že bude lepšie, ak pôrod prebehne cisárskym rezom. Ani sa nenazdala a párik svetlých očiek na ňu upieral svoj pohľad. Skúmavý, prekvapený. A ona zas upierala ten svoj naňho – na krehké telíčko v jej rukách a usmievala sa. S úprimným a šťastným smiechom mu nežne brnkla po nose a on sa natiahol po jej prste. Sledovala ho až do chvíle, kedy tichúčko zaspal v jej náručí. Jediné, čoho ľutovala, bol fakt, že Raito nemohol vidieť svojho syna a dať mu meno – svojmu následníkovi a jedinému potomkovi. Pozerala sa na snáď svetlejšiu budúcnosť a ďalší dôležitý kúsoček mozaiky jej života, ktorý bol jedným z najdrahších. Narodil sa presne v deň súboja na sklonku ďalšieho dňa. Len dúfala, že tento deň nebude pamätný hneď niekoľkými udalosťami...*

(( Už sa mi nechce písať ><" ))

*Sledoval jej tvár, ako sa pomaly prebúdza z ešte nie dlhého spánku. V očiach sa mu odrážalo šťastie že ju znovu vidí a aj zvyšok tváre dokazoval tento jednoduchý ale dostatočne veľký fakt. * čo tu robím? * zopakoval si otázku a popri tom nespúšťal oči z jej krásnej a ešte stále rozospatej tváre* ak sa nemýlim, sedím na kraji tvojej postele a som celý šťastný že ťa vidím* povedal a vyceril na ňu zuby v jemnom úsmeve* a okrem toho idem ťa uniesť... * pokračoval akoby nič. * ...len trošku...vieš tak tajne dúfam že budeš spolupracovať a únos sa premení na dočasný útek... * usmieval sa čoraz viac* a aby som nezabudol* položil jej na posteľ kyticu ruží* zastavil som sa v kvetinárstve* uškrnul sa sklonil sa aby jej dal slabučký bozk* a moja krásna princezná * pohladkal ju po líci* možno nemáš titul princeznej, no to neznamená že pre mňa ňou nie si* pohľadom zostal v jej očiach, aby ju bez slov uistil o pravdivosť svojich vyslovených slov* no a k tomu obleku...je mi ľúto že ťa sklamem...ale v okolí sa nekonal nijaký zraz príťažlivých mužov...to len ja, si ťa dovoľujem zobrať večer von* uškrnie sa ešte výraznejšie* a keďže ani teba nechcem vziať v pyžame, tak som ti doniesol šaty* podá jej škatuľu ktorú pri príchode položil na zem vedľa jej postele. Netušil prečo, no keď prezeral množstvo šiat v ponuke, chcel aby boli červené. Dával to za vinu červenému spodnému prádlu ktoré mu zostalo vryté v pamäti od ich príjemného popoludnia pri jazere. *

šaty:
https://2img.net/h/i213.photobucket.com/albums/cc201/luvnangel88/gown-red1.jpg

/ Ja mam synaaa.* zakričí smejuc sa blaznivym smiechom stastnych otcov, ktorym sa narodí ich prvy potomok. Teleportom sa prenesie do Shiroinej spalne a vybozkava jej celu tvar neznymi bozkami a nakoniec opatrne zoberie maly uzlik do svojho velkeho narucia. Drži ho vsak jemne aby mu svojou silou neublizil ale naopak aby ho nou ochranil. Nevie kam sa ma pozriet skor ci na svoju nadhernu statocnu ženu alebo na ich prave narodeneho synčeka.* /

* Pozrel dole na ich prepletene prsty a odrazu ho napadlo, že Miyu ma pravdu. Aj tak vsak vedel, že prvy pohlad bude pre nu sok a určite bude chciet vediet akym sposobom k tym zraneniam prisiel. Teraz ale nad tym uz nepremyslal, pretože ked znova zodvihol pohlad do Miyuinych ocí a vychutnal si nežny dotyk ich pier vedel, že vsetko bude v poriadku.* Nechaj ma hadať.* ozval sa po chvili s miernym uskrnom na perach, pretože sa prave chytal vyslovit prvu hlupost, ktora mu napadne.* Určite to bolo kvoli mojho neodolatelne sarmu plus to, že som t apodplatil kvetmi, ktore tak milujes.

Nie, ale kludne môžeš hádať ďalej *veselo sa usmiala a voľnou rukou mu vošla do vlasov, zatiaľ čo druhou ho stále držala. Nechcela nijak urýchlovať to, čo jej plánoval povedať a všetko nechala tak, aby to bolo len na ňom a jeho rozhodnutí. A tiež nechcela, aby sa obával z jej reakcie. Ak jej na niekom naozaj záležalo a spravila by kvôli nemu hocičo, tak ten dotyčný stál práve pred ňou. Nech už by vyzeral akokoľvek.* Ale máš už len dva pokusy *uškrnula sa a znovu mu dala krátky bozk na pery.*

Tak ja sa prebijem cez ochranku len aby som mohol byt s tebou a dostavam len taketo božteky?* zasmial sa ticho pricom si Miyu pritiahol blizsie na svoju hrud až pocitil tlkot jej sdca rovno vedla toho svojho.* Ukazem ti ako som sa to kedysi ucil na vankusi.* musel si zahryznut do pery aby nevybuchol v smiech. Chcel Miyu trochu rozveselit aby zabudla na vaznost s akou najskor zacal ich rozhovor. Nechcel aby myslella na cokolvek co sa spaja s vojnou. Pohladil jej volnou rukoi lice a pritiahol si jej tvar blizsie k svojej. Perami jej pootvoril usta a jazykom vychutnaval necakanu sladkost, ktoru pocitil pri tom hravom no zaroven neznom bozku.* Pretože si tušila, že sa viem dobre bozkavať?* nadvihol obocie a s nezbednymi plamienkami v ociach cakal co Miyu na to povie.*