Mesto

*Nevedel, čo si o tom má vlastne myslieť. Nejaká prakticky neznáma žena hovorí o mimozemských civilizáciách,ktoré ju kedysi uniesli. Aká je vôbec možnosť, že sa to stalo? Blúzni? Je v delíriu? Alebo hovorí pravdu? Preto len mlčky sedel, opretý o kreslo*

*jeho mlčanie ju presvedčilo o tom že toto nieje vhodné miesto kde má ostať. pozrela von oknom a prehodila čierne vlasy cez plece*zabudnite na to*povedala a vstala. zajtra ráno odídem a nikdy viac ma neuvidíte*povedala pokojne, aby si nemyslel že sa hnevá alebo niečo podobné*

Nie, to nie,nemusíte. Síce sa váš príbeh zdá... *Na sekundu sa zastavil, hľadajúc správne slovo.* ...nepravdepodobný, ale to nie je dôvod, aby ste odišla. Bez peňazí, bez strechy nad hlavou, bez ničoho. Čo potom chcete robiť, keď odídete? Zostať na ulici? Nájsť Vašich rodičov? Viete koľko má toto mesto obyvateľov? *Vysypal na ňu spústu otázok v krátkej chvíli. Na zdôraznenie aj nevedomky vstal.*

*ešte stále stála a bez jedinej odpovede konečne odpísala Chrisovi, iba strohú adresu a znovu upriamila zrak na muža*neivem čo urobím, no zavretá medzi štyrmi stenami aj tak nič nenarobím a nie som z tých čo sedia na zadku a pozerajú ako iní robia to čo mám robiť ja...môj príbeh, hmm...nedivím sa vám že neveríte, kto by tomu veril...no to je vlastne jedno, či tomu veríte alebo nie, môj život sa tým nezmení.*povedala a oprela sa o operadlo kresla*

*Naozaj sa mu to zdalo nepravdepodobné... Ostatné planéty okrem Zeme obsadené njeakými mimozemšťanmi, únos, návrat späť.... Všetko to bolo takmer nereálne.* Nebudem Vám brániť, ste slobodná osoba. *Povedal pokojným tónom*

dakujem*povedala no potom si uvedomial že musí počkať na Chrisa*počkám kým prída môj známi a potmo uvidím čo dalej*povedala s miernym usmevom*

*vačšinu času letu na Zem hľadel na jedno miesto a bezmyšlienkovite len posedával. po prístaní na Zemi už dobre vedel, ako sa orientovať v tom pomerne veľkom meste. nemla pri sebe nijaké ich peniaze a tak mu nezostávalo nič iné len ísť peši až na alexinu adresu. rozmýšľal ako sa dostala práve tam, ved ked sa videli naposledy, nemala pri sebe pozemské peniaze ani nič iné. prišiel k zvončeku a zarazene pozeral na meno. číslo ktoré mu napísala Alex patrilo nejakému Vergillovi Valentinovi. pochyboval o tom že by sa pomýlila a preto zazvonil*

*Keď zazvonil zvonček, až ním trhlo od preľaknutia. Vstal a rýchlo pristúpil ku kamere, ktorá snímala osobu pred domom. Mladý, svetlovlasý muž s modrými očami. Tlačítkom mu otvoril dolnú bránu a pootvoril vstupné dvere do bytu.* Prišiel Váš priateľ. *Pousmial sa na Alex, ktorá sedela pohodlne usadená v kresle.* Dúfam, že nebudú problémy, ak Vás tu nájde. *Zhodnotil celkom pokojne, keď sa usadil späť na svoje miesto.*

*pokrúti hlavou*nemyslím že bude vystrájať, zlosť si bude chcieť vybiť na niekom inom*povedala s miernym úsmevom. dobre vedela že ak by stretol mika, asi by to skončilo horšie ako s monoklom alebo rozbitým nosom*ale bude sa mračiť*dodala a vstala. hodila pohľad do zrkadla, prešla si rukou po vlasoch aby jej neodstávali a čakala na zazvonenie zvončeka*

*to že mu otvorli spodné dvere bol viac menej signál, že Alex bola práve tam. vybehol hore po schodoch a zastavil pred dverami. nadýchol sa a zaklopal tak by to bolo počuť. bol zvedavý kto mu otvorí*

*Pripravoval sa aj na to najhoršie. Často sa hovorilo "Za dobré nič dobré nečakaj.", ale nebál sa bitky. Mračenie mu neprekáža, ani pri najmenšom, pretože sa naschvál bude usmievať, ako slnce na pole, celé more zlatistých hláv obilia. Začul klopanie, preto opäť vstal a otvoril dvere do korán, aby mohol zočiť postavu za nimi. Priateľsky sa pousmial a gestom ukázal, aby ráčil vstúpiť.* Vitajte, pane. Slečna Alex je tu. *Dodal ešte predtým, než jeho pravá ruka vkĺzla do vrecka čiernych nohavíc.*

*ked sa otovorili dvere, pohľad mu ihned padol na muža ktorý mu otovoril dvere. potom však pozrel za neho a zbadal Alex. ešte raz sa pozrel na muža a trochu zamračene ho pozdravil*dobrý deň a ďakujem*povedal a vošiel dnu. vyzul sa a pohľadom skúmal miesnosť. dlho sa jej však nevednoval a pozrel na Alex.*som rád že si vporiadku

*bez jediného slova k nemu priskočila a objala ho*rada ťa vidím*povedala nevšíjaúc si Verigilla. potom ho pustila a rozmýšľala čo teraz.*Chris toto je Vergill, Vergill toto je môj priateľ Chris...

*Natiahne k nemu šľachovitú ruku, aby tak spečatil zoznámenie slušným spôsobom.* Teší ma, že Vás spoznávam, Chris. *Odvetil s úsmevom na tvári.*

*aj ked nie práve nadšene mu podá ruku.*aj mňa*povedal a pozrel na Alex. práve pre toto sa vždy dostávala do problémov. nebála sa ísť kamkoľvek s kýmkoľvek a potom stretávala ľudí ako bol morgan*ako sa k vám dostala Alex?*spýtal sa a znovu pozrel na na neho*

*Spozoroval jeho trpkosť v tomto zoznámení. Bolo nadslnko jasné, že je toto asi posledné miesto na svete, kde by sa chcel so svojou priateľkou stretnúť. Pravdupovediac, tejto otázky sa obával najviac. Hlavne potom, čo sa stane po odpovedi, čo si o ňom asi bude myslieť, aj keď svoje počínanie nemyslel v zlom.* Našiel som ju pred cintorínom, radšej som ju teda zobral dnu, lebo bola premoknutá do nitky. *Odvetil s ostýchavým úsmevom a poškrabal si temeno hlavy.*

(( Keď mi chceš vraziť, tak do tela, ksicht stál príliš veľa ))

*vtedy si uvedomil, čo má Alex na sebe. mužské oblečenie...najprv si to neuvedomil, pretože ju často videl na ranči pobehovať v oblečení ktoré práve medzi ženské priradiť nemohol.*našiel..našli ste ju pred cintorínom*zopakoval jeho slová*premočenú....*pokračoval*robíte to bežne že vodíte do domu cudzie mladé ženy?*spýtal sa dosť chladne a vôbec to nemienil zakrývať*

*Presne vedel, že táto otázka padne. Skôr či neskôr určite.* Zažil som niečo podobné a bol tu človek, ktorý mi pomohol. Nemyslite si, že by som jej chcel nejako ublížiť. Nie som žiaden úchyl, nemám za potrebu zháňať mladé ženy po meste. Ale kto by mohol prejsť popri dáme, ktorá sedela pod stromom uprostred dažďa a očividne na tom nie je najlepšie. Takéto individuá hľadajte na rohu ulíc, nie u slušných ľudí. *Prekrížil ruky na hrudi a oprel sa o stenu, ktorá stála za jeho chrbtom.*

*zdvihol obočie a pochybovačne sa na neho pozrel*no a čo ste robili pri tom cintoríne? neivem ako vy, ale ja bežne nechodím pri zašitý cintorín pri tom divnom lese a nevodím si do domu ženy, nech sa deje čokoľvek. aspon nie ked žijem sám.*

Pracujem v kuriérskej službe a pokazilo sa mi auto. Práve preto som čakal na svojho priateľa, s ktorým bývam, aby ma odviezol a práve, keď som čakal, objavila sa slečna Alex. *Pohľadom poukázal na tmavovlásku, ktorá ešte stále stála pri Chrisovi.*

vy tu bývate dvaja*spýtal sa a pozrel na Alex, ktorý pri nom mlčky stála*ešte lepšie*povedal viac menej potichu..*aj tak neviem prečo ked sa vám pokazilo auto ste boli pri cintoríne...žeby chceli mrtvy niečo doviesť?*spýtal sa a ostro sa do neho zabodol pohľadom*

Prepáčte... *Stále nestrácal svoj pokoj, ktorému sa priučil počas času stráveného v tomto meste.* ...ale myslím, že je to moja súkromná vec. Ale ak to naozaj tak chcete vedieť, moja zásielka mala byť doručená na ulicu Avalanche, ktorá, akiste viete, je blízko cintorína. Mienil som dôjsť domov peši, ale zastihla ma búrka práve pri tejto časti mesta. Naozaj som nemal žiadne úmysly s Vašou priateľkou. *Odvetil kľudne, akoby sa vlastne o nič dôležité nejednalo, no úsmev mu z tváre zmizol už dávno.*

Chris*oslovila ho a chytila za plece. bol čas zakročiť, lebo Chris by určite tak skoro neskončil vo vypočúvaní a podozrievaní. istým spôsobom ho chápala, no zároveň mu to nemohla dovoliť.*sadni si prosím ťa, nijako mi nechcel ublížiť, naozaj išlo o náhodu*povedala a pozrela na Vergilla*je mi ľúto že je k vám taký, no nedávno ma...*rozmýšľala ako to vysvetliť*ma obťažoval jeden muž a od vtedy sa o mňa bojí, hlavne ak som sama s nejakými mužmi...*vysvetlila potichu*

*ked do rozhovoru vstúpila aj Alex, stíchol a prešiel ku kreslu. namrzene si sadol do kresla, no neprestal na muža zazerať. jeden z posledných mužov nútil alex pred oltár a dalšiu takúto situáciu už nepotreboval k šťastiu.*

*Vcelku to aj chápal. Každý muž by si chránil svoju milovanú, ale všetko treba s mierou. Dokonca aj žiarlivosť je niekedy korením vzťahu. Všetko má svoje hranice.* To je v poriadku. *Povedal Vergill s úsmevom na tvári a usadil sa na čierny kožený gauč.*