Hl. mesto Telarionu

*Nevedel čo má robiť. Nechcel odísť, nie preto že by sa neznámej ženy bál, veď sa rozprávala s jeho otcom, určite boli kamaráti, no preto, že chcel ostať pri mame* mamina veľa nepracuje, chodí často do nemocnice, myslím že je sestrička, pichá injekcie a tak...ale nikdy tam nie je moc dlho* nesúhlasil s ňou. Ani len netušil prečo v skutočnosti jeho mama chodila do nemocnice. * áno boli dobré, ďakujem* trochu sa na ňu usmial* mám rád čerešne* dodal ešte a nevinným pohľadom si ju prezrel. Nevydával otca s cudzími ľuďmi, vždy prišiel sám a trávil čas s nimi. * Poznáte ocka dobre? * opýtal sa po chvíli* Vyzerala ste nahnevane, pracujete spolu alebo sa iba kamarátite? * sypal na ňu otázky, ktoré ho napádali*

*Sofia sa pomaly preberala do reality, zatiaľ čo Thomas odohnal aspoň časť ľudí ktorí všetko pozorovali.
„Kde je Nate? Musí byť vystr...“
„Je vonku, neboj sa, je vporiadku“ povedal tichým hlasom.
„Nevedela som že si na Talarione, nechcela som ti s Natom narobiť problémy...“ hovorila veľmi ticho, priam šepkala.
„Nech to dopadne akokoľvek, môžem si za to sám tak sa tým teraz netráp.“
Thomas nenápadne pozrel von cez okno, dúfajúc že Nate nebude robiť problémy. Nemal tušenia o tom, že jeho matka umiera, musel byť vyplašený.
Chvíľu ešte sedel na zemi, kým nebola Sofia schopná vstať.
„Čo povieš Natovi?“ opýtal sa opatrne.
„Niečo si vymyslím“ pokrčila plecami kým kráčali k dverám.
„Povieš mu to niekedy?“
„Dozvie sa to za chvíľu aj sám“ vzdychla si, ignorujúc jeho pohľad „vieš že je to tak, doktor mi dal nanajvýš štyri mesiace, no budem rada ak prežijem tento rok...“
Thomas vedel že má pravdu, aj keď to nechcel povedať nahlas. Chcel aby mala aspoň nejakú nádej na záchranu, aj ked v skutočnosti nijaká neexistovala.
„Idem zaplatiť, hneď prídem...“ vzdychol si už takmer pred dverami, keď mu došlo že na to zabudol.
„Počkáme vonku... *

*Videla na jeho tvári neistotu. Nikdy sa s malými deťmi nerozprávala, no snažila sa byť k nemu milá a nevyplašiť ho. Pozorne ho počúvala. Nevedel, čo sa s jeho matkou deje. Nevedomosť je sladká. A hlavne tá nevinná detská. Nemienila mu brať myšlienku, že jeho matka je sestrička v nemocnici...A možno ňou aj skutočne je, nevedela, či Sofia niekde pracuje.* Takže sestrička... *Zopakuje po ňom.* To je pekné zamestnanie, nemyslíš? Zachraňuje ľuďom životy a pomáha im, keď sú chorí, alebo ich niečo bolí. *Usmeje sa.* A nemáš za čo, som rada, že ti chutnali. Aj ja mám rada čerešne. *Žmurkne naňho.* Nie, nepoznám ho tak dobre, ako by som chcela, Nate. Sme len kamaráti a bola som na tvojho ocka nahnevaná preto, lebo mi niečo dôležité nepovedal, no už je to dobre. *Povie úplne kľudne a tak, aby bol s jej odpoveďou spokojný a aby ho náhodou s niečim neprekvapila. V tom počula, ako sa otvorili dvere podniku. Otočila sa tým smerom, aby zistila, kto vyšiel. Bola to Sofia. Čakala, že za ňou vyjde aj Thomas, no bola sama. Vstala a medzitým pohladila chlapca po vlasoch.* Už vám je lepšie? *Spýta sa prívetivo. Bolo jej jej ľúto, no pochybovala o tom, že by Sofia túžila po tom, aby ju ktosi ľutoval.*

*Hrdo vypol detskú hrud a prikývol* áno, som rád že mamina zachraňuje ludom životy...stále so sebou nosí nejaké lieky a aj injekciu, keby sa niekomu niečo po ceste stalo* prikývol súhlasne a ked sa dvere otvorili, rýchlo otočil hlavou.
-Mami!" vykríkol a bežal k nej. Silno ju objal a zdvihol k nej zamračenú hlávku.
"čo sa stalo mami? je ti zle? nemala by si zavolať do nemocnice?"
"Nie Nate, je mi dobre, len sa mi zatočila hlava, málo som dnes pila..." zaklamala mu pohotovo s presvedčivým výrazom. "Nechceš si ísť kúpiť jednu z tých veľkých lízaniek čo si kupujú aj tamtie deti v stánku" prstom ukázala na nedaleký stánok a podala mu pár mincí.
"Idem" vykríkol veselo, no predtým si ešte mamu premeral. "Nechcete aj vy?" otočil sa k žene ktorá mu nechala palacinku "ja vám donesiem" nečakal na odpoved a už aj bežal po čerstvom snehu.
Len čo bol dosť daleko, Sofia sa otočila k žene a slabo prikývla* áno, už je to dobre* vzdychla si a očami pozorovoala či sa dostal Nate k stánku* dakujem vám že ste ho zobrali von* otočila sa teraz k nej a prezrela si ju, aj ked len veľmi nenápadne* mrzí ma že ste sa o Nateovi dozvedeli takto, Thomas by vám to určite radšej povedal sám* začala veľmi jemne* nechcem sa vám do toho starať, len ma mrzí že mu takto zaťažujeme život

*Usmiala sa na Nata, keď bežal kupovať lízatka a potom sa pozrie na Sofiu. Opäť si ju premeria. Bola pekná a mladá. Rozhodne mala ešte celý život pred sebou a ak Thomas hovorí pravdu, asi si ho už moc dlho neužije.* Nemusíte mi ďakovať, urobil by to každý. *Povie takmer automaticky.* Čo už. Nikto to už nezmení, osud je nevyspytateľný... *Povie s predstieranou ľahostajnosťou.* Hovoril mi o vašej chorobe...je mi to ľúto. Musí to byť pre vás ťažké... *Povie potichu a na krátku chvíľu sa obzrie za chlapcom.* Mimochodom... *Zarazí sa a natiahne k nej ruku.* Volám sa Yuki Yamihoshi. *Predstaví sa jej.*

*Sofia neverila že je to žene jedno, no naozaj sa do toho nemienila starať. * život je už raz taký, niektorí z nás musia odísť z tohto sveta skôr, iní neskôr* pokrčí ramenami. čo by k tomu mala povedať, zierala sa s týmto faktom už dávno, jediné čo ju naozaj mrzelo bol Nate....* Sofia Lawson* predstavila sa tiež, jemne jej potriasla rukou no následne si uvedomila že prišiel Thomas.
"V poriadku?" spýtal sa opatrne, poobzerajúc sa kde zmizol Nate. Opatrne pozrel na Yuki, netušil čo sa tu dialo kým bol preč a už vôbec nevedel čo teraz.
"áno..." odvetila a tiež neisto čakala čo sa bude diať.
"Yuki môžeš ešte na chvíľku?" spýtal sa jej a Sofia ihned zareagovala.
"Idem po Nata..." a už jej nebolo.
"Zostanem teraz s nimi, chceš niekam odviesť alebo...niečo?"*

Teší ma... *Odpovie, keď sa Sofia predstaví a keď príde Thomas, venuje mu dlhý pohľad. Čo bude teraz? Určite bude chcieť byť teraz s nimi. V podstate s tým rátala a najvhodnejšie by bolo, ak by teraz odišla. Keď pocítila ich pohľady, mala chuť sa obyčajným slovom rozlúčiť a odísť, no keď ju Thomas oslovil, zvedavo zdvihla zrak.
Jeho slová len potvrdili jej predpoklady. Chápala to a v podstate s ním súhlasila. Sklopila zrak a slabo potriasla hlavou. Potom sa naňho pozrela.* Dobre, rátala som s tým. *Povie a na tvári sa jej zjaví niečo ako smutný úsmev.* Nie, vďaka, nič nepotrebujem, zavolám si taxi. *Dodá. Nevedela, ako sa toto všetko skončí a nevedela ani, ako sa má teraz k Thomasovi správať a ako sa s ním má rozlúčiť. Stisla pery a trochu nervózne mu pozrela do očí. Mala ho pobozkať, alebo nie? Sama nevedela. Možno by sa jej už tá príležitosť nenaskytla, no hodí sa to v tejto chvíli? Nakoniec to vzdala a rozhodla sa nechať to tak. Možno spravila hlúposť.* Dúfam, že sa ešte uvidíme, Thomas. Zatiaľ zbohom... *Povie s trpkým úsmevom, otočí sa a pomaly sa vyberie k ceste. Medzi tým sa pozrie na Sofiu s Natom a na rozlúčku im kývne hlavou a na malého Nata sa usmeje. Hádam si to všimli.*

*AKo hľadel do jej tváre, cítil výčitky, smútok aj hnev sám na seba.Vedel že ju sklamal a ešte viac ho mrzelo že práve v toto ráno. Po ich prvej spoločnej noci sa naozaj nemalo stať niečo takéto. Nevedel čo urobiť, jej krátka rozlúčka a milióny pocitov v jeho vnútri. Vedel že ju musí nechať ísť a zároveň to nechcel urobiť. Všetko bolo také komplikované a zranovalo to aj tých, ktorí za to nemohli. Spravil neistý krok dopredu no zastavil sa, čo mohol urobiť. Nakoniec sa predsa len pohol, nežne ju chytil za ruku a postavil sa pred nu* Mrzí ma to...* vyšlo z neho ako prvé, aj ked keby nad tým premýšla, asi by to nepovedal* ...dúfam že sa uvidíme* následne sklonil tvár k tej jej a krátko ju pobozkal, ale naozaj len krátko a tetmo na pery. Niektoré veci nebolo dobré siliť* dávaj si pozor* dodal ešte a pomaly sa otočil k Sofii a Natovi, aj ked jedna jeho časť s tým nesúhlasila...*

((ako vystrihnuté z telenovely toto... xDD ))

Hudba:https://www.youtube.com/watch?v=ITV-yB3bQoY (konecne nieco, co mi ju pripomenulo)
*Kráčala pevne dopredu, rozhodnutá sa ani neotočiť. Možno kruté, ale sebaisté a silné. Vôbec netúžila od Thomasa odísť, no musela si celú situáciu v pokoji prebrať a rozhodnúť sa, či má zmysel pokračovať ďalej. Celý tento svet je nespravodlivý. Nie len voči nej, ale voči všetkým. Sofia je mladá a zomiera, Nate tak príde o matku. A ona s Thomasom...prečo sa to muselo stáť práve v toto ráno? Na to jej asi nedokáže odpovedať nikto.
Keď ju Thomas chytil za ruku a postavil sa pred ňu, zastavila a pozrela naňho. Možno to je posledný krát, čo ju chytil za ruku, možno už s ním nikdy nezažije taký večer a noc ako včera. Nechcela o Thomasa prísť, nevidieť ho do plesu a možno aj dlhšie...Sama sebe ubližuje, keď odchádza. Kvôli vlastnej tvrdohlavosti. Mrzí ho to...čo iné sa aj mohlo diať. Každý niečo ľutuje. Či už to pomôže, alebo nie...* Tak to sme dvaja... *Odpovie potichu a pozrie na ich ruky. Nedokázala sa mu dlho pozerať do očí. No keď znovu prehovoril, opäť zdvihla pohľad. No to sa už Thomas k nej skláňal. Nebránila mu v tom, pobozkať ju. V podstate to aj ona sama chcela, len bola nerozhodná. No stále jej pripadalo divné bozkávať ho v tejto chvíli, aj keď to bol len nevinný letmý bozk. Srdce jej bilo o dušu a šlo sa zblázniť z predstavy, že môže byť posledný. Keď sa odtiahol, vedela, že teraz už bude musieť naozaj ísť.* Poznám to tu, nemusíš sa báť... ((a Yuki sa cestou vydrbe na ľade xDD )) *Venuje mu slabý úsmev a keď sa otočí, chvíľku ho pozoruje, no potom sa opäť vyberie k ceste, aby si mohla zavolať nejaký taxík, ktorý by ju odviezol do paláca.*

((edit: link na hudbu bol neplatny))

******************************************************

https://www.youtube.com/watch?v=h0VJBvaO5G4


* Cez okno hľadel na tmavnúcu západnú oblohu no akosi ho tento pohľad nevedel upokojiť ako po iné večeri. V posledných farbách slnka nevidel teraz krásu palety ľahostajného umelca, ale krvavé pazúry zatínajúce sa do nevine belasého nebeského tela. Akokoľvek ho však znepokojovali jeho vlastné myšlienky nedokázal sa im brániť ani nájsť zabudnutie v neustávajúcom šume miestnosti. Vlastne... obrátil hlavu v smere akým sa k nemu snažil prebiť hlas veselej vravy... nazvať miesto kde práve stál len obyčajnou miestnosťou by bolo krivdou toho najhrubšieho razenia. Bol to ten najmodernejší skvost nového storočia- obrovská presklená aleja pripomínajúca malý kúsoček raja uväzneného pod dúhovou bublinou. A naozaj. Zdalo sa, že len čo obrátil hlavu všade naokolo zahrali farby odrazené od priesvitných stien, tie vo vnútri tohto uzavretého sveta nevnímajúc. Pomedzi všadeprítomnú zeleň sa elegantne vinuli poskrúcané telá chodníkov a niesli na svojich chrbtoch slávnostne vyobliekaných ľudí takže tí doslova splývali s vodopádmi známych aj menej známych kvetov. Nemuseli sa vôbec namáhať s kráčaním, pretože ak vstúpili na tieto pohyblivé chodníky dostali sa na miesta, ktoré túžili vidieť. On sám to tu poznal ako vlastnú dlaň aj keď Záhradu otvorili vlastne len nedávno. Mohli tomu byť tak dva tri mesiace. Samozrejme nechýbal na slávnostnom sprístupnení Záhrady verejnosti, ktoré sa nieslo v duchu veľkých osláv, skladania poklôn i nemenej zaslúženej či prehnanej vystatovačnosti. Áno. Bol to bezpochyby skvost. Dokonale rozvrhnutý, premyslený do najmenších detailov a zároveň udivujúco prirodzený a nepôsobiaci dojmom umelého zásahu. Celá Záhrada zaberala plochu bezmála niekoľko tisíc arantov takže keď človek do nej vstúpil na začiatku nedošiel by na koniec ani po troch hodinách rýchlej chôdze bez použitia pohyblivých chodníkov. Boli tu vybudované rozsiahle lúky obklopené lesom rozmanitých stromov a skrotenej lesnej zvery, jazerá, ktorých nezčerené hladiny zdobili korunky bielych plachiet malých súkromných lodí a či vlastne lodičiek – hoci bol celý areál pod ochrannou bublinou predsa sa tajomne hýbali a pohupovali ako v slabo vejúcom vánku- , z druhej strany Záhrady sa vzduchom niesla o niečo slanšia vôňa premiešaná s exotickou esenciou tropických kvetov... to boli Gariaty. Obrovské soľné jaskyne, ktorých okraje vrúbili celé mračná pestrofarebných kilianov s drobnými omamne voňajúcimi hlavičkami. Rozmanitosť mnohých zemí uväznená na jednom jedinom mieste... A predsa, akokoľvek by sa mohlo zdať, že v tomto raji niet harmonického súzvuku medzi prírodou a technikou zdanie opäť klamalo. Pretože chrbty všetkých pohyblivých chodníkov sa zbiehali v samom srdci Záhrady kde sa do výšky čnela zvažujúca sa kruhovitá stavba postavená z materiálu pripomínajúceho samotný vesmír- na prvý pohľad plný ničoho a chladnej tmy, a predsa prežiarený nespočetným množstvom hviezd a ich vlastného planúceho života. Bytosť nezvyknutú na modernosť a nádheru tejto novej epochy architektúry by však mohol priviesť do úžasu pred ním vystupujúci zjav. Tým by sa však ukrátil len o samotnú podstatu a účel prihliadajúc viac na formu ako na účelnosť.
Práve do tej budovy, zdalo sa, smerovali všetci večerní návštevníci Záhrady. O chvíľu sa mal začať charitatívny koncert, a tak si chcel každý uchytiť čo najlepšie miesto aj keď tých vo Fahanione bolo viac než dosť. On sám sa nemusel nikam ponáhľať. Bol si istý, že bude mať ten najlepší výhľad. Priamo z pódia keďže súhlasil a prijal pozvanie, aby na koncerte zahral. Samozrejme nič za to nechcel. Sám mal vo vnútornom vrecku elegantného čierneho saka vypísaný dosť štedrý šek na podporu Martinovho centra. Možno by sa tešil viac... možno by sa tešil aspoň trochu, ale nemohol... nevedel to aj keď si myslel, že keď raz stratí svoju schopnosť predpovedať budúcnosť a nešťastia konečne sa oslobodí. A hľa.. stalo sa. Pred pár týždňami jeho vízie náhle prestali akoby mu niekto vytrhol istú časť mysle a nezostalo po nej nič na mieste kde kedysi býval jednostajný ruch a šum. Teraz začal zisťovať, že táto skutočnosť nie je naozajstným vyslobodením...Nie. Je väzením tupého prázdna, zbytočnosti a Nevedomosti. Mal už dosť času o všetkom porozmýšľať. Prečo sa to stalo, čo ho k tomu doviedlo, či je to len dočasný stav a ak áno kedy sa zase obnoví jeho schopnosť. Pomohlo mu to poznať lepšie aj samého seba. Teraz pochopil, že aj napriek bolesti a hrôze, ktoré často prežíval pri svojich vidinách sa teraz cíti celkom zbytočný a vytrhnutý z prúdu Života. Akoby mu tá čaša poznania bola vypadla z nepozorných rúk aj keď netušil kedy bol vlastne nepozorný. Cítil však, že to má svoj dôvod...jasnú príčinu...

Klávesnice boli hladké, studené na dotyk. V obrovskej miestnosti s večerným stropom ešte chvíľu ticho šumelo ako v korunách stromu lístie. Potom vánok, ktorý ho živil ustal a všade zavládla tíš. Bol to ten moment presýtený očakávaním. No on ho nechal ešte chvíľu pulzovať priestorom. Až potom stlačil prvú klávesnicu. Ozval sa prvý tón. Mráz mu prešiel po chrbte ako vždy keď sa začal uzatvárať do svojho vlastného sveta kde sa radosť snúbila s tónmi hudby. Prsty mu samovoľne a bez kontroly začali tancovať po jednotlivých klávesoch a ani raz sa nepomýlil. Nebola v tom vystatovačnosť lež skúsenosť, pokoj, sila, vášeň... nebolo jeho cieľom zapôsobiť na niekoho v tejto miestnosti. Čím dlhšie hral tým viac hral vlastne sám pre seba. Mal čas premýšľať, cítiť... a odrazu... sa stalo niečo zvláštne. Akoby sa on sám rozdvojil v jednu chvíľu a jedna jeho časť nezmenene hrala skladbu na piáne a druhá sa ponorila do sveta ticha a tmy. No trvalo to len sekundu, pretože odrazu ho zaplavila hrôza. Hrôza miliónov ľudských životov. Niečo také silné vôbec nečakal a ani nikdy predtým nezažil. Jeho schopnosť sa k nemu vrátila s plnou silou aby mu ukázala zánik jednej epochy Života. Všetky tie hlas y v ňom volali po pomoci hoci im ešte nič nehrozilo. A zatiaľ hral na piáne ďalej a nikto si nič nevšimol ... to len on sám videl veľký Koniec a nemo naň v hrôze hľadel pretože nemohol inak...

LUCAS DAMIEN ALBERTI

„ Nie, že by si to sám nevidel, ale... si v totálnom bahne kamoš.“
Chlapčenský hlas s odtienkom posmešnej súcitnosti sa rozľahol v malom vnútornom priestore auta ako osudný výstrel. Konečnosť bola platná.
„ Vydržal by som to bahno ako aj predtým, ale tento odpad je skôr na samovraždu Drake.“
Druhý chlapčenský hlas znel takým škrípavým znechutením, že ani pobavenosť jeho spoločníka ho nemohla nijako spozitívniť.
„ No ... „ nadýchol sa Drake prekryjúc svojím rozmerným účesom celý výhľad z bočného okienka na starom Come so zatečenými a zhrdzavenými spojmi : „ .. možno to nebude až taký výmel ako sa zdá teraz.“
Váhavosť, ktorú nemohol prekryť sileným smiechom spôsobila, že Luke sediaci vedľa neho na sedadle spolujazdca znervóznel ešte viac. Jednou rukou si zúrivo zahrabol do dlhších svetlých vlasov nad pravým spánkom a druhou odstrčil Drakea z výhľadu na školský dvor. Horúčkovito prebehol pohľadom po dokonale zostrihanom zelenom trávniku, kde sa striedali priečne pásy s pozdĺžnymi presne ako na futbalovom ihrisku, až k matematicky presne rozvrhnutým chodníkom, po ktorých kráčali tisíce uniformovaných pandrlákov smerom k nevysokej budove nudnej zemitej farby. Nebyť toho malého rozdielu medzi sukňami a nohavicami ani by si nevšimol, že sú to teenageri rovnako ako on. Skrivil kútiky úst nadol akoby ho niekto prinútil vypiť pohár plný citrónovej šťavy len čo sa mu podarilo od toho bezforemného stáda oddelil jednotlivca a ohodnotiť ho pohľadom. Bol to chalan. Pravdepodobne. Dlhšie hnedé vlasy začesané dozadu a negebrené bezmenným sajrajtom sa mu na slnku leskli ako prilba teplého motorkára, ktorý sa ešte aj v niekoľko tisícovej rýchlosti snaží vyzerať ako narcis. Hnedovlasý chalan nasledovaný touto Lukovou myšlienkou sklonil odrazu hlavu a prihladil si dlaňou jemne odstávajúcu chlopňu na sivom školskom saku s emblémom vyšitým dokonca aj na kravate!
Luke si znechutene odfrkol a pre pokoj vlastnej duše radšej prestal skúmať ten označený výkvet strácajúci sa v útrobách „ školskej márnice“ len niekoľko metrov od okraja cesty kde stálo zaparkované obtlčené staré Como jeho kamoša Drakea.
„ Neviem prečo ma ešte stále neposlal dočerta!“ zavrčal Luke a oprel sa celým chrbtom o operadlo svojho sedadla pohodlne zažmúriac oči pred ostrým slnkom. Vo vnútri však zúril tak, že by bezpochyby dokázal niečo rozmlátiť.
„ Starý vie ako na teba kamoš a to sa teraz neštvi lebo je to na čistom. “ zachechtal sa Drake v duchu prekypujúc vďačnosťou, že on nemá takého bohatého „ Starúša“ , ktorý by ho z donútenia vláčil po všetkých univerzitách hornej vyššej keby ho vyrazili z tej predchádzajúcej... On bol len synom robotníka z dolnej nižšej. Zachetal sa znovu, vystrčil ruku z otvoreného okienka pri svojom sedadle šoféra a láskyplne prešiel po oškretom sčernetom laku milovaného auta, ktoré si kúpil z prachov za ich koncerty.
„ Nenávidím ho.“ zasyčal po dlhšom tichu Luke a ani sa neobťažoval otvoriť oči či akokoľvek inak vyjadriť tú silnú emóciu, ktorá mu lomcovala mysľou. Jej intenzitu podfarboval len tón hlasu, ktorý Drakea na jednej strane pobavil, ale aj zamrazil. Luke bol v pohode chalan. Jeho jediný kamoš už od vtedy ako na seba zobral ten chládok, pretože on, Drake, bol v podmienke. Lukeovej zazobanej rodine nerobilo nijaký problém, aby ho odtiaľ vysekali pričom Luke ako „ odškodné“ dostal len mesiac domáceho väzenia. Drakeovi sa často zdalo, že jeho parťák , ako v skupinke tak aj v živote, robí všetky tie blbosti len preto lebo čaká kedy si ho Starí konečne všimnú. Dokonca už začal veriť aj tomu, že chce, ba až prahne, po skutočnom treste a nie, aby mu bolo vždy len odpustené. Dokonale postavené na hlavu tento spôsob uvažovania, ale keby bol Drake na Lukovom mieste tiež by asi robil bodrel, aby si ho Starí všimli takého aký je a nie takého akého z neho chceli mať. Teda dokonalého snoba. Tu, na školskom dvore Patrica´s Line , sa to nimi len tak hemžilo. Možno preto Lukov oteč čakal, že ho títo tu tiež úspešne infikujú až sa všetky jeho výtržnícke stránky zmutujú na poslušného chlapčeka s napomádovanými blond vlasmi a nudným vystupovaním.
„ Bude ťa posielať z jednej brečky do druhej a to tým horlivejšie čím rýchlejšie ťa z nich budú vyrážať.“
Luke konečne otvoril oči a po prvýkrát v ten deň sa usmial. Prudko sa narovnal na sedadle akoby ho nápad pichol skôr do zadku ako do mozgu a v modrých očiach mu zasvietil priečny vzdor.
„ Ty si génius Drake! Buď sa minú prachy alebo možnosti!“
Ďalšia vlna víťazoslávneho smiechu si razila cestu jeho hrdlom v jedinom divom zvolaní keď náhle otvoril dvere na svojej strane a takmer nedočkavo prešiel ku zadnému kufru kde mal odložený vak neusporiadane napchatý oblečením a jedno čierne podlhovasté puzdro, v ktorom sa skrývalo jeho ponižujúce tajomstvo. Tajomstvo, pre ktoré bol prinútený zaparkovať práve tu... v tom najodpornejšom školskom ústave celého Telarionu. Hudobná akdémia Patricaś Line.
„ Teš sa ty zmija, Luke Antoni ťa dlho nepoctí svojou prítomnosťou..“ adresoval poznámku cez zuby práve nenávidnej inštitúcií zemitej farby, ktorá celkom nevinne stále na pozadí modrastej oblohy pretkanej obláčikmi ešte viac nevinnej bielej farby. „ Hotový raj!“ mrmlal si pre seba stále keď sa rozlúčil s Drakeom, ktorý už dlhšie nechcel zostať v tomto predpeklí ani jedinú minútu a radšej sa stratil za ohybom ulice nasledovaný rachotom motora svojho Coma. Ešťe šťastie, že večer odtiaľto aspoň na okamih zdúchne. Treba poznať nepriateľský terén, ale vždy sa potom vrátiť na bezpečné územie a tam si premyslieť čo ďalej.
Prehodil si teda vak cez pravé plece a čierne puzdro stískal v ľavej ruke celý čas čo sa zamiešal k tomu stádu. Nikomu by však neunikla jeho prítomnosť aj keby si cez seba prehodil neviditeľný plášť. Z rozhorčených, znechutených pohľadov a nesúhlasného c- kania nadobudol dojem, že jeho staré vydraté džínsy s dierami na oboch kolenách, zvesené traky s károvaným vzorom hompaľajúce sa mu okolo lýtok a čierne tričko s nápisom „ I hate brainwashing“ by boli viditeľné aj pod neviditeľnou handrou. Alebo to bol možno jeho účes. Blond vlasy nemal zlízané dozadu akoby sa stal obeťou útoku mlstnej kravy z reklamy na čokoládu, ten ospevovaný produkt čisto chemického pôvodu. Jednotlivé pramienky mu neposlušne odstávali od hlavy v smere ako fúkal vietor a padali mu do očí takže si ich mohol jedine odhŕňať prstami alebo zvoliť červenú šatku, ktorá sa mu však práve teraz ovíjala okolo krku ako nešťastný had. Mal chuť povedať jej : „ neboj, to bude v pohode... nikdy ma od teba neodtrhnú.“ a skryť sa za tým kúskom látky pred všetkými tými snobskými ohrnutiami nosov, nosísk a noštekov akoby bol vzduch. Ale potom , tesne pred vstupom do hlavného vchodu akadémie si uvedomil , že to oni a nie on sú blázni. Totálny výmel ako by povedal aj Keri keby práva nechrápal po žúre ktovie kde. Narovnal plecia a začal kráčať uvoľnenejšie. Jeho zašpinené tmavé baganče previazané červenými šnúrkami hrmeli na vyleštenej školskej podlahe ako údery z dela a zanechávali na nej dokonale verné odtlačky.
„ Ty.. ! Ty...!“
Luke ju nevidel, ale predstavil si ženu stredných rokov s prepitou červenou tvárou a vpadnutými lícami ako sa snaží vymyslieť nejakú vhodnú nadávku, ktorou by ho mohla častovať v tejto nóbl spoločnosti. Takmer sa rozrehotal. Typická profesorka. Možno za ním pobeží až do riaditeľne s handrou v ruke a bude ho nútiť, aby tú špinu zlízal jazykom a potom vyleštil vlastným tričkom. Ako na prvom stupni keď sa Berry White pozvracal z kukuričných placiek.
Preto len zdvihol ruku tým smerom kde za chrbtom tušil Červenolíčiarku a unudene jej zamával na znak toho, že nemá čas sa s ňou baviť. Stíchla. Možno preto, že sám kráčal smerom k riaditeľni. ´To vieš Beci, samozrejme sa tam idem spovedať zo svojich hriechov.´ pomyslel si v duchu a nazval neznámu ženu menom Beci ako všetky ženské, čo neznášal a ani ich nemusel poznať osobne. Prvá a pravá Beci, ktorú však nanešťastie poznal bola jeho pestúnka.
Zodvihol hlavu a práve včas zachytil pohľady od skupinky dievčat pri hlavnom schodisku do internátnej časti areálu školy. Vyvaľovali na neho namachlené očiská akoby práve vystúpil z Danteho pekla. Úhľadný štôsik notových listov si tisli spolu s pevnými doskami na prsia a nevedeli čomu sa majú na ňom čudovať skôr. Či neupravenému zovňajšku alebo drzému pohľadu, ktorým si ich premeriaval ako kosti zavesené na špagátiku u mäsiara. Jedna z nich vyzerala akoby mala dostať infarkt. Keď okolo nich prechádzal najbližšie znenazdajky obrátil hlavu priamo k tej ryšavej, ktorá akoby mala pravítko strčené v chrbte namiesto miechy a cvakol jej naprázdno zubami vedľa líca až sa strhla a konečne uvoľnila to prepiate držanie akoby sa mu mala rovno aj zosypať do náručia.
Našťastie však už dvere Pána profesora, doktora vied a filozofie, psychológa s troma Univerzitami a hemoroidmi dekana vymytých hláv Alberta Anfolsiho neboli ďaleko. Mal chuť začať spievať : „ Buď ospevovaná zem rajská.“ rovno tam pred Alfonsiho sekretárkou keby mu len nepokynula rukou a neprerušila ho ráznym a tvrdým monológom.
„ Vy musíte byť Lucas Damien Alberti... pán riaditeľ Alfonsi vám odkazuje, že ho zdržali isté povinnosti, ktoré mu zabránili osobne prijať syna jeho najlepšieho priateľa, ale vráti sa za dva dni takže ma poveril, aby som vám v jeho meno popriala úspešný začiatok ... alebo skôr ukončenie štúdia na Patrica´s Line.“
Luke dlhú chvíľu nič nepovedal, len si zobral všetky potrebné prospekty, ktoré mu sekretárka nastrkala do rúk spolu s rozvrhom a rozpisom tried kde už práve bežalo vyučovanie.
„ Irónia vám nepristane zlatko. A dobudúca volám sa Luke a nie Lucas... “ Prehovoril nakoniec pružne no to už vychádzal zo sekretariátu ovešaný papiermi ako telefóny stĺp. Mizerná stará škola!


„ Nudíme vás pán Alberti?“
Triedou sa rozľahol pobavený šum, ktorý sa pár jedincov snažilo prekryť dusivým vykašliavaním. Niekto dokonca zamrmlal slovo „ loser „ pomedzi stisnuté pery takže to vyznelo obzvlášť nevychovane. A že škola pred snobov. Luke zo svojho dlhoročného štúdia už vedel, že nikto nie je väčší loser než snob. Preto ho to pomenovanie ani trochu nenaštvalo. Prestal sa hočkať na stoličke, zaklonenú hlavu zdvihol do úrovne profesorových sivých vodnatých očí a mlčky si ho premeriaval. Čím to je, že všetci profáci vyzerajú rovnako obstarožne? Chytali po tridsiatke nejakú zvláštnu morovú chorobu alebo čo? Vpadnuté líca, vyduté pery so zvesenými kútikmi, oči vodnatého kalu s pár vlasmi na holej lebke... V živote by nemohol byť profákom.
„ Dalo by sa to tak povedať.“ odpovedal profesorovi Gorimu blahosklonne s úprimným unudeným úsmevom.
Gori vyzeral akoby mu malo vytiecť pravé oko čo mu nad ním tak pulzovala žila. Naštval ho? Tuším by si mal zmeniť predmet lebo Gori to s ním do konca nedotiahne...
„ Tak mladý pán je nám znudený? A čo keby ste nám zahrali vy?“ husľami, ktoré dovtedy držal v ruke dosť necitlivo tresol do puzdra. Luke len pokyvkal hlavou akoby nad tým hlboko uvažoval.
„ Zvyčajne mi za to musia najskôr zaplatiť ale že ste to vy... „ usmial sa nevinne, zložil zaprášené baganče zo svojej školskej lavice a zohol sa po čierne puzdro. Kútikom oka stihol zachytiť výmenu posmeškov a ironické nadvihnutie minimálne dvanástich párov obočí. Očividne mu nikto z nich neveril, že by dokázal niečo zahrať. ´ Len pokoj... pohoda... veď si tu ešte len tento jeden mizerný deň... nenechaj sa vytočiť.´ upokojoval sa v duchu keď z puzdra vyberal husle. Tajomstvo bolo vonku. Vybral drevené telo nástroja zo zamatového hrobu ako puzdro sám nazýval, priložil si ich k lícu a vytiahol sláčik. Dlhú chvíľu sa nehýbal. Napätie v triede sa stupňovalo. Každý čakal ako to pokašle. Dokonca aj žila nad okom profesora Goriho sa škodoradostne upokojila. Vtedy začal hrať. https://www.youtube.com/watch?v=vB00ah6E5E4&feature=channel
Ticho v triede trvalo, ale nebol v ňom už ani jediný osteň škodoradosti. Skôr to bolo prekvapenie, zhrozené prekvapenie... „ Ten loser hrá lepšie než som si myslel“ zamrmlal ktosi so zadného radu lavíc...
„ Vďaka.“ Prehodil Luke celkom uvoľnene a stále rovnako blahosklonne.



Mohlo byť päť minút pred jedenástou toho istého dňa keď sa okno na treťom poschodí na jednej z internátnych izieb otvorilo a ako tmavý had sa z neho začala vystrkovať noha obutá v čiernej baganči.
„ Psst, Luke! Dávaj dočerta bacha!“
Luke už stál oboma nohami na vonkajšej parapete a odhadoval výšku.
„ Zmĺkni inak ma tu pochovajú pod zámkom!“ zasyčal Drakeovi, ktorý na neho už čakal dole v Come. Známy obraz len prostredie sa zmenilo.
Konečne zliezol po výstupkoch v murive a obložení až na zem. Potom sa opatrne rozbehol k autu a keď v ňom už bezpečne sedel rozosmial sa z chuti nad celým tým šialeným únikom.
„ Šliapni na to Drake! Chalani na nás už určite čakajú a nemôžu začať hrať bez speváka a gitaristu...“
Drakeho milerád poslúchol.



https://www.youtube.com/watch?v=bo_zS-wh82s
V klube to len tak vrelo. Všade plno známych tvárí a oni... na pódiu. Hudba na nich revala zo zosilňovačov a reproduktorov ako šialená, ale oni len hrali ďalej. Luke prevzal gitarové sólo popritom ako Drake oblboval davy svojím spevom a dostával všetkých do varu. Pridal sa k nemu v sprievodnom dvojspeve a prstami sa šikovne hral so strunami cítiac, že toto je on. Škola bola ďaleko a hudba pri ňom...

(asi mi dačo uniklo /alebo včerajší film zanechla následky?/)

(nakoniec som rada že si ma nakecala nech si to prečítam ...v každom prípade sa teším na stretnutie s vyvrheľom )

LUCAS DAMIEN ALBERTI


„ Alberti?“
Ten hlas! Dočerta! Kedy sa tí mamľasi konečne naučia správne ho oslovovať? Neznášal podobnú prepiatosť obzvlášť keď objektom jej záujmu bol on sám. Aj preto odmietol akokoľvek zareagovať a aspoň mrknutím oka dať najavo ako ho tá úslužnosť dopálila. Naďalej brnkal jedným palcom po strunách gitary akoby bol v izbe stále sám. Bol sám. Hej, bol sám.
„ Lucas Alberti?“
Hlas bol očividne každou chvíľou úmyselnej ignorancie nervóznejší. Ktovie či jeho majiteľ nezačal pomaly prechádzať do režimu „ AsiSomNeviditeľný „ a nevyparil sa spomedzi otvorených dvier deliacich izbu od podlhovastej chodby. Luke si mohol dovoliť nepatrne zodvihnúť pohľad, aby si preveril svoje nádejné prianie, pretože hlboko na nose mu sedeli slnečné okuliare s nepriehľadnými sklami čiernej farby, ktoré mu dokonale kopírovali tvar jarmových kostí tesne pod očami. Možno by ho brali aj do Kertisovej bandy, ale to by musel najskôr niekoho naozaj zavraždiť a nespoliehať sa len na účinnosť fám, ktoré sa začali šíriť po škole už toho prvého dňa kedy vstúpil do podpalubia k ďalším otrokom.
Ale späť k mamľasovi. Nevyparil sa. Aká škoda. Luke by si takmer útrpne povzdychol, ale to by len narušilo jeho look kamennej sochy, ktorý mal už odskúšaný ako spoľahlivý spôsob na odstrašenie vtieravcov.
Stačil mu jeden pohľad, a to navyše aj trochu skreslený cez čierne sklá, na to, aby si uvedomil s kým ma do činenia. Chalan, pravdepodobne v jeho veku, ale vzhľadom oveľa škrobenejší, otvoril pred piatimi minútami dvere na jeho súkromnej izbe a teraz tu stál na prahu, čučal na neho ako hladné decko na kura pečúce sa v trúbe a očividne očakával za svoje antré nefalšovaný výbuch priam kryštalicky čistej a smrteľne koncentrovanej radosti. To musel byť šok keď si Luke aj naďalej vyhrával na gitare svoje akordy a vôbec ho nebral na vedomie. Keby nepohyboval prstami a nestláčal nimi struny zrejme by po úvodných dvoch otázkach nastalo aj trápne ticho. Samozrejme trápne pre Prírastok, nie pre Luka.
„ Luke?“
Gitara prestala v momente prerušovať mĺkvosť takže tá sa teraz naplno začala ozývať v ušiach ako tých pár sekúnd plných napätia predtým než po záblesku zahrmí. Luke konečne preukázal známky aktívnej vnímavosti a bezchybnosti všetkých životných funkcií. Pomaly zodvihol hlavu oproti Prírastku a odložil gitaru z kolien vedľa kresla, v ktorom vysedával prinajmenšom už dobrú hodinu a pol pred jeho príchodom.
Prírastok zbledol. Teda aspoň tak si to Luke predstavoval skrz tónované sklá tmvých okuliarov. Tvár, ktorú mal pred sebou sa začala sťahovať smerom nadol, úsmev z plných pier mizol akoby mu niekto preťal silónové povrazce držiace ho v dokonalom polmesiaci bielych zubov.
´ Dobre´, pomyslel si Luke. ´Aspoň sa už tak priblblo neškľabí. Možno to s ním nebude až také zlé..´
„ Robíš tu prievan.“ odvetil bez známky akéhokoľvek nadšenia zo svojho nového spolubývajúceho, ktorý však pochopil jeho nie príliš priateľskú odpoveď ako signál na vstup do vnútra izby. Vlastne to bolo povolenie aj keď Luke nemal nijaké právo udeľovať ho v tejto „ svetovo uznávanej „ inštitúcií. Prírastkovi sa očividne uľavilo.
„ Mimochodom volám sa Nataniel Tarkopf Nevill Darfy.“
Luke takmer spadol z kresla keď sa v ňom naklonil doľava, aby videl ako sa N. otorický
T. rýzniteľ N. evinných D. uší obzrel cez plece a jediným kývnutím privolal čatu plechových robotických nosičov, ktoré na svojich mechanických pleciach niesli všetky jeho kufre s vecami.
´ Ktovie či si pribalil aj medvedíka od maminky. ´ pomyslel si škodoradostne Luke a rozhodol sa ešte pár dní počkať predtým ako začne systematicky pracovať na odstránení svojho nanúteného spolubývajúceho zo spoločnej izby. Tak toto mal byť trest za to, že si trochu upravil pravidlo o nosení školskej uniformy, ktoré ho v pôvodnom znení nemohol nikto naučiť rešpektovať?
„ Určite si budeme vynikajúco rozumieť.“
Entuziazmus Nataniela Tarkopfa Nevilla Darfyho nebol predstieraný. Rovnako ako by nebolo predstierané ani jeho zhrozenie keby si cez Lukove čierne okuliare mohol všimnúť jeho rozhodný zarytý výraz, ktorý sa mu v očiach objavoval posledných pár rokov dosť často. Zakaždým keď sa malo niečo dôležité odohrať...

LUCAS DAMIEN ALBERTI

Ak existovala jedna jediná otázka, na ktorú by v dohľadnom čase veľmi rád získal odpoveď, tak by to bolo to, prečo mali dopekla na hudobnej akadémií biológiu! Vlastne nie. Prvá otázka by znela : „ Prečo dopekla majú tú biológiu práve s profesorom Getsbym!“
„ Tento vplyv mononukleotidovej väzby na postsinaptické uzlíky Dracirea Dracopata môžu znamenať len jediné...“ hlas profesora Getsbyho sa jednoliato rinul po triede kde len pár horlivých jedincov držalo prsty na klávesnici malého osobného počítača. Ostatní sa len tvárili, že dávajú pozor- typický snobi. Luke bol rád, že medzi nich nepatrí, pretože on sa nemusel nikdy na nič hrať, nepretvaroval sa. Nedával pozor... a práve v tej chvíli keď si už myslel, že krvou a prachom podliate Getsbyho oči zaostrili práve na tú časť triedy kde si ešte držal pár priaznivcov, blázni, mu nedalo neopýtať sa práve jeho, Luka : „ Pán Alberti nezdá sa vám, že toto svetlo je postačujúce?“
„ Postačujúce na čo?“ kontoval Luke a neprestal si zaujato čistiť nechty špičkou vreckového nožíka. Dar od kamoša. Mal k nemu vybudované silné emocionálne puto. Teda k tomu nožíku. Navyše to len dodávalo šťavu jeho výzoru nebezpečného recidivistu a on sa tomu pravdupovediac nebránil. Dokonca ani špekuláciu či už jedol ľudské mäso nikdy nepriznal, ale ani nevyvrátil. To sa však nieslo s istou nepríjemnosťou... na obede mu každý čumel do taniera a snažil sa rozoznať nejaké zvyšky pripomínajúce mozog, črevá alebo prsty na rukách. Dočerta a to mal minule len hranolky s kečupom.
Prítomnosť profesora Gatsbyho sa mu znovu pripomenula avšak nie tieňom dopadajúcim na jeho hruď ( to by Gatsby, povedzme si pravdu, musel byť najskôr vyšší než bola samotná výška Lukových pliec ), ale jeho výraznou kolínskou, z ktorej dokázala rozbolieť hlava ako po troch dňoch naložených v liehu.
„ Na to, aby ste si zložili tie primitívne okuliare.“
Ticho.
„ Pán Alberti? Alebo vás mám zase odporúčať k riaditeľovi?“
Ticho.
Dopekla! Nikto na ňom ešte nevykonal toľko módnych reforiem ako táto zošúverená štrúdľa. Bol to práve Gatsby kto ho pod nátlakom donútil upraviť si uniformu. Samozrejme svojich čiernych bagančí s červenými šnúrkami by sa nevzdal ani keby sa bol musel celý vykúpať v Gatsbyho voňavke. Povedal si však, že ešte nepozná nepriateľský terén natoľko dobre, aby si mohol dovoliť omračujúce finále. Aj keď antré mal teda neobyčajné. Na malú chvíľku sa uškrnul a triedou netrpezlivo zašumelo. Každý len čakal čo Luke zase vyvedie. Koľko to odrazu zábavy v ich nudných čajových životoch...
Jediným ľahkým pohybom ruky si strhol čierne okuliare z tváre a vo svetle umelých neónov po prvýkrát v ten upršaný nanič deň zasvietila na Lukovej tvári rozpíjajúca sa modrina. Naberajúc stále výraznejšie farby razila si nepravidelné okraje pod jeho pravým okom a nedala sa len tak ignorovať, pretože výrazne kontrastovala so svetlým pramienok jeho vlasov, ktoré mu na tom mieste padali do čela.
Gatsby očividne nevedel či sa má tváriť spokojne alebo zhrozene. Nakoniec sa všetko rozhodol nejako zahvoriť odvrátiac pohľad na miesto vedľa Luka.
„ Som rád pán Alberti ... neviete náhodou kde sa zdržiava váš partner na labáky?“
Ten nepríjemný zvyk! Vyjadrovať sa takto kvetnato to dokázalo podráždiť. Aspoň Luka určite.
„ Na ošetrovni?“ usmial sa bezstarostne Luke a významne nadvihol obočie takže sa šum v triede premenil na vzrušenú vravu. No on im nekázal robiť si unáhlené závery. Chudák Bob, asi mu bude musieť naložiť naozaj nech sa drží školských faktov...
„ Ticho v triede!“
Gatsby bol klasa keď sa rozhodol nafučať si do nohavíc. Dávalo mu to pocit unáhlenej dôležitosti.
„ Melvin, dnes budete Albertiho partnerom na labáky vy!“
Ten hlas nezniesol odpor. Úbohý Melvin však nevyzeral dvakrát nadšene. Striedavo sinavel a červenel ako sa odsúdeneckým krokom vliekol k Lukovej lavici. Ten na neho len bezvýrazne zodvihol hodnotiaci pohľad, ani sa nepozeral na svoju ruku, v ktorej držal nôž len ho jeidným šmahom vrazil dostredu hrude Dracirea a pozdĺžne rozpáral až sa z neho prúdom vyvalili pokrútené črevá. Melvin ešte raz osinaval a potom sa náhle stratil Lukovi z očí.
„ Pán Gart! Pán Gart! „ volal Gatsby splašene ako sliepka nad kučťaom. „ Ošetrovňa ! Rýchlo! Gart omdlel!“
Trochu čriev to je toho! Tieto cintľavky nič nevydržia!

LUCAS DAMIEN ALBERTI






-Hej, človeče myslel som si, že ťa tam už zmagorili!- Keriho hlas slabo zarezonoval vo všeobecnom huriavku a krátkej prestávke medzi druhou polovicou práve hranej skladby. V úzkom priestore natrieskaného klubu kde sa každú chvíľu niekto premlel s pohárom chľastu v ruke natiahol pravicu k Lukovi, aby ho pozdravil ako sa na starých kamošov patrí.
- Keby som ťa nepoznal myslel by som si, že si už zhúlený. –
Luke nezostal Kerimu nič dlžný a len čo prebehol ich klasický pozdrav a výmena slabších štuchancov do pleca položartom mu vrátil narážku späť. Samozrejme, že Keri už zhúlený bol. Oči sa mu v prítmí ligotali ako dve vyleštené sklíčka reflektorov. Drake, ktorý bol v ten večer vo výnimočne dobrej nálade pretože sa mu po pravej strane tela plazil prsnatý prírastok, sa zarehotal ako pošteklený somár a voľnou rukou natiahol ku Keriho bunde.
- Choď do čerta Marteny! Svoj diel si si vybral z banku už predvčerom takže ruky preč... – Keriho slová nezneli ani spolovice tak výhražne ako zúrivo mu trhlo kútikom úst bližšie k sánke keď odháňal rozbehnutého Drakea od svojho „ proviantu“.
- Neblbni kamoš veď len prednedávnom si bol s ... – Drake si významne odkašlal pretože ani v nabitom lokály nechcel nahlas vysloviť meno Keriho dílera. V tejto štvrti to bolo dosť nebezpečné. No aj nebezpečenstvo prináša vzrušenie – pomyslel si Drake a tuhšie objal napitú brunetku k sebe. Mal pocit, že ak od Keriho čoskoro nevymámi niečo do nálady tá rozpálená buchtička mu rýchlo vychladne. A nalievať ju ďalším alkoholom? Nehrozí. Táto tu sa navyše nedala núkať, šla by aj sama len do seba musela niečo kopnúť- na zahriatie... a s dobrým práškom by sa ešte viac odviazala. Drake miloval odviazané ženské.
- Zabudni! – rezolútne zaoponoval Keri, priblížil si k ústam malý inhalátor a na jeden hlboký nádych vtiahol do seba takmer polovicu stlačeného plynu. Oči sa mu okamžite pretočili až k obočiu a pery na pár sekúnd zaplavil úsmev zhovievavosti. Nie však voči Drakeovi. Tupo sa obrátil práve smerom k Lukovi, ktorý už rozvalený na hladkom tmavofialovom poťahu kresla prezeral okolie. Rozhovor tých dvoch ho ani v najmenšom nezaujímal. Iba čo zaregistroval brunetkin pohľad keď sa na ňu Drake nedíval a venovala mu jedno obscénne číslo s perami a jazykom akoby mu chcela naznačiť čoho všetkého by bola schopná keby prejavil záujem. Smola. Spĺňala síce všetky stanovené kritériá, ale bola to len obyčajná šľapka.
- Tebe to dám aj zadarmo Luke.-
Keriho hlas vytrhol Luka zo zamyslenia a prinavrátil jeho pozornosť späť k ponúkanému inhalátoru. Natiahol ruku a bez slova ho prijal. Jedinou ďalšou cestou, ktorou však inhalátor poputoval neboli jeho ústa, ale Drakeova dychtivo roztvorená dlaň keď mi ho hodil. Zo zásady do seba neládoval tieto svinstvá.
- Vďaka Luka, máš to u mňa kamoš.-
- Dohroma Alberti toto som nemal na mysli...! –
Výkriky vďačnosti ani zlosti však Luke už nevnímal. Mal chuť na poriadneho panáka a ten mohol nájsť jedine pri bare. Nikomu nepovedal kam ide, Drake aj Keri by to aj tak v zápale novej hádky nevnímali. Len bruneta ho pri odchode zastavila ovinúc mu dlhé štíhle prsty okolo čiernej kravaty s červeným lebkovým vzorom a pritiahla si ho za ňu k svojim bohato narúžovaným perám. Nebránil sa bozku no nesnažil sa ho ani nijako predĺžiť. Len si zložil jej neposlušnú ruku zo svojich vlasov kde mu medzičasom zaborila nechty a bez štipky záujmu či vzrušenia sa začal znova prebíjať k baru. Dočerta! Bolo tu plno ako už dávno nie. Kaťdý chcel počuť nový Rodickov objav. No tá kapela nebala žiadny spád, len to ťahali ako smrť a koniec nie a nie prísť. Zato keby to rozbalili oni... hneď by ich dostali do varu. V tejto „ hviezde“ sa Rodick sekol.
Len čo v Lukových rukách skončil nízky pohárik do polovice naplnený svetlomedeným alkoholom obrátil sa čelom do miestnosti a chrbtom oprel o pult. Nič ho tu už nemohlo prekvapiť. Niektoré večeri boli fajn, ale len vtedy keď chalani neboli zdrogovaní – teraz totálni magori. Nateraz sa mu s nimi nechcelo tráviť čas.
Priložil si okraj skleného pohára k perám a odchlipol štedrú dávku páliaceho chľastu. Práve v tej chvíli keď do seba nalial poslednú kvapku a rozmýšľal, že si objedná ešte jedného panáka sa dav začal mierne rozostupovať, čo bolo pri takom nátresku aj tak dosť zvláštne, a skupina radikálne vymódených pubertiakov si s úsmeškami premeriavala bytosť z inej planéty. Presnejšie bytosť so svetlohnedými vlasmi, vzornou cestičkou na boku hlavy prerušenou čelenkou, slušivou uniformou pozostávajúcou z neforemného svetra a sukne dlhej 4 prsty pod kolenami, pásikavými pančuchami a vyleštenými čiernymi lakovkami aké nosili snáď už iba pra pra pra staré mamy na zastarných digitálnych fotkách. To dievča s Patrica´s Lane sa práve vydalo na vlastnú spoločenskú smrť. Toto nebola ružová záhrada králika z rozprávky o Alenke. Tu špiny boli špinami a nikto si s ňou nezahrá najkôr kriket s plameniakmi, ale pôjde rovno na vec.
Luke sedel na svojom mieste a so záujmom sledoval ako sa situácia vyvinie ďalej.Konečne niečo zaujímavé dočerta!
Akoby to dievča však niekoho hľadalo. Najskôr mala v tvári typický zaťatý výraz sobiek rozhodnutých za každú cenu presadiť si svoje, ale s čoraz väčšou pozornosťou, ktorú na seba strhávala to išlo aj s rozhodným výrazom dolu vodou. A potom ho našla. Práve jeho. No on ju nepoznal. Aj tak sa však k nemu tá zúfalkyňa prirútila alebo skôr predrala cez dav a zastala priamo pred ním. Drobunká, nesiahala by mu ani takmer po pás keby sa postaví z barovej stoličky.
- Lucas Alberty?- prehovorila a aj napriek neistote z nového prostredia v jej hlase zaznal naznak hnevu.
- Luke.- opravil ju Luke krátko cim jej skočil do pripravenej reči ked sa uz uz nadychovala aby na neho spustila triadu. Bol zvedavy kto to docerta je a prečo ho nevyhladala radsej v skole.
- Mal by sia sa za seba hnabit... som znechutena tym že si Melvina tak potupil pred celou triedou.. dlho mi nechcel povedat prečo je taky zlomeny ale teraz to uz viem.. chcem aby si sa mu isiel ospraved... –
Coze? To vsetko len pre Odpadnuteho Melvina? Kto do čerta bola? Jheo frajerka? Jeho matka pravdepodobne pomyslel si Luke s neustupcivym uskrnom a smiechom derucim sa mu z hrdla.
- Ty si sa totalne scvokla... -
Nedopovedal. Siknerova ruka sa uz natiahal za dievcatom a chlipne ju stisla za zadok. Dievca prelaknuto zapistalo a poskocilo s prudkou cervenou na licach.
- Pekny kusok.. pod zlatko .. trochu sa uvolnis...-
Dievca takmer skolabovalo, stratilo akukolvek bojovnost. Ta namyslena mala snobka sa odrazu premnila na krehotinku. Ach docerta že to musi byt práve on. Prehodil dievcatu majetnicky rameno okolo hrdla a pritiahol si ju k tesne k sebe. Bola taka vystrasena za sa k nemu sama mimovolne pritisla a rozstrasenymi rukami ho objala okolo pasa.
- Odpal Skiner tato tu je moja a ja sa nehodlam delit. Mozno ti ju neskor poziciam...- doplnil so spokojnym usmevom pretoze chcel dat dievcatu s horucou hlavou priucku kam ma nabuduce lozit a kam nie.
- - ..alebo moznno nie...- zauvazoval po prosebnom pohlade aky na neho vrhla a on ho zachytil kutikom oka. Vtedy k nej sklonil hlavu aby dal vsetkym najavo ze dievca patri k nemu prudko jej roztvoril usta perami vklzol medzi ne jazykom a privlastnil si ich v takmer bolestivom bozku. Dievca bolo take vystrasene že vobec neprotestovalo. Akosi instinkzivne vycitilo ze Luke je to mensie zlo...*

LUCAS DAMIEN ALBERTI

* Vo vnútri Coma panovalo všeobecné mlčanie prerušované len tichým hvízdaním vzduchu cez pootvorené okná. Jediný svetlý pás v nepreniknuteľnej čierňave noci predstavovala cesta, po ktorej si staručké Drakeovo auto uháňalo v osemdesiatkilometrovej rýchlosti smerom ku školským internátom na Patrica´s Line.
- Ako sa vlastne voláš?-
Luke bol prvý kto prelomil mĺkvosť celej situácie, ktorá nastala takmer pred hodinou len čo si od Drakea požičal auto, aby tú trafenú babu odviezol späť domov. Bol nahnevaný? Ó, to nie. Keby bol nahnevaný, skutočne nahnevaný, pravdepodobnosť toho, že by rozprával tak pokojne by bola nulová. Navyše by ho to mohlo usvedčiť z citov, ktoré voči svojej spolujazdkyni vôbec neprechovával.
- Janie. – hlesla ticho a oči neodtŕhala od cesty, ktorá sa strácala pod kolesami Coma každých pár metrov osvetlená umelým svitom lámp. Neznášala takéto rýchle cestovanie a svoj názor sa nebála vyjadriť ani teraz. Veď išlo o ich životy a ona sa rozhodne nedá zabiť v tejto starej kraksni a vedľa neho, vedľa Luka Albertiho. Keď prehovorila znovu snažila sa do svojho hlasu vložiť viac rozhodnosti, aby si ani nedopatrením nepomyslel, že by sa pred ním snáď hanbila.
- Bola by som rada, keby si spomalil. Mám dojem, že životnosť tohto šrotu už prekročila svoj limit a ja si na rozdiel od teba cením svoj život. -
Dobre, Luke možno nebol nahnevaný, ale až takáto nevďačnosť ho vedela podráždiť dokonale. Kútikom oka šibol po Janie a naozaj si v matnom záblesku osvetlenia všimol ako uprene pozoruje cestu. Skutočne sa bála. No mohla mu to povedať slušne, mohla ho poprosiť, ale keďže na svoju škodu použila ten chladný distingvovaný tón malej snobky musel ju potrestať. Aj za cenu toho, že by ho potom čakala nemilá povinnosť čistiť Drakeovo auto od zvratkov. Rýchlosť však nepridal, ale ani neznížil. Šoféroval ďalej akoby ani nepočul poslednú Janienu poznámku.
- Hlboko sa mladej dáme ospravedlňujem ak nie je spokojná s mojím štýlom šoférovania. Keby som to len bol tušil mohol som tú česť odviezť ju až domov prenechať Skinerovi. U neho problém s rýchlosťou nehrozí...- odvrkol ironicky Luke cez zaťaté zuby a tvár na sekundu nahol bližšie k okienku, aby si v prúde nočného vzduchu schladil horúcu hlavu. Teraz sa naštvať skutočne nepotreboval. Veď do cieľa to bola ešte taká trištvrte hodina cesty a čo by robil taký dlhý čas s jednou mŕtvolou. Táto predstava mu v jeho konkrétnej pochmúrnej nálade pripadala takmer smiešna. Zvrátené, ale účinné. Konečne sa prestal mračiť a trochu sa uškrnul. Janie, ktorej poznámka nevyvolala taký účinný efekt ako by si predstavovala konečne odtrhla pohľad od čelného skla a nahnevane ním prebodla Lukov profil tváre. Mala v úmysle vrátiť mu všetko aj s úrokmi, ale potom si v slabom šere všimla ako rukami zviera volant až mu hánky vystupujú spod hladkej opálenej pokožky. Trochu ju pritom zamrazilo na chrbte, pretože si okamžite spomenula, že aj vtedy keď k Lukovi nastupovala do auta dosť riskovala. No intuícia jej akosi našepkávala, že Luke nie je ako ten slizký had, ktorý ju chytil za zadok, ten Skiner...
- Čo ťa to vlastne napadlo liezť za mnou do Klubu? Nemohla si so svojimi sťažnosťami vydržať do začiatku vyučovania?-
Luke v krátkom okamihu otočil tvár k Janie a všimol si, že teraz už nehľadí na cestu, ale na neho. Jej pohľad sa mu nepáčil, pretože sa v ňom miešalo niečo veľmi dobre známe. Bola to prefíkanosť prekrytá nevinným výrazom, utajená vypočítavosť. Na otázku mu neodpovedala. Namiesto toho ho len utvrdila v jeho domnienkach keď si zdvihla ruku k očiam a začala si so záujmom prezerať svoje nechty.
- Nevedela som...- začala s naivne stíšeným hláskom - ... , že tvoj kamoš ide na H.V. Môj otec pracuje na protidrogovom oddelení a zrejme by ho nepotešila správa, že to svinstvo je ešte stále v uliciach. Veď len pred nedávnom ho povýšili za to, že mesto zbavil dílerov. Rozmýšľam ako by som mu to povedala... Au! Čo to dopekla robíš?-
Luke v okamihu zašiel ku krajnici a prudko šliapol na brzdy až kvílivo zaškrípali a sila zotrvačnosti ich hodila hlboko do sedadiel aj keď auto už dávno nepohnute stálo. Janie mala chuť použiť tvrdšiu nadávku, ale to si už Luke naštvane odopol bezpečnostný pás, otočil sa na sedadle k nej a za plecia si ju pritiahol celkom blízko k svojej tvári. Jeho pery boli len pár centimetrov vzdialené od jej pootvorených úst takže cítila horúcu vôňu jeho dychu presne ako vtedy keď ju v Klube pobozkal. Jediné na čo sa v tej chvíli zmohla bolo len bezmocne hľadieť do jeho stmavnutých očí. A samozrejme tváriť sa neoblomne, aby si aspoň ako tak udržala na svojej strane nejakú zbraň.
- Takže toto vôbec nemalo byť o Melvinovi. Ak sa mýlim môžeš ma opraviť, ale myslím, že tebe ide o niečo viac a rozhodne si dosť prefíkaná na to, aby si si myslela, že ma môžeš vydierať len aby si to dostala.-
- Si jeden odporný namyslený frajer, ktorý sa správa tak, že keby mal človek zostať v spoločnosti dlhšie ako niekoľko hodín musel by spáchať samovraždu!-
Skutočne ho nechcela provokovať, ale v tom jeho drzom pohľade a tiež v tom ako jej začal pomaly dochádzať kyslík keď ju držal pri sebe tak blízko muselo byť niečo diabolské. Niečo čo ju načisto zbavilo zdravého úsudku, pretože ani teraz akosi nepredpokladala, že by jej Luke bol schopný akokoľvek ublížiť. No mýlila sa? Po tvári sa mu totiž o chvíľu rozlial takmer blažený výraz spokojnosti.
- Povedala si pár hodín? Skvelé takže ti už zostáva len niekoľko minút a ja nemusím robiť nič iné len tu sedieť.-
A to si Luke skutočne myslel, že v ten večer nezažije žiadnu zábavu. Tentoraz sa bavil a keďže voči Janie bol už dosť milosrdný keď sa ju rozhodol zachrániť pred Skinerovými paprčami a tiež odviezť domov nemal k nej už nijakú povinnosť a mohol byť hrubý koľko sa mu len bude páčiť. Čert vie, že tá malá snobka si ani nič iné nezaslúži.
- Povedz už konečne o čo ti ide a ja sa vynasnažím poslať ťa do pekla nejakou príjemnejšou cestou.-
Ha, takže sa predsa len chytil, pomyslela si Janie a potom sa už len sústredila na to, aby si vybudovala obranný múr voči teplu sálajúcemu z Lukovho tela a dychu, ktorým ju pri rozprávaní šteklil na perách. Akoby zabudol, že ju ešte stále drží tak blízko seba a na vlastnú zlosť zisťovala, že to s ním rozhodne tak nemáva ako je to v jej prípade. Za všetko mohli tie jeho blonďavé neposlušné kadere vlasov, ktoré mu padali do čela až pociťovala neodolateľné nutkanie odhrnúť mu ich k spánkom a jasnobiely lesk zubov keď sa na ňu tak sebaisto zaškeril! Bol to diabol so snedou pokožkou, nebezpečným pohľadom a hlasom, ktorým akoby ju láskal aj keď ju v skutočnosti posielal dočerta. No nebola by dcérou svojho otca keby sa teraz vzdala len kvôli bláznivej vzbure vlastných hormónov. Vždy dostane to čo chce a nebude tomu inak ani v tomto prípade aj keď proti nej stál samotný Luke Alberti.
- Pred nedávnom som sa pohádala s Francom, gitaristom v mojom zbore a ...-
- Že ma to ani neprekvapuje...- ironická Lukova poznámka nemohla Janie, odhodlanú na všetko, vyviesť z miery. Preto len pokračovala tam kde prestala akoby ju ani nikdy neprerušil.
- ... je len malá pravdepodobnosť, že by sa tak skoro vrátil. Ale o týždeň je veľmi dôležitý koncert, ktorý sa už nedá odvolať pričom zhodou okolností som sa od tvojho spolubývajúceho dozvedela, že hra na husliach nie je to jediné v čom vynikáš. Mohla by som sa spýtať kohokoľvek a každý by si aj nohy dolámal , aby hral s triednou elitou, ale nikto by nebol schopný naučiť sa všetky Francove pasáže do budúceho utorka. Preto chcem do zboru teba. Na jeden koncert.-
Janie bola na seba hrdá. Tak rýchlo a zároveň zrozumiteľne svoju požiadavku ešte nikomu nepredniesla. Navyše si bola istá, že Luke neodmietne. No rozhodne nečakala, že vybuchne takým veselým a úprimným smiechom. Dokonca ju pritom aj pustil takže už nemala pred očami krivku jeho pier ani ju už nešteklil jeho pokojný dych. Teraz sa oprel o svoje sedadlo a uvoľnene si založil ruky za hlavu.
- Takže ak tomu rozumiem správne, ty odo mňa chceš... nie vlastne si si už istá, že budem hrať v tvojom zbore, na tvojom koncerte a tancovať podľa tvojich pravidiel výmenou za to, že nebonzneš môjho kamoša ocinkovi? -
Tak takéto niečo by nečakal. Skôr by predpokladal, že od neho chce, aby sa s ňou vyspal alebo niečo také. Tá jej nemožná cestička vo vlasoch rozdelená čelenkou a školská uniforma z nej robili decko pre reklamu na ovsené vločky. Absolútne odpudzujúce.
- Možno bude mať milosrdnejšieho sudcu a namiesto osemdesiatich rokov si odsedí len sedemdesiat.- šprihla nahnevane Janie a tvrdohlavo si založila ruky na hrudi. – Tak čo? Myslím, že nemáš na výber.-
Luke chvíľu mlčal a Janie si prestala byť sama sebou taká istá. O to viac, že Luke odrazu naštartoval a vyšiel z krajnice späť na cestu stále bez slova.
- To by si si mohla myslieť len v príde, že by mi Drakeov osud obzvlášť ležal na srdci.-
Tak tentoraz ju úplne zotrel. Toto nečakala. Intuícia jej našepkávala, že za maskou zlého chlapca sa skrýva v podstate dobrácka duša. Žeby sa až tak sekla?


Mohlo byť pár minút pred východom slnka. Nebo na východe sa už začalo meniť z atramentovo tmavej na belaso modrú až medenú keď sa do vzduchu začali zahrýzať prvé stopy raňajšieho svetla. Janie ležala vo svojej posteli, spala a nebola by vstala ani na zvonenie budíka keby nebolo toho nepríjemného cinkavého zvuku, ktorý sa pravidelne opakoval. Čo to len dopekla mohlo byť? Len s ťažkosťami odlepila hlavu od vankúša a spánkom zlepenými očami zažmúrila na ciferník budíka. Nie ešte mala polhodinu času a tikanie nebolo také ostré... vtedy obrátila hlavu k oknu a to čo tam uvidela ju už načisto prebralo. Prudko sa posadila na posteli akoby ani nikdy nebola zavrela oči a líca jej zaliala prudká červeň hnevu. Predtým ako šla k oknu a otvorila ho vrhla ešte rýchly pohľad na svoju spolubývajúcu Florin, ktorá však bezpečne pochrapkávala ďalej. Keby sa len teraz zobudila a zbadala v okne Lukovu vyškerenú tvár zrejme by upadla do mdlôb rovnako ako Melvin. Obaja boli rovnakí a možno aj preto spolu chodili.
- Čo tu robíš?- zasyčala tlmene nahnutá cez obločný parapet a prebodla veselého Luka ostrým pohľadom. Zrejme si však z toho nič nerobil.
- Rozmýšľal som a tá tvoja ponuka... –
Bolo mu nepríjemné hľadieť na to ako sa Janiena tvár odrazu roztiahla od spokojnosti. Bola ako malé mača, pred ktoré postavil misku so smotanou a pomastil jej bruško. Ale veď on sa ešte postará, aby jej tú blaženosť zotrel z tváre. Preto pokračoval tam kde prestal - ... znie celkom lákavo. Samozrejme si však musíš byť vedomá, že jediná moc, ktorú nado mnou máš je tá, ktorú ti dám ja sám, pretože nič ma už neprinúti, aby som dvakrát pykal za Drakovu sprostosť a on to veľmi dobre vie..- hovoril uvážlivo, pokojne a vecne. Každým jedným slovom však bola Janie menej pokojná a sebaistá. Vedela, že má pravdu, bola len zvedavá na jeho podmienky, pretože nejaké určite mať musel. - ... takže tu mám pre teba návrh. Ber alebo nechaj tak. Keď si sa rozhodla ma vydierať budem hrať teda podľa tvojich vlastných pravidiel. Zahrám na tvojom koncerte, ale za to mi ty dáš svoju povesť.-
Janie takmer nebola schopná zatvoriť ústa roztvorené dokorán od prekvapenia. Čo to od nej chcel?
-Čože? -
- Počula si, je to len na tebe ako veľmi ti záleží na tom koncerte.- uškrnul sa Luke a so záujmom zaregistroval, že Janie bez uniformy, oblečená len v ružovkastom župane, už nevyzerá tak celkom ako z reklamy na ovsené vločky. Jeho pohľad však nanešťastie zaregistrovala a rukou si prekryla hruď na tých miestach kde sa spod tenkej látky vypínali jej maličké prsia. Odrazu sa k jej hnevu primiešala aj rozpačitosť a tá jej očiam dodala miernejší lesk, pootvorila jej pery a prinútila ju spomenúť si na ten majetnícky Lukov bozk ešte večer v Klube. Doteraz ho cítila na perách tak jasne a zreteľne akoby jeho chuť nemala nikdy vyprchať. Srdce sa jej prudšie rozbúchalo a na stehnách zaregistrovala rozširujúcu sa horúčavu. Nie! Toto bolo zlé! Toto nesmie cítiť!
- A môžeš mi láskavo prezradiť ako mi chceš zobrať moju povesť?-
Horúčosť sa ešte rozšírila. Prečo bolo také bláznivé predstaviť si, že odrazu prekročí okenný parapet, pritisne si ju k sebe, ona mu položí ruky na vyšportované ramená napínajúce svaly pod snedou pokožkou zatiaľ čo ju odnesie k posteli a tam... Mala by sa za seba hanbiť! Nie, bude myslieť na niečo totálne neerotické. Napríklad na domáce úlohy...
- Nie je nič jednoduchšie...- skutočne na ňu žmurkol? - .. stačí len keď so mnou začneš chodiť.-
Nepýtal sa jej rovnako ako sa ona ten prvýkrát nepýtala jeho keď si myslela, že má ešte v rukách moc ho ovládať. A teraz sa pozície vymenili. Vedela, čo v skutočnosti od nej chce. Chce, aby sa zmenila podľa jeho predstáv, chcel sa len zahrať a ukázať všetkým ako zmení slušné dievča s výborným prospechom a dochádzkou na niekoho ako je on. Na niekoho s otrasným rozstrapateným účesom, vulgárnym slovníkom a absolútne nulovými mravmi. Možno ju naučí aj fajčiť, vykrádať sa cez noci preč z izby a ktovie do čoho všetkého ju má v úmysle zasvätiť. A tu v sebe náhle pocítila prítomnosť dvoch celkom odlišných bytostí. Jedna, tá slušňácka, jej našepkávala, aby mu zabuchla okno rovno pred nosom s pokusom privrieť mu medzi rám aj pár prstov a tá druhá, tá večne nepokojná, ju zasa presviedčala, že nie je nič zlé na tom keď zažije trochu vzrušenia, ktoré z Luka len tak sálalo ako teplo zo slnka. Čo urobí? *

( Urobím z toho interaktívnu telenovelu kto je za to, aby janie prijala Lukov návrh? )

/nech prijme ja na jej mieste by som to prijala hlavne keď tie hormony už funguju /

LUCAS DAMIEN ALBERTI




* Jediné, čo Luka dokázalo ako tak povzniesť nad všadeprítomný oparu snobizmu a pretvárky ( Nie madam Tony, skutočne si nemyslím, že by ste si výťažok z toho charitatívneho plesu nechali na kúpu Odchlpovača ) bolo miestne školské jedlo. Prekvapenie? Ani najmenej odkedy prestali jedlá pripravovať v „torpédových“ hrncoch priamo v škole a HlaváPomazanáZMociJejZverenejTučnýmBankovýmKontom – Riaditeľ, usúdil, že najlepšie pre jeho zverencov nebude žrádlo pre psov, ale normálne stráviteľné jedlo z dovozu mimo školských areálov.
Práve sa sústredene venoval prežúvaniu ďalšej štedrej porcie hranolčekov, ktorými si na prasknutie napchal ústa keď okolo neho ako jarná búrka prehrmela Janiena zvláštna zmes kvetinovej vôňe- trochu ako karafiáty so záhradnými klinčekmi. To jediné z nej totižto stihol zachytiť, pretože okolo neho prebehla tak rýchlo, že by ju nestihol zastaviť ani keby chcel. Sedel sám v rohu miestnosti , ako vlastne vždy, takže mu nikto nezacláňal hlavou a mal vo výhľade celú jedáleň. Pohodlnejšie sa zošuchol po aratisovom operadle stoličky tak, že si mohol na náprotivnú vyložiť nohy a prežúvajúc novú porciou nezdravého karcinogénneho jedla, ktorého by nevzdal ani keby mu ukázali fotku jeho mŕtvoly plávajúcej v oleji, sledoval ako sa Janie šinie k stolu kde zvyčajne sedávala s kamoškami z hudobného krúžku. Nebol včerajší. Vedel si veci zistiť veľmi rýchlo keď sa jednalo o jeho vlastné záujmy, a preto pre neho nebolo žiadnym prekvapením keď sa Janie naklonila práve k Angie, malej pehavej tmavovláske z rážou sklíčok na okuliaroch 20 milimetrov, a vzrušene jej niečo začala vysvetľovať. Akoby mal nastať koniec sveta a ona sa jej snažila vtĺcť do hlavy kam zahrabala posledné plechovky s morčacou paštétou a nakladanou fazuľou. Bingo! Zdalo sa, že to Angie doplo veľmi rýchlo, pretože vzápätí cez celú jedáleň vyslala znechutený pohľad práve k Lukovmu vyľudnenému rajónu. Ani ona však nebola včerajšia a rozhodne chodila po škole s otvorenými ušami takže ten pohľad rýchlo presmerovala na iné súradnice, aby nešťastnou náhodou nedošlo ku Kontaktu. Luke vedel, že Angie ho naznáša a to ju ani osobne nepoznal rovnako ako nepoznala ani ona jeho. Cítila však k nemu rešpekt aký si okolo seba budujú všetky neovládnuteľné živly, aby sa druhí držali v bezpečnej vzdialenosti. Luke sa spokojne uškrnul a čakal čo bude ďalej nasledovať. Ak sa Janie posadí na voľné miesto vedľa Angely ich dohoda padá, ak sa však vráti k nemu...
Tie hranolky fakt nemajú chybu! Zaklonil hlavu a pár si nadhodil nad sebou snažiac sa pochytať ich ústami. Z desiatich sedem. To vôbec nie je zlé!
- Neverím do čoho sa to púšťam.-
Luke by sa spokojne zasmial keby mu pri tom nehrozila smrť zadusením. Vrátil sa teda do východiskovej polohy, trochu hodil hlavou nabok, aby mu neposlušné pramienky vlasov uvoľnili výhľad na znechutenú a odutú Janienu tvár. Netrpezlivo prešľapovala pri rohu jeho stola a kútikom oka sledovala ako to v jedálni prekvapene zašumelo. Každá hlava v takmer plnej miestnosti sa otočila za ňou a ústa zostali všetkým dokorán. Najlepšia študentka a najlepší flákač. Dve veličiny, ktoré nepatria k sebe. Iba, že by sa jedna z nich zmenila.
- Vitaj v klube vyvrheľov.- potľapkal prázdnu stoličku vedľa seba a obdaril Janie tým najšarmantnejším úsmevom akého bol schopný. Zdalo sa, že ju to trochu omráčilo, a tak len viac trucovito našpúlila pery a s výdychom „keď to tak musí byť“ si sadla na ponúkané miesto. Tašku s učebnicami a inými haraburdami si pedantne vyložila do lona a obopla ju rukami akoby sa snažila udržať si od neho čo najväčší odstup. Luke to všetko kriticky zhodnotil jediným pohľadom. Navyše akoby sa Janie snažila dnes vyzerať tak nemožne ako to len bolo možné, aby ho odpudila. Aspoň tak si myslel keď v duchu hodnotil dva detské copíky, ktoré jej infantilne trčali na oboch stranách hlavy ako malé vodopády kaderí zachytené gumičkou a školskú uniformu pedantne narovnanú akoby ju žehlila priamo na sebe.
- Myslíš, že takto nám uveria, že niečo spolu máme?- Luke pochybovačne prebehol pohľadom po ostatných stoloch kde to už začalo šumieť vírom novej senzácie.
- Čo vlastne odo mňa chceš?- odfrkla podráždene Janie a oči jej zahoreli bojovým plameňom. Nie, rozhodne mu to neuľahčí a táto myšlienky v nej vyvolávala záchvaty škodoradostného smiechu, ktorý sa zle tajil v kútikoch jej stisnutých pier. No takú pohotovú a familiárnu odpoveď skutočne nečakala.
- Aby si sa uvoľnila zlatko. Pamätaj, že máme dohodu.-
Luke sa výnimočne dobre bavil na tom keď na Janien údes siahol k copíkom, ktoré si ráno so škodoradosťou zaplietla a teraz ich úplne uvoľnil. Vlasy sa jej rozsypali po pleciach a Luke do nich bez ostychu zaboril obe ruky takže ju vlastne uväznil a pritiahol si jej tvár bližšie k sebe. Opäť pocítila jeho horúci dych na svojej pokožke a opäť jej raz prebehli po chrbte zimomriavky. Na zlosť príjemné.
- Pobozkaj ma.- vyzval ju ticho s drzým pritlmeným smiechom.
- Ty odporný slizký...-
- A usmievaj sa akoby si bola zo mňa úplne namäkko. Veď vieš ako v ten večer v klube..- podpichoval ju akoby už aj beztak nebola dosť napajedená.
- Len počkaj toto ti všetko vrátim!
- Koncert môžeš pokojne odohrať aj bezo mňa..-
A vtedy Luke zacítil ako sa Janie pritisla ústami na jeho pery a lačne ho začala bozkávať. Vyhodila tašku zo svojho lona a pritlačila sa tesne k jeho hrudi, aby ju objal oboma mocnými ramenami. Vášeň však určite predstierala len, aby mala zámienku pohrýzť ho silno do spodnej pery. Mrcha jedna!*

Lucas Damien Alberti




- Hej, Janie!-
Mohla ho pokojne ignorovať aj ďalej...
- Ssst...hej!-
... aj ďalej keby...
- Ocko už rozoslal pozvánky na koncert všetkým vplyvným kamošom?-
Tentoraz bola veta o niečo dlhšia a obsažnejšia no o nič menej otravnejšia. V duchu si predstavila ako vstáva zo svojej lavice, prechádza tých pár krokov smerom dozadu až k nemu a práve v tom okamihu... celým povrchom dlane zanecháva jej dokonalú kópiu na jeho prašivom ksichte. No dobre... tak už sa jej ten ksicht nezdal až taký prašivý, ale aj tak. Ešte stále má nejakú sebaúctu a tú si nedá vziať ani za milión odohraných koncertov. Niekoľko študentov v triede už aj tak začalo namrzene pokašliavať a vrhať na narušiteľov ticha znechutené pohľady. Mali písomku. A to veľmi dôležitú písomku, ktorú veľmi potrebovala na zápočty do ďalšieho ročníka ak samozrejme nemala záujem urobiť ju v dosť nevýhodnom opravnom termíne. Pán Torso, akokoľvek by tu v tej chvíli bola jeho prítomnosť nutná, však uprednostňoval ťažké testy, pri ktorých museli dokázať, že učivu porozumeli a nielen sa ho nabiflili a možno aj to bol dôvod prečo tu teraz nesedel na zadku a nevyhodil Luka z triedy. Jednoducho nebola potrebná jeho prítomnosť pri vedomí, že študentom by aj tak nepomohli ich poznámky v zošitoch či akékoľvek našepkávanie. Každý mal test úplne v inom znení. Nervózne poklopala koncom ceruzky o spola vyplnený list papiera pred sebou a druhou rukou si pretrela unavené oči. Včera večer totiž musela prežiť Lukovu zbesilú jazdu autom na premietanie toho najotrasnejšieho filmu aký kedy videla. Celý ten čas sa Luke nezmyselne rehotal práve na pasážach, ktoré jej prišli také nechutné až sa jej z nich obracal žalúdok. Bola to len náhoda alebo vedel, že nenávidí horory?
Odrazu sa mykla zacítiac na pleci pálivú horúčosť niečej dlane. Samozrejme, kto by to asi len mohol byť. Veľmi pomaly otočila tvár nabok a dohora pričom ten, koho našla pohľadom ju ani trochu neprekvapil drzým úškľabkom.
- Nerád sa opakujem a ty si ma k tomu prinútila už štvrýkrát. Takže?-
Nenávidela, že tak zneužíva zbraň, ktorou spočiatku plánovala bojovať ona. Odporné slizké vydieranie. Luke si bol veľmi dobre vedomý toho, že koncert, na ktorom budú prítomný aj hľadači talentov, je pre ňu tou najlepšou šancou ako sa dostať na výslnie. Nehanbene to využíval vo svoj prospech a zakaždým keď sa mu odmietala podriadiť jej to hodil do tváre ako hotovú vec. Preto zvyčajne trvalo len pár minút kým si v duchu zhodnotila čoho sa môže nateraz vzdať a čo môže alebo nemôže obetovať. S hnevom pustila ceruzku a vzala si veci z lavice, aby ju vzápätí mohol Luke vyviesť von z triedy pred udiveným zrakom celého triedneho obecenstva.
- Nenávidím ťa.- zasyčala cez stiahnuté ústa keď ju po chodbách navigoval k východu zo školy. Nevyhli sa ani niekoľkým rýchlym odbočeniam, aby ich neprichytil personál upratovacej čaty.
- Aj tak by si už nič múdre nenapísala.- odbil ju Luke trochu posmievačným hlasom napriek tomu, že obsah slov bol mienený ako pokus o utešenie.
- Nenávidím ťa!- zasyčala znova no dôraznejšie, pretože v duchu cítila, že má pravdu. V poslednom čase sa nemohla sústrediť už takmer na nič a to ju neskutočne vytáčalo.
Kráčala po Lukovom boku alebo skôr rýchlo cupitala „ ako koza“ pomyslela si v duchu... jej malé nohy sa nemohli rovnať s jeho dlhým vyrovnaným krokom. Trochu ju prekvapilo keď zastali stáť pred úplne neznámym autom. Odrazu ju naplnilo zlé tušenie.
- Luke... hádam len nemáš v úmysle..- zarazila sa v polovici plánovanej vety a hlas jej o trochu vyššie poskočil keď Luke vzápätí dobre nacvičenou fintou otvoril dvere na cudzom voze.
- Páni.. ako si to uhádla? Ja z teba žasnem dievča.- podpichol ju s tým neznesiteľne drzím a provokatívnym úsmevom zároveň. Musela zavrieť oči a párkrát sa zhlboka nadýchnuť, aby vôbec dokázala porozmýšľať nad tým čo má urobiť. Toto bolo zlé. Bola to krádež! Ani si neuvedomila, že posledné slová hovorí nahlas a Luke na ne reaguje len pokrčením pliec.
- Iba si ho požičiam.-
A keď dlho nenastupovala a ani sa nijako inak nepomohla, podišiel až za ňu a postrčil ju dnu.
- Neboj sa naozaj sa ho chystám vrátiť. Už i si jazdu hviezda.- trochu nedočkavo do nej strčil až sa náhle ocitla na sedadle spolujazdca dokonale pripútaná. Hej! A tiež nenávidela keď jej hovoril hviezda! Znelo to tak snobsky...


Odrazu pochopila tú poslednú vetu, ktorú jej Luke povedal predtým než zaparkoval na rohu ulice priamo pred sieťou luxusných butikov. „ Chcem, aby si sa trochu odviazala Janie, nič viac. Nebuď taká upätá.“
Nie. Neplánoval jej dať svoju zlatú kreditku, aby si v butiku kúpila novú, hriešne drahú, tašku. Nie! On chcel, aby ju z toho prekliateho butiku ukradla! Srdce jej splašene tĺklo, pretože do poslednej chvíle ako s ním po boku vstúpila do obchodu nemala o ničom ani potuchy. Dozvedela sa to len pred pár minútami keď odišiel zabaviť predavačku. Vlastne ju nehorázne okato baliť! Vrhla vražedný pohľad pomedzi výstavné police s tovarom a nervóznym vyplašeným pohľadom skontrolovala okolie. V butiku boli len oni dvaja a predavačka- očividne ešte nenastala tá rušná časť dňa. Prechádzala sa v sekcii kabeliek, boli skutočne nádherné, skutočne drahé a až neskutočne sa bála čo by sa stalo keby... Začula smiech. Lukov hlboký príťažlivý hlas sa vtieral do predavačkinej pozornosti tak nenútene, že by sa pred ním na jeho požiadanie určite aj vyzliekla. Odporná krava! Hromžila v duchu a čím viac ju zaplavoval hnev tým viac by ju potešilo keby jej narobila krádež problémy v práci. Odrazu už nebolo také ťažké ospravedlniť tento čin sama pred sebou. Omráčilo ju poznanie toho aká je v skutočnosti zlá a skazená, pretože by jej prinieslo diabolskú radosť mať jednu z tých kabeliek pod dlhým plášťom a pozorovať pri odchode tú sliepku. Ešte by Luka chytila okolo pása a možno by jej dlaň skĺzla až na jeho zadok.. nech vidí komu.. ! Dočerta. Tieot myšlienky boli ešte horšie než samotné výčitky svedomia zo zločinu. Rozhodnutie jej trvalo len malý moment a už sa jedna z drahých kabiel stratila pod okrajom jej bundy. Vydýchla si však až vtedy keď s Lukom stála pred ukradnutým autom. Našťastie sa zdržala toho plánovaného odchodu, nech si tá predavačka slintá... ona ma aspoň svoju korisť. Keď si to uvedomila začala sa bláznivo radostne smiať. Luke akoby sa tomu vôbec nečudoval. Oprel sa chrbtom o bok auta a pozoroval ju takmer tútorským pohľadom.
- Vedel som, že sa ti to bude páčiť hviezda.-
- Nemyslela som si, že to bude až taký.. oslobodzujúci pocit. – vyhŕkla v návale vzrušenia a takmer na neho skočila. Možno by jej radosť trvala dlhšie keby kútikom oka nezaregistrovala ako pri nich zastalo policajné auto a tiež ako z neho vychádza dosť nepriateľsky naladený muž zákona.
- Dočerta!- zanadávali obaja naraz.

Lucas Damien Alberti





* Trvalo to ako celá večnosť, aj keď v skutočnosti išlo len o niekoľko krátkych sekúnd. Jeden nádych, druhý nádych a už bol tu. Nie typicky zavalitý, v modrej uniforme a čiapkou na hlave. Nie, nie... „ Tak to je v totálnom keli.“, pomyslela si Jenie zakloniac hlavu mierne dozadu, aby sa vôbec mohla pozrieť strážnikovi do očí. No už v tom momente to oľutovala. Muž vyzeral akoby celý deň nerobil nič iba hľadal problémy, aby ich mohol ešte viac zveličiť a zapojiť do ich riešenia aj fyzickú silu. Obrvy nad tmavými očami mal husté a zamračené, nos chvejúci sa v znamení vycítenej koristi, pery stisnuté tak tuho, že by museli použiť páčidlo, aby mu ich vôbec otvorili. A tieň, ktorý na chodník vrhala jeho obrovská postava ju celkom pohltil. Podvedome ju striaslo a inštinktívne o krok cúvla čím sa však dostala za Lukov chrbát, pretože on sa rovnako inštinktívne posunul pred ňu. Ale nebol by to on keby v kritickej situácií nevedel, čo má povedať. A navyše sa ešte aj tak bezočivo zaškeriť akoby malo ísť len o krátky zdvorilostný rozhovor. Už už mu chcela skočiť do reči a povedať, že môže všetko vysvetliť, keď jej Luke ovinul ruku okolo pása a pritiahol si ju k sebe tak pevne, že takmer zabudla dýchať. A kým sa snažila lapiť dych...
- Zdravím pán strážnik. To dnes máme pekný deň, čo na to poviete?-
„ Pekný deň??? Čo na to poviete??? Pán strážnik???“ , zastonala by keby mohla. Nič hlúpejšie si už asi vymyslieť nemohol. A je to jasné... Pôjdu do basy. Nie do obyčajnej murovanej cely, ktorá aspoň vzdialene pripomínala izbu, do akej sa strkali zločinci kedysi v 21. storočí, ale do... nemohla na to ani pomyslieť. Všetko je zničené. Celá jej budúcnosť a otec ju určite zabije, keď sa o tom dozvie. Možno Luke vycítil, že začína panikáriť, pretože na boku pocítila silnejší stisk jeho ruky akoby sa jej snažil mlčky dodať odvahu. Ani keby si dala vytetovať na čelo slovo zlodejka, nemohol byť jej výraz ešte viac čitateľnejší, priam z neho kričala vina a strach. Tak sa zamerala na seba, že prepočula podstatnú väčšinu rozhovoru medzi Lukom a strážnikom, ktorý sa ešte stále netváril o nič priateľskejšie. Spamätala sa len na ďalšie slová, ktoré už ignorovať nemohla.
- Tak sa zdá, mládež, že dnes ste si na vychádzku vybrali zlé auto.-
Takmer si vydýchla. Takže nejde o ukradnutú kabelku. Ale o ukradnuté auto! Bola blázon, keď jej mimovoľne trhlo kútikom úst? Nech sa k tou pridá tik v oku a budú ju môcť zavrieť.
- Je to auto môjho strýka. Musel zabudnúť, že mi ho nadnes požičal. Viete... on je tak trochu...- Luke si so zasväteným úsmevom poklopkal ukazovákom po čele a sebavedomie z neho naďalej sršalo akoby naozaj veril tomu, čo práve povedal. To je skutočne taký slepý alebo nevidí, že ten muž s kamennou tvárou nie je nijaký hlupák?
- Jeho meno. – ozval sa strážnik úsečne a ani nezdvihol hlavu od digitálneho organizéra. Slová vyslovil celkom nevzrušene akoby sa s takými výhovorkami stretával každý deň.
- Isaac... hm Isaac... – Luke s úsmevom ako slniečko balansoval na okraji priepasti. – Vidíte? Je to v rodine. Zrejme sa zábudlivosť chytá už aj mňa. Tu je dôkaz. –
Tentoraz sa už skutočne neovládla a zastonala. Iba sa jej to zdalo alebo sa Luke skutočne dobre bavil?


Musel sa baviť. Konštatovala o niekoľko minút neskôr, keď sa viezli v strážnikovom aute nad hlavnou mestskou tepnou.
- Ty si cvok! Prečo sme mu to všetko nejako nevysvetlili?- precedila nahnevane pomedzi zuby smerom k svojmu susedovi. Stíšila hlas, aby ich Kamenná tvár nepočula a aj naďalej zaryto sledovala ako sa za oknom svet rozlieva na kolomaž. Išli tak bláznivo rýchlo až chvíľami uvažovala, či strážnici nemajú nijaké rýchlostné obmedzenia. Dole pod nimi sa rozkladali desiatky ďalších tepien a takmer kolmo na ne prechádzala trať rýchlovlaku, ktorá sa o niekoľko poschodí vyššie opäť lomila na horizont. Ten jej zakrýval výhľad na slnko. Iba vysoká budova Centra sa černela na akvamarínovom pozadí ako štíhly stĺpik búrkového mraku. No teraz nebol čas myslieť na architektúru. Na ruke zacítila dotyk a súčasne jej telom prešiel menší výboj. Striasla sa a strážnik na prednom sedadle sa zasmial. Konečne, ale aj tak to bol mrazivý zvuk.
- Zabudol som vás varovať mládež. Nijaké dotyky medzi sebou, nastavil som vám lokátor. Zatiaľ len na niekoľko stupňov, pretože som si nemyslel, že budete takí vášniví. –
Opäť sa zarehotal a tým sa jej ešte viac znechutil. Pozrela na Luka no ten sa uškŕňal tiež. Keď si všimol ako sa tvári okamžite prešiel na takmer smutnú tvár, ale mal tú smolu, že mu to vôbec neverila.
- A čo myslíš, že by s ním urobili slová... ´ Prepáčte strážnik, ale súrne sme potrebovali ukradnúť to auto, aby sme v najbližšom obchode mohli ukradnúť kabelku. ´ Dúfam, že si si vybrala aspoň nejakú čo stojí za to.“ na líci pocítila jemný dotyk voňavého vzduchu, keď sa odtiahol a venoval jej jeden zo svojich flegmatických úškrnov.
- To si buď istý. Stála osemsto natov!- vyprskla tie slová, pretože ju vyprovokoval. Bolo to hlúpe a ešte hlúpejšie sa cítila, keď vzápätí na to obdivne zapísal a pozrel na ňu neveriacim pohľadom.
- Tak to som celkom rád, že doteraz som miesta na rande vyberal ja. Ktovie, či by som sa doplatil keby malo byť po tvojom. –
Nestihla mu na to už nič odvrknúť, pretože celý ich rozhovor prerušila Kamenná tvár. Muž najskôr nesúhlasne ckol a neskôr na nich zakričal, aby už dopekla držali...



Vážne by ho zabila!!! Prudko dýchala, kým jej Jim dával dole lokátor a snažila sa myslieť na niečo iné ako krv a vraždu. Áno Jim, ten obrovitánsky hrozný muž, Kamenná tvár, ako ho v duchu nazvala, bol skutočne len nastrčený! A očividne sa vedel dobre baviť. Spolu s Lukom, ktorý to všetko nafingoval, aby videl na vlastné oči ako veľmi trpí pri predstave, že urobila niečo zlé a čaká ju za to zaslúžený trest. Nijaký trest neprišiel. Aspoň nie pre ňu. Akonáhle bola voľná, prešla tú krátku vzdialenosť v podzemnej garáži, ktorá ju delila od Luka a silno ho objala. Pocítila ako sa začal chvieť, ale nebolo to spôsobené slasťou, pretože Luke mal svoj lokátor ešte stále pripnutý. Zaplavila ju vlna škodoradosti, aj keď výboj nebol natoľko silný ako by si bola priala. S ňou to neurobilo nič. A keď ho konečne pustila s úľubou skonštatovala, že prvýkrát vidí šokovaný výraz na tvári Luka Albertiho. A to doslova a do písmena šokovaný. Alebo skôr zošokovaný? Jim sa len tak nadrapoval od smiechu a jeho výzor zabijaka sa kamsi stratil. Odrazu to bol celkom príjemný chlapík. Teraz, keď už vedela, že je to len jeden z Lukových známych.
- Môžeš mi povedať načo to všetko bolo dobré? A nechci, aby som ťa znova objala. – založila si ruky v bok a uprela na Luka výstražný pohľad.
- Jim? –
Pozrel sa kamsi poza jej chrbát. Očividne hľadal pomoc u priateľa.
- Prepáš kamoško, ale toto radšej nechám na vás. Vyriešte si to medzi sebou. – Jim zodvihol dlane oboch rúk ako na obranu a s hurónskym smiechom nasadol do auta zabuchnúc za sebou dvere. Nechal im aspoň pocit súkromia.
- Takže?- vykročila dopredu, aby dodala váhu svojej netrpezlivosti a roztiahla ruky v jasnom geste. Opäť sa ho chystala objať a on ju mal zastaviť tým, že by konečne zo seba vysolil pravdu. Na jej veľké prekvapenie však necúvol. Chvíľu na ňu skúmavo hľadel a sám jej vyšiel v ústrety. Napriek lokátoru na ruke ju silno objal a pritisol svoje pery na jej. Vzápätí pod bruškami prstov pocítila ako sa mi napínajú svaly na ramenách a aj keď ňou neprešiel nijaký výboj tentoraz zostala šokovaná ona. Pokúsila sa ho od seba odtlačiť no on ju zovrel v objatí ešte tuhšie.
- Čo to stváraš? – vykoktala zo seba, keď ju konečne pustil.
- Myslím, že si zaslúžim trest. – usmial sa nevinne a zároveň zahanbene ako malý chlapec až sama pocítila výčitky svedomia. Prečo sa v ňom vôbec nevie vyznať?! A prečo ju tak dokonale poplietol?! Veď bola nahnevaná!
- Viem aký človek sa z teba stane za pár rokov Jenie. Budeš mať svoju kariéru, zažiariš na výslní, nájdeš si nejakého usmrkaného pracháča, ktorý bude len doplnkom k tvojej sláve a áno nejaký čas budeš šťastná, ale potom si uvedomíš, že tvoj život je aj tak v konečnom dôsledku mizerný a spomenieš si ako ťa jeden cvok z univerzity nahovoril na niečo bláznivé a že vtedy to bol skutočné. –
Ticho, ktoré medzi nimi nastalo sa jej v ušiach rozliehalo ako výstrel zo zbrane. Takéto slová nečakala. Keby sa sústredila len na ich sled mohla by sa dokonca nahnevať, že ju opäť urážka, ale ich obsah jej potvrdil, že Luke má vlastne pravdu. Možno by k takejto úvahe nedospela keby sa tým nezaoberala už predtým. Už odvtedy ako do jej života vstúpil on. Poriadne ju dostal. A nie iba dnes. Stalo sa to už dávno. Zarazene mlčala len jej oči vyslovovali nevypovedané slová. Dnes viac ako kedykoľvek predtým sa hanbila priznať, že s ním súhlasí. Bola do neho zamilovaná. Neskutočne ju vedel rozčúliť, ale ... bláznivé... práve to na ňom milovala najviac. A teraz bola navyše tak zraniteľná...
- Chcel si, aby som na teba nikdy nezabudla a už nikdy nemala v živote pokoj? Nasadil si mi chrobáka do hlavy takže keď sa raz stanem tou, ktorú si mi vykreslil budem rozmýšľať či som si predsa len vybrala dobre? -
- Áno.-
Neveriacky vzdychla. No neplakala. Bolesť, ktorá ju po tej krátkej odpovedi zaplavila vytlačila pomyslenie na všetko ostatné. Ľutovať bude neskôr. Vlastne teraz už celý život. Keď sa nad tým tak zamyslela, pri Lukovi sa cítila viac sama sebou než v spoločnosti iných. A to ani nemusela kradnúť autá a kabelky.
- Prečo si chcel, aby som sa do teba zaľúbila?-
Luke sa narovnal, pozrel na ňu a po prvýkrát za celý ten čas, čo ho poznala, mala pocit akoby mu spadla maska z tváre.
- Budem musieť odísť...-
Bolesť v jej vnútri sa zväčšila no už nestačila zadržať slzy, ktoré jej v tom okamihu vytryskli z očí. Takže toto bola ďalšia zábavka? Možnosť ako hlúpej Jen prejsť cez rozum a pobaviť sa na nej. Dala sa nachytať! Ale keby potom aspoň mohla odísť so vztýčeniu hlavou. Luke jej zobral aj tú poslednú možnosť. Bude ho nenávidieť len čo jej prestane telom lomcovať bolesť.
- Jen?-
- Sklapni ty ...-
- Mohla by si ma to nechať dopovedať? – skočil jej do reči akoby mu ani nechcela šprihnúť do tváre aký podradný sviniar sa z neho vykľul.
- Ako som už povedal budem musieť odísť, ale našu dohodu dodržím. A ak sa pýtaš prečo som chcel, aby si sa do mňa zamilovala.... jednoducho len nechcem, aby si si za ten čas, kým sa k tebe vrátim, našla nejakého vymletého svalovca. To by som nezniesol Jen. Pozerať sa na teba a vedieť, že som ťa stratil. –
Bolesť vystriedal šok. Nezmohla sa na nijaké slová. Vedela, že to, čo Luke práve povedal, síce trochu nemotorne, myslí smrteľne vážne. Nepovedal jej priamo, že ju miluje, ale rozhodne to predtým nebol z jeho strany podraz ani úmysel. Skutočne ju má rád, aj keď to zatiaľ mal strach vysloviť. No rozmýšľať nad tým, prečo je to tak mohla aj inokedy.
- Jim!- zakričala bez toho, aby uhla pohľadom z Lukových očí.
- Daj mi prosím kód na ten lokátor. Luke ho už nebude potrebovať. –
Luke sa odrazu rozosmial no nečakal kým sa Jim vymoce z auta. Sám sa natiahol za brániacou sa Jenie a tuho ju objal. Vzápätí pocítil ako mu telom prešiel nepríjemný výboj, ale bolo mu to ukradnuté. Opäť ju pobozkal. *

*Z jahôd, hrušiek a jabloní vraj padajú nie úplne kompletní ľudia. Podľa arthaských povestí z čerešní zase padajú výnimoční priatelia alebo zaľúbenci. A z neba údajne padajú anjeli. A občas sú to vesmírne lode s podivným obsahom, rovnako ako dnes.
Mesto bolo stále tiché, chystajúce sa na ranný zhon, keď všetci cestujú za prácou a vzdelaním. Len občas niekde preletela malá avara – vtáčik tmavozelenej farby, malý ako dlaň. Jeden z mála posledných zvieracích obyvateľov aj tých najväčších miest. Spievajúc si svoju pesničku, jedna takáto avara preletela k fontáne. Chvíľu sa roztržito obzerala, či náhodou niekde v okolí nie je zlomyselné decko, ktoré sa rozhodlo naháňať všetko, čo sa hýbe a hlavne lieta, poprípade ten ryšavý kocúr, čo ju predvčerom skoro zožral. Keď usúdila, že všetko je v poriadku, sklonila hlavu do vody a rýchlo sa napila. Avšak skôr, ako stihla utíšiť smäd ju odtiaľ vyhnal nepríjemný zvuk. Preletela na neďalekú strechu a vyplašene sledovala, ako sa z ničoho nič na nebi objavila podivná vesmírna loď. Keby bola trochu technicky zdatná, bolo by jej jasné, že loď je veľmi stará. Ani najstarší obyvateľ planéty by si nepamätal ani len dobu, kedy ich prestali vyrábať a nie to ešte jej najslávnejšie časy. Loď s rachotom zapla pohonné motory a namierila ich k zemi. Nech už ju navádzal hocikto, zjavne neodhadol miesto pristátia najlepšie, pretože si to mierili priamo na fontánu. Tesne nad ňou sa jeden z motorov zrejme pokazil, pretože sa zrazu vypol, vďaka čomu celé plavidlo dopadlo na dláždenú podlahu námestia. Všetko to sprevádzal škripot železa a praskanie kameňa, ktorý bol ešte doteraz súčasťou fontány. Ak niekto z okolitých obyvateľov ešte náhodou spal, toto ho zaručene dokonale prebralo.
Len čo strašný zvuk utíchol, vypadlo z lode niečo, čo mali byť pôvodne pravdepodobne dvere a zvnútra sa vyvalil kúdol prachu. Na starých prístrojoch začali načerveno blikať kontrolky a ozval sa mechanický hlas, oznamujúci, že spúšťa rozmrazenie. Ani nie o pol minúty, keď už sa vonku začali vo veľkom kruhu okolo lode zbiehať zvedavci, sa vnútri otvorila obrovská vstavaná komora a na jej okraj si sadla žena, mračiaca sa do tmy.* Šmária, to čo malo byť... *frflala si popod nos, zatiaľ čo si jej oči začínali zvykať na chabé svetlo vovnútri. Len čo sa jej zdalo, že to začína zvládať, zošuchla sa na zem a pristúpila bližšie ku kontrolnému panelu. Všetko blikalo jasne červenou farbou, teda, pokiaľ to vôbec fungovalo. Prstom poklepala po jednom z budíkov, no bolo jej jasné, že toto len tak rýchlo nenabehne.* Jasné, Lorens si dal zase záležať na opravách. Krásne, krásne. Len čo ho uvidím, prerazím ho na tri časti... Kde vlastne všetci sú? *zvedavo sa zahľadela na opačnú stranu lode, kde mali byť komory s ostatnými členmi posádky, no všetky boli otvorené a prázdne. Celé to začína byť nejaké divné...

* Sedel práve na námestí a pil svoju prvú šálku sagari v ten deň. Horúca tekutina mu pálila hrdlo, ale chuť by sa inak nedala tak dobre precítiť. Aspoň niečo mu ostalo, pomyslel si, keď vtiahol nosom príjemnú vôňu ovocného nápoja a rukou nahmatal na stole podšálku.*
- Prinesiem vám ešte niečo pane? – spoza chrbta sa mu ozval hlas mladej ženy, ktorá v čajovni pracovala ako čašníčka. Uvedomil si, že musí byť príjemná. Nemyslel teraz rysy tváre, pretože tie nemohol vidieť. Všetko nasvedčovalo tomu, že v žene sídli pokojná a harmonická duša. Také mal rád. Usmial sa voľkajúc si v hudbe jej hlasu a voňavom oblaku vznášajúcom sa okolo nej, ale vtedy vycítil, že sa niečo deje. O pár sekúnd na to, žena vystrašene zakričala a podľa pohybu vzduchu, ktorý zvírila zistil, že sa vrhla smerom k nemu. Objala ho rukami okolo pliec a hlavu si schovala na jeho ramena – spočiatku to vyzeralo tak akoby ho sama chcela chrániť, ale pravdou bolo to, že u neho inštinktívne hľadala ochranu. Chúlila sa mu na hrudi, jemu slepému, a predsa jasnozrivo vnímajúcemu mužovi, ktorý nijako nezmenil polochu, keď telo lode zničilo námestie a celá jeho konštrukcia zostala stáť len niekoľko metrov od kaviarne a stoličky, na ktorej sedel...Netušil, čo as deje, ale zatiaľ nemal nijaké obavy, aj keď ľudi anoakolo vystrašene pobiehali a vrážali do seba.*

*Posledných päť minút jej života sa jej vôbec nepozdávalo. Potrebovala zistiť, čo sa stalo, ale nato by sa musela dostať do pamäti prístroja, ktorý zjavne doslúžil hneď po pristátí. Rozhodla sa preto pátrať v pamäti. Pamätala si odchod z Telarionu, lúčenie sa s Leonom, jeho otec, kráľ Duncan vtedy osobne prišiel z Gyra, aby im zaželal šťastnú cestu a úspešný návrat, potom odštartovali, len čo sa rozhodli nabehnúť tesne pod rýchlosť svetla a využiť tým teórie, vďaka ktorej vôbec takúto výpravu viedli, nastavili všetko na automatické ovládanie podľa zadaných údajov a použili kryokomory. Cesta mala trvať len tri mesiace, no napriek tomu ich používali, kvôli rýchlosti, ktorú dosahovali. Vôbec jej to vtedy neprekážalo, keďže vďaka nim človek nezostárne ani len o deň. A potom už nič nie je. Žiadne spomienky, ktoré by toto všetko vysvetľovali. Keďže nevedela na nič prísť, nahla sa von z rakety a letmým pohľadom preletela miesto, kde skončila. Nespoznávala to tu, všetko bolo ako keby pristála na nejakej novej planéte, no ťažko povedať...
-Hej, ty!- kývla na mladého strážnika, ktorý prišiel zistiť, čo sa tu stalo. -Mohol by si mi povedať, kde som a hlavne, koľkatého je?
-Eeeeh- bolo prvé, na čo sa zmohol. Táto žena či dievčina si z neho buď robí srandu, alebo je úplne pomätená. K takým ľuďom sa vraj treba správať slušne, aby nenarobili moc škody, rozhodol sa preto jej odpovedať. -Nachádzate sa v hlavnom meste Telarionu a nedávno nám začal rok 4017.
-Prosíííím?- vyletelo z nej ako prvé. To nemohla byť pravda. Určite sa jedná o omyl, čo iné by to mohlo byť... -aaa, hm, aký kalendár používate?
-No, pokiaľ viem, kalendár, ktorý sme prijali bol prevzatý zo Zeme niekedy pred... hmm, dvomi tisícročiami?
-Srandu si rob z kôpky sena a nie zo mňa!
-Prosím? Ja.. si z vás nerobím srandu. Akurát neviem, ako sa ten kalendár volal.
-Ja nehovorím o mene kalendára! Toto snáď nie je ani možné... *Posledné slová už len mrmlala sama pre seba. Ako môže byť rok 4017, keď ona odišla v lete 3454? Toto bol určite len sen alebo omyl. Alebo to na ňu nahrali. Alebo čo. Musí predsa existovať rozumné vysvetlenie*

Parnadar, sídlo Senátu






Čakajúca ruka sa natiahla a zovrela prsty okolo ligotavého povrchu kľučky, dvere na snehobielom Splite sa otvorili a vzápätí na chodníku spočinula noha obutá v dokonale naleštenej čiernej topánke.
„Vitajte, pane.“
Cass zodvihol hlavu a ako vystupoval z auta jeho pohľad sa stretol s vážnou tvárou nižšieho policajného dôstojníka, ktorý už stál v patričnom pozore s pravou rukou zovretou v päsť a preloženou krížom cez hruď zatiaľ čo jeho ľavá ruka sa strácala niekde za jeho chrbtom.
Začína sa to pekným divadielkom, pomyslel si Cass a len čo zastal priamo oproti dôstojníkovi opätoval mu rovnaký vojenský pozdrav. Kútikom oka si všimol, že niekoľko ľudí postávajúcich pred budovou Senátu už zachytilo to zvláštne uvítanie a zostalo na nich hľadieť s prekvapením a zvedavosťou. Ďalšia vec, bez ktorej by sa pokojne zaobišiel keby nedostal síce zdvorilé, ale predsa záväzné rozhodnutie Senátu, že sa ich stretnutie ponesie v oficiálnom duchu so všetkým, čo k tomu patrí. Ale odvoz v luxusnom Spilte určenom na prepravu vysokých štátnych úradníkov a sprievod policajného dôstojníka? Netušil či to má brať ako snahu Senátu oceniť jeho dlhoročnú prácu v službách Telarionu alebo ako satisfakciu za niečo, čo ešte len príde.
Zložil si z hlavy kapitánsku čiapku a vložil si ju pod pazuchu pričom mu do tváre takmer okamžite padlo niekoľko pramienkov svetlých vlasov, čo však úplne odignoroval. Namiesto toho nasledoval dôstojníka, ktorý bez slova vykročil k vchodu do vysokej budovy Parnadaru. Mal pocit akoby sa ani nechystal na stretnutie so Senátom ako skôr na akúsi menšiu oficiálnu popravu. A ani slávnostná uniforma, ktorá ho tak dômyselne a ťažko obopínala ktovieako nezvyšovala jeho pohodlie. Čierne vojenské topánky mu pri každom kroku tlmene zaduneli, látka na dokonale vyžehlených a rovnako čiernych nohaviciach sa mierne zvlnila. Biela čiapka, ktorú si stále držal pri boku výrazne kontrastovala s tmavomodrou látkou uniformy, ktorej stredom prechádzali dva rady zlatých gombíkov s vygravírovaným symbolom telarionského letectva. Uniforma mala vysoký golier siahajúci až ku krku so zložitým viazaním a na pleciach našitý ďalší rad menších gombíkov, na ktoré sa dal pripnúť plášť. Jeho spodný okraj mu teraz víril okolo lýtok a nadúval sa vždy, keď zavial vietor.
Ale aj ten ustal akonáhle sa ocitli v modernej hale pripomínajúcej svojím tvarom vnútro obrovskej bubliny alebo skôr akúsi hubovitú konštrukciu keďže na halu sa napájala sieť ďalších chodieb a miestností. Dokonalý obraz sterility a akejsi umelej čistoty dopĺňali všadeprítomní úradníci vyobliekaní od hlavy po päty v bielych oblekoch. Trúsili sa po chodbách a cez halu ako mravce v obrovskom mravenisku kde mal každý presne stanovenú úlohu, ktorú svedomito vykonával aj niekoľkokrát do dňa. Dokonca sa zdalo, že aj ruch a vrava sú nejakým zvláštnym spôsobom organizované a absencia chaosu, taká typická pred všetky úradné inštitúcie, v ňom vyvolávala stiesňujúce pocity.
Mlčky nasledoval dôstojníka do výťahu, presklené dvere s modrým zafarbením sa za nimi okamžite automaticky zavreli a aspoň na krátky okamih získal svet aj inú ako oslepujúco bielu farbu. Ale trvalo to naozaj len krátko. Príliš krátko, pretože keď vystúpili na najvyššom poschodí a ocitli sa na chodbe, ktorá priamo viedla k vysokým dvojkrídlovým dverám na jej konci, vedel, čo ho čaká.
Neboli ani v polovici, keď sa tie dvere odrazu otvorili a vyšla z nich početná suita Genilinajov na čele s ich veľvyslancom. Nikoho z nich nepoznal osobne, aj keď už počul o ich rode ibaže práve teraz sa ani jeden z nich netváril obzvlášť priateľsky. Kráčali rýchlo stredom dlhej chodby a nezdalo sa, že by mali v úmysle vyhnúť sa ich dvojčlennej skupinke. V poslednej chvíli sa bez jediného slova stiahli, utvorili za svojím vyslancom formáciu s dvoma strážcami na každej strane takže sa chodba stala celkom priechodnou. Prechádzali okolo seba akoby sa striedali na stráži, ale v poslednej chvíli najstarší Genilinaj na čele obrátil hlavu a uprel svoj prenikavý pohľad rovno do Cassových očí. Trvalo to len sekundu, ale aj tak mal pocit akoby sa čas spomalil a on uvidel vo vyslancových očiach záblesk zvedavosti a zaujatia, aj keď navonok črty jeho tváre neprezrádzali nič okrem pochmúrnej nálady.
„Môžete vojsť pane.“
Zo zamyslenia ho prebral hlas policajného dôstojníka, ktorý s rukami za chrbtom zastal pred dvojkrídlovými dverami a trpezlivo čakal kým vstúpi dnu.
„Ďakujem.“ Kývol hlavou a ani sám si nebol istý tým, za čo vlastne ďakuje. Dvere sa za ním s tlmeným buchotom zavreli a on sa ocitol priamo uprostred jamy levovej.
Pred ním boli za vysokým stolom v polkruhu usadení členovia Senátu. Šesť mužov a šesť žien, každý inej farby pleti, rasy, náboženstva. Jediné, čo ich teraz spájalo bol očividný záujem o jeho osobu, pretože všetkých dvanásť párov očí bolo dokonale a bezvýrazne prišpendlených na jeho tvár.
Uklonil sa na znak úcty, ale skôr než vôbec stihol prehovoriť predbehla ho jedna z prítomných žien. Senátorka menom Glora Lavar.
„Kapitán Scrad, dostala sa nám do rúk vaša prosba, ale skôr než sa ju rozhodneme prijať chcem sa vás v mene nás všetkých ešte raz opýtať či si svoj odchod zo služieb Telarionu nerozmyslíte.“
Veľmi rád by odpovedal keby na senátorkine slová vzápätí nenadviazal starší muž s vráskavou okrúhlou tvárou a vodnatými očami, senátor Eleccio Dilem.
„Za tie roky služby na Thanatose ste pre Telarion a jeho panovníka získali mnoho významných pôct a vyhrali veľa bitiek. V istom zmysle ste pre Equilibrium veľmi cenný kapitán Scrad.“
Nečakal, že bude podrobený takému prehováraniu, ale v tomto mal celkom jasno, aj keď sa mu postoj Senátorov zdal v istom zmysle záhadný a vyvolal v ňom ostražitosť.
„Thanatos je pre mňa dôležitý a byť jeho kapitánom bola pre mňa veľká pocta, ku ktorej sa budem vždy z hrdosťou hlásiť, ale teraz mám oveľa lepšie dôvody ako kedykoľvek predtým, aby som požiadal o ukončenie svojej služby. Svoje rozhodnutie nezmením.“
Senátor Dilem si spojil ruky a položil ich na drevený pult stola pred seba. Zdalo sa akoby si niečo mrmlal popod nos. Niečo ako rodina, voľba, koniec.
Na druhej strane senátorka Lavar sa zdala byť oveľa spokojnejšia, aj keď to bolo podľa výrazu jej tváre veľmi ťažké spoznať. V očiach sa jej však zračil akýsi ľadový záblesk uspokojenia.
„Ako ste už povedali Eleccio, kapitán Scrad je pre nás veľmi cenný, ale zároveň nie nenahraditeľný. Týmto vás Senát z vašej vôle a na vašu písomnú žiadosť okamžite uvoľňuje zo služieb kráľovského letectva Telarionu a odvoláva z pozície kapitána Thanatosu.“
Počúvať tie slová bolo oveľa horšie než si to pôvodne predstavoval a aj keď svoje rozhodnutie neľutoval, pretože mal teraz svoju rodinu, o ktorú sa chcel starať a venovať sa jej tak ako by to v pozícii kapitána vesmírnej lode nebolo nikdy možné, niečo v jeho hrudi sa bolestivo lámalo zakaždým, keď senátorka vyslovila názov Thanatosu.
„Samozrejme formálne vám titul kapitána zostane, ale to, čo musíte odovzdať je veliteľský odznak.“
Odrazu sa pred ním zjavil akýsi bezvýznamný úradníček a trpezlivo k nemu natiahol ruky s malou obdĺžnikovou poduškou.
Chvíľu na ňu hľadel ako zhypnotizovaný, ale potom si predsa len opatrne odopol z hrude zlatý odznak s vyobrazením siluety Thanatosu a slovami vyrytými okolo okraja: Za večnú česť a slávu najvyššieho kráľovstva. Za vlasť a domov.
Veliteľský odznak sa ocitol na červenom zamate a vzápätí mu pohľad naň zakryl úradníkov chrbát, ktorý sa otočil a s úslužnosťou odkráčal k senátorke Lavar, aby jej ho podal.
„Som si istý, že kapitán Derechov bude velením na Thanatose poctený.“
Senátor Dilem zodvihol hlavu a vodnatosť jeho oči sa ešte prehĺbila, keď s vážnym hlasom prehovoril.
„Vy ste o tom nepočuli?“
Cassova tvár sa odrazu stiahla nepochopením a vnútro mu naplnili neurčité obavy, ktoré sa každou sekundou ticha stávali čoraz naliehavejšie. Takmer ani nevnímal vlastné pokrútenie hlavou.
Odpovede sa zhostila Glora Lavar.
„O kapitánovi Derechovovi už niekoľko dní nič nevieme. Obávam sa, že ak sa nevráti do konca druhého mesiaca na kedy je stanovené oficiálne prebratie Thanatosu novým velením, pripadne tá česť kapitánovi Perdisovi.“ Po tvári sa jej rozlial taký milý a sladký úsmev, že z neho Cassovi okamžite prišlo nevoľno. Kapitán Perdis! Cítil ako sa ho každou sekundou začína zmocňovať nebezpečná zúrivosť a tá siphia tam len tak stála a usmievala sa na neho. Musela vedieť, čo mu chodí po rozume.
„Po Derechovovi je to tá najlepšia voľba. Kapitán Perdis je výnimočný muž.“
Ledva sa udržal, aby nevybuchol a znovu si uvedomoval koľko párov očí ho pozorne sleduje.
„Pokiaľ viem ja, kapitán Perdis je výnimočný. Výnimočný idiot a vy sa mu chystáte zveriť velenie nad vyše dvojtisícovou posádkou bojovej lode? To je ako dať šialencovi zbraň a vypustiť ho do ulíc...“
„Pane!“ Glora vystrelila zo stoličky akoby na nej objavila jedovatého hada. Oči jej planuli hnevom, jednu ruku mala zovretú v päsť a druhou ukazovala na dvere. „Myslím, že je načase, aby ste opustili túto miestnosť. Po vašom odvolaní ste stratili akékoľvek práva zasahovať do nášho rozhodnutia, už nie ste vojak, ale civilista.“
Nikdy nevztiahol ruku na ženu, ale v tej chvíli by ju najradšej udrel. Už vedel o čo tu išlo a nebolo to nič iné ako všivavá mocenská politika. Prehltol nadávky, ktoré sa mu už už drali na jazyk. Vedel, že s tým nemôže nič urobiť, pretože si sám odrezal všetky možnosti a nebol tu ani Raito, ktorý by takejto svojvôli Senátu urobil rázny koniec.
S bezmocným výkrikom zúrivosti sa otočil na päte a rozrazil dvojkrídlové dvere. Dopekla! Nemôže to tak nechať. Nemôže dopustiť, aby sa kapitánom Thanatosu stal Perdis!


Keď sa o niekoľko hodín neskôr dostal naspäť do paláca a prechádzal chodbami do tej časti kde mali s Tessou a deťmi vyhradené izby stále sa necítil dosť pokojný na to, aby sa pred ňou ukázal. Prvý nával zúrivosti z neho opadol a teraz v ňom bojovali dva protichodné city, úplná bezmocnosť a hlboké odhodlanie postarať sa o celú záležitosť skôr než dôjde ku katastrofe. S takými to pochmúrnymi myšlienkami zamieril do zimnej záhrady a potom von na balkón kde sa mu do hrude okamžite oprel silný závan vetra. Chvíľu len tak hľadel na mesto pod bránami paláca potom zodvihol ruku s úmyslom rozviazať si komplikované viazanie na golieri uniformy, ale robil to príliš zúrivo takže uzol sa len viac uťahoval.