Hl. mesto Telarionu

Gretchem Blake



*Nevinne pokrčila ramenami.* To vieš, my workoholici často neopúšťame prácu tak sa potom tešíme. *Nebola síce žiaden vorkoholik, no ten by sa odchodu z práce ani netešil. Ona len nemala nejaké dôvody nepracovať a teraz ich mala hneď niekoľko. Taká nečakaná dovolenka na takomto mieste. Nikdy nechodila moc po dovolenkách ani niečomt akom, keď bola malá, mala priveľa súrodencov aby si to jej rodičia mohli dovoliť a jej to napokon ani nechýbalo a v dospelosti sa venovala práci.* Hej hej zabudol...*Prikývla a prižmúrila oči pri pohľade na jeho tvár, stále sa vyškierajúc. Po jeho odpovedi sa len zasmiala a pokrútila hlavou.* To by si to mal moc jednoduché. *Vyplazila mu jazyk a keď už boli dnu, zamkla za nimi.* Masáž? *Obočie jej pobavene vyskočilo niekde k čelu, na jednu masáž si veľmi dobre spomínala, ak sa to teda dalo masážou nazvať.* Ja si na tú poslednú ešte veľmi dobre spomínam, také zneužívanie situácie mladý muž. Nijaký nevinný výraz to teraz neuhrá. *Podpichovala ho a náhle mala potrebu niečo urobiť, akurát jej tie vaky všetky prekážali. Teda niežeby boli až taká prekážka, len by to bolo potom náročnejšie.* A ty nechceš tie vaky a veci na malý okamih položiť? *Vysmiata tvár a nezbedné iskričky v oku nenapovedali o niečom, čo chcela urobiť. Len sa tak pohupávala na nohách a čakala, či ich odloží alebo nie, upierajúc na neho zelené oči s pokusom o zvodný výraz. Nebola si síce istá či naozaj vyzeral zvodne no bolo neskoro hľadať zrkadlo a skontrolovať, ako taký výraz vyzerá na jej tvári. Možno ocení aspoň jej snahu. Pri tej myšlienke sa jej úsmev ešte rozšíril.*

*Nikam sa neponáhľal. Zvoľna prešiel takmer do stredu priestrannej otvorenej miestnosti a pohľadom nezaujato prechádzal po nábytku. Nebol v Jerryho dome prvýkrát, preto ho viac než okolie zaujímala Gretchemina odpoveď. Samozrejme neplánoval pomasírovať on ju. Celkom rád by si ešte raz pripomenul jej dotyky, ale teraz už s vedomím, že netrpí nijakým roztrieštením osobnosti. Chcel ju mať úplnú a najlepšie plnom vedomí. Vo svaloch na čeľustiach cítil mierne ťahavé napätie nielen z poranení, ale aj preto, že sa nezvykol tak často usmievať a teraz skoro nerobil nič iné.
Nakoniec Gretchemina poznámka neznela až tak nevinne, ako by chcela alebo si to možno on celé vysvetľoval inak. Pravdou však bolo, že od okamihu ako prekročil prah tohto domu si veľmi jasne uvedomoval, čo to znamená. On a Gretchem pod jednou strechou, samota a množstvo pohodlných postelí, na ktorých by sa dali robiť aj oveľa príjemnejšie veci, než len spať. Podobné myšlienky mu do čŕt tváre vdýchli slabý náznak pokúšania. Odrazu vyzeral celkom inak. Stále bol uvoľnený, ale zároveň okolo seba šíril energiu, ktorú Gretchem nemohla prehliadnuť, ktorá jej mala pomôcť uvedomiť si do plnej miery to isté, čo on vedel už dávno. Že nezáležalo na tom, ako dlho to bude trvať, ale ich vzájomná príťažlivosť si skôr či neskôr nájde cestu. * Teraz už áno,* odvetil s krivým úškrnom a oba vaky zložil na zem bez toho, aby im venoval dlhšiu pozornosť. Sledoval Gretchem s hlavou mierne naklonenou do strany akoby ju k niečomu vyzýval.*

Gretchem Blake



*Nevinne postávala kus od neho a očami skákala z neho po zariadenie Jerryho domu. Pre jednu osobu bol obrovský, aj keď si bola istá, že Jerry netrpel samotou keď si ju vyslovene naprial. Robiť párty takto nasamote bez sťažujúcich sa susedov a dohľadom rodičov, či doviesť si sem nejakú kočku a mať súkromie...ten dom bol na obe veci ako stvorený. A Gretchem si pri pohľade na Lucasov výraz uvedomila, že teraz nastala možnosť číslo dva, akurát meno Jerry sa zmenilo na iného obyvateľa. Boli tu sami a ona mala pochybnosti o tom, ako dlho si ho udrží od tela. Nemienila sa vzdať tak ľahko, niežeby nebola lákavá predsava a spomienka na ráno, keď na sebe mala len košeľu a on mal šmátravú ruku, chcela mu tu ale sťažiť. Ale ten jeho výraz...* Cítim sa ako ovečka ktorú chce spapať jeden vlk. *Poznamenala a keď sa vaky ocitli na zemi, pohla sa k nemu. Už si ani nebola istá, čo mu to chcela vyviesť. Alebo možno i vedela, no mala pochybnosti či sa to neobráti proti nej a s jej strachom z vody...Podišla k nemu a ruky položila na jeho košeľu, nenápadne na neho hľadiac. Sýte zelené oči jej klesli k jeho perám, ovečka bola pokúšaná. Oči znovu pozreli dohora, pery sa usmiali a oči zase klesli, pretože sa v nich skrýval smiech i náznak plachosti. Aspoň vo chvíli, keď sa jemne pridvihla na špičkách, nosom sa obtrela o ten jeho a pobozakla ho, pritiahnúc si ho k sebe za košeľu. Trvalo to hodnú chvíľu než urobila čo chcela a zaprela sa do jeho hrude rukami, strčiac ho smerom do bazéna s neposlušnými iskrami v očiach. Len dúfala že nič podstatné nenosil po vreckách.*

*Keď sa k nemu Gretchem nakoniec predsa len pohla, jeho zvedavosť vzrástala už len pre ten nevinný výraz, ktorým ho nemohla oklamať nijaká ovečka. Pretože bol oveľa vyšší ako ona, musel skloniť hlavu, keď k nemu podišla úplne a po celý čas neodtŕhal pohľad od tej pokušiteľskej hry na "hádaj na čo myslím". Bolo to príliš zrejmé a on bol dokonale pripravený, preto len presunul váhu z jednej nohy na druhú a sklonil sa nižšie presne v tom istom okamihu, ako Gretchemine pery zamierili k jeho ústam. Načasovanie perfektné, chuť dráždivá, na dotyk vlhká a vláčna, keď jazykom bez rozpakov vošiel do Gretcheminých úst a ruky jej zľahka položil na pás. Niekoľko prvých minút sa ešte usmieval, chuť jeho úsmevu bola v bozku postrehnuteľne jasná, ale pozvoľna sa vytrácala.
Neuvedomil si, že ustupuje, až kým sa do neho Gretchem nezaprela a on za účasti hlučného špľachotu neskončil v bazéne. Kedy sa to vôbec stalo? Ešte pred chvíľou mal zem pevne pod nohami a Gretchem v rukách a odrazu šlape vodu, aby sa udržal nad hladinou.* Keď si spomínala ovečku a vlka, netušil som, že to má byť v skutočnosti naopak.* Uškrnul sa a ešte raz si rukou prešiel po mokrých vlasoch. Voda mu stekala v kvapkách po tvári a čierna károvaná košeľa sa pozvoľna vznášala okolo jeho tela, keď rukou urobil prvý záber a prilával bližšie ku kraju bazéna. Zranenia sa mu ešte stále pripomínali bolesťou vo svaloch, ale bol príliš hrdý, aby to pripustil aj sám pred sebou. Namiesto toho savytiahol vyššie akoby sa chystal z bazéna vyliezť, ale namiesto toho chytil Gretchem za ruku a stiahol ju k sebe do vody.*

Gretchem Blake



*Priveľa nadšenia že jej to vyšlo zatienilo uvažovanie, ako blízko ostala stáť pri bazéne. Mala myslieť na to, že pomstu by si nenechal len tak ujsť a utiecť niekam, kde by na ňu nedosiahol. Neurobila tak ale, pretože sa na neho vyškierala teraz v podobe toho vlka a nevinne sa pohupkávala z nohy na nohu.* Aj tak nevyzeráš ako ovečka. *Odvetila mu, hľadiac na neho z hora. Dokonca aj vo vode v ktorej byť nemal, z neho sršalo niečo, čo by nikomu nedovolilo považovať ho za ovečku. Mal to v tvári, vo výraze, vo všetkom. Zato ona nie a ako vyplašená ovečka sa zatvárila, keď ju potiahol do vody. V prvom okamihu zabudla na lekciu plávania čo jej dal a v prívale paniky začala kopať rukami aj nohami, než zovrela látku jeho košele a vynorila sa nad hladinu vody. Držala ju tak silno až jej beleli hanky. Snažila sa upokojiť, to prudké kopanie nohami aby sa udržala nad hladinou bolo vyčerpávajúce a chvíľu trvalo, než nadobudla istotu a pustila sa ho, držiac sa síce nad vodou, no blízko neho, aby si bola istá že keby sa niečo pokazí, bude sa ho môcť chytiť.* Čo tu budeme robiť celé dni? *Napadlo ju odrazu, v jej otázke nebolo nič zle myslené ani to tak nemalo vyznieť, len ju to odrazu napadlo. Nikdy predtým si dovolenku v práci nevzala a odrazu bolo viac ako dňové voľno na jednom mieste nepredstaviteľné. Uvedomila si ako zle to mohlo vyznieť a zahanbila sa, vrhnúc na neho ospravedlňujúci pohľad.* Nemyslela som to tak, len...no...*Ani nevedela ako to presne vyjadriť. Tiež dúfala, že jej pacienta nebudu naháňať príliš dlho.*

Eliot

*Zhodil vak s pár potrebnými vecami na niečo, čo malo najbližšiu dobu predstavovať jeho posteľ. Hlavu mal plnú myšlienok, väčšinou pochmúrnych. Po dnešnej noci ho určite hľadala polícia alebo niekto z ústavu,a by ho tam odvliekli. On nepotreboval ísť do ústavu, mýlili sa. Posadil sa na špinavú deku a zadíval na šedé steny okolo seba. Nevedel čo robiť, aký plán mal jeho brat. Postavil sa a bez ďalších slov sa pobral pohľadať ho, uvažujúc, čo všetko mu mohol poskytnúť za informácie. Veď on toho veľa nevedel. Len siahol do vrecka kde mal peňaženku a otvoril ju, vytiahol poskladaný výstrižok z akéhosi časopisu. Bola to Gretchemina fotka, vystrihutá z jedného odborného článku. Moc sa na nej neusmeivala, no jemu to neprekážalo. Znovu fotku poskladal a zastrčil do vrecka nohavíc, zastanúc medzi zárubňami izby, v ktorej mal brata.* Čo chceš teda vedieť?

Godline Alberty

*Bolo neskoré popoludnie, vzduch sa začínal citeľne ochladzovať, ale Godline Alberty aj napriek tomu sedel v parku na lavičke a pohľad upieral pred seba. Nepoznal lepší a krajší výhľad na mesto než odtiaľ, kde právo bol. Línia monumentálnych mrakodrapov sa ťahala ako ostré výstupky chrbtice obrovského oceľového monštra. Monštra, ktoré Godline Alberty pevne držal v rukách, pretože viac ako polovica toho všetkého patrila jemu a toto bol spôsob ako sa mohol naraz pokochať celým svojím majetkom, opájať sa jeho veľkoleposťou, silou a mocou. Ľudia mu padali k nohám, podliezali mu, korili sa a tak sa mu to páčilo. Jediný, koho si nedokázal podriadiť bol jeho vlastný syn. Skúšal to už všetkými možnými spôsobmi, chcel mať z Lucasa nástupcu, ktorému by sa nebál zveriť celé svoje impérium, ale nech boli jeho snahy akékoľvek, vždy sa mu nejako podarilo nájsť spôsob, ako z toho vycúvať. Lucas bol nezodpovedný, nezáležalo mu na tradíciach svojho rodu, ale povinnosti tu boli, sú aj budú. Impérium, manželstvo s Lorry, spoločenské záväzky a záväzky, ktoré mal Lucas voči nemu. Bol to predsa Godline, ktorý ho vychoval a platil mu všetky tie drahé školy, jedlo, šaty. To on dal svojmu synovi takú svetlú budúcnosť, ale rovnako ľahko mu ju môže aj vziať.
Na príjazdovej ceste k parku zaškrípali kolesá auta, ktoré pomaly zastalo tesne pri obrubníku. Godline, s rukami položenými na kolenách, sa obzrel cez plece a nedokázal potlačiť výraz spokojnosti, ktorý sa mu tlačil na ústa v podobe slabého úsmevu.
"Už som si myslel, že neprídete, pán..." Godline vstal a obrátil sa tvárou v tvár mužovi, ktorý s dravčou eleganciou vystúpil z tmavého interiéru auta. Bol vysoký, vyšší než Godline, pôsobil sebaisto a zároveň akosi vzdialene. Najviac mätúca však bola jeho mimika, pretože sa zdalo akoby dokázal naraz ovládnuť niekoľko výrazov od nevinného prostáčika po prenikavo ostražitý, za ktorým sa tajila britká inteligencia.
"Povedzme Adam," doplnil muž s temným úsmevom a po chvíli zaváhania zovrel Godlinovu ruku.
"Tak teda, Adam," Godline pokýval hlavou a ruky si strčil hlboko do vreciek na tmavom elegantnom plášti. "Nerád chodím okolo horúcej kaše a márnim čas okľukami."
"Tak to nerobte. Som celkom zvedavý, čo odo mňa chce niekto, ako vy. Už len preto, že ste si dali takú námahu, aby nás spolu nikto nevidel." Adamov hlas mal svojský prízvuk. Hral sa so slovíčkami ako mačka s myšou a po celý čas sa pritom usmieval akoby sa v duchu zabával na nejakom internom vtipe.
"Potrebujem, aby ste ma niekoho zbavili." Godline siahol do vnútorného vrecka na plášti,vytiahol z neho nepriehľadnú obálku a podal ju Adamovi, ktorý si ho skúmavo premeriaval z nečitateľnej tváre.
"Môj syn sa zaplietol so ženou, ktorá pre neho, povedzme to mierne, nie je vyhovujúca," dodal Godline a s nepríjemným pocittom, ktorý v ňom ten muž vyvolával, hľadel ako dlhými štíhlymi prstami rozlepuje obálku. Každý jeho pohyb v sebe niesol kus nonšalantnosti akoby sa nikam neponáhľal a dokonca sa celú situáciu ešte aj užíval.
"Budem hádať, ich horoskopy sa nezhodujú."
Godline ignoroval ironickú poznámku, ktorá v Adamových ústach nadobudla drapľavú ostrú príchuť výsmechu.
"Nie sú dôležité dôvody, ale výsledok. Zbavte ma tej ženy."
"Mám ju zabiť?" opýtal sa Adama bruškom palca zamyslene prechádzal po fotografii doktorky Gretchem Blake.
"To by z nej len urobilo mučenicu. Zvediete ju."
Adam sa odrazu rozosmial hlbokým zvučným smiechom a zľahka pokrútil hlavou. "To nepôjde, pán Alberty. Peniaze možno dokážu veľa, ale môj šarm má isté hranice."
"Tak by ste sa mali snažiť, pretože inak bude vaša práca krvavejšia." Godlinov výraz nezniesol odpor, ale Adamovi to bolo jedno. Nemal rád, keď mu niekto rozkazoval.
"Zostáva len jedna otázka. Prečo by som to mal pre vás urobiť."
Obaja muži sa premerali pohľadmi, ale ani jeden z nich neuhol, usmievali sa na seba, obaja presvedčení, že majú moc nad tým druhým.
"Pretože viem, kde sa ukrýva vaša sestra, pán Shade."

Darius

*Bol plne rozhodnutý a predsa sa teraz jeho svedomie zahráva s celou mysľou. Nevadilo mu ani zatlačenie do kúta, jednoducho sa vyhrabalo von v snahe úplne pošpiniť aj posledný kúsok jeho zdravej mysle. A to sa mu ani neprihováral Caim. Aj tak tam kdesi bol, nič by nedokázalo naštrbiť to silné presvedčenie. Asi čakal na reakciu. Presne na toto malé zaváhanie, pripravený spustiť so zdvihnutím prstom vztýčený cieľ. Opierajúc sa lakťami o hnedý mramor dosky pod umývadlom, nadvihne hlavu. V pravej ruke sa mu črtá malý flakónik. Keď ho držal v ruke, jeho farba budila podozrenie vlastnými tóninami, avšak v tejto chvíli by sa ledva dala rozpoznať od omáčky. A on potreboval práve špeciálnu. Flakónik si nenápadným gestom strčil do rukáva, ako keby ani nikdy neexistoval. S pokojom vtepaním hlboko do záhybov dokonalej pokožky, vykročil von z toaliet. Jeho hlava sa vynorila z dverí akurát vo chvíli, kedy sa z kuchyne vyrútil čašník s vozíkom obloženým objednanými chodmi. Predstierajúc nevšímavosť, nasmeroval bezhlavo k nemu. Bol pripravený na bolesť, ale zásah od vozíka do píšťali napriek tomu vyvolal grimasu stlačených pier. Len tak-tak, že nezanadával. Čašník zbledol.
,,Prepáčte pane."
Neodpovedal, iba zdvihol ruku a naznačil, aby vypadol. Čašník v očividnom strachu o miesto skontroloval či sa niečo nevylialo a hneď sa aj ponáhľal preč. Chvíľu čakal, nechávajúc si na tvári hranú masku. Akonáhle mal pocit, že by to malo stačiť, napravil si sako venujúc stene so svetlým nádychom spokojný úškrn. Nenechal ho tam však odpočívať, hneď mu kútiky ovisli na dol. Stihol si všimnúť jedno, obsah prázdneho flakónika dokonale splynul s omáčkou. Vykročil chodbou do vnútorného salónika. Jeho cieľom bola prázdna okrúhla pohovka pri krbe, jedinú spoločnosť mu mala vykúzliť whisky. Nesťažoval sa. Lenže skôr, ako si stihol sadnúť, periférne zablúdil pohľadom k mužovi, ktorému čašník na stôl práve podával mäso s výbornou omáčkou. Usadil sa a vytiahol organizér. Ospalým pohybom prsta naťukal heslo k zložke, samotnej opradenej takýmto bezpečím. Potom už iba stačilo meno uprostred označiť červenou a čakať, pokým z neho úplne nemizne. No to si musel počkať.*

/moja spolubývajúca by pri tvojom ave vzdychala blahom miluje Matta Bomera /