Hl. mesto Telarionu

*Familiárnosť pána Handsona bola niečím, s čím Luke nemal až také skúsenosti. Prihováral sa mu s autoritou, ktorá bola miernená dobrým úmyslom presne tak, ako by sa asi otec prihováral svojmu synovi. Luka to v prvom momente ochromilo, pretože bol zvyknutý starať sa o seba sám a tento náhly záujem staršieho muža v ňom prebúdzal znovu toho mladšieho chlapca, ktorým kedysi bol. Netušil či mu bol tento pocit príjemný, pretože ho robil až príliš zraniteľným. Pána Handsona obkolesovala nepopierateľná aura dobráckosti spolu s vážnosťou, ktorú so sebou prinášal jeho vek, preto Luka napadlo, že by mal zachovať zdvorilosť a úctivosť, ktoré ani nemusel predstierať, pretože ich voči nemu pociťoval celkom prirodzene, ale zároveň si chcel zachovať aj trochu odstupu. Bol predsa muž, možno ho včera v noci zmlátili, ale rozhodne sa o sebe vedel postarať. Už dávno nebol tým malým chlapcom, ktorý nevedel riešiť svoje problémy.
Preto keď pán Handson vzal vedro a zamieril von z kúpeľne Luke sa ťažkopádne zodvihol na nohy a nesledoval ho. Pozorne si vypočul každé slovo a pri zmienke o Gretchem jeho pozornosť podvedome preskočila na drobnú postavičku, ktorá sa chúlila pod perinami. Takmer tam zostal stáť, ale starý pán pokračoval hlbšie do bytu, takže pri vychádzaní z izby Luke za sebou zavrel dvere na spálni, aby Gretchem nezobudili. Uľavilo sa mu, že je v poriadku a aj keď si myslel, že nie je možné, aby muž naozaj cítil akúsi pudovú majetníckosť, ktorá v ňom vyvolávala až zvieraciu túžbu po krvi, pri zmienke o Gretcheminom pacientovi mal k tomu veľmi blízko. Kašľal na odkaz, ktorého sa mu dostalo a rozhodne sa teraz neplánoval od Gretchem držať ďalej. Práve naopak.
Začal rozmýšľať nad tým aké kroky by mal podniknúť, ale napadol ho len jeden.* V tom prípade je to šialenec a Gretchem mala šťastie, že ju včera len odprevadil domov.* Na slovo odprevadil dal zvláštny dôraz cez zaťaté zuby a hneval sa sám na seba, že sa nechal uniesť a nemal Gretchem na očiach. Nebola malé dievčatko, ale v duchu si to bral na zodpovednosť. Veď to bolo základné pravidlo, dočerta. Vždy dávať pozor.
Neusadil sa na stoličku a nevšímal si ani pohár s vodou a tabletkami príhodne položenými vedľa. Namiesto toho sa chrbtom oprel o kuchynský pult a rukou si zamyslene zahrabol do vlasov.* Tí muži sa mi včera vyhrážali. Chceli odo mňa, aby som dal Gretchem pokoj, ale nič by ma nedokázalo lepšie presvedčiť o tom, že toto presahuje všetky medze. Toho muža musíme nahlásiť na polícií, aj keď mi je už teraz jasné, že tí s ním veľa neurobia, ale na tom nezáleží. Zoberiem Gretchem odiaľto preč. Nechcem, aby tu ostala. Aspoň kým sa všetko nevyrieši.* tú poslednú časť nijako bližšie nešpecifikoval, ale ako syn miliardára a jedného z najvplyvnejších ľudí v meste boli jeho možnosti takmer neobmedzené. Od tých legálnych až po ilegálne.* Pomôžete mi presvedčiť ju?

Pán Ethan Handsen, Gretchem

*Súhlasil s ním, nielen v tom, že toho muža bolo treba udať na polícií a že mala šťastie na to, ako ten večer dopadol, že to bolo len "odprevadenie" domov, ktoré si nevyžiadalo nič horšie. Súhlasil však i v tom ostatnom, mieste bývania a dočasnom presunutí sa. Bolo len otázkou času kedy príde na to, kde Gretchem skutočne býva a potom to bude zlé. Akoby nestačilo, že ju obťažoval v práci.* Pomôžem, aj keď sám neviem odhadnúť, nakoľko sa bude vzpierať. Včera ju to vydesilo, aj keď ktovie aký psychologický úsudok z toho nadobudne. *Prehovoril úprimne a ukázal na tabletky. Nešiel ho nútiť, chcel mu len pomôcť, no nebol to jeho syn a keby aj áno, už bol dospelý. Mohol radiť, no nie prikazovať či niečo podobné.* Aj ty by si si však mal dávať pozor, ak bude chcieť niekomu naozaj ublížiť, budeš to ty. *To si určite uvedomoval pri každom pohybe, no Ethan si bol istý, že Gretchem bude trápiť práve toto.
Gretchem sa zošuchla práve z postele, rukou len nesústredene zahrabla do vlasov aby ich nejako uhladila a otvorila dvere. Vo vdzuchu zacítila vôňu bublaniny, pripomenulo jej to i hlad, ktorý ju však teraz beztak nezaujímal. Prešla bosá až do kuchyne so stolom a nepatrne sa usmiala. S obavou ale prešla za Lukom a obzrela si ho, s ťaživým pocitom vo vnútri.* Mrzí ma to Luke, neodhadla som ako ďaleko je schopný zájsť. *Prehovorila tichým hlasom, načo sa Etah zdvihol.* Nechám vás, no Gretchem, on má pravdu. *Neupresňoval to, veď sa dozvie. Beztak vedel že to nebude úplne prvé čo ju bude zaujímať. Gretchem si sadla na vedľajšiu stoličku a bála sa ho aj dotknúť, aby mu neublížila. Preto napokon natiahla ruku k ej jeho, aj keď by ho najradšej objala.* Mrzí ma že si si to odniesol. *Ani sa ho nepýtala či bol v poriadku, veď videla že práve nemal chuť poskakovať.*

*Aj napriek tomu, čo tvrdil pán Handson si nepripúšťal možnosť ďalšieho útoku na svoju osobu čisto z prozaického hľadiska a tou bola hrdosť. Samozrejme si uvedomoval, že tá vec s Gretcheminým pacientom bude mať ešte svoje dozvuky, ale odteraz sa rozhodol, že nič nenechá na náhodu. Teraz už vedel, že má dočinenia s bláznom, ale nehodlal mu ponúknuť ďalšiu možnosť, aby s ním ten zmetok znovu vytrel asfalt.
Preto sa ani nechcel priveľmi vracať k predchádzajúcemu večeru, a tak poslúchol radu pána Handsona a natiahol sa po lieky. Chcel jednoducho celú záležitosť čo najrýchlejšie uzavrieť raz a navždy.
Horkú príchuť práškov na jazyku spláchol niekoľkými glgmi vody a keď pohár položil naspäť na stôl dvere na spálni sa otvorili. Na prahu stála Gretchem v tričku, ktoré jej siahalo tesne nad kolená a s vlasmi stále rozstrapatenými spánkom. Všimol si aj slabnúce odtlačky po vankúši na jej líci, ale jediný pohľad na tú ustarostenú tvár stačil na to, aby potlačil úškrn. Bola rozkošná a neuveriteľne sexy. Ešte stále trochu rozospatá a malátna. Predstavil si, že takto vyzerá po noci, ktorú strávila sním a nie po noci, ktorú síce strávila s ním, ale jediné na čo sa zmohol bolo vracanie na záchode. A hneď prvého, čoho sa dočkal bolo ospravedlnenie a tak nevýslovne previnilý pohľad, ktorý mu venovala až mal chuť vraziť si ešte jednu. Nakoniec bol rád, že pán Handson zvolil taktický ústup a nechal ich osamote, pretože by sa asi zahanbil, keby v jeho spoločnosti začal nadávkou. Odprevadil starého pána pohľadom a keď sa za ním zabuchli dvere Luke obrátil všetko svoju pozornosť na Gretchem. Náročky jej hneď neodpovedal, namiesto toho chytil jej ruku, podišiel k nej a potom si pomaly kľakol pred stoličku, na ktorej sedela. Lakťami sa pritom oprel o jej stehná a prstami zľahka prechádzal po krivke bokov, zatiaľ čo oči mal na jednej úrovni s Gretcheminými.* Hej, hej, hej, čo je to za privítanie? Po tom, čo sme spolu strávili noc mi nepovieš ani dobré ráno?* náročky si ju doberal. Úškrn síce necítil kvôli opuchu na polovici tváre, ale úsmev nepredstieral.* Dobré ráno, Gretchem.* pozdravil ju ako stelesnenie slušnosti, ale celú ilúziu kazili jeho oči, ktoré si ju drzo premeriavali. Dal by jej aj bozk, ale to nechcel riskovať, preto ju namiesto toho pobozkal na čelo.* Nemáš sa za čo ospravedlňovať. Pán Handson mi všetko vysvetlil a myslím, že teraz je najdôležitejšie, aby si sa zbalila a išla hneď teraz so mnou. O všetko ostatné sa postarám.

Luis

*Otvoril chladničku a stačila jedna nanosekunda na to, aby ho ovial chlad a prázdnota toho priestoru, ktorý bol inak naplnený jedlom. Prečo, dopekla, sa musel o všetko vždy postarať on? Raz ho dokonca napadlo, že by sa tiež nechal vyhlásiť za blázna akoby choromyseľnosť bola monopolom na lenivosť. Ibaže jeho braček na také svetské záležitosti ako bolo nakupovanie nemal čas. Nie. Kdeže. Veď väčšinu svojho času trávil snívaním o svojej terapeutke alebo jej prenasledovaním. No čo mal Luis robiť, keď bol taký dobrák? Brat bol brat, nech už mu šibalo sebeviac.
Nervózne zabuchol dvierka na chladničke a cestou do malej obývačky vzal z kuchynského stola zrolované noviny.* Myslím, že máme problém braček.* Prihovoril sa Eliotovi a hodil noviny jeho smerom. Bolo to decembrové číslo časopisu Equilibrium, ktoré si u neho zabudla jeho bývalá. Dátum na obale mu teda stále pripomínal, aký dlhý čas ubehol odvtedy, čo nejakú pipku dostal do postele. Hrozivá bilancia.
Na obálke bol ich starý známy. Veru, aj jemu bola tá tvár odniekiaľ povedomá, ale až keď sa vrátil domov zo záťahu odrazu mu to došlo. Z obálky sa na neho škeril manekýnsky ksicht Lucasa Albertyho, známeho miliardárovsho synčeka, ktorý zrejme za celý svoj život nemusel pohnúť ani len prstom. Z toho dôvodu ho tak tešilo, keď si vyvolal spomienku na predchádzajúci večer. Možno bol Lucas Alberty neuveriteľne bohatý, ale jeho telo bolo stále z mäsa a kostí, ktoré sa dali zlomiť.* Čítaj. Tá tvoja si teda vie vybrať spoločnosť, to musíš uznať.

Gretchem Blake



*Zatiaľ čo ona sa tvárila vážne a previnilo, Luke sa nezaprel a celú situáciu bral s nadhľadom. Ten jeho úsmev, kľuknutie a poznámka ktorú zo seba dostal napokon dostala i ju. Celý Luke, nerobil si zbytočné starosti ako ona a jeho doberanie ju donútilo ešte trochu zahanbene sa zasmiať. Bola si istý že to nepredstieral, napriek dobitosti si z toho nerobil hlavu ťažšiu než bolo treba.* Dobré ránko, Luke. *Usmiala sa rozospatým úsmevom a naklonila sa k nemu, opatrne sa dotknúc jeho pier. Bol to len kratučký letmý bozk, bála sa že ho to bude bolieť, hlavne keď mal dobité i ústa.* Netušila som že noc so mnou prináša takéto následky, mala by som sa krotiť...*Zatvárila sa nevinne i ona, pristúpiac na jeho ranné odľahčenie, ktoré napokon práve ona potrebovala. Niekedy brala veci priveľmi vážne, aj keď napokon čas s trávený s Lukom jej otváral v mnohom iné dvere než poznala. Pri zmienke o zbalení prekvapene zažmurkala, ťažko povedať či chcela rozlepiť oči ešte viac alebo to bolo prekvapením, no jej zodpovedné ja sa v nej nemohlo zaprieť.* O desiatej mám sedenie s jedným pacientom. *Vyšlo z nej prvotne, rukou si zahrabla do vlasov a uvažovala nad jeho slovami. O to že sa o všetko ostatné dokázal postarať nepochybovala, vedela že áno.* Luke on určite vie kde bývaš aj ty, a ak to nevie, je to len otázka času. V mojom mobile si našiel tvoju fotku v kontaktoch a vypátrať kde bývaš určite nebude ťažké...*Viac sa bála v danej chvíli o neho. Ak ho spoznal, čo pri množstve časpisov a novín v ktorých Luke bol to nemohlo byť ťažké. Toto bolo asi to o čom hovoril Ethan, že súhlasil s Lukom. Aj o jej domove bolo len otázkou času, kedy ho vypátra. Sťažka si vzdychla.* Polícia s tým veľa nespraví, budem musieť odovzdať jeho zložku a oznámiť čo sa deje...*Ak sa stával pacient nebezpečným, nebol to už prípad pre psychológa, ona nemohla predpisovať lieky, nepracovala v zariadení kde boli uzavretí.*

Eliot

*Sedel na stoličke a v rukách zvieral kalendár. Dnes nemal sedenie. Objednaný bol až o dva dni, no mal pocit že sa dovtedy zblázni. Mal poprosiť brata, aby strážili bytovku, v ktorej býval ten chlap. Čo ak išla za ním? Čo robili? Nozdry sa mu chveli od potláčanej zlosti a majtetníckej nezdravej žiarlivosti. Predstava toho čo videl v bare, ako ju mohol držať, ako sa na neho dívala keď bol na pódium, vyvolávalo to v ňom nenávisť a posúvalo za hranice normálneho myslenia. Akoby dostával blok, v ktorom nezáležalo na zákonoch, pravidlách, výčitkách, na ničom. V jeho hlave figurovala len Gretchem a ten muž. Ak nemala byť jeho, nemienil dovoliť aby bola niekoho iného. Aj keby mala umrieť. V jeho zvrátenej hlave to fungovalo presne takto, ak ju nemohol mať on, tak potom nikto. A možno stačilo odstrániť toho muža. Nevšímal si brata, ktorému vďačil za bitku toho Gretchenmiho chlapíka, no ako začul slovo problém, zdvihol hlavu a sledoval noviny šuštiace vzduchom. Otočil si ich a pohľad mu padol na obálku.* To je on! *Keby neboli noviny také hrubé, pod náporom sily by skončili pokrčené možno i roztrhnuté ako ich držal.* Kto je to...* Muž s nezískateľným srdcom? *Prečítal si podtitulok k jeho menu a zamračil sa ešte viac. Určite Gretchem nejkao obalamutil. Určite v tom bola nevinne a za všetko mohol len on. Ešte stále si navrával, že to bol len omyl. Že sa stala niekde chyba. Nechcel o Gretchem prísť konečným riešením. Chcel aby bol ten muž preč.* Kto to je...*Mrmlal si a nalistoval si príslušné strany. Takže nielenže vyzeral ako manekín, ešte bol aj nechutne bohatý a ako počul v bare, talentovaný. Zaťal zuby a zároveň zúfalo pozrel na brata.* Gretchem taká nie je! Určite ju nejako obalamutil! *Vyhlásil rezoútne, dal by za to ruku do ohňa.* Čo mám robiť? *Vzdychol si, možno by ju mal naozaj niekam zobrať a ukázať jej život s ním, že jej bude lepšie. Určite by ho potom milovala tak ako on ju.*

*Čakal presne podobnú reakciu a skutočnosť, že pozná Gretchem tak dobre v ňom vzbudila trochu samoľúbosti. Bolo to uspokojujúce aj uvoľňujúce zároveň, pretože ho hneď napadlo vynikajúce riešenie, proti ktorému by ďalšie Gretchemine výhovorky nemali šancu.
Zrejme sa trochu z tej samoľúbosti dostalo aj na jeho tvár, teda aspoň na tú zdravú polovicu, pretože keď znovu vstal na nohy pôsobil ako manažér, ktorému sa práve podarilo uzavrieť obchod storočia. Vrátil sa ku kuchynskej linke a siahol po telefóne, ktorý bol zabudovaný do steny vedľa dvier ústiacich na chodbu.* Sedenie sa dá predsa preložiť Gretchem a navyše tu máš dôležitejšieho pacienta, ktorého musíš vyšetriť. Mňa.* úškrn mu vytiahol kútik úst do krivého úsmevu, keď zložil slúchadlo a prstom začal vyťukávať jednotlivé číslice.*Mám isté problémy s otcom, o ktorých by som sa s tebou rád porozprával. Zaberie to taký týždeň, možno dva a aby sme mali súkromie...* Nedokončil. namiesto toho si priložil slúchadlo k uchu a tak nonašalantne ako to len v tej chvíli bolo možné sa chrbtom oprel o stenu priamo oproti Gretchem.* Ahoj, Jerry. ... Nie, nie, všetko je v poriadku, práve je pri mne. ... Počuj, máš ešte ten dom na Orchival´s? ... Fantastické. A myslíš, že by bolo možné, keby som ho zabral na taký týždeň?* Luke sa vzápätí rozosmial a pokýval hlavou akoby ho Jerry mohol vidieť. Po spokojnom "ďakujem" zložil a zavesil slúchadlo späť.* Gretchem, nie neberiem ako odpoveď. Cestou sa môžeme zastaviť v tvojej kancelárií, kde si vybavíš dovolenku a pohľadáš zložku toho muža. Polícia by s tým veľa neurobila, máš pravdu, ale ak sa do toho vložia právnici môjho otca bude to niečo celkom iné.

Luis

*S povzdychom sa zvalil do kresla oproti bratovi a len čo si našiel tú správnu oddychovú polohu privrel oči. Nohy si prekrížil v členkoch a ruky založil na hrudi. Hánky mal ešte pooškierané od rozdávania úderov a ľavé oko opuchnuté so zbiehajúcim sa monoklom. Boli to však len maličkosti, keď vedel ako skončil ten druhý.
Eliotovo skuvíňanie si nebral príliš srdcu, pretože aspoň niekto tu musel zachovať zdravý rozum. Preto nakoniec oči chtiac-nechtiac rozlepil a vrhol na brata tvrdý pohľad.* Očividne ti tá tvoja posadnutosť zatieňuje mozog, braček. Včera večer som zmlátil a vyhrážal sa mužovi, ktorý má dosť prachov a konexií na to, aby nás oboch zavreli do chládku na pekne dlho. Teba možno nie, lebo si retard, ale v blázninci je to možno ešte horšie než v base.* Ústa sa mu vykrivili znechutením, keď zahliadol obálku časopisu a na nej známu tvár. Možno keby to bol len niekto obyčajný. Nejaký chudák z ulice a načisto bezvýznamný, poradil by Eliotovi, aby sa ho proste zbavil, ale takto...takto...
Luisovi odrazu zažiarili oči. Očividne dostal nejaký nápad, ktorý sa mu pozdával, pretože sa v kresle posadil a chvíľu si Eliota premeriaval akoby odhadoval či by sa na jeho plán hodil.* Ale myslím, že by som nás z toho vedel dostať. Ty dostaneš čo chceš a aj ja dostanem, čo chcem. Nepochybujem, že tá tvoja malá má o tebe v zložke všetky informácie. Mali by sme sa spakovať z tohto bytu, keď sem príde polícia a niekam sa zašiť. Odtiaľ vymyslíme plán, ako ju uniesť a potom za ňu od jej frajera požadovať výkupné.

Gretchem Blake



*Ona vedela že to povie. Len si nebola istá, čo povie jej nadriadený. Poslednú dobu sa flákala pomerne dosť, nielen niekoľko dní na svadbe, ale deň s Lukom a podobné úniky z práce, akoby chcela dobehnúť veci ktoré pre nadčasy ktoré tam strávila zanedbala. Ich šéf, ktorý rozhodoval a plánoval takéto veci, staral sa o menežovanie, platenie budovy a mal na starosti posúvanie pacientov na liečenia či k psychiatrom bol síce doteraz vždy ochotný, najmä pre to koľko času tam vždy trávila, no tie Lukove dva týždne bol len pekný sen, mala pocit že i týždeň. Nebolo to také jednoduché, hlavne nie zo dňa na deň. Na druhú stranu, mala písať nejaké posudky jednej firmy, čo by mohla vziať so sebou a spracovať záznamy do spisov tam. Preto mala menej pacientov nahálsených, lebo podľa šéfa toto bola priorita. Tak ako keď bola vyslaná spracovať posudok vybraných členov Thanatosu. Preto mlčky čakala kým Luke skončí a snažila sa vymyslieť, čo povie šéfovi. V podstate stačilo odovzdať zložku šéfovi, povedať že sa necíti v bezpečí a bude pracovať mimo pracovne. To by šlo. Hádam.* A to že som si nie istá či to pôjde berieš ako odpoveď? *Usmiala sa a ešte stále strapatá vstala.* Nie som si istá čo povie šéf. *Priznala, klamala by keby tvrdila že taký týžden prázdniny ju nelákal, no zase nechcela byť Lukovi ani na príťaž, nehovoriac o tom, že sa ho doteraz nespýtala na to, čo bolo u nich doma. Zmienka o jeho otcovi jej pripomenula snúbenicu a to všetko,čo nechala tak a nevyzvedala. Jej problémy nemuseli narobiť problémy ešte aj jemu.* Luke? Nebudeš mať problémy u otca? Nechcela som sa ťa pýtať na tú tvoju snúbenicu ale vieš...*Nedopovedala vetu, určite si to vedel domyslieť aj sám. Postavila sa zo stoličky a prešla k nemu, aj keď sa k nemu nechcela priblížiť natoľko, aby ho niečo bolelo. Ktovie či si vzal nejaké lieky.* Právnici nebudú potrebný, je to chorý človek Luke. Zložku dám šéfovi, postará sa o to aby bol umiestnený na psychiatrii alebo v inom zariadení. Vieš, on by nebol zlý, zažil veľa vecí ktorého ho poznačili a doviedli k tomuto, kedy si neuvedomuje kde sú hranice. *Nie, nešla sa ho zastávať, patril do ústavu, no právnici sa jej spájali s novinármi keď išlo o Luka a nechcela aby sa do toho zapojili práve oni.*

Eliot

*Nespokojne sa zase zadíval do kalendára. Z rečí brata že je retard si nerobil nič. Kedysi, keď jeho psychický stav nebol aký bol teraz sa s tým snažil bojovať, protirečil mu, no teraz to už nechával tak. Časť jeho ja bola normálna, v bežnom živote, dokázal pracovať, dokázal sa rozprávať s ľudmi, no potom boli situácie, ktoré v ňom vyvolali skrat a prebúdzali v ňom niekoho iného, kto nepoznal hranice, kto lipol na minulosti a otváral staré rany, ktoré sa nikdy nehojili. A jeho posadnutosť, bolo to niečo s čím nevedel bojovať, tvrdil že je len zamilovaný a že takto to má byť. On si vlastnú zaslepenosť neuvedomoval.* Počkaj...aké výkupné? *Vyšlo z neho ako zo skutočného retarda, aj keď jeho logika bola väčšinou v poriadku. Dokázal by zosnovať plán, ak po niečom túžil. Únos, tomu rozumel, chcel ju pre seba, bolo to niečo po čom túžil a únos mu to dokázal zaručiť. Ale on mu ju nechcle vrátiť. Chcel ju už navždy preseba.* Ja mu ju nechcem vrátiť. *Vyhlásil nespokojne, nemienil sa jej vzdať. Bola len jeho. No brat mal pravdu, určite po včerajšej noci niekoho za ním pošlú. Ak Gretchem odovzdá jeho zložku, pošlú po neho aby ho zavreli do cvokárne. On nebol cvok! Oni tomu nerozumeli.* Ale musíme vypadnúť, nechcem ísť do cvokárne...*Mrmlal si a vstal. Nepotrebovla so sebou veľa vecí, bolo ich len pár.* Nevrátime mu ju však?

*Gretchem okolo neho krúžila akoby sa bála, že sa po jej dotyku rozpadne na črepiny. Možno bol zmlátený, ale rozhodne nechcel, aby sa mu preto vyhýbala. Preto vystriehol moment, keď sa k nemu priblížila dosť blízko na to, aby ju mohol zachytiť a pritiahnuť bližšie k sebe. Chrbtom sa stále opieral o stenu a Gretchem objal tak, že si jej bruško pritlačil na svoje boky. Dočerta, ľutoval, že sa ráno nedokázal ovládnuť, pretože toto by bola vynikajúca príležitosť na... sklonil hlavu a zaboril si tvár do ohybu Gretcheminho krku. Na druhej strane, stále tu bolo dosť možností, ako by ju mohol vydierať, aby urobila presne to, čo chce.
Zľahka si pošúchal čelo o jemnú pokožku, nasal do seba jej vôňu a potom ju začal nenáhlivo bozkávať. Trochu potiahol rukáv trička, aby odhalil aj oblinku pleca a kľúčnu kosť, po ktorej prešiel jazykom.*Dovoľ, aby som sa o teba postaral, Gretchem.* zamumlal jej do vlasov, keď sa presunul a to isté začal opakovať aj na druhej strane jej krku. Rukami jej pritom spočíval na páse a bokmi na ňu zatlačil tak, aby cítila, že je vzrušený. Vnútornosti mal pravdepodobne rozmlátené na kašu, ale ak všetko fungovalo tam dolu potom nebol dôvod na obavy. Určite sa vylieči.* Prosím.* Ústami sa prisal na jej krk tesne pod uchom a odrazu ho napadlo, že by jej rád urobil cucflek. Aké detinské. Ale urobí to. Ruky presunul z Gretcheminho pása na jej chrbát pričom jej zašiel pod tričko a trochu ho pritom vzadu nadvihol. Stačilo trochu tlaku, ktorý vytvoril ústami a jazykom a cucflek bol na svete. Malá červená škvrnka, s ktorou bol veľmi spokojný.* Tvojho šéfa presvedčím, zaslúžiš si voľno a keď mu to s tým pacientom vysvetlíš nakoniec bude rád, že mi ťa môže zveriť do opatery. Sľubujem, že sa budem správať slušne.* nadvihol jedno obočie a uškrnul sa, takže vôbec nevyzeral ako niekto schopný slušného správania. A nehovoriac o tom, že jeho ruky ešte stále hladkali Gretchem po nahom chrbte.* Urobíš to pre mňa? Pozri, potrebujem, aby sa o mňa niekto staral, nosil mi obklady a fúkal modriny....

Gretchem Blake



*Trochu stŕpla keď si ju k sebe pritiahol, no ten pocit vystretého pravítka sa rozplynul rýchlo. Stačilo chvíľku sledovať jeho tvár, či nezbadá nejaké náznaky bolesti. Tvár si však šikovne ukryl do jej tela, čo jej zase až tak nevadilo. Keby ju nepozkával na pleciach, pobzkala by ho na pery alebo sa len jednoducho pritúlila k jeho hrudi a hľadala v nej pokoj, ktorý sa rýchlo rozplynul, keď si pri tom tesnom dotyku medzi nimi uvedomila, čo cíti. Nevedela ako reagovať, ani si nepamätala kedy naposledy bola takto blízko k mužovi. Vlastne pamätala, len si radšej nechcela na isté veci spomínať, pri tom ako dopadli. Reakcia napokon prišla na niečo úplne iné.* Luke! *Zvolala ako si uvedomila, čo jej chcel a vlastne aj urobil. Videla to dnes na rozpustené vlasy, šéf nemusel vidieť všetko.* Slušnosť? *Nadvihla obočie, kde sa u neho zobralo také slovo s slovníku.* Som rada že za ten čas som ťa aspoň naučila využívať toto slovíčko, aj keď jeho využitie zatial nevieš previesť do praxe. *Zazubila sa a oprela sa o neho hruďou, pobozkajúc ho na pery. Vedela že pôjde, nemusel ju ani dlho presviedčať ani hovoriť o tom že potrebuje fúkať modriny a to všetko ostatné. Poslednú dobu bola v práci aj tak myšlienakmi inde, čo nebolo ktovie čo, hlavne ak mala potom rozdávať rady.* Zoberiem si tam ale aj nejaké pracovné veci, na posudky, šéf ich bude potom potrebovať...*No čo, bolo lepšie ozrejmiť ho s tým, že jej zodpovedné ja sa nedalo úplne vypnúť.* ...a budeš sa správať slušne. *Veľavýznamne nadvihla obočie a pozrela na jeho ruku, ktoré boli stále na jej chrbáte. Cítila že to tričko má vykasané no beztak nič v takejto polohe vidieť nemohol a mala nohavičky, takže ju to zatiaľ ani moc netrápilo. Ale len zatiaľ, pretože dvere sa zatiaľ otvorili a Ethan sa vrátil zitiť, či Luke nepotrebuje pomoc v presviedčaní.
"Vidím že moje úvahy či nebudeš pomôcť v presviedčaní boli nesprávne," ozval sa veselým hlasom. Vychoval syna i dcéru, vedel ako to chodí v tejto dobe. Gretchem ale náhle cukla a šikovne potiahla tričko čo najviac dole, ružová v lícach. "Pôjdem sa...obliecť. A pobaliť..." A už jej nebolo, bosé nohy cupkali do izby, kde šikovne zavrela dvere a v tvárou v dlaniach sa hodila na posteľ a začala potichu chichotať, ako taký malý blázonko. Zamilovaný blázonko. Vedlea že aj keď sa tomu chcela vyvarovať a nahovárala si že sa jej Luke nezačne páčiť viac ako by mal, stalo sa to. Ethan pokojne prešiel k svojmu rannému kakau a bez toho aby sledoval Luka a jeho vypuklé nohavice sa usmial do šálky.* Vidím že si ju presvedčil. *Zasmial sa.*

*Keď od neho Gretchem tak rýchlo odstúpila musel vymyslieť niečo iné, aby zakryl reakciu svojho tela na jej blízkosť. Usadil sa na stoličku oproti pánovi Handsonovi a opätoval mu úsmev, ktorý bol v jeho podaní o niečo šibalskejší.* Presvedčil, ale musel som pristúpiť k vydieraniu.* dodal a konečne, po prvýkrát v ten deň, sa uvoľnil. A pretože nechcel zostať polonahý pohľadal svoje oblečenie, ktoré bolo síce špinavé a zakrvavené, ale o niečo lepšie sa zrejme bude musieť postarať po ceste. Medzitým si v duchu zostavoval plán. Prechádzajúci večer síce zaplatil za informácie všetkými peniazmi, ktoré pri sebe mal, ale peňaženku mu neukradli a na kreditných kartách toho bolo oveľa viac. Od pána Handsona si zistil, kde je najbližšií bankomat a kým sa Gretchem balila zabehol si po nejakú hotovosť. Vlastné auto nemal, pretože bol vždy presvedčený, že by mu dlho nevydržalo, a tak sa do Gretcheminej ordinácie a neskôr aj k Jerrymu budú musieť odviezť taxíkom.
Keď sa vrátil pomohol Gretchem zniesť všetky tašky a poďakoval sa starému pánovi za pomoc.* Zastavíme sa najskôr u teba v práci?

Gretchem Blake



*V izbe len rýchlo prevliekla tričko cez hlavu a pohľadala na seba oblečenie. Nemala žiaden vyhradený štýl obliekania, nosila to čo prišlo pod ruku, no hlavne bolo pohodlné. Nezáležalo od toho či to boli rifle alebo sukňa, ak sa cítila dobre, mohlo to byť jedno či druhé. Teraz zvolila pohodlné nohavice s tričkom, vytiahla cestovnú tašku a otvorila skriňu. Netušila kam chceli ísť ani ako dlho sa tam zdrží, no beztak to záležalo od jej šéfa. Nahádzala do tašky teda nejakú zásobu oblečenia, zbehla do kúpeľne po všetky potrebné veci a ešte si nabalila nejaké drobnosti čo potrebovala. O chvíľku mala cestovnú tašku plnú a väčšiu kabelku naplnila zvyškom potrebných vecí. Kým Luke prišiel, potichu sa rozprávala s pánom Handsenom, ktorý jej so smiechom povedal, že o jej kvetiny sa postará lepšie ako ona. Ako prišiel, len sa s ním rozlúčila, poďakovala za tú rušnú noc i za naslednový čas čo bude strážiť jej byt a nielen strechu a pobrala sa s Lukom na, no dovolenku.* Áno, budem musieť odovzdať ten spis a požiadať o to voľno a tiež si musím vziať nejaké spisy čo mi treba na posudky. *Usmiala sa, no hlavný bol aj tak šéf. Niežeby sa bála že by ju neuvoľnil, no týždeň len tak zrazu? Taxík už stál pred bytovkou a ona si sadla na zadné sedadlo a len čo bol i Luke dnu, povedala adresu a taxík sa pohol. V kabelke našla diár a overila si, kedy mala mať sedenie s Eliotom, až o dva dni. Dovtedy ani nepostrehne, že niekam zmizla. Dva dni kráneho náskoku, pretože ako pozná tie papierovačky, pár dní potrvá než po neho niekoho pošlú aby ho vzali na vyšetrenia a napokon do ústavu. Taxík zastavil a ona pozrela na známu vysokú budovu.* Tašky radšej zoberme, nie som si istá ako dlho sa tam zdržíme, potom zavoláme iný. *Navrhla a vytiahla z vrecka peniaze podajúc ich šoférovi. Potom len vykĺzla von a vzala do ruky tašku a odrazu sa ušknula.* Ideme do tvojej nočnej mory. Na každom kroku psychológ. *Zazubila sa.*

*Vystúpil z taxíka na opačnej strane, obišiel ho zozadu a skôr než Gretchem zamierila dovnútra vzal jej z rúk všetku batožinu, ktorú si so sebou zobrala. Vlastne by jej mohol povedať, že ho tým príjemne prekvapila, ale spomínať predchádzajúce priateľky, ktoré si na výlety s ním balili nezriedka aj štyri cestovné kufre... no, povedzme, že by to zrejme nebol najšťastnejší nápad ako začať príjemnú dovolenku. Preto sa len usmial, jednu tašku si prehodil cez plece a druhú nechal voľne visieť v ruke.* Boh mi pomáhaj.* odvetil na Gretcheminu poznámku o psychológoch a zatváril sa tak nešťastne a zhrozene až bolo jasné, že to len predstiera. V každom prípade ho odhadla dobre. Z plného domu "sliedičov" nemal dobrý pocit ibaže upozorňovať na to by bolo detisnké a hlúpe. Veď to bola práca ako každá iná.
Pri vchádzaní do budovy sa držal Gretchem tesne v pätách a už zo zvyku sa nenápadne obzeral okolo seba. Nechcel sa zbytočne pliesť pod nohy, preto si vo vestibule vyhliadol voľné miesto na sedenie.* Počkám tu na teba. Tuším sa mi začína točiť hlava.* zažartoval a s taškami v rukách zamieril k pohodlne vyzerajúcemu kreslu.*

Luis

*Po Eliotovej otázke sa len s ťažkosťami premohol a neprevrátil očami. Nedokázal pochopiť, ako sa jeho brat môže viazať na jednu jedinú ženu, keď v meste ich boli tisícky a z toho aspoň štvrtinu tvorili oveľa ochotnejšie a povoľnejšie dámičky. Raz mu dokonca zaplatil šľapku, ale nemala tú správnu farbu vlasov, správny tvar nosa, krivku pier a iné blbosti.
S povzdychom sa rukami zaprel do opierok kresla a zodvihol svoje mohutné telo do vzpriamenej polohy. V kĺboch mu zapraskalo, keď sa naťahoval a dával si skutočne načas, aby Eliotovi odpovedal.* Pre mňa za mňa si s ňou rob, čo chceš, ale kým nebudeme mať prachy, tak sa jej ani nedotkneš. Dúfam, že ti je to jasné.* Stále sa nezbavil zvyku brata poúčať, ale v tejto situácií cítil značnú prevahu. Jediné, čo bolo dôležité bolo to, aby mali dosť prachov. To sa môžu rovno zdekovať na Iliwian, kde sa to len tak hmýri podvodníkmi a zločincami. V tej stoke všetkých skrachovaných existencií ich nikto nenájde, ak si dajú dosť veľký pozor.* A teraz sa poďme zbaliť. Mám jedno bezpečné miesto, kde môžeme zostať, kým nevymyslíme plán na tú tvoju doktorku.

Gretchem Blake



*Len pokrútila hlavou nad jeho slovami, aj keď to sčasti aj chápala. Jeho tvár poznal skoro každý, jeho názor na psychológov nebol nijako zvlášť tajný, takže vojsť na jej pracovisko nemuselo byť príjemné z viacerých dôvodov. Pre psychológov ktorý na neho budú pokukovať, pre ľudí vo vnútri, ktorý na rozdiel od zamestnancov nedržia jazyk za zubami ak niečo vidia ale i pre prípadných sliedičov vonku, ktorý by určite vedeli spraviť krásny článok o tom, ako ide známy Luke Alberty hľadať pomoc odborníkov. Radšej na to ani nemyslela, len ho viedla dovnútra, dúfajúc že nič také sa nestane. Ako prešiel k kreslu, prešla k nemu a kľakla si, s kabelkou na ramene.* Budem sa ponáhľať, dúfam že sa nestihneš dostať do fázy horšej ako je točenie hlavy. *Ušknula sa a ruku na okamih ako kľačala položila na jeho koleno, no potom ju aj rýchlo stiahla. Netušila nakoľko mu novinári venujú pozornosť, no nebolo treba nič riskovať. Vzpriamila sa a rýchlymi krokmi zamierila do svojej pracovni. Naťukala vstupný kód a vošla dnu, šikovne zastrčiac vlasy za uši. Taška skončila na stole a ona zamyslene povyberala potrebné zložky ktoré potrebovala spracovať, drobný prístroj v ktorom bolo zaznamenané oveľa viac než jej "stručné" ručné poznámky a všetko si uložila do tašky. Pobalial pár vecí ktoré ešte chcela vziať a napokon prešla po spis Eliota. Na okamih si sadla do kresla, otvorila zložku a očami prechádzala po poznámkach. Táto časť jeho osobnosti tam moc nebola spomínaná, snažila sa ho dostať z iných vecí než bolo toto a predsa napokon mala riešiť tieto veci už dávno. Zavrela spis prudko až jej skoro z ruky vypadol a pobrala sa za Claudie, ktorá mala na starosti administratívu. Ohlásila že dnešnú schôdzku potrebuje presunúť alebo posunúť inému psychológovi a potom zamierila za šéfom. Tvárila sa síce pokojne, no čím bližšie bola, tým mala menšiu dušičku. Nezaváhala ale keď prišla k dverám a jeho sekretárku požiadala o ohlásenie. Nemusela si ani sadať a dvere sa jej otvorili a ona sa ocitla v lesklej kancelárii, ktorá pôsobila trochu ako pitevňa. Nato, že boli psychologovia a jednotlivé kancelárie boli zariadené uvoľnene aby sa tam všetci cítili ako doma, kancelária ich šéfa bola...sterilná. Biela v kombinácií s červenou, všetko čisté, lesklé a jednoducho také neútulné. Na stole poriadok, muž v najlepších rokoch nad nimi s okuliarami na nose.
"Gretchem deje sa niečo?" každého oslovoval krstným menom, aj keď to jeho nikto nevyužíval. Niežeby nemohli, len to nerobili. Prikývla a usadila sa na stoličku oproti, položiac Eliotov spis na stôl.
"Nezvládam tohto muža, myslím že potrebuje stály dozor. Prišiel sem kvôli riešeniu svojej minulosti a démonom ktorého miatli a nenechali ho normálne žiť, no za ten čas sa ku mne nejako pripol a včera noci to prekročilo hranice. Sledoval ma do jendého podniku, nechal zmlátiť muža s ktorým som tam bola a mňa donútil s ním odísť. Rada by som preto na nejaký čas odišla, tieto dni mám len po jedných sedeniach, inak mám dorobiť posudky a to môžem robiť aj mimo domu, ktorý teraz nie je najbezpečnejšie miesto, nehovoriac o pracovni kde ma bude hľadať, než všetko prejde administratívou." Vedela že Eliota nepôjdu hľadať hneď. Nejaký čas to potrvá a na ten čas potrebovala zmiznúť.
Natiahol sa po zložku a otvoril ju na prvej strane, prečítal si meno, dôvody pobytu tu a pár ďalších neveľmi obsiahlich položiek a prikývol.
"Za posledné roky ste tu pracovali viac než ste mali, nevidím dôvod prečo vás nepustiť Gretchem, aj keď mám pocit, že časy nadčasov skončili," jemne sa usmial a na zložku si prilepil lístok a napísal tam rýchlu poznmáku - nebezpečný.
"Ako to myslíte?" nadvihla nepatrne obočie, nikdy mu nevadilo že robila viac než by mala. Vždy predpisy nejako obišli, nikto sa beztak nestaral.
"Poslednú dobu ste si brali voľno viac, než za ste využili za posledné tri roky. Som si istý že aj toto voľno viac súvisí s tým zbitým mužom než s tým, že máte strach z pána...*Pozrel na zložku a klepol po nej prstom.* ...Eliota. Napokon je to ale správne.* Dooplnil s úsmevom, keď zazvonil telefón a sekretárka mu niečo naruživo vysvetľovala. Gretchem len videla prekvapenie v tvári a počula rýchle súhlasenie.
"Claudii povedzte že si beriete dovolenku, spis vybavím a prajem pekné voľno Gretchem," bol to úprimný úsmev, po ktorom nasledovalo postavenie sa. I ona vstala, po´dakovala a rozlúčila sa, vracajúc sa smerom ku Claudii, zatiaľ čo jej šéf kráčal do vestibulu. Gretchem práve prechdázala späť za Lukom, keď si všimla že šéf už je skoro pri ňom. Nepochybovala, že sektetárka mu volala o Lukovej prítomnosti, ktorú si vysvetlili všetci trochu viac inak. Chodili k nim často bohatí ľudia, súkromie tu bolo samozrejmosťou, aj keď zase nikto neprišiel a nesadol si do vestibulu. Tiež ich to mohlo napadnúť. Rýchlo sa pobrala za nimi, aj keď šéf tam bol samozrejem skôr.* Pán Alberti, vás by som tu nečakal. Môžem vám nejako pomôcť?

Eliot

*Keď mal klapky na očiach, tak ich tam jednoducho mal. Niekedy ho štvalo že ho brat stále poúča, inokedy to dokonca ocenil. Záležalo na dni, na jeho pocitoch a od situcáie. Teraz mal vo vnútri priveľmi plno aby uvažoval nad tým, či ho brat berie ako decko. V danej chvíli ním totiž bol, nemal svoju "hračku" a včera videl, ako sa s ňou mohol hrať niekto iný, zatiaľ čo jemu to nebolo dopriate a nevedel ako na ňu. Vzbudhovalo to v ňom zlosť i pocit menejcennosti, chcelo sa mu prepadnúť do depresií, no agresivita z neho chcela vyjsť von tiež. Bol rozpoltený a zároveň zaslepený.* Dokážem jej, že patrí ku mne. Nie k nemu. *Vyhlásil, no rozhodnosť v hlase mu chýbala. Počuť že jeho sok je bohatý, ako videl tak i talentovaný a dobre vyzerajúci ho oberalo o optimizmus.* Určite ju podvádza, bohatí majú milenky na každom rohu...*Začal si mrmlať a zároveň vstával, zo skrine vytiahol prázne tašky a do jednej z nich si začal hádzať všetko potrebné. Ani sa nepýtal kam idú, zaujímal ho len plán. Nijaké prachy nepotreboval, jeho brat sa s ním deliť nemusel, chcel len ju. To stačilo. A vedel že jeho brat mu pomôže, vždy pri ňom stál, aj keď ostatní odišli.* Presvedčím ju...presvedčím...*Mrmlal si ako zatváral tašku a spod vankúša vytiahol poskaldanú fotku. Bol to záber ako od amatéra, Gretchem sa dívala pred seba niekde na ulici a usmievala sa, akoby mala dobrý deň.* Moja...*Zastrčil si obrázok do vrecka nohavíc a tašku hodil k dverám.* Ošklb ho aj o všetky prachy...*Aspoň nebude taký bohatý...*

Luke

*Počas čakania vo vestibule cítil ako sa na neho postupne upiera čoraz viac očí. Nevšímali si ho len starší ľudia, ktorým mohol byť ukradnutý a pacienti prichádzajúci na sedenia. Poznal ich podľa toho ako zamyslene kráčali smerujúc k jednotlivým chodbám, niektorí nervóznejší, iní menej, ale skoro nikdy mu nevenovali pozornosť.
Záujem vzbudil len u skupiny mladších žien, ktoré na sebe mali typické uniformy sekretárok: elegantné saká, belostné blúzky a sukne po kolená. Boli nepopierateľne príťažlivé, líca im sfarbil jemný rumenec, keď sa pozreli jeho smerom a on náhodou zachytil ich pohľad. Úsmev však opätoval len jednej, vysokej tmavovlasej žene, ktorá stála uprostred skupinky a ako jediná k nemu vysielala trochu pohŕdavý, trochu zvedavý úškrnok. Akoby ho v duchu hodnotila a nebola si ešte istá kam ho má zaradiť. Trochu mu to pripomenulo Gretchem, a to ako sa s ňou zoznámil na Thanatose. Aj pohľad tejto neznámej ženy hovoril, že ho má prečítaného a nebude reagovať na nijaké jeho pokusy o flirt. Náročky sa usmial kútikom úst a pohŕdavosť na tmavovláskinej tvári okamžite prevládla nad zvedavosťou. Luke mal chuť zasmiať sa, ale zostalo mu len pobavene sledovať ako žena niečo povedala svojim kolegyniam, otočila sa na päte a odkráčala chodbou akoby mala na práci niečo dôležitejšie než ho rozoberať. Niektoré z nich sa k nej pridali, ale poväčšine sa len tvárili, že sa opäť venujú svojej práci. Takže nakoniec sa pri čakaní na Gretchem predsa len dokázal nejako zabaviť. Ibaže potreboval zistiť niečo oveľa dôležitejšie a na to bude musieť postupovať veľmi opatrne. Nechal tašky taškami, aj tak sa neplánoval príliš vzdialiť, a zamieril k informačnej tabuly s menami všetkých psychológov, ktorí v budove ordinovali. Vyhľadel Gretchemino meno a potom, o niečo vyššie, aj meno jeho šéfa a číslo poschodia, na ktorom mal svoju pracovňu. Nestihol však tabuľu preskúmať podrobnejšie, pretože kroky, ktoré mu zazneli za chrbtom ho okamžite prinútili obrátiť pozornosť iným smerom.
Muž mal na nose okuliare, ktoré dodávali jeho tvári presne tú dávku intelektuálnej aury, z ktorej sa Lukovi vyhadzovala alergia po celom tele. Ibaže psychológ v stredných rokoch na neho hľadel úprimným otvoreným pohľadom, preto prehltol zvyčajnú ironickú poznámku a pred odpoveďou krátko šibol pohľadom po Gretchem. Tá kráčala len pár metrov za mužovým chrbtom, ktorý niesol na hrudi pripnutú laminátovú kartičku s dobre známym menom. Premohol sa a nasadil na tvár svoj najzdvorilejší výraz, ktorý zvyčajne používal pri stretnutí s otcovými najvplyvnejšími obchodnými partnermi, aby ulahodil jednej aj druhej strane. Podal Gretcheminmu šéfovi ruku a krátko si s ním na uvítanie potriasol pravicou.* Nie, ďakujem, ale zatiaľ sa cítim vynikajúco a nie som ani fanúšikom preventívnych kontrol. Tešilo ma pane, ale v skutočnosti som tu na niekoho čakal.* Po tých slovách zakončil zdvorilý úsmev pokynutím hlavy a presunom k batožine, ktorú znovu zodvihol a poťažkal v ruke akoby mal skutočne naponáhlo.* Môžeme ísť, Gretchem?* náročky sa obrátil tvárou k nej a venoval jej dlhý rozčuľujúci úškrn, pri ktorom mu z pohľadu sálalo hravé doberanie a ktoré mohla pochopiť len ona.* Taxík je už vonku. Bude najlepšie ak šoféra nenecháme dlho čakať, pretože by ho to mohlo priviesť do šialenstva.* A jediný šialenec, ktorému by si sa mala venovať som ja, hovorila takmer nepostrehnuteľná gestika jeho tváre, ktorá bola príliš intímna na to, aby jej rozumel aj niekto iný. Bola to zmes nedočkavosti, odhodlania a zvláštneho uvoľňujúceho pokoja. Vedel, že keď sa raz s Gretchem zavrie do bezpečného domu, odpojí všetky telefóny, zatlčie všetky okná doskami, ak to bude potrebné, a nadviaže tam, kde spolu prestali dnes ráno. Predtým, než ich vyrušil pán Handson.* Takže je všetko v poriadku?* opýtal sa Gretchem o niečo neskôr, keď už sedeli v taxíku a ten ich viezol na Jerryho mestskú adresu.* Postarajú sa o toho pacienta ...? Ani neviem ako sa volá.* Pohodlnejšie sa oprel do sedadla a pretože sa mu páčilo, ako mu Gretchem v čakárni položila ruku na koleno, znovu jej chytil dlaň, preplietol si s ňou prsty a ich spojené ruky nechal klesnúť na svoje stehno. Palcom zľahka prechádzal po hánkach a masíroval jemnú pokožku medzi nimi. Tváril sa zamyslene a pohľad upieral dopredu, až kým auto nezabočilo do rýchlejšieho pruhu. Vtedy sa otočil ku Gretchem a usmial sa na ňu očami hoci ústa mal uvoľnené a pri pohľade na jej pery tie svoje podvedome pootvoril a prešiel si po nich jazykom. Jednu, dve sekundy váhal akoby rozmýšľal či ju môže pobozkať, ale odpoveď na otázku, ktorú položil ho nakoniec zaujímala viac. *

Gretchem Blake




*Sediac v taxíku sa v duchu ešte uškŕňala nad svojim šéfom, ktorý síce nedal poznať prekvapenie priveľmi okato, no ona ho poznala už poriadnu večnosť a ani psychológ nemohol ustriehnuť reč vlastného tela, či nebadané príznaky svojich pocitov. Nepovedala ale nič, rovnako ako on mimo poprania pekného voľna. Vedela že ani po návrate sa nebude nijak zvlášť vypytovať, nikdy to voči nikomu nerobil nech sa dialo čo sa dialo, aj keď všetci vedeli že bol vždy zvedavý. Len to vedel krásne potláčať.
Otočila k Lukovi hlavu a uvažovala, ako sa o Eliota postarajú a ako dlho potrvá, než ho presunú do zariadenia so stálou opaterou a strážnou službou, pod prísny dozor odborníkov. Netušila ani len to, či sa im niekedy podarí napraviť to, čo ho priviedlo k osobnosti akú mal.* Eliot, volá sa Eliot. Určite za ním skôr či neskôr niekoho pôjdu, no z toho mála čo viem o jeho bratovi, je to tiež pekné číslo a pravdepodobne môžu aj za tú bitku. Určite nebude taký hlúpy, aby brata niekam neskryl, takže to asi potrvá. *Nebol by to prvý ani posledný prípad, kedy niektorý z pacientov prekročil hranicu a potom vzal nohy na plecia a chcel sa skryť. Niekto to ľutoval, snažil sa ich presvedčiť že sa to viac nestane, niekto vedel sám že to nebolo pravdou a hľadal bezpečie. Hádala, že to bude i možnosť Eliota a jeho brata či kohokoľvek, koho to zavolal na zbitie Luka.* Eliot je ale nestabilný a aj keď bude vedieť že by nemal, nepochybne sa bude chcieť informovať kde som keď neprídem na sedenie alebo bude obiehať okolo bytoviek. Nebude ťažké ho nájsť. *Otázkou bolo či si to priala alebo tomu aj skutočne verila. Hlas mala pokojný, aj keď starosti jej robil jeho brat, ktorý možno mal cesty ako ho udržať na uzde. Gretchem pohľad padol na ich spojené ruky na Lukovom stehne, prsty mierne vystrela a poškrabkala ho.* Ešte stále ale neviem, kam to vlastne ideme...ukryť sa. *Zazubila sa na neho a zdvihla zrak späť k nemu. Tušila že sa to beztak nedozvie, no nedalo jej to, možno sa aspoň dozvie ako ďaleko pôjdu.*

Luis

*Nemal veľa vecí, ktoré by si chcel so sebou zobrať do nového života. Bol už unavený tým, ako deň za dňom kvasil v tom istom byte, robil tú istú špinavú robotu v Timových dielňach a nemal nič, čo by mu pomohlo tešiť sa na druhý deň. Jeho brat bol šťastný, keď mal poblíž svoju doktorku a Luis bol šťastný, keď mal poblíž fľašku tvrdého. V podstate teda obaja dostanú, čo chcú, a to dokázalo zmierniť akékoľvek obavy z budúcnosti. Už teraz to bolo zlé. Pred časom sa zaplietol s ľuďmi, ktorí sekeru tak ľahko neodpúšťajú a bolo ten správny okamih, aby sa niekam zašili, kým sa všetko nevyrieši.
Luis zodvihol ruku a prešiel si ňou po lícach, ktoré už začali zarastať strniskom. Drapľavé kostrnky ho poškriabali na dlani. Na rozdiel od Eliota sa baliť nemusel, pretože veci mal vo vaku uložené už niekoľko dní. Spočiatku plánoval odísť bez brata, lebo aj keď to bol magor, mal ho rád a nechcel ho zaťahovať do svojej špiny s úžerníkmi, ale teraz sa nečakane ponúkalo riešenie pre nich oboch. Nehovoriac o polišoch, ktorí určite prídu po tej Eliotovej ľúbostnej eskapáde, ktorú predviedol minulý večer.* Si hotový? Poznám jednom miesto, kde nás nebudú hľadať.* prihovoril sa bratovi len čo si zo skrine vo svojej izbe vzal vak a prehodil si ho cez plecia. Potom sa znovu vrátil do chodby a otvoril dvere. Nemalo zmysel obzerať sa po byte, kde strávili toľko rokov. Tu ich už nič dobré nečakalo.


Luis šoféroval svoje auto, biele vznášadlo obyčajnej triedy, ktoré v meste vlastnilo minimálne 60 % obyvateľov. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa v ňom vždy cítil tak bezpečne. Nešlo o vzhľad, rýchlosť alebo výkon. Bolo to oveľa prozaickejšie a určite praktickejšie, keď chcel človek lepšie „zapadnúť do davu“.
Volant držal ľavou rukou a pravou sa snažil naladiť nejakú stanicu. Z prijímaču rádiových vĺn sa však ozývalo len rozčuľujúce chrapčanie, miestami pretkané útržkami rozhovor alebo hudby. Preto sa na to vykašľal a len čo sa objavilo upozornenie na výpadovku z mesta, skrútol volantom a vrhol rýchly pohľad do spätného zrkadla. Možno bol paranoidný, ale oplatilo sa dávať pozor.
Cesta rýchlo ubiehala a čím ďalej boli od mesta, tým častejšie sa Lusiov pohľad upieral na cestu pred sebou a nie naopak. Zamieril do časti, kde sa rozkladali priemyselné parky a zóny bývalého vojenského využitia, z ktorých sa po rokoch stali sklady a po ďalších rokoch opustené priestranstvá. Všetky boli dosť ďaleko od centra mesta a jeho okrajových častí, ale nie až tak ďaleko, aby sa dalo hovoriť o inej provincii. Bolo to ako urobiť skok z chodníka do kaluže. Ohromný prepad medzi spoločenskými triedami bol taký viditeľný akoby vedľa seba žili dva svety.* Vážne si chceš na celý život založiť na krk jedinú ženskú? Ak ide len o vizáž mohol by som ti v bodreli nájsť nejakú, čo sa jej podobá a ver mi, že je to možné. Nikam ti neutečie, urobí všetko, čo chceš...* Luis pokrčil ramenami a do hlasu sa mu nevdojak vkradol chlípny tón. Ale jeho otázky mali oveľa väčší význam než len snaha zabezpečiť bratovi to najvyššie dobro. Jednoducho si chcel overiť či Eliot náhle necukne, keď to s tým únosom pôjde do tuhého. Niežeby si niečo pripúšťal, ale bolo dobré zachovať opatrnosť.*

Eliot

*Sedel v aute a aj keď sa zdalo že je myšlienkami úplne v inom svete a mimo auta, vnímal brata, ticho i to chrapčanie, ktoré mu dráždilo napäté nervy. Bol blázon, potreboval sa liečiť, no v vo vnútri nebol priveľmi násilnícky, aspoň vo väčšine oblastí svojho života. Prosba na brata aby dal príučku tomu chlapovi ho nemrzela, považoval to za nutné zlo, no teraz mal obavu, že po neho príde polícia, že ho zatknú, možno i brata a on už nikdy nepôjde na sedenie, že ich plán nevyjde. Nebol stavaný na takéto situácie a vo vnútri to v ňom len tak vrelo. Nervózne očami šibal k spätnému zrkadielku, každé policajné auto ktoré išlo okolo ešte kým boli v mäste ho zatlačilo hlbšie do sedačky, musel prekonávať pocit zohnúť hlavu a niekam sa skryť. A predsa napriek všetkým skutočnostiam,že masový vrah ani lupič by z neho neboli, jeho odvrátená chorá stránka, posadnutá a zameraná už dlhý čas k svojej dotkorke by ho dohnala i k vražde. Sám to nevedel, sám si to nevedel ani len predstaviť, žeby jej ublížil. No stačil by malý skrat, plamienok ktorý by v jeho hlave rozpútal požiar s myšlienkou, ak nebude jeho, nebude nikoho. Zabil by ju len aby ju nemohol mať nikto iný. No teraz mal brata a ten ho mohol priblížiť k jeho túžbe mať ju len pre seba. Navždy. Jeho posadnutosť nemusela byť trvalá, no na to aby sa vytratila len tak bolo neskoro, už dávno prešiel za hranicu kedy sa dalo ešte nejako ľahšie vycúvať. Luis vzdal ladenie rádia práve vo chvíli keď on mačkal vlastné prsty a nohy tlačil pred seba, hádam nijaký sval na jeho tele nebol v tej chvíli uvoľnený. Ako ostalo ticho, mierne sa uvoľnil a očami sledoval okolie. Netušil kam išli, no bratovi veril. Vždy sa na neho mohol spoľahnúť a on sám by ho nikdy nepodrazil. Skoro každý koho poznal si z neho nepekne uťahoval, skryto, neskryto, ako prišlo, nemali ho v skutočnosti nikdy radi. Luis sa mohol i zabaviť na jeho účet, no vždy to bol jeho brat a on vedel že stál pri ňom. Akurát vôbec nerozumel jednej veci, práve tej ktorá ich hnala týmto smerom do skrýše. Alebo aspoň Eliot o žiadnom inom dôvode nevedel.* O to nejde. *Odvetil krátko, trochu drsne, že uvažoval vôbec nad tým, že nejaká štetka z bordelu by mohla nahradiť jeho doktorku.* Nechcem žiadnu štetku, ktorá si každý večer zajazdí na kope chlapov a nechcem ani žiadnu inú ženskú. *Skúšal to, ísť do bordelu, raz. Len raz a dopadlo to zle...*

V ten deň mal sedenie, ďalšie malo byť až utorok po víkende. Celé štyri dni bez nej. Zmučene kráčal nocou po chodníku, hľadel na páriky držiace sa za ruky, miznúcimi niekam do aut, za rohy, hľadajúc kúsok súkromia pred zrakmi iných. Keď si mysleli že ich nevidno, lepili sa na seba, pátrali rukami po svojich telách, užívali si jeden druhého. Eliot si ani nespomínal, kedy mal naposledy sex. Bolo to tak dávno, že si to ani nevybavoval, skôr ako začal chodiť na terapiu a spoznal Gretchem. Odvtedy poznal len vlastné predstavy, zamknutú kúpeľňu a svoju ruku. Bol chlap a aj keď by chcel, nedokázal sa prinútiť nájsť si nejakú s ktorou by vliezol do postele, zatiaľ čo jeho prirodzené sexuálne potreby stagnovali a prehrávali boj s predstavami o pastelovom gauči v pracovni, ako tam spolu sú. Z myšlienok ho prebral smiech dvoch žien, ktoré sa hlasno koketne smiali na vtipoch dvoch pupkatých chlapíkoch v oblekoch a vábili ich do podniku, ktorého neoknový nápis žiaril za ich chrbtom. Sladké potešenie. Hľadel na ten názov a vedel čo je to za podnik. Bordel, kde ho to lákalo a nelákalo zároveň. Predošlé myšlienky a predstavy ho tlačili mierne v gatiach, keby spravil pár krokov a myslel na hlúposti, prešlo by to, no on napokon zamieril do podniku. Sporo odeté ženy, striptíz, smiech a dym z cigariet, to boli prvé dojmy, ktoré sa po jednotlivých pohárikoch vytrácali. Opil sa, našiel si medzi ženami takú, čo sa mu podobala na Gretchem a odišiel s ňou do jednej z izieb. Celý čas ju volal Gretchem, v opitej hlave hodnú chvíľu myslel že je s ňou, uveril tomu, táral jej a táral, nevnímal skoro nič zo skutočnosti, mal vlastný svet. Žena z bordelu si tým hlavu nelámala, nebol prvý ani posledný ktorý ju volal menom nejakej ženy, ktorý si predstavoval že je s niekým iným a chcel si užiť s niekým iným. Stačilo keď mal prachy, pokojne by mu zahrala aj neskúsenú mníšku. Tú v ten večer ale nehrala, len počúvala a keď mala pocit, že stačilo, len sa spoza jeho chrbta nahla a pobozkala ho na krk, ruka jej zablúdila pod nohavice a červené pery zašepkali kúzelné slovíčka, ako to má rád. Eliot zostal prekvapený, opitý, presvedčený že je s tou skutočnou doktorkou ani len nesníval že by sa niečo také stalo, nezmohol sa na slová a ani nemusel. Žena vytušila kde bola jeho myseľ, čo sa mohlo odohrávať v jeho hlave a skĺzla na kolená, rozopla nohavice. Sama mala len odhalené sčasti prsia, cítila na nich Eliotov pohľad, no ten sa zastieral, keď jej ruka a neskôr ústa začali pracovať. Eliotova absencia bez ženy skracovala jeho výdrž, nehovoriac o tom vzršení z toho že je tam s „doktorkou“, len hladil jej vlasy, trochu tmavšie než bol odtieň tej skutočnej Gretchem a jeho uspokojenie sa blížilo. Bola to však ona a on dokonca ani v tom stave opitej mysle nechcel dokončiť „prácu“ do jej úst, slovami sa ju snažil presvedčiť že stačí, že už to nevydrži, no jej to nevadilo, zato jemu áno. Odtisol ju rukou a keď k nemu prekvapene pozrela, v jeho očiach ostal len chlad. Skríkol na ňu že to nie je ona, ruky ovinul okolo jej krku a začal jej ho stálačať v amoku, nepríčetnosti, v zlosti. Mixovala sa, no nemala proti jeho sile šancu, nemohla ani len kričať. Telo ochablo a ostalo ležať na zemi. Trvalo než si uvedomil čo spravil, než sa vrátil späť na zem a než na seba navliekol všetko oblečenie. Musel utiecť, musel zmiznúť. Nebál sa že to niekto ohlási a bude vyšetrovanie keď ju nájdu, v tom podniku pracovali poväčšinou ženy ktoré v krajine nemali čo hľadať, podnik si nemohol dovoliť ohlásiť vraždu ženy ktorá tam bola na čierno. Upracujú ju i za neho. A tak ušiel a v noci sa často budil spotený s myšlienkou, že zaškrtil Gretchem, že zabil ženu ktorú tak potreboval...

*S istotou teda vedel, že nijaká podoba mu nemohla pomôcť ani uľaviť si, aj keď o tom večeri mlčal. Mal zmiešané pocity, výčitky i nenávisť k nej i sebe samému. Bol akoby rozdvojený, jeden to ľutoval, druhý hovoril že tak jej bolo treba.* Musí to byť ona... *Dodal šepotom.*

*Z toho mála, čo sa o Eliotovi zatiaľ dozvedel bolo nad slnko jasnejšie, že ten chlap nepotreboval psychológa, ale psychiatra, ktorý by do neho naládoval lieky a zamkol ho do peknej vystuženej miestnosti niekde v blázninci. Netušil prečo, ale mal tak trochu dojem akoby sa Gretchem snažila toho chlapíka zastávať, aj keď ju očividne vystrašil. Zmena témy bola preto taká náhla, že Luke na chvíľu iba nadvihol obočie a potom ho znovu rýchlo spustil akoby sa nič nedialo. Ak sa o tom nechcela baviť nehodlal z nej ťahať viac informácií, aj keď sám za seba vedel, že toto nenechá len tak. Rozhodol sa preto hrať podľa Gretcheminých pravidiel, usmial sa a voľnou rukou si ju k sebe pritiahol bližšie, aby poprípade nevidela na jeho tvár, keby sa na nej ešte občas odzrkadlilo niečo, čo by si mohla zle vysvetliť. Požiadať o pomoc otca bolo nemysliteľné, ale mal dosť vlastných možností ako si zistiť, čo potreboval. Uvoľnil si aj druhú ruku z ľahkého zovretia Gretcheminých prstov a začal ju zľahka pohládzať na šiji.* Ver mi, najlepšie bude, keď to uvidíš na svoje oči. To miesto patrí Jerrymu, dalo by sa povedať, že ho dostal ako úplatok za mlčanie o otcovej nevere, komplikovaný príbeh, ale na jeho konci nakoniec Jerry vždy dostane, čo chce. Aj keď z toho nie je práve dvakrát nadšený.* dodal už len na okraj.
Nakoniec tá zastávka u Jerryho po kľúče a Lukovo náhradné oblečenie spolu s kartou a dostatočným prísunom peäazí, aby nemusel vychádzať do mesta na dlhší čas, vyústila do cesty mimo mesta. Vilová štvrť sa rozkladala na predmestí a keďže každý majiteľ pozemku chcel mať čo najväčšie súkromie jednotlivé vily od seba delili hektáre pôdy, lesa a umelo vytvorených záhrad. Keď taxík zastavil na príjazdovej ceste Luke zaplatil šoférovi a pomohol Gretchem vystúpiť.* Dobrý úplatok nie? A teraz ho máme len sami pre seba. Nijaké telefonáty, nijaký susedia, nijaký šialenci...* zakončil s úsmevom, ktorý mu rozžiaril tvár ako vždy, keď ho myslel naozaj úprimne alebo mal z niečoho nefalšovanú radosť.*

Gretchem Blake



*Bola mu vďačná že nechal prvotnú tému tak, nechcelo sa jej o Eliotovi rozprávať, pretože aj keď sa bála a nepáčilo sa jej nič z toho čo sa stalo, jej druhá časť ho jednoducho nedokázala odpísať len tak a označiť za zlého. Dúfala, možno naivne no predsa, že sa z toho raz ako tak dostane a nejako začlení do života a spoločnosti. Aspoň nejako. Radšej teda svoju pozornosť venovala pre tú chvíľu ich úteku a výletu v jednom. Chápala nenadšenie Jerryho, aj keď s tým čo robil jeho otec už beztak nemohol nič robiť. Veľmi silno pochybovala o tom, žeby samotná manželka niečo s informáciou o nevere svojho muža robila. Teda ak nemala dobrú predmalželskú zmluvu s podkapitolou o nevere a tučnom prínose peňazí v takom prípade. Úvahu o úplatku si ale nechala pre seba, nebola si istá nakoľko mohla k tomu niečo povedať, nebola to spoločnosť v akej sa bežne pohybovala. Nezvykla robiť posudky ani sedenia s tak bohatými ľuďmi, mala rada cestovanie po lodiach a rôznorodých ľudí a preto sa vždy viac bila za prácu ako bola tá na Thanatose, než stretnutie s bohatými pánmi čo si ešte chceli aj dovoľovať. Toto bol vlastne jej prvý výlet do sídla takýchto rozmerov a bola zvedavá i sa tešila, pretože to bol výlet. A ak ju bude niekto „obťažovať“ tak len Luke. To sa možno ani brániť nebude. Pri tej úvahe sa jemne pousmiala a potom zdvihla hlavu z jeho ramena a tak trošku nalepila nos na sklo, zvedavo sledujúc okolie, všetku tú zeleň okolo. V meste jej veľa nebolo, iba v parkoch a toto bolo ako z iného sveta. Bola čím ďalej tým zvedavejšia ako vyzerá úplatok. A bol to veru poriadny úplatok.* Tá milenka musela byť hlučná! *Poznamenala ako vystúpila z auta a rozliadla sa po Jerryho dome.* Alebo majú doma tiež preslený dom. *Zazubila sa a akosi z nej vyprchali pôvodné pocity prenasledujúce ju pre Eliota. Možno i preto, že naozaj nijaký telefon, nijaký susedia, jednoducho ani žiadne problémy iné ako otázka, čo budú jesť a že nemá plavky.* Lucas Alberti! Prečo ma nikdy nevaruješ že si mám zabaliť aj plavky? *Naoko pohoršene sa na neho pozrie a potom ešte dodá.* Bude zlé ak sa poteším že si dostal bitku? *Vyšiel z nej jemný chichot. Nešlo o to žeby jej chýbali takéto veci, luxus, bohatsvo, nikdy si na to nepotrepela a ani jej to nechýbalo, no na druhú stranu to neznamenalo, že keď sa na takom miesto ocitla, tak sa jej to nepáčilo či nemohlo vyraziť dych.*

Luis

*To bola presne odpoveď, ktorú chcel počuť z Eliotových úst. Nešlo len o slová, ale Luis sa potreboval uistiť, že ten oheň šialenstva je stále prítomný v bratovom pohľade, že ho spaľuje a donúti urobiť všetko potrebné. Stačil krátky pohľad na Eliotvu tvár a napätie z Luisovho tela aspoň čiastočne vyprchalo. Zastavil vznášadlo pred jednou z priemyselných budov, vysokou stavbou s čierneho fairského kameňa, ktorá už spolovice ležala popolom. Nápis na priečelí sa síce nedal prečítať, pretože pri požiari sa časť budovy zrútila a strhla so sebou aj kus vonkajšieho obloženia, ale podľa vzhľadu a rozloženia komínov bolo jasné, že ide o starú čističku. Okolie vyzeralo rovnako bezútešne, ako celá stavba. Všetka zeleň sa skrývala pod hustým sivým popolčekom, ktorý sa za tie roky vžral do každého stebla trávy tak hlboko, že už na nich nebolo možné rozoznať iné farby.
Luis otvoril dvere a so zaklonenou hlavou pozrel na ich nový domov. Bol si istý, že tu ich nikto hľadať nebude, pretože starý priemyselný park nemal dobrú povesť, a tak sa v ňom neusídlili ani bezdomovci či iná háveď. Našťastie Eliota vždy považoval za príliš obmedzeného, príliš zameraného na svoju doktorku, aby si všímal aj niečo iné. Vysoké komíny niekdajšej čističky sa dvíhali proti oblohe ako dávno zabudnutý pomník a ťažký vzduch sa prevaľoval medzi rozvalinami akoby tu bol požiar len nedávno. Luis sa ešte raz poobzeral okolo seba a potom prešiel k zadnej časti vznášadla, odblokoval úložný priestor a skôr než by k nemu stihol prísť Eliot, vytiahol zo svojej tašky zbraň, Cobal
307- čku s krátkou hlavňou, a strčil si ju za pás nohavíc. Keď sa postavil pred brata hodil mu do náruče vak s vecami a uprel na neho krátky pohľad.* Môžeš si vybrať izbu, idiot.* uškrnul sa a vlastný vak si prehodil cez plece. * Potom preberieme, čo a ako s tou tvojou doktorkou. Musíš mi o nej povedať všetko, čo vieš.



*Keď taxikárovi podal svoju platobnú kartu stihol ešte zachytiť ako ju chlapík prehnal cez platobný skener a odčítal príslušnú sumu peňazí. Gretchemin hlas ho prinútil zodvihnúť hlavu a venovať pozornosť nadšenému výrazu v jej tvári. Síce dom nepatril jemu, ale v duchu pocítil akúsi zvláštnu satisfakciu a uspokojenie z toho, že nakoniec urobil dobre, keď dostal nápad urobiť si výlet do Jerryho letnej vily. Usmial sa tak široko, ako mu to dovoľovala rozbitá pera a rukou naznačil šoférovi, aby zostal sedieť. O kufre sa postaral sám a Gretchem odpovedal v okamihu, ako sa taxík otočil a zamieril preč.* Ak by som vedel, že ti toto miesto urobí takú radosť nechal by som sa zmlátiť aj druhýkrát.* V novom úsmeve sa mu zaleskli biele zuby a s prižmúrenými očami pôsobil ako nezbedný malý chlapec. Ale aj tento dojem sa pozvoľna vytrácal a čím bol bližšie ku Gretchem, tým jeho výraz nadobúdal dobre známe črty muža, ktorý je plne zaujatý obdivovaním ženského tela.* A čo sa týka tých plaviek... ja som ti to zabudol povedať? Prepáč, ale to sa asi budeš musieť kúpať nahá.* uškrnul sa a horúci pohľad ukončil na Gretcheminých perách, ktoré ho neskutočne lákali svojou očividnou mäkkosťou a prísľubom sladkosti. Akoby chcel skúšať, koľko toho dokáže zniesť, odstúpil a prehodil si cez plece vaky s vecami, Gretchem hodil kľúčiky a prezradil heslo od alarmu.* Čo by si povedala na masáž?* obočie sa mu nad očami zvlnilo do výrazu predstieranej novennosti.*