Hl. mesto Telarionu

Luke Alberti






*Prekvapene sledoval Gretchemin spontánny výbuch radosti a bez toho, aby si to uvedomil sa mu oči zvláštne rozžiarili a ústa sa roztiahli do očareného úsmevu.* Dočerta, keď ťa tak vidím mám chuť urobiť to isté.* zamrmlal v pokušení, ale potom zase obrátil pozornosť na cestu a so smiechom pokrútil hlavou. Ruky stále na volante.* Toto bola skutočná Gretchem. Vykašli sa na pravidlá a rob všetko, čo chceš. Si predsa so mnou, bude to naše malé tajomstvo.* sprisahanecky na ňu žmurkol a zošliapol plyn takže Como predbehlo ešte pár ďalších áut a až potom sa znovu zaradilo do čela. V rádiu začala hrať nová pesnička a Luke pridal pár decibelov. / https://www.youtube.com/watch?v=rHw18akJtgs&feature=related / O chvíľu sa pridal k spevákovi a začal spievať z plného hrdla. Nepobádal Gretchem, aby sa k nemu pripojila veď ak bude mať chuť urobí to sama. Refrén bol dosť chytľavý. Odrazu prekričal hudbu v otázke.* Je niečo z čoho máš panický strach? * bola to len ďalšia informačná otázka a odpoveď plánoval zaradiť do svojho plánu k položke čomu sa vyhnúť a nad čím možno ešte pouvažovať.*

Gretchem Blake



*Po jeho poznámke žeby to rád urobil tiež k nemu uprela zvedavý pohľad a potom pozrela na jeho ruky na volante. Myklo jej kútikmi pier a potom pokrčila ramenami.* Nemám síce vodičský ale tak volant dokážem na chvíľu podržať ak budeš robiť všetko ostatné *Nebola si istá prečo mu to navrhla, hlavne keď niečo také by za iných okolností určite nedovolila a vlastne ani teraz si nejako moc neverila, už len pre odhad ako zatočiť a tak podobne, no už jej to z úst vyšlo tak čo.* No keby ma vidia pacienti tak som asi bez práce *Zasmiala sa pri tej predstave. Však aj vtedy keď sa oni dvaja prvý raz stretli a ona si dovolila sa s ním bozkávať, i keď dôvody boli vtedy také aké boli, jej stihla akási jej pacientka prečistiť žalúdok. Alebo to skúsila ak to mala tak zhodnotiť. Keď sa spustila ďalšia pieseň, s úškrnom počúvala ako spieva a hrýzla si peru. Hanbila sa pri ňom spievať, niežeby nikdy pred nikým nespievala, to nie, ale i tak to bolo zvláštne a tak radšej pomlčala a ozvala sa až po jeho otázke.* Panický strach asi ani nie, ale neviem plávať, čo ale neznamená že sa vody bojím, len...no neskáčem do vody ktorá je vyššia než ja a nemám rada výšky a motýle. *Motýle mal rád hádam každý ale jej prišli desivé, nech sa na ne dívala hocijako.* A ty Luke, z čoho máš strach ty?

Luke Alberti






*Tak to bol teda zoznam. Voda a výšky mu prišli ako problém, zvlášť keď ich mal zahrnuté v pláne na predpoludnie, ale... na chvíľu zaklonil hlavu a pohľadom prebehol po bezoblačnej oblohe... tento deň bol ako stvorený na prekonávanie panického strachu. Samozrejme Gretchem nič nepovedal. Ešte by si to rozmyslela a jemu sa páčilo ako sa pri ňom uvoľnila. Akoby z nej spadla tá oficiálnosť, ktorá k jej mladej tvári vôbec nepristala. Mala si užívať život a nie byť zavretá v nejakej kancelárii a počúvať životné traumy úplne neznámych ľudí. * Desíš sa motýľov?* ďalšie potvory s tenkými nožičkami, ale predsa len, motýle?! Hrýzol si do pery, aby sa nerozosmial. Vedel, že pri Gretchem si to môže dovoliť, pretože bola dosť pohotová, aby jeho žartíky odbila nejakou vtipnou poznámkou.* Chápem, sú to príšery. Hnusné stvorenia s farebnými krídlami a absolútne neškodné. Všetci sa ich boja.* doberal si ju a stihol ešte aj zamávať šoférovi, ktorý mu pri prebiehaní vystrčil prostredník. Naštvané trúbenie zaniklo v hukote vetra. Vlastne sa tou otázkou chcel o Gretchem dozvedieť viac, ale mal čakať, že bude zvedavá na to isté. Ale aj tak ho to zarazilo. Nikdy nikomu nehovoril z čoho má strach. Jednak preto, že sa na to nikto nepýtal a jednak preto, že takéto otázky kládli zväčša jeho psychológovia. „Povedz Luke, čoho sa tak strašne bojíš?“ Mlčal ako hrob, a tak mu do správy pripísali poznámku : „Strach zo zodpovednosti.“ Zasmial sa a pokrútil hlavou.* Ničoho.* široko sa uškrnul v bezstarostnom úsmeve, ale potom predsa len trochu zvážnel a doplnil.* Bojím sa, že sa jedného rána zobudím a zistím, že som svoj život neprežil tak ako som chcel ja sám.* hoci tie slová len tak zamrmlal neprehlušila ich hudba, pretože Luke chcel, aby ich Gretchem počula. * A ešte pizze s morskými plodmi.* dodal už so smiechom a obrátil k nej tvár. Chvíľu na ňu len tak hľadel a záhadne sa usmieval no potom skríkol „Teraz!“ a zložil obe ruky z volantu.*

/ provokovala si? /

Gretchem Blake



*Nebola si istá, či to či mlčí o tom jej zozname je dobré alebo zlé znamenie. Ktovie či jej náročky nezahrnie do programu niečo také, aby ju donútil mať v krvi okrem adrenalínu i strach. Niežeby vodu nezvládla, ale iba s vestou okolo tela, no tie výšky, bŕrr, až jej po chrbte prešiel mráz. No a motýle? Mohla vedieť že keď prizná že jej prídu desivé, bude si z nej uťahovať. No ale čo, nemohla za svoje vnútorné pocity a tak ich nemienila ani skrývať.* To hovoríš len preto, že si sa nechal opantať ich krídlami. Všimni si niekedy ich hlavy a ten výraz ktorý majú, keď sa na ne pozrieš. Je to hrozné a nechápem, ako si to niekto nechá sadnúť na nos alebo niekam. *Ju tie ich farebné krídelká nezaujímali, vždy pozrela len na tú čiernu hlavu a zvyšok tela a bolo jej z toho nanič. Keby jej nejaký sadne na posteľ pred spaním, asi by mala i nočné mory. Boli jej proste odporné a nezáležalo na tom, že boli neškodné. Ak čakala nejakú prvotnú odpoveď na otázku čoho sa bojí, bolo to presne to slovíčko čo vyslovil – ničoho. Lenže každý mal strach a nikdy nešlo len o jednu vec. Po jeho ďalších slovách mala chuť niečo povedať, niečo viac, predsa len, bola psychologička a nech sa snažila akokoľvek, mala to v krvi. No teraz sa prekonala, toto nebolo sedenie, teda bolo, ale pacientom bola ona, nezabávajúca sa mladá osoba.* Nemyslím si, že toto by tebe hrozilo. *Povedala napokon s úsmevom, keď potlačila svoje ozývajúce sa ja psychológa. Myšlienky okolo toho ale chceli blúdiť, no Luke si to načasoval úžasne, keď zdvihol ruky ako mu hovorila. V prvom momente a šoku sa prudko trhla ale pás ju nikam nepustil a tak len natiahla ruku k volantu a uprela pohľad na cestu pred sebou. Pás ju po chvíli pustil a ona sa nahla tak aby ako tak videla, pričom tuho zvierala volant, akoby jej mal každú chvíľu vyletieť z ruky. Keby na ceste nebolo toľko aut, možno by sa i viac uvoľnila a niečo skúsila, no takto predsa nemohla niekoho ohrozovať. To jednoducho nešlo.*

/jaa? *nevinný pohľad* to ona /

Luke Alberti





Gretchem, prečo ten vydesený pohľad? Ide ti to predsa skvele.* zasmial sa na a krátky okamih natiahol ruky, aby si ich pohodlne založil za hlavu. Kontroloval nohou pridávanie plynu a keď sa Gretchem chopila volantu trochu z neho ubral. Predsa len, bola začiatočník. Mohlo to síce vyzerať tak, že na ňu prestal dávať pozor, ale pohľad neustále upieral na cestu a potom späť na volant. Takto minuli niekoľko áut a všetky do jedného na nich trúbili ako bláznivé.* Vykašli sa na nich, za chvíľu tu bude odbočka tak do nej zahni.* Mal chuť dodať, že on si zatiaľ trochu pospí, ale na to ako ho zo začiatku provokovala sa veľmi rýchlo zmenilo na neistotu. Asi nečakala, že je niečoho takého šialeného schopný. Omyl. Uškrnul sa a počkal kým Gretchem neurobí tak ako jej prikázal, aby potom znovu chytil volant do vlastných rúk.* Tak aký to bol pocit?* opýtal sa jej so širokým úsmevom a ďalej viedol Como po pokojnejšej ceste.*

Gretchem Blake



*Prečo ten vydesený pohľad? Keby len vedel čo všetko ju stihlo napadnúť odkedy sa dotkla volantu a uvedomila si, že obieha nejaké autá, že on si založil ruky a napadlo ju, že nedáva pozor nato čo ona stvára. Pri slove odbočka preglgla a očami automaticky hľadala tú jeho odbočku. Veď to chcelo dať smerovku nie? Dočerta a kde v aute sa dáva smerovka? Muselo to byť predsa niekde pri volante, alebo ani nie?* Chcelo by to smerovku...*Poznamenala neisto, lebo bola bezradná. Nechcela skúšať páčky čo videla okolo seba, veď ktovie čo by zapla. No boli v podstate len dve, jedna napravo a druhá naľavo volantu. Povedala by že musí isť o jednu z nich a tak neisto do jednej ťukla. Smola, stierače. Až tak nadskočila a zahryzla si do pery. S nedôverou skúsila druhú. Smerovka!* Dočerta...* Zamrmlala si, keď zistila že to ale dala do opačnej strany než mali odbočiť. Bolo už však neskoro a musela zatočiť. A tak zahla. Začula hlasné trúbenie, asi ich trošku viac zmiatla. Keď sa však ocitli na pokojnejšej ceste a on si vzal volant späť do svojich rúk, s výdychom sa oprela o svoje sedadlo a nad jeho otázkou sa len zasmiala.* Šialený? A hrozný? Keby to bolo aspoň tvoje auto! Ale stále som musela myslieť nato, že ak ho oškriem, tak tvoj kamarát ťa dorazí zato že si dovolil chytiť volant niekomu bez vodičského!

Luke Alberti




Takže si sa o mňa bála.* jednoducho vydedukoval odpoveď, ktorá vôbec nebola otázkou len konštatovaním. Na tvári sa mu rozhostil dokonale domýšľavý výraz, ktorý dodával jeho úsmevu ten správne drzí nádych. Natiahol ruku a zľahka pohladil Gretchem po ramene no potom ju znovu stiahol a venoval sa šoférovaniu. * Ale to vôbec nemusíš, plne som ti dôveroval.* uškrnul sa a ďalej viedol auto od hlavného ťahu diaľnice. Vedľajšia cesta sa postupne menila na uličky predmestia, ktorými Luke prešiel zodpovedne pomaly, ale pohľad celý čas zaryto upieral pred seba. Nevšímal si nič z toho, čo tvorilo taký pekný výhľad. Vysoké aleje stromov, nádherné domy prebleskujúce pomedzi hrubočizné kmene, kríky a kované ploty. Deti hrajúce sa na trávniku a neurčitá vôňa šíriaca sa z pootvorených okien na prízemí. Dokonalá idylka.
Prešli ešte niekoľko blokov a za celý ten čas len nezáväzne táral o vyložených hlúpostiach. Napríklad o vynájdení hranolčekov alebo o vplyve zemských otrasov na komunitu dážďoviek. Mal vypracovanú siahodlhú teóriu o tom, že ak človek počas spánku dokáže za polovicu svojho života nevedomky zjesť celé kilogramy hmyzu tú druhú polovicu sa to na ňom logicky musí nejako prejaviť.* Možno o tom písal Kafka v Premene. Je to dielo o mužovi, ktorý sa jedného rána zobudí a zistí, že sa premenil na chrobáka. Predstav si, že by si sa ty jedného rána zobudila a zistila by si, že sa z teba stal motýľ.* Vedel, že tým Kafkom zašiel trochu ďaleko. Rozhodne sa nemienil vystatovať alebo čo. Bolo jednoduchšie, keď ho ľudia pokladali za hlupáka, ktorého nezaujíma nič iné ako bezstarostný život. Keď si to uvedomil prechádzali už cez chudobnejšiu štvrť a on sám pôsobil o poznanie uvoľnenejšie. Honosné domy nahradila panelová zástavba päť a viac poschodových budov. Všade bolo viac betónu ako zelene a ak tam aj nejaká bola nedala sa tak ľahko rozpoznať. Pachy a vône boli ostrejšie, farby živšie, pretože medzi domami sa ťahala celá sieť šnúr s rozličným prádlom. A pod tým všetkým hluk, život celých skupiniek detí, hlasné dohadovanie sa starcov hrajúcich petuqilu. Hádzali kocky cez ulicu a hromžili vždy keď ich skôr odkoplo nejaké dieťa alebo náhodný okoloidúci. *

Gretchem Blake




No niečo také *Odvetila bez zbytočných okolkov s úsmevom na perách. V podstate sa skôr bála, že mu narobí u kamaráta problémy, čo znamenalo vlastne to čo povedal.* No či tvoja dôvera neutrpí ak moju krásnu opačnú smerovku videl nejaký policajt a príde ti pokuta *Uškrnula sa i ona, nič nehovoriac na tú ruku na svojom pleci, i ked to bola len chvíľka. Venovala pozornosť okoliu, vôňam ktoré sa jej dostávali do nosa či lístkom ktoré lietali do auta, keď nad sebou nemali strechu. Bol naozaj krásny deň, ako stvorený na výlet ktovie kam. Ešte včera predtým než šla spať rozmýšľala, čo asi budú robiť, či nebude stáť reč a podobne, či to nebude akési rozpačité, no Luke vedel čo robí. Rozprával a smial sa a tieto dve činnosti boli nákazlivé. Odpovedala s smiala sa tiež, no keď zase spomenul motýľa a to že by ním bola, až ju tak striaslo.* Kafka mal veľmi bujarú fantáziu. Síce som to nikdy nečítala, ale viem približne o čom to je a poviem, keby som motýľ, asi by som si to vpálila do nejakého kamiónu *Zasmiala sa, i keď, to by nespravila. Nikdy nemala sebapoškodzovacie tiky.* Ale vieš čo? V podstate moja premena by nebola zlá, len by som sa nesmela dívať do zrkadla. Mohla by som si lietať ako taký vták po okolí a desiť ostatných odporcov motýľov...a nielen ich. Hneď by nás bolo viac...*Nedalo sa tvrdiť, že nebola prekvapená že pozná toľko vecí zo zeme. Korčule či teraz literatúru. A poriadne starú literatúru, veď to bola kniha hádam z doby Koňa. No nepovedala nič, veď ktovie čo zaujímavé sa ešte počas tohto výletu dozvie o jeho osobe a záujmoch.* Kam to ideme? *Nadhodila nevinne, či ho neprekvapí a nedostane to z neho.*

Luke Alberti





/ https://www.youtube.com/watch?v=VK16w_Esrno&feature=relmfu /



Obrátil pohľad na Gretchem a záhadne sa uškrnul.* Zarobiť si na raňajky.* Vyšiel z Východnej štvrte a dostal sa na cestu, ktorá viedla paralelne so železničnou traťou. Po hrdzavých koľajniciach práve prechádzal priemyselný vlak a ťahal za sebou dlhý rad vagónov naložených až povrch seditovými horninami, ktoré vyťažili baníci v neďalekých doloch. Hnusné svinstvo. Luke prudko pridal plyn a Como si razilo cestu pred obrovské železné monštrum, ktoré by pri svojej rýchlosti prevalcovalo všetko, čo by sa mu dostalo do cesty. Sústredene mlčal, striedavo radil a pridával plyn takže čoskoro okolo nich krajina ubiehala šialeným tempom a predok Coma začal získavať nad vlakom náskok. Cesta bola prázdna, a tak sa mohol Luke pokojne rozťahovať v oboch pruhoch. Žiadne policajné hliadky tu nehrozili, pretože strážcovia zákona zvolil taktiku vyčkávania. Skôr či neskôr sa spodina pohluší sama a oni si aspoň nemusia špiniť ruky. Aspoň v niečom bola skorumpovanosť dobrá, pretože vo Východnej štvrti sa nikto do nikoho nestaral.
Blížil sa železničný prechod a Luke žmýkal z auta všetok jeho potenciál. Nakoniec sa Como predralo dopredu o celú dĺžku a nechalo vlak za sebou. Luke stočil volant prudko doľava a trochu sa potrápil s riadením, aby vyrovnal zadok auta takže cez prechod preleteli natočený mierne do strany a gumy protestne škrípali dvíhajúc okolo nich celé mračná prachu. Prešli na druhú stranu a obria vlaková súprava za nimi o pár minút nato uzavrela cestu. Luke zakričal na plné hrdlo a potom sa rozosmial. Gretchem by mu po prípade nemusela vyčítať tú trochu adrenalínu, pretože si bol na deväťdesiat percent istý, že sa mu podarí prejsť cez prechod omnoho skôr než sa tam dostane vlak. * Už som povedal ako milujem toto auto?* znovu sa zasmial a v diaľke pred nimi za začalo vynárať priestranstvo obkolesené prachovou rovinkou. Vyzeralo to tam ako na púšti, ale na jej kraji bol vybudovaný solídny park. Vlastne tak trochu pajzel v dobrom zmysle slova. Ruku natiahol dopredu a ukázal Gretchem nízku budovu, pred ktorou boli do zeme vrazené štíhle betónové koly a na nich prichytená červená celtovina. Pod ňou boli porozkladané široké drevené stoly s lavicami, na ktorých posedávali skupinky drsne vyzerajúcich ľudí. Nijaký bohatí panáci, len obyčajný ľudia. * Volá sa to tam U Rolliho. Rolli je môj kamoš o chvíľu ťa s ním zoznámim, ale asi by som ťa mal varovať, že ma trochu zvláštny humor. * uškrnul sa a čím boli bližšie k parkovisku tým hlasnejšie znela hudba z baru. Luke sa natiahol a vypol rádio v aute. Teraz im bolo nanič. / https://www.youtube.com/watch?v=d_k5DUi_FqE /
Postupne sa pred nimi začali vynárať jednotlivé detaily okolia. Parkovisko bolo preplnené autami. Od starých modelov pretekárskych mašiniek cez najnovšie modely nadupaných kár až po kamióny s mamutími kolesami, ktoré na horúci betón vrhali dlhé tiene. Nakoniec Luke našiel jedno voľné miesto ďaleko vzadu no neobťažoval sa veľmi pribrzdiť. Namiesto toho len vrhol na Gretchem rýchly pohľad.* Neboj sa, skúšal som to už veľakrát.* rýchlo na ňu žmurkol a potom, skôr než by mu stihla čokoľvek povedať alebo mu povedať, že ho nenávidí a už v živote s ním nesadne do auta, riadil auto tak, aby sa dostalo do tej správnej polohy. Urobili hodiny a keď zastavili Como bolo presne napasované na miesto medzi dvoma vyblýskanými pretekárskymi strojmi. Luke sa okamžite vyklonil, aby zistil ako na tom sú a keď videl, že na naleštené kapoty športiakov sadá zvírený prach len sa spokojne uškrnul a šikovne vyskočil z Coma.* Chceš ma zabiť? * obrátil sa na Gretchem a čakal, čo povie.*

((oooh POD ))

Gretchem Blake



*Nepýtala sa čo myslel tým zarobením si na raňajky. Určite by sa nedozvedela a tak načo plytvať otázkami, akurát by jej mušky nalietali do úst ako tak pobavene zisťovala, že to nie je také nereálne. Keď mlčal a začal pridávať, neisto pozrela na vlak a niekam dopredu. Čo chcel spraviť? Predbehnúť vlak? A potom? Hrýzla si nervózne do pery a podvedome sa chytila pásu – pre istotu. No nech bola akokoľvek utiahnutá k pravidlám a k dodržiavaniu určitých vecí, tá hudba a adrenalín, vietor vo vlasoch a Lukov smiech robili svoje. Bola síce na nervy z toho či to stihnú, srdce jej prudko búchalo v jej vnútri, až sa jej zazdalo že chce vyskočiť, no i tak bola plná očakávania a nepokúsila sa Lukovi nič povedať. Na okamih síce zaváhala a otvorila pusu, no napokon ju zavrela a s obavou čakala. No preleteli a ona si s úľavou vydýchla, uvažujúc, že ona si vodičský nikdy robiť určite nebude. Toto by nedokázala. Radšej si zaobstará bicykel a ak bude potrebovať adrenalín do krvi, spustí sa z kopca.* Nie ale myslím že som si to domyslela *Zasmiala sa ešte trochu nervóznym smiechom a pomaly sa upokojovala, rovnako ako jej splašené srdce. Oči sa jej zabodli na miesto ktoré jej ukazoval a pozrela na tie osoby. * Vyzerajú celkom dosť drsne...dúfam že dnes neskončím s tetovaním alebo s pírsingom *Pobavene sa zasmiala a na poznámku o jeho kamošovi pokrčila ramenami.* Ak to náhodou nepochopím ten jeho humor, budem sa smiať ked ty, nech to nie je také sprosté *Mykla plecami a snažila si vpiť do pamäti jednotlivé detaily okolia aj keď v taške v podstate mala foťák. Pre istotu.* Čo si skúšal už veľa...* Ani sa neunúvala dokončiť vetu a s hrôzou v očiach sledovala to jedno voľné miesto a jeho rýchlosť. To hádam nemyslel ani vážne.* A ja som sa bála že to auto oškrem...a ty...*Nestihla dokončiť a točil sa jej svet pred očami. Nebola si istá či sa chce dívať alebo má oči zavrieť, no napokon si povedala, že ak by mala umrieť, radšej sa bude dívať. No zastavili a ona nechápavo hľadela niekam neurčito dopredu. Začula jeho otázku no krátky okamih mlčala a až potom sa vyteperila z auta a mykla kútikmi pier.* Asi ani nie, ale raz ma to naučíš *Znela jej odpoveď.*

Luke Alberti






*So smiechom prebehol popred auto pričom mu zvírený vzduch nadvihol cípy košele a zvlnil ich okolo opálených predlaktí. Bez rozpakov pristúpil pred Gretchem a nadšene ju objal. Doslova ju zobral do svojej širokej náruče a stisol tak pevne, že sa na okamih jej nohy odlepili zo zeme. Potom ju však opatrne spustil naspäť a zo žartu jej obrátil šiltovku predkom do tváre. Trochu jej pritom postrapatil vlasy, ale nerobil si z toho ťažkú hlavu. Po tom všetkom si nevedel predstaviť, že by Gretchem ešte vadilo niečo také.* Už je z teba skoro diablica. Ale len skoro.* zasmial a prebehol ku kufru auta. Otvoril ho a vytiahol z neho dva páry korčúľ. Jedny väčšie a druhé menšie, očividne určené pre Gretchem.* Naučím ťa všetko, čo budeš chcieť a ako prvé ťa naučím korčuľovať. * vrátil sa naspäť k nej a podal jej zvláštnu obuv zviazanú dokopy šnúrkami. Vlastné korčule si prehodil cez plece a potom ešte vytiahol kľúče zo zapaľovania pripnúc si ich na striebornú retiazku, ktorá mu vytŕčala z predného vrecka nohavíc. U Rolliho bol možno pajzel, ale stále to bol slušný pajzel a Rolli vedel vziať spravodlivosť do vlastných rúk. V záujme vlastnej bezpečnosti sa všetci snažili držať jeho pravidiel.* odhadoval som tvoju nohu tak dúfam, že ti sadnú.* Chytil Gretchem za ruku a viedol ju cez suchý trávnik poza nízku budovu k ďalšiemu provizórnemu parkovisku. Na ňom však neboli nijaké autá, ale preháňali sa tu celé skupiny nadšencov kolieskových korčúľ. Skákali vysoko nad špeciálne prispôsobené betónové bloky a rôzne prekážky, ktoré sa mohli vyskytnúť len na uliciach. Na vysokej konštrukcii, ktorá svojím prierezom pripomínala písmeno U sa práve jeden z mladíkov púšťal do nebezpečnej obrátky. Na hrane konštrukcie vyletel do vzduchu a so skrčenými kolenami sa otočil okolo svojej osi. Korčuľami sa len v poslednej sekunde dotkol hladkého povrchu. Luke síce po ceste kývol hlavou na pozdrav niekoľkým známym, ale nezastavil sa a viedol Gretchem na územie nováčikov. Bola to vlastne rovná plocha betónu pripomínajúca ihrisko, ale bola oveľa širšia a dlhšia. Po okrajoch boli do zeme zapustené drevené lavičky.* Ako si už povedala tí maníci vyzerajú drsne, ale veď vieš...* Luk zamával rukou naznačujúc kruh.*... pod tým všetkým sú to dobrí ľudia.* uškrnul sa a dodal.* Máš nejaké otázky? Obúvajú sa úplne jednoducho, ale radšej si najskôr sadni.

Gretchem Blake



*Pozorovala ho s úsmevom ako k nej beží a v prvom okamihu sa až zlakla, že ju naozaj potisne za volant. Niežeby to nemyslela vážne s tým že ju to raz môže naučiť, vedieť tak niekde zaparkovať, bolo by to skvelé, no skúšať to pri skutočných zaparkovaných autách? no to radšej nie. No on nič také v pláne nemal a to pochopila až vo chvíli, keď ju nadšene objal. Zasmiala sa mu pri uchu a vdýchla príjemnú vôňu vlasov, zatiaľ čo on tie jej pekne rozstrapatil tým pohybom šiltovky. No veď čo, strapatejšia než po tom čo vystrájala v aute už nebude.* Nechcem vidieť ako budem vyzerať, keď to skoro nepovieš *Zasmiala sa uvoľneným smiechom, zatiaľ čo on niečo hľadal v aute. Korčule!* Nie som si istá nakoľko som športový typ...*Poznamenala, no neprotestovala. Predsa len sama sebe pred zrkadlom sľúbila, že sa zabaví a aspoň na čas zabudne na kanceláriu, vážnu tvár a profesionalitu. Na následky radšej nemyslela, veď hádam sa jej to nezapáči natoľko aby na ďalší deň niečo v práci dokašľala. Prekvapil ju opäť, keď ju chytil za ruku, no čo. Opätovala mu zovretie a nechala sa viesť ktovie kam, i keď, tešila sa. Bola zvedavá aké to na tých korčuliach je, i keď vážili celkom dosť. Nie tak žeby ich nevládala držať alebo niečo, len sa jej to zdalo dosť ťažké na nohy. Ale možno to bol len nejaký dojem niekoho, kto nikdy na ničom podobnom nebol. Len čo uvidela korčuliarov v akcii, trochu Luka pribrzdila aby spomalil a ona ich mohla počas kráčania sledovať, zvedavým i trochu bojazlivým pohľadom. Veď oni sa tam musia snáď aj pozabíjať pri tom čo robili.* nie je to trochu...nebezpečné? *Nemohla potlačiť vlastné ja a musela sa spýtať pri pohľade na to všetko. Vyzeralo to úžasne, ale nebezpečne zároveň. Ešteže ju vzal na peknú rovinku.* Ako ty *Poznamenala na to ako vyzerajú a akí skutočne sú tí tam. I on vyzeral na prvý pohľad inak a pritom vo vnútri to bol i niekto iný.* Otázky si nechám na neskôr, idem si ich obuť, uvidím potom *Zasmiala sa a dala na jeho radu. Pekne sa usadila na lavičku a zvedavo sa pustila do obúvania. Chvíľu jej to trvalo, než všetko rozviazala, napchala nohu – odhad mal Luke naozaj výborný, a zaviazala ich. Potom bez nejakého hlbšieho triezveho rozmýšľania vstala a pri tom prudkom pohybe sa až pohla dopredu, čo ju tak prekvapilo, že musela zabalansovať aby sa udržala na nohách.*

Luke Alberti





Je to bolestivé, ale len vtedy, keď spadneš a to je dobrá motivácia udržať sa na nohách. Chalani, ktorých si videla sú profíci. Jazdia takto už niekoľko rokov. Niektorí odmalička, ale ty si začiatočník a preto na teba pôjdem veľmi pomaly.* Sadol si na lavičku vedľa Gretchem a aj on si začal nasadzovať na nohy korčule. Šikovnými rýchlymi pohybmi utiahol viazanie a zaklapol všetky tri pracky na vonkajšej strane. Potom vstal a zľahka sa odrazil pričom prešiel pár metrov dopredu a skúšal či si viazanie znovu neupraví. Urobil ešte pár skúšobných pohybov a otočiek a keď usúdil, že obe nohy sú správne znehybnené vrátil sa naspäť k lavičke. Gretchem už pomaly vstávala a urobila na korčuliach prvé neisté pohyby čím vyvolala na Lukovej tvári spokojný úsmev. Niekedy bol základ postaviť sa a jej to zatiaľ išlo vynikajúco. Na okamih k nej natiahol ruku a chytil jej dlaň do svoje.* V pohode Gretchem, cítim v tebe veľký potenciál. Ver mi, pre korčule si sa narodila.* usmial sa, ale nerobil si žarty. Chystal sa jej práve vysvetliť ako sa má správne odraziť, keď k nim doslova prisvišťal jeden z chalanov, ktorí sa predtým bavili jazdou po zábradlí. Bol vysoký takmer ako Luke a mal rovnaké svetlé vlasy prilepené k hlave bielou šiltovkou. Šilt mu trčal na boku hlavy a jeho tvár s ostro rezanými črtami bola niečím pútavá aj keď na nej bolo poznať, že si ju už veľakrát nepríjemne otĺkol. Krivý nos bol asi najviditeľnejšie znamenie zle zahojenej zlomeniny a najnovšie k tomu pribudla fialovkastá odrenina na čele, ktorú spolovice zakrývala hustá štica vlasov.
„Čau Luke, krásna neznáma...“ pozdravil ich a poslednýkrát zakrúžil naokolo. Potom zastal vedľa Luka, priateľsky si s ním tľapol a pobúchal po pleci.
„Toto je Mark. Mark , Gretchem. “ Luke si odbavil povinné kolo predstavovania a s úškrnom sledoval ako jeho kamoš vyvaľuje na Gretchem oči. „Dobrá kosť.“ Zamrmlal si obdivne popod nos akoby si myslel, že ho ani jeden z nich nepočuje. Potom sa prihovoril Lukovi už nahlas, ale usmieval sa stále na Gretchem. „ Všimol som si, že tvoja kočka nemá chrániče.“ Prikorčuľoval až ku Gretchem a rýchlo jej založil na kolená vlastné. Potom si zložil aj tie z lakťov a keď jej ich navliekal ticho sa jej prihovoril.
„Keby ťa to s ním prestalo baviť, vieš kde ma nájdeš.“ Žmurkol na ňu a skôr než ho mohol Luke odstrčiť so smiechom odkorčuľoval späť k dráhe. Luke len potriasol hlavou, ale usmieval sa. Mark bol rodený sukničkár. Obletoval pekné ženy ako včela kvetiny a nezriedka sa stalo, že ich aj pekne opelil ak mu to dovolili. S tou metaforou prišiel vlastne on, keď rozprával o svojich najnovších objavoch.
„Prepáč, Mark je tak trochu...Mark.“ netušil ako inak by to vysvetlil. Ale s tými chráničmi mal pravdu. „Môžeme?“ prihovoril sa jej a ukázal ako sa správne odraziť a ako klásť nohy.*

Gretchem Blake



*No aspoň niekto v nej cítil veľký potenciál, lebo jediné čo cítila ona, boli jej roztrasené kolená a neisté držanie sa na tých kolieskach. Upokojovala ju ale myšlienka, že nikto múdry z neba nespadol, takže i ona sa to naučí. Nejaké tie pády ju nezabijú (hádam), pár modrín zvládne. Zatiaľ ju ale držal a tak cítila aspoň nejakú tú oporu pred hraním sa na hnilú hrušku. No ani sa veľmi ku korčuľovaniu nedostali a na ich peknej začiatočníckej ploche sa objavil akýsi chalan, ktorý už na prvý pohľad bol kadečo, len nie začiatočník. A po príjazde k nim bolo jasné, že je to nejaký Lukov známy. V prvom momente rozmýšľala že pustí Lukovu ruku, skôr než si niektorý z jeho kamošov vysvetlí niečo inak než je pravda, no on si s tým viditeľne hlavu nelámal a tak sa nato vykašľala.* Ahoj. *Pozdravila chalana menom Mark a preletela pohľadom po jeho odreninách. Viditeľne v poslednej dobe skúšal niečo, čo mu až tak nešlo. Neušlo jej ani pomenovanie k jej osobe – dobrá kosť, no tvárila sa že to nepočula, i keď si musela zahryznúť do pery aby jej kútiky neposkočili dohora. Ale musela dať Markovi plusový bod za tie chrániče, i keď, už na prvý pohľad to bol sukničkár.* Zaslúžila som si deň jeho pozornosti, som si istá že sa s ním nudiť nebudem *Odvetila mu potichu, no nešepkala, takže i Luke mohol počuť čo povedala. Ona bola so svojou spoločnosťou spokojná a nemienila meniť. Len čo Mark odišiel, na jeho prepáč len pokrútila hlavou a sledovala ako sa treba hýbať. Potom podľa ukážky spravila niečo podobné a pohla sa dopredu. Chvíľu po rovinke išla celkom obstojne, až kým sa nerozbehla a trošku nezakopla. Praskla na kolená ale skôr než by si začal robiť starosti zavolala.* Žijem! *Zasmiala sa a so smiechom vstala opäť na nohy.* Ty korčuľuješ dlho?

Luke Alberti






Okamžite bol pri Gretchem a s úľavou sledoval ako sa jej na perách rozhostil bezstarostný úsmev. Pre istotu sa však držal blízko a kútikom oka sledoval jej sústredenú a zapálenú tvár. Líca mala rozhorúčené od neustále pohybu a vlasy pod čiernou šiltovkou za ňou viali zakaždým, keď sa nanovo odrazila. Uvedomil si, že sa mu takto páči a rád by ju zastavil, aby ju mohol pobozkať, ale nechcel pokaziť ich deň hneď na jeho začiatku. Plánoval toho Gretchem ešte toľko ukázať a pravdupovediac už dlho sa tak dobre nebavil. Cítil sa uvoľnene a možno to bolo preto, že sa na ňu vôbec nesnažil zapôsobiť. Jednoducho boli spolu. Aké jednoduché sa to zdalo byť no akým veľkým uspokojením ho to napĺňalo.* V podstate tak dlho ako poznám Marka, teda asi dva roky. Spoznali sme sa na jednom večierku, tak trochu sme sa opili a zrazu sme boli tu a blbli. Potom som vytriezvel, ale toto sa mi zapáčilo.* Hovoril pravdu. Len nepokladal za nutné spomenúť ako ho v ten istý večer odviezla sanitka celého zakrvaveného, pretože sa poriadne pooškieral a popritom aj zlomil ruku. Celý ten čas ako ho viezli do nemocnice sa smial s ústami plnými krvi. Mark sedel pri ňom a smial sa možno ešte hlasnejšie než on, pretože mal tak isto zuby celé červené od krvi a k tomu vyrazené dva z nich, takže mu v ústach ostala škaredá diera. V podstate sa smiali na sebe navzájom.
Rozprával Gretchem o Markovi. Nakoniec predsa len spomenul aj príhodu zo sanitky, pretože na neho tak neodbytne naliehala a v tvári mala ten neodolateľne zvedavý výraz. Rozprávali sa o všetkom možnom, ale najčastejšie sa im akosi darilo vyhýbať vážnym témam. Väčšinou si jeden druhého doberali a keď Gretchem ukázal otočku a ona ju po niekoľkých pokusoch predviedla absolútne bezchybne prikorčuľoval k nej a jednu ruku jej položil na plecia.* Tak myslím, že teraz si pripravená na zarábanie peňazí U Rolliho.* uškrnul sa a naznačil jej, aby si korčule nevyzúvala, ale s topánkami v ruke prešla spolu s ním na vybetónovanú cestičku vedúcu priamo k priestranstvu s celtovinou. Hudba bola každým metrom čoraz hlasnejšia a medzi drevenými stolmi, za ktorými sedeli muži a ženy všetkých možných výzorov, osobností a povolaní bolo dosť miesta pre čašníčku , ktorá roznášala taniere s jedlom a poháre naplnené alkoholom. Mala obuté korčule a šikovne sa na nich kĺzala po hladkej špeciálne upravenej podlahe, robila otočky a efektné obraty, pri ktorých väčšina mužov upierala pohľad do jej hlbokého výstrihu. Vyzerala dosť divoko s tvárou zvýraznenou tmavým make-upom a okrúhlym pírsingom v spodnej pere. V čiernych vlasov kričalo pár pestrofarebných prameňov, najčastejšie fialových, a zdalo sa, že si dokáže poradiť naozaj s každými reakciami, ktoré sa viazali na jej štíhlu postavu obtiahnutú v čiernych legínach a tesnom tričku.* To je Betsy.* zašepkal Luke Gretchem do ucha a s úškrnom čakal kedy si ho Betsy všimne.*

Gretchem Blake



*Nečakala že to bude taká zábava, aj keď, dosť náročná zábava. Ďalší deň ju čakal zjavne plný skučania nad tým, akú bude mať svalovicu, no nenechala sa odraziť ani takými myšlienkami, ani pádmi, ktoré k začiatkom korčuľovania patrili. Chrániče sa osvedčili, neutrpela v podstate ani ona, ani jej oblečenie, i keď pár modrín ju pravdepodobne nijako neminie. No nech. Okrem toho ďalšia vec ktorá ju naozaj milo prekvapila, boli nenútené rozhovory s Lukom. Nebolo to také, že nastalo ticho a ona chytro pátrala v hlave čo povedať, len aby bolo čo. Stále im mleli ústa a to bolo prekvapujúce i úžasné zároveň. Žiadna vážna téma ako pri práci, proste len historky, smiech a žiadne myslenie, proste len žitie. A to bolo len ráno.*Áno! *Vyšlo jej nadšene z úst, keď konečne spravila otočku podľa jeho príkladu. Trvalo jej to ako lačnému to, no napokon sa podarilo a ona spokojne hľadela na Luka, i keď tej jeho poznámke o zarábaní stále nerozumela. No nasledovala ho, veď poháňala ju zvedavosť i hudba ozývajúca sa každým kúskom ich putovania na korčuliach. Napokon dorazili do podniku a jej akosi došlo ako bude vyzerať to zarábanie. Alebo si aspoň myslela že vie, len, jej sa teda nezdalo že je pripravená na toto. Mali preda zarábať a v jej prípade by to skôr asi smerovalo k rozbíjaniu než noseniu tanierov a pohárov. No mlčala, hryzkala si peru a obzerala jednotlivé tváre. Naozaj ju pobavil akýsi chlap v potrhaných gatiach, čírom rôznorodej farby a opaskom pripomínajúcim obojok psa. Čo ju však pobavilo bol jeho nežný výraz, keď sa bavil so svojim svetlovlasým synom, možno tak štvročným, usadeným na jeho kolene. Dieťa bolo oblečené ako jeho opak, nikdy by ich nespojila do rodiny, no boli rozkošný. Potom však upriamila pohľa na Betsy a potlačila nutkanie nadvihnúť obočie. Popri nej vyzerala ako nevinná duša, pretože Betsy vyzerala ako riadna rebelka.* Mám sa jej obávať? *Zašepkala Lukovi do ucha a potichu sa zasmiala*

Luke Alberti






*Luke so smiechom potriasol hlavou, ale nestihol Gretchem odpovedať, pretože to si ich už Betsy všimla. Položila na stôl poslednú objednávku a potom zamierila priamo k nim. Najskôr sa tvárila neurčito a čierne tiene na jej očiach zdôrazňovali hĺbku jej tmavomodrých očí, ale len čo prikorčuľovala bližšie bolo jej na perách poznať úškrn.
„Dosť, že si prišiel. Rolli zase rozpráva trápne vtipy a ja už vážne potrebujem vypadnúť.“ Tľapla si s Lukom rovnako ako Mark a potom sa obrátila k dievčaťu po jeho boku. Zvedavo si ju premerala, možno až s drzou zvedavosťou, ale už na prvý pohľad bolo predsa jasné, že z niečoho takého ako boli názory druhých si nerobila ťažkú hlavu. Nakoniec sa usmiala pričom sa jej pírsing striebristo zaligotal a natiahla pred seba ruku. „Ty musíš byť Gretchem. Kočka ani nevieš ako som ti vďačná za to, že to dnes za mňa s Lukom vezmete. Jerry to zase trochu prehnal a musím ísť poňho.“
Luke len zodvihol ruku k tvári, aby si dlaňou zakryl úškrn, ale Bets ho prekukala a prebodla ho vražedným pohľadom. „Rada som ťa spoznala.“ Úsmev patril Gretchem, ale zamávanie im obom, keď Bets odkorčuľovala preč a to ešte stihla hodiť Lukovi svoju pracovnú zásteru s nápisom „U Rolliho“ vyšitým nad vreckom.*

Gretchem Blake



*Slovnej odpovede sa nedočkala a tak len postávajúc pri Lukovi čakal, než Betsy dorazí až k nim. Úškrn bol ale dosť veľavravný a tak zvedavo vyčkávala. Mimo zvedavosti tam bol aj kúsok nervozity, predsa len, pravdepodobne to bola nejaká jeho známa rovnako ako Mark a každý, chcene či nechcene hodnotil nových známych svojich priateľov. Preto ju ani neprekvapilo, že si ju žena premeriavala, dokonca sa to ani nesnažila skryť, no to by Gretchem skôr prekvapilo, než toto. Predsa len, jej výzor jasne naznačoval, že sa môže vybodnúť na celú módu, svet okolo a tak podobne. Takých ľudí na jednej strane nechápala, na druhej im závidela že sa dokážu odosobniť od názoru ostatných.* Áno som *Odvetila a na krátky okamih pozrela na Luka, veď mohla vedieť jej meno len od neho. Spomínal ju vari? Potom si ale uvedomila že sa s Betsy určite dohodol že ju prídu vystriedať, tým pádom to bolo logické.* Mne neďakujem, ja som dnes ráno ani nevedela kam ideme. *Zasmiala sa a potom jej kývla na rozlúčku a upriamila pozornosť na zásteru.* Myslím že v tej zástere si ťa aj odfotím *Zasmiala sa, aj keď to vôbec nebol vtip. Aspoň využije fotoaparát, keď ho už vzala.* Mimochodom, ak tu niekoho niečím oblejem, mám utekať asi rýchlo však? *Nadhodila nevinne, lebo toto sa poľahky mohlo stať. Chcelo by to takú nálepku ako sa dáva na autá, Z v zelenom trojuholníku ako Začiatočník.*

Luke Alberti






*Luke sa zasmial a pokrútil hlavou pričom pohľadom rýchlo naznačil smer ku Gretcheminým nohám.* Neboj, máš predsa korčule. Na rovinke im zdrhneš a ja ich zatiaľ zdržím.* uškrnul sa a zo žartu jej brnkol po nose. Potom trochu prekorčuľoval dopredu a hodil zhúžvanú zásteru ponad plece.* Mimochodom, toto patrí tebe.* tvár mu nebolo vidieť, ale na hlase bolo poznať ako sa smeje. Cestou k baru sa pozdravil s niekoľkými známymi, naozaj zvláštnymi typmi ľudí, ktorým by sa za iných okolností najradšej každý vyhol, ale teraz tu uvoľnene posedávali, popíjali z fľašiek alebo sa medzi sebou hlučne bavili. Niektorí zodvihli pohľady a premerali si Gretchem oceňujúcim pohľadom. Pár z nich, odvážnejších alebo drzejších, na ňu dokonca zapískalo no možno to nezachytila, pretože sa priestorom rozliehala nielen hlasná vrava, ale aj hlučná hudba.
Spoza baru vyšiel muž a natiahol ruku na pozdrav s Lukom. Bol obrovský, dokonca aj medzi obrovskými ľuďmi by bol ešte obrovitejší. S bíčou šijou, širokým hrudníkom a mohutnými svalnatými ramenami pripomínal zápasníka vo večne vyčkávajúcom postoji. Svetlo zafarbené celtovinou na červeno sa odrážalo od jeho holej lebky kde sa na spánkoch perlil pot. Črty tváre mal drsné, pátravé oči vždy pozorné a ústa stiahnuté do prísnej čiary. Paradoxne sa to všetko stratilo v okamihu, keď sa usmial. A smial sa často, najmä na vlastných vtipoch, ale pretože to bol starý dobrý Rolli nikomu to nevadilo. Chvíľu sa s Lukom na niečom ticho dohováral a keď skončili širokým rozmachom ruky zavolal Gretchem k sebe.
„Tak poď cvrček,“ oslovil ju priateľsky pričom ruku s utierkou znovu strčil do pohára až na samé dno kde ňou párkrát pokrútil. To bol jeho spôsob utierania pohárov. Trikrát pretrieť a dosť. „nenechaj sa tými hulvátmi vyviesť z rovnováhy. Kým som tu nikto z nich ti nebude robiť problémy, že Luke?“ Hlas mal jasný, počuteľný dosť dobre aj medzi ostatnými prítomnými, ktorí len pokrútili hlavou a mávli nad ním rukou. Samozrejme, že každý poznal pravidlá a predsa len bolo lepšie ak sa Rolli usmieva. Luke len mlčky prikývol a hrýzol si do pery, aby sa nerozosmial po Rolliho nasledujúcej poznámke.
„Tak poď bližšie nech si ťa obzriem. Páni, si skutočne veľmi pekná. Si si istá, že s týmto tu chceš márniť čas? “ medvedia ruka sa mykla Lukovým smerom a on len nevinne pokrčil ramenami. *

Gretchem Blake



*No tým zdrhaním si nebola taká istá, v tom strese by sa hádam prizabila i na rovinke, no na druhej strane, Luke povedal že sú do dobrí ľudia i keď vyzerajú desivo. A vlastne, stretávala sa s tým neraz, vzhľad bol niečo, čím sa chceli odlíšiť, niečo vyjadriť, neznamenalo to že sú takí a takí.* Vďaka!*Zavolala a chytila do rúk zásteru. Nemienila sa jej brániť ani ju odmietať. Veď určite nebude práve najšikovnejšia, aspoň sa teda nezababre ak sa jej zadarí niečo vysypať či rozliať. Zatiaľ ju ale len trochu nervózne žmohlila v rukách a prezerala jednotlivé tváre sediace za stolmi. Niektorí jej pohľad opätovali a ona si pri tom hrýzla peru. Bola vlastne zhrozená sama zo seba a svojej nervozity, pretože ona takáto nebýva. Nemá problém s neznámymi tvárami, nemá problém rozprávať sa s nikým cudzím. Možno to bolo teraz len tým, že nechcela spraviť zlý dojem, keď už tu bola s Lukom. Radšej teda pozrela kam zmizol a zrak jej padol na akéhosi obrovského chlapa. Bol gigantický, to ju napadlo ako prvé. Potom si uvedomila, že to bude možno tunajší majiteľ a jemu naozaj nechcela rozbíjať nič, rada by prežila tento pobyt. No napokon si pripomenula, že jej práca je čítanie z ľudských gést, slov a všetkého z čoho sa čítať dalo. Preto sa radšej rozhodla venovať jednotlivým gestám a mimike, no dlho na mieste aj tak nepobudla. Volal ju k nim a ona s nervóznym, no viditeľným úsmevom vyrazila svojim začiatočníckym korčuľovaním k nim. *A-ahoj *Pozdravila napokon, vôbec netušiac, či mu má vykať alebo tikať. Tiež sa mohla Luka spýtať skôr, než sem prišli. No teraz už nebol čas a ona sa musela zasmiať pri jeho ďalších slovách.* Nejaké tie poznámky určite prežijem, pri Lukovi si človek zvykne *Mrkla očkom k Lukovi a uškrnula sa. Potom ale nechala nech si ju prezrie a so smiechom mu odpovedala* Márnenie času je veľmi relatívny pojem a ja sa skôr čudujem, že sa nebojíte, že vám tu všetko rozbijem. *Povedala napokon úprimne a tak aby ju Luke nepočul sa k nemu nahla* mám sa obávať, že ma tu nejakým spôsobom spomínal?

Luke Alberti



S tým sa netráp cvrček.* zvolal rozjarene Rolli a ledabolo si začal pohadzovať pohár z jednej ruky do druhej. Vyzeralo to akoby sa hral s miniatúrnou hračkou, aj keď išlo o krígeľ z naozaj hrubého fúkaného skla. * Čo sa rozbije sa dokúpi, čo sa nevychľachce hneď vychľachce sa o chvíľu a čo sa nezožerie na posedenie aspoň netrčí v žalúdku.* Pokyvkával hlavou akoby tým chcel svoju životnú múdrosť podčiarknuť a nakoniec sa na vlastných slovách zadúšavo rozosmial poplieskavajúc pritom Luka po chrbte. Skoro mu tým vyrazil dych a zrazil ho z korčúľ, ale našťastie sa v nasledujúcom okamihu sprisahanecky naklonil ku Gretchem a mohutnou rukou zaprel o skrčené koleno. Ticho ju počúval a potom na jeho tvári zažiaril široký dobrácky úsmev, ktorý sa vonkoncom nehodil k jeho tenkým prísnym perám. * Ešte nikdy sem neprišiel s nijakou inou kočkou. Musíš sa mu veľmi páčiť, keď ťa tu nechá drieť.* zažartoval rovnako tichým hlasom a pokrčil medvedími ramenami pričom sa mu koža na krku poskladala do hrubých záhybov.* Dobre! Čo tu postávame? Za, čo vás platím?* zvolal už nahlas, ale dobráckosť sa mu z hlasu nevytratila. U Rolliho stačilo ak niečo povedal jedenkrát. * Veľa šťastia cvrček a pamätaj na to, čo som ti povedal.* Rolli sa cestou ku kuchynským lietačkám ešte otočil a pustil pohár na zem. Ten sa okamžite rozbil a cinkavý zvuk vyvolal súhlasné zahučanie od najbližších stolov. Zdalo sa, že mu vôbec nevadí, čo práve urobil a zvlášť keď z lietačiek v okamihu vyletel mladý chlapec s metličkou a lopatkou v ruke a črepy s šikovne odpratal.* Tak a už poznáš Rolliho odpoveď na svoje obavy.* zažartoval Luke a mierne zvedavo nadvihol obočie.* Ak si chcela niečo vedieť mohla si sa opýtať aj mňa.

Gretchem Blake



*To pomenovanie cvrček bolo celkom aj výstižné. Popri ňom bola taký malý chrúst a veru, cvrček znelo oveľa lepšie než chrúst. Po vypočutí si naozaj upokojujúcich slov o rozbíjaní sa akosi vnútorne osmelila a hneď videla nasledujúcu prácu akosi živšie a veselšie. Naozaj ju ale rozosmial, keď jej zašepkal tie slová do drení. Ak mal zvláštny druh humoru, toto jej prišlo naozaj pobavujúce a nijako zvláštne ladené.* No ono je to hodne inak *Odvetila už nahlas, prekvapene sledujúc, ako Rolli púšťa pohár zámerne na zem a ide si svojou cestou. Za svojim chrbtom začula ďalšie rozbitie, nejaký aktívny hosť si vzal Rolliho za vzor a šupol pohár o zem tiež. Rolli ho ale rýchlo schladil pohľadom a zašomral niečo v zmysle „nehoda je nehoda ale úmysle je úmysel“ a pokračoval svojou cestou. Chlapík čo si zjavne myslel že ho Rolli pochváli rýchlo začal skúmať štruktúru dreva stolu a ona si všimla, že táto epizóda pobavila pár stolov.* Tak asi aj poďme nato *Usmiala sa na Luka a dala si zásteru čo jej hodil, čím si pripomenula vlastné myšlienkové pochody o fotení. Siahla preto rukou do tašky a poprosila chlapca s metlou nech ich odfotí. Prikorčuľovala k Lukovi a uprela na neho ešte rýchli pohľad.* Len ma tak predtým pri Betsy napadlo, či si ma spomínal keď vedela ako sa volám a keby sa ťa spýtam, určite by som sa skôr dočkala nejakej vtipnej poznámky než odpovede *Odvetila s úsmevom a kývla k foťáku.* Prosím si spomienkový materiál *Zasmiala sa, dúfajúc, že nebude protestovať alebo sa jej preto smiať.*

Luke Alberti





*Vypočul si Gretchemino vysvetlenie a z nejakého dôvodu mu jej zvedavosť vyvolala na tvári úsmev. Síce to s Betsy znelo nanajvýš logicky nemohol si pomôcť a predsa len ho napadlo či sa Gretchem nechcela dozvedieť aj niečo viac ako len potvrdenie toho, že spomínal jej meno. Možno bola viac zvedavá na to, čo si o nej myslí. Spokojný úškrnok mu na okamih vykrivil kútiky úst a pôsobil drzo a potešene zároveň. No hneď v ďalšom okamihu ho nahradil neutrálny výraz, pretože sa k nemu Gretchem znovu otočila a mala možnosť vidieť ako sa tvári. * Myslíš si, že nie som vážny?* zažartoval a s ledabolým myknutím pliec odobril „spomienkovú fotku“, po ktorej tak túžila. Podľa neho bola skutočnosť vždy lepšia ako nehybný obrázok, ale nič nepovedal, pretože jej chcel urobiť radosť a to, čo v tomto momente spôsobovalo radosť jej tešilo aj jeho.* Tak sa pozeraj.* prehodil ruku cez Gretchemine plecia a pritiahol si ju k sebe tak blízko, že sa mu musela rukou zaprieť o hruď ak sa chcela udržať na nohách. Čiapku jej stiahol znovu do tváre a práve vtedy sa ozvalo cvaknutie. Potom Gretchem nad hlavou naznačil rožky a tvár stiahol do smiešnej grimasy, ale nakoniec sa predsa len pousiloval tváriť normálne. Netušil ako často cvakla spúšť, ale dúfal, že aspoň na jednej z tých fotiek sa za neho nebude musieť hanbiť.* Mala si pravdu asi nedokážem byť vážny.* prehodil so smiechom, keď bral od chlapca foťák a významne ho podržal pred sebou ako nebezpečný úlovok. Opatrne ho znovu zabalil do tašky a uložil pod pult pričom sa na okamih musel polovicou tela prevesiť cez bar. Práve vtedy sa vrátil Rolli s podnosmi jedla, z ktorých sa ešte parilo. „Tak tu to máte.“ Podal niektoré z tanierov Lukovi a zvyšné položil na bar.
„Stoly sú očíslované v smere hodinových ručičiek, ale s tým sa naozaj nemusíš trápiť. Jednoducho, keď ťa uvidia s jedlom sami si ho vypýtajú, lebo Rolli vždy vopred zakričí, čo sa už nesie.“ Uškrnul sa Luke a prikorčuľoval naspäť ku Gretchem, aby jej podal ďalšie dôležité informácie. „Platí sa v hotovosti a všetko prepitné je tvoje. Môžeš si ho hneď vložiť do vrecka. S pohármi sa netráp, ja to beriem na seba. A Gretchem...“ usmial sa na ňu a tentoraz bez žartíkov a vtipkovania. „.. zvládneš to.“

Gretchem Blake



Nie to teda nie si!*Odvetila mu ihneď so smiechom, no nebola to sťažnosť. Veď nechcela po ňom práve to? Aby bol tým kým je a ona sa zabavila? Užila si deň bez smutných príbehov a podávania vreckoviek pre najrozličnejšie problémy? So smiechom ho nechala robiť hlúposti i na fotky a aby mu nebolo ľúto, spravila rukou ktorou sa nepodpierala i ona rožky. Skončili práve včas, keď sa zjavil Rolli s taniermi a ona prikorčuľovala aby si dva zobrala do rúk. Na všetky pokyny prikývla a po povzbudzujúcich slovách sa letmo usmiala. No a potom sa to začalo. Prvé pracovné zážitky na korčuliach v jej prípade znamenali pomalé korčuľovanie a opatrné ukladanie tanierov pred jednotlivých hladošov. Občas k jej tempu niekto prehodil vtipnú poznámku, na ktorú samozrejme nezabudla zareagovať, no napokon sa dostala i do fázy rýchlejšieho korčuľovania, len čo nabrala akú takú prax a odvahu. No a tiež sa jej to zapáčilo. Nemohla sa pri svojej práci sťažovať na nedostatok spoznávania nových ľudí, no ti, s ktorými sa stretávala v práci boli utrápení, v depresiách a nedalo sa to nazvať práve plnohodnotnou konverzáciou či niečím, čo v nej zanechávalo skvelý pocit na duši. No teraz, teraz bola obklopená vysmiatymi tvárami, ktoré nemali problém sa s ňou popri nosení či platení rozprávať, doťahovať sa s ňou či rýpať. Vo vrecku mala mimo s prepitného i dva papieriky s telefónnym číslom, no s istotou vedela, že volať nebude ani na jedno. Občasne, keď si bola istá že ju Luk nemôže vidieť, pozrela jeho smerom ako mu to ide a potom pokračovala v tom čo robila.
„Stavíš sa?“
„Radšej nie,“ odvetila so smiechom jednému z „drsných“ chlapov, ktorý sa práve špáral vidličkou vo svojom jedle. Ústa plné ako škrečok, spokojný výraz pochutnávania si. „Ale no tak, bude sranda.“
„Nabudúce,“ odvetila so smiechom, vediac že nijaké nabudúce nebude, takže nijaká stávka nehrozila, čo bol ako inak jej zámer. Pobrala sa na odchod, keď zacítila na zápästí zovretie a nútene sa opäť zastavila, otočiac hlavu. „Možno.“ Vymanila si ruku a odkorčuľovala späť k pultu, kde už čakali ďalšie taniere. Dva čo patrili k jednému stolu vzala a pobrala sa k úplne najvzdialenejšiemu stolu. Všetky vyzerali rovnako, neboli nijako vyzdobené, no zároveň z nich nemala nijaký pocit, že je ktovie kde. Možno k tomu prispievala i tá vrava a hudba, jednoducho, nedalo sa tam cítiť zle. Možno teda až do chvíle, čo sa vyplnili jej obavy a jedno koliečko na korčuli spravilo šarapatu. Gretchem skončia na zemi a tanier na chrbte muža, ktorému bol určený. Vlastne, dostal na chrbát porciu i svojej priateľky. „Dočerta,“ zamrmlala si sama pre seba, celá horiaca v tvári. Ani nemusela zdvihnúť hlavu a cítila, že muž na ňu otáča hlavu. „Ja...prepáčte...“ Aj by sa bola postavila, keby to bolo v korčuliach také jednoduché. Žena oproti tomu čo ho okydala sa potichu smiala a muž? Vstal. Gretchem naprázdno preglgla a pozrela na mohutné rameniská muža, vo vypasovanom tričku. Jeho tvár bola nečitateľná, oči upreté na ňu, stále na zemi. Prudko sa pohol rukou k nej. „Na tej zemi nachladnete.“ Ruka natiahnutá aby jej pomohol vstať a na tvári už svietil zubatý úsmev, pričom vpredu mu pár zubov chýbalo. „S tričkom si starosti nerobte, ale hladný som stále,“ zasmial sa keď už stála. Rýchlo sa spamätala a stále s červenou tvárou išla radšej po druhú porciu.*

/tento príspevok som začala písať dnes ráno jasne, vratila som sa k nemu 5 krat minimalen a furt ma niekto volal a hurá, konečne je hotový . a zas idem preč /

Luke Alberti




*Zo začiatku sa snažil držať čo najbližšie pri Gretchem – samozrejme nenápadne, aby si nemyslela, že ju kontroluje, jednoducho chcel byť pri nej a nie na opačnom konci miestnosti keby ho potrebovala – ale ako získavala istotu ona aj on bol istejší a preto sa o niečo neskôr už poriadne pustil do roznášania objednávok. Položil na stôl poháre naplnené žltkavým alkoholom a v ďalšej sekunde už bral z Rolliho rúk taniere naložené pariacim sa jedlom. Korčuľoval pomedzi stoly akoby to boli prekážky podobné tým na parkovisku a košeľa za ním povievala vždy, keď sa silnejšie odrazil alebo pre potešenie zákazníkov urobil pár fintičiek, pri ktorých sa plné taniere objavili a prázdne mizli závratnou rýchlosťou. Vždy to bolo tak trochu aj o šou, ale keď sa otočil a korčuľoval dozadu, aby v momente pobral všetky prázdne poháre z jedného stola, uvedomil si ako často sa pritom pozerá na Gretchem. Občas sa im stretli pohľady a vtedy sa na ňu usmial pričom raz prepočul objednávku a druhýkrát takmer vrazil do baru, pretože zabudol dávať pozor na smer. Našťastie sa práve vtedy znovu otočila a on len v poslednej chvíli ubrzdil svoj rozbeh. Rolli to všetko sledoval zo svojho stanoviska od kuchynských dvier a keď Lukovi podával novú objednávku ticho sa mu prihovoril.
„Kamarát, nerád ti to hovorím, ale si v tom až po uši.“
Luke chytil tanier a so smiechom pokrútil hlavou. „Ďakujem doktor Ford, myslím, že viem úplne presne ako na tom som a ty sa riadne pletieš.“
Rolli nehádavo pokrčil mamutími ramenami a so zvedavosťou sa zahľadel na Gretchem, ktorá sa práve rozprávala s nejakým zákazníkom, ktorý ju očividne na niečo nahováral. Luke sledoval jeho pohľad a výraz v tvári sa mu okamžite zmenil.
„Nech ťa to ani nenapadne.“ Pohrozil mu Rolli a radšej mu podal aj druhý tanier. „Ona si poradí.“ A naozaj o chvíľu už Gretchem korčuľovala preč. Rolli sa spokojne uškrnul a naznačil Lukovi pohľad z očí do očí akože ho sleduje.
„Tak, čo si dáte?“ opýtal sa o pár minút neskôr, keď zo zadného vrecka na džínsoch vytiahol zápisník a spoza ucha pero, aby si mohol zaznačiť novú objednávku. Premáhal sa, aby nezodvihol hlavu, pretože potom by jeho pohľad zákonite zamieril opačným smerom kde sa pohybovala Gretchem.
„Jedno číslo s tebou, extra pálivé, zoberiem si ho so sebou na zadné sedadlo môjho auta.“
Slová, ktoré ho nakoniec prinútili zodvihnúť hlavu boli vyslovené chrapľavým ženským hlasom, ktorý by pôsobil vzrušujúco aj keby ním čítala nudnú správu o počasí. V dokonale súmernej tvári žiarili tmavé oči, ktoré si ho bez rozpakov premeriavali, chvíľu postáli na jeho pozadí, keď sa žena trochu naklonila a nakoniec mu vyzývavo pozrela do tváre, plné červené pery roztiahnuté do prvokatívneho úsmevu, ktorý by ho inokedy okamžite naštartoval. A hoci bola žena nepopierateľne príťažlivá, dokonca až hriešna s tým drzým návrhom, ktorý si nenechal nikdy ujsť ak k nemu došlo, ale tentoraz nula bodov. Ospravedlňujúco sa usmial.
„Obávam sa, že niečo také nemáme v ponuke, ale rebierka s omáčkou stoja fakt za to.“
„Ospravedlňte ho prosím. Dnes bol príliš dlho na slnku asi dostal úpal.“ Odrazu, akoby sa zhmotnil vo vzduchu, tu bol Mark a s ním jeho neodolateľný úsmev a krivý nos, na ktorý paradoxne zbalil vždy tie najlepšie baby. „Láskavo si daj pohov a dones niečo dobré ...“ stíchol a spýtavo sa zahľadel na ženu.“
„Eime.“ Doplnila a ohrdnutý výraz jej tváre sa v okamihu Markovho vpádu zmenil. Nakoniec možno predsa bude to číslo, pomyslel si Luke, ale nie s ním a s úškrnom odkorčuľoval preč. Práve v tom okamihu si všimol ako Gretchem zakopla a obsah tanierov nešťastne skončil na obrovom tričku. Bol to Derek, a tak sa ničoho nemusel báť, iba Gretchemine rozpaky ho mrzeli, preto prikorčuľoval k nej.* Bola si úžasná. Išlo ti to vážne skvele.* pochválil ju a skôr než by stihla namietať zbavil ju zástery. Rolli to len odobrujúco prikývol. „ Zaslúžite si voľno. Cvrček, vďaka. Mohla by si tu pracovať ak budeš chcieť. Kedykoľvek.“ Potom vyložil na pult ďalšie dva taniere a prisunul ich k nim. „ Dajte si, na účet podniku.“ Uškrnul sa a potom zavolal na Marka, ktorý mal ďalšiu šichtu.
„Vymenila by si za toto svoju prácu?“ zažartoval Luke, ale odpoveď ho vážne zaujímala. Zobral oba taniere a presunul sa s nimi do pokojnejšej časti podniku.*