Hl. mesto Telarionu

Oliver, Luke Alberti





*Oliver s úľavou zložil krabicu plnú „svadobnej výzbroje“ na stolík vedľa schodiska, kde sa už hromadila pekná kôpka kufrov a samozrejme svadobných darov. Všimol si predovšetkým veľkú škatuľu, ktorá upútala jeho pozornosť dosť na to, aby podľa Lukovho chápavého úškrnu odhadol, že to má byť dar od neho. Zmraštil črty tváre do obdivnej grimasy, ktorú po pár sekundách vystriedal skoro chlapčensky nedočkavý výraz. Rád by vedel, čo sa v tej škatuli skrýva, ale Lukovo záporné pokrútenie hlavou mu schladilo polovicu nadšenia. Počkal teda kým dole nezíde aj Daniel a potom sám prehodil Lukovi ruku cez plece.
„Tak čo s ním urobíme, Dan?“ prehodil konverzačne zatiaľ čo viedol skupinku do prázdnej záhrady, kde mohli nájsť relatívne súkromie na rozhovor.
Luke, nezvyknutý na podobné priateľské prejavy, chvíľu znášal Oliverovu ruku na svojich pleciach, ale potom zrýchlil krok a predstúpil pred oboch mužov skôr, ako by ho stihli odvliecť hlbšie do záhrady.
„Ako som už povedal, som vám vďačný za toto pozvanie a rád pomôžem s čímkoľvek bude treba, ale skôr než by mohli nastať nejaké nedorozumenia chcem veci uviesť na pravú mieru. Som iba Gretchemin priateľ, nič viac.“ Okamžite ako to vyslovil vedel, že z dobrej polovice, ak nie aj viac, klame. V poslednom čase totižto na Gretchem nemyslel iba ako na svoju dobrú známu alebo kamarátku. To však jej brat nemusel vedieť, pre pokoj duše ich všetkých. Chcel však predísť zbytočným rozpakom, a tak zvolil neutrálny, možno trochu oficiálnejší, spôsob vyjadrovania, ktorým chcel svojej výpovedi dodať na serióznosti. Možno by sa mu to podarilo lepšie, keby bol oblečený v obleku a nie tak... „vidiecky a uvoľnene“ s rifľami, vyťahanou flanelovou košeľou na čiernom tielku a čiapkou nasadenou šiltom dozadu, tak ako bol na to zvyknutý.*


/ pokojne píš aj za Olivera, to bude spoločná postava , aby to bolo ľahšie /

Daniel, Oliver

*Daniel sa musel uškŕňať, keď počul otázku Olivera. Mal rád manžela svojej sestry, v podstate mu už bol ako brat, zapadol k nim, ako riť na šerbel. Aj chcel niečo povedať, no priateľ jeho sestričky sa vymanil zo zovretia a zastavil pred nimi, s jasným úmyslom začať sa obraňovať ešte skôr, než je to potrebné. Vypočul si všetko čo mal mladý muž na srdci a pousmial sa.
„Oliver, desíš nám hosťa.“ Zazubil sa jeho smerom, predsa len, nemá to byť on ten desivý? Veľký brat? „A kradneš mi úlohu veľkého brata.“ Dodá so smiechom, no potom Lukovi len pokrúti hlavou.
„Nám dvom...alebo minimálne mne, nič vysvetľovať nemusíš. Otázky čo ste ti budú klásť iní, vlastne, všetko to nastane onedlho keď sa pôjde spať, čo ťa čaká také...hm...pekné prekvapenie. Dovtedy ti dajú pokoj, no ver mi, si tu nový, otázkam sa nevyhneš, ale neboj sa, oni sú len zvedaví, nikto ti tu nebude robiť nijaké prednášky ani sa ti vyhrážať alebo niečo také.“
„Iba si ťa jej tatko preverí...“ skočí Danovi do reči Oliver a nevinne pozrie niekam do neznáma.
„Nepreháňaj,“ prevrátil Daniel očami, i keď, otec bol bývalý vojak, samozrejme že bolo dosť možné, že ho spoločnosť jeho dcéry bude zaujímať. „Ak čakáš že teraz tu budem ako jej brat striehnuť nato čo robíte tak nato zabudni, nechcem aby si sa tu cítil pod dohľadom alebo pod tlakom, je to moja sestra, no nie je dieťa. Kým ním bola, dal by som za ňu hockomu do držky. Chcem aby bola šťastná, no ani zlomenému srdcu sa občas vyhnúť nedá a popravde, aj keby mi povieš, že spolu spávate, nepoviem ti nato nič. Čo si budeme klamať, sex je príjemný a ja ho svojej sestre doprajem...* Pokrúti hlavou, potľapká Luka po pleci a kývne nech si idú sadnúť niekam a nestoja tam len tak.
„Ku mne si taký dobrý nebol“ zareagoval Oliver so smiechom, aj keď on sám sa nemohol na nič také sťažovať. Akurát si bral jeho prvú sestru, teda budoval chodníček budúcim manželom a priateľom ostatných. „A mimo toho, diablice už Gretchem určite spovedajú a Dan má jednu takú...no vie na svojej sestre rozoznať, kedy čo ku komu cíti. Do večera bude mať prehľad o tom čo blúdi hlavou jej a nemusí sa jej ani pýtať.“
Daniel sa len usmial, naozaj vedel na svojej sestre rozoznať, kedy bol pre ňu muž kamarát a kedy cítila niečo viac. Keby si to iní všimli, tiež by to kedykoľvek mohli rozoznať, no nato ju museli poznať dlhšiu dobu a zažiť vo viacerých momentoch jej života.*

Cassian Scrad


*Viazanku na krku mal uviazanú len spolovice, na vojenskej uniforme mu chýbal jeden gombík a na bielej košeli pod ňou sa občas ukázal fľak pripomínajúci tvarom odtlačok drobnej detskej ruky. Dolnú polovicu tela mu zakrýval široký gauč, ponad ktorý sa práve skláňal a prehadzoval vankúše akoby pod nimi niečo horúčkovito hľadal. Tváril sa sústredene, ale nie nahnevane. Možno trochu zmätene. * Tessa? Nevieš náhodou, kde som dal kľúče od auta? * Myslel si, že podobnú otázku svojej žene položí, až keď bude mať takých sedemdesiat – osemdesiat rokov, ale asi sa prerátal. Bezradne sa usmial a ťažkopádne vykročil spoza gauča. Vyzeralo to akoby napodobňoval chôdzu tučniaka, ktorý sa pri pohybe prevaľuje zo strany na stranu, ale keď zastal na prostriedku obývačky dôvod bol okamžite jasný. Alebo skôr dva dôvody. Ginny objímala jeho ľavú a Julian pravú nohu. Držali sa ho pevne ako kliešte a Cass pri každom pohybe dával pozor, aby im nijako neublížil. Naširoko rozkročený si rukou zahrabol do vlasov ako vždy, keď nad niečím zamyslene uvažoval.*

*Stála pred zrkadlom a prečesávala si zlatisté vlasy, keď sa jej do uší doľahol Cassov hlas. Prvotne si neuvedomovala, čo to mal Cass za otázku, no len čo jej myseľ tieto slová prijala a spracovala, len sa doširoka usmiala a odložila kefu na stolík pred zrkadlom. Prešla k stoličke a natiahla sa k čiernej bunde, ktorá mala priveľa vreciek, aby mohla hneď s istotou zakričať, že vie kde sú. No boli presne tam kde si myslela, v jednom zo zašitých vreciek bundy, takže si mohla spokojne vyjsť zo spálne aj s kľúčmi v rukách.* Máš ty ale pekné ozdoby na oblečení. *Poznamenala a len tak jej trhlo kútikmi pier pri pohľade na malú Ginny a Juliana, ktorým sa zjavne ich vlastný dopravný prostriedok páčil. Nebola si istá, ktorý z drobcov to vymyslel, no vôbec ju neprekvapovalo, že druhý to samozrejme zopakoval.* A náhodou viem aby som nezabudla. *Doplnila a zamávala mu s kľúčami, ako k nemu kráčala. Tá veta síce vyznievala tak trochu zvláštne, no nedbala, vedela že Cass bude vedieť o čom hovorí, nevraviac o tom, že hľadaným predmetom tak pekne mávala.* Mám ti s tvojimi ozdôbkami pomôcť? *Zazubila sa na neho a pohľad uprela na deti, ktoré na seba upierali vysmiate tváre, akoby sa rozprávali aj bez slov a presne vedeli, čo majú vyviesť.*

Cassian Scrad


*Keď sa Tessa zjavila na prahu izby sledoval ju pohľadom až dovtedy, kým si nezastala blízko neho. Okamžite pocítil potrebu dotknúť sa aspoň jej tváre alebo zlatistých vlasov, ktoré už na pohľad pôsobili jemne ako zamat, do ktorého by si rád vnoril prsty.
Sprisahanecky sa uškrnul a pohľad mu razom padol dolu na deti, ktoré sa po maminej poznámke chytili jeho nôh ešte pevnejšie. Vycítili, že teraz príde ten okamih, kedy sa skutočná zábava ešte len začne.* Neviem, čo by som bez teba robil.* povedal Cass, keď si od Tessy bral kľúčiky, ale v hlase mal oveľa hlbší tón, ktorý akoby naznačoval, že tá veta má ešte väčší význam. Odrazu prešiel na uvoľnenejší hravý výraz, ktorý bol viac-menej určený pre deti.* Myslím, že tvoju ponuku využijem. Ale musím ťa varovať, pretože ak sa raz na teba tieto prísavky nalepia zbavíš sa ich len jediným spôsobom. Šteklením.* zamyslene pokýval hlavou akoby dával za pravdu sám sebe.*

*Usmievala sa a aj keď jasne cítila, že tie slová skrývali viac, predsa len si neodpustila poznámku, ktorá by sa hodila k tej vete, i keď, v mysli sa jej vynorili i iné odpovede* Myslím, že minimálne dnes by si išiel peši aj s týmito našimi dvoma malými prísavníkmi *Poznamenala a zrak jej padol na malú Ginny, ktorá sa vyškierala na Juliana. Vedela si veľmi živo predstaviť, že teraz sa na Cassove nohy prilepili ešte viac.* Noo...v tom prípade by sme mohli tieto ťažké zbrane vytiahnuť a zistiť, aké silné sú tie ich prísavky, čo povieš? *Pridala sa k Cassovmu hravému tónu, veď pri pohľade na deti to ani inak nešlo.* Koho z nich si berieš na starosť? Alebo si ich budeme striedať, nech vyskúšame rôzne taktiky? *Pýtala sa a popri tom sledovala i reakcie malých, ktorí sa už nadšene chichotali a snažili pripraviť na šteklenie. Pamätala si, že ona ako malá stále pišťala nech ju Raito nešteklí a pri tom si nepriala nič iné, len šantiť a robiť hlúposti, keď si na ňu našiel pri povinnostiach čas. Bola si istá, že ich deti to brali rovnako, predsa len, kto sa nerád zabával?*

Luke Alberti


*Pravdupovediac ho Danielova otvorenosť zarazila. Síce sám nemal súrodencov, ale na jeho mieste by si niečo také ako to, s kým bude mať jeho sestra sex ani nechcel predstaviť. Dan bol možno veľkorysý a chápavý brat, ale on by urobil všetko možné aj nemožné, aby priateľovi svojej sestry zozačiatku znepríjemnil život, aby si ho trochu preklepol. Mal dosť kamošov na to, aby vedel, o čom im väčšinu času ide. Sám nebol veľkou výnimkou, aj keď v Gretcheminom prípade nechcel nič pokašľať.* Ehm, vďaka.* Bol v takom šoku, že ani nevedel, čo by mal na to povedať. Asi to vyznelo dosť hlúpo, ale už príliš dlho bol mimo roly drzého chalana a tá istota, ktorú v nej cítil mu už celkom začala chýbať. Napravil si šiltovku na hlave a konečne sa uvoľnene usmial. Jeden kútik úst mu pritom ťahalo mierne dohora, takže sa mu ústa trochu skrivili v úškrne.* Si celkom tolerantný brat, Daniel a ako povedal Oliver, zdá sa, že svoju sestru poznáš. Povedz...* na chvíľku sa odmlčal, vrhol na Dana zamyslený pohľad a prstami si párkrát pretrel bradu.*...myslíš, že mám u nej nejakú šancu?* On nebol tým typom slušného chlapčeka, ktorý vydrží s dievčaťom chodiť celé mesiace a vyčkávať na prvú pusu, zato sa mu zdalo, že Gretchem je presne ten typ ženy, ktorá si dá veľmi veľký pozor a svoje túžby radšej udrží na uzde, len aby nepodľahla niekomu ako on. Spájalo sa s tým priveľa problémov.*

*Imey si preložila jednu nohu cez druhú. Látka župana sa jej pritom nenáhlivo skĺzla dolu a odhalila nohu až po stehno no očividne si z toho nič nerobila, pretože aj naďalej držala v ruke štetček a nanášala si nám na pery lesk.* Takže, Gretchem, povieš nám už konečne, kto je ten tajomný mladý muž, ktorý sem s tebou prišiel?* prehodila akoby nič a naďalej zaryto pokračovala vo svojej práci. Zdalo sa, že si to vyžaduje jej plnú pozornosť a tú otázku položila čisto konverzačne.* Je to fešák, samozrejme až po mojom Danovi.* doplnila s úškrnom a v duchu tajne dúfala, že tou poslednou poznámkou Gretchem prinúti k poriadnej odpovedi.*


/ dnes sa mi snívalo, že mám nádherný bielo modrý športiak s autopilotom, ktorý sa dokáže premniť na Astona Kutchera prečo som sa len musela zobudiť /

Daniel

*Daniel neostal prekvapený, že svojimi slovami Luka zarazil. Lenže Dan si pri toľkých sestrách jednoducho zvyknúť musel, že sa okolo nich muži točia a rovnako vedel, že nie sú malé deti čo si nevedia poradiť. Ak sa rozhodnú s niekým vyspať, spravia to a nikto ich neustráži. A keď nechcú, nemusí prípadných nápadníkov mlátiť ani s nimi nič iné robiť, poradia si samé. Samozrejme, keby si nechceli dať povedať, všetko by bolo iné, no našťastie ani jedna z jeho sestier ešte s nijakým násilníkom nič nemala. Nesnažil sa teda potlačiť úsmev, keď počul to „vďaka“ .* No nemáš začo *Zasmial sa napokon, veď sa to tam tak pekne hodilo.* No už som celkom tolerantný, to máš pravdu. Za tie roky a pri toľkých sestrách si zvykneš, hlavne ak majú aj tak svoje hlavy. S Gretchem som sa jediný raz hádal kvôli jej priateľovi, keď sa dala dokopy s mojím najlepším priateľom. V tejto kombinácii som teda až taký tolerantný brat nebol, niežeby mi to teda pomohlo. *Len pokrútil hlavou, akoby zaháňal spomienky, ktoré teraz už na jeho perách ale vyvolávali úsmev. Jemu teda niečo také ako Lukovi nepovedal, rovnako ako nechcel počuť nič na tému svojej sestry keď boli niekde vonku. Jedna vec bola vidieť priateľa svojej sestry, na druhej strane bolo čosi úplne iné počúvať o nej určité súkromné veci.
„Najväčšia irónia je, že ty si potom vyviedol to isté jemu s rozdielom, že si nakoniec jeho sestru berieš“ zapojil sa do debaty napokon aj Oliver, ktorý sa dovtedy len bavil a uškŕňal. Daniel na tieto slová len pokrútil hlavou, život bol naozaj niekedy nevyspytateľný a to poriadne.* No aha ho! *Vyšlo z neho pri Lukovej otázke pobavene.* Sleduješ to Oliver? Ešte pred chvíľou nás tu chcel presviedčať, že s mojou sestrou sú len priatelia a teraz sa ma pýta či má u nej šancu...otázka ale je, akú šancu a načo u nej chceš *Krútil hlavou, no bolo vidieť, že nie je pohoršený, skôr naopak pobavený. Čo mu ale na niečo také povedať, keď ich spolu nevidel zhovárať sa? Mal nato svoju fintu, zistiť či sa sestre nejaký muž páči, no nato by musela byť prítomná aby vyskúšal svoj testík. Napokon sa ale rozhodol, že keď už nič, dá mu aspoň nejaké otázky, nech si nato utvorí svoj názor, než zo seba dostane odpoveď na jeho otázku.* Zvykne sa pri tebe často červenať?

Gretchem Blake



*Gretchem sa spolu s Imey presunula do izby, kde už boli obe jej staršie sestry, Oliverova manželka Lea a ešte slobodná o rok staršia Tara. S oboma sa zvítala, no obe následne spravili presun k oknu, zvedavo obzerajúc, ako vyzerá spoločnosť jej sestry. Gretchem si pri tom zahryzla do pery a radšej to nekomentovala, len počkala než sa presunú pekne k pôvodným činnostiam, len čakajúc, ktorý z týchto troch na ňu začne hovoriť na tému Luka skôr. Sama sa presunula k oknu, zvedavo skontrolovala situáciu, no videla len toľko, že tí traja sa vonku o niečom zhovárajú. Oprela sa teda o parapet a pri Imeyinej poznámke a otázke sa uškrnula.* Svojho brata samozrejme hodnotiť nemôžem, ale áno, Luke fešák je a to si ho nevidela bez trička. *Zasmiala sa, vediac, že týmto si navliekla na hlavu slučku i sama, no predsa len, bola to Imey a boli to jej sestry. Tri osoby, s ktorými sa jednoducho nedalo nikdy nesmiať a nechať niečo bez komentára.* A kto je? A ja som si myslela že moja mama nielen pátrala na internete a obzerala jeho fotky, ale informovala aj zvyšok rodiny. *Jej mama bola predsa len odjakživa zvedavá a nehanbila sa jej priznať tým, že si ho vyhľadala len čo počula s kým príde. Gretchem si síce spätne nadávala, že to nemusela vytárať Lukovi, ktovie čo si ten teraz myslel, no už to bolo jedno.*

/sesry môžeš ovládať ako sa ti bude hodiť, tiež taká spoločná postava ako Oliver /

/a prečo práve na A.K? háá? /

Veľvyslanec Genilinajov


*Keď kapitán vošiel do svojej pracovne kalde sa postavil tak ako to vyžadovala etiketa a naspäť sa posadil až vtedy, keď aj Perdis zaujal svoje miesto. Veliteľ stojaci celý ten čas po jeho boku mal ruky aj naďalej založené za chrbtom a pôsobil neprístupne ako kamenná socha. Iba široké nozdry sa mu chveli ako do pľúc vťahoval vzduch presýtený kapitánovým ľudským pachom a premáhal mimiku tváre, aby sa mu ústa neskrivili do opovržlivej grimasy. A keď sa mu z hrdla už-už vydieral vrčivý klepotavý zvuk kalde sa na svoje stoličke naklonil bližšie ku kapitánovi a konečne prehovoril. Na tom ako zvláštne skrúcal pri rozprávaní ústa bolo poznať, že nimi neartikuluje dosť často a namiesto toho sa dorozumieva čisto genelinajským spôsobom iba s využitím hlasiviek a špeciálneho orgánu, ktorý bol zdrojom toho klepotavého zvuku.* Prajem vám príjemný deň, kapitán Perdis. Dovoľte, aby som vám najskôr zablahoželal k povýšeniu, Thanatos je skutočne výnimočná loď.* kalde pri rozprávaní pokyvkával hlavou a jeho hlas mal zvláštny vrčivý tón, ktorý viac pripomínal zviera hoci sa veľvyslanec tváril priateľsky a dobromyseľne. Budil dojem unaveného starca, ale vodnaté oči boli prenikavé a zvedavé ako si kapitána premeriaval pohľadom. Odrazu zodvihol ruku smerom k veliteľovi a ten mu do nastavenej dlane vložil holografický čip.* Čo sa týka čakania náš druh je povestný svojou trpezlivosťou. Nerád by som vám spôsoboval starosti už hneď zo začiatku, ale toto je odkaz od Senátu.* položil čip na kapitánov stôl a zvláštne pokrúteným prstom ho posunul do jeho stredu.* Pred pár dňami som bol na jeho zasadnutí v istej záležitosti a teraz sa vraciam späť na Genu. Senát mi ponúkol ako sprievod vás, kapitán.* Na čipe bol nahraný holografický obraz senátorky Thuny, správkyne diplomatických stykov s planétami mimo hraníc Equlibria. Úctivo no rozhodne žiadala kapitána Perdisa, aby sprevádzal veľvyslanca s jeho suitou na rodnú planétu. K tomu boli pripojené všetky súradnice a letový plán, ktorým sa mala posádka Thanatosu riadiť.*

/ prekopčila som to znovu, lebo ten príspevok sa asi rýchlo stratil /

Luke




Myslíš od hnevu? Áno, zo začiatku poriadne.* na Lukovej tvári sa rozhostil široký úškrn, aj keď samozrejme vedel, ako Dan myslel svoju otázku. Iba žartoval. V duchu však o nej uvažoval, ale červenanie nepovažoval práve za najlepší znak toho či sa dievčaťu páči. Mohlo nastať veľa situácií, v ktorých by si to mohol vysvetliť inak. Ako napríklad keby si dala do úst príliš veľa chilly omáčky. Pokrútil hlavou a so smiechom si založil ruky krížom cez hruď.* Chceš mi povedať, že to vieš vyvodiť z toho či sa pri mne červená? Nič proti tejto teórií, ale to by potom bola zamilovaná do všetkých chlapov, ktorým sa to pri nej podarilo. Dostať Gretchem do rozpakov nie je až také ťažké.* smiech v ňom pomaly utíchal, pretože odrazu cítil akoby ho niekto pozoroval. Zodvihol hlavu a v jednom z okien otočených do záhrady zbadal Gretchem. Uškrnul sa a nadvihnutím šiltovky naznačil zdvorilý pozdrav.

Imey ani nezdvihla oči od zrkadla, keď spustila ako verklík naučenú a pravdepodobne niekoľkokrát opakovanú informáciu.* Je to jediný syn Godlina Albertyho, dedič miliardového impéria, ktoré jeho otec vybudoval prakticky z ničoho a podľa niektorých novín aj nepolepšiteľný sukničkár.* odrazu stíchla a otočila sa ku Gretchem. Keď prehovorila znovu hlas mala vážny, aj keď stále pokojný.* Ja len či ho skutočne poznáš ty. Nikto z nás nechce, aby ti zlomil srdce.

Daniel

*Daniel sa ušknul, vôbec by ho neprekvapovalo, keby ju aj hneval. No v tej chvíli sa nešiel pýtať nato ako a ako sa vlastne zoznámili, tie otázky sa zjavne vyskytnú neskôr, tak načo ho spovedať teraz. Radšej sa zasmial pri jeho poznámkach o červenaní a čím viac na to hovoril, tým viac sa mu kútiky ťahali dohora. Sám nevedel či mu má povedať ako to je naozaj, alebo ani nie. Síce mu nešiel robiť prednášku o tom čo môže a čo nie, ani zisťovať čo presne medzi nimi je, no nepoznal ho ani tak dobre, aby mu o svojej sestričke prezrádzal niektoré veci. Napokon ale pokrčil plecami a pustil sa do vysvetlenia.* V tomto sa naozaj mýliš, ale veľmi sa ti nečudujem, ak sa pri tebe zvykne často červenať. Pravda je ale taká, že chlap ktorý jej je ľahostajný ju nedonúti červenať sa, v rámci svojej práce počúva kadečo a ver mi, nevychádza z kancelárie červená. Neviem pri akej príležitosti ste sa spoznali, ale skús si spomenúť, či v tom čase bola taká hanblivá ako je pri tebe teraz...* Pozrel smerom hore, komu kýval ale sám išiel len po pár vecí, ktoré treba na večer nachystať. Luke mu v podstate neodpovedal na otázku načo u nej chce mať šancu, no nejde sa ho pýtať znovu, keď nechcel odpovedať.* Ak mám byť úprimný, až teraz sa začínam znepokojovať. *Otočil k nemu hlavu a položil na zem rýchlorozkladajúce sa stany. Len pár pohybov, pribiť kolíkmi a hotovo. Dom je síce s dosť izbami, no nie až s toľkými, aby sa tam zmestila rodina ženícha i nevesty a preto sú hostia v dome. Luke je síce tiež hosť, no s ostatnými dospeli k záveru, že s nimi mladými mu bude veselšie.*

Gretchem

*Všimla si Lukov pozdrav a sama mu zakývala, skôr, než nadvihla obočie pri tom, čo vyrapoce Imey. Nepochybne mala informáciu navyše, ona sama napríklad netušila, ako sa krstným menom volá Lukov otec. To ale nebolo podstatné, v mysli sa jej zastavili posledné slová. Či ho skutočne pozná ona. Vnútro jej naplnilo niekoľko pocitov, tie ktoré súviseli s dňom ktorý s nim prežila, keď bol iný než ho môžu vidieť novinári, ktorý o ňom s obľubou píšu. No bol tam aj ten zvyšok, ktorý si jeho miesto v spoločnosti uvedomoval.* Neviem čo ti povedať Imey. Strávila som s ním jeden deň, keď som mohla vidieť veci ktoré nijaký novinár vidieť nemôže a keby aj vidí, nenapíše o tom, pretože také veci čitateľov nezaujímajú. No napriek tomu že som videla viac než ostatní nemôžem tvrdiť, že ho poznám, no uvedomujem si, že s ním nikdy nemôžem tvoriť...pár. *Dôvodov, ktoré jej toto jasne ukazovali bolo niekoľko, no ostali len v jej hlave, rovnako ako myšlienky o zlomenom srdci...*

Luke Alberti



*Nechápavo zmraštil obrvy a otočil sa Danovým smerom, ktorý však bol v tej chvíli zaujatí inou činnosťou. Čo ho tak znepokojilo? Že sa pozdravil s jeho sestrou? Ťažko by niekoho zviedol na takú vzdialenosť a jediným kývnutím hlavy. Obzvlášť nie Gretchem, pomyslel si s rýchlym úsmevom, pretože sa mu v mysli vynorila spomienka na ich prvé stretnutie. Pár krokmi sa dostal k miestu kde na zemi ležali stany a skúmavo si ich prehliadal. Aj keď rád kempoval v prírode toto bol predsa len trochu rozdiel. V prvom rade, stany boli malé. Tak pre dve tri osoby maximálne, čo ho okamžite priviedlo k myšlienke s kým bude tých pár dní bývať. Čo takto uprdený bratranec Joe? Teda ak Gretchem nejakého mala v rodine a ak sa naozaj volal Joe. Niečo podobné sa mu stalo len raz, ale netúžil si to zopakovať znovu.* Zdá sa, že príde veľa ľudí.* nadhodil konverzačne, aby sa trochu odpútal od prechádzajúcej témy a možno trochu aj preto, aby si overil situáciu s bývaním. Takto sa k pravde možno dopracuje, pretože otvorené vyzvedanie by bolo drzé nech bol Daniel akokoľvek zhovievavý brat. No v momente ako sa zohýnal po jeden zo stanov mu vo vrecku zazvonil mobil. Ospravedlňujúco sa pozrel najskôr na Dana a potom na Olivera. Vzdialil sa o kus ďalej a až potom pozrel na displej, kde sa zobrazovalo číslo volajúceho. Poznal ho veľmi dobre. Dopekla! Čo zase chce? S ťažkým výdychom hovor prijal a priložil si mobil k uchu akoby to bol jedovatý had alebo prinajmenšom niečo podobne nebezpečné.
"Kde trčíš, Damien? Snažil som sa ťa zohnať už niekoľko dní, ale v tvojom byte nikto nie je."
Luke len privrel oči a pokrútil hlavou. Typické. "Ahoj, otec."
"V piatok mám dôležitú poradu, na ktorej sa musíš zúčastniť. Dúfam, že prídeš."
"Nie, otec, myslím, že nie, vďaka."
"Doris ti ešte zavolá, aby si s tebou dohodla stretnutie."
A potom už len ticho. Otec položil a Luke mal veľmi nepríjemný pocit akoby sa tých pár sekúnd rozhovoru odohralo v inej dimenzii, kde nie znamenalo áno a on nebol neviditeľným. Prudko zaklapol mobil a zovrel ho v dlani tak pevne až mu na predlaktí nabehli svaly a hánky obeleli. Na prvé Oliverovo volanie ani nezareagoval, pretože ho oslovil Luke a on sa ešte stále pohyboval v spomienkach. v ktorých ho otec oslovoval výlučne jeho druhým menom. No našťastie sa rýchlo spamätal skôr než to začalo byť viac čudné.
"Si v pohode, kamoš?" opýtal sa ho Oliver, ktorý sa práve beznádejne zamotal do jedného zo stanov.
"Fajn." prikývol s úsmevom a snažil sa otcov hlas vytesnať z mysle.


Imey

Prestala sa maľovať a namiesto toho sa chrbtom oprela o operadlo stoličky, aby mala väčšie pohodlie a lepší výhľad na Gretcheminu tvár. Ko koncu sa jej zdalo, že akosi posmutnela, aj keď celkom nechápala, prečo by ona a ten mladík dolu nemohli byť spolu. Veď očividne ich k sebe niečo ťahalo. Namiesto klasickej rady alebo útechy sa preto rozhodla pre niečo oveľa radikálnejšie. So zamysleným výrazom si poklopala prstom po spodnej pere a venovala Gretchem uličnícky úškrn.* Nemusíš sa predsa za neho hneď vydávať. Vieš, mala by si skutočne poznať či vôbec tebe stojí za to, aby si sa s ním zapodievala. Je to predsa fešák a páči sa ti. Musíš sa trochu uvoľniť, zabaviť sa. Mimochodom, už vieš, kde bude spať?

Daniel

*Daniel ešte chvíľu uvažoval nad svojou sestrou a Lukom. Celkom rád by vedel aký má nato pohľad ona, no rovnako vedel, že teraz ju skôr bude spovedať Imey a on sa jej nato neskôr rád spýta. Ale to naozaj až neskôr, keďže sa tu musí držať toho pravidla, ktoré ktohovie kto vymyslel. Mesiac pred svadbou pekne oddelená izba, nech si užijú svadobnú noc či čo to. Takže to sa mu mohla skôr naskytnúť možnosť zhovárať sa so sestrou než byť osamote s Imey.* Hlavne pre ten rozlúčkový večierok musia všetci prísť skôr, no vonku budeme spať len my mladší. * Uškrnul sa, keby ho počujú postarší členovia rodiny, určite by dostal pozaucho.*
„A tiež vnútri v izbách budú viac menej hostia, prípadne rodina Imey, aj keď aj jej sesternica a zvyšok mladých budú tu s nami.“ Vysvetlil situáciu, aspoň zbežne, keď sa do debaty zapojil aj Oliver, ktorý sa dobre teda bavil.
„S tebou mali obavy, či ťa dajú dnu k hosťom alebo budeš tu pekne s nami, pričom nakoniec rozhodla hlava rodiny, že budeš vonku pri Gratchem. Čo je vtipné, lebo si ťa určite zoberie na koberček na spoveď a ani tu Dan nemôže spať pri Imey.“
„Ale ja nemôžem spať pri Imey pre ten tunajší svadobný zvyk.“ Zafrflal Dan, aj keď oči sa mu smiali. Veď o pár dní už bude mať Imey po boku nastálo.
„Mesiac pred svadbou nijaký sex, nech sa tešia na svadobnú noc“ doplnil Oliver, no potom stíchol, lebo sa ozval mobil. Nechali teda Luka vybaviť si to, aj keď Daniel ho letmo pozoroval. Netušil kto mu volá, no nevyzeral práve nadšene, ani žeby chcel skákať dva metre nad zem od radosti. Ani po zložení hovoru nevyzeral o nič veselšie, preto keď zabil posledný klin pri jednom zo stanov vstal a zadíval sa na neho.* Ak chceš, môžeme ti mobil vziať, odložiť a vrátiť keď budeš odchádzať, nech ťa nikto neotravuje. Alebo ho dame niektorej z rodinných „papúľ“ ty to rýchlo vybavia nech máš pokoj.



Gretchem

*Síce sa jej to pekne počúvalo, no dôvodov prečo sa musela v tomto zmysle držať od Luka ďalej bolo niekoľko a jeden jej v hlave svietil v podobe obrovského červeného výkričníka. Výkričník, ktorý sa netýkal Luka ani jeho povesti, ani toho že by jej zlámal srdce, bol to problém, o ktorom vedela len ona.* Je to zložité Imey. Nejde o jeho povesť ale o hŕbu iných vecí. Ako si povedala, je to dedič miliardového impéria svojho otca, každá žena ktorú s ním sliediaci novinári uvidia je obyčajná zlatokopka čo chce jeho peniaze. Nehovoriac práve o tých novinároch. Jeho život je iný než ten náš a jeho rodičia by tiež neboli nadšení. * To bol len zlomok toho, čo ju napadlo v súvislosti s problémami. Ona vlastne ani nevedela čo si myslieť o tom čo si myslí Luke a bola celkom aj rada. Niekedy bola nevedomosť naozaj sladká a pravda príliš...nechcená. S tým uvoľnením mala síce pravdu, no niečo také nebolo v jej prípade tak ľahko realizovateľné.* Asi sa aj bojím spýtať kde bude spať. Ale ako sa pozerám von oknom, predpokladám že v stane. *Odvetila a kútiky pier sa jej vykrivili do úsmevu. Už videla ako to dopadne, niekto začne tu úžasnú hru, v ktorej bude hlavnou obeťou ona s Lukom.*

Luke Alberti



*Pokrútil hlavou a mobil si strčil naspäť do vrecka.* To je v poriadku. Nebolo to nič dôležité.* usmial sa rýchlo a aby rozptýlil Danovu a Oliverovu zvedavosť, pretože si museli všimnúť, že sa s ním niečo deje, chcel veci uviesť na pravú mieru. Otec mu rozhodne nepokazí tento víkend. Dobre vedel, čo myslel tou dôležitou poradou, ale bolo to také divné. Rozhodne sa tam v piatok neukáže, aj keby mu Doris nechala na záznamníku tisíc odkazov.* Povedzte mi viac o tom zvyku.* zasmial sa a tlmene zapískal krútiac hlavou.* Nie je to tak trochu... ja neviem... staromódne? Čo všetko si vlastne nemôžeš dovoliť pred svadbou okrem spoločnej spálne?* vrhol rýchly pohľad na Olivera, ktorý si dlaňou pretrel bradu v snahe potlačiť úškrn. Luke sa sklonil, zodvihol odložené kladivo a začal pracovať na ďalšom stane. Nechcel tu len tak postávať. Sklonil sa nad kolíkom a presne miereným úderom ho spolovice zatĺkol do zeme.
"Ty by si toho nebol schopný? Je to predsa čestné a mravné..." rozháňal sa Oliver rukami pričom mu kladivo v ruke prelietavalo nebezpečne blízko Danovej tváre.
"... a divné." dokončil Luke a zaprúc sa rukou o zem zodvihol hlavu v ústrety Oliverovmu škodoradostnému úškrnu. Zdalo sa mu, že obaja v tej chvíli myslia na to isté.
"Čo povieš Luke? Dokázal by si to?"
"Nie som práve ten typ, ktorý dodržuje pravidlá. Čo ty Dan?" široký úsmev na Lukovej tvári a spýtavo nadvihnuté obočie dosť jasne naznačovali o čo jemu aj Oliverovi ide. V dome predsa museli existovať nejaké tajné zákutia pre zamilovaný párik tesne pred svadbou.*


Imey

Mávla vo vzduchu rukou akoby zaháňala neviditeľnú muchu, ktorá jej sadla na nos. V tvári mala presne ten typ výrazu, ktorý naznačoval, že sa s niečim nedokáže celkom stotožniť a preto sa čochvíľa chystá oponovať. Vstala zo stoličky a nasledovaná povievajúcimi cípmi svojho župana zamierila k šatníku. Vysoká zabudovaná skriňa so zrkadlami odrážala jej útlu postavu a záhadný lesk v očiach, ktorý sa stratil spolu s jej odrazom, keď prudko otvoria dvere. Chvíľu sa bez slova prehŕňala medzi vešiakmi až kým nevydýchla nadšením a keď sa obrátila v rukách držala Gretchemine šaty na dnešný večierok, ktoré jej mama prezieravo uložila, aby sa nepokrčili.* Gretchem viem, že si mi niečo hovorila, ale počula som len samé bla bla bla a nič, čo by si chcela ty.* Imey prižmúrila oči a so šatami v rukách pomaly vykročila k nej.* Vykašli sa na jeho rodičov, na novinárov a vykašli sa aj na ten príšerne logický hlas svedomia jasné? Nechaj sa asoň raz unášať tým, čo chceš ty a nemysli aké to bude mať následky na druhý deň. Život je jednoducho taký a ak to, že sem ten mladík prišiel s tebou nič neznamená, tak potom už vážne nič nedokážem odhadnúť a môj šiesty zmysel starne.* Priložila šaty Gretchem k telu a pokušiteľsky na ňu žmurkla.* Si predsa žena, tak to prejav. Buď zvodná. Nemusíš sa s ním hneď vyspať, aj keď by som ti to rozhodne nezazlievala...* zašepkala sprisahanecky a pokračovala.*...Využi svoje ženské zbrane a trochu sa uvoľni.

Daniel

*Danielovi sa nie veľmi pozdávalo, kam sa rútila táto téma. Vôbec ho neprekvapovalo, že Oliver sa chytil s Lukom na túto vyzvedaciu debatu, kedy chceli zistiť, či sa s Imey tajne vytratili a vykašlali sa na ten zvyk.* Neviem či ide o staromódnosť, celkovo tu ako vidíš nikto nemá problém so sexom a spoločnou posteľou, len mesiac pred svadbou...neviem, nepamätám si presne ako to mama z otcom zahlásili, ale niečo v tom zmysle, že po mesiaci bez sexu bude svadobná noc určite...výnimočná a stáť zato. *Mykol s úškrnom smerom k tým dvom a radšej trošku odstúpil, lebo Oliver viditeľne mal chuť spôsobiť mu menší úraz pár dní pred svadbou.* Chlapci chlapci, ste vy ale zvedaví ako také staré baby. Hádam si len nemyslíte, že keby som to aj porušil, tak nás takto s Imey natriem. Nie nie...nechám to na vaše hlavičky a to, čo si o tom budete myslieť bez mojej odpovede.*Nechystal sa im prezradiť ako to naozaj je, veď nech si nato utvoria názor sami, nech už bude akýkoľvek. Pravdu o domácom zvyku budú poznať len on a jeho druhá polovička.* Inak ti moja sestrička spomínala večierok čo je dnes? *Mohol postrehnúť že ani Imey sa určite neobliekala a nelíčila len tak pre zábavu keď prišiel, no nebol si istý, či Gretchem Imeyino prianie spomínala.*


Gretchem

*Mlčky počúvala slová Imey a aj keď jedna jej časť si uvedomovala že má pravdu a mala by sa zabaviť kým je mladá a má tú možnosť, tá druhá, ako ju nazvala – príšerne logická sa aj teraz ozývala a menovala rad následkov, ktoré odviazanie sa mohlo prinášať. Okrem toho, nepýtala sa jej náhodou ona, či ho pozná a že nechce aby mala zlámané srdce?* Ako ťa tak počúvam, mám taký pocit že pre ten predsvadobný zvyk máš čohosi nedostatok... *Podrypla ju a zoskočila z parapety, prekvapene hľadiac na tie šaty. Boli nádherné až v prvom okamihu nevedela čo presne povedať. Zjavne sa ozvalo práve to ženské ja.* Sú nádherné.* Rukou prešla opatrne po jemnej látke a potom pozrela na Imey.* Obávam sa, že mi to nejde ani z polovice tak ako tebe, byť uvoľnená. Môžem ti sľúbiť že sa pokúsim, ale úprimne, len čo sa dostane moc blízko, som v rozpakoch a obávam sa, že tým celá tá zvodnosť ide do hája zeleného...ale aby si nepovedala, môj vonkajší výzor je na tebe. * Oči jej opäť skĺzli k šatám a pery sa pousmiali.*

Godline Alberty



Len čo stlačil tlačidlo na ukončenie hovoru obrátil sa tvárou k veľkolepému výhľadu, ktorý mu poskytovala vlastná pracovňa. Na pozadí kobaltovo sivej oblohy sa črtali vysoké štíhle vežičky mrakodrapov, ale aj bez tejto ukážky modernej architektúry, jej komplikovanosti a megalomanstvu vedel, že budova jeho vlastnej firmy prevyšuje všetky ostatné. O tom nebolo pochýb. A ako tam tak stál a s rukami založenými na páse sledoval, ako sa z mračien spúšťajú prvé kvapky dažďa, mal pocit, že len jediné nedrží pevne v rukách. Svojho vlastného syna.
"Je všetko v poriadku, pán Alberty?"
Príjemný ženský hlas ho vytrhol zo zamyslenia. Nasadil si na tvár bezstarostný úsmev a obrátil sa tvárou v tvár nádhernej mladej žene. Keby sa v tej chvíli nemračila črty jej tváre by boli dokonalé. Prižmúril oči akoby ho jej zjav na moment oslepil a až potom sa s uvoľneným úsmevom posadil do kresla za svojím stolom. Žena sedela oproti nemu a na kolenách držala niečo malé a chlpaté. Pes to však rozhodne nebol.
"Všetko je v poriadku. Luke sa už nemôže dočkať, kedy sa s tebou zoznámi." pokynul rukou akoby celá záležitosť bola vybavená a sledoval ako sa jemné ženské črty narovnávajú a iskry v tmavých očiach upokojujú.
"Viem, ani ja som nečakala, že to príde tak skoro. Po tom, čo sme odišli zo Shinye som žila celkom iný život tu a keď som sa dozvedela, že je náš domov preč..." zmĺkla, aby si štíhlymi prstami prešla po líci. Urobila to tak zľahka a nenápadne, takže Godline len s ťažkosťami pochopil, že to malo byť gesto vyjadrujúce zármutok. Vytiahol si z vrecka na saku ozdobne poskladanú vreckovku a podal ju mladej žene do nastavených rúk. Rukou mu prešlo jemné mrazenie len čo sa ho dotkla zľahka bruškami prstov.
"Nezáleží na tom ako ďaleko človek žije od svojho domova, nemôže poprieť svoje korene ani zvyky." usmial sa a ruku rýchlo odtiahol zataiľ čo ho žena pozorovala spod privretých očí.
"Je to neobyčajné, nemyslíte? Z nášho rodu prežilo len veľmi málo a teraz som tu, pretože mi to bolo súdené... vydať sa za vášho syna."

Luke Alberty


Spolu s Oliverom sa pochechtávali popod nos a nevšímali si ani Danielove poznámky a tajnostkárstvo. Nakoniec mal pravdu, názor si rozhodne utvorili sami. Zvlášť Luke, ktorý si nevedel predstaviť, že by bol chlap ochotný držať sa mesiac bokom od ženy, ktorú miluje natoľko, že si ju dokonca chystá vziať za svoju manželku. V doznievajúcom smiechu pokrútil hlavou a zatĺkol do zeme posledný kolík stanu. Zachytil sa rukou nepremokavej látky tesne nad vchodom a párkrát ju potiahol, aby si overil či má správne pnutie. Keď vykukol spoza stanu tváril sa trochu zmätene.*
„Večierok? Myslíš predsvadobnú oslavu pre najbližších príbuzných?“
Oliver si tlmene povzdychol a zopnúc ruky ako pri modlitbe pokrútil hlavou.
„Nie tak celkom. Vieš, Danova nastávajúca je tak trochu blázon do všetkých tých pozemských hlúpostí a vieš si predstaviť aké sú ženské pár dní pred svadbou. Ak im niečo nesplníš podpísal si si rozsudok smrti.“
Luke, stále sa tváriac trochu nechápavo, vstal a popravil si šiltovku na hlave, spod ktorej mu vytŕčalo niekoľko pramienkov svetlých vlasov. Zhrnul si ich z čela a šiltovku znovu nasadil na miesto tak ako predtým – šiltom dozadu. Zachytil Oliverov kritický pohľad a spýtavo pokrčil ramenami. „Čo je?“
Oliver si ho nevšímal a presunul pohľad na Dana. „Myslím, že mu môžem požičať jeden zo svojich kostýmov. Má približne moju veľkosť, nemyslíš?“
„Počkať, počkať...“ Luke zodvihol ruky pred seba akoby brzdil pohýnajúci sa vlak tesne predtým než ho prevalcuje. „Čo to je za večierok?“
„Večierok s historickou tematikou. Myslím, že v obtiahnutých pančuchách a v topánkach na opätku budeš vyzerať...“
„Ako idiot.“ Skočil mu Luke do reči s ironickým úškľabkom.
„Fajn, mám ešte brnenie.“
Luke sa rýchlo pozrel na Dana či Oliver len nežartuje. „Toto nie je nič pre mňa. Žiadne pančuchy ani brnenie, jasné? Mám nejakú inú možnosť? “


Imey

Som rada, že to hovoríš.* zvolala Imey s nadšením a doslova vtisla Gretchem šaty do rúk. Sama ju potom chytila za plecia a jemne, ale nástojčivo zatiahla k stoličke, na ktorej predtým sedela.* Bude to chcieť pár hodín, nalíčim ťa, učešem ťa...* mrmlala si popod nos a už v tej chvíli jej na tvári bol badať zamyslený výraz. Myšlienkami dávno nebola v miestnosti, ale v duchu už preberala všetky možné varianty od kombinácie farieb až po množstvo sponiek, ktoré bude potrebovať, aby skrotila Gretchemine husté nepoddajné vlasy.* A čo sa týka tých rozpakov, to si vyhoď z hlavy. Mužmi sa dá vynikajúco manipulovať len musíš vedieť ako na to. Hlboký dekolt je jednou z našich tajných zbraní.* uškrnula sa popod nos a v kútiku úst jej pritom nabehla šibalská jamka.*

Daniel

*Daniel sa uškŕňal ako tých dvoch sledoval. Presne vedel akú odpoveď si dali na otázku toho zvyku, no bol rád, že téma sa konečne zvrtla smerom k večierku. Oliver mal pravdu, jeho milovaná milovala všetky tie pozemské hlúposti i preto svadobná cesta bola mierená práve na Zem, nech si to tam užije ako sa len dá, aj keď on mienil bojovať tiež o kúsok jej pozornosti keď tam už budú. Pri takýchto myšlienkach sa zubil ešte viac, čo však nebolo nič oproti výrazu, keď si predstavil Luka v pančuchách.* Ale no...veď by si si mal vyskúšať aké to je nosiť pančuchy a vysoké podpätky...možno by sme a potom nesťažovali ani na naše nežné polovičky keď sa im v tom zle kráča... *Samozrejme že ani on sa nechystal do niečoho takého natiahnuť, bolo dosť oblečenia zo starých čias, ktoré vyzerali teda lepšie a nepochybne boli aj pohodlnejšie. Ale prečo ho trošku neponaťahovať, keď s tým Oliver tak pekne začal?* Ešte nejaký cylinder a fešák ak vyšitý... *Hodil očkom k Oliverovi a kútikmi pier mu neprestajne trhalo až sa začal nahlas smiať.* Myslím že niečo nájdeme, niečo lepšie než brnenie, neviem ako by sa ti v tom hýbalo veru... *Pozbieral jednotlivé náradie, odložil ho a pozrel na tých dvoch.* Možno by sme sa veru mali ísť aj pozrieť hore a pripraviť sa, aj keď vždy budeme rýchlejší než slečny hore. *Oči mu prebehli k oknu kde predtým sedela Gretchem, no teraz zívalo prázdnotou. Zjavne už do prípravy strhli i ju, predsa len, nežnejšie členky rodiny sa na ten večierok tešili hádam viac než na samotnú svadbu, hlavne preto že na seba mohli dať tie starodávne šaty.*


Gretchem

*Gretchem sa musela smiať. Začínala mať pocit že si podpísala sama rozsudok smrti tým čo povedala, na druhej strane mala pocit, že keby sa má nalíčiť sama, dopadlo by to nedobre. Do práce sa nezvykla práve líčiť a keď už, maximálne tak niečo na mihalnice a šup ho do práce.* Pár hodín? To hádam nie som až také strašidlo aby si sa s tým zabávala pár hodín... *Zachichotala sa, držiac si šaty v rukách. Boli krásne, celkom chápala prečo Imey túžila po takom večierku. Nebolo veľa príležitostí kde si obliecť takéto šaty.* Ale ale...takže takto si mi zbalila brata? *Zazubila sa na ňu, vediac že nech sa bude snažiť akokoľvek, tým rozpakom sa v jej prípade jednoducho vyhnúť nedá.* Dostanem aj lekciu manipulácie s mužmi? *Podpichovala ju, aj keď si bola istá, že Imey jej ju pokojne spraví a ešte sa pri tom aj zabaví.*

Luke Alberty


*Kriticky sa zahľadel do zrkadla a premeral si v ňom svoj obraz. Nikdy sa neobťažoval s podobnými hlúposťami, ale teraz sa to doslova vyžadovalo, pretože uviazať si správne viazanku bolo zložitejšie než na seba nahádzať staré džínsy a košeľu.
Jemná nazberkaná látka mu už znovu vykĺzla spomedzi prstov, ako sa ju snažil správne zložiť pod krkom.
„Oliver, myslím, že ten návod je zlý,“ povzdychol si útrpne a s rastúcim podráždením skrkval najskôr papierik s návodom a potom si stiahol viazanku, takže mu bezvládne zostala visieť v rukách.
„Čo to trepeš? Aký návod?“ zasmial sa Oliver, ktorý práve vchádzal cez spojovacie dvere do obliekarne a takmer sa nezdržal pobaveného úškľabku nad žalostným výrazom v Lukovej tvári. Pristúpil k nemu bližšie a bez dovolenia si od neho viazanku vzal. Samozrejme, návod bol zbytočný.
„To je jedno. Jednoducho na to nemám trpezlivosť a keď sa tak na seba pozerám myslím, že muži na Zemi museli byť dosť zženštilí.“
Lukove ústa sa skrivili v typickom poloúškrnku, keď roztiahol ruky a pomaly sa otočil okolo svojej osi akoby chcel, aby aj Oliver postihol pravdivosť jeho výroku. Od hlavy po päty bol oblečený v šatách, ktoré predtým na sebe nemal ani na maškarnom plese a cítil sa v nich trochu neisto.
Na voľnej košeli s dlhými vyšívanými rukávmi mal vestu z modrého zamatu s našitými striebornými gombíkmi, ktoré sa tiahli stredom jeho hrude v dvoch radoch. Látka kontrastovala s čistou bielobou košele a Lukovými modrými očami, ktoré sa takmer trafili do tej istej farby. Nohavice boli našťastie čierne a nie také obtiahnuté, aby to pútalo pozornosť. Po bokoch a stehnách mu splývali k rovnako čiernym a nalešteným topánkam, ktoré pri každom pohybe odrážali svetlo lejúce sa zo stropu.
Oliver so smiechom pokrútil hlavou a chytil Luka za plecia, aby mu pomohol uviazať viazanku.
„Som na tom rovnako, kamoš, tak žarty bokom. A ak by si si to chcel ešte rozmyslieť potom naozaj vytiahnem brnenie.“
Obaja sa na tých slovách zasmiali a oblečenie už nijako nekomentovali. V každom prípade to mohlo byť ešte horšie. Iba keď Oliver konečne uviazal Lukovi viazanku ten s uznaním zapískal a poslednýkrát sa obzrel v zrkadle.
„Koľkokrát si to vlastne trénoval?“ opýtal sa akoby len mimochodom a Oliver nepostrehol, že ho podpichuje, preto odpovedal vcelku potešene. „Nie dlho. Toto mi vážne ide.“
Potom Oliver zbadal Lukov pobavený pohľad v zrkadle a rozpaky, ktoré sa ho v tej chvíli zmocnili zastrel širokým úsmevom.
„Zrejme by som ťa mal upozorniť ešte na jednu maličkosť.“
Úškrn zmizol z Lukovej tváre ako šibnutím čarovného prútika. „Prečo až teraz?“
Oliver ledabolo pokrčil ramenami a konečne mal pocit, že sa nemusí cítiť trápne kvôli viazanke. Bola to taká malá dobromyseľná pomsta a za nič na svete by sa o ňu nepripravil.
„Ide o to, že celý večer sa bude niesť v historickom duchu, to znamená aj príchod.“
„Príchod? Veď sa to má konať na záhrade.“ Lukovo svetlé obočie sa nechápavo zmraštilo a modré oči podozrievavo prižmúrili.
„To áno, ale na jej opačnom konci pri jazere, a to nie je až tak blízko, takže nezabudni vyzdvihnúť Gretchem predtým, ako nasadneš do koča.“
„Do koča? Zbláznil si sa?“ Lukov hlas znel menej neveriaco než sa sám tváril. Pravdepodobne bol ešte stále v šoku. Danova manželka rozhodne myslela na všetky detaily.
„A to ešte stále nie je všetko,“ pokračoval Oliver s darebáckym úsmevom, zatiaľ čo Luke sa nervózne prechádzal pár krokov tam, pár krokov naspäť a rukou si pritom podvedome zahrabol do vlasov. Po tých slovách však zostal stáť a nakoniec rezignovane kývol rukou nech Oliver dokončí myšlienku, ktorá ho s najväčšou istotou položí na lopatky.
„Celý čas ti na chrbát bude dýchať gardedáma,“ pri slove gardedáma Oliver zodvihol obe ruky do vzduchu a dvakrát pokrčil ukazovákmi. „Je to, lepšie povedané bolo to vtedy celkom normálne. Našťastie ja som už ženatý.“ Zasmial sa potešene do Lukovej bledej tváre a predtým než odišiel ho priateľsky pobúchal po pleci. „Uži si večer.“
„Úžasné,“ poznamenal Luke s takým nadšením asi ako keď jeho otec zistil, že mu nepodarilo uzavrieť finančne veľmi výnosný obchod.
No nech je to ako chce, nevolal sa Luke Alberty ak by sa nedokázal zbaviť nejakej „gardedámy“, aby s Gretchem mohol ostať osamote. So šelmovským úškrnom si pri odchode z obliekarne zobral z kresla čierny kabát a uvoľnene si ho obliekol, takže mu z rukávov trčala len vyšívaná a nazberkaná časť košele.
Ráznym sebaistým krokom mieril po chodbe smerom k ženskej časti obliekarne, cestou nenápadne odtrhol z kytice vo váze jednu bielu ružu a s úsmevom stonkou krútil medzi prstami. Bezstarostnosť mu vydržala len do chvíle, kým nevošiel do chodby pred obliekarňou. Pred dverami totiž stála žena stredného veku odetá do bohatých nariasených šiat ružovej farby, takže trochu pripomínala vyfúknutú marcipánovú figúrku. A rovnako odutý bol aj výraz v jej tvári, keď pátravým zrakom skúmala svoje bezprostredné okolie. Z gardedám asi zostala posledná a čakala len na to, kým sa nezjaví on, aby mu mohla zo života počas najbližších pár hodín urobiť peklo. Tuho stisol pery, aby podvedome nevypustil z úst nejakú nadávku, ktorá by ho prezradila a v poslednej chvíli uskočil do výklenku k vysokej ozdobnej váze. Čo urobí teraz? Ani v najmenšom sa neplánoval vzdať, a preto potreboval plán. Odrazu začul ako sa k nemu približuje ľahké cupotanie a obrátil hlavu tým smerom. Zo schodiska oproti schádzalo dievčatko. Mohlo mať tak osem, desať rokov a zdalo sa, že jej nariasená suknička nespôsobuje nijaké problémy. Na hlave mala princeznovskú korunku a v ľavej ruke držala prútený košík celý naplnený ružovými lupeňmi. Blížila sa záchrana.
Luke sa ešte viac prikrčil k stene a niekoľkokrát na dievčatko zatskal, až kým si ho nevšimlo. Malá najskôr zostala stáť na konci schodiska a skúmavo si ho prezerala veľkými hnedými očami, ale výraz v Lukovej tvári jej naznačil, že sa má správať nenápadne, a tak rovnako bezstarostne ako predtým podišla do výklenku k nemu.
„Ahoj, princezná,“ usmial sa Luke a hlas mu okamžite prešiel do šepotu, takže sa dievčatko začalo tváriť podozrievavo, aj keď necúvlo naspäť. Práve naopak. Podišlo ešte bližšie a spýtavo povytiahlo jedno obočie akoby očakávalo nejakú obchodnú ponuku. Žeby sa ju nesnažil zamestnať prvý? Ktovie.
„Čo by si povedala, keby som ti dal škatuľku tých najlepších cukríkov, keď mi pomôžeš s tým, aby sa tá milá pani na chodbe na pár minút vytratila niekam preč?“
Dievčatko chvíľu mlčalo, držalo ho v napätí akoby zvažovalo, čo jej práve navrhol a potom sa jej oči rozšírili rovnako ako lišiacky úsmev na perách.
„Cukríky? Tie si zjedzte sám, ja chcem ilidy.“
„To nemyslíš vážne?“ hlas mu takmer preskočil zo šepotu o niekoľko tónov vyššie, ale našťastie sa včas zarazil. Už také veľké šťastie nemal pri vyjednávaní, pretože malá očividne trvala na svojom stanovisku a on sa s ňou nechcel naťahovať. Preto nie príliš nadšene siahol do vnútorného vrecka na kabáte a vytiahol z neho niekoľko bankoviek, po ktorých dievčatko okamžite siahlo a strčilo si ich do malej kapsičky na zápästí. Skôr než by však Luke stihol niečo dodať vybehla s príšerným krikom z výklenku a v behu volala na ženu v ružových šatách.
„Pani Nobyová, pani Nobyová...“
„Čo sa ti stalo srdiečko?“ ozval sa ženin vyľakaný hlas a zašušťanie látky ako sa skláňala k dievčatku, aby ho chytila za plecia.
„To Garry Wilslow!“ vyhŕkla zo seba malá plačlivo a hlas sa jej pritom triasol od potláčaných vzlykov. Šikovná herečka, pomyslel si Luke a už teraz ľutoval spomínaného Garryho Wilslowa, ale bol aj trochu zvedavý, čo si tá diablica vymyslela a podvedome mu trhalo kútikmi úst. Musel si zahryznúť do pery, aby sa nerozosmial.
„Hodil po mne mŕtvu húsenicu!“
Detský plač a obvinenie ženu nenechali chladnú, a tak po priznaní okamžite zahlásila „Kde je ten mizerný galgan? Veď ja mu ukážem, ako sa má správať k dievčatám!“ a v sprievode svojej okúzľujúcej spoločníčky nazúrene odkráčala po chodbe smerom ku schodisku. Luka si pri tom ani nevšimla, a tak mal konečne príležitosť konať. Prebehol chodbou, siahol po kľučke dvier a okamžite vkĺzol do obliekarne. Ešte sa ani neotočil a už sa veselo smial.
„Práve som musel podplatiť jednu z tvojich malých sesterníc, aby mi pomohla striasť sa ružovej telesnej stráže pred dverami. Poď musíme odtiaľto rýchlo...“ v tom okamihu sa otočil do miestnosti a takmer sa zabudol nadýchnuť.*

Gretchem Blake




*Napokon pochopila, prečo to malo trvať niekoľko hodín, tá jej príprava. Nikdy nemala pocit, že má bujaré vlasy, ktoré sa nedajú skrotiť, vždy ich jednoducho rozčesala, nechala voľne pustené alebo ich dala do copu, no nikdy neskúšala vykúzliť nič viac. Nebol dôvod, jej život nebol práve plná akciami, kde sa niečo také vyžadovalo. Na svadbe súrodencov sa síce upravila, niečo zaplietla, či dala do vlasov ozdobu, spokojná s tým ako to vyzerá, no Imey? Tá mala iné predstavy a hlavne, jednoduchosť sa nehodila k jej predstave o starých časoch.
„Toto nemá význam, veď to ani do svadby neskončíme...“ zafrflala, keď už skoro hodinu sedela pred zrkadlom len kvôli vlasom. Poctivo jej ich vlnili, nie do kučier, ale do pekných zvlnených vlniek, z ktorých chceli potom niečo vykúzliť. Bola samozrejme ignorovaná, prípadne jej prišla len nejaká odpoveď, ktorá sa týkala niečoho iného, vlasy sa po pramienkoch natáčali ďalej. Zvlniť, čímsi postriekať, spevniť a zopnúť, nech sa ide na ďalší prameň. S jej hustotou a dĺžkou vlasov na ďalšiu minimálne pol hodinu. Aspoňže Imey napokon pustila ústa na špacírku a začala rozprávať čo je nového, nejaké tie bláznivé príhody, či jej ďalšia sestra, Oliverova manželka jej porozprávala, o čo prišla a čo si má všimnúť. Dozvedela sa i nejaké klebety, dokonca i to, že jej malá sestrička pokúva po nejakom chlapcovi. To ju nútilo uškŕňať sa nasledujúcich desať minút, že zabudla aj na omínanie v zadku, od toľkého posedávania.
„Čo je pravdy na tej gardedáme?“
„Ale ale...chcela si s ním súkromie?“ ozvala sa druhá sestra, slobodná rovnako ako Gretchem, ktorá však na rozdiel od nej žila život plnými dúškami. Bola živelná a všetko hovorila priamo.
„Neviem či by som to nazvala tak, ale mať za zadkom kohosi a nemôcť sa preto zhovárať normálne je...divné? A ak sa to dozvie Luke...“
„Nemyslím si že utečie, chlapci ho nepustia a aj keby tam nie sú, nevyzerá na typ čo uteká z boja,“ zapojila sa do konverzácie opäť Oliverova manželka Nina, ktorá práve vlnila posledné kúsky jej vlasov. Gretchem musela uznať že má pravdu, niežeby si myslela že Luke sa niekde skryje, no otázne bolo, čo mu blúdilo hlavou. Možno preklínal večer, keď jej prisľúbil spoločnosť na svadbe, rovnako ako preklína oblečenie a pozemské historické zvyky.
„Gretchem dnes žiadna zamyslená tvár! Mysli nato ako sa máš dnes právať. Uvoľniť sa a...“ rapotali jej tam a ona sa musela chtiac-nechtiac začať uškŕňať. Nevedela si to síce predstaviť tak úplne, no sľúbila to a mienila to aspoň skúsiť. Preto zase sledovala odraz v zrkadle, ako sa s obyčajnej, nijako zvlášť neupravovanej psychologičky ktorá sa viac zaujíma o prácu než svoj osobný život mení na niekoho úplne iného, ženu so zvlnenými lesklými vlasmi učesanými do účesu, ktorý sa hodil k dnešnej večernej téme. Pár vĺn jej padalo na plecia, niektoré boli prichytené na hlave a niekoľko z nich išlo i cez čelo ako taká „ofinka“ šikmo, aj keď vlasy boli stále dosť dlhé a pokračovali pekne tak, aby siahali akurát za ucho. Sedenie na stoličke však týmto nekončilo, Imey sa pustila do práce na jej tvári, kedy sa jej končil samotný výhľad na zrkadlo. Jednoducho ju nechala čarovať, kresliť, hrať sa s všetkými tými vecičkami, ktoré si okolo seba rozložila. Niektoré boli samotnej Gretchem neznáme, no nepýtala sa, lebo musela mlčať a nehýbať tvárou. Nebola si istá koľko času prešlo, no nič nerobenie a nič hovorenie jej pripadalo ako večnosť, aj keď to nemuselo byť v skutočnosti tak dlho.
„Hotovo.“
Po tomto vyhlásení jej bolo dovolené pozrieť do zrkadla, v ktorom sa chvíľu musela hľadať. Vlastne nemusela, akurát svoj odraz chvíľu považovala za niekoho cudzieho. Nikdy sa nehrala s líčidlami, nemala kedy, stačilo pretrieť pery leskom, občas nahodiť špirálu na oči a bolo po probléme. No teraz bola úplne iná. Oči boli prvé, načo jej padol zrak, boli výrazné, no nie prehnane, čierna ceruzka a samotné líčenie však nútili pohľad zájsť najprv práve k nim, aj keby má na sebe cisárove nové šaty. Líca boli jemne červené, pôsobili žensky i zakrývali jej zvyčajné rozpaky, i keď neboli výrazné natoľko, aby to dokázali úplne. Pery boli zvýraznené nie moc tmavým rúžom, ružovkastým. Napokon prišli na rad šaty ( šaty ), síce čierne, no dokonalé. Gretchem chápala, prečo nimi bola Imey taká očarená a bola sama nadšená, keď jej pomáhali obliecť si ich. Ani nevedela ako, stála pripravená už sama v miestnosti, pretože po jednotlivé ženy si prišla ich spoločnosť a ona čakala len na Luka. A on prišiel. Cítila sa placho, možno práve preto že nebola zvyknutá takto vyzerať. Vedela že sa má cítiť sebaisto, no toľko zmien v nej vyvolávalo skôr pocit, že nevie čo čakať od neho, od ostatných. No hlavne si nebola istá ako sa zatvári on. Keby tam však stojí Imey, za podobné myšlienky by dostala niečím po hlave a tak sa jemne usmeje, vystrie.* Luke ty podplácaš malé deti? Takýto im dávaš príklad? *Pokarhá ho predstierajúc vážne námietky, no popri tom si ho obzerá. Aj on vyzeral úplne inak než bola zvyknutá, hodnú chvíľu to jej reči umlčalo, no on mlčal tiež a ona sa už naozaj začínala pýriť.*

Luke Alberty

Chcel niečo povedať, vážne chcel, ale náhle sucho v ústach a nečakané rozpaky mu na pár dlhých sekúnd vzali pôdu pod nohami. Keď uvidel Gretchem doslova mu to vyrazilo dych, a to si predtým myslel, že podobnú hlúpu metaforu vo svojom živote nikdy nepoužije. Teraz však zisťoval, že tá metafora nie je až taká hlúpa ak ju nevytrhne z kontextu nejakej povážlivej romance, ale podoprie skutočnosťou. A tá bola oveľa krajšia, ako si predstavoval. V čiernych šatách, ktoré dokonale obopínali Gretchemin útly pás a zvýrazňovali jej štíhlu postavu vynikol aj krémový odtieň pokožky na odhalených pleciach. Ich oblý tvar ho lákal k tomu, aby pristúpil bližšie a prešiel po nich perami. Krk mala odhalený a len niekoľko pramienkov tmavých vlasov sa dotýkalo krivky šije takým vzrušujúcim spôsobom, že keď v mysli zablúdil k predstave toho, ako sa mu jednotlivé kadere točia okolo prstov, zatiaľ čo ju bozkáva na krk, okamžite pocítil príval túžby. Dopekla! Nie teraz! Hlavne nie teraz.
Odrazu si uvedomil, že Gretchem vidí v celkom inom svetle. Teraz to nebola uznávaná psychologička, ale očarujúca, záhadná žena z minulosti, ktorú ešte nepoznal. Historický ráz večierku sa mu začínal páčiť čím ďalej tým viac, a tak sa nakoniec rozhodol, že ho nepokazí, ale veľmi rád v ňom zohrá svoju úlohu.
Každým krokom, ktorým bol ku Gretchem bližšie sa mu na perách rozširoval záhadný úsmev, ktorý dosiahol svoj vrchol, keď zastal tesne pred ňou a s úklonom chytil jej ruku do svojej dlane.* Myslím, že som sem vstúpil so srdcom, ale jediný pohľad na vás stačil na to, aby som oň prišiel.* za tú poklonu by sa pravdepodobne nehanbil ani lord Byron, ale ak aj bol trochu neohrabaný každé jedno slovo myslel vážne.* Si nádherná, Gretchem.* doplnil ešte akoby sa bál, že si jeho poklonu zle vyloží, pretože sama dobre vedela ako rád ľudí privádza do rozpakov. No teraz bol v rozpakoch on. Zodvihol si Gretcheminu ruku k ústam a hľadiac jej pritom priamo do očí si priložil si končeky jej prstov k perám a zľahka ich pobozkal.
Hlasný detský výkrik ho vytrhol zo zamyslenia, takže sa mu úsmev z tváre na okamih stratil a nahradil ho výraz precitnutia.* Mali by sme zmiznúť.* žmurkol na Gretchem a držiac ju pevne za ruku vybehol spolu s ňou na chodbu.* Kam teraz?* obrátil sa na ňu s otázkou a smiechom v očiach.*

Gretchem Blake



*Placho tam tak stála a pozorovala ho, ako k nej pomaly konečne vykročil s úsmevom, ktorý bol stále taký záhadný. Jej pery sa roztiahli do širokého úsmevu, keď sa uklonil a dotkol jej ruky. Prešli ňou príjemné zimomriavky aj napriek teplu, ktoré panovalo v miestnosti, rovnako ako vonku na čerstvom vzduchu. Pod jeho pohľadom a pod prívalom toľkých slov hanblivo sklopila pohľad, čo sa v samej podstate držalo v duchu historických čias, keď sa ženy stýkali s mužmi tak málo a ešte aj pod dohľadom gardedám.* Nemôžem povedať, že tebe to nepristane. *Odvetí s úsmevom a zdvihne zrak späť k nemu, práve vo chvíli ako jej pobozká jemne ruku. Cítila sa ako také malé dievčatko, ktorému sa chceli podlamovať kolená, ktoré zabúdalo na Imeyine slová. Našťastie ju prebral detský výkrik a Lukovo náhle ťahanie na chodbu, pričom pohľad do tých vysmiatych očí ju nútil smiať sa tiež.* Mal si jej dať viac, možno by ju zdržala dlhšie. *Podpichla ho potichu, vezmúc ťahanie do vlastných rúk. Ruku mu držala rovnako pevne ako on jej, ťahajúc ho do jednej z chodieb. Poznala tento dom ako vlastnú dlaň, vedela kde sa dá schovať, kde sa dá zaliezť a kadiaľ najskôr príde ich dozor.* Držiac sa role by som toto vôbec nemala robiť, vieš o tom? *Zasmeje sa, utekajúc s jednou rukou pridržiavajúc si šaty, aby sa nepotkla. Odrazu sa mihne ku konci chodby tieň, ona Luka zatlačí do výklenku vedľa kvetináča a zalezie za ním, aby ich hľadajúca gardedáma nemohla spozorovať, keď už ich tak úpenlivo hľadá, ako Gretchem súdila podľa rázneho klopkania jej topánok.* Vieš že nás vonku nájde však? *Zašepkala Lukovi, tesne k nemu pritúlená ako sa skrývali vo výklenku, no zároveň načúvala, či už išla pozrieť inam.* Musíme ísť k tamtým dverám, z tadiaľ sa už ku koču dostaneme rýchlo. *Dodala a ešte chvíľku počúvala, či je vzduch čistý.*

Luke Alberty



*S nadšeným úsmevom sa nechal Gretchem zatiahnuť do výklenku, ale smiech ho prešiel v okamihu, ako na sebe pocítil mäkké oblinky jej žensky plného tela. Všetko, čo videl bolo temeno jej hlavy, keď sa lícom opierala o jeho hruď a rukami mu dôverčivo spočívala na ramenách.* Bože, pomôž mi...* zamrmlal si popod nos tak ticho, že vlastne len bezhlasne pohol perami, ale keď sa na neho Gretchem zdola zadívala už rozťahoval pery do širokého úškrnu. Posledné, čo potreboval bolo, aby tá diablica zistila akú moc má nad ním obyčajný dotyk jej rúk. Už teraz by ju najradšej zaviedol všade inde len nie na ples, kde by nemal možnosť stráviť s ňou osamote ani jednu minútu.
So zatajeným dychom sledoval ako sa od neho trochu odtiahla pri pozornom načúvaní a pohľad mu automaticky zaletel dolu k výstrihu na šatách. Preto bolo pre neho oveľa ťašie tváriť sa uvoľnene, keď sa na neho znovu pozrela s otázkou v očiach.* Gretchem, nehodlám byť celý večer v spoločnosti inej ženy, takže nie, ten ružový cukrík nás určite nedostane.* vyhlásil s úškrnom, pri ktorom sa mu na okamih objavila v líci jamka a hneď zase zmizla, pretože znovu chytil Gretchem za ruku a začal ju ťahať k dverám, ktoré mu predtým ukázala. Keď ich otvoril objavilo sa za nimi schodisko v klasickom štýle, menej pompéznom, ako bolo to v hale, ale predsa pekné a účelné, keďže viedlo na nižšie poschodie a odtiaľ bol už len kúsok k vedľajšiemu východu z domu.* Chvíľku tu počkaj, kým nezabavím nášho sprievodcu a potom nastúp do koča..* zašepkal Gretchem do ucha, keď spolu s ňou zastal na rohu pri vysokom múre. Predtým než odišiel ku koču pristavenému pred vchodom na ňu ešte raz provokačne žmurkol. Kráčal uvoľnene akoby sa nikam neponáhľal a cestou si napravil chlopy na kabáte tak, že sa mu čierna látka na okamih napla na širokých pleciach.
"Dobrý večer." pozdravil ho muž sediaci na kozlíku len čo ho zaregistroval a Luke mu na pozdrav rovnako kývol hlavou.
"Nebude vám vadiť, ak sa chvíľu zveziem vedľa vás? Mojej partnerke prišlo nečakane zle a musela si odpočinúť. Neskôr ju prídem vyzdvihnúť, ale ženíchovi som sľúbil, že na oslave dohliadnem..." zataiľ čo rozprával a zabával muža vymyslenými historkami nepozorovane kývol rukou za chrbtom na znak toho, že má Gretchem vyraziť a nenápadne sa dostať do koča. Nepotreboval nijaký rozruch a chcel za sebou zahladiť všetky stopy. Jednoducho sa s Gretchem len tak vyparia.*

Gretchem Blake



*Nechcela mu kaziť predstavy o tom, ako ich ten jeho ružový cukríček vypátra. Imey vybrala na gardedámy naozaj neobytné ženy, ktorým sa duch tradícií zjavne páčil viac než bolo potrebné. Na večierku síce bolo dosť ľudí, no nie zas toľko, aby sa tam skryli. Ich rodina bola celkom aj veľká, veľa sesterníc či bratrancov, no aj tak, ťažko ich tam prehliadnu. A keď príde cukrík, čo určite príde keď ich nenájde v dome, budú pod prísnym dohľadom. Nijaké ťahanie sa za ruku a už vôbec nie zašívanie sa vo výklenkoch. Možno tak v domčeku na strome, ich detskom mieste, kde so súrodencami kuli pykle ako malé deti. Teraz sa tam už asi hrávala len ich malá sestrička. Myšlienky odsunula preč, len utekala s Lukom k dverám, ďakujúc za múdru radu, nedať si nič na podpätkoch. Stačili balerínky, spod šiat ich aj tak vidno nebolo a jej nohy netrpeli bolesťou ani sa nemali zabárať do trávy. Zostala stáť obďaleč, sledovala Lukovu postavu ako kráča ku koču a bez toho aby nad tým uvažovala, prebehla po jeho postave, na okamih sa zastaviac i na jeho zadku, ktorý nohavice tak jasne podčiarkovali. Uvedomila si to až po chvíľke, zahanbila sa sama nad sebou a hneď sa jej v hlave premietlo niekoľko psychologických poznatkov. Ego, superego a id. Práve v tej chvíli sa v nej ozvalo nespokojné id, nespokojné že sa tak strašne moc snaží ovládať. Vlastne tak ako skoro každý, predsa len, už od mala má každý túžby a už od mala sa ich učí potláčať. Zamietla ďalšie rozoberanie svojich pocit a túžob pod koberec, len čakala na signál a len čo prišiel, rozbehla sa potichu držiac si šaty v rukách ku koču, čo najtichšie do neho nastupujúc. Nebola si istá či sa pohnúť, či ho Luke presvedčil nech idú, trochu sa obávala, že cukrík naozaj príde a nájde ich.*

/áno, Erika mi dala nové vedomosti do života /

Luke Alberty



*Nakoniec sa mu podarilo kočiša presvedčiť o pravdivosti svojich slov (zrejme by ho po tých klmastvách malo trápiť svedomie, ale už dávnejšie postrehol, že vzhľadom na dlhý zoznam prehreškov pravdepodobne aj tak nijaké nemá) a tak sa uvoľnene vyšvihol na sedadlo vedľa neho. Muž si našťastie nič podozrivé nevšimol, a tak vzal pevné remence oprát do rúk a párkrát nimi slabo poplieskal koňom o postroj. Tie si to vyložili ako výzvu k pohybu a párik sivkov sa dal do mierneho klusu, ktorý ich starodávny dopravný prostriedok dal do hrkotavého pohybu.
Luke vydržal vedľa kočiša ešte niekoľko minút a potom znovu použil svoju taktiku uveriteľných výhovoriek, po ktorej kočiš na chvíľu zastal a počkal, kým sa neusadí vzadu v koči.
Len čo sa usadil na sedadlo potiahnuté tmavou látkou okmažite si priložil prst k ústam a až keď sa dali znovu do pohybu na perách mu zažiaril šelmovský úškrn.* Tak aký som bol? Som prístupný všetkých chválam a lichôtkam.