MILETEA

*Pozorne počúvala jej slová, až kým sa nedostala k Warganovi. Pri jeho mene tlmene zavrčala, takmer úplne ako divé zviera. To však vôbec nebolo všetko a keď si vypočula aj časť o spájaní ich krvi, zhrozila sa ešte viac. S chrbtom opretým o drevo stromu sa zviezla na zem, spodnú peru si v zamyslení hrýzla.* Wargan ich zabije, ak nesplníš svoju časť dohody alebo sa ho pokúsiš oklamať. *Vôbec o tom nepochybovala, ten muž bol dokonalým príkladom Arkana, ktorý ide za svojim cieľom bez ohladu na následky. Videla ho len párkrát, no dokonale jej to stačilo na celý život. Zamračila sa, hladiac do tmy vonku, pretože už len fakt, že u nich mal hárem ju odpudzoval.
Rukou si podvedome vošla do vlasov. Ako keby nestačil jej príchod, celé sa to muselo ešte takto skomplikovať.* Otec sa to nesmie dozvedieť. *V očiach sa jej odrážali rýchlo blúdiace myšlienky, zvažujúce všetky možnosti.* Nikdy by nedovolil, aby som tam šla, obetoval by radšej vašich priateľov. Ak vám na nich naozaj záleží, nesmiete to pred ním spomenúť. Kedy sa s ním máte stretnúť? *Pohľadom až teraz zablúdila k Nisyrovi. Stále sa pohrávala s možnosťou, že to všetko je celé len klamstvo, potrebovala by si niekde overiť pravdivosť slov tej ženy, skôr ako sa rozhodnú, čo spravia.* Čo si o tom myslíš? *opýtala sa ho potichu v ich jazyku. O jeden názor naviac predsa nikdy nezaškodí a okrem toho, nemohla riskovať zlé rozhodnutie, ktoré by mohlo spôsobiť boje medzi kmeňmi.*

* Videl ako sa dva páry ženských očí vnorili do tieňa kde stál a snažili sa na jeho tvári postrehnúť odraz myšlienok. Ibaže tma pri stene, o ktorú sa opieral bola príliš hustá a jeho črty zdanlivo bezvýrazné a prekryté zamyslením. Iba sval mierne vystupujúci spod pokožky na sánke a hlbšia vráska medzi obočím svedčili o tom, že podvedome zatína zuby a mraští svetlé obrvy do prísnej rovnej línie.
Nechal si všetko, čo sa práve dozvedel od Tessy a Nirya, prejsť hlavou a síce ešte presne nevedel, čo môžu v takejto situácií urobiť bol si istý aspoň niečím. * Verím jej slovám rovnako ako jej citom. Nesnaží sa nás oklamať.* prehovoril skalopevne presvedčený Niryainým smerom len čo vyšiel z tieňa a jeho pohľad sa najskôr dotkol jej tváre a potom Tessinej. * Nesúhlasím s tým, aby čo i len jedna z vás riskovala ak to nebude potrebné. Máme ešte necelé tri dni na to, aby sme vymysleli, čo urobíme. Možno si nepamätám na svoju minulosť, ale nezabudol som v ruke držať zbraň... * spomenul si na ten večer ako ich napadli arkansí špehovia a on pritom niekoľkých pripravil o život. Ak je Wargan naozajstným bojovníkom potom s ním neodmietne bojovať.*

.*Prišlo jej to ako večnosť, kým niekto prehovoril. Prvá bola Niryai, ktorej sa to týkalo hlavne. Nemohla si nevšimnúť, aký odpor v nej vyvolali jej slová, hlavne ak sa týkali Wargana, niežeby sa jej čudovala* neviem kde presne to je, no je to západná časť zeleného jazera* hlavu otočila smerom von a rukou ukázala niekam do diaľky* ty asi vieš kde to je, no ja viem len že je to niekde pod tamtou vysokou skalou* nevedela ani to, prečo sa to jazero volá zelené, no v tej chvíli to bola posledná vec, ktorá jej behala po rozume. Ďalším slovám totižto nerozumela, no podľa Cassovej reakcie si mohla aspoň trochu vydýchnuť. Niryai povedala, že jej priatelia zomrú ak sa ho pokúsi oklamať alebo nespraví čo chce a ona to práve všetko porušila.* Cass...?* jeho slová ju prinútili prestať rozmýšľať aj nad Jackom a Leem. Chcel bojovať? Ak sa jej Wargan bude chcieť pomstiť za nedodržanie jeho podmienok, dobre vie, čím jej ublíži najviac* ...nemôžeš tam ísť, Wargan vie že som tu kvoli tebe a keď odhalí náš plán, bude sa mi chcieť pomstiť na tebe...* uprela na neho zelené oči, no rozum jej vravel, že je to zbytočné. Ani strata pamäti nezmení Cassovu povahu, nepustí ich tam samé, aj keď by ho tu najradšej priviazala nech tam nejde. Čo ak po strate pamäti jeho schopnosti zoslabili alebo sú oslabené? Wargan je plnej sile...nechcela nad tým radšej ani premýšľať.*

*Mračila sa preto, čo povedal.* Niy asenai, Tanaee. Má pravdu, nemôžeš podstupovať takú hlúposť. Ani nepoznáš ich spôsob boja. *Radšej by požiadala Analaia, aby ho tu držal a šla sama za Warganom, ako riskovala niečo také...
Krátko si vzdychla, hlavu si zozadu oprela o drevo a zahladela sa znovu von. Myšlienky sa jej rýchlo striedali, hodnotiac každú z možností. Jedna z nich bola stále tá, že žena je veľmi dobrá herečka a všetko si vymýšla. Fakt, že bola s Arkanmi bol nepopierateľný, dokonca poznala aj Wargana. To by však nevysvetľovalo, odkiaľ poznala Nisyra a prečo ovláda vesmírnu reč. Pochybovala už len o existencií Arkana, ktorý dokázal rozprávať ako Siharei, nie to jazykom cudzincov. Zrejme by jej mala začať veriť rovnako ako on.
Potom jej ostávala druhá a zložitejšia možnosť, že vraví pravdu. Jej a Nisyrovi priatelia by tým boli ohrození. Bude sa musieť rozhodnúť, či sa dobrovoľne vydá nepriateľom, alebo ich nechá zomrieť. Avšak dva životy za cenu jedného sa jej nezdali vôbec spravodlivé. Mohli by skúsiť napadnúť ich pri výmene, ale pri tejto možnosti by musela zapojiť aj otca. Ten by to buď celé zastavil alebo by riskoval boje s Arkanmi. Už teraz s nimi mali problémy, nevedela si ani predstaviť, že by boli neustále ohrozovaní ich bojovníkmi. Znovu si vzdychla a predstavila si Wargana a to jeho spojenie krvi. Zrenice sa jej rozšírili hneď, ako si ho vybavila. Vodca Arkanov vraj musí zabiť svojich bratov, podľa nejakej ich zmätenej viery. Ak niečo také urobil dobrovoľne aj on...
Ako ho mohlo vôbec napadnúť spojenie ich krvi? Nikdy by na nič také nepristúpila, bola by len otázka času, kto skôr otrávi toho druhého.* Potrebujem si to premyslieť, mali by sme sa stretnúť znovu až ráno.

* Razantný nesúhlas oboch žien proti tomu, aby sa Warganovi postavil aspoň v pokuse odlákať jeho pozornosť Nisyra na okamih prekvapil. Nemohli predsa rátať s veľkou pomocou a každá pevná ruka, ktorá vie narábať so zbraňou bola dôležitá. Ale Niryai mala pravdu, mali by sa o celej záležitosti porozprávať ráno, keď im spánok vráti silu do unavených tiel a rozvahu do horúcich myslí. Po dlhšom mlčaní nakoniec predsa len prikývol na súhlas Niryainým slovám a pozrel na Tessu či už zvážila aj túto možnosť.* Súhlasím s Nirya, všetci si to musíme premyslieť a nič neunáhliť...* zvlášť pri posledných slovách akoby narážal na to ako obe zavrhli myšlienku na jeho boj. *

*Nemienila protestovať, už si ani nepamätala, čo to spánok pomaly je. Čo ju však potešilo bol fakt, že ani Niryai nechcela Cassa v boji. Fakt, prečo to asi nechcela ju síce netešil, no nateraz sa z tým musela zmieriť, hlavne aby bol v bezpečí.* asi to tak bude najlepšie* prikývla, no stála stále na mieste. Ona tu bola prvý raz, netušila kde kto bude spať a preto nemala ako reagovať. Pozrela najprv na ňu a potom na Cassa, aj keď znovu neprehovorila, veď ak sa má ísť spať, Niryai dá asi inštrukcie*

**************************************************************************************


V ten istý večer...


* Pridružil sa k tieňu, ktorý pod drevenými hradbami osady nerozháňalo plápolavé svetlo pochodní. Tma ho do seba pohltila ako by matka objala svojho strateného syna a keďže bol v jej náručí veľmi opatrný nevšimol si ho ani Hanai stojaci na stráži.
Nešlo mu o to riskovať, ale vedel, že kamkoľvek by sa v osade pohol nikdy by naozaj nebol sám a už vôbec nechcel do svojho úmyslu zaťahovať Niryai či Tessu. Preto sa hustým porastom lesa zakrádal osamotený a bosými chodidlami opatrne našľapoval na zem vlhkú od večerného chladu, ktorý sa držal tesne nad ňou. Skôr po pamäti a dotyku ako s pomocou zraku našiel úzky chodníček vedúci na neveľkú trávnatú lúku obklopenú zo všetkých strán štíhlymi tieňmi šumiacich stromov a po ľavej strane obrúbenú skalnatou stržou. Zastal na jej okraji a pozrel sa dolu do tmavých hĺbok kde sa povrchu plochých skál dotýkal vietor a v tlmenom hučaní padal do údolia ako neviditeľný vodopád. Opieral sa aj do jeho hrude a víril mu pramienky svetlých vlasov okolo tváre, ale on neurobil nič, aby sa pred ním ochránil pretože ho potreboval cítiť ako silu, ktorá mala moc vyčistiť mu myseľ od nepodstatných úvah a nadradiť nad ne veci v tejto chvíli oveľa dôležitejšie. Premýšľal nad Warganom a jeho požiadavkou a vedel, že nemôže a ani nechce od Niryai žiadať takú veľkú obeť. Nepoznal toho muža, ale strach a zhnusenie v očiach oboch žien ho presvedčili, že to nie je ľahký súper, s ktorým by sa dalo zahrávať. Ak chcú vyhrať a nič pritom nestratiť budú musieť použiť lesť.
Ibaže netušil akú a ak sa ako kapitán bojovej lode dostal už na mnohé miesta a objavoval nové svety práve teraz by si na to potreboval spomenúť. Možno existuje niečo, čo poznal ako Cass a pomohlo by im to aj teraz. Tušil, že Cass pozná odpoveď zatiaľ čo Nisyro len tápa...
Zo zamyslenia ho vytrhol zvuk uvoľneného skália, ktoré sa spustilo dolu zrázom a pri páde narážalo na ostrejšie výstupky horniny. Po chvíli však tlmený lomoz úderov kameňa o kameň umĺkol. Obrátil sa čelom k lúke a zbadal ako sa jej stredom k nemu blíži tmavá postava neurčitých čŕt tváre. Vedel rozoznať len toľko, že podľa chôdze a mohutnosti postavy to môže byť iba muž. Čím bližšie k nemu bol tým skôr si všimol, že v ruke zviera niekoľko kusov plochých kamienkov aké človek môže nájsť v koryte prudko tečúcej rieky. Očividne chcel na svoj príchod upozorniť a prečo na to nepoužil slová sa ukázalo už po pár krokoch pretože vtedy sa Nisyro pozrel do jeho tváre. Bol to Yvein, Siharei, ktorý sa ho pokúsil zabiť po tom ako ho Niryain otec prijal v ich kmeni. Ostražito ho sledoval či niečo podobné nemá v úmysle aj teraz, ale Yveinova tvár už neodrážala nijaké nepriateľstvo.
- Vedel som, že ťa tu nájdem Cudzinec.-
Akonáhle Yvein prehovoril Nisyrova tvár sa roztiahla do prekvapeného údivu. Siharei bol predsa nemý! Ako to, že...
- Tváriš sa akoby si videl smrť.- zasmial sa Yvein nad jeho prekvapením a pokojne pristúpil bližšie k okraju strže kde už stál Nisyro. Postavil sa po jeho ľavici a dlhú chvíľu len hľadel pred seba. Obaja mlčali a zdalo sa, že čakajú na slová toho druhého, ktoré by povedali viac.
- Prečo si klamal o tom, že nemôžeš hovoriť? – prerušil mĺkvotu napokon Nisyro a pozorne sa zahľadel na profil Yveinovej tváre.
- Vieš aké to je, keď sa niečo stane a ľudia, zo súcitu, zo záujmu, zo zvrátenej zvedavosti – vyber si..., chcú poznať o tom všetko, každú podrobnosť a detail, ktorý ťa mučí pretože len ty skutočne vidíš a cítiš ... – hlas sa mu zlomil akoby vietor uchytil posledné slová od jeho pier a zavial ich do priepasti pod ich nohami. Viac ich však už nebolo treba pretože Nisyro pochopil. Aj on má spomienky, na ktoré by najradšej zabudol a nie o nich ešte rozprával a ak by ako Yvein stratil všetko potom by si zvolil rovnaký osud. Nemé porozumenie ich však spojilo len na chvíľu...
- Nie som tu ako tvoj priateľ Cudzinec. Videl som v osade ženu, cudzinku, aj to ako sa na teba pozerala. Podľa toho viem, že patrí k tebe a že jej prítomnosť tu nie je náhodná... –
- Je to moja žena. – Nisyro prerušil Yveinove úvahy a tentoraz sa ich pohľady skrížili o niečo dlhšie akoby sa jeden o druhom snažili dozvedieť skutočnú pravdu. Yvein mierne kývol hlavou a prižmúril oči hoci svetlo, ktoré by mu do nich mohlo vstúpiť zaľahlo so slnkom na lôžko pri západe.
- Neprišiel si ako priateľ, ale nedržíš v ruke ani zbraň ako naposledy. Čo sa zmenilo? – Nisyrova zvedavosť rástla každou chvíľou. Videl na Yveinovej tvári, že mu chce niečo dôležité povedať. Bolo to zrejme dôležitejšie než odpor, ktorý voči nemu Siharei cítil pretože sa miernil v slovách a iba dlhá úzka priamka vrásky pretínajúca mu kútik úst nasvedčovala ako zatína čeľusť a premáha sa.
- Zmenilo sa všetko. Predtým si vedel málo o svojej minulosti a s Niryai si začal zabúdať aj na ten zlomok, ale teraz, keď je tu tvoja žena musíš cítiť, že sem nepatríš a čím dlhšie tu budeš tým sa všetko stane ťažším. Záleží mi na Niryai hoci je príliš bláznivá a dôverčivá no o to viac ju musím chrániť. Aj pred tebou. Potrebuješ si spomenúť...-
V Nisyrovi sa začal zbierať hnev. Siharei hovoril akoby videl do všetkého, čo sa za ten čas stalo.
- Snažil som sa spomenúť si!- náhle zvýšil hlas a podvedome si zaboril ruku do vlasov stisnúc prsty v päsť. Náhle ju uvoľnil až mu ovisla pri boku a z jeho pohľadu sa pozvoľna začala vytrácať zlosť. Yvein mal pravdu, potreboval si spomenúť a mal na to hneď niekoľko dôvodov, ale ako...
- Ale ako? – vyslovil nahlas myšlienku a pozrel sa do očí Sihareia akoby ho vyzýval a zároveň prosil.
- Hovorí sa, že tesne pred smrťou sa človeku na krátky okamih vyjasní myseľ a je schopný spomenúť si na čokoľvek. Duša sa lúči so svetom tak ako ho pozná a musí dať zbohom každej spomienke, aby sa mohla vrátiť do lona Bohyne čistá a nepoškvrnená a začať žiť celkom iný život...- Yvein pri tom ako rozprával siahol do vrecka, ktorý mal zboku priviazaný k opasku a keď pred Nisyrom roztvoril dlaň medzi čiarou života a čiarou osudu mu na nej ležalo niekoľko tmavých bobúľ. – Toto by kmeň nikdy neschválil ak vôbec účinok sanarije pozná. Je to stará múdrosť príliš nebezpečná na to, aby si ju pamätalo veľa ľudí. –
Nisyrom Yveinove slová otriasli a hoci podvedome chápal ich význam potreboval vedieť viac.
- Čo spôsobujú? – stiahol obočie nižšie až sa mu tvár zachmúrila no napriek tomu natiahol ruku k Yveinovej dlani.
- Zdanie smrti... – odpovedal.


Yvein stál nad telom Cudzinca, ktorý už dlhší čas nebol pri zmysloch a jeho dlaň bola prázdna. Silné kŕče prechádzali Nisyrovým telom a ako sa zmietal zarývajúc prsty hlboko do zmäknutej zeme, Yvein vedel, že tá mu nedá oporu akú v nej chcel horúčkovito nájsť. Sanarija začala pôsobiť a cesty späť už nebolo. Na začiatku je bolesť akoby človeka ponorili do ohňa tisícov bodajúcich nožov, ale potom nie je už nič... iba tá krátka chvíľa, moment, okamih ako sa Nisyrova duša začne lúčiť so spomienkami. Bolo niečo ironické v tom, že lúčenie malo byť zároveň aj ich vítaním no ak Bohyňa zistí, že sa ju snažia oklamať môže sa všetko ešte zvrátiť.
Potrvá celú noc kým by to mohol zistiť podľa úderov srdca slabo klopkajúcich zvnútra o pokožku akoby šeptali: tu sme, tu sme, tu je život...
Ibaže toľko času Yvein nemal, a tak sa rozhodol nechať Nisyra svojmu osudu, obrátil sa mu chrbtom a odišiel po vlastných stopách späť do svojho útočiska mimo územia osady. Svoju úlohu si splnil a Nisyro si vybral sám...



Hra svetla a tieňa na matnom pozadí viečok... ak zomrel naozaj tak ako to cítil, potom smrť mala vôňu sviežich kvetov a pach úrodnej zeme , bola chladná a dýchala sa ľahko ako vzduch... Cassove prsty zapletené vo vlasoch trávi sa pohli...

Stála oproti Analaiovi s výrazom pokorne oddaným nastávajúcemu osudu. Vybrala si takmer ihneď, napriek tomu, čo Nisyrovi povedala, aj keď si stále nebola istá, ako to o tri dni spravia. To isté sa však nedalo povedať o ňom. Len úcta voči nej mu zabraňovala odísť ihneď ku kmeňu a všetko im vyrozprávať. Nemohol uveriť, ako môže byť tak hlúpa, nechať sa odviesť do nepriateľského kmeňa a to všetko len pre cudzincov, ktorých ledva poznala.
-Aru ek’alanai nae i no isha.- V jeho hlase sa miešal strach s rozhorčením, keď jej hovoril o tom, že sa chystá zbytočne zahodiť svoj život.
-Maa nae urui muatye.- Nemal právo dovolovať si spochybňovať jej rozhodnutie, už len kvôli ich rozličnému postaveniu v ľude. Bola predsa nasledovníčkou Moaite, kdežto on bude súrodencom budúceho Prvého Aranae. Vedel to, a preto po jej odpovedi poslušne sklopil pohľad k zemi, uvažujúc ako jej to vyhovoriť.
-Prečo si mi to nepovedala skôr? Určite ti to neoznámili práve teraz, nebola by si s tým tak zmierená.
-Povedali mi to len večer. Veď tú cudzinku sme stretli iba dnes.
Ich rozhovor sa ďalej stal takmer nepočuteľným, keď stíšil hlas. Prosil ju, aby si to rozmyslela, no Niryai nebola z tých, ktorá by sa nechala skrotiť vôlou iných, nato bola príliš divoká. Pár minút tak ešte pokračovali, pretože Analai mal stále nejaký spôsob, ako ju prehovárať. Jej neústupnosť ho však čoskoro rozzúrila.
-Takže chceš, aby bola smrť tvojej rodiny zbytočná, keď sa ťa snažili chrániť.
Jeho slová zasiahli presne na mieste, kde mali. Niryai naňho hľadela plná hnevu, vnímajúc spalujúcu vnútornú bolesť. Oči sa jej zúžili, čím vyzerali presne akoby patrili nebezpečnému dravcovi. Až po jej pohľade si uvedomil, že prešiel ďaleko za hranicu. Opatrne sa ospravedlnil a natiahol k nej ruku, aby sa letmo dotkol jej ramena. Trhla sebou, len čo pocítila jeho dotyk a ustúpila o krok dozadu. S nepokojom, ktorý v nej vyvolal však prišla aj výčitka. V niečom mal pravdu, nemôže to spraviť len tak bez plánu, dúfajúc, že narazí na pohostinného Arkana, ktorý nebude hladieť na jej pôvod a po pár dňoch ju pustí znovu domov. S dlhým výdychom sa napokon rozhodla, že mu ustúpi.
-Anu warakii no asete, niev ha e’ni kiete damei...- Analai prikývol, vedomý si toho, že nemá právo viac ju trápiť či spochybňovať. Ticho sa s ním preto dohadovala ďalej, až kým neboli obaja ako tak spokojní. Teraz mal právo sledovať ich, no takmer tri týždne nemohol do ničoho zasahovať, pokiaľ by nebola priamo ohrozená na živote. Potom smel robiť, ako uzná za vhodné. V tej dobe sa o tom nesmel dozvedieť ani jej otec, ktorý by určite v zúfalstve spravil hocičo, aby ju dostal naspäť. Z rovnakého dôvodu požiadala priateľa, aby po dohodnutom čase šiel najskôr za Aranae a až potom za Prvým liečiteľom, v prípade, že ich bude chcieť do toho neskôr zapojiť. Analai opäť kývol hlavou na znak súhlasu. Chápal, prečo sa obávala reakcie jej Prvého.
Takže mala tri týždne nato, aby to vyriešila sama, bez zapojenia ich ľudu. Nepretržité boje boli tým posledným, po čom túžila. Analaia znovu pochytila chuť škriepiť sa s ňou, aby sa z troch týždňov, stal jeden, no namiesto odpovede naňho len škaredo zazerala.
-iba zbabelec sa vydá proti niekomu, o kom vie, že je slabší ako on sám. Víťazstvo nad ním ho nespraví šlahetnejším...
-...a iba hlupák bojuje proti rovnako silnému, lebo v boji rozhoduje šťastie. Skutočný aranae si vždy nájde silnejšieho protivníka a keď sa naňho usmeje víťazstvo, vie že jeho úsilie sa vyplatilo. Áno, áno, ja viem. - zamračil sa nad slovami jeho otca, ktoré ovládal už od detstva, tak ako každý bojovník ich kmeňa.
-Daj pozor, aby sa im nič nestalo a Arkani dodržali svoju časť dohody. Aharei na shi a nu hae.
-Aharei na shi a nu inara’tia.- pousmiala sa nad jeho upraveným pozdravom, narážajúcim na jej tvrdohlavosť. Vedel, že je len jediný dôvod, kvôli ktorému sa rozhodla ísť dobrovoľne medzi Arkanov, no ani raz jej to nespomenul, za čo mu bola vďačná, keď sa ladnými krokmi od neho vzďalovala.
-Analai,- otočila sa ešte na okamih a venovala mu presne ten typ pohľadu, z ktorého mal u nej strach.- Ak ťa počas tých troch týždňov niekto z Arkanov uvidí, bez ohľadu nato, či sa ukážeš omylom alebo naschvál, nebudú to oni, koho by si sa mal v tej chvíli obávať...
-Ó áno, moja najvyššia vládkyňa, nesklamem vás.- Dodal za ňou ironicky. Vedel však, že to myslí vážne a zmizol v korune stromu skôr, ako by ju mohlo napadnúť hodiť po ňom nejaký druh jedovatej šipky, ktoré vyrábala aj pre kmeň.
-Niry...- náhle sa zastavil a z konára, na ktorom sedel, sa zošuchol tak, že na ňu hladel dole hlavou. Ale ty sľúb, že dodržíš dohodu a ak ten prekliaty Cudzinec vymyslí niečo lepšie, pristúpiš na jeho plán. A mne dáš o tom, samozrejme, včas vedieť.- poslednú vetu dodal s nenápadným úškrnom na tvári.
-Áno, veď už som ti to raz povedala... - takmer až zhrozene si vzdychla. Kde ten človek necháva pamäť? Napokon mu len kývla na rozlúčku a elegantne sa rozbehla k ich stromu. Cudzinka ostala spať na poschodí, kde normálne býva ona, takže tých posledných pár hodín, určených pre spánok absolvuje na vrchole koruny, ako keď bola malá. Nechcela narúšať jej súkromie, radšej nech sa poriadne vyspí osamote.*

*Trvalo dlho, kým zažmúrila oči a ponorila sa do ríše snov, ktoré však túto noc neprišli. Prehadzovala sa, akoby ju trápili nočné mory, no jej myseľ bola aspoň na tých pár hodín prázdna a netrápila ju. Kým však zaspala, vytrápila sa aj sama a stačili jej na to jej obyčajné vlastné myšlienky. Bola v izbe sama, Cass zmizol prvý a len čo jej Niryai dala informácie kde má spať, sama sa vzdialila. Chvíľku mlčky hľadela do priestoru kde zmizol jej tieň, rozmýšľajúc či išla za Cassom, no napokon sa len schúlila do klbka, prehodiac cez seba prikrývku. Všetko viselo na vlásku, osud jej priateľov, vzťah k mužovi ktorého milovala, no ak by nemal milovať on ju, musela by ho nechať ísť. Dlho nad tým premýšľala, uvažujúc, či mu práve preto nepovedala o deťoch. Čo ak by to bol jediný dôvod prečo by s ňou chcel odísť, keď si na nič nespomínal?
Napokon ale zaspala nepokojným spánkom, nie moc tvrdým, no potrebným pre jej unavený organizmus. Ten potreboval nabrať síl, keď už nie psychických tak aspoň fyzických*

/po vašich slohových prácach sa cítim značne zaostalá /

* Položil ruku na dvere, pod prstami zacítil ich vystupujúci drevený povrch a keď na ne jemne zatlačil bruškami pootvorili sa. Bolo ráno, svetlo prenikalo skrz rozkonárené koruny stromov a našlo si úzku cestičku aj do vnútra izby. Ako do nej vstupoval na okamih ju zastrel tieňom vlastného tela. Našľapoval tak opatrne, že jeho kroky boli ledva počuteľné takže pravidelný a pokojný zvuk nádychu a výdychu stále dominoval miestnosti, v ktorej spala Tessa. Pristúpil k jej lôžku, kľakol si k nemu a potom... pohľadu dovolil kĺzať sa po jej tvári, tele neurčito sa rysujúcom pod prikrývkami... pretože uplynulo tak veľa času kým sa vrátila ona k nemu a on k nej. S opatrnou nehou jej chytil ruku a priložil si ju k perám, k lícu, k čelu... zbozkával by jej spánok zo slúch, už sa naklonil, aby tu urobil, ale zastavil ho... strach? , opatrnosť? , a tak len odhrnul prameň svetlých vlasov z jej čela a pohladil ju chrbtom ruky po líci.*

/ to nemôžeš brať tak vo worde ti to určite hádže viac riadkov /

//girl, kludne ma obehni, pripojim sa neskor //

*Trochu sa pomrvila, pootvorila pery akoby chcela niečo povedať, no jej prebúdzajúce sa telo nevydalo ani hláska. Telo nebolo oddýchnuté, akoby noc ubehla priveľmi rýchlo, rýchlejšie než inokedy. A možno to bola len nepokojná noc plná prevracania sa. Trvalo, kým rozoznala letmý dotyk na líci a ešte dlhšie, než otvorila oči a zahľadela sa do modrých očí.* dobré ráno* zašepkala rozospato, s jemným úsmevom na perách. Trochu sa pridvihla, chcela ho pobozkať, no ako šibnutím čarovného prútika, do hlavy sa jej nahrnuli okamihy predošlého dňa, Cass a jeho strata pamäti, náčelníkova dcéra...zostala ležať, nemohla ho pobozkať keď si na ňu nepämatal* vyspal si sa?* spýtala sa opatrne a natiahla k nemu ruku, jemne mu odhrnúc prameň vlasov spred očí. Nevedela prečo kľačal nad jej dočasnou posteľou, no nebránila sa. Možno len skúšal či si spomenie...*

* Keď na tvári pocítil ľahký dotyk Tessiných prstov podvedome zavrel oči a naklonil hlavu bližšie k jej dlani.* Bola to dlhá noc...* prehovoril takmer šeptom. * ... aj dlhá cesta Tessa.* Pri tom ako sa na ňu nežne usmial, láska, ktorá sa mu objavila v očiach a pri dotykoch, keď ju hladil po vlasoch a pomaly sa skláňal k jej tvári, nebolo nič jasnejšie než to, že tu kľačí skutočný Cass so všetkými spomienkami, s ktorými sa večer rozlúčil, aby ich mohol opätovane nájsť. Na malý okamih, keď sa už blížil koniec bolesti, si pomyslel, že Yvein ho oklamal a on zomrie, ale nestalo sa tak, znovu sa narodil... * Našla si ma skôr než som našiel ja teba. *Posledné slová vyriekol sklonený nad Tessinými perami takže stačil už len nádych, ktorý prekonal zvyšnú vzdialenosť... pobozkal ju.. alebo sa skôr len zľahka obtrel o jej ústa a až po chvíli bozk prehĺbil natoľko, až sa z neho zrodila túžba a z túžby potreba uspokojiť ju. Ako oheň, ktorý páli telo a myseľ volá o pomoc, tak zúfalo sa jeho ramená ovinuli okolo Tessiných ramien, keď si ju privinul bližšie k sebe a v jedinom dlhom láskaní do jej pier vlieval všetku bolesť a všetku radosť, ktorú cítil... *

*Bolo jedno, že celú noc prebdela, spánok neprichádzal ani v ranných hodinách, keď sa konečne dostala na vrchol stromu. Namiesto neho sa nechala len unášať každou zblúdilou myšlienkou, ktorá ku nej náhle prišla. A jedna bola lepšia ako druhá. Prešla od Arkanov, cez legendu o jedinom z nich, ktorý sa jej zdal sympatický, až po Nisyra. Nechápala, ako sa mohlo toľko vecí zmeniť v priebehu tak krátkej doby. Miatol ju svet, ktorý so sebou nevedome priniesli vesmírny ľudia. Celú dobu pritom neprítomne hľadela na obzor, sledujúc ako hviezdy postupne miznú a nahrádza ich ranné svetlo, striedajúce odtiene dúhy. V iné dni by obdivovala ich krásu, no dnes sa jej zdali len ako súčasť sveta, ktorý k nej patril len do včerajška. Ako keby ich sledovala z vitríny a nemala možnosť užiť si ich skutočnú nádheru, ani pocítiť ich povzbudzujúce lúče na tvári.
S povzdychom sa napokon postavila. Nemohla tu ostávať dlhšie, všetko by bolo len horšie. Preskočila na strom oproti a bez problémov po ňom zliezala dole. Na úrovni poschodia, kde mala byť teraz cudzinka, sa zastavila a vrhla krátky pohľad tým smerom. Čo vlastne čakala? Možno spiacu ženu na jej posteli alebo prechádzajúcu sa so svojimi vlastnými problémami. Ale to, čo sa pred ňou tak náhle ukázalo ju zarazilo. Bola tam len chvílu, no pripadala jej ako večnosť. Oči privrela a zvyšnú cestu na zem takmer celú zoskočila. Rozbehla sa nečujne do lesa, so slzami v očiach. Sama ani nevedela určiť, či boli zo strachu, smútku alebo hnevu. Snáď z každého trochu. Jej vnútro jej stále dokola opakovalo, že to bolo hneď jasné, že od toho ani len nemohla očakávať niečo odlišné. Bola to len jej vlastná hlúposť, ktorá dovolila nechať sa stiahnuť pod hladinu mora. A ťahala ju stále hlbšie a hlbšie, priamo naprieč bezodnou temnotou. Bolelo to o to viac, že tá temnota sa doteraz tvárila ako príjemne vyzerajúci svet, volajúci jej meno, len aby vyskúšala jeho skutočné sny.
Spomalila až pri jazere, aj to len preto, aby dokázala vydať dva dostatočne hlasné dlhé tóny, znamenie pre Rylai. Araen bol nablízku, preto sa ukázal ihneď, cítiac, že niečo nie je v poriadku. Poslušne počkal, kým nasadla a dala mu pokyn na vzlietnutie. Silné krídla sa rozprestreli vo vzduchu a dvomi mávnutiami rozvírili najjemnejší piesok na brehu.* Prosím, už sa nevracajme, *zašepkala mu úplne potichu tesne predtým, ako sa ocitli vo vzduchu.*

*Po jemnom dotyku, keď sa dotkla jeho vlasom si všimla rozdiel, bol iný ako včera večer. No ten rozdiel spozorovala, až keď sa usmial a ona v tom úsmeve spoznala všetko to, čo tak milovala. Lásku, ktorou na ňu hľadel, so všetkými spomienkami na ich prepletený život. Pootvorila ústa, chcela mu na jeho tichý šepot niečo povedať, no umlčal ju spôsobom, akému sa nikdy nebránila. Nechala sa unášať citmi, ktoré tak dlho museli byť potlačované, či už kvôli klonu, ako aj počas posledných dní keď klon odhalili. Ako si ju pevne pridŕžal pri sebe, opatrne ho prevážila dozadu aby zostal na chrbte a spokojne sa usmiala, len čo oddelila ich pery* konečne som mohla zachraňovať aj ja teba* zasmiala sa tichým smiechom, pretože to bývalo pravidelne naopak. Ona bola zachraňovaná a takto sa to aspoň raz otočilo, aj keď to nebolo o nič jednoduchšie, či bez menšieho pocitu strachu, možno práve naopak. Človek sa asi vždy bojí viac o druhého a nie o seba, keď ho miluje. Pri tej myšlienke si náhle spomenula a náčelníkovú dcéru a zahľadela sa Cassovi do očí.* Niryai by nás takto nemala vidieť...* zašepkala a opatrne sa postavila. Nepáčili sa jej city ktoré pociťovala k jej manželovi, no dobre si pamätala na pocit, ktorý zažila, keď si ešte myslela, že miluje Raita. Oznámenie o snúbenici a jej útek na toalety...a aj keď to malo nakoniec najlepší výsledok aký mohol nastať, nerada by Niryai zranila*

* Staré pocity sa v ňom po včerajšej noci obnovili s novou silou zatiaľ čo tu získané spomienky na okamih ustúpili do úzadia. Mal v hlave len obraz Tessinej tváre a prvé miesto kam prišiel po tom ako sa prebral na lúke bola jej izba. Potreboval si overiť či je to naozaj pravda alebo sa s ním len zahráva vlastná pamäť a predstavivosť. A keď sa presvedčil, že všetko je skutočné, keď ovinul ruky okolo hebkého a poddajného tela svojej manželky a jej bozky mu pripomenuli vášeň s akou ju miluje konečne si vydýchol tak, že to ani Tessa nemohla zbadať.
Len potom ako sa od neho odtiahla akoby prerušila tú posadnutosť, s ktorou, keby ho nechala bojovať, podľahol by a bol by ju pomiloval hneď tam a teraz.
S jasným rozumom a s Niryainým menom sa mu začalo vracať triezve uvažovanie ako aj nové pocity, ktoré predtým zaprel a oddelil ich hlboko od svojej pravej podstaty. To bol Nisyro, ktorého sa zriekol a ľútosť ich oboch pretože teraz sa už nedalo vyhnúť tomu, aby Niryai a Tesse neublížil. Tvár sa mu zachmúrila pretože si uvedomil akú veľkú má Tessa pravdu. Na chvíľu zostal mlčky sedieť na kraji postele a prsty oboch rúk si vnoril do svetlých vlasov. Snažil sa uvažovať nad tým všetkým, čo ich teraz čaká odhliadnuc od plánu, ktorý sa mu pomaly začal rodiť v hlave a ktorý mohol znamenať záchranu pre Jacka a Leeho. Jack! Ten hlupák! Vydať sa neznámu planétu len s Tessou a bez nijakého sprievodu bolo číre šialenstvo! Myšlienky mu na okamih odbehli do celkom inej témy, o ktorej sa chcel teraz s Tessou pozhovárať. Po chvíli mlčania zodvihol hlavu a natiahol k nej ruky. Jemne si ju pritiahol bližšie k sebe a priamo zahľadel rovno do očí. * Nechcem ti klamať Tessa. Okrem toho, že si moja žena a matka mojich detí, dosť bláznivá na to, aby ma išla zachraňovať s najväčším bláznom, ktorý sa na Thanatose len môže nájsť...* usmial hoci to urobil tak rýchlo, že sa v konečnom dôsledku ani nedalo povedať či išlo o skutočný úsmev alebo hru svetla a tieňa na jeho tvári.* ...si aj moja priateľka. * bruškami prstov ju zľahka pohladil po hánkach oboch rúk.* Viem, že ako priateľka ma pochopíš hoci ako mojej žene sa ti to možno nebude veľmi páčiť, ale za ten čas, ktorý som tu strávil ako Nisyro sa spočiatku jeho vďaka, že mu Niryai zachránila život začala meniť na niečo hlbšie...* tlmene si povzdychol a najradšej by si teraz jednu vrazil. Keď on a Tessa stáli pred kňazom, ktorý ich sobášil, zaviazal sa v duchu nielen k tomu, že ju bude milovať a chrániť, stáť pri nej nech by sa dialo čokoľvek, ale že jej tiež nikdy nespôsobí bolesť. Zrejme to bol nezmysel predpokladať niečo také, ale nepoznal budúcnosť. Náročky pri rozprávaní oddelil seba od Nisyra akoby išlo o dve rozdielne bytosti hoci obe žili v jednom tele a v jednej mysli. Už len jemu samému sa to ťažko chápalo a nielen vysvetľovalo. Práve sa snažil povedať žene, ktorú miluje viac ako kedy sníval, že bude niekoho milovať ... ako jedna jeho časť bude navždy istým spôsobom zviazaná s týmto miestom a so ženou, ktorá mu zachránila život. Predstierať pred Tessou niečo iné by z jeho strany bola podlosť a ona sama by mohla cítiť, že jej o Nisyrovi a Niryai nepovedal všetko. Tuhšie stisol Tessine ruky vo svojich a možno po prvýkrát od doby, čo sa poznali mohla vidieť v jeho očiach tú zraniteľnosť a prosbu, ktoré sa v sebe po toľkých rokoch sklamaní naučil potláčať a prekrývať zdanlivo bezstarostným úsmevom.* Som zmätený Tessa a nebudem ti zazlievať ani to ak sa aj ty cítiš rovnako, ak si na mňa nahnevaná alebo dokonca sklamaná.. Je to akoby som mal v sebe dve duše, ktoré milujú dve odlišné ženy, teba a Niryai. * Priznal to, čo ani pred Niryai nepovedal nahlas hoci včera večer obaja veľmi dobre vedeli o čom sa rozprávajú. Odrazu mu však hlas spevnel.*.. ale viac než si čím môžem byť kedy istý je to, že som viac Cassom ako Nisyrom, že moja láska k tebe sa nijako nezmenila...* Netušil či má ďalej hovoriť alebo teraz odísť a nechať Tessu porozmýšľať nad tým, čo jej povedal. Musel jej to povedať a sám sa mal ešte s mnohým vyrovnať, ale nemyslel teraz na seba. Myslel na Tessu, na ich deti a na Niryai... a nemohol zabudnúť ani na to, čo teraz hrozí ich priateľom.* Prepáč ak som ti ublížil Tessa, nikdy som to nechcel...

//dear, idem ti asi trochu pozmeniť pôvodný plán //

Araen dlho plachtil vysoko vo vzduchu. Svet sa odtiaľ zdal byť len malým a úplne bezvýznamným miestom. Lúky a jazerá sa spájali do akýchsi neurčitých šmúh a hory nadobúdali úplne iné odtiene. Dokonca aj suché oblasti sa zdali byť plné skrytých farieb, ktoré na zemi nie je vidieť. Akoby výška dokázala oddeliť skutočný život od toho, ktorý by si priala mať.
Hlavu mala opretú o krk Rylai a krajinu pod sebou vnímala len čiastočne. Namiesto nej videla pred sebou obraz predchádzajúceho dňa, akoby ho prežívala znovu. Jej myseľ sa ho nechcela vzdať, nech sa snažila ako len chcela. Uvedomovala si, že ju ovládol strach, presne ten, ktorý bol v zemi plnej predátorov tým najhorším spoločníkom. Bála sa toho, čo príde, až zosadne z araena a bude sa musieť postaviť proti svojmu problému, rovnako ako sa bála, že potom nastane deň, keď si nikto z nich ani nespomenie... Po tvári jej stále stekali slzy. Časť z nich kvôli chladnému vetru, ktorý v týchto výškach vládol, a časť kvôli jej myšlienkam. Súťažili medzi sebou, ktorých bude viac, a ktorým sa podarí dostať sa až na zem. V hlave sa jej náhle zrodil nápad, ktorý bol úplne odlišný od predchádzajúcich. Vedela, že jej otec by ho ihneď odsúdil, ak by mal príležitosť si ho vypočuť, no vôbec sa tým nezaoberala.* Ri, poďme dole. *ozval sa nečakane tichý hlas. Rylai ihneď poslúchla. Cítila, že to nie je v poriadku, no neprotestovala. Podľa pokynov, ktoré dostala, mierila smerom k púšti.* Prepáč mi to *šepkala jej, kým sa približovali* môžeš odtiaľ hneď potom odísť...
*Araen čoskoro pristál na veľkej skale. Pohladila ho po veľkom krku, poďakovala sa a poslala ho preč. Vedela, že horúci vzduch v púšti nemá Rylai rada, nechcela ju tu preto trápiť. Predsa len bola vodným a vzdušným tvorom a nie nejakým vysušeným miestnym plazom. Pri odchode hlasno zaprotestovala, no poslúchla. Niryai počkala, kým zmizla jej priateľka z dohľadu a prešla o pár metrov ďalej. Jej sťažnosť jej prišla vhod, všetci v okolí, ktorí netrpeli hluchotou budú presne vedieť, kde je. Arkani mali hneď vedľa zopár zo svojich úkrytov, ktoré si náhodou všimla, keď v noci lietavala s Analaiom po okolí. Nikdy by nepovedala, že sa k nim vyberie len tak sama, no dnes jej to prišlo vhod. Posadila sa na široký kameň, ignorujúc spaľujúce poobedňajšie slnko.* Wargan! *jej hlas, teraz pripomínajúci skôr vrčanie, sa rozniesol ponad piesok. Suchý vietor sa s ním ešte chvíľu pohral, kým ho vzal za duny. Uvažovala protom, koľko môže trvať Arkanským bojovníkom, kým sa zhodnú, že jediná žena s minimom zbraní pre ne nie je hrozbou a vylezú zo svojich úkrytov.*

* Viem, že ako priateľka ma pochopíš hoci ako mojej žene sa ti to možno nebude veľmi páčiť... MOŽNO nebude veľmi páčiť? V duchu si opakovala jeho slová, ktorými začal svoje rozprávanie, zatiaľ čo ona mala chuť ulčať ho a zabrániť mu dorozprávať jej to čo má na srdci. Samozrejme že to nespravila, žiť len v polopravde by sa jej nepáčilo, rovnako ako sa jej nepáčilo ani priznanie, ktoré mu vyšlo pred pár sekundami z úst. Neprerušila ho ani jediný raz, zachovala si navonok pokojnú tvár, aj keď vnútro bojovalo s panikou, bolesťou i chuťou vstať a ísť na vzduch, urobiť niečo, čím tie pocity dostane zo svojho vnútra preč. Lenže len sedela a počúvala, vediac, že keď skončí, bude to bolieť, naozaj bolieť. V jednom mal však pravdu, ako priateľka to dokázala pochopiť. Dokázala by si to predstaviť a prijať možnosť, že človeku sa to môže stať. Lenže ona bola nielen jeho priateľkou ale i ženou, ktorej pocity v nej nateraz vyhrávali, aj keď mlčala, akoby prišla o jazyk.
Je to akoby som mal v sebe dve duše, ktoré milujú dve odlišné ženy, teba a Niryai. Čo vlastne chcel alebo dúfal že spraví? Povie že je to v poriadku, akoby teraz nemala myslieť nato, že miluje okrem nej aj inú ženu? Možno to bol Nisyro, no Nisyro bol on, bol niekde v jeho vnútri a miloval Niryai. Ako môžu dve duše nažívať v jednej mysli a milovať dve ženy bez toho, aby navzájom nepreklínali tú druhú? Tak čo teda mala povedať, keď pri každom bozku ktorý by mu teraz mohla dať by on mohol myslieť na Niryai. Vrátia sa a jedna jeho časť ju bude nenávidieť za to, že sa tam zjavila, vrátila mu spomienky a pripravila ho o šťastie, ktoré by možno bolo ešte väčšie s Niryai v ich pokojnom svete, zatiaľ čo u nich stále len riešil problémy na lodi, bojoval a sledoval, ako niekto umiera. Čo ak by tu bol naozaj šťastný? Mala chuť plakať, no neplakala. Nemohla, nič to neriešilo a Jack s Leem potrebovali ich pomoc.
.. ale viac než si čím môžem byť kedy istý je to, že som viac Cassom ako Nisyrom, že moja láska k tebe sa nijako nezmenila... Trpko si vo svojom vnútri vzdychla. Bodaj by bol viac Nisyrom, ktorým bol dva týždne a Cassom celý život. Hlúpe dva týždne ktoré stačili aby sa mu do života vplietla iná žena. Vedela, že musí niečo povedať, kým tam tak kľačal a čakal na hocičo, čo by spravila. Vedela však aj to, že jej slová by ho teraz mohli zraniť, akoby sa on z toho čo sa deje tešil...* neviem čo ti na to povedať Cass, je to niečo proti čomu nemám moc bojovať. Nemôžem zabrániť aby si v sebe necítil Nirysa a neviem ako sa cítiš. Snažím sa to pochopiť a ako priateľ ktorý ti má pomôcť chápem v akej situácii si, necítim zlosť, lenže ako tvoja žena neviem ako si to predstavuješ. Budeš vedľa mňa v noci ležať a nad kým budeš uvažovať? Nadomnou, alebo ked bude Nirysao v teme mocnejší nad Niryai?* mohol cítiť že jej slová sú bez zlosti ani že mu nechce ublížiť tým čo hovorí. Ona naozaj bolesť cítila, no nateraz ju potlačila príliš hlboko, aby ju mohol registrovať. Nevidela nijaké riešenie a nemala čas nad tým premýšľať...*

* Hoci sa Tessa snažila ukryť pred ním bolesť poznal ju príliš dobre na to, aby ho jej nič nehovoriaca tvár presvedčila. Sám najskôr cítil zmätok a silnú túžbu, aby ho Tessa pochopila, aby ho brala takého ako predtým pretože tak sa v skutočnosti cítil aj teraz. Nisyro bol ako človek, ktorý prežil okamih života v jeho tele a hoci má svoje vlastné spomienky a city viazané na toto miesto a k Niryai nijako tým neovplyvňuje jeho samotného pretože inak boli objala celkom iní. Chcel o tom Tessu presvedčiť, bola to jeho silná potreba pretože v istej chvíli cítil strach z toho, že to všetko pekné, čo bolo a stále je medzi nimi dvoma sa teraz môže pokaziť a ako muža, ktorý nemal dobré skúsenosti z minulosti ho tá predstava straty ďalšieho dôležitého človeka v jeho živote vskutku vydesila ako malého chlapca. Ale potom si uvedomil niečo veľmi dôležité.. čím viac by sa Tessu snažil presvedčiť o svojej láske len slovami, tým menej by si v skutočnosti mohla byť istá tým, že ich myslel vážne. Vždy by tu bolo prítomné.. „čo ak“ ..namiesto viery a presvedčenia. Opäť v sebe precítil lásku k Tesse, od tej najstaršej spomienky až po dnešok takže v jeho vyžarovaní ani v konaní či v tóne hlasu, keď prehovoril nebolo nič, čo by svedčilo o opaku alebo zaváhaní.* Nemá zmysel si niečo predstavovať Tessa pretože vždy to budú len predstavy a nie skutočnosť. Ak chceš vedieť na čo myslím tu a teraz, čo cítim tu a teraz ukážem ti to...* Hlas sa mu postupne stišoval až zanikol v záplave zlatistých vlasov, keď sa sklonil a s privretými očami pobozkal nežne Tessu na oba spánky. Rukou šikovne odhrnul niekoľko pramienkov z jej šije, aby tak urobil miesto svojím perám a bozkom, ktorými ju začal láskať tak ľahko akoby sa jej ani nedotýkal, predsa však nemohlo byť nič skutočnejšie. * Myslíš si, že sa ťa to dotýka Nisyro? Myslíš, že pri tom...* rukami jej pozvoľna prechádzal po tele až kým jednou nezašiel pod oblinku jej ňadra a druhou nevykreslil líniu chrbta až k pásu kde si ju bližšie pritlačil k svojím bokom. *..cítim túžbu po niekom inom? Som to ja Tessa, poznáš ma povedz mi sama.. myslíš si, že teraz necítim len a len teba?* dych sa stal trhaným, keď cítil Tessu tak blízko seba, jej oči upreté na jeho tvári a pery vábivo volajúce po bozku.* Povedz mi to.* naliehal s vlastnými perami tak blízko jej hoci ju nepobozkal aj ked nebolo nic jasnejsie nez to ako rad by to urobil. Chcel len pocut jej hlas.*

*Slabučko si vzdychla. Napriek únave, ktorú neprekonalo ani to málo spánku ju dokázal prebrať k životu a aj keď pocítila potrebu pobozkať ho, dotknúť sa ho tak ako to túžil on, prekonala samú seba. Stačil ten jeho letmý dotyk, byť tak blízko jeho tela. Bolo to dávno čo boli takto blízko, posledné týždne s klonom....teraz toto. Mal však v niečom pravdu. Dotýkal sa jej, túžil po nej a nemyslel na Niryai, bola tu len ona, videla to v jeho očiach.. Ona nepochybovala o jeho láske, o tom že ju skutočne miluje, no stále sa jej v mysli točila jedna veta ktorú povedal a ktorá spustila lavínu jej myšlienok. Privrela oči, oprela si čelo o to jeho a prehovorila tichým hlasom* Cass vieš že ťa milujem. Nikdy by som sa ťa nedokázala vzdať, vždy by som bojovala za to aby si bol pri mne a verím tomu, že myslíš len a len na mňa. Ale ty sám si mi povedal vetu, ktorá mi v hlave nedá pokoj a to, že máš v tele dve duše, ktoré milujú odlišné ženy. Mňa a Niryai.* bola zmätená, veď len pred chvíľočkou jej to v podstate chcel vysvetliť, že jeho časť miluje ju.* čo ak by som tu teraz nesedela a prišla by a pobozkala by ťa. Čo by spravila časť tvojej duše ktorá ju miluje?* otvorila oči a pozorne sa mu zahľadela do očí. Bola to prostá otázka, alebo sa aspoň jednoducho vyslovovala. Ako povedal, poznala ho, vedela že túži po nej a on musel v jej pohľade cítiť že ho miluje, no vo vzduchu cítila otázku ktorú mu položila.*

/ to nevadí aspoň si to môžeme urobiť trochu zaujímavejšie /


* Slnko sa horúčkovito opieralo do rozpálených líc púšte. Suchý vietor prichádzajúci od západu dvíhal do vzduchu víriace sa mračná piesku a presúval ich z jedného previsu na druhý, úzkymi púštnymi roklinami, vysokými hrebeňmi .. nespočetné množstvo zrniek sa obtieralo jedno o druhé a na mieste kde zdanlivo vládla len smrť a ničota sa medzi zemou a bezoblačným nebom ozývala jeho pieseň, Nikhé – Hlas púšte.
Na hrebeni jednej z najvyšších dún nehybne stáli dvaja arkanskí strážcovia. Voľné konce sathi im vietor skrúcal okolo tiel takže z diaľky pripomínali dravcov, ktorí s roztiahnutými krídlami oddychujú na zemi. Jedine tmavé a prenikavé oči im svietili z bledých tvárí, pohyb zreníc naznačoval, že nie sú kamenné sochy, ale živí ľudia...
- Innu ashai! – zvolal náhle muž oblečený v tmavomodrej sathi s vejárom hlbokých vrások okolí očí a zodvihol ruku k nebu. Druh stojaci po jeho boku sa strhol a chvíľu trvalo kým sa jeho zrak prispôsobil jasnému blankytu oblohy, kým spozoroval tmavý, rýchlo sa približujúci bod... Teraz už obaja hľadeli jedným smerom, napätí viac než zvyčajne, nehybní viac než predtým. Neprehovorili až do chvíle kým mladší z dvojice arkanských strážcov odrazu sklonil hlavu a nepadol tvárou k zemi.
- Sarynx, Sarynx Numithaj. – šepkal stále dookola v jednom rytme s trhanými pohybmi ako sa klaňal tým smerom, ktorým k nim letel Vodný drak. Možno by si ani nevšimli to dievča, okúzlení posvätnou bytosťou zo Zasľúbeného sveta, ale vtedy sa ponad duny rozľahol jej mladý zvučný hlas. Rýchlo pozreli na seba, volala Wargana, ich veliteľa, ich pána a čoskoro aj nového kráľa.
- Kathaj thu Wargan Teo´Mar. Salhim thu Sarynx Numithaj anari Siharei, anari o Niryai. – vzrušený hlas staršieho Arkana zaúčinkoval na jeho druha takmer zázračne. Prestal sa klaňať Sarynxovi, vrhol naň ešte rýchly pohľad plný bázne a potom sa spustil po chrbte púštnej duny akoby bola morskou vlnou, v ktorej mohol plávať. Rozkaz znel jasne a on sa nezastaví kým svojho pána neinformuje o nečakanej návšteve....


Karim, pretože tak sa volal starší z arkanských strážcov, vedel, čo je jeho úlohou. Cítil vzrušenie ako už dávno nie pretože v jeden deň mal možnosť vidieť bájneho Sarynxa a čochvíľa sa pozrie aj do očí Niryai, dcéry kmeňa Siharei. A hoci pochádzala z nepriateľského klanu, aj do púšte horúci vietor zavial chýry o jej kráse a vznešenosti. Možno preto nebude pre jeho pána veľkou obeťou, keď s ňou spojí svoju krv. Bojoval po jeho boku už v mnohých bitkách, a preto poznal tú Warganovu túžbu, takmer posadnutosť, podrobovať si nepriateľa, aby pred ním kľačal pokorený a vydaný mu celkom napospas.
Karim sa tuhšie zahalil do svojho sathi , prikrčil sa k zemi a prsty zaboril hlboko do rozhorúčeného piesku. Ticho zašeptal niekoľko nezrozumiteľných slov v jazyku staršom než bol arkanskí, starší než jazyk kmeňa Siharei...


Piesok, ktorý donedávna víril len poryv vzduchu sa v diaľke začal zvláštne vlniť akoby sa pod jeho nánosmi pohybovalo niečo obrovské a rýchle... a každou sekundou sa to čoraz bližšie približovalo k miestu kde stála Niryai. Z ničoho nič, skôr než by si mohla uvedomiť, čo sa to deje, sa zem len pár metrov pred ňou otvorila a z trhliny k nebu vychrlila obrovská sila celé prúdy piesku. Výjav mohol pripomínať výbuch gejzíru keby tu v blízkosti bola čo i len kvapka vody a medzi zlatistými zrnkami sa z veľkolepej výšky nerútilo mohutné, takmer beztvaré telo. Bolo pozdĺžne, pokryté tmavými zrohovatenými šupinami a keď sa tento gigant pripomínajúci červa zvalil do horúcich perín piesku ozval sa hlboký dutý ston. Na moment sa nehýbal akoby ho pád z tej výšky ochromil, ale potom nečakane zodvihol jeden koniec tela, ktorý mal predstavovať hlavu a otočil ju Niryainým smerom. Otvorila sa pred ňou papuľa, dosť široká na to, aby naraz prehltla štyroch dospelých mahongov, kruhovite vyplnená dlhými ostrými ihličkami, zubami... Opäť sa ozval ten charakteristický dutý ston, ktorý nevydával nijaký iný tvor na svete len Ytru, Púštny červ. Karimova postava, keď skĺzol z jeho chrbta, sa zdala byť oproti nemu taká smiešna a zanedbateľne malá, že bolo takmer nepochopiteľné ako taký veľkolepý tvor môže poslúchať jeho rozkazy. Ytru však zavrel mohutné čeľuste akonáhle mu Karim ticho pošepkal rozkaz v jeho reči. Potom vykročil v ústrety dievčine no nevytiahol zbraň, obe ruky mal založené v širokých rukávoch sathi, prenikavým pohľadom čelil jej očiam. Prišla do púšte sama, volala Warganovo meno, bolo teda jasné, čo chce a on, Karim, tu bol na to, aby jej splnil to pochabé želanie.
- Mitha Niryai´Sihara na. – kývol rukou tým smerom kde na piesku spočívalo telo púštneho Ytru, volal ju k sebe, naznačoval, aby prišla...
- Wargan ganai tha...-

* Chvíľu mlčal, čelom opretý o jej čelo a s perami tak blízko, že bozk oddeľoval už len jeden hlbší nádych a ... Tessina otázka. Trochu sa od nej odtiahol, ale len natoľko, aby mohol pozrieť do tých smaragdových očí, ktoré sa teraz na neho upierali s takou neistotou, so strachom?* Tessa..* zašepkal zoberúc jej ruky do svojich širokých dlaní kde sa takmer strácali. Pokožku mal drsnú, zjazvenú, ale dotyky jemné, hladivé...* .. čo by sa stalo, keby ma Raito pred rokmi nepoveril tým, aby som na teba dohliadol? Čo by sa stalo keby si bola poslušná a zostala v paláci alebo keby som ťa potom nebol zviedol? * Veľmi dúfal, že Tessa pochopí, čo jej tých chcel povedať. Bolo zbytočné uvažovať nad tým, čo by sa stalo keby. Sám to nevedel, a tak nemohol odpovedať na túto jej otázku.* Jediné, čo má teraz zmysel, jediné, čo je skutočne dôležité je to, že si prišla, aby si ma našla. Keby si to nebola urobila nikdy by som nepocítil túžbu spomenúť si na svoj predchádzajúci život pretože som v ňom na okamih spoznal príliš veľa bolesti a toto je miesto plné pokoja a mieru. Ale ty si tu. Cítiš aké je to dôležité? Keď k tebe večer prichádzam, keď si k tebe líham unavený... Ty si mojím mierom ešte si to nepochopila Tessa? Ty a deti ste mojou jedinou rodinou. * náhle akoby si spomenul na niečo, tvár mu preťal hlboký tieň, a tak rýchlo obrátil tvár k oknu. Iba jeho profil sa rysoval pred Tessinými očami. Prečo sa jej to tak ťažko vysvetľovalo? Prečo mal strach z toho, že ju môže jediným nevhodne zvoleným slovom zraniť natoľko, že nikdy nezabudne? Iba chcel, aby vedela, čo sa v ňom za tých niekoľko týždňov odohrávalo. Čo je to láska? Čo to znamená milovať? Alebo je to vari vždy jedno a to isté? Taká hlúposť! Predtým než sa oženil s Tessou sa stýkal zo ženami, prežíval s nimi niečo, čo by sa mohlo nazvať vášňou viac ako láskou aj keď v ňom potom vždy ostala tichá spomienka. Každý ich mal a tieto spomienky boli ako film kde si už človek nepamätal, že on sám v ňom hral hlavnú rolu. Mal ich uzamknuté niekde v sebe až kým stratil potrebu vracať sa k nim pretože tváre a city vybledli alebo sa preskupili. Nisyro miloval Niryai, ale nebol skutočným Cassom. Skutočný Cass ju poznal rovnako dobre, ale pokladal ju iba za veľmi blízku priateľku, ku ktorej bude navždy cítiť vďaku za to ako veľmi mu pomohla. Tesse patrilo celé jeho srdce a akonáhle si spomenul na minulosť Nisyro sa musel vzdať nádeje, že by mal niekedy šancu vtiahnuť doň aj obraz Niryai. A práve to bolo to, prečo Cass cítil taký pocit viny, vedel, že on sám nemôže dať Niryai lásku a hoci má spomienky oboch, svoje aj Nisyrove, to čo v ňom skutočne víťazí je jeho pravá podstata. Tušil, že Niryai to pochopila, vedela, že odíde.. ako sa to všetko skončí... pochopila to možno skôr než on...*

*Čo by sa stalo, keby sa to bolo stalo. Nikto nevie. Budúcnosť bola vždy hmlistá a kroky ľudí tak neisté a často krát nesprávne, močiace sa v bahne bolesti či svojich vlastných chýb. Vedela, že rozmýšľať nad tým čo by sa mohlo stať by nemala. Bolo to zbytočné a prinášalo to zbytočné utrpenie zo strachu z vecí, ktoré sa nemuseli stať a väčšinou sa ani nestali. Boli to len obavy, ktoré sa zarývali hlboko do vnútra osoby a ak s nimi nebojoval, dokázali ho pohltiť, vyvolať v ňom smútok, ktorý vlastne nekorenil v ničom reálnom, len vo fikcii.* len si nefandi...to s tým zvádzaním bola aj moja zásluha* konečne sa ušknula. Nechať mu celú zásluhu zo zvádzania? Zjavne si už nespomínal nato, ako sa snažila keď ju krámil a zámerne sa dotýkala perami jeho prstov. Na zvádzaní sa podieľala aj ona. Otočila mu tvár k sebe, chvíľku sa mu dívala do očí a napokon ho pobozkala nežným bozkom, plným citu.*Milujem ťa Cass* zašepkala mu potichu do pier s privretými viečkami a čelom opretým o to jeho. Ona chcela bojovať proti červíkovi obáv, ktorý by ničil jej najväčšie šťastie. Pochybnosti neboli skutočnosť a ani sa na ňu nemali premeniť. V duchu si tieto slová pár krát zopakovala a schúlila sa ku Cassovi, vediac, že nebude potrebovať preklad toho, že je to všetko v poriadku.*vedela som že ťa tu nájdeme, len dúfam že nebudeš Jacka karhať...* otovorila oči, spomenúc si na Jacka. Vedela si predstaviť akú hubovú polievku od Cassa dostane, len čo budú všetci v poriadku a v bezpečí.* prinútila som ho...v podstate...* nebola to síce pravda ako taká, ale tak bola neoblomná a čo s ňou už mal robiť? To však neznamenalo, že chcela aby si to teraz za ňu zlízol.*

*Kým čakala na slnku, napadlo ju, čo si vlastne predstavuje, že tu dokáže. Wargan bol u nich známy svojou neústupčivosťou, uvažovala preto, ako ho presvedčiť, aby im dal všetkým pokoj. Bolo to vôbec možné? Chcela veriť, že existuje niečo, čo ho presvedčí, aby nechal zajatcov aj ju ísť, no pochybovala o tom stále viac. Nemohla predsa dovoliť, aby spojil ich krv. Len čo by sa z nej stala Moaite, získal by nárok aj na ich územie. Dokonca by sa mohlo stať, že by ju chcel otec vykúpiť výmenou zaň. Jedna možnosť bola horšia ako druhá, radšej by sa otrávila, ako by mal trpieť ľud a ona ostávať v jeho prítomnosti. Takže mohla už len dúfať, že sa jej podarí utiecť, len čo bude Nisyro a jeho priatelia preč.
Náhly pohyb piesku v púšti pre ňu nebol ničím prekvapivým, avšak len do doby, kým sa neukázal púštny červ. Na tvári sa jej takmer objavil úsmev, keď na chvíľu zabudla skutočný dôvod, prečo sem prišla. O týchto tvoroch počula len príbehy, nikdy žiadneho nevidela naživo. Dokonca občas pochybovala, či nie sú len výplodom fantázie najstarších bojovníkov, ktorí tvrdili, že ich vídavali na svojich cestách. Podľa jednej z najstarších legiend, boli títo obyvatelia púšte na planéte už za čias katangov - morských obrov, a zatiaľ čo živočíchy v oceánoch boli pohltené časom, v púšti fungovalo všetko bez zmeny, až do teraz.
Len čo nenápadným pohybom striasla z vlasov zopár zrniek piesku, ktoré Ytru rozvíril do poveria, a prekonala nutkanie dotknúť sa jeho nezvyčajne tvarovaných šupín, elegantne prešla za Arkanským mužom. Cestou k nemu mu hľadela do očí, akoby skrz ne dokázala nahliadnuť až do jeho duše a urobiť si tak názor založený na skutočnosti a nie len nič nehovoriacich slovách.* kareth’ ashra re, *ozvala sa napokon jeho vlastnou rečou. Arkanský jazyk ju učili až ako dieťa, no až teraz mala príležitosť konečne zistiť, koľko z neho neovláda poriadne. A mohla len prosiť Aharei, aby na ňu nikto z nich nevytiahol nejakú obmenenú verziu.*

* Vietor rozvial okolo Karimovho tela husté záhyby sathi takže svojou nehybnou postavou pripomínal sochu, o ktorú sa zachytil kus vlniacej sa tmavomodrej tkaniny. Jediné, čo sa dalo jasne rozoznať na jeho tvári boli oči a úzky pásik bledej pokožky okolo nich , ktorú mu nezahaľovala tunika. Zdalo sa, že po Niryainých slovách sa mu v tmavých zreniciach zachytilo nefalšované prekvapenie. Ibaže dať to pred ňou najavo by znamenalo otvoriť svoju myseľ pre slabosť, tá sa v krátkej chvíli mohla zmeniť na nepozornosť a od nej bol už len krôčik k vážnemu pochybeniu. Cítil prenikavý pohľad tharíe, dcéry nepriateľa, na svojej tvári, nepáčilo sa mu ako si ho prehliada, ako sa snaží vniknúť do jeho duše takže sa pred ňou uzavrel a voľný koniec svojej sathi si prehodil cez ľavé rameno. Vtedy sa ukázalo, že okolo bokov má opásaný kožený pás a za ním v puzdre založenú dýku. Nezdalo sa, že by dychtil ovinúť okolo jej rukoväte dlaň, ale jeden neopatrný pohyb by ho k tomu predsa len mohol dohnať.
- Ashra nhei... Som len sprievodca, ktorý ťa bezpečne dostane k tomu koho voláš. Môj pán nech rozhodne o tvojom Anraá.- Karimova brada sa dotkla hrude akonáhle dopovedal poslednú vetu v akomsi rýchlom náznaku úcty. Potom hlavu poznove zodvihol a obrátil sa k púštnemu červovi. Vystretou dlaňou ho najskôr pohladil po šupinatej pokožke, zaprel sa do jej výstupkov až kým šikovne nepreliezol na vrch Ytruovho chrbta. Polovicu tela mu teraz zakrývala jedna z mohutných zrohovatených šupín, keď pozrel dolu na Niryai a pohľadom jej naznačil, že má urobiť to isté. Ytru, ktorý cítil Arkana na svojom chrbte otvoril obrovskú papuľu, v oslepujúcom slnku sa zaleskli ostré zuby tenké ako ihlice, akoby sa už nemohol dočkať chvíle kedy sa opäť zaryje hlboko do piesku.*