MILETEA

• Rozbehol sa priamo za Niryai a nevšímal si viac bojovníka, ktorý ranený niekam zmizol. Nepredpokladal, že by sa sem tak skoro vrátil, ale predtým sa stihol ešte pomstiť.* Niryai!* zakričal, keď sa mu stratila z dohľadu a tvár sa mu stiahla obavami a strachom o ňu, keď videl ako sa zimnične chveje. Priskočil k nej chytiac jej tvár do svojich dlaní a priblížil si ju k svojej. Na pokožke líca ho šteklil jej spomaľujúci sa dych, keď mu šeptala nezrozumiteľné slová. Domov. To jediné jasne rozumel a potom ešte smer cesty. * Zoberiem ťa domov Niryai. Tam sa vyliečiš, nedovolím ti zomrieť... nie...* Nečakal už na nič, zodvihol Niryai na ruky a na chvíľu ju ešte zaniesol dovnútra chatrče položiac ju na posteľ. Potreboval vodu, nejaké oblečenie a zbrane, ale všetko, čo tak narýchlo pozháňal bola len jediná fľaška naplnené priezračnou chladivou tekutinou, deka prehodená ako pelasť na druhej posteli a arkanský nož, ktorý vytiahol z mŕtveho tela. Zobral deku a dýkou urobil do látky dva otvory, cez ktoré mohla Niryai prestrčiť ruky. Pomohol jej obliecť sa, zobral všetky veci, ktoré si už predtým vyhliadol a na rukách odniesol Niryai až na zem. Takto, v náručí s ňou sa vnoril do hustého rastlinstva.* Niryai hovor mi o svojom domove.. nesmieš zaspať...* žiadal ju hlasom, v ktorom sa aj napriek všetkým snahám predsa len ozývali obavy, ktoré o ňu mal. Nepoznal ten diabolský jed, ktorý vdýchla, ale bolo vidieť, že na ňu rýchlo účinkuje.*

*Popri naháňaní toho mumáka sa snažila vymyslieť dôvod, prečo sa na nich vlastne nevykašlal. Nevyzeral ich prítomnosťou nadšený, tak načo im pomáhal? Aké mal s nimi plány? Myšlienky ustali, keď tunajšieho dobehli a on ich začal maskovať. Teda, začal Jackom a Tessa sa len ušknula, keď sa od neho začal šíriť nepríjemný zápach. Naivná nebola, takže vedela, že ona bude o malú chvíľu smrdieť rovnako, ak nie horšie. Pár krát otočila hlavu dozadu, počula neznámy zvuk toho čo ich prenasledovalo, no nech to bolo čokoľvek, nebolo to dosť ďaleko. Túto myšlienku jej potvrdil aj Mumák, keď ju bez varovania ťahal do inej skrýše. Možno by čakal že bude krútiť nosom nad tým smradom, no už len zo sebaúcty by to nespravila, nebola nijaká bábovka, ktorú zloží taká maličkosť. Sama si začala rozotierať po tele zapáchajúcu hubu, veď čo by človek nespravil pre svoju záchranu? A okrem toho musela nájsť Cassa a vrátiť sa k drobčekom. Bolo toho veľa čo bolo treba, nemohla sa tu nechať odchytiť ktovie čím, radšej bude poslúchať Mumáka, Cass jej za to stojí. Všimla si však, že on sa nenatiera, zato ju ženie do dutiny, nech zalezie. Na tvári sa jej zjavil škodoradostný úsmev keď vystrekla tekutinu na jeho čelo a nos.* tam máš Mumák...* vyplazila jazyk, aj keď v očiach chýbala zvyčajná veselosť, ktorú vyplazovanie jazyka zvyčajne sprevádzala. Nečakala na jeho možnú reakciu, len zaliezla do dutiny, snažiac sa čo najmenej dýchať, veď ktovie čo ich to prenasleduje...*

//presuny dohodnuté priama reč kurzívou = rozprávanie sa v jazyku kmeňa//


*Niekde pomedzi tú tmavú zábranu, ktorá sa jej vytvárala pred očami, si uvedomovala jeho prítomnosť. Zdal sa jej tak blízko a zároveň stále vzdialujúci sa. Ani si nebola istá, či to je skutočnosť alebo halucinácie spôsobené jedom a zmätenou myslou. Chvíľu ešte mrmlala niečo vo svojom jazyku, kým úplne nestratila vedomie.*
.....
*Analai, ktorý mal dnes v noci na starosti stráž západného vstupu, si ako prvý všimol prichádzajúceho hosťa s niekým, zjavne v bezvedomí, ak nie mŕtvym. Natiahol tetivu luku a čakal, kým sa priblížia bližšie. Uvažoval, či to nie je nejaká pasca Arkanov, ktorým sa podarilo zabiť niekoho z ich ľudu a teraz sa pokúšajú dostať sa medzi nich. Zameral sa preto na podozrivého, všímajúc si každý detail. Pokožku mal o dosť tmavšiu ako Arkani, dokonca sa mu zdalo, že aj jeho vlastná by bola v porovnaní s tou jeho svetlou. Na ramene nevidel žiadne tetovanie, ktoré by vedel priradiť niektorému z kmeňov zemských obyvateľov. Ak teda nebol ani Arkan, ani jeden z nich, odkiaľ mohol pochádzať? Zrak mu padol na osobu, ktorú niesol. Zelené tetovanie, znázorňujúce liečiteľa, dlhé hnedé vlasy, patriace žene. Oči sa mu rozšírili, šíp vrátil na pôvodné miesto a rýchlejšie, ako by si stihol cudzinec uvedomiť, zoskočil zo stromu priamo pred neho, čím mu odrezal cestu. Vytiahol dýku a pripravil sa na možný útok.* Anu kerei´ha asaa? *zavrčal naňho, neustále netušiac, čo od neho môže očakávať. Niryai vyzerala byť v bezvedomí, no ak bola otrávená, nevydrží takto dlho. Rozhodol sa preto nečakať na odpoveď, obehol ho zozadu a kývol mu hlavou, akým smerom sa má ďalej vybrať. Doviedol ho až k Stromu Poznania, ukrývajúceho sa uprostred neuveriteľne rôznorodého, exotického porastu, na ktorom býval prvý liečiteľ. Zavolal naňho v ich jazyku, a napriek tomu, že bola ešte stále noc, takmer okamžite sa objavil medzi konármi. Hneď ako zoskočil až dole, vzal si od cudzinca svoju dcéru a prezrel jej oči. Na tvári sa mu mihol ustarostený výraz, takto mohla vyzerať jedine otrava od Arkanov.*
-Čo sa stalo? *obrátil sa na Analaia.*
-Neviem, priniesol ju ten cudzinec, doteraz mi na nič neodpovedal.
-Vráť sa na stanovisko, jeho nechaj tu. Otrávili ju podzemní ľudia, môžu byť nablízku. Zobuď aj svojho prvého. *Analai poslušne kývol hlavou a odbehol preč. Moaite si uvedomoval, že tento človek môže byť rovnako dobre špión, ako aj vesmírny cestovateľ, akého tu už mali aj predtým. Avšak prvý Siaree predpovedal príchod návštevníka, strateného nie len na ich planéte, ale aj v samom sebe.*
-Poď so mnou hore. *ozval sa zrazu vo vesmírnom jazyku, ako ho tu volali. Cudzincovi venoval len krátky pohľad, a obehol mohutný strom zozadu, kde sa ukrýval špeciálny vchod, vďaka ktorému nemal nikto problém dostať sa až na vrchol. V celej osade boli kvôli bezpečnosti len tri stromy, ktoré poskytovali možnosť dostať sa do výšky. Všetky starostlivo chránené. Niryai opatrne vyniesol až hore, obehol východ, ležiaci takmer tridsať metrov nad zemou a spájajúci ostatné obydlia s týmto, až do kruhovej miestnosti, ktorá obopínala kmeň stromu a ťahala sa takmer celou korunou. Nad nimi sa nachádzali ešte ďalšie štyri poschodia, určené pre rodinu a učencov prvého.
Dcéru položil na niečo pripomínajúce posteľ a oltár zároveň a prešiel ku stene, ktorú lemovalo živé drevo, rastúce takmer úplne vodorovne, vďaka čomu slúžilo ako odkladací priestor. Kým prvý Moaite vyberal prísady, ktoré potreboval, spomedzi ostatné koruny stromov k nim prenikol zvuk znejúci podobne ako bubny, spolu so zopár ďalšími miestnymi nástrojmi. Do toho sa pripojilo tiché smutné spievanie vtákov Areshi, ktoré žili s kmeňom, napriek tomu, že po celú dobu boli slobodné a mohli kedykoľvek odletieť.*
-Obrad, pre jej vyliečenie. Areshi cítia nešťastie kmeňa, s ktorým žijú. *ozval sa smerom k cudzincovi, tušiac, že nebude vedieť dôvod, prečo sa niečo také okolo nich odohráva. Na presnejšie vysvetlenie bude snáď čas aj neskôr...
Len čo v miske zmiešal všetky potrebné prísady, vrátil sa k svojej dcére. Časť zo zelenej hmoty jej nechal rozpustiť v ústach, zbytok natrel na zatvorené viečka. Spoza oltára vytiahol veľké oranžovo-hnedé listy, a rozprávajúc si popod nos niečo v ich jazyku, ju nimi od krku až dolu celú pozakrýval. Na vrch položil hrubú kožušinu a sadol si na drevo hneď vedľa. Jemným dotykom plným otcovskej lásky jej prešiel po vlasoch a znovu začal potichu rozprávať niečo v ich jazyku, avšak tentokrát to nevyzeralo ako modlitba k ich bohom, ale akoby sa prihováral jej, neustále sledujúc aj najjemnejší pohyb jej tváre.* Jej dych začína byť pravidelnejší, myslím, že si ju priniesol načas. *Po prvýkrát sa naňho zahladel pozornejšie.* Je niečo, čím sa ti môže kmeň Siharei odvďačiť za záchranu jednej z nás? *pohľad mu náhle zmäkol. Za svoju dcéru by položil aj vlastný život. Ostala mu už len ona a jej mladší brat, čo bol dôvod, prečo sa ich oboch neustále snažil chrániť. Aj keď netušil, aká náhoda dala dokopy zrovna ju a tohto Cudzinca, bohom za ňu bude zrejme ešte musieť poďakovať.*

* V jednu chvíľu si skutočne myslel, že je všetkému koniec a jemu sa Niryai nepodarí zachrániť a teraz... bol v tej najneuveritelnešej miestnosti s mužom, ktorý sa správal a očividne aj bol jej otcom a robil všetko pre to, aby ju vyliečil. Celý ten čas, už od doby ako ich v lese našiel bojovník z Niryainho kmeňa, nepreriekol ani slovo hoci by veľmi rád vedel o čom sa obaja muži medzi sebou zhovárajú. Všetky neznáme slová sa však dostávali k jeho ušiam ako vzdialený šum vetra, ktorému tiež nerozumel. Očami neprestal sledovať tvár Niryai ani vo chvíli, keď ju jej otec začal liečiť. Ako tak sledoval pohyby starého muža, ktorými jej na tvár naniesol zvláštnu zelenú hmotu zrodili sa v ňom isté pochybnosti. Musel ich však potlačiť pretože si stále pamätal na to ako Niryai liečila jeho a tiež na to ako sústredene a isto vtedy miešala prísady. Aspoň tu videl jednu z podobností medzi ňou a otcom.
Cítil sa byť zbytočný. Jediné, čo mohol bolo pozerať sa a dúfať, že Niryai bude v poriadku, ale chcel viac než len to .. aspoň ju chytiť za ruku a dať jej pocítiť svoju blízkosť aj keď si nenamýšľal, že by práve to mohlo byť tým najpotrebnejším pre ňu. Poznali sa tak krátko, ale ona bola jediná, ktorá pri ňom bola, keď sa prebral, vytiahla ho z horiacej lode a potom sa o neho takmer celý týždeň starala. Priložiť jej k ústam misku vody... to bolo to, čo teraz chcel aj napriek tomu, že jej otec už zaujal miesto na kraji lôžka. * Voda...* prehovoril po prvýkrát po dlhom čase a vlastný hlas mu znel trochu chrapľavo a hrubo. Hlavou jemne naznačil smer k oddychujúcej Niryai.* Išli sme sem dlho a nezastavovali sa. Celý ten čas nič nevypila...* V očiach sa mu zračila otázka, keď si z pleca pomaly zložil remence, na ktorých mal priviazanú nádobu s vodou. Potreboval by ešte kúsok čistej tkaniny, aby ju mohol navlhčiť a ovlažiť ňou Niryai ústa. Nič iné teraz nechcel pretože potom by sa mohlo zdať, že Niryai zachránil len preto, aby pomohol sám sebe, a tak nechcel vyzerať pred ňou a na vlastné prekvapenie zistil, že tak nechce vyzerať ani pred jej otcom akokoľvek sa jeho prosba mohla zdať za tychto okolností nevhodná.*

*Žiadosť, ktorú cudzinec vyslovil, ho prekvapila. Uvažoval preto, čo sa mohlo počas toho týždňa, ktorý Niryai strávila mimo domova, odohrať. Avšak nemohol by tvrdiť, že mu zrovna takáto prosba bola nesympatická, práve naopak. Postavil sa preto a doniesol mu dve misky spolu s rastlinou, ktorou ešte prednedávnom jeho dcéra liečila cudzinca, čo samozrejme, nemohol tušiť.* Rosiu používame na liečenie zvnútra, treba ju natrhať do vody... Druhá nádoba je pre Cudzinca.*ozval sa, podávajúc mu ju. Zo svojho miesta sa presunul tentokrát viac k stene, čím to pôvodné prenechal cudzincovi.
Vedel, že by sa mal stretnúť s prvým Siaree, koniec koncov, on sám niečo takéto predpokladal, bude preto najlepšie vedieť poradiť, čo spravia ďalej. No čím dlhšie nad tým uvažoval, tým mu bolo jasnejšie, že jeho stanovisko v Rade bude na strane Návštevníka. Zachránil jeho dcéru a podľa správania, by bol ochotný aj vziať si jeho prítomnosť v kmeni na vlastnú zodpovednosť.* Ak nemá v sebe mnoho jedu, je pravdepodobné, že Rosia ju do pár minút prebudí. Mohol by si mi dovtedy povedať, ako bola otrávená? *opýtal sa hlbokým pokojným hlasom, vyjadrujúcim jeho vek a skúsenosti.*

* Rosia. Tá bylinka mu bola bytostne známa nielen kvôli jej špecifickej chuti, ale aj kvôli tomu, že vtedy Niryai skoro zabil, keď si myslel, že ho ňou chcela otráviť. Prijal od staršieho muža obe misky a pretože nevedel aké zvyky v kmeni vládnu mierne rýchlo sa uklonil jeho stareckým rukám, keď mu do dlane vkladal bylinky.* Ďakujem.* dodal a kútikom oka predsa len trochu ostražito sledoval ako sa starec presúva blízko ku stene a prenechal mu svoje miesto vedľa lôžka Niryai. Kľakol si k nej, misky položil na podložku pripomínajúcu stolík a v rukách najskôr listy bylinky trochu požmolil než ich začal v drobných kúskoch trhať do vody. Nakoniec ešte prelonil stonku na polovicu tak ako to raz videl robiť aj Niryai a trpezlivo počkal kým z nej nevytieklo pár kvapiek sfarbenej šťavy.* Napadli nás štyria muži.. myslím, že Niryai ich nazvala Arkanmi. Jeden z nich Niryai otrávil práškom a potom sa mu podarilo utiecť...* podľa spôsobu akým tónom dokončil posledné slová, ako mu hlas stvrdol a nabral na drsnosti, bolo jasné, že keby mal možnosť zabil by toho muža veľmi rýchlo.
Naklonil sa nad Niryai, chytil misku do jednej ruky a druhou jej podoprel hlavu a krk tak, aby tekutina nestiekla po jej brade a hrdle, ale aby si našla cestu do jej úst. * Pi Niryaii, to ti pomôže...* zašepkal jej pri tvári a zrazu akoby ho prítomnosť starca vyviedla z miery prehovoril smerom k nemu.* Viete dobre rozprávať mojím jazykom hoci ja ten váš vôbec nepoznám. * čo malo spočiatku znieť ako poklona nakoniec vyznelo ako mierna výčitka. *

* S ľadovým pokojom a bez najmenšieho záchvevu hnevu na tvári, ktorý však ohnivo prúdil jeho žilami tesne pod pokožkou, si zotrel z tváre rastlinnú šťavu a párkrát si pretrel oči hranou dlane pretože sa mu do nich dostalo pár kvapiek. Nemienil kvôli tomu strácať hlavu hoci to nebol práve najpríjemnejší pocit, ktorý by si niekto len tak sám privodil kvôli slasti a bez poznámky nechal aj to vyplazenie jazyka. Ktovie, možno v kmeni Onathrei to malo niečo znamenať avšak v jazyku jeho kmeňa to bol príliš detinský prejav pre dospelú ženu v takejto situácií. Počkal kým zaliezla do dutiny a tesne predtým ako ju nasledoval, zohol sa a z puzdra, ktorý mal koženými remeňmi priviazaný k stehnu, vytiahol vlnovito zakrivenú dýku. Vtisol sa do zvyšného priestoru v dutine a bez okolkov priložil Onathrei čepeľ zbrane k hrdlu.* Sanaria pota ka su Onathrei...Ga morta yuina. * prihovoril sa jej skoro prívetivo, ale zbraň ako aj výraz jeho tváre naznačovali, že stačí ak Onathrei iba raz prehovorí a on ju bez milosti podreže. Nedovolí, aby ho prezradila, dostal sa až príliš ďaleko na to, aby teraz začínal odznovu...
Polohu pravej ruky, v ktorej pevne držal rukoväť zbrane nijako nezmenil iba obrátil tvár k vchodu do dutiny a zavrel oči. Keď ho prestalo rozptyľovať svetlo konečne mohol začať vnímať priestor vonku oveľa pozornejšie. Cítil záchvevy zeme ako sa Garin posúval smerom k bažinám a svojimi nemotornými labami zanechával v mäkkej zemine hlboké odtlačky. Tiež začul ako sa na chvíľu zastavil a vtiahol nozdrami smradľavý hnilobný vzduch, ktorý však rýchlo vydýchol ako otravu. Zdalo sa, že Garin po prvýkrát od doby ako ho prenasledoval zo vzduchu stráca stopu. Ešte niekoľko minút trvalo kým si obluda uvedomila, že tu sa všetko končí. Ozval sa zúrivý rev, ktorý v korunách vysokých stromov vyduril zo svojho úkrytu párik darakba a ten začal so syčaním a kvílivým pišťaným skákať po najbližších vetvách stromu kahiry. O chvíľu sa všetky zvuky upokojili a opäť zavládla tíš prerušovaná len šumom listov a občasného zasyčania darakba. * Qaur ranu sit. * Wargan zložil z hrdla Onathrei čepeľ dýky a vytiahol sa z dutiny ostražito pozorujúc najbližšie okolie. Prikrčil sa, aby ho medzi rastlinstvom nebolo vidno, ale zdalo sa, že všetky opatrenia sú aj tak zbytočné. Garin zmizol. Nateraz sa ho zbavil.
Ignorujúc Onathrei za svojim chrbtom prešiel k bahnisku, zastrčil si dýku opäť do puzdra a oboma rukami pevne chytil lianovitý výrastok stromu. Voľnú časť si omotal kolo lakťa a začal ťahať, aby pomohol cudzincovi Athrei vyliezť na slobodu.*

*Sledujúc pohyby Cudzinca začínal mal pocit, že Rosiu už poznal. Niryai mu snáď neskôr poskytne odpovede na všetky otázky, ktorými nechcel zaťažovať prítomného návštevníka.* Prítomnosť vesmírnych ľudí, ako si ty, u nás nie je až tak neobvyklá, ako by sa mohlo zdať. *pousmial sa popri vysvetlovaní* Niryai si ich pamätať nemohla, čo je dôvod, prečo má s vašou rečou stále problémy. Nie, že by sa ju nechcela učiť, no prvoradá je pre nás reč Arkanov, ostatné sa učíme až po nej... za svoj život som videl dvoch, ako si ty. Jeden sa nazýval Vedec, druhý sa tu neskôr preňho zastavil a pobudol len pár dní.
Náš kmeň sa skladá z troch vodcov, ktorý rozhodujú o jeho osude, a všetci považujeme za potrebné neustále sa vzdelávať, aby sme mohli neskôr predať našim nástupcom čo najviac vedomostí. Preto sme sa naučili reč, ktorú používaš. * Kým rozprával, Niryai naozaj začala nadobúdať vedomie. Keď si začala byť znovu istá sama sebou, podoprela sa na lakťoch a chrbtom ruky si zotierala z očí rozdrvené rastliny, čím si ich len viac rozotrela po tvári.* Neari haai tae no isha. *zamračila sa na otca, načo jej odpovedal len pobaveným úsmevom, v očiach konečne pokojný výraz, že dcéra na tom nebola tak zle, ako sa pôvodne zdalo.* Nisyro... *až teraz si uvedomila aj jeho prítomnosť a mrzutý výraz sa zmenil na prekvapenie.* Ty našiel náš domov. *rozžiarila sa a hodila sa mu okolo krku, vďaka čomu dostala zelenú farbu aj na neho. Pamätala si, že ju otrávili Arkani, ako sa jej zmocnila panika a ani si nebola istá, či mu vôbec popísala cestu. Žeby ich domov našiel sám?*

*Potichučky bola zalezená v dutine, vyčkávajúc na Mumáka, ktorý sa tváril nanajvýš pokojne. To si však rozmyslela, keď priložil studenú čepeľ dýky k jej krku. V prvom momente sa trochu mykla, no malo to byť len varovanie, aspoň tak to pochopila. Vari čakal že bude niečo hovoriť keď jej nerozumie ani figu borovú? A ešte pri tom ohrozí svoj život? No to určite. Akékoľvek myšlienky sa stratili, keď sa čosi zjavilo na mieste, kde ešte nedávno stáli. Srdce sa jej prudko rozbúchalo, môže ich aj napriek opatreniam vyčuchať? Ležala ako mŕtvola, nepohla ani kúskom tela, len vyčkávala čo sa bude diať. No napadlo ju jedno, čo ak Cass nemal také šťastie a nenašiel nikoho z tunajších ľudí ktorí by mu pomohli? Ako sa mohol brániť pred niečím čo nepoznal ak by mu nepomohli? Nepochybovala o tom, že jej manžel je silný a dokáže sa dostať zo všakovakých situácii, no strach nepoľavil, aj keď si to v hlave opakovala. Našťastie ju odpútal Mumák, ktorý liezol hore. Chvíľku počkala a keď ho nič nezožralo, vyliezla aj ona. Rýchlymi krokmi zmerala dĺžku od ich skrýše k bahnu, v ktorom Jack ešte stále chudák bol. Kľakla si do tváre a čakala, kedy sa vynorí, aj keď očakávala ten jeho zvyčajný úškrn a odveci poznámku, veď to bol proste Jack..

* Už stihol oľutovať ako sa neovládol a dal pred otcom Niryai najavo aký sa cíti nesvoj, keď je očividne jediný v dosť širokom okolí kto nerozumie ich jazyku. Ani myšlienka na to, že tu pred ním bol niekto ako on, z „ cudzieho sveta“ ho príliš nepovzbudila. Podľa starcových slov išlo o dávnu minulosť a on sám netuší kým je ani čo bude robiť, aby si na svoj predchádzajúci život spomenul. Profilom tváre bol otočený k starcovi, ale aj v slabom svetle sa mu čelo viditeľne zachmúrilo.* Ak by som sa vás chcel na niečo neskôr spýtať...* prehovoril hlasom, v ktorom sa jasne ukrývala otázka aj keď vetu nedokončil pretože sa Niryai začala preberať. Kútikom oka ešte vrhol rýchly pohľad na starca, ale o chvíľu na svojom tele pocítil dotyk Niryainých ramien, a tak jej objatie opätoval s ľahkým úsmevom. * Tak si sa konečne zobudila.* nadhodil vyčítavo hoci to len predstieral, usvedčoval ho veselý pohľad očí, ktoré upieral na jej tvár. Natiahol ruku k jej spánku a zotrel z neho posledné stopy liečivej zelenj hmoty.* Myslel som si, že, keď som ťa prvýkrát zobral na výlet celkom sám tak to oceníš, ale zdá sa, že si ma v polovici cesty prestala vnímať a radšej si zaspala.* V skutočnosti to vôbec nebolo také ľahké aké to opisoval, ale nakoniec boli tu, načo sa vracať a zaťažovať myseľ Niryai zbytočnými starosťami. Bol celkom rád, že má na sebe prehodené niečo ako dlhší plášť, ktorý zakrýval jeho poškriabané ruky a dodriapané plecia ako sa s Niryai v náručí predieral hustým porastom lesa. Opatrne sa uvoľnil z jej objatia a keďže predpokladal, že sa bude chcieť porozprávať s otcom, aj keď ich jazyku vôbec nerozumel, chystal sa postaviť, aby im poskytol súkromie.*

*Podozrievavo naňho prižmúrila oči, keď jej rozprával o tom, ako zaspala na jeho výlete.* Zaspať pri Cudzincovi? Veď to nejde... *venovala mu ešte krátky úsmev a obrátila sa na otca. Všimla si, že obaja sa zrazu chystajú na odchod, čo sa jej moc nepozdávalo. Na nevyslovenú otázku od neho dostala aj klasicky nič neupresňujúcu odpoveď.*
-Rada zvolala stretnutie. Obaja musíte byť vyčerpaní, mali by ste si ľahnúť. Ráno sa ešte porozprávame.- *Vystrel sa do celej svojej výšky, takmer o dve hlavy väčšej od Niryai. Už len tým v nej vždy vzbudzoval prirodzenú autoritu, nemusel preto ani prehovoriť.*
-Ak sa vesmírny človek chce vyspať radšej osamote, o poschodie vyššie je to podobné ako tu a bude tam dosť súkromia.- *na pozdrav sa krátko uklonil a zmizol v dutine, ktorú ukrýval kmeň obrovského stromu. Niryai sa tentokrát obrátila na Nisyra, v očiach opäť otázka, kde plánuje prespať.* Cudzinec musel zanechať veľmi dobrý dojem... *zamyslela sa náhle nad situáciou, ktorú videla. Tajne dúfala, že Rada napokon rozhodne v jeho prospech... Teda, pokiaľ tu bude on sám chcieť ostať a nerozhodne sa ísť radšej vlastnou cestou.*

* Síce nevedel kam teraz pôjde a ani čo bude robiť skôr než stihol od Niryainej postele odstúpiť ešte viac starec prehovoril a nechal ich v miestnosti osamote. Chvíľu prekvapene hľadel na dvere a snažil sa usporiadať si zmätené myšlienky. Ale napokon... prečo by mal mať pochybnosti o mužovi, ktorý zachránil jeho dcéru? Rýchlo sa obrátil k Niryai a mierne nadvihol obočie akoby od nej čakal vysvetlenie. No skôr než by mu stihla odpovedať sám sa v duchu rozhodol, že najlepšie urobí ak teraz odíde a nechá ju osamote. Nebol tu doma, nepoznal mieste zvyky. Možno ho Niryain otec len skúša a len, čo sa pohne smerom k nej čo ako by jeho úmysel bol nevinný dvere sa znovu otvoria a prinesú so sebou neblahé následky. Inštinkt ho varoval, aby bol odteraz ostražitý a všímal si veci okolo seba. O Niryai sa už nebál, odľahlo mu keď ju videl opäť pri vedomí. Teraz by mal porozmýšľať o tom, čo jeho prítomnosť v kmeni bude znamenať pre veľmi blízku budúcnosť. Pokojne sa na Niryai usmial sám prekvapený tým ako ľahko si dokáže ovládať črty tváre a ukázať na nich len to, čo sám chce. * Mal by som ťa teraz nechať oddychovať. Dnes si toho prežila viac než dosť Niryai, ničím sa už teraz nesmieš trápiť...* sklonil hlavu a natiahol sa po nádobe s vodou, ktorú si predtým zložil z pleca. Mohol zostať a mohol aj odísť ako mu to naznačoval starec, ale toto nebola situácia, v ktorej by konečné rozhodnutie prináležalo jemu.*

*Nešťastne zvesila hlavu, keď jej oznámil, že by ju radšej nechal osamote a zviezla sa chrbtom naspäť na postel. Fajn, keď chce ísť hore, nech si ide. Mala chuť nad tým vrčať, alebo minimálne aspoň frflať tak, aby si ju pritom nikto nevšimol. Hlavne, že doteraz mu neprekážalo, že s ním spala v jednej miestnosti, dokonca ho ošetrovala. To ho nenapadlo, že keď sa niekomu pokúšate vyliečiť rany, cez oblečenie to teda naozaj nepôjde? Nie, nie, veď ako inak, keď nepotrebuje pomoc, je z neho pán netýkavka.* Ako Nisyro chcieť... *ozvala sa hľadiac na štruktúru dreva nad jej hlavou. Zazdalo sa jej, že vo svojom vlastnom hlase začula smútok, no tie myšlienky ihneď zahnala. Jej povaha a učenie, ktoré sa jej doteraz dostávalo, sa bránilo proti takýmto prapodivným zmenám nálad, nevedela si to preto vysvetliť. Začala preto uvažovať, prečo sa rozhodol prijať otcovu ponuku, ktorá mu bola daná skôr zo zdvorilosti, a ísť preč. Možno mali také zvyky, možno že v ich krajine všetci spávajú zvlášť a tým, že si dovolila byť s ním celý týždeň, ho urazila. Alebo má strach ostať tu? A možno ich chce opustiť a má pocit, že keď bude v noci sám, podarí sa mu to jednoduchšie... Ani jedna z možností sa jej nezdala moc pravdepodobná, ale vedela, že pravdivú odpoveď sa dozvie len od neho.* Sú to tradície u vás? *nenápadne sa naňho pozrela. Možno to mala nechať na ráno, no nedalo jej to. A okrem toho, bola rozhodnutá, že ak naozaj pôjde spať inde, mohla by sa presunúť k vrcholu ich stromu, kde bývavala takmer vždy, ak ostávala v noci doma. Medzi vtákmi a plazmi ich planéty sa necítila taká stratená, ako v ich vlastnom príbytku, odkedy ich opustila mama s bratmi.*

* Sklonil hlavu, aby pred Niryai utajil úsmev, ktorý sa mu už už dral na pery. Chcel ju nechať osamote pretože už neboli niekde v lese v opustenom dome. Tu už nebolo nevyhnutné, aby s ním zdieľala jednu izbu, čo jej nemuselo vtedy vyhovovať. Jednoducho to bola nutnosť... ibaže tón hlasu akým mu odpovedala, zodvihol hlavu a úsmev mu prešiel z pier do očí, ktoré v šere izby stmavli, keď nimi spočinul na krivke Niryainho čela a nakoniec sa mäkko dotkli aj krivky jej pier. * Nedokážem si na ne nejako spomenúť. * Hľadiac na ňu zložil si z pleca remence a uzavretú nádobu s vodou zavesil na výstupok steny. Potom nasledovala dýka, ktorú si predtým zastrčil za pás, držiac ju v ruke prešiel pár krokov k Niryainej posteli, chvíľu nad ňou postál akoby ešte váhal no nakoniec sa predsa len posadil položiac zbraň na povrch dreveného stolíka . Dýka mala zvláštny tvar a povrch jemne zvlnený akoby bola vyrobená z minerálu, dosť pevného, aby sa čepeľ dala vyostriť a nezlomila sa pri boji. Keď na čepeľ dýky dopadlo svetlo matne sa zaleskla slabým striebrosivým odtieňom. Pamätal sa však aj na inú farbu.. s jemným fialovkastým nádychom, keď sa ňou Arkan na neho zahnal. * Kto sú Arkani? Prečo proti vám bojujú? * Zaujímalo ho kvôli čomu vzniklo nepriateľstvo medzi dvoma kmeňmi. Teraz to bola jeho prítomnosť a zdala sa reálnejšia než to, na čo si nepamätal. Takto mal aspoň možnosť premýšľať o niečom inom ako o svojom predchádzajúcom živote. Celý ten čas, ktorý strávil pripútaný na lôžko totižto nerozmýšľal nad ničím iným, ale výsledok bol vždy rovnaký. Iba čo bol znechutený tou bezmocnosťou a rozbolela ho z toho hlava.
Natiahol sa k miske s rosiou a chcel ju priložiť Niryai k perám. Bol to predsa liek a nemuselo byť na škodu keby z neho ešte trochu odpila.*

Tak, teraz už vôbec nerozumiem... *pokrútila mierne hlavou a uvažujúc nad jeho správaním zdvihla zvedavo obočie. Tento cudzinec pre ňu prinášal jedno prekvapenie za druhým a ešte k tomu, akoby ich aj servíroval na podnosoch spolu s tým najbizarnejším ovocím.* Arkani nepriateľmi už veľmi dlho. Náš ľud má legendu, podľa ktorej sme pred zrodením Ashtery žili a bojovali bok po boku. Akrani sú rodení bojovníci, neboja sa kasharikov ani mahongov. Preto bolo tradíciou, že prvým bojovníkom vždy jeden z nich. *na okamih sa zastavila a s miernym znechutením sa zahladela na ponúkanú misku. Poslušne si odpila, no výraz jej tváre sa nezmenil, až pokiaľ neustala horká chuť.* Náš kmeň mať vždy troch vodcov - Aranae prvý bojovník, Siaree prvý veštec a Moaite liečiteľ. Otec raz hovoriť, že vo vesmírnom jazyku sa spojenie posledných dvoch mohlo nazvať šamanom. Pre nás byť trochu zložité preložiť Siaree a Moaite, lebo vesmírny ľudia vraj delia vedomosti úplne inak. *Na tvári sa jej mihol úsmev. Zaujímalo ju, podľa čoho iného by mohli na iných planétach rozlišovať ľudí.* Vtedajší Aranae porušil tradície. Nechcel sa rozhodovať spoločne s ostatnými v Rade, ale vládnuť sám. Niektoré ďalšie kmene Siharei sa k nemu pripojili, iné pomohli nám. Po dlhotrvajúcich bojoch boli napokon Arkani spoločne so zradcami vyhnaní na púšť, kde si museli poradiť sami. Stiahli sa tam pod zem, jediné miesto, kde môcť žiť aspoň trochu v bezpečí. Odvtedy sa tomu prispôsobili, preto útočia v noci, keď dvojhviezda neoslabuje ich zrak. *Na chvíľu si spravila opäť prestávku. Hladela mu do očí a uvažovala, či mu to vysvetlila zrozumiteľne. Predsa len, ešte jeho jazyk neovládala tak dobre, ako by mala a veľa ich legiend sa viaže na ďalšie legendy alebo zvyky.* Skutočný problém však nie je túžba po moci, ale neschopnosť dohodnúť sa s nimi. Ako to bolo v minulosti naozaj, to neviem. Ale viem, že všetky kmene na povrchu dokázať zjednotiť, len ľud Arkanov to odmieta. Neustále.

* Pozorne počúval Niryaine slová a každou chvíľou sa výraz na jeho tvári menil až kým zo zamyslenia neprešiel do neurčitosti, keď odložil misku na stolík vedľa lôžka a pozrel Niryai do očí. Z toho, čo sa od nej práve dozvedel si mohol vyvodiť, že jej otec bol jedným z troch najdôležitejších ľudí v kmeni a ak tomu bolo tak potom ona bola veľmi dôležitá a keby ju dnes večer Arkani zabili spôsobili by kmeňu Siharei veľký smútok. V jeho postoji k Niryai sa niečo málo zmenilo, ak predtým cítil vďačnosť teraz sa k nej pripojila aj prirodzená oddanosť človeka k druhej bytosti, ktorá bola oveľa zraniteľnejšia práve vďaka veľkej dôležitosti svojho postavenia. Nepochyboval, že Niryai je zručná v boji rovnako ako v miešaný liečivých mastí, ale arkanský jed bol príliš dômyselný než, aby si pomohla sama. * Ak Arkani nechcú moc ... o čo im potom ide?

Jack

* Netušil ako dlho bude musieť vydržať v tom smradľavom bahne, ale zniesol by čokoľvek len, aby sa vyhol tej oblude, ktorú zahliadol v lese. To bol aj jeden z dôvodov, pre ktorý sa rozhodol veriť Domorodcovi a nechať sa ním viesť spolu s Tessou hoci nebol dvakrát nadšený, keď zistil, že v tejto kaši je sám a Domorodec odviedol Tessu do iného úkrytu.
V takýchto chvíľach, keď mu uši a aj nos zalievala lepkavá hmota močariny, ďakoval rokom tvrdého vojenského výcviku pretože bez nich by sa buď po a) psychicky zrútil už len z predstavy, že má vydržať zaživa pochovaný pod nánosmi blata alebo by po b) nevydržal s dychom. Takto sa len upokojil a snažil sa nemyslieť na to, čo by sa stalo keby... Takéto úvahy boli príliš nebezpečné ak chcel človek prežiť. Radšej sa sústrediť na prítomnosť a to... sa mu aj oplatilo, cítil ako sa liana uviazaná okolo jeho pása konečne napla a ako ho niekto, pravdepodobne Domorodec, ťahá hore. Z hnedastej masy sa ukázala najskôr jeho hlava a potom aj polovica tela ako sa rukami začal vyťahovať na breh kde už nebol sypký piesok. Po prvýkrát sa nadýchol čerstvého vzduchu a z úst pritom vypľul slušnú nádielku blata. * Mňam.* zhodnotil s úškrnom len čo mohol prehovoriť a začal si hranami dlaní pretierať oči a čistiť uši. * Už viem, že sa dám spáliť, z tohto na mňa ide klaustrofóbia..* kývol hlavou k močarine a zodvihol hlavu pozrúc vďačne najskôr na Domorodca a potom skúmavo na Tessu.* Ste v pohode?

*No ako dobre jej bolo zalezenej kdesi s Mumákom. Presne to ju napadlo, keď Jack vytrčil hlavu z bahna, vyzerajúc, akoby sa váľal v niečom horšom než je bažina. A hlavne tak smrdel...Nad jeho reakciou sa ušknula a kývla k bahnu* chceš aby som ti do niečoho nabrala nech máš čo neskôr papať?* zaškerila sa akoby nič* a my sme to prežili, nech nás naháňalo čokoľvek, asi tie skrýše zabrali* zahľadela sa smerom dozadu, kde na nich našťastie nestriehlo nijaké podivné stvorenie, túžiace po večeri či obede, či čo to tu mali* len dúfam že Cass mal tiež šťastie...* preglgla a vstala. Jack bude isototne chcieť ísť ďalej s Mumákom, nič lepšie asi robiť nemohli. Lenže mala pocit, že tam kam pôjdu si manžela nenájde, že tam jednoducho nie je. Nevedela to vysvetliť a preto to nahlas ani nevravela,musel to byť len strach a ktomu, ich akcii velil Jack.* myslíš že mu môžeme veriť?* spýtala sa Jacka.* prečo nám pomáha, nemám pocit že sme mu tri krát sympatický a ktovie aké úmysly s nami v skutočnosti má...* vyslovila nahlas drobnú obavu, veď ten Mumák im aj tak nerozumel, alebo sa tak aspoň tváril. A keby aj rozumel, jeho problém.*

*Na jeho otázku len bezmocne kývla ramenami.* Keby sme vedeli, nebol by s nimi problém. *Venovala mu ešte krátky úsmev predtým, ako si unavene pretrela oči dlaňou.* Otec hovoriť, že jedna pravdepodobná možnosť, prečo sa dostali do púšte, bol problém s životom okolo. Naša zem ukrýva veľa tvorov, túžiacich po potrave rovnako, ako my. Miest, kde môže bývať celý kmeň, je málo. Aj ľud Siharei obývať viacero oblastí, naša osada patrí k väčším spomedzi nich. Mohla prebehnúť vojna, mohli to mať v pláne... Bolo to veľmi dávno a preto vieme málo. Legendy Arkanov majú určite inú verziu, ako je tá naša. *Na okamih zatvorila oči, uvažujúc ako by mohol znieť ich príbeh. Vedela, že musí existovať spôsob, ako sa s nimi dohodnúť, akurát naň doteraz nikto neprišiel. Alebo naň nikto nechcel prísť, ťažko povedať... Uvedomila si pritom, že ju začína zmáhať spánok. Dnešný deň bol veľmi únavný, a zajtra ich bude zrejme čakať podobný. Verila, že Cudzinec bude môcť u nich ostať, otec by predsa nebol zato, aby ho poslali len tak neozbrojeného a bez vedomostí do divočiny. Na chvíľu sa pri tej myšlienke zamračia, niečo také sa nesmie stať. Prinajhoršom môže sama znovu odísť na nejakú dobu z kmeňa.* Možno by sme mali ísť spať, Nue už očakáva náš príchod do jej ríše *ozvala sa napokon rozospato. Nue bola mystická bytosť, ktorá strážila sny každého spiaceho tvora. Rovnako, ako takmer ku všetkému čo sa týkalo ich ľudu, aj ona mala svoj vlastný príbeh a históriu.* Rada zajtra oznámiť, ako sa rozhodla, spánok bude najlepší pre oboch. Ráno môžem vysvetliť príbeh prvého, ktorý sa rozhodol viesť Arkanov. Možno tam nájsť odpoveď na tvoju otázku.

* Usmial sa, mal mnoho otázok, ale Niryai už bola naozaj unavená. Nemusela by nič povedať a vedel by to poľahky vyčítať z jej ospanlivého pohľadu, z toho ako jej oči na sekundu dve prikryli ťažké viečka, aby sa po chvíli na neho mohla opäť pozrieť. * Máš pravdu, nemali by sme Nue nechať dlhšie čakať. * Na moment ešte ostal sedieť, bez pohnutia hľadel na to ako sa Niryaine oči zatvárajú no nakoniec predsa len zodvihol ruky a zachytiac látku, prevliekol si košeľu cez hlavu. Týmto pohybom rozvíril vzduch v miestnosti takže plamienok sviečky sa zľahka roztancoval na kúsku knôtu. Zložil si časť odevu v rukách a vstal z Niryainej postele s úmyslom ľahnúť si na zem vedľa jej lôžka. Teplota vzduchu mu vyhovovala, nebolo mu chladno navyše takto mala Niryai všetko pohodlie a nemusela sa z jeho strany ničoho obávať. Položil sa na brucho a ako si založil lakte k sebe napli sa mu svaly pod pokožkou ramien a chrbta, tetovanie pokrývajúce celý jeho chrbát sa tak stalo ešte výraznejšie, strácalo sa za okrajom bedrového pásu nohavíc, ale určite tam nekončilo. Niektoré časti tetovania sa navzájom prelínali, ale v konečnom dôsledku sa dopĺňali akoby predstavovali kľúč k zabudnutému jazyku alebo posolstvu. Aj jazvy po bitkách, ktorými prešiel, ale na ktoré si nedokázal spomenúť sa stratili medzi líniami vzoru, v čiernej farbe vsiaknutej skrz vpichy ostrých ihiel hlboko do pokožky. * Dobrú noc Niryai...* Nebol si istý či ho ešte počuje alebo už spí. Nakoniec zavrel oči aj on....


... čas na tomto mieste mohol plynúť inak než ako bol zvyknutý. Možno preto mal ľahký spánok a zo sna ho budilo aj to najmenšie šuchnutie. Spravidla iba pozorne počúval až kým si neuvedomil, že šuchot spôsobuje vietor v korunách stromov alebo list náhodne odfúknutý do izby, tancujúci na dlážke. Ale potom... nemohol sa pomýliť. Pomaly sa pretočil nabok, chrbtom k Niryainmu lôžku a zodvihol hlavu. Ako menil polohu hrot zbrane mu prechádzal spod lopatky cez rameno až kým sa nezastavil na mieste kde mu v hrudi bilo srdce. Rukoväť držal v ruke muž, ktorého predtým nikdy nevidel, ale nemohol to byť Arkan, poznal by keby to bol niekto ako Oni. Tento muž na neho hľadel vyložene nepriateľsky a zatiaľ, čo o oddychujúcu Niryai ani nezavadil pohľadom zdalo sa že jemu, cudzincovi, venuje všetku svoju pozornosť. Bez slova si muž priložil prst k ústam čím mu jasne naznačil, že má byť ticho a ako na zdôraznenie svojich slov mierne pritlačil hrot zbrane k jeho hrudi. Bol prinútený vstať, čo aj urobil tak potichu ako sa len dalo. Vedel, že Niryai nič nehrozí, tu išlo pravdepodobne o niečo iné. Muž mu nedovolil obliecť si vrchnú časť odevu, a tak polonahý vyšiel z izbice s ním za pätami. Párkrát zažmurkal, keď mu listy prestali brániť vo výhľade na zapaľujúcu sa oblohu. Muselo byť tesne pred brieždením. Bez slova sa nechal mužom viesť tou istou cestou ako sa dostal do Niryainej izby. Zdalo sa, že celá osada ešte spí a hore boli len oni dvaja. * So mnou jej nič nehrozilo.* Prehovoril po pár metroch, prvýkrát v ten deň, ale ústa mal vyprahnuté hoci raňajší vzduch bol vlhký.
Dýchal čerstvý vzduch, cítil sa pokojne, ani nevedel ako a pri chôdzi trochu privrel oči, aby sa lepšie sústredil na rytmus mužových krokov. Najskôr sa nič nedialo, ale potom začul ako muž stúpil na kameň a členok sa mu mierne zvrtol. Vtedy využil šancu, bleskovo sa otočil a silno oblapil mužovo zápästie tej ruky, v ktorej držal zbraň. Takto prekvapeného ho nebolo ťažké odzbrojiť....
Tým mužom, čo však Nisyro nemal ako vedieť, bol Yveine Gaia, obyčajný muž, ktorého horlivá túžba po pomste viedla k tomu, aby sa naučil aspoň základy boja a ktorému tá istá túžba po pomste v ten večer ako Nisyro prišiel, šepkala, že cudzincova prítomnosť v ich kmeni nie je náhodná. Určite to bol Arkan aj keď pochádzal z cudzej zeme. Arkani boli vynaliezaví, mohli poslať špeha. Chcel sa ho zbaviť! Prekliaty špeh! Nemohol mu ani šprihnúť do tváre tú najhoršiu nadávku akú poznal pretože bol nemý. Arkani mu vyrezali jazyk hneď po tom ako mu vyvraždili celú rodinu. A takto sa váľal v prachu, pod nohami tohto zradcu, tohto špeha! Odpľul si...
Ak aj niekedy Nisyro videl v tvári človeka nenávisť, určite sa nemohla vyrovnať tej, ktorá sálala z očí Yveina.*

/ to len tak môžem Yveina odpratať ak si mala iné plány ja len, aby dej nestál síce neviem, čo teraz /

* Otočil sa bokom k rozprávajúcemu sa páriku a podľa výraz tváre ho viac zaujímalo okolie pralesa než rozhovor medzi dvoma cudzincami. Ostražito prehľadával okolie a zhlboka dýchal nasávajúc do seba odpudivý pach bažiny, ktorý ich skutočne zachránil pred Garinom. Keby nebola tak blízko, keby tak blízko nebol jeho kmeň musel by proti Garinovi bojovať. Nemal však už času nazvyš... ani teraz.* Satrei du konna ni un.* Pozrel sa kútikom oka na muža, ignorujúc vedľa neho stojacu ženu akoby pred malou chvíľou neboli v jednej skrýši, akoby jej pred pár minútami ešte nedržal čepeľ dýky na krku. Obrátil sa smerom k cudzincovi a zopakoval, tentoraz pevnejšie : * Satrei du konna ni un.* pri posledných slovách si buchol zovretou päsťou do stredu hrude a potom ruku natiahol smerom k východu.* Ni un.* opäť si dotkol dlaňou hrude. * Asrai staytu faj ... Du, Ga morta ...* ľahostajne pokrčil plecami neurčito kývnuc hlavou do strany pričom sa mu pery skrivili úškrnom. Jasne v ňom bolo badať výsmech. Vedel, že cudzinci teraz nemajú veľmi na výber a zrejme si to uvedomoval aj ten muž. Buď pôjdu s ním alebo sa tu rozdelia a ich životy budú odkázané na hry šťasteny. Bez toho, aby čakal ako sa cudzinci rozhodnú obrátil sa im chrbtom a zamieril tým smerom, kam predtým ukazoval rukou. Na východ. Opatrne našľapoval na neistú rozmokrenú pôdu a prikrčený medzi porastom pripomínal divocha alebo ostražito sa zakrádajúcu šelmu. Možno bol z oboch niečo...*

Jack

* Postavil sa na nohy a nech to vyzeralo akokoľvek nechutne ak sa chcel nadýchnuť, skutočne zhlboka nadýchnuť, musel si najskôr vyčistiť nos. A tak si palcom stlačil raz pravú a potom ľavú nosnú dierku a silno fúkol.* Dopekla to bahno je všade..* nadával popod nos tlmeným hlasom, ale vtedy zachytil Tessine neisté slová. Narovnal sa a s výrazom bezhraničnej viery jej odpovedal.* Tessa, poznám tvojho muža dosť dlhý čas na to, aby som si bol teraz istý tým, že tu niekde behá v tejto prekliatej džungli a to, čo nás naháňalo mu slúži ako domáci maznáčik. * uškrnul sa pokračujúc v zbavovaní sa nánosov bahna, ktoré sa mu prilepili na telo. Nemienil už ďalej pokračovať v rozvíjaní obyčajných dohadov. Nepomohlo by to ani Tesse ani tomu kvôli čomu tu teraz boli. Vrhol na domorodca rýchly skúmavý pohľad a snažil sa v duchu zhodnotiť jeho správanie. Určite tu nablízko nebola žiadna rozvinutá civilizácia pretože mužove pohyby sa dokonale prispôsobovali prostrediu, jeho ostražitosť a inštinkt s akým nasával do pľúc vzduch mu pripomenulo oveľa staršie civilizácie. Tie, ktoré ešte žili v spojení s Matkou. Ni un. Nemusel byť génius, aby tie slová vedel rozlúštiť. Dával im na výber. Buď pôjdu s ním alebo ich tu nechá a bude mu kradnuté, čo sa s nimi stane. * V podstate nemáme na výber.* vyslovil nahlas myšlienku, ktorú si chcel pôvodne nechať sám pre seba. Zrejme to nebolo potrebné, ale aj tak stíšil hlas.* Ale oproti nášmu ...záchrancovi... sme aj tak vo výhode Tessa. On má len dýku a my máme skutočné zbrane. Musíme byť opatrní a len čo nás odtiaľto vyvedie postarám sa o to, aby sme pokračovali v tom, v čom sme začali...* žmurkol a snažil sa, aby jeho úsmev vyzeral pokojne a bezstarostne.*

*Cudzinec znovu nemal práve chuť čakať kým si vymyslia čo ďalej, buď pôjdu hneď alebo si môžu robiť v džugli čo chcú. Slová o Cassovi si vypočula no mlčala, dodali jej aspoň niečo utišujúce na strach, no ten nemohla potláčať pridlho. Cassa poznala aj ona, dostatočne dlho, lenže v akom stave ho sem ten klon poslal? Keď videli Leeho klona, vlastne Rowan a tá psycholgička, bol krvaví, čo ak je taký krvavý aj jej Cass? Srdce sa jej scvrklo na hrášok rovnako ako žalúdok, keď sa voľky nevoľky pohla za Mumákom. Jack mal pravdu, mali aspoň nejakú výhodu, no aj tak si na toho domorodca mienila dávať pozor. Kráčala mlčky, ruky mala vo vreckách a v jednej zvierala zaistenú zbraň a aj keď vyzerala zamyslene, uši mala nastražené ku každému zvuku. Keby ma kráčať sama, asi sa zblázni od strachu, no aspoň Jack jej dodával nejaký pocit istoty a tiež zbraň v ruke. Možno falošný pocit, no lepší akoby nemal byť žiaden.* Jack?* otočila po chvíli hlavu jeho smerom, spomenúc si na niečo, čo sa ho chcela spýtať skôr* tá spomienka čo mi ukázal klon, o čom to bolo?* v očiach nemala hnev, ani sklamanie z toho čo videla, tomu klonu neverila ani nos na tvári, nieto nejaké slová. No bola to spomienka, lenže ona nevidela detaily, akými boli fotky.* spýtala by som sa Cassa keď ho nájdeme, ale nerada by som otvárala dvere do minulosti ktorá by ho mala trápiť...

//klepne ma z teba //

*Skôr ako zaspala, uvedomovala si ešte jeho pohyby. Vnímala pohyb vzduchu na svojom ramene, rovnako aj ako sa vesmírny cestovateľ presunul vedla jej postele a tam si lahol. Podvedome sa nad tým uškrnula. To, že Cudzinec, ktorý má všade naokolo omnoho pohodlnejšie miesta na spanie si zvolí podlahu, sa jej celkom pozdávalo. Uvažovala, čo mohli znamenať slová "dobrú noc", ale pretože si ich nevedela nijak preložiť do svojho jazyka, nechala to napokon tak. Napokon k nemu ešte spustila jednu z prikrývok, ktoré tu mal jej otec nachystané a spokojne sa nechala unášať ríšou snov.
Celú noc spala podivným spánkom, pravdepodobne vďaka doznievajúcim účinkom jedu v jej tele. zdali sa jej sny, ktoré nedávali žiadny zmysel a okolie vnímala len úplne minimálne. Avšak nadránom sa jej zdalo, že počula kroky, odchádzajúce z miestnosti. Keď sa konečne donútila otvoriť oči, uvedomila si, že tu ostala úplne sama, nikde žiadne stopy po Nisyrovi a ani po jej otcovi. Pochybovala, že by ho vzali na rozhodnutie Rady a ju nechali tu, takže ho buď Moaite teraz niekde spovedá, alebo... Svetlý kus látky na zemi sa jej nepozdával. Zdvihla sa preto z postele a vzala so sebou svoje zbrane. Stopovať Nisyra by nemal byť problém, nemal odkiaľ vedieť, akých stôp sa treba zbaviť a čomu sa vyhnúť. Tiež sa spoliehala na jeho hlučnosť, ktorá bola preňho typická, odkedy sa ukázal.
Len čo sa dostala dolu zo stromu, vybrala sa cez osadu preč, až od nevšedného lesa za ňou. S trochou dávky šťastia a trochou svojich zručností sa jej po pár minútach podarilo naraziť na jeho stopu a sledovať ju až k svojmu cieľu. Naskytujúci sa pohľad ju však prekvapil. Nisyro skláňajúci sa nad jedným z ich rasy a to dokonca nad Yveinom, neschopným rozprávať.* Anu a tha alea! Ne kaharai. *zamračená sa sa medzi nich postavila. Slová adresovala skôr členovi ich kmeňa, pretože mala tušenie, že za tým stál práve on a jeho myseľ, túžiaca po pomste. Čo nemohol vyjadriť slovami sa odrážalo na jeho skutkoch a tentokrát by ju vôbec neprekvapilo, ak Cudzinca považoval za nepriateľa. Vrhla naňho ešte jeden pohľad vrčiacej šelmy a obrátila sa na Nisyra. Ruku mu jemne položila na jeho odhalené plece, hladiac mu pritom do očí.* Treba navštíviť otca. Vyriešiť to potom... Chorá myseľ robievať chybné rozhodnutia. *ozvala sa zrazu úplne potichu. Gaia potrebuje pomoc ľudu, bude sa o tom musieť porozprávať ešte s Moaite, ale najskôr treba vyriešiť Radu...*

* Yvein, kľačiaci pred cudzincom na kolenách by sa bol najradšej prepadol pod zem len čo začul Niryain hlas. Avšak nie kvôli tomu, že by ho snáď ona videla porazeného, ale preto, že ho tak videl práve cudzinec a to mu bolo proti srsti.
Nisyro si tiež uvedomil prítomnosť Niryai hoci ju vôbec nepočul prichádzať, ale pre ňu bolo očividne celkom prirodzené pohybovať sa ľahko a nečujne. Zacítil dotyk jej teplej dlane na svojom ramene a zboku na ňu vrhol rýchly pohľad potom pustil zápästie muža menom Gaia a keď sa mu naposledy zahľadel do očí mohol si z nich prečítať jasné varovanie. Možno tu bol cudzincom a bol celkom závislý od rozhodnutia, ku ktorému dnes dospeje Rada, ale nemienil sa nechať tak ľahko zabiť nech by sa dialo čokoľvek.
Yvein ešte stále v duchu prehodnocoval Niryaine slová. ....Vraj je tu s ňou a on ho má nechať na pokoji. .... Mal chuť znovu si odpľuť no tentoraz jej smerom. Síce nepovedala nič o tom kto cudzinec naozaj je a čo pre ňu znamená, ale podľa toho ako dôverne sa k nemu správala a ako položila ruku na jeho plece, aby ho zadržala.... dusil sa hnevom a odporom. Čudoval sa Niryai ako môže takto paktovať s Vesmírčanom, ktorý by bez nej v lesoch určite nevydržal viac ako pár dní. Pozviechal sa na nohy, s ľadovým pokojom prešiel aj cudzincov varovný pohľad a nahnevane sa zvrtol na päte. Dlhšie by ho tu nezdržali. Škoda, že tým dvom nemôže do očí šprihnúť niečo jedovaté. Potreboval by si nájsť spojenca proti tej zvrátenosti, ktorá sa ešte len započala rodiť v Niryainej mysli. Ak by čo i len pomyslela na niečo také ako spojenie s tým mužom.... keď už bol pekných pár metrov od Niryai a toho cudzinca poriadne si odpľul a založil si zbraň do pútca na bedrovom páse. Stratil sa rýchlo a nehlučne presne tak ako to dokázal každý z ich kmeňa, ale zanechal ťaživé ticho na mieste kde teraz stál Nisyro. * Neublížil by som mu Niryai...* nehľadel priamo do jej očí pretože mal obavu, že by mu z nich mohla vyčítať pokračovanie tej odpovede. „ .. ale len do chvíle kým by chcel zabiť.“ Otočil sa k Niryai tvárou a nakoniec sa predsa len musel usmiať. Napadlo ho ako ľahko ho našla. Chcel by sa jej na to opýtať, ale ako povedala, Rada bola teraz dôležitejšia. Usmieval sa však aj preto, že ešte stále cítil dotyk na svojom pleci a ako sa k nej otočil ich tváre od seba delila len vzdialenosť medzi jeho a jej výškou. Zhora jej hľadel do očí a prvýkrát si všimol jemné odtienky zelenej na dúhovkách, ktoré len podčiarkli tajomnosť celej jej tváre. Bolo to ako hľadieť do zelene lesa, ktorý ich obklopoval zo všetkých strán a bez najmenšieho tušenia čakať čím človeka dokáže prekvapiť, čo sa skrýva za oponou zeleného lístia... Taká bola Niryai pre neho. Cítil, že by ju chcel spoznať, ale netušil či by to rovnako chcela ona. A tiež ho miatla jeho minulosť, ťahala sa za ním ako beloba mračien, ktoré sa nie a nie rozplynúť vo vzduchu. Obklopovali ho tak husto, že sa niekedy cítil stratený aj sám v sebe. Ako rýchlu mu úsmev vyšiel na tvár tak rýchlo ho z nej zotreli tieto myšlienky. Odvrátil tvár bokom a chvíľu len bez slova dýchal. Hruď sa mu dvíhala nádychom a klesala výdychom, drobné tržné ranky na rukách, keď sa deň predtým predieral lesom s Niryai v náručí sa už stihli zaceliť a nechali mu na pokožke len tenké nitkovité stopy po zaschnutej krvi. Vzhľadom začal trochu pripomínať divocha, pramienky spletených vlasov mu padali na plecia, prekrývali tetovanie na chrbte a takto oblečenému, iba v bedrovom páse, ktorého spodný okraj mu padal niečo vyše kolien, chýbali už len zbrane- luk a šípy, aby bol obraz dokonaný. Ale Niryain hlas znel priveľmi naliehavo než, aby teraz myslel na svoj výzor. * Potom poďme na to zasadnutie. Bude lepšie ak budem čo najskôr poznať odpoveď.* Pamätal si cestu, ktorou sem prišiel s Gaiom a tak mohol vykročiť ako prvý. Možno narobil pri pohybe dosť hluku, ale zmysel pre orientáciu mu fungoval vynikajúco. Našepkávalo mu to, že v jeho minulom živote to muselo byť veľmi dôležité pre to, čo robil. Musel byť vojak, nevedel prečo ale cítil to každým kúskom svojho tela a to najmä v okamihu ako na nich zaútočili Arkani. Teraz sa však len otočil k Nirya a natiahol k nej ruku. Možno našiel cestu z lesa späť do dediny, ale miesto kde sa schádzala Rada nepoznal.*