Kráľovská letecká akadémia na Telarione

Remediuss



*Natiahol sa a podal Dominikovi Oliviersovi ruku, ktorý mu opätoval pozdrav rovnakým pevným chlapským stiskom. Konečne niekto zaujímavý, pomyslel si Remi, ale v duchu si k nemu nevedel priradiť nič významné. Ak tu však bol s dcérou Maxima Nortona potom to niečo muselo znamenať, aj keď dúfal, že tá cesta neviedla cez Kaleinu posteľ. Dopekla! Tak si nakoniec predsa len spomenul. Zoširoka sa usmial a vrátil sa pohľadom späť na ňu.
"Kdeže, rád sa pozerám, ale chuť do hry ma už dávno prešla. Nech šťastie pokúšajú iní." zodvihol pohár v ústrety Dominikovi ako na prípitok začo sa od neho dočkal zhovievavého úsmevu, ktorý od úškrnu nemal veľmi ďaleko. Hajzlík.
"Vlastne, uvažujem o tom, že to vyskúšam. Srdiečko, nebude ti vadiť, ak ťa nechám v spoločnosti starého známeho?"
Remi musel rýchlo preglgnúť, aby mu nezabehlo, pretože aj keď navonok bola Domonikova odpoveď až navýsosť zdvorilá on v nej zachytil dosť jasný dôraz na slovo starý. Smrad jeden nevyprdený. Ovládol tvárové svaly natoľko, že bol schopný zavďačiť sa za tú skrytú urážku pokojným úsmevom.
"Len choďte, aj tak som chcel Kalei navrhnúť, aby sa na chvíľu pridala ku mne. Rád by som ti niečo ukázal." obrátil sa už priamo na ňu s úsmevom, ktorý mnohí považovali za diabolský.*

Tea


*Len tam tak stála a počúvala ich rozhovor, v ktorom cítila akési narážky. Chlapi. Ako malé deti. Priložila pohár so šampanským k perám, aby zakryla úsmev ktorý sa jej naň dral, no len sa perami alkoholu dotkla, nepila. Keď pracovala, alkohol nebol jej dobrý kamarát, nechcela riskovať žeby jej bublinky vstúpili do hlavy, hlavne keď toho nezvykla veľa napiť.* Zabav sa, ja by som ti len smolu priniesla, v kartách som chodiaca pohroma. *Pritakala s jemným úsmevom a otočila hlavu smerom k nemu.* Neskôr sa k tebe pridám. *Plný pohár šampanského položila na nízky stolík kúsok od nich a na slová Remediussa prikývla. Na tvári mala stále priateľský úsmev, no myšlienky boli plne zamestnané vecami, ktoré by jej inak úsmev na pery nepriviedlo. Remediuss bol ako väčšina chlapov v tejto vrstve, zbieral ženy ako prívesky a ona sa nestala príveskom nikoho z nich. Napriek takýmto myšlienkam spravila krok k Remediussovi, pripravená s ním odísť. V tvári sa jej odrážala zvedavosť, ktorú nemusela ani hrať, predsa len, majiteľ sídla ju určite prevedie miestami, kam inak dnes ani nemala ísť. To že sa chystala bola jedna vec, no druhá bola prechádzať sa po dome a obzrieť si jeho stav beztrestne.Museli ukradnúť prívesok bez toho aby vzbudili rozruch, nemohla si dovoliť prezradiť sa a zničiť preto otca i seba. Táto akcia bola výzva, len dúfala, že na na ňu už dozrela.* Som zvedavá čo to bude, počula som že tvoje sídlo skrýva rôzne skvosty ktoré sa oplatí aspoň raz vidieť. *Lichôtky ktoré nezneli priveľmi umelo sa hodili vždy.*

Remediuss



*Polichotene sa usmial, aj keď si bol v kútiku mysle istý, že Kalei ešte dostatočne nezaujal. Možno nemal vzhľad Dominika Oliviera a auru rozčuľujúcej charizmy, ale mal moc nad trištvrtinou mestského podsvetia a zo skúsenosti vedel, že ženy nič tak nevzruší ako vedomie, že ich má v posteli muž, ktorý by jediným nadvihnutím obočia mohol poslať na druhý svet aj toho najlepšie chráneného svedka. V tomto ohľade mu preto vyhovovalo, že navonok vyzerá tak neškodne, ale od senility mal poriadne ďaleko. Ešte neprišiel o svoj zdravý apetít aspoň čo sa týkalo žien a Kalei nebola len taká obyčajná husička, takže keby ju pretiahol získal by viac než ďalšiu čiarku v zozname.
Ponúkol Nortonovej dcére rameno a viedol ju ďalej od hluku miestností vyhradených čisto pre hostí.* Ten, kto to o mne hovorí sa nemôže mýliť. Vlastním veľa vzácnych, hriešne drahých predmetov.* prihovoril sa jej stíšeným hlasom a cestou do súkromných izieb poslal preč stráže, ktoré kontrolovali vrch schodiska. Muži sa nenápadne vytratili a rýchlosť s akou to urobili jasne naznačovala, že to nerobia prvýkrát.
Remediuss otvoril dvere do knižnice, ktorá sa ťahala celým poschodím a na konci vyúsťovala v dvere, za ktorými sa nachádzala ďalšia miestnosť. Počkal si, kým Kalei nevstúpi dnu a potom za nimi zavrel dvere.* Tak čo na to hovoríš?

Tea

*Chytila sa ponúknutého ramena Remediussa a nechala sa viesť preč z pokrového večierku. Istá dávka adrenalínu z možnej hrozby sa vliala do jej krvi, no samú seba jednoducho upokojovala, že sa nemohlo nič stať. Aspoň nie, kým by sa neprevalilo, prečo tam s Rawirom sú, čo nehrozilo, kým sa o to nepokúsia. Jedna jej časť mala obavy pre Remediussove úmysli, no zároveň si uvedomovala, že nekráčala preč s nejakým úchylom. Možno ju chcel dostať do postele, no určite by sa mu nerátalo, keby to spraví násilím, predsa len, byť mužom, asi by ju to skôr urážalo, neschopnosť dostať ženskú do postele dobrovľne. Okrem toho, nebola krehké dievčatko a nato sa spoliehala, aj keď presne tak musela jedna jej časť pôsobiť. Sledovala ako muži nenápadne odchádzali a takmer sa pobavene či spokojne ušknula, aj keď tvár mala odvrátenú k stene, kde obzerala obrazy či všetko, čo ju v danej chvíli ani trošku nezaujímalo, no aspoň to predstierala. Ženy zaujímalo umenie, šperky a iné cenné predmety, takže sa toho aj držala.* O tom by som si nikdy nedovolila pochybovať, musím povedať že aj môj otec rád ukladá do domu rôzne cennosti, aj keď nie v takom hojnom počte. *Zámerne mu pripomenula, kým bola a že nebola dievča z ulice, ktorú luxus ohúri. Chcela ho donútiť potrápiť sa, ukázať jej naozaj niečo, čo by nečakala, ukázať jej miesto, kde sa skrývali najväčšie poklady, ktoré by rozšírili zreničky i dcére Maxima Nortona, ktorý rovnako ako on, mal dosť peňazí nato, aby si zaobstaral rôzne hriešne drahé predmety. Vstúpila do knižnice a podvedome registrovala že dvere sa zavreli, no len sa rozhliadala po knižnici.* Kým by som prečítala všetky tieto knihy, bola by som už asi šedivá starenka, alebo by som musela čítať spod zeme. *Odvetila s jemným úsmevom a prešla bližšie k policiam, zadívajúc sa po tituloch.* Je to obdivuhodná zbierka. *Neklamala, no stále tam chýbal fascinujúci podtón. Čo tam po knihách, nech sa snaží viac. Keby mohla, vytiahla by mobil a poslala správu Rawirovi že poschodie bolo čisté, no neurobila tak, lebo nebola vhodná prílležitosť a ona nechcela vzbudiť pozornosť.*

Remediuss





*Len čo Kalei vošla do rozsiahlej knižnice musel sa za jej chrbtom pobavene uškrnúť. V slabinách mu trhlo v predzvesti dobýjania, ktoré mal veľmi rád pri každej žene a obzvlášť pri takých, ktoré neohúril hneď na začiatku. Tak poznal, že ide o naozaj o triedu.
Jazykom si prešiel po spodnej pere a s rukami vo vreckách čiernych nohavíc sledoval ako sa Kalei obzerá okolo seba.* Za niektorými kusmi som vycestoval sám.* priznal sa, čo však mohlo znamenať kadečo. Dokonca aj to, že sám stlačil spúšť, aby dostal knihu, na ktorej mu obzvlášť záležalo a chcel ju mať vo svojej zbierke. Pri mužovi s povesťou akú mal on si človek nikdy nemohol byť istý či sa práve nenachádza na veľmi tenkom ľade.
No špeciálne v tej chvíli nemal pocit, že by ho niečo ohrozovalo, a tak prešiel k barovému pultu z lešteného čerešňového dreva a položil na dosku dva poháriky. Nepýtal sa Kalei na názor, jednoducho jej nalial brandy a fľašu postavil tak, aby videla, že sa na nej nesnaží šetriť. Jeden jediný kus stál viac než vila v hociktorej luxusnej štvrti. Tomu sa už hovorilo dobré pitie.
Zobral oba poháriky do rúk a jeden jej podal, sám si odpil a spokojne vydýchol keď mu alkohol rozohrial hrdlo. Usmial sa na Kalei spôsobom, ktorý bol vlastný len jemu a pôsobil pritom trochu démonicky a nevyspytateľne. V žiadnej inej miestnosti by tak nevynikla charizma bohatého a mocného muža, ktorú vysielal do okolia každým sebavedomým pohybom a uhladeným správaním.* Ale čo si to tu nahováram? Taká krásna žena ako ty predsa pozná skutočnú hodnotu vzácnych vecí. Mám niečo, čo by sa ti mohlo páčiť viac než celá táto miestnosť dohromady.* Prešiel za pracovný stôl, pohárik s brandy stále v ruke. Pod doskou stola mal panel s číselníkom, ktorý po zadaní kódu otváral trezor ukrytý za obrazom priamo za ním. Bol to originál Lukresa, obraz s názvom Súdny deň, ale pre neskúsené oko laika mohlo rovnako dobre ísť o neprehľadnú machľanicu farieb.
Remediuss prešiel k trezoru a priložil prst na snímač odtlačkov. Až po vyhodnotení údajov, čo netrvalo ani dve sekundy, sa spoje automaticky odomkli a on siahol dovnútra.* Máš rada šperky?* Obrátil sa a medzi roztiahnutými prstami držal retiezku očividne veľmi starého a vzácneho prívesku, ktorý do miestnosti hádzal celú paletu farieb.* A čo legendy?* s rovnakým satyrským úsmevom sa vrátil naspäť ku kalei a zastal tak, aby si prívesok mohla pozrieť zblízka, ale nedovolil jej zobrať si ho do rúk.* Chcela by si si ho vyskúšať?* stíšil hlas a pohľadom pomaly prešiel z jej tváre na dekolt, kde sa z červenej látky dvíhali oblinky pŕs.*

Tea

*Mlčky robila krátke kroky po dlhej knižnici, občasne sa len ozvalo klopaknie jej lodičiek rovnakej červenej farby, akej boli šaty. Vyzerala zaujato, no v skutočnosti nepretržite vnímala pohyb Remediussa, či hľadala možnú skrýšu pre cennosti. Občasne sa zastavila pri niektorej z kníh no nechytala ich rukami, nezdalo sa jej to vhodné, dnes tam nebola ako Tea, alebo vlastne, nebola tam len ako ona. Mala byť sama sebou a tak len hľadela na niektoré tituly, pretože aj popri práci musela uznať, že niektoré z kníh by si do knižnice tiež rada vložila. Otočila sa ale za jeho hlasom, vzala si pohárik s alkoholom a podržala ho v rukách. Zo slušnosti si odpila a zahľadela sa na obraz, ktorý o niekoľko sekúnd nato nahradil trezor.* Lukres? Počula som, že pod tým obrazom sa skrýva ešte jedna kresba, ktorá poukazuje nato, čo príde po tom jeho súdnom dni. *Poznamenala a mlčky ho pozorovala, so stálym úsmevom na perách, v ktorom sa teraz značila i zvedavosť. Po otázke o šperkoch sa zasmiala.* Ktorá žena ich nemá rada? *Spýtala sa rečnícku otázku, zatiaľ čo na druhú mu odpovedala rovnako, ako keď legendu spomenul Rawir.* Legendy sú rozprávky pre deti a ja už nie som dieťa, aj keď, niekedy je to zaujímavé čítanie. *Pokrčila ramenami a musela sa silno ovládnuť, aby si od vzrušenia nad možnosťou čo vytiahne nezahryzla do pery. Zachovala si ale pokojný výraz miešaný s prirodzenou zvedavosťou a očakávaním zo šperku, keď ho skutočne uzrela. Samotný prívesok, po ktorý dnes prišli. Naklonila hlavu trochu do strany, ruky nechala na skle pohárika a ten napokon položila na jeho stôl.* Myslím že odpoveď poznáte. Držím sa toho že šperky sú na nosenie a nie skrývanie v trezoroch. *Táto veta bola viac než výstižná, na všetkých akciách ktoré s otcom absolvovala sa jej na krku jagal nejaký špert, ktorý otec zaobstaral. Zaregistrovala jeho pohľad, kĺzajúci smerom k jej prsiam a mierne sa pousmiala. Odrhnula vlasy na jednu stranu pliec a otočila sa mu chrbtom, aby jeho mohol dať. Bola to drobná poistka nato, aby jej ho zavesil na krk, predsa len, nechať ženu čakať, to by sa nehodilo. Otázka ale bola, ako chcela zariadiť, aby ten šperk odišiel z miestnosti spolu s ňou. Samozrejme mala v kabelke jeho vernú kópiu, no otázne bolo, ako ju vymeniť tak, aby si to nevšimol.* Myslím že som ho už niekde videla, aj keď si nespomínam, akú legendu máte na mysli. *Bolo to vyzvanie k pokračovaniu rozprávania, aj keď tú legendu samozrejme už mala naštudovanú.*

Shaine

*Zastala vedľa muža. Vyzeral byť značne posadnutý, ale ona nemala pri sebe svätenú vodu, tak to nechá na čerstvý vzduch. Započúvala sa do jeho slov, lebo inak by určite znovu zaspala. Lenže spletence viet položených v hlase mali pre ňu pravý opak. Otvárali jej oči záujmom. Len pred nedávnom počula tento príbeh od Leita. Čo ju vlastne tento muž prišiel provokovať?* Isa. *Musela sa pousmiať, keďže ju ten blázon prirovnával práve k nej. Istotne je krajšia, ako nejaký obrázok.* Prečo mi to vlastne hovoríte? Väčšina osôb sa so svojimi objavmi nezveruje náhodným okoloidúcim. Viete, tým nárazom medzi nami preskočili jedne tak moje kosti. *Zhovievavo mu položí ruku na plece, akoby chcela zmierniť jeho pobláznenie. Možno si cestou sem niekde udrel hlavu. Trvalé poškodenie mozgu vedel byť pekná sviňa. Ten príbeh ju začínal každou sekundou zaujímať viac, lenže teraz by radšej videla Leita. Dokonca by z jej úst vydoloval aj ospravedlnenie. Alebo ho kopne do členka. Ešte si to rozmyslí.*

Ema

*Sedela tam na lavičke, na tvári cítila príjemné slnečné lúče, ktoré ju hriali a uvažovala kde asi tak bola Kala, alebo Taliah. Ona si užívala chvíľu voľna, ktorú mala a uchmatla si ju len a len pre seba. Necítila sa tam zle, bola v novom svete do ktorého však patrila, ona to cítila a hneď stretla takých dobrých ľudí, ktorá boli na ňu naozaj dobrí. Kala, dievča s ktorou zdieľala izbu, pojašené trdlo, Taliah, starší chlapec a predsa veľmi príjemná osoba, či dokonca saladin Ailes, ktorý jej ponúkol pomocnú ruku sprievodcu. Mala chuť zavolať matke, povedať jej o všetko šťastí, ktoré ju postretlo a podeliť sa s ňou o tom a hlavne upokojiť ju, ale úprimne sa jej na takomto dobrom slniečku ani trochu nechcelo, preto keď začula prichádzajúce kroky a tvár uprela jeho smerom, na jej perách sa objavil úsmev tesne pred tým, než sa ozval.* Saladin.. *Pozdravila sa a postavila sa vedľa lavičky na ktorej doteraz sedela. Ruky mala pokojne za chrbtom založené, držala sa ukazovákmi a trochu rozpačite prestupovala z nohy na nohu.* Nie, saladin Ailes, do ničoho ste ma nedotlačili, ja som spokojná s našou dohodou a teším sa z nej. *Usmiala sa a aby sa prestala jednostaj ošívať a hemžiť, stisla si pevnejšie ruky a donútila napokon nohys stáť na mieste.*

Remediuss



*Pousmial sa spôsobom, pri ktorom mu jedno obočie vyskočilo dohora, takže jeho tvár nadobudla mierne prekvapený výraz.* Napriek tomu som milo prekvapený, že máš o takýchto veciach prehľad. Najskôr Lukresov obraz a teraz toto.* postupne stišoval hlas, až kým ponad Kaleinu hlavu nenatiahol ruky a nezaložil jej na krk Issyn prívesok. Bruškami prstov sa úmyselne obtrel o jemnú pokožku a potom prešiel až na oblinky pliec, obrátil si ju tvárou k sebe.* Nádherné.* ústa sa mu roztiahli do širokého satyrského úsmevu, ale oči zostali ostražité a skúmavé. Natiahol ruku a náhrdelník v strede Kaleinej hrude prekryl dlaňou, hranou palca zľahka pohládzal vystupujúcu krivku jej pŕs.* Škoda, že si ťa nemôžem zavrieť do svojho trezoru.* zažartoval a začal sa skláňať k jej tvári, aby ju pobozkal.*

Tea


Považujem sa za celkom inteligentnú ženu. *Odvetila na jeho slová o prehľade. V skutočnosti v umení mala prehľad len preto, že neraz sa jej koníček týkal nejakých diel. Samozrejme v galériach sa ocitla s otcom nespočetne veľa krát, no do istého veku to považovala len za bezcenné machľanice, ktoré z nejakého dôvodu mali priveľa núl za číslom, ktoré za ne pýtali predajcovia. Šperky, to bola iná vec, tie mala skutočne rada, aj keď tento prívesok by skutočne nerozoznala, nebyť toho, že dnes sem poň prišla. Legendy nebolo nič čím by sa zapodievala, preto mu aj predtým povedala že jej len bol povedomý no legendu k nemu nepozná. Nebola to už síce pravda, no za iných okolností by bola. Nereagovala na určite úmyselné dotyky, ktoré jej venoval pri zapínaní prívesku, ani naň neskúšala siahať. Prirodzene by sa s príveskom inak postavila pred zrkadlo aby zhodnotila či sa jej hodil, no bola v knižnici a tak len sklonila zrak a očami zastala na prívesku. Nechala sa otočiť, no tam končila všetká sranda. Možno ani nie tak pre tú ruku ktorou začínal skúmať hranice toho čo si k sebe nechá dovoliť, ale pre ten bozk, ku ktorému sa chcel dopracovať. Keby bola Tea, ani by očkom nemihla a v prípade nutnosti by si nechala skúmať ústa, možno by ho nechala i paprčami poblúdiť po tele, no dnes tu nebola v koži Tei, ale ako ona samotná, Kalea. A ona sama by nevliezla do postele z nikým z týchto mužov, práve preto, že nebola prívesok ktorý sa dal kúpiť či uložiť do zbierky k ostatným.* Obávam sa, že nie som šperk ktorý sa dá tak ľahko získať, vôbec nie kúpiť či si dá niekam uložiť a odložiť k ostatným. *Odvetila mu. Práca na vlastnú kožu mala veľa nevýhod, teraz sa to jasne ukazovalo. Nebola konzervatívna, keď mala chuť na sex s chlapom ktorý ju priťahoval, vyspala sa s ním a užila si to. No nie s ľudmi z jej "vrstvy". Opäť sklonila hlavu aby ju nemohol pobozkať a uvažovala. Chcelo to čosi vymyslieť, otázne bolo čo. Výmena na teraz nehrozila, roztiahnuť nohy sa tiež nechystala, takže to chcelo vymyslieť niečo zaujímavejšie a pre neho lákavé.* Má pre vás veľkú hodnotu Remediuss? *Zdvihla k nemu zrak a takmer koketne sa usmiala.*

Nisa Rees

*Pousmeje sa nad jeho silnou argumentáciou. Tak rada pichala do slov, ktoré mohla poľahky znehodnotiť svojim jazykom.* To neznačí o výbušnosti. Ja len vždy dodržím rozkazy. *Posledné slovo rozložila na písmenka, nech dobre porozumie. Jej úškrn nemohol byť väčší. Nikdy by nemárnila svoj drahocenný čas, ak by vedela, že na konci stojí odmietnutie, preto sa vopred poistila. Aspoň dnes. Jeho ignorovanie sa jej nedotklo, no so všetkou radosťou ho musela nepočúvnuť. Čakala na čosi oveľa dôležitejšie a už sa veru dlho nenačaká.* Mal by si to zdvihnúť. Päť..štyri..tri..dva..jedna.. *Nulu nevyslovila, len naprázdno otvorila ústa v tej sekunde, kedy telefón na jeho stole zazvonil. To je jej priepustka do Clarity.*

Remediuss




*To, čo Kalei povedala dávalo zmysel. Ako si už uvedomil predtým, bola to trieda a s takou sa nedalo zaobchádzať ako so šľapkou z ulice. Musela sa predsa trochu brániť, aby pred ním nevyzerala ako ľahko dostupná korisť a takto to mal rád.
To, že sa od neho odtiahla prijal s rezervovaným úsmevom a stoickým pokojom muža, ktorý je zvyknutý trochu sa ešte pohrať predtým, než dostane, čo chce. Maxim Norton bol možno boháč, ale istá časť jeho nehnuteľností sa nachádzala na území, ktoré ovládal on. Doteraz mu dal pokoj len zo solidarity no v Kaleinom prípade bol rozhodnutý nevzdať sa. Bola ako ten šperk, ktorý mala na krku - podmanivo krásna, navonok nedostupná pre niekoho, kto si ju nemohol dovoliť. A kto iný ako on mal na to všetky predpoklady?
Odstúpil o pár krokov a zo stola si vzal svoj pohárik s alkoholom.* Ponúkaš mi snáď nejaký výhodný obchod?* pri slove výhodný na chvíľu urobil pauzu a poriadne si odpil.*

Tea


*Uvažovala. Samozrejme mala v hlave jednu možnosť, otázne ale bola, či bola schopná riskovať. Tea by to urobila bez mihnutia oka, ani by nezaváhala a tá ponuka by už visela vo vzduchu. Dokonca i keby to nebolo vyšlo a ona by prehrala, bez okolkov by splnila čo by sľúbila. Vlastne, ako Tea by na svoje slovo možno i kašľala. No tu sa nemohla vypariť ako gáfor, niečo vyviesť a nenapraviť to, nechať za sebou škvrnu. Toto bolo miesto a prostredie, do ktorého sa vracala stále. Nič z toho nezmizne so smenou mena, novej úlohy a teda novej identity. Bolo to sakra nahovno.* Nenazvala by som to práve obchodom. *Odvetila a ladne, krútiac pri tom bokmi sa pohla sama smerom k stolu a natiahla sa po pohár s alkoholom. Aby sa dnes naozaj ešte neopila keby to dopadlo zle. Len dúfala že jej drahý parťák dole nedrístal len tak do vzduchu, keď tvrdil, že vedel hrať poker.* Stavili by ste ho do hry keby máte protihodnotu podľa svojich predstáv? *Veľavravne nadvihla obočie, usadila sa na stôl sa zľahka preložila nohu cez nohu, dívajúc sa mu pokojne do očí. Vo vnútri sa jej však všetko búrilo, bolo múdre všetko takto staviť na náhodné karty? Svoje telo, povesť nedobytnej v týchto kruhoch za šperk a legendu, ktorá mohla byť úplná hlúposť? A vsadiť to na chlapa ktorého sotva poznala? Asi sa musela zblázniť alebo jej už zvyčajný adrenalín nestačil.*

Remediuss




*Sledoval ako sa Kalei usadila na jeho stôl a znovu si odpil, aby zamaskoval rýchly úsmev.* To je veľmi zaujímavá ponuka.* prehovoril o chvíľu neskôr a potočil zvyškom tekutiny na dne pohára, na tvári nečitateľný výraz.* Povedzme, že ma stálo nemalé úsilie a peniaze, aby som ten šperk získal...* zodvihol ku Kalei prenikavý pohľad a uprel ho priamo do jej očí. No predstava, že jej priateľ, nejaký Dominik, ktorého priezvisko si už ani poriadne nepamätal, hrá práve o ňu bola úžasne zvrátená. Možno preto sa mu tak pozdávala. V širokom úsmeve mu vynikli zuby a satyrský výraz už nemohol byť dokonalejší. Položil pohár na stôl vedľa Kalei a pohľadom pomaly skĺzol po jej tele.* Ale prečo nie? Myslím, že nech to dopadne akokoľvek, nemám čo stratiť. No prečo to trochu nevylepšiť? Keď už aj ty máš svojho zástupcu.* uškrnul sa a prešiel na druhú stranu stola, kde stlačil tlačidlo interkomu.* Predajte prosím spoločníkovi slečny Nortonovej moje úctivé pozvanie do knižnice.* už už sa odťahoval* A zavolajte mi Luciena.


Lucien



"Ja vás nechcem obťažovať."
Lucien od barmana prijal dva poháre na vysokých stopkách a jeden postavil pred ženu, ktorá si nervózne žmolila ruky. Usmial sa a jediný pohľad do zrkadla za barovým pultom ho uistil, že si spoločnosť na tento večer vybral dobre. Žena, volala sa Alice alebo tak nejako, bola postaršie vyzerajúca štyridsiatnička, ktorá sa nedostatok telesnej krásy snažila vykompenzovať luxusnými šatami a drahými šperkami. Bola nimi ovešaná v najvyššej možnej miere ať to hraničilo s nevkusom spolu s dekoltom šiat, ktorý odhaľoval pohľad na zošúverenú krehkú pokožku.
Napriek zrejmému blahobytu, v ktorom Alice žila, to jeho nijako nezaujímalo.
Ešte raz sa nenápadne pozrel do zrkadla a musel potláčať spokojný úškrn. Vedľa nej vyzeral fantasticky. Dokonale vynikla jeho mužská príťažlivosť zdôraznená ostrými líniami sánky a tvrdými antickými črtami. Vedel, že keď sa len letmo zamyslene pousmeje Alice pohľadom doslova visí na jeho plných perách.
"Vyzerám snáď, že by ma vaša spoločnosť unavovala? Práve naopak." zobral jednu z Aliciných unavených rúk do svojich dlaní s dlhými a pestovanými prstami. Nenosil prstene, aby nepôsobil príliš zženštilo, ale aj keď bolo zrejmé, že sa o sebe stará nikto by mu nemohol vyčítať niečo podobné. Bol elegantný, upravený a čierne sako dokonale sedelo na jeho širokých pleciach spolu s kravatou, ktorá ladila k modrým očiam.
Sklonil hlavu, aby mohol Alice zľahka pobozkať na chrbát ruky a mierne pritom povytiahol obočie a zodvihol pohľad k jej tvári. V tom okamihu bolo jasné, že ju má. Usmial sa jedným kútikom pier a už si v duchu predstavoval ako si ju odváža k sebe domov, seba v nej a nakoniec svoje prsty stláčajúce jej hrdlo.
No vtedy mu na plece dopadla ťažká ruka a on sa s nevôľou otočil na muža z Remiho ochranky. Dôrazne nadvihol obočie a chlapík ho pomaly pustil. Presne tak to bolo správne.
"Čo sa deje?"
"Remediuss vás chce v knižnici."
Horší čas si ten starec už ani nemohol vybrať. Alice, vystrašená náhlou zmenou výrazu na jeho tvári, sa rýchlo stiahla a s pohárikom v ruke sa otočila čelom do miestnosti. Tieto prelietavé milionárky.
Vstal a po úctivom pozdrave, ktorý mu Alice neopätovala, zamieril za Remiho gorilou. V duchu zúril, ale nedával to na sebe poznať. Tváril sa rovnako uhladene a rezervovane ako predtým než si v dave vyhliadol svoju obeť.
Keď o pár minút neskôr otvoril dvere na knižnici a vstúpil dnu ako prvé sa mu do zorného poľa dostali dlhé ženské nohy. Prekrížené jedna cez druhú a vedúce k lemu červených šiat, ktoré sa vyhrnuli na stehná. Pôsobivé no nič, čo by ho dokázalo vzrušiť. Mal rád telesné nedokonalosti, ktoré boli v priamom kontraste k jeho výzoru.
Remi vyšiel spoza stola a zastal si trochu bokom.
"Slečna Nortonová, dovoľujem si vám predstaviť Luciena Purqua. Je to môj veľmi blízky obchodný partner."
Pekne povedané, pomyslel si Lucien a zamieril k žene, ktorej meno mu nebolo celkom neznáme. Príťažlivá tvárička len dopĺňala celkový vzhľad no nemohol si nevšimnúť, že okolo krku jej visel Issyn prívesok.
Zdvorilo sa usmial a natiahol k nej ruku. "Slečna Nortonová."
Napriek výzoru džentlmena z neho sálalo niečo ostražité a nebezpečné. Remi mal možno úsmev diabla, ale nie takú charizmu, zatiaľ čo Lucien bol jeho perfektným stelesnením. Navonok príťažlivý no vo vnútri zlý a skazený až do špiku kosti.
"Ako vám môžem pomôcť?"
Remi nechal odpoveď na Kalei. Dal jej tak možnosť zastrieť pravú stávku, aby si ochránila tvár. Veď o skutočných podmienkach hry mohli vedieť len oni dvaja.*

Tea

*S pohárom pri perách čakala, aké padne rozhodnutie. Nemohla si byť istá, či bola jedna noc s ňou dostatočne lákavá aby hral o prívesok, ktorého legendu možno tiež považoval len za rozprávku. Ak v ňu veril, mohol to byť problém, ak nie...po jeho odpovedi sa usmiala a spokojne pložila pohár s alkoholom na stôl.* Nemám nič proti, bude to aspoň zaujímavejšie. *Odvetila pokojne, aj keď až taký pokoj vo svojom vnútri necítila. No pri svojom koníčku sa naučila zachovať pokojnú tvár nech sa dialo čokoľvek. Okrem toho, nesmela dať najavo že ju ten šperk zaujímal viac ako ostatné, ktoré mala doma vo svojej zbierke. Jej ženskosť a prirodzený záujem o šperky jej len hral do karát ako ideálna zásterka, nepochybovala však ani o tom, že Rawir zachová pri pohľade na šperk na jej krku prirodzený výraz. Ako dnu vošiel muž, ktorý ho mal zastupovať, obrátila k nemu tvár a zošuchla sa zo stola. Ako slušnosť kázala, natiahla k nemu ruku a pozdravila ho.* Pán Purgua. *So záujmom prebehla po osobe ktorú ešte nemala možnosť vidieť, na žiadnej s akcií ani so samotným Remediussom. No o tom kým bol si samozrejme myslela svoje. Obchodný partner v jej názore práve nefiguroval.* Boli by sme radi, keby ste si zahrali poker s mojim spoločníkom. *Odvetila jednoducho, nerozoberajúc prečo a čo bolo v sázke. Nebola to jeho vec a ona nebola povinná sa mu spovedať. Bola rada že Remediuss pomlčal, no nakoľko by pomlčal keby vyhral si istá nebola. No na tom nezáležalo, musela veriť že Rawir vyhrá. A ak nie, skutočne s ním prehrá ten svoj zadok ako povedal a nielen ten. Už len počkať na Rawira.*

Lucien





*Síce to znelo veľmi jednoducho, ale nebol hlupák, aby si čo to nedomyslel. Slečna Nortonová, ako mu ju predstavil Remediuss, mala na krku šperk, ktorý len pred niekoľkými týždňami dosť nepekným spôsobom získal od jeho právoplatnej majiteľky.
Chladnokrvne ovládol výraz na svojej tvári a pretvoril ho do podoby, ktorá sa pre daný okamih hodila viac ako zvedavosť. Bol jednoducho neutrálny, stále rovnako uhladený a zdvorilý s prímesou nebezpečnej inteligencie, ktorá driemala v hlbokých tmavomodrých očiach. Usmial sa.* Potom mi je všetko jasné.* Vrhol rýchly pohľad na Remediussa a zamieril ku kartovému stolíku, na ktorý jeho "obchodný partner" práve položil nový balíček kariet. Mal síce chuť klásť otázky, ale Remi sa tváril neprístupne, a tak sa rozhodol počkať. V každom prípade, za svoju prácičku dostal zaplatené a nemuselo ho preto zaujímať, čo bude so šperkom ďalej.
Pohodlne sa usadil na jednu z kožou potiahnutých stoličiek a rukou si pridržal kravatu, aby sa mu neplantala po stole.
"Pane, máte to tu naozaj veľmi...vkusné."
Zodvihol hlavu a pozorne sa zahľadel na chlapíka, ktorý nečakane vtrhol do knižnice, očividne na Remediussovo pozvanie. Mal na sebe dosť drahý oblek, ušitý na mieru z kvalitnej látky, ale kravata pod krkom už len visela, pod vplyvom toho ako sa ju zrejme pokúšal uvoľniť. Aj na takú diaľku z neho zacítil raziť alkohol a nemusel byť práve dvakrát všímavý, aby si na základe mužovej ťažkopádnosti vyvodil, že je opitý.
Zlá nálada z neho rýchlo opadla a nahradilo ju uvoľnenie. Ak bol toto jeho súper potom s ním nebude mať veľa práce. Zaprel sa lakťami o opierku stoličky a brušká prstov si spojil pred ústami, aby tak zakryl nadradený úškrn. Zároveň pocítil v slabinách mierne trhnutie a zreničky očí sa mu od vzrušenia rozšírili. Mal slabosť na skrachovancov a tušil, že jeden taký pred ním práve stojí. Ukazovákmi si pošúchal pery a zotrel z nich poslednú stopu po dobrej nálade.*

Rawir



*Ako tak sa ešte dostal na dosah Tei a len čo bol dosť blízko potešene sa zasmial a venoval jej jeden zo svojich širokých úsmevov, ktoré mali pôsobiť odzbrojujúco.* Kalei, srdiečko, kde si sa mi stratila? Hľadal som ťa, ale potom som to vzdal.* pohľad obrátil na Remediussa, ktorý nedokázal zakryť spokojnosť. Tváril sa zhovievavo ako otec, ktorý z toho istého dôvodu nepokarhá svojho nespratného syna.* Vidím, že bolo o teba dobre postarané. Čo sa to tu deje?* konečne si všimol aj druhého muža v izbe. Mierne zaškúlil jeho smerom akoby dobre nevidel a potom si rukou zahrabol do vlasov.* Máte zraz tajného spolku?* rozosmial sa na vlastných slovách a prešiel k stolíku s kartami. ˇŤažko dosadol na stoličku a načiahol sa po balíčku.* Dáme si partičku?

Tea


*Čakalo sa už len na Rawira, ktorý sa napokon aj zjavil. Akurát na prvý pohľad nie práve v stave, ktorý jej dával veľkú šancu zachrániť samú seba a zároveň získať to, po čo prišli. Pre jeho dobro dúfala, že nebol taký blbý aby sa opil a že to všetko len hral, ktovie z akého dôvodu. Utešovala ju myšlienka, že opitý by ju skôr nazval Tea než Kalea, menom ktoré dodnes ani nepoznal. Aspoň nie v spojitosti jej tvárou. Uvedomila si že Remediuss bol spokojný, nepochybne mal dôvod. Ona len potlačila vzdych, usadila sa späť na stôl. Ak toto prehrajú, asi sa opije aj ona, ale to najprv vybaví darahému Rawirovi nejakú patričnú spoločnosť na noc, nech v tom nie je sama. Možno sa dole nájde nejaký ochotný chlapík...Odpila si z poháru alkoholu, presviedčajúc samú seba že to len hral. A ak nie, no smola. Odpila si z pohára, decentne aby to neprehnala, beztak už mala v sebe polku pohára a bol najvyšší čas pohár odložiť. Aj tak spravila, pozrela na Remediussa pokojnou tvárou a čakala, ako tá hra dopadne. Akoby mala na výber, keď už sa do toho pustila. A možno by mala začať zháňať nejaký kondóm. Pri tej myšlienke sa skoro zasmiala, sama nechápala ako mohla v takejto situácii ešte v mysli aj mať sprosté poznámky k svojim skutkom, no išlo jejt o skutočne poľahky, byť protivná sama na seba.*

*Napokon možno neoľutuje, že ho ten senilný dedo povolal do služby práve vtedy, keď už mal dole rozrobenú nejakú prácičku. Ale spomínaj čerta a objaví sa po tvojom pravom boku, pomyslel si, keď mu na profil tváre dopadol tieň vrhaný Remediusovou uzemčistou postavou.
Na kartový stolík potiahnutý sýtozeleným plátnom postavil dva poháriky naplnené zlatistohnedým alkoholom. Jeden postavil pred neho a druhý pred toho chlapíka, ktorý ho zaujímal čím ďalej, tým viac. Dával si však pozor na to, aby mu nevenoval viac pozornosti než by malo byť na dvoch súperov v kartách zvyčajné a vzápätí, bez vlastného pričinenia, sa dozvedel s kým má tu česť.
Remedius sa zhupol na chodidlách a chytil balíček kariet, takže sa očividne chystal zapojiť do hry aspoň svojou maličkosťou a osobnými poznámkami pri rozdávaní. "Lucien, toto je pán Dominik Oliviers, majiteľ siete hotelov na východnom pobreží ak sa nemýlim."
Mužovi menom Dominik vyprskol z úst zvuk podobný pobavenému smiechu. Mávol rukou akoby ho Remedius dostal do rozpakov a uprel na Luciena až nezvyčajne priamy pohľad. "Nerád sa tým chválim, ale máte pravdu. V pokri sa rozhodne nemusím obmedzovať na nízke stávky."
"Som rád, že to hovoríte," odvetil Remedius a satyrsky sa pritom usmial akoby poznal niečo, o čom oni dvaja nemali ani tušenia.
"Vyberte si spôsob hry," zapojil sa aj Lucien, pretože ho už nebavilo byť svedkom očividného doberania medzi dvoma mužmi. Považoval to za smiešne aj vzhľadom na to, že sa na nich dívala tá žena. Nadobúdal pritom dojem akoby prepol svoj osobný príjem na prírodopisný dokument, v ktorom sa dvaja samci doťahujú o samičku. Aké úbohé. Zdvíhal sa mu z toho žalúdok, ale našťastie svoje pravé emócie dokázal dokonale zamaskovať neutrálnym výrazom.
Dominik sa naklonil ponad stôl akoby na rozmýšľanie potreboval zmeniť polohu. "Dobre, tak si zahrajme Všetko alebo nič."
Lucien vycítil ako na neho Remedius uprel nakrátko svoj pohľad, ale keď mu kývol hlavou bez ďalších zbytočných poznámok sa pustil do rozdávania kariet.




*Mohol si predstierať opitosť koľko chcel, ale už v okamihu ako si sadal oproti tomu uhladenému chlapíkovi poznal, že on jeho hru prekukol. Jeho pozornosti neušlo ani to, že Tea, alias Kalei, krásna dcéruška Maxa Nortona, má na krku práve ten prívesok, ktorý mala za úlohu ukradnúť z Remediusovho sejfu. Očividne teda na neho zapôsobila dosť na to, aby jej zveril svoj najväčší poklad.
Jednou rukou sa natiahol za kartami, ktoré mu pristáli tesne pred bruškom malíčka a druhou siahol po poháriku. Alkohol do seba nalial na jeden raz a tesne predtým než prázdny pohár odložil nabok postrehol svojho súpera. Ten čertovský chlap mal tvár ako vytesanú z jedného kusu žuly. Bola tak dokonale súmerná, že by sa nečudoval keby do miestnosti odrazu vpadol Nietras a zháňal sa po svojej oživenej soche.
"A smiem teda vedieť, o čo vlastne hráme?"
Blbá otázka. jasné, že mu to došlo ako zrejme každému v tejto izbe.
"O česť," odvetil mu Lucien a v prstoch pravej ruky vejárovito vystrel svoje karty. Veru, odpoveď už ani nemohla byť príhodnejšia.
"Škoda, myslel som si, že dnes získam nejaké podiely v jednej z vašich firiem," vrhol rýchly pohľad na Remediusa, ktorý sa neprestal satyrsky uškŕňať.
"Nepochybujem, že by ste to dokázali správne využiť."
"Predtým než začneme," Rawir vrhol pohľad cez plece na Teu. "Mohla by si mi popriať šťastie, miláčik?" Mierne našpúlil ústa, aby pochopila ako to myslí.*

Tea

*Pokojne si sedela na stole a rukou sa vrátila späť k tomu poháriku. Možno bude lepšie keď si trochu vypije a bude povoľnejšia. Jeden pohárik by ju síce povoľnou nespravil, no nejaké tie bunky v mozgu môže uvoľniť, nech priveľmi neuvažuje, alebo nie aspoň nad tým, že je tu naozaj vo svojej koži. Nikdy toľko neriskovala, Tea mohla prísť o čo chcela, bola to len vymyslená osobnosť, no tu bola ona a nikto viac. A zatiahla do toho toho chlapa. Upokojoval ju len fakt, že keby niečo, jedna guľka to spraví, niežeby jej táto možnosť je nejako povôli. Ostávalo teda dúfať, že chlapík vedel kedy držať jazyk za zubami. Boli veci ktoré museli jednoducho ostať v tajnosti, nechcela nikomu nič vysvetľovať, hlavne nie doma. Bola by označená za unudené dieťa tejto spoločnosti a čo by povedala? Asi nič, pretože to bola pravda. Niežeby si nemohla zohnať koníčky, no v nich chýbal ten správny adreanlín, taký ktorý nevyvolá skok z lietadla, či podobné športy, ale niečo také, ako poriadna akcia, kde sa musí spoliehať sama na seba a na nikoho iného. Pretože keď sa spolieha, môže to skončiť aj takto.* Máte príjemný a pevný stôl Remediuss. *Zašepkala len pre jeho uši keď z neho zosadla, no čo, ak by si mala vybrať, užila by si sex na ňom. Bolo by to nepochybne viac vzrušujúcejšie než posteľ. Prešla až k tým dvom, Rawirovi a jeho protihráčovi, uprela pohľad práve na Rawira a pozrela na kôpku kariet.* Viem že hráči tvrdia niečo iné, no v tejto hre mám pocit, že jediné čo rozhoduje je šťastie a schopnosť blafovať. *Následne sa len nakloní a bez okolkou či zahanbenia ho krátko pobozká. Potom sa len nahne k jeho uchu a v tichosti zašepká.* Ten svoj zadok s tebou môžem dnes skutoenč prehrať a nielen ten, no môžeš si byť istý, že ak sa tak stane, postarám sa aby si i tvoj zadok užil...*Nevinne sa vystrie a vráti sa k stolu, akoby sa tam o niečom nerozhodovalo. Pokojne sa oprie a pozrie na Remediussa, uvažjúc, čo môže behať po rozume jemu, či je vôbec nejao napätý z možného výsledku.*

*Inštrukcie od Tei zneli jasne, nanešťastie jej vyhrážkam nevenoval nijakú pozornosť. Bol si viac než istý, že neprehrá a práve sebavedomie mu prinieslo pokoj, ktorý bol pri tejto hre taký dôležitý. Bozk mohol byť síce o niečo vrelejší, ale čas na jeho nacvičenie bude aj neskôr, pomyslel si s úškľabkom, keď púšťal Teinu ruku a tváril sa, že nevidí Remediusov pohľad už zdiaľky zaváňajúci zvrátenosťou. Iba chorá myseľ by mohla vymyslieť niečo také, ale na druhej strane ... rozprestrel v rukách karty podľa Lucienovho vzoru ... bolo to oveľa zaujímavejšie.
Prižmúril oči akoby poriadne nevidel na čísla pred sebou a niekoľkokrát rýchlo zažmurkal. Potom do prstov voľnej ruky vzal jednu kartu, dopoly ju vytiahol z vejára a potom zasunul naspäť. Lucien sediaci pred ním sa nepohol ani o milimeter - poslušný chlapec. Rawir zodvihol hlavu a na okamih mal možnosť znovu si prezrieť mužovu tvár, ktorá bola až neskutočne mužná. A to bolo už čo povedať, keď si to všimol taký zarytý heterák ako on. Z tej dokonalosti behal mráz po chrbte a bolo očividné, že Lucien si to veľmi dobre uvedomuje. Akoby vytušil, že na neho Rawir zíza, pomaly odtrhol pohľad od svojich kariet a nepatrne nadvihol obočie. V tom geste sa skrývala celkom čitateľná otázka: "Už si v koncoch?"
Rawir opätoval Lucienovi nadvihnutie obočia, chytil inú kartu a vyhodil ju na stôl. "Máš snáď ten pocit?"




Sebavedomý úsmev na Oliviersovej tvári, keď vyhodil prvú kartu Luciena pobavil a poriadne nabudil. Už veľmi dlho sa nudil v spoločnosti jedincov, ktorí mu neboli rovnocennými partnermi ani v jednej oblasti života, preto túto partičku nakoniec uvítal ako niečo osviežujúce, niečo, čo ho vytrhlo z bežného stereotypu. Znovu si Oliviersa premeral nič nehovoriacim pohľadom, jeho skazená časť do seba nepozorovane nasávala obraz mužovej neupravenej tváre a oblečenia. Zvlášť jeho krk bol tým miestom, ktoré najviac priťahovalo jeho pozornosť. V tlmenom osvetlení sa na Dominikovej pokožke ligotali drobné kvapôčky potu. Z vnútornej strany krku sa na ne nalepilo niekoľko pramienkov jeho svetlých vlasov a uvoľnená tmavozelná kravata predstavovala priame lákadlo pre Lucienovu predstavivosť. Doslova cítil ako sa mu hladký hodváb kĺže medzi prstami, zatiaľ čo uzol uťahuje stále viac a viac... Bez očného kontaktu s kartami vytiahol jednu a prebil ňou Oliviersovu akoby to bola tá najväčšia samozrejmosť šťasteny. "Pocity nie sú mojou silnou stránkou."*



Pravdupovediac ho už očná výmena názorov medzi Oliviersom a Lucianom trochu unavovala. Bol by najradšej, keby sa tá hra, čo najrýchlejšie skončila, aby poznal výsledok. Nadržaný nebolo to správne slovo na opísanie toho, čo cítil, keď hľadel na Kaleino telo len sporo zahalené do obláčiku červenej látky. A k tomu ten náhrdelník, hmm.* Hmmm.* Trochu sa zasníval, ale keď si všimol, že na neho Kalei upiera pohľad zahnal fantáziu do kúta, strčil jej do ruky noviny a prikázal, aby si počkala, kým nebude na rade.* Myslím, že tí dvaja našu pomoc nepotrebujú. Čo by si povedala, keby som ti ukázal ešte niečo?* Prevzal iniciatívu, odložil svoj poháriks nedopitým alkoholom na dosku pracovného stola zamieril k stene, ktorá bola až po vrch obležená policami plnými starých kníh. Bolo doslova zázrakom, že z toho mora kožených väzieb väčinou jednotnej hnedej farby vybral naisto jednu jedinú knihu, po ktorej ostala na polici zívať prázdna diera.* Toto je niečo zaujímavé.* Podišiel ku Kalei, otvoril knihu na príslušnej strane a obrátil ju v rukách tak, aby sa mohla lepšie pozrieť. Prava strana bola husto popísaná drobným textom a na ľavej bol odtlačený obrázok. Nešlo o nič neznáme. Kresba zobrazovala presne ten výsek, ktorý sa nachádzal v každej detskej knižke, dokonca vo všetkých odborných publikáciach o Charimei a Isse. Ibaže tentoraz na ňom nebola bojovníčka. To isté pozadie, nákres náhredlníka, všetko do najmenších detailov súhlasilo až na to miesto, kde namiesto ženskej tváre neznámy maliar nakreslil mužskú.* Vidíte do akých detailov je namaľovaný?* prehovoril Remi, uvoľnil si jednu ruku a bruškom ukazováka poklepkal po maľbe, aby Kalei upozornil na znamienko nakreslené na ľavej strane mužovej tváre.*

Tea

*Rada by to už mala za sebou, tú ich hru. Tí čo hrávali, zvykli tvrdiť akí sú hráči, ako to vedia ako neprehrávajú, no podľa nej to bola hlúpa hra o šťastí a blafovaní. Tu ale nešlo ani jednému hráčovi o nič, takže im to napokon mohlo byť z veľkej časti ukradnuté a mohli blafovať o to viac. Vlastne teraz keď sa tak na nich dívala, nemohla uveriť tomu, že naozaj vsadila svoje telo do takejto hry. Hry šťastia. Čo vôbec polemizuješ. Je to len sex. Možno to nebude také mizerné a možno sa mu ani nepostaví a modrá tabletka nebude po ruke...ale postaví, veď to že je nadržaný cítim hádam aj vo vzduchu. Viedla si v duchu myšlienkové úvahy pre vlastné pobavenie, keď ju preruší jeho hlas a ona prestane uvažovať nad tým, či dôjde k sexu. Napokon ako si správne ujasnila, je to len sex a ona s ním nikdy problém nemala. Nikdy nemala problém ani si sex užiť, nech sa vyspala s kýmkoľvek, tak nebol dôvod stepovať tu ako pred zamknutým záchodom.* Budem len rada, tí dvaja nemajú moc naponáhlo. *Poznamená a vykročí klopkajúc podpätkami za ním. Čakala čo uvidí, popravde čakala len nejaké hlúposti, alebo ďalšiu poznámku o jeho majetku ktorý ju nezaujímal, no to čo jej ukázal ju zaujalo.* Myslela som si, že tam má vystupovať bojovníčka. *Poznamenala a musela uznať, že mal pravdu, bol naozaj vykreslený do detailov.* Žeby zamilovaný maliar? *Usmiala sa a na okamih zdvihla zrak od muža smerom k Remediusovi.*

/ D: asi si to pôjdem aj ja prečítať, neviem o čom je tá legenda /

*Spokojne sa usmial len čo si všimol záujem v Kaleiných očiach a súhlasne pokýval hlavou.* To je dôvod, prečo je tá legenda taká zaujímavá. Môžem s istotou povedať, že toto je jediná kniha, kde nájdeš obraz muža namiesto Issy. Navyše, moja kniha je pravá.* Ako stišoval hlas obočie sa mu pomaly nadvihovalo akoby čakal, že Klei si v tej chvíli uvedomí niečo výnimočné. Až neskôr ho napadlo, že by voči nej nemusel byť ohľadom Issynej legendy až taký otvorený. Preto si odkašľal, knihu zavrel a odložil ju na kraj stola.* Ale zrejme máš pravdu. História je plná zamilovaných maliarov a tento musel byť jedným z nich. Hovorí sa, že Issyna krása bola neprekonateľná a namaľovať namiesto nej muža? Šialenstvo.* Zasmial sa spôsobom, ktorý skôr pripomínal sériu drobných úsmeškov, takže z toho vzišlo zvláštne pochechtávanie. Práve v tom okamihu sa od kartového stola ozvala škaredá nadávka a škripot stoličky odťahovanej po drevených parketách.
"Tak sa zdá, že som prehral," zvolal Oliviers vstávajúc od stola pričom v tvári vyzeral ešte bledší než pri príchode. Lucien sa chrbtom opieral o stoličku, v jednej ruke zvieral kôpku kariet a druhú mal ležérne položenú na stehne. Na rozdiel od Oliviersa sa netváril nijako.
"Prepáč srdiečko, stálo ťa to veľké prachy?" prihovoril sa Oliviers Kalei a Remiho v tej chvíli naplo na pohŕdavý úškrn.*

Tea


*Mlčky stála a uvažovala, čo si o tom myslieť. Remediuss bol bohatý a o tom, že si dal záležať aby mal pravú knihu nebolo pochýb. Otázkou teda ale ostávalo, prečo všetci hovorili o tom, že to bola žena a tu je to zrazu muž. Mala chuť zanadávať, že je to sprostá legenda a napokon ani jedno nemusí byť pravdivé, no zahryzla si do jazyka. Len skôr ako knihu zavrel, očami ešte raz prebehla po mužovi.* Zdá sa, že vás legendy zaujímajú než sa mi pri prvom rozprávaní zdalo. *Poznamenala s úsmevom, aj keď si uvedomovala, že to bola pravda. Zjavne tú knihu ani šperk nemal doma len tak a vedel rovnako ako oni niečo viac. Zjavne dokonca viac než oni s tým...idiotom. Napadlo ju vo chvíli ako začula jeho hlas v spojení so slovíčkom prehral. Otočila sa smerom k hráčom s pokojným výrazom, aj keď by ho najradšej v tej chvíli zabila kladivom do zeme. Po jeho otázke sa kladivo zmenilo na samopal. Najradšej by mu jednu strelila, no len stála, tvárila sa pokojne a hlavu mala rovnako hrdo vztýčenú. Keď už prehrala, aspoň to mienila prehrať statočne. Nič sa nedeje, povedala si v duchu.* Netráp si tým hlavu. *Odvetila pokojne, aj keď keď sa na neho pozrela, v očiach sa jej odrazili iskri, nie moc povzdubidvé voči jeho osobe.* Ďakujeme páni za vašu hru. *Inými slovami mohli ísť. Ladne sa otočila k Remediussovi a tých dvoch si viac nevšímala.* Prezradíte mi ešte niečo zaujímavé k tým rozprávkam? *Spýtala sa s úsmevom, akoby len chcela zamaskovať svoje zostatie tam s ním. Akoby bola naivná a nevedela, že si to tí dvjaa domysleli.*

*Bruškami prstov zamyslene pohládzal obal knihy a s Lucienom si vymenil krátky pohľad ponad kartový stolík. Potom muž vstal, odložil kraty nabok a nehlučne prešiel až k Oliviersovi, ktorý, ako sa zdalo, nemal veľmi naponáhlo.
"Možno by mal pán Oliviers teraz chuť na pohárik," navrhol Remedius a Lucien bez zmeny výrazu otvoril dvere na knižnici. Oliviers ho so smiechom nasledoval a keď prechádzal okolo Kalei iba ju na okamih chytil za predlaktie a pritisol pery k jej spánku. "Budem dole, keby si ma hľadala miláčik. Nebuď dlho." prehovoril nahlas a zamieril k čakajúcemu Lucienovi, ktorý ho už dlhší čas uprene pozoroval.
Remediusa však dohra medzi dvoma mužmi viac nezaujímala. Len čo za nimi zapadli dvere, chytil knihu a uložil ju naspäť do police. Odrazu pôsobil roztržito a na perách mu pohrával vzdialený úsmev.* Sú to len rozprávky ako hovoríš, moja drahá a ja som len starý blázon. Poznáš ten príbeh o mužovi, ktorý sa naháňal za veternými mlynmi? Občas mám pocit, že som ako on.* nenáhlivým krokom sa vrátil k stolu a dolial Kalei aj sebe pohár. Pomaly ho zdvihol, priezračné sklo zachytilo svetlo lámp, pohľad mu mimovoľne zaletel k dverám na konci knižnice, za ktorými sa nachádzala ďalšia miestnosť - jeho spálňa.* Na sladké víťazstvá.* kútiky úst sa mu roztiahli do lenivého úsmevu, keď pohľadom skúmal Kaleinu tvár.




*Mal svoj plán. Lepšie povedané jeho plány sa zmenili v okamihu ako Remedius vytiahol tú knihu. Chcel vyhrať, ale nakoniec prehral. Úmyselne.
Koberec tlmil zvuk jeho krokov, keď kráčal za Lucienom k schodisku dolu do áatria. Len dúfal, že ho Kalei pochopila, keď jej pri rozlúčke chytil ruku a tvár priblížil k jej natoľko až to vyzeralo, že jej dáva bozk na líce.
Ty vieš, že som vyhral, ale som veľkorysý. Tie slová vyslovil tak potichu do jej ucha, že pokojne mohlo ísť len o jeho dych. Potom sa však Remedius na chvíľu obrátil a on chytil Kalei za ruku. Medzi prstami jej predal malú fľaštičku naplnenú účinným uspávadlom. Keď sa na ňu pozrel poslednýkrát jeho oči hovorili: zdrž ho čo najdlhšie. Potom sa nechal odviesť svojím bacharom Lucienom a rozmýšľalal ako sa dostane od neho čo najďalej. Predpokladal, že od Remiho dostal očný príkaz, aby sa mu držal v pätách.*

Tea

*Nič viac sa o legende nedozvedela, aj keď v tej chvíli by uvítala viac informácií. Naštudovať si ten príbeh bola jej domáca úloha, no on mal inú verziu a ona ju chcela poznať. Bol starý blázon, no mal niečo čo oni nie. Nechcelo sa jej naháňať za niečím, čo viditeľne bolo inak než si mysleli a teda by akékoľvek úsilie bolo zbytočné. Zostala stáť a čakala než obaja zvyšní muži opustia miestnosť. Vo chvíli ako sa k nej jej spojenec pohol, mala chuť mu spraviť niečo bolestivé, no len stála. A oplatilo sa, aj keď netušila čo mal v pláne. Jej dlaň ukryla drobnú fľaštičku, nebola hlúpa aby si nedomyslela na čo približne mohla slúžiť. Mala ho zjavne zabaviť a toto použiť skôr, akoby musela splniť časť dohody. Na čele jej na okamih vyskočila vráska, tu nebola Tea ale Kalei a ona musela byť obozretná v svojich činoch. Nesmela zanechať dôkazy o tom že sa tu do niečoho zaplietla. V krvi jej koloval adrenalin, v hlave sa preháňali myšlienky o budúcich krokoch. Ochranka ju videla, neraz, bola len dieťa boháča a každý z ochranky si nepochybne myslel svoje, nehovoriac o tom čo hral karty. Kým ho tu zdrží a kým tu bude, nikto nebude Remediussa ani hľadať, pretože si nikto nedovolí vyrušovať ho. Bolo teda potrebné zabaviť ho a zotrvať, než bude čas ísť, nenápadne ako po dobre strávenej chvíli v jeho....spálni. *Každý máme nejaké vlastné mlyny, niektoré sú väčšie, niektoré menšie. *Odvetila mu a pohla sa od knižnice smerom k stolu, kde im nalieval. Na tvári mala rovnaký výraz ako keď smerovali ešte len sem, sebaistý, no zahalený to tajomstva, ktoré akoby chránilo pred ostatnými jej skutočné pocity. Usmiala sa, rukou v ktorej držala fľaštičku v pästi si oprela o stôl a oči uprela do jeho tváre.* Nepatrím k tým sladkým...*Usmiala sa koketne, v tých slovách akoby mu vysiela jasnú a možno dvojzmyselnú správu.*