Kráľovská letecká akadémia na Telarione

Možno to tak má všetko byť. Veci sa dejú pre niečo, vždy to tak bolo... no nie? Vždy mala každá akcia svoju reakciu, ktorá spôsobila lavínovitý efekt okolností. Teória chaosu. Efekt motýlích krídel. A neustále zachytený v cykle. Programe, ktorý nemá príkaz /quit. Nik nemôže zakričať: "Zastavte svet, chcem vystúpiť!", aj keď by si to želala niekedy viac, než čokoľvek iné. Niekedy už nemá chuť žiť na tejto planéte... Alebo na akejkoľvek inej. Všade je to také isté... Zabi, alebo budeš zabitý. Preži ďalší deň a choď spať. Na to sme predsa stvorený... prežiť.
Podzemné komplexy na ňu pôsobili dosť klaustrofobicky. No Clarity bolo podzemné mesto, nečakal, že to bude nejaká uzavretá krabica, v ktorej by každú chvíľu mohla očakávať nejaký záchvat hyperventilácie z paniky. Malo to byť všetko v poriadku. Ďalšia misia, ďalšie problémy, ktoré sú však vždy riešiteľné. Nemohla tvrdiť, že by v tomto obore bola dlho, no už na začiatku sa naučila, že absolútne všetko, nech už je to akokoľvek zložité, sa dá riešiť. Všetko, čo je potrebné je len chcieť. Netušila, akú má povesť u Investorov... Vedela však, že Anselm, ktorý podobné večierky bastardov bažiacich po moci organizuje, má aj lepších ľudí. Väčšie ryby, ktoré sú legendami a o ktorých sa šušká počas obedňajších prestávok. Avšak prečo nie... Ak ju chcel týmto nejako podporiť, nech. No odmalička bola skôr na kancelársku prácu. Nie, že by jej spĺňanie úloh robilo nejaké problémy, no niekedy bolo potrebné aj o čosi viac pritlačiť... Zatiaľ čo Ananké volila stratégiu psychickej vojny. Skôr, či neskôr sa podozrivý zlomí a ešte bude žobroniť o benefity, ktoré mu eventuálne prisľúbi. Kto vie, či sa mu vôbec vyplnia. Investori nie sú práve najznámejší tým, že by vytvárali charitatívne organizácie a posielali jedlo hladujúcim krajom. Pravdepodobne ich najprv len byrokraticky prežuli, bezcitne strávili a nakoniec vyvrhli ich kosti.

Mala sa tu stretnúť s ďalšou osobou. Možno signifikantná figúrka a možno len pešiak, kto vie... Sedela v jednej zo zasadacích miestností v hlavnej budove úradu a pred ňou stál pohár s kávou. Bez cukru, mlieko v pomere 3:1. Presne tak, ako to mala rada. Aj napriek tomu chutilo, ako keby zaliali opičie výkaly. Jej trpezlivosť sa začala nebezpečne stenčovať... Nemá na to celý deň. No čo má robiť...? V tejto miestnosti nebolo nič zaujímavé, dokonca nemohla byť ani zaneprázdnená vlastnými myšlienkami. Ďalšie informácie sa mala dozvedieť až teraz, nemala čo zhodnocovať a vypočítavať. Musela len čakať... Trpezlivosť je cnosť. V tom prípade je tou najväčšou hriešnicou na svete...

Michail Yorik



*Nájsť muža menom Vincent nebolo pre neho problémom. Oveľa zložitejšie sa však ukázalo splynutie s davom, ktoré sa na tomto mieste zdalo celkom nemožné. Od väčšina obyvateľov podzemného mesta sa líšil nielen farbou svojej pokožky, ktorá prirodzeným opálením pútala všetky pohľady, ale značnú pozornosť si vyslúžil aj svojím vozíčkom. Vedel, že situácia sa zlepší, len čo sa Keith postará o to, aby sa všetci zvedaví výskumníci dozvedeli dôvod jeho návštevy. Samozrejme, ten pravý im nebudú vešať na nos.
So záujmom pozoroval ako sa vysoký chudý muž, Vincent, nakláňa ponad stôl a po vyleštenej sklenej tabuli mu posúva navigátor. Bol to malý prístroj šikovných rozmerov, ktorý si bude môcť pohodlne strčiť do vrecka a vytiahnuť vždy v prípade potreby. Teraz si ho však zamyslene prevracal medzi prstami a s trpezlivosťou znášal na sebe Vincentov skúmavý pohľad.
"Smiem sa opýtať, kto ste, pane?"
Michail konečne zodvihol hlavu a s nič nehovoriacim úsmevom sa zadíval priamo do Vincentovej zmätenej tváre. Sledoval ako mu do čela padlo niekoľko pramienkov mastných čiernych vlasov a on si ich, ako zakaždým, odhrnul z tváre podvedomým pohybom ruky.
" Zastupujem tu záujmy Investorov. Na základe mojej správy sa potom rozhodnú či projektu priklepnú ďalšie peniaze." Michail si bol istý, že takouto odpoveď nič nepokazí. Navyše, nikto sa nebude čudovať, keď sa tu začne viac obzerať, pretože každý si to vyloží ako snahu vykonať dobrú prácu pre svojich zamestnávateľov.
"A môžem sa teraz niečo opýtať ja vás?" začal zahorúca a s úsmevom zaregistroval Vincentovo dôverčivé kývnutie - nikto nechcel, aby Investori priškrtili mestu rozpočet, všakže? "Poznáte muža s krátkymi tmavými vlasmi, vysokého približne meter deväťdesiat a s jedným okom väčším než druhým?" takýto popis musel stačiť.
"Myslíte Sarta, pane? Je to A.I. , umelá inteligencia. Liamovi sa podaril celkom pekný kúsok, čo poviete?"
Michail len zamyslene pokýval hlavou, ale nehodlal sa zapriasť dlhšiu debatu. Mal ešte prácu.


O niekoľko minút neskôr sa podobnými myšlienkami viac nemusel zaťažovať. Slabé vrčanie vozíka, ktorý niesol váhu jeho veľkého no nehybného tela bol v tichej miestnosti natoľko výrazný, že musel okamžite upútať pozornosť jedinej ženy sediacej v zasadačke. Navigátor, ktorý ho doviedol k správnej budove mu teraz odpočíval vo vrecku kabáta a on v dlani ukrýval jediný dôkaz, ktorý mohol presvedčiť jeho spoločníčku, že ho naozaj poslal S.E.C. Obaja predsa boli z rovnakej brandže a aj keď sa ešte nepoznali, museli poznať pravidlá. Hlavne nijaké zbytočné otázky.* Slečna Alveyton, ak sa nemýlim.* prehovoril hlbokým zvučným hlasom, ktorý sa v priestornej miestnosti rozľahol do všetkých kútov. Priblížil sa k nej bližšie a hoci mu na tvári pohrával úsmev bol čisto profesionálny a kontrolovaný, čo prezrádzal aj jeho prenikavý skúmavý pohľad, ktorým si oslovenú ženu premeriaval.*

/ ja nevidím obrázok /

dám to sem, nechce sa mi už relogovať

/ fešandáááá: /

/ Gemma Arterton, dosť sa mi hodí na slečnu agentku /

Gabriel Ailes



*Emin radostný výkrik zo stoličky pohol aj jeho. No nie preto, že by sa snáď strhol (pravdupovediac tak trochu dúfal práve v taký výsledok - aj keď ho veľmi milo prekvapilo, že sa jeho slová stretli až s takým nadšeným ohlasom), ale reagoval celkom automaticky, tak, ako sa to naučil dávno počas vlastného výcviku. Pevne zachytil Emu rukami a na okamih mal možnosť držať jej štíhle dievčenské telo zatiaľ čo ho na líci zľahka šteklili jej vlasy a do nosa mu z nich stúpala ľahká svieža vôňa.
Podľa pravidiel slušnosti a toho, čo mu diktovala morálka spolu s postavením saladina, mal byť on prvý, kto sa jemne odtiahne, ale nakoniec to zahanbená urobila Ema. Jeho vlastné rozpaky a zmätok nad vlastnou spomalenou reakciou však nemohla postrehnúť zrakom hoci tam boli. A poriadne. V každom prípade o nič predsa nešlo, tak prečo si to tak berie k srdcu? Ona bola šťastná, on bol šťastný.* Nič sa predsa nestalo, Ema.* prihovoril sa jej a tými slovami akoby sa neprihováral len jej, ale aj sebe. Sám sa do kresla vedľa nej viac neposadil, ale pár krokmi sa začal prechádzať po miestnosti. Vždy od jednej steny k druhej a zase naspäť. Robil to celkom podvedome vždy, keď nad niečím potreboval porozmýšľať alebo naopak si niečo vyhnať z hlavy.* Do zajtra mi prosím odovzdaj svoj rozvrh, aby sme v ňom mohli nájsť miesto pre naše tréningy a potom začnem s výcvikom. Teraz máš ešte voľno, mala by si ho využiť.* niečo v jeho slovách zahŕňalo prísľub, ktorý mohol byť pre Emu lákavý alebo odstrašujúci. Tak ako už predtým povedal, keď niečo robil potom poriadne a rovnako to vyžadoval aj od ostatných.* Máš na mňa ešte nejaké otázky?

Ananké Alveyton

Už-už sa chystala opustiť túto miestnosť a vydať sa hľadať toho agenta na vlastnú päsť. Investori si potrpia na dochvíľnosť, pravidlá a dokonalú pracovnú etiketu, ktorá zahŕňala aj dochvíľnosť. Jej myšlienky prerušil bzučavý mechanický zvuk, ktorý sa odrážal od presklenených stien, ktoré viedlo do chodby. Bolo samozrejme vidno aj do tých iných. Objekt o veľkosti Clarity bolo potrebné precízne a prísne kontrolovať. Všetko malo svoje miesto, aj čas. A práve niekto, kto o takýchto veciach vedel tie všetky informácie pekne krásne dovážal na povrch do rúk veľmi nepriaznivých pre záujmy Investorov. To bolo všetko, čo vedela. S mierne zamračeným a spýtavým výrazom sedela v pohodlnom kresle na vrchole stola a čakala, čo sa pri nebesiach na ňu vyvalí. Nemusela čakať dlho.

Mladý muž na vozíčku nie je niečo, čo nájdete každý deň bežne na ulici. Vlastne akýkoľvek telesne postihnutý musí byť v stave nenávratna, pretože pri dnešnom stave technológii v biotických náhradách bolo možné prísť aj o obe nohy a ruky, no aj napriek tomu potom stále dokázať aj chodiť. Tento muž musel mať miechu trvalo poškodenú. Nevedela, čo má v tej chvíli pociťovať... Ľútosť...? Alebo rešpekt? Obdiv? Čo si tento muž zaslúžil? A ako k tomu vlastne prišiel...? Nie, to nebola jej vec. Takéto otázky nemá právo pokladať, musí sa predsa správať maximálne profesionálne... Ale nemohla si pomôcť. Jeho snedá pleť bola tak iná od tej telarionskej... Tí, čo sa narodili na Telarione mali vďaka podnebiu tváre takmer úplne bledé, presne ako ona... A bolo zriedkavé, že by ste narazili na niekoho, kto nebol bud na inej planéte, alebo má to ako genetickú predispozíciu. Zdá sa, že tento muž má čo odhaľovať... No nebola to jej úloha. Nič z týchto myšlienok nebola jej úlohou... Mala sa jednoducho sústrediť na to, na čo sem prišla, a nie sa zaťažovať zbytočnosťami. Čím skôr to dokončí, tým skôr odíde. Prečo by jeho status quo malo narušovať jeho pracovný výkon? Možno je práve jedna z tých veľkých rýb a Anselm sa rozhodol ju prideliť práve k nemu, aby sa poučila... Jej výsledky mimo terénu boli síce výborné, no akonáhle bola vonku... cítila sa ako stratené mača. Po pravde aj túto miestnosť hľadala cez dobrú štvrť hodinu. Žiť z kníh, to je jej osudom... Na plánoch, čo zostaví potom iní konajú. Riadky, ktoré napíše, riadia osudy. Nikdy nemala výčitky a vždy verila v správnu vec... No čo ak... Možno... Niekedy niekde spravila chybu?

Vstala. Trocha roztržito mu podala ruku, ktorej stisk bol síce pevný, no o nič silnejší, ako ten jeho. Upriamila svoje oči do tých jeho ľadovo modrých nevediac, kam má svoj pohľad upriamiť, pretože očami by stále mihala očami po jeho vozíku. Nechcela byť nepríjemná, alebo zvedavá. No bolo to dostatočne zvláštne a určite to vzbudzovalo pozornosť. Posledné, čo by chcela je spôsobiť mu akýkoľvek pocit inakosti. Veď je to živý tvor, tak, ako každý iný... A už vôbec si nechcela pohnevať osobu, ktorá pravdepodobne bude po tom všetkom hodnotiť práve ju. "Pán Yorik, predpokladám. Teším sa na našu budúcu spoluprácu" Oredpokladám, že by sme sa mohli rovno presunúť k veci. Povinnosti tlačia, veď viete." Venovala mu trocha nesmelý a neistý úsmev a posadila sa späť na svoje miesto. Malý kútik v duši sa ozval. Ak toto je jej poprava, tak on je katom...

Keith Sigour

*Nešla mu radšej hovoriť, že nech nič nesľubuje, lebo v tomto svete neexistovalo nič isté, len smrť. No v skutočnosti to nahlas nevyslovila, lebo dúfala, že tento sľub vyjde a ona sa na povrch naozaj dostane. Možno by aj niečo na túto tému ešte dodala, no Kyle sa stával Sartom a ona mlčky prikývla. Obedná prestávka v ťahu a ona bola hladná, lebo nič poriadne nejedla pre návštevu z hora. Odpila si teda len z čaja, vstala, pobrala všetky potrebné veci do tašky, naťukala pár čísel do počítača pre zabezpečenie a vyrazila sa Kylom von na chodbu, vykročiac do Dionovej kancelárie. Vonku na chodbe sa jej predošlý zasnený výraz plný túžob stratí, pevná tvár bez emócií kráčala vedľa Kyle cez dlhú chodbu, ktorá sa hemžila bielymi plášťami, ktoré sa rútili späť na pracoviská. I preto trvala cesta do Dionovej kancelárie dlhšie než zvyčajne, no k dverám sa dostali, Keith nestihla ani nahlásiť príchod a dvere kancelárie sa otvorili. Vošla do miestnosti, ktorá na ňu vždy pôsobila moc technicky, moc počítačovo. Všade dotykové obrazovky s rôznymi čiarami, s rôznymi bodkami, prevažne červenej alebo modrej farby, na stoloch hárky papierov s akýmisi číslami a výpočtami. Presne do toho prostredia zapadal aj Dion, nižší chlapík, s niekoľkodňovým strniskom, dlhšími vlasmi akoby nemal čas si ich podstrihnúť, okuliarmi nalepenými na nose. Pri ich príchode niečo ťukal, zaujato, akoby iný svet ani neexistoval. Jednoducho ďalší šprt, ktorý sem patril.* Už som tu. *Prehovorila namiesto pozdravu, veď každý ju už mal zafixovanú ako nespoločenskú a nenadväzujúcu bližšie kontakty, tak načo sa nejako tváriť, že ju zaujíma, ako sa má?*

Michail Yorik



*Nepotreboval s druhým človekom stráviť polovicu dňa na to, aby mu jednotlivé a niekedy aj celkom nepatrné náznaky v jeho správaní alebo črtách tváre napovedali o ňom viac. Boli to roztrieštené úlomky charakteru, ktorý do celistvej podoby dokázala zložiť len vypätá situácia alebo stav uvoľnenia. A Ananké Alveyton sa očividne nepohybovala ani v jednej z týchto rovín. Aspoň čo sa týkalo prítomnosti.
Od agenta S.E.C.- u by čakal väčšiu priamočiarosť, ale to bol len povrchný dojem, ktorého sa okamžite zbavil. Slečna Alveyton zaujala jeho pozornosť z viacerých hľadísk, ktorým sa nemienil vyhýbať, ale rozhodol sa preskúmať ich do väčšej hĺbky. V prvom rade, stisk jej ruky, ktorý sám o sebe veľa vypovedal o povahe človeka, mala síce pevný, ale nesnažila sa mu nijako vyrovnať. S tým ako jej oči neustále preskakovali z jeho tváre dolu na vozík správne odhadol, že je presne v takých rozpakoch ako väčšina ľudí, keď ho stretne prvýkrát. Možno keby na neho hľadela o niečo dlhšie všimla by si jeho pokojný vyrovnaný pohľad, ktorý v sebe rozhodne neodrážal nijakú skrytú sebaľútosť, poníženie alebo hnev. Celkovo pôsobil dojmom akoby sa kedykoľvek z vozíčka mohol postaviť a začať sa prechádzať po miestnosti.* Máte pravdu.* s úsmevom mierne kývol hlavou pričom mu stropné osvetlenie vtkalo do tmavoplavých vlasov niekoľko strieborných pramienkov a zvýraznilo tiene pod vystupujúcimi lícnymi kosťami. S takým neústupčivým výrazom nevyzeral ako niekto, kto sa nechá zdržiavať maličkosťami a dlho chodí okolo horúcej kaše. No predtým než začal rozprávať vyložil na konferečný stolík lesklý podlhovastý prístroj a na dotykový číslený dispely naťukal pár kódov. Ak bolo v miestnosti nainštalované odpočúvanie pri tomto nikto nezistí o čom sa rozprávali.* Pred niekoľkými rokmi si vás prostredníctvom organizácie S.E.C. najali Investori tohto projektu a poverili vás úlohou "tichého agenta". Bez toho, aby o tom ktokoľvek vedel pozorujete prúdenie informácií v Clarity a pravidelne o tom podávate veleniu správy. To vy ste informovali S.E.C. o tom, že sa tu dolu nachádza Červ.* použil skratku pre označenie špióna a podlhovastý prístroj podobný komunikátoru posunul k Ananké bližšie. * Je to pravda alebo nie?* zdanlivo smiešna otázka mala oveľa významnejší zmysel. Rušička odpočúvacích zariadení bola zároveň najnovším a najúčinejším detektorom lži. Michail si dôrazným pohľadom vyžiadal, aby naň Ananké položila ruku a odpovedala na otázku. Vzhľadom na to, ako málo informácii o svojom kontakte tu dolu dostal, bola jeho podozrievavosť na mieste.*

Ema

*Aj keď to prešlo a už zase sedela na mieste sa červenala ako dobrý, prezretý melón a tvár mala mierne sklonenú smerom ku kolenám. Akoby si hľadela na ruky položené zvoľna na nich. A napriek tomu zamyslenému výrazu v tvári, počúvala Ailesa bez jediného žmurknutia.* Môj rozvrh vásm môžem dať hneď teraz. Kópiu mám na izbe.* Vytiahne z vrecka na nohaviciach poskladaný papier na ktorom sú nielen vytlačené písmená, ale aj napísané, asi pre prípad, že by si niekto chcel prečítať jej rozvrh. Ale to Ema moha spoznať len podľa vône atramentu, ktorý voňal ako kaviár. Aspoň jej ho to pripomínalo.
Keďže mala všetko za sebou, postavila sa, opatrne obišla stoličku a roztiahla si slepeckú paličku pred seba.* Nie, saladin, už nemám žiadne ďalšie otázky. Dovidenia.* Obrátila sa smerom k dverám a s tichým ťuk-ťuk o zem, odkráčala smerom preč. Najprv k dverám a potom cez ne priamo smerom ktorým si pamätala schodisko kde ju naviedla informátorka na infomáciách. Mala teraz voľno, no ona si aj tak nevedela predstaviť ako ho asi tak strávi. Preto sa napokon pobrele do záhrad. Tam už bola, takže nájsť ten správny smer a napokon aj cestu do záhrad nemal byť žiaden probém. A napokon aj nebol, ani sa nenazdala a už bola vonku. Na slniečku, ktoré jej hladilo pleť a bolo jej dobre. Celkom by ju zaujímalo kde sa v tom čase asi mohla nachádzať Kala. Ale tá sa vytratila ako gáfor hneď ako mohla, takže len dúfala, že ak na seba nastrafia, tak jaj Kala porozprávala čo všetko stvárala.*

Nisa Rees

*Monitorovala pohľadom jeho nervózne počínanie. Páchlo to z neho až k nej. Musela zahatať cestu úškrnu na povrch. Chcela predsa hrať postihnuté neviniatko. Nedokáže sa nezasmiať, pri tom hrubom, no pravdivom obvinení. Áno napadla mu sekretárku, lenže predtým sa slušne sama ponúkla na návštevu. Nemal by jej to zazlievať. Nerada počúva rôzne zákazy a odmietnutia ju tiež vedia zamrzieť.* Nemôžem za to, že tvoja sekretárka nedostala taký výcvik, akým som prešla ja. Pochybujem, žeby ho zvládla. *Podceňovanie nebolo teraz jej prvoradým cieľom, ale na chvíľu si dovolila uspokojiť aj túto svoju časť. Do vienka dostala priveľkú dávku škodoradosti a ľahostajnosti voči iným, zároveň. Niekedy nezvládnuteľne. Odkašle si, nech jej slová vyznejú efektnejšie.* Správaš sa ku mne, akoby som ťa snáď okradla, alebo by som sa na to len chystala. Ja tvoj zadok chránim pred odhalením, tak by som si zaslúžila trochu slušnosti. *Možno zašla priďaleko, no prečo sa tým trápiť? Myslela to vážne. Jeho hnev nie je vôbec na mieste. Chráni niečo čo nevidela. Nechce od neho peniaze, ani orgány, chce len Clarity preskúmať osobne.*

Shaine

*Dopad na zem si tvrdo uvedomovala. Kašlala na to, že sa pred niekým tak nehanebne zrútila k zemi. Vlastne je to jeho vina. Dá mu to patrične najavo, keď sa jej telesná schránka donúti postaviť. Sluchom jej prebehne tupý náraz knihy na podlahu. Krásne ju nasledovala. Aspoň nebude sama. Otvára ústa k nahnevanému kriku, lenže ospravedlnenie jej ich vzápätí zavrie. Nemieni toho dnes napáchať viac, než je nutné. Ukľudnila a teda si tento muž, nemusí odskákať jej únik nervov. Chytí podávanú ruku a s jej pomocou sa vyšvihne na nohy, pevne držiac vankúš pod pazuchou. Fúknutím si premiestni neposlušný prameň vlasov z očí preč. Prezrie si mužovu tvár. V úsmeve mu naznačí vďaku.* Čítanie nie je nudné, mám ho rada, ale nikto by to do mňa nepovedal. *Prehltne slovné poďakovanie, lebo v podobných prejavoch nie je doma. Jednou rukou sa oprie o regály a druhou nohou si poškriabe tú s obväzom. Veru nechce sa jej práve teraz zohýnať, keď len prednedávnom videla zem s pekného blízka.*

Wailon Alcor

*Dobrú chvíľu po Nisinom zanietenom prejave mlčal. Ruky, ktoré mal ešte stále založené na bruchu sa mu dvíhali a klesali v rytme dychu, takže aj podľa frekvencie tých pohybov muselo byť zrejmé, že sa upokojil. Vodnaté belasé oči, ktoré niekedy budili nepríjemný dojem priesvitnosti, sa upierali na Nisinu tvár a mäsité ústa sa pomaly roztiahli do náznaku zhovievavého úsmevu.* Nisa, drahá...* oslovil ju takmer otcovsky nežne.*...vyzerám snáď ako nejaký poondiaty predavač vstupeniek? * Tón hlasu mu o poznanie stvrdol.* Na to, aby si sa dostala do Clarity musíš mať to najvyššie bezpečnostné poverenie, čo nemáš, takže je mi ľúto, ale zábavný park je dnes pre teba zavretý.* Vstal tak prudko a nečakane až sa nohy stoličky nepríjemne odreli o spodok drevenej podlahy. Rukami sa zaprel o naleštený povrch pracovného stola a mierne naklonil dopredu.* Práve teraz mám jeden veľmi dobrý dôvod na to, aby som si na ľudí vo svojom okolí dával dobrý pozor a ty si mi zatiaľ nedala veľa príležitostí na to, aby som ti mohol veriť.* dôrazne nadvihol obočie a hrozba v tom geste už ani nemohla byť jasnejšia.*

Reed Harper





Pretože nemáš na nose okuliare a neobliekaš sa ako stará panna?* zasmial sa, pretože vyznanie toho dievčaťa ho úprimne pobavilo. Nanešťastie si až o pár sekúnd neskôr uvedomil, ako drzo to asi muselo vyznieť a zvlášť keď sa nepoznali. Smiech nahradili rozpaky keď si odkašľal a podvedome poškrabal na krku, ako to robil vždy, keď si potreboval rýchlo niečo vymyslieť.* Teda, mal to byť kompliment, ale...* Kašľať na to. Čím viac sa bude snažiť z toho vykorčuľovať tým beznádejnejšie sa ešte zamotá. Práve jej chcel totiž povedať, že nevyzerá ako stará panna a že ňou určite ani nikdy nebude. Namiesto toho sa zohol po knihu a potom možno trochu unáhlene prehovoril.* Zaujímajú ťa legendy? * Náhlivo prikročil k najbližšiemu stolu v študovni, ktorá bola v tom čase prázdna a plná šera. Zasvietil malú lampičku a knihu otvoril v samom strede odkiaľ sa po stránke zošmykla kožená záložka. Náhle sa ho znovu zmocnilo rovnaké vzrušenie ako predtým a náhle si uvedomil, že by mu nerobilo nijaký problém zdôveriť sa niekomu so svojím objavom.*

Gabriel Ailes


*Dobre, dobre...
To slovo mu blúdilo mysľou akoby sa odtrhlo z reťazca nejakej zabudnutej vety alebo myšlienky a nedalo mu pokoja. Na stole ešte raz prešiel rukou po vyrovnanom hárku papiera, ale kolónky s názvami hodín sa mu rozplývali pred očami. Cítil ako sa mu do zovretých pästí nalieva príliš veľa nervóznej energie, ktorú len zvyšoval pocit viny. Dočerta! Veď on je už starý chlap, nie nejaký pojašený puberťák, tak prečo ho pri držaní Eminho tela v jednu chvíľu dokázali napadnúť...myšlienku radšej nedokončil. Bolo to ešte dieťa!
Rozvrh radšej založil do spisu s úmyslom vrátiť sa k nemu neskôr a popritom ako vstával uvažoval nad tým, čo by mu na to asi povedal Query. Zrejme by len pobavene nadvihol obočie a vo fialkastých očiach sa mu zalesklo zadosťučinenie.
Prešiel k vysokej kovovej skrini v rohu miestnosti a vytiahol z nej tašku, v ktorej mal veci do telocvične. Potreboval len prísť na iné myšlienky. Vyrazil z pracovne a jeho nálada o poznanie stúpla, takže si po pár metroch dokonca začal popiskovať. Cestu si rozhodol skrátiť okolo záhrad, ale len čo bol dosť blízko na to, aby uvidel prvý strom prekvapene sa zarazil. Ema sedela na lavičke a nezdalo sa, že by sa niekam ponáhľala alebo na niekoho čakala. Mohol si preto vybrať, čo urobí a aj keď by bolo oveľa istejšie pokračovať v ceste, zamieril k nej. Na štrkom vysypanej ceste zaškrípali jeho ťažké kroky, takže už dávno musela vedieť, že sa k nej niekto blíži.* Ema.* oslovil ju, aby poznala zvuk jeho hlasu a nevystrašila sa. Nakoniec zastal tak blízko, že postavou vrhal tieň na jej tvár, ktorá sa predtým kúpala v slnečných lúčoch. A teraz čo? Nervozita sa vrátila, ale navonok pôsobil rovnako vyrovnane a pokojne ako predtým. Vďaka dlhým rokom praxe a tvrdému výcviku by si snáď dokázal zachovať kamennú tvár, aj keby sa pred ním sčista jasna otvorila zem do samotného pekla.* Išiel som okolo, a tak ma napadlo, že sa len uistím či som ťa do toho rozhodnutia príliš nedotlačil.


Rawir




Už ste počuli o bájnom poklade charimejského kráľa?* zavolal dosť hlasno na to, aby ho Tea počula. Tá veta obsahovala hneď niekoľko slov, ktoré by ju mohli zaujať a on to dobre vedel. Lenivo sa odlepil od kuchynskej linky a ruku strčil do vrecka na nohaviciach, kde nahmatal mod na automatické uzamykanie dverí. Vedel, že slečinka bude zúriť, pretože už aj bez toho dosť penila, ale nedala mu ani príležitosť nejako na jej obvinenia zareagovať, a tak si ju chcel vynútiť sám. Znovu si pokojne odpil z piva a vycedil z plechovky aj poslednú kvapku. Začal možno z trochu iného súdka, ale dúfal, že jej pozornosť už aspoň ako tak zaujal.* Máte pravdu. Vy ste zlodejka, ja som tu nájomný vrah.* nerobilo mu ani ten najmenší problém priznať sa s touto skutočnosťou tak pokojne akoby jej práve povedal, že pracuje ako ošetrovateľ v domove dôchodcov.* Ale práca, na ktorú vás chce môj zamestnávateľ najať nie je pre slabé povahy, preto si vás potreboval preveriť v teréne. Nechcel však riskovať nepredvídateľné okolnosti, a tak radšej obetoval pár svojich ľudí. Hovorí sa tomu prijateľné straty. Aspoň vtedy, keď vám ide o dosiahnutie vyššieho cieľa. Navyše by som vám rád pripomenul, že aj tí muži mali nabité ostrými a keby ste sa im dostali do cesty bez mihnutia oka by potiahli spúšť.* rozprával ako typický sviniar, ale načo Tei tlačiť do hlavy medové slová? Pohybovala sa vo svete špinavosti, kradla a musela veľmi dobre vedieť, čo všetko je s tým spojené. Hrať sa na moralistku jej preto vôbec nepristalo.*


S.A.R.T.



*Dion zodvihol hlavu od výpočtov a prstom si zatlačil rám okuliarov na koreň nosa až sa mu pritom oči za zväčšovacími sklami automaticky rozšírili. Chvíľu ešte pôsobil nesústredeným dojmom akoby v hlave prepočítaval poslednú rovnicu, ale potom stlačil na klávesnici enter ( ) a len čo kurzor preblikol do druhého riadku nezrozumiteľných čísel vyšiel Keith a Sartovi v ústrety.* Toto sa ti bude určite páčiť.* začal bez obalu s nadšeným úsmevom, pri ktorom naplno vynikol žltkastý povlak na jeho zuboch. Kefku a pastu s fluórom očividne nevidel už dlho. Odvrátil sa k svojmu pracovnému stolu a zo záľahy papierov vytiahol obal s kruhovým diskom veľkosti dlane.* Dolaďoval som ten obranný program celú noc a myslím, že to konečne mám. Sart...* Dionove oči sa skrútili na robota stojacom tesne za Keith a naznačili mu, aby si prešiel do stredu laboratória. Stálo tam kreslo s množstvom napojených káblikov a elektrických obvodov so snímačmi srdcovej a mozgovej frekvencie. Sart bez mihnutia oka prikývol a tesne predtým, než splnil Dionovu nevyslovenú žiadosť venoval Keith rýchly ničnehovoriaci pohľad. Dion si to nevšimol pretože už stál pri kresle a pripravoval elektrónky, ktoré pripojí na Sartovo telo.* Keith mohla by si ten program prosím ťa spustiť? Stačí keď ho vložíš do čítačky diskov.

Leito




*Zodvihol hlavu a venoval Kale vyzývavý úsmev, ktorý oživil jeho črty nádychom nebezpečenstva. V tom okamihu nevyzeral ako niekto s kým by sa dalo beztrestne zahrávať.* Ukážem ti to.* s ľahkosťou sa postavil na nohy pričom sa mu esovitá čepeľ ešte stále ospanlivo krútila pár centimetrov nad dlaňou.* Ale na tvojom mieste by som ustúpil poriadne dozadu. Haki, nie je niečo, čo by si chcela mať zabodnuté v chrbte.* voľnou rukou siahol za pás obi a vytiahol spoza neho svoju bojovú palicu Ri, ktorú aktivoval do plnej dĺžky stlačením zámku na ozdobnom kovaní. Prešiel do stredu telocvične, párkrát cvične švihol palicou akoby sa precvičoval a potom zaujal východiskový postoj. Prikrčil sa a ľavú nohu posunul o polovicu dĺžky dozadu, aby mal na žinenkách väčšiu stabilitu. Ri držal v natiahnutej ruke vo vodorovnej polohe bez jediného zachvenia a s hlbokým nádychom sústredene zavrel oči. Vyčistil si myseľ spôsobom akým ho to naučil saladin Satho tak, že všetky otravné myšlienky boli razom preč a zostalo jediné – dokonalé sústredenie na prítomnosť. Cítil každý napnutý sval na svojom tele a jeho vyváženosť vo vzťahu k okoliu. Potom esovitú čepeľ vyhodil vysoko do vzduchu a počkal si kým ju gravitácia nezaktivizuje. Chvíľu to vyzeralo, že len tak padne k zemi, ale potom nabrala rýchlosť a zmenila smer útočiac na jeho pravý bok, ktorý okamžite vykryl švihnutím Ri akoby mal šiesty zmysel. Haki odletela opačným smerom a rotujúc sa vracala k nemu, ale vtedy už zo skrinky vyleteli ďalšie dve čepele a nasledovali tú prvú. Čím viac ich odrazil tým viac sa ich zdvihlo do vzduchu a útočilo na neho ako roj divokých včiel. Musel vynakladať čoraz viac enrgie na to, aby sa im vyhol alebo ich odrazil, takže o chvíľu jeho pohyby skôr pripomínali dobre vyvážený tanec s rôznymi otočkami, skokmi a ohybmi, než ťažkopádne bojové umenie. Pot sa mu lial z čela a bolo stále náročnejšie udržiavať šialené tempo. Nakoniec sa okolo neho vznášalo zo sedemdesiat haki, ktorých rotujúce čepele sa mu len tesne mihali okolo tváre a tela. Toto bolo to najvyššie majstrovstvo bojového umenia dairy a Bodiwu Shina, ktoré sa nevyučovalo na bežných hodinách.
Keď sa do vzduchu vzniesla sedemdesiata druhá haki Leito narazil na svoju hranicu, ako sa nazýval moment kedy už bojovník nedokázal ustriehnuť všetky útočiace ciele.
Urobil ešte jednu otočku a potom tesne pod kľúčnou kosťou pocítil ostrú bolesť, keď sa mu čepeľ jednej z množstva haki zaryla do mäsa. V tom okamihu sa všetky ostatné čepele s cinkotom zrútili k zemi akoby im došla energia a Leito padol zadychčane na kolená. Vytrhol si z pleca haki a ranu prekryl dlaňou, aby z nej nevytryskla krv. V tom okamihu ešte nebol schopný poobzerať sa okolo seba či je Kala stále s ním.*

Tea

*Siahla rukou k dverám, no nikam sa nedostala. Oči sa jej zúžili od hnevu, nijako nepomohli ani slová, vlastne otázka, ktorú jej adresoval.* Rozprávky sú pre deti. *Odvetila mu na otázku. Popravde o tom nevedela nič moc, nejaké tie informácie áno, no rozprávky a nepodložené fakty neboli nič, o čom by si zvykla zháňať informácie. Podľa jeho slov ale usúdila, že on a jeho zamestnávateľ ale v ten poklad verili. Najradšej by k tomu niečo povedala, no ešte radšej by z tade vypadla. Lenže nie, bola zamknutá a mohla si iba pískať.* Čo po mne teda chcete? Aby som s vami išla naháňať možno neexistujúci poklad? A kde mám záruku ja že budem spokojná s vami? Vy ste vedeli čo bude pri tej dnešnej akcii, nebolo to nič načo by ste sa teda nepripravil. Aké záruky teda mám mať na vás ja? *Pohla sa od dverí a oprela sa o pult kuchyne. Beztak bez násilia asi z jeho domu nemohla odísť a či chcela alebo nie, bola aj zlodejka a bola tým pádom z časti aj zvedavá, aké informácie mali, že chceli naháňať bájny poklad. Nedala to na sebe ale nijako poznať, ani telom, ani mimikou ani nijakými otázkami. Zatiaľ.*




Keith Sigour

*No, netušila či sa jej to malo páčiť, no zvedavá bola. Viac by sa jej možno páčila spoločnosť jeho mladého asistenta ktorého tu mala možnosť minule stretnúť, no nechcela predbiehať, možno jeho objav naozaj mal stáť zato. Nikdy si tým istá byť nemohla, pretože nebola vedec a teda i vedecké nadšenie v jej prípade bolo niečo neobvyklé. Zobrala si teda program ktorý vylovil vo svojom neporiadku a prešla k čítačke diskov. Zatiaľ sa s ním len pohrávala, no napokon ho tam šupla a založila ruky.* A čo mám očakávať že uvidím? *Na Kylov pohľad reagovala až keď si bola istá že ju Dion neuvidí, len neurčito pokrčila ramenami, keďže netušila sama čo sa malo diať. Akurát sa jej moc nepáčilo, že Kyle bol zase pokusný králik, aj keď na druhej strane aspoň vedela, že jemu sa nemalo čo stať. Viac menej.*

Nisa Rees

*Čakala by od seba inú nevypočítateľnú reakciu, lenže jej ani brvou nemihlo. Pravdepodobne jej nervové bunky podmienené hnevom kdesi zaspali. Nemá však problém okamžite ich pobudiť. Aby si Alcor nemyslel, že s ňou sa smie zhovárať takýmto tónom. Nepasie mu kybernetické rybičky. Robí si svoju prácu dobre, nuž by chcela aspoň za štipku uznania. Zhlboka sa nadýchne a prudko vyvalí vzduch vo výdychu. Cíti pľúca hlboko napnuté. Nechce zrýchlený tep. Teraz nie je ten správny čas na výbuch. Mohol by dopadnúť, ako jeho sekretárka. Napriek všetkému sa na neho milo usmeje. Akoby červená čiapočka lovila vlka. Starú mamu vynechali. Veru rozprávky zo zeme boli zvláštne, no v niečom mali pravdu. Nevšímala si koniec dobrý, všetko dobré. Skôr postavy prirovnávala k ľuďom vo svojom živote. Len hlavným hrdinom v duchu kládla do rúk zbrane, aj keď boli taký nevinný ako dievčatko v karmínovom rúchu.* Predavač lístkov rozhodne nie. Lenže stále sme nevylúčili slovo poondiaty. *Zatlieska si s výrazom päťročného dievčatka, čo sa rozplýva nad bábovkou z piesku. Trochu sa odtiahne, keďže jeho telo naklonené ponad stôl nerobí dobre dýchacím cestám.* Človek by si myslel, že v tomto roku ti niečo povie zubná pasta. *Precedila pomedzi zuby, zatiaľ čo si dlaňou mávala pred ohrnutým nosom. Náhle sa prestane hrať. Úsmev vyprší, oči jej zblednú.* Ako vieš drahý, že to polenie nemám?*Zaklipká mihaľnicami. Už dávno prešiel výbuch smiechu, ktorý sa chcel vydrať na povrch, keď si bral na mušku dôveru.* Komu by si chcel veriť, ak nie mne? Veľa osôb ti neostáva.

Shaine

*Našťastie jej hrdlo nenapĺňala žiadna tekutina, lebo by jej vytiekla nosom. Nadvihla oblúkovitý riadok obočia. Naďalej nevedela, čo si o ňom myslieť. Rozhodne nebol ako chalani zo školy, no mal v sebe naďalej čosi zdravo študentské. Aj by sa zasmiala, keby mohla, lenže jej nechuť prejaviť v tejto chvíli akékoľvek city, blokovala všetky možné prejavy. Možno aj on ujde, keď konečne vypláva na povrch olejová škvrna jej zakomplexovanej povahy. Zatrhla si pár nehanebných poznámok, keďže by to nebolo vhodné. Mimika stávkovala a bez nej by sa nedostavil želaný efekt. Veru ona je všetko, len nie stará panna. Pekný kompliment. Taký by po rozbití asi už nikto nedokázal zlepiť. Zbystrí pozornosť pri slove legendy. Pichne ju pri srdci, lebo pred očami sa jej objaví Leitova tvár. Rýchlim žmurknutím divnú ilúziu rozoženie. Nevysúka zo seba jediné slovo, len lenivo prehodí jednu nohu cez druhú v chôdzi a veľmi pomaly ho nasleduje k stolu.*

Rawir



*Chvíľu postál na mieste a sledoval ako sa Tea presunula ku kuchynskému pultu. Očividne sa nemienila vzdať tak ľahko a bol by prekvapený, keby to urobila.* Tu ide čisto o obchod a vy ste výpomoc, ktorú si vybral môj zamestnávateľ. Máte právo na isté podmienky, ale radil by som vám držať sa pri zemi. A mimochodom...* stíšil hlas a urobil niekoľko krokov Teiným smerom. Zastal si k nej tak blízko, že musel skloniť hlavu, aby sa jej mohol pozrieť do očí.* Ani ja som nevedel, čo v tej budove na nás čaká.* položil na pult prázdnu plechovku od piva a znovu sa vzdialil. Nemusel predsa zlodejke skladať nijaké účty zo svojej dôveryhodnosti. Dočerta, veď ona bola tá, ktorá ho mohla kedykoľvek obabrať, ale ak mala taký strach zrejme nepatrila vo svojom fachu k tým najlepším, aj keď mu tvrdili presný opak. Vedel však, že hlavou múr neprerazí, a tak skúsil niečo, čo mu bolo inokedy proti srsti – miernejší prístup. Prešiel k pohodlnému gauču v strede miestnosti a bez známky zábran sa naň uvoľnene rozvalil, prekrížil nohy na opierke a ruky si založil za hlavu. Medzi prstami sa pohrával s modom na automatické uzamykanie dvier.* Rozprávky sú možno pre deti, ale táto je len pre silné povahy a ubezpečujem vás, že má ku skutočnosti bližšie, než si myslíte.* Veď čo ochráni rozprávkový poklad lepšie ako ilúzia fantázie opradená okolo jeho skrýše?* Jediné, čo od vás chcem je, aby ste ukradli jeden predmet. Dostanete za to patričnú odmenu a zvyšok vás už nemusí zaujímať. Tak, čo na to poviete?* v tom istom okamihu ako vyslovil otázku znovu odomkol dvere čím dal Tei jasne na výber. Druhýkrát už tú istú otázku nehodlal položiť, aj keby si na tú prácičku musel najať niekoho iného, horšieho.*

Tea


*Mlčky sa opierala o bar a premýšľala, či bolo rozumné sa do tohto pustiť. Bolo iné pracovať niekým vo dvojici ako nechať sa objednať cez telefón a nikdy zamestnávateľa ani nevidieť. Nikdy predtým sa nikomu neukázala na oči a tak neriskovala odhalenie identity, udanie nejakým policajtom ani nič podobné. Mala z tohto všetkého zvláštny až nepríjemný pocit, na druhej strane, vždy ju lákali výzvy, tajomstvá a možnosti toho, čo tento jej „koníček“ ponúkal. Čo ak to naozaj nebola rozprávka? Mala sa toho vzdať a nerisknúť raz obchod tvárou v tvár? No na druhej strane, oplatilo sa riskovať všetko pre kšeft, ktorý mohol byť chyták? Pozorovala ho ako sa hodil na gaču a napokon sa rozhodla riskovať. Nič prekvapivé pri jej povahe, aj keď zvyčajne mala viac rozumu. Akoby bola doma, hodila sa do kresla, nohy nechala visieť cez opierku a o druhú si oprela hlavu.* No tak spusti, skôr než to stihenem oľutovať.* Pootočila k nemu hlavu a zadívala sa na neho, čakajúc, čo teda mali na pláne, čo bolo jej úlohou a celkovo bola zvedavá, čo také bolo na tom poklade skutočné. Bolo viacero legiend a byť pri jej objavení bolo ako splnenie snu jej dobrodružného ja, ktoré ako dieťa moc pozeralo televíziu.*

Reed Harper



*Nebolo ťažké zabudnúť na okolitý svet, keď sa konečne mohol zdôveriť s niečím, čo ho mátalo už dlhý čas. Nepoznal síce to dievča, mohla sa na neho pozerať ako na blázna presne tak, ako to robili všetci, ale raz za čas sa rozhodol pokúšať šťastie.* Možno si už počula o slávnom charimejskom kráľovi zo starého sveta. Niekoľko generácií dozadu sa ešte verilo, že naozaj existoval, ale príbehy o ňom boli také fantastické a neuveriteľné, až sa časom začalo veriť, že musí ísť o výmysel.* prehodil stránku v knihe a ukázal dievčaťu jeden zo známych obrazov, na ktorých bola Charimea, bájne mesto.* Existuje viacero legiend, ktoré sa v základe držia toho istého, a to, že panovníka nakoniec zradila Isa, bojovníčka, ktorá mu ukradla to najvzácnejšie, čo vlastnil a skryla to tak, že poklad už nikdy nikto nenašiel.* prehodil ďalšiu stránku a z vrecka na nohaviciach si vytiahol niekoľko poskladaných listov papiera. Boli medzi nimi rýchlo načmárané poznámky a novinové výstrižky.* Jediným kľúčom je náhrdelník, ktorá mala Isa zveriť svojmu milencovi. Od tých čias sa na trhu objavilo niekoľko napodobenín a môžeš mi veriť, že vo väčšine prípadov ide o naozaj smiešne falzifikáty, ale teraz...* medzi rozprávaním vytiahol z kôpky novinový výstrižok, v ktorom sa písalo o nedávnom úmrtí jednej z najmajetnejších patrónok miestneho Historického centra. Vedel z prvej ruky, že práve ona vlastnila prívesok, ktorý mohol byť skutočne tým pravým Kľúčom a nechcelo sa mu veriť, že by jej smrť bola len náhodná. V každom prípade, zrejme to, čo hovoril nedávalo dievčaťu nijaký zmysel, preto sa zarazil. Keby len vedela o čo ide. Tu nešlo o poklad ako taký, o zlaté mince alebo podobné somariny. Bol v kontakte s viacerými lovcami pokladov, ktorí boli Charimeou doslova posadnutí a na vlastné oči videl, že medzi rozprávkou a skutočnosťou je len veľmi tenká hranica.*

Wailon Alcor


*Nemohlo byť nič horšie ako zamestnanci, ktorí sa vymykajú kontrole a v Nisinom prípade to platilo dvojnásobne. Trochu sa odtiahol, ale nie pre poznámku, ktorú utrúsila, ale preto, že nemienil ďalej prilievať olej do ohňa. V duchu si už poznamenal, že sa bude musieť skontaktovať s nadriadenými a požiadať ich o Nisino stiahnutie. Mohol uviesť hneď niekoľko dôvodov, medzi ktorými by vynikalo jej drzé správanie k nadriadenému. Nemienila sa uspokojiť so zamietavou odpoveďou, ale u neho s takým prístupom rozhodne nepochodí. Na čele Clarity stojí už niekoľko rokov, preto by nemal byť problém dosiahnuť svoje. Jedno však Nise musel uznať, kým robila to, čo mala, robila to dobre. Aj vďaka tomu jej chcel dať ešte jednu možnosť stiahnuť sa a ak nie... S.E.C. si ju nájde a postará sa.* Keby si mala povolenie som si sakramentsky istý, že by ma na to vopred upozornili. Si príliš výbušná a ťažko sa s tebou pracuje a ak nesúhlasíš dôkaz leží vo vedľajšej miestnosti v bezvedomí namiesto toho, aby sa staral o prepájanie mojich hovorov. Je dôležité, aby si si uvedomila, čo si ku mne môžeš dovoliť, pretože momentálne ma iba vytáčaš.* hovoril tak pokojne a nevzrušene akoby komentoval počasie, ale v polopriesvitných očiach na ňu striehli chladné tiene. Nakoniec sa predsa len rozhodol kontaktovať Investorov. Nech si so svojimi ľuďmi urobia poriadok. A urobí to, len čo sa Nisy zbaví.* Teraz láskavo odíď.* Požiadal ju dôrazne a aby podčiarkol konečnosť svojho rozhodnutia aktivoval holografický panel počítača a prestal jej venovať pozornosť.*

/inak písala som aj z Aizaca na Iliwian ak by si si s ním chcela zahrať poriadnu hru, lebo ten pôvodný plán, ktorý sme tu mali padol fantázii sa medze nekladú, pokojne sa pripoj spôsobom akým len chceš /

Rawir



*Len s ťažkosťami potláčal spokojný úškrn, keď bolo jasné, že Teu nakoniec presvedčil. Vedel, že sa nechala nahovoriť len preto, lebo to pre ňu samú bola výzva, akosi vycítil, že o prachy v tomto kšefte nepôjde, aspoň čo sa týka jej. Nemienil sa však zdržiavať omieľaním nejakých báchoriek, preto natiahol ruku a pod gaučom nahmatal starú knihu a hodil ju na stôl medzi nich.* Ber to ako domácu úlohu na naštudovanie. Je tam všetko o stratenom meste Charimei, kráľovi, ktorý zradil – nič neobyčajné – bojovníčke, ktorá sa mu za to pomstila, blá blá blá.* Odrazu sa posadil a na tvári sa mu objavil celkom iný výraz. Lakťami sa zaprel o kolená a venoval Tei skúmavý pohľad. Mal svoje vlastné dôvody, pre ktoré chcel charimejský poklad, ale bolo rozumné zveriť sa o jeho skutočnej povahe aj zlodejke? Nakoniec sa rozhodol ešte chvíľu počkať a ponechať ju v predstavách, ktoré sa človeku vybavia pri slovách „poklad“.* Dôležité je, že potrebujeme Kľúč, ktorým je Isin prívesok. Nalistuj si stranu osemnásť.* Bol tam obrázok, ktorý mal zobrazovať práve zmienený predmet. Vstal a otočil sa Tei chrbtom.* Z dôveryhodných zdrojov sa mi doniesla informácia, že prívesok teraz vlastní Remediuss, vodca miestneho podsvetia.* kývol rukou akoby titul tomu mužovi uznal len preto, lebo ho tak poznajú všetci, ktorí sa pohybujú v jeho rajóne. Inak bol pre neho Remediuss iba ďalšou prekážkou, ktorú musel odstrániť. Počítal s tým, že sa nájde ešte dosť horlivých lovcov pokladov, ktorý poznajú jeho skutočnú povahu. Obrátil sa Tei tvárou v tvár.* Tvojou úlohou bude preniknúť do jeho sídla a vziať mu ho.* Jednoduché, čakal už len na podmienky, ktoré si položí a tušil, že ich nebude málo.*

Tea


*Prevalila sa na kresle a natiahla po starú knihu, položiac si ju na seba, aby ju mohla prelistovať. Domáca úloha problém nebol, vždy to bolo menej študovania ako učenie sa plánov budov naspamäť. Preto si radšej nalistovala stranu osemnásť, kde mal byť vyobrazený prívesok, ktorý potrebovali. Ani sa nemusela pýtať a vedela kto ho vlastnil, len sa pri tom mene uškrnula. Takže Remediuss. Pery zostali vykrivené v širokom úsmeve, aj keď, smiať by sa veru nemala. Dostať sa do jeho sídla nebolo také ťažké ako sa mohlo zdať, aspoň pre ňu to problém nebol a nemusela ani použiť nič zo svojho umenia zlodejky. Horšie to bolo s tým, ako mu ho ukradnúť.* Dobre. *Výzvy mala rada, nič nebolo nemožné a ona sa toho držala.* Získam ti ho, no mám jednu podmienku. Ak teda ten bájny poklad existuje, chcem ísť s tebou. Nejde mi o prachy, no ak to nie sú len rozprávky, chcem to vidieť na vlastné oči. *Dobre, možno by si niečo z toho pokladu vzala aby mala nejakú spomienku, predsa len bola žena, niečo na poličku aby mohla spomínať by sa hodilo, no peňazí mala dosť. Nielen preto čo si už nazbierala z týchto zábaviek, ale aj pre meno, ktoré v skutočnosti nosila.* Remediuss v tomto období organizuje pre vybraných ľudí pokrový večierok, kde sa premelie viac peňazí, než si dokážeš predstaviť...*Netušila ako to v tímovej práci fungovalo, no nevidela problém povedať mu pár detailov.* ...ideálny čas votrieť sa tam. *Možno mal byť počet členov ochranky zvíšený, no dobre vedela, že v tom čase sa budú viac zajímať o dianie v hlale než o to, čo sa dialo na poschodí. Dolo bude prieľa peňazí.* Aspoň využijem nové šaty. *Ušknula sa a pridvihla sa v bokoch na kresle, aby vytiahla z vrecka mobil. Len stlačila rýchlu voľbu a chvíľku čakala, než niekto na druhom konci prehovoril.* Nie...na večeru budem meškať. *Prvé slová, k ďalším otázkam sa osoba na druhom konci nedostala.* Ešte máme pozvánku na pokrový večer v sídle Remediussa? ...Viem že otec je mimo mesta a nemôže, aj tak to potvrď, pôjdem namiesto neho....viem, proste to urob. *Zaklapla mobil a zadívala sa neho.* Vieš hrať poker?

/keby sa niečo nepáči, prepíšem, upravím len ma to tak napadlo s tým kto je v skutočnosti /

/ práveže je to úplne fantastické aj ten nápad s Remediusovým pokrovým večierkom a teraz sa pozri, kto sa nevyzná v časoch trochu som to celé posunula ak nevadí /

Rawir




/ https://www.youtube.com/watch?v=T2ojuJdgquI&feature=related /


*Práve sa stal svedkom veľmi zaujímavého rozhovoru, ale rozhodol sa neklásť nijaké otázky. V konečnom dôsledku vedel, že ani jeden z nich nebol k tomu druhému celkom úprimný a hoci na Teinu účasť pri hľadaní pokladu nič nepovedal, čo sa mohlo rovnať súhlasu, nakoniec sa jej zbaví presne tak, ako svojho patróna. Aj keď, predtým by bolo veľmi zaujímavé zistiť si o nej trochu viac z vlastných zdrojov. * So mnou by si prehrala aj svoj zadok, srdiečko.* žmurkol na zlodejku venujúc jej sebavedomý úsmev, ktorý však k nemu dokonale sedel. Nedovolil by si tvrdiť, že niečo dokáže ak by to nebola istota na sto percent. Hral poker ešte skôr než sa naučil poriadne chodiť, a to bola zrejme jediná vec, za ktorú vďačil svojmu otcovi.
Vrátil sa k pohovke a tlačidlom na spodku konferenčného stolíka aktivoval zabudovanú holografickú obrazovku a dotykovú klávesnicu. Matné sklo v strede sa akoby zlomilo a vysunul sa z neho nový panel, na ktorom sa v okamihu objavil satelitný záber najbohatšej štvrte v meste. Niekoľko ďalších pokynov vyslaných Rawirovými prstami cez dotykovú klávesnicu a obraz sa začal postupne približovať, až kým sa nenapojil na satelit Soy, ktorý dokázal sprostredkovať zábery v reálnom čase a detailnom rozlíšení.* Môžeme sa napojiť vždy na minútu denne a to len vďaka MPI, špeciálnemu vírusovému červovi, ktorý blokuje náš signál a usmerňuje informácie z jediného počítača v tejto miestnosti. Ak súbory po stiahnutí ihneď nezálohuješ na externý disk zmažú sa s celou pamäťou. Všetky zábery pochádzajú z družice Soy. Na obežnú dráhu ju vyniesli pred tridsiatimi rokmi za vládne prachy a odvtedy je náš život zase o niečo lepší.* uškrnul sa ironicky, keď na obrazovke začal rozklikávať niekoľko snímok – detailné zábery na celý komplex Remiho sídla prekrývajúce sa s architektonickými nákresmi a červeno vyznačenými opravami za posledných päť rokov, ktoré v dome prebehli.* Ak máme ísť na večierok potrebujeme to urobiť so všetkou parádou.* Tu sa Rawir dostával do najobľúbenejšej časti celého plánu.* Niekto ako Remediuss by vo svojom sídle určite nestrpel niekoho, kto nemá ani na poriadne auto.* s úškrnom sa pohodlne oprel dozadu a založil ruky za hlavou.*


Ešte pár metrov kolesá auta drvili štrk na príjazdovej ceste a potom zastali priamo pred vchodom, ktorý bol okázalo vyzdobený červeným kobercom a záplavou svetla. V takom prostredí naleštená kapota čierneho Spitra doslova žiarila. Motor poslednýkrát mohutne zaburácal a potom už len ticho vrčal pútajúc na seba pohľady okolostojacich hostí. Metaforicky, jeho vzhľad by sa dal prirovnať k uhladenému elegánovi, ktorý si pri úpätí schodiska zapáli cigaretu a pritom mu spod rukáva na košeli vykukne drsné tetovanie. To bolo auto, ktoré sa presne hodilo do takejto spoločnosti, ani príliš nadupané ani priveľmi nenápadné.



A potom nejaké slušné kvádro.* doplnil Rawir zamyslene a zo žartu predstieral, že si uťahuje kravatu pod krkom. *


Dvere na Spitry sa vysunuli do strán a vedľa naleštenej puklice sa koberca dotkla noha obutá v topánke z čiernej kože šitej presne na mieru. Rawir sa narovnal vedľa auta a rukou si utiahol tmavozelenú kravatu pod krkom, ktorá dokonale ladila k zvyšku jeho čierneho smokingu. Pohľadom rýchlo prebehol po schodoch vedúcich do sídla a potom sa otočil na päte prejdúc na stranu spolujazdca. Cestou hodil kľúčiky od zapaľovania poskokovi v pracovnej uniforme a so spokojnosťou zaregistroval, že mladík zbledol ako tesne pred infarktom.


*Oči mu zažiarili.* Som celkom zvedavý, v čom prídeš ty.* prebehol Teu významným pohľadom a nadvihol pritom jedno obočie, takže bolo jasné, čo mu asi blúdi mysľou.*


Natiahol ruku a podal ju žene, ktorá mu v ten večer robila spoločnosť.

Tea


*V deň, keď jej odpovedal na otázku o pokri si nedovolila oponovať. Pýtala sa preto, lebo ona poker nikdy nehrala, no pridala si to len do zoznamu domácich úloh, ktoré si poctivo naštudovala. Preto v deň, keď sa viezla v aute ako sa patrí na večierok Remediussa, už poznala všetko čo bolo treba. Konieckoncov to bola hlúpa hra o šťastí a o tom, ako dobre vedela osoba klamať telom, ako sa nebála riskovať a prehrávať prachy. Ideálna hra pre bohatých ale tiež zlodejov, ktorým klamanie išlo lepšie než hovorenie pravdy. No vždy v tom bolo treba kus šťastia, ktorý bol niekedy dôležitejší než všetko ostatné. Napokon ale, oni tu neboli kvôli pokru, ale kvôli niečomu inému, čo sa skrývalo na poschodí jeho sídla. Keď sa dvere auta otvorili, ladne z neho vystúpila v krátkych červených šatách a drobnou kabelkou v ruke. Bolo v nej dosť peňazí na zámenu žetónov k hre, tak, aby mali čo míňať, vlastne skôr on mal čo míňať, než sa dostanú k ich cieľu. Tiež sa v nej nachádzala pozvánka na meno Maxima Nortona, jedného z najbotších pozvaných na tento večierok. Neobávala sa problémov z toho že prišla na otcovu pozvánku, beztak ho neraz sprevádzala na rôzne akcie, aby si ju pamätal i Remediuss a nebola nijako podozrivá. Nikto však netušil, ako Maxim Norton prišiel k toľkým peniazom, či vďaka rozsahlým pobočkám svojej firmy, alebo či jeho styky s podsvetím prinášali vedľajší tok peňazí na jeho účet. Vedel to asi len on sám.* Čas zahrať sa na gemblérov. *Uškrnula sa, chytila podávanej ruky a zadívala na vysvietené sídlo ich hostiteľa. Nevinný pohľad skrýval viac než len obdivovanie architektúry, kontrolovala ktoré miestnosti boli z horného poschodia vysvietené, orientovala sa v priestore a hľadala body, ktoré vyznačili ako možnú skrýšu pre trezory.*

Rawir




Dúfam, že máš dosť veľkú peňaženku, pretože keď odtiaľto vypadneme budeš mať dosť prachov na otvorenie vlastného kasína.* prehodil položartom Teiným smerom a sebaisto ju viedol hore schodmi. Len čo prešiel do vstupnej haly dýchol na neho pach luxusu. Ťažký zápach brúseného mramoru na podlahe a nábytku, z ktorého by si nemohol zo svojho niekdajšieho platu dovoliť ani jednu stoličku. Poobzeral sa okolo seba a v duchu triedil tváre prítomných hostí. Niektorých poznal z novinových tituliek, iné mu neboli ničím známe, ale pravdepodobne každý v tejto miestnosti bol buď nechutne bohatý alebo mal priamy kontakt na Remediussa. V myšlienkach sa znovu vrátil k Tei. Nebol hlupák, aby si nedokázal vyvodiť, že nebude len takou obyčajnou zlodejkou a hodlal si to s ňou vyriešiť ešte v ten istý večer ak všetko klapne tak ako má.
Pristúpil k nim chlapík so zoznamom pozvaných hostí a predtým než sa natiahol k Teinej pozvánke si ich skúmavo premeral. Na nose mu sedeli okuliare s tmavými sklami, klasika. Rawir si bol istý, že ochrankár s ich pomocou zobral sken jeho tváre a teraz si ho preveroval v systéme. Aj na to sa poistil a vytvoril si falošnú identitu. Špeciálne pre ten večer sa volal Dominik Oliviers a vlastnil sieť hotelov na východnom pobreží.
Ochrankárovi sa zrejme pozdávalo to, čo videl, lebo ich dlho nezdržiaval a ustúpil im z cesty za ďalšou potencionálnou hrozbou.
Rawir položil Tei ruku na chrbát a úmyselne ju nechal skĺznuť trochu nižšie než bolo potrebné. Všade okolo nich sa premieľalo veľa hostí a k vysokému zdobenému stropu stúpal hluk rozhovorov a tlmený smiech. Kútikom oka zachytil dobre známu postavu, ktorá práve obrátila tvár Rawirovým smerom.

Remediuss



*Ale, ale, kohože to tu nevidí? Dcéra slávneho muža, škoda, že si už nespomína na jej meno, zato na otca si pamätal veľmi dobre.
Ospravedlnil sa skupinke hostí, medzi ktorými bol aj jeden zo senátorov a zamieril priamo k žene v červených šatách a jej spoločníkovi, pri ktorom mu inštinkt velil zachovávať ostražitosť.* Prajem vám príjemný večer.* prihovoril sa im a mávol na čašníka, ktorý prechádzal okolo s podnosom. Muž vedľa Nortonovej dcéry poďakoval kývnutím hlavy a zobral dva poháre naplnené alkoholom. Jeden podal žene a druhý si nechal.* Už dlho som vás nevidel. Ako sa darí vášmu otcovi?* nadpriadol zdvorilý bezduchý rozhovor, ktorého sa však nemienil vzdať tak ľahko, pretože Maximova dcéra sa mu vždy pozdávala. Rád by ju získal do svojej zbierky.*

Tea

*Ušknula sa. Jej peňaženka nepatrila rozmerovo k tým najväčším, no ako správna kabelka pre ženu, tá jej skrývala všeličo, aby s ničím nebol problém. Nechala si tieto myšlienky ale pre seba, len sa nechala viesť dnu. Pri podávaní pozvánky si veľmi dobre uvedomovala, že týmto činom prezradila svoju identitu. Ak si aj nestihol prečítať meno jej otca a nespojili si ju už s tým všetkým, bolo len otázkou času, kedy si o rodine Maxima Nortona zistí podrobnosti a nájde na fotke i ju, jeho jedinú dcerušku. Miláčika jeho inak nie najmilšieho ja. Nebola si istá čo to pre ňu znamenalo, no vedlea že riskovala priveľa a mohlo ju to stáť všetko. Na druhej strane, ak by išlo do tuhého, zbaviť sa ho by nebol taký problém. Nie darmo otec zamestnával rôznu skupinku chlapov, ktorý neboli amatéri. No i tak bolo lepšie, keď otec nevedel, aký koníček si našla. Preto akoby sa nič nedialo a ona prezrádzala svoju identitu bežne kráčala hrdo dnu, nijako nereagujúc ani na jeho ruku. Na dnes večer tam boli spolu na pozvánku jej otca, bolo dosť pravdepodobné že ich budú pokladať za nejakú mileneckú dvojicu ktorá sa prišla zabaviť, v jej prípade na účet otecka. Netrápila sa takými názormi, v danej chvíli ju trápila trochu viac len jej identita. Tieto pocity však zatlačila do úzadia ako zazrela Remediussa kráčajúceho k nim. V hlave si zopakovala meno muža ktorý stal pre dnešný večer po jej boku a s úsmevom kývla na pozdrav Remediussovi.* Nie som práve zdatná hráčka pokru tak som si u vás nechcela robiť hanbu. *Odvetila s úsmevom nevinnej ženy, tajomnej, z časti nevinnej a pritom zvodnej. Rada v ľuďoch v týchto kruhoch zanechávala dojem,že aj napriek času ktorý venovali v jej spoločnosti netušili, aká vlastne bola.* Otec sa má dobre, práve teraz je mimo mesta kvôli svojim povinnostiam. *Odvetila, držiac v rukách pohár so šampanským. Potom sa pootičila trochu k Rawirovi a dala sa do predstavovania.* Neviem či poznáte, toto je Dominik Oliviers, je tu tento týždeň tiež pracovne. *Remediussa samozrejme nepovažovala za potrebné predstaviť ako hostiteľa.* Budete dnes hrať karty aj vy? *Spýtala sa ho, vyznievalo to ako milá otázočka aby reč nestála, no v skutočnosti len zisťovala, aké boli jeho plány na večer.*