Kráľovská letecká akadémia na Telarione

Keith Sigour

*Nebola hlúpa aby nevedela, čo bude nasledovať. Jej tvár síce hrala svoju úlohu, nepochybne by sa uživila ako herečka a nikto jej nebol tak blízky, aby dokázal rozoznať, ked klame a kedy hovorí pravdu. Nikoho si nepúšťala k telu a teraz to bola jedna veľká výhoda. Pre riaditeľa bola zodpovedným zamestnancom, niekto do koho rúk môže vložiť dôveru a nepodozrieval ju. Neexistovalo vodítko ktoré by viedlo k nej, nikto nevedel ani o jej túžbe vyjsť hore, takže ani motív neexistoval. Život bez priateľov že je ťažký? Možno, ale veľmi výhodný, aspoň pre ňu to platilo.* Znamená to, že niekto z dola chodí na povrch? *Spýtala sa zamyslene, neunúvala sa tváriť prekvapene. Nehodilo by sa to k jej charakteru, k tomu ako žije tu dole. Nikdy sa nehrala na naivnú aby nevedela, že tam dole neexistujú veci o ktorých nevie. Nepochybne i iné východy než ten oficiálny, pre prípad potreby úniku. Možno mali žiť v tajnosti, ale keby sa niečo má stať, pochybovala žeby si nechali zabiť najväčšie mozgy aké mali možnosť získať, rovnako akoby nechali pochovať všetky záznamy a vývoje ktoré sa dole diali. Takže možnosť dostať sa hore nepochybne bola, aj keď ona sama ju nepoznala. Bola červ, no nebola ten červ čo lezie hore, aj keď to bolo jej cieľom. Jej spojka ale hore chodila a ona zatiaľ trpezlivo vyčkávala, než bude môcť odísť na povrch i ona.* Nie je to trochu...myslela som si že to hore, tá žeravá guľa ktorú nazývate Slnko ohrieva kožu a zafarbuje ju na takú akú máte vy. Nebol by ten červ teda tiež zafarbený? *Jej vyjadrenie o slnku a opálení pokožky zodpovedalo tomu čo o tej žeravej guli vedela. Nikoho dole neučili podrobnosti, prečo sa to deje, že existuje niečo také ako spálenie kože a podobne, pretože nikto zdola nikdy Slnko vidieť nemal. Sama si preto ani nebola istá či to zo zafarbeným kože je pravdou, alebo ani nie. Nebrala to zle, aspoň to pridávalo na autentickosti toho, že je len jedna z mnohých, čo o svete tam hore nemajú ani šajnu a zaujímajú sa oň len okrajovo.* Samozrejme že vám s tým pomôžem, je to moja práca a povinnosť postarať sa o to, aby sa tu niečo také nedialo. Obávam sa ale, že niektoré veci ostanú len na vás, ak existujú iné východy, ani moja vernosť a lojalita Clarity mi nedovolí získať mapy a plán celého komplexu. Budete si musieť túto časť overiť sám ako iste chápete. *Zhodnotila vecne, nemienila sa do tejto časti starať, iba čoby ju to mohlo uviesť do svetla podozrenia, keby javí záujmy určitým smerom.*

Michal Yorik





*Zrak mu padol na kúsok bledej pokožky na Keithinom krku, ktorá bola v dokonalom kontraste s jej tmavými vlasmi. Navzdory tomu na neho nepôsobila nezdravým dojmom. Podľa toho, čo mu povedala vytušil správne, že sa v Clarity narodila a o živote na povrchu toho vedela len veľmi málo. Pri slovách o žeravej guli mal chuť pousmiať sa aj zamračiť zároveň. Stále si musel pripomínať, že tu má svoju prácu. Nemal by sa bližšie zaujímať o jednotlivcov, ak to nesúviselo so samotným pátraním. Navyše by to bolo ako s hľadaním ihly v kope sena. Clarity bolo podzemné mesto a ak chcel nájsť niečo, čo sa vymyká normálu potreboval ho najskôr trochu spoznať. Nechcel konať unáhlene a niečo dôležité prehliadnuť.* Vaša dedukcia so slnkom je úplne logická a keď z nej budeme vychádzať zistíme, že potvrdzuje moju domienku a Červ sa nachádza priamo tu medzi nami.* stíšil hlas a mierne prižmúril oči ako vždy, keď si v duchu usporadúval myšlienky. V tej chvíli sa zdalo, že hovorí najmä pre seba.* Ako ste správne podotkli, človek, ktorý žije na povrchu musí byť opálený, takže jeho prítomnosť tu by si niekto všimol. Nemal by sa ako dostať k informáciám bez toho, aby ste sami nepoznali, že ide o špióna. Preto sa to komplikuje a Červ musí s niekým spolupracovať. Hľadáme niekoho, kto má prístup k najtajnejším informáciách. Povedzte, slečna Sigour, ako veľmi by sa chcel niekto odtiaľto dostať Hore?* tá otázka bola čisto teoretická. Snažil sa nájsť motiváciu, ktorá by niekoho podnietila k tomu, aby zradil tak dokonale vybudovaný a utajený projekt ako Clarity. Nech sa na celú vec pozeral akokoľvek, vychádzalo mu len jedno. Červ sa chcel prekopať na povrch. Možno to tu nenávidel, možno vedel o celom projekte viac a pokúšal sa ho sabotovať, možno mu druhá strana sľúbila, že ho dostane z podzemného väzenia akonáhle bude Clarity na lopatkách. Elektrický vozíček znovu ticho zabzučal, keď sním poodišiel trochu dozadu, takže mu ruka skĺzla naspäť do lona na bezvládne nohy. Bruškami druhej ruky zamyslene prechádzal po okraji riadiaceho panelu zabudovaného na opierke vozíčka a pohľadom skĺzol po Keithinej tvári. Mala jemné a predsa výrazné črty. Tmavé vlasy, tmavé oblúčiky obočia a dokonca aj oči. Nebyť jej prítomnosti na tomto mieste pokožku by mala opálenú rovnako ako on hoci teraz pôsobila oveľa éterickejším dojmom.*


Rawir



*Nespokojne zackal a prezerajúc si ju mierne naklonil hlavu do strany akoby pred ním stálo malé neposlušné dievčatko, ktoré sa odmietlo hrať na pieskovisku podľa jeho pravidiel.* Chystáte sa odísť tak skoro? Možno by ste mali vedieť, že v túto chvíľu je to miesto jedno z najbezpečnejších, ktoré môžete v meste nájsť.* Nehovoril to preto, aby sa vyťahoval. Bez ďalšieho pohľadu zamieril hore po schodoch do obytnej časti domu akoby sa ani nechumelilo. Len čo si rozopol jazdeckú kombinézu pri krku a rukou zhrnul spotené vlasy z čela. Potreboval by sprchu, ale to ešte musel presvedčiť tú tvrdohlavú diablicu, aby si ho vypočula. A na to potreboval zaujať jej zvedavosť.* Mimochodom, ako dobre poznáte človeka, ktorý vás najal na túto prácu? Videli ste ho vôbec?* Už teraz vedel odpoveď. Pretože ten istý muž, ktorý si najal túto ženu si predtým najal aj jeho. Už pre neho robil nejakú prácičku a túto ženu si potreboval len vyskúšať. Všetko bolo dopredu dohodnuté. Dokonca aj to, že zlodejke sa jej krádež nepodarí. *

Keith Sigour

*Ako veľmi by sa chcel niekto dostať hore? Keby len vedel. Mohlo to byť pre neho teraz fascinujúce, byť tu dole, vidieť ich, vidieť toto mesto, no vedel by si predstaviť žiť tu rok? Dva? X rokov? Bolo to na prvý pohľad voľné, mali tu všetko čo bolo potrebné, no nebolo to nič viac ako veľké väzenie, ktoré ľudí ako bola ona nenapĺňalo. Ona nebola vedec, čo sa tu bude vytešovať z objavov, čo chce zasvätiť svoj život týmto priestorom. * Niekto? Niekoho vonkoncom nezaujíma svet hore a niekto by zapredal hádam aj orgány za tú možnosť. *Samozrejme to myslela obrazne, sama by svoje orgány nedala preč, veď načo by chcela ísť potom hore?* Osobne si myslím že nie je nikoho, kto by netúžil pozrieť sa hore. Klamala by som, keby tvrdím, že mňa by to nezaujímalo tiež. Pozrieť sa tam. Aj pre vedcov je to niečo nepoznané, no na druhej strane by nikdy nemenili. Majú tu svoje laboratória, žijú si tu svoje sny. My všetci tu máme svoje životy. Keby vyjdem hore, napríklad ja, čo by som tam robila? Nemala by som tam nič, zatiaľ čo tu... *Nemohla sa v podstate sťažovať, mala tu svoje miesto, svoju prácu ktorá nebola len tak nejaká. Možno i preto nebola podozrivá, pretože ona by odchodom hore skôr stratila, aspoň z pohľadu iných sa to tak mohlo javiť.* No nie sú tu len vedci a na tých by som sa zamerala viac. Nie každý je z týchto miest nadšený, nie každý tu má svoje miesto podľa svojich predstáv. Pre nich je celé toto mesto jedno veľké väzenie. Rovnako ako mladí čo nemajú mozgové závity géniusa sa tu necítia práve šťastní. Úprimne? Tých čo by predávali informácie za možnosť ísť hore tu môže byť viac než dosť. *Nepreháňa, i tam dole boli práce, ktoré niekoho nenapĺňali, no čo mohli robiť? Aj tu potrebovali opravárov, kuchárov a kadekoho, pričom ak tu raz boli vybraní aby tam žili, nemali na výber.* Otázne ale je, ako to celé prebieha. Ak je tu spojka, ako sa môžu len tak spojiť s červom tu dole? Úprimne, nič ma nenapadá, mimo riaditeľa ste druhý opálený človek ktorého tu vidím...



Tea

*Pri vypočutí toho, čo ju tam ako malo zdržať sa začala smiať, naozaj z chuti. Naozaj vyzerala ako niekto, kto sa bojí chodiť po uliciach a skrýva sa na bezpečných miestach? Vidno že ju vôbec nepoznal.* To ma malo presvedčiť aby som ostala? *Výraz jasne naznačoval ako veľmi sa mu to podarilo.* Možno by ste mali vedieť niečo vy o mne. Vo chvíli ako zhodím zo seba tieto veci, dám si sprchu a vyjdem von, nikto nebude ani len tušiť, žeby som mohla byť tým kto sa tam vlámal ja. Nemám dôvod obávať sa chodiť so vztýčenou hlavou po uliciach a popravde, adrenalín v krvi obľubujem. *Tú sprchu by si už aj dala, len nato sa musela dostať z tohto baráku, dopraviť sa do bytu a vymyslieť, čo povie osobe, čo si ju objednala. Tu sa ale ťažko dalo uvažovať, keď musela sledovať toho chlapa, čo robí a čo od nej chce.* Nie a aj keby sa chcel stretnúť zoči voči, neprijala by som. Je to zbytočné a nebezpečné. Je lepšie keď neviem kto sú klienti, nikdy neviete, či sa mu raz nezunujete a on si nepovie, že už ste nebezpečný a viete dosť. Takto nie som hrozba ja pre nich, oni pre mňa a mám svätý pokoj. Takže nepoznám ho nijako, len jeho hlas na telefóne a to je asi všetko a som spokojná. *Neklamala, nikdy sa netúžila dohadovať o podmienkach osobne. Jej telefón sa nedal napichnúť, takže sa neobávala ani špehovania. Jej kamoš ju zásoboval dobrými technickými hračkami nato, aby si vystačila sama.* Popravde ma teraz zaujíma len jedna vec skôr než odídem, čo ste tam robili a čo chcete odomňa. *Ani sa nepohne len sa rozhliadne kadiaľ sa dá ísť preč.*

Rawir



Bez obzretia prešiel do stredu miestnosti. Bola rozdelená na niekoľko častí a napravo susedila s kuchyňou, ktorú od pohodlného gauča a krbu v obývačke oddeľoval len pult nablýskanej linky. Všetko bolo na svojom mieste a možno aj z toho dôvodu celý priestor pôsobil dojmom, že v ňom dosiaľ nikto nežil dlhší čas. Rawir sa natiahol k dverám chladničky, ale keď ich otvoril vystrúhal sklamanú grimasu. Umieral hladom, ale útechou bolo aspoň balenie plechovkového piva, ktoré kúpil včera. Vytiahol z obalu dve plechovky a jednu hodil ženiným smerom.* Tak to máme šťastie, že poznáte aspoň jeho hlas.* uškrnul sa ironicky a voľnou rukou si vytiahol z vnútorného vrecka na jazdeckej bunde mobil. Stlačil tlačidlo pre rýchlu voľbu a vzápätí sa ozvalo tiché pípanie vytáčacieho tónu.* Prosím.* pristúpil k žene a mobil jej podal do ruky potom ustúpil dva kroky dozadu, chrbtom sa oprel o kuchynskú linku a konečne priložil plechovku piva k ústam. Bol šialene smädný.
"Haló, slečna Tea?" hlas, ktorý zaznel z telefónu bol hlboko posadený a znelo v ňom niečo ako pobavenie. Muž neoslovil ženu priezviskom, pretože ho nepoznal a aj keby sa mu s ním priznala, zrejme by bolo falošné rovnako ako jej meno. "Ospravedlňujem sa, že som vám spôsobil menšie problémy. Pri krádeži v mojej firme ste si počínali vynikajúco. Tým, že ste úlohu neodkončili sa netrápte. Mám pre vás lepší návrh."

Michail Yorik




Viete si predstaviť, čo sa stane ak sa verejnosť dozvie o existencii tohto miesta?* Michail nasmeroval svoj vozík k oknu, ktoré bolo z nejakého dôvodu zatiahnuté žalúziami. Už keď vošiel do prítmia kancelárie pochytila ho pri tom pohľade zvedavosť na to, čo sa skrýva za nimi. Nájde ďalšiu ilúziu alebo sa konečne pozrie pravde rovno do jej temnej tváre?* Škandál.* odpovedal si vzápätí na rečnícku otázku a vsunul dva prsty medzi rebrá žalúzií pričom ich ľahko od seba odchýlil. To, čo uvidel by ho viac nemalo prekvapovať, ale nedokázal si pomôcť. Ilúzia bolo dokonalá, úžasný spôsob ako niekoho zbaviť fóbie z uzavretých priestorov, ale ak človek poznal pravdu potom to všetko bolo viac smiešne než obdivuhodné. A Keith to možno pociťovala rovnako. Odtiahol ruku a obrátil sa tvárou priamo k nej.* A to je len začiatok, keďže sa tu zrejme nevyvíjajú len najnovšie modely stíhačiek, ale aj niečo, o čom by S.E.C. najradšej pomlčal. Na to, ako veľmi tajný je tento projekt je až príliš nestabilný už v základni.* poslednú vetu akoby hovoril sebe a zamyslene si pritom bruškami prstov trel obočie. Rozmýšľal, kde by mal začať. Nemôže predsa "behať" za zadkom každému. Musí vymyslieť lesť a predovšetkým nájsť cestičku odkiaľ unikajú informácie na povrch.* Myslím, že tu dolu s vami strávim nejaký ten čas, ale to, čo som vám práve povedal si nechajte výlučne pre seba. Nechceme predsa, aby sa Červ vyplašil a prestal konať. Vieme o tom len my dvaja a riaditeľ.* prižmúril oči a doprevádzaný tlmeným hučaním vozíčka prišiel bližšie ku Keitinmu stolu a položil naň drobnú disketu pripomínajúcu tenký pásik žuvačky.* Nahrajte mi sem prosím záznamy o všetkých obyvateľoch. Rád si pred spaním niečo prečítam.* usmial sa tak, že sa mu zodvihol len jeden kútik úst a prenikavosť tmavých očí zmiernil vejárik vrások, ktoré sa mu pri tom vytvorili v kútikoch pod obočím.*

Tea

*Chytila do ruky hodené pivo a ruka jej aj s plechovkou klesla späť k telu a oči sa zabodli do neznámeho. Ignorovala ten jeho úškrn, ktorým akoby sa jej posmieval a čakala, či príde odpoveď na jej otázku. Ak by neprišla, už by jej tam viac nebolo. Vlastne na krátky okamih zvažovala i to, že pôjde preč rovno, nemá dôvod starať sa o jeho nápady a myšlienkové pochody, no potom dostala do rúk mobil. Pri začutí hlasu a svojho vymysleného mena pre túto akciu jej oči potemneli a tvár nadobudla chladný výraz. Skutočná zlosť do nej ale vošla až vo chvíli, keď začula slová „mojej firmy“. Rukou zvierala pivo tak moc, až bolo počuť zvuky toho úkonu. Mlčala než nenastala odmlka na jej reakciu, kedy však zavrčala.* Nemám záujem. Dovi. *Palec prešiel po červenom tlačidle a hovor zrušil. Do tej chvíle si muža nevšímala, aspoň nie nejako moc, no len čo hovor skončila, vykročila konečne do miestnosti. Mobil i plechovku piva položila na pult a otočila sa k nemu.* Mám vám aj zatlieskať? *Aspoň teraz vedela, prečo neuspela. Celé to na ňu bolo narafičené, už vopred sa vedelo že neuspeje. Ťažko sa dalo zhodnotiť či utrpela jej hrdosť, alebo ju sralo vedomie, že tam len tak postrieľali kopu osôb kvôli hlúpej skúške jej schopností.* Pýtali ste sa ma či mám problém so zabíjaním. Ako ste mohli postrehnúť, nie nemám ak je to nevyhnutné. Ale strieľanie guliek do hlavy niekomu len pre overenie toho schopností nepovažujem za nevyhnutné a úprimne, nemienim pracovať pre niekoho, kto svojich ľudí nechá postrieľať ako muchy len tak. *Bola to naozaj chybná akcia, nemala sa do toho dávať. Síce nemohla tušiť čo ju čaká, no bola to chyba.* Som zlodej, nie nájomný vrah, takže si svoju špinavú robotu môže ponúknuť niekomu inému. Okrem toho, vám to tam predsa išlo tak dobre, takže nemá dôvod trápiť sa... *Znechutene pokrútila hlavou, naozaj veľmi šťastná že nikto nepozná jej totožnosť. Bez ďalších slov vyrazila k dverám.*

Keith Sigour

*Popravde si to vedela predstaviť len z časti. Ťažko mohla uvažovať nad tým, čo by urobili ľudia tam hore keby o tom vedia, keď o svete a myslení tam hore vedela žalostne málo. Mohla byť informovanejšia než iní tu dole lebo sa zaujímala a malé aké také možnosti, no stále to bolo nič oproti tomu, čo o sebe vedeli oni na povrchu. Počúvala ho preto mlčky, no veľmi pozorne.* Nemusíte mať obavu, zostane to v tejto miestnosti. *Bola to lož, pretože dve osoby o tom vedieť museli. Respektíve osoba a skoro osoba. Niežeby pochybovala o ich šikovnosti, no mienila Liama vyhľadať čo najskôr a varovať ho, nech sú ešte pozornejší. Všetko by ich odhalením padlo a všetci by zjavne skončili s guľkami v hlave. Prípadne šrobovákom.* To asi bude naozaj na to zaspatie. *Poznamenala a natiahla sa po disk, vložiac ho do svojho labtopu. Chvíľku klikala a sústredene hľadela na monitor, potom sa konečne spokojne pousmiala a v priebehu pár sekúnd mu už podávala disk späť.* Je niečo konkrétne s čím vám môžem pomôcť? *Niežeby sa skutočne chystala, no keby to nevyslovila, bolo by to priveľmi nápadné či podozrivé.* Mimo toho, ostávate v Clarity či sa vraciate na povrch? Treba vám vybaviť dole ubytovaciu bunku? *Pýtala sa nielen preto že ak ostával tak to bolo skutočne treba vybaviť, ale i preto, aby vedela ako to je. Predpokladala však, že ostáva, nezdalo sa jej moc reálne, žeby ho riaditeľ pustil hore s toľkými informáciami v hlave.*

S.A.R.T.



*Ako kráčal preplnenou chodbou skupinka ľudí pred ním sa rozostupovala a za jeho chrbtom zase uzatvárala akoby bol magnetom, ktorý od seba odpudzuje všetky tie drobné postavičky odeté v bielych sterilných plášťoch. Vynikal medzi nimi nielen svojou výškou a tmavým oblečením, ktoré v oslepujúco bielom priestore doslova pútalo zrak jeho smerom, ale odlišoval sa aj tým, kým bol. Alebo lepšie povedané, tým, kým nebol.
"Sart."
Na chvíľu prestal uprene hľadieť pred seba a zrak mu okamžite padol na muža, ktorý ho pozdravil. Meter sedemdesiat, svetlé vlasy, oválna tvár zakončená špicatou bradou s rašiacim strniskom rovnakej farby akej boli mužove vlasy. Hľadel priamo do jeho usmiatych modrých očí, ale dokázal sa ovládnuť natoľko, že výraz jeho vlastnej tváre zostal nečitateľný a chladný ako vždy, keď sa pohyboval mimo Liamovej pracovne a izby. Strnulo prikývol, aby vrátil pozdrav a znovu sa uprene zahľadel pred seba. Chodba sa stáčala smerom do prava, ale farba stien zostala rovnaká - sterilná, neosobná, biela.
Pred sebou držal v rukách skrinku z lesklého kovu. Vždy keď prešiel popod stropné osvetlenie odrazil sa od veka zväzok lúčov a dráždil ho na sietnici. Napriek tomu ani raz za celý ten čas nežmurkol iba pevnejšie zovrel skrinku a citlivým sluchom zachytil ako sa pritom látka jeho čiernych rukavíc napla na skrčených článkoch prstov. Pohyboval sa ako stroj - rázne, cieľavedomo, tváril sa ako stroj - neosobne a sterilne rovnako ako farba na stenách, ale len čo sa dostal za dvere LIamovej pracovne, len čo ho automaticky spustený mechanizmus oddelil od zvyšku Clarity konečne sa mohol cítiť ako človek, aj keď bol S.A.R.T. - Super Andriod Robotical Technology. No priatelia, tí skutoční, mu hovorili Kyle.
Prešiel stredom izby šikovne sa vyhýbajúc Liamovmu pracovnému neporiadku, ako jeho tvorca nazval chaos z porozhadzovaných nástrojov, papierov a rôznych súčiastok, a zastal priamo oproti oknu. Tiahlo sa po celej východnej stene a prvé, čo v ňom Sart uvidel bol jeho vlastný odraz. Krabičku pomaly položil na vnútorný parapet a ruky nechal voľne visieť pri tele. Strávil štyri hodiny s obsahom skrinky, ktorá bola plná nových programov a všetky z nich si osvojil ani nie za štvrtinu dňa. Mal toho plné zuby, ako by povedali ľudia.
Pri tej myšlienke vyceril na svoj odraz zuby a ten to po ňom zopakoval. Pomaly otočil hlavu najskôr doľava potom doprava a nakoniec sa vrátil do pôvodnej polohy, pretože ho obzeranie seba samého nikdy nedokázalo zabaviť dlhšie ako na pár sekúnd. Oveľa viac ho zaujal obraz za oknom. Stiahol si rukavicu z pravej ruky a zodvihol ju pred seba akoby si zacláňal pred slnečnými lúčmi. Nič. Nijaký tieň, nijaké teplo.
Dvere na pracovni sa otvorili a on sa v tej istej chvíli otočil tvárou do miestnosti. Pravú ruku aj s rukavicou držal za chrbtom a ľavú mal pokojne spustenú pri tele, na tvári nič nehovoriaci výraz. Bol to reflex no vo dverách stál Liam, a tak sa znovu rýchlo uvoľnil. Vyzeral bledší než zvyčajne a veľmi rozrušený. Pár krokov za ním sa o zavreté dvere opieral N.O.T. Liam ho nazval New Otmin Technology, ale Sart by to za taký prevrat nepovažoval, keďže Not dokázal vyjadriť len veľmi malé množstvo zo svojich emócií. Nie, že by ho Liam nedokázal zdokonaliť, stále na tom pracoval, ale Not bol tým skutočným robotom v pravom zmysle slova. Jeho stavba tela sa len v základoch približovala ľudskému modelu a jeho tvár bola tvárou sériovej výroby, žiadna črta na nej nebola špecifická, tak ako na Sartovi ľavé oko, ktoré mal o máličko väčšie než to pravé.
"Čo sa stalo?" opýtal sa Sart a prešiel ku kreslu potiahnutému bordovým plyšom, do ktorého sa Liam práve zvalil.
"Bol som Hore v knižnici. Myslel som si, že som sám, ale bolo tam jedno dievča. Videlo ma." zafučal Liam a oboma rukami si začal pretierať strhanú tvár. Sart sa rýchlo pozrel na nota, ale ten pokrčil plecami a aj naďalej sa tváril rovnako bezvýrazne ako predtým. Bolo jeho povinnosťou dávať na Liama pozor, keď s ním bol Hore.
"Sledovala ťa?"
"Nie. Nie, neviem. Možno. Dopekla!" Liam pokrútil hlavou a prestal si tvár schovávať v dlaniach. Na počudovanie vyzeral oveľa vyrovnanejšie ako predtým. "To je jedno. Aj tak nemôže vedieť, kam som sa stratil. Do Clarity by sa nikdy nedostala." chlapec natiahol ruku cez operadlo kresla a zodvihol zo zeme špinavý ruksak, ktorý tam predtým hodil. Otvoril ho a s úsmevom z neho vytiahol niečo podlhovasté obdĺžnikového tvaru a potiahnuté v červenej koži.
Kniha. Sart zbystril pozornosť a ako zhypnotizovaný sledoval, ako mu Liam podáva knižku. Opatrne ju zobral do rúk a prstami obnaženej ruky prešiel po zlatých písmenkách na vtlačených do obalu.
"Den- denník z - z vesmíru." prečítal nahlas s menšími problémami a uprel rozžiarený pohľad do Liamovej spokojnej tváre.
"Zlepšuješ sa." pochválil ho Liam a znovu v duchu ocenil Sartovo rozhodnutie naučiť sa čítať bez pomoci inštalačného programu. Veci, ktoré nemusel ovládať ako andriod sa chcel naučiť ako človek, a to považoval za svoj najväčší úspech. "Chcel by si ju ukázať Keith?" Liam sa uškrnul a sledoval ako si Sart rýchlo schováva knižku vo vnútornom vrecku svojho dlhého plášťa.*

Michail Yorik, S.A.R.T.





Na chvíľu podržal disk medzi prstami, bruškami prstov podvedome prešiel po jeho ostrých hranách, ale nakoniec ho zovrel v dlani a venoval Keith zamyslený úsmev. Podľa toho, ako mu pritom krivilo len jeden kútik pier bolo možné poznať, že usmievanie sa nepatrí medzi jeho časté zvyky. Na druhej strane, bol taký dobrý vo svojom odbore aj preto, lebo dokázal prečítať výrazy druhých ľudí, a tak, hoci Keithina otázka bola mierená dobre, akosi vnútorne vycítil, že nemá najväčšiu radosť zo spolupráce s ním.* Zostanem tu dole, preto vám budem naozaj zaviazaný, ak mi nájdete izbu, v ktorej by som mohol zostať. Nepopieram, že moja prítomnosť môže vzbudiť zvedavosť, ale ak by sa niekto vyzvedal, kto som povedzte, že je to len bežná návšteva Zhora. Investori sa rozhodli, že Clarity zafinancujú ďalší projekt a ja naň mám dohliadnuť. To môžete považovať za oficiálne prehlásenie.* Zastrčil disk do pevného obalu a ten si potom vložil do vnútorného vrecka na svojom saku. Prstami skĺzol po látke, ale kútikom oka zahliadol, že pri dverách zablikalo oranžové svetielko. Niekto stál vonku a čakal či ho Keith pustí dovnútra. Potlačil zvedavosť a uvoľnene sa na Keith zahľadel. Reagoval celkom podvedome tak, ako bol na to vycvičený - pozorovať. V každej situácii a za každých okolností hľadať vo výrazoch tváre nepatrné záchytné body.* Myslím, že to je nateraz všetko, slečna Sigour. Povedzte mi číslo izby a ja vás budem priebežne kontaktovať.


Stál na chodbe pred Keithinou pracovňou. Ruky v čiernych rukaviciach mu viseli pri tele v dokonalej symetrii. A hoci navonok pôsobil strnulo v duchu očakával moment, kedy sa dvere otvoria a on bude môcť vstúpiť dnu. Existovalo viacero dôvodov, pre ktoré Liam nechcel, aby pred ostatnými v Clarity dal najavo svoje emócie a tým najhlavnejším z nich bol fakt, že niečo také ako android s émociami alebo dokonca dušou, bol čírou nemožnosťou. Keby išlo len o náhodu možno by veci boli iné, ale Liam poznal kľúč k tajomstvu, za ktorý by niektorí neváhali zaplatiť miliardy a iní by zase urobili všetko preto, aby ho zničili. Existencia robota s ľudskou dušou, citmi, túžbami mohla vyvolať revolúciu nielen v rozvoji techniky, ale aj v pohľade ľudí na ich vlastný zmysel bytia. A tak mohol byť Sart tým, kým chcel a kým sa cítil byť len v prítomnosti jediných dvoch ľudí, ktorí poznali pravdu. Na panely pri dverách svietili dve svetielka. Zelené, to znamenalo, že v miestnosti niekto je a červené, lebo mechanizmus na automatické otváranie dvier bol zablokovaný. Ak bola Keith vo vnútri potom určite nie sama. Obrátil sa a chystal sa odísť...

Keith Sigour

*Krátko prikývla a opäť otočila hlavu k počítaču. Chvíľku rýchlo ťukala po klávesnici, občas sa prstom dotkla monitora a čosi na obrazovke posúvala a potom sa spokojne oprela o operadlo stoličky. O niekoľko sekúnd sa zohla k tlačiarni a podala mu papier s mapkou a vyznačenou bunkou ktorá bola teraz rezervovaná práve pre neho. Bola to jedna z tých lepších, ako sa patrilo k návšteve akou bol on, alebo kam by bol vyslaný skutočný investor.* Časom si zvyknete na orientáciu v Clarity, teraz ale odporúčam využívať mapku alebo sa zastaviť vedľa u Vincenta, ktorý vám poskytne navigátor. *Následne jej zrak ale padol na signalizátor a ona sa natiahla s nič nehovoriacou tvárou k monitoru. Pred dverami bola kamera, takže stačilo stlačiť jedno tlačidlo a videla, kto pred dverami stojí. Kyle. Zachovala svoj výraz, akoby sem chodil skutočne len kvôli práci a ona sa nemala dôvod nijako potešiť a stlačila otváranie dverí.* V tom prípade vám prajem pekný zvyšok dňa a keby niečo potrebujete, viete kde ma nájdete. Ja sa teraz budem venovať svojej práci. *Zrak jej padol k dverám, v ktorých očakávala kedy sa zjaví pre ňu Kyle, pre iných len Sart. Tak ako on, i ona si musela dávať pozor, aby jej výraz bol nečitateľný pokiaľ išlo o neho, pretože on mal byť android ako každý iný. Schránka bez emócií, pomôcka pri práci.*

Michail Yorik, S.A.R.T.





*S poďakovaním prijal od Keith papier a na okamih sa doň vpil pohľadom. Netušil síce, kto je ten Vincent, ale do svojho vlastného zoznamu potencionálnych podozrivých si už pripísal pár ľudí, ktorých si chcel overiť bližšie. Získanie navigátora bolo dobrou zámienkou, aby o Clarity a jej obyvateľoch zistil niečo viac.
Možno pôsobil dojmom, že zaujato študuje plánik, ale kútikom oka nenápadne sledoval, čo urobí obraz tváre neznámeho s črtami jej tváre. Nepohli sa ani o milimeter. Znamenalo to buď, že sa jedná o čisto rutinnú pracovnú záležitosť alebo slečne Sigour až úzkostlivo záleží na tom, aby na sebe nedala nič poznať.
Úhľadne zložil papierik na polovicu a pravú ruku vyložil na opierku vozíčka pričom sa prstami skoro dotýkal ovládacieho panelu.* Môžete sa spoľahnúť, že to urobím. Zatiaľ dovidenia, slečna Sigour.* úsmev mu preletel tvárou tak rýchlo, že ho takmer nebolo možné postrehnúť. Vozíček s jeho bezvládnym telom sa s tichým vrčaním pohol k dverám. Keď vychádzal na chodbu prešiel aj okolo muža, ktorý ho mal nahradiť v miestnosti. Na ten krátky okamih sa im stretli pohľady a Michailova pozornosť okamžite vzrástla hoci pokračoval v ceste bez zastavenia. Muž bol vysoký, vyšší než ako býva väčšina ľudí, tmavé vlasy mu v divokom účese odstávali do všetkých strán no nepôsobil preto roztržitým uvoľneným dojmom. Skôr naopak. Výraz v tvári mal prázdny, dokonalé držanie tela takmer vojenského rázu, tmavým oblečením doslova vystupoval z bieleho pozadia akoby všetky farby a hmota sústreďovali okolo jeho tajomnej postavy. Navyše, jedno oko mal nepatrne väčšie než druhé. Všetky tieto detaily postrehol až kým obaja neodvrátili hlavy a obaja nepokračovali svojou cestou. Michailovi to však ešte dlho vŕtalo hlavou. Rozhodne si o neznámom zistí viac a podľa jeho zvláštneho výzoru to nepovažoval za príliš ťažkú úlohu. *


*Pred odchodom ho zastavili dvere, ktoré sa vzápätí otvorili v pozývajúcom geste. Nechcel však vstúpiť ako prvý, a tak počkal kým neodíde Keithina návšteva. Bol to muž, ale taký, akého v Clarity ešte nevidel. Akoby so svojím vozíčkom, tmavoplavými vlasmi a opálenou pokožkou patril k inému živočíšnemu druhu. Exotickému a nezvyčajnému.
Ako muž vychádzal na chodbu na okamih sa im stretli pohľady. Jeho, neosobný a prázdny s mužovým skúmavým, natoľko prenikavým, že sa ovládol len v poslednej chvíli, aby sa za ním ešte neotočil. * Kto to bol?* prihovoril sa Keith len čo sa dvere za jeho chrbtom bezepčne zavreli a zo Sarta sa mohol stať Kyle. Do tváre mu konečne vstúpil výraz. Zvedavosť premiešaná s nedôverou. Premeral si Keithinu tvár, aby zistil, ako sa zatvári a pomaly prešiel pred jej stôl, kde sa usadil na stoličku. Ruky si uvoľnene položil na opierky a začal sa venovať jednej zo svojich najobľúbenejších činností. Nohami sa odrazil od zeme a začal sa na stoličke pomaly otáčať okolo osi. V istý moment vždy zachytil výraz Keithinej tváre, ktorý mu každým silnejším odrazom začal čoraz viac splývať do machule.*

Keith Sigour

*Očami vyprevádzala Michaila Yorika, pričom myšlienky jej pri jeho osobe ešte chvíľku krúžili. Vedela, že pokiaľ neodhalí kto je červom, neodíde a ak neodíde, je otázka času, než začne byť podozrivou i ona, či než sa niečo pokazí a oni budú odhalený. Chcelo to vymyslieť plán, no to si musela najprv pohovoriť s Kylom a Liamom. I preto teraz už s jemným úsmevom na svojej bledej tvári čakala na príchod Kyla, nič nehovoriac, než sa dvere bezpečne neuzavreli. Jej pracovňa bolo jedno z miest, kde sa neobávala odpočúvania, pretože si zaobstarala dosť prostriedkov aby niečo také nebolo možné.* Vitaj Kyle. *Pozdravila ho, nechajúc chvíľu jeho otázku tak, nech sa venuje stoličke a jej krúteniu.* Je z povrchu a hľadá nás, vlastne nie nás, ale červa, ako to nazval. Vedia že informácie chodia hore a bol vyslaný, aby prišiel a odstránil vinníkov. *Zhodnotila stručne, no výstižne celú situáciu, do ktorej sa dostali.* Nikto o tom nevie, len riaditeľ, on a ja, pre ostatných to má byť sponzor ktorý si to tu má obzrieť. Kyle musíte byť s Liamom opatrní. *Požiadala ho, niežeby pochybovala o ich šikovnosti. Doteraz im nato nikto neprišiel, teraz to nebude iné, pretože ak Yorik nechcel nikomu nič hovoriť, nemohol konať ani nápadne a vyžiadať si prísnejšie opatrenia. Aspoň zatiaľ to nebolo také nebezpečné.*

S.A.R.T.




*Prestal sa otáčať na stoličke a zastal Keith priamo tvárou v tvár tak presne akoby mal každý svoj pohyb vypočítaný na milimetre. Rukami v čiernych rukaviciach pevnejšie zovrel opierky a úsmmev, ktorý sa mu dovtedy držal v kútiku úst sa začal pomaly vytrácať. Kylova tvár bola čoraz vážnejšia, až kým mu medzi tmvymi oblúčikmi obočia nevystúpila drobná vráska - Liam bol v detailoch ozajstný génius.* Neodíde skôr, kým niekoho nedostane.* vyslovil nahlas myšlienku, ktorás najväčšou pravdepodobnosťou chodila po rozume aj Keith.* Budeme to musieť urýchliť a nájsť dôkaz, ktorý by Clarity zničil. Potrebujeme sa dostať k niečomu, čo je skutočne cenné a čo si riaditeľ stráži pod siedmimi zámkami.* V zamyslení vstal z kresla a bruškami prstov sa oprel o dosku Keithinho stola. Pohľadom zaletel k oknu prekrytému žalúziami a okamžite si spomenul na to aké to bolo, keď Liama sprevádzal na povrch. Chcel, aby to isté zažila aj Keith a všetci ostatní, pre ktorých bola Clarity núteným väzením.
Keď sa znovu obrátil ku Keith zložil si z rúk čierne rukavice a položil ich na vyleštenú dosku stola.* Bojíš sa, Keith?* natiahol ruku a prstami sa zľahka dotkol jej líca. Bolo hladké, mäkké a teplé, takže si k nemu čoskoro priložil celú dlaň a potom aj dlaň druhej ruky. Naklonený ponad stôl hľadl Keith do očí tak zblízka, že vedel rozlúšiť drobné fliačiky na jej dúhovkách a na vlastnej pokožke cítil chvenie. To, čo mu dobíjalo energiu bolo teplo. Na to však potreboval oveľa horúcejší zdroj než bolo teplo Keitinho tela, ale aj tak sa jej rád dotýkal. Nemusela vedieť, že toto bola len zámienka.*

Keith Sigour

*Kyle zhodnotil presne to, čo jej len pred chvíľou tiež behalo hlavou. Pátranie neskončí, než nebude vinník potrestaný. Nebolo by ťažké niekoho podstrčiť, no znamenalo by to vydať rozsudok smrti nad niekým, kto za nič nemohol. Keith pôsobila na okolie chladne, ako taká ľadová kráľovná čo sa s nikým poriadne nestýka, robí si len svoju prácu a v ich očiach mohla byť pokojne aj tá, čo by nemala problém stlačiť spúšť či niekoho vydať smrti. No bola to maska chladu, ktorú si úmyselne držala na tvári, aby jej všetci dali pokoj, mala rešpekt a mohla si svoju prácu vykonávať tak ako ju vykonávala. V skutočnosti však nebola taká chladná a ani nedokázala niekoho podhodiť žralokom, či už im hrozilo nebezpečenstvo, alebo nie.* Nie neodíde, no riaditeľ už o červovi vie, bude dávať väčší pozor na informácie a bude ťažšie niečo nájsť. *Všeobecne boli priestory, do ktorých nemala ani ona prístup. Bola tam akoby stena, kde bol ďalší menší svet s tajomstvom či technológiami, o ktorých nemala ani páru.* Sčasti. *Odvetila zamyslene, no bol to iný druh strachu než o svoj život, či z odhalenia. Jej život tu bol aj tak vynútený, mala možno prácu ktorú by iný brali, „postavenie“ ktoré jej dávalo nejakú tu moc a informácie, no stále bola len väzeň Clarity. V podstate tu bola odsúdený väzeň na smrť. Odhalenie by to čakanie len urýchlilo.* Nebojím sa že ma odhalia a zabijú ale toho, že ak nás odhalia, hore sa už nedostanem. *Vlastne ak by sa tak stalo, zjavne by ich požiadala nech ju zabijú na povrchu. Zdvihla ruku a položila ju na jednu ktorou sa dotýkal jej líca. Už si nato zvykla, bolo jej vysvetlené že teplo potrebuje namiesto bateriek a jednoducho to už ku Kylovi patrilo a jej to neprekážalo.* Nemajú nič čoby ich viedlo k nám, ty si pre nich obyčajný stroj, Liam je vedec a veci nemajú viac menej dôvod riskovať existenciu tu dole, keďže pre väčšinu z nich je toto ich svet a ja? V samej podstate zatiaľ nie je nič, prečo by som mala byť podozrivá a hore nechodím, som tam kde byť mám a túto pracovňu nemôžu odpočúvať. Kým sa neprezradíme, nie je žiadne vodítko. Skúsim od riaditeľa niečo zistiť, nenápadne, predsa len som verná členka tejto komunity. *Uškrnula sa a pokrčila plecami.*

S.A.R.T.




A tak to musí navonok aj zostať.* vrátil Keith úsmev, ktorý však bol menej živší či bezstarostný. Stále mal na pamäti tvár toho muža a jeho prenikavé oči, ktoré prezrádzali cieľavedomú a vytrvalú osobnosť.
Nemohli len tak prestať s tým, čo robili doteraz, pretože inak by to uvrhlo tieň podozrenia na Keith, ktorá ako jediná z ľudí tu dole mala poznať pravdu o mužovej identite. Navyše Liama na povrchu videlo nejaké dievča, ale sám Liam to nepovažoval za problém.
Odtiahol ruky z Keithinej tváre a posadil sa na roh stola oproti nej. Siahol do vnútorného vrecka na plášti a vytiahol z neho knihu, ktorú mu Liam doniesol z knižnice. Položil ju pred Keith a bruškami prstov znovu zamyslene prešiel po červenej koži a zlatom nápise.* Je nová. Ešte som ju nezačal čítať.* prevrátil pár stránok na obrázok, ktorý dopĺňal text a zobrazoval zvláštnu podlhovastú vec voľne visiacu na čiernom pozadí s drobnými bodkami ako hviezdami. Naklonil hlavu a prečítal úryvok.* Staneme sa bezmennými ako ďaleké roje hviezd, ktoré majú mená iba v celistvosti svojich sústav.* na chvíľu sa odmlčal a potom, s pohľadom stále upretým na obrázok dodal.* Hovoria tomu vesmírna loď. Je veľká ako mesto a pohybuje sa nekonečným priestorom.* odrazu sa mu na tvári objavil zvláštny poloúsmev.*

Keith Sigour

*Zatiaľ sa neveľmi trápila tým čo sa dialo, aj keď bolo len otázkou času, kedy stres z prítomnosti Yorika príde. Nepodceňovala jeho vnímanie, stačila jej ta chvíľa nato aby pochopila, že aj keď teraz neexistujú vodítka ich osobám, ak si nedajú pozor, niečo si všimne. No prestať aj tak nemohli, bola by jasný zradca v systéme, takže čo im ostávalo než dávať si väčší pozor a pracovať rýchlejšie? Mienila vyhľadať riaditeľa, príchod muža bola dobrá zámienka aby s ním hodila reč o červovi a niečo nenápadne nepovyzvedala. Keď však pred ňou skončila knižka, odložila tieto myšlienky na neskôr a venovala sa jeho koníčku.* Ako počujem, čítanie poctivo trénuješ. *Pousmiala sa, bolo zaujímavé aký rozdiel bol medzi ním a nimi. Zatiaľ čo oni by chceli mať vedomosti rýchlo a jednoducho v hlave, on čo ich mohol mať chcel veci skúšať tak ako to mali oni.* Myslím, že ak vyjdem na povrch, do nijakého veľkého uzavretého mesta nepôjdem, len si ľahnem kdesi do...trávy a budem sa dívať na tie...hmm...hviezdy. *Večer cez okno bolo vidieť ilúziu hviezd, no ona tie ilúzie neznášala. Bol to hlúpy leukoplast na priveľké krvácanie.*

Nisa Rees

*Kreslo jej neposkytovalo dostatočné rozptýlenie. Škrípanie jej väčšmi pripomínalo, aké množstvo hnevu v sebe skrýva. Niekde by ho mala vypustiť. No ničiť mu kanceláriu?! Na podobné prízemnosti by sa neznížila. Našťastie teraz nebola podgurážená alkoholom, inak by jej činy všakovako vyvrcholili. Keď sa v miestnosti odrazu zjavil dlho očakávaný hosť, samotný Alcor, chvíľu jej trvalo, kým vyjasnila zrak. Zatriedila si, kadiaľ vošiel a kde bol celý ten čas vchod. Jeho reakcia udrela na strunku jej škodoradosti. Už dávno nevydala hrejivé brnkavé tóny v rytme ovácií.* To sme sa dohodli. Len ma napadlo, že keď už raz niečo chránim, chcela by som to vidieť. *Prstom detsky jazdila po povrchu hladkého stola. V tvári mala nevinnosť, no v očiach výraz, s ktorým by on mohol mať problém.*

Shaine

*Hodnú chvíľu prerážala čiastočky vzduchu svojim pohľadom. Kde-tu videla padnúť smietku prachu. Nikdy nečakala, žeby jej telo mohla ovaliť podobná miera nudy. Hraničila so zánikom a predsa cítil svoju existenciu. Únava pomaly prchala preč a ako ju opúšťala, čoraz viac si vybavovala svoje splašené činy. To by nebola ona, keby pred niečím denne neutekala, aj keď to bola napríklad len dotieravá Ashieta. Ešte stále netúžila vyliezť zo svojej krehkej škrupinky, ale dokonca ani tu nemohla sedieť večne. Príroda intenzívne volala. Vstala s väčším apetítom ako predtým. Najhoršia bolesť z nohy sa stratila, lenže napriek tomu sa o ňu nemohla ešte opierať. Do jednej ruky pevne vezme vankúš. Už sa sem nevráti. Po záchode si pôjde sadnúť pred izbu a so správnou dávkou modlenia spolubývajúcu nájde. Preskackala k rohu regála, kde sa ukrývala. Nečakala, žeby tam niekto bol, dokonca ani nič nepočula. Preto ju prekvapilo, keď spadla k zemi po náraze o niečo pevné. Nestačila si to ani uvedomiť.*

S.A.R.T.



*Odtrhol pohľad od písmen vyrazených čiernou farbou na žltkavé stránky a zasnenosť v Keithinom hlase pripútala jeho pozornosť k nej. Zodvihol hlavu a pátravo sa jej zahľadel do očí. Keby o ňom niekto nepoznal pravdu nič by ho nedokázalo presvedčiť, že nie je človek ak by sa správal tak uvoľnene ako teraz s Keith.* Sľubujem ti, že to raz urobíš. Ty aj Liam.* doplnil nakoniec a odrazu sa niečo v jeho výraze zmenilo. Akoby mu cez tvár prešiel tieň a ten so sebou odniesol akúkoľvek jemnosť. V tej chvíli sa obrnil pred emóciami, pretože boli príliš silné, aby si dokázal ovládnuť výraz tváre. Rýchlo zaklapol knihu, schoval si ju bezpečne do vnútorného vrecka na svojom čiernom kabáte a znovu na ruky založil rukavice.
Aby zamaskoval svoje zvláštne správanie vystrel sa do plnej výšky ako vojak na prehliadke a rukami si napravil golier okolo krku.* Končí sa obedná prestávka. Musíme sa vrátiť naspäť do práce.* ráznym krokom prešiel k dverám Keithinej pracovne a zastavil sa na prahu tak, aby sa na ňu mohol pozrieť cez plece.* Dion chce, aby si išla so mnou do jeho laboratória. Máš mu pomôcť s novým obranným systémom.* Po tých slovách vykročil na chodbu rozhodný počať na Keith medzi ostatnými vedcami, ktorí sa znovu vracali na svoje pracoviská. *

/tá metafora na konci bola úžasná o tom leukoplaste a inak pokojne si vymysli ako bude Dion vyzerať a jeho laboratórium tiež ja si doplním ak budem potrebovať /

Wailon Alcor

*Tá ženská ho vedela dopáliť viac ako jeho vlastný neúspech v niečom, čo si zaumienil dosiahnuť a nezlyhať pri tom. Ona bola jeho najväčším omylom a s tou predstieranou nevinnosťou iba viac dráždila jeho napäté nervy. Agent zo S.E.C.- u mu dnes oznámil, že v Clarity majú Červa a teraz toto. Nepochyboval o tom, že Nisa postrehla to v akej časti miestnosti sa zjavil z ničoho nič a bola príliš zvedavá a tvrdohlavá, aby to nechala len tak. Videl jej to na očiach.
Pohodlne sa usadil do kresla oproti nej a krátke hrubé prsty si pokojne založil na bruchu akoby rezignoval. V skutočnosti bol však zvedavý s čím Nisa príde tentoraz. Vlastne si už ani nepamätal, prečo ju najal. V tom záchvate zúrivosti, keď ju tu uvidel len tak sedieť dokonca zapochyboval či to bol on alebo sa mu do služieb ponúkla ona sama prostredníctvom doporučenia od jedného z Investorov. A v tomto prípade boli investori ako všemocní bohovia.* Prečo si tu? Zistila si niečo dôležité, že sa preto musíš vlámať do mojej pracovne a omráčiť moju sekretárku?* O tej poslednej vete Alcor ani na okamih nepochyboval. Inak by sa tu spolu nebavili. Mal veľmi spoľahlivú sekretárku, ale už vážne uvažoval nad tým, že jej zaplatí kurz sebaobrany.*

Reed Harper



C2, C2...* mrmlal si ticho popod nos zatiaľ čo prechádzal pomedzi rady s policami, ktoré boli také vysoké, že sa miestami takmer dotýkali fádneho bieleho stropu. V istý okamih dokonca musel zaháňať nepríjemný pocit, že sa z vrchnej police uvoľní nejaká hrubá encyklopédia, napríklad Dejiny klzákov, a spadne mu na hlavu. Bolo by to jeho typické šťastie akokoľvek nepravdepodobne to už znelo. C2! Konečne našiel ten správny rad.
Vošiel do uličky, do ktorej sa cez malé stropné okienka predieralo len toľko svetla, aby pri čítaní názvov nemusel sústredene žmúriť oči. Natiahol ruku a ako kráčal dopredu prstami prechádzal po chrbtoch kníh. Zastavil sa až vtedy, keď našiel to čo hľadal a z police vytiahol ošúchanú knihu, ktorá vyzerala tak krehko, že by na ňu stačilo trochu silnejšie fúknuť a rozpadla by si na prach. Kedysi čierny kožený obal bol teraz špinavosivý a miestami vydretý až na základnú vrstvu. Na chrbte nemala nijaké meno autora ani názov. Iba na spodku bol vyrazený znak, ktorý Reed veľmi dobre poznal. Siahol ku krku a spod trička si vytiahol pevnú šnúrku s príveskom. Prevrátil ho medzi prstami a skúmavo sa zahľadel na motív, ktorý mu svojím pokrúteným tvarom pripomínal buď oko alebo ružu v závislosti od toho pod akým uhlom sa naň pozeral. Odrazu si bol celkom istý, že má to, čo hľadal a telom mu prebehla vlna vzrušenia. So širokým úsmevom si strčil prívesok naspäť pod látku trička a s knihou v ruke zamieril k východu z uličky. Takmer si začal spokojne popiskovať, ale pochyboval, že by z toho knihovníčka mala radosť a dobré vzťahy s ňou si nechcel nijako rozhádzať. Ktovie, možno ju bude ešte potrebovať.
Zo zamyslenia ho vytrhol nečakaný náraz do hrude. Automaticky pustil knihu, ktorá s buchotom spadla na dlážku, ale dievča už nestihol zachytiť, a tak sa celkom negustiózne zviezla na zem k jeho nohám zatiaľ čo on zostal stáť akoby sa nič nestalo.* Prepáč, bola to nehoda. Nevšimol som si ťa.* prihovoril sa tmavovlasému dievčaťu a s ospravedlňujúcim úsmevom sa trochu zohol a natiahol k nej ruku, aby sa jej chytila. Potom si všimol vankúš, ktorý zvierala v ruke a tmavé obočie mu pobavene vystrelilo nahor.* Vidím, že zdieľaš môj názor o tom, aké je učenie nudné. Tiež pri ňom zaspávam.

Gabriel Ailes


*Rozmýšľal ako by mal začať a pretože toto bolo pre neho veľmi dôležité musel sa pekelne sústrediť na každé slovo. V nijakom prípade nechcel, aby si Ema myslela, že je pre neho len nejakým objektom zvedavosti alebo prostriedok toho, ako dokázať niečo samému sebe. S tlmeným výdychom sa chystal usadiť do kresla za svojím pracovným stolom, ale potom si to rozmyslel a namiesto toho sa usadil priamo na pracovný stôl tak, ako to bolo jeho zvykom. Jednou nohou sa pritom zapieral o zem a druhou podvedome pokyvkával vo vzduchu. Keď prehovoril v hlase mal úsmev.* Na skúškach ste si viedli vynikajúco a som rád, že ste tu s nami nech si každý myslí svoje.* odrazu mu hlas o poznanie zvážnel, aj keď nestratil nič zo svojej priateľskej uvoľnenosti.* To však nie je pravý dôvod, pre ktorý som sa chcel s vami rozprávať. Nebudem vám klamať, ale namiesto toho poviem to, čo si určite uvedomujete aj sama. Stať sa pilotom nie je ľahké a oveľa ťažšie, pre niektorých takmer nemožné, je stať sa slepým pilotom.* Cítil, že smeruje tam, kde vôbec nechcel, a tak rýchlo pokračoval ďalej.* Chcel by ťa trénovať Ema.* akosi podvedome prešiel na oveľa neformálnejšie tykanie a presadol si do kresle vedľa dievčaťa, takže teraz jej mohol priamo hľadieť na profil tváre.* Môžem sa ti venovať celý čas a naučím ťa všetko, čo viem, ak to budeš sama chcieť. Mám priateľa, s ktorým som pred rokmi vypracoval špeciálny výcvik.

Ema

*Cítila sa akoby ju malo každú chvíľu roztrhnúť od nervozity. Čo asi tak malo znamenať to že si ju zavolal? A prečo? Nevedela si predstaviť čo jej asi tak chcel povedať. Možno urobila niekde chybu, alebo ju chcel od toho odhovoriť? Už mala na jazyku prichystané formulky, ktoré sa naučila rozprávať počas svojho života, keď rodine povedala, kam chce ísť a prečo sa toho plánu naozaj nevzdá. No saladin Ailes ju prekvapil, lebo očividne nič také nechcel. Práve naopak, dal jej ponuku, ktorá sa normálne neodmieta. No aj tak nad ňou hneď ohrnula nos.* Prepáčte, saladin, ja si vašu ponuku vážim a je naozaj lákavá, ale nechcem sa od ostatných niečím líšiť. Rada by som študovala ako každý iný študent, nechcem byť zvýhodňovaná, aby sa to proti mne malo časom obrátiť.* Ak by to malo znamenať práve toto, tak by sa tej ponuky radšej vzdala. Nestačí, že sama o sebe je iná? Podvedome obrátila tvár jeho smerom, aby sa mu mohla "zadívať" do očí.* Vážne je to naozaj lákavá ponuka a rada by som ju prijala, ale ak by to malo znamenať, že sa to obráti proti mne so slovami: Ona je slepá, jej sa pomáha, nemala sem chodiť, keď to nezvláda... Tak by som tú vašu ponuku radšej odmietla. Celý život dokazujem, že dokážem to čo si zaumienim. Rodičia ma sem nechceli pustiť, lebo sa o mňa báli, že sa mi druhí budú smiať, že to nebudem zvládať, že jednoducho by om mala radšej ostať doma. Ale ja som nechcela, lietanie je môj sen, moja vášeň a chcem robiť to čo ma bude baviť.* nebolo to jasné nie pre jeho ponuku, len vysvetlenie prečo tak váhala a naozaj zvažovala lepšiu cestu. Tú, ktorou b& išla ako každý iný mimozemštan.* Ak vaša ponuka teda znamená zvýhodňovanie, tak hovorím nie, saladin Ailes.

Gabriel Ailes

*Bez toho, aby Emu prerušil pozorne počúval jej slová a čím dlhšie hovorila, tým viac sa mu úsmev na tvári rozširoval. Bol spokojný so všetkým, čo sa už o nej dozvedel, ale teraz ho doslova zmáhalo nadšenie. Oproti nemu práve nesedelo mladé dievča, ale cieľavedomá mladá žena, ktorá si na svojom trvala tak razantne a zároveň diplomaticky, že mal čo robiť, aby svoju radosť nedal najavo nejakým nevhodným spôsobom. Namiesto toho sa musel krotiť, pretože hlas by ho prezradil, a tak zostal chvíľu mlčať. Nechcel Emu nijako priviesť do rozpakov ani spôsobiť to, aby si jeho mlčanie zle vysvetlila, ale keď konečne prehovoril hlas mal pokojný a pritom v ňom zaznieval entuziazmus taký typický pre chvíle, keď sa pre niečo nadchol.* Zrejme som sa zle vyjadril, ale musím povedať, že si tvoje stanovisko po tomto vážim ešte viac. No to, že by som ťa učil neznamená, že by si mala oproti ostatným študentom výhody. Práve naopak. Iní piloti majú vynikajúci zrak, ktorý tebe chýba, a to znamená, že budeš musieť zabrať dvojnásobne, aby si ich v tomto dobehla. Ema, už teraz si prakticky voči nim v nevýhode, ale nemusíš sa báť, ak si myslíš, že to so mnou budeš mať ľahké.* Po tých slovách mu v hlase zaznel potláčaný dobromyseľný úsmev.* Chcem, aby si bola vynikajúca, pretože viem, že na to máš. A keď o niekom viem, aký skvelý môže byť potom na neho rozhodne nie som zhovievavý.

Ema

*Vyrozprávala sa akoby bola na spovedi, či kde. Ani nevedela prečo mala také nutkanie mu všetko vysvetľovať, no cítila sa tak lepšie. Aspoň sa pokúsila objasniť mu čo je vo veci a prečo váhala. A jeho reakcia neprichádzala. Obávala sa, či niečo pokazila, alebo čo. Aj jej napadlo, že sa ospravedlní pre svoje nevľudné správanie. No rozhodla sa napokon predsa len mlčať, aby mu dala možnosť odpovedať. Vyjadriť sa tak ako to urobila ona. Počúvala ho preto mlčky, keď sa už pustil do rpzrpávania. Hrýzla si do spodnej pery, aby sa ovládla emóciám, ktoré ju prepadávali a ona mala nutkanie im podľahnúť. Nie však kým rozprával on. A keď ešte aj rozprával o tom, že je v nevýhode už teraz a napokon tie posledné slová, neovládla sa a naradostene zvýskla od radosti pričom vyskočila zo stoličky.* Áno!* Vykríkla to akoby práve prijala ponuku na sobáš, ale tie slová o tom, že to bude mať ťažšie, žiadne zvýhodňovanie a že ju nebude šetriť, však to bolo to najúchvatnejšie čo jej mohol povedať. Neuvedomujúc si čo všetko stvárala sa mu vrhla okolo krku, kde usúdila že je a pevne ho od radosti objala.* Ďakujem ďakujem ďakujem.* šteboce celá žhavá do toho kedy začnú. Konečne. Avšak vážne si uvedomila čo to vyviedla, prudko sa od neho odstrčila a na líca jej vyskočila červeň akoby si líca nafarbila červenou farbou.* Och! Prepáčte!* Zajakávala sa a rýchlo si radšej sadla, lebo by sa jej asi tak podlomili nohy, že by si spôsobila ešte väčšiu hanbu, než si doteraz spôsobila.* Ja... Dobre, prijímam. Budem rada, dúfam, že vás nesklamem, saladin Ailes.