Kráľovská letecká akadémia na Telarione

Kala

*Nechala ho, nech jej vezme tu palicu, teda rewu ako sa stihla dozvedieť a uložiť do svojej pamäte a presunula sa k stojanu, kde si mala vybrať kratšiu, vhodnú pre ňu, teda začiatočníčku. Inými slovami vlastne nemehlo, čo to držalo v danú chvíľu v rukách po prvý raz. Prebehla po kratšej rewe pohľadom a jemne sa uškrnula, upriamiac pohľad na chalana, pretože jej tá dlhšia veruže prišla bezpečná.* Ak sa na tú veľkú môžem ľahko nabodnúť, nezdá sa ti že touto si skôr niečo odfiknem? *Také krúženie a trošku nepozornosti a kratšia jej aj nos odreže. No nedbala, veď vyzeral, že vie čo hovorí. Stále jej ale nešlo do rozumu, ako tu sám trénuje. To že je protivník v jej hlave hovorilo aj veľa citátov a ona s nimi vlastne súhlasila, v podstate každý mohol dokázať čo si zaumienil, keď prekonal sám seba, čo bol často krát najväčší problém.*Áno, ale moja hlava sa na mňa asi zaháňať nebude nie? A síce mám bujnú fantáziu, ale tak predstavovať si imaginárneho súpera? *Pridvihla obočie, no akosi nemala príležitosť dostať odpoveď na svoju otázku, pretože zaregistrovala, že sa na ňu mieni zahnať. Uskočila dozadšie a prekvapene i pobavene zároveň pridvihla i rewu smerom k tej jeho, aby mu zabránila dotknúť sa ňou jej tela. Teraz sa zase raz osvedčil výber topánok, ktoré sa že vraj k sukni nehodili a jej to bolo fuk. Nebola si istá či má daira nejaké pravidlá ako s rewou zaobchádzať, ako útočiť a tak, no v podstate jej to bolo v tej chvíli jedno, veď improvizácia. Kala nikdy nebola práve hanblivým a plachým dievčatkom, pretože také by v tej chvíli čakal nato čo povie, no ona namiesto toho pohla rewou smerom k nemu. Nie moc silno, pre istotu, aj keď nepredpokladala, žeby sa neuhol alebo jej v útoku nezabránil.*

/Hej zrhň a žiadne zneužívanie /

Leito

*Útok zastavil dolným koncom rewy a protitlakom od seba dievča odstrčil na pár krokov, presne toľko, koľko bolo treba na to, aby pri súboji mohli znovu zaujať základný postoj. Aj keď v tomto prípade to bolo trochu voľnejšie, pretože si chcel dievča len odskúšať.* Znova.* švihol palicou a roztiahol ruky akoby ju vyzýval k tomu, aby sa na neho zahnala. Očividne to v istom zmysle brala aj ako hru, švih mala zo začiatku rozpačitý, netušila aký ma k nemu zaujať postoj no keď jej raz koncom rewy prešiel tesne pod hrdlom bez toho, aby sa ho čo i len dotkol zaujala celkom iný postoj. Útočila prudšie, snažila sa a hoci v jej švihu a pohybe zápästia nebol nijaký cvik údery mala celkom presné. Stále však nevybrúsené.
Nakoniec chytil konce oboch ich zbraní, ktoré proti sebe skrížili a trhnutím ju odzbrojil. Obaja dýchali prudko a zamyslene na seba hľadeli hoci oči dievčaťa sa po chvíli začali znovu napĺňať bezstarostnosťou, zrejme typickou črtou jej povahy. Zamračil sa ešte viac.* Máš silu, ale potrebuješ rozvíjať zručnosť. Keď sa sústredíš na pohyb dokážeš viesť zbraň presne, ale v ďalšej chvíli si nesústredená.* s oboma zbraňami v rukách prešiel ku kraju žinenky a vložil rewy do stojana.* Môžem ťa učiť.* stál dievčaťu otočený chrbtom a rozmýšľal prečo to vlastne vyslovil. Saladin Satho mu už raz navrhol, aby si našiel učeníka, ale aby si vyberal dobre a s rozvahou, lebo jeho výber sa nezaobíde bez následkov. Za svoje rozhodnutia bude musieť niesť zodpovednosť.*

Kala

*Snažila sa, veruže sa snažila, aj keď vedela, že je to vopred prehratý boj. No keby nebojovala pre takéto myšlienky naplno, nebola by to ona. Takže aj keď to smerovalo k jej prehre, mienila bojovať aspoň tak, aby sa za svoj amatérky prejav nehanbila a nemohla si vyčítať, že to vzdala len tak bez boja.* Môžeš, ale nemusíš. *Jej by sa to aj páčilo, bolo to v celku zaujímavé, vybíjala si pri tom energiu a zároveň cítila, že jej má obrovské množstvo. Musela sledovať pohyby, trénovala reflexy a snažila sa udržať zbraň v rukách. Myseľ sa pri tom rovnako sústreďovala ako bavila, pretože Kala potrebovala nájsť zábavu vo všetkom, inak by ju to nebavilo.* Nepopieram, žeby ma to bavilo ale úprimne, obávam sa, žeby si to ľutoval a nechcem aby si sa pre svoje slová cítil zaviazaný a nejaká mužská hrdosť ti bránila odvolať ich. *Zdalo sa jej lepšie rovno mu povedať, ako to je, skôr než ho z nej porazí. Predsa len, on asi bol jeden z tých kľudných sústredených bojovníkov, čo meditujú aj hodiny a nemusia sa pohnúť. Ona by nevydržala ani minútu, sedenie na zadku ju nikdy nebavilo. Potrebovala míňať energiu, smiať sa, robiť niečo.* Nesústredenosť... *Poskočila smerom k nemu, drgla ho telom aby ju zaregistroval a potom si poklopkala po hlave tak ako keď to spravil on.* ...je môj veľký nepriateľ. *Zasmiala sa a zabodla do neho pohľad. Ktovie čo také učenie obnáša.* Ako vyzerá také učenie? *Dúfala, že nezačne s hŕbou pravidiel alebo niečoho podobného, aj keď, čo nemá pravidlá na tomto svete?*

Liam Otmin



*Tuho zažmúril oči a dlane tlačil na drevenú policu akoby v nej hľadal oporu pred závratom. V ušiach počul len šumenie krvi a v nohách cítil nával adrenalínu, ktorý mu, rovnako ako zdravý rozum, naznačoval, že by mal utiecť. Krátka chvíľa meravosti z neho opadla a nahradilo ju horúčkovité rozmýšľanie. Vonku sa zatiaľ nič nedialo. Pomaly sa posúval k okraju police, na okamih poza neho vykukol do chodby vytvorenej vysokými policami a potom sa rýchlo stiahol späť. Medzi radmi kníh stálo dievča a hľadelo jeho smerom. Všimla si ho? Je to študentka alebo majú niekoho aj tu vonku? Niekoho, kto stráži, aby im nikto z Clarity nevykĺzol von? Prial si, aby mohol vrátiť čas a zabudnúť na svoju zvedavosť, ale čo sa stalo, stalo sa. Teraz z toho bude musieť nejako nenápadne vykorčuľovať.* Ehmm...* odkašľal si a opatrne vyšiel von. Na tvári mu bolo poznať, že by sa radšej schoval do svojho úkrytu. Pohľad mu padol na knihu, ktorú zhodil.* Netušil som, že tu niekto je.* prehovoril potichu a roztržito behal pohľadom po policiach, chrbtoch kníh, zranenej nohe dievčaťa, ale vyhýbal sa pohľadu do jej očí.*

Leito

*Keď do neho drgla, aby jej venoval pozornosť iba sa na ňu uprene zahľadel no neusmial sa tak ako ona. Pravdupovediac možno v tej chvíli ani nemal náladu krotiť nevybláznené dieťa ako ju v duchu nazval. Chvíľu jej uprene hľadel do očí a potom, bez toho, aby mal vôbec v úmysle odpovedať jej na položenú otázku, iba pokrčil ramenami a pokrútil hlavou.* Zabudni na to. Zapíš sa na hodinu k saladinovi ak chceš v daire dosiahnuť takú úroveň ako všetci ostatní.* Samozrejme, nemala ako vedieť, že to, čo jej ponúkol sa nestáva tak často. Mal by s ňou mať väčšiu trpezlivosť, ale v istom zmysle ho jej bezstarostnosť rozčuľovala.* Chýba ti trpezlivosť a rozhodnosť.* obrátil sa dievčaťu chrbtom a zamieril k opačnému koncu tréningovej haly, kde sa nachádzali vysoké police a kovové skrine so zámkami. Dievča si prestal všímať.*

Kala

*Prevráti očami. Hlúpa mužská hrdosť. Ona sa mu snaží povedať, že on vyzerá tak že spácha samovraždu ak sa bude musieť zapodievať jej osobou a on to zoberie ako jasné nie. Muži a ich hlúpe nafúkané egá, čo si z normálnych slov vyvodia hneď svoje závery a to sa mu len snažila naznačiť, že keby si to rozmyslí tak sa nemusí trápiť. Ale nie, muži majú svoj prekladač ženskej reči.* Nebuď hneď taká netykavka, jeden by povedal že tvoje ego zvládne viac...*Otočí hlavu iným smerom, zlezúc zo žinienok. Nevedno prečo jej pohľad k zrkadlám, v ktorých sa trénujúci môžu vidieť jej pripomenul balet a sľúb, čo dala Aruthovi. Ktovie či sa to tam v noci zamykalo, niekde si to svoje budúce číslo musela vyskúšať.* Trpezlivosť mi možno chýba ale môžeš si byť istý, že tvoja by tiež zlyhala...pri mne... *Poznamenala provokačne, aj keď sa venovala pohľadom svojmu odrazu v zrkadle, pozorujúc, ako sa stavia na špičky, pekne krásne v teniskách, ako mala v „dohode“. Bola zaujatá i touto činnosťou, no na druhej strane veľmi pozorne počúvala i možnú reakciu toho chalana, predsa len, bola žena a tak stíhala oboje.*

Leito

*Zastal na polceste k vysokej kovovej skrini. Najskôr sa len obzrel cez plece no potom sa k dievčaťu otočil tvárou v tvár. Ruky mal pokojne založené na hrudi a obočie nad tmavými očami mierne nadvihnuté.* Vieš vlastne čo chceš? Ja som ti ponúkol, že ťa budem učiť, ale ty si sa podcenila hneď v prvej vete, ktorú si vypustila z úst. „Môžeš ma učiť, ale nemusíš.“ To buď znamená, že ti je to jedno a v tom prípade si naozaj už nemáme čo viac povedať alebo si len príliš neistá, aby si si stála za tým, čo chceš.* hovoril pokojne bez toho, aby mu v hlase zaznel vyčítavý tón. Chcel, aby dievča pochopilo niečo dôležité možno preto sa sústredene mračil.* Ber to ako radu staršieho študenta. Ak chceš v živote niečo dosiahnuť potom sa nauč veriť sebe a využívať všetky príležitosti, ktoré ti za to budú stáť. Teraz si ešte bezstarostná a myslíš na zábavu, ale toto je vojenská Akadémia. Rozmýšľaj nad hlúposťami, ale skôr či neskôr budeš aj ty stáť pred nepriateľom a ten sa ťa nebude pýtať či ťa smie láskavo zabiť.* Znovu sa obráti dievčaťu chrbtom a iba pre seba si popod nos ticho zamrmle.* Teda ak ho skôr nezabije tvoje táranie.* Siahol si ku krku a zvesil z neho retiazku, ktorú neustále nosil na sebe. Kľúčik vložil do špeciálnej zámky a dvierka na skrini sa otvorili. Z poličky opatrne zložil drevenú skrinku s ozdobnou intarziou na vrchu.*

Kala

*Podceniť ho možno podcenila, no to čo si z toho vyvodil nebolo správne ani jedno. Zaujímať by ju to i zaujímalo a neistá nebola. Nenamýšľala si že je najlepšia v celom šírom vesmíre, no poznala samú seba, ak ju niečo bavilo, držala sa toho a snažila sa. No dôvody pre ktoré to vyslovila boli mimo jej osoby, týkali sa len jeho, čo si zjavne všimol i nevšimol zároveň.* Psychologické rozbory na mňa neskúšaj, nejdú ti. *Skonštatuje pokojným hlasom, úplne neutrálnym. S psychológmi mala skúseností až až a posledné po čom jej srdce pišťalo bolo počúvať podobné drísty aké mali oni aj tu.* Ak budem neistá, bude to vyzerať inak. A jedno mi to nie je, takže ani jedna z tvojich dvoch možností nie je správna. *Otočila hlavu od zrkadla a prebehla pohľadom po chalanovi. Jediné v čom sa mýlil bolo to s tým podcenením, aj keď skôr išlo o také menšie varovanie.* Teda moje slová o tom že nemusíš sa týkali niečoho iného, možno som ťa naozaj podcenila, no nemám pocit, že máš toľko trpezlivosti ako si myslíš že máš. Keď si zrekapituluješ náš rozhovor, možno si sám všimneš. *Úprimnosť nadovšetko, odjakživa sa toho držala a preto si toho preskákala tak veľa. Málokto znesie úprimnosť, vlastne, jej rodičia ju nezniesli a preto jej vybavili ten krásny pobyt u psychológov. Má čo robiť aby sa nezatvárila pri tých spomienkach na rodičov a ich rozhodnutie znechutene, no zvládne to, v podstate sa s tým už istá jej časť zmierila. Ale len istá časť.* A čo sa týka tých slov, ak už chceš vysvetlenie, tak išlo o to, že ak si to rozmyslíš a zistíš že moju osobnosť nezvládaš, nemusíš sa pre svoje mužské ego hanbiť mi to povedať. Som si svojej povahy vedomá. *Pokrčila ramenami a keďže on sa zase venoval svojím veciam, sama odvrátila pohľad inam.*

Ashieta

To bola, môj drahý Yori, jednoduchá výstraha. Druhý raz ti odrežem tvoje prirodzenie a uškrtím ťa ním. Nie, že by bolo také dlhé. *Uškrnie sa. Keď uraziť, tak poriadne. Niečo sa od Shaine predsa len naučila. Niektoré veci nemala rada, avšak za opakované intervaly vedela vraždiť. Jedlo jej teda nikto kradnúť nebude. A ešte k tomu lahodný hamburger. Sledovala Yoriho zo svojho miesta. Zasmiala sa pri vyšplechnutí vody z pohára. Mala by tomu dievčaťu poďakovať. Keď nastal výbuch, priala si zahrabať sa jednoducho do zeme. Skryla si tvár do dlaní pred prebodávajúcimi pohĺadmi. Nepovedala to síce ona, lenže sedela s ním. Akoby sa o nej teraz čakalo, že sa zasmeje na jeho slovách. Avšak neprišlo jej na tom nič vtipné, práve naopak. Zložila si dlane z tváre. Vzdychla si. Naďalej bude okolie ignorovať, nech si prepaľujú niekoho iného. Cítila sa ako zošuverená látka po zásahu vriacou cigaretou.* Som teda hnusná a namyslená, ale toto bolo priveľa aj na teba. *Odhryzla by si od hnevu zo žemle, kebyže by nejakú mala. Alebo by mu kúsok hodila do vlasov. Nech sa trápi, model.* Povedzme to takto. Ak by ste sa rozhodli pretekať, dala by ťa dole, úplne potopila, motor jej stíhačky by ti zadymyl sklíčko. *Zarazí sa. Hľadá v pamäti nejaké osočivé slová.* Už ma nič ku príkladu nenapadá. *Zasmeje sa nad obranou prváčky. Ona pozná súcit len z kníh.* To bol menší vtip. Možno zablúdila, alebo je to jeden veľký omyl? Či žart? Sprisahanie! *Vlastné slová jej spôsobia výbuch smiechu. Zohne sa a položí si hlavu na kolená, pričom jej sem-tam hlava vykukne nad stôl od rehotu.*

Shaine

*Vlasy sa jej skrúcali vo vzduchu a padali naspäť na plecia pri otáčaní hlavy. Ešte stále nikde nevidela zdroj vyrušenia. Mohla by to spôsobiť aj sama, keby mimovoľne počas spánku drgla do regála. Lenže nespadla by potom dajaká kniha nad jej hlavou? Skutočne polemizujúca téma. Keďže nič také neznášala, prestala sa tým zaoberať. Mykla sa pri odkašľaní. Splašene otáčala hlavu všetkými smermi, akoby bola štvaná zver. Avšak v jej pätách bol jedine Leito. Našťastie sa na ňu vykašľal. Škoda, akurát keď potrebovala terč rýpania. S prekvapením pozrela na jeho tvár. Zdala sa jej totálne neznáma. No pokojne mohla na Akadémii preplnenej chalanmi, prehliadnuť jeden exemplár na viac.* V skutočnosti, ani ja. Tak čo keby si zabudol, že si ma videl? *Pozrie na neho ešte raz a potom odkryvká naspäť k svojmu pohodlnému vankúšu. Hodí sa do jeho náruče jemným posadením. Nechce si naraziť aj zadok. Tak dôležitý nástroj. Bola by ho škoda.*

Leito


*Veru, možno mala pravdu. Rozhodne nemal trpezlivosť teraz a tu. Nie, keď si bol na osemdesiat percent istý, že Shaine nezostala v jeho izbe, ale tvrdohlavo si urobila po svojom a rozhodne nemal náladu dohadovať sa s nejakou bezstarostnou prváčkou o význam každej vety. Preto len pokrútil hlavou a rozhodol sa, že skôr ako urobí alebo povie niečo, čo by neskôr mohol ľutovať, radšej bude venovať energiu inej činnosti.
So skrinkou v ruke prešiel do tej časti tréningovej haly, kde sa na porozkladaných žinenkách držalo svetlo. Prúdilo dnu cez vysoké okná smerom z východu a čím vyššie sa posúvalo po oblohe tým bol svetelný pás plytší a nižší. Chcel využiť jeho dostatok kým bol ešte čas.
Posadil sa na žinenku so skríženými nohami a skrinku opatrne položil pred seba. Ozdobná intarzia sa matne leskla pod vrstvami laku, ale netvorila jeden súvislý obrazec. Pri lepšom pohľade sa ukázalo, že je to skladačka s poprehadzovanými štvorcami, ktoré treba usporiadať, aby bolo možné skrinku otvoriť. Leito to dokázal v priebehu niekoľkých sekúnd a vnútorná západka mechanizmu ticho cvakala po dopade na svoje miesto.* Už si to niekedy videla?* keď prehovoril hlas mal neutrálny, ale pohľad sústredené upretý na vlastnú dlaň. Niekoľko centimetrov nad ňou sa totiž vznášalo ligotavé teliesko splošteného esovité tvaru. Rotovalo vo vzduchu zdanlivo pokojne a po každej obrátke sa na jeho ostrí zachytilo slnečné svetlo. Leito ho vybral zo skrinky, v ktorej bolo naukladaných niekoľko radov tých istých čepelí no tie zostávali bez pohybu.*


Yori

Tvoj zmysel pre humor je zvrátený.* Yiroho tvár mraštilo niečo ako znechutenie premiešané s pobaveným úškrnom. V konečnom dôsledku bola Ashieta naozaj nepredvídateľná akoby v jednej minúte dokázala vystriedať niekoľko rozličných typov osobností a každá jej dokonale sadla. Prižmúril oči a chvíľu si ju skúmavo premeriaval, ale pre jej záchvaty smiechu sa mu to nie vždy darilo tak, ako by to chcel.* Cha, cha, cha...* zodvihol ruku a prstami napodobnil ako asi vyzerá babské táranie. Nakoniec vystrel ukazovák a nasmeroval ho priamo doprostred Ashietinej hrude.* Teraz sa smeješ, ale hovorím ti, že s týmto budú ešte problémy. * Odrazu mu tvár poznačil samoľúby výraz.* Ale, čo ak máš pravdu. Možno bude naozaj dobrá a možno bude taká dobrá, že sa stane hviezdou školy. Každý ju bude milovať a obdivovať a hlavne muži. Teda Ash, vôbec ti nezávidím konkurenciu.

Ashieta

Och kdeže. Ty si zvrátený. *Dovolila mu nad sebou vyhrať aspoň v tejto, nie veľmi lichotivej, veci. Zaobišla sa bez podobných ikoniek pod menom. Narovnala sa, keďźe jej smiech odsudzoval, aj keď ho podozrievala z nalomeného ega. Určite by to nebol priznal. Prebodla ho pohľadom pri tom úbohom napodobňovaní. Len-len, že neprotočila oči. Jedno si však neodpustila. S nadšením mu vyplazila jazyk. Keby tak mohla vytiahnuť aj nehanebné gesto. * Ale netrep. Žiadne problémy. *Chcela vedieť, aké problémy asi vidí Yoriho fantázia v slepom dievčati. Veď ona si chudiná nevidela pred nos, tak čo od nej chcel. Lenže počula o vyvinutosti iných zmysloch slepcov. To by mohol byť ten problém. Vlastne, každý mal viac vyvinutejší mozog, než Yori. To mu zamlčím. Pre lístky. Nemusel vedieť o všetkom, čo sa dialo v jej hlave.* Nemám pravdu. Určite bude nepoužiteľná. *Zasmeje sa. Yoriho konšpiračné teórie jej vženú slzy do očí. Trasľavo si ich utrie.* Tak to bol dobrý vtip. Vedieš. Kedy by už len ona mne bola konkurenciou? Ani vo sne.

Ema

*Čakala pred tými dverami a už vážne uvažovala nad odchodom. Nech načúvala ako chcela, tie hlúpe dvere jej nič nepovedali, žiaden prepustený zvuk, tak ako mala vedieť, či je saladin Ailes práve tam? Ako si mohla byť istá, že niešiel preč? Už práve zvažovala odchod, keď dvere sa prudko otvorili a on ju takmer zvalil na zem.
"To nič." odvetila hanlivo na jeho slová a zvierajúc paličku medzi prstami, pomaly ako ochranu pred ním, tam stála až kým ju nevyzval aby vošla ďnu. Opatrne prekročila prah jeho kancelárie a snažila sa sústrediť na všetky vnemy, ktoré jej mohli napovedať o miestnosti niečo viac. Zdala sa jej priehľadná a predsa svojím spôsobom útulná. Možno zo bolo silným pachom kníh a papierov, alebo tým, že si miestnosť predstavovala akú malé miestočko, kde je organizovaný chaos a ona keby vystrela ruky, tak by sa dotýkala oboch stien, no to bola jej predstava o ktorej nič nenapovedalo. Možno ten organizovaný chaos by tam ešte byť mohol, ale rozhodne taká malá akú si ju predstavovala miesťnosť nebola.
"Chceli ste so mnou hovoriť. Tak som teda samé ucho." Opatrne prešla k pohodlnému kreslu pred jeho stolom a usadila sa doň. Ruky s paličkou stále v nich si skromne zložila na kolená a pohľad upierala tak nízko, aby to nepôsobilo, že sa díva na neho až by sa náhodou objavil pred ňou. Skôr akoby len hľadela pod stôl hľadajúc včerajší deň. Úprimne bola zvedavá že o čom chce s ňou hovoriť, ale nič extra nečakala. Stále si hovorila, že pravdepodobne s ňou preberie len jej rozvrh prípadné zmeny v ňom a že bude chodiť k niekomu na dozor, prípadne k nejakému psychošovi, ktorý bude zisťovať či je v poriadku a všetko zvláda tak ako má. No však nič výnimočné, len to čo sa dá čakať. Ale veruže bola v tej chvíli poriadne zvedavá!*

Rawir




*Chvíľu so záujmom pozoroval, čo žena stvára so svojím náhrdelníkom, ale bolo očividné, že s ním plánovala niečo veľkolepejšie než len chabú predstavu toho, ako sa strážcovia potkýnajú na umelohmotných korálikoch. Bolo by to to isté ako odhodiť za seba šupku z banánu a čakať, že sa nej niekto pošmykne.
Nemal však čas pozorovať až do konca výsledok ženinho počínania, pretože sa ho konečne chytila. Rukami ju potom pevne objal okolo pása.* O moje guľky...“ posledné slovo pretisol ironicky cez krivý úškrn*...sa nemusíte vôbec báť. Ale na vašej strane by som sa chytil pevnejšie.* Ani nepočkal na prípadné otázky a urobil krok do prázdna. Gravitačná sila ich tlačila k zemi takou rýchlosťou, že sa okolitý svet zmenil na jednu veľkú rozliatu machuľu. Poschodia sa striedali bez toho, aby sa vôbec dalo zachytiť, na úrovni ktorého by sa mohli nachádzať, pretože okolo každého preleteli doslova v sekunde. Niekoľko poschodí nad zemou sa ich rýchlosť postupne spomaľovala, chvála poistke z navijaku, takže dopad nebol až taký prudký ako by mal byť po voľnom páde z 329. poschodia.
Rawir pustil ženu, odopol istiace lanko a rozbehol sa k motorke, ktorú skryl v rohu obrovského kontajnera. * Nasadnite a toto si dajte na hlavu. Dostanem nás odtiaľto.* hodil žene prilbu a sám si jednu nasadil na hlavu.*


Liam Otmin




*V prvom momente sa mu nechcelo veriť aké má šťastie. Za celý ten čas, čo vychádzal von sa mu ani raz nestalo, aby o tomto čase v knižnici na niekoho narazil. Ale aj keď sa mu to dnes akousi zhodou náhod prihodilo, to dievča od neho žiadalo len to, aby na ňu zabudol.* Veľmi rád.* prehovoril, ale slová sa ozývali prázdnym priestorom, pretože dievča zahlo za roh, kde na ňu predtým narazil. Mal chuť dodať, „Aj ty na mňa zabudni,“, ale neodvážil sa. Už beztak bol nervózny a v istom zmysle mu široký priestor nerobil dobre. Mal by sa vrátiť.
S touto myšlienkou vykročil opačným smerom a zakrádal sa pomedzi police tak, ako bol na to zvyknutý – takpovediac po špičkách a maximálne nehlučne. Nemusel by vynakladať toľko energie na to, aby zostal „neviditeľný“, ale dnešok ho presvedčil, že sa nechal ukolísať klamlivou ilúziu bezpečia. Nikdy nesmie zabudnúť na to, že vonku nie je v bezpečí a hlavne by ho nemal nikto z miestnych študentov alebo zamestnancov vidieť.
Aj preto nevyšiel z knižnice hlavných vchodom, pretože by musel prejsť okolo knihovníčky, a tak si namiesto toho zvolil schodnejšiu cestu. Na opačnom konci priestornej knižnice, – niekde medzi literatúrou faktu a pozemskou literatúrou 25. storočia – kam nikto nechodieval, si zastal pred policou, ktorá sa po stene ťahala hore k vetracej šachte. Zachytil sa spodných priečok a šikovne vyšplhal k úzkemu otvoru, na ktorom v tej chvíli niekto odstrániť sieťovaný kryt.
„Trvalo ti to dlhšie než minule. Vyskytli sa problémy?“
Liam sa horko-ťažko pretiahol otvorom a pozrel do tváre bez výrazu.
„Sklapni, Not.“ Zavrčal Liam potichu a pokrútil hlavou nad nechápavým výrazom v androidových očiach. Boli totiž jediné, ktorými zvládal vyjadriť nejaký pocit alebo výraz, na zvyšku tváre ešte stále pracoval. „Buď ticho, ešte stále nás niekto môže počuť.“ Zmenil výpoveď tak, aby mu Not rozumel a pritlačil si ukazovák na pery. Not prikývol a vrátil sieťovanú mriežku na svoje miesto. Čakal ich náročný návrat späť do Clarity.*

Tea

*Jeho guľky jej boli srdečne ukradnuté, nech si z nich spraví aj praženicu. Nepovedala však nič, vymykala sa tomu čo sa o ženách hovorilo, že nevedia držať ústa pokope takmer nikdy. Teraz sa len pevnejšie chytila a nechala sa vtiahnuť do voľného pádu. Leteli tak rýchlo, že by bolo najlepšie zavrieť oči, no ona ich len prižmúrila, ignorovala štípanie, pretože si to chcela užiť. Milovala všetko, čo bolo dostatočne rýchle, milovala voľné pády i preto mala padák vždy po ruke. Skákanie bola jej záľuba vo voľnom čase, no niekedy sa to dalo využiť i pri práci. Nebyť tohto skoku, možno by si smutne i pomyslela, že padák nevyužila, no tento let jej to dostatočne vynahradil, až jej bolo ľúto, že je budova taká „nízka“.* Replika ako z typického pozemského filmu *Poznamenala, keď si dávala na hlavu prilbu. Bola to prvá vec, ktorá ju pri tom – dostanem nás odtiaľto napadla. Veľký chlap, hrdina, zachraňuje nejakú herečku z problémov, všade guľky, pekne nablýskané autíčko či motorka. Nespýtala sa kam idú, v podstate jej to bolo jedno. Aj tak sa od neho odpojí len čo budú z tohto miesta preč. Čo ju ale štvalo bol fakt, že po dlhom čase jej krádež nevyšla, to čo chcela ukradnúť bolo stále na svojom mieste. Jej zlodejská hrdosť tým utrpela značné škody, nevraviac o tom, že nechápala, prečo sa ten alarm pustil. Dumať však nemala čas, na to ešte mal byť priestor a preto si už z prilbou na hlave sadla na motorku, čakajúc, kedy konečne vypadnú, nech to už malo byť kdekoľvek.*




Kala

*Pozorovala ho, no zároveň i svoj odraz v vysokom zrkadle. Naťahovala si nohy a ruky nech uvoľní svaly, no nedalo sa jej nehľadieť i jeho smerom. Preto keď vytiahol akúsi skrinku, pridvihla už zvadenejšie hlavu a nechala svoje svaly svalmi. Rezkým krokom sa vybrala za ním, rozmýšľajúc, či ju nepošle k čerty, predsa len nevyzeral nato, že je mu dva razy príjemná jej spoločnosť. No jeho otázka tieto myšlienky zavrhla, predsa len, asi sa nebude pýtať ak by ju chcel vyhodiť. Preto zastala kúsok od neho a očami preskakovala po čepeliach, uložených v skrinke.* Nie, ešte som nič také nevidela. *Priznala a na krátky okamih zauvažovala, že natiahne ruku a zvedavo sa tej elipsovej halušky dotkne. No nechcela ho naštvať ešte viac, bola tvor zvedavý a zjavne by jej vynadal, keby mu chytá jeho veci a tak radšej len čakala, čo z neho vypadne. Bolo ťažké byť potichu a nič nehovoriť, hlavne, keď v ústach mala toľko slov, toľko chuti žartovať, smiať sa či rozprávať. Nič to ale nemenilo na tom, že ten chalan vyzeral na nejakého slušného chlapca, čo sa v jej očiach rovnalo suchárovi, aj keď on nebol suchárom v pravom zmysle slova. Predsa len, suchári neovládajú bojové umenia tak, aby niekoho iného učili. Zato mal minimálne malé bezvýznamné plus, ktoré ho vytrhlo zo suchárskych vôd. No stále to bol taký chlapček s veľa pravidlami.* Načo to slúži? *Doplnila i otázkou, pre istotu, nech ho nenapadne sa s tým začať hrať a nechať ju v nevedomosti.*



Keith Sigour

*Jej telo ležalo na posteli bez pohnutia. V ušiach mala bledé slúchadká, ktoré však vždy vyzerali zdravšie než jej bledá pokožka. Výraz tváre bol neutrálny, neusmieval sa, nemračila, oči mala privreté, akoby sa nechávala unášať hudbou, no nijaký sval na tele niečo také nenaznačoval. Nepokyvkávala si nohou, nehmkala si ani nekývala bradou. Dôvod bol prostý, nepočúvala hudbu. Slúchadlá boli napojené na disk, ktorý obsahoval nahrávky hovorov či rozhovorov niektorých osôb, ktoré sa poslednú dobu správali zvláštne, či vykazovali neželanú činnosť. Bolo priam žalostne smiešne, ako nemali poňatia o tom, že ich niekto odpočúva, aj tam, kde by čakali, že sa skrýva najväčšie súkromie. Pre ľudí z jej zoznamu však súkromie neexistovalo, aspoň nie, kým ich nevyčiarkla ako overené či zaistené osoby. Našťastie s vedcami býval málokedy problém, ich mozgy boli ponorené do tajov vedy, nepotrebovali nič z toho čo sa skrývalo na povrchu, čo ani samotná Keith nepoznala. Ona však nebola vedec, bolo tak trochu ako tí čo robili problémy, narodené dieťa čo nevykazovalo nijaké predpoklady na vedeckú činnosť, aspoň nie také, ako bolo potrebné. Géniovia nemali vždy deti géniov. Preto väčšina tých deciek bola izolovaná, no o to viac túžiaca vypadnúť z podzemia, dostať sa preč, čo možné nebolo. Keith tajne túžila vidieť svet tam hore tiež, no naučila svoju túžbu potláčať, mať chladnú tvár a zistiť v tomto uzavretom svete všetko, čo bolo potrebné. Stále si navrávala, že jedného dňa, keď vedenie uzná že je povolaná, pustia ju tam hore, uvidieť skutočné Slnko, skutočný svet, viac, než ten zlomok tam dole. No ten čas ešte nenastal a ona si teda plnila svoju prácu. Napriek faktu že bola dieťa vedcov čo tu makali ako fretky, že ona sama nebola pre tunajší svet výnimočná nijakými vedeckými schopnosťami. Mala však iné prednosti a bola si ich vedomá. Posledná nahrávka skončila a Keithino telo sa konečne pohlo, natiahlo k stolu a vzalo do rúk kovové pero a hrubý diár. Načarbala si tam pár poznámok, nejaké mená a zase ho zaklapla. Vstala z postele, prešla zo skrine a natiahla na svoje telo čierne obtiahnuté nohavice, rovnako čierne tričko, ktoré sa k bledej pokožke nijako veľmi nehodilo. Išlo však len o vnútorný pocit, akúsi vzburu proti bielym plášťom, ktorými sa chodby hemžili. Presne do tých chodieb po chvíli úpravy svojej tváre vyrazila, medzi hŕbou bielej farby priam svietila, aj keď čierna ako noc. Aspoň oblečením.*

Alice


*Niekto by ju nazval pekným dievčaťom, niekto by ju zaradil do skupiny obyčajných tuctových dievčat, ktorých chodí po chodbách tucty. No a niekto, by ju za peknú ani len nepovažoval. A predsa sa na ňu v jednu chvíľu upierali pohľady skupinky troch chlapcov, ktorý si potichu vymieňali posunky a rôzne poznámky. Všetky tie páry očí hľadeli na kučeravú hrivu zlatistých vlasov, ktoré vytvárali ich majiteľke závoj cez celú tvár.
„Počuli ste ju niekedy rozprávať?“ Samov trochu piskľavý hlas sa nedal na nie práve zaujímavej hodine, aspoň nie pre tých troch, ignorovať. Vyučujúci, vysoký bledý chlapík s mastnými vlasmi, ktorého jasné modré oči na vyziabnutej koži priam svietili, zabodol pohľad k nim trom. Poslušne sklopili oči k učebnici plnej matematických vzorcov, ktoré už dávno mali v malíčku. Všetci v miestnosti boli podobní ostatným osobám v ich veku, dokázali byť nesústredený, vyrušovať i sa zabávať na niekoho účet, no v konečnom zmysle to boli hlavičky. A presne preto vyrušovali. Nudili sa na hodinách niečoho, čomu rozumeli, čo ich mysle nijako nezabávalo a nenútilo logicky premýšľať.
„Ja hej.“ Vyhlásil hrdo chalan po jeho pravici, Jacob. Zvyšní dvaja na neho vrhli neveriacky pohľad a bez slov ho vyzývali, nech len pekne pokračuje. On sa zazubil, doprial im chvíľku napätia, no napokon otvoril ústa a takmer so smiechom zo seba dostal pokračovanie. „Na obede si brala dvojku a pýtala si mrkvový šalát. A pekne poprosila i poďakovala!“ Nasledoval tichý dusený smiech, zároveň však pre Jacoba i buchnát do ramena. „Čo ťa to vôbec trápi?“
Tretí zo skupinky sa ozval až po tejto otázke, aj to sa mu na tvári pohrával škodoradostný úsmev, aj keď nie ten zlomyseľný, skôr ten taký priateľský. „Pretože Sam po nej už pokukáva pekný ten čas, akurát že včera prišiel nato že má konkurenciu a rozmýšľa, že ju konečne somár osloví.“ Nealov hlas bol z tých troch najmužnejší, aj keď tvár vyzerala mladšie, než bol jeho vek.
„Čo ti mece chlape? Hentá? Jak sa to vlastne volá?“ Jacob neveriacky hľadel na more kučierok a na tvári bolo vidieť, že vôbec nerozumie. Nepovažoval ju za nijakú krásku, síce uznával, že keby sa ohákne a normálne komunikuje, mohla byť kočka, no nerobila ani jedno, takže smola. „A kto je tá konkurencia?“ doplní, lebo to už mu prišlo naozaj divné, že sa o ňu šklbať rovno dvaja chcú. Scifi aj na neho a to už videl kadejakú zverinu.
„Čo proti nej máš?“ ohradil sa Sam ihneď, dokonca i pohľad presunul do Jacobovej tváre.
„Okrem toho že je to nejaká bifľa so zošitom plným vzorcom, podivných znakov a kresieb? Čo nerozpráva ak nemusí nutne prehovoriť, oblieka sa štýlom čo prvé vytiahne zo skrine a vrcholom je, že je naozaj psychopatka? Proste podivín? Má tu vôbec kamarátov?“ Jared v podstate naozaj vystihol to, čo mohli všetci na kučeravom dievčati vidieť. Nikto však nevidel to, čo sa skrývalo za jej zápisníkmi, jej značkami, jej mysľou. Naozaj nikto, no vyučujúci a iní vedci sa ani nepýtali, dúfali, že je to jedna z tých nesmierne talentovaných, čo ich raz ohúri svojim výsledkom. Predsa len, mala po kom dediť gény.
„No a čo, skúsim s ňou hodiť reč a uvidím. Možno sa len hanbí...“ Samov piskľavý hlas vyučujúceho naozaj začínal iritovať a pohľad to i jasne naznačoval, ba priam kričal. No vyučujúci zareagoval napokon iným smerom, práve k objektu ich rozhovoru.
„Alice!“ zakričal podráždene na dievča, ktoré sa vôbec nepreľaklo, len z časti flegmaticky, z časti nezaujato pridvihlo hlavu a vytiahlo z uší zelené slúchadlá, ktoré pri nej priam žiarili. Bledé ruky zvierali pero a zápisník, skutočne popísanými všetkým možným i nemožným, pre kohokoľvek nepovolaného nezrozumiteľným. Alice mala skutočne vlastný svet, jej výpočty, jej vzorce, všetko smerovalo len k jednej veci, ktorú nosila v svojej hlávke. „Poctíš nás svojou sústredenosťou na túto hodinu, alebo ťa mám poslať s tými svojimi čarbanicami von?“
Väčšina študentov by sklopila zrak, len pokrčila ramenami či niečo vtipne povedala, no ona zaklapla svoj zošit, strčila slúchadlá späť do uší a hodila cez tvár kapucňu z mikiny. V triede sa ozval šum, vyučujúci zazeral, no nechal ju odísť, nech si robí čo chce. Aj tak už dávno vedel, že ona vo svojom svete potrebuje len to, čo už vie. A ak nevie, naštuduje si aj bez neho, či sa mu to páčilo alebo nie. Preto ju jednoducho nechal v šedastej mikine s kapucňou na hlave, z ktorej jej vytŕčala tvár len kúsoček odísť, ponorenú do hudby a svojich vzorcov, ktoré sa jej aj bez bloku zjavovali pred očami a ona nad nimi dumala...*

Reed Harper






„Identifikujte sa prosím.“
Reed si zložil z hlavy prilbu a remienkom ju prevesil cez rúčku na volante bicykla. Tmavé vlasy mal vlhké od potu, ktorý mu v kvapkách stekal dolu tvárou, zatiaľ čo na šedom univerzitnom tričku sa už dávnejšie objavili mokré škvrny na chrbte aj hrudi. Smrdel ako prasa. Sám si túto skutočnosť zničujúco uvedomil už v okamihu ako zastal a pľúca sa mu začali plniť rozhorúčeným stojatým vzduchom. Čo najrýchlejšie potreboval sprchu, takže najskôr určite zaskočí do svojej izby a až potom vyhľadá strýka.
„Luke Skywalker, somár.“
Strážnikova tvár na obrazovke intercomu sa po tej odpovedi roztiahla do širokého úškrnu. „Harp, dočerta, už som ťa tu dlho nevidel. Naposledy, keď si si ešte ani nevedel zaviazať šnúrky. Ako ide škola? “
Reed si tlmene povzdychol, ale aj napriek tomu sa stále usmieval. Na Jonasa sa jednoducho nemohol hnevať, aj keď nechal stáť zmoreného človeka na mieste, kde na neho pražilo slnko. Mal pocit, že ak sa rýchlo nedostane pod tečúcu vodu stečie z neho koža.
„Fajn, teraz mám také menšie voľno.“ Uškrnul sa. Vlastne by sa mal vyjadriť presnejšie a rovno povedať, že ho dočasne vylúčili, ale načo starého známeho zaťažovať takými zbytočnosťami. „Mohol by si mi už konečne otvoriť, Jone?“
„Pravdaže, pravdaže, práve som sa na to chystal.“
Jonas, srandista ako vždy.
O pár sekúnd neskôr sa ozdobne kovaná brána Akadémie dala do pohybu a Reed s úľavou vstúpil na pôdu školy. Bicykel tlačil vedľa seba. Stačila mu na to jednu ruka, pretože konštrukcia bola odliata zo špeciálneho odľahčeného materiálu, ktorý si však dokázal zachovať potrebnú pevnosť.
Najskôr ho zaujalo to, ako sa okolie Akadémie zmenilo za ten čas, ktorý strávil mimo mesta. Pribudlo pár prístavieb, staršie budovy sa zrekonštruovali a nové kopulovité strechy na okraji pristávacích plôch naznačovali, že strýko sa poriadne udrel po vrecku, aby škole zaobstaral dostatok stíhačiek. Tie ho však nezaujímali. Dostal sa pod jednu z klenutých chodieb, ktoré v tom čase zívali prázdnotou, pravdepodobne kvôli raňajkám alebo nejakej hodine. Za to v duchu ďakoval, pretože nemusel nikomu nič vysvetľovať a hlavne sa mohol dostať čo najrýchlejšie do izby.
Tiché bzučanie, ktoré mu v tej chvíli zaznelo pri uchu však pretrhlo sled jeho myšlienok. Včela! Inštinktívne pustil bicykel, ktorý s hrmotom dopadol na kamennú podlahu a rukou sa zahnal do vzduchu. Neznášal tie krpaté potvory. Oceňoval ich užitočnosť, ale to nič nemenilo na to, že ich neznášal. Nakoniec bol rád, že si radšej zahryzol do pery a nevykríkol, pretože z rohu chodby oproti nemu kráčal neznámy chalan. Mohol len dúfať, že bol naozaj taký nesústredený ako vyzeral. Isto však bola istota. Preto začal krútiť zápästím a do výrazu tváre vložil viac bolesti. * Kŕč.* zakričal na vysvetlenie a ešte párkrát prehnane pokrútil rukou, aby si to študent všimol. Rýchlo sa uškrnul* Som v pohode.* mrmlal si popod nos a ako dvíhal bicykel na kolesá kútikom oka sledoval či včela z jeho prítomnosti nadobro zmizla.*

Michail Yorik



*Jediná vec, podľa ktorej vedel, že sú ešte stále v podzemí bola spomienka. Pamätal si ako prešiel tajnými dverami v Alcorovej pracovni a ako spolu s ním nasadol do výťahu, ale keby sa tu jednoducho narodil alebo v Clarity zostal žiť niekoľko rokov mohla sa mu stať umelá konštrukcia reality za oknom skutočnou. Veď od skutočnosti sa takmer nijako neodlišovala. Drobné detaily ako pohybujúci sa chodci na uliciach, vietor v korunách stromov a hluk premávky boli dokonale mätúce aj pre človeka, ktorý poznal pravdu. Alcor kráčal pár krokov pred ním, takže nemohol zachytiť ten krátky pochybovačný pohľad, ktorý venoval jeho chrbtu. Podľa informácií, ktoré sa mu dostali do rúk vedel, že vedci sa do Clarity nedostávali len tak. Museli byť najlepší vo svojom odbore, aby ich Organizácia vyhľadala a ponúkla im možnosť pracovať na nových projektoch. Na chvíľu sa pokúsil vžiť do pozície takého človeka. Predstavil si seba ako vedca, ktorý má v hlave milión nápadov, ale v rukách žiadne prostriedky na ich realizáciu. A potom sa objaví muž v čiernom obleku, skoro akoby vyšiel zo starých sci-fi filmov, a ponúkne mu možnosť pracovať na vlastných projektoch s neobmedzeným rozpočtom. Musel by byť blázon, aby niečo také nevyužil. A tak čas novodobých Frankenstainov začal na tomto mieste nadobúdať nový rozmer.
„Je tu niekto, kto by vám mohol pomôcť. Poverím ju, aby vás po Clarity previedla a ukázala vám všetko, čo potrebujete vidieť.“
Po tých slovách Michaila napadlo, čo všetko by mu riaditeľ dovolil. Jeho úlohou bolo nájsť Červa, ale nie vŕtať sa v tajných experimentoch. Už bez toho musel po vyriešení prípadu podstúpiť malý operačný zákrok.
„Ju?“ Bola to klasická zvedavá otázka, ktorú vyslovil bez premyslenia, pretože ho napadla ako prvá.
„Áno, a tuším ide práve oproti. Ako na zavolanie.“ Potešil sa Alcor a obe ruky natiahol v ústrety tmavovlasej žene. „Keith.“ Oslovil ju priateľsky, zatiaľ čo Michail si mlčky oboch premeriaval. Zdalo sa, že riaditeľ svoje sympatie nijako nepredstiera, ale žena oblečená v čiernom bola pre neho ešte záhadou. Pokožku mala bledú tak ako všetci ostatní, ktorých už v Clarity videl no niečo mu na nej predsa nesedelo. Nemala v očiach ten roztržitý horúčkovitý výraz, ktorý bol typický pre všetkých nadšených vedcov.
„Toto je Michail Yorik, agent zo S.E.C. –u. Pán Yorik ma prišiel informovať o veľmi nepríjemnej záležitosti, ktorá sa dúfam, aj s vašou pomocou, vyrieši čo možno najrýchlejšie.“
Alcorovo predstavovanie vytrhlo Michaila z úvah, takže mierne zaklonil hlavu a venoval žene úsmev, ktorý by sa dal označiť za formálny. Na familiárnosti voči neznámemu človeku si nepotrpel, a tak trpezlivo počkal, kým sa Alcor nezmieni aj o ženinom priezvisku. Ruky mal uvoľnene položené na opierke vozíčka a hlavu pohodlne opretú akoby len sedel v kresle a mohol sa z neho kedykoľvek postaviť.
„ Keith, ukážte prosím pánu Yorikovi zoznamy všetkých zamestnancov a odpovedzte mu na všetky otázky ohľadom bezpečnosti.“ Alcorove hodinky, ktoré mal na zápästí ticho zapípali. Vrhol na ne rýchly pohľad a keď hlavu znovu zodvihol tváril sa trochu roztržito. „Ospravedlňte ma prosím. Neskôr sa k vám určite pripojím.“ Po tých slovách sa bez ďalšieho vysvetlenia zvrtol na opätku a zanechal Michaila so ženou osamote.
„Slečna Sigour.“ Michail kývol hlavou a ruku natiahol v ústrety k nej. Stisk mal pevný, rozhodný, ale nie zdrvujúci. Zo začiatku chcel začať zľahka a dozvedieť sa najskôr niečo o svojej spoločníčke. „Pracujete tu ako členka bezpečnosti?“


Wailon Alcor

*Alcor sa objavil vo dverách knižnice akoby cez ňu jednoducho prešiel. Prívetivosť sa mu z tváre stratila a namiesto nej jeho nepríjemne belasé, takmer akoby až priesvitné, dúhovky prepaľovali ženu v jeho pracovni. Tváril sa rozladene.* Čo to má znamenať? Myslím, že sme sa jasne dohodli, že ak s vami budem chcieť niečo prebrať dám vám vedieť.* vzápätí si spomenul na príkaz, ktorý dal svojej sekretárke. Vrhol veľavýznamný pohľad smerom k dverám do pracovne a hnevlivo nadvihol obočie.*

Keith Sigour


*V hlave si ešte pripomínala všetky veci, ktoré bolo potrebné vybaviť, komu čo rozkázať a o čo sa postarať, keď si na chodbe všimla samotného šéfa Clarity. Za iných okolností by prešla naokolo a zdvorilo pozdravila, no jasne cítila, že on i jeho spoločník na vozíčku na ňu upierajú pohľady. Už samozrejme videla muža na vozíčku, no bolo to už poriadne dávno a ten muž sa už pobral na druhý svet, takže to bol značný nezvyk, vidieť tu niekoho takého. Čo však neuniklo jej pohľadu bola mužova pokožka, na prvý pohľad bolo jasné, že nie je tunajší. Bol zhora a to bolo niečo, čo ju neskutočne zaujímalo. Aké to tam je, aké je to tam veľké, aké je to dýchať skutočne studený a čerstvý vzduch. Tvár však zostala neutrálna aj po príchode k obom mužom, cítila, že ide o niečo dôležité skôr, než niekto niečo povedal. No predsa len sa pri zvítaní s riaditeľom Clarity usmiala, predsa len, on nebol žiaden šialený vedec so zastretým pohľadom a nudnými slovami o veciach, ktorým aj tak nikdy nemohla porozumieť.* Nemajte obavy, postarám sa o všetko potrebné a ukážem pánovi Yorikovi všetky potrebné zoznamy.* Kývla hlavou na rozlúčku s riaditeľom a potom natiahla ruku práve k agentovi, na ktorého by mala najradšej viac otázok než on na ňu, no aj tak sa rozhodla zachovať profesionalitu, pretože len práca ju mohla doviesť k povrchu, alebo aspoň k jeho krátkej návšteve.* Vitajte v Clarity pán Sigour *Vyšlo jej z úst popri podávaní ruky, no ako sa vystrela, mala na jazyku viac viet, než bolo fyzicky možné zo seba dostať. Napríklad mala sto chutí spýtať sa, ako sa mu dole páči, odpoveď by v podstate naznačovala i to, aké to je tam hore. No ona prešla k pracovným záležitostiam.* Áno som, no zvyčajne tu nenastávajú nijaké problémy a ak hej, skôr s mladšími ročníkmi, nie s vedcami, tí sú príliš zaujatí svojou vedou. Smiem sa spýtať čo sa deje alebo sa chcete najprv presunúť niekam kde je menej osôb? *Predpokladala, že nie nadarmo to riaditeľ nespomínal nahlas, no nenapadalo ju nič také, čo donútilo vpustiť sem dole niekoho z hora. Nikdy sa tu nič také nestalo, i keď vedcom to bolo ako inak jedno. Oni mali vlastní svet.*

Michail Yorik



*Zamyslene prikývol hlavou akoby v duchu pritakával nejakej myšlienke, ktorá ho napadla, ale keď mu Keith odpovedala zdvorilo sa na ňu usmial a rukou ukázal na miestnosť za jej chrbtom. Pred pár minútami z nej vyšla skupinka ôsmich mužov a žien v sterilných bielych plášťoch a zrejme zamierila do jedálne. Ručička hodiniek, ktoré nosil na ľavej ruke práve ukazovala dvanásť hodín. Presnosť s akou sa riadil životný cyklus vedca v Clarity bol až desivo univerzálny.* V tomto prípade dám radšej prednosť súkromiu. Pôjdeme do vašej kancelárie?* pohľadom chvíľu pozoroval skupinky ľudí, ktoré sa začali tvoriť na chodbách a potom sa znovu zameral na Keith. Pravú ruku držal položenú na dotykovom panely, s ktorým bol vozíček prepojený a čakal len na to, kým mu Keith neukáže cestu alebo ho nezavedie niekam inam. Za ten čas si ju nenápadne prehliadol kútikom oka. Pokožku mala rovnako bledú ako všetci, ktorých tu videl, a predsa, keď ich Alcor zoznámil, mal pocit, že sa na neho na okamih zahľadela akoby bol prízrakom z iného sveta. Potom si uvedomil, že pre ňu aj pre ostaných tak musí pôsobiť. Jeho pokožka bola tmavšia, opálená od slnka a tmavoplavé vlasy mal na spánkoch ešte stále trochu rozfúkané od vetra. Podvedome natiahol ruku, aby si ich uhladil. Prečo sa pri tom cítil tak previnilo? Chcel využiť čas, ktorý mohli stráviť bez Alcorovho patronátu a Keith navyše spomenula niečo, čo ho zaujalo a nad čím už predtým uvažoval. Darmo samému sebe dohováral, že niečo také nie je jeho starosť. V každom prípade, keď sa toto všetko skončí on aj tak na celú Clarity a všetkých, ktorých tu stretol zabudne. Jediná injekcia ho zbaví spomienok a S.E.C. zbytočných starostí. Keby sa mali zakaždým zbaviť agenta, ktorý toho vie príliš veľa, za chvíľu by im nikto nezostal.* Nikdy predtým som niečo také nevidel.* priznal sa úprimne a mierne zaklonil hlavu, aby Keith dovidel do tváre. Rukou naznačil smer k oknám, aby vedela o čom hovorí.* Povedali ste, že väčšinou máte problém len s mladšími ročníkmi. Myslel som si, že v Clarity žijú výlučne vedci. Čo tu robia deti?* Bola to lož samozrejme, ale náročky zo seba urobil hlupáka, aby zistil koľko toho Keith vie. Jeho úlohou bolo preveriť všetkých a nikdy nezačal človeku dôverovať len preto, že mal dôveru niekoho iného, v tomto prípade Alcora. Keith musela vedieť veľa a keď človek stráží veľa tajomstiev je čoraz ťažšie zapamätať si, či sa náhodou nepreriekol.*

Keith Sigour

*Jeho odpoveď sa jej pozdávala, jej pracovňa bola síce trochu vzdialená, no poskytovala súkromie pre rozhovor, ktorý musel byť závažný, inak by sem nikdy človeka z hora nepustili. Niečo také sa tu nestávalo každý deň, vlastne si na nijakú inú osobu mimo riaditeľa Alcora z hora si nepamätala. I preto sa musela veľmi premáhať, aby potlačila zvedavosť spájajúcu sa s neznámymi vecami niekam mimo svoj jazyk a nevyhŕkla ich v nevhodnej situácií. Odjakživa dbala na profesionalitu, nikdy s ňou nemala nijaké problémy až do dnes, keď videla niekoho s pokožkou akú mal on. Alcor ju tiež nemal bledú ako oni dole, no nezdalo sa jej to možno také zaujímavé preto, že Alcora poznala tak dlho a rovnako vedela, že nie je vhodné pýtať sa na svet tam hore.* V tom prípade poďte *Kývla hlavou k dlhej chodbe, ktorá sa teraz hemžila presúvajúcimi sa vedcami na obed. Viedla ho cez ich veľké „mravenisko“ jednotlivými chodbami, v ktorých sa osoba mohla poľahko stratiť ak ich nepoznala. Napokon vytiahla z vrecka identifikačnú kartičku, pretiahla ju cez skener a nechala si zosnímať sietnicu. Následne sa dvere odomkli a ona ich pridržala, aby mohol Michail prejsť do jej pracovne. Bola primerane veľká, nábytok bol ladený do čierna a po poličkách neboli nijaké fotky ani osobné veci, len rôzne knihy či predmety. Na neveľkej nástenke boli prilepené rôzne odkazy pracovného charakteru.* Nie, nežijú tu len vedci. Samo o sebe tento komplex zahŕňa aj iné osoby, dospelé teraz myslím, ako sú lekári či nejaký personál v kuchyni. Mimo dospelej časti tunajšej populácie sú tu i deti vedcov, predsa len, vedci nepracujú celé dni, majú tu vlastné rodiny. Väčšina detí však žije aj tak oddelene a nie je ich ani tak veľa ako sa môže pri počte vedcov zdať. Neviem koľko informácií už o Clarity máte, no skôr než sa tu dieťa narodí, spravia sa mu nejaké testy o ktorých vám bližšie neviem dať informácie, vedecké činnosti nie sú moja silná stránka, no môžem vám to prípadne zistiť ak tak neurobíte sám. *Na chvíľu sa odmlčí, prejde k šanónom a vytiahne z nich niekoľko papierov s menami jednotlivých osôb v Clarity.* Deti v ktorých objavia predpoklady na vedeckú činnosť dovolia ostať, čo sa deje s ostatnými popravde neviem, no časť z nich tu zostáva aj tak a je využitá inak. Vlastne, patrím do tej skupiny. Narodila som sa v Clarity ale vedecké gény po rodičoch nemám. *Prešla k stolu a položila mu naň zoznam a natiahla sa k notebooku.* Zoznam vedcov, ostatných pracovníkov a tiež i detí rôzneho veku. Zvyšok vám môžem ukázať v počítači, jednotlivé popisy osôb, záznamy a podobne...

Michail Yorik




*Bolo to ešte monštruóznejšie než si myslel. V Clarity museli vyrastať celé generácie ľudí a podľa toho, čo už zistil sa len veľmi málo z nich dostalo hore, do skutočného sveta. Keith spomínala izoláciu. Dopekla! V tomto projekte sa museli točiť obrovské prachy a kto z Investorov projektu by chcel prísť o svoj kapitál? V každom prípade, nebol členom nijakej sociálnej komisie ani organizácie, a tak sa prinútil myslieť výlučne na svoju úlohu. * Nebude potrebné, aby ste mi to zisťovali, slečna Sigour. Chcel som si len utvoriť predstavu o množstve ľudí, ktorí tu žijú.* prehovoril vyrovnaným hlasom čistého profesionála, ktorý presne vie, čo potrebuje a čo nepotrebuje počuť. Ešte chvíľu si pohľadom prezeral záznamy, potom ich zatvoril a hrubé dosky nechal položené na svojich chromých nohách. Dlhé štíhle prsty si preplietol a zložil na vrch obalu, takže to pôsobilo ako veľmi vyrovnané a pokojné gesto. Krátko sa usmial.* Budem k vám úprimný, pretože spolupráca s vami bude určite užitočná veci, pre ktorú som tu.* Nechcel dlho chodiť okolo horúcej kaše, a tak sa znovu nadýchol a potom v krátkosti oboznámil Keith s celou svojou záležitosťou.* Máte tu Červa. Tak sa v našom odbore označuje človek špión a pretože je Clarity tak dobre strážená a o jej existencii vie na povrchu len veľmi málo kompetentných ľudí musí byť ten človek tu, medzi vami.* Ako to hovoril mierne prižmúril oči, takže mu tmavé dúhovky ešte viac stmavli a výraz jeho tváre pôsobil ostražito a skúmavo.* Ako isto viete, to, čo sa v Clarity deje a informácie o technológiách, ktoré sa tu vyvíjajú by sa nemali dostávať na svetlo sveta, ak o tom nerozhodnú samotní Investori. Preto treba Červa nájsť a zlikvidovať ho.* chladnokrvnosť s akou vyslovil posledné slová bola pre neho povestná. V tej chvíli vôbec nepôsobil ako nemohúci muž na vozíčku, ale ako človek, ktorý si za každých okolností dokáže vykonať svoju prácu nech je akokoľvek náročná či špinavá. Bol to len okamih a potom sa niečo vo výraze jeho tváre zmenilo. Možno to, ako mierne nadvihol obočie, takže sa mu do očí dostalo viac svetla alebo elektrický zvuk vozíčka, s ktorým sa ku Keithinmu stolu prisunul bližšie, aby na dosku stola mohol položiť ruku. Bola to silná ruka s pekne tvarovanými prstami, takže pripomínala skôr ruku umelca, než agenta zabijaka. Rukáv na košeli sa mu trochu vyhrnul a odhalil viac opálenej pokožky so zlatistými chĺpkami, ktoré sa strácali pod látkou. Znovu sa usmieval. Pokojne, rozhodne a uvoľnene.* Pomôžete mi s tým, Keith?* trochu prižmúril oči, ale tentoraz sa v tom neskrývalo nič zo skúmavého prezerania. Bol jednoducho zvedavý či Keith príjme spoluprácu s ním.*

Reed Harper




*Stony, ktoré vydával pod sprchou by si nezainteresovaný poslucháč mohol vysvetliť kadejako, ale určite by ho nenapadla tá najmenej vzrušujúca možnosť. Reed sa jednoducho len sprchoval. Chvíľu mal oči plné vody a peny, ale ako ju zo seba zmýval mal pocit, že zmýva aj niečo odporne zatuchnuté a lepkavé. Niečo, čo sa na ňom držalo zarytejšie než pot. Konečne vedel, že je znovu doma, aj keď v tomto prípade to bol dosť široký pojem.
Neobťažoval sa s pedantným utieraním, iba čo si párkrát uterákom prešiel po tele a vlhkých vlasoch. Oblečenie, ktoré si na seba natiahol bolo síce čisté, ale tak zúfalo pokrčené, že akákoľvek snaha alebo pokus vyrovnať ho by boli ešte zúfalejšie. V každom prípade toto bolo minimum.
Vyšiel z kúpeľne a zamieril priamo k posteli, v strede ktorej ležala kniha v ebenovo čiernom obale. Bez dlhších úvah ju schmatol, obul sa do pohodlnejšej obuvi a vyšiel von na chodbu. Jeho izba susedila so strýkovou v obytnom komplexe pre riadiaci personál, a tak sa na ceste nestretol s nijakým študentom až kým sa chodby nenapojila na hlavný okruh akéhosi centrálneho námestíčka. Bol na Akadémii tak dávno, že si ho tu už okrem personálu nemohol nikto pamätať a predsa sa nedal pomýliť so študentom. Vyzeral starší, sebavedomejší a rozhodne sa nikam nemusel ponáhľať, pretože nemal nijaké povinnosti. To, že zamieril do knižnice bola skôr vec jeho súkromnej potreby než školskej nevyhnutnosti. Položil knihu na pult pred knihovníčku a očarujúco sa na ňu usmial. To jediné mu išlo tak ľahko, že to nemusel ani trénovať. Slušne sa pozdravil a potom prešiel priamo k veci.* Potreboval by som nájsť staršie vydanie tejto knihy. Tuším z 38 roku Noahimovho.* Chvíľu si myslel, že to bude problém, ale nakoniec sa mu od knihovníčky podarilo vymámiť informáciu, ktorú potreboval. Zašiel hlbšie do knižnice a stratil sa medzi regálmi.*

/ Shaine môžeš reagovať ak chceš alebo potom na Otmina, ako budeš chcieť /

Rawir




*Na ženinu poznámku nijako nereagoval. Možno už len z princípu a možno preto, že s ňou spolovice súhlasil. Preto sa len sebavedomo uškrnul, zahľadel sa jej priamo do očí a v rytme toho ako túroval motor niekoľkokrát zošpúlil pery do pomysleného vzdušného bozku. Vzápätí sa hlasno rozosmial akoby ich ani nenaháňala celá ochranka budovy, zodvihol nohu zo zeme a v tej istej sekunde vyrazili dopredu. Kým sa nedostal na diaľnicu držal rýchlosť stroja na uzde, aby si nechal nejaký voľný priestor. Nijaké auto ani mamička s kočiarom im však do cesty nevošli, a tak nemusel trpieť výčitkami svedomia, že v žene utvrdzuje predstavu o akčnom hrdinovi. Iba keď sa zaraďoval do pruhu áut zadného koleso trochu prešmyklo, ale s chladnou hlavou udržal motorku na ceste tak, aby sa pritom nijako nezranili. * Hups.* zakričal do vetra a uškrnul sa hoci to v tej rýchlosti bolo dosť ťažké. Nebol predsa amatér.
Tak, aký som bol?* to bola jeho prvá otázka k žene, keď s motorkou zašiel do garáže bezpečného domu. Ničím sa nelíšil od ostatných v obytnej zástavbe na okraji mesta. Vyzeralo to tu tak idylicky a pokojne, na každom rohu strážnik zo súkromnej ochranky, že by nikoho ani len nenapadlo hľadať tu dvoch zločincov. Rawir si zložil z hlavy prilbu a ako sa dvere garáže za ich chrbtom automaticky zatvárali na tvár mu dopadalo stále menej a menej svetla až kým celá neostala v tieni. Zišiel z motorky a uvoľnene zamieril k dverám na opačnej strane, ktoré, pravdepodobne, viedli priamo do domu. Správal sa akoby niečo podobné zažíval každý deň a vôbec nemusel predstierať, že je to tak, pretože vo veľkej väčšine prípadov tomu naozaj bolo tak. Rukou povzbudzujúco naznačil, že dámy majú prednosť a zostal stáť na spodnom schode.* Nemusíte mi ďakovať ako vám to padne zaťažko.* naklonil hlavu mierne na stranu a v tom geste bolo niečo provokatívne a neskutočne drzé hoci sa tváril ako nevinnosť sama.*

Tea

*Cestu vnímala okrajovo, myšlienkami uvažovala čo teraz. Nedostala to čo potrebovala, kšeft bol v ťahu. Musela si niečo vymyslieť, zákazník teraz určite očakáva výsledky, ktoré nebudú a to sa jej už poriadne dávno nestalo. A už vôbec nie, odkedy sa dala na takéto ťažšie projekty s ktovie akými „mafiánmi“. Zo zamyslenia sa prebrala až keď im prešmyklo koleso, myseľ sa vrátila k ceste a k tomu, že chcela predsa vystúpiť už dávno. Na diaľnici však nebola možnosť vystupovať a tak si zahryzla len do pery a čakala, až sa dostanú niekam preč. Akurát nečakala, že zaparkujú pred nejakým domom. Nemala teda naozaj chuť zapletať sa s nejakým neznámym chlapom do ktovie čoho. Stále nevedela o čo mu išlo v tej budove, o čo mu ide teraz. Môže to byť nejaký nasadený, ktovie od koho a týmto si možno chcel šplhnúť. Nevie, no aj tak mu nemieni nič prezradiť. Možno je trochu zvedavá o čo mu išlo, no to je asi tak všetko. Preto aj keď zosadne z motorky a zhodí prilbu, na jeho otázku len pokrúti hlavou. Ona teda jeho sebaisté ego hladiť nemienila, aj keď nad tou poznámkou o poďakovaní sa len zasmiala, aj keď od veselého smiechu to malo ďaleko.* Nie som taká namyslená aby som nevedela poďakovať ak je začo. Takže áno, ďakujem vám za pomoc, aj keď by som sa z tade dostala určite aj sama keby je potreba. Ale pomohli ste mi takže áno, nemám problém vysloviť slová vďaky. *Má svoju hrdosť, no na slovách ďakujem nikdy nevidela nič čoby ju ponižovalo.* A k otázke aký ste bol? *Teraz sa provokatívne uškrnula ona.* Namyslený? *Kútiky pier zostali zdvihnuté v úškne, keď sa pohla smerom za ním.* Takže..chcete mi povedať niečo zaujímavé predtým než sa vydám svojim smerom?