Kráľovská letecká akadémia na Telarione

Tea

*Nepočula čo si to zamrmlal, no nepochybne nič pochvaľné a tak sa radšej ani nepýtala. Sledovala ako odstraňuje uzáver šachty a bola nesmierne rada, že je predsa len chlap. Niežeby bola slabá ako mača, no natrápila by sa tým oveľa viac než on a potom ešte liezť hore, jednoducho nič príjemné a fyzicky nenáročné. Zaistila za ten čas zbraň, schovala ju aby jej nezavadzala a okuliare posadila vysoko na hlavu pod šiltovku, aby jej náhodou pri lezení neskĺzni, bolo by ich škoda a mala pocit, že sa im ešte zídu.* Máš ty ale zvláštne predstavy o dámach *Uškrnula sa, ale pohľadom kĺzala po svojich dlaniach, na ktoré si omotávala kus látky. Ona však mala i tak iný spôsob toho ako pôjde hore, aspoň kým bude vládať. Lezenie po drôte si mienila nechať keď to inak nepôjde, popravde sa jej zdal jej spôsob pre ňu pohodlnejší.* Skôr podo mnou *Dodala, keď liezla do šachty. V prvom okamihu sa chytila lana, no nohy zaprela o boky šachty. Mienila liezť hore ako taký pavúčik, ako deti ktoré podobné hlúposti skúšajú na zárubniach dverí. Len čo nohy zaprela o pevnú konštrukciu, natiahla i ruky a začala liezť. Držala sa pri jednom kraji aby si neošúchala nos či čelo o oceľové lano v strede, na dnes už bolo ozdôbok na tvár akurát dosť. Posledné metre už šplhala i ona, aby bola bližšie k uzáveru, ktorým sa mali dostať von.* Možno nebolo také rozumné nechať ísť dámu prvú *Zamrmlala potichu, pretože v úzkom priestore sa všetko ozývalo a nemala za potrebu ich prezradiť. Natiahla ruku k priestoru ktorým chceli ísť von, no nedarilo sa jej dvere otvoriť. Odrazu to ale prestala skúšať, zdola sa ozvali hlasy, akoby niekto strčil do šachty hlavu.
„Určite liezli hore! Prečo by bola inak šachta rozcapená?“ nazlostený mužský hlas s čudným prízvukom sa rozniesol priestorom až k nim.
„Tak potom máme po probléme...“ ozval sa iný hlas a následne smiech „zbohom!“ zavolali, i keď ich vidieť nemohli. Tea však pocítila, že oceľové lano sa začalo hýbať.* Dočerta *Zasyčala a udrela do tých prekliatých dverí, no bolo to rovnako nevydarené ako pred chvíľou. Výťah pomaly stúpal hore a ich možnosť prežiť sa každým jeho pohybom zmenšovala. Napokon Tea, držiaca sa už stien aby jej laná nezodrali ruky riskla, nedbajúc nato že sa nemusí udržať, zdvihla nohy držiac sa len rukami a kopla. Niečo zapraskalo, skúsila to znovu až kým sa neotvorila aspoň malá štrbina cez ktorú mohla prepchať prsty a otvoriť otvor. Najrýchlejšie ako vedela vyliezla von a natiahla ruku k mužovi.*

ema

*Ak panikárila, tak teraz nastala tá pravá panika. Ocitla sa sama s Kalou!!! Však to bolo hrozné! Niežeby to dievča nemala rada, ale cítila sa v jej prítomnosti v tej chvíli tak nervózne, že by sa najradšej vyparila ako gáfor. Už aj keby ju bol saladin Ailes zavolal bokom by zniesla omnoho lepšie ako fakt, že teraz už Kale zo spárov neutečie. Vedela, že ak sa doteraz úspešne vyhýbala odpovediam, teraz by sa tomu už vyhnúť veru nemohla. Aké šťastie, že jej Taliah ešte pošepkal tých pár slovíčok, aj keď ju rozhodne nechal v štichu, ktoré jej na perách nielen vzbudili úsmev, ale sa ešte aj začala smiať. Žiaľ tá zlá strana mince bola, že sa začala smiať vo chvíli, keď pila a o pár sekúnd jej už malinovka vytekala nosnými dierkami. Len dúfala, že on to už nevidel, lebo takú hanbu by už pre dnešok asi vôbec nezniesla. Nemohla sa prestať smiať. Áno, príde mu doniesť raňajky, v jeho tričku! Ako tak smiech utíchal a ona lapala dych, konečne sa mohla nadýchnuť vzduchu s pravou, nefalšovanou vôňou hroznovej malinovky, vzala si do rúk servítku, ktorou si utrela mokrý nos a celá červená sklopila pohľad do taniera, jednoducho hocikde, len nie na Kalu.* To by som sa mohla skôr opýtať ja teba, nemyslíš? Slečna so zničeným chrbtom a s náručou zamestnanou niekým, kto očividne jej srdcu nie je ani trochu ľahostajný.* Dnes sa neplánovala tak ľahko dostať. Nech si Kala užije aj od nej trochu rýpania. Aj keď asi to malo byť akoby hádzala hrach o stenu. Bez akéhokoľvek efektu. No aspoň pre jej lepší pocit.* No na rozdiel od teba som na Taliaha neslintala, ani som nemala potrebu byť jednostaj červená ako rak, keď na mňa prehovoril.* No a čo že klame?! Kala to vedieť nemusí že sa furt červenala, ale to bolo skôr tým, že jednostaj sa dostávali k zvláštnym témam.* Čiže s čistou dušou môžem prehlásiť, že môj večer a noc boli naozaj príjemne stráveným časom.* Naraz sa však vo svojom rozprávaní zasekla. Uvedomila si, že jednoznačne na niečo zabudla. Opäť sa jemne zapýrila a tvár skľúčenú výčitkami uprela smerom ku Kale.* Mala by som sa ospravedlniť za ten včerajšok. To ako som utiekla.. a tak. Mrzí ma to.

Arutha

*Absolútne nemal šajn prečo ho Ailes vytiahol von, preč od zvedavých očí a pôsobil akoby sa svet mal každú chvíľu zrútiť. A naozaj aj na ten výraz mal dôvod a uvedomil si to vo chvíli, keď si prečítal správu na komunikátore, ktorú poslal Maels Ailesovi. Na tvári sa mu zjavili obavy a vrásky obáv mu zbrázdili tvár. Tak teraz úprimne bol v totálnych míľach.* Wau..* Čo mu za ten čas uniklo? Mal pocit, že naozaj veľmi veľa, lebo takýto ďaleký posun, ešte aj čo mu hovoril ďalej Ailes, to všetko svedčilo o tom, že naozaj nebol v obraze. A to bolo ešte aj slabé slovo. Bol v totálnom zadku a ani nemohol kryť chrbát najlepšiemu priateľovi.* Muselo sa stať niečo vážne, keď mi o ničom nepovedal.* Zašepkal zničený faktom, ktorý si tak bolestne uvedomil.* Naozaj, aj keď by som veľmi rád vedel o čo ide a čo sa udialo, absolútne nemám poňatia čo to všetko má znamenať.* Ani jedno jediné slovo, ktoré mu Ailes hovoril mu absolútne nedávalo zmysel a nemal poňatia čo si myslieť tým, že Maels vystrájal pri zmienke jej rodiny.* Možno by sme sa mohli zamerať na Mey a preklepnúť si ju. Poznám pár šikovných chalanov, ktorí by vedeli o nej vyhrabať všetko. Ktovie, ale možno by sme našli odpovede skôr než by sa Maels vrátil.* Teraz mal sto chutí si zničený sadnúť, schovať tvár do dlaní a preklínať že jeho priateľ sa očividne namočil do niečoho väčšieho než sám vedel zniesť a stráviť. A on bol bezradný. Mal zviazané ruky a očividne nebol jediný. Zmučeným a predsa spýtavým pohľadom sa zadíval Ailesovi do očí s jasnou otázkou. Tak a čo teraz?*

Leito

*Držal Shaine pevne, takže keď sa jej podlomili nohy nenechal ju dopadnúť tvrdo na zem iba jej „pomohol“ dosadnúť. Kľačal oproti nej a počúval zmätené slová, ktoré mu hovorila pričom ju v nich nedokázal spoznať. Po prvýkrát nahliadol za Shainu masku irónie a ľahostajnosti, ale to, čo skrývala pod ňou bola čistá bolesť. V tej chvíli mu pripomínala malé vystrašené dievčatko. Širokou mozoľnatou dlaňou, príliš drsnou na takého mladého človeka, ju pohládzal striedavo po vlhkom líci a vlasoch. Neprerušoval ju, nesnažil sa jej tvrdenia nijako vyvrátiť ani potvrdiť. Iba ju počúval a keď skončila iba si ju mlčky pritiahol bližšie k sebe a pevne objal rukami okolo ramien. Košeľu mal stále rozopnutú, ale teraz na hrudi cítil iba teplo Shaininho tela.* Nie som taký slabý ako si myslíš Shaine.* podvedome sa usmial a trochu sa odtiahol, aby jej mohol pozrieť do smutnej tváre. Keby mu niekto včera večer povedal, že Shaine je schopná vyjadriť aj iný pocit ako pohŕdanie zrejme by ho vysmial. No teraz bolo všetko iné.* Koľko urážok si mi už povedala a ja som stále tu? Navyše nie som o nič lepší. * významne nadvihol obočie a pohľad presunul k Shainej zranenej nohe. Nadvihol obočie a s krivým úsmevom pokrčil ramenami.* Si jednoducho neznesiteľná a ja príliš tvrdohlavý.* Na jazyku ho pálila aj iná otázka, ale nechcel ju položiť. Ešte nie.* Tak môžem ťa vziať naspäť do postele alebo tu chceš ešte dlho pokrivkávať a fňukať? Alebo je to tvoj diabolský plán ako na mňa privolať žalobu za nedbanlivosť? * drzo sa uškrnul no sám sa práve tak bezstarostne ako sa tváril necítil. Chcel len Shaine ukázať, že je všetko v poriadku, že sa kvôli tomu, čo sa medzi nimi stalo nemusí cítiť zle ani trápne. Stále boli v istom zmysle súperi, aj keď nemohol poprieť ako veľmi ho Shaine priťahuje.*

Maels

(( Urob ako chceš teda... Nech sa pre mňa za mňa Mey zúčastní tých pretekov.. Je mi to tri päť... ))

Shaine

*Túžila po samote. Alebo po vankúší, ktorý by mohla roztrhať a kričať do neho, až by nevládala vydať ani zmučený výkrik. Dralo jej vnútro. Nikdy v sebe nemusela rozlepovať zmiešaninu najdivnejších pocitov. Nemohla prestať s obviňovaním. Celý tento vodopád spustil Leito. Aj by sa na neho oborila, keby mohla. Pichla by mu prstom do oka. Samozrejme by to zhodila na omyl. Takto si to mohla len predstavovať. Cez stisnuté zuby vydala zmučené zvčanie. Vtesnala do neho dosť hnevu? Dýchala neprirodzene. Splašene a prirýchlo. Trhalo jej vlastné uši. Snažila sa trochu upokojiť. Leita na chvíľu vymazala v myšlienkach z okolia. Po pár sekundách sa tam vrátil sám, bez vstupenky. Mocné objatie ju vôbec neupokojovalo. Práve naopak. Ešte väčšmi si uvedomovala jeho prítomnosť. Nemala sily ho odstrčiť. Skutočne si pripadala ako v zlom filme. Vari to on nevidel? Trpko sa zasmiala. Povaha tak dobre udržiavaná vo forme rokmi podpichovania sa túžila predviesť.* Prosím ťa. Spomenula som okovy a už si stuhol. Ty, že nie si slabý? *Musela ho od seba odohnať zámerne. Iné východisko nevidela. Za tým všetkým sa vznášala len vidinu samoty.* Musím uznať si vytrvalý, ale nie nezdolný. *Rýchlo listovala v imaginárnom slovníku. Potrebovala zasadiť tvrdý úder v podobe slov. Fyzicky by ho nedokázala odrovnať nikdy. Prikývla. Konečne sa trafil. Obom sa hodili slová, ktoré im pripol na krk. Rezignovane zavrtela hlavou.* Ja a moja zranená pýcha sa chceme zotavovať osamote. *Presunie sa na kolená a pomaly štvornožky sa od neho vzdiaľuje smerom do svojej izby. Nemá kartu, no radšej bude sedieť vonku pred dverami. Sama. Po jednom metri sa s bolesťou vystrie na chladnej podlahe. S prestávkami tam určite zájde do zajtra.*

Rawir



*Keď sa mu oceľové laná začali zarezávať do neobviazanej dlane iba zaťal zuby a prechytil na druhú ruku. Pozrel hore a videl, že žena sa naozaj snaží otvoriť dvere na vyššom poschodí, aj keď sa jej to spočiatku veľmi nedarilo. Toľko asi k ženskej emancipácii, pomyslel si v duchu a úkosom pozrel pod seba na kabínku výťahu, ktorá k nim každou sekundou stúpala čoraz bližšie. Iba v poslednej chvíli sa chytil ženinej ruky a nechal si od nej pomôcť. Nohou sa nešťastne zachytil o okraj steny, a tak chvíľu hľadal rovnováhu, ktorú nakoniec našiel v ženinom objatí. Drzo sa uškrnul.* Vďaka.* zblízka jej hľadel do tváre ešte niekoľko sekúnd, ale potom v zornom poli zachytil pohyb. Odstrčil ju za seba a vytiahol z puzdra Thrick. Jeho prst sa na spúšti dlho neohrial, pretože nezaváhal a trafil strážnika, ktorý na nich mieril z prava guľkou rovno doprostred hrude. * Ako si hovorila, že to je? Druhá chodba, sklad, v ktorom sa nesmie strielať a potom schodisko hore?* pevnejšie zovrel Thrick v dlani a vykročil presne tým smerom. Streľba prilákala aj zvyšných strážnikov, ale aj oni si museli uvedomovať nebezpečenstvo, ktoré im hrozilo v druhom sklade. Nikto si nechcel pripiecť zadok takým veľkolepým spôsobom. Ale bola to nevýhoda aj pre nich dvoch. Jeden strážnik sa oddelil od skupinky a bežal k nim čoraz rýchlejšie. Chcel využiť šancu a pokúsiť sa zaútočiť priamo.*

Tea

*Vedela, že streľba priláka ďalších a tiež, že tí čo sú tu určite oboznámia tých dole. To zmenšovalo čas, ktorý by trval nato, než by zistili že výťah na balíky ich nezabil. No predpokladala že iné výťahy odstavili, takže buď ich znovu spojazdnia alebo budú utekať po schodoch za nimi hore. Nejaký čas zostával, akurát ich zdržovali všetky tie stráže. Vystrelila tiež, i keď, pokiaľ sa dalo, mierila na nohy či na iné miesta, ktoré mužov nezabili. V podstate oni boli len figúrky majúce nepochybne možno i deti, nerada zabíjala i keď, ako povedala aj neznámemu mužovi, ak bolo treba, spravila to. Všetko záležalo len na okolnostiach a skutočnostiach. Dostali sa napokon až do skladu v ktorom sa nesmelo strieľať. Nepriznala by to, ale celkom jej to aj vyhovovalo. Mala radšej boj zoči voči než guľky, ktoré prichádzali zo všetkých strán.* Tohto si vezmem ja. *Poznamenala, zaistila zbraň a zastrčila ju nech jej nezavadzia a s dobytým úsmevom prižmúrila oči k mužovi. Ten sa zasmial, nepochybne preto že bola žena, chudá a na pohľad pre niekoho tým pádom i krehká, no ona sa nenechala zmiasť. Tí čo niekoho podceňovali boli hlupáci, ona nepodceňovala ani šikovnosť deciek, pretože vždy keď niečo podcenila, oľutovala to. A o niekoľko sekúnd svoje podceňovanie nepochybne ľutoval aj chlapík, ktorý sa už zvíjal po jej šikovných ťahoch na zemi so zlomenou rukou. Milovala umenie boja, nevedela kto to vymyslel, ako vznikli všetky tie ťahy, no rada by ho v minulosti poznala.*

Remi, Lucien


*Natiahol ruku a zahasil cigaretu v popolníku. Nad bielu keramiku vystúpal tenký prúžok sivastého dymu postupne sa rozplývajúci vo vzduchu.
„Máš ho?“ Remi netrpezlivo zabubnoval prstami o opierku kresla a skúmavo ponad stôl pozoroval Lucienovu nehybnú tvár. Nájomný zabijak bol ako vystrihnutý z módneho žurnálu, dokonale upravený a elegantný v čiernom obleku šitom na mieru a červenej kravate. Vyzeral viac ako obchodník alebo riaditeľ nadnárodnej spoločnosti ako chladnokrvný vrah. Celkový dojem kazil len šrám na spodnej pere a mierne opuchnutie, ktoré sa stále držalo v okolí rany.
Úsmev na Lucienovej tvári nebolo takmer vidieť, ale uspokojenie v jeho pohľade hovorilo za všetko.
„Pochyboval si o mne?“
Remimu sa na okamih zalesklo v očiach alebo išlo len o odraz drahého kameňa v jeho zreničkách, ktoré sa vzrušene rozšírili. Sledoval ako Lucien otvára ruku s dokonale pestovanými nechtami a v strede dlane drží starý náhrdelník.
„Kľúč k Issynmu tajomstvu.“ Zašepkal a s posvätnou bázňou zobral šperk medzi prsty.
Lucien iba nechápavo nadvihol obočie. Netušil, čo má znamenať to Remiho mrmlanie ani kto je tá Issa. Pre neho to bol len nechutne veľký kameň zasadený do ešte nevkusnejšieho šperku. Tepané zlato sa obkrúcalo okolo rôznofarebného kameňa a jediná skutočne cenná vec na náhrdelníku bol smaragd veľkosti bruška na palci. Ale Remi sa tváril akoby práve držal v rukách tú najvzácnejšiu vec v živote. *

Query Satho




*Nad Nayareinou poznámkou sa ticho zasmial a takmer nebadane pokrútil hlavou. Tento večer ho tešil z viacerých dôvodov a možno ho poteší ešte oveľa viac, pretože sa lákavej ponuke nemienil brániť. Objal Nayaree okolo pása a pritiahol si ju bližšie k sebe takže sa k nej nikto z fanúšikov ani reportérov nedostal bližšie a nemohol ich zastaviť.* Dnes večer ti splním všetko, čo budeš chcieť.* zašepkal jej ticho do ucha a trochu zrýchlil krok, aby sa stratili v krytých chodbičkách štadiónu. Dostať sa von hlavným východom by nebol veľmi šťastný nápad, a tak zvolil radšej málo používanú cestu.

Zaparkoval auto v spoločných podzemných garážach Akadémie a keď vypol motor kľúčiky znovu podal právoplatnej majiteľke. V prítmí jeho fialkasté oči nadobudli tmavší odtieň, takže vyzerali skoro ako čierne a slabé svetlo prenikajúce cez tmavé sklá mu kreslilo tiene na profile tváre. Keď sa obrátil k Nayaree slabo sa usmieval. Kľúčiky mu cinkali medzi prstami ako ich držal medzi prstami v natiahnutej ruke.* Som rád, že sme nakoniec neostali v tej reštaurácii. Máš pravdu, nabudúce nebudem nič plánovať a vymýšľať prekvapenia.* ako hovoril pomaly sa sklonil a perami sa zľahka dotkol kútika Nayariných úst.* Nie si unavená?

/posunula som to, ak bude niečo zlé tak prepíšem /

Gabriel Ailes




*Vzal si od Aruthu komunikátor a aj on si ešte raz pohľadom prebehol správu akoby v nej mal tentoraz objaviť niečo, čo mu uniklo. Keď zodvihol hlavu všimol si na mladíkovej tvári rovnaký nepokoj a obavy, ktoré trápili aj jeho a v tej chvíli pocítil výčitky svedomia. Natiahol ruku a potľapkal ňou Aruthu po pleci, na konci ho krátko povzbudzujúco stisol.* Prídeme na to, ale chcem ťa poprosiť, aby si si tú informáciu nechal pre seba. Nechcem do toho zatiaľ ťahať nikoho iného. Najskôr sa pokúsim zistiť niečo ja a ty zavolaj Maelsovi len čo to bude možné.* Odrazu sa prekvapivo usmial a modré, starosťou zastreté oči, sa mu na krátky okamih rozjasnili.* Všetko bude v poriadku. Teraz už aspoň vieme, kde máme začať.* Kútikom oka zahliadol pohyb, a tak rýchlo stíchol. Aj keď sa možno nevedel pretvarovať, neplatilo to pre situácie, v ktorých išlo naozaj o niečo dôležité a záviselo na tom veľa z bezpečnosti a pokoja na Akadémii.
„Zdravím, saladin. Dúfam, že som vás nevyrušila.“ Luka s úsmevom kráčala po chodbe a keď prechádzala popri nich iba trochu spomalila. „Chcela som vám podať správu z technickej kontroly.“ Na potvrdenie svojich slov natiahla ku Gabrielovi ruku, v ktorej držala čierne dosky a ten ich s poďakovaním trochu roztržito prijal.
„Budem už musieť ísť, ale ešte sa porozprávame.“ Gabov pohľad na okamih utkvel v Artuhových očiach a snažil sa mu naznačiť, že ho vyhľadá ešte v ten deň. Potom sa s oboma rozlúčil, otočil sa na päte a odkráčal späť do jedálne. Chcel vybaviť ešte jednu záležitosť, samozrejme menej naliehavú, ale aj tak to bolo niečo s čím sa spájali jeho veľké nádeje. Musí nájsť Emu.
Medzitým Luka zostala na chodbe vedľa Aruthu a keď sa Gabriel stratil z dohľadu iba sa lepšie pozrela na mladíkovu príťažlivú tvár. „Ja viem, že ma do toho nič nie, ale vážne si v pohode? Nevyrazil ťa alebo niečo také, že nie?“

Emu našiel presne tam, kde sedela aj predtým. Samozrejme to dávalo rozum. Nechcel sa dlho zdržiavať a otravovať skupinku mladých, preto len s vážnym úsmevom prikročil bližšie a abyEmu náhodou nevyľakal prehovoril skôr ako sa jej dotkol. * Znovu vás vyrušujem, ale chcel som ešte niečo povedať tebe Ema.* širokou dlaňou jej na okamih spočinul na ramene a zľahka ho stisol. Potom však ruku rýchlo odtiahol akoby si nebol istý tým či náhodou nezašiel ďaleko.* Týka sa to tvojho vyučovania. Mám pre teba jeden návrh, ale nechcem ho rozoberať teraz. Čo keby si sa neskôr zastavila v mojej pracovni? Kancelária číslo 125.* Vrhol ešte rýchly pohľad na Kalu a kývol jej na rozlúčku hlavou.* Možno ťa budú zaujímať hodiny dairy. Opýtaj sa na saladina Satha alebo sa obráť na Leita. Je to starší študent, ale na informáciách ti povedia kde ho môžeš nájsť. Zvyčajne veľa trénuje.* Vlastne netušil prečo to povedal. Možno chcel len zahovoriť svoje vzrušenie a očakávanie, ktoré vyplývalo so stretnutia s Emou a s celou tou vecou okolo Mey a Maelsa. To musí riešiť ako prvé. Bol preč rovnako rýchlo predtým.*


/ z Emy možeš urobiť aj časový skok ak budeš chcieť rovno hrať s Gabrielom /

Nayaree Rezisté

*Cestou späť neodolala spánku a plne sa mu aspoň na tú malú chvíľu odovzdala. Pospala si síce aj pred večerou, no v poslednej dobe ju spánok prepadával na každom kroku. Možno za to niesli vinu čudné sny, ktoré by mohla kľudne označiť za nočné mory. Nekričala zo spánku, avšak sa budila spotená a unavená. Pohodlné sedadlá ju priveľmi rozmaznávali. Svetlo cez viečka nechala preniknúť, až keď cítila, že auto konečne zastalo. Natiahla ruky do vzduchu, aby si mohla pohodlne natiahnuť chrbát. Vzala si klúčiky z jeho dlane, aj keď s nimi mala úplne iné plány. To však on, chudák vedieť nemohol. S úsmevom prikývla.* Aj ja. Nie, žeby som nebola šťastná z tvojho prekvapenia, lenže najlepšie okamihy života sú tie neplánované. Tam sa totiž nič nedá pokaziť. *Mala stým skúsenosti, keďže žila z hodiny na hodinu, zo dňa na deň. Nikdy nič neplánovala a tak jej to vyhovovalo. Pošteklil ju perami na kútiku, čo vyprovokovalo väčší úsmev.* Chcem si ľahnúť do postele a nechať spánok, nech si konečne po mňa príde. Ešte to však nie je všetko. Taktiež chcem pritom teba. *Položila mu ruku na hruď a pomaly mu po nej skĺzla až na brucho. Pohla hlavou a nechala vlasy poštekliť Queryho bradu. Vložila mu klúče do ruky.* Veľmi pekné auto, ale ja som ti jedno rozbila. S radosťou ti aspoň týmto oplatím to, čo si mi dal dnes večer ty. A nechcem počuť protesty, pretože si mi sľúbil, že mi dnes večer splníš čokoľvek budem chcieť. Ideš so mnou? *Bez počkania na reakciu vystúpila a zavrela za sebou dvere. Oprela sa o dvere a nechala Queryho rekaciu plynúť akýmkoľvek smerom by chcela.*

/ V pohode. /



.

Leito

*Nedržal Shaine tak pevne, aby sa nemohla vymaniť, a tak len sledoval ako sa pomaly od neho plazí preč. Bolo mu jasné o čo sa snaží a chcel jej to uľahčiť presne tak ako to mala v pláne. Zamračil sa a na tvári sa mu opäť objavil ten neznesiteľný ľahostajný výraz, ktorý miestami hraničil s bezcitnosťou. Prešiel tých pár krokov, na ktoré sa od neho Shaine dostala a keď ju zodvihol nenechal si ju na rukách ako predtým, ale si ju prehodil cez plece ako vrece zemiakov. Bolo mu jedno, čo sa bude brániť, kričať alebo ho posielať do horúcich pekiel. * Povedal som ti, že moja trpezlivosť má svoje medze. Nepokúšaj sa dostať dolu, lebo to bude ešte horšie.* Navzdory možnému očakávaniu zamieril naspäť do svojej izby, znovu k tej istej posteli, kde Shaine zložil rovnakým nešetrným spôsobom ako predtým. Hovorí sa, že človek nevstúpi dvakrát do tej istej rieky, ale on jednoducho nemohol odolať.* Prestaň sa správať ako hysterka. Neverím, ale ty by si bola vážne schopná plaziť sa do svojej izby.* posledné slová si už len ticho mrmlal popod nos. Namiesto toho, aby v izbe zostal však prikročil k dverám a chystal sa odísť.* Vyspi sa a ja ti zatiaľ pohľadám kartičku od izby. Hlavne nerob hlúposti jasné?* dvere sa za ním zabuchli a bez toho, aby Shaine venoval aspoň posledný pohľad zamieril k jedálni. Možno tam nájde Yoriho a s ním aj Gema. *

Rawir



*Boj ženy proti strážnikovi vnímal len periférne, pretože k nemu pribehol druhý muž a pokúsil sa ho dostať dolu pravým hákom. Šikovne ustúpil do strany, takže mužov náprah nič nezabrzdilo, stratil rovnováhu a mierne sa zapotácal. Vtedy mu už však na spánok tvrdo dopadla pažba Thricku a poslala ho do milosrdného bezvedomia.* Poďme.* zasyčal smerom k žene, ktorá podobne skoncovala so svojou obeťou a zamieril ku schodisku, ktoré ich malo doviesť na vyhliadku. Štrkom vysypanú plochu, ktorú v rohoch krášlilo niekoľko črepníkových stromov na konci ohraničovalo železné zábradlie. Pribehol k nemu a z opaska, kde mal pripevnené aj puzdro na Thrick vytiahol malú krabičku pripomínajúcu meter. Z uzáveru vytiahol lanko, ktoré mohlo mať priemer nanajvýš niekoľko milimetrov a jeho koniec šikovne pripevnil o zábradlie. Druhý koniec si pripol k opasku a potom zodvihol hlavu smerom k žene. Dole pod nimi sa rozprestierala tmavá ulička kde skryl motorku a keď teraz skočia dostanú sa k nej rýchlo, ľahko a hlavne bezbolestne.* Už tomu rozumiete?* Thrick schoval do puzdra a potom sa chytil zábradlia, aby prešiel na druhú stranu. Keď sa už nohami zapieral o rímsu iba natiahol ruku a chcel, aby sa ho žena chytila.*

Tea



*Sledovala čo muž robí a kým on sa pohrával s lankom, ona sledovala či sa k nim nikto neblíži a zároveň z krku dávala dole gorálky. Nie nezavadzali, no na jej ozdôbkach naozaj nebolo nič, čoby nemalo využitie pre jej prospech. Roztrhla niť na ktorej boli pospájané, kľakla si a nechala ich rozkotúľať sa do všetkých strán. Len čo boli mimo jej tela a dotkli sa povrchu zeme, zmenili farbu a splynuli s povrchom lepšie než chameleón. Nemali slúžiť na nič iné, len na znepríjemnenie života tých, čo za nimi budú bežať. Trošku zdržania, než oni zalezú za najbližší roh a oni nebudú mať možnosť strieľať im do chrtov.* Neboj sa, nie som blondína *Zrak jej padne na jeho skoro blond vlasy a kútiky pier sa roztiahnu do pobaveného úškrnu.* ...na rozdiel od niekoho. *Dodá, ako k nej naťahoval ruku. Preliezla k nemu a chytila sa, pričom pozrela dole. Bolo by síce efektné nasadnúť rovno na ňu, ale nebolelo by ho to trošku? Tipovala skôr, že pristanú na rovnej zemi než takto rovno pripravení na odchod.* Daj pozor aby si si nenarazil guľky a spol , lebo ja ti ich teda fúkať nebudem.*Poznamenala trochu vyrývačne a pobavene zároveň.*

Shaine

*S hlasným vrčaním namiesto protestu, spočinula na jeho pleci. Pripadala si ako väzeň. Nikdy doteraz necítila taký hnev.* Aj moja trpezlivosť má medze. Pusť. *Hádzala sa mu na pleci a napriek tomu, že ju nepustil, cítila akési slabé zadosťučinenie, že aspoň niečo urobila pre útek. Sledovala zem, čakajúc kým on dokráča do jeho izby. Kam inam by ju odniesol? Mala samozrejme pravdu.* Budem sa správať ako chcem.* Prekrížila si urazene ruky na hrudi. Čakala čo bude nasledovať a prekvapilo ju smer jeho krokov. Nečakala odchod. Avšak na druhej strane sa tomu potešila. Jeho chrbtu vyplazila nebojácne jazyk. Na viac v tejto chvíli nemala. Bola by sa s ním aj pobila. Kašlala na dairu, v ktorej bol veľmi dobrý. Chladný kov nožníc robil skutočné divy. Nevyhrávali síce vojny, ale v dejinách ľudstva boli dosť vyuźívané. Keď zabuchol dvere vytiahla si spod hlavy vankúš a pritľačila si ho silno na ústa. Vypustila do neho najhrozivejší rev, aký dokázala v sebe naškrabať. Nevedela, či steny zvládli aj tento hluk zadržať vo vnútri. Vzápätí sa posadila a chytila vankúš pod pazuchu. Vstaal a preskackala na zdravej nohe ku dverám. Opatrne ich otvorila. Bolesť odsunula veĺmi hlboko do úzadia mysle. Načúvala, či nezačuje nejaký pohyb v okolí dverí. Nič. Vyšla teda z izby. Uľavilo sa jej, keďže Leita nikde nevidela. Nečujne vykĺzla z izby a skackala do študovne. O tejto dobe by tam nemal byť nikto. Našťastie cestou nikoho nestretla. Pred dverami do študovne nakrátko zastala, aby sa znovu rozhliadla a až potom vošla dnu. Fair, správkyňa študovne, sa prehrabávala v spisoch za svojim pultom s počítačom. Rýchlo klesla na kolená a plazila sa k najbližšiemu regálu s knihami. Tá žena bola tak zabraná do roboty, že si ani nevšimla otvorenie dverí. Zaliezla za prvý regál s knihami a plazila sa pomaly ďalej. Mierila do úplne zadného regálu, kde samozrejme nikto nechodil. Ona do študovne zavítala len raz za pobyt na Akadémii, takže nikto nemohol predpokladať, že bude práve tu. Hodila si vankúš do rohu a sadla si naň. Oprela si hlavu o modrú knihu v hrubej koženej väzbe. Jazyku na obale nerozumela. Zavrela oči a poddala sa spánku. Prestala liekom aj bolesti brániť vo výkone.*

Kala


*Pozorovala Emu a kútiky pier jej pomaly rástli dohora. To si naozaj myslela, že práve JU takto oblafne? Tým že spomenie Aruthu a bude jej tvrdiť že sa nečervenala? Niečo také by jej neuverila, takže sa tým ani nenechala rozhodiť.* Keby sa k niekomu prilepíš tak ako ja, ver mi, aj teba by chrbát bolel. Ale ako som si tak všimla, tebe tiež nie je istý človek srdci ľahostajný...*Provokačne jej vyplazila jazyk, no potom ho zase zastrčila za zuby, keď začula jej ospravedlnenie. Prekvapene pokrútila hlavou, veď sa nič nestalo a v podstate mohla sama čakať, že taká hanblivá duša ich poznámky nezoberie s takou pohodou ako oni dvaja.* To nič, mali sme byť slušnejší aj keď, myslím že Arutha je tiež viac švihnutý ako normálny *Zaškerí sa, no nechce viesť teraz rozhovor o sebe či Aruthovi, ale naopak o Eme a jej nočnou spoločnosťou.* Arutha mi hovoril, že Taliah sa s dievčatami normáln... *Nestihla dopovedať vetu a saladin sa zjavil pri ich stole opäť. Tentoraz hľadal Emu a zatiaľ čo rozprával, Kala sa pustila do jedenia, i keď jedným očkom ich pozorovala. Nedala to však nijako najavo až do chvíle, čo sa prihovoril aj jej. Nebola si istá čo ho viedlo k tomu aby jej ponúkol dairu, ale trafil klinček po hlavičke. Vedela, že v lietaní nebude práve vynikať tak ako vedela, že lietanie je to, čo tu väčšinu študentov baví najviac. V jej prípade však išlo o útek z blázninca a zmiznutie zo svetiel, ktoré by jej rodinu priviedli k nej, takže taká daira by sa jej hodila. Vlastne, už o tom čosi počula a prišlo jej to asi aj vzrušujúcejšie než lietanie, lebo nato sa cítila ako taký priemer, nič výnimočné...*Určite za ním zájdem.*

*Nechala Emu Emou, nech ide za saladinom kvôli jej hodinám a sama sa vybrala objavovať svet školy. Vlastne sa rozhodla dať na radu saladina, vybrala sa na informácie zistiť, kde to vlastne ten Leito či ten druhý, ktorého meno jej vykĺzlo z pamäte zvyčajne trénujú. Odpoveď dostala, dokonca pani na informáciách bola taká milá, že jej na papierik nakreslila aj „mapku“ ako sa dostane do cieľu určenia. A tak cupkala svojim krokom ale rezkým poskakovaním chodbami a hľadala priestory telocviční, malých, veľkých či stredných, hľadala tú jedinú, kde by mal byť jeden z tých dvoch. Po ceste stretla len málo študentov, prevažne mužského pokolenia, ktorý sa poväčsinou ani nesnažili skryť pohľady, mieriace na jej odhalené nohy v krátkej sukni. Ak zachytila pohľad, bez okolkov ho opätovala, no nezastavovala, chcela využiť voľný čas mimo vyučovania na obzretie hodín dairy nie na zoznamovanie sa a kecanie. Predsa len, to môže večer, no hodiny večer nebudú. Napokon zastane pred danými dverami, natiahne ruku ku kľučke a vopchá dnu hlavu, zvedavá čo uvidí...*

/ čo takto to tu trochu oživiť? kto sa chce pridať? /

Alcor Wailon sa nervózne pohrával s perom. Raz mu vykĺzlo z prstov a s tupým buchotom sa niekoľkokrát skotúľalo po drevenej doske stola. Druhýkrát po ňom nesiahol iba si založil jednu ruku na druhú a snažil sa tváriť povznesene.
„To, čo tu tvrdíte, pán Yorik...“
„Michail.“
„...Michail, je absolútny nezmysel.“
Alcor sa snažil udržať svoj pohľad na mužovej tvári, ale vždy mu akosi nechtiac zaletel dolu. Zatváril sa zahanbene a rozpačito, ale nezdalo sa, že by mužovi jeho nevhodná pozornosť prekážala.
„Nemusíme si predsa ďalej klamať vážený riaditeľ. Obaja veľmi dobre vieme, že Akadémia nie je len obyčajná škola pre pilotov. To, čo sa skrýva niekoľko metrov pod ňou ste vybudovali s podporou Senátu. Na Telarione nie je vhodnejšie miesto kde by sa dala Clarity ukryť. Som tu preto, aby som vám pomohol.“
Muž menom Michail si pod ostražitým Alcorovým pohľadom siahol do vnútorného vrecka na saku a vytiahol z neho tenký prúžok kovu zaliaty v lamináte. Položil ho na stôl a ukazovákom posunul smerom k nemu.
„Tu je moje preverenie. Som váš človek, Wailon a vy by ste mi už mali konečne začať veriť, pretože týmto len strácame čas.“
Napriek závažnosti toho tvrdenia zostával Michailov hlas zdrvujúco pokojný a možno práve to zapôsobilo na Alcora do takej miery, že sa jeho podozrievavosť začala lámať. No istota bola istota. Siahol po laminátovej kartičke a ignorujúc posmešný úškrnok na Michailovej tvári vsunul identifikačnú kartu do mobilnej čítačky. Medzitým ako sken snímal či nie sú údaje na mikročipe falošné si kútikom oka premeriaval nezvyčajného „hosťa“. Mal úzku tvár s ostro rezanými črtami a vystupujúcimi lícnymi kosťami, tmavé inteligentné oči v kútikoch už s drobnými vráskami a na spánkoch začínajúce šediny hoci nemohol mať viac ako tridsať rokov. Mohol byť vysoký – naznačoval to sklon a šírka jeho pliec -, ale dolnú polovicu tela mu zakrývala deka. Sedel totiž na mechanickom vozíku a práve to Alcora miatlo.
„Asi vám blúdi hlavou ako môže byť kripel ako ja vojenským agentom, nemám pravdu?“
Alcorove bledé líca chytili trochu farby, keď ho Michail prichytil pri novom sliedení. Pravdupovediac sa trafil. Našťastie nemusel odpovedať, pretože mužov prenikavý pohľad mu čítal v tvári ako v otvorenej knihe.
„Povedzme, že mám vedomosti, ktoré sú pre S.E.C. dôležité a veľmi užitočné. Navyše by nikoho nenapadlo kým som a to len preto, že mám namiesto nôh kolieska.“
Michail spýtavo nadvihol obočie a kývol hlavou k čítačke, ktorá už chvíľu ticho pípala v Alcorovej ruke. Sken zosnímal všetky údaje a neobjavil nijaké nezvyčajné algoritmy. Na ploche obrazovky sa objavili informácie z tajnej zložky S.E.C. spolu s Michailovou fotografiou.

Michail Peterov-Yorik
Vek: 30 rokov
Národnosť: Polovičný (Planéta pôvodu: Zem, Prevýchova: vo veku šiestich rokov, komplex Gyro)
Pracovné zaradenie: agent druhého stupňa / terénne nasadenie
Špecializácia: vojenské letecké projekty, strojové inžinierstvo, pilot
Súčasný stav: aktívny

Alcor si ešte raz prečítal všetky údaje a hrozba, ktorú mu Michail vykreslil sa stávala čoraz reálnejšiaUž sa necítil tak bezpečne ako predtým. Vytiahol identifikačnú kartičku z čítačky a chcel ju vrátiť agentovi, ale materiál sa začal v jeho prstoch rýchlo ohrievať až kým ho nebol nútený prekvapene pustiť. Umelá hmota spolu s mikročipom sa doslova uškvarili na jeho stole a zostala po nich len akási zvláštna pokrútená substancia pripomínajúca uschnutý list.
„Pre istotu.“ dodal Michail a rukou spočinul na dotykovom riadiacom panely vozíka. „Teraz mi ukáže Clarity.“
Alcor už nemohol nič namietať, preto sa naklonil k intercomu a slušne požiadal Iris, svoju sekretárku, aby k nemu najbližšiu hodinu nikoho nepúšťala ani mu neprepájala hovory. Potom sa pomaly postavil a nasledovaný tichým vrčaním mechanického vozíka zamieril k stene s knižnicou.
„Trochu staromódne nemyslíte?“ ozval sa Michail a zvedavo pozoroval ako Alcor aktivuje vnútorný bezpečnostný program na otváranie prechodu.
„Radšej mám slovo romantické.“ Odvetil Alcor a vyhrnul si rukáv na košeli. Ľavé predlaktie položil na vysunutý skener. Rentgenový lúč mu zosnímal končatinu a keď narazil na voperovaný čip zastavil sa, aby ho mohol prečítať.
„Vy ste šéf.“


Panelová stena sa za nimi zatvorila a odrazu sa ocitli v celkom inom svete. Ten svet tvorila škatuľa s bielymi stenami s rozmermi práve dostačujúcimi na to, aby sa do kabíny zmestil jeden muž a jeden kripel na vozíku. Michal potlačil pocit klaustrofóbie, ktorý sa ho chcel zmocniť v takom stiesnenom priestore a zvyšný čas radšej využil produktívne.
„S.E.C. mi síce poskytol potrebné informácie, ale rád by som sa dozvedel viac.“
Wailona nemusel dlho prehovárať. Bolo očividné, že keď mohol rád sa o projekte s niekým porozprával. Zvlášť preto, že inak boli všetky informácie o Clarity prísne tajné.
„Projekt Clarity vznikol ešte skôr než sa vôbec zrodila myšlienka na založenie Akadémie. Dalo by sa povedať, že celá Akadémia je len krycou maskou, pokrievkou, pod ktorou držíme niečo oveľa vzácnejšie.“
„Výskumné vojenské laboratóriá. Špecializujete sa len na nové technológie?“
Riaditeľ Wailon sa po tej otázke pobavene rozosmial. „Človeče, keby áno pokojne by sme mohli Clarity postaviť hocikde inde a nerobili okolo to také tajnosti. Dovoľujem si tvrdiť, že podobný projekt je jediný svojho druhu na Telarione a Senát do neho každoročne vráža niekoľko miliárd sorimov. Nie sú to len také obyčajné technológie. Pod našimi nohami pracuje niekoľko tisícov tých najlepších mozgov z celého Equlibria. Leteckí inžinieri, bioinžinieri, odborníci na nanotechnológie, fyzici, matematici, virológovia, a to všetko je uzavreté v podzemnom meste zatiaľ čo zhora máme nad sebou vojenskú ochranu tých najlepších pilotov Telarionu a pozemných jednotiek.“
„Šikovný ťah, vybudovať niečo také práve pod najlepšie stráženou budovou na celej planéte. Šikovné, ale možno aj trochu odvážne.“
„Človek musí byť odvážny a mať guráž ak chce niečo dokázať, Michail. Ale vy mi teraz hovoríte, že máme na škole Červa.“
Červ bol výraz pre dvojitého agenta.
„Dostali sme informáciu zo zdroja, ktorý je príliš dôveryhodný na to, aby sme sa to nepokúsili preveriť. Vychádzajú pracovníci na povrch?“
Alcor pokrútil hlavou.
„Nie. Na Akadémii som jediný, kto pozná pravdu. Všetci pracovníci v Clarity žijú, pracujú aj zomierajú, keď príde ich čas.“
„Príjemná predstava.“ Poznamenal Michail ironicky a v duchu si vôbec nedokázal predstaviť, že by celý svoj život prežil zavretý v nejakom mizernom podzemnom laboratóriu, ktorý sa počtom obyvateľov vyrovnal menšiemu mestu. Zaujímalo by ho ako je to s reprodukciou. Čo urobia s deťmi narodenými v Clarity? Takéto podzemné komplexy mali predsa svoju kapacitu a na uliciach ľudia stále nachádzali odložené bábätká. Bola to krutosť alebo nevyhnutnosť? V každom prípade to nespadalo do jeho kompetencie a bol tu v celkom inej záležitosti.
„Nepáči sa vám to.“ Skonštatoval Wailon sucho a ledabolo pritom mávol rukou akoby odháňal otravnú muchu. „Ale keď vstúpite do Clarity pochopíte, že všetci sú tam vášnivo oddaní svojej práci. Vedieme tento svet k novej budúcnosti.“
Dvere kabínky odrazu spriesvitneli a nakoniec sa akoby celkom vyparili. Alcor rozhodne vykročil dopredu a Mcihail ho nasledoval. Stáli na mostíku, ktorý bol postavený zo špeciálneho priehľadného materiálu, takže keď sa pozrel pod seba uvidel ako sa kilometre rovnakých priehľadných chodieb vinú do niekoľkokilometrovej hĺbky. Clarity bolo monštrum, priehľadná klietka plná bledých ľudí, ktorí sa ako laboratórne myši pohybovali všetkými smermi.
„Ako je to možné?“ nebol schopný zakryť ohúrenie v hlase. Oficiálne fotky ani záznamy o podzemnom meste neexistovali, a tak si ho mohol donedávna len predstavovať. Wailon, potešený Michalovou odozvou, zamieril k oknu a zahľadel sa na von. Výhľad tvorila blankytne modrá obloha popretkávaná sieťou vysokých budov. Medzi ich perleťovými a sivastými stenami sa tiahli úzke pásy trávnikov a miestami aj rozsiahlejšie parky.
„Zázrak.“ Zasmial sa riaditeľ a prstom sa dotkol studeného materiálu pripomínajúceho sklo. „Je to len dokonalá ilúzia, nenechajte sa ňou zmiasť. Ešte stále sme v podzemí.“
Ilúzia bola naozaj dokonalá. Miestami taká uveriteľná, až mal Michail pocit, že stačí len otvoriť jedno z tých okien a naozaj by sa mohol nadýchať čerstvého vzduchu. Odrazu zo skrytých reproduktorov zaznel príjemný ženský hlas: „Liam Otmin, dostavte sa prosím do sekcie 4A, Liam Otmin...“
„Budem potrebovať záznamy všetkých zamestnancov.“ Ozval sa Michail trochu hlasnejšie, aby prehlušil spevavý trilkot. Wailon nezadržal úškrn.
„Možno by sa vám zišla pomoc.“
Dvere na laboratóriách sa synchrónne otvorili a z nich sa začala hrnúť celá masa ľudí v sterilných bielych plášťoch.
„Myslím, že ňou nepohrdnem...“


Michail Yorik






Liam Otmin




Liam bol v študovni sám. Šikovne a hlavne nepozorovane sa do nej prešmykol cez svoju tajnú cestičku a teraz využíval chvíle vzácnej samoty. Nikto ho nekontroloval. Konečne. Prstami blažene obracal stránky knihy, nečítal, iba si vychutnával dotyk hladkého papiera a zatuchnutú drevnatú vôňa, ktorá sa pritom uvoľňovala. Plával touto upokojujúcou činnosťou stráviť ešte pár minút a potom si možno pozrieť nové video záznamy denného spravodajstva, ale vtedy jeho súkromie narušila druhá osoba. Najskôr sa vystrašene stiahol do kúta, pretože sa bál, že ho odhalili, ale keď sa k polici tisol ešte niekoľko minút a nič sa nestalo rozhodol sa opatrne overiť situáciu. Štvornožky sa plazil k najbližšej polici a keď bol pri nej opatrne vytiahol jednu knihu, aby sa mohol pozrieť na druhú stranu. Nevidel dobre, ale rozoznal dlhé tmavé vlasy a potom niečo načuchrané a farebné, asi vankúš. Vankúš? Chcel sa pozrieť lepšie, preto sa tesnejšie pritlačil k polici a prižmúrenými očami škúlil do medzery ibaže pritom drgol plecom do jednej z poličiek a zhodil knihu, ktorá s buchotom dopadla na zem. V okamihu sa zodvihol a čo najrýchlejšie sa odpotácal späť do svojho úkrytu medzi vysokými policami, kde sa stuhnuto lepil na drsné drevo a srdce mu pritom tĺklo ako šialené.*

/ja by som aj rada ale mam celkom aj otázky na ktoré mi treba odpovede aby som to tu nenarušila /

Leito


Nakoniec nemusel zájsť až do jedálne. Stačilo prejsť pár metrov a Gem mu sám išiel v ústrety so Shaininou kartičkou v ruke.
„Predpokladal som, že to bude potrebovať.“ Poznamenal celkom zbytočne a zašermoval plastikom Leitovi pod nosom. Ten mu ho reflexívne vytrhol skôr ako by ho tým mávaním stihol Gem naštvať a zastrčil si kratičku do vrecka na nohaviciach. Košeľu si cestou pozapínal a nemal na sebe ani obi, takže pôsobil oveľa prístupnejšie, aj keď Gem nebol s jeho nevrlým správaním ktovieako spokojný.
„Hej, čo ti sadlo na nos, kamoš? Ako sa má Shaine? Keď som ju videl naposledy preklínala ťa ako mor.“ Na Gemovej priateľskej tvári zasvietil pobavený úškrn, ale pohľadom predsa len pozorne sledoval ako sa Leito mračí čoraz viac.
„Má sa fantasticky a preklína ma naďalej, takže je všetko po starom. Vďaka za tú kartičku.“
Nechcel sa viac zdržiavať a hoci sa ešte necítil na opätovný konflikt so Shaine najradšej by už bol naspäť v izbe a presvedčil sa, že zostala tam, kde ju nechal. Akýsi nepríjemný vnútorný pocit mu však našepkával, že nebude až taký prekvapený Shaininou poslušnosťou ako by chcel. Rozlúčil sa s Gemom, ktorý zostal rozpačito stáť uprostred chodby.
Čím bližšie bol k izbe tým rýchlejšie kráčal, takže keď nakoniec otvoril dvere skôr sa zdalo, že ich rozrazil.
„Dočerta, ja som to tušil!“ zanadával popod nos a potom s naštvaným mrmlaním dvere znovu zabuchol. Mal len dve možnosti, čo urobí ďalej. Buď pôjde Shaine skontrolovať a zistí ako ďaleko sa odplazila alebo bude predpokladať, že sa jej nejakým zázrakom podarilo dostať presne tam kam chcela, teda čo najďalej od neho. A pretože bol naštvaný, možno aj trochu urazený, rozhodol sa pre tú druhú možnosť. So zranenou nohou mu predsa neujde ďaleko.
Len podvedome vnímal kam kráča akoby jeho nohy mali svoju vlastnú vôľu. Nakoniec sa spamätal v telocvični, kde okrem neho nikto nebol. Stál uprostred miestnosti zahĺbený v myšlienkach, v ktorých sa sám nevyznal. Shainina blízkosť ho zbavovala zdravého uvažovania. Prezradil jej už toľko vecí zo svojho života, ktoré dovtedy nikomu nepovedal. Alebo aspoň nie pri prvej príležitosti. Dokonca pri nej prejavil svoju slabosť, pobozkal ju. Čo si dočerta myslel?
Pristúpil k stojanu s kopijami a jednu z nich vytiahol. Bola to presne tá istá cvičná palica, ktorá mala oba konce zatupené a omotané výraznou červenou stuhou. Niekoľkokrát ňou švihol vo vzduchu, aby sa rozohrial, ale neplánoval začať s nijakou zostavou. To, že sa dvere na telocvični otvorili postrehol takmer v tom istom okamihu. Obzrel sa cez plece a jeden koniec palice zarazil do žinenky vedľa seba. Spýtavo nadvihol tmavé obočie, ale potom sa zase obrátil k stojanu s cvičnými palicami a skúšal dlhšiu, na konci omotanú modrými stuhami.
„Prišla si skoro. Vyučovanie sa začne až poobede, teraz tu nikto nie je.“ Hlas mal neutrálny. Napriek tomu, že to v ňom len tak vrelo si ešte dokázal udržať odstup a nevyliať si zlosť na prvej obeti, ktorá sa mu postaví do cesty. Dievča nepoznal. Vyzerala mladučko akoby len nedávna vyrástlo z detských šatočiek hoci podľa spôsobu jej obliekania na detské časy už dávno nepomyslela.
Poťažkal palice v ruke a kratšiu vrátil naspäť do stojana. Dlhšiu si švihom prehodil na ramená a prevesil cez ňu lakte, takže to jednak vyzeralo akoby sa naťahoval alebo len zaujímal ležérny postoj. Obrátil sa no dievča tam ešte vždy postávalo. „Ak si sa stratila, opýtaj sa niekoho na chodbe. Určite ti radi pomôžu.“

Kala


*V telocvični bol nakoniec len jeden chalan, ktorého nevedela nikam zaradiť, či tu učí, alebo je učený alebo niečo medzi tým. No nebola by to ona, keby sa trápila niečím takým ako je tykanie a vykanie viac ako pár sekúnd. Predsa len, myslenie využívala na iné, podstatnejšie veci. Ak sa niekomu nepáčilo ako začala rozhovor, vždy jej to mohli povedať, ale nemala pocit, že ten mladý chalan ju spucuje, ak začne s tykaním. No skôr než prehovorila, prešla do vnútra telocvične celým telom, nielen hlavou a zavrela za sebou dvere, predsa len, nemá doma závesy aby nezatvárala.* Nestratila som sa, vlastne na to aby som sem trafila mi na informáciách nakreslili aj mapku. *Zamávala mu papierikom s kresbičkou chodieb a poskakujúc si prišla ešte bližšie, zvedavá, čo to má za bakuľky. Bez okolkov či hanblivosti natiahla ruku k jednej a zvedavo ju zdvihla, obzerajúc si ju, veď hádam za to nebude zjedená.* Myslím, že saladin mal pocit, že mám nadbytok energie, čo ani nepopieram, keď mi odporúčal ísť sem. *No dobre, nevyjadrila sa úplne presne, ale v podstate jej sám povedal, že sa má popýtať na informáciách. To že narážal možno na voliteľný predmet bola jedna vec, no keďže nebol konkrétny, nevylučovalo to ani možnosť, ktorú si zvolila. Sakramensky sa nudila keď tam nikoho nepoznala a keďže väčšina študentov bola buď zalezená alebo v škole, nemala sa ku komu ani priplichtiť. Takto mohla byť tu, možno trošku pootravovať život tomuto chalanovi a niečo sa priučiť, ak ju nepošle kade ľahšie.* Trénuješ tu sám? *Spýta sa, stále držiac tu palicu v ruke, rozmýšľajúc, ako to asi vyzerá v praxi.* Bez súpera to musí byť asi aj nuda nie?

/inak neviem už ktorý bol leito, tak dúfam že to nie je nejaký zo starších osôb /

Ema

*Ako tam tak sedela a počúvala Kalu, iba sa striedavo usmievala, či hanbila. Nič prekvapivé u nich dvoch. Vlastne nie u Kaly, lebo aj keď sa rozprávali normálne, Kale sa darilo Emu privádzať do rozpakov tak veľmi, že sa neustále musela červenať. Aspoň, že to nebolo vidieť aká červeň sa jej nahrnula do líc, keď prišiel k nim saladin Ailes a prihovoril sa jej. Takmer jej zabehlo sústo, ktoré práve prežúvala, keď ho začula a ešte sa jej dotkol aj ramena.* Uhm.. puíduem..* Vymumlala zo seba s plnými ústami za ním a vytreštené oči uprela na Kalu. Ale tá ju veľmi rýchlo nechala tak. Samú s pochybnosťami, ktoré jej bránili v tom aby dojedla raňajky, ktoré jej nechal Taliah.* No a chytráci povedzte mi ako sa tam dostanem...* Zašomrala si berúc do rúk ešte sezamovú tyčinku v karameli a zaniesla tácku s nedojedenými raňajkami k pultu odkiaľ si brali jedlo. Počítala kroky a napínala oči, aby videla aspoň obrysy, ale jasné ranné slnečné lúče jej v tom dobre bránili, preto sa jej párkrát podarilo naraziť do stoličky, či zakopnúť o ruksak na zemi.* Prepáč, prepáč.* Hlesla snažiac sa nerozčapiť priamo na zemi. Taký trapas je posledné čo by teraz potrebovala. Keď konečne s poriadnou úľavou položila tácku na miesto, hlasno si vydýchla. Prvú skúšku zvládla bez úrazu. To považovala za plus. Na odchod z jedálne napokon použila slepeckú paličku. Spaľujúce pohľady na tele cítila a preto sa nevedela dočkať kedy nakoniec vypadne z toho preplneného sita osôb.*
Prepáčte, ale môžete mi pomôcť ako sa dostanem ku kancelárii saladina Ailesa?* Opýtala sa, keď po hodnej chvíli konečne došla k informáciám. Žena za pultom vyzerala dosť zmätene. Netušila ako mala zareagovať.*
Ehm.. Saladin Ailes má kanceláriu v pavilóne A, na prvom poschodí, číslo dverí 125.* Zasekla sa.* Mám vám zohnať niekoho, kto vás tam dovedie?* Žena pôsobila naozaj viac zmätene, než Ema.*
To nie je treba, len mi povedzte ktorým smerom mám ísť.* Žena Emu naviedla a ona sa napokon vybrala presne tým smerom kam mala ísť. Kráčala váhavo a pomaly, nebola si istá či predsa len nájde tie správne dvere. Napokon sa dostala aj do pavilónu A, našla aj oddelenie kancelárií na prvom poschodí, jediné čo teraz musela bolo skúšať čísla na dverách kancelárií. Stačilo len počítať a napokon sa ocitla pred dverami 125. Nervózne si pomädlila ruky a prstami preskúmala ich povrch. Boli hladké a chladné. Iné než on. Myšlienky jej zablúdili veľmi zlým smerom. Snažiac sa dostať tie hlúposti z hlavy, potriasla hlavou a napokon jemne zakopala. Nie náhlivo, ani nie hrubo. Ostýchavo akou bola ona sama. Mala vojsť? Stlačiť kľučku a ozvať sa? Netušila, no jediné načo sa zmohla bolo že si zahryzla do spodnej pery a v rukách stále stískala slepeckú paličku, ktorú doteraz ešte neskryla. To len pre prípad, že tam saladin Ailes nebude a ona pôjde hneď preč.*

Nisa Rees

*Ladným krokom kráčala cez chodby Akadémie. Pohyb bol skôr automatický, keďže velenie musela prenechať myšlienkam. Hlavou sa jej ich rinulo príliš veľa naraz. Túžila sedieť vo svojom ležadle potiahnutom kožou a nechať sa masírovať elektrickým motorčekom v kresle po zadnej časti tela. Predstavovala si to jemné nadhadzovania, až sa jej pokožka na krku zháčila nánosom husej kože. S hlbokým nádychom chcela prejsť k cieľu, lenže účinok nemal žiadnu odozvu. Keby tak aspoň teleport. Len čo sa jej čierny korzet nebezpečne napol na bielej riasenej blúzke. Priveľa vzduchu na také pľúca. Zlatý náhrdelník tvorený množstvom prúžkov nosila tak dlho, že už si z jeho rušivého mrmlotu nič nerobila. Zato štrngot dral uši okoloidúcim, azda študentom. Toľko logiky v nej ešte bolo. Ignorovala tiché pozdravy. Sem tam-tam hlučnejšie slová z úst naivných a namyslených chlapcov. Vtedy len zavrtela zadkom, pričom obtiahnuté nohavice za ňu urobili zvyšok práce. Konečne dokráčala k riaditeľovej kancelárii. Vďaka plánov vedela čo sa kde nachádza, aj keď do tejto budovy v živote nevstúpila. Neľutovala. Pokračujúc k dverám kancelárie, narazila na nemilú prekážku. Sekretárka. Zúžila oči. Ako som na toto mohla zabudnúť?
,,Dobrý deň, pomôžem vám?"
,,Potrebujem hovoriť s riaditeľom, je to súrne."
,,Prepáčte, má prácu. Môžno ak by ste chceli počkať."
,,Počkať? To nie."
,,Tak v tom prípade dovidenia."
,,Vy ma tam akože nepustíte?"
,,Je mi ľúto má prácu."
Nisa si sebavedome odfrkla. Vraj prácu. Dobre vedela čo v tej chvíli vystrájal. Potrebovala sa tam dostať aj ona. Nadýchla sa, poučená minulosťou brala vzduch do pľúc menšími dúškami. Spojila prsty a prepla ich, z čoho vzišlo hrozivé zapukanie. Odhrnula si rukávy o kúsok na dol. Pokrútením hlavou popukala kĺby aj tam. Vrhla sa na sekretárku. Dobre mienenými údermi ju spacifikovala raz-dva. Nakoniec odstúpila od jej tela v bezvedomí. Za pár minút sa preberie s bolesťou hlavy. S úškrnom prešla k dverám a potisnutím kľučky sa sama vpustila dnu. Spoločnosť jej robila len prázdna miestnosť. Buchla päsťou do stola. ,,Došľaka. Idem akosi neskoro." Keď už sa tam nemohla dostať, aspoň sa rozhodla počkať. Vložila svoje telo do kresla a nohy si nebojácne vyložila na dosku stola.*

// Tak ja sa pridám, ak môžem. //

Shaine

*Buch.Otvorila unavené oči. Bol to iba sen, alebo skutočne niečo sťažka dopadlo na tvrdú zem? Skôr, než pohľadá zdroj nepríjemného vzruchu, dovolila si pretrieť oči. Kľudne mohla ešte spať, nebiť zvuku. Sebecky si pre seba ukradne ešte pár sekúnd na poriadne ponaťahovanie. Únavu cítila stále. Aj by sa nanovo oddala spánku, keby že však necítila niečo prítomnosť. Porozhliadla sa navôkol. Nič nezvyčajné. Len zem, knihy, police a jedna červená kniha s doškriabaným obalom. Zarazila sa. Nepamätala si, žeby tu tá kniha bola predtým, ako sa uložila na pohodlný vankúš. Mohla zabudnúť, lenže v tejto polohe to bolo nadpriemerne divné. S námahou sa odlepila od vankúša. Nohou jej prešla nová vlna bolesti. Nemohla si odpustiť, aby sa nezašla pozrieť ja na tvár. Preskackala ku knihe opierajúc sa jednou rukou o police. Potrebovala by ďalšiu dávku liekov. Asi len z tohto bodu ľutovala svoj útek. Prepálila knižku pohľadom. Už ten názov sa jej nepáčil. Dejiny vývoja neboli v jej obľube, nech išlo o hocijaký vývoj. Teda okrem technológie. Ten podporovala všetkými dvadsiatimi. Skacká až na koniec regálu. Znovu sa porozhliadne. Zablúdi do ďalšieho radu políc. Ak by to bola Fair, určite by ju už dávno vyhodila. Nezdalo sa jej, žeby kniha len tak sama od seba spadla z police.*

Leito

*Zvedavo pozoroval ako dievča krúti palicou v ruke, obzerá si ju zo všetkých strán a popritom nezáväzne rapoce. Niekedy medzitým k nej pristúpil bližšie a palicu jej z ruky šikovne vzdal.* To je rewa.* ukázal na koniec omotaný modrou stuhou a pokrútil hlavou.* Pre začiatočníka je príliš dlhá. Keď neovládaš techniku najskôr sa niekde nabodneš. Vezmi si tú červenú.* kývol hlavou k stojanu s cvičnými palcami a sám si rewu zamenil za jednu z nich. Potom odstúpil pár krokov dozadu a rukou naznačil dievčaťu, aby k nemu vykročila bližšie.* Daira je ako každé bojové umenie. Tí, ktorí sa ho učia len preto, aby zo súpera vymlátili dušu kĺžu len po jej povrchu. Skutočné poznanie spočíva v disciplíne a sebapoznaní a na to súpera nepotrebuješ, pretože ho máš tu.* zodvihol ruku a poklopkal si ukazovákom po spánku. Rozhodol sa, že ju trochu vyskúša, preto ľahko švihol zápästím, koniec palice preťal vzduch a dopadom smeroval k ľavému plecu dievčaťa. Zisťoval aké má reflexy no keby sa včas neuhla alebo útok neodrazila dokázal včas zastaviť úder predtým než by jej ublížil.*

/ak chceš tak to potom môžem nejako zhrnúť aby to bolo ľahšie teda ak mi dovolíš trochu ovládať tvoju postavu, sľubujem, že to nezneužijem /

Gabriel Ailes




Našťastie v ten deň už nemal nijakú hodinu, takže sa myšlienkami mohol sústrediť hneď na niekoľko závažných problémov.
„Prečo to potrebujete?“
„No tak Iris, veď ma predsa poznáte.“ vyčaril na tvári zaliečavý úsmev a venoval Alcorovej sekretárke žmurknutie, po ktorom sa jej neprístupný výraz na tvári trochu roztopil. Stále však odolávala.
„Tento výraz na mňa neskúšajte, saladin Ailes.“
„Aký výraz?“ zatváril sa nechápavo a lakťami zaprel o pult, za ktorým Iris sedela. Na tvári mu stále pohrával jemný úsmev a ženine rozpaky sa očividne zvyšovali. V duchu sa snažila nájsť príčinu toho všetkého. Možno tá príjemná pozornosť, pocit, že ju konečne niekto vníma, aj keď ten mizerný chlap ju chcel len využiť a ona mu na to zakaždým skočila. Dopekla aj s tými jeho modrými očami!
„Už som vám predsa povedala, že na osobnú zložku ktoréhokoľvek študenta potrebujete súhlas riaditeľa Wailona a ten je teraz zaneprázdnený.“
Gabe si povzdychol a čelo nad tmavým obočím sa mu zachmúrilo. Mal veľmi blízko k tomu, aby Iris prezradil, že hocičo, čo Wailon v tej chvíli robí nie je až také dôležité ako život niektorého z ich študentov.
„Ale..., myslím, že som práve dostala chuť na kávu. Možno si po ňu zájdem a zostanem tam pár minút.“ Pokračovala Iris a zamyslene si pritom šúchala končekom pera bradu. Chmáry na Gabovej tvári sa razom vyjasnili. „Ste poklad, Iris, poklad.“ Natiahol sa ponad pult a v záchvate nadšenia a úľavy pobozkal sekretárku na líce. Tá vyskočila zo stoličky akoby ju popálila a prebehla okolo pultu.
„Nepreháňajte to. Aj sekretárka je len človek.“ Prehovorila formálnym hlasom, ktorým sa snažila zakryť pobavenie. Gabe sa už chystal sadnúť si na jej miesto za počítač, ale pred odchodom natiahla ruku a vyčkávavo nadvihla obočie.
„To nemyslíte vážne?“
„Myslím. A ku káve sa vynikajúco hodí koláč.“
Gabe s povzdychom odrátal väčšiu čiastku a peniaze vložil do Irisinej nastavenej ruky. Tá mu venovala rovnaký nevinný úsmev. „Za informácie sa platí a toto vás ešte nevyšlo draho.“ Otočila sa na päte a nechala Gaba na pár vzácnych minút osamote s registračným systémom.


Keď sa ozvalo prvé nesmelé zaklopanie takmer ho nepostrehol. Už dve hodiny sedel vo svojej pracovni a snažil sa v Meyiných zložkách objaviť niečo, čo by ho priviedlo na správnu stopu. V mysli si prehrával ako Maels podráždene vyskočil, keď mu v šatni spomenul, že odišla za svojou rodinou. Odpoveď sa teda musela skrývať v rodine.
S povzdychom spis zatvoril a hodil na stôl. Potom si spomenul na klopanie a v tom okamihu vystrelil zo stoličky. Ema!
Netušil ako dlho nereagoval, a preto, keď otvoril dvere dievčinu takmer zrazil z nôh. Rýchlo ju však zachytil, aby nespadla a pustil ju až vtedy ako znovu získali rovnováhu.* Prepáčte, ja... skoro som cez vás prešiel. Dúfam, že ste v poriadku.* usmial sa a pohľadom prebehol po jej tvári. Svoj profesionálny výstup pohnojil hneď na začiatku. Skvelé.* Poďte ďalej prosím.* obzrel sa za seba a skontrolovať či Eme nestojí v ceste nejaký kus nábytku. Všetko však bolo v poriadku.*



Yori


*Ak bol on blázon, tak Ashieta musela byť prinajmenšom schizofrenická.* Hej, čo to malo znamenať?* šúchal si rukou hlavu no na líci stále cítil horúcu stopu po jej perách. Chcel sa tváriť nahnevane, ale nedokázal to. Sám nevedel, prečo mali ostatní takú neodolateľnú chuť udierať ho práve do hlavy. Najskôr saladin Ailes a teraz Ashieta. Môže mu potom vôbec niekto vyčítať, že sa správa tak nenormálne? Z úvah ho vytrhlo dievča, vrazilo mu do stoličky a spôsobilo, že sa pooblieval vodou z pohára, ktorý si vtedy prikladal k ústam. Tak ale to by už aj stačilo.* Si slepá alebo čo?* vybuchol a niekoľko najbližšie sediacich ľudí sa k nemu otočilo. Nechápal ich naštvané a odmietavé výrazy, ktorými ho prebodávali. Pochopil to až vtedy, keď sa lepšie zahľadel na objekt svojho hnevu. Bola to tá prváčka. Presnejšie povedané tá slepá prváčka, ale očividne si z jeho výbuchu nerobila ťažkú hlavu, pretože pokračovala v ceste ďalej. Možno ho ani nepočula. Nevyzerala veľmi prítomne.* Dopekla, zase som ten zlý.* zanadával si popod nos a chrbtom ruky utieral mokrú bradu.* Čo si tom myslíš, Ash? Slepá sa chce naučiť lietať. To mi príde trochu pritiahnuté za vlasy...


/Nisa mohla by si mi prosím napísať do pošty na NIekoho, kto vlastne Nisa je, lebo teraz neviem ako mám z riaditeľa zareagovať, keď som písala, že on jediný na povrchu vie, čo sa skrýva pod akadémiou tak nech netapem /