Hory a les

(( Dúfať môžeš Len aby jedlo nedopadlo ako tá jej ruka ))

*Držala sa ho ako kliešť a oči sa jej zakaždým rozšírili keď sa s ňou nahol nad vodu. Rukami sa ho pevne držala okolo krku a takmer nedýchala hrôzou. Ona sa rada kúpala, milovala vodu a plávanie, ale nie oblečená v nejakom lesnom mini potôčiku, kde by si namočila akurát tak zadok a nič viac. Pri návrhu však rýchlo spozornela, bola to malá nádej na záchranu pred nezmyselným okúpaním sa v mútnej vode. Pritlačila sa viac k nemu, akoby voda ju mala priam zahubiť a šokovane sa zadívala na neho.* Mám ti navariť? Och, to bude problém!* Vážne po nej chcel takú hlúposť? No očividne áno, lebo stále jej hrozil, že ju zhodí do tej vody.* Dobre, dobre, urobím to. Ale povedz mi, čo máš rád? Čo ti chutí?* Začala sa mu zaliečať, vlastne to potrebovala vedieť, ale teraz si bola celkom istá jedným faktom. Že poprosí Torika, aby jej trochu pomohol, aby Orina náhodou ešte neotrávila, čo pri jej šikovnosti bolo dosť možné. Určite ho poprosí, či by ju naučil niečo o rastlinách, o tom aby ich poznala a nepodarilo sa jej zase vyviesť niečo podobné ako keď minule takmer prišla o ruku.* A kam pôjdeš? Ak sa smiem opýtať. Vieš, zaujíma ma koľko budem mať času na útek.* Rýpla si, no rýchlo si uhryzla do jazyka, lebo si uvedomila, že nebola práve v situácii kedy si mohla takto zabŕdať.* Neboj, to bol len žart.* Dodala veľmi rýchlo a pohľadom skontrolovala ako ďaleko od nej bola voda. Stále sa ho pre istotu držala ako kliešť.*

*Nečakala, žeby naozaj začal spievať ani hmkať, to čo sa mu snažila naznačiť bolo, že s takým hlasom by mu to išlo skvele, no vôbec sa jeho interpretácii toho čo ukazovala nebránila. Spokojne, uvoľnene a bez známky strachu na ňom spola spočívala a aj keď sa snažila vnímať jeho hmkanie, myseľ si pomaly išla svojim smerom, zostávali len pocity, ktoré jej nedávali možnosť báť sa ani uvažovať nad tým, ako dlho bude spať a nevedieť o tom, čo sa deje okolo nej, v lesoch, čo robí Elek s Charisom s tými stvoreniami a ani škrekot jej už nedochádzal do mysle. Jednoducho sa ponorila do ríše snov, v ktorej nič z toho neexistovalo.

Zobudila sa na šteklenie slnečných lúčov. Trochu sa pomrvila, stiahla na seba viac plášťa a najradšej by sa pod ním schovala, aby ešte spala. No slnečné lúče boli doliezavé a ona napokon zažmúrila do svetla a pár krát zažmurkala. Ešte rozospato zaregistrovala Elekov hlas a tak sa rozhliadla, spočinula na jeho vysmiatej tvári. Pery sa jej podvedome roztiahli tiež do širokého úsmevu, posadila sa celá strapatá a rozhliadla aj po okolí. Viditeľne sa cez noc nič nezmenilo, akurát Zeona nikde nevidela. Zatiaľ sa jej to však ani zvláštne nezdalo, mohol ísť niekam do lesa či sa kúpať do neďalekého jazera. Vyšuchtala sa zo zeme, oprášila plášť a poskladala ho. Prešla až k Elekovi, ukázala na neho prstom, spojila ruky a položila na ne hlavu na znak spánku a potom rukou naznačila prstami – trošku. Veď ani nevedela kedy prišli a teraz už boli hore. A to ani nevyzeral nevyspato.*

/aha Zeon sa nám vyfarbuje som si dala do druhej pauzu pol hodku bez učenia /

Orin



*Prúd otázok sa na neho valil a snažil sa odviesť jeho pozornosť nebezpečným smerom. Čo mu chutilo? Keby povedal, že chce ju asi by sa jej od hrôzy rozšírili oči. A pritom si ju predstavil nahú a obloženú chutnými sladkými plodmi ako z nej každý kúsok po kúsku odchutnáva a jazykom oblizuje stekajúcu šťavu z jej pokožky. Naozaj bol v pokušení navrhnúť jej práve to, ale vedel, že po celom dni, ktorý strávi mimo svorky bude dosť unavený a hladný na to, aby chcel poriadne jedlo.* Nechám sa prekvapiť. Hlavne nech to nie je nič otrávené, z toho by som nemal veľkú radosť a mohol by som si začať myslieť, že ma nemáš rada.* podpichol ju s drzým úsmevom a nakoniec predsa len upustil od svojho pôvodného diabolského plánu, ktorý zahŕňal veľa kriku a studenej vody.
Zišiel nižšie, položil Noby na nohy a pustil sa zbierať všetky porozhadzované veci, ktoré tam po nich zostali. Bolo načase vrátiť sa do tábora.* Keď Seram privedie svoju svorku bude nás priveľa. Musíme ísť zohnať nejaké zásoby a kým sa dostaneme k najbližšie obývaným častiam lesa bude to chvíľu trvať.* Rukou naznačil, aby na neho Noby počkala a potom sa rozbehol na lúku po šarkana. Vložil jej ho pod pazuchu a keď prechádzal okolo nej zľahka ju tľapol po zadku.* Kým si ráno spala zišiel som do tábora a vydal pár príkazov. Teraz si moja žena a každý vie, ako sa má k tebe správať. Kým tu nebudem tvoje slovo je rovnako dôležité ako to moje, ale ak by na to niekto náhodou zabudol...* odmlčal sa a vrhol na Noby rýchly významný pohľad.* ...povedz mi to a ja sa o to postarám.* chytil Noby za ruku a začal ju spolovice viesť spolovice ťahať nižšie do tábora. Čím boli bližšie tým väčší hluk sa ozýval a výraz v Orinovej tvári sa menil. Predtým bol uvoľnený a v istom zmysle až hravý, ale teraz sprísnel a stal sa vzdialenejším. V tábore ruch na chvíľu ustal len čo sa objavili na dohľad a všetci zodvihli hlavy, aby si ich obzreli. Orina vítali pokývnutím hlavy, niektorí, ako Torik, rýchlymi úsmevmi a iní Noby po jeho boku celkom odignorovali. Postupne sa zase vracali naspäť k svojej práci. Pílili stromy, zrezávali z nich kôru a potom z dreva vyrezávali dlhé stoly a lavice. Pred vysokou skalnatou stenou stál jeden z najstarších Arathi v svorke. Mal šedivé dlhé vlasy, ktoré sa mu v riedkych prameňoch skrúcali okolo kostnatých pliec a zdalo sa, že všetku svoju pozornosť venuje skúmaniu horniny pred sebou. Iba keď sa Orin s Noby priblížili bližšie obrátil sa k nim. Najskôr zvedavo pozrel na náramnicu, ktorú mala na sebe Noby a potom sa na ňu ostražito usmial.* To je Gar, je jedným z posledných, ktorí dokážu ovládať zem. Gar má za úlohu vyhĺbiť čo najviac jaskýň a ty mu pomôžeš.* konečne pustil Noby ruku a prestal ju za sebou ťahať. Roztiahol ruky a obsiahol nimi celý priestor naplnený horúčkovitou aktivitou.* Teraz si ich pani, budeš sa podielať na vytváraní nového domova. Rozhodneš, ktoré jaskyne budú ako hlboké, aký budú mať tvar a čím budú zariadené.

*Orin sa asi načisto zbláznil, to bol jej skromný pohľad na neho. Najskôr jej tvrdil, že má rovnaké slovo ako on v jeho neprítomnosti, akoby si myslel, že by niekedy mohlo niečo znamenať pre svorku chlapov, ktorí na ňu zazerali skôr ako na večeru, či votrelca, než na ženu ich vodcu. Ale to by ešte zvládla. Predstava, že sa bude musieť vysporiadať s niečím takýmto bola ešte v celku prijateľná. Aj zvládla prejsť okolo tých všetkých, nie veľa mužov sa usmialo tak ako Torik a Noby sa na neho pousmiala, no nijako viac nereagovala. Nemali dôvod ju uznávať, bola pri nich prikrátko a zrazu by ju mali počúvať? No možno mali, ale už celkom presne vedela, že to ani nebude ľahké, ale ani to od nich požadovať nebude. Na ich mieste by bola rovnako ostražitá, rovnako nedôverčivá a rovnako nepríjemná. A práve tým tváram u ktorých videla tichý nesúhlas a odmietanie venovala svoj pohľad. Netvárila sa prísne, netvárila sa ani povýšenecky, len jednoducho neuhla očami. Aj keď úprimne v takejto pozícii sa rozhodne necítila ani trochu dobre. Najradšej by Orina potiahla za ruku, povedala mu, že sa zbláznil a odišla. No nemohla si to dovoliť ani keď jej na plecia hodil takú príšernú šialenosť!
Vytreštila oči na neho a nemohla uveriť čo si to zase na ňu vymyslel! * Orin!* Chcela ho zastaviť, nemohol jej dať za úlohu zariadiť ich nový domov. No a čo, že bola žena? Na tom sa nič nemenilo.* Ty chceš po mne, aby som sa postarala o niečo takéto, keď aj doma môj byt bol NEZARIADENÝ?!* Posledné slovíčko zvýraznila. Vedela, že bolo zbytočné protestovať a on sa už rozhodol, ale tú malú potrebu povedať mu to musela poslúchnuť. So zúfalým pohľadom sa pozrela na staršieho muža.* Rada vás spoznávam, Gar, aj keď úprimne radšej by som bola keby to bolo pri inej situácii. Nie som totiž žena, ktorá si zakladá nejaký význam na estetike. Ak však mám robiť tak ako si prial môj muž, tak bude asi najlepšie ak potom začneme tým, že mi ozrejmíte ako vyzerali vaše jaskyne predtým.* Kútikom oka pozrela na Orina, aby zistila či nekonala zle, alebo proti jeho predstavám. Nevedela kedy odíde, len dúfala, že napokon by sa s ňou rozlúčil.* Máš na mňa ešte nejaké ďalšie požiadavky, ktoré mám vykonať kým sa vrátiš, Orin?* Len sa modlila, aby nešiel s ním aj Torik, v tom prípade by sa asi vážne bála o Orinov život keď by mu mala prichystať večeru.*

Orin




*Zvedavo pozoroval ako sa Noby zhovára s Garom a keď na neho ten poza jej plece vrhol najskôr skusmý spýtavý pohľad iba mierne prikývol hlavou a zdalo sa, že starý Arathi sa upokojil. Už ráno všetkým členom svorky vysvetlil, ako sa majú správať k jeho žene. To, že patrí k nim samozrejme zatiaľ nevedeli, ale Noby ešte len teraz objavovala svoje schopnosti, a tak chcel konečné rozhodnutie nechať na ňu. Už sa však nemusel báť, že by jej zo strany svorky hrozilo nejaké nebezpečenstvo. Možno chvíľu potrvá, kým ju príjmu všetci Arathi, ale on aj Torik stojaci po jeho boku už dali jasne najavo aký je ich vzťah k nej. Nakoniec sa zlomia a prispôsobia aj tí najtvrdohlavejší na čele s Faretom, ktorí postával obďaleč a širokými rozmachmi zatínal ostrú sekeru do kôry stromu.
Orin sa pobavene usmial.* Myslím, že nateraz máš tých úloh dosť. Nemusíš mať obavy, Torik tu zostane a pomôže ti, keby si si niečím nebola istá.* Odmlčal sa a pritiahol si Noby k sebe bližšie. Podvedome zaregistroval, že to u svorky vzbudilo opätovnú pozornosť. Sklonil sa preto nižšie a pobozkal Noby o niečo drsnejšie a dlhšie než bolo potrebné, len aby dal všetkým najavo svoj rozhodný postoj. Nikto sa tomu neodvážil vzpierať.
Odtiahol sa a položil Noby ruku na líce pričom palcom zľahka pohladil hebkú pokožku.* To miesto, kde si žila predtým nebol tvoj skutočný domov. Možno preto si sa nenamáhala s jeho zariaďovaním, ale sem patríš.* Zašepkal jej pri perách a potom odstúpil o pár krokov dozadu.* Zatiaľ dovidenia. Noby. Pokús sa to tu celé nezničiť.* vystrúhal úklon s prvokačným úsmevom, ale pohľad očí mal prekvapivo nežný. Iba keď sa obrátil čelom ku svorke znovu si nasadil na tvár neúprosnú masku vodcu.* Darkat, Mero! Ideme!* zavelil a bez toho, aby sa na Noby ešte raz pozrel zoskočil s ľahkosťou po vystúpených skalách k dvom Arathi prichystaným na cestu. Tí kývli hlavou a nasledovali ho k rieke, ktorá sa smerom na juh strácala v hustom poraste.
Gar hľadel na Noby stále ostražito, ale aj keď už Orin odišiel, vedel, že sa oplatí vyjsť jej vo všetkom v ústrety.* Možno by som vám mal najskôr celú skalu ukázať, aby ste sa rozhodli ako potom umiestnite jednotlivé miestnosti. Dokážem vytvarovať všetko, čo vám napadne, ak to nebude príliš prehnané.* mierne sa na ňu usmial a vodnaté oči sa mu vyjasnili. Torik už kráčal smerom k nim a keď bol už celkom blízko iba Noby stisol rameno akoby ju chcel povzbudiť. *

/Ja teraz cestujem za kamoškou do Zvolena a prídem v stredu, ale pokojne si môžeš všetko vymyslieť a ovládať aj Torika a Gara alebo nejakých ďalších Arathi, ak budeš potrebovať /

Elek, Charis


*Obaja, Elej aj Charis, ju chvíľu skúmavo pozorovali, ale odpovedal Elek, ktorému sa Olívia prihovorila tým neurčitým znakovaním.*
„Ak sa ma pýtaš ako som sa vyspal, tak potom ďakujem, vynikajúco.“ Uškrnul sa a odignoroval ako Charis znechutene pokrútil hlavou. „Budeme sa musieť presunúť.“ Prehovoril. Namiesto Eleka teda rozhodne nechodil okolo horúcej kaše. „Seramova a Orinova svorka sa spájajú, aby sme sa lepšie ubránili pred Lovcami.“ Ironický úškľabok na Charisovej tvári jasne naznačoval, čo si o tom všetkom myslí, ale prerušil ho Elek. Upokojujúca sa na Olíviu zahľadel a podal jej misku s raňajkami.
„Nejde o nič vážne. Vlastne je to len dobre, pretože nás bude viac.“
„Bude viac zábavy.“ Zažartoval Charis a jeho významne nadvihnuté obočie, keď sa pozrel na Olíviu hovorilo o tom, že pre ňu to rozhodne bude znamenať opak. Viac divokých krvilačných Arathi, pre ktorých bude ich ryšavka ako bonbónik na torte. „Budeš darček na uvítanie.“ Zachechtal sa a rýchlo uhol pred Elekovou dopadajúcou päsťou.
„Si s nami v bezpečí. To bola jedna zo Seramových podmienok, keď uzatváral dohodu s Orinom. Zeon s časťou svorky vyrazil už ráno a ja pôjdem teraz.“ Elek to hovoril tak akoby Olívii naznačoval, že chce, aby išla s ním no stále v tom otázka, pretože potom prehovoril Charis.
„Alebo môžeš ísť so mnou večer. Sľubujem, že sa spolu nebudeme nudiť. Ver mi, Elek má príliš mäkké srdce a príliš suchý humor, aby ťa dokázal potešiť.“ Drsne sa zasmial a sfúkol z konára, ktorým predtým hrabal do ohniska dohárajúci plamienok.
Elek s výdychom vstal akoby ho už nemohol viac počúvať a zamieril od ohniska prehodiac si cez plece svoj vak. Charis pred seba pohodlne natiahol nohy a zvedavo sa na Olíviu zahľadel. „Neboj sa, že zraníš jeho city ak si vyberieš mňa, Anjelik. Elek vie, že mám pravdu.“

(( Ok šéfe, vykonám, zariadim, len to bude probléééém ))

/ ale nebude, veď máš voľnú ruku /

(( Hej ja už mám všetko Len tie obytné jaskyne vôbec netuším ako spraviť ))

/ ale veď nemusia byť úžasne, stačí, aby sa tam dala vydržať noc nič svetoborné /

(( No niečo hádam vymyslím Mám dva dni nato ))

*Vôbec nechápala, ako sa mohol vyspať vynikajúco, keď tak málo spal. Naozaj nie. Keby nebolo svietilo slnko, ona by ešte spala a on sa tu vyškiera, akoby prespal celý deň. Už zdvíhala ruky na ďalšie naznačovanie, keď sa otočila smerom ku Charisovi, ktorý ju už stihol informovať o plánoch. Popravde si nebola istá, čo si o tom myslieť, pamätala si Orina i to, že nevyzeral dva razy priateľsky. A teraz sa malo ísť niekam s jeho svorkou. No nereagovala na to nijakým posunkom, iba letmo prikývla že rozumela, veď Seram bol ich vodca a určite vedel čo robil. Akurát ona mohla mať obavu, čo tam s nimi bude robiť. Tu sa zvyčajne pohybovala pri Elekovi, nemal dôvod báť sa, no tam, v tak hojnom počte Arathi si už taká istá nebola ako to dopadne. A Charis akoby čítal jej myšlienky a chcel ju len postrašiť, povedal ešte niečo také. Našťastie Elek sa zmienil o časti dohody, ktorá ju mala upokojiť. No aj tak cítila na duši zvláštny nepokoj. Po jeho slovách automaticky vstala, predpokladala že ide s ním. Predsa len, mala k nemu najbližšie, nemala pocit že ho otravovala, či mu naznačovala hlúposti, tak ako s tou loptou, ktorú nakoniec zhotovil. Otočila sa však i za Charisovym hlasom a zamyslela sa. Keby bola ostala, prišla by k veľkej skupine Arathi neskôr a mala by čas ukecať Charisa, aby ju naučil brániť sa. Vedela žeby mohla požiadať aj Eleka, no Charis mal pravdu v tom, že Elek mal moc dobré srdce a neudrel by ju ani nehodil o zem tak ako Charis. Určite by ju šetril a to nechcela. Pozrela na odchádzajúceho Eleka a spravila krok k Charisovi. Natiahla ruku k jeho ruke a otočila ju dlaňou hore, aby mu čosi napísala. Najprv ukázala na neho a písala. Jednotlivé slová dávali jednoduchý zmysel, že nemá byť namyslený a zlý na Eleka. A že ma potom na neho prosbu. A napokon ho s pobaveným úškrnom šikovne objala a rozbehla sa za Elekom.*

Noby, Torik a Gar

Na spríjemnenie čítania

*Takže Orinov odchod bol o chvíľu ako si aj myslela. Cítila sa ako podhodená vlkom, keď ju tam tak nechával. No nehodlala dať najavo, že z toho bola dostatočne nesvoja. Možno až moc. Bola ale vďačná zato, že Torik s ňou ostal, cítila sa aspoň trochu pokojnejšia, hlavne keď od neho cítila aspoň kúsok podpory. Keby náhodou niečo nezvládala, vedela, že tu bol pre ňu, aby jej pomohol. Vďačne sa pousmiala na Orina, stále trochu nervóznejšie než chcela dať najavo. Aj Noby si všimla, ako svorka spozornela, keď sa k nej Orin priblížil. Pocítila na lícach červeň a meravo mu opätovala bozk, ktorý si vyslúžila pred jeho teatrálnym odchodom. Našťastie, alebo možno nanešťastie?, jej venoval ešte tú hlúpu poznámku o tom, aby všetko nezničila. Na perách sa jej zjavil rovnako drzý úsmev.* Darebák!* Prehovorila tak, aby ju začul hlavne len on. Ten nežný pohľad aký jej venoval bol rozkošný a ešte viac sa nad ním usmiala. A potom tam už jednoducho nebol. Odišiel bez toho aby sa na ňu znova pozrel, ani to nečakala. Jeho prejav by mnohí Arathi brali ako prejav jeho slabosti, čo určite nechcel ani on, ale ani ona. S váhavým úsmevom sa zadívala na muža s ktorým mali celý tento deň spolupracovať.* Poďme teda nato!* Pocit Torikovej ruky na jej ramene bol príjemný a povzbudzujúci, dodal jej odvahy, no skôr, než sa predsa len vybrala za starším mužom, ešte sa rýchlo obrátila k Torikovi.
„Mám potom problém s ktorým budem vážne potrebovať pomoc, Torik, takže si šetri sily pre mňa neskôr.“ Torik sa začal smiať.
„Myslím, že už teraz sa začínam báť toho, čo to bude, moja pani.“ Noby takmer spadla na zadok pri tom provokačnom oslovení. Taký buchnát mu uštedrila čo jej sily skromnej ženy stačili.
„Neopováž sa ma ešte raz osloviť moja pani, lebo môj pokus s ktorým mi budeš pomáhať otestujem na tebe a s mojou šikovnosťou sa mi podarí ťa veľmi škaredo a bolestivo otráviť!“
„Dobre, pani moja.“ Noby len hravo zavrčala a Torik sa na ňu provokačne zazubil. Rýpal do nej, aby sa uvoľnila pred ťažkou úlohou, ktorá ju čakala. Orin na ňu uplietol naozaj veľký bič, ktorý netušila ako zvládne. Nechal ju v horde Arathi, pričom jasne videla, že mnohí jej ani trochu neverili. No slová, ktoré jej pošepkal skôr ako odišiel jej vliali do tela trochu nádeje. Mohol mať pravdu, keď tvrdil, že jej byt nebol jej domovom a preto ho nikdy naozaj nezariadila. A tu? Možno dostala druhú šancu nato, aby si niekde konečne zriadila domov. Gar sa chopil úlohy naozaj svedomite.
„Ako vidíte, pani.....“
„Nie, nie, nie, Gar. Nevolajte ma pani, len Noby, prosím vás,“ rýchlo mu skočila do reči Noby, aby zabránila ďalšiemu zbytočnému oslovovaniu, ktorému sa jednoznačne chcela vyhnúť. Gar vyzeral zarazený jej požiadavkou a chvíľu na ňu hľadel akoby bola spadla z jahody. Akoby zvažoval či jej nato mal niečo povedať, ale napokon len nepatrne prikývol a vrátila sa späť ku bralu.
„Tak teda, ako vidíte, Noby, je to veľká skalnatá hora z ktorej sa dobre budú vyrábať jaskyne, neviem však ako ďaleko vedie a ani ako hlboko. Navrhoval by som však, aby sme začali viacerí, je nás celkom päť, ktorí máme živel zeme. Začať môžeme teda na viacerých miestach naraz a potom by sme už postupovali ako by ste vy povedali.“ Zatiaľ čo Gar rozprával, pripojili sa k nemu ďalší štyria muži, všetci boli od neho mladší, jednému dokonca typovala možno sedemnásť rokov. Usmieval sa na ňu akoby sa už nevedel dočkať ďalších pokynov, ktoré by mohol od nej dostať. Noby mu úsmev opätovala, ale pozornosť venovala Garovi.
„Je možné, že by sme vo vnútri už natrafili na jaskyne?“ Gar sa zamyslel, ale napokon prikývol. „Dobre teda. To znie ako dobrá vyhliadka. Takže Začneme.“ Obrátila sa k Torikovi a požiadala ho, aby zohnal ešte niekoľkých mužov, ktorí ovládali vodu a so skupinkou ovládajúcich zem sa pobrali k miestu na ktorom sa všetci a hlavne Gar, zhodli, že bude najlepšie tam urobiť vchod. Gar pomaly začal vytvárať vchod, nie veľký, ale dostatočný nato, aby sa cezeň po jednom dostali. Ostatní sa na neho zatiaľ len pozerali.
„Gar, navrhujem, aby vchod išiel trochu dole. Ak s tým súhlasíte.“ Gar sa na ňu pozrel spýtavým pohľadom. Potom sa zatváril akoby mu svitlo a v očiach mu zaiskrilo.
„Máte pravdu, začneme odspodu, bude to tak najlepšie.“ Noby sa usmiala a pozrela sa na prichádzajúcu skupinku tiež piatich mužov, ovládajúcich vodu. Vonku okolo nich svet išiel tak ako mal. Muži pílili a zotínali stromy, ďalší ich opracúvali a vyrábali z nich nábytok. Stoly a lavice, mohutné a silné, stvorené pre väčšie skupinky ľudí sediacich pri nich a Noby na nich nateraz žiadne požiadavky nemala. Vytváranie tunela netrvalo až tak dlho. Noby a ostatní muži čakali pred vchodom, ktorý Gar vytváral. Netrvalo to až tak dlho, možno len niekoľko minút, keď vyšiel vzrušený Gar.
„Noby, poďte sa nato pozrieť! Hotová nádhera!“ Vzrušene rozprával a ťahal ju dnu. Za ňou išiel Torik a potom aj ostatní muži. Chodba bola dlhá, nečakala, že za taký krátky čas Gar dokázal vytvoriť až takú dlhú chodbu. Zvažovala sa dole, dosť strmo, miestami zem bola natoľko šmykľavá, že sa párkrát aj šmykla, ale zakaždým ju zachytil Torik, takže Gar si jej zakopnutie ani nevšímal. Stále ju len ťahal a vzrušene si šomral popod nos slová v štýle ako „toto ste ešte nevideli“. Naozaj netušila čo si o tom mala myslieť a čo mohlo byť natoľko vzrušujúce, že by ich starec hnal práve takým závratným tempom. No všetko pochopila v momente ako to uzrela. A nebola jediná komu ten pohľad vyrazil dych. Ocitli sa v obrovskej sále, ktorá bola vytvorená prirodzene a aj keby nie, tak jej tvar bol dotiahnutý k samotnej dokonalosti. Obrovská sála, zahalená do modrej šede, akoby ani konca kraja nemala. Noby vošla hlbšie do nej a s očami otvorenými dokorán sa obzerala. Akoby sa ocitli v inom svete. Jej pery sa roztiahli podobne ako aj Garove do zubatého úsmevu a keď sa obzrela na mužov, aj oni sa usmievali.
„Myslím, že týmto sme naozaj stratili veľa práce a získali dostatok času nazvyš.“ Usmiala sa na prítomných. Torik vyzeral rovnako unesený ako všetci ostatní. Bolo to dostatočne obrovské pre obe svorky. „Povedala by som, že hora bude dostatočne obrovská, aby sme mohli vytvoriť aj pár falošných chodieb, len pre istotu keby sa sem dostal niekto nepovolaný.“ Samozrejme, že mala na mysli Lovcov. Nechceli predsa dopustiť, aby ich našli, no ak by sa tak náhodou stalo, potrebovali vedľajšie plány. A neskôr samozrejme aj únikové cesty hocikedy pripravené k úniku.
„Zariadiť slepé uličky a chodby plné pascí vôbec nebude také ťažké. Naopak by som povedal, že to je dobrý nápad.“ Jej nápad podporil nielen Gar, ale aj Torik, ktorý súhlasne prikývol, ale nič nepovedal. Nechával jej priestor a nezasahoval kým si sama nezažiadala. Noby sa pozorne rozhliadala vôkol nich. Naozaj netušila ako to zariadiť, ako orientovať ich jaskyne, ako boli nato doteraz zvyknutí. Preto sa rozdelili. Hľadali ďalšie prirodzené jaskyne, ktoré tam mohli byť. Aj chodby, či iné pomôcky, ktoré mohli byť ich začiatkom. Torik išiel s Noby, Gar s najmladším chlapcom a ostatní sa tiež porozdeľovali po dvoch. Kráčali mlčky a len sa pozorne rozhliadali. V jednej časti našli Noby s Torikom nádherné jazero, ktorého voda bola vlažná a hlavne pitná.
„Toto je dobré, nebudeme mať aspoň veľa problémov s tým ako sem dostať vodu.“ Prehovoril Torik, keď rukou ju skúšal. Jej teplotu, sladkosť a aj dostupnosť. Skúmavým a hlavne profesionálnym okom krúžil po okolí, všímal si odkiaľ voda vyvierala a Noby zatiaľ hľadala vhodné miesta pre rôzne chodby. Celkom presne vedela jednu vec. Že Orinova a Seramova skupina budú musieť byť oddelene. Len pre istotu, že by sa nevedeli aj tak zhodnúť. Po spojení všetkých, ktorí sa mali podieľať na vytváraní jaskýň, si všetci vymenili svoje poznatky, ktoré zistili. Noby sa tak rozhodla.
„Tým smerom,“ ukázala na pravú stranu jaskyne, „sa budú vytvárať jaskyne pre našu skupinu. Vytvorí sa jedna samostatná jaskyňa pre Orina a mňa a jedna pre Torika. Arathi, ktorí sú čistokrvní, budú v jaskyniach po troch až piatich. Poloviční budú mať štyri veľké jaskyne, ktoré budú určené práve pre nich. Prírodne vytvorené jazero, ktoré je neďaleko, bude využívané na pitie, žiadne kúpanie. Nato sa vytvoria ďalšie priestory, ktoré už vytvoríme.“ Pohľadom spočinula na Torikovi, pýtajúc sa ho, či niečo nepokazila, alebo neurobila proti zásadám. Nevyzeral, že by s niečím nesúhlasil. Iba nepatrne prikývol a Noby sa opäť obrátila k mužom a pokračovala:
„Na ľavej strane sa vytvorí časť pre Seramovu svorku. Samostatnú jaskyňu vytvoríme pre Serama, Zeona a jedno dievča, ktoré predpokladám bude s nami. Jej jaskyňu urobíme tak, aby som k nej mala čo najlepší prístup, čiže bude umiestnená niekde medzi našou časťou a Seramovou. A rovnako ako aj čistokrvní, tak aj poloviční budú oddelení od seba. Neviem však koľko ich bude, ale keďže skupina Serama je menšia ako naša, vytvoríme tam tri veľké jaskyne a dve pre maximálne desiatich čistokrvných.“ Odmlčala sa znova a pozorne prechádzala pohľadom po mužoch. Toto bolo jedno veľké utrpenie. Vôbec netušila ako to mali predtým, ako boli zvyknutí a ako si predtým zorganizovali jaskyne, už vonkoncom netušila ako to tam predtým fungovalo! A teraz sa o to všetko mala postarať. Zúfalo si zahrabla rukami do vlasov a zhlboka sa nadýchla.
„Všetci s tým súhlasíte?“ Chcela počuť ich názory, hlavne Torikov a Garov, Gar bol najstarší z nich všetkých a predpokladala, že mal aj najväčšie skúsenosti a zase Torik bol ten na ktorého by sa bola obrátila hocikedy keď by potrebovala. Preto teraz čakala hlavne nato ako sa vyjadrí Gar. Ten skúmavo hľadel vôkol seba, skúmal okolie a jasne videla ako uvažoval nad tým všetkých čo hovorila.
„Myslím, že to pôjde. Zaberie nám to veľa času to je síce pravda, ale pôjde to. Keď sa spojíme a rozdelíme, pôjde to rýchlejšie. Tie väčšie jaskyne vytvoríme všetci naraz, takže to až tak vyčerpávajúce nebude, no bude dobré ak sa postaráte aj o prísun jedla“ Torik prikývol a pobral sa preč so slovami, že až to zariadi sa vráti späť. Muži sa zatiaľ rozdelili podľa toho ako im Gar prikázal. On najlepšie vedel čo potreboval a muži ovládajúci vodu sa pobrali za jazerom, ktoré im spomenula Noby. Samotná Noby sa zatiaľ vybrala na prieskum jaskýň, Pomaly a opatrne kráčala po klzkom povrchu a čakala na ďalšie možné osvietenia, ktoré mohli a aj mali prísť. Jaskyne boli obrovské a prispôsobené pre ich životy. Aj v démonskej podobe sa tam každý z nich mohol pohybovať, čo ich vlastne nemalo obmedzovať a pre Noby to pôsobilo ešte prítulnejšie než jej byt v ktorom predtým, kedysi dávno bývala. Prišlo jej to akoby tam nebola už roky. Dlhé, nekonečné roky.
Ich práca sa vliekla hodiny, všetci už boli unavení, ale neprestávali kým neboli celkom spokojní. Niekoľkí Arathi sa im postarali o jedlo a keď napokon skončili s prácou vonku, pomáhali im dole tak ako mohli a oboznamovali sa s tým čo bolo dole. Neboli tam všetci, len tí, ktorých to zaujímalo a mali záujem sa podieľať na vytváraní ich domova. Dalo to zabrať, no napokon tam mali aj pokračovanie jazera, mosty, vhodný stropný priechod, ktorý im vpúšťal do jaskýň dostatok vzduchu a svetla, nejednu únikovú cestu ((1 ; 2)) a napokon v tej veľkej sále si vytvorili aj neveľké vežičky, ktoré boli stvorené pre stráž a dohliadanie nato, aby sa dnu nedostal nikto nepovolaný. Bol to spoločný nápad Noby a Torika, ktorý im skrsol v hlave, keď sa rozprávali o únikových cestách a tak im napadlo zariadiť také vežičky, dobre ukryté vo výšinách a nedostupné pre ostatných okrem ich rasy. Tie zhotovili Faret a jeho skupina, ktorých tým poverila práve Noby. Moc dobre videla ten jeho vzdor a odpor voči nej, ale bola rozhodnutá, že to musí urobiť sama. Torik len zopodiaľ sledoval ako si počínala. Unavená a ušpinená nielen po oblečení, ale aj po tvári vystúpila na jasné denné svetlo, oči ju štípali, ale nebol to až taký veľký kontrast, lebo v jaskyniach už Gar vytvoril ten strešný otvor, ktorý sa postaral o dostatok svetla v sále.. Faret sa práve opieral o jeden z novo vytvorených stolov nachystaných na odnesenie do jaskýň a spolu so svojou skupinou sa bavili na niečom náramne zábavnom.
„Faret, potrebujem od teba a aj tvojej skupinky, aby šli dole do jaskýň a pozreli sa tam na stĺpy. Vytvoríte na nich veže pre stráženie.“ Zdalo sa najprv, že ju Faret krásne odignoruje, ale napokon sa pomaly k nej obrátil a s výsmešným pohľadom sa na ňu zadíval.
„Prečo by som mal?“ opýtal sa arogantne a Noby jasne počula ako Torik za ňou zavrčal. Chcela aby to nechal na ňu a tak mu len kývla a nechal to tak.
„Preto, lebo je to pre nás všetkých. Nie pre mňa. Po mne Lovci nepôjdu, no obávam sa, že to tvoj kožuchu budú chcieť natiahnuť si na stenu ako trofej. Ak ho máš samozrejme pekný a bez vší.“ Ak si on zvolil arogantnosť, prečo mu ju mala oplácať vľúdnosťou? Jednoducho ako on k nej, tak aj ona k nemu. Jasne videla ako sa zhlboka nadýchol a chcel jej dať aj krásny komentár, ale keď veľavýznamne zdvihla obočie, tak si len zahryzol do jazyka.
„Poďme,“ zavelil ostatným, „urobíme tak, ako Orinova suka káže.“ A bez ďalších rečí sa pobrali do jaskyne. Nikto z nich sa nesmial, ani Faret, no keď sa Noby obrátila smerom k Torikovi, všimla si v jeho tvári nesúhlas.
„Prečo si mu odvolila takto sa správať k tebe?“
„Som na vyššej úrovni než on, Torik. Nemám záujem sa s ním hádať, ani znižovať k vyhrážkam.“ Vyzeral, že nesúhlasil s jej taktikou.
„Tak prečo si im nepovedala, že si jedna z nás?“
„A načo? Torik, ak ma majú rešpektovať, tak nech je to preto kým som a nie preto že som jednou z vás. Nechcem aby to vedeli, kým nepríde ten správny čas.“ Stále nesúhlasil. Videla to na ňom, ale nechal to na ňu a napokon rešpektoval ako si sama zvolila. Nič iné mu aj tak neostávalo. A tak okrem tohto drobného nepríjemného okamihu, ich deň išiel pokojne až do poobedia, kedy už všetko potrebné bolo zariadené. Už len im ostalo zariadiť obytné jaskyne. V blízkosti veľkej sály, kde bolo jazero nechala dotvoriť a umiestniť stoly. Chcela, aby sa tam zmestili všetci, keď bude potrebné, takže veľké množstvo vytvorených stolov a lavíc skončilo práve na onom mieste.
Poobede prišiel čas, nato aby Torika odtiahla trochu bokom a povedala mu o svojom veľkom probléme. Bola síce na smrť unavená, po tých jaskyniach nabehla aj desiatky kilometrov, ale ešte stále deň nebol u konca a ostávala jej ešte jedna ťažká povinnosť.
„Myslím, že je čas na môj problém. Orin chcel, aby ho čakala večera až príde. Musíš mi pomôcť neotráviť ho!“ Nato sa Torik len začal smiať. Vedel, že niečo po ňom chcela, ale tak takúto banalitu vonkoncom nečakal. Videla, že už sa tešil na ich pokus o varenie. Noby to doposiaľ nerobila. Zväčša žila zo sáčkových instantných jedál, ktoré si pripravila pomocou horúcej vody a schopnej ruky zamiešať si ten bordel tak aby sa to dalo jesť. Keď chcela jesť niečo normálne, šla do reštaurácie a tam sa o ňu postarali. Ale to bolo všetko. Nepoznala bylinky, ani princípy prípravy jedál, akurát čo stihla odkukať od známych. To bolo všetko. Vediac, že už ich nebolo treba, sa pobrali do lesov. Torik jej rozprával o rastlinách o tom ako ich mala spoznávať, dával jej privoňať k jedovatým, menej jedovatým a porovnávali ich s tými zdravými a chutnými rastlinami. Noby sa učila rada a dávala pozor, takže neskôr už vedela ktoré rastliny pre prípravu pokrmu chce a ako si predstavuje ich chuť. Torik sa postaral o chytenie dvoch krásnych a poriadne tučných tuniakov, ktorých potom spolu pripravili na ohni. Zatiaľ čo pripravovali jedlo a chystali bylinky, rozprávali sa o dni, ktorý prežili. Ich rozhovor nebol vlastne o ničom konkrétnom a ničom vážnom, len konverzovali aby nestála reč. Noby už bola unavená a ledva sedela, chvíľami sa dokonca oprela o strom a mala pocit, že jej viečka niekoľkokrát zaklipkali, ale keďže Torik na to nijako zvlášť nereagoval, tak to nechala tak.
„Od dnes si už budete môcť jedlo pripravovať aj vo vašej jaskyni. Budete tam mať všetko čo potrebuješ. Vodu na pitie, miesto na spanie, samostatnú únikovú cestu, ale aj stôl a lavicu.“ Noby prekvapene na neho pozrela. Nič také si nevyžiadala. Torik len kývol ramenami s úsmevom na perách. „O nejaké detaily som sa postaral aj ja.“
„Ďakujem, Torik.“
„Niet začo ďakovať. Máte tam aj menšie prekvapenie odo mňa. Nájdeš ho potom na posteli.“ Noby vonkoncom netušila čo za prekvapenie mal na mysli, ale napadla jej jedna drobnosť.
„Torik? A vedel by si mi pomôcť s ešte jedným menším prekvapením pre Orina? Keď už je preč a nechal to všetko na mňa, tak by sme mu mohli prichystať o jedno prekvapenie navyše.“ Torikovi len tak zasvietili očká šibalstvom.

Keď odchádzali, Torik vzal jedlo a požiadal Noby, či by mohla zahasiť oheň. Najskôr vzala do rúk hlinu a suchú zeminu s úmyslom udusiť oheň, ale potom si niečo uvedomila a nechala hlinu padnúť cez jej prsty na zem. Sústredila sa, oči mala privreté a ruky voľne spustené vedľa tela. Plne sa sústredila nato čo bolo dôležité a keď sa pozrela na oheň, jasne si všimla ako jeho plamene zabojovali. Zaplápolal a napokon ho uhasila. Šokovane sa na mŕtve ohnisko dívala až kým si neuvedomila, že bol najvyšší čas dobehnúť Torika.
Jedlo bolo hotové, aj prekvapenie bolo pripravené a keď Noby prišla do ich jaskyne, bola prekvapená tou nádherou. Na zemi bola vyvýšená a zarovnaná zemina, na jej povrchu bola obrastená machom a prikrytá kožušinami.- prekvapenie od Torika Ich posteľ. Bola úchvatná, magická, taká prírodná, že jednoducho si naozaj nevedela predstaviť krajšiu posteľ akú im mohli urobiť. A tá jeho pozornosť v podobe kožušín bola tiež rozkošná. S chuťou zaborila prsty do kožušiny a cítila ako jej hustá srsť prenikala pomedzi prsty. V malej jaskynke pred tou obývacou bol stôl a dve lavice akurát tak pre nich dvoch, čakali ich tam sviece a pochodne a zo steny vytekal prameň pitnej vody. Už bol takmer večer, keď sa Noby okúpaná a najedená ale neskutočne unavená uložila na posteľ s kožušinami. Na stole nechala pre Orina jedlo, ktoré rozvoniavalo celou jaskyňou a kým mal Orin prísť, sa rozhodla zdriemnuť si. Torik ju bol ešte poslednýkrát skontrolovať, či niečo nepotrebuje a či je všetko v poriadku, našiel ju však driemať a tak sa pobral preč. V jaskyniach však nevládol pokoj, ale lomoz a hurhaj tešiacich sa Arathi z ich nového domova, ktorý si vytvorili. A Noby spokojná driemala.*

(( Och To som tomu dala No a keby boli nejaké výhrady, pozmeníme, upravíme, nem problém ))

Tristan



/pozor pozor! aj keď je to dlhé, odporúčam to prečítať, lebo som sa tu snažila spísať zrozumiteľné vysvetlenie nech v tom nie je chaos a zároveň to nadväzuje na ďalší dej na Altre /


*Zatiahol Samakovo telo hlbšie do lesa a našiel miesto, kde bola pôda poddajnejšia. Okolo neho sa týčili len mohutné kmene stromov a pomedzi lístie v rozložitých korunách presvitali nadol zdrapy nočnej oblohy. Nebolo počuť nič okrem šuchotu, keď hrotom lopaty rozhŕňal uschnuté listy a odhaľoval stuhnutú hnedastú zem. Bohovia sa na neho pozerali a týmto mlčaním prírody mu chceli dať jasne najavo, že nekoná podľa svojej prísahy.
Ale pred pár rokmi zložil aj iný, tak isto dôležitý sľub, ktorý bol nimi posvätený, a tak ho strach už neovládal. Konal čisto mechanicky, keď nohou dupol na lopatu a pôda so zaškrípaním povolila.
Podľa výrazu v Aktinej tvári poznal ako ju mätie jeho nezhovorčivosť no bol almak, muž zasvätený Vznešeným bohom, preto mal aj svoje tajomstvá.
Mysľou sa mu preháňali útržky spomienok na všetky dni, ktoré ho doviedli do prítomnosti. Všetky dôvody, pre ktoré sa dostal až sem, tak ďaleko od Altry a svojej viery.


Ruky mal pokojne založené na hrudi. Chrbtom sa opieral o slnkom vyhriaty kamenný múr a pozoroval ako sa malý Asmat sústredene mračí na listinu ozdobenú korijským písmom. Štica havraních vlasov pritom chlapcovi padala do čela a zakrývala výrazné črty tváre – tmavé, skoro čierne oči pod súmerným obočím, vystupujúce lícne kosti a pevne krojené ústa, o ktorých Tristan vedel, že časom sprísnejú a zatvrdnú rovnako, ako sa to stalo všetkým z rodu Meyren.
Ako poverený almak a ochranca učil Asmata Nové dejiny Altry.
„Povedz, čo už vieš o svojom domove?“ Prerušil Tristan chlapcovo sústredenie a pritiahol tým na seba jeho pozornosť. Potešil sa, pretože z čiernych očí sršala inteligencia a prenikavosť, ktorá mu dokázala pridať na rokoch.
„Všetko, čo sa dalo, almakTristan,“ chlapec sklonil hlavu a hoci jeho slová boli sebavedomé zaznievala v nich aj pokora učňa.
„Rozprávaj,“ povzbudil ho Tristan a začal sa nenáhlivo prechádzať po kruhovej miestnosti s klenbami namiesto okien. Ruky si založil za chrbát a občas pozrel dolu, kde sa o útesy rozbíjali spenené vrcholce vĺn. More bolo na tej strane pobrežia vždy búrlivejšie.
„Vek Altry sa delí na Staré a Nové dejiny. Staré dejiny predstavujú temné obdobie úpadku. Náš ľud pomaly vymieral, rodilo sa stále menej detí a riziko, že náš svet sa stane korisťou Equilibria bolo reálnejšie než kedykoľvek predtým. Praotcovia nechceli, aby sa naša planéta stala súčasťou imperiálneho léna, ale to znamenalo, že sa počet obyvateľov musí zvýšiť, aby sme sa mohli ubrániť aj sami. Preto sa zdokonalil výskum genetických mutácií, ktorý mal za následok vytvorenie odolnejších jedincov a začiatok Nových dejín.“
„Čo to znamená?“
„Noví jedinci, teda my, sú odolnejší proti prirodzeným vírusom, sú plodnejší, ale čo je najdôležitejšie, po dosiahnutí dvadsiateho roku života sa proces ich starnutia spomalí. To vysvetľuje, almak, prečo máte už osemdesiat rokov, ale stále vyzeráte na dvadsaťpäť.“
Tristanovi po tých slovách trhlo kútikmi úst, ale potriasol hlavou akoby sa z nej snažil vyhnať nepohodlnú myšlienku.
„Lichotíš mi až príliš, Asmat, ale vyučovanie aj tak neskončím skôr. Ako do toho všetkého zapadajú Arathi?“
Asmat si útrpne vzdychol. Vedel, že jeho pokus odviesť Tristanovu pozornosť zlyhal.
„Arathi, celkom nová, umelo vytvorená rasa poloľudí. Pôvodne mali byť stvorení na náš obraz, ale okolnosti si vyžadovali, aby ich schopnosti boli rozsiahlejšie. Dlho sme ich považovali za zvieratá, niečo ako otrokov, ale po nejakom čase sa ukázalo, že sme sa mýlili.“
„Vysvetli to.“
„Arathi mali byť len prázdne figúrky, ktorými budú vládcovia Altry posúvať po šachovnici, ale ukázalo sa, že sú inteligentnejší ako sa pri prvých testoch predpokladalo. Začali si v podzemí na severe budovať svoje vlastné mesto a zakladať svorky na čele s jediným vodcom.“
Asmat siahol po knihe s ošúchaným červeným obalom a nalistoval v nej príslušnú stranu s obrázkom podzemného mesta.
„Sociálne vzťahy sú ešte komplikovanejšie než tie naše. Ich vodca, Orin, má rešpekt všetkých Arathi a žiadna svorka sa mu nepostaví, aby napadla jeho postavenie. Zdá sa, že si spomedzi seba volia toho najsilnejšieho - poločloveka, ktorý je schopný zabezpečiť prežitie rodu za každých okolností. Pretože sa od nás odtrhli a snažia sa o uznanie rovnoprávnosti veľa toho o nich nevieme. Chcel by som to raz zistiť. Spoznať podzemné mesto, vidieť Orina na vlastné oči a...“
Tristan zodvihol ruku, aby zastavil nadšený príval Asmatových slov.
„Dosť už. Vieš kto je tvojím otcom aj to kam patríš a aké budú tvoje povinnosti.“
Výraz na Asmatovej tvári sa po tých slovách zmenil, sprísnel. „Viem, almak Tristan. Som Asmat Meyren, syn vládcu celej Altry, Jarweho Meyrena, a následník trónu.“
„Tvoj otec nenávidí Arathi.“
Tristan sa vrátil ku stolu a zaprel sa oň rukami. Bolo nebezpečné, aby Jarweho jediný syn cítil sympatie k druhu, ktorý chcel jeho otec vyhubiť.
„Môj otec nenávidí Arathi, lebo sa bojí. Ja strach nemám.“




Tristan nohou strčil do Samakovho bezvládneho tela a to s tlmeným žuchnutím dopadlo do vykopanej jamy. Zodvihol ruku a utrel si ňou pot z čela. Už keď Asmata učil mal poznať akým smerom sa veci vyvinú. Jarwe bol presne tým typom vládcu, ktorého kroky sa dali v istom zmysle predvídať. Bol tvrdohlavý a neústupčivý a ako Asmat správne poznamenal, už vtedy mal z Arathi strach, pretože ohrozovali jeho suverénnu moc. A tak vydal príkaz, aby ich všetkých vyhubili ako psov, ktorí sa odtrhli z reťaze. Vrcholom všetkého bolo, keď Orin prišiel žiadať pre svoj ľud priznanie práv na rovnocennosť, ale Jarwe ho ponížil spôsobom, na ktorý sa nedá len tak zabudnúť. A potom sa začali jatky. Vládca Altry vydal príkaz na vyzabíjanie všetkých žien Arathi, aby sa viac nemohli rozmnožovať a potom zlikvidovali aj ich mužov. Vtedy bol Tristan ešte almak a stále učil Asmata, ktorý však mal už svoju vlastnú hlavu. Stal za z neho mladý muž a preto za svoje činy musel niesť aj následky.


„Otče, vypočuj ma, prosím!“
Asmat držal v ruke zbraň a mieril ňou na člena stráže, ktorý sa k nemu pomaly blížil od otcovho trónu.
„Pusť ju! Inak to budem považovať za zradu voči mne a Altre! Syn, ktorý sa vzpiera otcovej vôli nie je viac jeho synom!“ Jarweho tvár brunátnela hnevom a nepomohlo ani to, keď mu Tristan položil ruku na rameno, aby ho zastavil. Asmat stál pred otcom a v náručí sa mu chúlilo drobné vystrašené dievča. Podľa výzoru a počtu zranení, ktoré už utrpela bolo jasné, že patrí k Arathi. Ruky mala kŕčovito zovreté okolo Asmatovho krku a telom jej prechádzala horúčkovitá triaška. Musela tušiť, že čoskoro zomrie.
„Pane, je to ešte len dieťa a tie robia chyby. Treba mu odpustiť.“ Tristanovo dohováranie na chvíľu zdržalo Jarweho, ale nijako nezmiernilo odhodlanie na Asmatovej tvári.
„To nie je pravda. Otec, prosím ťa, zastav to nezmyselné vraždenie. Arathi nie sú zvieratá, aby sa s nimi zaobchádzalo ako so psami. Môžeme ich ešte potrebovať. Vybudujme si medzi sebou vzťahy založené na rovnocennosti a naša zem bude prekvitať. Nikto si netrúfne zaútočiť na mocnú Altru ak budú na našej strane Arathi, môj vládca.“
Tristan rozpoznal úpenlivosť v Asmatovom hlase, ale Jarwe bol príliš zaslepený vlastnou mocou a strachom, že o ňu príde, než aby uznal pravdivosť synových slov.
„Vidíš, pane, akú majú tie zvieratá moc? Dokázali poblázniť tvojho syna. Almak Tristan má pravdu, nevyčítaj mu, že sa chová ako blázon, pretože za to môže ona.“
Z tieňa za trónom vystúpila vysoká postava zahalené v červenohnedom plášti. Bol to Starší Nigarian, prehnité jablko kráľovstva, Jarweho najväčšia slabina. Nigarian vedel, že vládca počúva len jeho slová a ani Tristanov vplyv už nedokázal zabrániť katastrofe.
Rozzúrený Jarwe sám zoskočil z trónu, vytrhol strážcovi zbraň a vytrhol dievča z Asmatovho náručia. Výstrel bol taký ohlušujúci, že Tristanom prenikol ako ostrý nôž. Keď sa pozrel na Nigariana, starec sa spokojne usmieval.



Arathi na Altre vymierali. Starší na Jarweho príkaz vycvičili Lovcov, mužov, ktorí mali zničiť aj posledné zvyšky svoriek, ale nepočítali s tým, že niektorým sa z Altry podarí utiecť.
Asmat stratil dôveru svojho otca a ten ho za trest poslal na sever, kde mal strážiť prázdne podzemné mesto. Tristan bol vtedy s ním. Po tom všetkom, čo videl už viac nedokázal slúžiť Jarwemu a sledovať ako postupne padá do rúk Starších a predovšetkým NIgariana. Asmat bol mladý, život vo vyhnanstve a na mieste, ktoré bolo kedysi také slávne a mocné ho zmenili. Dospel.

„Ešte je nádej, Tristan.“ Prihovoril sa mu raz večer v tichosti kamenného príbytku, ktorý obýval s niekoľkými najvernejšími.
„Aká, môj pane? Starší presvedčili tvojho otca, aby na Gyro vyslal armádu Lovcov. Teraz keď sa Arathi znovu spojili do svoriek ich chce úplne vyhladiť.“
„Jarwe je slepý vládca, ktorý svoj zrak a všetku moc dal do rúk hada! Vie, že na východe sa niečo deje, ale je taký zaslepený ničením, že necíti nebezpečenstvo! Ty to vieš, Tristan, hrozí presne to, čo som predpovedal a my znovu potrebujeme Arathi, aby nám pomohli.“
„Po tom všetkom, Asmat?“ Tristan neveriaco pokrútil hlavou a chcel sa odvrátiť, ale Asmatove mladé ruky ho pevne zovreli a otočili k sebe.
„Stále nie je neskoro. Počul som, že jeden z lovcov drží poslednú ženu. Musíš ho nájsť a postarať sa o to, aby ti začala veriť. Pomôžeš jej nájsť cestu naspäť k svorke a potom počkáš na príchod Starších. Budeš svorku informovať o všetkom čo si na nich pripravia. Nemáme nijaké záruky, ale ty poznáš Orina aj Serama. Vieš, že sa obaja túžia vrátiť naspäť na Altru a ak teraz vyhrajú potom ich už nič nezastaví. Môžem im ponúknuť dohodu.“
Tristan si vzdychol. „Ale Jarwe je stále vládca, nebude s tebou vyjednávať.“
Vtedy sa Asmat po prvýkrát usmial a Tristan pochopil, že sa v tomto mužovi mýlil.
„Mýliš sa, almak. Teraz je ten najvhodnejší čas, aby sa veci pohli správnym smerom. Starší odídu s vojskom a Jarwe ostane sám, takže Nigarian na neho nebude mať vplyv. Vrátim sa naspäť do hlavného mesta a presvedčím otca, aby mi prenechal vládu. Ako nový panovník ponúknem Arathi mier a skúškou jeho odolnosti bude, keď spoločne vyriešime problém na Východe. Orin musí vyhrať inak Altra znovu padne na kolená.“


Na Samakovom hrobe bola navŕšená zemina a Tristanove spomienky dosiahli prítomnosť. Poznal teda svoju úlohu, ale vedel aj to, aký je Asmatov plán krehký. No nič nemohli robiť. Iba sa usilovať o to, aby Arathi v nasledujúcej bitke zvíťazili.
Tristan sa obrátil hrobu chrbtom a zamieril naspäť do tábora. Vedel, že Akte je v stane, ale nechcel ju rušiť, a tak si sadol k ohňu hľadiac do plameňov. Na druhý deň sa rozlúčia a všetko bude len v rukách Vznešených.*





Podzemné mesto Arathi na Altre



Asmatov dom vo vyhnanstve



Asmat Meyren

Elek, Charis

*Charis sa po tom objatí musel zasmiať. Jednoducho si nemohol pomôcť, ale stále musel myslieť na to, že v Olíviiných očiach predsa len videl kúsok nerozhodnosti a to dodalo jeho smiechu nádych pobavenia. Nie však veselého.
"Čo sa to tu deje? Prečo ešte nie si na ceste, Elek?"
Charis sa otočil a spozoroval ako sa k nim od lesa blíži Seram. Vak s vecami mal prehodený cez plece a v tvári zamyslený výraz akoby sa len s ťažkosťou sústredil na prítomnosť. Nech sa pri stretnutí s Orinom udialo čokoľvek bolo jasné, že to na ich vodcovi zanechalo nejakú vnútornú stopu. Zdalo sa akoby väčšinu zo svojho času trávil v tichom dialógu so svojím démonom, čo pretým nerobil.
"Už idem, Seram. Práve som odchádzal, keď si prišiel."
Samozrejme, klasický Elek. Úškrn na Charisovej tvári sa rozšíril. Dobráčisko nechcel nikdy vyvolávať žiadne problémy. Možno preto sa s ním Olívia cítila bezpečnejšie, pretože vedela, že tento Arathi sa na nič nezmôže aj keby mohol. Zachechtal sa a pokrútil hlavou no ani jeden z oboch mužov si ho nevšímal.
"A čo to dievča?" Seram sa ani raz nepozrel na Olíviu odvtedy ako prišiel. Vždy o nej hovoril ako o dievčati, aj keď stála v jeho bezprostrednej blízkosti. "Nepôjde s tebou." zahlásil rezulútne a Charis po prvýkrát za ten čas nadvihol prekvapene obočie. Aj on by si celkom rád vypočul dôvody.
Seram zastal pri ohnisku a hodil doň suchý list, ktorý predtým žmolil v prstoch. Zhorel v sekunde a jediné čo po ňom zostalo bol popol, ktorý sa pridal k tomu v pahrebe. "Netušíme, ako Orin všetko zariadil, ale nechcel by som, aby sa tam to dievča promenádovalo skôr, než budú všetci zalezení vo svojich dierach. Pôjde vo večernej skupine s Charisom. To je moje posledné slovo." zavrčal a poslednú vetu doslova vypľul, lebo si všimol ako sa Elek chystá namietať.
Charis sa spokojne natiahol a potľapkal miesto vedľa seba. "Len poď pekne. Nehryziem." Jeho oči však hovorili opak. Potom sa pozrel ponad Olíviino plece na Eleka, ktorého už Seram ťahal opačným smerom, takže sa s dievčaťom stihol ledva rozlúčiť.
"Tak sa zdá, že nakoniec som predsa len vyhral."

/ muhaha /

*Práve keď dobehla Eleka, nestihla mu ani nič naznačiť, použiť svoju jedinú možnosť na rozhovor, keď sa ozval mužský hlas. Už ho počula, no kým sa neotočila, nevedela si ho priradiť k nikomu, koho poznala. No otočila sa a pozrela na ich vodcu, ktorý hľadel na Eleka a tak trochu ho karhal, prečo bol ešte tam. Zahryzla si do pery, nevenovala moc pozornosti tomu, že ich vodca na ňu ani nepozrel a hovoril o nej v tretej osobe, akoby bola neviditeľná. Vedela že ona ako človek do ich skupiny nezapadala, veď i Charis rázne protestoval keď pred ním stála prvý raz. Už si zvykla jednoducho nato ako to bolo a beztak bola spokojná v spoločnosti týchto troch, aj keď Charis bol Charis. Pri ňom skôr tŕpla než bola pokojná. Pokoj ju prešiel i teraz, keď jej zatrhol odchod s Elekom. Pre Orina a aby sa tam nemotala. Akoby sa chystala behať k členom cudzej svorky. No nedovolila si nijako protestovať, videla že to nemalo zmysel a že by na ňu i tak nedbal. Zvesila preto len plecia a pozrela na Eleka, aby sa s ním rozlúčila. Potichu ho dlhšie objala a aj by mu naznačila rukami nech si dáva pozor, no neurobila to, aby ich nezdržovala, pretože by to určite Serama nahnevalo. Odstúpila teda a chvíľku na nich hľadela a potom sa otočila za zvukom Charisovho hlasu. Odrazu s ním mala ostať sama, bez Zeona i Eleka a ona cítila, že sa trochu bála. Tvárila sa však normálne, vykročila jednoducho k nemu a kľakla si, chytiac jeho ruku aby s ním hodila „reč“. Ukázala prstom na neho, napísala n a u c i t, potom ukázala na seba a znovu písala b r a n i t. A vstala. Na znak toho že pokojne i teraz. Mala pocit, že niečo také sa jej mohlo ešte zísť, hlavne teraz, keď mali ísť k cudzej svorke, ktorej ako sa zdalo neveril ani Seram.*

/ja som to tušila že to dopadne takto /

Orin



*Po celý ten čas kráčal so sklonenou hlavou. Náklad na pleciach mu miestami sťažoval prechod cez kamenistejší terén, ale na čele ich malej skupinky si nemohol dovoliť zaváhanie. Trvalo im polovicu dňa, kým sa dostali nižšie, do oblastí, kde by mohli žiť nejakí ľudia a aj to len preto, že sa premenili do démonej podoby, v ktorej boli rýchlejší.
No viac ako bremeno na pleciach ho ťažilo vedomie, že sa musel znížiť k tomu, čo najviac nenávidel a čím najviac pohŕdal - obchodovaniu s ľuďmi.
Cesta späť im aj s nákladom trvala dlhšie, pretože museli kráčať po dvoch nohách, nie po štyroch. Návrat im sťažilo aj počasie, pretože niekoľko hodín po západe slnka sa obloha zatiahla mračnami a po jedinom zahrmení sa spustil vytrvalý lejak. Pôda bola o chvíľu rozmočená a pri chôdzi sa im nohy zabárali do hustého bahna. Skaliská boli zase klzké a nebezpečné takže museli postupovať opatrne, keď liezli vyššie.
V čase keď už boli do nitky premočení a náklad na ramenách im zťažkol od nasiaknutej vody, Orin zodvihol hlavu a uvidel nad sebou plápolavé svetlo ohňa, ktoré ožarovalo sivastú skalu. Boli doma.
Ako prvého uvidel Torika, ktorý sedel pred vchodom do jaskýň a trpezlivo na nich čakal. Zavolal ďaľších Arathi, ktorí im pomohli zložiť ťažké debny a povnášať ich dovnútra.
"Dnes sme nemali veľké šťastie."
Niečo nepokojné a zlostné v Orinovom hlase pritiahlo Torikovu pozornosť, keď osameli a prinútilo ho položiť mu ruku na plece, aby ho zastavil.
"Tvoja žena sa dnes veľmi snažila, aby ťa potešila." prehovoril mierne a hľadel do očí, ktoré si ho skúmavo premeriavali akoby chceli zistiť, kam tými slovami mieril. Potom sa mu Orin bez slova vytrhol a vystúpil dnu.
Torikovo dohováranie ho rozladilo. Nebol predsa malý chlapec, ktorému treba dávať rozumy, ako sa má správať. V zamyslení zodvihol hlavu a prvé, čo mu udrelo do očí bol ten obrovský priestor. Zastal na okraji jaskynnej sály a ohromene prechádzal pohľadom okolo seba. Bolo to neuveriteľné. Nečakal, že by sa za skalnou stenou mohlo ukrývať niečo takéto. Črty tváre sa mu uvoľnili a aj keď z neho stále tieklo a mokré veci ho chladili na tele, vyzeral spokojný. Viac ako to. Toto miesto mu pripomínalo jeho skutočný domov na Altre.
Videl, že aj ostatní Arathi oslavujú tajomstvo, ktoré im vydala skala a Gar medzi nimi vládol. Hlasno sa smial a ukazoval okolo seba akoby chcel každého poučiť, čo bolo treba urobiť a čo sa ešte len chystá. Odrazu pocítil náhlu potrebu byť s Noby osamote, a tak sa obzrel cez plece na Torika, ktorý mu kývol hlavou k opačnej strane skalnej steny.


Nehlučne vstúpil do jaskyne, ktorú mal obývať s Noby a ktorá bola útulnejšia než všetky miesta, na akých žil predtým. Toto bol skutočný domov a v jeho posteli ležala jeho vlastná žena. Niečo na tej myšlienke akoby ho udrelo priamo do tváre, keď mu pohľad padol na spiacu Noby. Chúlila sa medzi kožušinami a vyzerala zraniteľnejšia než kedykoľvek predtým. Odrazu sa cítil ako omráčený a prvé, čo pocítil bola lákavá vôňa jedla. Noby urobila všetko, o čo ju žiadal. Dokonca toho urobila ešte viac.
Pomaly, krok za krokom, podišiel k posteli a sadol si na jej kraj. Natiahol ruku a končekmi prstov pohladil Noby po líci, ale dával si pritom pozor, aby ju nezobudil.*

*Nespala tuho, ale asi dlho, lebo mokré vlasy sa jej stihli úplne vysušiť. Kožušiny ju šteklili, ale i tak sa k nim túlila a prijímala teplo, ktoré si vytvárala a kožušiny zachytávali. Bolo príjemné byť v teplúčku, aj keď deň bol relatívne horúci, vo vnútri jaskýň bolo chladno a ona tam strávila naozaj väčšinu času, ak nepočítala čas kedy vyšla po Fareta a potom s Torikom urobiť Orinovi večeru. Spravila všetko čo chcel a len dúfala, že aspoň trochu k jeho spokojnosti. Ani ho nepočula kedy vošiel do izby, ale jemný dotyk na jej líci ju donútil otvoriť rozospaté oči a pohľad jej padol priamo do jeho očí.* Ahoj. Nespala som.* Zaklamala šeptom a pousmiala sa na neho. Spod kožušín vytiahla ruku a prstami mu spočinula na mokrej tvári a vlasoch, ktoré sa mu lepili k sluchám.* Ako sa cítiš?* Spýtala sa tichým hlasom a skúmavo sa mu zadívala do očí. Orin pôsobil unavene a v očiach mu videla niečo, čo vôbec nevedela identifikovať. Bála sa ho opýtať na jeho názor na ich jaskyne, v živote v tých jeho nebola. Videla Seramove jaskyne, ale tie boli iné a boli viacej zariadené, narozdiel od týchto ich, kde všetko bolo len z toho čo príroda dala. Možno práve sklamanie videla v jeho očiach, nevedela však presne. Nadvihla sa, pričom si telo podoprela jednou rukou a kožušiny, ktorými bola prikrytá jej skĺzli na pás.* Potom mám pre teba malé prekvapenie.* Jej sa to páčilo a Torik jej pomohol to dotiahnuť do dokonalosti, takže už len ostávalo napokon zistiť, či aj Orinovi sa to bude páčiť.*

Orin



Ahoj.* zašepkal ticho a po Nobyných slovách sa rýchlo pousmial. Musela byť unavená viac, než si sama chcela priznať, ale nechcel medzi nimi začínať boje práve teraz. Teraz, keď sa vrátil - domov. Ten zvláštny pocit, ktorému sa ešte stále bránil ho však začínal pomaly zmáhať. Nebol zvyknutý, že sa má kam vrátiť, že sa má ku komu vrátiť, preto bol v duchu taký zmätený, zatiaľ čo navonok výraz jeho tváre pôsobil nečitateľne.
Len čo sa Noby posadila prstami jej zašiel dozadu na šiju a pritiahol si jej tvár bližšie, aby ju mohol pobozkať. Na rozdiel od toho drsného bozku, keď odchádzal bol tento nenáhlivý a taký jemný až hraničil s nehou.* Som hladný.* odvetil na Nobynu otázku ako sa cíti a potom sa od nej trochu odtiahol.* Ale predtým mám aj ja pre teba malé prekvapenie. Za to všetko, čo si tu urobila.* siahol si pod mokrý plášť a vytiahol z neho prívesok. Jemná retiazka sa ligotala medzi jeho prstami a perleťová schránka odrážala plápolavé svetlo ohňa, ktoré akoby vychádzalo priamo z oválneho stredu. Bola to tá ulita, ktorú vylovil z dna jazera a potom ju držal proti slnku, aby perleť spriesvitnela.* Myslel som, že keď sa vrátim budem musieť drepieť v nejakej malej diere, ale...* doberal si Noby s tlmeným smiechom a potom jej odhrnul vlasy z krku, kde chcel retiazku pripnúť.*...toto miesto je krásne, Noby. Ďakujem.* sklonil sa a zľahka ju pobozkal na plece.*

*S ľahkým výdychom sa k nemu na chvíľu pritúlila, keď ju tak nežne pobozkal, až sa jej to nezdalo. Vtedy si uvedomila, že jemu sa tam vlastne páčilo, preto bol taký aký bol. Oči sa jej rozžiarili úľavou a pery roztiahli do spokojného úsmevu. Prekvapene sa pozerala na tú nádheru, ktorú jej o malý okamih zavesil Orin na krk a keď sa jeho prsty jemne dotkli jej pokožky na krku a napokon ju ešte aj pobozkal na plece, striasli ju zimomriavkami, ktoré jej v tom okamihu naskočili na pokožke. Ticho sa zasmiala a pritiahla sa k nemu. Sadla si mu do lona, privinula sa k nemu, objala ho a oprela sa lícom o jeho rameno. Nezáležalo jej v tom okamihu, že bol celý mokrý. Pritúlila by sa k nemu tak či tak.* Som rada, že sa ti to páči a nemôžeš povedať, že som to tu zničila.* Ticho sa zasmiala. Aj Noby sa tam cítila dobre. Aj keď tam nebola normálna posteľ, aj keď tam nebol luxus, ktorý si mohla v tom "normálnom" svete dovoliť. Jednoducho na tých jaskyniach bolo niečo, čo sa jej páčilo. Prstami si nahmatala prívesok na krku, ktorý jej dal a na perách sa jej usadil jemný zasnený úsmev.* Ty mi predsa nemáš začo ďakovať. Jaskyňa nám mnohé už dala a my sme tak veľa robiť nemuseli. Navyše všetko urobil Gar a ostatní. Ja som len trochu do toho kecala, tak ako do všetkého.* Rukou spočinula na jeho hrudi a jemne ho poškrabkala.* Ďakuj mi až keď sa naješ a zistíš, že sa mi nepodarilo otráviť ťa.

Charis




*Keď mu Olívia pustila ruku nechal ju uvoľnene padnúť späť na koleno a mierne zaklonil hlavu, aby jej pozrel do tváre. Dlho si ju skúmavo premeriaval, ale z jeho pohľadu sa nedalo vyčítať, čo si o jej žiadosti naozaj myslí.
Zaútočil rýchlo a nečakane. Chytil Olíviu za zápästie a podrazil jej nohy pričom ju počas pádu stihol strhnúť nabok a rukou podložiť hlavu, aby sa neudrela. Spočíval na nej celou váhou svojho tela, takže aj keby chcela asi by ho len veľmi ťažko kopla alebo sa spod neho dostala iným, jemu bolestivým spôsobom. Jednu ruku jej držal nad hlavou a druhú pri tele tak pevne, že medzi nimi bolo len málo priestoru. Vlasy mu padli do tváre a dotýkali sa jej líc, pri každom nádychu cítil ako sa mu o hrudník obtierajú jej prsia a ich ústa boli až nebezpečne blízko. Napriek tomu to nevyužil, ale začal sa ticho pobavene smiať. V tmavých očiach mu bol jasne poznať výsmech.* Mám ťa naučiť brániť, aby sa viac nemohlo stať niečo takéto?* sklonil hlavu a hravo sa obtrel špičkou nosa o Olíviin. Stále sa ticho smial.* Hmm, uvažujem či by to bolo pre mňa až také výhodné. Ale...nič nedávam zadarmo. Naučím ťa všetko čo viem, ale za to chcem od teba tri noci. Samozrejme, vo všetkej počestnosti.* uškrnul sa. Bol to férový obchod. Naučí Olíviu brániť sa a za to s ním ona strávi tri večeri za sebou.*

*Zvedavo čakala na nejakú reakciu, pretože u Charisa naozaj nevedela odhadnúť čo povie či spraví. Možno sa rozosmeje, že to by bolo plytvanie časom, alebo jednoducho bude súhlasiť. Alebo bude chcieť od nej niečo na oplátku, jedna jej časť vedela, že s Charisom to poľahky nepôjde. No nezačal sa smiať ani nič nepovedal, len ju rovnko schytil a podrazil jej nohy. Ani nevedela ako, už ležala na zemi a mohla len ďakovať za tú ruku, vďaka ktorej si neudrela hlavu. No nešla mu ďakovať, pretože to už na nej ležal, už druhý raz bola v jeho tesnej blízkosti, nie práve dobrovoľne. Ale áno, chcela sa to naučiť práve preto aby sa nič takéto neopakovalo, s ním ani s nikým iným. Potrebovala sa to naučiť čo najskôr, aby mala proti ich sile aspoň nejakú šancu. Cítila ako ju šteklili jeho vlasy na lícach a nespokojne zazerala do výsmechu, ktorý sršal z jeho tváre. Jej nespokojnosť sa ale zmenila na hnev, keď začula jeho požiadavku. Neverila mu ani slovo, vedela že ak sa s ním ocitne sama počas noci, tak na ňu niečo bude skúšať. Zatrmala jednou rukou, nemohla reagovať keď jej obe držal a tak skúsila pohýbať tou čo mala pri tele, aby si ju uvoľnila. A pritom naznačila zreteľne perami – nevyspím sa s tebou. Bol by hlúpy ak by si myslel že áno.*

/miláčku prídem kolem pol, o štvrť budú v radiu vyhlasovať ešte jedno slovo do súťaže tak nato počkám /

Orin




*Keď si mu Noby sadla do lona a privinula sa k nemu chvíľu trvalo kým ju trochu nemotorne objal. Nebol zvyknutý na toľkú dôverčivosť k svojej osobe, už dlho nie. Bolo to akoby sa k svojim starým návykom vracal krok za krokom po tom, ako ich najskôr všetky pozabúdal. Jeho objatie preto o chvíľu zmocnelo a stalo sa bezpečnejším* Smútila by si za mnou?* zasmial sa doberavo a potom Noby opatrne usadil na posteľ vedľa seba, aby mohol vstať. Potreboval sa prezliecť do suchých vecí, preto sa natiahol po svoj vak s oblečením a vytiahol z neho čistý plášť. Bol tenší, zemitej farby, ale do chladného prostredia tam vonku sa nehodil.
Rýchlo zo seba stiahol všetko oblečenie a nahý zostal stáť pred posteľou, až kým sa nezahalil do suchej látky, ktorú si pásom zaviazal na bokoch.* Pridáš sa ku mne?* opýtal sa so zvedavo nadvihnutým obočím a prešiel ku stolu, na ktorom boli poukladané misky s jedlom. Potešene sa usmial. Vynikajúco, mal rád šťavnaté mäso a s bylinkami bola tá vôňa takmer neodolateľná. Než sa však pustil do jedla naložil do druhej misky kus z vlastnej porcie a posunul ho na stôle oproti sebe. Dlhé nohy uvoľnene natiahol pred seba a vložil so do úst prvé sústo.* Hmmm

Charis




*Odrazu sa celkom nečakane rozosmial. Bol to veselý pobavený smiech, ktorý mu zachvieval celým telom a v hrdle sa mu doň vkradlo slabé vrčanie ako neodmysliteľná súčasť prejavu každého Arathiho.* Ale, ale... tuším si ma celkom nepochopila, ale aspoň už viem, čo ti blúdi tou červenovlasou hlavičkou. Milá Olívia, naozaj si myslíš, že si pre mňa až taká neodolateľná alebo ma pokladáš až za takého zúfalca, ktorý sa vrhne na všetko, čo pred ním padne na štyri?* Zdalo sa, že ho tá Olíívna odpoveď naozaj pobavila, pretože ho znovu pochytil búrlivý smiech. Musel sa trochu upokojiť, ale aj po chvíli mu ešte stále trhalo kútikmi úst.* Nie, nie, nie. To ja sa nevyspím s tebou, anjelik, a to je rozdiel. Nezaujíma ma telesná rozkoš, ktorú by si mi mohla dať, ak vôbec, ale tvoja milá mlčanlivá spoločnosť.* už pri tých slovách sa mu oči leskli pobavením a keď sa z Olívie odvalil a vstal natiahol k nej ruku.* Tak čo na to povieš? Neopakujem sa dvakrát.

*Lenivo sa zvalila na posteľ ako ju pustil a prezliekal sa. Celý čas ho obdivne sledovala a s labužníckym výrazom v tvári ho pozorovala. Bola jeho žena? Tak sa potom smela pozerať bez akéhokoľvek ostychu. A veruže sa ani trochu nehanbila zato. Naopak kĺzala po jeho tele s úsmevom na perách.* Hm, nie, vôbec by si mi nechýbal.* Rýpla si do neho keď sa zahalil do plášťa a na tvári jej svietil naoko vážny výraz. Pery sa usmievali drzým úsmevom a v očiach mala jasné plamienky neskrývaného šibalstva. Lenivo ako mačička sa naťahovala na posteli a dívala sa za ním ako si sadol k stolu. Nebola hladná, už jedla.* Chceš aby sme sa otrávili obaja, že?* Zasmiala sa a keď vyšla spod kožušín, bosými nohami sa dotkla studenej a hladkej podlahy jaskyne. Pomaly prešla k Orinovi a privinula sa k jeho chrbtu, aby ho na chvíľu objala. Pobozkala ho na krk a potom sa od neho odtiahla.* Ty si daj, ja hladná nie som.* Zatiaľ sa rozhodla trochu postarať o neho a prstami ho pomaly masírovala po pleciach, krku a chrbte. S pôžitkom sa mu dotýkala svalov a krúživými dotykmi sa ho dotýkala.* Možno by som mala tú smolu, že by som si vzala práve ten otrávený kúsok a predpokladám, že tak ako ty mne, ani ja by som ti vôbec nechýbala.* Uškrnula sa a jemne zatlačila na stuhnuté svalstvo. Bola neskutočne rada, že jemu sa tam páčilo, až mala z toho povznesenú náladu. Ich nový domov, nemohla tomu vôbec uveriť!*