Hory a les

Zarkyt




*Slová vyslovené s opovrhnutím ním nepohli a ďalej konal s rovnakou chladnou rozvahou aká bola pre neho typická. Len čo sa Akte prestala zmietať uvoľnili sa mu svaly, takže ju na okamih priľahol váhou vlastného tela, ale potom sa z nej odvalil nabok. Nemal dôvod dlhšie zotrvávať v tesnej blízkosti Arathi, ktorá sa v tom momente pokoja zdala až nebezpečne intímna, pretože mal čas obzrieť si zblízka jej tvár.
Postavil sa na nohy a potom zodvihol aj Akte prehodiac si jej ochabnuté telo cez plece. Cítil, že s pomocou adrenalínu, ktorý mu ešte stále koloval v žilách, by ju dokázal do tábora odniesť aj sám, ale trvalo by to príliš dlho. Preto zapískal na eramiho a tvor sa poslušne priblížil až k nemu. Urobil niečo, čo by Akte nikdy nespravila.


V tábore bol očakávaný. Znovu s maskou na tvári prechádzal uličkou, ktorú mu vytvorili Lovci vo svojich radoch, ale ich oči sa tentoraz neupierali na neho, ale na ženu, ktorá sedela pred ním. Hlavu mala zvesenú akoby bola v bezvedomí a pri každom eramiho kroku jej nadskakovala a občas sa zachytila aj na Zarkytovom ramene.
Dvojica Radcov vystúpila do popredia s náznakom otázok na už otvorených ústach, ale Zarkyt len zodvihol ruku v rukavici a to gesto úplne stačilo na to, aby sa mu Radcovia aj Lovci podvolili a sklonili hlavy.
Zastavil eramiho pred vchodom do svojho stanu, ktorý nebol o nič väčší než ostatné v tábore, a po zoskočení z jeho chrbta stiahol so sebou aj Aktino bezvládne telo.
„Pane...“
Jeden z Radcov predsa len nabral odvahu, aby sa mu prihovoril, ale on ho umlčal ráznym zavrčaním.
„Teraz nie.“
Vstúpil do vnútra stanu a zamieril rovno k posteli vystlanej kožušinami. Okrem nej v miestnosti nebolo už nič, čo by viac pútalo zrak. Žiadne truhlice s oblečením alebo iné veci, ktoré by naznačovali, že tam niekto žije. Akoby do stanu chodil iba prespávať a nič iné k šťastiu nepotreboval.
Zložil Akte na pelasť a sledoval ako jej hlava znovu padla do strany, pramienky strieborných vlasov mu zakryli výhľad na jej tvár, a tak ich po dlhšom zaváhaní nemotorne odhrnul. Pripadal si ako blázon, a tak s tým rýchlo prestal a namiesto toho sa snažil zotrvať v stave akejsi odosobnenosti od udalostí, ktorých je súčasťou. Iba to mu pomohlo udržať si chladnú hlavu, keď Akte začal vyzliekať. Postupne ju zbavoval každého kúska oblečenia, až kým pred ním nezostala ležať úplne nahá a až potom jeho odhodlanie zakolísalo.
V rukách stále zvieral kusy látky nasiaknuté teplom a vôňou jej tela. Držal sa ich kŕčovito, zatiaľ čo oči mu blúdili po jej tele od krivky krku až k najintímnejšiemu miestu, trojuholníčku chĺpkov, ktorý ho pokúšal zaboriť doň prsty.
Zaťal zuby až mu na krku vyrazili svaly a všetku svoju premáhanú potrebu nasmeroval proti šatám, ktoré zovrel v ruke ako hrdlo nepriateľa. Otočil sa Akte chrbtom a keď znovu vstúpil do stanu zbavil sa nielen šiat, ale aj pokušenia. Zvonku si dovnútra pritiahol provizornú stoličku na sedenie, v jednej ruke držal vak s vodou a v druhej pohár. Nemienil sa vzdialiť skôr než sa Akte znovu preberie. *

Dorsad




*Prúd slov, ktorý vyšiel z úst dievčaťa bol ako riava, ktorá sa nedala zastaviť. Mal pocit, že keby to chcel urobiť musel by ju udrieť alebo nejako inak šokovať. Malo by ho zaraziť, že seriózne zauvažoval aj nad prvou možnosťou? Nie. A cítiť preto výčitky svedomia? Rozhodne nie.
Keď si odpovedal na obe otázky veci sa zdali odrazu celkom jasné.* V mojej prítomnosti môžeš položiť len jednu otázku. Zvyšok tvojich poznámok budem ignorovať a môžeš mi veriť, že to robím len pre tvoje dobro.* Napriek tomu, že navonok pôsobil ako divoch vyjadroval sa kultivovane. Starostlivo oddeľoval slová s prestávkami, aby vyzneli dôraznejšie, aj keď mu v hlase nezaznievalo vrčanie ako ostatným Arathi a ani ho nezvyšoval. Dokonca sa pritom usmieval akoby dievčaťu preukazoval láskavosť, ktorú by si mala vážiť.* Príliš by som sa nespoliehal na nedotknuteľnosť, dievča. Možno sa v okolí nepohybuje iný nepriateľ, ale svorka je ich plná. Stačilo by len na chvíľku prestať dávať pozor a nechať sa ovládnuť pudmi.

*Keď začula to, že mu smela položiť len jednu otázku a ostatné on bude ignorovať, len pregúľala očami a napokon sa začala smiať.* To je riadne sprosté pravidlo a nepáči sa mi. *Skonštatovala prosto. Okrem toho, to že nebude reagovať na niečo neznamenalo, že to nebude počuť a nezaregistruje jej rapotanie, takže sa nemusela trápiť. Okrem toho bola dosť trpezlivá keď išlo o otázky, pokojne zvládla niečo sa spýtať aj viac krát. A mala pocit, že to by mu liezlo na nervy viac.* A nechápem, ako to robíš pre moje dobro. *Dodala ešte keď si uvedomila čo jej to povedal. Nad tým, že sa nemala spoliehať na nedotknuteľnosť sa zamyslela a aj zobrala na vedomie. Vedela že tam nebola práve v bezpečí, veď preto i Charisa požiadala pomoc so sebaobranou a tým, aby sa naučila brániť.* Naučím sa o seba postarať. Časom. *Vyhlásila teraz bez smiechu s rozhodným tónom. Vedela že presne takéto slová by rozosmiali či spustilli výsmech od niekoho z nich, no jej to nevadilo. Vedela že ak sa bude snažiť, naučí sa všetko potrebné pre život s nimi.*

Dorsad




O tom nepochybujem.* odvetil dievčaťu po chvíli a nezdalo sa, že by sa jej tým iba snažil vysmiať.* Pretože budeš musieť. A vo význame vety konať niečo v záujme tvojho dobra znamená robiť všetko preto, aby som potlačil nutkanie umlčať ťa. Môj spôsob by sa ti zrejme veľmi nepáčil.* v tmavomodrých očiach s čiernymi škvrnkami na dúhovkách nebola ani stopa po žarte. Po chvíli od nej odvrátil pohľad a uložil sa pohodlne na chrbát. Ruky si podložil pod hlavu a dlhé nohy natiahol rovno pred seba. S privretými očami pôsobil dojmom akoby sa plne oddával oddychu.* Čo všetko o nás zatiaľ vieš?* zaznela vzápätí jeho otázka.*

*Keby mala rátať všetky výhražky ktoré dostala odkedy je tu, už by sa asi bola zbláznila. Preto i túto berie na vedomie, no zbytočne si s ňou hlavu neláme, na rozdiel od otázky, ktorá príde na konci. Na dlhú chvíľu sa zamyslí, akoby si rekapituluje najprv v hlave veci, ktoré ju napadli.* Väčšina z vás nemá rada ľudí, no máte radi našu krv. Máte problém so ženami, lebo nemáte dosť čistokrvných. Ak máte dieťa s ľudskou ženou, nie je čistokrvné a tak nemá schopnosť, zatiaľ čo čistokrvný Arathi ovládajú nejaký živel, prípadne niečo špeciálne, ale myslím že hlavne ten živel. Čo musím povedať že je riadna paráda. *Teraz rozprávala zase veľa, ale tak pri tej otázke určite nečakal ani on dve vety.* Ste veľmi majetnícky a nijaký muž sa nedotkne ženy, ktorej sa už dotkol iný z vás. Neviem síce ako to vycítite, ale tak mi to bolo povedané. A neberiete si ľudské ženy samozrejme. *To jej povedal asi Níat, alebo Charis. Ale asi Níat. Už sa jej to všetko trochu zlievalo, lebo nespala a najradšej by si tiež ľahla ako on. No ostala na kameni.*Vaše druhé podoby sú stále s vami a kecajú vám do hlavy. To či niekto ovláda nejaký živel alebo niečo nemôžem rozoznať, kým mi to daný Arathi sám neukáže. Viem ako vyzerá váš vodca a viem ako vyzerá vodca svorky s ktorou som prišla ja. Ste moc rýchli a silní a neviete prehrávať a už vôbec sa vám nepáči ak vám čosi vyvedie žena. *Toto usúdila na základe vlastnej skúsenosti.* No a to je všetko čo ma napadlo. Možno je toho viac, ale nič ma už nenapadá. Vlastne...máte radi vodu. *Dodala ešte a pátrala v spomienkach po iných veciach. Určite by sa ešte čosi našlo.*

*Musel uznať, že ho prekvapila. Lenivo pootvoril jedno oko a potom sa na ňu zadíval poriadne. Premeral si však iba tvár dievčaťa akoby ho zvyšok jej tela nezaujímal a nebol pre neho nijako inak príťažlivý.* Čakal som skôr niečo ako: Máte veľké zuby, ste celí chlpatí a príšerne smrdíte, ale tvoj opis bol vcelku lichotivý.* s ústami sa mu stalo niečo, čo pôsobilo ako náznak úsmevu, ale stratilo sa to skôr, než ryba pred rybárovou sieťou.
Tá myšlienka ho znovu priviedla k ražňu a ohnisku. Ak si dokázala sama uloviť potravu a postarať sa o seba hovorilo to o nej viac, než vlastná výrečnosť.
V slabej chvíľke sa rozhodol pre stručnú úprimnosť.* A zabudla si na to, že naším najväčším nepriateľom sú práve ľudia, Lovci. A nebude trvať dlho, kým ich sama spoznáš.* odrazu mu črty tváre sprísneli.* Ak uvidím, že sa na poslednú chvíľu pridáš k nim sám si ťa nájdem a zabijem. Majetníckosť sa nevzťahuje len na družky, ale aj na členov svorky a náš vodca sa rozhodol, že k nám patríš. Pokús sa podľa toho aj správať.

Dorsad

Podľa mňa nesmrdíte. *Ústa sa jej do reakcie pustili skôr než si stihla uvedomiť že ich zase otvárala, ale nejako ju to netrápilo. Tie zvyšné dve veci nekomentovala, predsa len zuby veľké mali a boli aj chlpatí keď sa menili, ale jej sa ich druhá podoba celkom páčila. Keby im to bolo viac po vôli, ešte by ich aj škrabkala. To mu ale radšej nešla hovoriť, určite by sa už ani na tých pár sekúnd neusmial. Zato ona sa usmiala, aj keď pri jeho slovách sa trochu zamračila.* Prečo vás vlastne Lovci chcú zabiť? Preto že ste iní než my? *Iný dôvod jej nenapadol, tento jej prišiel sčasti logický aj keď sním nesúhlasila. Vo svete bolo predsa veľa iných ľudí i vecí a neznamenalo to že ich musia vyvražďovať.* Nemusíš sa mi stále vyhrážať. *Dodala po chvíľke zamyslenia sa a ponorenia do svojich myšlienok. * Keby som niečo také chcela spraviť, vyhrážky by to aj tak neovplyvnili a za ďalšie, len preto že ľudia sú vaši nepriatelia to neznamená, že všetci sú takí. Mimo toho, myslím že v niektorých veciach mi príde moja rasa hrozivejšia než tá vaša. *Nehľadiac na ich pudy a to že pre nich mohla byť pokušením pre to čím bola, oni boli svorka, starali sa o seba a držali spolu, čo sa u ľudí nevidelo až tak často. Pre peniaze sa pokojne zradili, zatiaľ čo tu nič také nepoznali. Držali spolu a ak už niekam patrili, nemala pocit žeby sa zradili a to sa jej páčilo.* Arathi mi niekoľko krát zachránili život, doviedli ma až sem a postarali sa o to, aby som sa necítila v jaskyniach nepríjemne a zle. Mám niektorých z vás za priateľov. *Spomenula si na prvý deň v jaskyniach, keď dobehol Elek s kvetinkou a nádobkou, akurát bez vody.* Nechcem vám tu byť na príťaž, vlastne keby viem ako tak by som vám rada nejako pomohla. *So starostlivosťou o svoj žalúdok to ešte musela natrénovať, chytanie rýb a tak, ale ona vedela že sa jej to raz podarí. Ocko jej vždy hovoril, že kým neverila svojim schopnostiam, nemohla čakať že niečo skutočne zvládne.* Ale popravde jediné v čom sa vo vašom svete zatiaľ vyznám sú bylinky. *Pokrčila ramenami, zase hovorila veľa ale teraz pomaly, pretože ako rozprávala, tak sa jej hlavou hnalo veľa myšlienok a nechcela sa popliesť.*

AKTE

*Keď sa začala prebúdzať, uvedomovala si, že sa nachádzala v posteli. Pod telom cítila kožušiny a sprvu len pomaly a hlavne matne si uvedomovala, že bola nahá. Prvá myšlienka, ktorá jej napadla bola že už zase! Zaklipkali jej viečka a keď nakoniec otvorila oči a pohľad jej padol na Zarkyta, pohľad jej okamžite potemnel.* Prečo som nahá?! *Zavrčala agresívne a okamžite sa natiahla po prvú kožušinu, ktorou sa jej podarilo zakryť aspoň lono. Pri Samakovi musela stráviť celý čas nahá, no ona mala rada svoje šaty, ktoré sa ktovie kam podeli. Len dúfala, že ich nevyhodil. Boli to šaty od jej matky. Jediná materiálna vec, okrem bičov, na ktorej jej naozaj záležalo.
Nepáčilo sa jej ani trochu to v akej situácii sa zase ocitla a nepekne sa i mračila na Zarkyta.* Neviem čo to máte za zvyk, či sa bojíte, že nahá nikam neutečiem, alebo čo, ale rada by som mala oblečenie. *Ak by sa rozhodol, nedať jej ho, strávi väčšinu času v kožuchu a to potom sa pozrie na to ako ju donúti aby sa nepremieňala. On tam nebol jediný tvrdohlavý. I ona bola. Pohľadom rýchlo preletela stan, hľadala tam možné zbrane, čokoľvek čo by sa dalo použiť na útok proti nemu, no nič okrem hlúpych kožušín tam nebolo a sotva by sa jej podarilo udusiť ho jednou z nich. Pri takomto štýle s akým každý s ňou zaobchádzal, začínala si byť istá, že o chvíľu bude mať čierniny s zničia jej striebristé vlasy. Ona šedivieť nemohla, no napríklad jeden čierny vlasy by jej všetko pokazil.. Pohľadom spočinula napokon na Zarkytovi a jeho oblečení. Možno práve niečo z toho čo mal by sa dalo použiť na jej obranu. Len to by sa k zbraniam musela nejako dostať. Tam videla menší problém.*

Dorsad



*Zostal mlčať dosť dlhý čas ešte aj potom ako to dievča vyslovilo posledné slovo. Prednášala toľko myšlienok nahlas, že keby nemal vrodenú schopnosť zachytávať viac poznámok súčasne asi by sa z nej v najbližších minútach zbláznil. Mala v sebe niečo, čo ho nútilo podľahnúť a dovoliť vrčaniu, aby preniklo aj do jeho hlasu, keď sa s ňou rozprával. Našťastie mal dosť sebaovládania a nie všetko, čo povedala, bolo vyloženou hlúposťou.
Brázda v strede čela sa mu narovnala akoby bol spokojný s tým, čo počul a teraz už len rozmýšľal prečo by sa s ňou mal ďalej baviť. Zrejme jej však bude musieť ozrejmiť tú vec s ich ľudskými nepriateľmi, aj keď cítil, že možno na to nie je práve najvhodnejšia osoba.* Ľudia nás chcú vyhubiť, pretože sme výtvor, ktorý sa im nepodarilo podrobiť vlastným pravidlám. Najskôr sme pre nich zabíjali, ochraňovali ich no len čo sme zatúžili po troche vlastnej slobody a právach zľakli sa, že ich chceme ovládnuť úplne.* Netušil koľko toho dievča vie, ale vykladať jej o rokoch, kedy Lovci systematicky zabíjali ich ženy a podlo sa zamerali na tých najslabších, mu pripadalo príliš osobné. Preto s posledným výdychom urobil za vetou hrubú deliacu čiaru klesajúcim hlasom, ktorý jasne naznačoval, že zvyšok si môže domyslieť. * A teraz ak ma ospravedlníš, musím sa ísť nakŕmiť. Ibaže by si sa mi chcela ponúknuť sama.* podľa nehybných čŕt tváre bolo ťažko usudzovať čo žartuje alebo to, čo povedal, myslel vážne. Vstal zo zeme, ale plášť nechal ležať tam, kde bol.*

*Vedela že veľa rozprávala a tiež to, že mu tým mohla liezť na nervy, no bola to ona a jeho pravidlo sa jej nepáčilo a k tomu, bol to v podstate rozkaz a nie niečo s čím by bola súhlasila. Okrem toho, dal sa do odpovede takže možno uznal, že niekedy bolo treba veľa rozprávať. Nie všetko sa dalo odbiť jednou či dvoma vetami. Ako ale začal rozprávať, odmlčala sa a počúvala. Nielen rada veľa hovorila ale i rada počúvala, či už odpovede na svoje zvedavé otázky alebo hocičo iné. Aj preto už čoto málo vedela, lebo sa stále niečo pýtala. Nikto z toho asi nebol moc natešený, až na Eleka ktorý nefrflal asi ako jediný, ale zase pri ňom ešte nemohla rozprávať a tak nemal možnosť okúsiť akú má výdrž a koľko slov zvládne vysloviť na jedno nadýchnutie.* Nevedela som že vás stvorili ľudia. *Poznamenala na jeho slová, no i ona ukecaná vycítila, že sa s ňou na túto tému nechcel práve rozprávať a tak to nechala tak.* Nie to nie, točí sa mi hlava keď prídem o veľa krvi. *Pokrútila so širokým úsmevom hlavou, a usadená na kameni pri vode namočila dnu nohy.* Tak dobrú chuť. *Dodala, no v tom sa jej vynorila v hlave ďalšia otázka, ako inak.* Čo vlastne jedávate? Keď ti ryby nevoňajú? *Možno to nemala chcieť ani vedieť ale na druhej strane, teraz sa k nim pridala, chcela tu žiť a tak chcela aj všetko vedieť, všetko čo sa dalo a bolo potrebné.*

Zarkyt




*Stolička zhlobená z nahrubo opracovaných dosiek dreva protestne zaprašťala, keď váhu svojho tela presunul dopredu. Lakťami sa zapieral o kolená a pôsobil pritom tak uvoľnene akoby to bola pozícia, v ktorej sa cítil najlepšie. Látka stanu prepúšťala len minimum vonkajšieho svetla, a tak mu prítmie polovicu tváre zahaľovalo do hlbšieho tieňa, v ktorom znaky na tvári neboli až také viditeľné.
Drevo znovu zaprašťalo a keď sa narovnal zdalo sa akoby sa celý priestor okolo neho opticky zmenšil a zakrivil podľa toho, ako sa ním pohyboval, preto vyzeral ešte väčší a hrozivejší. Hruď mal zahalenú do čiernej košele z nahrubo utkanej látky, ktorú zvykli nosiť vojaci a z rovnakého materiálu boli ušité aj nohavice, ktoré mu obopínali boky, ale zároveň nebránili v pohybe. Nič, čo na sebe mal, od odevu až po kožené remence na zápästiach a páse, nevyzeralo pohodlne.
Cieľavedome sa blížil k posteli, na ktorej sa Akte snažila zahaliť svoju nahotu do kožušín a nespúšťajúc z nej zrak zastal pri jej nohách.* Takže toto s tebou robil Samak?* odpovedal Arathi protiotázkou a na malú chvíľu jeho pohľad skĺzol nižšie. Kožušina rámovala Aktinu pokožku a vytvárala k jej bledému odtieňu výrazný kontrast.
Vo vzduchu okolo postele zavanula ťažká zemitá vôňa nesúca stopy po daždi a živici, aj keď počasie vonku sa za ten čas nezmenilo. Potom to ustalo. Zarkytove oči sa zúžili a pod znakmi na čele mu prešiel slabý tieň.* Vzal ti šaty a držal ťa na reťazi, aby si mu nemohla utiecť. Čo ti ešte robil?* k nohám postele odložil vak s vodou a začal si pomaly rozopínať gombíky na košeli. Padal jeden za druhým a čierna látka odhaľovala čoraz viac z jeho hrude. Krížom cez prsia sa mu ťahala najdlhšia a najhrubšia jazva spôsobená ostrým pazúrom a pod ňou, na bruchu, sa prelínala siať menších zranení spolu s čerstvými, ktoré utŕžil od Akte.
Svaly na ramenách sa mu napli a znovu uvoľnili, keď si košeľu stiahol z pliec a hodil ju k Arathi, aby sa ňou zakryla.
Jednou rukou sa zachytil o stĺpik postele a druhú spustil k boku akoby bol zvyknutý podvedome ňou siahať po dýke, ktoré mu v puzdre tentoraz chýbala.*

Dorasad



*Bol pripravený odísť, naozaj bol, ale potom ho otázka toho dievčaťa znovu zastavila. Keby bol ako väčšina Arathi, ktorí by s ním zdieľali rovnaký názor na jej uvravenosť, zrejme by len bez vysvetlenia odišli a netrápili sa, že tak učinia zadosť svojej neznesiteľnej povahe.
Aj on bol neznesiteľný a veľmi dobre si to uvedomoval, ale výchova mu zabránila odísť od nej bez odpovede. Tak ako dokázal kontrolovať svoj hlas, aby v ňom nezaznievalo prirodzené vrčanie, tak sa pomaly obzrel cez plece a venoval dievčaťu jeden zo svojich úškrnkov. Kútik úst na tej polovici tváre, ktorú mohla vidieť sa mu nadvihol a v očiach sa neveselo zalesklo.* Čo keby som ti to radšej ukázal?* navrhol a bol si spolovice istý, že zvedavosť ju okamžite prejde. Preto ani nečakal na jej odpoveď a zamieril k hranici lesa. Prekročil jeho prah a odsunul do strany konár, ktorý mu stál v ceste a chystal sa ho pustiť.*

AKTE

*Nepáčilo sa jej, že nevedela ani trochu odhadnúť čo sa mu premávalo v hlave, načo myslel a čo chcel urobiť. U Samaka to bolo celkom inakšie. Celkom presne vedela na čo myslel ten nechutný chlípnik a vždy vedela zareagovať. Teraz keď sa Zarkyt vyzliekal, celá strnula. Nevedela ani len približne odhadnúť čo chcel a prečo sa vyzliekal. Preto keď košeľa dopadla k nej, neveriacky chvíľu civela z košele na neho a späť. Prečo ju potom vyzliekal, keď jej teraz dával oblečenie? Nepáčila sa jej predstava, že by mala mať na sebe niečo čo voňalo tak výrazne ním. Niečo čo patrilo jemu, ale predstava byť tam nahá tiež nebola ani trochu lákavá, preto sa nakoniec natiahla k čiernej látke a keď vložila ruky do rukávov, pomaly si zapínala gombíky nehľadiac na neho. Ani jeho otázkam nerozumela. Nevedela, či to bol posmech, či sa jej pýtal preto, aby sa jej mohol vysmievať, alebo to bolo len zo zvedavosti. Ten jeho nič nehovoriaci tón ju privádzal do stavov kedy hlboko musela zvažovať ako čo myslel a ako sa ona mala k nemu správať.* Načo to chceš vedieť?! Aby si mi mohol dokázať, že môžeš viac než ten úbožiak, alebo aby si sa mi mohol posmievať? *Zavrčala nie však tak zlostne ako to vedela, len s neskrývanou dávkou nespokojnosti. Mohol by sa obliecť, napadlo jej, lebo keď pohľad nakoniec dvihla k nemu, očami spočívala na tom množstve jaziev a rán, ktoré mu i ona spôsobila. Nehanbila sa za svoj pohľad ani zato, že sa na neho dívala, bolo to celkom normálne ako na neho hľadela. Ani nie so záujmom, ani s opovrhnutím. Jednoducho sa len pozerala a keď jej oči našli jeho, jej pohľad znova nabral na tej svojej arogancii a neprístupnosti. A hlavne nenávisťou.*

*Jeho ponuka v to, že jej ukáže čo jedáva ju prekvapila, naozaj prekvapila, no zároveň v nej vyvolala ďalšiu zvedavosť. Videla že sa pobral ďalej, zjavne nečakal žeby išla za ním a myslel si že sa jej takto zbaví ako aj jej otázok, no ona skočila späť na trávu a pobehla za ním, zdvihnúc zo zeme aj jeho plášť, aby sa tam nepovaľoval. Rýchlo sa zohla aj po ražne a hodila ich pri veľký kameň aby ich našla keď tam nabudúce príde a skontrolovala či bol oheň naozaj uhasený, zvyk z domova. Potom ale už veselo utekala za ním a keď ho dobehla, veselo sa ohlásila.* Môžeš, som celkom zvedavá. Ale ak budeš chcieť zabiť nejakú srnku, vyplaším ti ju. *Vyhlásila rozhodne, určite nechcela vidieť ako zabije nejakú chúďatko malú srnku. Vlastne si nebola vôbec istá, či bola schopná sa dívať na to, ako zabije nejaké zviera v lese. Mala zvláštny pocit, že pri jeho večeraní dlho nevydrží, no aj tak chcela vidieť ako to vyzeralo a tak prekonala prvotné myšlienky, že sa nato nebude môcť dívať.* A zabudol si si plášť. *Dodala a podala mu ho, rozhliadajúc sa po lese, aj keď všade boli len stromy a rastlinky. Pri pohľade na zem videla rôzne bylinky a napadlo ju, že kým budú v lese spolu a nemusela sa ničoho báť, aspoň si nejaké poodtráháva a v jaskyniach dá usušiť.*

Zarkyt



*Ostražitosť a neviera sálali zo stiahnutých čŕt Aktinej tváre tak výrazne, že ich nemohol prehliadnuť dokonca ani on. Pýtala sa ho prečo a on si v duchu kládol rovnakú otázku, ktorá ho vyvádzala z miery, pretože na ňu nemal dosť uspokojivú odpoveď, a to v ňom vyvolávalo hnev.
Keď Akte uložil do postele jednoducho sa riadil pudmi, ktoré mu velili vziať si ju, ale potom sa Lovec v ňom stiahol odporom z toho, čo sa jej chystal urobiť. Vtedy si znovu uvedomil svoju rozpoltenosť medzi dvoma druhmi, pretože nepatril ani k jednému, aj keď tu mal celý tábor ľudí, ktorí ho poslúchali na slovo.
Ústa sa mu zovreli do prísnej linky, ktorá na jeho drsnej tvári pôsobila ako ďalšia jazva neschopná uzdravenia a nápravy.* Nechcem urobiť nič ako Samak.* prehovoril nakoniec a v priestore medzi nimi naplno vynikol jeho chrapľavý hlas. Akoby mal v hlasivkách niečo, čo bránilo tomu, aby znel normálne.
Sklonil sa a zodvihol vak s vodou. Potom, navzdory očividnej ostražitosti z Aktinej strany, k nej pristúpil celkom pokojne.* Nebudeš nahá a ani pripútaná vonku na reťazi. Budeš nosiť moje šaty a nikto z Lovcov sa ťa nedotkne, keď pôjdeš von. Ale možno bude nakoniec lepšie ak uprednostníš toto miesto. Nebojím sa toho, že by si ušla.* pristúpil tak blízko, že na stehnách pocítil rám postele a ten ho zastavil. Alebo to možno bolo teplo, ktoré sálalo z tela Arathi. Uvoľnil uzáver na vaku priblížil ho Akte k perám, aby sa napila. Nemienil ho však pustiť.* Nedostala by si sa ďaleko.

AKTE

*Možno to bola úľava, čo počula keď vyslovil slová, že jej nechcel urobiť nič. V konečnom dôsledku ani Samak, len ten to nestihol keď si zmyslel opak. Nič mu nato nepovedala, len kývla, s trochu väčším pokojom, ktorý teraz sa u nej mohol nájsť. Akoby jej spadol väčší balvan. Keby sa jej bol zmocnil Samak, bolo by to iné, nevzniklo by puto, no keby to bol urobil Zarkyt, tak to by videla ako veľmi veľký problém. A ona nechcela žiadne spojenie, tobôž nie s niekým ako on. Zaťala sánky so seba, až jej na lícach vyskočili svaly a pozorne sa dívala na neho pripravená v krajnej núdzi uskočiť, či reagovať. Načo jej malo byť, že sa môže ponevierať po okolí s Lovcami, keď vždy pri myšlienke na nich sa jej drala nenávisť z hrdla a ona sa ani teraz neubránila zavrčaniu.* Ako vtáčik v zlatej klietke. Ďakujem, neprosím. *Odvetila cez stisnuté zuby. Radšej bude tráviť čas v tom odpornom stane, pre dobro hlavne jej a nie jeho ľudí, ani preto, že by sa bála jeho poslednej vyhrážky, že by sa nedostala ďaleko. Natiahla ruky k vaku, no keď videla, že ho neráčil pustiť, zauvažovala ako veľa toho o nej vedel, keď jej nechcel vak s vodou dať. Nakoniec si však kľakla a naklonila sa perami k vaku, ibaže pohľadom spočívala na ňom.* V tom prípade sa neviem dočkať, kedy zistím ako ďaleko sa mi to podarí. *Musel byť hlupák ak si myslel, že svoje väzenie bude brať tak ľahko. Ona to raz dokáže. Jedného dňa nájde únikový východ a ubzikne mu popod prsty. Perami sa dotkla hrdla vaku a nechala ľadovú vodu, ktorá ju až rezala v hrdle, aby ju napojila a uhasila jej smäd. Uvažovala či vedel o tom ktorý živel mala, ale vzhľadom nato ako držal ten vak, odpoveď znela, že pravdepodobne áno.*

Dorsad

[img][/img]

*Prekliato!
To dievča bolo absolútne nemožné a jediným argumentom, ktorý svedčil v jej prospech bolo, že nepochádzala z ich rodu.
Obrátil sa k nej tvárou a pretože bola práve zaujatá pozorovaním zeme pod ich nohami prekvapivo impulzívne natiahol ruku a chytil jej bradu otočiac si ju k sebe. Podvedome urobil krok smerom k nej a váhu preniesol na pravú nohu, takže ramená nadobudli zošikmený sklon a čierne vlasy spletené na spánku do vrkôčikov mu spadli na hruď.* Ten plášť je pre teba.* precedil veľmi starostlivo pomedzi zovreté pery momentálne sklamaný tým, že ju nedokáže dosť vystrašiť.
Pustil dievčaťu bradu a jediným širokým rozmachom jej prehodil plášť cez plecia. Látka zavírila vo vzduchu, vzniesla sa okolo útleho ženského tela a jej lem sa naskladal okolo drobných nôh ako záveje čierneho snehu. Plášť bol jeho, preto ju celkom pohltil a keď jej navyše na červenkasté vlasy nasadil kapucňu pôsobila pod ňou krehko a neskutočne ako duch. pri tom pohľade by dokázal podľahnúť výčitkám svedomia, že sa k nej správa tak hrubo, ale hneď ich zase potlačil. Je to len žena, pripomenul si a vtedy prsty zakliesnil pod kapucňu do jej šije. Pritiahol si ju bližšie k sebe no musel sa skloniť ak chcel, aby ich oči boli aspoň približne na rovnakej úrovni.* A rýchlo zabudni na to, že odplašíš čo i len jediného mizerného vrabca, pretože inak to budeš ty, do koho sa zahryznem.* z tej blízkosti mu tesne pod pokožku na chrbte vyskočilo mravčenie, preto ženu znovu rýchlo pustil. Možno na ňu neplatili hrozby, ale túto hodlal splniť. Nejedol poriadne už niekoľko týždňov a hoci svoj hlad dokázal ako tak ovládať, teraz stačilo.
Obrátil sa žene chrbtom a zamieril hlbšie do lesa. najskôr sa pohyboval vzpriamene, ale čím dlhšie kráčali, tým viac pôsobil ako zviera na love. Vdychoval vzduch hlboko do pľúc, menil smer podľa toho ako zavanul vietor a s dýkou v ruke sa pohyboval prikrčene, keď bez námahy prekonával nerovný terén. Občas sa obzrel za seba, aby skontroloval dievča no zväčša sa aj tak zameriaval na stádo vysokej, krej pach zachytil od severu.*

*Dlho si bylinky neobzerala, pretože pocítila dotyk na brade a prekvapene presunula svoju pozornosť späť na neho.* Och, to je od teba milé, ďakujem. *Odvetila na slová o tom, že ten plášť je pre ňu a prekvapene ho sledovala, ako jej prehadzoval látku cez plecia a napokon aj cez hlavu. Na jednej strane ho však chápala, tie jej vlasy boli príliš netypické pre lesné prostredie, bolo by ťažké nevšimnúť si ich. Aj keď, pri jej rapotaní a neustálom poskakovaní by bolo divné nevšimnúť si ju, aj keby bola vo farbách lesa celá, vrátane vlasov. Ďalšie prekvapenie prežila, keď siahol rukou k jej šiji a pritiahol si ju, aby sa mu pozrela do očí. Niekoľko krát zažmurkala ale pohľadom napokon neuhla, len pokrčila čelom.* Mohol by si si uloviť nejaké vtáky. Kačky majú chutné mäsko a to by si nemusel zabiť srnku. Srnky sú pekné, také chuňaté a len ich pohladkať. A majú aj pekný kukuč, vieš také milé vyzerajú. *Spustila rozprávanie a pokračovala, aj keď ju pustil a pohol sa. Ona sa pohla samozrejme za ním.* Vtáky sa mi nikdy nejako nepáčili tie by som ti neplašila. *Rukami si pridvihla spodok plášťa, pretože jej bol trošku dlhý a nechcela ho šúchať po zemi a tak roztrhnúť. Beztak vyzerala ako taký lesný prízrak, no po tých slovách už stíchla a len ho nasledovala, aby ho nerušila a neplašila mu neúmyseľne nejaké zvieratá. Ju tiež hnevali tie ryby keď ich nemohla chytiť, aj keď on bol určite oveľa viac zručný. No i tak nechcela aby zabil srnky, mohol by si vybrať niečo iné. Terén bol nerovný, no nevadilo jej to, dávala si pozor na nohy, aj keď moc nestíhala sledovať bylinky, len občas sa rýchlo zohla a nejakú odtrhla, vložiac ju do hlbokého vrecka plášťa. Nechcela však byť pozadu a tak sa ho držala v blízkosti, snažiac sa nebyť ani hlučná. Chcela sa predsa naučiť žiť v takomto prostredí, takže musela natrénovať nehlučné chodenie a možno aj prekonať nesúhlas zo zabíjaním takýchto kožušinových zvierat. Aj keď, ona mala ryby rada, takže zatiaľ bola spokojná aj s tým.*

Zarkyt



*Od ženy Arathi ani nič iné ako vzdor nečakal. V mnohom boli podobné svojim mužom. Možno nevynikali fyzickou silou, ale bol svedkom už mnohých prípadov, keď zniesli viac.
Viac bolesti, viac beznádeje, strachu...akoby boli špeciálne vyšľachtené znášať bremeno svojho nešťastného rodu, a to z nich robilo mučenice. Nehodlal Akte poskytnúť rovnaké zadosťučinenie, pretože ani na malú chvíľu nezapochyboval o jej hrdosti na to, kým je.
Prstami zovrel mäkký kožený vak a naklonil ruku tak, že do Aktiných úst skanulo niekoľko veľkých priezračných kvapiek. Sledoval ako sa strácajú v jej útrobách, zvlhčujú vysušené pery a dodávajú lesk belostným zubom s párom ostrých rezákov.
Kŕčovitejšie zovrel vak s vodou a vzuchoms a znovu rozšírila vôňa lesa po daždi, ktorú okamžite potlačil svojím sebaovládaním.
Napájal Akte a sledoval ako pije. Videl aká bola smädná a niečo v tom ako prijímala jeho dávajúcu ruku mu prinášalo uspokojenie.* Nepochybujem o tom, že sa pokúsiš utiecť a možno ti dám sám niekoľko príležitostí, len aby som sa pobavil.* prihovoril sa jej chrapľavým hlasom, ktorý nemusel nutne predznamenávať vzrušenie, pretože tak znel kedykoľvek sa ozval.* Sladká Akte, myslela si si, že o tebe neviem? Tvoj druh nevydrží dlho a každý jeden Arathi sa poženie za tebou, len aby ťa zachránil. Ani Tristana neminie trest.

AKTE

*Napájala sa do sýtosti a keď mala dosť, jednoducho sa odtiahla a pustila i vak, ktorý si pridŕžala pri perách spolu s ním. Na perách sa jej na okamih zjavil veľmi drzý úsmev.* Neviem sa dočkať. *No a čo, že by ju bol dostal, že mala len malú nádej nato, aby mu utiekla? Cítila by aspoň poriadny dúšok zadosučinenia, že to skúsila. Nie, ju nezlomí. Myslela si, že Samakovi sa to už podarí, keď nakoniec prišla záchrana v podobe muža, ktorého Zarkyt spomenul a zlostne na neho vycerila zuby. Mala chuť ho ochraňovať, bola mu to dlžná po tom čo ju dostal z väzby Samaka.* Tristan sa postará o to, aby bezmyšlienkovite sa nevrhli na vás. A vedz, že keď to príde, ja sa k nim pridám, aby Lovci pokapali ako ryby na suchu. Neviem sa dočkať kedy zaborím tesáky do jedného z nich a zahrdúsim ho pred tebou. *Hovorila sladkým hlasom, no za ním sa skrývala poriadna dávka nenávisti a neskrývanej zloby. Ani slovami by nevedela vyjadriť ako ním pohŕdala zato, že sa zvoprel vlastnej rase a teraz viedol ľudí do boja proti nim. Kiežby tak mala to potešenie, aby ho mohla zabiť! No v to ani sekundu nadúfala, lebo na jeho silu nemala ani so svojim živlom šancu a ešte stále netušila aký živel ovládal, hoc podľa drobných náznakov očakávala, že to bude vzduch.* No tvoj strach musí byť priveľký, keď si sa rozhodol zajať jedinú ženu Arathi, len aby si zabránil množeniu našej rasy. No mal by si vedieť jedno, Zarkyt. Oni sa množiť dokážu tak či tak a nepotrebujú nato mňa. *Hrozilo že v hneve vyzradí, že nebola jediná, preto sa radšej zastavila skôr, než by bola prezradila i to málo a drzo sa na neho usmiala.*

Dorsad



*Bolo takmer neuveriteľné, že pri svojej výške a váhe mohutného tela sa dokáže pohybovať lesom bez hluku. Chodidlami zľahka našľapoval na zem pokrytú vrstvami opadaného lístia, ktoré miestami ustupovali a odhaľovali pohľad na surovú lesnú pôdu so sivastými skalami.
Vietor mu vanul priamo do tváre a keď náhle zmenil smer, pohol sa aj on. Nemusel sa obzerať cez plece, aby vedel, že dievča je stále za ním a občas prispôsobil svoj krok jej drobným, ktorými by mu ledva stačila, keby sa ju rozhodol nechať v hustom lese samú. Mohol by tvrdiť opak no potom by len klamal sám seba. Nebol nijaký hrdina v žiarivej zbroji a bez hanby priznával, že mu tá možnosť, nechať ju tu, na pár sekúnd preletela hlavou.
Skrčil sa ešte nižšie, aby ho zver nezahliadla a opatrne odtiahol nabok niekoľko vetiev, ktoré mu bránili vo výhľade. Na lúke pred ním sa páslo stádo vysokej. Srny mali dlhé štíhle krky sklonené a ohnuté nad porastom trávy a sústredene prežúvali. Svaly na lícach sa im pohybovali v nemennom upokojujúcom rytme, zatiaľ čo najstaršia srna zo stáda na malú chvíľu zodvihla hlavu a jej hnedé oči si obzreli krajinu naokolo.
Pomaly sa obrátil tvárou k dievčaťu a prstom prtisnutým na pery jej naznačil, aby bola ticho.
Bolo mu srdečne jedno aké "chuňaté" sú tie štvornohé potvory, pretože pre neho znamenali asi toľko, čo pre dievča zeleninový šalát na tanieri.
Uškrnul sa a v dravom úsmeve sa mu zaleskli ostré rezáky. Bol pripravený vyraziť.* Zakry si oči, ak sa na to nechceš pozerať, ale čoskoro zistíš, že život s nami je oveľa komplikovanejší, než si myslíš.

*Snažila sa udržiavať s ním krok, rýchlo rukami odstraňovala z cesty konáre, ktoré jej chceli udierať do tváre, či preskakovala nerovnosti zeme. Pár krát v tom zhone zakopla, rukami si držala plášť aby nezakopla aj oň a zároveň ho stále sledovala. Občas sa obzerala, kadiaľ to išli aby vedela trafiť späť keby sa niečo pokazilo, prípadne len tak sledovala zaujímavé stromy aby mala pomocné body. Jeden zvláštne rozvetvený, iný s točitou štrukútrou kôry či inými nezvyklosťami, ktoré si ukladala do pamäti ako mohla. Nie len preto že teraz sa to mohlo zísť, ale ona tu mala ostať a musela sa tu čo najskôr vyznať. To že chcela byť samostatná znamenalo viac než len si zvládnuť uloviť rybu, čo sa jej ešte nepodarilo. Tušila že i v tomto lese veľa razy poblúdi, no teraz sa nebála, len ho sledovala. Pohľad na lúku jej však nahrnul do krivi obavy, adrenalín i nesúhlas. Prečo práve srnky. Skrčená sa pohla k nemu, ani sa nesnažila nešuchotať, práve naopak, dúfala že ju začujú. Ruku mu natiahla k zápästiu aby ho zachytila a nesúhlasne krútila spod kapucne hlavou.* Prečo nie diviaky? Určite majú aj viac mäsa a nie sú také bezbranné...*Vedela že brániť mu v tom nebolo rozumné ani správne, nie preto že by jej ublížil, ale preto že to bolo jeho jedlo. Tak ako istotne aj ostatných, vrátane jej priateľov. Niečo jesť museli a pri tom načo sa menili...Sťažka si vzdychla.* Diviaky? *Navrhla ešte raz s nádejou, upierajúc na neho veľké čokoládové oči.*

Zarkyt




*Odtiahol ruku, keď Akte prestala piť a vak s vodou znovu uzavrel. Ruka mu skĺzla k bokom, zatiaľ čo druhá zostávala palcom zakliesnená o široký pás s prázdnym puzdrom pre dýky.
Nechal dievča nech povie všetko, čo má na srdci, ale nehodlal jej odpovedať, že smrť jeho ľudí pre neho znamená asi toľko, čo smrť ostatných Arathi. Ani k jednej rase necítil patričnú prináležitosť, a tak sa vždy držal mierne bokom a nezaujatý.
Obočie nad ľavým okom sa mu mierne nadvihlo a vtedy sa ukázala jazva na viečku, ktorá bola inak skrytá.* Nezáleží mi na tom s kým líhaš, Arathi, ale ak majú muži z tvojho rodu aspoň trochu toho, čo sa o nich hovorí potom nepotrvá dlho a budem ich mať pekne všetkých do jedného.* oči mu stvrdli, do čŕt tváre sa vkradla krutosť, ktorá sprísnila jej rysy a zahalila ich nedotknuteľnosťou. Akte mohla povedať čokoľvek no ním by to nijako nepohlo.* Teraz si na mojom území. Máš istú voľnosť, nebudeš trpieť hladom ani smädom a každého, kto sa ťa dotkne zabijem osobne.* pohrdlivo hodil vak s vodou k Aktiným nohám a otočil sa jej chrbtom zamieriac k východu zo stanu.* Dovidenia večer, Akte. A ak by si sa nakoniec predsa len rozhodla spolupracovať, ocenil by som tvoju prítulnosť.* obzrel sa plece a venoval dievčaťu úsmev doplnený o drsný smiech.*


Dorsad




*Ten ženský pohľad možno pôsobil na mužov jej druhu, ale vôbec nie na neho. Znovu si uvedomil, že je Arathi a že je hrdý na to, kým je. Nenechá sa ovládať nijakou sukňou a ani veľkými čokoládovými očami. Jediné, čo tým u neho dosiahla bolo len hlbšie presvedčenie uloviť si večeru medzi srnami. Už beztak to bolo akoby držal hladovku, pretože krv lesných zvierat nebola dosť výživná no ako tak sa ešte dala zniesť, keď nablízku nebol iný zdroj potravy.
Pozrel sa na dievča pred sebou a o poslednej myšlienke na chvíľu zapochyboval no potom ju zamietol. Načo veci len zbytočne komplikovať?
Bez slova sa zodvihol a sústredený na lov sa prikrčený pohyboval dopredu. To, že nebol práve v démonej podobe mu nijako neprekážalo. Stále sa pohyboval plavne ako dravec a len čo sa dostal bližšie prišla na rad jeho druhá stránka.
Arathi, ktorý v behu zarýval laby do mäkkej trávy bol špinavošedý s čiernymi fľakmi za ušami a na svalnatých stehnách. Jediný skok mu stačil na to, aby sa dobre odrazil a zaťal pazúry do boku utekajúcej srny. Zviera splašene poskočilo a snažilo sa ho striasť vykopávaním zadných nôh, ale všetko úsilie bolo márne, keď sa mu zavesil na krk a v okamihu zlomil väzy. Papuľu mu naplnila chuť horúcej krvi a on sa hltavo napil. Oči pritom zodvihol a zrak ledabolo nasmeroval k miestu, kde sa predtým schovával s dievčaťom. Žiadne mizerné diviaky! Toto jej snáď postačí ako odpoveď, pomysleli si a znovu sa napili.*

*Naozaj čakala že ho presvedčí, aby išiel loviť diviaky? Nie, ani sama tomu neverila a preto bola prichystaná vyletieť na tú lúku ako šarkan a vyplašiť ich. A predsa keď vstal, neurobila nič. Nie preto že by sa bála jeho vyhrážok, ale preto že vedela že takto to tu chodilo, že to bolo ich jedlo, ich obživa tak ako ona jedla rybu. Im by to asi len ťažko stačilo a ona bola v ich svete a nemohla im brániť v prirodzenosti a v jedení. Sťažka si vzdychla a pozorovala ho, s rukami skríženými na prsiach. Trhlo ňou keď padla jedna zo srniek a ostatné sa rozutekali niekam preč. Vykročila z kríkov smerom k nemu, dívajúc sa na miesta kam tie ostatné utekali, zatiaľ čo jedna z nich nemala toľké šťastie. Zastala až pri ňom a zadívala sa ako pil. Tvár bola nič nehovoriaca, neusmievala sa ani nemračila. Jednoducho sa dívala, najprv na neho a potom pozrela na hlavu mŕtvej srnky. Pozrela do prázdnych očí, na nehybnú hlavu zvieraťa a v jej očiach sa niečo odrazilo, niečo čo by asi ani sama nepopísala.* Tak teda dobrú chuť. *Skonštatovala potichu a prekonávala pocit že sa zohne a pohladí mŕtve zviera z akejsi ľútosti. Napokon sa len otočila.* Nechám ťa...jesť. *Len si viac potiahla kapucňu a pobrala sa do lesa späť. Čo chcela vidieť videla, nepotrebovala rušiť jeho ani sa na to dívať do konca. Nejako sa spoliehala na to, že sa nestratí, že jej jeden prechod lesom stačil aby si zapamätala dosť špecifických znakov, ktoré ju dovedú do jaskýň.*

AKTE

*Jeho slová na nej nezanechali žiaden účinok. Bola voči tomu tak chladná ako len dokázala, i keď sa bála, že jeho slová by sa mohli potvrdiť a naozaj by Arathi boli vbehli priamo do pasce tak ako on si bol istý. Nepáčilo sa jej to. Tá predstava.* Vôbec ich nepoznáš. Neurobia to. *Povedala potichu, aj keď taká istá si zase nebola a nebola by strčila zato ruku do ohňa. Ich slabou stránkou bola impulzívnosť a len dúfala, že Tristanovi sa podarí trochu usmerniť ich, aby do toho nevhupli po hlave. Nie kvôli nej. Nemalo to žiaden zmysel. Vedela to ona a len dúfala, že to budú vedieť aj oni. Len hlasno zavrčala a vycerila tesáky, keď od nej odchádzal s tým drzým úsmevom na perách.* Prítulná. To isto! *Odfrkla si urazene, keď osamela. Nechal jej tam vodu. Bola to azda číra hlúposť, keď sa nebál, že by ju dokázala použiť proti nim? Len nepohnute ostala sedieť na posteli a prázdno hľadela pred seba. Mohla sa pohrúžiť do myšlienok, ktoré by ju boli len zbytočne trápili, no mohla sa ísť popozerať po tábore. Váhavo sa preto postavila z postele, no tesne pred otvorom stanu zostala stáť. Bola len v jeho košeli. Odmietala sa tam promenádovať takto. Preto keď nakoniec vystúpila zo stanu, išla ako bielo červená veľká vlčica pripravená odhryznúť každému ruku, kto by sa odvážil k nej priblížiť. Všímala si prekvapené, niekedy ustráchané, no väčšinou nenávistné pohľady ľudí okolo ktorých prechádzala a keď natrafila na skupinku hlúpych, či možno ožratých chlapov, ktorí sa na ňu len smiali a dovolili priblížiť sa k nej, hrozivo cvakla po nich zubami, či zavrčala. Jednému bola nútená skočiť na hruď, kým sa prestal konečne smiať a uvedomil si, že nedovolí, aby na ňu niekto siahal, či akokoľvek inakšie si k nej dovoľoval. Podľa toho čo videla tábor bol veľký. Bolo tam možno dvakrát viac ľudí ako bol počet Arathi. Možno až trikrát, nevedela presne odhadnúť, no videla, že ešte ďalší prichádzali a Zarkyt Na toho za celý deň natrafila len raz, aj to ho videla z poriadnej diaľky. A dokonca ho chvíľu pozorovala, no nie príliš dlho, aby na seba pútala pozornosť. A teraz, keď už sa nudila, vybrala sa radšej späť do stanu.*