Planéta Altra

*Napriek vedomiu, že krv bola niečím, čo potrebovala k prežitiu, bola úplne pokojná. Spomínala si na ten prvý raz, keď jej dal do ruky dýku aby sa bránila keby to nezvládol, aj keď to beztak musel urobiť on. Nebála sa ani teraz, pery sa jej jemne usmievali a oči ostávali privreté, na krku cítila bolesť, táto ale nebola nepríjemná. Vnímala cez ňu ako si berie Níat krv, ktorú tak potreboval, ju to napĺňalo zato niečím úplne iným. Nejaká časť zapadala na správne miesto, cítila ako jej bilo srdce a zároveň vnímala aj to jeho. Ruka jej v jednu chvíľu zastavila na jeho chrbte, len ho škrabkala prstami a opierala sa o neho, zhlboka sa nadychujúc. Hodnú chvíľu neotvárala oči ani keď pocítila ako sa odtiahol, v nej ten pocit ešte pretrvával a zároveň sa jej žiadalo privinúť sa k nemu. Hlavu a oči otvorila až po zvuku šušťania látky, prekvapene sa zadívala do jeho očí. Tie jej, hnedé ako čokoláda, klesli k hrudi. Páčila sa jej, už predtým v jazere ho nenápadne sledovala, keď nakupoavli oblečenie tak sa jej i dotkal, napriek tomu že jej v tom napokon zabránila a teraz, teraz bol tak blízko. Ruky posunula po pokožke z chrbta po bokoch dopredu, jemné prsty prešli po jeho hrudi. Oči sledovali jej prsty, jej vnútro a telo bolo odrazu napäté, no bol to zvláštny druh napätia, ktorý nemohla doteraz poznať a preto mu nemohal ani rozumieť. Hlavou jej preletela bláznivá myšlienka, že by si mohla vyzliecť šaty, no to, či by to naozaj spraivla ostalo vo hviezdach, pretože oči sa odlepli od rúk skúmajúcich jeho telo a zastavili na noži. Jednou rukou bez rozmyslu siahla k nemu, opatrne mu nôž vzala a odložila na stôl bez toho, aby odvrátila zrak od jeho tváre. Na perách videla vlastnú krv, tá jej pripomenula ten pocit, aké to bolo, keď z nej pil. Blízkosť. Nežnosť. Ochrana. Dávala mu kus seba a on jej za to dával pocit, že bol jej. Hlavou prebehla iná bláznivá myšlienka, túto ale nemalo čo zastaviť. Nahla sa k nemu, spočiatku akoby mierila k perám, no hlavu nahla k jeho krku, pobozkala ho naň. Bola to ale len chvíľa, než z bozku prišlo pohryznutie. Nevedela ako to spraviť, nemala zuby ako on, také ktorými by narušila kožu a pila, pretože jej telo nebolo stavané na pitie niekoho krvi. Bola jeho prvá družka a aj keď doteraz pil krv, nemyslela si, žeby to prebiehalo takto ako medzi nimi. Chcela aby cítil ten pocit, aké to bolo pre ňu, keď pil jej krv. V hlave vytesnila myšlienky na to čo to robila a čo mala piť, vedela, že to nepotrvá dlho. Napriek tomu vo chvíli ako sa bozk zmenil na pohryznutie, nemyslela na to či ho to zabolí, jednoducho ho pohryzla. Silno, tak aby pocítila v ústach jeho krv. Krv chutila zvláštne, sladko a mala zapamätateľnú chuť. Nevyvolávalo to v nej rovnaké pcoity ako v Níatovi, ona krv piť nemusela, nerobila to preto, no ak nemyslela na to kým bola, krv nebola ničím nechutným, jednoducho mala akúsi chuť. Nevedela ako ju piť, ako priložiť pery k ranke tak, aby sa mu to páčilo. Napokon sa riadila pocitmi, perami pila vytekajúcu krv. Nevedela ako dlho, jednoducho len pila. Cítila ako sa jej hojila rana na krku, rovnako ako tie na nohe, aj keď bolesť v nej ostávala. Keď pery odtiahla od miesta kde prerušila pokožku, ešte sa na krátky okamih dotkal jazykom jeho rany a obliezla krv v jej okolí. Vedela že to bola len chvíľa a jeho rana bude preč. Vtisla mu na to miesto krátky bozk a potom zaborila nos medzi jeho krk a rameno, oprúc sa telom o to jeho.*

*Nerozmýšľal jasne, Olíviine oči a to, čo v nich videl ho omámilo natoľko, že si nechal vziať z ruky nôž. Sklonil hlavu, lebo si myslel, že ho chce pobozkať, ale keď v poslednej chvíli odvrátila tvár a zaborila mu ju do ohybu medzi ramenom a krkom, okamžite rozpoznal, čo chce urobiť. Telom mu prešla taká silná vlna vzrušenia, že sa po nej začal okamžite chvieť. Nedokázal sa ovládnuť, už keď mu Olívia prechádzala perami po krku a v ňom začalo narastať tušenie, kam to všetko smeruje. Triaška sa stupňovala a vyvrcholila v okamihu, keď ho Olívia uhryzla. Prudko do seba nasal vzduch a so zatvorenými očami naklonil hlavu do strany. Miloval bolesť, ktorú mu spôsobovala, pretože sa mu priamo pod pokožkou premieňala na čistú rozkoš. Jeho Olívia ho chcela, teraz to už vedel a bol to ten najuspokojujúcejší pocit aký za svoj život poznal. Keď cítil ako mu saje krv, ako ju priamo z jeho pokožky oblizuje jazykom, nebolo to len vzrušujúce, ale aj načisto oslobodzujúce a podrobujúce zároveň. Zaplavovala ho nevysvetliteľne silá radosť z toho, že ju môže nakŕmiť, že jej môže dať aspoň časť svojej sily. Až vtedy si uvedomil ako veľmi je na tejto myšlienke závislý a nečakaná dôvernosť sa nestratila ani vtedy, keď sa Olívia odtiahla a ako unavené mačiatko nechala klesnúť svoju hlavu na jeho plece. Stále ju pevne objímal a dlaňami prechádzal po jej chrbte až k miestu, kde jej na ramená padali vlasy. Zhlboka sa nadýchol ich vône a za zavretými očami prestal vnímať čas. Nevšimol si ani to, keď sa v izbe zošerilo a na okná začali padať prvé kvapky dažďa. Necítil chlad, pretože bol plný sily a vnútorný oheň mu zahrieval pokožku lepšie než akékoľvek oblečenie. Dokázal by sa postaviť proti celej légii Lovcov, a to len vďaka Olívii. Lícom sa oprieral o jej spánok a z príjemnej malátnosti ho vyrušilo až tlmené zadunenie, ktoré slabo zatriaslo sklenenými tabuľkami na oknách.*

*Bolo jej príjemne, cítila teplo ktoré vyžarovalo z Níatovej pokožky, cítila pokoj i bezpečie a páčila sa jej jeho ruka na chrbte, ktorou ju hladil. Spokojne sa nadychovala a vťahovala do nosa vôňu jeho pokožky, nič viac jej v tej chvíli nebolo treba. Dokázala by takto sedieť aj hodiny, tisnúť sa k nemu a nechať sa objímať. Ešte donedávna jej to všetko bolo cudzie, len v jej predstavách, ktoré sa nemohli vyrovnať skutočnému pocitu, keď sa k nemu mohla tisnúť. Vnímala, že ani Níat sa nikam neponáhľal, že si rovnako ako ona len vychutnával tie pocity. Zdvihla hlavu z jeho ramena, pootovorila lenivo oči a zadívala sa na jeho tvár, na jeho pery. Bolo to také lákavé, spomienky na to, aké to bolo keď sa spolu bozkávali, zároveň sa ale hanbila priznať sa mu s tým. Možno by sa jednoducho naklonila a pobozkala ho, no nedošlo k tomu. Zadunenie doprevádzané trasením tabúľ na oknách ju vytrhlo z pokoja. Od ľaku zovrela Níatove predlaktie, ktoré jej prišlo pod prsty ako prvé a vyplašene ako srnka, ktorej oči nosila, rozhliadala sa po oknách.* Níat...*Zašepkala a neposedne sa pohmýrila.* ...môžeme ísť domov? *Pri nikom sa necítila tak bezpečne ako pri ňom, no aj tak sa bála a chcela svoju prikrývku. Nie pre zimu, i teplo jej Níat dával, ale pre ten pocit stratenia sa pod dekou. Zošuchla sa na nohy, no stále penve rukou zvierala tú jeho. Pár chvíľ postála, čakajúc čo spraví jej telo na stratu krvi, no bolo jej dobre. Ale len do chvíle, než sa ozvalo zahrmenie, bližšie než to predtým. Zatriasla Níatovi rukou a oči upierala smerom k oknám, akoby mali každú chvíľu zmiznúť.*

*Prvé zahrmenie ho pripravilo o bezprostrednú blízkosť Olíviinho tela, ale nie o dotyk jej ruky. Videl aj cítil strach, ktorý mala vpísaný v pohľade, pretože ho už raz zažil. Jeho odvážna malá Olívia, ktorá tvrdohlavo odmietala ostať v úzadí vždy, keď jej hrozilo najväčšie nebezpečenstvo, mala strach z niečoho, čo jej v skutočnosti nemohlo nijako ublížiť. To bola odzbrojujúca myšlienka, ale predsa...*Nie, Olívia.* Opätoval stisk jej ruky, aby ju zastavil, keby sa mu chcela vytrhnúť a sama prejsť k dverám.* Už je neskoro. Skôr než by sme prišli na druhú stranu, zmokli by sme a ja nechcem riskovať, že teraz nachladneš.* Voľnú ruku natiahol k Olívinnej tvári a hánkami prstov jej veľmi jemne prešiel po líci. Musela vedieť na čo naráža. Možno sa v tej chvíli cítila dobre, ale zo stola zoskočila prirýchlo, takže sa jej mohla kedykoľvek zatočiť hlava,nehovoriac o množstve krvi, ktorú si od nej vzal.* Zostaneme tu.* rozhodol a podľa neústupčivého výrazu tváre musela poznať, že nemá zmysel protirečiť mu. Namiesto toho, aby začal Olíviu presviedčať, jemne si uvoľnil ruku z jej zovretia a zamieril ku kozubu, vedľa ktorého boli v uhľadnej rade naskladané štiepky dreva. Troy si ich musela držať pre prípad, že by potrebovala uvariť vodu na zaliatie bylín, ale v tej chvíli sa hodili aj ako celkom obyčajný zdroj svetla. Vybral niekoľko väčších polien a v kozube z nich postavil úhľadnú hranicu, ktorá vzápätí vzplanula v praskajúcich plameňoch vyvolaných jeho vlastnou rukou. Ako ďalšie nasledovali kožušiny a deky, ktoré povyťahoval zo všetkých truhlíc, ktoré našiel a urobil z nich pred kozubom provizórne lôžko. Medzitým búrka nabrala na sile, dážď zvonku bičoval okná a obloha bola zatiahnutá čiernosivými mračnami, ale predtým tmavá miestnosť odrazu pôsobila oveľa útulnejšie. Níat si ľahol na bok do mäkkých kožušín, lakťom sa zaprel do polosedu a druhú ruku natiahol k Olívii. V pološere mal osvetlenú len polovicu tváre, ale aj tak bolo poznať, že sa usmieva.* Poď ku mne.

*Prvotné nie prinieslo do jej tváre ešte väčšie zdesenie. Bola bledá ako stena, mohli len hádať, pre čo viac. Či pre krv ktorú stratila, alebo pre búrku za oknami. Bol to rovnocenný boj s nejasným víťazom. Telo sa jej chvelo a aj keď si v hlave logicky odôvodňovala všetky dôvody prečo sa báť nemusela, bála sa a triasla ako osika. Mala pocit, že by to prechladnutie pokojne riskovala, aj keď vedela, že mal pravdu. Akákoľvek obranyschopnosť jej organizmu bola teraz oslabená a tiež by nemusela ani ďaleko prejsť a zatočila by sa jej hlava. Teraz stála a tak to bolo fajn, keď ju Níat pustil, pridržala sa stola. Pozorne ho sledovala, aj keď pri každom zahrmení ju myklo a ona podvedome očami pátrala po mieste, kam sa schovať. Níat však z niekade vytiahol deky a ona upriamila pozornosť na ne, robil v miestnosti miesto, akým bola oáza na púšti. Nemusel ju k sebe volať viac krát, prudko sa odrazila od stola, prekonala tých pár krokov, aj keď sa jej skutočne trochu zaplietla hlava. Bol to ale len kúsok, klesla na zem k nemu, zhlboka sa nadýchla a natiahla ruku k jednej z diek. Natiahla ju cez seba a zvalila sa na Níata. Nie vedľa neho,ale praimo na neho, aspoň hornou časťou tela. Hlavu položila na jeho hruď, rukami ho objala a stále sa triasla. Mal horúcu pokožku a ona vnímala jeho srdce, no to jej sa tearz pokojnému rytmu aj tak nevedelo prispôsobiť. Zahrmelo a znovu zahrmelo, ona len zatvárala oči a krčila hlavu medzi ramená ako zviera, ktoré sa bálo že niečím dostane.*

*Jediné, čo z Olívie videl, keď si rukou podložil hlavu, bola malá schúlená kôpka túliaca sa k jeho hrudi. Videl aj cítil, ako sa trasie a meravie vždy, keď sa vonku ozvalo hlasné zadunenie, preto ju pevne objal rukami a prevrátil ju na chrbát. Opatrne si vedľa nej ľahol na bok a naklonil sa tak, že jediné, na čo mohla mať výhľad bol on a oheň v kozube a na druhej strane. Veľmi opatrne zachytil koniec deky, ktorú mala Olívia prehodenú cez hlavu a začal ju nenáhlivo sťahovať dolu. Ako prvé uvidel jej rozstrapatené vlasy, ktoré vo svetle ohňa žiarili, akoby mali svoj vlastný vnútorný plameň. Len čo odhalil kúsok jej čela, sklonil sa a pobozkal ju naň. Ústami sa krátko obtrel o jemnú pokožku a potom deku stiahol ešte nižšie odhaliac Olíviine oči. Plynulo prešiel k nim bez toho, aby sa čo i len na chvíľu odtiahol. Pobozkal ju na obe viečka a potom na špičku nosa, ktorú odhalil ako ďalšiu.* Videl som, ako si sa na mňa pozerala, Olívia.* Zašepkal, keď spod deky odkryl aj jej ústa. V chrapľavom hlase mal hlboký lenivý tón. Vyzeral vzrušene a zároveň sa neustále kontroloval.* Zdalo sa mi, akoby si chcela niečo urobiť.* Kútik úst mu krátko vyskočil hore do krivého úsmevu, ktorý sa stratil, keď pobozkal Olíviu na líce, veľmi, veľmi blízko jej pier.* Chcela si?

*Pod dekou sa jej páčilo. O to viac, keď aj cez ňu cítila ako ju Níat držal. Napriek tomu ako jej tam bolo dobre, hrmenie jej vždy pripomenulo, že jej až tak dobre nebolo. V prvom momente ako ju prevrátil na chrbát sa zľakla čo sa deje a kam chce ísť, no keď ostal pri nej, spokojne vydýchla do deky. Voňala jej po bylinkách, akoby si ju niekto brával na lúku a sedával na nej. Pocítila ako jej ju Níat sťahoval, chcela ju prstami chytiť a pridržať aby jej ju nebral, no s dotykom jeho pier na čele to predsa len nechala tak. Oči neotvorila ani keď deka skĺzla priamo z nich, len sa mierne pohmýrila pri jeho dotyku. Odrazu tu nebola len búrka, z ktorej bola nesvoja, aj keď to boli odlišné pocity, ktoré ju hnali k jej vnútornému rozpoloženiu. Viečka sa pohli až keď začula jeho hlas a otázku, ktorú jej položil. Čokoládové oči ostali upreté na ňom, na jeho úsmeve, ktorý sa stratil s jeho sklonením hlavy. Cítila ako jej pokožka na lícach nadobúda predsa len trochu farby, napadla ju otázka, čo všetko z nej dokázal ešte vyčítať. Spomenula si na bláznivú myšlienku o vyzliekaní a ten zvláštny pocit v brušku keď si on vyzliekol svoju košeľu, na rovnaký pocit keď ju pobozkal tak blízko k perám. Nepovedala nič, zahrmelo a ňou šklblo, no len čo zvuk doznel, pohla hlavou na prikývnutie. Túžila po bozku a vedela, že keby zapierala tak by to ľutovala, pretože ak niečo človek v živote najčastejšie ľutoval, tak to, že niečo neurobil keď mohol. A ona nechcela aby prišiel tento pocit. Pohla hlavou trochu doboku aby mala pery pri tých jeho. Neisto zdvihla hlavu a nežne ho pobozkala.*

*Hľadel na Olíviu až do okamihu, kým nepriblížila svoje pery k tým jeho. Deka, ktorou bola zakrytá, ticho zašušťala v tom istom okamihu ako nadvihla hlavu a pobozkala ho. Bol to opatrný, nežný dotyk, ktorý mu rozprúdil krv v žilách, takže znovu pocítil silnú túžbu uhryznúť ju. Myslel si, že svoj zvierací hlad už uspokojil, ale všetko, čo bolo spojené s Olíviou sa vymykalo akýmkoľvek pravidlám. Výraz "Túžil po nej na zožratie" náhle nadobúdal celkom nový rozmer. Chcel by sa zahryznúť do každučkej časti jej mäkkého tela. Nie hlboko, len tak, aby jej na pokožke ostali jasné stopy ako pripomienka toho, že patrí jemu.
S tlmeným zastonaním prerušil bozk, prisunul sa ešte bližšie, aby sa dostal Olívii za chrbát a pritlačil si ju odzadu k svojej hrudi.* Stačí, Olívia. Na dnes už stačí.* Ledva ovládol svoj hlas natoľko, aby v ňom potlačil chrapaľvosť. Jednou rukou ju objal okolo pása a nohy skrčil tak, že presne zapadla k nemu.* Mala by si sa pokúsiť zaspať, tvoje telo to potrebuje. Viem, že sa bojíš, ale tu sa ti nič nestane, sľubujem.* Hlavu si položil do ohybu lakťa a sledoval ako sa svetlo z kozuba v prítmí odráža na Olíviinej pokožke. Potom sa uvoľnil a zhlboka do seba nasal vôňu jej vlasov, ktoré ho šteklili na nahom ramene.*

*Keď sa ocitla opretá o Níatov chrbát, zavrela oči. Neverila, že mohla zaspať tak skoro, aspoň nie kým búrka mala najväčšiu silu. Okrem toho jej hlavou blúdili nové myšlienky i otázky, prečo ju Níat zastavil a prečo nemal rád, keď sa ho dotýkala. Hlavou sa jej preháňali rôzne spomienky, ktoré jej pripomínali, ako to viac krát skúšala a vždy to končilo nejako podobne. Na jednej strane ani nevedela čo očakávala, na druhej cítila, že niečo naozaj chcela. Akoby mohol zhodnotiť nejaký muž, bola ako typická žena. Nevedela čo chcela, no chcela to. V tomto prípade sa bála i túžila po niečom viac, no spomienky jej pripomínali aj iné veci. Ženu, družku Orina, ktorú Níat miloval. Na krátky okamih ju napadlo, že by sa mohla porozprávať s Troy, nemala už sestru s ktorou by o takýchto veciach mohla hovoriť a ona jej chcela pomôcť. Určite by našla nejaké slová i k tomuto, či by sa jej už páčili alebo aj nie. Vo vnútri však vedela, že sa jej na toto pýtať nemohla, pretože by musela priznať, že Níatov pach sa na ňu nedostal práve tak, ako sa to očakávalo. To, že zaspala prezradilo až jej telo, ktoré sa prestalo triať od strachu. Kým jej hlavou blúdili myšlienky, vždy keď zahrmelo sa zachvela, no búrka napokon ustávala a keď sa posunula o kus ďalej a nehučala im priamo nad hlavami, Oliviine telo sa uvoľnilo a zaspalo do nepokojného spánku. Občas sa zo sna zamrvila, pokrčila čelom či niečo nezrozumiteľné zamrmlala, raz sa jej skotúľala po líci i slza. Až neskôr sa jej pery v sne i usmiali.*

*Po celý čas bez pohnutia ležal vedľa Olívie. Vždy, keď sa po údere hromu zatriasla, objal ju pevnejšie alebo ju len upokojujúco pohladil po vlasoch. Bože, čo to robil? Koho sa snažil oklamať viac, seba alebo to drobné žieňa, ktoré sa mu dnes oddalo s takou dychberúcou dôverčivosťou? Na prsiach cítil ťažobu, ktorá sa v posledných dňoch prehĺbila ešte viac, lebo si uvedomil, že Olíviu potrebuje a zároveň si jednoducho niečo také nemohol dovoliť.
Presne rozpoznal okamih, kedy Olívia prestala vnímať okolitý svet a ponorila sa do spánku. Dych sa jej upokojil, prehĺbil a hoci sa chvíľami nepokojne prehadzovala, oči neotvorila. Ešte chvíľu počkal, potom sa opatrne odtiahol a vstal. Dával pozor na každý svoj pohyb, keď po drevenej podlahe zamieril k stolu, kde na zemi vedľa nôh ležala jeho košeľa. Zodvihol ju a jedným ťahom prevliekol cez plecia s pohľadom stále upretým na lôžko pred kozubom. Na chvíľu zaváhal, váha na prsiach sa prehĺbila a tlačila ho ako neviditeľný kameň, ktorý bol najťažší v okamihu, keď si všimol ako jej z kútika očí priamo cez líce steká slza. Odvrátil sa a s pochmúrnym výrazom v tvári vykročil k dverám, cez ktoré sa nehlučne dostal von, priamo do náručia čerstvého nočného vzduchu presýteného pachom pôdy a vlhkosti.
Keď sa vrátil, bolo tesne pred svitaním a Olívia ešte spala. Jedlo, ktoré jej priniesol na podnose priamo z princovej kuchyne položil na stôl a potom sa usadil na stoličku tak, aby sa na ňu mohol beztrestne dívať ešte kým nevnímala realitu okolo seba. Košeľu z predchádzajúceho dňa zamenil za čiernu, aby zahladil stopy po krvi, ktoré sa do látky vpili ako jasná pripomienka toho, čo sa medzi nimi stalo.
Naklonil sa dopredu, rukami sa zaprel o kolená a bedlivo, zamyslene sledoval drobnú postavičku zabalenú v deke. Medzi prstami zvieral lístok, ktorý mu predtým vtlačila do dlane Troy a poprosila ho, aby ho dal Olívii.*

*Jej útle telo sa pohmýrilo pod dekou, schúlilo sa do klbka ešte o čosi viac, akoby sa jej nechcelo vyliezať z tepla, ktoré jej deka poskytovala. Pokrčila nosom, pretože strapaté vlasy jej liezli nielen pred zavreté oči ale ju šteklili aj na ňom a práve to ju napokon vťahovalo do nového dňa. Pohmýrila sa opäť, pomaly vystierala nohy a rukou nespokojne ťahala deku viac na seba, než pomaly otvorila oči. Pár krát zažmurkala, rukou si siahla k vlasom a zhrnula ich spred tváre. Pridvihla sa na lakťoch, otočila hlavu smerom k miestu, kde bol predtým Níat, no jeho tam teraz nebolo. Odvrátila hlavu a vtedy ho zbadala, sediaceho v kresle s raňajkami na stole. Rozospato sa pozviechala a posadila, snažiac sa rukou skrotiť vlasy.* Dobré ráno. *Vyšlo z nej napokon, ešte stále ostávala v deke. Tóga nebola práve odev na zahriatie a jej sa z tepla nechcelo.* Ty si nespal? *Nikdy ho spať asi nevidela. V jaskyniach než prišli na Altru spávala sama, netušila kde nocoval on, tu u princa len čo búrka skončila odišiel a včera v noci, to nevedela posúdiť. V dome u nich ho síce videla ležať, no neraz mala pocit, že len zavrel oči aby ho náhodou nechcela otravovať otázkami či niečím podobným. Napokon sa vymotala spod deky, potiahla látku pekne na miesto a deku poskladala, položiac ju na truhlicu. Kráčajúc k stolu si uvedomila, že sa cítila neisto a nervózne, včera bolo včera a dnes bolo dnes, takže ona bola v rozpäkoch, netušila čo si mohol myslieť. O nej, o včerajšiu a tak celkovo. Usadila sa na stoličku do tureckého sedu a zvedavo sa na neho zadívala.*

*Keď videl, že Olívia otvorila oči, pomaly sa narovnal a chrbtom oprel dozadu. Opierka stoličky pod váhou jeho tela protestne zapraskala, ale nezdalo sa, že by si to bol všimol.* Dobré ráno,* odzdravil s náznakom úsmevu v kútiku úst a na otázku o spánku slabo pokrútil hlavou, oči nespúšťal z Olívie. Sledoval ako poskladala deku a potom zamierila k nemu usadiac sa na stoličku oproti. Keď si nohy zložila pod seba, zdalo sa mu, že jej postava sa schúlila ešte viac, než inokedy. Náhla potreba vziať ju do náručia a zahnať jej rozpaky do neho narazila plnou silou uvedomenia. Rukou zovrel okraj stola až sa mu koža na hánkach napla a obelela, ale po chvíli sa zase uvoľnil. Troyin list položil na stôl tesne vedľa podnosu a vzápätí sa natiahol za Olíviinou tvárou. Prstami jej zľahka chytil bradu a potom sa ešte viac naklonil dopredu.* Neviem na čo v tejto chvíli myslíš, Olívia, ale chcem, aby si sa prestala trápiť.* Hlas mu znežnel, ostré črty tváre zjemneli, aj keď sa neusmial.* Včera si bola úžasná, obdivuhodne odvážna a očarujúca a ja len dúfam, že som ti neublížil viac, než by si to zniesla. Ďakujem, že si sa o mňa postarala nielen tu, ale aj v jaskyni. Videl som, čo si urobila tomu Aratahimu.* Odrazu mu tvár sprísnela.* Ale už nikdy takú hlúposť neurob znovu. Nebol by som rád, keby sa ti niečo stalo.* Dúfal, že to povedal dosť jasne, ale nemohol si pomôcť a po chvíli sa predsa len usmial. Nepodarilo sa mu celkom potlačiť náznak hrdosti, ktorú cítil, keď si spomenul na malú bojovnú Olíviu. Pustil jej bradu a znovu sa oprel dozadu.* Teraz sa prosím, najedz, potrebuješ dodať silu a meskôr by som ťa rád niekam zobral.* Bol rozhodnutý pozorne ju sledovať, len aby sa uistil, že ho poslúchne. Na podnose bola veľa šťavnatého ovocia, čistá voda aj s ovocnými šťavami a ľahko stráviteľná šunka so sýtym tmavým pečivom, maslom a medom. Nebol tak celkom odborníkom v tejto oblasti, ale nechal si poradiť. Bol zvedavý, čoho sa Olívia dotkne ako prvého.*

Prečo si nespal? *Spýtala sa po jeho pokrútení hlavou. Musel byť predsa unavený, nevedela si predstaviť, žeby nespala vôbec a na ďalší deň fungovala normálne. Ďalšia zvedavá otázka sa jej vynorila v hlave vo chvíli, ako položil na stôl obálku. Zvedavo po nej šibla pohľadom, no nespýtala sa na to čo to je ani nenatiahla ruku, pretože pocítila Níatovu ruku na svojej brade. Zdvihla pohľad k nemu a pri jeho slovách pocítila rozpaky i úľavu v jednom. Vypočula si všetko čo povedal a ž potom otvorila ústa, aby mohla reagovať.* Neublížil si mi. *Začala s týmto, aj keď viac to nerozvila. Nebola už ani taká bledá ako včera a cítila sa dobre, až na slabú bolesť v podbrušku, ktorá ju v tej chvíli veľmi netešila. Vedela čo príde a nebola si istá, aké to potom bude, keďže Níat vnímal krv tak ako ju vnímal. Nespomenula to ale, myšlienky sa jej vrátili k jaskyni a jeho protestom voči jej správaniu sa.* Níat nie je to predsa tak, že sa budeš stále starať len to o mňa. Nemal ťa hrýzť, boli dvaja. *Trochu pokrčila čelom pri tej spomienke, urobila by to znovu, aj keď teraz s odstupom času jej to uhryznutie jeho chvosta prišlo celkom vtipné. Až na tú srsť v ústach.* Okrem toho zoznam toho za čo vďačím aj tebe je oveľa dlhší. *Usmiala sa a pozrela na jedlo. Bola už celkom hladná, no ako prvý zobrala do rúk pohár a naliala si čistú vodu. Ruka jej potom siahla k pečivu a miske na ktorej bolo maslo a med. Oči jej však klesli k listu, jej zvedavosť bola hádam ešte väčšia než hlad. Odjakživa bola zvedavá a preto rukou siahla k obálke, zvedavo pozrúc aj na Níata.* A kam pôjdeme?

*Zvedavá ako vždy, pomyslel si Níat pobavene uvažujúc nad všetkými otázkami, ktoré mu položila. Rozhodol sa neodpovedať len na jednu z nich. Nechcel začínať konverzáciu o tom, kde trávi každý jeden večer, pretože by to vzalo chuť do jedla nielen Olívii, ale aj jemu. Namiesto toho sa uvoľnil, výraz jeho tváre stratil svoju typickú prísnosť a keď pozorne naklonil hlavu do strany, pôsobil viac hravo a nenútene, než kedykoľvek predtým. Akoby sa na chvíľu zabudol kontrolovať a dovolil vystúpiť do popredia svojej nekomplikovanej stránke osobnosti.* Poviem ti, kam pôjdeme, ak mi dovolíš nakŕmiť ťa.* Povedal to síce s bezstarostným úsmevom, ale v jeho slovách bola vážnosť, ktorá sa nedala prehliadnuť. Myslel na to už od okamihu, ako siahla po mede a teraz sa tej myšlienky nedokázal zbaviť. Uprene na Olíviu hľadel a pomaly sa pozrel na obálku, ktorú držala v rukách. Na prednej strane bolo napísané Olíviino meno a vo vnútri zrejme pozvanie na nejakú ženskú seansu, na ktorej ju Troy chcela predstaviť svojim priateľkám.* Bojí sa o teba,* dodal a hlavou kývol k listu, aby Olívia vedela, že hovorí o Troy. Vyzeral pritom nadmieru pobavene.* Keď som ju ráno stretol chcela vedieť či si ešte stále nažive. Držala v ruke vidličku, musím povedať, že som sa jej vážne zľakol.

*Otvorila obálku a nakukla dnu, Troy ju volala na stretnutie. Podvedome sa usmiala, po včerajšom vysvetlení bola pokojnejšia a tak jej úsemv ostal na tvári aj vo chvíli, keď list zastrčila späť do obálky a položila ho na pôvodné miesto. Výraz sa zmenil na mierne prekvapenie, keď začula Níatovu požiadavku. Pohľad jej skĺzol k medu a pečivu, na ktoré si ho chcela natrieť.* Budeš celý lepkavý. *Zhodnotila, ona sa vždy zababrala od medu keď jedla aj sama, nieto keď by mala niekoho kŕmiť. Napriek tomu ale položila nožík, ktorým chcela pečivo rozrezať späť na tanier a posunula ho k Níatovi, aby naň dotiahol. Zmienka o vidličke v nej vyvolala náhly smiech.* Nemyslím si že by Troy mala záľubu vo vydlabávaní očí vidličkami. *Trochu sa pohmýrila a natočila smerom k Níatovi, ruky zložila do lona.* Okrem toho neviem prečo by som nemala byť nažive. Ostatní okolo teba o tebe majú čudnú mienku. *Podpichla ho veselo, ona si dobre pamätala aj na tie výrazy, keď sa stala Níatovou družkou. Hlavne prvé dni sa po nej tak zlváštne pozerali, aj Zeon s Tristanom, akoby kontrolovali, či má všetko na mieste a akoby nechápali, ako bolo možné že ešte bola nažive.* Ale dobre vedieť, že ak ma niekedy nahneváš, tak mi stačí vziať do ruky vidličku. *Uškrnula sa na neho zvesela, čakajúc na jedlo.*

*Rád videl, že sa Olívia znovu usmieva. Páčila sa mu jej uvoľnená, otvorená povaha, ktorá nemala ďaleko od hravosti dieťaťa. Možno preto, že on taký nebol, a tak si uvedomoval očividný kontrast ich pováh oveľa zreteľnejšie. Nechcel, aby sa zmenila, aj keď ju veľakrát zarazil alebo sa vyhýbal odpovediam na jej všadeprítomné otázky. Až keď ju dnes ráno videl neistú a rozpačitú, poznal, ako veľmi mu v skutočnosti záleželo na tom, aby sa cítila dobre. Všetky tieto vnútorné myšlienky boli prekvapujúce a on netušil, čo v skutočnosti znamenajú. Možno to súviselo s tým, že sa Olívia stala jeho družkou a každý viazaný Aratahi sa správal majetnícky. Bola to čisto pudová záležitosť, ktorú mal v sebe zakorenú tak hlboko, ako ktorékoľvek iné zviera, ktoré presne vie, čo je preň správne, bezpečné a dobré, aj keď to nikdy predtým nezažilo.
Keď k nemu Olívia prisunula bližšie tanier s maslom a medom, bol rád, že mu ustúpila, pretože tak mohol uspokojiť ďalšiu zo svojich pudových túžob. Možnosť nakŕmiť ju na neho pôsobila upokojujúco a mocne zároveň. Dávalo mu to pocit, že sa o svoju družku dokáže postarať za každých okolností.
Iba keď sa rozhovor začal točiť okolo mienky, ktorú o ňom mali ostatní, zvážnel. Bol to len okamih, keď jeho úsmev zakolísal a potom sa z neho vytratila úprimnosť.* Možno sa nemýlia oni, iba ty si príliš láskavá.* Akoby sa za tými slovami skrývalo niečo viac, krátke zaváhanie, po ktorom malo nasledovať niečo viac, ale nakoniec len pokrútil hlavou a s novým úsmevom odkrojil kúsok z pečiva natrúc ho maslom a medom.* Otvor ústa, Olívia, prosím.* požiadal s temným úsmevom na tvári a natiahol k nej ruku.* Sľúbil som, že ti prezradím, kam ťa chcem vziať. Tu neďaleko je miesto, ktoré mi raz ukázala moja matka. Milovala to tam a myslím, že aj tebe by sa také niečo mohlo páčiť.

*Pokrútila nesúhlasne hlavou. V tomto sa mýlil, nebolo to o láskavosti. Nemala rada každého koho stretla, no to čo cítila k osobám okolo seba nesúviselo s tým, či sa jej vyhrážali, alebo mali na perách úsmev. Napríklad vodca Arathi, Orin, či ten druhý, Seram, moc sa jej nepáčili. Niežeby si neuvedomovala že keby ich spoznala tak by možno zmenial názor, no vo vnútri nemala potrebu nijako ich skúmať ani nad nimi uvažovať.* Oni sa len neunúvali ťa lepšie spoznať. *Odvetila mu, aj keď vedela že spoznať ho, to nebolo také jednoduché, dokonca si ani nenamýšľala, že jej sa to podarilo. Aj keď ona v ňom hľadala práve tu druhú časť, ktorú on zakrýval svojim nepriateľským výrazom. Aspoň zvyčajne. Na jeho vyzvanie ústa poslušne otvorila a nahla sa, vezmúc do úst kúsok pečiva. Mala med rada, bol sladký a napokon ona sladké mala rada. Odkedy sa ocitla v tomto svete ho ale nemala v ústach často, preto ju dnešné raňajky tešili viac, ako sa mohlo zdať. Keď Níat spomenul svoju mamu, prekvapene sa na neho zadívala. Nikdy predtým svoju rodinu nespomenul, nikdy nad tým ani neuvažovala, bola to jedna z tých častí jeho života, na ktorú by sa ani ona len tak nepýtala. Preto bola prekvapená, milo prekvapená, keď ju spomenul odrazu sám od seba. Hneď sa jej na jazyk natlačilo mnoho otázok, ktoré krotila žutím a uvažovaním nad tým, čo sa ho mohla ohľadom tohto spýtať.* Som zvedavá. *Začala napokon, určite ho tieto slová nemohli prekvapiť. Bola zvedavá čo to bolo za miesto, aj keď nevyzvedala, mala rada i prekvapnia, aj keď sa to bilo so zvedavosťou.* Nikdy si o svojej rodine nerozprával. *Prehovorila po chvíli, keď prehltla kúsok jedla. Čokoládové oči zostali na jeho tvári, keď položila otázku.* Mal si aj nejakých súrodencov?

/inak prečo som si ja myslela že on je jeden z tých pôvodných uplne? /

/ja neviem nikdy som o jeho minulosti veľa nepísala patrí k najstarším rodom, ak myslíš to, čo som písala predtým, mal stáť na čele svorky pred Orinom /

*Necítil sa po Olíviiných slovách lepšie, práve naopak. Na všetky tie zvláštne pohľady a varovania, ktoré dostala, bol dôvod. Prekliato dobrý dôvod, o ktorom nemala ani poňatia, pretože tvoril súčasť minulosti, o ktorej nikdy nehovoril. Pôvodne to nepovažoval za dôležité, lebo ju plánoval nechať ísť svojou vlastnou cestou len čo sa dostanú na Altru, ale potom sa veci zmenili. Uvedomil si, že definícia výrazu "nechať ísť" sa pre neho stala prekvapivo neakceptovateľná, a tak sa rozhodol skúsiť to celé odznovu. Nechcel pliesť minulosť s prítomnosťou a zvlášť nie pri Olívii.* Možno preto, že nie je o čom hovoriť. Veľa si toho nepamätám, bolo to už dávno a pokiaľ viem, žiedneho súrodenca nemám. Otvor ústa.* Medzi prstami držal ďalší kúsok krehkého mäkkého pečiva.* Keď sa naješ, nechám ťa v Troyinej spoločnosti a neskôr si ťa nájdem.

/hej to som myslela, ked orin zbadal tú naramnicu /

*Otvorila ústa znovu a na hodnú chvíľu stíchla. Vyzeralo to akoby dôvodom bolo prežúvanie, predsa len nechcela med prskať všade navôkol, no hlavným dôvodom bolo uvažovanie. Chcel ju vziať na miesto, ktoré milovala jeho mama a určite to miesto znamenalo niečo aj pre neho. Nechcela ho ale trápiť takýmito otázkami, takými, ktoré sa týkali citov či jeho rodiny, pretože pri tom mala zvláštny pocit. Len čo prežila ďalší kúsok raňajok, dal jej možnosť vycúvať tejto témy i sám. Niežeby nebola zvedavá, no nateraz sa predsa len rozhodla mlčať.* Dobre. *Usmiala sa zrak jej padol na obálku na stole. Potom znovu zrak zdvihla smerom k nemu a natiahla ruku k miske s medom a k pečivu. Kus odtrhla a natrela ho, samozrejme si hneď trochu polepila prsty. Potom natiahal ruku smerom k Níatovi, i s tým kúskom jedla. Bolo to spontánne, akosi sa nemohla dívať na to, ako ona jedla a on nie. A ani nespal, niežeby s týmito vecami mohla niečo robiť. Povedal, že jedol, ale že krv bola jedna zo zložiek stravy ktorú tiež potreboval.* Otvoriť ústa. *Zachichotala sa, držiac ruku vystretú smerom k nemu.*

*Zachytil Olíviinu ruku tesne pred svojou tvárou neodtŕhajúc od nej pohľad. Vážne mala v úmysle nakŕmiť ho? Už znovu? Oči mu stmavli a z úst sa stratila akákoľvek stopa po úsmeve, ktorý tam predtým mohol byť. Navonok sa nedalo poznať či sa mu to páči alebo sa len znovu snaží udržať si odstup. Vo výraze jeho tváre, akoby sa ukrývala hrozba aj neurčitý prísľub. Veľmi pomaly sa uvoľnil, pustil Olíviino zápästie a s pohľadom upretým skúmavo do jej očí, natiahol hlavu dopredu. Opatrne vzal do úst kúsok, ktorý mu ponúkala a jazykom sa pritom dotkol jej prstov. Bola dosť blízko na to, aby cítila ostré konce jeho predĺžených rezákov, ktorými ju zľahka hravo uhryzol do ukazováka.* Malá sladká Olívia,* zamrmlal po chvíli chrapľavým hlasom.* Náhle sa neviem rozhodnúť, čo mi chutí viac.* Dodal dvojzmyselne a vyzývavo pri tom nadvihol obočie.* Možno keby si to skúsila znovu.* Skôr, než by mu stihla Olívia podstrčiť ďalší kúsok pečiva, namočil si do misky s medom prst a starostlivo ním potrel jej ústa. Pozorne obtiahol jemné kontúry, niekoľkokrát sa pri tom vrátil a všetko zopakoval odznovu, aby sa hustá lepkavá tekutina čo najlepšie prichytila na mäkkú štruktúru pier. Keď skončil, zvyšky medu z prsta si jednoducho oblizol.* Tak poď, moja malá Olívia, mám chuť na niečo naozaj sladké.

*Prekvapene pozrela na ruku, ktorou jej zachytil tú jej a zdvihla k nemu spýtavý pohľad. Nemusela však položiť nijakú otázku a ruku jej pustil a ona mu opatrne kúsok pečiva do úst vložila. Pocítila jeho rezáky na svojom prste a pokrútila nad ním so smiechom na perách hlavou.* Nie som zase taká malá. *Oponovala mu po jeho slovách, to on bol veľmi veľký a ona potom vyzerala malá. Pri tej poznámke sa na neho znovu spýtavo pozrela, niekedy sa mu darilo ju naozaj poriadne zmiasť. Ak si ale myslela, že jeho dvojzmyselná poznámka ju miatla, bolo to nič oproti tomu, keď namočil prst do medu a natiahol ruku k jej perám. Chcela ich otvoriť a niečo mu rýchlo k tomu povedať, no nestihla nájsť vhodnú reakciu a prstom prešiel po perách. Telom jej pri tom prebehli zimomriavky a ona sa v duchu spýtala samej seba, prečo sa tak stalo. Dotyk jeho prsta však bol najzvláštnejší priamo na perách. Podvedome ich trochu pootvorila, no iank sa ani nepohla. Až po jeho výzve sa na neho prekvapene dívala, či naozaj chcel to čo si myslela, no iný význam nenachádzala. V tej chvíli ju dokonale vyvádzal z miery a ona cítila vo vnútri zvláštny druh napätia, také, ktoré nebolo nepríjemne. Napokon sa nahla, no zastavila kúsok od jeho pier, pretože nevedela ako to spraviť bez toho aby sa nejako nezalepili. Preto sa o neho obtrela nosom a čakala.*

*Len čo bola Olívia dosť blízko na to, aby vo vzduchu okolo jej pier cítil sľubnú vôňu medu a sladkej pokožky, zavrčal spôsobom, ktorý s ľudským povzdychnutím nemal nič spoločné. Hlboký lenivý zvuk vyšiel z jeho hrdla ako dokonalá ukážka spokojnosti, ktorá sa odrážala v celom jeho postoji. Uvoľnil sa a pomaly sa zaprel rukami po stranách Olíviinej stoličky tak, aby ju mal uväznenú medzi ramenami a zároveň sa jej ani nedotkol. Pri obtretí jej nosa o svoj sa temne usmial nakloniac hlavu do strany, akoby sa nevedel v duchu rozhodnúť, odkiaľ by mal s Olíviou začať.* Nehýb sa, nedotýkaj sa ma, len pokojne seď.* V hlase mal okrem vzrušenia prísnosť, ktorá sa nedala ignorovať. Akékoľvek slová boli zbytočné a okamžite by ho zastavili. Špičkou jazyka sa dotkol kútika Olíviiných úst a plynulo ním prešiel po jej spodnej pere.* Hmm.* Musela cítiť ako sa usmial, keď to isté zopakoval s jej vrchnou perou a potom sa vrátil na začiatok. Pohyboval sa pomaly, nenáhlivo, chvíľami sa nepatrne odtiahol, aby zmenil polohu hlavy, prípadne zabránil tomu, keby ho Olívia chcela pobozkať. Malými ochutnávkami si na ňu urobil len oveľa väčšiu chuť, a tak vzápätí vzal jej spodnú peru do svojich úst a začal ju hladne sať.*

*O rozprávaní nič nepovedal, napadlo ju, pri jeho slovách, no práve rozprávanie chcela využiť na protest, voči jeho rozkazom. Nestihla ale ani ceknúť, pretože sa vtedy dotkol jazykom jej pier a ona ostala ticho. Zreničky očí sa jej rozšírili a ona sa ani nepohla, nie však kvôli jeho príkazu, ale preto, že ani nevedela čo spraviť. Telom jej prechádzal zvláštny pocit a ona ho túžila pobozkať. Nemohla si pomôcť, za poslednú dobu si jasne uvedomovala, ako sa jej tá činnosť páčila. Nedovolil jej to, len ju provokoval, alebo aspoň ona mala pocit, že ju tým zámerne provokoval, že musel vedieť, aké pocity to v nej vyvolávalo. Uvedomovala si, že túžila ja po tom zvyšku, tom čo jej povedal že neurobí, že sa jej nedotkne. Vtedy bola sčasti rada, teraz ale akosi nedokázala nemyslieť na to, aké by to bolo. Pár krát mala aj zvláštne sny, tie sa končili však priskoro, hlavne preto, že jej myseľ si nevedela predstaviť, ako to celé fungovalo a bolo. Budila sa potom celá rozhorúčená a mala pocit, akoby sa celá tá horúčava sústreďovala na mieste, o ktorom dovtedy ani nevedela, že môže niečo také cítiť. Z úst sa jej vydral tichučký ston, keď vzal jej peru do svojich úst. Prebúdzal v nej túžby, ktoré nevedela popíasť ani pomenovať, len horeli v jej vnútri. Zdvihla ruku zo svojho lona a prstami sa jemne dotkla jeho košeli na jeho hrudi, mierne sa pridvihla, akoby sa chcela dostať bližšie.*

*Cítil ako na neho Olívia reaguje spôsobom, ktorý bol nepopierateľne podmanivý, preto sa aj jemu mu čoraz ťažšie darilo držať sa v úzadí. Keď sa k nemu naposledy natiahla, ešte raz jazykom prešiel po kontúre spodnej pery a potom ním plynulo zašiel do jej úst. Odtiahol sa len nakrátko, keď naklonil hlavu do opačnej strany a znovu ju pobozkal. Tentoraz hlbšie, neviazanejšie a zároveň stále rovnako skúmavo, akoby tento druh vášne a intimity bol nový aj pre neho. Až keď mu rukou prešla po košeli, jemne jej ju zachytil a pritiahol k svojej tvári. Lícom sa krátko obtrel o Olíviinu dlaň, zhlboka pritom nasal vôňu jej pokožky a za zavetými očami si veľmi živo predstavoval, aké by to bolo, keby si ju vzal tak, ako mal na to chuť. Nečakal, že tá túžba ešte porastie, ale teraz bola tu a on ju nemohol naplniť. Stačil jediný pohľad do Olíviinej nevinnej tváre a okamžite pocítil vinu. Jeho chybou bolo, že sa v jej prítomnosti ovládal stále ťažšie a nedokázal si predstaviť, kam až bude schopný zájsť, keď padne aj posledná zábrana, ktorá ju mala pred ním chrániť - jeho vlastné sebaovládanie.
Ešte raz nenásilne pobozkal Olíviinu dlaň a potom sa odtiahol. Opatrne pustil jej ruku a s nepokojným pohľadom vstal.* Musím ísť, Olívia. Troy už na teba zrejme čaká.* Zamieril k dverám, ale až keď stál na ich prahu, zaváhal. Chcel zmierniť predchádzajúcu strohosť svojich slov, preto chytil rukou rám dverí a pevne ho zovrel.* Ja...naozaj som rád, že sa dnes ku mne pripojíš. Veľa to pre mňa znamená.* Potom sa rozpačito odmlčal, ale svoje slová myslel úprimne.* Budem sa tešiť.* Dodal a odišiel.*

*Mala chuť sa k nemu viac nakloniť, dostať sa bližšie k nemu, no napriek tomu ostala sedieť v tureckom sede a len sa nakláňala. Rukou sa dotýkala jeho hrude a zároveň sa o ňu opierala a pridržiavala. Keď ju predsa len pobozkal, privrela oči a podvedome vnímala, ako jej zdvihol ruku k jeho lícu. Prstami mu po ňom prešla a ešte viac zatúžila dostať sa k nemu bližšie. Nerozumela vlastným pocitom, no jasne ich vnímala. Keď ju ale pustil a pobozkal na dlaň, otvorila oči a ešte trochu zasnee sa na neho zadívala. V tej chvíli ju nijako zvlášť Troy nazaujímala, ani nič, čo malo nasledovať. Bolo to zvláštne vnímať to takto, akoby ani zvedavosť odrazu nebola dosť podstatná, no Níat vstal a ona ho len pozorovala, ešte stále vnútorne vyvedená z miery.* Teším sa. *Povedala napokon, ešte stále v inom svete. Páčilo sa jej to, keď sa dotýkala jeho pier a nemala potuchy, ako mu to dať najavo. A možno to i vedel. Nevedela to posúdiť. Keď opustil miestnosť, pozrela na tanier a sťažka si vzdychla. Vo vnútri pretrávaval ten zvláštny pocit, aj keď sa pustila do jedla, aby sa naraňajkovala než vyrazí. Celú tú dobu ako jedla, premýšľala nad svojimi pocitmi, no na nič múdre neprišla. Keď tanier ostal prázdny, natiahla sa po jablko a pobrala sa pomaly von, pohľadať Troy. Vonku už nebolo nijkako zvlášť teplo, takže jej vyskočili na kožu zimomriavky, no napriek tomu kráčala a obzerala sa, kde zazrie červené vlasy podobné tým jej.*