Planéta Altra

*Keď sa Níat presunul od nej, ona sama sa pohla k akémusi pňu, na ktorý sa usadila, aby sa vyhla prípadne vlhkej tráve. Nečakala od Níata takýto monológ, asi nikdy doteraz ho tak dlho nepočula rozprávať, bolo to až neuveriteľné. Pri týchto myšlienkach sa mala chuť až uškrnúť a niečo poznamenať, napokon ale aspoň raz poslúchla zdravý rozum a mlčala. Napokon, bolo čo si vypočuť. Informácie o sťahovaní ju potešili, nechcela opustiť domček. Bol drobný, mimo mesto, bolo tam ale úžasne. Mohla si tam robiť čo chcela a mohla si to tam i prispôsobiť ako sa jej páčilo. Mala kde pestovať bylinky i jazero nebolo viac ako pár minút cesty. Minule konečne chytila predsa rybu. Skôr rybku, ale to jej bolo aj tak v tom stave radosti jedno.* Včera som už niečo počula o tom z akej rodiny si, vlastne by ťa mal počúvať aj Orin keby len o to ide. *Poznamenala zamyslene, aj keď aj bez jeho slov vedela, že viesť svorku nebolo práve to po čom jeho samotárska povaha túžila. Jedno ale vedela, že na mieste svorky by ho tiež nepočúvala. Nemohol ich predsa držať v jaskyni.* Níat mne predsa nevadia, ja sa im ani nečudujem že ťa nepočúvli, vieš si predstaviť tú nudu? Sami zavretí v jaskyni? Viac ako pár hodín? *Nadvihne obočie, veď by ju asi porazilo. Zarazia ju ale iné slová, tie o Nimovi.* Bude ti chcieť ublížiť? *Zamračí sa, upriamiac na neho taký zamračený pohľad, či to pochopila správne. Muselo ho štvať že jeho svorka prijala iného vodcu, bezohľadu na to, že patril do takého rodu akého patril.*

Kinna

*Avina náhla prítomnosť v ňom vyvolala rýchly sled emócií. Najskôr hnev z toho, že ho neposlúchla, že riskovala a potom zvláštnu úľavu, pretože aj napriek tomu všetkému bola očividne v poriadku. Keby nekľačali nad mŕtvym telom, nedokázal by si odpustiť poznámku no takto sa mu to zdalo nevhodné. Podľa prísneho pohľadu, ktorý na ňu vrhol však muselo byť Ave jasné, že sa to medzi nimi ešte neskončilo. Na chvíľu sklonil hlavu, aby chlapcovi zotrel z tváre krvavú šmuhu no varovné zavrčanie ho okamžite vrátilo do prítomnosti. Zodvihnutím ruky dal vojakom znamenie a tí sa zhŕkli bližšie. Otočený chrbtom do pomyselného kruhu sledovali svoje okolie a s napätím čakali, čo sa bude diať. Aj Kinna vytiahol svoju zbraň a pomaly sa postavil.
"Ava, zostaň v strede," prihovoril sa vlčici, ale už keď to hovoril, mal vážne pochybnosti, že ho poslúchne. On sám nemal také vycibrené zmysly ako ona, ale videl ako vetrí vo vzduchu, hoci sa naokolo nedialo nič podozrivé. Ale v momente, keď sa ho začali zmocňovať pochybnosti, zbadal na kraji lesa, kde sa donedávna schovávala aj sama Ava, tiene. Pohybovali sa rýchlo a bolo na nich niečo zvláštne, niečo povedomé.

Svorka sa držala blízko pri sebe. Prim kráčal po Nimovej pravici, zatiaľ čo ostatní sa držali stranou. Keď v blízkosti nebol Níat, ostatní Aratahi sa podvedome prispôsobovali veleniu svojho predchádzajúceho vodcu. A Nimo sa z nejakého dôvodu chcel ľuďom ukázať. Už dlhšie ich sledovali, keď sa ich lov skončil a oni zachytili dobre známy pach popola, krvi a človeka.
Vo svojej ľudskej podobe a v ochrannom obkolesení vlkov Nimo prešiel priamo do stredu zničenej dediny a zastal si oproti mužovi, ktorý mu mieril zbraňou doprostred hrude. Napriek očividnej hrozbe ho zdá sa oveľa viac zaujímalo všetko ostatné, len nie to, že by po jednom neuváženom čine mohol zomrieť. Jeho prenikavý pohľad sa zastavil na vlčici a viac sa nepohol. Zdalo sa, akoby v tej chvíli zabudol na všetko ostatné a z výrazu tváre sa len ťažko dalo vyčítať na čo myslí.* Pekná fena, mohol by som ju pohladkať?

Ava

*Mala chuť princa buchnúť chvostom po zadku, keď jej povedala by sa držala v strede. Ona nebola človek, nepotrebovala ochranu. Ak by sa niečo stalo, s najväčšou pravdepodobnosťou by to prežila skôr ona než jeho vojaci. Na princa by predsa len dala pozor. Bol to ale muž a aj keď bol človek, na mužskom egu to nič nemenilo a tak by mu niečo také nikdy nepovedala. Okrem toho, mala ho rada, dal jej i ostatným ženám jej rasy domov, zachránil ich a staral sa o ne. Preto aj keď naoko poslúchla a držala sa v strede, bola pripravená svižne preskočiť cez nich a brániť ich. Cítila pachy, vedela že nepatrili ľuďom a mala obavy, či nepatrili tým, čo spôsobili túto pohromu okolo nich. Vynorila sa však skupina mužov, stačilo jej raz zavetriť a vedela že patrili k jej rase. Na jej postoji a sebaistom státi sa nič nezmenilo, vo vnútri však pocítila miernu neistotu. Nikdy predtým nestála zoči voči mužovi svojej rasy, videla len z diaľky Olíviinho Níata a potom Zeona. Zeona ale nerátala, príliš ním opovrhovala a nenávidela ho, než aby cítila niečo iné. Teraz bola zvedavá a čakala, netušila v podstate ale čo vôbec čakať. Keď sa muž ozval a vyjadril sa, akoby bola niekoho vlastníctvom, výhražne zavrčala, nech si dáva pozor na jazyk. Hlavou odsunula princa a prešla popri ňom, premeniac sa do ľudskej podoby. Dvojfarebné oči zastali na tvári toho čo prehovoril, dívala sa priamo bez rozpakov.* Obávam sa, že nie. Hryziem.

Níat

*Naklonil sa mierne do strany, pretože jeho poloha mu viac nevyhovovala. Náhle sa zodvihol a prekonal krátku vzdialenosť, ktorá ich od seba delila. Stačilo pár krokov a bol pri nej. Z miesta, kde stál vyzerala Olívia ešte menšia, ešte útlejšia, ale on aj tak opatrne natiahol ruku a dotkol sa jej tváre. Vzhľad mohol klamať a pri nikom inom to neplatilo tak veľmi, ako pri Olívii. Nebola bojko. Niekedy by bol dokonca radšej, keby mala väčší pud sebazáchovy, ale z nejakého dôvodu dokázala prijať zvláštnosti jeho rasy a dokonca ho v nich ešte aj podporovať. Ústa mu skrivil náznak úsmevu, keď jej o niečo pevnejšie chytil bradu a prinútil ju zakloniť hlavu, aby sa na neho musela pozrieť.* Nikto mi neublíži.* Povedal s presvedčením, ktorému sám veril. Potom si kľakol priamo pred Olíviu a o niečo pobavenejšie dodal.* To dokážeš iba ty.* Oboma rukami ju pevne objal a hlavu si položil tesne nad jej srdce. Počul tlkot srdca, prúdenie krvi v tepnách a na jazyku ho pálil smäd, ale to posledné dokázal potlačiť. Zhlboka sa nadýchol a nos zaboril hlbšie do hebkej pokožky. Vydal pritom stlmený povzdych, ale to už Olívia mohla cítiť, ako ju bozkáva tesne pod kľúčnymi kosťami.* Hovoríš, že by si prijala svorku šiestich Aratahi?* Zamumlal proti jej koži a neprestal ju bozkávať.* Nevadilo by ti, že o nich zakopávaš deň čo deň, že by si musela znášať ich neustálu prítomnosť? Starať sa o nich, ako o vlastnú rodinu? Možno by to tak bolo dobre, lebo ja ti nemôžem dať deti a takto by si mala rovno šiestich synov.* Plecia sa mu zachveli a potom znovu, až kým sa naplno nerozosmial. Tá predstava bola absurdná dokonca aj jemu, hoci odmietal myslieť na to, že by si niektorí z Aratahi mohol na Olíviu nárokovať aj inak. Smiech ho prešiel a už znovu sa mračil.*

*Vedela že bol silný, nikdy o niečom takom nepochybovala, nechcela ale myslieť na to, čo by na neho mohol ten Arahti skúsiť, aby získal späť svoju pozíciu. Len sa pochybovačne na neho zadívala po jeho ďalších slovách, to už ale kľačal a ona okolo neho ovinula ruky a trochu sa ohla, pobozkajúc ho do vlasov. Ona by mu neublížila a dúfala, že sa tak ani nikdy nestane. Z úst jej vyšiel chichot keď ju začal bozkávať, chichot prerástol v smiech, keď spomenul šiestich synov.* Na adoptovanie sú už trošku veľkí, nie som si istá či by ma počúvali. *Zasmiala sa a potom zvážnela o čosi i ona, aj keď skôr pre zamyslenie o svorke.* Neviem na čo takú svorku potrebujeme, ale nevadilo by mi to. Kým budú bývať inde ako my. *Zasmiala sa znovu. Akosi pochybovala žeby mali aj oni potrebu neustále s nimi byť, mala dojem že išlo skôr o akési puto, ochranu keď to bude potrebné a súdržnosť, nie neustále vodenie sa za ručičky či labky.* A inak ani neviem, variť im netreba, veď si niečo chytia, takže neviem akú inú starostlivosť im treba. Keby chceli niečo ošetriť, to by som zvládla. *Vedela že Níat mal byť vodca, ibaže to nechcel. Vtedy. Teraz si nebola istá čo presne chcel.* Chceš mať svorku Níat? *Spýtala sa ho napokon a kľakla si, aby mali oči zarovno. Ona s ním bola spokojná a šťastná, predstava svorky jej však neprekážala, mala rada spoločnosť a rozprávanie. Ak však on svorku nechcel, tak nijakých "šiestich synov" mať nemohli.*

Nimo

*Zdalo sa, že nič nedokáže vyviesť Nima z rovnováhy na dlhšie, než na pár sekúnd. Teda aspoň dovtedy, kým nevidel, ako sa vlčica priamo pred ním premenila. Na jej mieste stála žena, ktorá by s nezvyčajnou farbou očí a okolnosťami, za akých sa to všetko dialo, mohla byť pokojne len výplodom jeho fantázie. A on na rozprávky prestal veriť už dobre dávno.* Myslím, že to risknem.* odvetil a skôr, než by stihla splniť svoju vyhrážku, natiahol ruku. Špičkou ukazováka sa dotkol stredu jej čela, akoby sa najskôr potreboval uistiť či sa pri prvom kontakte nerozplynie vo vzduchu. Keď sa tak nestalo, pristúpil ešte bližšie, natiahol krk a zhlboka do seba nasal jej vôňu. Ruky pritom držal celý čas skrížené za chrbtom a zamyslene si pohmkával. Ničím nedal najavo, že by jej chcel ublížiť. Pohyboval sa pomaly a predvídateľne.
"Možno by si sa toho nemal chytať," pípol hlas, ktorý veľmi dobre poznal. Stále nahnutý k ženinej šiji prevrátil očami, ale keď sa odtiahol, aby mu mohla vidieť do tváre, nenútene sa usmieval.
"Odpusť môjmu bratovi, na príbehy o ženách nášho druhu prestal veriť už dávno," potom na chvíľu stíšil hlas, aby ho mohla počuť len ona, "Myslí si, že ho porodili lesné víly. Nevyvraciam mu to, deti potrebujú mať svoje ilúzie." Predstieraná veselosť z neho v okamihu vyprchala a už znovu vyzeral vážne a neprístupne. Stalo sa tak v okamihu, keď pohľadom zablúdil k ženinej ľudskej spoločnosti. "Ale asi by som tiež skôr uveril na lesné víly než na to, že jeden z našich uzavrie pakt s človekom."

Ava

*Ostražito ho sledovala, z jeho pohybov však nebolo ťažké vyčítať, že bol skôr prekvapený a jeho správanie pramenilo práve z prekvapenia, než potreby neajko jej ublížiť. Vedela, bola si tým naozaj istá, že jej nechce ublížiť, aj keď mala chuť mu tie zúbky naozaj predviesť. Napokon ale nekomentovala jeho prst na svojom čele, ani jeho natiahnutý krk. Napokon, keď bol tak blízko, vtiahla na rozdiel od neho nenápadne jeho pach do nosa i ona. Čo ju však pobavilo bol hlas, v ktorom sa stala vlastne predmetom. Nebolo ťažké domyslieť si, že o existencii žien netušili. Nemali zjavne ani ako, nebola si istá komu princ stihol povedať pravdu. Vedel o nich Níat, zjavne i ten druhý muž, ktorý viedol svorku, aj keď toho nevidela. Počula že jeho družka bola jednou z nich, to však bolo všetko čo mala možnosť dozvedieť sa.* Keďže sa obávam že lesné víly vás skutočne neporodili, aj keď by bol možno zaujímavý pohľad na vás s motýlimi krídelkami...poniektorí z nás vďačia ľuďom za to, že dostali vôbec možnosť žiť. Nebyť jeho...*Hlavu natočila smerom k princovi a potom dvojfarebné oči znovu uprela na muža.* ...príbehy o ženách by boli skutočne len príbehmi.

Níat

*Len čo Olívia spomenula bývanie už znovu sa mu zlepšila nálada. Predstavil si obyčajnú drevenú búdu a výraz na Nimovej arogantnej tvári v okamihu, ako by sa dozvedel, že patrí jemu. Za iných okolností nemal dôvod znižovať sa k podobným úmyslom ani len v teoretickej rovine, ale medzi ním a bývalým vodcom aj naďalej ostávalo skryté napätie. Vedel, že ak si na svoju stranu získa Nima, zbaví sa aj ostatných obáv o vernosť svorky.
Akoby mu Olívia čítala myšlienky, kľakla si k nemu a prinútila ho zamyslieť sa. Bola to jednoduchá otázka a on na ňu odpovedal najlepšie ako vedel.* Snažil som sa tomu vyhnúť a nakoniec ma to aj tak dobehlo.* Dlaňou prešiel po Olíviinej náramnici, ktorá na sebe niesla jeho rodový znak.* Navyše je tu ešte jedna vec, o ktorej by si mala vedieť. Čiastočne je to aj dôvod, pre ktorý je dobré mať po boku členov svorky.* Odmlčal sa a potom opatrne pokračoval. Nechcel ju vystrašiť.* Už viem, prečo nás Kinna povolal naspäť a prečo sa tak zaujíma o náš druh.

*Rada by vedela, čo mu chodilo rozumom, keď sa občas zamračil a inokedy skoro až uškrnul. Nespýtala sa ho ale, pretože sa stále zdalo, že nepočula všetko. Netušila že princ mal nejaké konkrétne dôvody pre návrat Arathi, myslela si, že to bolo len tak, z dobrej vôle. Ako sa ale zdalo, naozaj vo svete nefungovalo nič len tak. Všimla si Níatove obavy a neponáhľanie sa do vysvetľovania, čo neznačilo nič dobré. Niečo bolo zlé, niečo pre čo sa obával, že bude mať strach.* Prečo? *Položila teda otázku, keď sa odmlačal.* Neboj sa, tak ľahko ma nevystrašíš. *Dodala, trochu ho podpichnúc. Aspoň dúfala, že to nebolo až také zlé, aby sa musela obávať, aj keď, cítila sa teraz v bezpečí než aby ju nejaký opis vystrašil. To by musela nastať nejaká situácia, rozprávanie nestačilo.*

Nimo

*Ženine slová pochybnosti z Nimovej tváre nezotreli. Prirodzený inštinkt a nedôvera v ľudí vyvolávali v každej bunke jeho tela hlboko zakorenený odpor a ani jeden prípad z tisíca by ho nedokázal presvedčiť, aby zmenil názor.
Venoval žene pred sebou jeden zo svojich zhovievavých úsmevov, z ktorého už na prvý pohľad sršala nadradenosť. Akoby mal pred sebou malé dievčatko, ktoré mu tvrdilo, že cukríky sa dolujú v baniach ako diamanty a on ju pritom veľkoryso potľapkával po hlave, lebo sa s ňou nechcel hádať. V tomto prípade len mávol rukou čím dal jasne najavo svoj postoj a ľudského vodcu s jeho mužmi aj naďalej ignoroval. Všimol si, ako ho nervózne pozorujú, ale práve ten, ktorého celkom automaticky považoval za najdôležitejšieho v skupine, ostával ticho a nechal rozhovor len na nich dvoch. Možno tušil, že Nimo by sa s ním aj tak nerozprával. Namiesto toho kývol hlavou do boku a rukou neurčito obsiahol priestor okolo seba.* Zdá sa, že grilovačka sa vám trochu vymkla spod kontroly.

Ava

*Samozrejme cítila z muža oproti sebe, že ju nebral tak úplne vážne, dokazovať mu ale nič nemienila. Ani za seba ani za ľudí. Len mlčky pozrela k spálenej osade, vediac, že nebola prvá ani posledná. Čo ale mala možnosť počuť, tá predošlá nebola zničená ohňom. Aj keď sa tvárila do dnešného dňa že bola rovnako slepá ako ostatné ženy, počula už o domoch pri vode, ktoré boli zničené, i o malej osade južne odtiaľto, kde akoby sa zem rozhodla triasť a ničiť. Zdalo sa jej málo pravdepodobné, žeby to boli náhody, aj keď všetky okolnosti boli iné. Výsledok ale ostával. Pokrčila teda na jeho slová ramenami, viac nebolo čo treba povedať. Zvrtla sa mu chrbtom, očami ešte zablúdila k jeho bratovi ktorý ju nazval v podstate "to" a len rýchlo si obzrela skupinku. Potom už ale stála zoči voči princovi, netušila kam mali nameirné alebo čo chceli robiť. Zo slov Arathiho si ale vyvodila, že oni im nijaké infomrácie nemohli poskytnúť. Nestihla sa prihovoriť princovi a pocítila ako jej telom prešli zimomriavky a v diaľke sa ozval poriadny rev.* Nech je to čokoľvek, vracia sa to. *Povedala skôr ako sa jej telo premenilo späť do démonej podoby a natiahla krk, vetriac z kade útok očakávať. Oči hodila aj k princovým mužom, mali by ísť do bezpečia, vrátane princa. Boli ľudia. A to čo sa blížilo ľudské nebolo.*

Níat

Zdá sa, že sme neboli jediní, ktorých sa experimenty na Altre dotkli.*Začal opatrne. Sám nemal ešte celistvú predstavu o tom, aká vážna bola situácia, ktorú Kinna a dokonca aj Nimo poznali tak dobre.* Podľa Kinnu existujú bytosti, ktoré sa nám podobajú. Má viacero svedectiev od ľudí z okolitých aj vzdialených miest. Ani jedno z nich už teraz neexistuje, pretože ľudia sa nedokážu brániť tak dobre ako my. Nemajú naše schopnosti.*Ľahostajnosť v jeho hlase, keď hovoril o ľuďoch nebola predstieraná. Staré krivdy sa nedali zabudnúť len tak ľahko, ale Kinna veľmi dobre vedel, čo robí, keď apeloval na jeho vzťah s Olíviou. Už len preto, čoho všetkého sa pre neho bola ochotná vzdať, nemohol jej rase odmietnuť pomoc. Možno bolo len otázkou času, kedy sa pozornosť nového druhu obráti aj na Arathi.* Ak má Kinna pravdu a naozaj sa nám podobajú, mali by sme zistiť, aké sú ich úmysly.* poslednú myšlienku vyslovil nahlas.*

*Obrovský démon sa s hlasným dunením zeme pod jeho nohami presúval späť k vypálenej dedine. Z jeho tela sa na rôznych miestach zjavovali plamene, teplo ktoré sálalo z obrovského tela bolo takmer neznesiteľné. Démon sa vracal, už z diaľky videl skupinku postávajúcich. Ich pachy mu udierali do nosa rovnako výrazne ako krv či spálené telá všade vôkol. Mohutná ruka udrela do zeme, ozval sa ďalší rev, ako prísľub bolesti a utrpenia. Obrovské telo sa vyrútilo priamo proti skupinke princových mužov, Ave a svorke. Neprichádzal pre rozhovor, prichádzal pre ich smrť. Na rase či pohlaví a veku nezáležalo. Len na krvi a bolesti.*

*Nerozumela tomu, čo niekoho viedlo robiť pokusy a tvoriť nové bytosti. Prvý pokus im nevyšiel a oni sa pustili do ďalšieho, ktorý ako počúvala im prinášal opäť len smrť ľuďom, ktorý ani za nič nemohli. Čelo sa jej pokrčilo, necítila strach, len akúsi vzdialenú obavu. Netušila čo si predstaviť pod bytosťou podobou Arathi, bola ale človek a ani ona nemala schopnosti aby sa bránila. S Arathi žila dosť dlho, od začiatku jej však nikto z nich vlastne nechcel ani ublížiť. Tí čo sa s ňou nechceli baviť ju jednoducho ignorovali, teraz keď tak uvažovala, nebola si ani istá, ako sa dostala do jaskýň.* Myslíš že budú ochontí vám to povedať? *Akosi veľmi silno pochybovala a predpokladala, že ani Níatova predstava nebola založená na sedení a popíjaní.* Vieš niečo bližšie o tých bytostiach?

Nimo

*Nemusel sa rozhliadať dlho, aby si stopy násilia spojil s tými, ktoré už videl na iných miestach a v iných časoch. Nebolo pochýb, že za to mohol jeden z Nich a podľa krátkeho záblesku v ženiných očiach tesne predtým, než sa mu otočila chrbtom, hádal, že vie oveľa viac, než prezradila. Nakoniec tu boli zrejme všetci z rovnakého dôvodu a keď mu nozdry pošteklil nezameniteľný pach a v krvi pocítil prvé stopy adrenalínu, arogantnosť rýchlo nahradil pokoj a rozvaha. Jeho vodcovský postoj sa prejavil takmer okamžite, keď vydal sériu rýchlych príkazov. Ewer sa otočil a rozbehol k hranici lesa na opačnej strane dediny, preč od hluku a lomozu, ktorý sa každou sekundou stával zreteľnejší a intenzívnejší. Mal za úlohu priviesť Níata, pretože aj keď sa to Nimovi nepáčilo, toto bola teraz jeho svorka. Na druhej strane Prim bol stále jeho brat, na neho sa vzťahovali opačné pravidlá.
"Prim! Budeš nás kryť!" zakričal na neho a ignoroval znechutený výraz, ktorý mu brat venoval. Bolo mu to jedno. Dokázal bojovať oveľa účinnejšie, keď mal Prima pod dozorom. Na druhej strane sa nezdalo, že by sa ľudia chystali ustúpiť. Nima to prekvapilo.
"Možno by si si dal teraz rád prestávku," obrátil sa k vodcovi ľudí, ale ten sa uškrnul a pokrútil hlavou.
"Ja z boja neutekám."
Nimo pokrútil hlavou a venoval mužovi nechápavý pohľad. Proti bytosti taký človiečik nemohol mať nijakú šancu. Zato jeho Arathi áno. Videl ako sa ostatní jeden za druhým premenili do ľudskej podoby , pretože tak mohli ľahšie ovládať svoje schopnosti a menej ich to vyčerpávalo. Každý sa postavil tak, aby bol najbližšie k živlu, ktorému vládol, čo v praxi znamenalo, že Prim sa rozbehol k zničenej studni a Nimo vyskočil na tehlový múrik, ktorý nebol dostatočne vysoký, ale aj tak z neho oveľa ľahšie vnímal prúdenie vzduchu. Zem sa už vtedy silno otriasala, ostré praskanie naznačovalo, že sa stromy lámu po tuctoch a priamo uprostred hrubých kmeňov. Nakoniec sa vrcholce najvyšších stromov rozostúpili a na zem dopadlo obria päsť. Na mieste, kde dopadla, nezostalo nič len obrý kráter. A v okamihu, keď sa zdalo, že situácia už ani nemôže byť horšia sa objavila aj druhá bytosť. Ohnivý démon chrliaci plamene. Jeho pôsobivý zjav sa vyrovnal zemskému démonovi a v mnohom ho predbehol. Zemský démon zareval, ale Nimo len ťažko poznal či preto, aby svojho druha privítal alebo preto, lebo v jeho prítomnosti videl konkurenciu. Toto bolo prvýkrát, ako ich oboch videl na vlastné oči a ak si predtým myslel, že bude hračkou poraziť ich, teraz bol viac než len presvedčený o opaku.
Zemský démon mohutnou rukou vytrhol zo zeme niekoľko stromov aj s koreňmi a s ľahkosťou ich hodil po ohnivom démonovi. S ohlušujúcim revom a zúrivosťou dával najavo svoju dominanciu. Nimo zoskočil na zem skôr než na neho stihli dopadnúť prvé kusy zeminy rútiacej sa vzduchom ponad ich hlavy a cestou so sebou strhol jedného z ľudských vojakov.*

Ava


*V tomto s Arathi súhlasila. Princ so svojimi mužmi by sa mali presunúť niekam do bezpečia. Ona sama mala teraz z veľkej časti ruky zviazané, potrebovala by tu teraz svoju sestru, stále však bola rýchlejšia než ľudia a aj silnejšia. Švihla chvostom k princovi, aj keď sa ho nedotkla a uprela na neho pohľad, ktorým akoby podporovala jeho presun do bezpečia. Niežeby bola naivná a verila, že sa naozaj aj pôjde schovať. Jeho slová to len potvrdili a ona nespokojne zavrčala. Nespokojnosť vystriedal však adrenalín v krvi, keď jej oči padli nie na jedného, ale dvoch obrovských démonov. Zem pod nohami sa jej len tak zatriasla keď udrel, hlava jej však švihla aj k ohnivému démonovi. Ten spálil kmene stromov ešte skôr ako k nemu stihli od zemného démona doletieť a vydal k nemu rev. Nezdalo sa, žeby sa išli bratríčkovať. Ohnivý démon sa však viac zemnému nevenoval, nechcel ostať ľuďom nič dlžný v počte strát na ich konte. Švihol dlhým tenkým chvostom, ktorý pripomínal ohnivý bič smerom k nim a omotal ho okolo jedného z princových mužov. Muž sa začal metať, kričal bolesťou, avšak s jeho bolesťou rástlo i zovretie chvosta, rovnako ako plamene na ňom. Keď z muža neostalo nič len obhorené zbytky, chvost sa uvoľnil a telo dopadlo na roztrasenú zem. Ohnivý démon sa pohol smerom k svorke, keďže o princových mužov sa staral zemný démon. Skôr ako však presunul svoje telo k nim, na uvítanie k ním poslal ohnivú sprchu.*

Níat

*Nechcel, aby si Olívia robila starosti, keď sám nepoznal do akej miery bola situácia zlá. Všetko, čo vedel sa zakladalo len na sprostredkovaných informáciách, preto pokrútil hlavou a bradou zamyslene pošúchal Olíviu po pleci. Odtiahol sa, aby jej mohol pozrieť do očí a vážnosť vlastného výrazu zmiernil krátkym úsmevom.*Okrem toho, že každý z nich ovláda jeden zo živlov a doteraz ich videlo len pár ľudí, toho neviem o nič viac ako ty. Ale možno majú radi sušienky. Alebo sú alergický na jahody.* Uškrnul sa a ukradol z Olíviiných úst jeden rýchly bozk. Od rána nemal príležitosť byť s ňou osamote a pretože podvedome tušil, že sa im na to v najbližšej dobe nenaskytne veľa príležitostí, pobozkal ju znovu. Veľmi opatrne a nežne, akoby dával neustále pozor, aby jej neublížil.
Bol už dosť blízko toho, aby nad sebou začal strácať kontrolu, keď zostreným sluchom zachytil približujúce sa zvuky. V tom okamihu sa od Olívie odtiahol, vstal a naširoko rozkročený si zastal tak, aby ju mal za svojím chrbtom.
Ešte chvíľu sa nič nedialo. Potom v kríkoch na druhej strane brehu nastal pohyb a objavil sa Ewer. Jeho bledá a udýchaná tvár prezrádzala, že po celý čas bežal a do ľudskej podoby sa premenil len nedávno. Šaty, ktoré na ňom predtým viseli sa na rôznych miestach zachytili a zo škrabancov na lícach presakovali kvapky krvi.
"Níat, potrebujeme ťa dolu v dedine. Objavili sa tam démoni. Je to zlé." Snažil sa zo seba dostávať súvislé vety, ale išlo mu len veľmi ťažko. Ešte stále lapal po dychu.
Níat sa rozhodol okamžite. Obrátil sa k Olívii a dlho dôrazne sa na ňu zadíval. "Sľúb mi, že tu zostaneš s Ewerom. Žiadne bláznivé výlety, jasné?" chytil ju rukou zozadu za šiju a nútil ju k odpovedi. Mysľou bol už ďaleko, ale predtým potreboval počuť, že Olívia bude v bezpečí. Stačilo mu viedieť Ewera a okamžite vedel, že všetky žarty museli ísť bokom. Veci naozaj vyzerali zle a on sa bál, aby neprišiel neskoro.*

*Zasmiala sa po jeho slovách, nečakala by, že bude takto žartovať o neznámych bytostiach čo tu vyčíňali.* Podľa mňa majú radi čokoládu, tú má rád hádam každý. *O Níatovi akosi pochybovala, netváril sa ani vtedy pri jedení zmrzliny nejako zvlášť nadšene, ale o to teraz ani nešlo. Nebavili sa predsa vážne. Len okolo neho ovinula ruky keď ju pobozkal a nepatrne sa o neho oprela svojou neveľkou váhou. Dlho si však jeho prítomnosť neužívala, pretože ani nevedela ako, stála za jeho chrbtom. Tušila, že by sa mala tváriť vážne a asi aj báť, keď on bol v pozore, namiesto toho sa však dívala na jeho široký chrbát oproti ktorému bola ako taký trpaslík a premáhala úsmev. Uvedomovala si, že bola zjavne dosť čudná, nemohla si ale pomôcť. Keď začula šuchot i ona so svojimi ušami. položila ruky na jeho boky a zvedavo nakukla spoza neho, čo sa dialo. Úsmev pohasol keď zbadala Ewera v neveľmi príjemnom zjave. Prekvapene vykročila úplne, veď jej nič nehrozilo. Níat ju však zachytil a ona len zažmurkala tými veľkými čokoládovými očami.* Nezabudni, čo si mi povedal. Že ti nikto neublíži. Mysli na to keď budeš v tej...dedine. Ja ošetrím Ewera...*Skôr akoby jej ešte niečo mal možnosť k tomu povedať sa nahla a krátko ho pobozkala, pohladiac ho po líci. Potom ustúpila, dúfajúc, že mu takáto odpoveď postačí. Neklamala, ošetrí Ewera, no to či tu ostane, to mu sľubovať nemohla.*

Nimo

*Na vlastné oči videl muža, ktorého démon spaľoval zaživa. Jeho krik sa mu zarezával do uší až do chvíle, kým sa telo nezačalo premieňať na popol. A potom bolo po všetkom. Z vojaka neostalo nič len pár obhorených kostí, ktoré dopadli neďaleko zviechajúceho sa Nima. Ale ohnivý démon nečakal na pozvanie a zaútočil znovu.
"Prim!" Nimov výkrik len s ťažkosťou prenikol cez všeobecný hluk a lomoz spôsobený pohybom oboch démonov. No jeho brat, akoby ho inštinktívne vycítil a stačila sekunda na to, aby zareagoval. Obe ruky natiahol k studni a z jej kamenného hrdla okamžite vytryskol k oblohe gejzír vody. Nimo sa sústredil, načrel hlboko do svojho vedomia a pochytal všetky imaginárne nitky, ktorými ovládal vlastné schopnosti. Naplno precítil priestor okolo seba, každú jednu molekulu vzduchu, ktorá akoby len čakala na to, kým sa jej dotkne a podriadi ju svojej vôli. Potiahol všetkými nitkami naraz a dal do pohybu neviditeľnú masu vzduchu, ktorá zachytila molekuly vody a dokonale sa s nimi premiešala. Zdalo sa akoby sa priamo nad svorkou vytvorilo mračno, z ktorého husto lialo. Čoskoro boli všetci do nitky premočení, ale oheň sa k nim nedostal.
Pri všetkom tom sústredení sa Nimo ale nevšimol, že zemný démon stratil záujem o skupinku ľudí, ktorú už začne oklieštil a vytrhol zo zeme masívny kus skaly. Natiahol ruku a z miesta, kde stál, ju hodil priamo na Nima. Obrý balvan letel vzduchom, cestou sa ešte niekoľkokrát odrazil od zeme, zničil aj zvyšky obhorených budov, na kašu rozmliaždil mŕtve chlapčenské telo a nezadržateľne sa blížil k Aratahimu.*

Ava

*Krik muža sa jej ozýval v hlave ešte aj po tom, ako jeho kosti dopadli na spálenú dopraskanú zem. Snažila sa to v hlave ignorovať, všetky chlpy na tele sa jej však ježili. Stála na štyroch, očami sledovala oboch démonov. Očami občas skontrolovala princa, ktorého skupinka sa značne zmenšila. Nebyť zlej situácie v ktorej sa ocitli, musela by obdivne zapískať nad tým čo vytvorili dvaja Arathi, dala by ruku do ohňa za to, že si boli blízky. Vyznievali zohrane, dokonca aj v takejto situácii, keď sa cítil pod takom istým spôsobom asi každý. Dvojfarebné oči presunula k ohnivému démonovi, ten nespokojne zreval a švihla chvostom. Oheň na jeho povrchu bol len malý, voda zjemňovala jeho snahu, no stále ním švihal, priamo k Primovi, ktorý ovládal živel, ktorý bol jeho opakom. Pre vodu ho možno nemohol spáliť, chvost sa však pomaly snažil omotať okolo jeho nôh.
Ava však v tom kúdole dymu toto nevidela, zato postrehla rútiacu sa skalu priamo na toho, s ktorým hovorila. Bol to zlomok sekundy, než sa rozbehla za ním, v hlave zvažujúc dve možnosti. Zdrapiť muža a dostať ho z cesty, alebo sa rozbehnúť proti skala. Nebola šteňa, bola Arahti a nebála sa o seba ani o svoju silu, aj keď vedela že to bude bolieť a môže si ublížiť. Od toho muža však závisela ochrana pred vodou, mala dojem že ak ho zdrapí, prestane ovládať to mračno a kvapky dopadnú len tak na zem bez toho, aby chránili ostatných. Preto vyhral risk, obehla muža a nechala ho aby chránmil ostatných. Naberúc najväšiu rýchlosť akú dokázala, odrazila sa od zadných láb a skočila proti skale, ktorá už nemala takú veľkú rýchlosť ako dopadala na zem a neguľatým povrchom sa kotúľala aj cez prekážky po zemi. Napriek tomu to bola ale bolestivá zrážka, pocítila boleť v pravej prednej labe, počula praskanie kostí ako do skaly narazila, no k mužovi sa skala nedostala. Ona sama potichu zakňučala, skala jej priľahla chvost. všetko ju bolelo a nevládala sa držať v démonej podobe, preto o chvíľu ležala pri skale žena, čo jej napokon ale pomohl spod skaly, keďže chvost odrazu nebol.*

Níat

*Krátko prikývol na Olíviine slová, venoval jej ešte jeden pohľad, v ktorom sa tajilo viac, než povedal slovami a už ho nebolo. Na druhej strane brehu sa premenil na veľkého čierneho vlka, ktorého temná silueta čoskoro splynula s lesnými tieňmi. Pri jazere ostal iba Ewer, ktorého dych sa pomaly upokojoval, ale jeho pohľad neustále zabiehal k miestu, odkiaľ prišiel. Vedel prečo poslali s varovaním práve jeho. Nebol taký hlúpy ani domýšľavý, aby si myslel, že ho Aratahi v svorke považujú za dôveryhodného. Potrebovali sa len zbaviť toho člena, ktorý nemá nijakú schopnosť, a preto by im pri boji len zavadzal. Videl oboch démonov, jeho podvedomie vedelo skôr než on, že sa dostali do bitky, ktorú nebolo možné vyhrať a všetky tieto myšlienky sa mu odrážali na tvári. Keď prvýkrát zodvihol pohľad od zeme a uprel ho na Olíviu, musela to poznať aj ona.*



Nimo

*Nimo nevidel, čo urobila vlčica, aby jeho aj ostatných zachránila. Iba Prim mal na to všetko priamy výhľad a v úžase sledoval ako štíhle telo letí vzduchom. Každého iného Arathiho by niečo podobné zabilo, nech by bol akokoľvek silný, ale ju nie. Keď zostala ležať na zemi vo svojej ľudskej podobe, okamžite sa k nej rozbehol muž. Bol to Kinna a bol posledný človek v skupinke, ktorá bojovala o holé prežitie. Všetci jeho vojaci ležali buď mŕtvi, rozdupaní na kašu pod nohami zemného démona alebo z nich neostalo nič len popol a pár obhorených kostí. Aj Ezra padol. Vzduch napĺňal hustý dym a pach spáleného mäsa.
Kinna si kľakol vedľa Avy a natiahol k nej ruku, aby jej pomohol vstať. Zbraň, ktorú predtým mal, sa niekam stratila alebo ju sám zahodil, keď videl, že v boji proti démonom mu je zbytočná.
"Ava, musíme odtiaľto zmiznúť. Hneď." Už keď to hovoril, bol na jeho tvári zreteľne poznať vnútorný nesúhlas. No logika a zdravý rozum zvíťazili, keď sa nerovný zápas zmenil na jatky skôr, než sa vôbec mohol začať.
Nimo po prvýkrát precitol z hlbokého sústredenia podobného tranzu v okamihu, keď začul Primov bolestivý výkrik. Pustil pár imaginárnych nitiek vo svojej mysli a pohľadom zaletel k miestu, kde stál jeho brat. Videl ako sa mu okolo členka na nohe uťahuje ohnivý chvost démona, ako sa ďalší Aratahi zo svorky pokúša odviesť jeho pozornosť tak, že zo zeme vytrhával bloky kamenia a hádzal ich priamo po oblude. Aj ostatní bojovali. Používali svoje schopnosti, spoločne aj každý zvlášť, ale Nima v tej chvíli zaujímal len Prim. Spomedzi prstov mu vykĺzli ďalšie nitky, vo vzdušnom pancieri sa začali objavovať prvé trhliny a Arathi stojaci najbližšie k nemu sykol od bolesti, keď mu na kožu dopadol kus žeravého ohňa.
"Nimo!" zareval vystrašený Prim, keď padol na chrbát a začal sa po ňom šúchať bližšie k ohnivému démonovi. Aby sa štít celkom nerozpadol, vládu nad vodným stĺpcom prevzal druhý Aratahi.
V tom istom okamihu zemský démon zistil, že pozabíjal všetkých vojakov, ktorých mal v dosahu a obrátil svoju pozornosť na ohnivého. So zúrivým zarevaním sa pohol smerom k nemu. Zem sa pritom otriasala tak silno, že každý jeden krok pripomínal zemetrasenie. Napriahol ruku a kamenná päsť vyrazila proti boku Ohnivého.*

Olivia

*Dívala sa na miesto kde Níat zmizol hodnú chvíľu, než otočila hlavu k Arahtimu, ktorého ako si všimla, svorka nebrala práve vážne. Nerozumela síce prečo ho v nej potom mali, netušila ako to fungovalo, prijímanie do takej svorky ani nič v nej, no bolo jej ho ľúto. Bola rozhodnutá to ale nedať najavo, bolo by to určite len horšie. Napriek tomu vnútorný pocit v nej mal chuť ho brániť, dokonca aj v tej chvíli, keď tam zvyšní členovania neboli. Zachytila jeho pohľad a potlačila strach. Bála sa, vedela že ten boj bol zlý, no nechcela to ani za svet ukázať.* Budú v poriadku. *Prehodila smerom k nemu a pohla za ním, cestou odtrhnúc pár rastlín. Medzi prstami pomrvila kvietok, ostali jej na nich žltkasté zrniečka, ktoré niesli nepatrnú vôňu. Nebola nepríjemná, no ani nijako zvlášť príťažlivá. Bol to zvláštny pach. Neisto na neho pozrela, posledne pred ňou cúvol.* Viem že sa vaše rany hoja rýchlejšie, ale i tak... *Prehodila k nemu a natiahla ruku, aby mu prešla po miestach na líach, kde mu tiekla krv z rán.* Mimo toho ti rovno hovorím, že tu neostávam. *Poznamenala rozhodným hlasom.*



Ava

*Cítila bolesť, uvedomujúc si, že to možno nebol až taký múdry nápad, stále sa jej to však zdalo lepšie, ako strhnúť muža. Bol to risk a vyšiel, aj keď sama nevedela poriadne ako. Za pomoci Kinna sa postavila na nohy, pravá ruka ju bolela a ona sa ňou bála hýbať, aj keď ďakovala len za to, že nebola človek. Bola si istá, že o pár dní bude v poriadku, aj keď v tej chvíli ju bolel hádam každý kúsok tela.* Nemôžeme nad nimi vyhrať. *Povedala nahlas, aby ju v tom hluku počul. Nemali im ako ublížiť, ich schopnosti na nich nesiahali, mohli sa len účinnejšie brániť.
Ohnivý démon si priťahoval Prima bližšie, sťahoval chvost pevnejšie okolo jeho členku. Netúžil po ničom inom než krvi a bolesti a vedel, že stačilo len silnejšie zvierať a zvierať. Nestihol si však Arathiho pritiahnuť a pocítil úder do boku, silou, aká sa nedala ignroovať. Ozval sa ohlušujúci rev smerom k druhému démonovi, ktorý mu kazil "zábavu". Švihol schostom do vzduchu, Arathiho pustil a zahnal sa ohnivou rukou smerom k hrudi zemného démona. Chvost pri tom presúval k jeho nohe, chcel mu ju potiahnuť aby ho dostal k zemi.*

Ewer

*Neodvrátil pohľad nabok ani v okamihu, keď sa k nemu Olívia priblížila na dosah ruky a zostal pokojne stáť na mieste. Pri prvom kontakte jej pokožky s jeho lícom privrel oči, ale nie preto, že by cítil bolesť z rán. Iba sa snažil rozhodnúť. Či už zastával v svorke miesto posledného a tým aj najmenej rešpektovaného člena alebo nie, stále bol jej súčasťou. Chcel sa tam vrátiť a bojovať, aj keď bol len Miešanec a neoplýval preto nijakou schopnosťou. Rovnako na tom musela byť aj Olívia. Ibaže ak by ju vzal so sebou, dokázal si predstaviť, že by ho skôr zabil Níat, než ohnivý démon.
Z tváre sa mu dalo len ťažko vyčítať, na čo práve myslel.* Potom sme dvaja.* Odpovedal nakoniec a krátko, neveselo sa usmial.*




Nimo

*Videl ako Prim padá k zemi. Sekundu za sekundou, až kým sa mu nezdalo, že sa čas celkom spomalil a každá imaginárna nitka medzi jeho prstami sa stala dvojnásobne ťažšou. Rozhodol sa okamžite. V tú istú chvíľu, ako sa rozhodol zachrániť brata, obetoval životy ostatných členov svorky, pretože aj keď sa zemný a ohnivý démon pustili do vzájomného zápasu, vzduchom ešte stále lietali posledné kusy rozžeravenej lávy.
Nimo pohol rukami, prúdenie vzduchu sa zmenilo a voda zo studne znovu tryskala do vzduchu bez toho, aby chránila svorku pred ohňom. Nimova myseľ sa upla na Prima a hoci sám cítil ako sa mu páli oblečenie,zachytil brata na vzduchovom vankúši a s vypätím posledných síl ho zniesol na zem.
Za ním sa ozýval krik Aratahi, ktorých sa rozhodol obetovať. Myslel si, že je po všetkom, horúčosť ho dusila, šaty na ňom začínali horieť, ale potom sa plamene z ničoho nič stratili. V stĺpci dymu zahliadol siluetu postavy. Poznal, že je to Níat, že to on uhasil plamene, ktoré by ich inak zabili, a to bolo posledné, čo videl predtým, než sa načisto vyčerpaný zrútil k zemi.
Zemský démon zatiaľ rozzúrene zaryčal, keď ho trafila ohnivá guľa, takže si nevšimol chvost, ktorým ho chcel súper zvaliť k zemi. No keď kamenný kolos padal stihol ešte ten istý chvost zachytiť.*

Olivia

*Opatrne, akoby si nebola istá či vôbec cíti bolesť mu zrniečka rozdrveného kvetu rozotrela na ranách a potom si ruky utrela do oblečenia. Mala v hlave rad argumentov, ktoré chcela vychŕliť vo chvíli, ako jej bude zakazovať odísť, už aj otvárala ústa že ich spustí, keď jej došiel význam jeho slov.* Vážne? *Vyšlo z nej prekvapene, nemienila ale čakať než si to rozmyslí.* Dobre. *Pery sa jej roztiahli do úsmevu a drobné telo sa otočilo. Rozbehla sa popri vode na miesto, kde sa pásol kôň, ktorého vybral sám Níat na ich výlet. Bol veľký a nemal z Arathi strach, veď napokon to bol dôvod pre ktorý ho Níat zvolil. Rýchlo na neho vyliezla a popohnala ho smerom k Ewerovi, pri ktorom zastavila.* Chceš ísť po svojich alebo na koni? *Spýtala sa ho, keďže dobehol dosť zadychčaný. Nebla sa že by ich kôň oboch nezvládol, tento bol statný, aj keď pochybovala že na neho Ewer vylezie. Napriek tomu počkala, čo si vyberie, než sa rozbehne k dedine.*



Ava

*Pocítila na koži pálenie, keď na ňu dopadol len malý kúsok toho ohnivého šialenstva nad ich hlavami. Sykla bolesťou a očami hľadala dôvod. Oči našli tých dvoch, nemala však možnosť dlho im venovať pozornosť, pretože pocítila ďalší oheň na koži. Oblečenie jej začalo horieť a ona tušila, že z tohto nemôžu len tak ujsť. Oheň však zrazu bol preč a ona zmätene nevedela kam sa pozrieť, cez spálené telá nedokázala čuchom všetko rozoznať, nie keď jej srdce bilo ako splašené. Démoni sa stále bili a asi už každému vrátane Arathi bolo jasné, že s nimi nemohli bojovať.* Kinna musíme ich zobrať. *Kývla hlavou k tým dvom, vzdušnému a vodnému Arathimu, ani jeden z nich nepôsobil dojmom, že to zvládne sám. Nečakala či to bude mať odsúhlasené, premenila sa a pobehla k tomu v bezvedomí. Každý doskok na prednú labu jej zarýval akoby nôž do každej kostičky na tele, lízať rany si však mohla i neskôr. Chvost jej voľne visel, poriadne si ho necítila. Zdrapila medzi zuby oblečenie Nima a začala ho ťahať smerom k stromom, niekam preč z bojiska. Periférne sa jej zdalo, že svorka uteká na pomoc tomu druhému a tým, ktorých trafil oheň či zranila nestabilná zem.
Ohnivý démon si viac bojisko nevšímal, boli to v podstate len drobní červy, na nich si nebolo treba nič dokázať. Zato zemný démon bol súper, ktorý si pozornosť vyžadoval. Švihol chvostom a strhol démona k zemi, nerátal však s bolesťou, keď chytil chvost a spadol sním. Pocítil škblnutie a hlasno bolestne zreval, obrovské telo kleslo k zemi spolu so zemným démonom. Oheň prskal všade vôkol, ako začal udierať bezhalvo vôkol seba, s hlavným cieľom, trafiť zemného, aby nechla jeho chvost.*

Ewer

*Vedel, že Olíviu svojimi slovami prekvapil a niečo v pohľade, ktorý na neho uprela, mu pripomenul jeho samého. Pravdepodobne robil najväčšiu hlúposť, vlastne celkom určite robil najväčšiu hlúposť svojho života, ale nedokázal by nečinne ostať na mieste s vedomím, že ani nie za kopcom svorka bojuje o život. Urobil by čokoľvek a presne to videl aj v Olíviinej tvári. To, že bola človek bez schopností no s rovnakým odhodlaním, aké mal on sám, ich v tej chvíli paradoxne zblížilo, ale keď mu ponúkla možnosť odviezť sa na koni, odmietol.* Pôjdem sám, ale radšej sa drž za mnou. V tomto sme spolu, ale stále som vo výhode ako Arathi. Nechcem, aby sa ti niečo stalo.* Venoval Olívii posledný pohľad, akoby sa potreboval ubezpečiť, že mu rozumela a nevyložila si jeho slová zle. Potom sa premenil na veľkého hnedého vlka a rozbehol sa smerom k dedine nečakajúc na Olíviinho koňa. Vedel, že ho čochvíľa, aj tak dobehne a nepohyboval sa tak rýchlo, aby sa jeden druhému stratili.*



Níat

*Nič by ho nedokázalo pripraviť na pohľad, ktorý sa mu naskytol, keď konečne dobehol k dedine. Ak si predtým myslel, že ich rasa je démonom natoľko podobná, aby najskôr mohli zistiť ich pohnútky, teraz tomu už vôbec neveril. Bytosti kolosálne ako vo svojej veľkosti, tak aj v ničivej sile, ktorou vládli, sa nedali s Aratahi nijako porovnávať. Keď ich videl na vlastné oči, keď videl spúšť, ktorú napáchali a ktorá by ešte len vznikla, ak by Níat svoje schopnosti nevyužil včas, bolo mu okamžité jasné, že v tej chvíli nemali ani tú najmenšiu šancu poraziť ich. Ako jediný zo svorky ovládal oheň, preto musel svoju pozornosť rozdeliť na viac miest naraz a zároveň ňou pokryť široké pole. Zapájať sa do súboja dvoch démonov nemalo nijaký zmysel, preto sa zameral na to, aby Arathi udržal v bezpečí. Kedykoľvek sa k nim prirútila ohnivá guľa, zatlačil proti nej vlastnými schopnosťami alebo ju jednoducho odklonil. Čoskoro ho to začalo vyčerpávať, ale nemienil sa vzdať. Vo všadeprítomnom hluku a reve dokázal zachytiť, ako niekto vyslovil Kinnovo meno. Obrátil tým smerom pohľad a hoci nepustil ochranný štít, sledoval ako sa dalo do pohybu niekoľko vecí naraz.
Princ bežal smerom k studni, za ktorou ležalo štíhle chlapčenské telo. Šikovne pri tom kľučkoval, vyhýbal sa ohňu a kusom skál, ktoré priamo zo zeme vytrhával zápasiaci démon. Nakoniec sa Kinna k mladíkovi predsa len dostal a prehodil si ho cez rameno dávajúc pozor na okolité nebezpečenstvo.
Na druhej strane bojiska zase niekto, koho Níat nepoznal, ťahal bezvládne Nimovo telo smerom k lesu a odtiaľ rovno do bezpečia.
Potom sa zrútil k zemi aj ohnivý démon a pôda pod Níatovými nohami praskla ako škrupina. Sieť drobných trhlín sa neustále rozširovala, keď údery démonov s nepredstaviteľnou silou dopadali priamo na bojisko.* Pozor! Utečte!* zreval Níat tak hlasno, ako dokázal len aby ostatných varoval. Teraz sa už zem pod jeho nohami chvela inak, pukliny praskali a začali sa meniť na zlomy, ktoré sa prepadávali do hĺbky. Vtedy Níat otočil hlavu, akoby ho niečo inštinktívne ťahalo tým smerom a uvidel Ewera s Olíviou. V žilách mu síce prúdil oheň, ale jeho srdce sa v tej chvíli premenilo na čistý ľad.
Celé kusy zeme sa začali rútiť do hlbokých priepastí, ktoré sa vytvárali priamo pod zlomami. Jednotlivé praskliny rozdelili svorku. Kinna s chlapcom a ostatnými Arathi stáli spoločne na jednej platni, ktorá ostala pomerne stabilná. Nima a druhého vlka odrezala od zvyšku skupiny trhlina, ktorá sa tiahla pozdĺž línie lesa až k obzoru a veľmi rýchlo nadobudla rozmer niekoľkokilometrového kaňonu. Aj Níat a Ewer sa ocitli na samostatných zemských doskách. Zemný démon sa zošmykol do jedného z kaňonov a naslepo pritom hmatal okolo seba. Ohnivého chcel vziať so sebou, ale už teraz bolo zrejmé, že ani pád by ich nedokázal zničiť. Vzniknutá skaza bola nezvratná len pre ľudí na povrchu. Pri poslednom údere zemného démona sa zem ešte raz zachvela, zrútili sa nové kusy skál a kamenia a z miesta, kde sa nachádzala Olívia, vytvorili pomyselné kyvadlo medzi Níatom a Ewerom.*