Planéta Altra

*Sedela na vyvrátenom kmeni stromu. Bolo to jej najobľúbenejšie miesto, pretože priamo pod sebou mala potok, ktorý napĺňal okolitý vzduch vlhkosťou a kamenistým pachom rozmočenej zeme. Toto bol jej živel, voda, ktorá jej spolu s krvou kolovala v žilách a nedala sa od nej oddeliť. Bosé nohy ponárala pod hladinu a užívala si dotyk prúdov, ktoré sa rozbíjali o prečnievajúce kamene alebo vírili pod kaskádami. Musela sa usmievať a keď nečakane zodvihla hlavu, usmiala sa ešte viac. Zoskočila z pňa a nohami dopadla na kemenné podložie, po ktorom voda stekala ďalej. Rukami si podchytila tógu a zodvihla ju až ku kolenám, aby si nezmáčala okraj šiat.* Olívia!* zakričala a opatrne sa stredom potoka prebrodila k plytšiemu okraju.* Poď sem, aha, čo pre teba mám. * S hrdým úsmevom vyšla na breh pokrytý lístím a zodvihla zo zeme plátenný vak. Podľa tvaru a veľkosti sa dalo len odhadovať, že sa v ňom pravdepodobne ukrýva oblečenie.* Všimla som si, že by sa ti hodilo viac, než tóga.* Uškrnula sa a hodila vak Olívii. Nemohla si však pomôcť a nenápadne si ju premerala, akoby zisťovala či je naozaj v poriadku tak, ako jej to tvrdil Níat.*





*Rýchlejšie, rýchlejšie. Daghartovo svalnaté telo pracovalo dokonale. Každý jeden sval a šľacha sa naťahovali tak, aby mohol bežať ešte nespútanejšie, cítiť skutočnú živelnosť okamihu a nie iba ilúziiu oklieštenú o akúkoľvek hĺbku zážitku. Pre toto sa narodili, pre toto boli stvorení a iba takto sa dokázali zjednotiť, takže už nebolo dôležité, kto je démon a kto je človek. Nebolo nič krajšie, než sloboda, neskutočné množstvo príležitostí a možností ako a kam vyraziť. Voľnosť bola pre nich ako droga, každým jedným krokom jej chceli stále viac a viac. Mali silu, mali energiu, nemuseli by sa nikdy zastaviť.
A potom Dagharta preskočil poslednú prekážku z kusov skál, ktoré pováľané ležali na zemi. Na štrkové podložie pred jaskyňou nedopadli laby, ale Níatove nohy. Prikrčený ešte stále prudko dýchal, ale pomaly sa narovnal, pretože priamo pred ním na zem dopadol tieň vysokej postavy.
"Ale, ale, nie je to náš známy z predchádzajúceho dňa?" Muž vyšiel z jaskyne, ktorou sa vstupovalo do podzemného mesta a za ním kráčala svorka zložená z dvadsiatich Arathi. Ti všetci Níata obkľúčili.*

/ Iva do tohto Níatovho prípsevku nemusíš zasahovať to mám vymyslené /

*Nevedela kde Troy hľadať, no nelámala si tým hlavu. Nemala moc možností obzrieť si to tu a tak popri hľadaní Troy mala príležitosť aj na túto činnosť. Najprv len prechádzala okolím než vyšla spoza kamenných stien a dostala sa von, kde už bolo viac prírody než výtvorov ľudí. A práve tam začula svoje meno, pre ktoré zdvihla zrak a rozhliadla sa. Troy bola pri potoku, Olívii to pripomenulo aký živel ovládala, pravý opak toho Níatovho. Usmiala sa a pobrala sa za ňou, pomaly, pretože noha ju ešte bolela.* Ahoj. *Pozdravila ju, len čo sa dostala dostatočne blízko. Oči jej padli na vak a hneď ju napadla otázka čo sa v ňom skrýva, než zaznelo slovo tóga a ona vedela, že tam bude nejaké oblečenie. Bola rada, biele veci v jej prípade neboli dobrou kombináciou, bola potom hneď špinavá a tiež nemala svoj vnútorný oheň, aby v tomto období mohla chodiť tak naľahko oblečená. Vak pohotovo chytila, no nestihla do neho ani nakuknúť, keď spozorovala Troyin pohľad. Snažila sa o nenápadnosť, no ona videla to premeranie. Možno keby jej Níat nepovedal o vidličke a jej obavách by to nepostrehla, no takto jej to aj napriek nenápadosti priam bilo do očí.* Som v poriadku Troy. *Usmiala sa, chytila vak do jednej ruky a obe ich rozpažila, aby si ju mohla prezrieť. Samozrejme noha ju bolela, aj keď už tak nekrívala, no inak bola živá a dzravá.* Počula som, že tvojou obľúbenou zbraňou je vidlička. *Zasmiala sa a predstavila si keď ju mala takto pred očami ju a vidličku pokope. Ešte stále jej to prišlo vtipné.* Nemusíš mať obavu žeby mi Níat ublížil.

/zase teror na neho chudáka? /

*Zarazila sa a s rozpačitým úsmevom pokrútila hlavou.* Prepáč, nechcela som vyzvedať. Máš pravdu, neviem, čo to do mňa vošlo, ja len, že občas mám z Níata taký pocit...* Rukami bezmocne mávla vo vzduchu. To správne slovíčko jej stále unikalo z konca jazyka, takže zrozpačitela ešte viac.*...nepredvídateľný?* skúsila nakoniec a pokrčila ramenami. No prešla sekunda, dve a stará bezstarostná Troy bola späť. Venovala Olívii široký úsmev, spľasla ruky pred sebou a od nedočkavostii poskočila ako malé dieťa.* V každom prípade, dnes by som ťa rada zoznámila s ďalšími ženami. Uvidíš, budú sa ti páčiť a zvlášť moja matka.



"Vidím, že som sa mýlil, keď som si myslel, že všetci Aratahi z Altry odišli. Toto miesto je stále plné prekvapení," zhodnotil Níat suchým nevzrušeným hlasom sledujúc popritom ako aj posledný démon zaujal svoju pozíciu. Potom pomaly obrátil pohľad späť k mužovi, ktorý sa mu prihovoril. Mohol mať tak meter deväťdesiat, rovnako ako Níat, ale jeho ľudská tvár v sebe nemala ani štipku miernosti. Všetko na ňom bolo ostré a divoké, od vysokého inteligentného čela cez neľútostné oči až po prísne zovreté pery a hranaté čeľuste. Už na prvý pohľad bolo jasné, že muž väčšinu svojho života strávil vo svojej démonej podobe, pretože ako človek sa nepohyboval tak ladne a plynulo ako Níat.
"Kto si?" Níat stál na mieste, aj keď ho muž začal pomaly obchádzať do kruhu s divoko vycerenými zubami.
"Som ten, kto ťa zabije!" zavrčal a v tej chvíli skočil dopredu.*

Nemyslela som to zle. *Odvetila na jej prepáč, veď jej to prišlo vtipné, celá tá jej vidlička, aj keď pochybovala, že sa Níat naozaj obával. Beztak to ale bolo veselé. Pri zmienke o ostatných ženách sa na Troy zadívala a po chvíľke prikývla. Bola zvedavá, možno mala trochu obavu ako medzi ne zapadne, dobre si spomínala na ženy zo svojho domova a všetky tie pravidlá ktoré mali, no beztak bola zvedavá viac.* Dobre, som zvedavá. *Vyslovila i nahlas a konečne otvorila vak, aby vytiahla oblečenie. Bolo jej s holými nohami chladno a tiež vedela, že biela látka bola špinavá, možno i od krvi, nejako to neskúmala. Zato hodila očkom po okolí a potom sa rýchlo prezliekla, tešiac sa z Troynho výberu, ktorý zakrýval a teda i zohrieval viac kože ako priedušná látka odevu, ktorý mala prd chvíľou na sebe.* Ďakujem. *Usmiala sa, keď skkladala tógu na úhľadnú kôpku a ukladala do vaku. Len čo bol vak na pleci, uprela na ňu zvedavý pohľad. Začínala sa tešiť, zároveň si v duchu hovorila, že sa nesemla toľko potom pýtať, aby ju neposlali hneď preč. Na druhú stranu si ale uvedomovala že aj Troy bola utáraná a tak to možno nebola žiadna vada.* Tešíš sa až sa vrátia ostatní Arathi? Akože muži.? *Spýtal sa so záujmom v tvári.*

(neviem či si mala nejako určené čo bolo za oblečnie vo vaku, ale ak nie tak moja predstava je čosi na takýto štýl)

*Zatiaľ čo sa Olívia obliekala, Troy našla svoje ľahké plátené topánky a rýchlo si ich obula. Po očku pozorovala svoju novú priateľku a až keď videla, že je pripravená na odchod, pohla sa smerom k princovmu domu.* Či sa teším? To je ťažká otázka.* odvetila Troy a na okamih vyzerala zamyslene, ale potom sa jej črty tváre znovu vyhladili do bezstarostného úsmevu.* Som zvedavá, vzrušená, to áno, ale aj z toho, čo sa stalo včera. Tak dlho som si myslela, že sme jediné, ktoré to všetko prežili a nakoniec je všetko inak. Neviem, čo si mám o tom myslieť.* Kráčala stále dopredu, nechcela, aby jej Olívia videla do tváre, pretože na jej otázky sa niekedy naozaj odpovedalo ťažko. Ako jej mohla vysvetliť, ako sa cíti? Celý čas sa snažila tváriť odvážne a darilo sa jej to, pretože ani jej matka nepoznala rozdiel, ale pravdou bolo, že sa netešila. Bála sa. Horské mestečko, spoločnosť žien, princa a ostatných ľudí...to bolo všetko, čo poznala, aj keď si jej matka dala záležať na tom, aby jej neboli cudzie ani zvyky panujúce medzi mužmi a ženami ich druhu. Po celý ten čas, ale mala pocit, akoby ani nežila a na skutočný život len čakala. Nebolo to dosť, nestačilo jej to, ale najhoršie zo všetkého bolo, že ani nemala kam inam ísť, nemala nijakú predstavu o tom, ako by to "viac" chcela získať. Možno bola nakoniec len príliš rozmaznaná a sebecká. Radšej sa sústredila na Olíviu, obzrela sa cez plece a veselo sa na ňu usmiala.* Už tam budeme, len sa nedaj vyviesť z miery.* dodala a namiesto toho, aby zašla do vnútra budovy, prešla popod kamenné oblúky vonkajších chodieb do zadnej časti, kde sa nachádzali záhrady. Už z diaľky ich vítal veselý smiech, do ktorého sa miešalo občasné zavitie. Na sviežom zelenom trávniku pod jabloňou sedela mladá žena s dlhými lesklými vlasmi medenej farby. Držala v rukách knihu, ale namiesto toho, aby sa opierala o kmeň stromu, uvoľnene odpočívala vedľa hnedej vlčice, ktorá ležala so zatvorenými očami a prekríženými prednými labami. Dvojica si nevšímala skupinku ďalších dievčat, ktoré sa naháňali okolo umelého jazerka a venovali sa naozaj nezvyčajnej zábave.* To je Kaya a Maya.* Troy natiahla ruku a kývla k dvojičkám, ktoré na seba práve hádzali vodné gule.* Majú rovnakú schopnosť ako ja a občas je to s nimi otrava.* Kaya a Maya boli od seba na nerozoznanie. Obe mali okrúhla veselé tváre orámované krátkymi hnedými kučerami. Boli vysoké, oblých ženských tvarov, ale už na prvý pohľad bolo očividné, že sa stále správajú ako malé nezbedné deti. Vedľa nich pokračoval zápas medzi trojicou žien. Každá z nich sedela na vlčici a hlasno ju povzbudzovala.* A to je moja matka...* Pokračovala Troy a pohľadom sledovala mlado vyzerajúcu ženu, ktorá kričala najhlasnejšie. V ruke držala palicu podobnú oštepu a keď sa natiahla, aby ju hodila, ukázalo sa, že má na sebe len tenké kusy odevu, ktoré by sa ťažko dali považovať za oblečenie. S dravým úsmevom vytiahla oštep zo zeme a s víťazným pokrikom ho zodvihla do výšky. Na jeho konci sa hmýrilo niečo malé a chlpaté.
"Večeraaaa!" zvola a Troy po očku pozrela na Olíviu.*

*Mlčky kráčala a zvedavo ju pozorovala, aj keď napokon jej do tváre nevidela. Uvažovala, aké to asi muselo byť, keď po takom čase mala možnosť spoznať svoj druh. Po jej odpovedi sa ale viac nespýtala, pretože slová o tom, aby sa nedala vyviesť z miery ju donútili zamýšľať sa tým smerom. Nebola si istá, čo by ju malo vyviesť z miery. Možno nejaké otázky, aj keď to sa jej moc nezdalo. Za celý čas ju vyvádzal z mieri len Níat a predtým trochu Charis, no bolo to z dôvodov, že boli muži a robili veci a pýtali sa na veci, ktoré ju z miery vyviesť dokázali. Ona však išla za ženami, tak čo jej mohlo hroziť za vyvedenie z miery? Utešovala sa týmito úvahami, no zároveň vo vnútri cítila, že predsa len mohli čosi vymyslieť. Chcela sa jej na to i spýtať, no to už sa dostali do záhrad a ona len prekvapene sledovala dvojičky, guľujúce sa vodou. Napadlo ju, že Níat by sa mohol guľovať ohnivými. Zvedavo ich pozorovala a vo vnútri im trochu závidela, tú ich moc. Možnosť ovládať nejaký živel. Vlastne i to vlčie telo, do ktorého mohli vkĺznuť, mať silu i rýchlosť, nespoliehať sa stále na niekoho iného.* Keď ovládaš vodu, dokážeš v nej aj dýchať? *Napadlo ju odrazu, jedna z mnohých otázok, ktoré si robili chodníčky jej hlavou. Náhle otočila hlavu smerom k jej matke a prekvapene si uvedomila, ako mlado vyzerala. Ten pohľad jej do hlavy vmietol ďalšie myšlienky, ktoré ale rýchlo vytesnila, pretože sa jej nepáčili.* Večera? *Zopakovala prekvapene a zadívala sa na koniec oštepu či čo to držala v rukách. Vôbec nepochopila, že to bol vtip a prekvpaene pozrela na Troy.* Nebude to málo na večeru? *Spýtala sa neisto a znovu uprela pohľad na jej mamu.* Tvoja mama vyzerá mlado.

*Troy rozumela Olíviinym rozpakom. Nakoniec, necítila by sa ona podobne v spoločnosti žien ľudského druhu? Ktovie, ako sa správali ony medzi svojimi, ale tu očividne platili úplne iné pravidlá. Upokojujúco sa usmiala, ale skôr než stihla odpovedať, všimla si, že matka zoskočila z Ilyrinho chrbta a zamierila priamo k nim. Pohybovala sa ladne a zároveň energicky, akoby nebolo možné udržať ju v pokoji na jednom mieste. V ruke stále držala oštep a na ňom nabodnutého tvora, ktorý sa zblízka podobal na potkana.
"A navyše aj dobre počujem. Nechceš mi položiť ďalšiu otázku Červená čiapočka?" prehovorila so smiechom, keď sa dostala až k nim. Stále bola mierne zadýchaná, ale vyzerala šťastne a naozaj mlado. Na druhej strane, bolo očividné, že má medzi ženami prirdzený rešpekt. Strhla z oštepu hmýriaceho sa potkana a okamžite mu zlomila väz. "Nechutné, nemám pravdu? Škoda, že sa tu nedá loviť nič iné, ak si chce človek užiť trochu zábavy." Odhodila potkana ďaleko za seba a potom sa jej pohľad uprene zabodol do Olívie.
"Matka, toto je Olívia, Níatova družka. Olívia toto je moja matka Yjura." zasiahla Troy, ktorá po celý čas tŕpla, čo matka urobí. Bola impulzívna a nepredvídateľná rovnako ako vzduch, ktorý dokázala ovládnuť.
"Povedz, Olívia, vadí ti pohľad na zabíjanie?" Yjura si nekládala servítku pred ústa a zdalo sa, akoby nedočkavo čakala na odpoveď, aby si podľa nej mohla Olíviu zaradiť a tak sa k nej správať.*

*Prekvapene zažmurkala, keď začula slová Troyinej mami. Líca nadobudli trochu červenší odtieň, mala myslieť na to, že ich zmysli boli lepšie než tie jej. Našťastie nepovedala napokon nič zlé ani nelichotivé. Aspoň si teda myslela. Preto sa usmiala, najmä pri tom pomenovaní . Čokoládové oči jej padli na potkana a pri zvuku lámania väzov jej prešli po krku zimomriavky. Nebol to príjemný zvuk. Pri predstavení sa usmiala, no potom prišla otázka, ktorá ju prekvapila. Nebola si istá čo na to povedať, vedela že k ich životu to patrilo. Ale ona zabíjanie rada nemala, aj keď si uvedomvoala, že niečo jesť museli. Bolo falošné vyhovárať sa a ohŕňať nosom nad zabitím zvieraťa, keď ho napokon aj tak jedla, keď Níat nejaké doniesol.* Nemám rada smrť. *Odvetila napokon. Bola to pravda, mala rada zvieratá, pri pohľade do živých očí sa jej ťažko uvažovalo nad tým, že ho bolo treba zabiť. Ryby, ktoré sa snažila chytať, to bolo niečo iné. Podarilo sa jej ale nedávno chytiť drobnéh hnedého zajaca, mala v pláne zabiť ho, bolo by na ňom dosť mäsa aj na dva obedy. Lenže ten zajac mal príliš milý výraz a ona ho napokon pustila. V lese nachytala nejaké vtáctvo a spravila pri dome drobnú ohradu, dávala im tam niečo na jedenia potom im brala vajíčka, ktoré jedávala na raňajky. Zabiť vtáka jej tiež prišlo jednoduchšie, aj keď to nerobila, pretože nechcela prísť o vajíčka a tým pádom svoje raňajky.* A neviem zabiť zviera, keď sa tak na mňa vyplašene díva. *Priznala napokon. Zbytočne by im navrávala niečo iné, klamala by ich a popierala samú seba. Ona v ich dome nebola lovcom.*

*Zdalo sa, akoby Yjurinou tvárou preletel tieň nespokojnosti, ktorý veľmi dobre skryla za dravčí úsmev. Troy stála po jej boku a vyzerala rovnako uvoľnene ako predtým.
"Ach, nevinná mladá duša. Už viem, prečo si niekoho ako Níat, tak očarila." Yjurin úsmev bol skutočný a nepredstieraný, aj keď sa ním nesnažila o zblíženie. Správala sa spontánne ako vždy, akoby ani nevedela nič predstierať. Rovnako tak ani nevedela správne klásť otázky, pomyslela si Troy, keď jej matka znovu otvorila ústa.
"Ale povedz mi, Olívia, to sa chceš vždy spoliehať len na niekoho iného? Ani len netušíš, aký je to pocit vedieť sa postarať sama o seba. To je tá skutočná sila, ktorá nám dodávala chuť do života." Yjurine oči žiarili nadšením a dravosťou. Každým kúskom tela jej prechádzalo vzrušenie, ktoré sa nedalo zastrieť. Už na prvý pohľad vyzerala ako silná, nebojácna žena.
"Alebo sa ti hnusíme? Pretože nemáš rada smrť, musí sa ti na nás pozerať len veľmi ťažko."
"Matka!" Troy sa nadýchla, aby jej oponovala, ale Yjuri zodvihla ruku, a tak ju umlčala. Vo svorke mala jasne určené postavenie.*

*Neprehovorila a dala si záležať aby nepokrčila čelom. Nebola taká nevinná ako si o nej Troyina matka myslela a dôvody, pre ktoré si ju Níat vzal za družku boli iné, než jej nevinnosť. Vysvetľovať jej ale, že jej chcel len pomôcť, aby ju tam ostatní Arathi nenechali a nevyhnali od seba, to nemala v úmysle a Níat by ju ani nepochválil, keby to vytárala. Bolo to ich tajomstvo, rovnako ako skutočný pôvod jeho pachu na jej koži. Po včerajšej noci sa nebála, žeby z nej Níata nebolo cítiť, dokonca ani keď si obliekal iné veci. Slová o spoliehaní sa na niekoho iného spôsobili, že mala pocit, akoby ju udrela do brucha. Nemusela jej pripomínať jej nesamostatnosť, s ktorou sa snažila bojovať aj bez takýchto slov. Skutočný pocit vzdoru sa však do jej vnútra predral až po tých ďalších slovách, o hnusení a niečom, čo nebolo pravdou. Nehovoriac o tom, že to zdvihnutie ruky, ktorým umlčala Troy jej pripomenulo časy, keď aj ona žila s matkou a tá ju nútila niečo podobné. Mlčať, keď si nepriala aby hovorila. Mala pocit, že aj keď bola Troy tu a ich životy boli odlišné, tak napokon až taký rozdiel medzi nimi nebol. Iba ich a jej pravidlá boli iné.* Arathi sa mi nikdy nehnusili a vy by ste si nemali vytvárať taký názor len preto, že nerada zabíjam zvieratá. *Neusmiala sa. Bola tam jediný človek a tým ako tie slová Yjura vyslovila mala pocit, akoby jej to podčiarkovala pred očami.* A čo sa týka mojej samostatnosti, pracujem na tom. *Nemienila to rozvádzať do nijakých detailov, Yjura nepoznala nič z jej života, nepoznala ani jej dôvody a pocity voči Arathi.*

"Vidíš, matka, hovorila som ti to." Troy si založila ruky krížom cez hruď a prevrátila očami.
"Tak dobre, teraz ti už verím, len som sa chcela na vlastné oči presvedčiť či je v nej aspoň kúsok ohňa." Yjurin ospravedlňujúci pohľad smeroval k dcére. Usmievala sa na ňu a na chvíľu sa zdalo, akoby na Olíviinu prítomnosť obe zabudli. Yjura sa tvárila prehnane kajúcne, a to nakoniec Troy presvedčilo, aby ju vzala na milosť. "Neznášam, keď mi to robíš."
"Ja viem, ale poznáš ma." Yjurin pohľad sa nečakane vrátil späť k Olívii. Aj napriek očividným nesympatiám, ktoré k nej mladá žena prechovávala, nezdalo sa, že by to Yjure zvlášť vadilo alebo že by si to všimla.
"Vítaj medzi nami, Olívia. Rada vidím, keď má niekto taký mladý aj dosť guráže a vlastnú hlavu." dievčensky sa uškrnula a vzala Troy pod rameno, druhú ruku natiahla k Olívii. "Chcela by si sa k nám pripojiť na obed? Nachytali sme dosť potkanov aj pre teba."
Troy zastonala, akoby ju niečo pichlo do nohy a prevrátila očami.Yjura sa zasmiala a bezstarostne na ňu žmurkla.*

*Rozhovoru, ktorý nastal medzi Troy a jej matkou moc nerozumela. Istú časť pointy síce zachytila, no celkovo jej ten rozhovor pretekal pomedzi prsty. Nerozumela mnohému, ich vzťahu, pravidlám svorky. Ústa ale ostali zavreté a ona sa nič nepýtala, dokonca ani vtedy, keď Yjurin pohľad padol späť na ňu. Ešte stále cítila vo vnútri vzdor, nezmenilo to ani Troyine reagovanie na jej matku, ani slová, ktoré napokon Yjura predniesla smerom k nej. Donútila sa ale uvoľniť tvár aspoň do nič nehovoriacej, aby sa nemračila a spravila krok dopredu.* Len nedávno som raňajkovala. *Poznamenala, bolo jej už jasné, že tie potkany boli len nejaký žart. Ona sa ale necítia zatiaľ na obedovanie, len prednedávnom zaplnila žalúdok.* Aspoň vám viac ostane, tých vašich potkanov. *Dodala a očami prebehla po okolí. Uvedomila si, že Troy jej nedala odpoveď na jej otázku ohľadom dýchania, no nespýtala sa znovu, pretože od dvojičiek prebehla ďalej, pozorujúc aj ostatné ženy, čo robili. Uvažovala, či sa takto zabávali stále, či chodili medzi ľudské ženy a ako to tu všetko fungovalo. Večera u princa jej vtedy nedala dosť informácií, no napokon ľudia nemohli rozoznať Arathi ženu od ľudskej, kým by sama nedala niečo najavo.*

*Yjura sa zasmiala a na okamih vyzerala na nerozoznanie od Troy, akoby boli skôr sestry než matka a dcéra. Prešla do stredu záhrady a ich malá skupinka si okamžite vyslúžila pozornosť ostatných žien. Ako prvé pribehli dvojičky Kaya a Maya. Vlasy aj dlhé jasnozelené tógy mali mokré od vody, oči im žiarili šibalstvom a neskrytou zvedavosťou.
"Je to po prvýkrát, čo vidia ľudskú ženu. Nemusíš sa ich báť, sú len trochu živé," ozvala sa Yjura ticho nakloniac sa tesne k Olíviinmu uchu, aby jej slová počula len ona. Zhlboka sa pritom nadýchla jej vône, ale stále sa tvárila rovnako uvoľnene ako predtým a čoskoro sa znovu odtiahla.
"Takže predsa je to pravda!" vykríkla jedna z dvojičiek a druhá sa veselo zachichotala. Uprene Olíviu pozorovali a ich údiv bol nepopierateľný, keď okolo nej prešli dookola a zblízka si ju začali obzerať.
"Tá, ktorá ťa práve potiahla za šaty je Maya. Spoznáš ju podľa znamienka na ľavom líci a Kaya ho má na opačnej strane," ozvala sa Troy a venovala Mayi krátky pohľad. Dievča sa len zachichotalo, ešte raz si k Olívii privoňalo a pustilo jej tuniku.
"Vieš, že vôbec nevonieš zle? Na človeka," dodala drzo Kaya a s pohľadom upretým na Olíviu objala svoju sestru okolo pliec.
"Pripojíš sa k nám toto predpoludnie?" doplnila zvedavá Maya a potiahla sestru za vlasy. Tá ju okamžite pustila a prešla k Yjure, ktorá sa na ňu zhovievavo usmievala.
Zdalo sa, že na Olíviinu odpoveď nečakajú len dvojičky, ale pozornosť zbystrili aj ostatné ženy. Dievča, ktoré pod stromom ležalo vedľa vlčice, prestalo čítať knihu a nenápadne ich pozorovalo. Ďalšie dve ženy a tri vlčice pristúpili opatrne bližšie, ale zatiaľ ostali mlčky stáť.*

*Prekvapilo ju, že bola prvá ľudská žena ktorú videli. Nevedela si to predstaviť, bolo to akoby žili vo väčšej izolácii než ona.* Nechodili von? Do mesta a tak? *Spýtala sa potichu a v hlase jej bolo cítiť prekvapenie. Princa určite stretli, zjavne aj ľudí ktorí pre neho pracovali. Nemala z nich strach aj keď na tú poznámku nereagovala, napokon, oni dokázali strach vycítiť, alebo nie? Úvahy sa rozplynuli keď jedna z dvojičiek vykríklad. Prekvapene k nej otočila hlavu a pridvihla obočie, aj keď pery sa jej už opäť usmievali.* A čo je pravda? *Spýtala sa, neistá, na čo to teraz bola narážka. Náhle si uvedomila že bola ovoniavaná a nevedela ako na to reagovať, preto to radšej nechala tak, než tá jedna, pričom v tej rýchlosti nestíhal registrovať ktorá to presne bola, nemala k jej vôni aj poznámku.* No...ďakujem, aj keď ktovie či si ma nepredstavuješ ako v kreslených rozprávkach, ako také stehienko čo má nohy a uteká. *V úsmeve odhalila biele zuby a uvažovala, či to skôr nebude Níatovým pachom na nej, než ňou.* A možno len cítiš Níata. *Pokrčila ramenami, aj keď, ak pili krv aj ženy, tak to mohlo byť skôr tým. Po otázka o predpoludní prikývla, veď nemala kam ísť a nevidela dôvod prečo neostať.* Rada. *Povedala napokon a pomaly sa začala rozhliadať po jednotlivých tvárach žien Arathi.*

"Nie," Kaya pokrútila hlavou a oddelila sa od Yjuri. Vyzerala presvedčene, "cítim aj Arathiho, ale teba viac."
"Presne tak," súhlasila Maya a pozorovala ako sa priblížili aj ostatné ženy. Tri vlčice sa premenili do svojich ľudských tiel a každá jedna z nich vyzerala ešte krajšie, než tá pred ňou. Boli vysoké, štíhle, elegantné a keď sa priblíili bližšie aj nanajvýš opatrné. V úzadí sa držalo len dievča s knihou a hnedou vlčicou, ktorá ignorovala všetok okolitý ruch a aj naďalej zostávala ležať s hlavou položenou na predných labách.
"To je Rhei, Katarya, Nimnu, Zeo a Era," predstavila ženy jednu po druhej Yjura, zatiaľ čo Aratahi obkľúčili Olíviu zo všetkých strán a každá jedná z nich si k nej privoňala. Era dokonca nabrala dosť odvahy na to, aby sa dotkla jej vlasov a Nimnu chytila Olíviu za ruku, akoby sa chcela uistiť či má päť prstov rovnako ako oni.
"Keď nás princ pred rokmi odviedol so sebou do hôr, boli sme len malá skupinka," prehovorila Katarya, ktorá zo všetkých Aratahi žien mala schopnosť najväčšej empatie. Všimla si Olíviin zmätený výraz už predtým a chcela jej pomôcť. "Nikto nesmel vedieť, že tu sme, pretože Lovci by inak zabili aj nás. Samota a izolácia nás ochránili pred krutosťou tých, ktorí chceli náš rod vyhubiť. Ty si prvý človek z vonku, ktorý má princovu dôveru. Si ženou jedného z nás, ako by ti mohol neveriť?" usmiala sa zvedavo a potom pohladila po líci Rhei, ktorá si o jej plece oprela hlavu.
"Dosť rečí, Olívia sľúbila, že sa k nám pridá," zasmiala sa Maya a uvoľnila si viazanie na tóge. Mokrá látka jej skĺzla z tela, ale nezdalo sa, že by jej nahota prekážala. Za ňou sa vyzliekla Kaya a nasledovala sestru k jazierku.*

*Veľa mien, veľa nových tvári. Za svoj život nespoznala toľko osôb, alebo si aspoň nemusela a ni nemala dôvod pamätať mená. Teraz pozorne počúvala, snažila sa jednotlivé tváre fixovať s menami a dúfala, že sa nepomýli. Stála medzi nimi pokojne a nechala ich, nech si ju obzerajú, aj keď si nepripadala odlišnejšia než boli oni. Aspoň navonok, aj keď pravdou bolo, že boli nádherné. Boli vysoké, vyššie ako ona, mali krásne štíhle telá a pohybovali sa tak, ako by to ona nevedela. Elegantne a žensky. Olívia si ich prezerala tiež, pokiaľ oni venovali pozornosť jej a jej pohľad bol rovnako skúmaný. Boli naozaj krásnymi ženami. Popri nich mala dojem, že mala ešte dievčenskú tvár a bola drobná, nie taká štíhla ako ony.* Myslela som si, že ste neskôr už chodili medzi ľudí, my vás predsa len nerozoznáme pokiaľ neukážete čo dokážete. *Poznamenala, no musela chápať i to, že princ sa snažil držať ich v bezpečí. Keď pozroovala dvojičky, mala pocit, že ich schopnosť by si niekto skôr či neskôr všimol, nevyzerali, žeby boli schopné ovládnuť sa. A ona sa im moc nečudovala, obe, rovnako ako Troy jej pripadali podobne pojašené a primladé, aby sa tvárili vážne. Ona ten pocit pojašenosti poznala viac než dobre. Prekvapene pozrela na vyzliekajúce sestry a otvorila ústa pri tej poznámke. Chystala sa tu pobudnúť, no o kúpaní sa tu nič nehovorilo. Okrem toho ona sa kúpať predsa ísť nemohla, zmazalo by to Níatov pach, alebo ho o dosť znížilo. Preto radšej upriamila pozornosť na Yjuri a adresovala jej otázku, ktorá ju predtým nenapadla.* Keď ste spomínali Níata, vy ste ho poznali? Ešte z časov keď tu žili predtým Arathi?

*Yjura so zhovievavým úsmevom pozorovala, ako sa k dvojčatám postupne pridávali aj ostatné ženy. Uvoľnili si viazanie na tógach a šaty jednoducho nechali skĺznuť z tela priamo na zem. Nahota nebola pre nich hanbou, za ktorú by sa museli skrývať. Dokonca aj Troy vrhla na matku krátky pohľad a potom aj ona vykročila dopredu. Stihla ešte zachytiť prvé slová Olíviinej otázky, ale nevrátila sa. Namiesto toho so smiechom utekala k jazeru a ostatným ženám, ktoré na seba špliechali vodu, plávali alebo sa jednoducho len bez pohybu vznášali na hladine. Vyzerali a správali sa uvoľnene, hravo, bez strachu, čo by si o nich mohol pomyslieť niekto iný. To bola odvážna, závideniahodná sloboda prežívania okamihu. Yjura sa pri tej myšlienke znovu usmiala a po očku pozrela smerom k Olívii.* Nepoznala som priamo Níata, ale jeho rodičov. Aby si ma nechápala zle, neboli sme priatelia, pretože v postavení svorky sa oni nachádzali na úplnom vrchole. Moju zvedavosť to, samozrejme, nijako nepoznačilo.* Uškrnula sa veselo a pokrčila ramenami. Úsmev jej z tváre pomaly ustúpil.* Pamätám si, že keď sa Níat narodil, jeho otec usporiadal veľký lov, na zvieratá* dodala rýchlo, akoby sa bála, že si to Olívia zle vysvetlí a pokračovala.* Ja som sa neskôr zviazala a odišla z Podzemného mesta. Ďalej viem už len to, čo som sa dopočula od iných. Napríklad to, že keď bol Níat ešte mladý, uniesli ho ľudia.* Zahryzla si do pery, hlas mala opatrný a pohľad zvedavý.* Keď sa potom vrátil, nikto nevie ako, zmenil sa. Práve v tom čase som znovu navštívila Podzemné mesto a videla som to na vlastné oči. Vtedy som po prvýkrát videla Níata, stále to bol ešte mladík, ale krutý, chladný, na ničom a nikom mu nezáležalo a najväčšiu bolesť spôsobil svojim rodičom, keď odmietol prijať vedúce postavenie vo svorke. Aj preto sa namiesto neho dostal na čelo Orin, ale za mojich čias boli Arathi, ktorí za svojho skutočného vodcu stále považovali Níata a Orinovi slúžili len preto, lebo si mysleli, že je to dočasné.* Pokrútila hlavou a potom sa na chvíľu odmlčala. Nebola si istá, ako Olívia príjme jej slová, ale musela ich riskovať.* Netuším, čo všetko sa odvtedy zmenilo, pretože som tu žila pridlho, ale viem, že Troy si ťa obľúbila a nechce, aby si bola nešťastná. A ja nechcem, aby bola nešťastná zase ona, keby sa ti niečo stalo.

*Sloboda a pocit radosti, to mohli cítiť ženy keď liezli do vody, zatiaľ čo ona pri pohľade na ne pociťovala neistotu a obavy, aby ju tam neťahali. Než Yjura prehovorila, pozorovala ich, no so zvukom jej hlasu otočila hlavu a svoju poznornosť už venovala len jej. Pokým rozprávala, držala ústa zavreté aby jej neskákala do reči, aj keď hneď začiatok jej slov ju prekvapil. Níat ešte do dnešného dňa o svojej rodine nehovoril, len dnes spomenul svoju mamu a teraz sa dozvedala, že jeho rodina bola na vrchole svorky. Na tvári sa jej prekvapenie odrazilo, no naďalej mlčala, počúvajúc o love, ktorý usporiadal jeho otec. Napadlo ju, že bol istotne hrdý na to, že sa mu narodil syn a preto to urobil. V krátkom zamyslení jej pohľad spadol z Yjurinej tváre niekam do trávy, Níatovi rodičia asi umreli dole v meste, keď prilšli lovci. Vo vnútri na srdci cítila ťažobu, ktorá sa ale skutočne ozvala až po ďalšej informácii. Prekvapene zdvihla čokoládové oči do Yjurinej tváre a okrem bolesti sa v nej ukrývala aj skľúčenosť. Myslela si, že dôvodom prečo Níat tak nenávidel ľudí bolo to čo urobili lovci, že ich vyhnali, zabili väčšinu Arathi vrátane jeho rodiny, no ono to skrývalo oveľa viac. Ľadia ktorý ho uniesli sa s ním určite nehrali a nedržali ho preto že chceli dieťa a ona sa bála len pomyslieť na to, čo všetko mu museli za ten čas čo ho držali urobiť. A nebolo toho určite málo, nešlo len o slová ktoré počula o jeho krutosti a tom že mu na nič nezáležalo, veď ona Níata poznala a vedela o jeho vzťahu k ľuďom. Rovnako videla aj správanie k Orinovi, uvažovala, či ho Orin nemal rád preto, že vedúce postavenie mu v skutočnosti nepatrilo tak úplne. V rozutekaných myšlienkách a pocitoch si ani neuvedomila že Yjura dohovorila, hodnú chvíľu hľadela do blba a premýšľala. Nad Níatom a bolesťou, ktorú mu ľudia spôsobili. nad Orinom a postavením, ktoré Níat nechcel a nad všetkým dookola.* Nevedela som o tom. *Pre prekvapenie v tvári, ktoré už vystriedali chmúry to určite Yjura vedela aj bez jej slov. Keď prehovorila, k Orinovi sa nevyjadrovala, ju napokon to kto bol vodca nezaujímalo.* Níat si ma nezobral za družku preto, aby mi ublížil, ale preto aby mi pomohol, pretože ma svorka chcela poslať preč. Odkedy ho poznám mi dával najavo, čo si o ľuďoch myslí, no napriek tomu mi nikdy neublížil. Viem že by ľahko mohol a on mi to aj pripomína že ho nemám provokovať, no beztak mi ukazuje tú druhú stránku svojho ja. Nemusíte sa báť že mi ublíži. *Varovali ju mnohí, ale aj tak sa nebála. Ak by sa ho bála, nemohla by s ním žiť. Vedela čo sa mohlo stať, vedela ale i to, že jej nechcel ublížiť a ak by ju napadol Dagharta, ubližoval by tým aj Níatovi. Ona v Níatovi stále videla tú lepšiu polovicu, nemusela pri tom zatvárať oči ani pred jeho druhou časťou.*

*Olívia je Troy taká podobná, napadlo Yjure a znovu sa v duchu zháčila. Na krátky okamih o sebe zapochybovala a oľutovala, že bola možno až priveľmi otvorená. Na druhej strane mala pocit istej spriaznenosti s touto ľudskou ženou, pretože v nej nevidela nič zlé. Prišla do sveta, ktorému očividne nerozumela a nebol nikto, kto by jej mohol odpovedať na otázky, pretože keby to bol urobil Níat, nevyzerala by Olívia tak prekvapene. Yjura rešpektovala právo druhých na tajomstvo, ale nech sa na to pozerala z ktorejkoľvek strany, podľa nej Olívia potrebovala pomoc. V jej mladej, veselej tvári videla Troy. Mali dokonca rovnakú farbu vlasov, rovnako živé povahy a nech sú k nej Vznešení milosrdní, boli zrejme aj rovnako svojhlavé.* Níat, o ktorom som počula a ktorého som videla vtedy pred rokmi by to nikdy neurobil.* Zľahka sa usmiala.* To znamená, že nie je nič stratené. Povedz, ako často si ťa berie na lôžko?

*Hlavou jej ešte lietali všetky tie myšlienky, pocity sa v nej držali a predstavivosť pracovala. Mala odrazu ešte viac otázok, ktoré ale i ona mala pocit, že nevysloví. Dokonca i ona zvedavá dokázala udržať svoju vlastnosť na uzde, ak to bolo potrebné a mala pocit, že otázkami by Níatovi ublížila. Bolo ale dobré, že to dusil niekde vo vnútri? A robil to vôbec? Možno sa s tým zmieril, možno mu to bolo jedno a možno bolo všetko ešte úplne inak. Vedela, že keď bude sama bude nad tým uvažovať, utvorí si názor keď bude mať chvíľku samoty a času spájať si skladačku dokopy. Pri slovách o tom že nič nebolo stratené sa usmiala, ona si to ani nikdy nemyslela. Avšak úsmev nahradilo prudké začervenanie, po otázke ktorú by nečakala. Vedela že Arathi takéto veci nepovažovali za nijaké tabu, no jej líca rovnaký názor nezdielali, rovnako ako srdce, ktoré sa prudko rozbúchalo. Nemohla povedať pravdu, klamanie nebola práve jej silná stránka, bola až príliš otvorená a úprimná, aby si skúšala svoju schopnosť klamať práve tu. A tiež, nemala potuchy akú odpoveď by mala povedať, netušila ako často to niekto zvyčajne robil. Jej vedomosti v tomto smere boli žalostne malé, matka jej povedala len nezbytné veci, aj to tak stroho, že jej predstavivosť si nevedela utvoriť obraz o tom, ako to presne fungovalo. Otvorila ústa a prvotne sa zakoktala, než zo seba dostala nejakú vetu.* O tom sa predsa nebudeme rozprávať...*Vyjachtala ešte stále červená ako jej vlasy.*

*Dagharta skončil na zemi. Bokom vyryl v štrkovom podloží brázdu,okolo ktorej sa zodvihli mračná dusivého prachu. Tesákmi chňapol po najbližšom démonovi, ktorý ho chcel postrčiť späť do bojového kruhu a sám sa postavil. Necítil únavu ani bolesť len nekonečnú zúrivosť, pretože ho na lopatky dostalo také mladé ucho, ktoré by mal inokedy ako jednohubku pred hlavným jedlom. Zrejme vyšiel z cviku viac, než si myslel.
Jeho súper pred ním stál papuľu mal naširoko otvorené, akoby sa mu vysmieval a jeho oči triumfálne žiarili. Obzrel sa, vyžadujúc si od ostatných démonov uznane. Začiatočnícka chyba, pretože práve ten okamih využil Dagharta na nový útok. Zranenia, ktoré by ho inokedy oslabili sa teraz, vďaka Olíviinej krvi, hojili rýchlejšie, než si ich stačil uvedomiť. Prednými labami sa zaprel o démonovo svalnaté telo a zahryzol sa mu do krku. Citlivými tesákmi našiel presne ten bod, ktorý hľadal a keď ho zovrel pevnejšie, mladý Arathi sa pod ním začal krútiť. Snažil sa oslobodiť zo všetkých síl, ale čím viac sa krútil, tým rýchlejšie strácal drahocenný vzduch. Dagharta ešte pritvrdil, ale medzi ostatnými Arathi sa nenašiel ani jeden, ktorý by mu v tom zabránil. Také boli pravidlá boja a nech už boli démoni akýkoľvek, oni aj ich vodca očividne tieto zásady rešpektovali. Za iných okolností, pri najmenšom náznaku nečestnosti by sa Dagharta ani Níat nezľutovali, ale toto bol zápas, ktorý nemohli ukončiť smrťou. Cítili ako sa pod nimi telo démona trasie a vedeli, že sa čochvíľa premení do svojej ľudskej podoby. Urobili to v takmer tú istú chvíľu.
"Tak to už dokonči!" zachrapčal muž, ktorému z tváre ani v poslednej chvíli nezmizla hrdosť. Prehral, ale bojovníkom zostal až do konca.
Níat zhlboka dýchal, pozeral sa mu priamo do očí, ale vedel,že to neurobí. Stisk jeho prstov na mužovom hrdle povolil a on ten moment využil na to, aby ho chytil za košeľu. Prstami pevne zovrel látku a trhnutím ho potiahol späť.
"Urob to!"
Mužove oči horeli, akoby mal horúčku. Neprosil o svoj život, nežiadal o pomoc svoju svorku. Každý jeden Aratahi si ho v tej chvíli ctil. Níat to vedel, a preto ho nechcel zabiť.
"Boj sa skončil. Ber to ako príležitosť vyzvať ma znovu, ale buď tej lásky a daj mi čas, kým sa nevydýcham." Vytrhol sa z mužovho pevného zovretia a vstal. Látka košele sa pritom roztrhla a zošmykla sa mu z pleca. To, že má problém zistil presne v okamihu, keď najbližšie stojaci démoni najskôr stuhli, potom vydali ťahavý zvuk podobný zaskučaniu a nakoniec uskočili dozadu.
Muž ležiaci na zemi ich konanie nechápavo pozoroval a potom uvidel to, čo ich tak zarazilo. Na Níatovej paži sa lesla náramnica so starým rodovým znakom.*

*Yjura sa úprimne, pobavene zasmiala. Ak si myslela, že Olívia a Troy sú si podobné, tak práve narazila na vlastnosť, ktoru sa medzi sebou výrazne odlišovali.* Ale prečo nie, drahá?* Familiárne oslovenie jej vyšlo z úst spontánne, podmienené veselosťou, ktorú cítila v tom okamihu. Olíviine rozpaky boli naozaj rozkošené. Pomaly by možno aj rozumela, prečo sa niekto ako Níat rozhodol ochraňovať práve ju, aj keď bola človek. Pri pohľade do Olíviiných očí sa na ňu jednoducho nedalo hnevať.* Je to predsa celkom prirodzené. V istom zmysle by sa dalo povedať, že s množstvom nocí, ktoré strávite milovaním priamo úmerne narastá aj šťastie, ktoré utužuje vzťahy.* Bola možno trúfalá, ale dovolila si ešte viac.* Alebo nie si spokojná s tým, aký je tvoj druh milenec? Aj keď by ma to prekvapilo, o mužoch Aratahi sa hovorí všeličo, ale neschopnosť uspokoji ženu k nim určite nepatrí.* dodala doberavo a znavu sa uvoľnene zasmiala.*

*Odrazu už nestála tak pokojne ako doteraz, ale sa ošívala na mieste. Ruky nedokázala nechať na jednom mieste, buď sa hrala s látkou tuniky, alebo si zachádzala do vlasov alebo sa hrala so svojimi prstami. Všetko robila bez toho, aby si uvedomila, ako dávala najavo svoje pocity. Všetky tie slová, ktoré prichádzali jej líca len podporovali v udržaní si farby a tiež v nej vyvolávali otázky už úplne iného druhu čo sa Níata týkalo. Aká schopnosť uspokojiť ženu? O čom to hovorí? Opis jej matky pred svadbou - len si ľahneš, odtiahneš nohy a ono to dlho nepotrvá sa jej s týmto moc nezlučovalo. Tvárila sa pri tom akoby to bolo útrpné, a aj keď jej sestra jej vysvetľovala že to tak nebolo, mala v tom značný guláš.* J-ja...*Začala jachtať, nevediac čo presne chcela povedať, len jej bolo hlúpe tak dlho mlčať.* ...o-ono...*Ešte stále nevedela čo na to povedať. Nemohal jej povedať pravdu, ak by sa to niekto dozvedel, mal by problémy Níat a čo ak by musela od neho potom odísť?* ...j-ja o tom nemôžem hovoriť....*Zhodnotila napokon vážnym hlasom, pretože sa do neho preniesli obavy, čo by sa stalo keby niekto poznal pravdu.* ...je to zložité...

Práve naopak, zlatko, je to veľmi jednoduché,* zasmial sa Yjura a ešte raz prešla pohľadom po Olíviinej zapýrenej tvári. Mala otvorenú povahu, bola prístupná akýmkoľvek rozhovorom, ale už dlhé roky sa nestratla s niekým takým hanbilvým. Zrejme už stratila cvik v rozlišovaní miery.* Všimla som si, že si trochu...* Povedať "prudérna" to by nebolo to pravé. Nie, Olívia nevyzerala na puritánku.*...napätá.* dokončila, hrdá sama na seba, že sa jej nakoniec podarilo nájsť to správne slovo.* Možno by si sa mohla trochu uvoľniť. Tu si medzi svojimi, nemusíš sa ničoho báť a ani sa za nič hanbiť. Si veľmi pekná, tvoja postava má krásne ženské tvary, mala by si svoju krásu a silu precítiť a ver mi, že Níat potom precíti teba tak, že sa ti z toho ešte deň budú podlamovať kolená.* Zasmiala sa tichým sprisahaneckým smiechom a tajnostkársky na Olíviu žmurkla.* Nie je nič zábavnejšie a uspokojivešie, než zvádzať muža a byť ním zvádzaná. Keˇpre nič iné, aspoň vidíš, že o teba majú záujem, a to dokáže vždy vzpružiť.

*Chcela sa s niekým rozprávať, chýbala jej sestra ktorej by sa mohla spýtať na čokoľvek, síce tiež s rozpakmi, no mohla by. Teraz mala dojem že sa mohla tiež, no rozum jej to zakazoval a pripomínal jej, že nevedela čo by mohal stratiť, keby niekto vedel pravdu. Nevedela či by to niečo znamenalo, bola už tu, v podstate sa o ňu nikto nemal dôvod starať a keby sa to niekto ako Princ či Tristan, jediní muži ktorých tu nejak poznala, dozvedeli, asi by im to bolo beztak jedno. Zdalo sa jej, že im celkom vyhovovalo, že mal Níat družku, akoby mali pocit, že ho udržiavala pokojnejšieho. Napokon možno na pravde vôbec nezáležalo, tu už nemal kto do ich života zasahovať. Po tom čo sa dozvedela o Orinovi a postavení v svorke, pochybovala, žeby Níatovi skúšal niečo rozkazovať. Mal od neho pokoj a tak prečo by sa staral práve do nich? Pri slove napätá sa rozpačito usmiala, bola hlavne neistá. Ale aj zvedavá. Napriek dojmom ktoré nadobudla po slovách svojej matky si jasne uvedomovala, že ju to zaujímalo a že už viac krát pocítila túžbu zistiť, aké to bolo naozaj. Níat v nej viac krát prebudil nové pocity, ktoré s týmto všetkým súviseli.* Neviem ako zvádzať muža. *Vyšlo z nej napokon potichu, vzdala to. Potrebovala s niekým hovoriť a nikoho tu nemala.* Neviem ako to funguje. Akože...to. *Zamrmlala a oči jej klesli kamsi do tváre. Ak si myslela že bola červená dovtedy, tearz by jej na tvári zanikla aj najčervenejšia paradajka.* Níat nepotreboval družku, chcel mi len pomôcť. Tú vec s pachom riešime inak....*Povedala takmer nečujne.* ...myslím že miluje inú ženu, takú ktorá patrí k niekomu inému. Málokedy mi dovolí priblížiť sa k nemu...tak...fyzicky...