Planéta Altra

/ ani nevieš, ako krásne si mi nahrala /

/nie som si istá čo si chcela povedať tým kyvadlom, ale to nič inak oni sú rozdelený na dve časti či na štyri? Níat je s Avou a Nimom či je ešte zvlášť rovnako ako Ewer s Oliviou? /




Ava, Olivia

*Olivia prikývla na súhlas. Vedela že Níat sa bude hnevať, čo bol ešte zjavne dosť slabý výraz.* Níat bude zúriť, potom sa s ním porozprávam radšej...ja...*Dodala ešte, nechcela mu robiť problémy. Níat nepochybne vedel že niekde ju udržať bol problém, rovnako ako to že nezvykla veľmi počúvnuť, nechcela ale aby zúril na Ewera, ale keď už na ňu. Napokon robila vlastné rozhodnutia a niekde nečinne stáť jednoducho nemohla. Bola človek, to áno, lenže jej vnútro nebolo od toho ich zase také odlišné. Popohnala preto žrebca a rozbehla sa za hnedým vlkom pred sebou, pripravujúc sa na to čo ju tam čaká. Srdce jej bilo, cítila i strach, odhodlanie však v tomto vyhrávalo na plnej čiare. Ako dobehli k dedine, kôň nepokojne začal cúvať a ona z neho zliezla, aby ju napokon nezhodil ten. Oči jej ale prechádzali po lietajúcich kusoch skál či ohňa a srdce jej bilo ešte viac. Hľadala jedinú osobu, pretože aj keď nepriala nikomu z nich nič zlé, v prvom rade musela vedieť že je v poriadku Níat. Našla ho a hneď vedela že za toto ešte "dostanú", na to bol ale ešte čas. Zem pod nohami sa jej striasla a ona zablúdila pohľadom k tomu, čo spomínal Níat. Len vyplašene pozrela na tie ozruty, ktoré už poriadne nevidela, pretože ako padal zemský démon, podarilo sa mu stiahnuť aj ohnivého. Nemusela tu byť predtým a vedela, že ich to nemohlo zabiť. Ohnivý démon nechcel nechať zemského nič dlžné a skôr ako sa za  ním zrútil do kaňonu, vychŕlil ohnivý dážď nad ich hlavy. Potom bolo počuť len rev, smerovaný však na zemského démona, ktorý sa ozýval kaňonom. Olivia o konár uviazala koňa, bol jej jediný spôsob rýchleho pohybu a potom sa pohla viac do dediny. Napriek ľudkosti nebola ťarbavá a spŕške ohňa a skál sa vyhla, aj keď útržila pár drobných oškrenín a pocítila na ruke či nohe páľavu.* Níat...*Vyšlo z nej potichu, keď si uvedomial, že sa k nemu nemala ako dostať. Nepokojne sa začala rozhliadať, držiac sa ďalej od kraja, pretože zem ešte neutíchla.
Ava sledovala dianie okolo seba, najväčšiu mieru svojej sily však míňala na ťahanie Arathiho v bezvedomí. Bola sama zranená a preto jej to išlo pomaly, dostala ho však dosť ďaleko aby ho nemohol zasiahnuť oheň ani skaly. Pustila ho a zostala pri jeho ležiacom tele stáť, oči jej prechádzali po výtvore démonov. Laby zarývala do trasúcej sa zeme a zhrozene sledovala, že boli odrezaný od zvyšku. Nemohla to preskočiť ani v zdravom stave, nieto so zranenou labou, bolesťou v celom tele a ešte aj zraneným Arathi pri sebe. Očami hľadala kde to končí, cez ten dym aj tak ale nevidela moc ďaleko. Preto sa otočila a oblizla cez tvár Arathiho, snažiac sa ho prebrať k vedomiu, pretože ťahať by ho ďaleko nezvládla.*

/viem s tým kyvadlom sa mi to ťažko už opisovalo, ale myslela som to tak, že Kinna a ostatní Aratahi sú na jednej strane, Ava s Nimom sú sami a Olívia je medzi Ewerom a Níatom, chcela som nechať na tebe, pre ktorého sa rozhodneš /

/aha, tak som to trochu nepochopila, ale vieš že voľba by bola jasná /

Níat

*Starosť o Olíviu roztrieštila jeho pozornosť, keď sledoval ako sa medzi nimi tvorí priepasť. Zostávalo už len niekoľko blokov skál, ktoré ich ešte spájali, ale aj tie sa nebezpečne otriasali a hrozilo, že každú chvíľu nevydržia nápor. Vtedy ohnivý démon vychrlil novú spŕšku ohňa a Níat bol prinútený odtrhnúť pohľad od Olívie. V poslednej chvíli a s vynaložením všetkých síl natiahol pred seba ruky a vystreté prsty článok po článku ohýbal k dlaniam, akoby sa v nich pokúšal niečo zovrieť. Telom mu prechádzala triaška, ale oheň zmizol a vzduchom k zemi leteli už len obrie vychladnuté balvany, ktoré ešte počas letu rozmetal na drobný prášok iný Aratahi. Po všetkom tom ohni, prachu a spŕškach vody bola Níatova tvár začiernená popolom. Keď unavený klesol na kolená a rukami sa pritom oprel o zem pred sebou, z vlasov mu odkvapkávala bahnistá voda a telom prechádzala triaška. Strávil takmer všetok svoj vnútorný oheň, aby ostatných ochránil a už nemal viac síl, aby po rozpadávajúcom sa moste zo skál a kamenia prebehol k Olívii. Vedel, že by to nestihol a vaše naokolo boli už len niekoľkokilometrové hlboké kaňony a praskliny. Sila démonov bola ničivá.* Ewer! Vezmi ju odtiaľto!* zakričal na Aratahiho a potom sa poslednýkrát pozrel na Olíviu. Dlho, smutne sa na ňu usmial, zem sa ešte stále otriasala a v strede kamenného mosta sa už začala tvoriť diera. Níat videl, ako Ewer priskočil k jeho družke a natiahol k nej ruku, len aby ju mohol odtiahnuť opačným smerom.*



Nimo

*Na líci pocítil niečo vlhké a drapľavé. Len veľmi ťažko sa sústredil, mohol by prespať celé hodiny, ale zároveň cítil zvláštny tlak vlastného podvedomia, ktoré ho nabádalo, aby otvoril oči. Podvolil sa inštinktom a so zastonaním zažmurkal proti svetlu, ktoré sa mu dralo pod viečka. Ako prvú nad sebou zazrel rozmazanú siluetu vlka. Najskôr si myslel, že to je Prim, preto k nemu natiahol ruky a pohládzajúc ho po srsti medzi ušami sa pozviechal do sedu. Až keď tvár zaboril do srsti a jeho mohutné telo sa nakrátko celkom tesne primklo k Arathi, poznal, že pach nepatrí jeho bratovi, ale vlčici. A potom sa mu vrátili aj ostatné zmysli. Stuhol, keď si uvedomil, že viac nevidí démonov, ale spúšť, ktorá po nich ostala sa nedala opísať slovami. Celý priestor križovali zlomy a trhliny, hlboké kaňony, ktoré tam predtým neboli, takže okolie sa viac nepodobalo na to, čo videl predtým. Zem bola rozdelená na štyri veľké dosky. Na jednej bol on s vlčicou, na druhej Níat, Olívia a Ewer, ktorý sa k nej práve naťahoval, aby ju chytil za ruku na tretej a na poslednej ľudský vodca so zvyškom svorky. Človek držal bezvládne telo jeho brata a ošetroval ho.*Bože,* Nimo krátko s úľavou vydýchol a hoci spúšť, ktorá ich obklopovala, nemala obdobu, bol rád, že to všetci prežili. Až vtedy si uvedomil, že ešte stále objíma telo vlčice, ale viac než to... kúsok lúky tesne pred lesom, ktorý mali za chrbtom sa začal svojou vlastnou váhou prepadať do kaňonu. Vedel, že sa musia rýchlo dostať medzi lesný porast. Iba korene stromov boli dosť silné na to, aby zastavili rozpad pôdy, preto vrhol posledný pohľad ponad priepasť a skôr než by mohla vlčica protestovať vstal aj s ňou na rukách. Zastavil sa až vtedy, keď mal nad sebou koruny vysokých dubov a pod nohami pevnú zem. Až potom vlčicu položil a sám sa udýchaný zvalil na chrbát vedľa nej. Po ohlušujúcom reve bolo náhle ticho a slnko presvitajúce pomedzi porast a skrz drobné prachové čiastočky takmer surealistické.*

Olivia

*Stála a mala pocit, že jej nohy boli ťažké ako balvany, ktoré lietali vzduchom. Mala pocit že všetko sa na okamih spomalilo, aj keď pravda bola opačná. Všetko sa dialo až príliš rýchlo. Boli len dve možnosti, na tú prvú však nemala čas. Hľadať Arathiho ktorý ovládal zem, aby dostal Níata na jej stranu. Videla že nevládal a ona nemohla dovoliť aby ostal na druhej strane "sveta". Počula čo Níat kričal, nebola ochotná však poslúchnuť ani tentoraz. Keď ju Ewer skúsil chytiť, šikovne ako ju naučil ešte Charis si ruku ponechala voľnú a odskočila.* Ideme my za ním...alebo aspoň ja...*Vyšlo z nej a potom nečakala, než by ju donútil ostať. Rozbehla sa, ona mala zatiaľ energie dosť rovnako ako sily a rozbehla sa k rozpadajúcemu sa mostu, jedinej možnosti ako sa k Níatovi dostať. Snažila sa nemyslieť na to, že sa jej rozpadal priamo pod nohami, že to bolo vysoko a všetky tie sotatné veci. Bála sa aj bez takých myšlienok. Strach a adrenalín cítila hádam aj v končekoch vlasov, napriek tomu však utekala po trasúcom sa moste. Kamene padali dole, ona sa tam nedívala, aj keď pár krát oči ušli. Rozbehnutá skočila cez trhlinu, zakopla ale a skončila na kraji trhliny zapretá na lakťoch. Zaprela sa, cítila ako kamene padali dole a nemienila sa nechať zabiť takto. Nie po tom všetkom. Nejako, sama nevedela ako sa vyškriabala hore a prebehla zvyšok rozpadajúceho sa kamenného mesta. Doškriabaná od kamienkov no inak celá prudko objala Níata, zdal sa jej studenší než inokedy.* Vstávaj Níat, musíme sa dostať od toho kraja. *Zamrmlala a všetku silu akú v svojom drobnom tele mala využial na to, aby vstal a mohli sa dostať ďalej od kraja, keby sa chcel rozpadnúť aj ten.*





Ava

*Prekvapene stuhla keď ju muž objal. Nerozumela jeho správaniu a za iných okolností by po ňom obrane cvakla zubami, teraz ale nevládala a nechcela mu ublížiť. Nie keď ho dostala konečne do relatívneho bezpečia. Počula jeho výdych a potoočila hlavu smerom, kde ležal druhý Arathi, pri Kinnovi. To že ten chlapec mu bol blízky si všimla už predtým, teraz jej jej dohady len potvrdil. Nemala však čas viac dumať, pôda bola príliš nestabilná a chcela ich stiahnuť do priepasti svojimi pohybmi. Prekvapene si uvedomila že ju muž zdvihol a nespokojne zvrčala, napokon sa však len premenila späť na ženu, bola takto ľahšia a mala dojem, že tých síl ešte budú potrebovať viac než dosť. Keď bolo po všetkom a ležali dosť ďaleko, ostala na chrbte ťažko dýchajúc a len trochu pootočila hlavu k mužovi, ležiaceho vedľa nej. Boli odrezaní od ostatných a cesta späť do ich mesta bola značne odrezaná, mala dojem že ich čaká pomerne veľká obkľuka aby sa dostali nazad. Nechcelo sa jej preto ani zdvihnúť zadok, priveľmi ju všetko bolelo a chcela trochu síl načerpať, než bude musieť naozaj zhodnotiť, v akej prdeli boli.* Som Ava. *Nič lepšie ju v tej chvíli nenapadlo, rozprávanie predsa len bolo v tej chvíli najmenšie zlo.* A nerada ti kazím relax už teraz, ale nachádzame sa na sakra zlej strane tej diery. Alkašské lesy majú veľmi...nepríjemnú povesť.

Níat

*Bola mu neuveriteľná zima. Nikdy predtým sa nedostal na hranicu svojich schopností tak, ako teraz, pretože bojovať proti inému Aratahi bolo iné, ako čeliť masívnej sile ohnivého démona. Viečka mu padali, dvíhal ich len silou vôle a zakaždým sa mu naskytol celkom iný pohľad. Videl Ewera a Olíviu spolu na druhej strane priepasti, potom už len Olíviu. Zdalo sa mu, akoby sa k nemu približovala, ale to nebolo možné. Sklonil hlavu medzi plecia, ktoré držali váhu jeho tela v predklone a zem, ktorú mal pod sebou ho lákala, aby si na ňu ľahol a konečne zavrel oči. Myšlienka na to, že viac nemusí mať obavy o svoju ženu mu stúpla do hlavy ako niečo omamné a upokojujúce. A potom sa okolo neho ovinuli čiesi ruky, pocítil dobre známu vôňu, ale myseľ mal príliš unavenú na to, aby dokázal poznať rozdiel medzi realitou a preludom. Najskôr protestne zavrčal, keď ho tie isté ruky začali ťahať preč, ale potom sa zľakol, že by sa fantázia mohla vytratiť, a tak sa podvolil. Drobný štrk a kamenie mu škrípalo pod nohami, keď sa potácavo posúval dopredu tak, ako to od neho chcela oná predstava, aj keď pod sebou nevidel nič iné, než zem.* Nechaj ma tu. Choď.* Pretisol pomedzi stŕpnuté pery no chlad už takmer necítil. Premenil sa niečo neurčité a vzdialené, takmer pohodlné a lákavé. Olívia bola v bezpečí a s touto myšlienkou zavrel oči.*

Nimo

*Oči mal otvorené a pohľad obrátený k oblohe, ktorá sa medzi korunami stromov zredukovala na malé belasé fliačiky. Jedna ruka mu spočívala na hrudi, dvíhala sa a klesala v rytme jeho dychu,zatiaľ čo druhú zarýval do machu pod sebou, akoby sa potreboval ubezpečiť, že sa to všetko skončilo. Doprial si ešte niekoľko dúškov chladivého lesného vzduchu a potom sa so stonaním posadil. Na podobné psie kúsky už bol zrejme pristarý, pretože keď sa narovnal a dlaňami zaprel o kolená, v chrbte mu nepekne prasklo. Napätie v črtách vymizlo, keď sa zdalo, že konečne pocítil úľavu. Tvár mal celú čiernu, mokré vlasy mu padali do čela a keď zodvihol pohľad k Ave, zdalo sa, že jeho oči majú ešte prenikavejšiu farbu.* Tak to by sme sa mali, čo najrýchlejšie dostať preč. Ale až o chvíľu.* Len čo to dopovedal, dovolil zemskej príťažlivosti, aby ho stiahla späť na mäkké lôžko z machu a so zastonaním si povystieral stuhnuté nohy.* A keď sme už pri tom, zobudím sa na meno Nimo.* Ohybom lakťa si prekryl tvár a zdalo sa, že rovno tam a v tej chvíli zaspí bez ohľadu na svoje okolie.*

*Bola vďačná aspoň za to, že sa postavil na nohy, aj keď sa posúval veľmi malátne. Cítila na sebe časť jeho váhy, dalo sa to však zniesť. Opatrne s ním kráčala pomaly dopredu, za nimi počula šuchot kamenia. Začula i jeho slová, opäť raz ho ale nemienila poslúchnuť. Nikdy by ho tam nenechala, aj keby sa tá skala mala zrútiť hneď.* Obávam sa že ma už neprevychováš, poslúchanie mi nejde. *Odvetila mu zadychčane a pootočila hlavu. Mal zavreté oči a ona sa obávala, aby neklesol k zemi. Mienila ho dostať niekam do bezpečia, tam si mohol oddýchnuť, postarala by sa o neho. Ľutovala že namala koňa, odniesol by ho, no žrebec ostal na druhej strane diery. Preto keď cítila oveľa väčšiu váhu na sebe, zaťala zuby a šuchtavo sa posúvala.
Trvalo to a ona sama netušila ako sa dostali k stromom, začiatku lesa, ktorý oddeľoval spálenú dedinu od ďalšej, o ktorej Olivia ani nevedela, že tam za lesom je. Videla mapu Altri pri návšteve princa, zaujímali ju však iné veci než dediny a mestá v okolí. Len čo ich chránil les, zvalila sa spolu s Níatom na zem a opatrne ho pretočila na chrbát. Bola unavená a vysilená, deň však skôr či neskôr skončí a oni nemohli ostať v lese za noci po tme a len tak nechránený. Nechala Níata teda spať a pobrala sa pozbierať nejaké suché drevo. Pár kameňov uložila do kruhu, nechcela podpáliť les a potom s dvomi odhodlane začala rozkladať oheň. Trvalo jej to celú večnosť, než drevo začalo aj horieť. Oči jej padli na Níata, natiahla k nemu ruku aby zistila či bol stále taký studený a jemne ju pošúchala. Dúfala že ak mu bolo chladno, tak ho oheň ohreje. Boli pod akýmsi trávnaným previsom a tak boli z jednej strany chránený od vetra. Nahádzala do ohňa ešte pár kusov dreva a potom stiahla z pliec vak. Veľa v ňom nebolo, len poloprázdna fľaška s čistou vodou, pár bylín a darček od Níata. Vidlička. V tej chvíli jediná ostrá vec, ktorú aj hľadala. S ňou sa pobrala do lesa, snažiac sa byť potichu a hlavne neísť nikde, kde by sa mala stratiť. Nad hlavou jej vyspevovali vtáky, ktoré boli hlavne pre ňu dobrým znamením. Vyliezla na pár stromov, okredla vtáčiky o pár vajíčok a napchala ich do vaku. Pozbierala pár známych raslín čo sa dali jesť a napokon sa pustila do lovu. Lovu zajaca. Trvalo viac ako hodinu, než sa jej podarilo do provizórnej pasce jedného chytiť. Držala zo za kožuch, snažil sa jej ujsť a ona sa dívala na jeho vyplašené oči. Sťažka preglgla a ruka sa jej triasla.* Prepáč. *Prehodila smerom k zajacovi, keď sa rozhodla. Nemala na výber, buď zajac alebo Níat ktorý bol príliš vyčerpaný než aby si šiel niečo loviť. Keď zajacom posledný raz šklblo, Olívia sa ešte chvela. Otočila sa späť na miesto kde nechala Níata, oheň práve dohorieval. Mŕtveho králika odložila, nahádzala zvyšné drevo do ohňa a našla pevnejšie drevo s rozdvojenými koncami ako na prak, aby ich zapichla do zeme. Potom sa presunula ďalej od miesta kde Níat ležal a dala sa do "úpravy" zajaca. Trvalo jej to dosť dlho, napokon sa ale usadila za Níata a pridvihla si jeho hlavu, aby si ju uložila na svoje nohy. Zajac sa piekol nad ohňom a ona mlčky hľadela do ohňa.*

/trochu som ich posunula, keby dačo upravím /

Ava

*Pochybovačne sa zadívala na les, ktorý sa črtal v dialke. Lesov tu bolo mnoho, rovnako ako jazier. Poväčšinou oddeľovali jednotlivé dediny, či drobné mestečká, ktoré ležali v blízkosti toho ich. Nikdy v tom lese nebola, no čo to už počula. Utešoval ju len fakt, že ešte neprekročili jeho hranicu. Niektorí ľudia hovorili že tam straší a aj keď v také veci neverila, bola si istá že sa v tom lese niečo dialo, inak by toľkí nejančili, alebo by sa vrátili všetci, čo pravdou nebolo. Nebola si istá či dokáže zaspať tak ako on, ťažilo na duši mnoho vecí, vrátane sestry. Oči však zatvorila po dlhom hľadení na oblohu i ona a upadla do záchrany menom spánok.
Prebrala sa na bolesť v zranenej ruke, ktorú si pri spánku a obracaní sa priľahla. Potichu sykla a konečne sa posadilo. Slnko zapadalo a ostávala im možno hodina, než sa ocitnú v tme.* Budíček. *Štuchla do tela vedľa seba, aj keď sa neotočila aby skontrolvoala, či už náhodou hore nebol. Tu boli nechránení a zraniteľní, ísť však do lesa za tmy bolo hlúpe. Potrebovali si nájsť nejaké útočisko.* Musíme ísť. *Konečne sa na neho pozrela a pohýbala prstami na ruke, či sú funkčné. Boli.*

Níat

*Keď po dlhom čase pocítil teplo, nespojil si jeho prítomnosť s ohňom, ktorý založila Olívia. Iba inštinktívne obrátil tvár tým smerom a za zavretými očami vnímal ako mu do tela skrz pokožku prúdia ohnivé reťazce. Chlad ešte celkom nezmizol, ale sa ani neprehlboval, preto sa mohla jeho myseľ konečne uvoľniť a on zaspal. Občas mu do podvedomia prenikali okolité zvuky, ale boli také vzdialené, že im nepripisoval nijakú váhu. Praskot dreva stravovaného ohňom, šum lístia niekde vysoko nad jeho hlavou, občasný spev lesných vtákov a potom znovu ticho a tma.
Prebral sa až na predvečer. Keď prvýkrát otvoril oči, zbadal nad sebou siluetu Olíviinej tváre. Uvedomoval si jej blízkosť, hoci zmätene, ale aj keď mu rozum podsúval množstvo otázok, najviac zo všetkého si uvedomoval hlad. Primárny pud ho nabádal k jeho ukojeniu, takže sa v tej chvíli cítil viac ako zviera, než ako človek a niečo z toho sa prejavilo aj na jeho tvári, keď na Olíviu upieral prenikavý pohľad. Vôňa pečeného mäsa ho nezaujímala. Na druhej strane krv, ktorú mal na dosah ruky, áno.* Olívia.* Jej meno vyslovil ticho, akoby ju vítal, ale v pohľade, ktorý na ňu upieral bolo niečo iné, niečo nové. Sledoval ju ako svoju koriť, nie ako svoju družku. Keď sa nadvihol na lakťoch a chytil Olíviinu bradu, aby jej odhalil krk, z každého jeho pohybu sálalo varovanie pred nebezpečenstvom. Ak by sa jej v tej chvíli zahryzol do šije, celkom určite by ju zabil. Níat sa usmial, na jazyku už cítil chuť krvi a vedel, že čoskoro sa mu znovu vráti sila.*

*Nevšimla si kedy sa Níat prebral, uvedomila si to až keď k nej prehovoril. Prekvapene k nemu pozrela a zadívala sa do jeho očí. Poznala už dávno ten rozdiel medzi pohľadom a pohľadom. Nemal sily a potreboval krv. Vedela že nejaký králik je niečo, čo je pre neho pri love asi ako kocka čokolády pre ňu. Krv bola to čo on potreboval aby nabral sily.* Dobré ráno Slniečko. *Napriek tomu k nemu prehovorila veselým hlasom, akoby sa nič nedialo a oni boli doma. Potom ale prišiel rad na vyriešenie situácie. Pocítila dotky na brade a vedela že pátra po jej krku. Pohla bradou aby jej ju pustil, dnes krv v ponuke nebol.* Obávam sa, že dnes je môj krk z jedálnička vyčiarknutý. *Predniesla i nahlas, stále s hlasom v ktorom v tomto zmysle neboli obavy, aj keď si uvedomovala, že si musí dať pozor.* Máš vlastne dve možnosti. Krv králika, nechala som ju v miske pri ohni, aby bola teplá, asi je taká...lepšia. *Pokrčila neisto ramenami.* Vlastne možnosť B prdíe asi až po krvi králika, nech je to istejšie. Zápästie. Mám vidličku, takže si dobre premysli či budeš veľmi hladný. Napi sa najprv toho králika. *Tárala vlastne dve na tri, ale ten jeho hlad vyriešiť museli.*

Nimo

*Počas spánku sa prevalil na bok a podľa toho v akej zdanlivo nepohodlnej polohe ostal ležať, bolo zrejmé, že je zvyknutý prespávať pod holým nebom. Ohyb ruky využíval ako vankúš, zatiaľ čo druhá mu bezvládne ležala vedľa tela, akoby k nemu ani nepatrila. Odprisahal by, že oči zavrel len pred chvíľou a už ho znovu niekto budil. Ťažkopádne mávol dlaňou nad hlavou, odháňajúc imaginárnu muchu, ale hlas tu bol znovu a naliehal. Tentoraz aj so štuchancom, ktorý ho okamžite prebral do plného vedomia. Nemal podobné dotyky rád, preto podráždene zavrčal, ale nakoniec predsa len vstal. Pohľad na Avu mu pripomenul predchádzajúce udalosti, ale nakoniec mala pravdu. Svetla rýchlo ubúdalo a pred nimi bola ešte dlhá cesta. Z historiek o Alkašských lesoch si nič nerobil, pretože ak by za každú hlúposť, ktorú kedy počul dostal mincu, už teraz by bol z neho boháč.*Dobre, poď za mnou.* Prehovoril potláčajúc chuť na zívanie. Prestal si naťahovať stuhnuté svaly na rukách a s prirodzenosťou rodeného vodcu zamieril na čelo ich osamelej skupinky. Urobil to podvedome, tak ako bol na to zvyknutý pri svojej svorke a Avu si tak automaticky zaradil pod svoju autoritu.* Nájdeme si milé malé miestečko na noc.* Z povzneseného ironického tónu, ktorý použil bolo poznať, že žartuje hoci sa neusmieval. Bolo zrejmé, že tú poznámku viac adresoval sebe, než Ave. Prešiel niekoľko krokov riadiac sa len vnútornými inštinktami a už narazil na prírodnú cestičku, ktorá sa rozdeľovala dvoma smermi. Jedna viedla hlbšie do lesa a druhá stúpala popri skalnej stene vyššie. Nimo na chvíľu zastal a obzrel sa ponad plece či je Ava stále za ním. Zodvihol ruku a dlaňou si krátko prešiel po strnisku na brade.* Ale takto to nepôjde.

Ava

*Jeho reakcie na budenie jednoducho odignorovala. Ona sama by si rada pospala dlhšie a výdatnejšie, nemali ale čas. Potrebovali miesto kde sa vyspia lepšie a kde budú hlavne chránení. Nielen pred hlúpymi poverami, ale aj pred skutočnými hrozbami. Na druhú stranu, ona tým poverám celkom verila. Báť sa ale nebála, možno i preto, že si svoj život budovala na pomste. Naučila sa mnohé, len aby bola pripravená keď príde na konfrontáciu. Keď sa konečne postavili, len nadvihla obočie nad jeho slovami. V duchu len zhodnotila - chlap, potom sa pohla za ním. Kráčala rezko napriek únave a bolesti v ruke. Cestou sa dívala hlavne po okolí, po rastlinách a strmoch ktoré boli vôkol nich, na známkach toho, či tadiaľto v nedávnom čase niekto prechádzal. Zdalo sa ale, že sem zavítali len oni. Napriek tomu bola ostražitá a nesnažila sa nadviazať konverzáciu s Nimom, spoločenská stránka nebola jej silnou stránkou a v podstate ani prioritou.* Ak máš potrebu oholiť sa, tak to naozaj asi teraz nepôjde. *Odvetila mu zastala zarovno neho, netušiac na čo presne narážal. Zaujímali ju v tej chvíli viac dve cesty než nejaké jeho vnútorné popudy, aj keď mlčala, nechcela byť protivná. Shia jej často hovorila, že by s mala naučiť byť milšia.* Cesta horom je dlhšia, no asi tam skôr nájdeme nejakú jaskyňu, než v lese. Nebude tam ale asi moc vody...*Mala dojem, že v lese skôr narazia na nejaký potôčik než keď sa vydajú lemovať skaly. Lesom to bolo zjavne i kratšie, no nebezpečnejšie a hlavne tam skutočne nečakala nijakú dobrú skrýšu. Medzi stromami už nebolo moc svetla a nech sa chystali cez deň kráčať akoukoľvek cestou, nateraz to chcelo ten úkryt. Preto sa bez čakania na jeho rozhodnutie pobrala ku skalám, ona nepatrila do žiadnej svorky a preto nebola naučená niekoho počúvať či očakávať rozkazy. Mala vlastnú hlavu, aj keď rešpektovala pravidlá princa i starších Arathi žien.*

Níat

*Možno keby ostala ticho a nebránila sa mu, zabil by ju skôr, než by si vôbec stihla uvedomiť, čo sa vlastne deje. Ale Olívia rozprávala a tým v Níatovi oživovala spomienky na všetko, čo v ňom hlad potlačil. Stačila len chvíľa, keď sa mu myseľ vyjasnila natoľko, že bol schopný aspoň na krátko prevziať nad svojimi činmi kontrolu. Očami mu preblesklo poznanie. Okamžite sa odtiahol, nevenoval pozornosť miske s krvou a zrakom preskakoval zo stromu na strom, len aby sa vyhol pohľadu na Olíviinu tvár. Vedel, že druhýkrát by ho od nej nedokázalo už nič odpútať.* Vrátim sa. Prosím nechoď za mnou.* Jednotlivé slová pretláčal skrz zovreté pery a svaly na celom tele sa chveli nedočkavosťou. Vedel, čo musí urobiť, aby nedošlo k tomu, čo by si neskôr nedokázal odpustiť. Nečakal na odpoveď, jednoducho vbehol rovno do lesa a čochvíľa sa v ňom stratil. Nepamätal si, kedy naposledy zabil toľko zvierat, ale v ten večer to boli buď oni alebo jeho družka. Voľba bola jasná a konečná, takže by sa nezľutoval ani nad hnedookou srnkou. Pri nohách mu rástla kopa mŕtvol, ale na sebe nemal ani kvapku krvi. Všetky svoje obete vysal dočista a s tým, ako hlad slabol sa k nemu začalo postupne vracať triezve uvažovanie. Keď odtisol nabok statného jeleňa, zúril. Olívia ho neposlúchla. Ona ani Ewer a keď si predstavil, čo sa mohlo stať, keby zaváhala na moste... medveď, ktorý sa oproti nemu postavil na zadné, nemal nijakú šancu. Skočil mu po hrdle a prehrýzol priedušnicu ešte skôr, než by ho stihol trafiť labou. Ale aj hnev z neho pomaly vyprchal spolu s hladom a keď sa konečne objavil pri ohnisku, kde nechal Olíviu vyzeral pokojne. Nie celkom rezignovane, ale vyrovnane. Urobil ešte krok dopredu, kým sa nedostal do kruhu svetla a spakruky si z kútika úst zotrel stopy po krvi. Potom sa narovnal a keď sa už zdalo, že ticho bude trvať večnosť, prehovoril.* Zabila si králika.* Nemohol si pomôcť, ale v jeho hlase zaznelo uznanie, hoci vedel, že ju to muselo stáť veľa premáhania.*

Shia

*Unavene sa zadívala na zapadajúce slnko. V jej vnútri koloval nepokoj, dialo sa niečo čo sa jej podvedomiu nepáčilo. Cítiala v každej bunke svojho tela, že s jej sestrou niečo nebolo úplne v poriadku. Odložila posledné kusy vecí ktoré mala v pláne dnes upratať a potom si len opláchla ruky v čistej vode. Netušila kde sa pohyboval Zeon, cítila ho v okolí domu. Tvárila sa síce že tu robila len pre to aby mala kde bývať, nateraz sa ale potrebovala ísť pozrieť čo sa dialo a či bola Ava v poriadku. Keďže Zeon bol tu, mala aspoň o starosť menej, vedela aká bola jej sestra niekedy prchká a teraz keď tu bol muž ktorého z duše nenávidela, mala obavy aby niečo nevyviedla. Niečo poriadne hlúpe.* Prídem. *Zavolala do neurčita, predpokladala že Zeonovi bude len vyhovovať že má vlastný program. Viac nečakala a premenila sa do démonej podoby, bežiac smerom k domovu Kinnu ale i jej. Odrážala sa s ľahkosťou a radosťou, táto podoba jej bola oveľa príjemnšjia a prirodzenejšia. Len čo pocítila pod labami namiesto zeme kamennú dlažbu, pobrala sa dovnútra, hľadajúc Avu, alebo samotného princa, či niekoho, kto by jej povedal kde jej sestra bola. A hlavne, či bola v poriadku.*


/nech máš na čo odpisovať keď už idem do trantárie /

*Tentoraz poslúchla. Nepoložila ani len otázku, odpoveď poznala. Nijaká zajačia krv mu nestačila a zápästie zjavne tiež nechcel. Preto len sledovala ako odchádzal a potom upriamila pohľad na králika. Mäso už pekne voňalo a ona začínala byť poriadne hladná, aj keď cítila výčitky svedomia. Mala pred očami toho pekného hnedého králika ktorého zabila, nie tak šetrne ako sa snažila. Chcela to urobiť rýchlo, no nebolo to také jednoduché a čím dlhšie to trvalo, tým viac to bolo ťažké. Králika ale zabila a teraz ho mala zjesť. Žalúdok bojoval so svedomím, vedela že hlad vyhrá, veď inak by to všetko neurobila. Nabrala si kúsok na vidličku a len čo zhodnotila že bol hotový, dala ho preč od ohňa, nech ho nespáli. Kúsok hodila do úst spolu s plodinami z lesa, práve keď sa vrátil aj Níat.* Áno. *Z jej hlasu veru neznelo nadšenie ani hrdosť na svoj čin. Najhrošie ale bolo, že tak ako nechcela zabíjať, tak chcela byť schopná postarať sa sama o seba a k tomu chytanie si jedla jednoducho patrilo. Kývla k mäsu so spýtavým pohľadom.* Dáš si? Je už hotový. *Nadhodila, aj keď hlavou jej začínalo prechádzať mnoho iného. Či je už v poriadku alebo či ešte bude naberať nejaký čas silu a tiež, že asi bude mať prednášku.* Si v poriadku? *Začala radšej týmto. Ak prendáška nepríde, nebude si ju predsa pýtať.*

Nimo

*Nebol zvyknutý na to, že mu niekto odporoval a pretože vo svorke mal len samých Arathi, zatiaľ čo ľuďom sa vyhýbal širokým oblúkom, bola táto situácia pre neho niečím nezvyčajným. Samozrejme, nie v tom príjemnom slova zmysle, pretože zatiaľ čo inokedy by svojho súpera uzemnil dobre mierenou ranou alebo zápasom, tentoraz musel svoje neštandardné métody prehodnotiť. Alebo nie? Keď Ava prešla okolo neho, akoby bol vzduch, krátko neúprimne sa usmial, len aby si náhodou nevšimla, ako pevne zviera čeľuste. Nemienil jej dopriať pôžitok z toho, ako veľmi ho tým vyviedla z miery.* Dobre, ty pôjdeš napred. Bude to tak oveľa bezpečnejšie.* Skonštatoval sucho smerom k jej chrbtu neočakávajúc nijakú odpoveď.* Ja sa o chvíľu vrátim.* S tým sa otočil na päte a vykročil po druhej ceste hlbšie do lesa.* Ženské.* Zamrmlal si ešte popod nos tak, že ho nemohla počuť a v ďalšom okamihu sa jeho inak vysoká postava stratila v lesnom poraste. Možno bol na prvý pohľad neprehliadnuteľný, ale ak to sám nechcel, ostatní by ho nenašli.*

Níat

*Takmer by odprisahal, že na okamih zbadal previnilý výraz, ktorý sa mihol Olívinou tvárou, keď sa na neho po prvýkrát pozrela. Netušil len to či to zapríčinil králik alebo skutočnosť, že od neho očakávala celkom inú reakciu. Potlačil lákavú chuť na úsmev. Namiesto toho vstúpil ešte hlbšie do svetelného kruhu a posadil sa na zem na druhej strane ohniska, priamo oproti Olívii. Rukou jej naznačil, aby pokojne pokračovala vo večeri a sám si odtrhol kúsok dobre prepečeného mäsa. Nebol hladný, nasýtil sa už predtým, ale toto bol veľmi dôležité jedlo, aby ponuku odmietol. Vlastne to pre neho bola pocta. Olívin prvý úlovok. Pri tej myšlienke pocítil iracionálny nával hrdosti a chuť mäsa jeho spokojnosť len podčiarkovala.* Je to vynikajúce a zvládla si ho pripraviť celkom sama. Teraz mi je už oveľa lepšie.* Chuť do jedla nepredstieral, ani zjavný rešpekt a uznanie. Dokonca sa zdalo, že sa na ňu začína dívať v novom svetle. Po tom všetkom, čo pre neho urobila, bola jediným človekom, ktorý neustále riskoval tak veľa, a to aj napriek tomu, že ešte pred minútou ju ešte sám ohrozoval. Neustále ho prekvapovala.
Odložil nabok nedojedené sústo a mlčky, v jasnom geste, rozpriahol ramená. Volal Olíviu k sebe, ale zároveň ju opatrne sledoval. Poznal by, ak by sa ho stránila a nemienil ju do ničoho nútiť.*

Ava

*To že bol nespokojný s jej pobehovaním po lese ako sa jej páčilo jej došlo až po jeho suchom konštatovaní. Jeho poznámka ju ale nevyviedla z mieri, len sa pobavene uškrnula k zemi a nevinne pokrčila ramenami.* Tiež si myslím, čo ak na teba vyletí nejaká mucha a odpadneš nám tu....*Samozrejme to myslela zo žartu a z pobavenia, aj keď si ani nebola istá či ju počul. Nedbajúc na nespokojnosť sa pobrala ďalej, ona sem neprišla hladkať mužské ego. Nebola človek aby nemohla kráčať lesom sama. Aj keď...toto miesto naozaj netúžila navštíviť. Rezko teda kráčala ku skalám a všetko by vyzeralo skvele, nebyť pár kostí ležiacich po jej okraji. Zvieracie rozhodne neboli. Rozhodla sa ich ignorovať a pobrala sa ďalej, hľadajúc nejakú jaskyňu, aj keby len drobnú, ktorá by ich chránila pred zrakom iných ale tiež prípadnej zmene počasia. Namiesto jaskyne sa však dočkala len akéhosi praskania medzi konármi a čudného zvuku, vychádazjúceho z niekadiaľ pred ňou. Napla uši i oči, no neprišla na to, čo ten zvuk vydávalo. Znelo to ale ako nejaké rýchlo kmitajúce krídelká.*

Olivia

*Potichu prežúvala a čakala, či si dá. Vedela že v lese nasýtil svoju potrebu hladu, preto ju potešilo keď neodmietol a dal si z králika. Hodila do úst aj kúsok drobnej červenkavej guľatej bobule, chutilo to trochu ako rajčiny. S úsmevom sa na neho zadívala, keď ju pchválil. Zabitie králika ale nekomentovala, nechcela na to moc myslieť, iba čo by mala výčitky. Takto bola spokojná že to zvládla, aj keď sa to v nej všetko bilo. Doširoka sa usmiala keď ju pozval k sebe a šikovne sa presunula štvornožky k nemu do jeho obiatia. Ruku položila na jeho kožu, kontrolujúc telesnú teplotu.* Už nie si studený. *Zhodnotila nahlas a natiahla sa po ďalší kus mäsa, pohodlne sa o neho oprúc.* Vyjednávanie asi zlyhalo...*Zhodnotila na margo démonov. Netušila ako ich chceli poraziť, veď boli obrovský a...silný.* Kam teraz pôjdeme? Nebude celá cesta popraskaná nie?

*Zvuk, ktorý Ava počula sa neustále približoval jej smerom. V padajúcom súmraku sa medzi lístím húštiny objavil záblesk svetla. Najskôr to bola len malá bodka, ktorá v sebe koncentrovala belasú žiaru a keď tvor preletel priamo nad Avinou hlavou svetielkujúce koncové perá na jeho krídlach vytvárali vo vzduchu jasnú stopu. Nebol väčší než dlaň a zdalo sa, že spoločnosť Arathi ho nevydesila, pretože sa pohyboval celkom prirodzene a pokojne. Ladne preskakoval vzduchom, chvíľu sa len tak vznášal, akoby niečo hľadal a potom sa posunul zase o kúsok dopredu. Preletel ešte niekoľko desiatok metrov a potom jeho pozornosť upútal tmavý jaskynný otvor celkom na vrchu kopca. Steny jaskyne boli zvnútra husto pokryté koreňmi a medzi nimi rástli zvláštne kvety s dlhými úzkymi okvetnými lupeňmi. Ich okraje slabo modravo svetielkovali presne ako krídla tvora, ktorý sa nimi živil.*

Níat

*Uľavilo sa mu, keď sa Olívia bez zaváhania pohla smerom k nemu. Objal ju ramenami pevne okolo pliec a bradou sa oprel o temeno jej hlavy. Takto síce nemohol vidieť jej tvár, ale platilo to aj opačne, a tak nemusel kontrolovať svoj výraz, keď prvýkrát padla poznámka o démonoch. Bola pravda, že si prvé stretnutie s nimi predstavoval o niečo ...miernejšie..., ale po udalostiach v dedine už nepochyboval o tom, že ich treba zničiť. Navzdory viere v schopnosti a silu Aratahi však nemal ani najmenšie tušenie, ako to urobiť. Démoni boli obrovskí, nezastaviteľní a ovládali živly spôsobom, ktorý  dokázal pretvárať ráz samotnej krajiny.* Zlyhalo je slabé slovo.* Prisvedčil Olívii a po chvíli ticha sa od nej nakrátko odtiahol, len aby spoza koženého kabátca mohol vytiahnuť podlhovastý zrolovaný predmet. Bola to kôra stromu, ktorá po rozvinutí ukrývala obrazec s dvoma prekríženými šípmi.* To som našiel na jednom zo stromov, okolo ktorých som prechádzal. Je to Korinov znak,* dodal pochmúrene a očami mu nakrátko preletel zlovestný tieň. Rýchlo sa spamätal a pokračoval.* Pamätám si ho ešte z čias pred odchodom z Altry. Nikdy neprisahal vernosť Kinnovi ani jeho otcovi hoci našu rasu nenávidí možno viac než on. Ak sa chceme vrátiť naspäť, budeme musieť prejsť cez jeho územie. Nechcem nič riskovať Olívia, bolo by to tu dosť nebezpečné pre každého cudzinca, ale pre ženu ešte viac...* Nedokončil iba mierne pokrútil hlavou, akoby sa práve odhodlával podať návrh, ktorý sa nemusel stretnúť so súhlasom. Rukou zľahka prešiel po Olíviinych nádherných červenkastých vlasoch. V žiare ohňa sa zdalo, akoby mala nad hlavou svätožiaru.* Budeme to musieť zmeniť.

Kinna

*Kopytá koňa zacvendžali na kamennej dlažbe smerom k hlavnému dómu. Kinna rázne potiahol opraty k sebe a žrebec sa so zafŕkaním poslušne zastavil len niekoľko metrov od vchodu do klenutej chodby.
Kinna zoskočil na zem a bez ohľadu na vlastné zranenia stiahol zo sedla bezvládne telo mladého chlapca. Držal ho v náručí po celý čas ako kráčal chodbami k vlastným izbám a ani raz pritom nespomalil. Jeho kroky na dlažbe vyvolávali rytmické dunenie a plášť mu povieval za chrbtom ako krídla. Shia bola prvá, na koho narazil a okamžite, bez pozdravu, sa jej prihovoril.* Prídi za mnou do mojej spálne, budem potrebovať tvoju pomoc. Zožeň všetko, čo sa dá použiť na popáleniny a trochu dury, neviem ako dlho ešte ostane v bezvedomí.* Nečakal, kým dostane odpoveď. Nohou jednoducho rozrazil dvere na svojej izbe, ktorá bola zo všetkých v dóme najpriestranejšia a najslnečnejšia hoci slnko v tej chvíli už zapadalo. Zamieril rovno k posteli a mladíka na ňu jednoducho položil. Tvár mal mŕtvolne bledú, pokožku na čele pokrývali drobné kvapôčky potu a od chvíle ako ním Kinna prestal hýbať, telo mu zachvátila triaška. Ešte stále mal na sebe premočené šaty, a tak princ pracoval rýchlo, aby ho ich zbavil. Vo svojej nahosti vyzeral mladík ešte zraniteľnejšie. Dlhé údy mal šľachovité, na jeho tele sa nenechádzal ani gram zbytočného tuku no o to viac jaziev. Jedna z nich, dva prekrížené šípy, ktoré mal vypálené do kože tesne nad srdcom, bola najzreteľnejšia.*

Olivia

*Nepýtala sa ho čo chceli urobiť, ako chceli vôbec démonov zastaviť, pretože keby mal plán, povedal by ho i sám. Už len preto aby nemal pocit, že sa ona bojí. Bola si istá. On mlčal a to znamenalo, že sám netušil, ako s nimi chcú bojovať. Preto sa nespýtala a radšej pozrela na znak, čo jej ukázal. Nenahnalo jej to hrôzu, dokonca ani jeho poznámka o nebezpečenstve, veď teraz mala zadok pri ohni, Níat ju objímal a ťažko mohla pocítiť strach. Vedela že príde, no nateraz sa ním netrápila. Zato prudká reakcia prešla jej tvárou i vnútrom, keď ju pohľadil po vlasoch. Za iných okolností by sa nič nestalo, nebyť jeho vety a toho, čo jej naznačoval. Prudko sebou cukla a otočila sa tak aby mala tvár oproti jeho.* Na to zabudni Níat! *Vyprskla a keby bola mačkou, istotne by bola naježená.* Vlasy mi neostriháš! Vieš ako dlho by mi znovu rástli? Niekoľko rokov aby boli dlhé ako teraz! *V jej hlase bolo rozhodnutie, nijaké vlasy niekam nepôjdu.* A neopováž sa mi ich ostrihať násilím! *Prižmúrila oči, to by nedopadlo dobre. Mohol jej veriť. Rukou si zhrnula vlasy akoby sa o ne náhle bála a stále sa mračila.* Je to mesto. V meste sú obchody. Budú tam mať obchod s parochňami. Pôjdeš napred, nejakú zoženieš a bude. Ale vlasy mi nezoberieš. *Nemienila o tom diskutovať ani za svet.*

Ava

*Zvuk sa približoval a ona len otáčala neisto hlavu. Keď však uvidela toho tvora, doširoka sa usmiala a zvedavo ho nasledovala. Vedela, že aj takýto živočích, vyzerajúci nevinne a nie nebezpečne, dokázal napáchať často krát viac škody ako nejaký diviak, ale beztak za ním išla. Bol krásny a ona zvedavá. Opatrne našľapovala na nohy a to malé stvorenie ju doviedlo až k jaskyni. Aj by mu poďakovala, keby jej mohol rozumieť. Opatrne, snažiac sa neponičiť rastlinstvo vôkol sa pohla dovnútra, kde prekvapene sledovala kvety vôkol. Zvedavo rukou prešla po okvetných lístkoch, boli hladké a pokryté čímsi mokrým. Privoňala si, malo to výraznú kyslastú vôňu a tak si len ruky obtrela do oblečenia a zvedavo pozrela k tvorovi. Nebál sa, čo si nebola istá či bolo dobré znamenie. Zvieratá dokázali vycítiť, kto bol predátor a to ona byť dokázala. Natiahla k tvorovi ruku, zatrilkoval ale a vzlietol vyššie. Ona sa teda pobrala trochu ďalej, hľadajúc miesto kde by sa mohli zložiť. Na prespanie tam miesto bolo, dokonca aj miesto kde kedysi niekto už oheň zakladal, aj keď z toho čo videla vôkol seba súdila, že tu už dávno nikto nebol.*


Shia

*Netrpezlivo prechádzala chodbami a vetrila princov pach, k otázke čo má so sestrou sa však nedostala. Pach krvi jej do nosa udrel skôr ako sa princ a Arathi. Vypočula si jeho slová a premenila sa do ľudskej podoby, rovno sa otočiac na päte pohľadať potrebné veci. V paláci sa vyznala, veď v ňom rástla od malého dievčatka. Netrvalo to dlho a s plnou náručou vecí sa rútila k spálni Kinnu. Dvere boli rozletené a tak len vošla dnu, rozložiac všetko na nočnom stolíku. Pohľad jej padol na nahého muža, mladého, aj keď vhľad Arathi často krát klamal. Sama ale vycítila že moc starý nebol. Jej jediná otázka však teraz smerovala iným smerom.* Čo sa stalo? *nešlo len o chlapca, ale aj o Avu. Cítila v kostiach už predtým že sa niečo dialo a teraz si len bola istá že sa nemýlila. Aj keď chcela odpovede, pohľad na mladíka jej nedal a len si kľakla na kolená na posteli a nahla sa k mastičke z rastlín ktoré rástli na určitých zriedkavých miestach na Altre. Položila si ju k nohám, no predým namočila handričku do misky, v ktorej bola voda pomiešaná s bylinkami a pustila sa do popálených a doráňaným miest.*