Vesmírna loď

* ´ Tá má teda odvahu.´ zauvažoval v duchu Lee a nemohol doktorkin prístup pozitívne neoceniť. Nie každý by si dovolil takto zaujímavo si s ním vymieňať názor aj keď sám sa považoval za človeka, ktorý by druhému hlavu neodtrhol len kvôli hlúpym formalitám. Tu ani tak nešlo o ňu ako o človeka ako skôr o jej profesiu. Nemal rád psychológov a mal na to dobrý dôvod. Jeho otec bol psychológom. Alebo skôr psychopatom. Spomienkam na minulosť sa však už dlho úspešne vyhýbal a teraz... bude musieť svoj odpor k tomuto remeslu prekonať. Našťastie alebo na nešťastie v tej chvíli sa dvere na kajute otvorili a skôr než by stihol čosi zapáravé odvetiť prehovoril Thos. Jeho hlas znel presne tak ako vždy, takmer nezúčastnene a bolo zrejmé, že ak sa aj medzi ním a Freyou niečo stalo už vie veľmi dobre odlíšiť súkromie od práce. Usmial by sa keby situácia nebola taká vážna. Vrhol ešte rýchly pohľad na doktorku a predsa len sa akosi silene usmial- naozaj sa však snažil prekonať ten iracionálny popud, ktorý ho viedol takmer až k neslušnosti.* Áno Thos a aj naďalej monitoruj celú posádku.* prikývol Thosovi na súhlas. Zatiaľ nechcel vyťahovať na svetlo záležitosť s tým „ malým „ skratom. Avšak pri prvej vhodnej príležitosti... V tom okamihu sa však priestorom kajuty ozvala krátka úsečná správa, vedená cez sieť informačných a rozhlasových okruhov, ktoré boli rozvodmi napojené do každej miestnosti na palube Thanatosu. Takto sa dozvedel, že kapitán sa vrátil z prieskumu planéty a teraz sa nachádza vo svojej kajute. Nie je kroku, ktorý by systém prehliadol. Okrem vraha, ktorý sa ešte stále potuloval loďou bez toho, aby ktokoľvek poznal jeho identitu. Možno len mŕtvi, ale tí si to tajomstvo odniesli so sebou na druhý svet kde ešte nemali skončiť svoj mladý a krátky život. * Možno by si to kapitán rád vypočul spolu s nami.* kývol hlavou k doktorke a rukou jej naznačil smer východu z kajuty.* Thos tu môže zostať a zatiaľ sledovať udalosti na celej palube. Vy by ste sa možno teraz chceli stretnúť s kapitánom osobne slečna Blake...* Tá formálnosť! Ešte kúsok a z krivého úškrnu sa stal celkom obstojný úsmev. Dokonca milý.*

Gratchem Blake

*Bola si sto percente istá, ako by mladý technik rýchlo našiel pár zapáravých poznámok či slov, len aby jej niečo odsekol, no vyrušil ho v tom Thos. Okamžite si ho celého premerala, musela uznať prácu pána Monegena. Bol dokonalý. Nielen v tom, že vyzeral ako oni, ale dokonca to bol kus pekného chlapa. V duchu sa nad touto myšlienkou uškrnula, no nezdalo sa jej vhodné nejako výzor androida komentovať práve pred ním. Ešte pred pár minútami sa dozvedela o citoch ktoré dostal a nebola si istá, či ich môže porovnávať s ľudskými....no s istotou vedela, že by to bol zaujímavý výskum. času však mala dosť.* Dobrý deň Thos * pozdravila ho s jemným pokynutím hlavy, pričom sa jej v mysli už formovali otázky, ktoré by mu rada položila, no mala inú prácu*áno, rada sa zoznámim s kapitánom, myslím, že o mojom príchode zatiaľ nevie...* kývla hlavou na súhlas a jemne sa usmiala. Nie nevhodne pre situáciu v ktorej boli, no mračenie moc neladilo s jej povahou a zvyčajným správaním* A Thos?* otočila sa ešte k adnroidovi* ak by vám to nevadilo, neskôr by som s vami rada pobudla chvíľu času a položila vám pár otázok....* kývla mu ešte hlavou na rozlúčku a vyšla na chodbu, kde počkala na pána Monegena. Len čo sa pri nej zjavil, nemohla si odpustiť pochvalu jeho práce* Musím povedať, že android Thos je kus vydarenej práce pán Monegen...* nijako bližšie to nekonkretizovala, aj keď v mysli narážala na oboje. Aj na výzor straja, aj na to ako funguje. Nepochybovala o tom, že v androidovej hlave je oveľa viac informácií než si ona vie predstaviť, aj keď ju a jej psychologické skúmanie zaujímali práve tie city. Ako cíti asi vyrobený stroj? Otázka, na ktorú by rada našla odpoved.....*

* Na moment, ktorý možno trval len niekoľko sekúnd, ale pre neho samotného sa to zdalo ako celá večnosť sa nedokázal nadýchnuť. Nechcel ničím narušiť tú chvíľu kedy si Tessa musela premyslieť odpoveď. Vedel ako veľa od nej práve žiada keď čaká na jej názor k tejto nie príliš šťastnej záležitosti , pretože pre neho samotného bolo nepredstaviteľné žiť ďalej bez Tessy. Vedel, že ak by aj zostal na Loriene bolo by tam len jeho telo, ale mysľou by bol stále neprítomný, stále na Thanatose, pri nej a pri svojich deťoch. Cítil obrovskú vďačnosť, že situácia sa nakoniec vyvinula celkom opačným smerom v jeho prospech aj keď stále neprestával myslieť na Bryana a Lexie. Odtiahol sa od Tessy len natoľko, aby jej bruškom palca nežne prešiel po mokrej cestičke, ktorú jej do pokožky vyryla slaná horúca slza až tesne k okraju pier.* Nebudem hovoriť o tom čo sa nestalo a som rád.. Tessa nesmierne rád a šťastný , že je tomu tak, že ťa môžem znovu cítiť vedľa seba... * tíšivo si oprel líce o temeno Tessinej hlavy a nežne ju hladkal po chrbte prechádzajúc až na vyduté bruško.. zdalo sa akoby sa jeho dotyk tam stal ešte milujúcejší ešte ochranárskejší. * Viem, že by si išla za mnou ....* pousmial sa napoly veselo napoly smutne takže jeho úsmev dlho nevydržal aj keď po ňom zostala trpokosladká príchuť, ktorú však pocítil okolo srdca. Vedel, že by pravdepodobne vyskočil z kože od strachu, obáv a hnevu keby sa Tessa odrazu pred ním objavila v lorienskom meste, ale bol by šťastným bláznom.*... pretože ja by som urobil to isté. Tessa nikdy by som sa nevzdal boja, aby som sa mohol vrátiť k svojej rodine.* jeho ruka položená na Tessinom brušku, taká horúca, jasne naznačovala ako myslel svoje posledné slová. A podľa toho čo už Tessa vedela o jeho minulosti musela aj určite vedieť aká dôležitá bola pre neho rodina, ktorú túžil mať už od detstva.* Byran s Lexie zostali v lorienskom meste....* dodal tichšie snažiac sa, aby jeho hlas znel vyrovnane.* Je to podmorské mesto, preto sme si spočiatku mysleli, že planéta je neobývaná. A potom...* rýchly polúsmev mu na chvíľi rozjasnil tvár.*....vyšlo najavo, že Szania a Lexie sú Lorienčaky. Pamätáš? Ani jedna z nich si na svoju minulosť nespomínala je to až prekvapujúce akou zhodou náhod sa všetko vysvetlilo...A Szania je dokonca stratenou a znovu nájdenou lorienskou princeznou.* zamĺkol premýšľajúc nad všetkám čo sa zza posledných niekoľko hodín odohralo. Vôbec toho nebolo málo, ale každý jeho pohyb, to ako sa prispôsoboval zmeneným krivkám Tessinho tela, to ako ju držal v objatí a počúval každý jej nádych jasne dokazovalo, že nič ho v tej chvíli nemôže urobiť šťastnejším než jej prítomnosť.*

*V myšlienkach a predstavách sa dostala aj k verzii, kde stojí na jeho mieste a má si vybrať. Poznala sama seba a dobre vedela, že ak by nešlo o blízkych ľudí, nedokázala by ostať. No vždy sa však pýtala, čo by bolo, keby hrozilo nebezpečenstvo napríklad Hanah. Bola ako jej sestra, dokázala by ju tam nechať a vedieť že sa môže stať niečo zlé? Asi preto nemohla Cassovi nič vyčítať a ani by ho nemohla nenávidieť. Voľba medzi dvomi vecami, ktoré nemohol mať obe, no nedokázal sa vzdať ani jednej...nebolo to nič čo by ktokoľvek chcel zažiť.* ...ja viem že by si sa mi vrátil...* trošku chvejúcu sa ruku položila na tú jeho, ktorou jej jemne prechádzal po vypuklom brušku. Zelené oči na krátky okamih uprela práve tým smerom, tam kde sa skrývali poklady ľudského života. Boli rodina. Nie preto, žeby ich spájal nejaký papier o manželstve, ten bez skutočných citov bol stále len zdrapom, ktorý neznamenal nič viac, než pár slov. Ich však držalo oveľa viac a Tessa bola šťastná že Cassovi po toľkých rokoch mohla dať domov. Domov ktorý nesymbolizoval miesto, ale osoby. Prežil si svoje, nemal ten pravý domov a ona mu ho teraz chcela spraviť dokonalý. Nešlo o to kde sú, ale o to, že sú tam všetci. Oni dvaja a ich maličkí. Z myšlienok ju vytrhli slová o ich priateľovi, o meste skrývajúcom sa pod hladinou vody...* O Bryana sa o obávať nemusíš, ani o Lexie...* povzbudivo sa usmiala, no o svojich slovách nepochybovala* pamätám si ako na mňa Bryan skúšal dohliadať, len čo ma odhalil a to o mne nevedel takmer nič, Lexie ľúbi a nespustí ju z očí...ani sa nenazdáme a budú tu pri nás znovu...* z úst jej vychádzali tišívé slová na upokojenie, no sama sa nestačila čudovať na zvratmi, ktoré sa pod vodou stali.* tak to majú čo objavovať, myslím že Lexie s Bryanom to budú mať nakoniec ako príjemnú dovolenku pre seba...okrem povinností samozrejme...*opatrne sa zachichotala*...ale ja by som sa skôr obávala čo bude vystrájať Freya keď sa dozvie kde má brata...*veľmi živo si vedela prestaviť, ako sa Bryano sestra vystraší* aké bolo mesto pod vodou?* opýtala sa odrazu, keď privrela pod jeho dotykmi oči. Bolo to dokonalé len tak si sedieť, zhovárať sa, aj keď o možno len pár minút prídu povinnosti. Stále ju však upokojoval fakt, že teraz sú obaja na lodi...*

* Vedel čo je príčinou chvenia, ktoré prenikalo skrz tenkú pokožku Tessiných rúk, takže ho pred ním ani prinajmenšom nemohla nijako utajiť. Cítil ako mu svaly na chrbte stuhli akoby sa za ním rozkladalo celé lorienské mesto a Adrianova vysoká postava neústupčivo stála pred bránami. Tá myšlienka mu napadla už aj vtedy- mal v sebe niečo z Raita, preto mu bol tento chladný muž aspoň v niečom známy. Ale na rozdiel od neho s Raitom sa poznal už niekoľko rokov a za ten čas odhalil čo sa skrýva pod ľadovou maskou neprístupnosti. U Adriana to bolo zložitejšie, a preto si aj uvedomoval, že jeho obavy o Bryana a Lexie sú opodstatnené. Z pier mu unikol takmer nečujný trhaný výdych keď sklonil hlavu a zaboril tvár do priehlbinky medzi Tessiným ramenom a krkom. Čelom sa jej oprel o šiju a v pomalých dúškoch vychutnával zmes vône, ktorá ju obostierala a na ktorej jednotlivé zložky stále nemohol prísť. Niekedy sa večer budil zo spánku, pretože v sne sa mu zdalo akoby ju stratil. Preniesol sa do doby kedy mu Ranien nahovorila, že je mŕtva a nanovo v ňom ožívali všetky temné pocity, ktoré v šťastí nemali ani to najmenšie opodstatnenie, ani ten najmenší význam. Upokojoval sa Tessinou vôňou, ktorú vdychoval pomaly a s privretými očami ako to robil aj teraz.* Videl som už mnoho veľkolepých miest... vo vzduchu akoby postavené na oblaku, na visutých skalách ako majú na Zemi postavené hniezda dravé vtáky... dokonca aj pod zemou... * ani si neuvedomil kedy začal rozprávať. Hlas mu znel unavene, ale nedala sa mu odoprieť ani radosť a úžasný pocit fascinácie z objavenia nového, tajomného sveta. Znel ako cestovateľ, ktorý po dlhej púti našiel to, čo mu ešte chýbalo zakresliť na mapu a zatrieť biele miesta* Ale toto mesto Tessa... ak ti ho aj opíšem ten opis ani spolovice nebude vystihovať skutočnosť. Ležala nad ním obrovská ochranná kupola, pod ktorú neprenikla morská voda, ale svetlo čo cez ňu prechádzalo sa lámalo na budovách ako to vidíš na pilieroch mosta nad riekou keď svieti slnko. Nádherné. Všade samá perleť až ma tie farby miestami oslepovali. Arkády, nádvoria, záhrady, mosty.. bolo tam všetko. Dokonale symetrické, ale zároveň si mala pocit akoby celé mesto vzniklo samo od seba a nie z vôle iných bytostí. * Tu sa trochu odtiahol, aby mohol Tesse pozrieť do očí a prvýkrát odvtedy čo začal rozprávať sa pobavene zasmial. Spomenul si čo človek najskôr musí prekonať ak sa chcel dostať k tajomným bytostiam pod hladinou.* Len neviem či by sa ti páčil spôsob cestovania. Nebolo by možné, aby sme sa sami dostali do takých hĺbok kde sa rozkladalo mesto, preto nás k nemu doviedli Lorienčania. Chytili nás za ruku....* so smiechom oblapil Tesse zápästie a jemne ho stisol medzi palcom a ukazovákom*... asi takto...a odrazu ..* uškrnul sa veselo a odrazu si ju pritiahol k perám do dlhého vášnivého bozku, pri ktorom takmer sám zabudol dýchať. Keď sa odtiahol dych mal zrýchlený a v očiach mu prebleskovali iskierky utajeného smiechu.* Našťastie nás nepobozkali...* urobil grimasu akoby sa striasol od hrôzy *...ale cítil som sa rovnako ako keď som sa v detstve ponáral vo vode na čas. Len s tým rozdielom, že kým nás držali Lorienčania mohli sme dýchať vo vode spolu s nimi. A ich mesto...* tu stíchol, aj smiech držiaci sa v kútiku jeho úst sa stal akoby nostalgickejším. * Trochu ľutujem, že sme nemali viac času a pokoja, aby sme si mohli všetko poriadne prezrieť, ale so Szaniou budem stále v kontakte. Tak isto aj s Bryanom .Verím mu a verím aj Lexie...* povedal to pevným hlasom, v ktorom však zaznela istá pochybnosť, pretože tu bol stále niekto u koho bol na pochybách. Adrian. Odrazu mu však pohľad padol na rukoväť zbrane, ktorá nepatrila jemu. Bola to Tessina zbraň.* Mám problém?* opýtal sa snažiac sa o veselý nenútený tón, ale v duchu úplne stuhol. Ani vtipom nemohol zakryť to ako mu ústa zatvrdli v rovnej línií a krivka obočia sa ostražito stiahla. Aký by mala Tessa dôvod na to, aby mala pri sebe zbraň kým jej nehrozilo nijaké nebezpečenstvo? Únava sa kamsi vytratila a on sústredil celú svoju pozornosť na Tessinu tvár, na každý poryv aj toho najmenšieho citu, ktorý by mu všetko prezradil.

*Cítila únavu, ktorá prechádzala Cassovým telom. Tak rada by mu dala aspoň kúsok zo svojej energie, ktorú ona mohla počas dňa naberať kedykoľvek, pretože jej denný režim pozostával aj z kopy spánku. Vedela, že ho nesmie takto vyčerpávať hneď ako prišiel, potreboval spánok ako soľ, no tých pár otázok jej jednoducho nedalo. Bolo to sebecké a v duchu sa zaprisahávala, že ho donúti potom spať. Aspoň pár hodín, než ho začnú všetci otravovať s novinkami, informovať ho o otrasoch a nejakých poškodených veciach, kvôli ktorým prišiel Moris.
Len čo však Cass začal rozprávať, preniesla sa do predstáv o podmorskom meste, ktoré už podľa Cassových žiariacich očí muselo byť krásne. Také ktoré v opisoch nedokázalo zachytiť tú skutočnú krásu a to, čo vyvolávalo pocit úžasu. Až téma cestovania ju prinútila prižmúriť oči, nie pre nejaké držanie sa za ruky, ale pre bozk. Keď ju z ničoho nič pobozkal, v prvom momente si v duchu predstavila nejakú neznámu Lorienskú krásku, ako ho bozkáva a vlečie do mesta. * Cass neplaš ma...* šťuchla ho do rebier, len čo pochopila ako si z nej pobavene uťahuje* ...predstava nejakej sexi lorienčanky sa mi vôbec nepáči...* pokrútila hlavou, no usmievala sa. Keď však Cass zareagoval na jej zbraň, neisto sa odmlačala. Po chvíli sa pokúsila o presvedčivý úsmev, no aká bola šanca že jej to prejde?* samozrejme, za chvíľu ťa odstrelím s tým, že to bola sebaobrana pred opitým manželom a zhrabnem celý majetok....* chabý vtip...skonštatovala v duchu, no potom sa rozhodla povedať mu pravdu* kúpila som si ju potom čo sa stalo s Andersonom. Vždy som bola dosť samostatná, starala som sa sama o seba a mám zlý pocit, keď ma musíš stále zachraňovať zo všetkých problémov. Nechcem aby si to zle pochopil, som šťastná že ťa mám a môžem sa kedykoľvek spoľahnúť na tvoju pomoc, viem že mňa aj deti ochrániš, nech by sa dialo čokoľvek....no nechcem byť bezbranná. Som ako zbraň pre tvojich nepriateľov a ja nechcem aby ti cezomňa niekto ublížil....a....nechcem aby sa stalo niečo podobné ako vtedy v tej chate...* striaslo ju. Doslova. Predstava, živá spomienka, ako ju Anderson vyzlieka....bolo jej zle, tvár sa skrivla do znechutenej masky....*...a teraz som ju vytiahla kvoli dajakému Morisovi, ktorý sem priešiel robiť niečo s káblami. Niežeby to bolo nejako čudné, no káble sú práce technikov a on nie je technik...a tak som len chcela byť pre istotu prichystaná...keby niečo...*odmlčala sa. Nebola si istá čo na to povie, no nechcela sa zbrane vzdať. Bola to akási istota, ktorú mala ak nebol Cass pri nej. Nechcela sa cítiť bezbranne a dávať niekomu možnosť ublížiť jej či Cassovi*

* Len na krátky okamih privrel oči a defilé rýchlych spomienok mu zaplavilo myseľ. Mal pocit, že odvtedy ako sa stal súčasťou Tessinho života, zmenil jeho chod úplne opačným smerom. Vytiahol ho z bezpečných vôd na šíre rozbúrené more kde žil on sám. Každý deň na inom mieste, každý deň nové dobrodružstvá a nebezpečenstvá. Ale čochvíľa tu nebudú len oni dvaja, ,ale spolu s nimi aj ich deti, bezbranné malé stvorenia, ktoré potrebovali všetku ochranu a lásku, ktorú im len bude môcť zabezpečiť. Ako bude potom vyzerať ich život? Nemôže a ani nechce, aby vyrastali na Thanatose, ale aby mali domov v tom pravom slova zmysle. Pokojné miesto na detské hry a šibalstvá kde jediným strachom bude obava či sa im pod postieľkami neskrývajú strašidlá z rozprávok. Neexistujúce strašidlá, ktoré by sa dali ľahko zahnať na útek láskyplnými slovami, pohladením, bozkami detských tváričiek... nie ako krv a bolesť aké tu boli prítomné na každom kroku a vpísané hlboko do spomienok Thanatosu. V zmätenom slede myšlienok sa mu vybavila tá, ktorá pochádzala ešte z obdobia kedy sa snažil oklamať sám seba, nepriznať si, že Tessu miluje. Na Ar Sawraine, ukrývajúc sa v jaskyni pred vojakmi mu napadlo aký život by mala po boku iného muža. Muža žijúceho pokojným životom niekde na predmestí Telarionu a rovnako ako vtedy mu srdce zovrela bolesť a žiarlivosť. Predstavoval si vtedy deti, ktoré by spolu mali a v ich črtách by nebolo nič, nič čo by pripomínala jeho, Cassovu, tvár. Videl ich šťastných, spokojných... ďaleko od všetkého čo sa dialo tu. A potom spomienka, ktorá akoby ho chcela mučiť ešte viac v podobe Andersena a Tessy bezbranne pripútanej na posteli. Jej tvár, taká živá a oči, v ktorých sa odrážal číry strach. Aký bol len sebecký! Ako ľahko dokázal ignorovať toto všetko len preto, aby sám cítil šťastie aké mu mohla priniesť jeidne Tessa. Urobil ju svojou ženou a ona tak ochotne, len z čistej lásky k nemu, sa pripojila aj k jeho životu aký viedol dávno predtým než ju spoznal. A teraz tu sedí vedľa neho, objíma ho so všetkou nehou, ktorú cíti aj on k nej a s dôverčivo rozšírenými očami ho presviedča, že nechce byť zbraňou, ktorú by nepriateľ mohol použiť proti nemu, aby mu spôsobil bolesť. Vidieť Tessu so zbraňou v ruke, aby sa ochránila... to bola bolesť! Vedieť, že je pripravená na všetko, bez ilúzií rozhodnutá ohroziť svoj život len kvôli nemu... to bola bolesť! Bolesť, ktorú mu spôsobovali výčitky svedomia. Láska z neho urobila sebca až do konca života, pretože opustiť Tessu a prenechať ju pokojnému životu s iným mužom by pre neho predstavovalo smrť v ťažkých mukách. * Tessa...* hlas mal pevný, znel nástojčivo a niekde v posledných tónoch ako doznieval sa zrkadlila mätež pocitov, ktoré mu zvierali srdce*... prisahám ti, že urobím všetko pre to, aby si ju nikdy nemusela použiť. Nikdy!* Nemohol žiadať, aby mu zbraň odovzdala. Sám poznal pocit istoty, ktorú cítil keď zoči voči nepriateľovi stál ozbrojený. Ale mohol urobiť aspoň niečo. Postaviť sa nepriateľovi skôr než by sa Tessa chytila rukoväte a stlačila spúšť.
Rukou jej zahrabol do vlasov a prešiel dlaňou po jemnej ploche líca až na krk, bruškom palca obkresľujúc hranu Tessinej sánky. Ešte jedna vec ho miatla.* Ale nerozumiem prečo sa Moris prišiel pozrieť na káble. Vôbec ti to nevysvetlil?* podľa slov sa dalo usúdiť, že zmienka o Morisovi ho nijako zvlášť neznepokojila. Poznal ho, bol to dobrý človek a prešiel si už mnohým, čo v Cassovo dokázalo vyvolať sympatie. Ak Tessa nebude vedieť na jeho otázku odpoveď sám ho však vyhľadá, pretože Moris by neurobil nič bez toho, aby svojím konaním niečo nesledoval.*

* Pochvala vyslovená z doktorkiných úst neznela tónom, ktorý by mu okamžite naznačil, že by rada na túto tému rozpútala hlbšiu diskusiu. Bola to jednoducho len pochvala a zvedavosť pravdepodobne krotila niekde hlboko vo svojom vnútri. Usudzoval podľa toho ako stíchla po poslednom slove, že ona nebude tá, ktorá by sa nejako snažila vtlačiť do jeho pozornosti. Na krátku chvíľu ako kráčali sieťou križujúcich sa a prelínajúcich chodieb mal čas zapochybovať nad svojím správaním k nej. Prešlo ešte pár sekúnd...tri, štyri, päť... potom si odkašľal akoby sa mu v ústach lepil jazyk na podnebie a prehovoril.* Ďakujem, ale nepracoval som na ňom sám čo sa týka fyzického vzhľadu ak narážate naň v opačnom prípade technická stránka vytvorenia jeho mysle už spadá pod moju zodpovednosť.* Vedec v ňom sa konečne dostal k slovu. Bola to úľava po dlhom čase, ktorý strávil ako veliteľ, pretože s touto rolou sa nemohol celkom stotožniť. Rád vymýšľal nové veci, mal rád pokrok, rýchlosť, napredovanie za určitým cieľom a nerád niekde len postával a čakal ako sa veci vyvinú bez jeho pričinenia. Ktovie či ten prerod v profesiách zaregistrovala aj doktorka. Plecia sa mu uvoľnili, kroky dlhých nôh ešte viac natiahli akoby sa už nemohol dočkať chvíle kedy sa ocitnú pred kapitánovou kajutou. V tomto prípade s tým doktorka nemala nič spoločného. Vlastne to bola celkom príjemná mladá žena aj keď psychologičku v nej prehliadal len sťažka.
Zostávalo prejsť ešte posledných pár metrov keď si všimol dobre známu postavu ako trpezlivo postáva pred kapitánsku kajutou. Moris. Spokojnosť sa mu odrazila v kútikoch pier, ktoré sa uvoľnili a zodvihli nahor v pozdravom úsmeve. Očividne neboli oni dvaja jediný, ktorí potrebovali poznať kapitánovo stanovisko.*

Jeremy Adrin Moris



* Jeho úvahy sa nakoniec ukázali pravdivé. Ani netušil aký dlhý čas strávil prešľapujúc z nohy na nohu pred kapitánovou kajutou. Našťastie dvere boli také hrubé, že začul len slabú ozvenu radostného mrmotania a potom už nič viac. Alebo... nieee, hádam by sa teraz nevenovali takej zdĺhavej činnosti. Od Jacka už mal predsa overenú informáciu, že kapitán so svojou krásnou manželkou veľmi rád trávil príjemné intímne chvíle- keď už mal Jacka citovať. Vlastne na jeho povahu zvolil až príliš jemné slová, ale bolo vidno, že si oboch svojich priateľov veľmi cení, než aby ich vystavoval svojím žartíkom. Akonáhle zbadal Leeho vysokú postava vynárať sa z tieňa chodby, narovnal aj on chrbát a päty nôh zrazil k sebe. Vojenský postoj, ktorému chýbalo už len zasalutovanie, ale to si odpustil v tom okamihu ako zbadal po jeho boku kráčať neznámu ženu. Vyzerala zaujímavo no najviac ho upútali prenikavé oči a Leeho zjavný nepokoj. Nebol si istý dôvodom, pre ktorý tu bola, ale nehodlal sa zachovať neslušne. Leemu opätoval výraz spokojnosti kývnutím hlavy a žene sa zdvorilo pozdravil.* Madam.* Usmieval sa, ale pohľad mu z jej tváre predsa len zablúdil k Leemu. Nebol si istý či môže hovoriť pred ňou, ale zrejme by tu nebola keby nemala zohrať nejakú dôležitú úlohu.* Kapitán je so svojou manželkou. Pochybujem, že si ma všimol, pretože vtedy keď prišiel som bol ešte stále v kajute a predstieral, že kontrolujem rozvody. Nechcel som vzbudzovať paniku...* hlas mu zatíchol a oči pátravo sledovali raz Leeho, raz neznámu ženu.*

* Doktorka by mu rada položila pár otázok? Táto informácia ho trochu zmiatla a uvažoval nad ňou keď v miestnosti osamel po tom ako ťažká ozvena Leeho krokov a doktorkinho cupitania utíchla niekde v stáčajúcich sa hĺbkach chodieb. Bolo možné, aby ju zaujímalo aj niečo viac než len rýchle odhalenie vraha a jeho úkrytu? Bude jej vedieť odpovedať? Toto bola pravdepodobne tá najťažšia otázka, ktorú kládol sám sebe. V Leslienej prítomnosti bolo také ľahké rozprávať, pretože bola trpezlivá kým hľadal tie vhodné slová, ktorými by dokázal vyjadriť to čomu chýbalo akékoľvek logické zdôvodnenie. City. A väčšinu otázok aj tak kládol on jej.
Dlho sa však nevenoval podobným úvahám aj keď niekde hlboko v mysli im ešte stále patrila čiastočka jeho pozornosti. Namiesto toho zaregistroval ticho. Ticho panujúce na chodbách kde sa predtým ozýval ustavičný ruch, šum mnohých náhliacich sa hlasov. Stúpajúce a klesajúce chvenie hlasiviek podľa toho či sa postavy približovali alebo strácali na zákrutách či iných poschodiach. Ticho. Tak isto aj v miestnosti kde stál a pohľad mu mimovoľne skĺzol po posteli kde ležala bezduchá kôpka niečoho, čo kedysi tvorilo človeka. Teraz tá masa bez pohybu nijakým počinom nereagovala na krv, ktorá ešte stále klokotala v ranách a pomaly zaschýnala na ich okrajoch. Čo by mal pocítiť? Spomenul si na film, ktorý prednedávnom pozeral spolu s Leslie. Žena vystrašene kričala nad mŕtvolou svojho druha a slzy jej stekali po lícach v celých prúdoch. Slzy. Najväčšia hádanka dokonca aj pre neho, ktorý ovládal celú vnútornú stavbu týchto krehkých bytostí. On sám neplakal. Poznal tohto muža, ale v hrudi, ktorú dokázala citmi naplniť len Leslie nebolo v tejto chvíli vôbec nič okrem holého záujmu.*

Jack



Ešte pred otrasom...


- Načo sa tak namáhaš kamoško? Obaja predsa vieme, že sa ti to nepodarí.-
Krátky posmešný smiech zaznel do hustnúceho napätia v miestnosti a trochu ho uvoľnil. Pár hlasov sa k nemu pridalo tlmenými poznámkami, ktoré Jack vnímal len ako šumenie na pozadí oveľa dôležitejšej scény.
- Drž... tú... mizernú...- pomaly vyrážal slová z úst a vždy pri poslednej hláske položil na vrch obrovskej stavby novú kartu. Presne 20 balíkov naplnených 100 kartúzskymi kartami. To bol jeho najnovší rekord v stavaný kartového kolosea. Jednoducho prácička stvorená len pre jeho jemné ruky. Stan piskoval, pretože jemu sa nepodarilo prepracovať sa ani k 15 balíčku kariet. Amatér.
- Myslíš, že uškŕňanie ti pomôže?- Stanov nasupený hlas krákal niekde vzadu v dave zvedavcov, ktorí sa prišli na vlastné oči pozrieť ako on, Jack NajšikovnejšíANajmilovanejšíZoVšetkýchČlenov posádky, postaví z 2000 kariet v spoločenskej miestnosti ten najväčší výkvet jeho vlastnej geniality. Nazve to... Jackov Génius. Nezvyklé meno pre koloseum, ale rozhodne výstižné.
- Nie. Pomôže mi keď sklapneš. – zahundral Jack a cítil ako mu kvapôčka potu steká presne prostriedkom čela.
- Suzi.- zavolal bokom a okamžite sa pri ňom vynorila malá postavička útlučkej Suzi. Bez toho, aby na ňu čo len pozrel otočil tvár trochu do strany aj keď pohľad nepúšťal z poslednej karty, ktorú držal v ruke. Stačilo ju už len položiť a obrovské koloseum z kariet, ktoré zaberalo takmer polovicu z veľkej spoločenskej miestnosti bude dokončené. Napätie by sa dalo takmer krájať keď mu Suzi vatovým tampónom utrela kvapku potu z čela. Nebyť línie kartovej strechy, ktorá sa rozkladala priamo pod ním, mohol by vzbudzovať tento obraz výsek napínavého filmu z lekárskeho prostredia. Podarí sa prišiť tú končatinu alebo nie? Vykrváca pacient alebo to prežije? ..... Pokračovanie nabudúce.....
Otras, ktorý prudko trhol telom lode všetko zmietol do nenávratna spolu z Jackovým zúfalým výkrikom. Stále držal v ruke poslednú kartu aj keď Jackov Génius už ležal v troskách na podlahe...



Po otrase...

Kvapky vody dopadali na dno sprchového kúta a zboku bičovali aj zaparené sklá, ktorými bol kút obohnaný ako ochranným plotom. Jack konečne pocítil úľavu keď sa chladný prúd čírej tekutiny dotýkal jeho tela a zbavoval ho potu na všetkých miestach kde sa prichytil ako nepríjemný hmyz. Na temné udalosti toho dopoludnia už začal pomaly zabúdať pod príkrovom mydlových bubliniek, z ktorých si na tvári vyformoval hustú penovú bradu takže sa mu nálada okamžite zlepšila a zlepšovala sa každou sekundou ako si do pokožky na hlave vtieral hustý šampón. Spieval dokonca tak hlasno a od srdca, že mu neprišiel zvláštny ani náhly hluk na chodbe, dopadajúce kvapky vody tlmili zhrozené výkriky a Jack stále spieval zatiaľ čo si na hlave formoval jeden bláznivý penový účes za druhým. Bol práve pri imitácií ´Diabla na motorke´ , s vlasmi vytvarovanými do podoby rožkov po oboch stranách hlavy, rukami natiahnutými pred seba, telom trochu učupeným pod prúdom vody a vydávajúc zvuk drsného dvojkolesového stroja... , keď voda náhle prestala tiecť.
- Dočerta!- zanadával a keby ho v tej chvíli videl ešte niekto iný zrejme by mu paralela medzi nadávkou a Jackovým výzorom prišla náramne smiešna.
´ Určite zase blbne ten spínač! ´ zúril v duchu a uvažoval čo by mal urobiť teraz. Čakať? Nie, nie... tu je treba opraviť pokazené súčiastky a na to nemal čas. O pätnásť minút sa mu začínala služba a dovtedy musí vyzerať ako normálny človek. ( ďalšia paralela, ktorá by mohla vyznievať smiešne tomu, kto Jacka poznal len zbežne)
Náhle tu bol ale skvelý nápad, pri ktorom Jackove oči zasvietili a široký úsmev sa mu roztiahol po perách. Bratia Harisovci, ktorí mali izbu hneď vedľa určite nebudú namietať ak v ich neprítomnosti použije sprchu. Preto si rýchlo omotal okolo bokov uterák a s opatrnosťou špióna nakukol na chodbu. ( Celkom zabudol, že sa ešte nezbavil imitácie Diabla, pretože vlasy mu odstávali od hlavy v podobe rožkov a kúsky mydovej peny kvapkali z jeho brady až na zem ) Chodba bola prázdna. Zvláštne prázdna, ale to mu v tej chvíli vyhovovalo, pretože sa mohol nepozorovane prešmyknúť do vedľajšej izby. Už sa čelom spokojne opieral a vnútornú plochu dvier a gratuloval si ako všetko bravúrne zvládol keď sa strhol na vydesený výkrik, ktorý sa mu ozval spoza chrbta. Od prekvapenia až podskočil a v letku sa obrátil čelom do miestnosti. Upieral sa na neho vydesený pohľad mladého dievčaťa, ktoré si tislo dlane oboch rúk k hrudi a jej krik bol prenikavejší než všetko čo dosiaľ počul.
- Ty si ten vrah!- obvinila ho hysterickým hlasom, ktorý prerýval fňukot a práve v tom okamihu, kedy Jack ešte vôbec ničomu nerozumel, sa dvere automaticky uzamkli.
- Čo do čert..-
Dopovedať už nestihol. Vystrašená hnedovláska prekonala prvý záchvat hystérie a vrhla sa na neho so zúrivým bojovým pokrikom. Jack netušil, že je možné cítiť až takú bolesť keď sa v klbôčku zviezol na zem a ruky obranne pritískal k rozkroku. Teraz mu to už bolo samozrejme nanič...

/niekto je tu riadny cvok diabol na motorke? lol to ste zabili najlepšie je že chlapec má na hlave pár vlasov aby také niečo mohol vykúzliť ale viem si to dokonale predstaviť v sims verzii /

*... prisahám ti, že urobím všetko pre to, aby si ju nikdy nemusela použiť. Nikdy! Verila týmto slovám, no boli presne tým, čoho sa obávala najviac. Išiel by ju zachraňovať, nech by bola kdekoľvek, išiel by, aj keby to bola istá smrť. Jednou sekundou by sa vzdal svojho života za ňu a to jej trhalo srdce. Nezniesla by pocit, byť tým, prečo umrel a prečo ho už neuvidí. Už sa to raz stalo, už pre ňu niekto položil život a bolelo to. Výčitky svedomia už síce nekričali tak nahlas, no vždy jej pripomínalo minulosť, ovplyvňovali prítomnosť a desili ju možnou budúcnosťou. Zatiaľ čo ona vyviazla s len jazvou na bruchu, ktorú pred rokom považovala za niečo hrozné, jeden muž umrel. Muž ktorý ju miloval, aj napriek tomu, aké pocity prechovávala ona k nemu. Vedel o jej zmätených citoch k Raitovi, no stále veril, že jedného dňa sa neodtiahne pred príliš dôverným gestom či dotykom. Jesson. Muž, ktorého mala rada, no nie tak ako chcel, tak ako sa vtedy snažila. Umrel pre jej záchranu, veril v ich spoločnú budúcnosť, no ona nič také necítila. Necítila to chvenie v bruchu, nesnívala o svojej prvej noci s mužom a už vôbec si nepredstavovala ich deti či spoločný život. Jediné o čo sa snažila bolo nájsť cestu ako sa vymaniť tým zmätkom ktoré cítila pri Raitovi, nájsť hrbolatú cestičku k Jessonovi.
Nikdy nepoznala ako láska vyzerá, tá ktorú mala teraz a preto si to tak naivne mohla vysnívať. Nemohla sa jedného dňa zobudiť a uvedomiť si, že ho miluje.* Nechcem aby si zomrel kvôli mne...* odvetila potichučky* ...nezniesla by som ten pocit, byť vinná za tvoju smrť. Nechcem aby si sa kvôli mne takto obetoval, nemôžem ti to dovoliť. Neviem čo bude v budúcnosti, no vieš že som nikdy nebola pokojná a nesedela na zadku. To že som sa vydala to nezmenilo, stále mám energiu v krvi, stále cítim potrebu stáť na vlastných nohách a nebyť na príťaž....* hovorila potichučky a pomaly, každé slovo jej vychádzalo z vnútra no zároveň nechcela Cassa zraniť. Jeho neha a starostlivosť, ochrana ktorú cítila každá deň...už si na to zvykla. Potrebovala ho, no stále musela stáť aj na vlastných nohách* Milujem ťa a aj napriek tomu, že chcem držať svoj život v rukách, už dávno som sa k tebe pripútala a srdce mi bije silnejšie už len pri myšlienke, že ma chrániš. Cítim tvoju nehu a potrebujem ju, istotu že nech sa stane čokoľvek, jednoducho prídem za tebou a schúlim sa a ty ma budeš držať aj keby som neprehovorila. Nemôžem o teba prísť a už vôbec nie, ak by si odišiel kvôli mne. Urobil to už Jesson a to som ho ani nemilovala, aj keď on v to skúšal veriť. Viem že som vinná a nikdy ma ten pocit neprejde. Nech mi ktokoľvek povie, že to bola jeho voľba, stále to bola voľba ktorú urobil pre mňa. Vo viere v spoločnú budúcnosť, ktorú by som mu nikdy nepremenila na skutočnosť. To ma bolí ešte viac, zomrel pre niečo čo nebolo možné a všetkému som bola na vine ja...* položila si hrejivú ruku na tú jeho, ktorá spočívala na líci a brade, jemne mu pohladila mäkkými bruškami prstov a slabunko si vzdychla* ....a ani neviem či by som bola schopná vystreliť. Nedokázala som to ani na Ar Sawraine....som na to príliš slabá....* pamätala si tú situáciu. Cass ležal na zemi a ona si myslela, že je už na onom svete. Mala v rukách zbraň, stála a mierila na kapitána nepriateľov, jeho vraha. A predsa nevystrelila smerom k hlave či srdcu, zámerne strelila do nohy. Bola zbabelá to urobiť, nie ak už Cassovi nemohla pomôcť. Vlastne vtedy sa vzdala, vo chvíli keď mala zostať sama a Cassa považovala za mŕtveho, ani jej nezáležalo na tom, či zastrelia aj ju. Bolo jej to jedno. Nevedela čo by urobila teraz, no vedela, kedy by spúšť stlačila. Ak by niekto ohrozil deti, jej Cassovie deti, ešte nevinné a krehké bytosti, ktoré už same o sebe predstavovali čistotu a nevinnosť. A aj, ak by zachránila život Cassovi. No ak by už bolo po všetkom a oni by už neboli v svete živých, nestrelila by, nechala by nepriateľov nech ju pošlú za nimi.* ...a nechcem aby si sa pre mňa trápil, strážim deti ako oko v hlave, takže tým strážim aj seba, nič sa nám nestane...* skutočne zvažovala všetko čo robila, prestala sa správať tak tvrdohlavo a dokazovať sama sebe čo dokáže. Teraz by pád akéhokoľvek druhu nemusel znamenať len takú obyčajnú porážku, mohol by jej vziať kus srdca. Vlastne celé, pretože každé dieťa milovala celým srdcom, rovnako ako Cassa. Nedelila si ho na časti, milovala ich ako najviac mohla.*...ale čaká nás ešte jeden dlhý rozhovor o budúcnosti našich malých,* usmiala sa, pretože táto téma už nevyvolávala v jej srdci strach, ale radosť s drobných detských telíčok. Museli vybrať mená, museli sa dohodnúť kde vlastne maličké porodí a tiež, ako to bude potom. Deti potrebujú svetlo, skutočné slnečné lúče ako aj čerstvý vzduch, a preto ju čakal návrat na planétu X. Jej vnútro trochu zosmutnelo. Niežeby nemala rada ich domov, no znamenalo to odlúčenie. Vlastne si nebola istá, ako to bude potom fungovať, kedy bude Cass doma a kedy nie. Našťastie bol teleport, no kapitána stále niekto zháňal...* Niečo sa chvíľu dialo s loďou, celá sa triasla a rútila vesmírom, povedal, že chce skontrolovať káble či je všetko v poriadku. Len mi to prišlo zvláštne, vieš, nie je tu za technika....* hovorila pokojne, pretože zachytila kľud aj z Cassovej reakcie. Na Morisovo meno nereagoval nijako prekvapene ani zdesene, práve naopak.*

Gratchem Blake

*Áno. Kľúč k úspechu je nájsť spoločnú tému. Tá dokáže prelomiť aspoň na istý čas zábrany, ktoré pociťuje akýkoľvek odporca psychológov. A tento muž jej dal kľúčik k tému práve teraz. Technika. Pre niekoho nudné, pre iného nepochopiteľné a pre niekoho droga ktorú miloval. Pre ňu to bolo zaujímavé, no aj tak na to nemala bunky. Rada sa vŕtala v káblikoch, no tých, ktoré predstavovali spletité vnútro ľudského bytia. Jedna vec ju ale zaujímala, práve na Thosovi, no a to že sa rozhovoril jej veľmi pomohlo, pretože nechcela otravovať a dráždiť ho, ak by mlčal ako hrob* predpokladám že vzhľad ste dal na starosť nejakej žene...* usmiala sa, muž by ťažko vedel oceniť to, čo žena chcela vidieť* ...no viete čo by ma zaujímalo...ak vám to teda nevadí? Ako sa vám podarilo dať do neho nielen mechaniku ale aj tie pocity...* toto bola otázka, ku ktorej odpoveď si nevedela predstaviť. Odrazu si však všimla nejakého mladého muža, ktorý asi čakal na to isté ako oni* Dobrý deň,* kývla mu hlavou na pozdrav. V duchu chápala prečo „kontroloval rozvody“, podľa spisov bola kapitánova manželka tehotná a oznámenie noviniek v podobe vraha by ju rozrušilo a možno by ho aj z niečoho obvinila.* Veľmi rozumné, čudovali by ste sa, čo všetko sú ženy schopné hádzať v záujem bezpečnosti svojich detí...

* Celý ten čas ako sa Moris rozhovoril a potom rozpačito zmĺkol, rozmýšľal nad vhodným spôsobom, ktorým by mohol doktorke vysvetliť to, čo ju tak zaujímalo. Túto otázku dostával veľmi často, vlastne to bola najviac frekventovaná otázka od doby ako Thos vôbec prvýkrát otvoril oči, ale takmer vždy sa stretával z bezprostredným záujmom len tých ľudí, ktorých takéto veci zaujímali aj z technického hľadiska. Nepodceňoval doktorkine vedomosti, ale nepochyboval o tom, že v technike nemá príliš veľkú záľubu inak by sa ho určite opýtala na pozitrónové zrýchľovače, čo bola vec bezmála rovnako zaujímavá ako to, prečo robot dokáže cítiť.
Rád by sa k doktorke sklonil a pozval ju do svojho laboratória na menší rozhovor, ale usudzoval, že skôr či neskôr ten rozhovor absolvujú tak či tak. Odrazu však mal väčší dôvod prestať sa toho obávať a cítil sa čoraz uvoľnenejšie. Teraz bolo potrebné sústrediť sa na veci, ktoré nezniesli taký odklad. Vykročil k dverám, ktoré oddeľovali chodbu od vnútra kapitánskej kajuty no cestou sa zľahka obšuchol rukou o doktorkin bok. Neurobil to úmyselne, a preto k nej okamžite obrátil tvár s ospravedlňujúcim úsmevom držiacim sa medzi kútikmi úst. Zdalo sa mu však, že už by bolo konečne načase obrátiť sa späť, a tak to bez ďalšieho zaváhania urobil. Ruky si založil za chrbát a netrpezlivo čakal kým sa Cassova tvár neobjaví medzi rámom dverí. V duchu si už pripravoval, čo mu povie vedomý si toho, že na priateľove plecia opäť položí ďalšiu ťarchu tak skoro po jeho návrate a to vedomie ho mrzelo už teraz.*

JEREMY ADRIN MORIS




* Pozorovať Leeho a doktorku bolo ako hľadieť na dvoch cudzích ľudí, ktorí sa úplnou náhodou stretli niekde v čakárni u zubára. Len si nebol istý kto je tým pacientom a kto tým zubárom. Vedel rozoznávať reč tela, ale aj keby bol v tejto oblasti úplným nováčikom nemohlo by mu uniknúť napätie aké medzi týmito dvoma mladými ľuďmi vládlo. * Ďakujem madam...* obrátil sa k doktorke kým Lee vyčkával po zaklopaní pred dverami.*...a nepochybujte o tom, že s hádzaním predmetov tehotnými ženami mám nejaké skúsenosti. Moja sestra má už tri deti a štvrté je na ceste.* Nebol si istý či je táto osobná vsuvka vhodná, zvlášť v tejto nepríjemnej situácií, ale nakoniec... reč bola o tehotenstve. Rovnako ako Lee si založil ruky za chrbtom, a potom už len upieral pohľad pred seba.*

* Vždy veril v pravdivosť výroku, že zrkadlá ( ) neukazujú skutočnú tvár človeka. Tými pravými zrkadlami boli ľudia, ktorí toho daného človeka obklopovali a ich mienka o ňom. Tessa bola ako zrkadlo, do ktorého hľadela len ona sama a videla sa v ňom presne tak ako chcela samú seba vidieť. No on sa tým obrazom nemohol stotožniť, pretože Tessa vôbec nebola slabá, nebola sebecká ani vinná za nič čo sa v jej živote udialo a na čo nemala nijaký vplyv. Ako bolo možné, že nevidela všetky tie oddané tváre, jeho nevnímajúc, ktoré sa k nej obracali všade kde na loď prišla? Dokonca mal podozrenie, že to práve jeden z technikov na mostíku podsunul pod ich dvere tú ľúbostnú hatlaninu, ktorú v záchvate hnevu zhúžval do papierovej guče a odhodil priamo do koša. Bolo to hlúpe, ešte v období keď sa s Tessou navzájom vyhýbali jeden druhému, ale nazývať ju „ múzou a slnkom mojej nekonečnej lásky“ mohol jedine on. Dopekla, žiadne mladé ucho mu nebude behať za manželkou! * Moris má viacero kvalifikácií a to je aj jedným z dôvodov, pre ktorý som ho na Thanatose zamestnal. Ak chcel kvôli otrasu z bezpečnosti prezrieť káble, potom museli byť ostatní technici zaneprázdnení niečím iným.* hovoril upokojujúco hoci zvnútra ho už začali nahlodávať pochybnosti. Vycítil, že za Morisovým konaním naozaj stále niečo väčšie, niečo čo nechcel pred Tessou priamo priznať. Ak otras nebol taký zlý, aby si vyžiadal pozornosť všetkých technikov na palube potom mohol mať Moris len niekoľko dôvodov na to, aby tu vôbec bol. Jedným z nich mohol byť aj fakt, že chcel Tessu skontrolovať. Ale prečo? Neodbytná otázka mu vŕtala v hlave aj keď navonok nedal na sebe nič znať. Toto bola chvíľa kedy už bol v duchu rozhodnutý okamžite vyhľadať Morisa, aby sa ho na všetko povypytoval, ale vedel, že nemôže odísť len tak. Nechcel Tessu zbytočne nastrašiť, a tak sa tváril celkom prirodzene a uvoľnene. Chcel však povedať ešte niečo, a preto jej chytil tvár do oboch dlaní a pozorne sa jej zahľadel do očí, aby si bol istý, že každé slovo, ktoré vyriekne v nej nájde odozvu. * A Tessa... * zľahka jej prešiel palcom po líci, tam a naspäť, a potom odznova* ... rozumiem tomu čo hovoríš, pretože to všetko, čo sa týka bezpečia cítim rovnako pri tebe, ale musíš vedieť, že nech by a v budúcnosti stalo čokoľvek, nech by som urobil čokoľvek nikdy nebudeš mať dôvod cítiť vinu. Rešpektujem tvoje rozhodnutia, ale ty rovnako musíš rešpektovať tie moje a vedz, že vždy budú moje aj keď neustále myslím len na tvoje šťastie a istotu. * sklonil sa, aby mohol Tessu pobozkať na čelo a keď sa narovnal na perách mu už pohrával bezstarostný úsmev.* Mimo to sa ešte nechystám zomrieť. Rozhodne nie do osemdesiatky, potom už budem mať artrózu, budem slepý ako krtko na našej záhrade a hľadať v pohároch vlastný chrup...* zažartoval a v predstieranom zhrozený sa v smiechu striasol. * Ktovie či so mnou vtedy ešte budeš chcieť byť. Si taká mladučká .* Usmieval sa na Tessu bez výčitiek, pretože už teraz si bol istý jej odpoveďou. Ani on by ju nikdy neopustil, o týchto citoch si podali už dosť dôkazov a on stále nemohol uveriť, že to čo prežíva je také silné, také trvalé, že nikdy nezapochyboval o tom, že by on a Tessa neboli spolu hoci aj o sto rokov. Práve vtedy sa však ozvalo krátke, no rázne zaklopanie na dvere, ktoré predtým počul už toľkokrát, že bez mihnutia oka vedel v neznámom rozoznať Leeho podpis. Musel to byť on. Jeho sluch ho zatiaľ nikdy nesklamal a to ho mal lepší než ostatné zmysli. Úchytkom pozrel na Tessu a vystrúhal znechutenú tvár.* V takýchto chvíľach začínam neznášať svoju funkciu.* uškrnul sa až sa mu nad pravým kútikom úst vytvorila slabá vráska no to už vstal z postele, zamotal Tessu do prikrývky, ktorú mu predtým sama prehodila cez plecia a polonahý siahol po kľučke dvier. Čakal, že zbadá iba Leeho tvár, preto ho pohľad na ďalšie dve mierne prekvapil. Odrazu si svojím uvoľneným postojom už nebol taký istý a pred dámou by uvítal aspoň košeľu. Takto bol nielen bez nej, ale aj špinavý a na boku s tiahnucim sa uzučkým pásikom rany, na ktorej krv už dávno zaschla takže nevyzerala nijako nebezpečne. Leeho a Morisa poznal, ale tá žena... mu nebola nijako známa. Nechcel však budiť dojem neslušnosti, a preto sa ako prvé s úsmevom pozdravil.* Zostavili ste mi osobný uvítací výbor? * nadhodil žartom, ale veselosť ho hneď prešla pri pohľade na vážne tváre. * Tak čo sa stalo?* mimovoľne mu pohľad skĺzol na ženinu jemnú tvár orámovanú tmavými kaderami vlasov. Vyzerala detsky nevinne iba zelené, smaragdové oči jej svietili z tváre ako polodrahokami, ku ktorým by ich mohol prirovnať. *

*Netušila ako to Cass robí, no vždy vedel ako vyhnať mračná z jej hlavy. Odrazu tam neboli nijaké spomienky na Jessona a to čo sa stalo, len predstava ako spolu trávia časť, starí, zvráskavení a slepí ako krtkovia. Aspoň podľa jeho slov. Nijako sa nepohoršila nad tým čo povedal, rovnako ako ona sama, aj on vedel, že by ho nikdy neopustila, aj keby bol vekový rozdiel oveľa menší či väčší.* No pokiaľ nebudem tiež slepá ako krtko a vrážať do všetkého navôkol, určite ti s popolníkmi na nose pomôžem tie zuby hľadať, prípadne požičiam moje...* zachichotala sa. Napadlo ju, že by bolo zaujímavé vedieť, čo bude o šesťdesiat rokov, no na druhej strane, bolo treba žiť prítomnosťou. Budúcnosť je stále pred nimi a minulosť by ich len držala na mŕtvom bode, tak prečo sa ňou trápiť*...ale nemysli si že vo večerných hodinách budeš sledovať nejaký šport...* kútiky pier sa jej náhle vyšvihli do závratných výšok a v očiach sa mihali potmehúdske ohníčky. Klopanie však túto ich konverzáciu narušilo a ona len pokrútila hlavou* ...oni mi ťa vôbec nedoprajú* do hlasu vložila niečo mrnkavé, aby vyjadrila svoj protest. Deku si nechala tak, ako jej ju dal Cass a potom sa znovu usmiala. Nemala tušenia kto to je, no tipovala to na Morisa alebo Leeho. Keď sa však dvere otvorili, prvá osoba ktorá jej padla do zorného uhla bola žena. V ďalšej sekunde prehodnotila Cassove „oblečenie“ a zamračila sa. Nijaká zelenooká mladá žena, ktorú doteraz jakživ nevidela jej nebude očumovať manželovo telo. Zhodila zo seba deku a zobrala so skrine jednu z Cassových košieľ.* Ahoj Lee* slabo sa usmiala a podala Cassovi košelu. Postavila sa hneď vedľa neho a bez toho aby jej slová niekto zo skupinky počul mu zašepkala* je to deprimujúce, má zelenšie oči než ja* na perách sa jej však úsmev držal aj naďalej, aj keď očakávala, že Cass si tú košelu oblečie* Dobrý deň* pozrela na ženu a Morisovi kývla na pozdrav, veď sa len nedávno videli*

Niekde v rohu kapitánskej kajuty stojí pri stole učupený nenápadný kôš na odpadky. A v ňom...




Ani deň ani noc nemajú v sebe toľko sily,
Aby moju lásku k tebe pod príkrovom srdca utajili.
A či svetlo slnka planie, či jas hviezd na nebi plápolá,
Čakám či oči tvoje, ruka, hlas tvoj meno moje zavolá.

No ty mlčíš a nevedome skrze pohľad lásku zraňuješ,
To marivo, tá trpkosť keď inému otvorenú náruč venuješ.
Lež nehodlám ťa prekliať, Drahá, to ti prisahám,
Na meno tvoje, čistotu sťa ukradla by´s púpäťu ruže nesiaham.

Múza, Slnko mojej nekonečnej lásky,
Zasejem a budem čakať či nevypučia zárodku citu prvé klásky...

Gratchem Blake

*Odrazu tu bolo veľa vecí, ktoré si jej vnútro, poznačené prácou chcelo všimnúť. V prvom rade akési prejavené nadšenie z Leeho strany, keď mohol hovoriť o strojoch, za druhé, ospravedlnenie bez slov za dotyk ktorý dotykom nemal byť a za tretie, kapitán a jeho manželka. Prvú vec v hlave preskočila, času na rozoberanie Thosa ešte bude dosť. Na druhú reagovala pokojným úsmevom, nestalo sa nič čo by ju alebo jeho malo vyviesť z mieri, ľudia sa omylom obšuchnú o niekoho iného neskutočne často, ani si to neuvedomujú. Na chodbách ak je plno, v dopravných prostriedkoch hromadnej dopravy, tam všade sa o seba obšuchli a nikto tomu nevenoval pozornosť. No a tretie, konečne sa jej naskytol pohľad na kapitána. Viditeľne bol zaskočený skupinkou, aj keď vtipná a trefná poznámka v nej vyvolala úsmev. Jeho manželke sa už na prvý pohľad ale nezdalo správne, že jej manžel im stojí pred očami len v nohaviciach, chcela si chrániť to, čo malo byť len jej. Ona však nebola slepá aby si za tu chvíľu nevšimla nielen rany a špinu ale hlavne vypracované telo mladého kapitána. Nepamätala si síce jeho vek, no v pamäti jej utkvelo, že je to do tridsať.* Kapitán,* kývla k nemu hlavou a potom k jeho manželke* pani...som Gratchem Blake a som psychologička* radšej nech to vie hneď od nej, aj tak by si na jej profesiu časom vytvoril názor. Možno bude podobný tomu aký mal Lee a možno nie. No s istotou vedela, že jeho manželku nebude zaujímať jej profesia, ale to, či sa bude motať okolo jej manžela*

* Keďže k odpovedi na otázku: „ Čo sa stalo...“ sa ešte nikto nedopracoval prebehol pohľadom po všetkých troch prítomných no keď zacítil pohyb po svojom boku okamžite sklonil hlavu a pozrel na Tessu, ktorá sa vedľa neho objavila celkom nečakane. Privítal ju s nežným úsmevom a takmer by na nej nechal oči keby mu do ruky nebola vtisla košeľu. Akoby mu vedela čítať myšlienky, pomyslel si fascinovane a vďačne prijal posledný kus odevu, ktorý mal z neho urobiť slušného človeka. Tvár mal však aj naďalej špinavú a pri usmievaní mu z nej výrazne žiarili biele zuby, rovnako ako svetlé vlasy, ktoré mu opäť padli do čela keď sa sklonil, aby mohol Tesse rovnako nečujne odpovedať. Nebolo dvakrát zdvorilé šuškať si v spoločnosti, ale to jeho malé vrabčiatko a jej „ deprimovaný“ hlások urobili svoje. Zabrnkali práve na tú strunu v jeho srdci, ktorú láska k nej najľahšie rozochvievala do veselého smiechu. * Ale v žiadnom prípade sa tak šelmovsky nelesknú ako keď sa na mňa pozeráš ty. * rýchlo, sprisahanecky na Tessu žmurkol, aby jej pripomenul všetky tie chvíle, na ktoré obaja tak radi spomínali. Či už sa spolu milovali alebo riešili nedorozumenia. Oči mladej ženy stojacej pred ním, boli skutočne o pár odtienkov zelenšie, akoby sa predieral hustým dažďovým pralesom keď sa jej do nich pozeral, ale oči jeho Tessy boli ako šťavnatá lúčina, na ktorú spod obláčika zasvietilo slnko. A on miloval leňošenie na mäkkej pažiti s lúčmi slnka opretými do tváre.
Nakoniec sa predsa len niečo dozvedel. Len netušil, či prítomnosť Leeho a Morisa má upozorňovať práve na fakt, že majú návštevu v podobe krehko no zároveň odhodlane vyzerajúcej doktorky. Opäť jej venoval pohľad a úsmev, teraz už viac istejší keď mal na sebe košeľu a vykročil vpred, aby k nej mohol srdečne natiahnuť ruku.* Doktorka Blake, je mi potešením privítať na Thanatose. Bol by som vás vyhľadal už skôr, ale nevedel som o vašej prítomnosti tu. Máte nejaké špeciálne poslanie alebo ... sa k vám donieslo, že som sa zbláznil a chystáte sa ma so sebou odviezť?* úškrn na perách mal široký, zuby jasno biele v umazanej tvári. Žartoval ako vždy keď sa cítil uvoľnene a v dobrej nálade. Lee nemal rád psychológov, preto sa asi tváril tak zaryto vážne a Moris... Moris bol Moris...*

*Keď sa s Cassom spoznali, pýtala sa ho, či na Thanatose pracujú ženy. Odvetil jej veľmi krátko, že veľa nie. No odkedy prišla na Thanatos, ich zastúpenie bolo vyššie a vyššie, čo nebolo ktovie čo. Nikdy sa nad tým nepozastavovala, práve pre ten nízky počet väčšinu poznala. No ako naschvál, odrazu sa tu zjaví nejaká mladá psychologička, ktorá isto vie pantať hlavy tými ich rečami a musí stáť akurát pred nimi. Každý normálny chlap, vlastne aj žena, by si všimol, aká je pekná. A hnusoba, ešte má aj tie oči zelenšie. Tessa sa musela premáhať, aby na ženu nezagánila. Netušila prečo ju tá nová tak miatla, no vyvolávala v nej pocit žiarlivosti, akoby s ňou mala súperiť. Našťastie Cass sa rozhodol zašepkať jej odpoveď, napriek tomu že to nebolo vhodné a ona sa konečne spokojne usmiala. Nepovedala už nič, no nevrátila sa na posteľ, nielen pre tú ženu vo dverách, ale aj pre Leeho a Morisa. Ten otras možno spravil niečo s loďou, keď sa sem Moris vrátil a doviedol aj Leeho. Cassove žartíky voči príchodu doktorky nejako nepúšťala do hlavy, skúmavo preskakovala z Leeho na ženu, ktorá ale ČUMELA na jej manžela. Už aby Lee dačo povedal, prípadne aby si tu doktorku niekam odpakoval*

Gratchem Blake



*Bolo pozoruhodné, ako dobre mohol chlap vyzerať aj napriek tomu, že bol špinavý ak prasa. Skúmavo si prezrela kapitána znovu, len čo sa odvrátil k svojej tehotnej manželke, aby jej niečo povedal. Košeľou si zakryl vypracované telo, no stále bolo čo skúmať, aj keď, kapitán mal viditeľne oči len pre svoju manželku. Nedbal na slušnosť, v tomto prípade skôr neslušnosť a priamo pred nimi jej niečo zašepkal do ucha. Nech to bolo čokoľvek, mladú ženu to potešilo. Nech mu predtým hovorila čokoľvek, bola spokojná s odpovedou.* ďakujem za privítanie * odvetila krátko, pretože typickú slušniacku vetu, o tom ako dúfa že nebude zavadzať nemienila vysloviť. Jej úlohou bolo zavadzať, inak by sa nedozvedela to, kvôli čomu prišla. Otázky a rozhovory patrili k jej životu* o vašom psychickom zdraví sa ešte veľa dozviem, takže zatiaľ tu kľudne môžete pobodnúť* odvetila s úsmevom, hľadiac mu priamo do jasným modrých očí. Jeho manželke nevenovala zatiaľ pozornosť, ved aj na nu príde.* mojím poslaním je spraviť psychologické profily určených osôb, plus hodnotenie na celú loď.* odvetila pravdivo. Thanatos mal byť úžasný a mal vzbudzovať rešpekt, teda aj jeho obyvatelia mali byť zodpovedný a vhodný. No to že teraz ležali dve mrtvoly v izbach hovorilo o inom, no to už bolo na Leem aby mu to povedal.*

* Nechcel začať hneď z priama obzvlášť keď sa dvere po Cassovom bou poodchýlili a do ich malej uvítacej skupinky „ vykukla“ aj Tessa. Potom musel ešte chvíľu počkať, pretože slušnosť kázala predstaviť nového člena posádky kapitánovi, Gretchem Blake. Videl ako po ňom Cass šibol pohľadom keď z jej úst padlo slovo – psychologička- a zrejme si z toho všetkého vyvodil nesprávne závery, pretože tvár sa mu opäť roztiahla v uvoľnenom úsmeve. Už niekoľkokrát sa chystal prerušiť rozhovor, otvoril ústa no hneď ich zase zavrel pričom jeho pohľadu neušiel ani Tessin pátravý výraz keď si po očku premeriavala doktorku a zrejme si myslela, že to robí celkom nepozorovane. Trdielko, pousmial sa v duchu Lee, akoby nevidela, že Cass ma oči iba pre ňu. Tí dvaja nemali ani tú najmenšiu príčinu žiarliť na seba, a predsa sa zdalo, že ani im sa tento nepríjemný pocit nevyhýba. Cass žiarlil na ich miestneho básnika a Tesse, ako sa zdá, sa neveľmi páčila Gretchemina pozornosť s akou si premerala kapitána takmer od hlavy až po päty. Ani jedna z nich si neuvedomovala ako okato to robia? Keby im tu nechladli dve mŕtvoly aj by sa zasmial a možno sa aj začne smiať , ale hystericky. Zavrhol podobné bláznivé myšlienky a radšej rýchlo skoncentroval pozornosť. Vykročil dopredu až kým sa Cassa nedotýkal plecom, sklonil sa k nemu tak, aby Tessa nemohla nič počuť a až potom prehovoril vážnym naliehavým hlasom.* Cass je tu istá záležitosť, ktorá neodkladne potrebuje tvoju pozornosť.* zvýraznil slovíčko tvoju a vrhol kradmý pohľad do boku kde stála Tessa. Nepochyboval, že Cass pochopí čo sa mu snaží naznačiť a pôjde s ním.*

JEREMY ADRIN MORIS




* Hotová čierna komédia. A zdá sa, že nebol jediný kto by vyvíjajúcu sa situáciu ohodnotil podobne. Lee už netrpezlivo prehĺtal vzduch vedľa neho a zakaždým naprázdno zatvoril ústa akoby sa nemý pokúšal prehovoriť. Dočerta! Rád by zistil kto koho prepáli pohľadom skôr... či pani kapitánová doktorku alebo doktorka pána kapitána. Nemohol si pomôcť, premáhal úškrn, ktorý mu už už mykal kútikmi úst. Mysli na niečo smutné, povzbudzoval sa v duchu, napríklad ako tím Iry prehral zápas s vyložene slabým súperom. V ten deň prestal byť chlapcom a začal nadávať ako muž. Spomienka aj napriek rokom bola tak čerstvá, že mu úškrn ochabol medzi lícami a vrátila sa vážna tvár. A samozrejme sú tu tie Delikatesy, ako si sám v duchu nazval mŕtvych členov posádky. Bolo by to vyznelo kruto keby to povie nahlas, ale keďže si všetko pomyslel len duchu zostal pri tom, že je to asi najtrefnejšie ohodnotenie situácie. Mal trochu čierny humor, ale niet divu, jeho matka pracovala ako súdna patologička a za trest nemal domáce väzenie, ale učil sa pri nej rez ypsilonkového tvaru. Kútikom oka pozrel na doktorku, toto jej zamlčí keď už teraz vie, že bude po nich sliediť. Lee vykročil v ústrety kapitánovi a vtedy si Moris všimol na zemi, hneď vedľa vchodu do kajuty, niečo biele a poskladané do neurčitého tvaru akéhosi vtáka. Origami holubica? Zohol sa, aby poskladaný papier vzal medzi prsty, pričom mu do očí okamžite udrelo venovanie napísané na belostnom krídle.* Madam... pre vás.* vyriekol trochu zarazene a podal holubicu kapitánovej manželke. Ten hlupák! Toto si fakt mohol odpustiť. Nepochyboval, že keď Tessa holubicu roztvorí bude v nej nejaký veršík dva čo tiež znamená o jedného technika na mostíku menej. Na kapitána radšej ani nepozrel len dúfal, že teraz venuje celú pozornosť Leemu a tomu čo sa mu snažil vysvetliť.*